Snežienka (Galanthus nivalis) ● Jemný, ale jedovatý posol jari
Napadol sneh. Koncom zimy človek baží skôr po vôni zeme, ktorá nám zvestuje jarnú obrodu, ako po lopate, aby odmetával okolo domu sneh. Čo iné nám však zostáva, keď vietor šantí s ľahučkými vločkami a naveje nám ich do tváre aj
do dvora? S lopatou v ruke sa ťažko orientujem nad nedotknutou bielou perinou, iskriacou sa v slnku, pokiaľ siaha chodník a kde začína záhradka.
A zrazu nad súvislou snehovou prikrývkou uzriem hrdinku s krehkými púčikmi, ktorá lopate povedala „stoj“! Krásna hlávka snežienky sa skromne pokyvkáva na zelenom steble v malom snehovom kráteri, ktorý si sama vydýchala.
Malá rastlinka s veľkou silou! Výsledok vytrvalosti a prísnych zákonov prírody.
Korene cibuľky nasávajú silu z hlbín zeme. Cibuľka každoročne, vo veľkej zime i v miernejšom počasí, vystrkuje dovysoka pomedzi hrudy zeme a nad snehovú prikrývku úzkymi tmavozelenými listami ovinuté jemnučké steblo, ktoré unesie ťažkú bielu hlavičku. Spod bieleho rúška zvončeka vykúkajú vnútorné okvetné lístky a omamujú výraznou vôňou svoje okolie. Jednoducho ju musíme zbadať!
Krásne, jemnučké božské stvorenie. Pekné, ale jedovaté! Je to vôbec možné? To asi z toho vzdoru, ktorý mu pomáha rok čo rok, napriek všetkým prekážkam a ťažkostiam, dostať sa na povrch, nad hladinu zeme, bielej, krehkej a voňavej. Aká námaha kvôli niekoľkodňovej sláve! Veď krátko po odkvitnutí listy a steblo zaschnú. A predsa, stojí to za to! Trápiť sa a mordovať, dopracovať sa k cieľu, prekvapiť vytrvalosťou a krásou, spôsobiť radosť, očariť a obohatiť svoje okolie silou nežnosti.
Očarila aj mňa, keď som ju vtedy ráno obdivovala opretá o porisko lopaty. Pošepla mi nemo: Ber si príklad zo mňa!
