Hornomatranská základná škola Lászlóa Zakupszkého v Alkári je malá, útulná, vytvára všetky podmienky k tomu, aby sa tu deti cítili ako doma. Učitelia k nim pristupujú ako k vlastným. Vedúci predstavitelia školy i obce sa snažia vytvárať čo najlepšie podmienky pre vzdelávanie detí, ale aj pre ich zdravý telesný vývoj. Pred tromi rokmi sa rozhodli využiť prírodné danosti tohto kraja a zaviedli v škole zvýšený počet hodín telesnej výchovy. To znamená, že vzrástol počet hodín telocviku, v rámci ktorého sa deti učia ľudový tanec a v rozdelených skupinách plávať a lyžovať. V predchádzajúcom školskom roku sme mali šťastie, získali sme podporu v súbehu TÁMOP 3.2.11, ktorú sme použili na zakúpenie ľudových krojov, lyžiarskeho výstroja a na odmeny učiteľov, ktorí viedli odborné krúžky.
Ľudový tanec sa učia žiaci od prvej po šiestu triedu dve hodiny týždenne, v dvoch skupinách. Vyučuje ich umelecký vedúci tanečného súboru Vidróczki Zoltán Szabó z Dindeša (Gyöngyös). Tanečníci školy pravidelne vystupujú na školských a obecných slávnostiach.
Plávať chodia na Gaľu (Galyatető), do štvorhviezdičkového wellness hotela. Náklady hradí obecná samospráva, deti si teda užívajú tento luxus zadarmo. Zaoberá sa s nimi pani učiteľka Erika Stullerová Laskayová. Plavecký výcvik rozdeľujeme na polroky. V prvom polroku sa na ňom zúčastnili žiaci vyšších ročníkov, od januára chodia plávať mladší školáci. Pred zimnými prázdninami usporiadala pani učiteľka súťaž absolventov výcviku, každú triedu hodnotila zvlášť. Najlepší boli šiestačka Maja Varróová (I. miesto), siedmak Áron Csonka (II. miesto) a šiestak Peter Huszár (III. miesto).
Alkár je najvyššie položenou obcou v Maďarsku. Samozrejme, že pre žiakov sú dôležité zimné športy. Už štvrtý rok sa naše deti učia lyžovať. V Matre sa nachádza kvalitný lyžiarsky park, ktorý môžu používať zadarmo. So žiakmi sa zaoberá učiteľ telocviku Peter Előházi. Na jar, v lete a na jeseň sa pripravujú na trávniku, na kolieskových lyžiach si precvičujú techniku. V zime sa zúčastňujú na župných a celoštátnych pretekoch. Pravidelne chodia do lyžiarskeho tábora do Rakúska alebo na Slovensko. Každý rok reprezentujú školu na žiackej olympiáde v Rakúsku, kde dosahujú čoraz lepšie výsledky, na čom majú obrovskú zásluhu ich pán učiteľ a majitelia lyžiarskeho parku, ktorí im vytvárajú výborné podmienky na trénovanie.
J. Kasalová Szabadová – vzs
Slovenský inštitút v Budapešti privítal nový rok tradičným, v poradí šiestym Medzinárodným novoročným cimbalovým koncertom. Podujatie usporiadal v spolupráci so Svetovou cimbalovou federáciou 12. januára. Prítomných v mene organizátorov privítala riaditeľka SI Jana Tomková, ktorá zaželala účastníkom akcie veľa šťastia a zdravia v novom roku. Zvlášť pozdravila hostí a muzikantov, všetkým popriala, aby si čaro hudby a farebnosť tónov vychutnali naplno.
V divadelnej sále sa v programe predstavili študenti profesorky Akadémie umení v Banskej Bystrici, cimbalovej virtuózky Viktórie Herencsárovej. Na javisku vystúpili Ružena Decká z Česka, Martin Budinský a Vladimír Homola zo Slovenska. Hosťom večera bol cimbalista z Grécka Klearchos Korkovelos. Hudobní virtuózi predviedli svetovú hudbu z oblasti klasiky, ľudovú hudbu i džezové variácie. Skladby klasického repertoáru v cimbalovom prevedení dopĺňal kontrabas Lászlóa Lisztesa z Maďarska, ako aj darbuka Stefapula Aleka z Grécka, husle Anity Horváthovej, bubon Györgya Martonosiho a spev Ágnes Palojtaiovej Érsekovej z Maďarska. Účastníci tohto večera určite prežili hlboký zážitok, ktorý si chce človek dlho pripomínať. Aspoň dovtedy, kým sa v Slovenskom inštitúte neuskutoční ďalší fantastický koncert.
Andrea Szabová Mataiszová
Jubilejný rok 2010 bol dôležitým medzníkom významnej vedeckej inštitúcie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, ktorý slávil 20 rokov svojej existencie. Tejto príležitosti bolo venované i vedecké podujatie pod názvom „Dejiny Slovákov na Dolnej zemi, lokálna identita“, ktoré sa vďaka finančnej podpore Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí konalo na pôde Slovenského inštitútu v Budapešti.
Rok po uskutočnení konferencie vedecký zborník vyšiel tlačou. Tak ako na samotnom podujatí, keď odzneli referáty bádateľov z Maďarska i zo zahraničia, môžeme znova konštatovať, že zostavovateľke zborníka, organizátorke konferencie Anne Kováčovej sa podarilo pripraviť vedecky zaujímavý publikačný výstup, ktorý plne korešponduje s podtitulom konferencie akcentujúcim Interetnické a interkultúrne vzťahy národností vo vidieckom a mestskom prostredí v Uhorsku a Maďarsku v 19. a 20. storočí.
Obsah jednotlivých štúdií svedčí o skutočnosti, že doterajšie početné publikované výskumy a výsledky štúdia kultúrnych dejín Slovákov, ako aj problematiky etnickej, kolektívnej identity nemožno zďaleka považovať za uzavreté a ukončené. Potvrdili to takmer všetky odovzdané príspevky recenzovaného zborníka, a to nielen po obsahovej stránke, ale aj spôsobom spracovania konkrétneho problému. Vedeckú hodnotu celého korpusu príspevkov zvyšuje aj interdisciplinárnosť prístupu k zvolenému okruhu problémov, ako aj pohľad na dejiny Slovákov na Dolnej zemi zo zorného uhla bádateľov pôsobiacich v Maďarsku, Slovensku, Srbsku a Rumunsku.
Tak ako odzneli referáty na konferencii problémovo blízke trom tematickým okruhom: etnická identita a historická pamäť, Budapešť ako jedno z centier Slovákov, sebareflexia a identita na Dolnej zemi, tak sú zoradené aj v rukopise zborníka. Teoretický rámec „zastrešujúci“ jednotlivé materiálovo bohaté príspevky dopĺňajú štúdie, ktorých autormi sú etnologička G. Kiliánová a historik Š. Šutaj. Týmto príspevkom sú prístupom spracovania, ako aj geografickým záberom na širšie teritórium Dolnej zeme, blízke aj príspevky J. Botíka a M. Kmeťa.
Určitým „nóvom“, prínosným a najmä rozširujúcim obraz o komunitách Slovákov žijúcich nielen v rurálnom, ale aj urbánnom prostredí (Budapešť, v minulosti s výrazným podielom príslušníkov slovenskej menšiny), sú príspevky R. Kiss-Szemána, Ľ. Kačírka, I. Halásza a zostavovateľky zborníka A. Kováčovej. Ba niektoré reálie a ich analýza (napr. analýza Kollárových spevov Slávy dcéry) budú azda pre niektorých čitateľov nie celkom známe. Detailný obraz o záujmových združeniach a inštitúciách prináša nové poznatky o fungovaní a živote národnostných a socio-profesijných spoločenstiev Slovákov v mnohonárodnostnom veľkomeste. Túto reflexiu vhodne dopĺňa obraz tohto prostredia, analýza literárnych diel J. Palárika a D. Bacháta.
Konštatovanie o poslednej časti príspevkov zborníka (M. Harpáň, D. M. Anoca, K. Maruzsová Šebová) si zaslúži stručné hodnotenie - „je pútavo a štylisticky príťažlivo“ koncipovaná a pre čitateľa zrozumiteľná. Odborná analýza esejí, krásnej literatúry a prác literárno- vedných autorov prináša exaktný obraz o vnímaní a prejavoch etnickej identity na Dolnej zemi. Stalo sa tak aj vďaka mnohým ukážkam a citáciám z analyzovaných diel, ktoré ani nepotrebujú „pretlmočenie“ do vedeckého jazyka. Ústne podanie aktérov (t. j. citovaných v jednotlivých štúdiach) je veľavravné a zodpovedajúce realite existencie slovenskej menšiny v majoritnom prostredí Dolnej zeme.
Recenzovaný zborník sprevádzam spokojne na jeho ceste k čitateľovi, a to nielen z užšej odbornej komunity, ale aj z radov záujemcov o život a dejiny Slovákov žijúcich mimo ich „materského“ územia. Ostáva len zaželať Výskumnému ústavu Slovákov v Maďarsku, aby takéto podujatia a ich publikovanie boli i naďalej pravidelné.
doc. PhDr. Magdaléna Paríková, CSc.
(Katedra etnológie a antropológie Univerzity Komenského,
členka Vedeckej rady VÚSM)
Literárne publikácie slovenských autorov v Maďarsku vychádzajú pomerne zriedkavo a málokedy ich priamo predstavujú čitateľskej verejnosti. Dnes, keď už ľudia na literatúru majú menej času, keď naši slovenskí básnici a prozaici starnú a o ich miesta sa mladí príliš neuchádzajú, je priam zázrak, že sa nájdu záujemcovia o literárny večierok.
Poetka so slovenskými koreňmi, rodáčka zo Santova Eva Fábiánová bola 11. januára hosťom evanjelickej cirkvi a. v. v Slovenskom Komlóši. Stretnutie sa uskutočnilo v sále modlitebne evanjelickej cirkvi, prítomná bola mladšia i staršia generácia mesta. Organizátori stretnutia chceli priblížiť milovníkom literatúry autorku zbierky Na margo slov a jej básne.
Moderátorom podujatia bol evanjelický farár Atila Spišák, ktorý privítal poetku, redaktorku Ľudových novín. Ako povedal, Eva Patayová Fábiánová je najmladšou aktívnou slovenskou spisovateľkou v Maďarsku, ktorá svoje básne publikuje ako Eva Fábiánová. Pán farár vyslovil nádej, že publikum od nej získa nielen zaujímavé informácie, ale sa dozvie aj podrobnosti o procese jej tvorby, spozná ju nielen ako autorku, ale aj mladú ženu so širokým rozhľadom na svet a tak ešte hlbšie prenikne do jej veršov. Vďaka tomu sa v srdciach prítomných otvoria brány k prijatiu slovenskej literatúry.
Od Atilu Spišáka prevzal slovo básnik, miestny rodák Juraj Dolnozemský, ktorý nakrátko predstavil hosťa. „Eva Fábiánová sa narodila v Budapešti, maturovala v tamojšom slovenskom gymnáziu. Od svojich štrnástich rokov bola aktívnou členkou Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte v Bratislave. Neskôr sa zamestnala ako redaktorka v denníku Új Szó. Od roku 2001 pracuje v redakcii Ľudových novín. Jej básnická zbierka Na margo slov vyšla roku 2004,” informoval prítomných Juraj Dolnozemský a prečítal dve básne autorky v maďarskom preklade. Eva Fábiánová potom prečítala tie isté básne (Kamaráti, Svetlá starých Vianoc a mladých nových rokov) v slovenčine. Ako povedala, nepíše v maďarčine, lebo má jednu materinskú reč a myšlienky a city sprostredkúva výlučne po slovensky.
Naša najmladšia poetka sa vyznala, že pochádza zo Santova a napriek tomu, že školy dokončila v Budapešti, sa cíti byť skôr Santovčankou. Pilíšske hory sú pre ňu očarujúce, majú magický vplyv. Začala písať ešte v základnej škole, keď mala desať rokov. Jej báseň bola uverejnená v Ľudových novinách, vďaka čomu sa zaľúbila do písania. Nepíše veľa, ale jej verše sú o emóciách, myšlienkach. V posledných rokoch, odkedy pracuje ako žurnalistka, ju inšpirujú stretnutia s ľuďmi v rôznych Slovákmi obývaných osadách (Hľadanie).
Spisovateľka priblížila prítomným aj svoj vzťah k náboženstvu, hovorila o svojej identite, inšpiráciách, súkromnom živote, antológii pilíšskych Slovákov a slovenských spisovateľov v Maďarsku a situácii našej Slovače.
Eva Fábiánová na záver literárneho stretnutia poprosila prítomných, aby v záujme spomaľovania asimilácie čím viacej čítali po slovensky.
Andrea Szabová Mataiszová
Kopírovacia aféra prezidenta (republiky?) je vďačnou témou svetových médií. Najhoršie na tom je, že každý je náchylný uveriť. Uveriť, že hlava štátu, ešte iba ako hlava Maďarského olympijského výboru, už nie za socialistického režimu (1992), to bola schopná urobiť. Mnohí už aj doteraz vyčítali prezidentovi nedostatok originálnosti, ale že by mohol byť priamo plagiátorom? Sám to v rozhovore pre verejnoprávny rozhlas odmietol. Vraj pracoval s cudzím kmeňovým materiálom (180 strán), ostatné (30 strán) je jeho dedukcia. A že neuviedol presne, odkiaľ a čo citoval, iba na záver spomenul zdroje en bloc, to nevadí, pretože vtedy to ešte nebolo povinné. Prezident však dúfa, že vyšetrovacia komisia (komisia na odkrytie faktov) Semmelweisovej univerzity urobí jasno a očistí ho od týchto obvinení, za ktorými môže stáť iba zlomyseľnosť. Žiadna senzácia sa neudiala, hlava štátu neoznámila svoju demisiu. Všetko je v poriadku, akurát mal prezident zahrať ešte na klavír, na znak toho, že si z obvinení až takú ťažkú hlavu nerobí.
Táto predstava s klavírom ma zachvátila pri počúvaní klaviristu talianskej luxusnej výletnej lode Costa Concordia. Bol to, samozrejme, Maďar, a vykresľoval paniku na prevracajúcej sa lodi, ktorá narazila na plytčinu. Aj basista i huslista boli Maďari. Celá kapela. Preboha! Aj na Titanicu hrali do rytmu tragédie maďarskí muzikanti! Nebodaj je to už súčasť národnej tragédie? Alebo že tentoraz nielen hudobníci, ale celá potápajúca sa loď by bola maďarská?
Nie! Sú to iba úklady európskej ľavice! – vyhlásil premiér, ktorý išiel brániť národ priamo do jamy levovej, do Štrasburgu, do Európskeho parlamentu. Ktorý, pravdaže, neútočil na národ, ale iba na jeho špičkových politikov. Alebo, aby som bol presnejší, na politikov na špici. Ktorí sú predovšetkým trucovití a neznesú, keď ich niekto kritizuje, nebodaj príde na ich „štikle“. Žeby pre nich aj odstúpil niekto – to je nemysliteľné. Či? Nejaký príliš unavený a preťažený mozog hodil do pľacu aj ten variant, že by sa do Alexandrovho paláca na Hradnom kopci predsa presťahoval súčasný premiér. Nemám potuchy, kto vymýšľa takéto hlúposti. Obyčajný človek iba krúti hlavou. A možno si pritom spomenie na vzdych panenského politika zo začiatku 90. rokov: Prosím vás, nepovedzte mojej mamke, že som politik! Ona si myslí, že som klavirista v bordeli...
V prvej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia sa obeťou výstavby vodného diela Liptovská Mara stalo trinásť obcí. Dvanásť z nich (Čemice, Demčín, Liptovská Mara, (Stará) Liptovská Sielnica, Nižné Dechtáre, Paludza, Parížovce, Ráztoky, Sestrč, Sokolče, Vrbie, Vyšné Dechtáre) bolo úplne zaplavených, kým trinásta – Liptovský Trnovec – iba čiastočne. Dediny sa tak nadobro premenili na akúsi malú slovenskú Atlantídu. Dobrou správou pre záujemcov je, že k spoznávaniu architektúry a života týchto obcí sa zaobídu aj bez potápačského výstroja – stačí, ak navštívia najmladšie a najnavštevovanejšie múzeum v prírode na Slovensku. Prevažnú časť expozícií Múzea liptovskej dediny v Pribyline tvoria kópie originálnych stavieb práve z tejto zatopenej oblasti – navyše s početnými pôvodnými prvkami.
Táto najnavštevovanejšia expozícia Liptovského múzea predstavuje návštevníkom okrem samotnej architektúry aj spôsob života najrôznejších sociálnych vrstiev obyvateľov Liptova na prelome 19. a 20. storočia. Vďaka autenticky zariadeným vnútorným priestorom si môžete pozrieť obydlie bezzemka, stredného a bohatého roľníka, remeselníka, obecného richtára, ale aj dedinskú školu s lavicami, tabuľkami na písanie a všetkými ďalšími školskými potrebami známymi z rozprávania našich starých rodičov. Okrem prevažnej väčšiny tradičných drevených stavieb sa v múzeu nachádzajú aj rekonštrukcie dvoch originálnych stredovekých kamenných objektov – ranogotického kostola Panny Márie z Liptovskej Mary a goticko-renesančného kaštieľa z Parížoviec.
Múzeum ponúka návštevníkom okrem samotných expozícií aj rôzne služby na objednávku, ako napr. ukážky ľudových remeselných techník a tradičných výrobných postupov. Nás, účastníkov infocesty, zaviedli do tajov zhotovovania drevených i drotárskych výrobkov, strihania oviec a pradenia ovčej vlny skutoční majstri týchto ľudových remesiel. Nevynechali sme ani ochutnávku ľudových špecialít v podobe syrov a medoviny. Návštevníkov okrem ďalších programov na objednávku čakajú sprievodcovské služby, jazda na koni, predajňa ľudovoumeleckých predmetov, pohľadníc a publikácií i bufet. To všetko v autentickom a krásnom prostredí pod „zrakom“ Kriváňa, ktorý z východu neustále „pozoruje“ dianie v skanzene.
Zlatko Papuček
Generál zdegradovaný na vojaka bude mať v sebe vždy pocit, že raz bol generálom. „A v mysli Maďarov toto stále pretrváva, že oni raz boli veľkí a dnes sú iba obyčajní,“ povedal v online diskusii s čitateľmi Pravda.sk na margo južných susedov Slovenska bývalý veľvyslanec v Maďarsku z rokov 1998 až 2002 Štefan Markuš.
Ten tvrdí, že Maďari znášajú každý neúspech veľmi ťažko. Tak, ako nostalgicky spomínajú na Veľké Uhorsko, rovnako, vzhľadom na slávnu históriu Aranycsapatu (slávny futbalový tím z rokov 1950 – 1954, pozn. red.), sa cítia ako najlepší futbalisti. „Dnes berú ako poníženie, ak prehrajú s Bosnou, predsa pred rokmi boli učiteľmi futbalu. To je pre nich absolútne neznesiteľný pocit,“ povedal Markuš.
Bývalý veľvyslanec, hoci sa narodil v Maďarsku a ovláda aj jazyk, dnes o sebe tvrdí, že maďarské prostredie dokonale nepozná. Tento pocit však nadobudol až po diplomatickej misii v Budapešti. „Aj Maďarsko má svoju odvrátenú tvár. Mnohé veci ma tam prekvapili. Napríklad silný antisemitizmus, pocit krivdy i nostalgia po veľkomaďarstve,“ uviedol.
Na adresu dnešného Maďarska poznamenal, že je ekonomicky na dne. „Neprebehli tam žiadne reformy, jedinú nádej Maďari vkladajú do koncepcie národného zjednotenia. Naozaj veria tomu, že ak sa Maďari v Sedmohradsku, Vojvodine či na Slovensku stanú jednoliatym národom aj vo fyzickom zmysle slova, potom budú dostatočne silní, aby prekonali ekonomické ťažkosti. A táto viera je taká silná, že momentálne sa nedá vo fideszovskom svete prekonať,“ poznamenal.
Markuš tvrdí, že Budapešť sa dnes snaží o politickú, ekonomickú aj kultúrnu samostatnosť od ostatného sveta. „Zatiaľ je to iba ideológia, prostriedky, ktorými chcú túto nezávislosť dosiahnuť, zatiaľ zadefinované nie sú. Charles Gati, známy americký politológ maďarského pôvodu povedal, že Maďari pri hľadaní prostriedkov, ako realizovať svoje ciele, môžu doviesť krajinu až k občianskej vojne,“ dodal. Žeby sa však Maďari pokúsili vojensky obsadiť Slovensko a pričleniť ho k Maďarsku však považuje za absurdnú predstavu.
A aké by mohlo byť Maďarsko o dvadsať rokov? Markuš si myslí, že ak „neurobí novelu k základnému zákonu štátu, teda k ústave, tak vyhliadky Maďarska sú k návratu k akejsi monarchii, forme kráľovstva a nie republikánskemu usporiadaniu. Na tom by nebolo nič zlé. Problémom je zachovanie demokratických princípov a rozvíjanie liberálnej demokracie. Či sa tento trend dá zvrátiť, alebo nie, je iba v rukách samotných občanov Maďarska.“
*
Štefan Markuš (* 7. mája 1936, Níreďháza) je slovenský vedec a politik. Predseda Slovenského helsinského výboru (SHV), hovorca Fóra inteligencie Slovenska (FIS), člen výboru Slovenskej asociácie Rímskeho klubu (SARK), člen Helsinského občianskeho zhromaždenia (HCA). Od roku 1998 do leta 2002 bol veľvyslancom SR v Maďarsku.
(pr)
Predsedníčke Organizácie komlóšskych Slovákov, učiteľke slovenčiny Mariane Melegovej Bajczerovej udelili vlani vyznamenanie Za menšiny Békešskej župy, ktorým valné zhromaždenie ocenilo jej prácu vykonávanú v záujme komlóšskych Slovákov.
Marianu Melegovú Bajczerovú poznám už od detstva. Pamätám sa na ňu, ako sa na školskom dvore pohrúžila do hry so svojimi kamarátkami, alebo ako na školských podujatiach recitovala slovenské básne. Stávalo sa to často, veď prekrásne hovorila po slovensky. Dlhé roky som s ňou nebola v kontakte, ale v poslednom čase ju častejšie vídavam na miestnych podujatiach. Buď ako moderátorku akcie, alebo redaktorku miestnej televízie, inokedy ako učiteľku slovenskej školy, ktorá sprevádzala svojich zverencov. Už dlhšie sa chystám, že ju raz predstavím našim čitateľom.
Jej spätosť so slovenčinou je samozrejmá, výslovnosť čistá a agilnosť v miestnom slovenskom dianí obdivuhodná. Mariana pochádza z komlóšskej slovenskej rodiny. Otec pracoval v miestnom družstve a mama, ako v tom čase mnohé ženy, viedla domácnosť. Rodina sa zaoberala aj chovom dobytka, záhradníctvom a pestovaním zeleniny. Čerstvý tovar predávala jej mama na trhu. Ako mi Mariana prezradila, jej rodičia nikdy v živote nehovorili medzi sebou po maďarsky, iba po slovensky. Bolo to prirodzené aj pre Marianu a jej staršiu sestru. V ich rodine slovenský pôvod nikdy nebol „témou“. Bolo samozrejmé, že ju rodičia zapísali do slovenskej základnej školy, kde sa aktívne zapojila do mimoškolských aktivít. Bola stálou účastníčkou recitačných súťaží a súťaží zo slovenského jazyka, kde vždy dosiahla pekné výsledky. Takisto bolo samozrejmé, že sa prihlásila do slovenského gymnázia v Békešskej Čabe, kde taktiež vynikala čistou, mäkkou slovenčinou. Pedagógovia ju s obľubou posielali na slovenské súťaže, kde viackrát získala popredné umiestnenie. Slovenčina a naša materská krajina ju natoľko lákali, že sa po maturite prihlásila na Univerzitu Komenského v Bratislave. Snívala o tom, že sa stane žurnalistkou, alebo etnografkou. Osud ju zavial na odbor slovenčina - história, ani časom sa jej nepodarilo prejsť na inú fakultu. Podľa jej slov študovať históriu v tých rokoch na Slovensku nebolo ideálne, preto po dvoch rokoch prešla na pedagogiku. Nebolo to ľahké obdobie. V tých časoch jej mama už žila sama v Slovenskom Komlóši a Mariane vážne dvoril Ján Bajczer z Čabasabadi. Preto sa rozhodla, že štúdiá dokončí v Segedíne. Diplom učiteľa slovenčiny získala na Vysokej škole pedagogickej Gy. Juhásza v Segedíne. Ako začiatočníčka sa nevedela umiestniť vo svojom odbore, prácu jej ponúkla evanjelická cirkev. Vyučovala náboženstvo v základných školách v rodnom meste. Popri práci absolvovala Teologickú univerzitu v Budapešti, kde získala druhý diplom a stala sa učiteľkou náboženstva. V tom istom roku sa jej narodila dcérka Csilla a neskôr synček Csaba. So synom zostala na materskej dovolenke len poldruha roka, keď ju zavolala nebohá riaditeľka slovenskej školy Gabriela Mariková Fülöpová, aby sa stala členkou ich pedagogického kolektívu. Bolo to vo februári roku 2003.
Mariana svoje deti zapísala tiež do slovenskej školy, Csilla chodí do siedmej a Csaba do štvrtej triedy. Hovoriť po slovensky je pre nich takou istou samozrejmosťou, ako pre ich mamu a otca. Veď aj ich otec maturoval v békeščabianskom slovenskom gymnáziu. Dnes pracuje ako správca v evanjelickej cirkvi, kde každý deň používa slovenčinu. Deti so starkou taktiež bežne hovoria po slovensky.
Mariana so svojimi deťmi každý deň chodí do školy na bicykli. Takto spolu raz-dva prekonajú 3 kilometre. Mariana po vyučovaní zvyčajne počká na deti, ktoré sú taktiež aktívnymi členmi školskej komunity. Csilla sa zapája do rôznych mimoškolských aktivít. Je mažoretka, tancuje, hrá v divadelnom krúžku a je členkou mládežníckej dychovky. Csaba zbožňuje futbal, je členom futbalového mužstva žiakov, taktiež tancuje a hrá v mládežníckej dychovke. Bývajú v rodinnom dome Melegovcov, na kraji mesta. Starý dom obnovili, interiér je zariadený podľa vkusu kreatívnej domácej pani. Jej záľubou je bytové zariadenie, o ktorom preštudovala veľa odborných publikácií. Okrem toho rada varí, pletie a trávi čas medzi svojimi rastlinkami. Obklopuje ju prekrásna záhrada, plná rastlín a zvierat. Mariana je veľmi konzekventná nielen pri učení, ale svoje deti vedie k tomu, aby pomáhali aj pri opatere domácich zvierat. U nich totiž nie sú len mačky a pes, ale aj kone, kačky a korytnačka.
Mariana ako učiteľka sprostredkúva žiakom lásku k slovenskému jazyku, upevňuje v nich spolupatričnosť a národnostnú identitu. Pripravuje ich na vlastivedné a recitačné súťaže a na súťaže zo slovenského jazyka. Pomáha im pri zostavovaní študentských prác, s ktorými sa zapájajú do súťaží Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Istý čas spolu s Annou Ondrejovou viedla školský dramatický krúžok, dnes usmerňuje remeselnícky krúžok. Popri pracovných povinnostiach sa aktívne zapája do verejného života mesta. Jej sny zo stredoškolských rokov sa do istej miery splnili. Dlhé roky organizuje a moderuje mestské a slovenské podujatia. Je aj redaktorkou a moderátorkou slovenských a maďarských vysielaní mestskej televízie (Komlós TV). Jej obetavosť a všestrannosť ocenili aj členovia Organizácie komlóšskych Slovákov, keď ju na jar zvolili za predsedníčku organizácie. Bola to pre ňu česť. Ich organizácia sa nezaoberá vysokou politikou, ale otázkami týkajúcimi sa predovšetkým miestnych Slovákov. Má stodvadsať členov, väčšinou dôchodcov. V rámci nej pôsobí ochotnícke divadlo a spevácky zbor Rozmarín. Sídli v Regionálnom kultúrnom stredisku Slovenského osvetového centra a o jej bohatej činnosti pravidelne informujeme na stranách našich novín.
Podľa Mariany Melegovej Bajczerovej ich organizácia je dobre fungujúci spolok, ktorý treba zachovať taký ako je. Samozrejme, do činnosti treba zapojiť aj mladšiu generáciu, ale to je pomalý proces. K tomu jej prajeme veľa úspechov.
Andrea Szabová Mataiszová
Vedenie Základnej školy v Dunaeďháze sa podujalo na veľký krok, keď sa rozhodlo v polovici decembra usporiadať národnostný deň. Nielen preto, lebo príprava programu pre 103 žiakov je náročná, ale aj preto, lebo pred koncom roka má každý veľa práce. Napriek tomu sa rozhodlo vytvoriť novú tradíciu. Cieľom bolo zoznámiť deti s tradíciami, ľudovým krojom a tancami Slovákov v Maďarsku. Na pomoc mu prišla miestna slovenská samospráva a knižnica Báčsko-Kiškunskej župy, ktorá udržiava dlhoročné dobré kontakty s dunaeďházskou školou.
Program bol pestrý, deti sa nenudili ani chvíľku. Boli rozdelené podľa tried do skupín, ktoré sa vymieňali pri jednotlivých úlohách. Deti sa mohli naučiť nové tance, zúčastniť sa na vedomostnej súťaži, čakala ich návšteva Pamätného domu a remeselnícka dielňa.
Tance s deťmi nacvičila vedúca miestnej folklórnej skupiny Slnečnice Silvia Sebőková, ktorá nie je deťom neznáma, veď vedie v škole tanečný krúžok. Na tento deň pripravila pre každú skupinu inú choreografiu z rozličných krajov Slovenska, ktorú koncom dňa deti predviedli svojim spolužiakom.
Žiaci sa so záujmom zúčastnili aj na vedomostnej súťaži, do ktorej im pripravila krížovky, mapy, tajničky a kartičky s rôznymi vecami, ktorých pomenovanie museli vedieť po slovensky, pracovníčka župnej knižnice Aranka Bujdosóová. Pomáhali jej aj pani učiteľky, najmä pri zostavovaní hádaniek zameraných na pamätihodnosti Slovenska a Maďarska, ale boli medzi nimi aj také, ktoré povzbudzovali deti k čítaniu.
Návšteve Pamätného domu sa žiaci vždy potešia, veď v učebnom pláne školy figuruje ročne aspoň jedna vysunutá hodina v miestnom národopisnom múzeu. Na tento deň však pripravili pre deti niečo nové: v novučičkej peci, ktorú odovzdali minulý rok na Turíce, upiekli tekvicu a jablká s medom a škoricou, na ktorých si deti pochutnali. Predtým si však vypočuli krátku prednášku zástupkyne riaditeľky školy Alžbety Náchlikovej o živote v obci kedysi a pozreli si ľudové kroje, stroje a zariadenie.
Poslednou zastávkou bola remeselnícka dielňa, kde s učiteľkou na dôchodku Juditou Botlíkovou a vedúcou krúžku šikovných rúk Csillou Kelemenovou Petrikovou pripravili zo šúpolia krásne bábiky, anjeliky a zvončeky.
Nakoniec deti dostali na pamiatku darčeky. Žiaci a učitelia sa rozchádzali po bohatom dni plní nových poznatkov a v nádeji, že sa o rok znovu stretnú na takomto podujatí.
Rozália Pásztorová Vargová (ef)
V prvý deň roka vstúpili v Maďarsku do platnosti zákony, ktoré výrazne ovplyvňujú a regulujú život národností. Spomedzi nich treba vyzdvihnúť Základný zákon (ústavu), Zákon o právach národností a Zákon o voľbe poslancov do parlamentu. Redakcia internetového periodika szegedma.hu sa spýtala na názor o nových právnych predpisoch predsedov gréckeho národnostného zboru mesta Alexandra Purosa a Slovenskej samosprávy v Segedíne Tomáša Račka.
„Podľa Základného zákona sú národnosti štátotvorným činiteľom a na túto formuláciu môžeme byť hrdí,“ myslí si predstaviteľ gréckej národnosti. Podľa Purosa národnostný zákon je v súlade s týmto hľadiskom. O tom, či ide o dobrý alebo zlý právny predpis, rozhodne jeho uplatnenie v praxi. To, že táto malá krajina uznáva 13 národností a umožňuje im zachovávanie ich národnej identity, je podľa neho obrovské pozitívum. Nemalé starosti mu ale robí formulácia Zákona o voľbe poslancov do parlamentu, podľa ktorej občan disponujúci trvalým bydliskom na území Maďarska a figurujúci na listine národnostných voličov môže hlasovať za kandidáta svojho voleného okrsku a národnostnej listiny. Tým pádom nemôže hlasovať za politickú stranu. „Odteraz sa musím rozhodnúť, či je pre mňa dôležitejšia maďarská, alebo národnostná identita.“ Ako vraví, nechápe, čo bolo cieľom zákonodarcov. Ak niekto prizná svoju národnostnú príslušnosť a zapíše sa na zoznam národnostých voličov, nemôže hlasovať za stranu, a teda má menej práv, ako zahraniční Maďari. Pritom na rozdiel od nich občania žijúci v Maďarsku, a teda aj národnosti, tu platia dane a v čase núdzového stavu tu môžu byť povolaní do armády.
Vedúci miestnej slovenskej samosprávy T. Račko upozornil na ďalší problém. Zákon o národnostných právach síce rozoberá, kto za akých podmienok sa môže dostať do zoznamu národnostných voličov, no žiadny právny predpis sa nevenuje tomu, ako sa možno z neho odhlásiť. Zákony o celoštátnych i miestnych voľbách pritom zhodne hovoria o registroch – je však veľkou neznámou, či sú totožné, resp. či budú stále. Pokiaľ totiž áno, čím viac ľudí by sa malo zapísať na zoznamy národnostných voličov, aby dostali tie práva, ktoré im legislatíva zabezpečuje. Podľa Zákona o voľbe poslancov do parlamentu však ak existuje niekde zoznam národnostných voličov a daná národnosť zostaví celoštátnu listinu, tak voliči figurujúci na zozname musia hlasovať za národnostného kandidáta. Pritom dobre vieme, že je veľký rozdiel medzi miestnymi a celoštátnymi záujmami. Ďalším veľkým nedostatkom podľa T. Račka je, že pri počte menej ako sto národnostných voličov legislatíva predpisuje trojčlenný zbor. Často sa stáva, že nejaký dokument musia podpísať traja, takže už pri absencii jedného z nich sa zbor stáva nefunkčným.
Z celého zákona cítiť, že národnostná príslušnosť bude odteraz permanentný stav, ktorý nebudeme prejavovať len z času na čas. Zákon ďalej hovorí o tom, že v priebehu 10 rokov nik nemôže byť príslušníkom inej národnosti. (Vynára sa však otázka, čo ak má matku napr. Slovenku a otca Nemca?) Podľa predsedu slovenského voleného zboru zrejme takýmto spôsobom chce legislatíva predísť tzv. etnobiznisu. Právny predpis však nerieši problém, aby sa k národnosti nemohli hlásiť ľudia, ktorí nemajú žiadne národnostné väzby.
Ako ďalší problém uviedol, že „pokiaľ zasadnutie prebieha v národnostnej reči, nový zákon nariaďuje vedenie zápisnice v dvoch jazykoch – v maďarskom i v národnostnom. Ten druhý bol doposiaľ iba opčný, odteraz je povinný. Do právneho predpisu sa dostalo aj to, že overovateľ maďarskej a národnostnej verzie nemôže byť tá istá osoba. Takže máme možnosť dvaja veci prediskutovať, predseda musí podpísať obe zápisnice, ale overovatelia musia byť dve osoby. Teda dvaja môžeme napísať zápisnicu iba ak budeme hovoriť po maďarsky. To znamená, že zákon obmedzuje princíp používania jazyka, ktorý predtým deklaroval,” vraví T. Račko, ktorý sa vyjadril aj k problematike financovania národnostných samospráv. Doposiaľ existoval v tejto oblasti istý systém, v rámci ktorého každý zbor dostal štátnu podporu, vlani to bolo vo výške okolo 200 tisíc forintov, ďalšie prostriedky mohol získať formou diferencovanej podpory podľa vykonanej činnosti a cez konkurzy. Nový zákon stanovuje, že národnostné zbory musia mať samostatný účet. „Technické detaily však zatiaľ nepoznáme. V súčasnosti preto nedisponujeme takým bankovým účtom, na ktorý by nám štátna pokladnica mohla poukázať peniaze,” uzavrel T. Račko rad svojich pripomienok.
Sprac.: zp
Osem pedagógov Kabinetu kresby Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave prijalo ponuku predstaviť svoje diela pod jednou strechou – v rámci výstavy na prízemí Slovenského inštitútu (SI) v Budapešti. Vernisáž sa uskutočnila 18. januára za prítomnosti veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku Petra Weissa. Riaditeľka SI Jana Tomková s radosťou skonštatovala prítomnosť veľkého počtu záujemcov a krátkym dvojjazyčným príhovorom privítala hlavných aktérov večera – šiestich prítomných autorov vystavených diel. Vzápätí odovzdala slovo kurátorke výstavy, historičke umenia Beáte Jablonskej, ktorá priblížila prítomným tvorbu umelcov.
Ako povedala, kladenie otázok spojených s kresbou a jej vyučovaním, či už z filozofického alebo technického hľadiska, sa odráža v postojoch vyjadrených v dielach autorov. Ich rôzne pohľady na umenie spôsobuje favorizovanie odlišných čŕt a zdôrazňovanie iných nuansov. Niekto kladie dôraz skôr na technickú zdatnosť, iný zase na myšlienkový náboj, či konceptuálne pozadie. Ani jeden z nich však nie je zaťatý dogmatik, umenie je pre nich priestorom slobodnej voľby a nie striktných predpisov.
Tvorba autora objektov, videofilmov, fotografických cyklov i malieb Miloša Boďu sa odohráva na linke od klasickej maľby po rafinované manipulované fotografie. V jeho dielach všetko so všetkým súvisí. Stano Bubán spôsob maľovania svojich figurálnych malieb podriaďuje nálade, obsahu a myšlienke vypovedaného. Jeho obrazy sú zastavením, alebo ponáraním sa do ľudskej duše zaťaženej otázkami viny, spytovania si svedomia, hriechu. Abstraktný prejav Davida Čárskeho je, naopak, vypovedaním o samej podstate farby a možnostiach obrazu „bez príbehu“. Jediná žena medzi umelcami Emőke Vargová maľuje, kreslí, šije, filmuje, fotografuje, vytvára sochy, objekty a inštalácie tak, aby prostredníctvom vtipu, irónie a humoru vypointovala príbeh, ktorý sa skrýva v každom jej diele. Svätopluk Mikyta strieda témy aj umelecké stratégie od skicárových kresieb s národniarskymi témami až po tzv. pre-kresby komentujúce dobové grafiky či fotografie. Štefan Osleja vedome pracuje s emóciami, tajomné a neuchopiteľné uzatvára do sureálnych svetov. Biele sadrové sochy Rasťa Trizmu svojou elementárnou tvarovosťou nerušia ničím zbytočným, iba metaforou, ktorej sú bytostnými nositeľmi. Marek Kvetan manipuluje veci a situácie, ktoré vnímame ako všedné a samozrejme dané, zneisťuje istoty, ironicky pochybuje.
Zmes týchto ôsmich rozličných pohľadov na umenie a svet samotný ponúka všetkým záujemcom táto unikátna výstava, ktorá bude verejnosti sprístupnená do polovice februára.
Zlatko Papuček
Slovenská obec Čomád leží v severovýchodnej časti Peštianskej župy a patrí k budapeštianskej aglomerácii. Má približne 1500 obyvateľov a demografia ukazuje stúpajúcu tendenciu, čo je dnes skôr zriedkavosťou ako pravidlom.
Vedenie obce na čele so starostom Jánom Klementom uvažovalo perspektívne, keď sa roku 2008 rozhodlo vybudovať novú materskú školu. Budova vyrástla v centre osady a svojou kompozíciou a siluetou vhodne zapadá do koloritu obce. Funkčne maximálne vyhovuje požiadavkám doby. Vonkajšie steny sú z dekoratívnych lícových tehál, ktoré dodávajú budove jednoduchý a pritom elegantný vzhľad. Projektantom objektu je József Kolossa a architektkou Katalin Kolossová Barthaová, ktorí spolu so starostom obce dostali za realizáciu projektu cenu Za architektúru Peštianskej župy.
„V škôlke pôsobili dve skupiny, rastúci počet obyvateľov si však vyžiadal rozšírenie budovy. Samospráva obce roku 2010 podala projekt do súbehu Stredomaďarského operatívneho programu zameraný na rozšírenie kapacity materskej školy, na ktorý získala 95 844 865 forintov, ku ktorým zabezpečila 11 miliónov z vlastných zdrojov. Práce sa začali vlani v máji. V polovici novembra k škôlke pribudla jedna trieda, telocvičňa, sociálne zariadenia a na úrovni pivnice vybudovali sklad. Prevádzkové náklady zníži používanie obnoviteľných zdrojov energie. Slnečné kolektory zabezpečujú teplú vodu pre kuchyňu a geotermálna energia klimatizáciu budovy. V novom krídle je nový nábytok a hračky, nové drevené hračky inštalovali aj na priestrannom dvore škôlky,“ informovala nás členka slovenskej samosprávy v Čomáde, učiteľka materskej školy Mária Borošová.
„V súčasnosti máme v škôlke tri skupiny, v ktorých sa zaoberá s deťmi šesť učiteliek. Vedúcou inštitúcie je Anna Zimmermannová. V skupine Lienka, ktorá je umiestnená v novom krídle, vychovávajú detí Gabriela Slavičeková a Anna Kóšaová. Anna Zimmermannová a Júlia Šinková pracujú so skupinou Slávik a v skupine Škovránok sa venujeme deťom ja a Enikő Monošová. V každej skupine je 28 detí, všetky sú z Čomádu. Slovenské zamestnania sú raz týždenne, v dvoch skupinách. Deti si veľmi obľúbili slovenské básne, piesne a hry, neraz ich používajú spontánne a tak vlastne hovoria s učiteľkami po slovensky každý deň. Raz týždenne v poobedňajších hodinách je vyučovanie náboženstva, ostatné záujmové krúžky (mažoretky, tanec atď.) sa konajú v neďalekom kultúrnom dome. Čo sa týka znalosti slovenského jazyka, keď deti odchádzajú do školy, majú slušné základy. Poznajú veľa básní a piesní, ako aj jednoduché výrazy. V posledných rokoch sa iba jeden chlapček prihlásil do budapeštianskej slovenskej školy, teraz chodí do druhej triedy. Ostatní sa zvyčajne hlásia do miestnej maďarskej základnej školy. Od rodičov vieme, že by boli nároky na vyučovanie slovenčiny aj v škole. Vedenie slovenskej samosprávy v blízkej budúcnosti začne rokovanie s riaditeľkou školy o možnostiach zavedenia výučby. Ba aj rodičia prejavili záujem o kurz slovenského jazyka pre dospelých. Kurz by sa mal začať na jar tohto roku v priestoroch slovenskej samosprávy v budove starej školy,“ povedala Mária Borošová. Záujemcovia sa môžu hlásiť u členov slovenského voleného zboru. Aj keď je pravda, že zatiaľ nemajú učiteľa slovenčiny, ale sú presvedčení o tom, že tento problém čoskoro vyriešia.
Andrea Szabová Mataiszová
Aké bolo byť dieťaťom za železnou oponou? S čím sa hrali deti za socializmu, kým sa totalitný režim hral s ich rodičmi? Čo sa vyrábalo v socialistickom tábore pod názvom „hračky“? Na tieto a ďalšie otázky možno nájsť odpovede na zaujímavej výstave v budapeštianskom dopravnom a technickom múzeu.
Všade sa šíri detský smiech, hlasný, hrdelný, až rehot. Nie je to z reklamného filmu spred 40 rokov. Smiech 6-ročného chlapčeka je živý a úprimný. Hrá sa s československou autodráhou, otec mu robí súpera, ale ho necháva vyhrávať. Takže sa teší. Ani nevie, že dve autíčka kúpil hlavný organizátor výstavy na blšom trhu v Prahe. No a teraz navoďme atmosféru!
Vidím dojatý úsmev na tvári 65-ročnej pani, ktorá mi vraví, že sa veľmi dobre pamätá na tieto hračky. Obe jej dcéry už majú 40 rokov, teraz je tu s vnúčatami, aby im ukázala, s čím sa hrávali ich rodičia.
„Často som stávala v rade, kým som mohla kúpiť jednotlivé hračky v obchodnom dome Corvin. Dnešné deti si ani nevedia predstaviť, aké to bolo, lebo teraz majú hračiek takú hojnosť všade, že až! Spomíname si na každú tu vystavenú hračku. Mali sme radi aj československé hračky, boli pevné, nedali sa zničiť, dlho vydržali, pritom boli remeselnícky vyrobené, napríklad električky, autíčka, aj sme ich odkladali. Keby som sa pousilovala, možno by som v komore niečo z nich našla.“
Človekom, ktorý vlani v novembri, keď túto výstavu pripravoval, obetoval dvesto českých korún na pražskom blšom trhu za dve autíčka, je Tamás Janovszki, námestník riaditeľa múzea. Podľa mňa na prvý pohľad fanatik. Aj na druhý. O starých hračkách rozpráva s detským zanietením, o československých zvlášť, tie sú aj dnes vzácne pre maďarských zberateľov. „Niektoré z nich bolo dostať v Maďarsku, iné zasa nie, museli za nimi s rodičmi cestovať do Československa, kde bolo dostať dobré hračky aj v najmenšej dedinke, v obchode s miešaným tovarom.“
Vzrušenie vo výstavnej sieni spôsobuje zrazu vášnivý zberateľ, ktorý sa priznáva, že jeho byt je už malý, má tam retro-ríšu, v zberateľskej obci ho volajú Retrolaci a ako štyridsaťročný prežíva svoje druhé detstvo.
„Zberateľstvo hračiek začína byť v Maďarsku veľkou módou, aj tu vystavené predmety sú zväčša od zberateľov. Každý má k starým predmetom iný vzťah, niekto ich vyhadzuje, iný zasa opatruje, aj pre tunajších návštevníkov, ktorým spôsobuje mimoriadnu radosť spoznávanie hračiek z ich detstva,“ hovorí na to Tamás Janovszki.
Fotografie na stenách z hračkárskych fabrík, úryvky z dobových televíznych novín, ale aj šlágre z reproduktorov sú z obdobia totality. Deti sa chceli hrať aj vtedy. S autíčkom, ktoré vyštartovalo, akonáhle dieťa stlačilo hlavu šoféra, alebo s naťahovacou škaredozelenou skákajúcou žabkou, so šašom na trojkolke, ktorý jazdil dokola takisto po natiahnutí, s drevenými nákladiakmi, plechovými tankami a lietadlami... No a vrchol? Vrcholom bol – aspoň v Maďarsku, to si pamätám – šliapací moskvič! Každý šarvanec po ňom túžil. Aj teraz je najpopulárnejšia sovietska sekcia, ale ľudia s nadšením spoznávajú svoje hračky aj v „endéeráckych“, poľských, československých a maďarských vitrínach.
„Dôležitou zložkou výstavy sú emócie, a tie dokonale vyvoláva zariadená izbička zo socializmu, ktorá bola zrejme rovnaká všade, v Prahe, Bratislave, Sofii, Bukurešti, Budapešti či v Moskve,“ dodáva môj sprievodca. „Dve deti sa hrajú v obývačke, okolo majú pohádzané hračky a premietajú si diafilmy, práve ide Snehulienka.“
Dospelí si skáču do reči, spomínajú, aj slzu vyronia, lebo to bol ich svet, svet hračiek v období, keď ešte neboli počítače. Muž, ktorému ťahá na päťdesiatku, konštatuje: „Bol to však úplne iný svet, cítime nostalgiu, ale je tu aj plno falošnej nostalgie, napríklad na trabanta sa čakalo vtedy 5-6 rokov, ale potom ho mohol človek používať aj dve desaťročia...“
Gregor Martin Papucsek
Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov sa stal v celom svete súčasťou života každého kresťanského zboru. Je spoločnou celosvetovou aktivitou Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov a Svetovej rady cirkví. Dušou ekumenizmu je modlitba, preto sa združujú za jednotu katolíci, pravoslávni a protestanti, ktorí sú spojení vierou v Ježiša Krista, jediného Pána a Spasiteľa. Modlitba za jednotu kresťanov je dušou celého ekumenického hnutia a zahrnuje verejné i súkromné modlitby, obrátenia srdca a svätosť života. Aktivity v rámci týždňa v Maďarsku organizačne zabezpečila Ekumenická rada cirkví v spolupráci s Katolíckou biskupskou konferenciou Maďarska.
Téma tohoročného týždňa modlitieb vychádza zo slov apoštola Pavla, ktoré adresoval zboru v Korinte: „Všetci budeme premenení víťazstvom nášho Pána Ježiša Krista“ (1Kor 15,51-58).
Vo všetkých osadách, kde bývajú obyvatelia rôzneho vierovyznania, sa striedali farári. Ako sme sa dozvedeli od Alžbety Szabovej z Čemeru, v ich dedine žijú baptisti, evanjelici, katolíci a reformovaní. Farári jednotlivých cirkevných zborov kázali každý deň v inom kostole v znamení ekumény. Podobne to bolo aj v Budapešti, kde v slovenskej evanjelickej kaplnke kázal baptistický kňaz v pondelok a slovenská farárka v baptistickom kostole v piatok. V evanjelickom kostole v Slovenskom Komlóši mali každý deň o piatej poobede bohoslužbu, ktorú slúžili farári rôznych cirkví.
V Evanjelickom kostole v Csillaghegyi (III. obvod hlavného mesta) sa tretia januárová nedeľa už jedenástykrát niesla v znamení slovenského dňa. Viac ako pred desiatimi rokmi sa totiž tamojší evanjelický cirkevný zbor a Slovenská samospráva Starého Budína-Békášmederu rozhodli, že akcie Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov obohatia o celodňový slovenský duchovný a kultúrny program.
Ekumenický sviatok, ktorý v tomto roku pripadol na 15. januára, sa začal náboženskou piesňou v podaní Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. Prítomných privítal kňaz miestneho cirkevného zboru László Donáth. Boli medzi nimi nielen miestni veriaci, ale aj Slováci z celého hlavného mesta, ktorí sa rozhodli spoločne osláviť tento sviatok. Pán farár ich vyzval, aby sa k svojmu pôvodu vždy s hrdosťou hlásili. Ako povedal, vyše desať rokov, čo uplynulo od prvého slovenského dňa v ich kostole, dáva nádej, že ekuména nie je ako Atlantída, stratená realita, niečo, za čo musíme tvrdo bojovať, ale prináša svoje ovocie. Členka Slovenskej samosprávy III. obvodu, presbyterka Edita Hortiová po slovensky pozdravila prítomných a oboznámila ich s programom dňa.
Po slávnostnom otvorení slovenského dňa dvojjazyčnú ekumenickú bohoslužbu slúžili miestny evanjelický farár László Donáth a farárka Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Hilda Gulácsiová Fabuľová. „Kríza je šancou, že sa začneme dívať na svoj život novým pohľadom: dokážeme opustiť staré a pustiť sa do nového. Kto verí v Hospodina, vie, že sme v Jeho milostivých rukách. Dostali sme milosť, aby sme v nej žili aj v tomto roku. Mottom dnešnej nedele je Božia vôľa. Božia vôľa je tá, aby sme žili podľa pravidiel kresťanského života,“ povedala. Ako dodala, najdôležitejšia je láska a tá má byť nepokrytecká. Hospodin vytvoril Nový poriadok a chce, aby sme sa stali jeho účastníkmi. Vyzvala prítomných, aby chodili po ceste, ktorú nám určil Boh, po ceste milosrdenstva a lásky aj počas Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov.
Ekumenická bohoslužba skončila vystúpením speváckeho zboru Ozvena, ktorý pod taktovkou Marty Pálmaiovej Pápayovej svojím prekrásnym viachlasným prednesom cirkevných skladieb v pôvodných jazykoch navodil v kostole skutočnú slávnostnú atmosféru.
Po agapé popoludňajší program slovenského dňa pokračoval prednáškou Márie Pintérovej Jurkovičovej, ktorá hovorila o zmenách v kalendárnych obyčajoch v dvoch slovenských podpilíšskych osadách Číve a Kestúci. Prednáška bola súčasťou jej dizertačnej práce, ktorú obhájila pred dvomi rokmi na Univerzite ELTE v Budapešti. Prítomných veľmi zaujal výklad spestrený starými pohľadnicami a fotografiami, ktoré premietala pomocou projektoru. Najväčší záujem vyvolali dva zvyky: decembrové chodenie na Barborku v Číve a koniec fašiangovej sezóny v Kestúci – pochovávanie basy.
O mimoriadne pútavú prednášku bol živý záujem, o čom svedčilo aj množstvo otázok a príhovorov účastníkov.
Slovenský deň v Evanjelickom kostole v Csillaghegyi sa skončil v neskorých popoludňajších hodinách.
Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov má stále miesto v kalendári našich zborov a veríme, že znamená ozajstné zbližovanie sa.
Eva Patayová Fábiánová
Mária Žiláková vedie Katedru slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti od júla minulého roku. Za svoju prvoradú úlohu pokladá zabezpečiť plynulý chod katedry v neustále sa meniacich podmienkach.
- Aké konkrétne úlohy vyplývajú z tejto funkcie?
- V prvom rade dobrá spolupráca s poslucháčmi, veď vyučovanie je tvorivý proces, na ktorom sa má rovnako zúčastňovať študent aj pedagóg. Na tomto stupni si poslucháči nárokujú nové poznatky: sú rozhodní, rozvážni ľudia a uvedomujú si, že preto sú tu, aby získali vedomosti. Dobrá spolupráca sa môže vytvoriť len vtedy, ak ich nielen ja považujem za partnerov, ale aj oni sa správajú ako partneri. Tento názor uplatňujem odvtedy, ako vyučujem, teda od roku 1975. Mnohí z mojich bývalých žiakov urobili doktorát. Po rokoch prídu a poďakujú mi za moju prísnosť. Zriedka sa stáva, že máme s niekým konflikty, ale problémy sa musia riešiť korektne.
- Aký je súčasný stav na katedre?
- Momentálne máme na katedre vážne ťažkosti. Nové nariadenia, ktoré vstúpia do platnosti od septembra 2012, sa týkajú vlastne celej fakulty, ktorá bude môcť prijať o polovicu menej štipendistov ako doteraz. To znamená, že viac poslucháčov bude musieť za štúdium platiť. Aj na našej katedre študovalo niekoľko platiacich poslucháčov, uvidíme, koľko ich bude od septembra.
- Čím žije katedra v súčasnosti?
- Stručne by som mohla povedať, že očakávaním budúcnosti. Z obavy, že finančne sa fakulta dostane do nepriaznivej situácie, vznikajú veľké stresy. O rozvoji sa vôbec nehovorí. Katedra slavistiky sa personálne rozvíjala naposledy v 70. a 80. rokoch – vtedy sa ešte mohlo plánovať. Keď išiel niekto do dôchodku, tak sa plánovalo, na ktorom odbore kto chýba a kto príde na uvoľnené miesto. Teraz majú byť na každom odbore minimálne traja: literárny historik, lingvista a lektor. Teraz už vyučujú aj doktorandi. Z literatúry je menej hodín ako z lingvistiky. Teraz je našou lektorkou Viktória Kissová, ktorá je špecialistkou na literatúru. Titul PhD. získala v Brne z modernej slovenskej literatúry. Pochádza z Bratislavy. Musím dodať, že na iných odboroch máme problémy: napríklad teraz išla do dôchodku kolegyňa z češtiny a nemôžeme vypísať konkurz na jej miesto. Pán dekan nás požiadal, aby sme nejako preklenuli tento semester. Uvidíme, koľkí sa v budúcom roku prihlásia na bakalárske a magisterské štúdium. Problém je, že práve na malých odboroch sa určujú veľmi vysoké počty bodov, nad 400, pričom na anglistike a na germanistike je to pod 400.
- Financovanie katedry závisí od počtu študentov?
- Áno, od počtu štipendistov a nejakou formou sa započítavajú aj platiaci poslucháči. Katedra nemá samostatný rozpočet, je začlenená do slavistického inštitútu, kde sú štyri katedry: ruského, ukrajinského, poľského jazyka a slovanskej filológie. Na slavistike je viacej odborov. Vlastne aj rusistika je rozšírená o lektorát baltských jazykov a máme lektorku bieloruštiny. U nás sa perspektívne plánuje rozšírenie o macedónčinu. Sú odbory major a minor. Vlastne v štatistike sa neuvádza počet študentov minor odborov. Z toho môže vyplývať dojem, že nemáme dosť študentov. Okrem toho na slavistike máme taký predmet, že druhý slovanský jazyk. Sú také skupiny, kde je pätnásť, niekedy do dvadsať študentov. Ak sa pozeráme na vec nie z hospodárskeho hľadiska, tak my máme dostatočný počet študentov aj na masterskom štúdiu, a to 3-4 v každom ročníku. Na masterskom stupni máme aj pedagogický smer, prvou študentkou je Veronika Lalušková, ktorá už vyučuje v budapeštianskom gymnáziu maďarčinu.
- Koľkí poslucháči študujú slovenský jazyk?
- Na slovenčine máme nad 30 študentov, na minor odboroch najmä domácich. Minor je ako taký polodbor, vyučuje sa nielen jazyk, ale aj civilizácia. Na prednášky tiež musia chodiť, len cvičenia nemajú. Učia sa aj teóriu súčasného jazyka a literatúru a musia urobiť skúšky.
V posledných rokoch k nám prichádzajú aj z takých lokalít, ktoré už neevidujeme ako slovenské, napríklad z Arnótu z Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy. Bola to študentka, ktorá ukončila gymnázium v Miškovci, kde sa kedysi vyučovala slovenčina.
- Ako sa osvedčil bolonský systém?
- Neosvedčil sa. Pomýlená koncepcia je za tri roky naučiť niekoho jazyk tak, aby dokázal čítať literárne dielo. Mnohí máme ten dojem, že poslucháči dostanú po troch rokoch diplom, ktorý je o ničom. V predošlom akademickom roku sme sa rozlúčili s prvými piatimi absolventkami masterského štúdia. Tu musím spomenúť menší problém, ktorý sa vyskytol po ukončení ich bakalárskeho štúdia. Našli si pracovisko a už ich nebavilo, čo sa deje na univerzite. Ťažko sa s nimi pracovalo.
- Nezamestnali sa v slovenských kruhoch?
- Áno, ale aké práce to boli? Napríklad telefónna služba pri benzínových čerpadlách. Išlo im o to, aby ovládali jazyk na čím vyššom stupni a možno, že aj na masterské štúdium sa prihlásili iba preto, aby si osvojili odbornú slovnú zásobu. Boli to dievčatá s dobrými schopnosťami, ale zaujímalo ich v prvom rade pracovisko. Ja som nemohla od nich požadovať, aby dali výpoveď, veď dnes sa veľmi ťažko nájde práca.
- Čo môžu robiť tí, ktorí ukončia prvé tri roky?
- Môžu si nájsť okrem slovenčiny aj iný smer. Napríklad keď sa to ešte takto nedelilo a bol kreditový systém, tak si niektorí urobili slovenčinu a paralelne absolvovali ekonomické smery. Ovládanie jazyka a ekonomické poznatky im pomohli pri výbere pracoviska.
- Na začiatku hlavným profilom katedry bola výchova budúcich učiteľov hlavne pre naše národnostné gymnáziá. Ako je to teraz?
- Výchova pedagógov sa presunula na Pedagogicko-psychologickú fakultu. Tam vyučujú základné všeobecné spoločné predmety. Metodiku musíme robiť aj u nás. Isté problémy sú pri harmonizovaní prednášok, najmä počtu hodín. V súčasnosti sa chystá zreformovanie prípravy pedagógov, ale zatiaľ nemám podrobnejšie informácie.
My pripravujeme nielen vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ale vychovávame inteligenciu. Tým, že niekto dostane diplom, ešte nebude inteligentom. K tomu treba mládež vychovať. Usmerniť jej zmýšľanie, názory a nároky. Je to trošku aj spôsob života, nároky na to, aby sa človek kultúrne vzdelával, vyjadril sa k spoločenským javom, tak aj k menšinovému bytiu.
- Vráťme sa k pedagogickému smeru. Máte študentov, ktorí by sa venovali pedagogike?
- Okrem Veroniky nemáme. Niektorí majú záujem o pedagogiku, ale keď sa zoznámia s rozvrhom, zväčša zmenia svoje rozhodnutie a idú na všeobecný smer.
My, Slováci, sa môžeme pochváliť tým, že máme veľmi úzke vzťahy s verejným školstvom. Napríklad riaditeľka békeščabianskej slovenskej školy Edita Pečeňová počíta s našou odbornou a poradenskou prácou. Robím aj ako expertka na meranie kompetencie vo štvrtej triede, opravujem testy a čerpám z toho veľa skúseností. Napríklad sarvašská škola má paralelné triedy a tam chodia deti s rôznymi schopnosťami. Vidím, kto je na hranici dyslexie, dysgrafie. Aj také dieťa musí dosiahnuť výsledok, ja mu nemôžem test anulovať.
- Aké sú všeobecné výsledky? Nemyslím v jednotlivých školách, ale na stav vyučovania slovenčiny v Maďarsku vôbec.
- Napríklad v čabianskej škole porovnávali výsledky s ostatnými školami mesta a výsledky našich žiakov sú trošku vyššie, ako ostatných. Nielen zo slovenčiny, ale napríklad aj z maďarčiny. Všetky naše školy majú svoje špecifiká. V školách, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, som opravovala práce piatakov a siedmakov. Bola som spokojná najmä s tým, že mali záujem o slovenskú vzdelanosť. Mala som taký dojem, že školy robia všetko v záujme toho, aby boli deti na dobrej úrovni, ale potrebujú kontakt so živým prostredím: aby chodili na podujatia miestnych slovenských samospráv, aby zažili to, že okrem školy sa aj inde hovorí po slovensky.
- Aké sú externé styky katedry?
- Každý odbor má rozšírené externé kontakty. My zo slovakistiky napríklad so všetkými univerzitami a s tromi akademickými ústavmi na Slovensku. Okrem toho, ako som už uviedla, s domácim verejným školstvom, ale aj s ostatnými slovenskými a slovanskými katedrami. Snažíme sa efektívne spolupracovať. Vlani sme usporiadali medzinárodnú študentskú vedeckú konferenciu pre slavistov a teraz zastavujeme zborník. Dokedy národnostné odbory dostávali podporu z ministerstva, vydávali sme veľa publikácií. My sme organizovali medzinárodnú konferenciu o Samuelovi Czambelovi, vydali sme krásny zborník vo Vydavateľstve Balassiho. Naši študenti sa môžu zapojiť do celoštátnej vedeckej študentskej konferencie, na ktorú sa svedomito pripravujú, ale zúčastňujú sa aj na súťaži Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, v čom ich všestranne podporujeme.
- Okrem vyučovania sa venujete národopisným výskumom a publikujete svoje výsledky. Na čom pracujete v súčasnosti?
- Minulý rok vyšla moja publikácia o ľudovom liečení Slovákov v Maďarsku, toto je večne zelená téma. Historická spoločnosť lekárov, ktorej členkou som aj ja, ma pozvala, aby som v apríli prednášala o tejto téme. S výskumom som neprestala, našla som ďalšie zaujímavosti a knižku by som mala rozšíriť, skorigovať. Mojou ďalšou témou je cirkevná kultúra mimo kánonu, publikáciu na túto tému, kde mám aj ja štúdiu, vydal v týchto dňoch VÚSM. O katolíckej téme mimo kánonu – ak dobre viem - som písala len ja. Chcela by som, aby sa naše publikácie dostali aj do zahraničia.
Eva Patayová Fábiánová