Katarínu Špiryovú, rodenú Ančinovú poznáme ako podpredsedníčku Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti, členku Kruhu priateľov Békešskej Čaby a Klubu slovenských dôchodcov. Len málokto o nej vie, že je zberateľkou tradičných textílií,
ktoré si sama zhotovila tak, ako ju to naučili jej mama a stará mama.
- Patrím k tej predvojnovej dolnozemskej generácii, ktorá sa tradične a pravidelne venovala ručným prácam - tkaniu a vyšívaniu. Dodnes mám živé spomienky z detstva, ktoré som prežila v Čorváši, Békešskej Čabe a Kétšoproni. Pamätám sa, že počas môjho detstva na Dolnej zemi každá domácnosť mala svoje konopisko, lebo takto si mohla zabezpečiť plátno pre celú početnú rodinu, ktoré boli toho času bežné. V tých časoch ľudia nekupovali plátno, bytové textílie či výšivky, robili si ich podomácky. Každá mama, alebo stará mama, naučila dcéry či vnučky tkať a vyšívať. Týmto sme si krátili dlhé jesenné a zimné mesiace. Priadli sme na kolovrate, praslici a tkali na krosnách. Na vyšívanie sme používali bavlnené a konopné priadze, vzorky nám ukázali mamy aj staršie ženy. Ja som sa v tom doslova vyžívala, bavili ma ručné práce, lebo sme boli spolu a na takých posedeniach som sa všeličo dopočula a naučila, - povedala nám Katarína Špiryová, rodená Ančinová, ktorú poznajú nielen na Dolnej zemi, ale najmä v kruhu Slovákov žijúcich v Budapešti. Aj napriek vysokému veku je aktívna, agilná a rada sa zapája do nášho menšinového diania. Je podpredsedníčkou Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti - Nového Budína, členkou Klubu slovenských dôchodcov a Kruhu priateľov Békešskej Čaby.
- Bolo nás šesť detí, tri dievčatá a traja chlapci. Moja mama Judita Bartoláková pochádzala z Békešskej Čaby, ale vydala sa za Čorvášana Michala Ančina. Otec bol zručným maliarom, poznali ho široko-ďaleko na Dolnej zemi. Najmladší brat mal iba rok, keď mama roku 1947 ovdovela. Po otcovej smrti sme sa opäť presťahovali do Békešskej Čaby, lebo tam žila mamkina rodina, ktorá nám pomáhala.
Ako som už spomenula, práca s konopou, výroba priadze a tkanie plátna bola vtedy každodenná činnosť, do ktorej nás, dievčatá, dosť skoro zapojila aj naša mama. Tkali sme plátno, z ktorého sa šili šaty pre malé deti, spodná bielizeň, plachty, obliečky na periny, vankúše, obrusy na stôl, dečky, utierky a uteráky. Z domácich odpadkov sme potom tkali koberce do bytu.
V dievčenských domácnostiach bolo samozrejmé, že dievčatá si samé urobili aj štafírung. Ja dodnes používam veľa vecí z vlastnoručne utkaného a vyšitého štafírungu. Typickými farbami békeščabianskych výšiviek a tkanín boli červená a čierna, ale aj modrá. Tieto používali najmä pri tkaní sviatočných obrusov. Fialová sa vyskytovala zriedkakedy a to iba na príležitostných textíliách, lebo fialová je liturgická farba pôstu. Tieto textílie sme používali len v adventnom a veľkonočnom pôstnom období, preto sa zachovali v dobrom stave.
Môjmu srdcu sú však dodnes najmilšie nie moje, lež mamičkine ručné práce, tkaniny s typickými slovenskými motívmi. Som šťastná, že som po mame zdedila tri obrusy, päť uterákov a utierky. Vážim si ich a nesmierne cením, po mne ich zdedia moje dve dcéry, vnúčatá a pravnúčatá. Ba, mám aj jeden nevšedný skvost - smútočný uterák, ktorý je vyšívaný čiernou priadzou a používal sa iba po skone našich príbuzných.
Samozrejme, dolnozemské slovenské dievčatá a ženy sa naučili aj náležite opatrovať výšivky, povedala nám pani Katka. Veď ich životnosť môžeme predĺžiť, ak ich pravidelne kontrolujeme, čistíme a správne skladujeme. Výšivky sa nikdy nesmú žehliť z lícnej strany, stehy by sa totiž nepekne sploštili alebo by sa mohli dokonca spáliť. Výšivku treba položiť lícnou stranou na mäkkú podložku. Potom ju prekryť suchou alebo vlhkou látkou, žehličku nastaviť na stupeň zodpovedajúci materiálu a zľahka prežehliť.
- Naučili sme sa aj to, ako treba výšivky chrániť. Pred uskladnením sme ich zabalili do nebieleného papiera, alebo sme ich zrolovali do hodvábneho papiera. Ak ich uchovávame poskladané, občas ich preložíme, aby sa na nich neurobili zlomy. Uložené výšivky z času na čas skontrolujeme, či ich náhodou nenapadli mole alebo pleseň.
Pani Katarína sa nám zdôverila, že ona sa dodnes pridržiava týchto dobrých rád, ktoré si osvojila v rodičovskom dome, preto má aj takmer storočné tkaniny v pomerne dobrom stave. Môžete sa o tom presvedčiť aj vy, milí čitatelia, na našich fotografiách. Sú to obrusy, utierky, uteráky, ktoré tkala a vyšívala takmer pred 100 rokmi mama pani Kataríny Judita Ančinová, rod. Bartoláková z Békešskej Čaby.
