Na slovíčko s Katarínou Noszlopyovou ● Život pretkaný hudbou
Katarína Noszlopyová je stálou účastníčkou slovenského diania v hlavnom meste. Študovala na budapeštianskom slovenskom gymnáziu, bola zakladateľkou tanečného súboru Prameň (predchodcu Folklórneho spolku Lipa) a spolu
s G. Papučkom vydala zbierku zhudobnených básní pre deti Zaspievajme si!.
Viedla Slovenskú samosprávu II. obvodu a v predošlom volebnom cykle bola členkou Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy.
- Jednoduchá, predsa ťažká otázka. Som matkou, manželkou, hudobníčkou pre vlastné potešenie, chcem byť dobrou dcérou a dobrou sestrou, dobrým priateľom. Po tejto stránke nemôžem byť úplne spokojná, lebo toto všetko sa mi nedarí dokonale realizovať. Na druhej strane táto snaha je dobrou motiváciou, ktorá ma ženie vpred.
- To nie je otázne - oboje. Ale predsa - tanec nemôže existovať bez hudby, ak aj nepočuteľnej, alebo iným nezrozumiteľnej hudby. Niektorí ju ani nepočujú - nepočul ju v poslednej dobe svojho života ani slávny skladateľ, ale predsa v ňom žila, cítil ju. Mnohokrát som na tom podobne aj ja - nie, nie som slávnou skladateľkou, ale počujem hudbu v hlave, v srdci. Rýchlo si ju zapíšem a nahrám. Takže asi by som si vybrala hudbu. Tá by mi zostala vždy, mohla by som sa jej venovať, aj keby som mala nohu v sadre. S hudbou sa dá snívať, upokojuje, človek pri nej relaxuje. Takže hudba.
- Tisíc a jedno puto. Spev starej mamy a starého otca, ktorý sme nahrali v detstve na kazety. Oni nás naučili stovky pitvarošských ľudových piesní. Ujo Šonáj (Ján Šutinský - pozn. red.), hudobník, skladateľ, učiteľ spevu, vedúci mnohých zborov a najmä umelecký vedúci a zakladateľ Ozveny. Krstná mama, ktorej som závidela, že študovala hudbu a spev na univerzite a dlhé roky spievala v profesionálnom zbore. Nuž a Ozvena - zborový spev, v ktorom sa môžem vyžívať. Ale aj synček, ktorý má podobné vlohy, v hudobnej škole sa učí profesionálny spev a zaujíma sa o hudbu. A, samozrejme, moja vlastná láska k hudbe, k ľudovej muzike, k vážnej hudbe a v poslednej dobe aj k náboženskej a zborovej hudbe. Neviem si predstaviť, že by som žila bez hudby. Doma ma vždy čaká klavír, gitara, synček má tiež veľa malých nástrojov - proste celý náš život je pretkaný hudbou.
- Z detstva sa pamätám na mnoho hier, pamätám sa aj na Santovskú svadbu, ktorú mama nacvičila v Santove - všetky pesničky sme sa naučili aj my so sestrou. Nuž a z Prameňa skoro všetky, lebo ku všetkým ma viažu krásne spomienky: Pilíšska polka, Myjavský tanec - ktorý tancovalo veľa generácií, asi najobľúbenejšia Šarišská polka, všetky zemplínske choreografie. Moje najmilšie sú však horehronské, detvianske a goralské tance - aj keď tancovali zriedkavejšie, lebo boli náročnejšie na priestory na nácvik, a nie vždy boli prostriedky na honorár choreografa.. Jedna z mojich najmilších je Česká polka. Pre krásne piesne som mala veľmi rada Margecanské krucené, pre krásny kroj Maglódske tance. Vo vymenovaní by som mohla pokračovať i ďalej. Mám rada všetko, čo sa volá „tanec“.
- Ťažko vybrať z toho množstva. Zovšadiaľ by som mohla vybrať aspoň jednu. Napr. z Pitvaroša Aká je to potajomná láska, z Pilíša Dedinka v údolí... Odkedy spievam pravidelne v Ozvene, skoro všetky piesne z repertoáru zboru patria medzi moje najobľúbenejšie. Keď sa pozerám na svoje melódie, páčia sa mi lyrické piesne, napr. Jesenná.
- K tomu, aby systém mohol úspešne fungovať, sú potrební záujemci, účastníci podujatí, ktorí majú dostatočný záujem a dosť času chodiť na akcie. Potrebovali by sme viac oddaných mladých ľudí, ktorým by sme mali dať viac motivácie, viac možností na napredovanie, viac šancí, viac plodnej pôdy pre ich nápady. A viac súdržnosti.
- To isté, ale vo veľkom. Kým panujú jednotlivci a ich názory, ktorí okolo seba zoskupujú malé skupinky svojich priaznivcov, kým mnohí zostanú mimo kruhu uznávaných, kruhu podporovaných, kruhu poslušných, nikdy nebudeme mať v Maďarsku jednotnú Slovač. Samozrejme. je to istým odzrkadlením javov prežívajúcich vo väčšinovej spoločnosti, ale svedčí to aj o tom, že nie sme o nič lepší, zrelší, ako tí, ktorých za to odsudzujeme. Možno je môj názor utópia, ale bez konštruktívnej kritiky a nádeje sa nikdy nič a nikto nezmení.
- Momentálne najviac času venujem svojmu pracovisku, kde mám zodpovednú prácu. V porovnaní s minulým obdobím mi zostáva menej času a preto nástojím na tom, aby som sa venovala väčšmi rodine, synovi, ktorý v septembri začne chodiť do základnej školy. Folklórny tanec som musela zanechať ešte pred niekoľkými rokmi kvôli nedostatku času, s hudbou mám úzke kontakty, venujem sa jej každodenne - či už inštrumentálne (to však menej), teoreticky, alebo si jednoducho zaspievame spolu so synom. V piatok večer sa snažím, nevynechať skúšku Ozveny - je to pekné ukončenie týždňa a medzi členmi zboru, medzi našimi Slovákmi, sa cítim ako doma.
Medzi mojimi najbližšími plánmi figurujú pomôcť synčekovi pri začatí prvého školského roka v hudobnej škole, naučiť ho nezabudnúť na svoje korene, na slovenský jazyk, naučiť ho čím viac slovenských ľudových piesní. Zároveň si chcem nájsť pre seba aspoň trocha času na hudbu, nestratiť kontakt so Slovačou prostredníctvom organizátorov nášho verejného diania (či už vedúcich zborov, tanečných skupín, alebo náboženských zoskupení), folkloristov a samospráv. Vďaka im všetkým za to, že poskytujú priestor našim folklórnym a občianskym telesám a tým nám, divákom, umožňujú kochať sa v našej kultúre.