Alžbeta Klimászová ● S optimizmom do budúcnosti
Históriu a súčasnosť Sejde (Sződ), ako aj aktivity miestneho slovenského voleného zboru a prácu slovenských kultúrnikov nám predstavila Alžbeta Klimászová.
- Čo treba vedieť o vašej obci?
- O Sejdi, slovenskej obci na polceste medzi Budapešťou a Vacovom, sa zachovali písomné pamiatky už zo stredoveku, avšak rovnako ako v prípade iných dedín, aj naša obec bola počas tureckej okupácie vyľudnená. Nových osadníkov, Slovákov, sem zavolal zemepán Antal Grassalkovich. U nás sa traduje, že trval na tom, aby noví osadníci boli Slováci, pretože my sme prispôsobivejší... Dedina v tom čase, teda v 18. storočí, bola úplne slovenská. Tiež ústnym podaním sa zachovalo, že roku 1770 bola v obci veľká epidémia, ktorá vyhubila hlavne obyvateľstvo ženského pohlavia. Po nej sa do obce nasťahovali muži Sikuli a Srbi, ktorí si priviedli ženy z okolitých slovenských dedín a z územia dnešného Slovenska. Tým pádom keďže ženy boli Slovenky, postupne sa poslovenčilo aj obyvateľstvo iného pôvodu. Do roku 1930 boli v obci výlučne slovenské omše, vtedy zaviedli každú 4. nedeľu maďarské bohoslužby a neskôr slovenské už vôbec neodbavovali. Počas výmeny obyvateľstva z obce odišlo 185 rodín, predovšetkým preto, lebo očakávali zlepšenie svojich životných podmienok. Zo Slovenska sa do Sejde nasťahovalo 15 maďarských rodín. Inak o miestnom obyvateľstve treba vedieť, že v tomto rovinatom kraji sa vždy zaoberalo pestovaním poľnohospodárskych plodín a chovom zvierat, ženy dodnes chodia predávať tovar na trh do Vacova.
- Aký bol osud slovenčiny a slovenskej kultúry v obci po výmene obyvateľstva?
- Podľa mojich informácií v obci bola výučba slovenčiny. V roku 1970 nastúpila do miestnej školy slovenčinárka, dnešná predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová, ktorá tu vyučovala do roku 1977. Popri vyučovaní rozbehla v obci kultúrny život, založila páví krúžok a robila výskumy tradičnej slovenskej kultúry. Po nej niekoľko rokov vyučovala slovenčinu kolegyňa Rozália Zelinková, ale len v rámci záujmového krúžku. Problémom bolo, že výučba prebiehala v tzv. nultej hodine, ráno o siedmej. Neskôr ju preniesli na popoludnie. Za mojich čias sa mi podarilo v niektorých ročníkoch dosiahnuť, aby hodiny slovenčiny boli opäť súčasťou rozvrhu hodín. Vtedy tieto zamestnania navštevovalo v ôsmich ročníkoch približne 40-50 žiakov. Máme pekné spomienky na tieto roky. Nesmierne veľa nám pomáhal Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku, chodili sme na Slovensko do táborov. Dodnes ma občas zastavia na ulici mladé mamičky: Pani učiteľka, pamätáte na náš pobyt na Slovensku? Priniesli sme si odtiaľ také pekné zážitky... Medzitým pedagógovia, dnes už dôchodcovia, manželský pár Tóthovcov, založili tanečnú skupinu Kyselica, s ktorou roky pracovala známa slovenská učiteľka tanca a choreografka Eva Šubová. Súbor úspešne prezentoval slovenské choreografie. Boli zlaté časy, keď mal okolo sto členov. Pôsobí dodnes, len je menší. Niektorí z jeho bývalých členov založili v obci aj ďalšiu tanečnú skupinu Szita.
Čo sa týka vyučovania slovenčiny, neskôr nastali zmeny vo vedení školy. Po márnych bojoch s vtedajším riaditeľom o. i. o prestíž slovenského jazyka som sa roku 1996 rozhodla opustiť pedagogickú dráhu. Nebola som sama. Vtedy v škole zanikla výučba slovenčiny. V škôlke sa jej ešte určitý čas venovala kolegyňa z neďalekého Vácrátótu.
- V akom stave je zachovávanie tradičnej slovenskej kultúry v súčasnosti?
- V roku 1990 sme založili občiansku organizáciu Zväz Slovákov v Sejdi, ako aj ženský spevácky zbor a citarovú kapelu. Nesmierne veľa úsilia sme vynaložili na to, aby sa v roku 2006 konečne mohla založiť v obci slovenská samospráva. Predtým sa nám to nedarilo hlavne preto, lebo ľudia mali predsudky, negatívne sa stavali ku všetkému, čo bolo menšinové. Vyhľadali sme ich a trpezlivo sme im vysvetľovali, čo chceme založením samosprávy dosiahnuť. Nakoniec sa na zoznam slovenských voličov zapísalo 55 obyvateľov a viacerí nás ubezpečovali, že aj pre nich je nesmierne dôležité zachovanie hmotnej i nehmotnej kultúry našich slovenských predkov. Vo svojom pracovnom pláne máme napr. pestovanie slovenských kalendárnych zvykov. Dodnes je u nás veľkou udalosťou vynášanie Kyselice (Moreny) a v budúcnosti sa chceme venovať svadobným zvykom. Inak pred založením slovenského zboru som sa zúčastnila školení ZSM. Veľa nám pomohla vedúca nášho regiónu Marta Papučková Glücková. Podporu obecnej samosprávy som získala aj ako poslankyňa tohto zboru, ktorého členkou som od roku 1990.
Náš slovenský zbor pokladá za svoju najdôležitejšiu úlohu zapojiť do národnostnej činnosti mladšiu generáciu, vychovať z nej aktivistov, ktorí budú pestovať tradície našich slovenských predkov. Starší nás pomaly navždy opúšťajú a nemajú komu odovzdať svoje vedomosti a skúsenosti. Dostali sme napríklad citary, ale mládež zatiaľ prejavila iba menší záujem o osvojenie si hry na tomto hudobnom nástroji. Chceme rozbehnúť bezplatný jazykový kurz a kúpili sme krosná, na ktorých sa budeme učiť tkať. Ďalším krúžkom bude hrnčiarsky, pre ktorý chceme vybudovať pec. Krásne výšivky zo Sejde sa zachovali na obrusoch, na krojovaných bábikách (sme zastúpení aj na putovnej výstave bábik ZSM) a, samozrejme, na originálnych krojoch členiek speváckeho zboru. So zborom, ktorý na citare sprevádza József Tányéros, okrem miestnych podujatí chodievame na vystúpenia do rôznych slovenských obcí v Maďarsku, napr. do Kóšpallagu. Už pracujeme na vytváraní kontaktov s jedným domom kultúry v Bratislave, s ktorým sme sa spojili prostredníctvom príbuzných jednej členky nášho speváckeho zboru. Členka nášho spevokolu Veronka Rusznyáková horlivo zapisuje texty starodávnych slovenských piesní, čo pokladáme za veľmi záslužnú činnosť. Slovenská samospráva finančne podporuje miestnu materskú školu a zapája sa do organizovania rôznych obecných podujatí, ako je napr. oberačka. Na spoluusporiadanie obecného dňa sme získali finančnú podporu Slovenskej samosprávy Peštianskej župy, kde zožali obrovský úspech naše tradičné slovenské jedlá, ako kapustník, makovník, ganca a strapačky. Nazdávame sa, že podmienky našej činnosti sa zlepšia po vybudovaní nového kultúrneho domu v hodnote 200 miliónov forintov. Projekt už je vypracovaný. V tejto budove okrem veľkej sály, knižnice, miestností pre rôzne záujmové krúžky, resp. šatní miestnych športovcov budeme mať svoju novú kanceláriu a zasadačku (ktorú teraz máme v prechodnom kultúrnom dome, v budove bývalej školy). V novej ustanovizni chceme vytvoriť aj izbu tradičnej slovenskej kultúry v Sejdi. Už sme sa s tým zmierili, že nebudeme môcť zariadiť jeden starý sedliacky dom, avšak aj v rámci kultúrneho domu bude návštevnosť pamätnej izby určite veľká. Túto formu umiestnenia národopisnej zbierky som videla napr. v Pišpeku. Inak s ostatnými okolitými slovenskými obcami máme dobré kontakty. Našou bázou je Vacov, na programoch tamojšej slovenskej samosprávy sa pravidelne stretávame s rodákmi z Jače, Pišpeku atď.
- Čo by ste povedali o sebe čitateľom nášho portálu?
- Pochádzam z Čuváru, moje dievčenské meno je Alžbeta Holiczová. Ako žiačka som v sedemdesiatych rokoch bola dopisovateľkou Ľudových novín. Určitý čas som bola študentkou Slovenského gymnázia v Budapešti, avšak z rodinných dôvodov som nakoniec skončila strednú školu obchodnú vo Vacove. Diplom slovenskej učiteľky som získala v Ostrihome v čase, keď som bola na materskej dovolenke. Som vydatá, mám syna, ktorý onedlho bude právnikom. Ja som získala aj diplom z manažmentu kultúry, diplomovú prácu som napísala na tému Ľudové tradície v obci Sejď. Po vyučovaní som niekoľko rokov pracovala v rodinnom podnikaní, avšak nesmierne mi chýbala práca v oblasti kultúry a vzdelávania. Som členkou Slovenskej samosprávy Peštianskej župy, v tomto zbore zastávam funkciu predsedníčky kultúrneho výboru. Štvrtý rok som knihovníčkou a osvetárkou tu v Sejdi. Som hrdá predovšetkým na priestory knižnice, po jej obnove som vynaložila veľa práce a času do vytvorenia príjemných priestorov. Financie som získala jednak z konkurzov, ale máme určité príjmy aj z prenajímania priestorov kultúrneho domu pre podnikateľské aktivity. Takto sme mohli zakúpiť nové technické pomôcky a police. O priateľskej atmosfére knižnice svedčí aj zvyšovanie návštevnosti tejto obecnej inštitúcie...