V decembri som čítala v békeščabianskom týždenníku Heti Mérleg o storočnej Judite Štefanikovej. 10. decembra, v deň jej narodenín, jubilantke prišiel zablahoželať primátor mesta Gyula Vantara. Vždy bolo mojou túžbou pozhovárať sa s človekom, ktorý prežil celé storočie, je svedkom udalostí, ktoré pohli svetom. Po krátkom pátraní som sa dozvedela, že najstaršia Slovenka v Békešskej Čabe býva v Dome dôchodcov na Táborskej ulici. Ale veď je to na Kazinczyho sídlisku, kde bývam! Od môjho bytu 5 minút peši. Túto tému si nenechám ujsť!
V pondelok 6. februára po veľkom snežení v 10-stupňovom mraze som sa vybrala do Domu dôchodcov Útulok. Domček učupený pod veľkými zasneženými jedľami zdá sa mi byť menším, než som si ho zachovala v pamäti. Hoci zmenil sa len pomer: vyrástli stromy, vyrástla som aj ja, iba dom ostal nezmenený.
Budovu postavili - ako všetko na tomto sídlisku - pred 47 rokmi, pôvodne slúžila ako detské jasle. Vedľa napravo stála materská a naľavo základná škola. Obyvatelia sídliska postupne zostarli. Detské jasle osireli, budova stála roky nevyužitá. Materská škola – ktorú som v detstve navštevovala aj ja – je aj dnes plná detí. Školu zatvorili vlani v septembri. V budove detských jasieľ krátky čas žili deti utečencov. Od roku 2006 poskytuje útulok dôchodcom.
V sociálnej inštitúcii ma privítala organizátorka pravidelných programov, ako sú prechádzky na trhu, ručné práce, hravé kvízy, telocvik, Ildika Tóthová. Dôchodcovia práve chystali ozdoby na fašiangy. Osvetárka mi prezradila, že v dome dôchodcov býva v dvoj- a trojposteľových izbách 29 ľudí. Mnohí z nich bývali na Kazinczyho sídlisku, viacerí majú príbuzných, ktorí dodnes žijú na okolí. Ona osobne pochádza zo slovenskej rodiny, aj sa naučila po slovensky. Jazykové znalosti potrebuje, veď pracuje s Čabanmi, ktorí medzi sebou často hovoria po v materinskom jazyku.
Najstaršia obyvateľka domu teta Judita sa narodila pred 100 rokmi v Békešskej Čabe ako dcéra Jána Murányiho a Judity Hankovej. Meniny a narodeniny oslavuje v ten istý deň: narodila sa 10. decembra, na Juditu. Jej rodičia boli jednoduchí roľníci. Už v detstve sa začala priúčať prácam na poli a okolo domácnosti. Základnú školu vychodila tiež v Békešskej Čabe. Ako spomína: „Chodila som do školy na Sarvašskej ceste. Náš učiteľ bol Juraj Huršán. Mali sme dve učebnice. Z jednej sme sa učili po maďarsky, na druhý deň sme sa učili z druhej knihy po slovensky.” Mala 19 rokov, keď sa vydala za Juraja Štefanika, s ktorým žili spolu 45 rokov. Ako s rodičmi, tak aj s mužom sa zhovárala po slovensky. Roku 1942 si postavili jednoizbový domček, v záhradke pestovala zeleninu a letničky. Pracovitá ženička predávala úrodu na trhu, kam chodievala do svojich 86 rokov.
Teta Judita sa potešila mojej návšteve, lebo sa so mnou mohla do vôle rozprávať vo svojej materinčine. Podľa nej „tá 70-, 80-ročná mládež” v domove už nevie dobre po slovensky.
Zaujímavé je, že keď som spomínala trh, nerozumela mi. Ale keď som začala hovoriť po čabiansky o pľaci, hneď vedela, na čo som zvedavá. Na otázku, či chodila na priadky, nereagovala. Predpokladám, že v jej mladosti – okolo roku 1925 – dievky na Čabe už nechodievali na priadky, preto je tento výraz pre ňu neznámy. Chcela som vedieť, ako prežila druhú svetovú vojnu, ale odpovedi sa vyhla, nechcela na túto tému hovoriť.
Keď som sa spýtala na jej zdravie, povedala, že je celkom zdravá, „iba nohy jej nefungujú tak, ako by mali”. Teta Judita má syna Juraja a dcéru Juditu. Má 5 vnúčat, 4 pravnúčatá a jedného prapravnuka. Prajeme jej, aby sa z nich mohla ešte dlho tešiť.
Ildika Očovská
Najväčším prínosom pre bánhidských Slovákov bol vznik Slovenského domu v októbri 2006, kde sa môžu schádzať tamojšie slovenské skupiny (spevácka a dychová) a kde sa uskutočňujú rôzne výstavy, doškoľovania, ale aj kurzy. Jedna miestnosť patrí miestnohistorickej zbierke, v druhej majú priestory výtvarníci a tretia slúži podujatiam kolektívu, takto je vytvorené „živé múzeum“.
Konverzačný kurz slovenského jazyka sa uskutočňuje počas zimy. „Keď sa začnú práce v záhrade, my už nemáme času,“ hovorili mi členovia kurzu, s ktorými som sa stretla v jedno februárové pondelkové predpoludnie. Je zaujímavé, že boli to zväčša muži, hlavne preto, lebo podľa mojej mienky sa ženy viacej aktivizujú vo všetkých komunitách. Jozef Harašta, Jozef Krupánski a Ladislav Junger navštevujú kurz už niekoľko rokov, stretávajú sa každý týždeň raz a pod vedením Rozálie Néveryovej si precvičujú jazyk a históriu svojich predkov. Bolo pre mňa veľmi potešiteľné, že sa učia napríklad aj z Ľudových novín. „Každú hodinu končíme čítaním vtipov, aspoň sa zasmejeme trochu,“ povedali s úsmevom a ja zas musím dodať, že vtipy sú naozaj dobrým motivačným prostriedkom na osvojenie si jazyka.
Aj bánhidskú Slovač má pod palcom žena. Meno Ruženky Izingovej Pružinovej nie je neznáme našim čitateľom. Dlhoročná riaditeľka Osvetového strediska A. S. Puškina v súčasnosti stojí na čele Slovenského regionálneho strediska SOC v Bánhide a je jedinou poslankyňou slovenskej samosprávy, ktorá vykonáva túto funkciu od začiatku založenia zboru v roku 1994, má teda aj potrebnú podporu zo strany obyvateľov mestskej časti.
V Tatabáni patrí baníctvo už minulosti (poslednú baňu zavreli v roku 1987), niekdajšie banícke mesto hľadá nové možnosti.
Pomenovanie osady môže pochádzať z opisovania mostu Bána, teda mostu, kde sa (podľa Bonfiniho verzie) mala odohrať bitka medzi Svätoplukovým vojskom a Maďarmi. O tom, že čo je vlastne Bánhida a odkiaľ sa sem brali Slováci, sa dozvieme aj zo slovenskej časti wikipedie, encyklopédie na internete. Bánhida ako obec sa spomína už v 13. storočí, neskôr sa spomína ako jedna zo zastávok na obchodnej ceste Budín-Kocs-Nagyigmánd-Győr-Viedeň, kadiaľ hnali hovädzí dobytok. Počas tureckého panstva sa obec vyľudnila, novými zemepánmi okolitého panstva sa stali Esterházyovci. Esterházy ako hlava rodu začal osídľovať obec hlavne slovenskými katolíckymi poddanými z Trenčianskej, Nitrianskej a Bratislavskej stolice a poddanými z Moravy. V rokoch 1715 - 1720 tu už prevládali Slováci. V súpisoch z roku 1729 je uvedených 30 rodín, v roku 1768 už 75 rodín a v roku 1828 už 171 rodín, čím sa táto komunita stala najpočetnejšou v okolí. Tamojšie uhoľné bane otvorili koncom 19. storočia, čím sa zrýchlila industrializácia okolia. Bánhida sa po 2. svetovej vojne spojila s Tatabáňou. Mesto vzniklo v roku 1947 zlúčením obcí Felsőgalla, Alsógalla, Bánhida a Tatabánya.
Bánhida sa dostala aj do slovenského parlamentu. Poslanec HZDS Július Binder v roku 2002 takto hovoril o presídľovaní Slovákov do materskej krajiny: „Maďarské vlády napospol vo svojich programoch asimiláciu Slovákov považovali za svoju prioritu. ... Maďarské štatistiky napríklad uvádzali, že v obci Bánhida žije podľa štatistiky z roku 1930 len 99 občanov slovenskej národnosti. Ale na presídlenie sa ich prihlásilo 874.“
O presídlení mi nerozprávali moji informátori, ale o škole, kde sa slovenčina vyučovala iba do 40. rokov minulého storočia áno. Spomenuli napríklad jedného učiteľa, ktorý aj zbil žiakov, ktorí sa medzi sebou rozprávali po slovensky. Bol to jav ojedinelý, ale si ho Bánhidčania zapamätali. Mimochodom, nie v každej triede sa vyučovala slovenčina, iba v prvých ročníkoch. Keď si už žiaci mali nájsť profesiu alebo pokračovať na gymnáziu po piatej triede základnej školy, tak už nemali možnosť vzdelávať sa vo svojej materčine.
Budova dnešného Slovenského domu v Bánhide slúžila ako škola do polovice 60. rokov 20. storočia. Múzeum v Tatabáni tu neskôr zriadilo expozíciu venovanú histórii školstva. Múzeum fungovalo do roku 1990; keď ho zatvorili, budova sa dostala do vlastníctva župnej samosprávy. V roku 2005 z iniciatívy Imricha Németha a Ruženy Izingovej Pružinovej nehnuteľnosť odkúpila samospráva mesta so zámerom zariadiť v nej národopisnú, miestnohistorickú výstavu, avšak prevádzkuje ju slovenský zbor. Slovenská samospráva v Bánhide budovu obnovila a zariadila múzeum pomocou miestneho obyvateľstva.
Rozhodnutím mestského zastupiteľstva z 26. marca 2009 bolo zriadené Vzdelávacie stredisko Slovákov v Bánhide zahrňujúce Základnú školu Móra Jókaiho, Materskú školu Jánosa Aranya a osvetové stredisko od 1. augusta. V obidvoch výchovno-vzdelávacích inštitúciách je výučba slovenčiny. Slovenčina je v základnej škole prítomná už trinásty rok. Najprv to bolo formou krúžku, desiaty rokov ju vyučujú ako predmet, v štyroch hodinách týždenne. Slovenčinu sa učí približne polovica zo 180 žiakov, zväčša v posledných hodinách, keď ostatní majú voľno, alebo sa zaoberajú mimoškolskou činnosťou. Žiaci majú možnosť zahĺbiť sa do slovenských reálií aj počas poznávacích výletov na Slovensko, aspoň jeden vedie vždy na historicky pútavé miesta našej materskej krajiny. Okrem toho sa aktívne zúčastňujú na slovenských programoch v župe, či už ide o tradičnú vedomostnú súťaž v Tardoši, alebo o tiež tradičné stretnutie mládežníckych súborov. Viacerí absolventi školy získali základný stupeň jazykovej skúšky zo slovenčiny a nájdu sa aj takí, ktorí pokračujú vo svojich štúdiách na gymnáziu, hoci iba mimo vyučovacieho procesu, formou krúžkov, ktoré sa uskutočňujú v základnej škole.
Ďalším významným medzníkom v prospech zachovávania slovenských tradícií bola Tanečná skupina Rozmarín, ktorú založili v roku 1985. O tejto mi už hovoril súčasný predseda Štefan Keveházi, ktorý úzko spolupracoval so skupinou. Cieľom založenia tanečnej skupiny bolo pestovanie slovenských tanečných obyčajov. Do skupiny prichádzali deti z celého mesta a s radosťou sa zoznamovali so slovenskými tradíciami a tancami. S rastom počtu tanečníkov sa rozširoval aj repertoár. Ako mi prezradil Š. Keveházi, tanečníci ovládali vyše 50 choreografií, zväčša slovenských. Choreografi prichádzali aj zo Slovenska. Tanečná skupina bola stále populárnejšia nielen v meste, ale aj na krajskej, celoštátnej a svetovej úrovni. Prvá najvýznamnejšia zahraničná cesta skupiny viedla do Turecka na Atatürkov festival. Potom už tanečníci dostávali takmer ročne zahraničné pozvánky. Niekoľkokrát navštívili Nemecko, Slovensko a boli častými účastníkmi festivalu Europeade v Dánsku, Španielsku a Belgicku. Tance vyučovali známi choreografi, ako Győző Hubay, Marián Čupka, Ján Blaho, či Lajos Gallovich. V roku 1998 získala skupina pod vedením Márie Krupánskej ocenenie „Za kultúru Tatabánye”. V roku 2005 oslávila tanečná skupina Rozmarín 20. výročie svojho založenia. V súčasnosti má tanečná skupina iba detskú zložku, tancujú v nej žiaci ZŠ M. Jókaiho.
O zachovávanie slovenských tradícií treba vďačiť hlavne miestnemu klubu dôchodcov. Práve pri ňom sa totiž pred niekoľkými rokmi – za pomoci slovenskej samosprávy - vznikol spevácky zbor, ktorý hoci má v repertoári aj maďarské piesne, zameriava sa na zveľaďovanie slovenskej spevnej kultúry Bánhidy. O ich oduševnenosti svedčí aj veta pána Jungera, ktorý len tak medzi rečou spomenul, že keby nespievali slovenské piesne, ani by medzi nich nechodil. Členovia spevokolu sa vlastne hneď po založení slovenského regionálneho centra spojili so speváckymi súbormi zo susedného Sílešu a Tardoša a vytvorili jednotný spevácky zbor Vérteš-Gereče, ktorý svorne prezentuje spevnú kultúru Slovákov tohto regiónu.
Vytvorenie užšej spolupráce a ďalších možností na stretávanie sa Slovákov regiónu zabezpečuje regionálne stredisko na čele s R. Izingovou Pružinovou. V čase mojej návštevy sa práve chystali na už tradičný Šiškový bál, ktorý je vhodnou príležitosťou pre všetkých Slovákov žijúcich v tomto regióne, aby sa spolu zabávali. Pred rokom sa k nim pribudli aj ďalší ľudia, a to obyvatelia Nitrianskeho kraja, nakoľko v rámci cezhraničnej spolupráce sa navzájom stretávajú obyvatelia Nitrianskeho kraja a Komárňansko-Ostrihomskej župy. Pred viac ako dvoma rokmi podpísali predstavitelia miestnych slovenských spolkov, zachovávajúcich tradície predkov a zástupcovia Slovenskej menšinovej samosprávy v Tatabáni-Bánhide dohodu o priateľstve s predstaviteľmi Krajského osvetového strediska v Nitre. Dobré osobné kontakty, spoločne organizované vystúpenia viedli k dôležitému aktu - podpísaniu dohody o priateľstve a spolupráci, ktorý sa uskutočnil dňa 11. decembra 2010 v Nitre. Organizátori podujatia, obyvatelia regiónu i hostia hodnotili prvý fašiangový večierok tak, že to bol z hľadiska zachovávania kultúrneho dedičstva a tradícií národností významný program, presahujúci hranice štátov, ktorý v nich posilnil vieru, že tradície našich predkov, ich jazyk, piesne a tance treba zachovávať. Rozhodli sa, že spoznajúc aj maďarské zvyky a piesne spod Zobora budú komunikovať vo viacerých jazykoch, ale jednohlasne sa zhodnú v tom, že budú pokračovať v priateľskej a kultúrnej spolupráci.
Spolupráca naberá na obrátkach, veď minulý rok sa predstavili ľudoví remeselníci v oboch štátoch a v tomto roku už je fašiangová sezóna za nami a ňou spojený Šiškový bál s hosťami zo Slovenska tiež.
Pred svojou návštevou do Bánhidy som požiadala predsedu slovenského zboru, aby mi predstavil aj miestneho podnikateľa, ktorý nemá k Slovákom ďaleko. Myslela som si, že sa stretnem s človekom, ktorý si hovorí, že je Slovákom, ale nadnes je preňho biznis dôležitejší. Ale sa to nestalo tak. Š. Keveházi mi predstavil Jozefa Visegrádiho, ktorý už vyše dvadsať rokov pestuje svoje podnikanie v predaji a servise vysokozdvižných vozíkov. No a čo? Mohli by ste sa spýtať, milí čitatelia, ale musíte vedieť, že pán Visegrádi je výhradným dovozcom niektorých značiek týchto prístrojov aj zo Slovenska. A že ako sa tam dostal? Hovorí, že cez osobné známosti. J. Visegrádi je veľmi rozhodný, ale skromný človek. Ako hovorí, jeho praotec pomaďarčil svoje meno z Futerera na Visegrádiho. Avšak slovenské korene nie sú z tejto strany, ale zo strany matky, ktorá je rodená Bánhidčanka s priezviskom Giberová a s láskou k slovenskej reči, ktorou dodnes hovorí. Rozumie jej aj syn, ktorý práve od matky sa naučil základné znalosti slovenčiny, ktoré zúročil počas svojho podnikania. Okrem rodnej reči mu pri budovaní podnikania boli na pomoc aj kontakty nadobudnuté počas koncertov s baníckou dychovkou, človek by ani neveril, ale množstvo zahraničných koncertov a dostatočná otvorenosť priniesli svoje ovocie v podobe vytvorenia spoločného podnikania s Podpolianskymi strojárňami Detva a so strojárňou v Krupine, ale aj vytvorením vlastnej dcérskej spoločnosti v Nitre, ktorú ale minulý rok J. Visegrádi predal pre náročnosť na čas. Takto môže vyše dvadsať rokov fungovať firma na tej istej adrese v Bánhide, blízko katolíckeho kostola. Niekdajší rodinný dom rozšírili, prilepili k nemu ďalšie prevádzky pre servis a skladovanie vysokozdvižných vozíkov. J. Visegrádi postupne zaviedol do tajov svojej práce aj svojich troch synov a takto nemá starosť o ďalší vývoj podnikania. Rodinný biznis sa takto stáva ozajstným rodinným, hoci J. Visegrádi využíval aj možnosti zamestnania slovenských občanov, keď mal vyše 40 zamestnancov. Avšak hospodárska kríza zastihla aj ich podnikanie, ktoré ale nemuseli zatvoriť, iba znížiť nálady. V súčasnosti vo firme s miliardovým obratom pracuje cez dvadsať pracovníkov a slovenský trh je pre nich stále otvorený, ako aj priestory, ktoré nám ukázal hrdý podnikateľ. Zmienil sa aj o ďalších plánoch: kde plánuje vytvoriť ďalšie dielne, ako chce rozšíriť svoje podnikanie.
My sme sa vybrali ďalej, ale ešte predtým sme sa museli pokochať v najkrajšom výhľade na rímsko-katolícky kostol sv. Michala. V roku 1885 budovu niekdajšieho kostola rozobrali a pod patronátom grófa Miklósa Esterházyho podľa projektu Adolfa Fesztyho postavili na jeho mieste súčasný kostol v neorománskom štýle. Kostol má na dedinské pomery pozoruhodnú kapacitu. A pod ním nachádzame jednu zo štyroch privítacích drevených tabúľ v slovenčine, ktorú dala zhotoviť slovenská samospráva a vyhotovil ju Peter Simon. Ten za svoj prínos do bánhidslej slovenskej kultúry bol odmenení plaketou slovenského zboru bánhidských Slovákov. Toto ocenenie založili členovia samosprávy kvôli tomu, aby sa mohli nejako odvďačiť tým osobnostiam, ktoré robia naozaj veľa pre miestnu Slovač. Jedným z nich je aj bánhidský kováč Štefan Hlodík, ktorý počas mojej návštevy bol práve chorý, takže sme sa osobne nemohli stretnúť. Viem však podľa našich dávnejších stretnutí, že by mi dopodrobna vysvetlil význam každého jedného kameňa na ulici, ktorý na čo je dobrý pre tamojších Slovákov. Ako je dobré aj to, že svoju kováčsku dielňu vytvoril v skanzene tatabánského múzea, v rámci ktorého oboznámuje skupiny s dávnymi reáliami, mimochodom i slovenskými.
Eva Patayová Fábiánová
Obyvatelia Banky verne zachovávajú slovenské národnostné tradície, svoj jazyk. V miestnej materskej škole sa vyučuje slovenčina, jej vedúcou je Zuzana Laczkovská Homolyová. Pochádza z Borsosberényu, no vydala sa za Bančana. V súčasnosti navštevuje zariadenie 13 detí, a to aj zo susedných obcí. Inštitúcia je od septembra 2008 v mikroregionálnom združení s materskou školou v Tolmácsi (niekdajšie Tlmače, kde dnes už nežijú Slováci), vedúcou združenia je tiež Z. Laczkovská Homolyová. Výchova najmladších obyvateľov Banky prebieha v rodinnom prostredí, kde veľký dôraz kladú aj na slovenčinu.
O odhodlanosti pani vedúcej svedčí aj fakt, že po ukončení Vysokej školy pedagogickej v Kecskeméte, kde absolvovala odbor učiteľ pre materské školy, sa rozhodla študovať na Vysokej škole pedagogickej v Ostrihome. A tak sa neskôr stala slovenskou národnostnou učiteľkou. Ovplyvnila ju láska k Bančanovi a keďže vedela, že chce žiť v slovenskej obci, rozhodla sa, že hoci nemá slovenské korene, naučí sa po slovensky, aby mohla pracovať v tamojšej materskej škole. Jej učiteľská kariéra sa však začala v susednom Rétšágu, kde pracovala bez jedného roka až do vymenovania za vedúcu MŠ v Banke v roku 2002.
Začiatok bol ťažký, pretože ihneď musela zrušiť kuchyňu, ktorá nebola rentabilná. Odvtedy im stravu dovážajú dvakrát denne z Magyarnándoru a chodia sem po obedy aj sociálne slabší občania novohradskej dedinky. Deti majú zabezpečenú stravu denne triktrát a hoci sa nedá prispôsobiť špeciálnym požiadavkám, ako je napríklad alergia na mliečne výrobky, spolu s rodičmi riešia aj tieto problémy. V zariadení je Iba jedna skupina a prijímajú aj 2,5-ročné deti. Z dvoch učiteliek jedna dochádza z Dolných Peťan, okrem nich sa deťom venuje jedna vychovávateľka na šesť hodín a ďalšia pracovná sila má na starosti štyri hodiny úkony súvisiace so stravovaním a ďalšie štyri hodiny je aj ona vychovávateľkou.
Priestory materskej školy sú vhodné až pre 40 detí, takže v súčasnosti škôlkari v Banke prežívajú svoje dni v pohodlí. Majú aj zvlášť telocvičňu a veľké miestnosti. Škôlka je otvorená denne od 7,00 do 17,00 hod., majú iba jednomesačné prázdniny, vždy v júli, keď sa uskutoční veľké upratovanie a potrebné práce okolo budovy.
Spolupráca s rodičmi je podľa Z. Laczkovskej Homolyovej výborná. Rodičia vedia, že zveria svoje deti naozaj dobrému personálu, ktorý má pred očami iba ich vývin. Na prospech detí vytvárajú aj denný režim škôlky, v ktorom nechýba telocvik, tanec, privykanie na náboženskú výučbu, ale ani slovenčina.
Slovenské zamestnania majú každý týždeň dvakrát, ale slovenčinu používajú aj mimo “vyučovania“: počas jedenia alebo hry. Zvlášť je potešiteľné, že miestne nárečie ovládajú nielen učiteľky, ale aj vychovávateľky, preto deti majú možnosť osvojovať si nové výrazy aj vo voľných chvíľach. Najradšej spievajú, učia sa básničky, riekanky a hrajú sa pohybové hry.
Svoje naučené znalosti predvádzajú škôlkari na rôznych obecných programoch, ale aj v rámci programov materskej školy. Takým je napríklad fašiangový ples, ktorý tradične organizujú vo veľkej sále obecného úradu a na ktorý pozývajú aj bývalých škôlkarov. Ples máva benefičný ráz a zisk zo vstupného a z tomboly potom využijú, podobne ako príjmy z vianočných trhov, na dobudovanie, napríklad v roku 2009 obnovili kúpeľňu.
Nech sa v obci koná hocijaké podujatie, najmenší nemôžu na ňom chýbať. Vystupujú so slovenským programom, ktorý pozostáva z riekaniek a slovenských tancov. „Vtedy zistíme, že rodičia už nerozumejú slovenčine, iba sa tešia tomu, že ich dieťa sa učí po slovensky, lebo si uvedomujú dôležitosť znalosti jazyka,“ povedala vedúca materskej školy a dodala, že pri zápise sa vždy spýtajú rodičov, či chcú, aby sa ich dieťa učilo slovenčinu a nikdy nie sú proti ani tí, ktorí prinášajú svoje ratolesti zo susedných maďarských osád. Žiaľ, odchovanci banskej škôlky nemôžu pokračovať vo výučbe slovenčiny, lebo v školách v okolitých dedinách sa nevyučuje jazyk našich predkov. Majú však možnosť sa zúčastniť, napríklad, na remeselníckych dielňach organizovaných slovenskou samosprávou, v rámci ktorých sa zoznamujú s tradíciami Slovákov v Banke.
(ef)
V Slovenskom inštitúte Budapešť sa 1. februára 2012 uskutočnila vernisáž obrazov vojvodinského Slováka Miroslava Benku. Miroslav Benka prezentoval obrazy - fotografie, ktoré narežíroval na základe minulosti a reálneho bytia vojvodinských Slovákov v danom období, čiže súčasné fotografie z rokov 2010 a 2011 odrážajú život v minulosti. Z jeho diel vyžaruje kľud, teplo prostredia a ľudskosť. Výraz a náladu „zabudnutých predkov“ vidí subjektívne a pozitívne – v tom je čaro jeho diel.
M. Benka sa narodil 22. apríla 1956 v Ašani. Režíroval viac ako 60 inscenácií klasického a súčasného dramatického repertoáru; režijne sa podpísal aj pod dokumentárny film, televízne vysielania, hudobné klipy, rozhlasové hry a multimédiá – akým bol napríklad projekt Lux in tenebris v prostredí Bojnického zámku. Jeho inscenácie boli zaradené do programu popredných divadelných festivalov, akými sú belehradský BITEF (Belgrade International Theatre Festival), Sterijovo pozorje v Novom Sade, divadelný festival MESS v Sarajeve, EX PONTO v Ľubľane, záhrebský festival Týždeň tanca, Juhoslovanský divadelný festival v Užici, Festival inscenácií slovenských hier v Prešove, Divadelná Nitra v Nitre, ako aj ďalších festivalov v Rakúsku, Egypte, Fínsku, Iráne, Rumunsku, na Slovensku, v Juhoslávii atď.
Výrazným znakom jeho poetiky je fyzické divadlo (S.O.S., Mäkké sny – Soft Dreams, Panem et Circenses – Chlieb a hry) – v týchto inscenáciách sa prejavil aj ako autor výtvarného riešenia. Predstavil sa aj na Svetovej výstave scénického výtvarníctva na Quadrienalle v Prahe. Okrem toho vystavoval v galérii Ours v Prahe, Galéri Progres v Belehrade, Yustat – Bienále scénického dizajnu, v Múzeu umenia a remesiel v Belehrade a na Trienále divadelnej scénografie a kostýmov v Novom Sade.
Tvorba autora, scenáristu, režiséra, herca a dizajnéra M. Benku je uznávaná nielen v Srbsku, na Slovensku a v Maďarsku, je aj laureátom cien z mimoeurópskych divadelných festivalov. Miroslav Benka s hlbokým citom pracuje s každým svojim divadelným predstavením a podpisuje nielen réžiu, lež aj totál – dizajn. Postará sa o bulletin k predstaveniu, ktorý je spravidla, predovšetkým technicky, na veľmi vysokej úrovni a kvalitný. Fotografie v ňom bývajú silne asociatívne a symbolistické a majú vysokú umeleckú hodnotu . Preto sa priam žiadalo sprístupniť ich širšej verejnosti v ich plnej kráse a veľkosti.
Téma na mega fotografie pod názvom Obrazy dávno zabudnutých predkov vznikla v roku Interkultúrneho dialógu a symbolizuje výskum zrodu základnej komunikácie a pokus o vytváranie dialógu na princípe etnických, vizuálnych a jazykových hodnôt malých národnostných spoločenstiev. V prvej etape realizácie projektu sa o jeho uskutočnenie sa pričinil i Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov.
Cieľom je formou mega panelových fotografií znázorňujúcich motívy slovenských vojvodinských tradícií vytvoriť jedinečnú komunikáciu v umelecko-etnologickom zmysle a umožniť jej vystavovanie v galériách a kultúrnych strediskách, ako aj v masovokomunikačných prostriedkoch tak v Srbsku, ako aj v zahraničí. Umelecké fotografie vznikli v produkcii Art strediska Chlieb a hry za spolupráce umeleckých fotografov Miralema Čauševića a Branislava Pokorackého. Autorom námetu, ambientu a styling projektu je režisér Miroslav Benka, ktorý bol inšpirovaný mýtami, mravmi a legendami Vojvodiny.
Podľa slov režiséra fotografia je dokument jednej doby, udalostí a ľudí v nej. Ľudia sa veľmi radi postavia pred objektív v slávnostnom obleku, v sviatočnej póze - s úmyslom predstaviť sa v najkrajšom svetle, v reprezentačnom vydaní. Sú si vedomí, že budú zvečnení, že sa stanú známi a na ten spôsob získajú výstavný charakter, stanú sa verejným pokladom, svedkami a spoločníkmi svojho času. Organony, ktorým autor afirmuje svoje myšlienky, udalostí a život ľudí. To, čo je hodné vizuálneho všimnutia. Spoločenské a kultúrne súhrnné jestvovanie. Fotografia má aj tú možnosť, aby afirmovala outsiderov, ľudí z marginálie. Fotografia je niečo medzi rodením, životom a smrťou. Súčasne je i elegické umenie súmraku, obhajoba tiesne. Fotografia nám umožňuje spomienky na prežité chvíle a trvanie medzičasom. Predĺžiť si život aj po svojom živote. Fotografované sa stane spoločensko-významným historickým dokumentom.
Kurátorkou výstavy v Slovenskom inštitúte, ktorá potrvá do 8. 3. 2012, je Mirjana Žakulová.
Sprac.: ef
Je tomu už zhruba 7 rokov, ako bol v našich Ľudových novinách uverejnený článok pod názvom My sme akísi neprebudení (Ľudové noviny, 2005/4). V ňom boli príklady na to, v čom všetkom nás predstihli iní, kým sme my tak sladučko spali. Stalo sa napríklad, že šesťčlenná skupina Spoločnosti maďarsko-madagaskarského priateľstva vycestovala do obce Maroantsetra, na hlavnom námestí umiestnila trojjazyčnú pamätnú tabuľu Mórica Benyovszkého a sochu, ktorej pôvodina stojí v záhrade na ulici Benyovszkého v Budapešti. Pamätnú tabuľu umiestnila aj v hlavnom meste Antananarivo na ulici Benyovszkého. Jej členovia uviedli, že cieľom výpravy bolo „utvrdiť vedomie, že gróf Benyovszky bol Maďar. Jeho meno vraj síce mnohí poznali, ale o jeho národnej príslušnosti takmer nič nevedeli.“ Výprava bola podľa nich úspešná, nuž po tom všetkom nám má byť jasné, kto bol gróf Benyovszky. Bol som z toho ako obarený, keď som si to prečítal v novinách Népszava (27. 2. 2003).
Totiž meno Benyovszky sa viaže k slovenskej obci Beňov (dnes už časť Bytče), malo by sa písať Beňovský. Aj Vrbové, rodné mesto Mórica, je slovenské. Navyše jeho otec bol Slovák, v matrike gymnázia vo Sv. Jure, kde študoval, je uvedený ako praenobilis Slavus (slovenský šľachtic). Ako to, že nie my, Slováci sme boli v tejto veci na Madagaskare?! – zamyslel som sa… Svoj názor som skoncipoval v uvedenom článku.
Odvtedy – ako sa vraví – veľa vody pretieklo dolu Dunajom. Mňa môj článok zaviedol do Vrbového, na konferencie (2006, 2007), kde som spoznal mesto, ulicu Mórica Beňovského a v nej kúriu Beňovských, v ktorej sa narodil. Získal som tam známych, priateľov. Vlani som sa s nimi stretol na konferencii o Móricovi Beňovskom v Budapešti. Teraz sme sa dozvedeli mimoriadnu správu: Na Madagaskare stojí námestie Mórica Beňovského! Správa o tom, že sme sa prebudili!
Spod Tatier na Madagaskar vycestovalo dvadsať Slovákov vrátane filmárskeho tímu pod vedením Vladimíra Dudláka s bádateľom a spisovateľom Miroslavom Musilom. Do mesta Antalaha na severovýchodnom pobreží ostrova priviezli aj pamätník Mórica Beňovského. Jeho autorom je Stanislav Machovčák z Kysúc. Predstavuje dva prvky – plachtu a sťažeň lode. Plachta má klasický tvar, sťažeň lode je v tvare slovenského dvojkríža. Reliéf, bronzová tabuľa s textom, je dielom akademického sochára Vojtecha Pohanku. Základňu pre pamätník, ako aj samotné dielo, bolo treba stavebne upraviť. Na vyznačenom mieste sa dali do práce. Pomáhal aj nemecký lekár Bernd Zschocke, ktorý žije na ostrove už 25 rokov. Na prácu dohliadal autor diela so synom a ďalšími slovenskými nadšencami.
V pondelok 16. januára slávnostne otvorili nové námestie Mórica Beňovského. Počas ceremónie vztýčili vlajky Madagaskaru a Slovenska a zaspievali štátne hymny oboch krajín. Za slovenskú stranu po prejave starostu Antalahy predniesli prejav Miroslav Musil a Stanislav Machovčák. Potom vystúpila miestna malgašská folklórna skupina s piesňou venovanou Móricovi Beňovskému. Zasadili aj dva stromy na znak priateľstva oboch krajín. Na záver slovenskí účastníci zaspievali ľudovú pieseň Na Kráľovej holi.
Matúš Móric Michal František Serafín August Beňovský, rodák z Vrbového, bol prvým Európanom, ktorý sa plavil v severnej časti Tichého oceánu. Stalo sa tak sedem rokov pred Jamesom Cookom. Počas svojho ani nie 40 ročného života navštívil štyri kontinenty (Európu, Áziu, Afriku a Ameriku) a bol tiež prvým slovenským autorom celosvetového bestselleru (Pamäti a cesty). V roku 1776 ho na Madagaskare vyhlásili za kráľa kráľov, čím získal mocenský vplyv v severovýchodnej časti tohto ostrova. Na Madagaskare strávil štyri roky svojho života. Padol v boji s francúzskym komandom na Východnom myse pri meste Antalaha.
Na základe správy SITA spracoval Gregor Papuček
Ples budapeštianskych Slovákov je každý rok veľkolepým podujatím. Nebolo tomu inak ani 11. februára, aj keď organizátorka – Slovenská samospráva Budapešti – musela uskutočniť tohtoročný ples v skromnejších priestoroch: v divadelnej sále svojho sídla. Neprejavilo sa to však na dobrej nálade, a budapeštianski Slováci skoro zo všetkých mestkých častí sa až do bieleho rána zabávali na hudbu kapely Jozefa Széplakiho Santovská nálada.
Pred tanečnou zábavou sa uskutočnil tradičný kultúrny program, ktorý uviedli členovia Slovenského folklórneho spolku Lipa. Je potešiteľné, že mladí tanečníci na takéto príležitosti vždy nacvičia pod vedením umeleckej vedúcej Evy Szilágyiovej Šubovej novú choreografiu, zvyčajne valčík. Ďalším potešením pre nás je, že počet členov spolku, ktorý minulý rok oslávil 20. výročie svojho založenia, sa rozrastá o mladé tváre, zväčša žiakov prvého ročníka budapeštianskeho slovenského gymnázia. S novým programom vystúpili aj členovia tiež nedávno jubilujúceho Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, ktorí pod taktovkou Marty Pálmaiovej Pápayovej najprv zaspievali slovenské ľudové piesne, potom sa predstavili so zahraničným blokom, ktorý tvorili latinské, ale aj anglické a slovenské populárne piesne ľahkej hudby.
Podujatie otvorila predsedníčka SSB Zuzana Hollósyová, ktorá pripomenula, že v tomto roku uplynie 150 rokov od vzniku samostatného slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti a vybudovania vlastného kostola na Rákócziho triede. Túto významnú udalosť by chceli budapeštianski slovenskí evanjelici patrične osláviť, ale potrebujú na to pomoc veriacich a sympatizantov. Prítomným sa prihovoril aj člen Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy Imrich Fuhl, ktorý povedal, že hoci mu chýbajú celoštátne slovenské plesy, ktoré sa kedysi pravidelne uskutočňovali, budapeštiansky považuje za celoštátny, nakoľko Slováci žijúci v hlavnom meste sa sem prisťahovali zo všetkých kútov Maďarska. Zároveň uviedol, že Slovenská samospráva v Mlynkoch nemôže kvôli finančným problémom uskutočniť svoju najväčšiu akciu Šiškový festival, ktorý s obľubou navštevovali aj budapeštianski Slováci. Účastníkom plesu zaželal dobrú náladu na dobre známu hudbu.
Pilíšske rytmy striedajúce sa so známymi šlágrami roztancovali ľudí bez ohľadu na vek a pohlavie. Bolo príjemné sledovať, ako sa z minúty na minútu rozžiarili tváre z tanca a dobrej nálady.
Zaujímavým momentom bálu bolo objavenie sa dvoch masiek: bosorky a Rumcajsa, a to hlavne preto, lebo budapeštiansky slovenský ples nezvykol mať maškarný charakter. Na dvoch maskách sa prítomní veľmi dobre zabávali.
Nechýbala ani večera a polnočná kapustnica, všetci však najviac očakávali losovanie tomboly. Stalo sa už dobrým zvykom, že do tomboly venujú ceny slovenské volené zbory, ale aj jednotlivci a firmy. V tomto roku hlavnú cenu darovala firma Hromex, s. r. o, menovite jej majiteľ Marián Hromádka, ktorý poskytol výhercovi trojdňový pobyt v piešťanských kúpeľoch pre dve osoby. Vďaka šťastene ho získala dirigentka Ozveny, ktorej aj touto cestou gratulujeme.
Vylosovaním tomboly však ešte ples budapeštianskych Slovákov neskončil: čakala ich zábava do skorého rána, keď sa rozchádzali v nádeji, že sa o rok znovu stretnú.
Eva Patayová Fábiánová
Dňa 11. februára vo veku 79 rokov zomrel popredný literárny vedec Andrej Červeňák. Bol rusista, komparatista, semiotik, autor a editor mnohých odborných publikácií, organizátor dôležitých slovenských i medzinárodných kultúrnych podujatí, člen predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov a tajomník odbočky Spolku slovenských spisovateľov v Nitre. Držiteľ Pocty Alexandra Matušku, ktorú mu udelil minister kultúry SR (1997), Radu Alexandra Sergejeviča Puškina, ktorým ho vyznamenal prezident Ruskej federácie (2000), a Radu Ľudovíta Štúra, ktorým ho dekoroval prezident SR (2002).
Absolvoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Prednášal na Vysokej škole pedagogickej, neskôr na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Pre politické postoje k udalostiam v roku 1968 musel z fakulty odísť a pracoval ako lektor divadiel v Prešove a v Košiciach. Od roku 1977 bol opäť vysokoškolským pedagógom, pôsobil na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, kde usporadúval vedecké konferencie o spisovateľoch. Venoval sa aj ďalším literárnym aktivitám, udržiaval styky aj so slovenskými literátmi v Maďarsku a poskytoval im priestor v almanachu Nitra. V rámci edície Život a dielo od roku 1992 vydal zborníky príspevkov z konferencií, medzi nimi aj troch dolnozemských autorov z vtedajšej Juhoslávie, Maďarska a Rumunska (Víťazoslava Hronca, Gregora Papučeka a Ondreja Štefanka).
Legendárny literárny vedec a rusista Andrej Červeňák symbolizuje historický zlom a odklon od sociologicky orientovanej percepcie literárnych fenoménov a predstavuje výnimočný kvalitatívny skok spočívajúci v rozpracovaní esteticko-antropologickej koncepcie literatúry. Bol úprimným, milým priateľom a nezištným, štedrým podporovateľom našich spisovateľov, veľa dobrého pre nich urobil.
Česť jeho pamiatke!
Človek zistí, že nežije v krajine na pupku sveta až po dlhšom pobyte v zahraničí, podľa možnosti čo najďalej. Napríklad v Thajsku. Aj teraz som s ironickým úškrnom otváral deň čo deň najčítanejšie noviny v anglickom jazyku Bangkok Post: čože nájdem, aké správy z našich končín? Zväčša nič. Sme pravdepodobne mimo zorného uhla východnej Ázie. Prah citlivosti redaktorov prekročila však správa o zastavení lodnej dopravy na Dunaji v dôsledku hromadenia ľadových krýh, alebo o tom, že v Miškovci spálili v domove pre autistické deti brikety z maďarských bankoviek, ktoré vyradila národná banka. No a za mínusovú správu stála informácia o krachu Malévu. Ale je tu aj výnimka: na zahraničnej strane z 1. februára zaberala jedna veľká fotografia zhruba štvrť strany (Bangkok Post je veľký formát). Je na nej predvolebný billboard slovenskej parlamentnej strany Sloboda a solidarita (SaS) s nahými poslancami tejto strany, avšak ich citlivé partie zakrýva text: Vyliečme poslancov z imunity... Čo asi robia poslanci rukami, ktoré za týmto transparentom tiež nevidno? Preboha, hádam nedržia mažiarový tĺk? Čo je v thajskej ľudovej slovesnosti pomenovaním pre mužský úd. A ja sa uškŕňam preto, lebo my zišlo na myseľ thajské príslovie „Mue thue sak pag thue seel“, čo znamená, že stíska v rukách mažiarový tĺk, pričom káže o mravoch. My v tom máme oveľa menej erotiky: vodu káže, víno pije...
Takisto nemalé vzrušenie mi spôsobuje vždy návrat po dlhšom odlúčení. Najmä, keď internet zámerne obchádzam, čiže nemám potuchy, čo sa deje doma. Mám síce nervy z namáhavého prehrabávania informačných zdrojov z troch týždňov, ale to je už taký môj masochizmus. Celkovo pod slnkom nič nové, vláda stojí na varte, prezident je ešte na poste, po štyristotisícovej proorbánovskej demonštrácii vyjadrujú podporu premiérovi a vláde ďalšie organizácie, ako napríklad Zväz spisovateľov, ktorý pestuje teóriu o protimaďarskom sprisahaní vo svete. Ajaj! To tu už predsa bolo! Trocha ma šokuje informácia, podľa ktorej údajne V. Orbán v uzavretom kruhu (z ktorého však žiadna tajná nahrávka neprenikla na verejnosť) povedal, že proti vláde sa chystali až tri puče, pripravovali ich zahraniční i maďarskí diplomati, dokonca aj svetová televízia CNN. Situácia sa teda v Maďarsku nemení: je síce naďalej beznádejná, ale nie zlá. A keď aj nejakú zmenu predsa možno zaznamenať, je to ako v thajskom prísloví: utekáš pred tigrom a narazíš na krokodíla. Čiže niečo ako z blata do kaluže...
Dom slovenskej kultúry so záštitou Slovenskej samosprávy Békešskej župy usporiadal 10. februára Informačný deň o modifikácii národnostného zákona, v súvislosti s tým o nových úlohách v živote národností a o výpisoch súťaží Verejnej nadácie Sándora Wekerleho.
Na program boli zvedaví predstavitelia slovenských samospráv, organizácií a inštitúcií Békešskej župy. Prítomný bol aj predseda rumunskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraj Grósz a národnostný referent Békešskej župy na dôchodku József Hevesi.
Program na čabianskej radnici otvorila Dr. Helena Čičeľová, poslankyňa 11. obvodu v samospráve Békešskej Čaby, predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy a členka Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe. Pozdravila prítomných, medzi nimi generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefana Daňa, potom predstavila pozvaných hostí, ktorí podali podrobné informácie o nových smerniciach v živote národností v Maďarsku.
Ako prvý prehovoril vedúci Oddelenia národnostných vzťahov Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti Maďarska Anton Paulik. Informoval záujemcov o modifikácii národnostného zákona. Konštatoval, že 80% nového národnostného zákona je totožný s doterajším zákonom ako aj s Ústavou. Napríklad podľa Základného zákona národnosti sú naďalej štátotvornými činiteľmi. Ale - namiesto samosprávneho systému - prvotné sú jazyk, kultúra a vzdelávanie národností a k týmto prvkom chcú tvorcovia zákona zabezpečiť organizačné pozadie. Novinkou je právo používania kolektívnych pomenovaní. Novou časťou zákona je aj kapitola o médiách, podľa ktorej v prípade 20%-ného priemeru národnostného obyvateľstva v jednej osade treba zabezpečiť miesto a čas pre tam žijúce národnosti v miestnych médiách. Pracovník ministerstva upozornil prítomných medzi inými aj na to, že výmena majiteľov vzdelávacích inštitúcií (samosprávy - vláda) vytvorila zaujímavú situáciu vo vykonávaní posudzovacieho práva národnostných samospráv.
„Premeny v pravidlách zapríčiňujú nové výzvy v živote národností“ – pokračoval v myšlienkach o novom Základnom zákone Ján Fuzik, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy. Na začiatku svojho prejavu s radosťou konštatoval, že v zákone sa prejavili nové výrazy, ako napríklad „s nami žijúce národnosti“. S týmto výrazom sa stali národnosti aspoň v terminológii rovnoprávnymi skupinami s väčšinovým národom. Radostná zmena je aj modifikácia v používaní pomenovaní, následkom ktorej z pomenúvania národnostných samospráv zmizne výraz „menšinová“. Tento výraz môžu samosprávy jednoducho vynechať, alebo zastupovať výrazom „národnostná“. „Však vznikli aj také zákony, ktoré indikujú ťažkosti v národnostnom živote“ – dodal pán predseda. Napríklad v osadách, v ktorých počet obyvateľov je menej ako 2.000, nebudú samosprávy. Ako budú tam pôsobiť národnostné samosprávy? Obrovská výzva bude pre Slovákov a ostatné národnosti našej krajiny nový volebný systém, v zmysle ktorého v priebehu jedného dňa budú voliť občania členov miestnych, župných a celoštátnych národnostných samospráv. Na základe nového zákona predseda celoštátnej národnostnej samosprávy sa môže dostať do parlamentu v prípade minimálne 15.000 platných hlasov. „Všimnúc si klesajúcu tendenciu voličskej aktivity v kruhu Slovákov a ostatných národností v priebehu predošlých volieb, môžeme konštatovať, že národnostiam týmto spôsobom sa dostať do parlamentu je takmer nemožné. Nič nemôžeme proti tomu! Vstúpime do veveričieho kolesa, ktoré nám zostavila vláda a skúsime dosiahnuť to nemožné. To znamená, že máme mobilizovať minimum 15.000 Slovákov aby sa dali zaregistrovať a išli aj voliť“ – dodal k téme volieb svoje myšlienky predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy.
Pán predseda spomínal medzi inými aj zánik inštitúcie ombudsmana, ktorú bude zastupovať zatiaľ neznáma ustanovizeň. Podľa neho je týmto porušený aj tretí pilier, ktorý mal zabezpečiť istotu národností. (Prvý pilier bol samostatný národnostný inštitút, ktorý sa zrušil pred viacerými rokmi, druhý pilier bola Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny, ktorú dnes zastupuje Wekerleho nadácia.)
Na konferencii bol prítomný aj Géza Csibor, regionálny referent Verejnej nadácie Wekerleho, ktorý hovoril vedúcim Slovákov v Békešskej župe o činnosti nadácie. Z jeho referátu sme sa dozvedeli, že podpora základných úloh sa dostala znovu pod nadvládu ministerstiev. Nadácia má k dispozícii na podporu pôsobenia menšinových samospráv 15 miliónov forintov a na podporu národnostných táborov 30 miliónov forintov. Nadácia podporuje národnostné samosprávy na základe bodového systému. Každé rozhodnutie stojí jeden bod. Potom regionálny referent oboznámil prítomných s výpismi súťaží a podmienkami vyúčtovania. Na záver upozornil na termíny dodania súťažných prác (15. apríl 2012).
Ildika Očovská
Svoj mandát by chcel naplniť zástupca ombusdmana všeobecných práv Ernő Kállai, aby sledoval a analyzoval zmeny v národnostnom školstve, sociálnom a právnom postavení národností. E. Kállaiho zvolil maďarský parlament v roku 2007 na šesť rokov, ale nový Základný zákon, ktorý bol schválený minulý rok a vstúpil do platnosti od januára tohto roku, zjednotil systém ombudsmanov a všetci doterajší ochrancovia práv sa stali zástupcami ombudsmana všeobecných práv Mátéa Szabóa.
Na svojom poslednom stretnutí s novinármi ako ombudsman v decembri E. Kállai podotkol, že hoci právna inštitúcia národnostného ombudsmana svoje pôsobenie 31. decembrom končí a nie transformuje sa, lebo jeho funkcie sa „vyprázdnia“. Preto nemôže svoju funkciu vykonávať v plnom rozsahu, lebo hoci Základný zákon by nevylúčil, súvisiace právne predpisy povoľujú iba to, aby „sledoval život národnostných komunít,“ čo podľa neho znamená jednoznačne, že nemôže nič vyšetrovať, ani vybavovať iné záležitosti.
Na nastávajúci zhruba jeden a pol roka pripravil pracovný plán, aby mohol analyzovať stav jednotlivých národností a ich kultúrnej autonómie. Zároveň chce analyzovať aj to, ako pôsobia novela národnostného zákona a niektoré tzv. sektorálne zákony na udržiavanie národnostných práv. Zvlášť vyzdvihol dôležitosť zmeny v zamestnávaní, školstve a sociálnej sfére.
Na to všetko mu budú v zmenenom úrade na pomoc dve sekretárky, jeden právnik a jeden sociológ na čiastočný úväzok, hoci v zásade môže používať aj aparát úradu ombudsmana všeobecných práv, ale základným predpokladom uskutočnenia jeho plánov je zaistenie vnútorných a vonkajších zdrojov.
Úrad E. Kállaiho, kým bol národnostným ombudsmanom, bol oproti ostatným najmenší: mal 17 zamestnancov, ktorí ročne riešili niekoľko tisíc káuz a na ich základe navrhovali novelizáciu zákonov. Právny nástupca prevzal väčšinu jeho kolegov do pracovného pomeru.
Historika a právnika Kállaiho podporili pred piatimi rokmi pred zvolením na post národnostného ombudsmana parlamentné strany a rómska menšina. Parlament jeho vymenovanie schválil v pomere hlasov 326:14. Vyučuje históriu a v príslušnom ústave Maďarskej akadémie vied skúma život národností.
(ef)
Spolok chovateľov holubov v Slovenskom Komlóši sa môže pýšiť tým, že aj napriek finančným ťažkostiam dokáže každý rok zorganizovať veľkolepú výstavu. Už dlhé desaťročia sa mnohí Komlóšania venujú chovateľstvu holubov. O chov prejavujú mimoriadny záujem nielen dospelí muži, ale aj mládež. Medzi zanietených holubárov v meste patria Štefan Ancsin, Alexander Győri, František Horváth, Laura Horváthová, Jozef Jarotta, Martin Karasz, Atila Keszeli, Ladislav Konsanszki, Ladislav Kurucz, Ján Poljak, Ján Szalai, Ján Téglás, Pavol Tuska, Ján Poljak a ďalší.
Spolok holubárov v Slovenskom Komlóši bol založený v roku 1976. Spočiatku nemali chovatelia také podmienky ako dnes. Ani klietky pre holuby neboli takej kvality. Zato ľudí, ktorí sa chovom holubov zaoberali, bolo dosť. Niektorí sa mu venovali celý svoj život ako napríklad Ondrej Lopušný alebo nedávno zosnulý Pavel Ištván, ktorému bola venovaná tohoročná výstava.
Pavel Ištván bol zakladateľom spolku chovateľov holubov v Slovenskom Komlóši. Zomrel 5. mája 2011 ako sedemdesiatročný. Jeho smrť je veľkou stratou pre spolok. Vždy, keď bolo treba, vedel pomôcť. Mal veselú povahu, bol dobrý organizátor. Jeho práca môže byť vzorom pre mladých chovateľov. S veľkou láskou choval svojich „Maďarských obrov“ a holuby „s parochňou“. Okrem toho choval aj okrasnú hydinu. Bol pravidelným účastníkom výstav, jeho holuby a hydina získavali popredné miesta. Navždy sa zapísal do mestskej kroniky.
Výstava sa konala 21. a 22. januára v telocvični Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši. Zúčastnilo sa na nej 66 vystavovateľov z 24 miest Čongrádskej a Békešskej župy, ale aj takých chovateľov, ktorí tu boli prvýkrát. Osobitne si uctili hostí z Rumunska, čo svedčí o tom, že výstava nadobúda medzinárodný charakter. Tridsaťdva druhov holubov sa podrobilo hodnoteniu porotcov. A ako to obyčajne býva, porota to nemala ľahké. Pri posudzovaní bolo dôležité poradie znakov: hlava, zobák, postava, držanie tela, oči, obočnice, pernatá ozdoba, farba, lesk a iné. Viacročná chovateľská skúsenosť a práca z predošlého roku musela obstáť na skúške pred porotou. Súťažilo sa vo dvoch kategóriách – veľké a ozdobné. Najlepšími chovateľmi holubov sa stali v 1. kategórii Gábor Sipter /Békéssámson/ - 763 bodov, Horváth Ferenc /Nagymágocs/ - 762 bodov a Czóher János /Körösladány/ - 759 bodov.
V 2. kategórii získal 1. miesto János Poljak /Slovenský Komlóš/ - 761 bodov, druhý skončil Lajos Dékány /Makó/ - 760 bodov a tretí bol Ferenc Kiss /Makó/ - 759 bodov.
Komlóšania opäť nesklamali a pripravili pre návštevníkov a pre obyvateľov mesta ďalšiu spoločenskú udalosť.
Bola to prehliadka úspechov, ktoré chovatelia dosiahli a spojili ju s predajom. Návštevníci si mohli kúpiť nielen holuby, ale aj sliepky, kohúty, zajace, papagáje, morčatá a iné zvieratá od drobnochovateľov. Organizátori aj touto cestou ďakujú riaditeľke slovenskej školy Zuzane Laukovej, ktorá poskytla vystavovateľom priestory slovenskej školy.
Ľubomíra Rollová
Rok 2012 priniesol do života národností v Maďarsku nové zákony, ktoré výrazne ovplyvňujú ich život, regulujú fungovanie ich zastupiteľských orgánov, samospráv. Pozrime sa na to, aké zmeny obsahuje, resp. čo znamenajú v praxi jednotlivé body Zákona č. CLXXIX z roku 2011 o právach národností.
Jediným kritériom pri slobodnom výbere názvu danej národnostnej samosprávy je, aby sa jednoznačne líšila od názvu inej národnostnej samosprávy alebo organizácie. Treba pritom zdôrazniť, že si to neprotirečí s prvým odsekom § 159 národnostného zákona, keďže ten sa vzťahuje na pomenovanie niekdajších menšinových samospráv ako typu organizácie a nie na pomenovanie jednotlivých samospráv. Z toho vyplýva, že v názve danej národnostnej samosprávy nemusí figurovať výraz „národnostná“, ba môže byť jej súčasťou aj pomenovanie „menšinová“.
Podľa § 133 zákona má národnostná samospráva samostatný bankový účet. Toto nariadenie znamená, že možnosť spravovania tzv. podúčtu národnostnej samosprávy, ktorá sa viaže na účet mesta alebo obce, zaniká. Podľa odseku 6 § 159 však môže daná národnostná samospráva spravovať svoj účet v štátnej pokladni, alebo v ľubovoľnej banke až od 1. januára 2013, dovtedy ho musí mať v rovnakej inštitúcii ako miestna samospráva. Založenie účtu bolo potrebné iniciovať do 31. januára.
Podľa bodu č. 2 § 2 národnostná samospráva je právnická osoba, kým podľa 3. odseku § 78 prináša uznesenia, že samostatne spravuje, voči svojmu majetku koná ako majiteľ, samostatne tvorí svoj rozpočet a na jeho základe hospodári. Z toho vyplýva, že musí mať daňové číslo. O daňové číslo požiada teritoriálny orgán štátnej pokladne, a teda nie na daňovom úrade! Tie národnostné samosprávy, ktoré nedisponujú podnikovou evidenciou, sa musia paralelne zaregistrovať. V tomto sú povinné pomôcť aj úrady miestnych samospráv.
Na základe § 80 miestna samospráva je povinná zabezpečiť personálne a materiálne podmienky pre fungovanie národnostnej samosprávy, ako aj hradiť výdavky spojené s vykonávaním povinností spätých s jej fungovaním, okrem výdavkov súvisiacich s používaním telefónu jej členov a funkcionárov. Miestna samospráva musí do 30 dní zabezpečiť miestnosť vhodnú na jej účelové využívanie, a uzavrie dohodu s národnostným zborom ohľadom používania miestnosti, zabezpečenia ďalších podmienok a plnenia úloh. Táto dohoda sa má preskúmať každý rok do 31. januára, resp. v prípade medzičasných volieb do 30 dní po uskutočnení ustanovujúceho zasadnutia.
Potom, ako národnostná samospráva rozhodla o prípadnej zmene svojho názvu, podala žiadosť o daňové číslo, otvorila svoj samostatný bankový účet a uzavrela dohodu o spolupráci s miestnou samosprávou, musí modifikovať svoje organizačné a prevádzkové stanovy.
Rozpočet národnostnej samosprávy prijíma jej zastupiteľský zbor prostredníctvom uznesenia. Na základe všeobecného ročného rozpočtu prijatého zborom potom hospodársky orgán miestnej samosprávy pripraví podrobný rozpočet, ktorý do 30 dní od jeho prijatia schváli predseda národnostnej samosprávy.
Zmenili sa aj pravidlá vzťahujúce sa na poukázanie a overovanie. V súčasnosti už nie notár je finančným overovateľom, ale hospodársky vedúci. Zároveň finančným overovateľom nemôže byť poslanec národnostnej samosprávy.
O každom zasadnutí treba viesť zápisnicu v maďarčine a v jazyku rokovania. Zápisnica je úradná listina. Podpisuje ju predseda vedúci zasadnutie a, pokiaľ je iba v maďarčine, poslanec určený zborom ako overovateľ. Zápisnicu napísanú v jazyku národnosti podpisuje poslanec určený zborom ako overovateľ, ktorý nie je totožný s overovateľom maďarskej zápisnice. Pokiaľ je zápisnica dvojjazyčná, overovatelia vzájomne podpíšu obe verzie.
Predseda národnostnej samosprávy musí následne do 15 dní zaslať zápisnicu župnému i budapeštianskemu vládnemu úradu i notárovi alebo jeho zástupcovi. Súčasťou zápisnice zo zasadnutia poslaneckého zboru, valného zhromaždenia, alebo výboru je aj pozvánka na zasadnutie, či oznámenie o verejnom zasadnutí a návrhy.
Sprac.: zp
Približne sto Maglódčanov sa na hudbu trubačov z Újhartyánu zabávalo do skorého rána na tradičnom, v poradí pätnástom batôžkovom bále Slovenskej samosprávy v Maglóde.
Ples sa konal 11. februára v budove miestneho kultúrneho domu Mag-Ház. Prichádzajúcich hostí vítala nielen vynikajúca hudba, príjemná atmosféra a prekrásne ozdobené miestnosti, ale aj miestne Slovenky, ktoré častovali účastníkov plesu páleným. Na stoloch rozvoniavali lekvárové šišky, aby nikto nezabudol, že je fašiangové obdobie. Prítomným sa v mene organizátorov prihovorila predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Ildika Boršiková. – S veľkou radosťou vás vítam na pätnástom slovenskom bále. Príjmite náš kultúrny program tak srdečne, ako sme sa my naň pripravovali, - povedala a poprosila čestného občana Maglódu Mihálya Somogyváriho, aby otvoril ples. – Je pre mňa veľkou cťou, že môžem otvoriť tento bál a prajem každému dobrú zábavu, - povedal predseda Zväzu maglódskych občianskych organizácií. I. Boršiková predstavila prítomným vystupujúce kultúrne telesá. Pred početným obecenstvom ako prvý vystúpil Spolok na zachovávanie tradícií Rosička, ktorý vznikol pred troma rokmi. Jeho členovia v prekrásnom miestnom slovenskom kroji zaspievali slovenské a maďarské ľudové piesne. Počas vystúpenia sa k nim pripojili členovia tanečnej skupiny Kacamajka. Mládežnícka tanečná skupina predviedla slovenské a maďarské tance taktiež v očarujúcich krojoch. Ako tretí vystúpil Klub žien, členky ktorého predviedli krátku scénku o chystaní sa na bál. Roznášali najnovšie klebety a veselo spievali. Tancujúci sprievod odišiel na bál a javisko opäť patrilo tanečníkom - páry z Kacamajky predviedli rezké slovenské tance. Po kultúrnom programe sa začala zábava. Hudobníci vynikajúco hrali známe slovenské a maďarské piesne, ale aj svetoznáme melódie, na ktoré sa výborne tancovalo. Slovenský batôžkový bál v Maglóde skončil vylosovaním bohatej tomboly, do ktorej prispeli miestni podnikatelia.
Andrea Szabová Mataiszová
Pred 190 rokmi - 12. marca 1822 sa narodila významná osobnosť znovuvzkriesenia slovenského života. Jozef Viktorín hoci rodom Čech sa stal Slovákom nielen rodiskom - Zavar pri Trnave, ale predovšetkým činmi. Už jeho štúdia katolíckej teológie sa niesli v znamení záujmu o slovenčinu, prvé dušpastierske miesto v Senici vytvorilo podmienky pre spoluprácu v záujme slovenskom s hlbockým luteránskym farárom Jozefom Miloslavom Hurbanom. Revolučné pohyby v meruôsmom roku ho zaradili do šíku väzňov za slovenské presvedčenie do spoločnosti takých osobností ako boli Štefan Marko Daxner, Ján Francisci, či Janko Kráľ alebo Rotarides. Sedem mesiacov, od konca mája do konca decembra 1848 sedel v stoličnom väzení v Bratislave. Aj jeho neskoršia proslovanská angažovanosť, spolupráca s Havlíčkom Borovským mu priniesla ďalšiu „izoláciu“. Cirkevná správa ho v roku 1852 premiestnila mimo tradičného slovenského osídlenia. Preložila ho do kraja, kde prevládal nemecký a maďarský živel. Na pravý breh Dunaja, pod Pilíšske vrchy. A tak do konca svojho života práve spod Pilíša výrazne ovplyvňoval literárne, jazykovedné, vydavateľské a spoločenské činy v prospech slovenčiny, slovenstva a Slovákov.
Za Pilíš považujem trojuholníkové územie na prvom brehu Dunaja medzi Ostrihomom a Budínom. Nie je to len taký obyčajný kraj! Dejiny tu síce kráčali ako všade inde. Ale tu, na brehu Dunaja a v lesoch Plešatého vrchu zanechali poriadne stopy. Potvrdzuje to množstvo rímskych pamiatok, koniec koncov pri Starom Budíne bolo aj sídlo rímskej provincie Dolná Panónia – Aquincum. Aj Sloveni – predkovia dnešných Slovákov z konca 9. storočia dokumentujú svoju činorodú prítomnosť takými názvami ako Ostrihom, Dorog ale predovšetkým vyšším administratívnym sídlom – Vyšehradom. A to nehovorím, že tento kraj bol kolískou uhorskej štátnosti, kolískou, kde sa spojil maďarský bojovnícky hardvér so slovenským softvérom vládnych činností získaným z čias fungovania Veľkej Moravy. A 500 rokov bol miestom hlavných sídiel Uhorska.
Jozef Viktorín sem neprišiel prvý raz. Už v roku 1840 (druhého augusta) sa zúčastnil v Ostrihome na „konkurze“ do kňazského seminára, ktorý úspešne zvládol. Po vlastných štúdiách v Trnave sa mal dostaviť 1. októbra 1846 do ostrihomského presbytéria a byť prijatý do kňazského stavu. Avšak problémy s jeho a Palárikovou angažovanosťou na poli národnom ho prenasledovali aj vtedy. Pomohol však príhovor vysokých cirkevných hodnostárov Jozefa Kopáčiho (arcibiskup 1838 - 1847) a Jána Šimora (arcibiskup1867 – 1891) a „10. januára 1847 bol vysvätený za subdiakona, 13. januára za diakona a 15 januára za presbytera. Nasledujúcu nedeľu ráno o šiestej v ostrihomskom kostole Svätého Ignáca pod vedením Jána Šimora odslúžil svoju prvú svätú omšu.“ Nasleduje päť „slovenských revolučných rokov“ (Senica a Trstín) a potom sa vracia na miesta zrodu jeho kňazskej kariéry. Prvé dva roky (od 23. apríla 1852) pôsobí ako kaplán v Starom Budíne (Óbuda), vtedy ešte samostatnom meste, ktoré až v roku 1870 spolu s Pešťou a Budínom vytvára novú metropolu Uhorska – Budapešť. „Od 1. júna 1854 do marca 1855 pôsobí ako administrátor starobudínskej farnosti. Po vymenovaní farára ostal tam do konca roka 1855 v postavení kaplána“. V tom čase sa pričinil o zbierku na pomník básnikovi Jánovi Hollému. Práve on sa stal vo februári 1853 v Pešťbudíne tajomníkom výboru pre postavenie pomníka. Pomník Hollému bol v roku 1854 slávnostne odhalený.
„Druhého januára 1856 nastúpil ako kaplán do Budína. Na farnosti pri kostole svätej Anny pôsobil viac ako 10 rokov, do apríla 1866.“ V tom čase nastupujú jeho hviezdne slovenské chvíle. V roku 1875 začína s prácami na vydaní almanachu Concordia a podieľa sa na myšlienke založenia Matice Slovenskej. Práve Viktorín po dohode s Palárikom navrhuje za dočasné sídlo Matice Pešť, vzhľadom na tunajšiu početnosť slovenskej inteligencie. Neskôr by sa podľa jeho názoru presťahovala do Banskej Bystrice alebo do Bratislavy - klonil sa skôr k tejto myšlienke. No nevyšlo to! Podaril sa mu napísať a vydať Gramatiku slovenského jazyka, ktorá je hodnotená veľmi pozitívne. A konečne v roku 1863 sa zjavila na scéne aj tak túžobne očakávaná Matica Slovenská. Jozef Viktorín sa stáva 4. augusta členom jej výboru a zakladajúcim členom pod poradovým číslom dva, hneď za Jánom Franciscim. Stal sa aj členom literárneho odboru a členom výboru pre posudzovanie dramatických diel. Ani jeho editorská činnosť neutícha. Vydáva tri ročníky zborníku Lipa, ktoré sú pokračovaním Concordie a predstavujú slovenskú tvorbu pozoruhodnými dielami vtedajšej literárnej elity. V tom čase pomáha na svet aj dramatickému dielu Jonáša Záborského. Zaujímavosťou je, že Záborského drámy sa tematicky viažu na miesta pôsobenia Viktorína, ktoré v dobe slávnej minulosti Uhorska sú metropolami Uhorska. Pilíšania aj vtedy boli v ohnisku moci.
Prvého mája 1866 nastupuje na faru vo Vyšehrade. Vyšehrad bol v tom čase mestečkom s prevážne po nemecky hovoriacim obyvateľstvom, podobne nemecké „väčšiny“ boli aj v Starom Budíne či Budíne. Náš jubilant aj tu pokračuje vo svojom zúrodňovaní vzdialených slovenských rolí v Uhorsku. A nielen to! Kriesi slávnu minulosť svojho pôsobiska. Obnovuje Pamätnú knihu farnosti. Upriamuje pozornosť uhorského ministerstva kultu na miestne pozoruhodnosti. Jeho zásluhou sa začína s prieskumom a záchranou zrúcanín historických pamiatok. V roku 1867 osadzuje pamätný kríž pod zrúcaninou Horného hradu na počesť Kláry Zachovej, obete kráľovských mileneckých zápletiek za doby panovania Karola Róberta. Chodník od kostola k hradu dostáva meno Viktorínovo a má ho dodnes. Dnes sa tu týči kamenný monument v tvare písmena V, ktorý pripomína zásluhy Jozefa Viktorína o dnešný Vyšehrad. Dobre ho vidíte od brehu Dunaja. Píše (aj v slovenčine) a vydáva „sprievodcov“ po Vyšehrade v maďarčine i nemčine. Angažoval sa aj pri obnove budovy miestnej školy, ktorá stojí dodnes. Bohužiaľ, nenapĺňa sa jeho túžba pôsobiť priamo medzi Slovákmi. Neúspešne sa usiluje získať faru v Ivanke pri Dunaji. I keď je zaujímavé, že len pár kilometrov, skutočne v susednom chotári pri prameni toho istého potoka, ktorý sa vo Vyšehrade vlieva do Dunaja je čisto slovenská (a katolícka) obec Senváclav a hneď vedľa ďalších päť Slovákmi osídlených obcí. Dosah na ne však nemá, tieto obce sú v inej diecéze. Slováci tak blízko a pritom tak ďaleko!
V roku 1874 prepukajú u neho bolesti hlavy a záchvaty zúrivosti. Lieči sa v Budíne, avšak 20. júla končí svoj život. Pitva potvrdzuje nádory v hlave. Mal len 52 rokov! O dva dni 22. júla 1874 je na Vyšehradskom cintoríne pochovaný. Leží tam dodnes a náhrobok s jeho menom v národnostne neutrálnej latinčine pripomína národnú cieľavedomosť aj skoro 140 rokov po jeho smrti.
Osoba Jozefa Viktorína je v slovenskom svete nedostatočne spomínaná. Jozef Viktorín bol veľmi usilovný robotník v továrni na obnovu a rozvoj slovenského života. Súčasnou terminológiou ho môžeme nazvať kvalitným manažérom slovenskosti. Svojou prácou vytvoril „pomníky nezabudnutia“ Jánovi Hollému, Andrejovi Sládkovičovi, Jonášovi Záborskému a mnohým ďalším. Naše slovenské pomníky a tabule na jeho počesť sú v Senici, či Zavare. Chýbajú však na kostoloch a farách v Ostrihome, Starom Budíne, Budíne či Vyšehrade. Využime jeho životné dielo a pamiatky na jeho účinkovanie ako podnet pre podporu slovenského života tam, kde je to najviac potrebné. V kraji, ktorému zasvätil väčšinu svojho aktívneho života. Pilíšu! Slovenskému Pilíšu!
Jozef Schwarz
Pred pripravovaným zasadnutím Valného zhromaždenia CSS sa 6. februára uskutočnilo zasadnutie Finančno-kontrolného výboru a Náboženského výboru. Finančno-kontrolný výbor (FKV) na čele s predsedníčkou Zuzanou Szabovou schválil rozpočet CSS a jej inštitúcií, spoločnosti Legatum a Nadácie za Slovákov v Maďarsku na tento rok a odmeny predsedu CSS. FKV ďalej prerokoval a schválil referáty spoločnosti Legatum, Nadácie za Slovákov v Maďarsku a FKV o ich minuloročnej činnosti. Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik navrhol modifikáciu právnych dokumentov spoločnosti Legatum. O stave majetkových priznaní poslancov Valného zhromaždenia CSS informoval prítomných vedúci úradu CSS Ondrej Horváth.
Členovia Náboženského výboru (NV) CSS schválili referát predsedu NV Tibora Mótyána o minuloročnej činnosti výboru, prerokovali plánovanie náboženských táborov, dohodu o farárskej službe, vyhodnotenie prieskumu nárokov Slovákov gréckokatolíckej viery v Maďarsku a pripomienkovali rozpočet CSS a jej inštitúcií na rok 2012. T. Mótyán vo svojom prejave vyzdvihol najdôležitejšie aktivity výboru.
- Náboženský výbor sa vlani zúčastnil na 31 podujatiach, zorganizoval biblický tábor vo Svätom Jure a pútnický zájazd do Marianky a do Šaštína. Z väčších slávnostných podujatí, na ktorých sme sa aktívne zúčastnili, by som vyzdvihol Deň Slovákov v Maďarsku vo Veľkom Bánhedeši, stretnutie Slovákov evanjelickej viery z okolia Budapešti v Albertirši, stretnutie cirkevných zborov vo Fizéri, nábožensko-kultúrne stretnutie v Ečeri a adventné stretnutie slovenských detí z Maďarska v Slovenskom inštitúte Budapešť - informoval nás T. Motyán. - Tradičný náboženský tábor sa v tomto roku uskutoční od 22- do 28. júla v Sv. Jure. Dlhoročným nevyriešeným problémom je nedostatočná pastorácia v kruhu slovenskej národnosti v Maďarsku. V tejto veci sme úspešne rokovali s rímskokatolíckym arcibiskupom v Trnave s gréckokatolíckym biskupom v Miškovci. Obidvaja prejavili ochotu podporovať používanie liturgie v slovenčine alebo v staroslovienčine. Prieskum nárokov gréckokatolíckych veriacich ešte prebieha. Slováci evanjelického vierovyznania v Maďarsku majú putujúcu farárku, v záujme rozšírenia tejto služby plánujeme v tomto roku rokovanie s evanjelickým biskupom. Pre veriacich Slovákov sme objednali náboženské časopisy do sídla CSS: Evanjelický posol, Katolícke noviny, Svätovojtešský kalendár, Evanjelický kalendár a Direktórium. Na výbore sme hovorili o nevyriešenom honorovaní hosťujúcich a putujúcich farárov. Členovia NV navrhujú Valnému zhromaždeniu CSS, aby sa tejto otázke zodpovedne venovalo a aby finančné zdroje aspoň na symbolické odmeňovanie farárov slovenskej cirkevnej služby. S plánovaným rozpočtom CSS na tento rok členovia výboru súhlasili. Výbor jednohlasne schválil návrh veľkobánheďešských Slovákov, aby sa stretnutie cirkevných zborov v tomto roku konalo u nich, na počesť 155. výročia vybudovania ich evanjelického kostola, - povedal predseda Náboženského výboru CSS Tibor Mótyán.
Mládežnícky výbor (MV) CSS zasadal 10. februára. Jeho predseda Zoltán Szabó referoval o činnosti výboru organizovaní stretnutia slovenskej mládeže v Šámšonháze, prerokoval iniciatívu vydať komiks o usadzovaní sa Slovákov na území dnešného Maďarska a pripomienkoval rozpočet CSS a jej inštitúcií na rok 2012. – Mládežnícky výbor zasadal v minulom roku trikrát, - uviedol jeho predseda. - Prerokovali sme programy týkajúce sa slovenskej mládeže v Maďarsku, pri realizácií ktorých by sme mohli poskytnúť pomoc. Osobitnú pozornosť venujeme revitalizácii Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku a podporujeme snahy jej vedenia mobilizovať mladých Slovákov a posilniť ich národnostnú identitu. Členovia MV sa aktívne zúčastnili na futbalovom turnaji o Dolnozemský pohár v Békešskej Čabe, Konferencii mladých slovakistov strednej Európy v Békešskej Čabe a Slovenskej mládežníckej akadémii a v putovnom tábore. V spolupráci so Slovenským evanjelickým cirkevným zborom v Budapešti usporiadal Klub mladých Slovákov. MV prediskutoval možnosť založiť vyznamenanie Za našu mládež, ale členovia výboru zastávali natoľko rozličné názory, že konkrétny návrh nesformulovali. Iniciovali sme inštalovanie Slovenského mládežníckeho stanu na Dni Slovákov v Maďarsku a internetové aktivizovanie Slovákov pred sčítaním ľudu. FUEN a Lužickí Srbi v tomto roku usporiadajú v Nemecku Europeadu 2012, Majstrovstvá národností vo futbale, na ktorých sa zúčastní aj slovenská národnostná reprezentácia z Maďarska. Podali sme žiadosť o podporu na Národnostný výbor Maďarského futbalového zväzu, z ktorej plánujeme hradiť cestovné náklady - informoval nás predseda MV Zoltán Szabó.
Andrea Szabová Mataiszová