Najstaršou obyvateľkou Békešskej župy je Anna Tóthová, rodená Uhljarová
z Kondorošu. Pred Vianocami oslávila vzácne 107. narodeniny. Navštívili sme ju
v spoločnosti predsedníčky miestnej slovenskej menšinovej samosprávy Judity Krajcsoviczovej a slovenského aktivistu obce Pavla Gulyása.
- Veľmej veľa šakovo som prežila, - začína odvíjať niť spomienok teta Anna. Dodnes má výbornú pamäť, presne si pamätá roky, kedy sa narodili a zomreli členovia jej rodiny, manžel aj jediný syn. Perfektne narába s číslami, podľa roku narodenia za sekundu nám povie, o koľko je pán Gulyás mladší než ona.
- My sme bývali na Čipkárke a Krajcsoviczovci na Sakáčke, - opraví aj predsedníčku slovenského zboru, keď v trojici vymenúvajú rodinných príslušníkov a známych, kto z nich na ktorom rade (samote) býval. Jej rodičia mali osem detí, ona bola najmladšia. V rodine hovorili iba po slovensky. Pracovala už za mladi, spočiatku poli, potom roznášala listy po sálašoch, a to peši. Do školy chodila 6 rokov, ale maďarčina jej robila ťažkosti: - Nerozumela som učivu, nerozumela som, čo som vravela... V tých časoch sa ani jej bratia a sestry neučili ďalej: - Mňe sa šecke ďeťi rovnje, ja ňebuďem pána chovať, povedaľi apa, - zaspomína na svojho otca teta Anna.
- Ja som mala dobrého muža, - hovorí o manželovi, s ktorým obrábali pôdu a mali veľa statku a hydiny. Narodil sa im jediný syn Ďurko, po otcovi. Chodila na slovenské bohoslužby, neskôr však boli už iba maďarské. Jej syn bol kostolníkom. Teta Anna si spomenie na farára Keviczkého, ktorý ich sobášil a o ktorom už veľa počuli aj ostatní prítomní.
Starenka nám porozpráva aj zaujímavý príbeh okolo sobáša svojho syna: - Keď sa Ďurko ženil, bral si katolíčku z ďalekého Hidasnémeti. Hovorilo sa, že tamojší kňaz napísal list do Kondorošu, lebo nechcel, aby sa mladí vzali. Teta Anna vyhľadala kondorošského farára, slová ktorého si dodnes jasne pamätá: - Aňi mi ňepísav, - akoby som aj dneska počula, - aňi mi ňebuďe... Každý tajďe, po ktorej cesťe chce... Ľebo iba jeden Pán Boh jesto,...po každej cesťe tajďeme na jedno mjesto... Tieto slová pána farára ju potom upokojili a nerobila si problémy z toho, kto čo vraví.
Dobre si pamätá aj na výmenu obyvateľstva po druhej svetovej vojne: - Veľaci tašľi, ale mi sme ne veľmej maľi vôľu. Jedna jej sestra však odišla, ale navzájom sa navštevovali: - Boľi aj oňi tu, aj mi ta tam, aj na pohrab...
Z čias kolektivizácie, keď bolo predpísané, koľko statku treba odovzdať do spoločného majetku, teta Anna porozprávala, že postavili chliev do stohu sena a tam schovali zvieratá, aby im ich nezobrali.
S veľkým zármutkom hovorí, že kedysi rada čítala, napríklad spomienky svojich bratov na vojnu, ktoré boli uverejnené v novinách, ale dnes už nevidí: - Tak si ja zaspjevam ľen tak pre seba. Poznám aj pobožnje, aj pochabje...- hovorí s úsmevom a aj nás prekvapí starodávnou evanjelickou piesňou. Potom sa zamyslí a porozpráva nám, že jej mama tiež mala slabý zrak, ale na staré kolená sa jej prinavrátil, čo by si žiadala aj ona.
Okrúhle 100. narodeniny teta Anna oslávila i v kruhu vtedajšej slovenskej samosprávy a zablahoželať jej prišlo aj vedenie obce.
Dnes žije s nevestou Ilonou a s vnukom. Ilona za vyše päťdesiat rokov si osvojila miestny slovenský dialekt natoľko, že všetkému rozumie, čo jej hovoria.
Teta Anna nám na záver povie, že sa veľa modlí za všetky ďeťuške, za čeľaď a pri rozlúčke nás poprosí, aby sme sa aj my modlili za ňu...