Čas adventu v III. obvode hlavného mesta, v Starom Budíne -Békášmederi, už tradične plynie aj v znamení národnostných programov. Slovenská samospráva obvodu aj v tomto roku - v poradí štrnástykrát – usporiadala dve mnohými občanmi obvodu očakávané a obľúbené predvianočné podujatia. To prvé – predvianočné stretnutie slovenských dôchodcov spojené s verejným zasadnutím samosprávy – sa konalo v sídle Starobudínskeho spoločenského kruhu. Dôstojne tradícii aj v tomto roku o slávnostný kultúrny program a o vytvorenie ozajstnej predvianočnej atmosféry sa postarali žiaci budapeštianskej slovenskej školy, ktorých sem odprevadila aj riaditeľka školy Júlia Marloková Szabová.
Po milom kultúrnom programe žiakov predseda obvodnej slovenskej samosprávy František Križan informoval účastníkov o tohoročnej činnosti samosprávy. Zdôraznil, že slovenská samospráva svojou takmer poldruha desaťročnou činnosťou je nesporne prítomná v kultúrno-spoločenskom živote tejto časti hlavného mesta. Popri osvedčených národnostných podujatiach je spoluorganizátorkou veľkolepých programov, ktoré patria medzi najznámejšie kultúrne a spoločenské akcie obvodu. Sú to napríklad dvojdňové Starobudínske hody, adventný koncert a Občiansky a národnostný deň.
Po zapálení sviečok na adventnom venci predvianočné stretnutie našich dôchodcov sa nieslo vo sviatočnej nálade až do neskorých večerných hodín.
Druhé podujatie, národnostný vianočný koncert slovenskej, nemeckej a poľskej samosprávy obvodu a Kultúrneho spolku Nemcov Starého Budína a Békášmederu „Braunhaxler” sa uskutočnilo 15. decembra v Spoločenskom dome v Bákášmederi. Tu pred preplnenou sálou mal slávnostný prejav vicestarosta obvodnej samosprávy Attila Bálint Theisz, ktorý popri význame najkrajšieho sviatku roka, Vianoc, s uznaním hovoril aj o činnosti národnostných samospráv obvodu, ktoré sa aktívne podieľajú na formovaní kultúrneho a spoločenského života mestskej časti Starý Budín a Békášmeder. Účastníkov vianočného koncertu v materinskej reči pozdravili predsedovia národnostných samospráv, medzi nimi i predseda slovenskej samosprávy František Križan.
Po zapálení sviečok na adventnom venci sa začal vyše dvojhodinový slávnostný kultúrny program, vystúpenie súborov troch národností. K vysokej umeleckej úrovni tohoročného programu prispel hlavne výkon poľského Budapeštianskeho speváckeho zboru sv. Kingy a nášho slovenského kultúrneho súboru Studienka, ktorý predniesol spracované vianočné ľudové zvyky z pilíšskeho Santova. Taktiež pekného uznania sa dostalo aj druhému súboru zo Santova, Slovenskému páviemu krúžku, ktorý spieval slovenské vianočné piesne. Vyvrcholením adventného kultúrneho programu bol spoločný spev vianočnej piesne Tichá noc v štyroch jazykoch.
Po kultúrnom programe sa adventný večer neskončil. Spoločenský dom v Békášmederi bol až do neskorých večerných hodín dejiskom priateľského posedenia pri bielych stoloch.
(ZB)
Kupovať a jesť menej drahých biovýrobkov, alebo veľa lacných a pochybných potravín? Čo je to za otázku? – mohli by sme zvolať v prvom pohnutí, ale v dnešných časoch krízy a celkovej chudoby v našom regióne je, veru, odôvodnená. V Budapešti má každý obvod svoje trhovisko, kde sa ľudia len tak hemžia. Jesť, samozrejme, treba. A tu je predsa lepšia kvalita než vo veľkých nákupných strediskách. Ale ešte lepšie to je na biotrhu pod budínskymi kopcami, ktorý by mohol hlásať: je lepšie byť bohatý a zdravý...
Kde inde by sa zastavil človek v sobotu ráno na trhu, ak nie pri pečených klobásach? A keď je to biotrh – akože aj je! – tak pri bioklobásach. Teraz, dodatočne si uvedomujem, že môj úsmev pod fúzami – priznávam, že ironický – bol neodôvodnený a nespravodlivý. Lebo toto tu je, prosím pekne, najväčší biotrh v širokom okolí strednej Európy, alebo aspoň v Maďarsku, no v Budapešti určite...
Pali báči od mesta Kecskemét, zo samotného centra Veľkej maďarskej nížiny, ma zasvecuje do tajov výroby bioklobásy. „Tak najprv potrebujeme bioprasa. Túto funkciu v Maďarsku plní mangalica s kučeravou srsťou, a najmä div nie diétnym mäsom a slaninou. Takže mangalica sa pasie pod holým nebom, prikrmuje sa čistým biokrmivom a aj metóda spracovania je bio, nie je v nej nič, čo by bolo neprirodzené, umelé.“ Strýko Pali osobne dozerá na celý proces, aj na predaj a lákanie takých záujemcov, akým som aj ja.
Oslovujem niekoľkých kupujúcich, všetci spomenú vyššie ceny, ale Emese na prvom mieste hovorí o kvalite. Zoltán je ochotný zobrať peniaze z iných kapitol rodinného rozpočtu, ale biotrh by nevynechal. Pani Zsuzsanna miluje tento trh, všetci sú tu dôveryhodní. Csaba zasa uvedomelo konštatuje, že za zdravie človeka sú zväčša zodpovedné potraviny, ktoré zje.
Už by bolo načase dostať fundovanú odpoveď aj na otázku, čo je to bio? „Upravujú to prísne nariadenia Európskej únie“ - znie odpoveď azda od najpovolanejšieho človeka, od správcu tohto trhu Gábora Miklaiho, ktorý je zároveň šéfom Maďarského zväzu biokultúry.
Trh bol vyše dva roky v „exile“ – len kúsok odtiaľto, na parkovisku, v malých drevených stánkoch. Čakal na obnovu pôvodného miesta, čo sa aj podarilo – vedľa Kongresového centra, Gaštanového parku, nákupného strediska MOM, pod kopcami. Nádherne. Je tu kultúrne prostredie, vidno medzi kupujúcimi a predávajúcimi dôverný vzťah, až priateľstvo, ceny ani nie sú vypísané. Sme v tzv. lepšej štvrti. A tovar? Zaručene bio, nad čím bdejú aj Gáborovi kontrolóri zo spoločnosti Biokontroll. On tu šéfuje od začiatku, teda od roku 2005. Veľa sa však hovorí aj o tom, že je to z veľkej časti akási mánia či móda – podotýkam zodpovednému správcovi. „Slovo bio mnohí zdiskreditovali. A musím povedať aj to, že je to sčasti aj módny trend, no a medzi zákazníkmi je aj snobská vrstva, ktorá sa rada vystatuje.“
Môže vplývať biospôsob života škodlivo na humor človeka? – podrývam Gábora, ktorý to hneď popiera, lebo vyťahuje sebazničujúci vtip. Vraj v čom sa líši obyčajný hospodár od biogazdu? Biogazda postrekuje v noci...
Pri odchode narazím ešte na „Múdre vajce“, čo je hnutie, ktoré bojuje za šírenie bio-vajíčok. Agitátor Levente mi vysvetľuje ďalšiu pointu: keď si to už ľudia pre vysokú cenu nemôžu dovoliť, tak aspoň nech si kupujú vajíčka od sliepok chovaných nie v klietkach, ale na slobode. Ja mu na to, povzbudený ešte Gáborovým humorom, ale myslím to úplne vážne, hovorím: „Sliepka nemá na výber, ale my áno“...
Gregor Martin Papucsek
Jedinečnou pozoruhodnosťou slovenskej novohradskej osady Bír je nezvyčajný prírodný útvar, andezitové stĺporadie, pozostatok vulkanickej činnosti spred 18-19 miliónov rokov.
Obec leží na úpätí Čerhátskeho pohoria, 70 km severovýchodne od Budapešti. Pôvodne v 13. storočí patrila rodu Kökényesovcov-Radnótovcov. V roku 1439 ju spomínajú ako majetok Istvána Báthoryho, patriaci k hradu v Bujáku. Roku 1770 sa stala majetkom rodiny Esterházyovcov. V čase tureckej nadvlády počet obyvateľov rázne klesol, preto sem zemepáni lákali poddaných z územia dnešného Slovenska. Predkovia Slovákov prišli do obce v roku 1693 z okolia Zvolena, o čom svedčia aj miestne priezviská ako Ostrolúcky - z Ostrej Lúky, Očovský – z Očovej, atď. Bír má priateľské styky s obcou Ostrá Lúka.
Osada dlhé roky administratívne patrila k okolitým obciam, osamostatnila sa v roku 1991 a od roku 1992 má vlastný obecný úrad. Starostom je už druhý volebný cyklus János Matics. Aj keď nepochádza z Bíru, presťahoval sa sem pred predošlými voľbami z Gárdonyu, Bírania mu dôverujú, veď ho znovu zvolili na čelo obce.
Škola a obecný úrad sú v jednej budove, blízko ktorej je aj škôlka, ktorá je pridruženou inštitúciou Materskej školy vo Veňarci. V oboch bírskych inštitúciách sa slovenčina vyučuje ako predmet. V škole je v súčasnosti iba málo detí, žiaci vyšších ročníkov dochádzajú do Veňarca, teda majú možnosť pokračovať v osvojovaní si slovenského jazyka. Päť miliónov forintov získala škola v súbehu na výmenu okien a dverí.
Kultúrny dom obnovili tiež z grantov a pred tromi rokmi vybudovali ihrisko, ktoré používajú škôlkari aj žiaci základnej školy. Podobne pred tromi rokmi spolu s evanjelickým cirkevným zborom postavili pec. Miestny evanjelický kostol je chránenou umeleckou pamiatkou, vybudovali ho roku 1721 na základoch stredovekého chrámu. Napriek viacerým prestavbám sa tu dodnes nachádzajú gotické prvky zo 14. storočia. Evanjelický cirkevný zbor je veľmi aktívny: vo svojom spoločenskom dome vytvoril ubytovacie priestory pre približne 30 osôb. Možno tu usporadúvať detské a mládežnícke tábory, pobyt sa dá spojiť s pečením v tradičnej peci a prechádzkami po okolí. V Bíri majú modlitebný dom aj baptisti.
Ako nás informoval J. Matics, obci sa podarilo získať granty na umiestnenie bezpečnostných kamier. Športový oddiel by chcel dobudovať šatňu z konkurzných peňazí a obecná samospráva sa uchádzala o prostriedky na vybudovanie bioelektrárne využívajúcej odpadovú vodu a druhotné suroviny. Bioelektráreň by zabezpečovala kúrenie a výrobu elektriny pre osadu, prípadne aj pre susedné obce. Toto sú však iba plány, súbehy zatiaľ alebo nevypísali, alebo ich ešte nevyhodnotili.
Približne pred 150 rokmi postavili v severovýchodnej časti obce rad pivníc, ktoré dnes slúžia ako turistická atrakcia. Dve z nich pochádzajú z roku 1663.
Pred 50-80 rokmi patrila k Bíru rozsiahla sieť samôt, v súčasnosti sa zachovali iba pomenovania jednotlivých častí chotára. Kaštieľ nachádzajúci sa blízko Bíru prerobili na penzión, ktorý vlastní bývalý starosta, člen slovenskej samosprávy Ladislav Maczó. On je majiteľ a prevádzkovateľ Múzea Rádia slobodná Európa, ktoré láka turistov do novohradského Bíru. Vyše tristo rozhlasových prijímačov, magnetofónov a starých gramofónov pozbierali obyvatelia a L. Maczó za necelé dva mesiace. Väčšina exponátov pochádza zo štyridsiatych rokov minulého storočia, ale nájdeme medzi nimi aj gramofón z roku 1914, aké sú v Maďarsku iba na dvoch miestach.
Podľa sčítania ľudu roku 2001 sa spomedzi 436 obyvateľov Bíru prihlásilo k slovenskej národnosti 68 občanov a 11 obyvateľov pokladá slovenčinu za svoj materinský jazyk.
Slovenská samospráva tu pôsobí už tretí cyklus. V súčasnosti má nové vedenie – predsedníčkou je Monika Feketeová Karabová. Svoje najväčšie podujatie plánuje až v tento rok. Slovenský ples by mal spojiť rozvadených dedinčanov, nakoľko členovia slovenského zboru sa sťažujú na neefektívnu spoluprácu s väčšinovým zborom. Na čele národnostného zboru sú mladí, veľmi agilní ľudia plní života. Ich prvým krokom bolo podporovanie novej tanečnej skupiny, ktorá pod vedením Ladislava Budaiho nacvičuje ľudové a moderné tance. Prvé verejné vystúpenie mala vlani v lete v Banke, na Novohradskom národnostnom stretnutí. Členovia skupiny by privítali možnosť predstaviť sa aj v iných obciach napríklad s Trenčianskymi tancami. Čo sa týka vzťahu medzi slovenskou a obecnou samosprávou, žiaľ, nemôžeme povedať, že by bol bezproblémový. V čase našej návštevy sa údajne začal zlepšovať, ale napríklad „veľká“ samospráva nechcela založiť zvlášť podúčet pre národnostnú, hoci je to jej povinnosťou. Slovenskí poslanci sa ťažko dostanú do priestorov slovenského klubu, ktoré by chceli využívať na spoločenské účely. Hoci často musia bojovať za svoje práva, nevzdávajú sa a hľadajú nové možnosti, napríklad formou organizovania trojstretnutí Bír – Bokor - Terany. Tieto tri slovenské osady vytvorili spoluprácu, na základe ktorej sa navzájom navštevujú a spoločne hľadajú možnosti na zlepšenie života Slovákov v Novohrade.
Eva Patayová Fábiánová
Slávne západoslovenské mestečko Vrbové a Slováci z bezprostredného okolia Budínskeho hradu pestujú srdečné priateľské styky od roku 2006. Začalo sa to významnou konferenciou o Móricovi Beňovskom, ktorú spolu s Ústavom dejín Trnavskej univerzity organizovalo mesto Vrbové pri príležitosti trojitého výročia svojho svetoznámeho rodáka. Beňovský sa narodil pred 265 rokmi (1746), Malgaši na Madagaskare si ho zvolili za kráľa pred 235 rokmi (1776) a pred 225 rokmi (1786), ranený guľkou francúzskeho vojaka, zomrel. Týmto výročiam môžeme ďakovať za naše stretnutie, za priateľstvo a plodnú spoluprácu.
Odvtedy nás Vrbovčania pozvali na ďalšie dve konferencie, na rybačku a v tomto roku, 29. septembra, prišli ich predstavitelia Ľubomír Bosák a Patrik Kýška k nám do Budapešti, do Slovenského inštitútu a do I. obvodu, kde sa uskutočnila vedecká konferencia pri príležitosti výročia narodenia a výročia smrti slávneho vrbovského rodáka.
Nedávno mi poštár doručil zaujímavú Vrbovskú ročenku 2012. Je v nej článok o dojmoch Vrbovčanov z Budapešti, aj môj príspevok o konferencii a spoločná fotografia na hrade s Parlamentom v pozadí. Aj nevdojak človeku napadne myšlienka: takto nejako by mali vyzerať naše dosť rozhárané slovensko-maďarské vzťahy!
Listujem v ročenke a medzi množstvom zaujímavostí som našiel niečo, čo by som rád odovzdal ďalej, lebo sa to týka našej reči, jej správneho používania. Je zrejmé že ide o všeobecný jav, nielen o „privilégium” našich Slovákov. Upozorňuje na to nie menšia osobnosť našej slovenskej kultúry ako sám básnik Ján Smrek. Aj toto je jedna z množstva výher našich dobrých vzťahov.
Nehovorte, pane, kde ste bol?
Lebo kto tak vyká, to je vôl.
Ten, kto chodí do slovenskej školy,
vyká pekne: Pane, kde ste boli?
Akadémia ozbrojených síl generála M. R. Štefánika (AOS) je zapojená do programu Erazmus, v rámci ktorého výrazne podporuje mobilitu učiteľov, výmenu najnovších poznatkov z analogických študijných programov najmä medzi partnerskými vysokými vojenskými školami.
V rámci programu Erazmus pôsobila v dňoch 5. - 9. decembra 2011 v AOS plk. prof. Dr. Klára Kecskeméthyová z Katedry vojenskej geografie a topografie z Univerzity národnej obrany z Budapešti. V AOS vystúpila s prednáškou Bezpečnosť a geografia. Prednáška sa zaoberala vývojom strategickej koncepcie NATO, otázkami slobody a bezpečnosti členských krajín, politickými aj vojenskými prostriedkami z hľadiska rôznych hrozieb, analyzovala konflikty v Kosove, Gruzínsku, načrtla možnosti ďalšej spolupráce krajín NATO a Ruska. Na prednáške plk. Kecskeméthyovej sa zúčastnili študenti AOS a príslušníci Dôstojníckeho kurzu pre absolventov civilných vysokých škôl.
V akademickom roku 2011-2012 to bola už druhá mobilita maďarských učiteľov v rámci Erazmu v AOS, čím sa výraznejšie skonkretizovala spolupráca obidvoch vysokých vojenských škôl. Začala sa v septembri, keď na Katedre elektroniky AOS pôsobili a prednášali dvaja učitelia z budapeštianskej vojenskej univerzity.
Zdroj: aos.sk
Vo februári 2006 z iniciatívy predsedníčky Slovenskej samosprávy v Čemeri Alžbety Szabovej vznikol Tanečný spolok Furmička. Keďže v obci v posledných desaťročiach nebola tanečná skupina dospelých, správa sa rýchlo šírila a vzbudzovala záujem obyvateľov. S veľkým elánom začali zbierať ľudové kroje a nacvičovať prvé choreografie. Spolok súdne zaregistrovali, meno dostal po stužke, ktorá zdobí miestny ľudový kroj. Členovia sú väčšinou Čemerčania, ktorí sa viažu k miestnym slovenským tradíciám. Medzi ich cieľmi figuruje zachovávanie tradícií a zvykov svojich predkov, ako aj osvojovanie si slovenských a maďarských tancov. Ich základnou snahou je, aby ľudový kroj nosili podľa pôvodných zvykov, teda podľa príležitosti a veku. Popri kultúrnych vystúpeniach sú pre nich dôležité aj slávnostné bohoslužby, na ktoré chodievajú tiež v miestnych krojoch. V niektorých choreografiách (svadba, krst) tancujú spolu na javisku tri generácie. Veľký úspech tanečnej skupiny dospelých vyvolal záujem detí o tance a tak v roku 2008 vznikli Maličká a Malá Furmička a v roku 2011 tridsaťčlenný spevácky zbor. Tanečníci pracujú v štyroch vekových skupinách. Maličkú Furmičku tvoria deti od 2 do 6-7 rokov, Malú Furmičku od 6 do 14 rokov, v tretej skupine tancuje 12 dievčat od 10 do 14 rokov, a štvrtá je tanečná skupina dospelých. Najmladšou členkou spolku je 2,5–ročná „tanečnica“ a najstarším členom 76-ročný spevák.
„V Čemeri som začala tancovať ešte v mladosti, odkiaľ som ako šesťnásťročná prešla do budapeštianskej tanečnej skupiny Bem. Narodili sa mi deti, ktoré tiež tancovali v Čemeri pod vedením mojich bývalých učiteliek tanca. Videla som, že miestne slovenské piesne, tance a kroje dostávajú na javisku čoraz menší priestor, preferované boli hlavne sedmohradské tance. Vedenie vtedajšieho súboru ma volalo naspäť tancovať, ale ja by som sa medzi deťmi cítila smiešne. Videla som, že aj počet tanečníkov silne klesá. Preto som na podnet vedenia súboru začala vyhľadávať bývalých spolužiakov, s ktorými som kedysi tancovala, a založili sme Tanečný spolok Furmičku. Do práce sa zapojili aj takí ľudia, ktorí nemali tanečné základy. Naraz sme mali štyridsať-päťdesiat členov. Odvtedy mnohí z nich vypadli. Naďalej sme tancovali v sedmohradských krojoch sedmohradské tance. Keďže som videla, že sa nič nemení, zvolali sme valné zhromaždenie a rozlúčili sme sa s tanečným súborom a kultúrnym domom. Sami sme začali organizovať život spolku. Veľa nám v tom pomohla vtedajšia obecná samospráva, od ktorej sme dostali do prevádzky Slovenský dom. Z finančných prostriedkov spolku sme si dali ušiť desať bielych sukní, aby sme mali v čom vystúpiť. Okrem toho som začala zbierať autentické ľudové kroje, ktoré som za vlastné peniaze odkúpila od starších obyvateľov obce,“ informovala ma o začiatkoch spolku jeho vedúca Alžbeta Szabová. Ako povedala, organizácia dnes má desať kompletných súprav krojov pre dospelých. To znamená, že v rovnakom kroji môžu naraz vystupovať dvadsiati členovia súboru. Medzi nimi sú kockovaný na všedné dni, barchetový, súkenný, modrotlačový (farbiarský), hodvábny, ohnivý a pukavý. K meštianskym tancom patria brokátové kroje, k oberačkovým biele zo šifónu. Desiatu súpravu tvorí dvanásť garnitúr mariánskych dievčenských krojov. Deťom prešívajú staré kroje, teda aj ich kroje sú autentické. Starostlivosť venujú aj doplnkom. Už aj deti vedia, ako treba nosiť šatku, ako aj to, ktorá veková skupina môže nosiť akú farbu, ktoré sukne boli ušité zo starých a pod. Starostlivo pripravené kroje majú všade veľký úspech, preto ich s radosťou nosia nielen deti, ale aj dospelí. Pani predsedníčke pri reštaurovaní starých krojov a pri šití nových pomáha členka spolku pani Mária Horváthová Szántóová, ktorá popri dôchodku štyrikrát týždenne oduševnene pracuje v Slovenskom dome. Keďže kroje sú majetkom Alžbety Szabovej, po vystúpeniach ich nedovolí odniesť domov, ale ich sama vyperie. Po vyčistení a vyžehlení za pomoci pani Márie ich zabalí do osobných kufrov tanečníkov.
Za šesť rokov si dospelí členovia spolku osvojili viac ako dvadsať slovenských a maďarských choreografií. Medzi najznámejšie patria krst v Čemeri, Betlehem, lúčenie sa s nevestou, maďarské mládenecké a meštianske tance a slovenské tance z okolia Budapešti, Maglódu, Bidovca, Zemplínu, Raslavíc, Šomoďu a Máne. V repertoári Malej Furmičky figurujú maďarské detské hry, maglódske slovenské tance, šomoďské tance, slovenské Vianoce, svadba, miestne slovenské detské hry a oberačkové hry. Choreografie maďarských tancov zostavili tanečník súboru Gödöllő Gábor Simonyi, choreograf, tanečník súboru Bartók Gábor Farkas a členka súboru Panónia Melinda Vasváryová Oláhová. Miestne slovenské zvyky a tance zozbierala Alžbeta Szabová. Slovenské tance s členmi spolku nacvičil tanečný pedagóg, choreograf Folklórneho súboru Železiar Vladimír Michalko.
Alžbeta Szabová donedávna viedla súbor popri hlavnom zamestnaní. Bola majiteľkou jednej záhradkárskej firmy, ktorú od nej prevzali jej traja synovia, aby sa mohla s plným elánom venovať spolku. Administratívnu prácu a organizovanie vystúpení robí v rámci spoločenskej práce. Synovia jej vo všetkom pomáhajú. Nielen udržiavajú záhradu Slovenského domu, ale keď treba, tak stavajú stany, odprevádzajú hostí a, samozrejme, aj tancujú. Pani predsedníčka chodieva na odborné doškoľovanie do Sarvaša, kde si pod vedením známych choreografov a etnografov osvojuje nové slovenské piesne a tance. Ako povedala, iné možnosti preto nemohli prísť do úvahy, lebo v Slovenskom dome prebiehajú skúšky každý deň. Raz nacvičujú deti, inokedy dospelí. Ona sa zaoberá s menšími a väčšími deťmi a je členkou súboru dospelých. Koncom týždňa sú zvyčajne vystúpenia. Vlani spievali a tancovali doma i v zahraničí päťdesiatkrát. Ako vraví, nebolo ľahké zabezpečiť potrebné financie. Z rôznych fondov a od obecnej samosprávy získajú ročne približne osemstotisíc forintov, čo používajú prevažne na prevádzku. Najväčším patrónom spolku je miestna slovenská samospráva, ktorá im poskytuje zadarmo priestory v Slovenskom dome, techniku a hradí dve-tri cesty. Čo sa týka cestovania, členovia spolku naň aktívne prispievajú. Okrem zaplatenia mesačného členského (1500 Ft) chodia na vystúpenia aj vlastnými autami. Ak je to potrebné, slovenská samospráva zabezpečí muzikantov, keď nie, tak tancujú na CD-platňu.
Oduševnená práca priniesla svoje ovocie. Pred troma rokmi na celoštátnej kvalifikačnej súťaži v Sarvaši dostal spolok striebornú kvalifikáciu za autentický ľudový kroj a vlani na tej istej súťaži si zaslúžil zlatú kvalifikáciu.
Pani predsedníčka nám koncom rozhovoru prezradila svoj najväčší sen, ktorý sa podľa nej už nikdy nesplní. Bola by veľmi rada, keby sa raz našiel senior, ktorý by sa pamätal na originálne čemerské tance. Možno tento jej sen sa nikdy nesplní, ale splnil sa iný, sladší. Alžbeta Szabová vystupuje na javisku spolu so svojimi synmi.
Dúfame, že Tanečný spolok Furmička bude prekrásny ľudový kroj a dobré meno Čemerčanov naďalej šíriť nielen doma, ale aj v zahraničí.
Andrea Szabová Mataiszová
Svoj „perkelt“ z minulého týždňa som písal ešte vlani, pred Vianocami – pre zvyčajné koncoročné tlačiarenské predstihy. Dovolil som si selankovito uťahovať z „aňaorságu“, netušiac, že z operety sa stane tak rýchle dramatická opera. Veľkú áriu v nej spieva premiér, avšak neustále naráža na chór: silný, mohutný. Dostali v ňom miesto aj komentátori najväčších svetových denníkov a hospodárskych novín, prominentní politici z priateľských krajín ako sú USA či EÚ, ale aj špekulanti z celého sveta. Tento chór prehlušuje hlavnú áriu, ktorá iba opakuje refrén: môžeme jestvovať aj bez vašej pomoci a vôbec, nevyznáte sa v tom, čo sa deje v Maďarsku, my sme zdraví, stojíme na pevných základoch a neustúpime, aj keď namáčate váš meč do našich sŕdc...
Chvíľami sa dej vracia do operetných rovín, keď nikto nevie, kto je kto, „össze-vissza” rozprávajú či mlčia všetci: keď netreba dráždiť trhy, všetci sa vyjadrujú a hania napríklad Národnú banku, a keď forint padá do historických hlbín a bolo by treba trhy upokojiť, všetci sú ticho, ako h... v tráve. Alebo oslavujú. V Národnej galérii a Opere. V slávnej obrazárni na Budínskom hrade obklopení skutočne historickými dielami národnobuditeľskými z 19. storočia, aj národno-dehonestujúcimi z Kerényiho zbierky z 21. storočia. Na Andrássyho bulvári obkľúčení 10-20 tisíc demonštrantmi, ktorí recyklovali staré heslá ako „Orbán, zmizni!“, „Vlastizradcovia!“ a pod. Odznelo ešte, že premiér kormidluje Titanic smerom k ľadovcu a tým ľadovcom je táto demonštrácia. Podľa mňa je iba takým vrcholom ľadovca, ktorý spodných 9/10 ešte nemá, alebo ak sa aj formujú, stále je a aj dlho budú rozdrobené.
Všimol som si na Andrášičke počas akcie, že niekto zabudol vypnúť semafory, hoci cesta bola uzavretá už popoludní. Svetlá sa striedali, ako keby tu bola nejaká premávka. Keď premiér odchádzal, hoci zadným východom a všetci mu navôkol ukazovali červenú kartu, svietila zelená. Takisto zelenú má zatiaľ aj na veľkej politickej okružnej. Od Oktogonu však počuť nepríjemný škripot električky.
Ozaj, viete, že úsmev človeka pod električkou nebýva vždy úprimný?
Člen slovenskej samosprávy najmenšej slovenskej podpilíšskej osady Huť Ján Minczér sa rozhodol nezvyčajným spôsobom zachovať pamiatku tých obyvateľov, ktorí už dávno opustili rady živých.
Často sa stáva, že o hroby zosnulých, ktorých rodina už nežije v obci, alebo celkom vymrela, sa nikto nestará. Počas výmeny obyvateľstva po druhej svetovej vojne viacerí Huťania sa rozhodli začať nový život v materskej krajine a preto sa nemal kto starať o miesta posledného odpočinku ich predkov. Náhrobné kamene neraz rozkradli neznámi páchatelia. Hmotné pamiatky však podľa J. Minczéra nesmieme ponechať napospas osudu, preto sa rozhodol, že staré náhrobníky, ktoré sa ešte zachovali v pôvodnom stave, očistí a umiestni pri vchode do cintorína. Sú na nich vytesané životné osudy mnohých významných občanov, ale i jednoduchých pracovitých ľudí slovenského pôvodu, ktorí dotvárali kolorit bývalej Hute.
Cintoríny sú ako knihy, ak v nich človek vie čítať. Môžeme si prečítať osud jedinca, ale i celej rodiny. Často v slovenčine, ale aj s maďarským pravopisom. Nemáme sa prečo čudovať, veď dlhé roky sa slovenčina v školách nevyučovala, takže naši predkovia nemali možnosť naučiť sa slovenskú abecedu. Vedeli iba, že je to ich materinský jazyk, v ktorom sa po celý život dorozumievali so svojimi a preto si ho nechali zvečniť aj na náhrobníkoch.
Zatiaľ je vystavených iba pol tucta náhrobných kameňov, ale pán Minczér nás ubezpečil, že ak ešte dajaké nájde, očistí ich a uloží pri vchode. Takto si Huťania uctia pamiatku predkov aj tých rodín, ktoré už nežijú v obci.
(ef)
Predvianočné obdobie je v zemplínskej dedinke Baňačke spojené s koledovaním spevokolu Rozmarín a slovenskej samosprávy v Slovenskom osvetovom stredisku.
Minulý rok účastníci stretnutia spievali slovenské a maďarské koledy, čím si pripomenuli svoje detstvo. Kedysi nielen spievali, ale spoločne chodievali po dedine a vinšovali občanom pod oblokmi.
V očiach prítomných sa objavili slzy. Ľudia boli dojatí z toho, že predvianočné tradície sa tu tak silne zachovali v tomto uponáhľanom svete, veď takéto programy pomáhajú utužovať menšie komunity.
Medzi účastníkmi stretnutia boli aj mladí ľudia, ktorí oduševnene spievali, čo znamená, že tradícia sa zachová.
Obyvatelia Baňačky poznajú veľa slovenských aj maďarských kolied.
Slovenská samospráva spojila posedenie s verejným zasadnutím a pohostením.
Katarína Krafčenková
Bodkou za minuloročnými podujatiami Slovenskej samosprávy I. obvodu bola prezentácia básnickej zbierky jej predsedu Gregora Papučka Na tom našom nátoni. Slováci z tejto mestskej časti sa zišli 15. decembra v ikonovej sieni Osvetového strediska Budínskeho hradu. Pozvánka na podujatie bola uverejnená aj v miestnom dvojtýždenníku Hradná štvrť (Várnegyed), vďaka čomu sa na literárnom popoludní objavili aj noví záujemcovia.
Po odznení hymnickej piesne Daj Boh šťastia G. Papuček srdečne privítal hostí a v úvodnom príhovore objasnil názov podujatia. Na Budínskom hrade aj dávnejšie žili slovenskí básnici Juraj Pejko (1816-1893) a Peter Bella-Horal (1842-1919). Tí nielen tvorili, ale vydali aj po jednej zbierke, ktoré sú uložené v Széchenyiho knižnici rovnako ako zbierky G. Papučka napísané pod Budínskym hradom. Ako povedal, „cítim sa byť pokračovateľom, pútnikom na chodníčku, ktorý moji dvaja predchodcovia vyšliapali.“
Po úvodných slovách nasledovala prezentácia zbierky venovanej starému otcovi autora z matkinej strany Jánovi Bakajovi. Predstavenie jednotlivých cyklov knihy spestril autor úryvkami básní i hudobnými vložkami. Po literárnom programe nasledovalo bilancovanie činnosti miestneho slovenského voleného zboru v roku 2011. Následné príhovory a otázky sa plynule preniesli do polohy priateľského rozhovoru s občerstvením. Prítomní členovia slovenskej samosprávy i hostia sa zhodli v tom, že v nasledujúcom roku by sa v tejto príznačne slovanskými ikonami zdobenej miestnosti radi stretávali pravidelnejšie, aspoň každý druhý mesiac.
Zlatko Papuček
Nesmierne milé, pôvabné a hlavne čisté a vľúdne miesto, ktoré je tento rok (2012) právom hlavným mestom európskej kultúry: Maribor, druhé najväčšie mesto Slovinska. Aj tento titul si zaslúži, veď má niečo vyše stotisíc obyvateľov! Ale za 3 hodiny po diaľnici sem môžu prísť ľudia z desaťmiliónového regiónu!
Hneď vybavme víno a erotiku, hoci vzrušenia bude ešte viac než dosť. Húževnatá vinárka Veronika Vrbančičová vie o výrobe vína všetko, vie o ňom aj pútavo rozprávať. V starej pivnici pri Maribore tvrdí, že dávnejšie, v tejto veľkej drevenej kadi, pri ktorej stojíme, získavali vzácnu šťavu z hrozna šliapaním, ale iba cez deň. V noci sa vraj mladí váľali po hrozne nahými telami...
O kolosálnom projekte Maribor – hlavné mesto európskej kultúry roku 2012 vie zasa najlepšie rozprávať poradca programového riaditeľa Peter Tomaž Dobrila. „Maribor má svetové prvenstvo v reanimácii v lekárskom zmysle slova, ale už dosiahol úspechy aj v oživovaní mŕtveho, priemyselného mesta. Táto európska príležitosť nás len podnieti, aby sme dokázali, že mesto opäť žije, pracuje a zabáva sa.“
A už sme pri podstate: toto mesto je veselé. Dokazuje to mladý Mariborčan Andrej, ktorý mi dáva hádanku: „Je vyrobený z bronzu a jeho ľudské meno je Kojak – čo to je?“ – pýta sa v centre mesta, pri obrovskej guli, akoby holej hlave na krku. „Pôvodne je to pamätník národnooslobodzovacieho boja počas druhej svetovej vojny. Ale 90 percent Mariborčanov o tom nevie, všetci ho spomínajú ako Kojak, každý hovorí, že stretneme sa o desiatej u Kojaka.“
Miestny profesionál, najvyšší zodpovedný za turizmus Milan Razdavšek si dovolí pripomenúť: „To, že Maribor bude hlavným mestom európskej kultúry, je iba jedna vec. Maribor je aj hlavným mestom vína, má guinnesovský rekord, ktorý je tiež v centre pozornosti, je to festival „stare trte“ - najstaršieho viniča na svete. Má 400 rokov, rastie tu, na brehu Drávy, ročne dáva 35 litrov vína, ktoré rozdávame v decových fľaštičkách ako dar mesta. Vinič prežil turecké nájazdy, niekoľko požiarov i bombardovanie počas svetovej vojny, dokonca aj intenzívny priemysel za čias socializmu. Je to symbolické!“
Podnikateľ ide na to pragmaticky a zdôrazňuje základ všetkého: pred tromi rokmi bol Maribor diaľnične prepojený s Belehradom, Terstom, Budapešťou a Viedňou. V okruhu 500 kilometrov žije desať miliónov ľudí, ktorí majú Maribor na 3-4 hodiny cesty. Je to obrovská príležitosť. Aj pre neho, Bojana Geriča, ktorý je riaditeľom i jedným z majiteľov Športového centra nad Mariborom, na vrchoch, ktoré sa nazývajú Pohorje. Lyžovanie najvyššej kategórie, vleky, lanovky, horská cyklistika, až kruté trasy, kone, golf, futbal, ročne garantovaných 100 zasnežených dní, takisto atrakciou je adrenalínový park, pre ktorý sa sem oplatí prísť aj rodinám, aj skupinám.
Čítam slovinský text na stene múzea najstaršieho viniča, citát od arcivojvodu rakúskeho Jána-Janeza, ktorý tu udomácnil pestovanie vína. Prečo? O tom sú jeho slová: Lebo je tu krásny deň, aj zapadajúce slnko, pokoj, Boh objavil toto miesto. V tvojej náruči, ó milá krajina, sa spája mier a šťastie, Boh ťa poznačil krásou a usadil sem dobrých ľudí...
Patrí medzi nich aj vinárka Veronika, ktorá ako keby chválila celý kraj, keď hovorí o víne: „Chutí prvý hlt, ale aj druhý.“ Ja by som dodal, že aj tretí, štvrtý – mňam! Mariboru sa nemôžem nabažiť. Sem sa nielenže treba vrátiť. Sem treba chodiť čo najčastejšie!
Gregor Martin Papucsek
Slovenská samospráva v Békešskej Čabe, Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) a Dom slovenskej kultúry (DSK) na priečelí stánku slovenskej kultúry umiestnili pamätnú tabuľu evanjelického učiteľa a publicistu Jána Pravdoľuba Bellu. Pri tejto príležitosti 19. decembra v Dome slovenskej kultúry spomínali na čabianskeho učiteľa a publicistu, ktorý sa narodil 5. decembra 1836 v Liptovskom Mikuláši. Osobnosť a činnosť J. P. Bellu priblížil predseda ČOS, stredoškolský profesor dejepisu Michal Lásik. Dozvedeli sme sa, že Ján Pravdoľub Bella po skončení základnej školy sa učil za remenára. Vandroval cez Levoču, Miškovec, Dunaföldvár, Pešť až na Dolnú zem. V Pešti bol notárom slovenskej evanjelickej cirkvi, neskoršie pôsobil ako hostinský, bol úradníkom banky Slovenia a zapojil sa do národného hnutia. Od roku 1874 pôsobil 22 rokov ako učiteľ v Békešskej Čabe. Po odchode do dôchodku v roku 1896 žil do roku 1912 v Békešskej Čabe. Zomrel 27. marca 1924 v Bratislave. Zanechal nám bohatú literatúru, básne, články o výchove remeselníckej mládeže, o zdravotníctve, včelárstve a ovocinárstve. Zostavil učebnice a čítanky pre slovenské ľudové školy. Dokumentárnu hodnotu majú jeho články o Slovákoch v Békešskej Čabe a o ich zvykoch, ktoré uverejnil v Slovenských pohľadoch. Jeho pozostalosť je uložená v Literárnom archíve Matice slovenskej.
Po krátkej prednáške o živote a tvorbe J. P. Bellu generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo a člen vedenia ČOS Ondrej Hanko položili veniec k jeho pamätnej tabuli.
Ján Pravdoľub Bella bol učiteľom významnej osobnosti mesta Ondreja Likera Áchima, ktorý mal vlani dve výročia. Pri príležitosti centenária úmrtia z iniciatívy Čabianskej organizácie Slovákov a Domu slovenskej kultúry v spolupráci s miestnou slovenskou samosprávou a so zastupiteľským zborom mesta umiestnili jeho pamätnú tabuľu v stĺporadí budovy mestského úradu. Na čabianskeho politika, zakladateľa prvej roľníckej strany v Uhorsku spomínala poslankyňa mestského zboru, predsedníčka župnej slovenskej samosprávy Helena Čičeľová. Vo svojom slávnostnom prejave spomenula jeden príbeh, ktorý hovoria o Áchimovi na Čabe. Vraj v čase volieb Áchim zoskupil občanov žijúcich na okolitých sálašoch a spolu išli voliť do mesta. Cestou do Békešskej Čaby spievali evanjelické cirkevné piesne z Tranoscia. Jeho najmilšia bola Pán Bůh jest síla má. Po jeho smrti veľa ráz spievali túto pieseň spomínajúc jeho osobu. „Nože, túto Áchimovu zaspievajme!“ – žiadajú najstarší ešte aj dnes.
Po prejave generálny konzul Š. Daňo v sprievode člena vedenia ČOS Mateja Králika položili veniec k pamätnej tabuli O. L. Áchima.
I. Očovská
V polovici októbra sa deti z rôznych kútov Maďarska zúčastnili na poslednom, štvrtom turnuse tohtoročnej Školy v prírode v slovenskom Hronci. O škole s názvom Poznaj svoje korene a o svojich dojmoch informuje čitateľov účastník tábora, žiak slovenskej školy v Budapešti Michal Tomáš Tatai.
Náš autobus vyrazil z Budapešti 15. októbra v skorých poobedňajších hodinách. Cesta nebola dlhá, trvala tri a pol hodiny, a tak o pol šiestej sme už vystupovali z autobusu v Hronci, útulnej dedinke neďaleko Brezna. Neprišli sme leňošiť, hneď na druhý deň sme sa vybrali na výlet do Vysokých Tatier. Zo Štrbského Plesa nás na vrch Solisko vyviezla lanovka, z ktorej sme sa mohli kochať vo vysokohorskej panoráme. Okolité vrchy boli nádherné!
Škola sa začala v pondelok. Každý deň sme mali štyri vyučovacie hodiny pod vedením troch veľmi milých učiteliek. Predtým sme však od pol ôsmej absolvovali rozcvičku s dvomi animátorkami – Zuzkou z Košíc a Terkou z Prešova. Vymýšľali pre nás najrôznejšie zábavné hry, aby sme sa rozhýbali a dobre naladili. Po každom obsažnom dni bolo postarané aj o večernú zábavu. Po večeri, ktorá bývala o šiestej, nám animátorky pripravili rôzne hry a preteky v miestnej klubovni. V stredu popoludní sme navštívili čarovnú Demänovskú jaskyňu slobody, v ktorej sme mali k dispozícii aj sprievodnú nahrávku v maďarčine. V Liptovskom Mikuláši sme si následne mali možnosť nakúpiť sladkosti, poprípade darčeky pre rodičov, súrodencov či kamarátov. Na záver školy v prírode nás neminul test, ktorý sme ale zvládli. Navštívil nás aj básnik a fotograf Imrich Fuhl, ktorý nás zvečnil na fotografiách. Počas posledného večera stráveného v tábore sme prekvapili naše učiteľky programom. Nechýbali v ňom koruny, badigardi, červený koberec, ani spev a darčeky. Učiteľky boli dojaté. Slovom, škola v prírode bola super!
Sprac.: zp
Slovenská samospráva XIV. obvodu Budapešti koncom minulého roka usporiadala verejné zasadnutie, na ktorom referovala o svojej činnosti v roku 2011. Vedenie zboru spojilo zasadnutie s oslavou prichádzajúcich Vianoc a predstavením nových štipendistov. Podujatie poctili svojou prítomnosťou predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová, predstavitelia partnerských organizácií samosprávy, poslanci iných národností XIV. obvodu a slovenské obyvateľstvo Zugló.
Predseda slovenského zboru v Zugló Pavol Maulik informoval prítomných, že samospráva v roku 2011 mohla realizovať svoje tradičné programy. 6. mája spolu s Českým centrom, Slovenským inštitútom a Spolkom Bohemia položila veniec pri pamätnej tabuli Antona Straku na Americkej ceste. V školskom roku 2010/2011 mala sedem štipendistov, ktorým vyplatila 480 000 forintov. Zbor okrem toho podporuje vydávanie dvojmesačníka Budapeštiansky Slovák, ples a jazykové kurzy Slovenskej samosprávy Budapešti. V júni si na slovenskej omši pripomenul piate výročie úmrtia bývalej predsedníčky Jozefíny Hontiovej a aj v tomto roku uhradil cestovné náklady kestúckych veriacich na slovenskú omšu do hlavného mesta.
Po referáte sa predstavili štipendisti slovenskej samosprávy. Mária Havlíčková študuje na Strednej odbornej škole cestovného ruchu Jánosa Xantusa v Budapešti a v tomto roku maturuje. Po maturite by chcela študovať právo. Pravidelne sa zúčastňuje na akciách slovenskej národnosti hlavného mesta. Aktívne sa zapojila do recitačnej a hudobnej súťaže, ktoré organizujú Slovenské samosprávy VI. a XIII. obvodu.
Pre vysokoškolákov Slovenská samospráva XIV. obvodu Budapešti vypísala dve štipendijné miesta, na ktoré sa prihlásili traja. Poslanci nechceli odmietnuť ani jedného z nich a tak udelili tri štipendiá. Daniel Astaloš pochádza zo Segedína a je poslucháčom druhého ročníka Technickej univerzity, odboru inžinier-informatik. Jeho materinským jazykom je slovenčina, s rodičmi a so súrodencami sa zhovára iba po slovensky. Ako budúci informatik by chcel pomáhať pri organizovaní podujatí samosprávy, napríklad pri plánovaní pozvánok.
Beáta Erdeiová už ako študentka Slovenského gymnázia v Budapešti bola štipendistkou samosprávy. V roku 2010 skončila na 3. mieste v celoštátnej predmetovej súťaži zo slovenského jazyka a literatúry. Teraz je poslucháčkou 2. ročníka Katedry práva Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa. Hrá na gitare a fujare a tradične vystupuje na podujatiach samosprávy.
Juraj Ráďanský pochádza zo Sarvaša a je poslucháčom slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa. Je členom študijného výboru študentského zastupiteľstva a vedie zastupiteľstvo študentov slovakistiky. Kedysi hral v Sarvašskom slovenskom divadle, teraz recituje na podujatiach Slovenskej samosprávy v Zugló.
Po kultúrnom programe štipendistov sa podujatie skončilo pohostením prítomných.
Juraj Ráďanský
Na najkrajší sviatok roka sa pripravili aj žiaci budapeštianskej slovenskej školy. Tretí decembrový štvrtok sa v škole niesol v znamení Vianoc. Deti materskej školy, žiaci základnej školy a študenti gymnázia za pomoci svojich učiteliek sa naň pripravovali s plným elánom. Vianočný program sa začal príchodom osemnástich bývalých učiteľov, ktorí vyhoveli pozvaniu riaditeľky Júlie Marlokovej Szabovej. Pani riaditeľka ich privítala v knižnici. V slávnostnom príhovore im poďakovala za obetavú prácu, ktorú počas dlhých rokov v budapeštianskej slovenskej škole vykonali. Po slovách vďaky nasledovalo premietanie krátkeho dojímavého vianočného filmu. Vianočné básne, piesne a melódie vyvolali u mnohých slzy v očiach. Emócie dominovali aj pri pohostení a voľnej debate. Ako sme sa od pani riaditeľky dozvedeli, bývalých pedagógov pozvali na vianočný program žiakov prvýkrát v histórii školy. Bývalí kolegovia vzrušene očakávali toto stretnutie, mnohí svoje myšlienky zapísali do hosťovskej knihy školy.
Nadišiel čas vianočného programu, ktorý sa uskutočnil v telocvični. Predstavili sa v ňom všetky vekové skupiny, počnúc od škôlkarov, cez žiakov nižšieho stupňa až po žiakov vyššieho stupňa základnej školy. Najmenší pritancovali ako snehové vločky. Vykúzlili úsmevy na tvárach rodičov, ale aj žiakov a učiteľov školy. S tancom, ktorý s nimi nacvičila Eva Szilágyiová Šubová, vystúpili najväčší škôlkari. S betlehemskými hrami, koledami a hudobno-dramatickým príbehom o narodení Ježiša Krista sa predstavili žiaci nižšieho a vyššieho stupňa. Prítomní sa mohli presvedčiť o tom, že žiaci školy nie náhodou vyhrávajú rôzne spevácke súťaže. V programe vystúpili výborní speváci, ktorí sa pod vedením Marty Pálmaiovej Pápayovej naučili, ako treba narábať s hlasom a ako ním môžu čo najlepšie zapôsobiť na publikum. Pred programom žiakov vyššieho stupňa pani riaditeľka privítala hostí z Poľskej školy S. Petőfiho v Budapešti, ktorí predniesli našim žiakom vianočný príbeh v poľskom jazyku. Program ukončilo vystúpenie školského speváckeho zboru. Žiaci vyššieho stupňa a gymnázia pod vedením dirigentky Marty Pálmaiovej Pápayovej predniesli očarujúce melódie, ako napríklad hudobné vložky z filmu Titanic, alebo pieseň Leonarda Cohena Hallelujah.
Po programe sa prítomným prihovorila riaditeľka školy Júlia Marloková Szabová, ktorá zaželala všetkým pokojné prežitie vianočných sviatkov.
Bol to skutočne vydarený deň, pekný program, pomocou ktorého sme sa trochu pozastavili v každodennom zhone a zahĺbili sa do svojej duše, aby sme takto očakávali najkrajší sviatok roka, Vianoce.
Andrea Szabová Mataiszová
- Srdečne vás vítam v mene slovenskej samosprávy na dnešnom večierku, na našom tradičnom vianočnom podujatí. Náš zbor program vytýčený na tento rok maximálne splnil. Mali sme dobré možnosti, usporiadali sme úspešné akcie, ako napr. tábor pre dospelých či výučbu slovenského jazyka. Aktívne sme sa zúčastňovali aj na mestkých podujatiach. Najdôležitejšou udalosťou tohto roku bolo sčítanie ľudu. Myslím si, že nás bude okolo sto, čo znamená, že naša slovenská samospráva dobre pracovala, - povedal na úvod Slovenských Vianoc vo Vacove predseda zboru Július Alt. Po pozdravných slovách privítal parlamentnú poslankyňu Gabrielu Bábiovú Szottfriedovú, poslanca trnavského samosprávneho kraja Gábora Paľova a baptistického farára Attilu Mellátha, ktorých poprosil, aby zapálil sviece na adventnom venci.
Po slávnostnom akte javisko obsadil folklórny súbor Máj, ktorý pôsobí pri Gymnáziu Pierra de Coubertina v Piešťanoch. Členovia súboru nadšene propagujú slovenské ľudové tradície. Sú rôzneho veku a vzdelania. Súbor od svojho vzniku na jeseň 1996 absolvoval mnoho vystúpení doma i v zahraničí. Pravidelne sa zúčastňuje aj na akciách usporiadaných mestom Piešťany. Tanečníci z vlastnej iniciatívy trikrát zorganizovali benefičný koncert pre Detský domov v Piešťanoch za účasti 12 folklórnych súborov zo Slovenska. V spolupráci s mestským kultúrnym strediskom boli spoluorganizátormi 1. hudobno-folklórneho festivalu prihraničných regiónov v Piešťanoch (Južná Morava, Dolné Rakúsko a Trnavský kraj). V roku 2005 prezentovali Slovensko v rakúskom Grazi na slávnostnej akadémii, pri príležitosti prijatia Slovenska do EÚ.
Folklórny súbor Máj očaril divákov vo Vacove detvianskymi, terchovskými, myjavskými, zemplínskymi, pozdišovskými, rakoveckými a horehronskými tancami a piesňami z Piešťan, Liptova, Gemeru, Šariša a Zemplína. Publikum odmenilo jeho výkon búrlivým potleskom. Na záver vianočného podujatia členka slovenskej samosprávy Mária Menczerová a predseda voleného zboru Július Alt poďakovali vedúcemu súboru Jánovi Horňákovi za vystúpenie a zaželali prítomným príjemné prežitie sviatkov, veľa zdravia, šťastia a úspechov v novom roku. Na konci perfektného programu členovia súboru zaspievali najkrajšiu vianočnú pieseň Tichá noc, ktorou hlboko dojali obecenstvo. Stretnutie pokračovalo pri bielom stole ochutnávkou pravých slovenských bryndzových halušiek.
Andrea Szabová Mataiszová
Ako môže pristupovať maďarský historik roku 2011 napríklad k takej téme o živote Ľudovíta Štúra? Je mi celkom zrejmé, že dosiaľ platný maďarský historický kánon je nepoužiteľný predovšetkým preto, že predtým maďarskí historici Štúrov život a jeho pôsobnosť vykladali vyložene z politického hľadiska. Ešte aj v najnovšej odbornej historickej literatúre ho vnímajú bez základne v zákulisí ako okrajového intelektuála, ktorý nemal podporovateľov ani v kruhu Slovákov. Podľa môjho názoru toto stanovisko je neudržateľné, jednak preto, že je vyslovene neodborné, a potom preto, že sa zakladá na naprostom omyle. Ak totiž načrtávame Štúra ako nezakorenenú, okrajovú postavičku, nemôžeme pochopiť vplyv, ktorým pôsobil na vznik slovenského národného vedomia a moderného slovenského národa. Zároveň je očividné, že zo slovenskej strany sa na Štúrov život lepí aj mnoho kultických momentov, hagiografických výkladov, na ktoré stojí za to nazerať rovnako kriticky.
Podľa mojej mienky teda nie je potrebné klásť také otázky, či bol významnejší buď Štúr, buď Kossuth, alebo ktorý z nich mal pravdu roku 1848? Oveľa väčšmi ma zaujíma otázka, ako možno vyložiť Štúrovu životnú cestu v uhorskej spoločnosti 19. storočia? V akej rodine sa narodil, aké možnosti mal na mobilitu v súvekej spoločnosti? Z čoho sa vydržoval? Ako evanjelická cirkev ovplyvňovala jeho životnú dráhu, aké poskytovala spoločenské a študijné rámce a ako ich Štúr využil na vlastné ciele, ako sa ich usiloval prekonať? Aký mal vzťah k ženám? Čo si myslel o spoločnosti, ktorá ho obklopovala, a v nej o svojej úlohe? Predsa iba z jeho životných okolností, výchovy, rodinného pozadia a vzťahov s ľuďmi môžeme pochopiť tie hybné páky, ktoré ho podnecovali vytvoriť nevyhnutné kultúrne, spoločenské a politické rámce, aby sa ľudia, ktorí hovorili slovenským materinským jazykom, mohli sformovať v národ. Na druhej strane však pri skúmaní Štúrovho života nemožno obísť ani otázku, ako vyrástlo prijímajúce prostredie, ktoré poskytlo vhodné spoločenské pozadie jeho ideám, víziám? Ako sa formovala slovenská národná pospolitosť v tom období a aký vplyv mala Štúrova aktivita na jej vývin? Pri podpore tejto pospolitosti akým spôsobom vytvoril orgány takého dôležitého významu, ako je slovenský spisovný jazyk, prvé slovenské politické noviny, ktoré formovali základy slovenskej spoločenskej verejnosti, alebo prvý celonárodný kultúrno-vzdelávací spolok? Ako toto prostredie zastupoval roku 1847 pred súvekou uhorskou spoločenskou a politickou verejnosťou, keď bol poslancom uhorského stavovského snemu, keď roku 1848 bol členom Slovenskej národnej rady a po roku 1849?
Odpoveďami na tieto otázky možno prehodnotiť zjednodušenia maďarského historického diskurzu o Štúrovi, keď sme ho v ich slede dosiaľ ponímali ako okrajového národnostného intelektuála, ktorý sotva alebo vôbec nedisponoval spoločenskou podporou, formuloval nereálne ciele a napokon stál v službách cudzích mocností. Ak teda pristúpime takto k Štúrovmu životu, potom sa podľa môjho názoru môžeme vyhnúť tomu, že tá uhorská spoločenská realita 19. storočia, v ktorej Štúr žil, tie zložité, mimoriadne spletité sústavy ľudských vzťahov, v ktorých sa pohyboval, zjednodušia sa na zápas dobrých a zlých (Slovákov a Maďarov / Maďarov a Slovákov), môžeme sa vyhnúť tomu, že zavše náhodné, avšak aj veľmi invenčné hľadanie cesty, ktoré charakterizovalo Štúra, sa mohlo javiť ako cieľavedomé úsilie.
Navyše tým sa zviditeľnia aj také prvky jeho života a pôsobnosti, ktoré sa dosiaľ vymkli pozornosti slovenskej verejnej pamäti a odbornej literatúry. Hodno spomenúť iba niekoľko príkladov.
Jednou z najnegatívnejších postáv v slovenskej národnej pamäti je Karol Zay. Pokladá sa za neúprosného Štúrovho odporcu. Ak však dôkladnejšie preskúmame ich vzájomný vzťah a použijeme aj pramene, ktoré odborná literatúra dosiaľ obchádzala, vyjde najavo, že Karol Zay bol najdôležitejší patrón Ľudovíta Štúra do 25 rokov jeho života. Vážne ho podporoval materiálne aj morálne, ba čo viac, možné je ešte aj to, že práve Štúr bol tým, kto sa v najvýznamnejšej miere zasadil, aby Karola Zaya zvolili za evanjelického superintendanta (a potom v tomto postavení Zay sa už naozaj otvorene postavil proti Slovákom).
Ak preskúmame Štúrovu materiálnu situáciu, vyjde najavo, že dosiaľ zostáva utajené zamestnanie, ktorým sa takmer celý život vydržoval. Predsa z prevažnej väčšiny symbolických povolaní, ktoré nadväzovali na jeho zamestnanie (politik, básnik, jazykovedec), v súvekej uhorskej spoločnosti sa nedalo vyžiť. Slovenská odborná literatúra príležitostne síce spomína, že Štúr z času na čas prijal aj miesto súkromného vychovávateľa, aby prekonal svoje dočasné materiálne ťažkosti, ale systematická výskumná pozornosť nikdy nepadla na túto rovinu jeho kariéry, a tak sa neobjasnilo ani to, že (bez ohľadu na čas strávený redigovaním Slovenských národných novín v rokoch 1845-1848, roky 1838-1840 počas pobytu na univerzite v Halle a chaotické roky 1848-1849) z tohto zamestnania v rozhodujúcej časti Štúrovho života pochádzal jeho stály príjem. Bol vychovávateľom u Jánosa Prónaya, jedného z vedúcich postáv uhorskej reformnej šľachtickej opozície, učil po slovensky vicepalatína Uhorska Józsefa Ürményiho, ale všeobecne bol iba učiteľom slovenčiny Adely Ostrolúckej nazvanej „jeho životnou láskou“. (Inak samotný príbeh lásky vymyslela okolo rokov 1927-1928 historička Helena Turcerová-Devečková a Adelin mladší bratanec Mikuláš Ostrolúcky, ktorý bol lojálny k Československu.)
Avšak tým, že sa usilujem korigovať Štúrov obraz načrtnutý štúrovským kánonom, nechcel by som ho ani najmenej deheroizovať. Skôr by som si kládol za cieľ, aby sme vedeli oceňovať Štúra za skutočné zásluhy.
Preložil Karol Wlachovský
Ak si človek dovolí položiť otázku náhodnému metropolitnému či inému (no nie hornovidieckemu, čiže z územia Slovenska) Maďarovi, čo mu napovedá meno Štúr, ten si akiste asociatívne spomenie iba na miestny názov Štúrovo, s ktorým Ľ. Štúr jakživ nemal pranič spoločné. Slovenského pedagóga v Maďarsku to nijako nemôže prekvapiť. Mladí ľudia vychádzajú z maďarských škôl s faktickou neznalosťou neoddeliteľnej slovenskej súčasti multietnickej minulosti Uhorska. Navyše v tomto regióne Európy sú zjavné prejavy národnej privatizácie uhorského historického a kultúrneho dedičstva. Tón v nej udáva politika jednotného maďarského národa. V tejto súvislosti je očividná tendencia nielen opäť zjednocovať uhorské s maďarským, ale napospol aj stotožňovať Maďarsko s Uhorskom. (Iba tak na okraj: hodno si zapamätať a nezabudnúť, že podľa novej ústavy od 1. 1. 2012 platí nový názov Maďarskej republiky: „Maďarsko“, a v duchu si premietnime možné priame či asiociatívne konotácie.)
Pri vyššie uvedených okolnostiach možno čítať iba s vypleštenými očami nasledujúce vety z pera mladého maďarského autora, že „Štúr totiž nie je iba významnou osobnosťou slovenskej, ale aj maďarskej (vyzn. K.W.) minulosti. (...) On bol predsa prvý, kto jednoznačne a zrozumiteľným spôsobom aj pre široké masy vymedzil základné charakteristické (poznávacie) znaky slovenského národa.“ (s. 301)
Pôvodcom tohto výroku je mladý maďarský historik József Demmel (nar. 1982) a zverejnil ho vo svojom druhom knižnom súbore štúdií Zrod slovenského národa. Ľudovít Štúr a slovenská spoločnosť v Uhorsku 19. storočia (A szlovák nemzet születése. Ľudovít Štúr és a szlovák társadalom 19. századi Magyarországon, vyd. Kalligram, Bratislava-Pozsony 2011.)
József Demmel je jedným asi z pol tucta maďarských historikov najmladšej generácie, ktorá sa so znalosťou slovenčiny venuje štúdiu a skúmaniu slovenských dejín. Demmel si však z vlastnej vôle osvojil slovenský jazyk na takej úrovni, že ľahko si poradí aj s predštúrovskou slovenčinou, ako aj s bibličtinou, resp. češtinou, čo mu umožňuje zapodievať sa výhradne dejinami slovenskej spoločnosti 19. storočia v Uhorsku. Táto orientácia sa prejavila už v jeho pozoruhodnej a faktograficky neobyčajne bohatej knižnej prvotine 10. štúdií so slovenskými témami: Celé Slovensko sa zmestilo na jednu plť...(Egész Szlovákia elfért egy tutajon..., vyd. Kalligram, Bratislava-Pozsony 2011). Pracovný postup pri koncipovaní štúdií oboch kníh je podložený precíznym archívnym prieskumom a výskumom, ako aj štúdiom prameňov. Veľmi výrečne hovorí číselná štatistika najmä o knihe venovanej Štúrovi. Zhruba 300 strán textu obsahuje 1235 poznámok a odkazov pod čiarou. Autor v súpise prameňov a literatúry uvádza 674 položiek, z toho 48 archívnych súborov, 25 súvekých periodických tlačí, 26 príručných encyklopedických publikácií, 220 pramennej literatúry, 355 odbornej literatúry a 3 tematické internetové stránky. Čo autor nevie presne zdokumentovať, to prijíma skepticky, ale nadobro nezatracuje. Skeptický je aj jeho náhľad na možnosť spoločných slovensko-maďarských dejín, keďže národné historické naratívy, obdobne ako moderné nacionalizmy, sa nestretajú, ale zrážajú. V lepšom prípade pripomínajú súbežné koľajnice, ktoré sa podľa zákonov perspektívneho videnia (spojené?) strácajú v nedohľadne.
Mladý vedec si uvedomuje, že osobnosť Ľ. Štúra je pre maďarskú verejnosť neuralgickým, najzávažnejším nárazovým bodom, ktorý maďarská historiografia dosiaľ nezvládla. (Podobne ako slovenská Lajosa Kossutha.) Dosiaľ o Ľ. Štúrovi nevyšla samostatná maďarská monografia, ani menší či väčší súbor jeho prác preložený do maďarčiny. (Obdobne na Slovensku zasa o L. Kossuthovi.) Mladý historik si nekladie za cieľ samoúčelne rúcať slovenský kánon o Ľ Štúrovi, povedzme, doslova jeho zbožštenie („Na počiatku bolo slovo, a to bolo u Ľ. Štúra.“), resp. na druhej strane ani vyvracať mýtus o jeho „maďarskej“ zrade, čiže zrade Uhorska, uhorskej vlasti, čo by v pohľade naňho neprinieslo naozaj nič nové, ale usiluje sa Ľ. Štúra alternatívnym diskurzom umiestniť do spoločenskej reality Uhorska 19. storočia, keď vznik slovenského národa bol jednak skutočným vývinovým procesom a jednak konštrukciou Ľ Štúra. Jeho život skúma v štruktúre dejín uhorskej svetskej a cirkevnej spoločnosti. Fragmentárne skladá celok, ale z celku neodvodzuje detaily. Pritom osobitne hodno vyzdvihnúť, že v práci dôsledne nepoužíva zemepisnú a historickú terminológiu, ktorá by v konotáciach mohla vyvolávať nepríjemné (etnické aj politické) negatívne asociácie. Vedome sa vyhýba aj zaužívaným dejepisným šablónam, stereotypii a stereotypným združeným pomenovaniam. Nezmieňuje sa o úslužnom, „trpiacom slovenskom ľude“ v premodernom období jeho vývinu, ale o „modernom imaginárnom slovenskom národe“, ktorého štátna samostatnosť sa stala skutočnosťou až koncom 20. storočia. Tento fakt spätne vyvracia názory súvekých maďarských politikov v Uhorsku, ktorí vyhlasovali, že slovenský ľud (národ) nejestvuje, hoci pripúšťali existenciu Uhrov, ktorí hovoria po slovensky (tótsky).
Slovenská odborná aj laická verejnosť by zakrátko mala dostať do rúk naozaj precízny slovenský preklad tejto knihy Józsefa Demmela, aby sa mohli dopovedať mnohé nastolené alebo len nadhodené otázky a zavše aj autorove opodstatnené, dobromyseľné pochybnosti. Napríklad takú maličkosť: Kto a kedy vlastne napísal text súčasnej slovenskej hymny (ako je známe, z roku 1843, resp. 1844), keď podľa zistenia J. Demmela Ľ. Štúr ju spomína už v roku 1841?
Kniha Józsefa Demmela chváli vydavateľstvo Kalligram za iniciatívne vydanie, lebo ide o rukolapný príspevok, ktorým maďarský autor vykročil na cestu vzájomného poznania a porozumenia dvoch európskych (malých) národov, ktoré vyrástli a vyspeli do národných celkov nikde inde ako v spoločnom štátnom útvare, ktorého korene siahajú do raného stredoveku. Je nepochybné, že bez onoho vzájomného (sebakritického) poznania sa neobíde (poväčšine ako prázdna floskula bez faktov) ani často deklarované slovensko-maďarské zmierenie a vyrovnanie (hoci aj po čase a aspoň na krátke časy).
Karol Wlachovský
Kedysi sa zabíjačky robili takmer v každej rodine, dnes to už býva výnimkou. Nájdu sa však obce, kde organizujú zabíjačky tradičným spôsobom. Jednou z nich je Čemer, kde sa miestni Slováci rozhodli, že ukážu záujemcom, ako vyzerali niekdajšie zabíjačky.
Veselý spev, ľudová hudba, dobrá nálada a kulinárske špeciality - to všetko patrí k tradičnej dedinskej zabíjačke. Spomenuté elementy nechýbali ani v Čemeri, kde v druhú decembrovú sobotu mali Slováci vo dvore Slovenského domu plné ruky práce už od skorého rána. Kým chlapi predvádzali svoju šikovnosť a silu pri skolení stopäťdesiatkilogramového brava, ženy núkali záujemcov domácou pálenkou a zákuskami. Potom nasledovalo spracovanie mäsa na tradičný spôsob. Po očistení brava ženy podľa receptov svojich starých mám urobili jaternice, tlačenku a pečienku. Samozrejme, na večeru podávali aj výbornú čemerskú mäsovú polievku, plnenú kapustu, pečenú klobásu a hurky (jaternice), ktoré Čemerčania robili podľa miestnych zvykov.
Večera bola vhodnou príležitosťou na to, aby Čemerčania zablahoželali dirigentovi zmiešaného zboru Vox Animi Lászlóovi Takáčovi k jeho sedemdesiatinám. Jubilant dlhé roky spolupracuje s Folklórnym spolkom Furmička. V mene tanečníkov a miestnej slovenskej samosprávy ho tortou prekvapila predsedníčka voleného zboru Alžbeta Szabová, ktorá zároveň poďakovala všetkým aktivistom za celoročnú obetavú prácu.
Andrea Szabová Mataiszová