Na sklonku 8. marca dotĺklo srdce našej milej kolegyne, Mlynčanky rodom, Santovčanky vydajom - Terky Horňákovej. Našej Terky, ktorá pol druha desaťročia pomáhala pri zrode našich novín. Terky, ktorá nám uľahčovala a spríjemňovala naše každodenné povinnosti, ktorá nepoznala nemožné...

Nebolo jej treba pripomínať naše prosby - pokladala ich za svoje a ihneď splnila aj tie, pri ktorých sme dodali - ale má to čas. Vzala si na svoje plecia aj to, čo sme jej na ne nenaložili. Viedlo ju svedomie a ochota pomôcť, aj keď sa jednalo o celkom neznámeho predplatiteľa. Neodvolávala sa na kompetencie - ak sa dalo, vybavila samostatne, ak to prekračovalo jej možnosti, vedela, na koho sa má obrátiť.

Terka bola nielen našou kolegyňou, ale aj priateľkou, účastnou na našich radostiach i žalostiach. Vždy si našla čas vypočuť nás, poradiť. prejaviť sústrasť. Nikdy nám svoju pomoc nevnucovala a našu dôveru nikdy nesklamala.

Pred poldruha rokom odišla do dôchodku. To sme ešte netušili, že nie preto, aby odpočívala, lež aby sa mohla liečiť. Chýbalo nám jej Ahojte! pri prekračovaní prahu redakcie, či Nepotrebujete vybaviť niečo v podniku alebo na pošte? Chýba nám vôňa čaju, ktorý priniesla, keď sme pri práci zabudli na šálku v kuchynke, ale aj čistoty, ktorú dokázala vykúzliť. Doteraz ju nik nedokázal nahradiť! Verili sme, dúfali sme, že sa jej v obklopení milujúcej rodiny podarí zdolať zákernú chorobu. Osud jej však doprial iba 63 rokov a 45 dní života. Škoda, preveľká škoda.

Terka, tam, kam si odišla, určite veľa získali. My sme však veľmi veľa stratili.

Tvoji kolegovia