9. marca si členovia sarvašského slovenského spolku Vernosť pripomenuli tradičný Medzinárodný deň žien. Dom praskal vo švíkoch, lebo ho zaplnili slávnostne naladení účastníci, aby aj v týchto neľahkých časoch globálnej recesie prítomní muži galantne odovzdali kvety dnešným emancipovaným ženám.
Oslavy otvoril člen vedenia Juraj Ráďanský a srdečne privítal všetkých prítomných hostí. V krátkom kultúrnom programe sa predstavili členky ženského speváckeho zboru pod vedením Edity Častvanovej, ktoré zaspievali niekoľko ľudových piesní. Potom Ján Ďurčík predniesol v mene prítomných pánov pre dámy srdečné vinše, do slovenčiny preložené básne Sándora Petőfiho a Ján Krajčovicz predniesol báseň Árpáda Tótha.
Nasledovalo príjemné posedenie - nechýbala dobrá nálada a chutné občerstvenie, o ktoré sa postarali Anna Franková, Eva Sklenárová, Annamária Gulyášová, Gabriella Kišová a Katarína Lešťanová.
Po transformácii spoločnosti tradícia osláv Medzinárodného dňa žien začala upadať, vytláčali ju sviatky, ako predtým u nás neznámy Valentín. Posledné roky sa mi zdá, že tento za socializmu sprofanovaný sviatok vstáva z popola ako bájny Fénix a začína byť znova populárny. Možno by bolo zaujímavé si pripomenúť, že tradícia MDŽ má dlhé trvanie už od prelomu 19. a 20. storočia. Dokonca 8. marca 1857 ženy, zamestnankyne textiliek, v uliciach New Yorku demonštrovali za zlepšenie neľudských pracovných podmienok a za zvýšenie platov. V marci 1908 už ulicami toho istého amerického mesta pochodovalo 15 000 žien a okrem sociálnych požiadaviek žiadali aj zaručenie volebného práva pre ženy. Prvý Medzinárodný deň žien vyhlásili členky Socialistickej strany Ameriky na 28. február 1909. Avšak termín 8. marec, ako my dnes MDŽ oslavujeme, sa zrodil v Rusku, keď davy rozhorčených žien s heslom Chlieb a mier 23. februára 1917 žiadali ukončenie vojny a všeobecné nepokoje potom prerástli do známej februárovej revolúcie. 23. február je podľa nášho kalendára 8. marec. Ruský cár Mikuláš II. abdikoval 25. februára 1917 a vytvorila sa dočasná vláda, ktorá uzákonila všeobecné volebné právo aj pre ženy. Od roku 1975 OSN rozhodla o usporadúvaní spomienkových akcií, ktoré nie sú zamerané len na spomenuté historické udalosti, ale aj na súčasnosť, lebo aj v súčasnom modernom svete sú ešte milióny žien, ktorým sú odopierané základné ľudské práva.
Ako videli ženu dvaja velikáni slovenskej poézie a milovníci žien, si predvedieme na krátkych ukážkach z ich poézie.
Matka má oči ako uhoľ
a sú to oči dcérine.
Tie hľadia s ohňom na človeka
a tamtie krotko, nevinne.
Jedny z nich velia: poľúb pery
osemnásťročnej dcéry
a druhé: kľakni pred matkou
a bav ju žitia pohádkou!
…Je prúdom života, čo ženie kolesá.
Je víchrom zdiveným, do plachiet oprie sa,
zháša svetielka, požiare rozduchuje,
pekne ťa oplače, kľačiaca v tíši tuje,
lež cez flór závoja bliští sa pohľad jej.
Žena je krehučká, je smrti nepriateľ.