Členovia Klubu slovenských dôchodcov, ktorý pôsobí pri Slovenskej samospráve Budapešti, absolvujú každý rok niekoľko výletov do okolitých osád, ale navštevujú aj turistické pozoruhodnosti hlavného mesta.
Takéto výlety sú vhodné nielen na to, aby spoznávali okolitý svet, ale hlavne na to, aby trávili čas v spoločnosti svojich rovesníkov a krajanov, s ktorými majú veľa spoločných záujmov.
Budapeštianski slovenskí seniori si obľúbili Budafok. Posledný program roka už niekoľkokrát absolvovali v tamojších chýrnych pivniciach. V tomto roku sa tam však vybrali už na jar, ale s celkom iným zámerom. Išli si pozrieť tamojšie jaskynné byty.
Už Rimania spoznali, že sladkovodný vápenec, ktorý tvorí základnú horninu kopcovitého kraja, je spoľahlivý stavebný materiál a pritom ho možno mimoriadne ľahko ťažiť a spracúvať. Neďalekú pevnosť Campona tiež vybudovali z tohto kameňa. Ťažili ho banským spôsobom, čím nenarušili vzácnu pôdu, na ktorej pestovali vinič. Čoskoro prišli na to, že vykopané podzemné chodby dobre poslúžia ako pivnice pre vinohradníkov. Tento dvojúčelový proces v priebehu stáročí doviedol k tomu, že dnes je v Budafoku 130-kilometrová sústava pivníc, ktorú využívali aj na bývanie. Chudobní ľudia, ktorí tu pracovali, nemali nádej postaviť si vlastný dom, preto využili podzemné priestory a zariadili si v nich jaskynné byty. Žilo v nich približne 2 500 ľudí. Podzemný labyrint bol dobrou skrýšou pred Turkami, aj počas revolučných rokov 1848 - 1849.
Po druhej svetovej vojne vláda rázne vystúpila proti tomuto spôsobu života. Chudobných ľudí však nebolo ľahké vylákať z jaskýň, preto ich r. 1960 dali úrady zasypať okrem jedinej bunky na ulici Veréb č. 2 - 4. Tu zriadili r. 1971 múzeum. Zachovaná bunka mohla slúžiť dvom rodinám. Veľká, asi 8 x 8 metrová jama, tvorila spoločný dvor, z ktorého sa otvárajú byty. Tvorí ich 4 - 5 miestností. V jednej z nich sa nachádza i kopaná studňa. V miestnostiach sa zachoval chatrný nábytok a veľa zozbieraných nástrojov, niektoré sa ani nepodarilo identifikovať. Táto pamiatka by si zaslúžila väčšiu pozornosť. Oduševnený správca múzea László Szigeti smutne poznamenal: škoda, že nemáme prostriedky na údržbu múzea. veď zachováva vzácne ojedinelé pamiatky. O múzeu nevie ani okolité obyvateľstvo. Cestou tam sa členovia klubu vypytovali na jaskynné byty, istý pán im poradil, aby takéto niečo hľadali radšej v Afrike.
Početná skupina Klubu slovenských dôchodcov navštívila začiatkom apríla atraktívnu židovskú synagógu na ulici Dohány. Od mladého sprievodcu Zsolta Budaiho sa slovenskí seniori dozvedeli, že túto nádhernú budovu stavali paralelne s Bazilikou sv. Štefana. Výstavba sa začala r. 1854. Synagógu behom štyroch rokov dokončili, ale na dokončenie Baziliky bolo treba čakať viac než štyridsať rokov. Synagóga je zároveň židovské múzeum. Počas geta r. 1944 bol v jej záhrade zriadený cintorín, pochovávali tam vyvraždené židovské obyvateľstvo. Tu stoja pomníky na počesť tých, ktorí pomáhali Židom vo víre holokaustu. Osobitnú časť zaberá múzeum s mimoriadne bohatou zbierkou židovskej liturgie a výstava zobrazujúca zločiny nacizmu páchané na Židoch. V osobitnej časti komplexu je veľmi vtipne zariadená spomienková výstava na P. Howarda (Jenőa Rejtőa), známeho a vo svojej kategórii jedinečného spisovateľa.
V jeden pekný slnečný deň sa 16 členov Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti vybralo na výlet do tárnockých pivníc. V Tárnoku ich čakal podpredseda klubu František Zelman, aby autom vyviezol tých, ktorí by ťažko vyšli na Starý vrch, kde Slováci ešte pred I. svetovou vojnou vybudovali rad pivníc. Z tu vydolovaného kameňa stavali domy. Neskôr vyparcelovali toto územie, vznikli tu vinice a víkendové chatky. Členovia klubu navštívili 150-ročnú pivnicu Jozefa Lizičku, kde ich čakalo pohostenie a veselá zábava.