Na slovenskom bále v Slovenskom Komlóši, ktorý sa konal 18. februára v telocvični slovenskej školy, stosedemdesiat záujemcov vítala domácou pálenkou predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Lauková.
Prichádzajúcich hostí rozveselil nielen „domáci liek“, ale aj stretnutie s priateľmi a so známymi. Prítomných v mene organizátorov privítala predsedníčka Organizácie Komlóšskych Slovákov Mariana Melegová Bajczerová. Vo svojom príhovore konštatovala, že fašiangová veselica bude zároveň aj rozlúčkou so zimou, ktorá bola tohto roku len mierne tuhá. Zároveň privítala v kruhu Slovákov primátorku mesta Ritu Garayovú, viceprimátora mesta Ferenca Takácsa, poslancov mestského zboru Andrása Vargu a Annu Tuškovú a predsedníčku Verejnoprospešného spolku pre zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši Jolanu Pepovú.
Na ples komlóšskych Slovákov zavítali aj bývalá vedúca mesta Irena Divičanová Szencziová a podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy František Zelman. V kultúrnom programe vystúpila miestna Mládežnícka dychovka pod vedením Jána Krčmériho. Dobre známe melódie, ako česká pieseň Škoda lásky (Jaromír Veivoda), úryvky z operety Čardášová kráľovná (Imre Kálmán), Polka pre trúbku a dychovku, Polka Zuzany a Piesne o víne (Adam Hudec) a Rozlúčka slovanských žien (Vaszilij Agapkin) zakladali výbornú náladu plesajúcich. Sólo hral na trúbke Márk Poljak, duo spievali Richárd Hovorka a Zoltán Krecsméri. Na záver vystúpenia dychovky nasledovalo dielo na dôvažok Fejérvársky pochod (János Müller). Obľúbené melódie známe ako komlóšsky marš priam lákali ľudí do tanca.
Po kultúrnom programe nezostalo nič iné, len zabávať sa do skorého rána. Účastníkov podujatia rozveselili takty Vilmosa Pintéra a Mihálya Ládu z Pitvarošu.
Andrea Szabová Mataiszová
Slovenská materská škola, ktorá je súčasťou Slovenského gymnázia, základnej školy a kolégia v Békešskej Čabe, pôsobí od roku 1979.
Odvtedy prešlo pekných pár rokov a naša škôlka sa sľubne rozrastala. V školskom roku 2000/2001 bola otvorená druhá a v školskom roku 2005/2006 tretia skupina škôlkarov. Pracujeme v troch zmiešaných skupinách. V tomto školskom roku nás navštevuje 77 detí vo veku od troch do siedmych rokov.
V súlade so Štátnym základným programom výchovy v škôlkach vypracovala naša materská škola svoj vlastný výchovný program, s ktorým pracujeme. Cieľom výchovnej činnosti je zabezpečiť všestranný a harmonický rozvoj detí predškolského veku v súlade s ich možnosťami a osobitosťami, a to tak, aby deti boli schopné úspešne vstúpiť do prvého ročníka základnej školy. Cieľom a profilom našej materskej školy je zachovávať a učiť slovenský jazyk, dôležitá je intenzívna jazyková výchova v slovenskom jazyku.
Naša materská škola pripravuje deti v prvom rade a predovšetkým pre našu slovenskú školu.
V centre našej práce stojí dieťa. Svojou každodennou činnosťou sa snažíme zabezpečiť čo najlepšie podmienky pre zdravý vývoj detí predškolského veku, a to hravou formou počas každodenných zamestnaní. Toto všetko sa deje v priateľskom rodinnom ovzduší, v prirodzenom svete detí.
Pri jazykovej výchove sa snažíme vychádzať z vnútornej potreby dieťaťa poznať nepoznané. Jazyková príprava je založená na oboznamovaní sa so slovenským jazykom, na počúvaní a spoznávaní slovenského jazyka prostredníctvom slovenských piesní, riekaniek, básní, pohybových a hudobno-pohybových hier, na počúvaní jednoduchých rozprávkových textov. Odovzdávame slovenské kultúrne tradície (oboznamujeme sa so zvykmi Slovákov, ich životom a kultúrou) najmä pôsobením na vedomie a citovú stránku dieťaťa, a tak obohacujeme ich predstavivosť.
Pokladáme za dôležité zachovávať rôzne tradičné zvyky a sviatky, na základe ktorých deti získajú hlbšie zážitky. Takými sú Mikuláš, Vianoce, fašiangy, Deň matiek, Deň detí, Rozlúčková slávnosť, Stretnutie slovenských škôlkarov nášho mesta atď.
Pri každodenných činnostiach sa usilujeme realizovať rozmanité programy pre našich škôlkarov: navštevujeme divadlá, bábkové divadlá, múzeá, výstavy, detské podujatia. Mnoho programov organizujeme spoločne s rodičmi: Galéria škôlky, rozličné hravé kútiky, umenie a ruky a výlety. Iné aktivity sa uskutočňujú týždenne: jazdenie na koni, moderný tanec, ľudový tanec, náboženstvo, šach.
Máme tri veľké vynovené vzdušné a svetlé triedy s množstvom rozmanitých hračiek, ktoré spríjemňujú pobyt detí v našej ustanovizni. Miestnosti, v ktorých pracujeme, sú útulné, pekne vyzdobené dekoráciou, ktorú sme si vlastnoručne zhotovili. Chodbu pred vstupom do materskej školy sme vyzdobili prácami našich škôlkarov. Na dvore máme priestranné ihrisko, ktoré využívame počas pobytu vonku.
Pracuje u nás päť učiteliek maďarského a slovenského jazyka pre materské školy a tri opatrovateľky, ktoré tiež ovládajú slovenský jazyk. My vychovávateľky sa zdokonaľujeme vo svojej profesii formou rôznych doškoľovaní a sebavzdelávaním. Ochotne prijímame a uplatňujeme v praxi nové moderné pedagogické metódy.
Aj deti, aj my dospelí sa v našej malej ríši cítime dobre.
Kolektív MŠ
Ukrutná zima a veľa snehu bolo v tú februárovú nedeľu, keď sme pozvali občanov Kétšoproňu na tradičný slovenský program, na stretnutie pri čaji. Tŕpli sme, či sa ľudia vyberú od teplých kozubov do kultúrneho domu. Zvedavosť a záujem o zábavný program boli však silnejší ako tuhá zima.
V aule kultúrneho domu sa schádzali obyvatelia s podnosmi v rukách, keďže vstupné aj na tohoročné slovenské čajové popoludnie bol tanier zákuskov. Boli medzi nimi aj takí, ktorí priniesli dary do tomboly.
Kultúrny program tentokrát prebiehal v rámci súťaže „Rodí sa hviezda“, respektíve „Ako sa rodí hviezda v Kétšoproni?“ Porota, ktorú sme zostavili ad hoc z radov obecenstva, mala za úlohu krátko a vtipne zhodnotiť každú produkciu.
Na javisku sa objavili šikovné konferansierky Dóri Dananajová a Judita Tóthová, ktoré nás dvojjazyčne informovali o programe. Otvorili ho žiaci prvého stupňa kruhovými hrami s volením páru.
Po nich nasledovali dobre známe ňaničky, teta Žofka, teta Katka a teta Marka, ktoré zahrali chlapci Paľko Petrovszki, Tomáš Szpisjak a Gábor Dananaj. Tetky, ktoré už trochu zostarli – už dávno nie sú žiakmi našej základnej školy – aj dnes sa zaujímajú o udalosti vo svete a v dedine. O svoje správy a dojmy sa podelili pred nami domácim slovenským nárečím, na radosť nás všetkých. Ďalšími vystupujúcimi hviezdami boli žiaci krúžku ľudového tanca, žiaci druhého stupňa, priblížili náladu na priadkach, kde občas dievčatá vystrájali v pánskom oblečení a chlapci v dievčenských šatách. Dievčenský verbunk vystriedali na javisku štvrtáci, ktorí predniesli báseň Dvanásť synov roka od Jozefa Brezu.
Piataci si vybrali vtipnú pieseň z cédečka Škola hrou, na ktorú zatancovali moderný rap.
Najmladší žiaci našej základnej školy postavili snehuliaka a zaspievali najaktuálnejšiu pieseň „Keď napadá veľa snehu“. Po zimných hrách vyliezla na javisko stonožka Rafaela v červených ponožkách a na zadočku s mašličkou, ktorá nás svojimi pohybmi a tanečnými krokmi rozosmiala. Stelesnili ju prváci a druháci. Program školákov, ktorý s nimi pripravili učiteľky Judita Ekeová Salamonová, Erika Szatmáriová, Katarína Szabová Szászová a Erika Tóthová, ukončili členovia krúžku ľudového tanca moderným tancom na takty piesne „Mama mi dala korunu“.
Po mladých hviezdičkách nasledoval spoločný program zrelého, dospelého Folklórneho speváckeho zboru Horenky a citarovej skupiny Rosičky, ktorí priblížili náladu niekdajších páračiek. Ako sme už pri nich zvyknutí, na vysokej úrovni.
Počas prestávky sme ochutnali prinesené zákusky, ktoré zožali tiež veľký úspech, vypili sme teplý čaj a chvíľu sa porozprávali s príbuznými a známymi. Potom k nám prišli hostia spod Pilíša. Spevácko-tanečná skupina Pilíš z Mlynkov, na čele s Leventom Galdom, nás očarila prekrásnymi slovenskými piesňami a tancami. Ako to mnohí z obecenstva poznamenali, ich program bol úžasný. Ďakujeme im za to.
Milé a vtipné pripomienky poroty ako aj potlesk obecenstva svedčili o tom, že sa každý dobre cítil. Na naše podujatie zavítali aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, predseda Menšinového výboru Zastupiteľského zboru Békešskej župy Péter Tolnai, podpredseda Slovenskej samosprávy Békéšskej župy a zároveň predseda slovenskej samosprávy v Kardoši Peter Pečeňa, predsedníčka slovenskej samosprávy v Kondoroši Judita Krajčoviczová, náš starosta Sándor Völgyi a predstavitelia našich miestnych inštitúcií a spoločenských organizácií.
Nedeľný program vyvrcholil losovaním tomboly, na ktoré sa vždy tešia nielen deti, ale i dospelí. Verím, že každého prítomného po návrate domov hrialo nielen teplo sálajúce z kozuba, kachlí alebo radiátora, ale i nadšenie zo zážitkov na tomto rodinnom sviatku v Kétšoproni.
(er)
Stalo sa už tradíciou, že si veriaci v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) pripomínajú sviatok slovanských apoštolov sv. Cyrila, mnícha, a sv. Metoda, biskupa, spolupatrónov Európy. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, keď 14. februára sa zišli veriaci zo Santova, Čívu a Mlynkov v kostole sv. Kríža, aby vďaka obecnej a slovenskej samospráve v Mlynkoch spolu s miestnym katolíckym zborom sa zúčastnili na slávnostnej sv. omši na počesť vierozvestcov svätého Cyrila a svätého Metoda. Omšu slúžil slovenský farár Lucián P. z obce Kamenín zo Slovenska.
Farár vo svojej kázni pripomenul, že o rok uplynie 1150. rokov od príchodu svätých solúnskych bratov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Sv. Cyril a sv. Metod otvorili cestu poznania Boha našim predkom, lebo im priniesli Božie slovo a svätú liturgiu v reči zrozumiteľnej, v cirkevnej slovienčine. Tak mohli skutočne, naplno a s pôžitkom spoznávať Boha i oslavovať ho a modliť sa k nemu. Mohli počúvať v chrámoch najradostnejšiu zvesť – Božie slovo vo svojej reči, čo bolo vo vtedajšej dobe veľmi výnimočné. Pre našich predkov boli solúnski bratia nezabudnuteľným darom z neba. Prijali od nich vieru cez svätý krst a katolícku náuku, ktorá im ukázala zmysel ľudského života na zemi a večný život v definitívnom cieli v nebi. Po celé stáročia odovzdávala naša cirkev túto vieru mnohým generáciám z pokolenia na pokolenie.
Pápež Ján Pavol II. ich 31. decembra 1980 vyhlásil za spolupatrónov Európy a ich európsky sviatok bol určený na 14. februára. Omšu koncelebrovali mlynský dekan Kálmán Ackerman, ktorý vyjadril svoju žiadosť veriacim, aby sa tento rok niesol v znamení mieru, aby neboli rozpory v dedine.
Po omši sa v Slovenskom dome konalo agapé, na ktorom privítal hostí starosta Mlynkov Jozef Lendvai. Prítomným sa prihovorila aj predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová. Ako povedala, raz sa jej niekto opýtal, prečo si spomínajú na dávno zomretých ľudí, prečo nehovoria o súčasníkoch. „Ja som tomu obyvateľovi odpovedala, že aj medzi nami sú Cyrilovia a Metodovia. Ich úloha nebola ľahká, aj my musíme tak riešiť svoje problémy,“ povedala a spomenula niekoľkých, ktorí pracujú v prospech mlynských a pilíšskych Slovákov. Poďakovala sa aj novej kantorke, ktorá sa od jedného z najstarších obyvateľov podpilíšskej osady Jozefa Majniča učí slovenské náboženské piesne, aby mohla sprevádzať na organe slovenských veriacich počas omše. Slovenské omše sa konajú v Mlynkoch každú druhú nedeľu, celebruje ich pán farár Zoltán Szalai z Leányfalu.
Veriaci po zaspievaní Pilíšskej hymny a hymnickej piesne Daj Boh šťastia... zablahoželali Kálmánovi Ackermanovi k okrúhlym narodeninám. Mlynský farár 13. februára dovŕšil 75 rokov, k čomu mu zagratulovali santovskí veriaci i veriaci z Čívu, ktorí priniesli tortu. Kytičkou pekných piesní mu zablahoželali aj členovia miestneho pávieho krúžku.
(ef)
Po minuloročnej úspešnej a vynikajúcej lyžovačke sa naša rodina rozhodla, že opäť navštívi Slovensko. Prijali sme neodolateľnú ponuku, týždňový pobyt v Demänovskej doline, za veľmi výhodné ceny. Po krátkej príprave sme sa vybrali na cestu šiesti. Z Budapešti sme vyrazili v nedeľu, hneď po raňajkách. Po približne hodinovej jazde sme prešli hranice Slovenska, kde nás čakala poriadne zasnežená panoráma. S pohodlnou jazdou a s krátkymi prestávkami sme okolo obeda dorazili do Liptovského Mikuláša, kde nás už čakal mamin príbuzný. Pán Bohuš po milom privítaní nás odprevadil do Demänovskej doliny. Cesta bola plná áut s lyžiarskymi boxami na streche, veď išlo o víkend. Napriek tomu bola premávka plynulá a trasa pre rodinu s deťmi prijateľná. Vybral nám chatu Koliesko, o ktorej sme sa vopred informovali na jej domovskej stránke a na samotný pobyt sme boli veľmi zvedavý. Dostali sme vkusne zariadenú izbu s obrovským balkónom a výhľadom na zasnežený Chopok. Príchod na chatu sa nám podaril celkom slušne, majitelia nás prijali s veľkým úsmevom, po ubytovaní sme, samozrejme, boli vítaní tradičnou demänovkou. Chata Koliesko je najvyššie položená chata v Demänovskej Doline, 1235 metrov n. m., ktorá bola otvorená v roku 1948. Momentálne ponúka 9 dvojlôžkových izieb z toho 3 izby s možnosťou detského prístelku, jeden apartmán, reštauráciu pre 55 a kongresovú miestnosť pre 20 osôb. Kapacita ubytovania v našom termíne bola úplne vypredaná, napriek tomu personál zabezpečoval chod podniku bezproblémovo. V cene ubytovania boli zahrnuté aj bufetové raňajky s možnosťou sladkej, mäsitej, vajíčkovej, jogurtovej, alebo vegetariánskej stravy. Na jedle sa tu nešetrí. Večera po lyžovačke začínala od 18 hod. a pozostávala z polievky, hlavného jedla a nakoniec dezertu. Obsluha bola veľmi rýchla, strava chutná a bohatá.
Čo sa týka lyžovania, dostupnosť svahov je bezproblémová pomocou vlastných áut, ktorými sa dostanete z každého hotela kamkoľvek na svahy. Môžete vyraziť na lyžovačku aj neskôr, ale potom parkovisko len ťažko nájdete. Je tu množstvo poľských, ukrajinských, slovenských a miestami maďarských lyžiarov. Z chaty na hlavné parkovisko pri lanovke v ski centre v Jasnej sme sa dostali za 10 min. Čakacia doba v rade na vleky nepresiahla 3 minúty.
Po prekrásnej ceste a príchode sme na druhý deň konečne vyrazili na svah, kde nás čakala vynikajúca atmosféra, množstvo lyžiarov a trénerka môjho synčeka. V rámci lyžiarskeho výcviku na modrej zjazdovke som mu prekladala inštrukcie pani Aleny, z čoho som bola taktiež vyčerpaná, ako on po prvej ozajstnej lyžovačke. V čase prestávky sme s ostatnými členmi rodiny vyskúšali vlek, čo v mojom prípade nebol veľmi dobrý nápad. Škaredý pád znamenal dvojdňové ležanie v chate a vo zvyšnom čase sedenie v bufete. Keďže sme prišli preto, aby sa syn naučil lyžovať, nevzdali sme sa toho, zapísali sme ho do lyžiarskej školy Maxiland. Tu sa najprv poriadne oboznámil s výstrojom a cvičil na rovine, potom sa spustil do kopčeka, vyviezol sa na pohodlnom bežiacom páse a dole zišiel už úplne sám. Naučil sa brzdenie pluhom a kontrolovať rýchlosť, popri tom zvládol prejsť aj cez rôzne bránky. Koncom týždňa sa z neho stal „lyžiarsky šampión“ a na celý život sa zaľúbil do lyžovania. Náš cieľ sa splnil. Na budúci rok sa podľa našich plánov opäť vrátime a ja sa zapíšem na sebaobranný kurz, kde sa naučím spadnúť...
Andrea Szabová Mataiszová
Vo štvrtok 16. februára predpoludním sa na druhom poschodí budapeštianskeho Slovenského inštitútu (SI) začali schádzať novinári. Okrem našich slovenských žurnalistov z Maďarska, vrátane štábu televízneho a rozhlasového vysielania v Segedíne, sa tu objavili aj ďalšie známe tváre maďarských celoštátnych médií. Odhliadnuc od profesie návštevníkov ich ďalšou spoločnou črtou bola pozvánka od riaditeľky SI Jany Tomkovej na „európske raňajky“, symbolizujúce príslušnosť Maďarska a Slovenska k Európe. Dôvodom podujatia bolo osobné poďakovanie riaditeľky zástupcom médií za spoluprácu v minulom roku a predstaviť im plány SI na rok 2012.
„Rok 2011 bol pre mňa prvým rokom práce v SI. Bol nesmierne zaujímavý, pretože som spoznávala všetko nové a stretla som sa aj s mnohými novými ľuďmi,“ začala svoj príhovor pani riaditeľka. „Pre moju prácu, pre prezentáciu Slovenska je veľmi dôležité, aby SI navštevovali ľudia radi, aby sa sem vracali a aby sa na naše podujatia tešili.“ V súvislosti s tým vyzdvihla kľúčový význam spolupráce s médiami, ktoré nielen predbežne, ale aj dodatočne informujú cieľové obecenstvo o podujatiach, a významnou mierou tak prispievajú k úspešnosti činnosti tejto kultúrnej inštitúcie. „Preto si myslím, že SI bez mediálneho pokrytia svojich aktivít, bez mnohých rozhovorov a vystúpení v médiách, bez článkov o našej práci, nemôže fungovať. Mne osobne na našich dobrých vzťahoch veľmi záleží a budem rada, keď bude aj Vám,“ dodala J. Tomková a poďakovala sa prítomným za spoluprácu.
Riaditeľka SI od svojho vlaňajšieho nástupu do tejto funkcie už viackrát deklarovala, že okrem zabehaných praktík, ktoré sa osvedčili a na ktoré si ľudia zvykli, chce orientovať svoje aktivity aj na mladých ľudí. „Je to asi tá najnáročnejšia cieľová skupina, pretože dnešní mladí ľudia sú už trochu zhýčkaní a ponúknuť im niečo zaujímavé je veľmi ťažké, hlavne, keď má človek obmedzené finančné prostriedky.“ Prekážky sú však na to, aby sa zdolali, a tak SI myslí na mladých aj v roku 2012. V máji pre nich pripravuje módnu prehliadku študentov Fakulty dizajnu z Ružomberka spojenú s výstavou diel mladých dizajnérov. V tom istom mesiaci má SI v pláne zorganizovať workshop pre mladých dizajnérov zo Slovenska a Maďarska, ktorí by mali navrhnúť vizuál elektrostanice. Na známom Festivale Sziget plánuje participovať okrem veľkých hudobných telies aj malými sprievodnými programami, ako sú moderné tance alebo umelecký strihač z farebného papiera. V prvý septembrový týždeň plánuje SI participovať na štvrtom ročníku Bratislavského pikniku na ulici Pozsonyi, ktorý by sa mal niesť v duchu slovenskej kultúry. V októbri by mala byť v priestoroch inštitútu na Rákócziho triede výstava umelcov Čierny & Fichta s modernou technológiou pod názvom „Výskum zákonitostí TWOMAN Show“. Ide o prezentáciu prostredníctvom modernej vizuálnej techniky s nakrútenými ukážkami a krátkymi dokumentmi.
Organizácia spomínaných podujatí, resp. zháňanie s nimi spojených finančných prostriedkov prebieha, riaditeľka SI však dúfa, že väčšinu z nich sa podarí zrealizovať. Návštevníci sa môžu tešiť aj na množstvo ďalších výstav, koncertov, filmových predstavení či diskusií historikov, vedcov a intelektuálov. „Pevne verím, že náš program bude zaujímavý pre široké spektrum ľudí a že naše cesty sa budú celý rok spájať,“ povedala na záver svojho príhovoru J. Tomková a v znamení príslovia „láska ide cez žalúdok“, pozvala prítomných žurnalistov na neviazanú diskusiu spojenú s recepciou.
Zlatko Papuček
Dolná zem a Zadunajsko sú dve odlišné geografické územia, kde sa začiatkom 18. storočia začali osídľovať Slováci pochádzajúci zo severných stolíc bývalého Uhorska. Sťahovali sa v rámci jedného štátu. Prichádzali z rozdielnych prírodných a sociálnych podmienok do nových, takisto rozdielnych podmienok. Kým na rovinatú Dolnú zem prichádzali prví osadníci prevažne z južných stolíc stredného Slovenska, do zadunajskej Stoličnobelehradskej a Veszprémskej stolice zo severozápadnej časti Nitrianskej stolice, väčšinou z obcí ležiacich v Myjavskej pahorkatine.
Po dvesto rokoch sa značná časť potomkov prvých osídlencov v rokoch 1947 - 1948 v rámci povojnovej presídľovacej akcie vrátila do krajiny svojich predkov. Takými zadunajskými rodinami boli napríklad Kissovci, Bajzovci a Drškovci z Černe (Bakonycsernye), z dolnozemskej Békešskej Čaby (Békéscsaba) popri tisíckach iných rodina Kerepecká. Tieto rodiny som vybral preto, lebo majú súvislosť s meritom môjho článku o nevidiacom evanjelickom farárovi Štefanovi Kissovi. Rodina Kissovcov, do ktorej patria aj Bajzovci a Drškovci, sa v roku 1948 presídlila z Černe do Modrian pri Komárne a neskôr sa z nich Štefan Kiss presťahoval do neďalekých Nových Zámkov. Z Békešskej Čaby sa roku 1948 do Nových Zámkov presídlila rodina Kerepecká. Či popri láske bola rozhodujúca aj súdržnosť evanjelických rodín, to nevieme, ale stalo sa skutočnosťou, že zadunajský rodák Štefan Kiss v novozámockom kostole sľúbil vernosť čabianskej rodáčke Judite Kerepeckej a z ich vydareného manželstva prišla na svet dcéra Erika (1970) a syn Štefan (1977). Tým mužským pokračovateľom rodu je dnes 34-ročný nevidiaci farár Štefan Kiss. Keď som ho spoznal, mal iba trinásť rokov. Bolo to v roku 1990 v Nových Zámkoch, kde som sa podieľal na organizovaní prvého stretnutia Slovákov presídlených z Maďarska, žijúcich v južných okresoch Nitrianskeho kraja. Ja som mal prednášku a on sa predstavil hrou na klavíri. Vtedy nevidiaci Števko Kiss bol žiakom základnej školy a svojou hrou očaril všetkých účastníkov stretnutia. Jeho umenie a meno mi natrvalo utkveli v pamäti, čo som mu aj pri našom stretnutí po 21 rokoch pripomenul. Prečo sa stal Števko zrakovo postihnutým? Od detstva bol krátkozraký a ako každý mladý chlapec, aj on sa chcel vo všetkom vyrovnať úplne zdravým. Bolo to aj vtedy, keď rodičia budovali rodinný dom a on nechcel stáť bokom. Pri nosení ťažších stavebných dielcov sa presilil a prestal vidieť na jedno oko. Ďalšia rana na jeho zrak prišla o dva roky neskôr, keď mu koncom zimy (1988) jeden šarvanec hodil do tváre snehovú guľu. To spôsobilo odlúpenie sietnice aj z druhého oka. Niekoľkokrát opakované operácie mu už zrak nevrátili. Stal sa členom Únie nevidiacich a slabozrakých a tým aj užívateľom jej služieb. A aký bol jeho ďalší vývoj? Najväčšiu starostlivosť, oporu a lásku dostával od svojich rodičov. Od malička ho sprevádzali nielen na služby Božie, ale aj na detskú besiedku cirkevného zboru. Tam ho zaujala atmosféra a pokoj kostola. Od začiatku sa zaujímal o priebeh služieb Božích, chrámovú hudbu a na tomto svätom mieste si predsavzal, že sa stane evanjelickým farárom. Už v roku 1986 vlastnil elektrofonický organ. V novozámockom evanjelickom cirkevnom zbore sa postupne stal jedným zo zakladateľov mládežníckeho spoločenstva, neskôr vedúcim mládeže a potom viedol aj detskú besiedku. Už ako tretiak na základnej škole navštevoval hudobnú školu, kde si osvojil hru na viacerých hudobných nástrojoch. Nielen zo záujmu, ale aj zo zdravotných dôvodov zostal pri klavíri. Vďaka vtedajšej zborovej farárke Daniele Horínkovej dostal možnosť hrať v kostole aj na organe. Najskôr hral len na nešporných službách Božích, neskôr už aj na hlavných. Aj keď kantorskú skúšku absolvoval až v roku 1997, riadnym kantorom novozámockých evanjelikov sa stal už v roku 1991. V tom čase bol najmladším evanjelickým kantorom na Slovensku. Popri hre na tradičných nástrojoch ho zaujímala aj hra na elektrických klávesových nástrojoch, preto si v roku 1992 zakúpil Yamahu PSR 200 (neskôr PSR 4 600) a pokúsil sa aj o vlastné skladby, ktoré nahral na CD. V decembri roku 1997 vydal prvé CD s názvom „Spojení vierou a láskou“ s kresťanskými piesňami a v júli roku 2000 druhé CD s názvom „Cesty ku šťastiu“. Sila vôle a príkladná starostlivosť a obetavosť rodičov mu zabezpečili, že základnú školu, ktorú pre úraz absolvoval od 5. ročníka striedavo denným a domácim štúdiom, ukončil s vyznamenaním. Na gymnázium nastúpil v školskom roku 1991/92 ako riadny študent. Absolvoval okrem telesnej výchovy a laboratórnych cvičení všetky hodiny a roku 1995 úspešne zmaturoval. V tom istom roku začal študovať na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Pre nevidiaceho to bola ďalšia skúška, ako toto štúdium zvládnuť. Kým mu doma pomáhala celá rodina, v Bratislave mu pomáhali spolužiaci a na ulici – keď s bielou palicou kráčal mestom - ochotní ľudia. Už pri nástupe na fakultu našiel v Bratislave pomoc v Podpornom centre pre zrakovo postihnutých študentov, kde mu v mnohom pomohli. Okrem iného naučil sa tam pracovať aj s počítačom, ktorý je dodnes jeho nenahraditeľným pomocníkom. Počas štúdia vzplanulo medzi ním a Silviou Závodszkou citové a krajanské spojenie. Poznal sa s ňou dlhé roky z práce s evanjelickou mládežou v Nových Zámkoch. Možno aj preto, že Silvia má tiež zadunajské korene v Černi (Drška, Bajza). Vyústilo to tým, že sa ešte počas Štefanovho štúdia roku 1999 vzali. Štúdium na EBF UK v Bratislave Štefan Kiss ukončil roku 2000 štátnou skúškou a hneď na to bol v Liptovskom Mikuláši ordinovaný za evanjelického kňaza. Je zaujímavé, že svoje prvé služby Božie ako študent slúžil v starom evanjelickom kostole pri farárke Alžbete Nobikovej v Sarvaši. Po ordinovaní nastúpil za seniorálneho kaplána Hontianskeho seniorátu v Krupine. Prišiel tam už nielen s manželkou, ale aj so štvortýždňovou dcérkou Radoslavou a po poldruha roku im v rodine pribudol syn Rastislav. Manželka Silvia absolvovala štúdium na UKF v Nitre, dlhšie učila biológiu a chémiu na ZŠ v Dubníku, teraz je učiteľkou náboženstva. V Krupine začal Štefan Kiss svoju praktickú farársku službu. Počas zastupovania farára a seniora ako nevidiaci slúžil v nejednom cirkevnom zbore nielen služby Božie, ale aj pohreby, krsty a sobáše. Okrem toho plnil všetky úlohy, čo s výkonom tejto služby súvisia. Je len samozrejmé, že na všetko sa musel dôkladne pripraviť, naučiť sa všetko naspamäť, aby slúžil k spokojnosti veriacich a to často v odľahlých obciach Krupinskej planiny. Pripomeňme, že naučiť sa a zapamätať si najmä pri pohrebných rozlúčkach mená a roky a pri službách Božích oznamy, milodary, poďakovania, to si vyžaduje dôslednú prípravu a dobrú pamäť. A to tento nevidiaci farár, potomok zadunajských Slovákov, obdivuhodne zvláda. Žiada sa dodať, že významným pomocníkom v jeho práci sa stal počítač. Veď nevidiaci človek nemôže používať nielen knihu, ale ani pero a papier. V polovici roka 2004 prijal farár Štefan Kiss ponuku Generálneho biskupského úradu ECAV na Slovensku k vykonávaniu práce tajomníka vnútornej misie pre prácu s deťmi, s ktorou má bohaté skúsenosti ešte z mladosti. Túto prácu mu umožňujú vykonávať na detašovanom pracovisku v Nových Zámkoch s tým, že raz do týždňa pracuje na GBÚ ECAV v Bratislave. Popri tom podľa potreby vykonáva službu zastupovaním farárov v cirkevných zboroch, keď títo majú počas plánovaných služieb Božích iné povinnosti. Často slúži služby Božie aj v kaplnke Úradu vlády SR. V tretiu adventnú nedeľu zastupoval v nitrianskom evanjelickom cirkevnom zbore farára a seniora Ivana Eľka, ktorý bol v tú nedeľu na ordinácii dozorcu CZ v Pribete. O tom, že služby Božie odslúžil k mimoriadnej spokojnosti veriacich, svedčili mnohé poďakovania a gratulácie. Do cirkevných zborov a za inými povinnosťami ho vozí manželka na aute a pomáha mu aj v administratívnej práci. Odvtedy, ako mu manželia Sadloňovci z Toronta zabezpečili laptop, sa jeho práca stala ľahšou. Výpočtovú techniku má možnosť využívať na informácie, výučbu, sledovanie diania vo svete, prípravu na služby Božie, biblické hodiny a vyučovanie. Farár Štefan Kiss má svoju súkromnú webovú stránku a s pomocou výpočtovej techniky môže surfovať aj na internete. Ba môže skladať aj piesne, ktoré ľudia radi počúvajú.
Príbeh farárskej rodiny Kissovcov z Nových Zámkov najlepšie a najvýstižnejšie charakterizuje názov jednej jeho CD platne: „Spojení vierou a láskou“.
Ján Jančovic
Slovenská samospráva XVII. obvodu Budapešti usporiadala 11. februára Slovenskú fašiangovú zábavu. Stalo sa peknou tradíciou, že slovenský zbor v Kerestúri otvára fašiangovú sezónu slovenským večierkom, na ktorý pozýva nielen Slovákov z obvodu, ale aj z okolitých osád. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, keď pozval vystupovať Spolok na zachovávanie tradícií a kultúrny súbor Klubu dôchodcov z Peterky. Prítomných v mene organizátorov privítal predseda slovenského voleného zboru Juraj Hajnal, ktorý odovzdal priestor hosťom z Peterky. Členovia spolku predviedli humornú scénku o dvanástich mesiacoch roka. Po nich nasledoval kultúrny súbor s kyticou slovenských a maďarských piesní. Stálym účastníkom slovenských večierkov v Kerestúri je miestny Mládežnícky tanečný súbor, ktorý počas svojej približne desaťročnej existencie na vysokej úrovni reprezentuje túto mestskú časť. Medzi jeho členmi sú potomkovia miestnych Slovákov. Zbor pravidelne vystupuje na miestnych kultúrnych podujatiach, ale aj na akciách okolitých slovenských osád. Tanečníci nacvičili na tento večierok slovenské a maďarské tance. Po kultúrnom programe v priestoroch slovenskej samosprávy nasledovala chutná večera a veselá zábava s hosťami z Peterky. Nasledujúcou veľkolepou akciou Slovákov v Kerestúri bude Turíčny pondelok.
Andrea Szabová Mataiszová
Už v zárodku to musel byť pochabý nápad: usporiadať „buli“, „džumbus“, teda zábavu na záchranu štátneho dlhu pod názvom Koncert súdržnosti. Budapeštianska športová hala schopná prichýliť desaťtisíce ľudí zívala prázdnotou, nerátajúc tie stovky, ktoré vstupenky vyhrali, ďalej rodinných príslušníkov – inak hviezdnych – vystupujúcich. Teda už myšlienka bola nevydarená, organizácia doslova dementná. Stal sa totiž presný opak: štátny dlh sa nieže neznížil vďaka tomuto koncertu, ale sa aj zvýšil o ďalší miliónik, lebo to bola síce dobročinná akcia, gáže sa nevyplácali, ale nebol žiadny príjem. Takže mínus, blamáž, nihil! Zatiaľ som nepočul, že by padali nejaké hlavy, niekoho by poslali predávať krumple namiesto organizácie imidžových podujatí. Alebo že by si bol niekto sypal popol na hlavu.
Hriechy si nepripúšťa ani vláda. Aspoň nie verejne. Aj teraz, keď Európska komisia navrhuje zavrieť kohútik z kohéznych fondov pre sústavné prekračovanie stanovenej trojpercentnej hranice štátneho deficitu, vzdoruje, odvráva, vyskakuje, vadí sa s Bruselom. V úzadí však šetrí ďalej, koná tak, aby nakoniec kohézia nebola narušená: navrhuje seknúť rozpočty hromadnej dopravy (BKV!!!) a liekovej kasy už tento rok. Nie slová, ale činy sú dôležité! Či? Niekde je však zádrheľ, minimálne ide o hriešnu dvojtvárnosť. Komu popol na hlavu?
Bolo by to celkovo štýlové, veď práve sme mali popolcovú stredu, keď sa vinníkom odpúšťa popolovým krížikom na čele, a môžeme sa všetci kajať a najmä postiť 40 dní. Mal by som ešte celú sériu návrhov, kto by sa mal kajať, postiť. Slovom: prejavovať zdržanlivosť, priznať si chybu, nebodaj uznať inú pravdu, než je tá naša.
Ale to som trocha odbočil. Chcel som ešte povedať, že Maďari to majú vždy iné! Na iný deň pripadá medzinárodný deň detí, učiteľov, otcov aj matiek a podobne, no a deň po začatí veľkého pôstu si ešte dávajú šancu na veľké obžerstvo. Po Popolcovej strede nasledoval totiž Maškrtný štvrtok s polovičnými cenami vo väčšine reštaurácií, akcia mimoriadne populárna už 6 rokov. Darmo si vždy vzdychnem, že obžerstvo je hriech, na druhej strane musím konštatovať, že bez dobrého jedla a pitia sa žiť dá. Ale načo? Riešiť sa to dá opäť popolom. Ja, keď som ešte fajčil, po takýchto hriechoch som si vysypával na hlavu celý popolník...
Úrad štátneho tajomníka pre cirkevné, národnostné a občianske styky Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti Maďarska 9. februára oznámil, že rozhodol o všeobecnej podpore na fungovanie miestnych a teritoriálnych národnostných samospráv zo štátneho rozpočtu na rok 2012. Na základe vládneho nariadenia č. 342/2010 o podpore národnostných samospráv zo štátneho rozpočtu všeobecná podpora na fungovanie v prípade miestnej národnostnej samosprávy činí na rok 2012 214 689 forintov, v prípade teritoriálnej národnostnej samosprávy je to 429 378 forintov.
(ef)
Slovenský inštitút v Budapešti usporiadal 21. februára vernisáž výstavy akademického sochára Martina Račka s názvom Farebný záznam.
Prítomných v mene organizátorov privítala riaditeľka SI Jana Tomková, ktorá zvlášť vítala veľvyslanca Slovenskej republiky Petra Weissa.
- Akademický sochár Martin Račko sa narodil v roku 1959 v Košiciach. Po absolvovaní štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odbor Priemyselný design v ateliéri akademického sochára Tibora Schottera, v roku 1985 začína tvoriť a pôsobiť v Košiciach. Svoje uplatnenie nachádza pri realizácii väčších či menších prvkov interiérovej a exteriérovej architektúry a voľnej výtvarnej tvorby. Ako dizajnér sa presadzuje v navrhovaní a tvorbe solitérov architektúry mestskej zelene (kvetináče, lavičky, odpadkové koše) pre mesto Vranov nad Topľou, alebo výtvarné riešenie označenia bežeckej trate MMM-Košice s monumentálnym pylónom Košice – mesto mieru, či informačno-orientačný systém v areály Bardejovských kúpeľov. V sochárskej práci pokračuje tvorbou menších komorných plastík a reliéfov technikou zváranej ocele. Neskôr svojou tvorbou vstupuje na pole interiérovej tvorby a práve tá tvorba ho predurčuje a posúva v hľadaní vlastných vyjadrovacích prostriedkov od dizajnérskeho solitéru k plošnému oživeniu a dotvoreniu priestoru. Jeho reliéfy, plastiky zo zváraného kovu a veľkoplošné obrazy dopĺňajú projektované priestory. Od polovice 90-tich rokov, maľba sa postupne stáva jeho hlavnou a dominantnou tvorivou činnosťou. Motívy jeho rozmerných malieb sú jednoduché. Sú to abstraktné kompozície, ale i krajinomaľby, inšpirované predovšetkým teplou farebnou atmosférou baladickej krajiny a sú to tiež figurálne kompozície, dynamické obrazové vízie pohybu, rytmu, skladby, maliarskeho gesta i vnútornej sily a mágie koloritu. Dominantné sú v jeho diele múzické témy a motívy: tanec, hudba, divadlo a cirkus. Práve v týchto témach je prirodzená, reálna i symbolická dynamika, plynutie i kúzelné časové premeny. Je členom Umeleckej besedy slovenskej a Spoločnosti voľných výtvarných umelcov. Svoju tvorbu doteraz predstavoval na viacerých samostatných výstavách doma i v zahraničí a ďalších iných spoločných výtvarných podujatiach organizovaných združeniami, v ktorých pôsobí. Od roku 1986 je ženatý, s manželkou Erikou majú dve dcéry Martinu a Evu, - povedala na úvod pani riaditeľka. Slovo od nej prevzala spolupracovníčka SI Eva Vestróczyová, ktorá prečítala slová kurátorov výstavy Bohumíra Bachratého, Viktora Jasaňa a Tibora Kočíka.
– Gestá a mimiky, to sú drobné teatrálne vyjadrenia nášho života a ani sami si neuvedomujeme, ako často ich používame a vnášame do koloritu nášho života. A autor, ten tlmočník, ktorý nám povie v obraze i to, čo by sme niekedy nechceli ani vedieť, to všetko zachytáva v pavučine svojho vnímania. Tie vety odzneli z úst výtvarného kritika Bohumíra Bachratého o tvorbe tu prezentujúceho sa, výtvarníka Martina Račka. Umelecký kritik Viktor Jasaň o ňom píše: Farebnosť sa stáva hlavným prvkom štrukturálneho usporiadania výstavby obrazu s dominantným výrazovým pôsobením. Nuansy teplých farebných tónov zaujmú diváka, vytrhnú ho z povrchného vnímania obrazu i z neosobného postoja k problémom doby. Martin Račko si dal za cieľ, že diváka chce pomocou svojej maľby doviesť k tomu, aby sa jeho videnie zmenilo na vnímanie a pochopenie skutočnosti s úmyslom meniť svet k dokonalosti a citovej hĺbke. Podľa slov Tibora Kočíka M. Račko ako maliar stojí blízko tradícií abstraktnej maľby, dosahuje jej senzibilitu ani nie tak prostredníctvom krásy, ktorá sa chce v konečnom dôsledku páčiť, ako skôr silou výrazu, ktorá odzrkadľuje duchovnú vitalitu, čo sa pre tohto košického maliara stáva čoraz hlbšou a vážnejšou entitou.
A na koniec opäť slová Bohumíra Bachratého: Je to trochu paradox. Je to však aj vecný fakt a pravda. Akademický sochár M. Račko sa predstavuje ako rýdzi a zrelý maliar, majster sugestívneho koloritu, výbušného maliarskeho gesta, temperamentného rukopisu a viditeľnej i skrytej obrazovej radosti, vášne a sily. Maľuje život, ale aj stromy v krajine, mušky, vážky a motýle. V tom všetkom pohyb, kontakty, dotyky, splývanie a prelínanie. Tieto procesy a javy vidí aj vo svete ľudí. V živote i vzťahoch človeka s jeho osudom. Tieto zložité a premenlivé, pevné i krehké vzťahy sú inšpiráciou jeho sugestívnych figurálnych monochrómov. Sólo postavy, ale často i dvojice. On a ona. Randevue a objatia. Muzické témy, cirkus a divadlo. Pozvania do tanca a Napätie tanca, to sú príznačné názvy jeho roztancovaných obrazov. Maľuje ich s príznačným citom pre pohyb a dynamiku a komponuje ich ako maliar choreograf. Predvádza maľovanie pohybu a plynutie ľudského tela vo víre i opojení tanca, - citovala slová kurátorov výstavy Eva Vestróczyová.
Vernisáž malieb skončila pohostením účastníkov podujatia a neviazanou debatou.
Andrea Szabová Mataiszová
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov vydal jedinečnú publikáciu ponúkajúcu prehľad tridsiatich štyroch lokalít, v ktorých Slováci mali alebo majú organizované formy kultúrneho života.
V Srbsku žije početná slovenská menšina už vyše dvestošesťdesiat rokov. Koncom 17. storočia Slováci opustili severnejšie slovenské stolice v niekoľkých vlnách. Prvý doklad o osídľovaní Báčky, Banátu a Sriemu (najjužnejších oblastí vtedajšieho Uhorska) sa datuje z roku 1745. Vtedy Matej Čáni priviedol stodvadsaťosem slovenských rodín na územie dnešného Petrovca.
Slovenská menšina si viac ako 250 rokov verne zachovávala a zároveň veľmi usilovne zveľaďovala vlastné kultúrne dedičstvo, o čom svedčí skutočnosť, že Slováci vo Vojvodine sú dnes najorganizovanejšou slovenskou menšinovou komunitou vo svete.
S cieľom čím lepšej a rozsiahlejšej prezentácie kultúrnych špecifík tejto komunity Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, ktorý v roku 2008 založilo Zhromaždenie Autonómnej pokrajiny Vojvodiny a Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny s cieľom zachovávať, zveľaďovať a rozvíjať kultúru vojvodinských Slovákov, vydal publikáciu pod názvom Slováci v Srbsku z aspektu kultúry.
V aule vlády Autonómnej pokrajiny Vojvodiny sa 18. januára 2012, v deň tretieho výročia vzniku tejto ustanovizne, uskutočnila prezentácia tejto obsiahlej a obsahovo dôkladne spracovanej knihy. Publikácia je výsledkom dlhodobej práce, terénnych výskumov a rešeršov rozličných literárnych diel a je venovaná vyše 260-ročným kultúrnym dejinám slovenskej menšiny na území Vojvodiny.
Keďže jedným zo zakladateľov Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov je i vláda AP Vojvodiny, k udalosti sa niekoľkými slovami vyjadril i samotný predseda pokrajinskej vlády Bojan Pajtić: „Kniha, ktorú dnes prezentujeme, má bez váhania historický význam. Má historický význam preto, lebo je to najrozsiahlejšie dielo, ktoré hovorí o vojvodinských Slovákoch žijúcich na tomto území viac ako dva a pol storočia. Vojvodinskí Slováci sú jednou z najpočetnejších menšín, žijú v 34 mestách na území celej pokrajiny - v Srieme, Banáte a Báčke a každý, kto sa aspoň okrajovo zaoberal slovenskou menšinou vie, že jej mestá sa navzájom rozlišujú už či dialektom, obyčajmi alebo dedičstvom, ktoré so sebou priniesli jej predkovia z rozdielnych krajov Slovenska. Preto je toto dielo také cenné a prekračuje pokrajinský a národnostný význam, čo je dôležité nielen pre Vojvodinu, Srbsko a Slovákov žijúcich vo Vojvodine a v Srbsku, ale hovorí v omnoho širšom kontexte, ktorý i v súčasnosti žije a existuje. My sme hrdí na fakt, že slovenská menšina je najväčšia kompaktná a zároveň najorganizovanejšia slovenská menšina mimo Slovenska, a to rovnako v oblasti práva ako i kvality zachovávania národnostnej a kultúrnej identity... Ústavy pre kultúru sú inštitúcie, ktoré poukazujú na to, čo sa doposiaľ zachránilo a uskutočnilo, ale zároveň projektujú smer, ktorým sa menšiny budú uberať, spôsob, ako budú vyjadrovať svoju identitu, a akým budú uspokojovať svoje kultúrne potreby v modernej dobe globálnej komunikácie... Jedna z priorít, ktorú si pokrajinská vláda vytýčila, je zachovávanie identity národnostných menšín v kulturologickom zmysle a som si istý, že táto kniha umožní, aby slovenská menšina ododnes bola čoraz bohatšou a úspešnejšou.“
Predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny Anna Tomanová Makanová prítomným pripomenula: „Dovoľte mi na samom začiatku, aby sme si najprv sprítomnili čas, a to dnešný deň pred deviatimi rokmi. Pred deviatimi rokmi sme založili Národnostnú radu, pred tromi rokmi Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov. Ja využívam príležitosť povedať, že sme včera registrovali ďalšiu pre nás významnú inštitúciu alebo ustanovizeň, a to je Múzeum vojvodinských Slovákov. Je dobre, že sme založili národnostné rady, ktoré zastupujú a predstavujú kultúrnu autonómiu našej národnostnej menšiny a teraz začíname stavať inštitúcie, ustanovizne. Čoskoro, ja predpokladám, že do konca nášho štvorročného mandátu vybudujeme aj systém, ako zachovať naše kultúrne dedičstvo a ako vytvoriť podmienky pre nielen zachovávanie našich tradícií, ale jednoducho aj budovanie nových kultúrnych a umeleckých výdobytkov vo všetkých oblastiach, či už muzeologickej, výtvarnej, literárnej, folklórnej, spevnej, divadelnej. Teda budeme mať inštitúcie, ustanovizne. Vytvoríme systém, aby naši ochotníci mali podmienky v každom prostredí, kde sa budú môcť aktívne zaoberať svojou kultúrno–umeleckou činnosťou. Táto publikácia poskytuje nielen prehľad toho kde sme, ale otvára dvere všetkým novým bádateľom, ktorí po nás prídu, aby vedeli ešte serióznejšie nahliadnuť do každého aspektu alebo zložky pôsobenia života našej menšiny. Chcem vyjadriť slová vďaky ústavu, aj Slovenskej republike, s ktorou tesne spolupracujeme na vytváraní optimálnych podmienok pre zachovávanie slovenských kultúrnych tradícií, ale aj pri realizovaní všetkých projektov, ktoré podporuje vláda Autonómnej pokrajiny Vojvodiny.
...Verím, že si budeme kliesniť cestu k ďalšiemu pretrvávaniu a životaschopnému každodennému uplatňovaniu našej menšiny nielen v oblasti kultúry, ale aj zachovávania jazyka, kultúry, identity, v oblasti informovania, školstva, proste budeme naplno uplatňovať všetky možnosti, ktoré nám náš štát poskytuje.“
Na realizáciu publikácie Slováci v Srbsku z aspektu kultúry značne prispelo aj Slovensko. Zástupca Veľvyslanca Slovenskej republiky v Srbsku Rastislav Kostilník v predslove s nadšením poznamenal „ Je to pre mňa osobná pocta stáť tu pri mikrofóne a zdieľať túto slávnosť spolu s vami. Pokladám túto chvíľu za historickú. Dnes podľa môjho názoru uvádzame do života jedno dieťa, ktoré nás bezpochyby všetkých ako tu sedíme prežije. Som presvedčený, že z tejto studne historických faktov budú čerpať generácie, ktoré prídu po nás. Osobne som po príchode do Srbska hľadal ucelenú publikáciu, v ktorej by som našiel hutné a dobre spracované informácie, fotograficky zdokumentované, ktoré by v nejakej podobe vyobrazovali život a osudovú cestu Slovákov žijúcich v Srbsku. Využijem túto príležitosť, aby som poďakoval predovšetkým vláde pokrajinnej oblasti, ktorá zafinancovala tento projekt. Rovnakým dielom by som rád poďakoval všetkým, ktorí akoukoľvek formou na tejto knihe participovali, či už písali text, faktograficky sprítomnili, čo sa tu vo vzdialenej minulosti dialo, doplnili úžasný text výstižnými fotografiami, recenzovali texty, respektíve všetkým, ktorí sa akoukoľvek formou na tejto publikácii podieľali. Jedným dychom by som využil túto príležitosť a zablahoželal všetkým, ktorí dnes oslavujú narodeniny, predovšetkým Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, ako aj Národnostnej rade slovenskej národnostnej menšiny a zaželal im veľa zdravia, elánu a entuziazmu do ďalšej práce.“
Početní návštevníci prezentácie si mohli pozrieť i video nahrávku Borisa Havrana, ktorá poskytla prehľad všetkých miest obývaných Slovákmi, resp. lokalít podrobnejšie popísaných a ilustrovaných v knihe. Kúsok kultúrneho života Slovákov bol dotvorený i prednesom klaviristky Ivany Novákovej z Báčskeho Petrovca a spevom mládežníckeho zboru Agapé z Nového Sadu. V sprievode hudby Miroslava Baka scénickým pohybovým vystúpením súčasnú divadelnú tvorbu vojvodinských Slovákov predstavila skupina Miroslava Kožíka zo Starej Pazovy.
Kniha Slováci v Srbsku z aspektu kultúry je v poradí prvým knižným vydaním, obsahujúcim trojročné výsledky vedeckovýskumnej, informačnej, dokumentačnej a prezentačnej činnosti Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov. Publikácia na 400 stranách ponúka texty a fotografie o dejinách a súčasnosti kultúrnej infraštruktúry Slovákov vo Vojvodine.
Na tvorbe textov sa podieľali početní autori. Publikáciu zostavili Milina Sklabinská a Katarína Mosnáková, pod recenzentskú prácu sa podpisujú Vladimír Valentík a Ladislav Čáni. Odborným poradcom pri tvorbe knihy bol Dr. Samuel Čelovský a o vizuálnu pútavosť, respektíve design vydania sa postaral Đula Šanta. Badateľná je vizuálna zastúpenosť v knihe, ktorá ilustruje a zároveň dokresľuje textovú časť. Autormi väčšieho počtu fotografií sú Michal Madacký, Đula Šanta a Igor Bovdiš.
„Kultúra je v tejto publikácii chápaná v tom najširšom zmysle ako spôsob života a ako vedomý zásah jednotlivca do jeho okolia. Usilovali sme sa definovať základy, na ktorých sa rozvíjala a podoby, do ktorých vyústila. V publikácii mapujeme náboženský život, formy ľudovej kultúry, ako aj umelecké prejavy jej príslušníkov. Vyváženosť týchto oblastí bola azda najväčšia výzva pri príprave publikácie. Všetky oblasti sa rozvíjali vďaka jednotlivcom – nositeľom slovenskej kultúry, ich tvorivému dielu, ktorým poznačili tep rozvoja tejto kultúry,“ poznamenala v knihe vydavateľka Milina Sklabinská.
Výsledný tvar tejto veľavravnej publikácie čitateľom poskytuje svojrázny prehľad a promóciu kultúrneho života a dedičstva vojvodinských Slovákov. V tomto roku by mala byť publikovaná i verzia knihy v srbskom jazyku, čo by prispelo k bohatstvu a rôznorodosti kultúr Vojvodiny a Srbska.
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov
Koncom januára uplynulo 90 rokov odvtedy, ako sa zo Šalgótarjánu stalo mesto. Pri tejto príležitosti otvorili v Novohradskom historickom múzeu retrospektívnu výstavu zo života lokality a pripravili množstvo programov na spoznanie mesta, na zakladaní ktorého mali značný vplyv aj Slováci. O Slovákoch v Šalgótarjáne napísala zaujímavú štúdiu dlhoročná riaditeľka Župnej knižnice B. Balassiho dr. Zuzana Bódiová. Prinášame úryvky z jej práce.
Šalgótarján sa nachádza na rozhraní pohorí Karanč, Medreš a Čerhát, na brehu riek Zaďva a Tarján. Cez mesto vedie cesta č. 21. a jedna z prvých železníc vybudovaných v 19. storočí na linke Ruttka – Šalgótarján – Budapešť. Okolie Šalgótarjánu bolo obývané už v 9. storočí, v 13. storočí patrilo Kačićovcom z územia dnešného Chorvátska. Osady nachádzajúce sa pri hradoch boli samostatné a zväčša v 20. storočí sa stali súčasťou Šalgótarjánu.
O národnostnom zložení okolia v 9. storočí píše Ferenc Radványi vo svojej práci o dejinách Novohradu, že ho obývali Slovania a po príchode na územie aj Maďari. Sčítanie obyvateľstva z r. 1720 svedčí o tom, že kým časti Tarján, Baglyasalja a Šomoška obývali Maďari, zatiaľ v Lóne, Pálfalve žili Slováci a Ruténi. Na sčítacích hárkoch v rokoch 1850 a 1857 sa neuvádzala národnostná príslušnosť. Podľa výpočtov štatistika Carla Czoerniga v tom období žilo v Novohrade 168 330 obyvateľov, z toho 73 299 Maďarov, 71 544 Slovákov, 12 489 Nemcov, 10 088 Židov a 163 Cigánov a obyvateľov inej národnosti. Elek Fényes oproti tomu tvrdil, že na základe „módneho“ jazyka žije v Novohrade 135 075 Maďarov, 43 281 Slovákov, 830 Nemcov a 56 iných národností.
Modernizácia, ktorá nastala po r. 1867 priniesla rapídny rozvoj mesta. Odštartovanie baníckeho priemyslu, vybudovanie železnice a rozvoj priemyslu vyžadovali značnú pracovnú silu. Rapídny nárast obyvateľstva môžeme badať v priebehu 50. rokov, kedy 14 násobne narástol počet obyvateľov (z 926 na 13 522).
Vytvárajúca sa banícka spoločnosť, podobne ako v celoštátnom meradle, sa vyznačovala viacnárodnosťou. Vo väčšom počte v nej boli zastúpení Nemci, Slováci a v menšom Rumuni, Rusíni a Južní Slovania.
Koncom 19. storočia prichádzali baníci z Gemeru, Spiša, Liptova, Zvolenskej stolice, lebo tam už vyčerpali rudné a uhoľné bane a výroba železa a strojov ochabla. Baníci prišli do okolia Ózdu, Tatabánye a Šalgótarjánu. Ďalšími cieľmi vyštudovaných a menej študovaných národnostných občanov boli okrem stavebníctva, strojárskeho priemyslu a baníctva aj Amerika a Západná Európa.
Prví baníci prišli do Šalgótarjánu v rokoch 1848-1862 – keďže boli dôležité odborné skúsenosti – z Rakúska, Česka, Moravy, Kremnice a Banskej Štiavnice. V druhej vlne už prichádzali pomocní baníci. Spomedzi 3 200 prijatých pracovníkov 3 000 malo trvalý pobyt v Gemeri a Spiši. Totiž sprvu dolovanie baní prebiehalo od jesene do jari a letné obdobie vyžadovalo menej pracovnej sily. Tí, ktorí boli zamestnaní dočasne sa na leto vrátili k svojim rodinám a živili sa rôznymi robotami (ťažba dreva, obrábanie pôdy).
Napriek tomu, že hospodárska konjunktúra a úpadok sa striedali, v roku 1900 už pracovalo v šalgótarjánskych baniach 5 588 robotníkov. Dočasné zamestnania postupne vymieňali za stále pracovné miesta a tak sa baníci usadili. Prvotné obydlia vyryté do zeme vystriedali drevené baraky a postupne stavali rodinné domčeky a dejiská každodenného života: obchody, pekárne, nové školy a iné priestory na stretávanie: kaplnky, kostoly a kasína. Tieto banícke a priemyselné kolónie sa potom vytvárali aj v okolí ďalších baní a tovární, ktoré stavali južnejšie.
Viacjazyčnosť bola proti bezpečnému prevádzkovaniu baní a priemyselných tovární, lebo hoci na začiatku sa zrodili povely v slovenčine a nemčine, v prípade odborných výrazov prevládal dlho nemecký jazyk. Asimilácia a asimilovane sa baníkov a priemyselných robotníkov boli v Šalgótarjáne, podobne ako po celej krajine, postupné, prirodzené i nátlakové v priebehu dvoch generácií. V živote pracovníkov výrobných tovární žila slovenská a nemecká kultúra a jazyk po prvej svetovej vojne iba v rodinách. Dôvody je možné vysvetliť viacerými spôsobmi. Oproti sile spolupatričnosti západonovohradských slovenských a nemeckých osád a cirkevných zborov v meste bola charakteristická skôr lojalita voči zamestnávateľovi, príslušnosť k jednej profesii organizovanej robotníkmi a existencia v baníckej a priemyselnej kolónii.
Výchova, vzdelanie a snaha o zjednocovanie sa začínali v materských školách založených r. 1890. Károly Pacséri píše vo svojej práci o histórii ľudového školstva v Novohradskej župe nasledovne: „Počet detí navštevujúcich túto škôlku je 80, sú sčasti cudzojazyčné, ale v škôlke si osvoja maďarský jazyk.“
Jazyková asimilácia a pomaďarčovanie prebiehalo v školách baníckych a továrenských kolónií vo väčšej miere. V spočiatku v nich pôsobili učitelia, ktorí ovládali tri jazyky - takto boli aj oznamované pracovné miesta. Títo učitelia ale okrem očakávaní majiteľa plnili aj celoštátne politické snahy. V škole hutníckej továrne napríklad v školskom roku 1870/71 spomedzi 53 žiakov bolo 32 slovenských, 11 maďarských a 9 nemeckých. Vtedy už v súlade so školským zákonom z r. 1863 vyučovanie prebiehalo výlučne v maďarskom jazyku, resp. nemecký jazyk bol zastúpený týždenne 8 hodinami. Údaje vzťahujúce sa na ústrednú banícku školu máme iba z neskorších rokov. Podľa týchto údajov v školskom roku 1898/99 spomedzi 445 žiakov malo materinský jazyk maďarský 247, slovenský 110 a nemecký 25 žiakov. V týchto rokoch otvárali nové bane v západnej časti Šalgótarjánu a prichádzali sem pomocníci zväčša z Liptovskej stolice. Školské matriky uvádzali sprvu ako miesto narodenia osady z Liptovskej stolice, ale postupne narástol počet tých žiakov, ktorí sa narodili v Šalgótarjáne. Materinský jazyk rodičov bol slovenský, hovorový maďarský. V školskom roku 1923/24 bol v ústrednej škole už opačný stav. 378 žiakov malo materinský jazyk maďarský a nikto neoznačil za hovorový jazyk nemecký alebo slovenský. Medzi dôvodmi musíme vymenovať zahraničnopolitické, celoštátne a miestne politické zmeny, presťahovanie baníckych tovární smerom na juh, nové zdroje pracovníkov z okolitých osád, ktorí dochádzali za robotou.
Miestom asimilácie môžeme označiť aj organizovanie kultúrnych spolkov, čitateľských krúžkov, dôstojníckych kasín, ktorých jazyk bol na začiatku viacjazyčný vďaka členstvu. V knižniciach nachádzame časopisy v troch jazykoch. Dokumentácia spolkov bola spočiatku v nemeckom jazyku a v 1880. rokoch prešli na povinné evidovanie spolkovej dokumentácie v maďarskom jazyku.
O viacnárodnosti obyvateľstva Šalgótarjánu jasne svedčia údaje sčítania ľudu v rokoch 1890, 1900 a 1910, v ktorých boli otázky týkajúce sa maďarského a hovorového jazyka. O situácii medzi dvomi svetovými vojnami môžu svedčiť údaje sčítania ľudu z roku 1941. vtedy spomedzi 20 338 obyvateľov mesta hovorilo po slovensky 1 369 a nemecky 1 280 osôb. Iné údaje o zachovaní nemeckej a slovenskej národnostnej identity ani o organizovaní spoločného života nemáme.
Po zániku národnostného ministerstva v roku 1922 vládny splnomocnenec za nárdodnosti Adolf Pecháň často navštevoval západonovohradské osady, ale dostupné dokumenty sa nezmieňujú o Šalgótarjáne. Je objektívnym faktorom, že počas 50-ročnej modernizácie obyvatelia Šalgótarjánu sa pomaďarčili. Školské matriky z konca 1930. rokov uvádzajú v rubrike národnosť iba maďarskú v prípade všetkých žiakov. Postupne zmizli aj tie priezviská, ktoré by svedčili o národnostných koreňoch. V roku 1933 počas štátneho pomaďarčovania mien mali významnú úlohu aj miestni notári a učitelia. Napríklad v Zagyvapálfalve informoval notár o iniciovaní pomaďarčovania mien až 600 rodín. V školách v baníckych kolóniách však samotní učitelia neboli ochotní pomaďarčovať svoje priezviská ako Chmely, Vankli či Müller, hoci sa od nich očakávalo, že pôjdu príkladom.
Po druhej svetovej vojne sa šalgótarjánski Nemci a Slováci ocitli v podmienkach násilného vysťahovania a výmeny obyvateľstva. Svoju štúdiu práve týmto obdobím končí knihovníčka na dôchodku, ktorá sa s nažila zmapovať vysťahovaných Šalgótarjánčanov. Vtedy našla dokument, podľa ktorého slovenské obyvateľstvo mesta žiadalo od školského inšpektorátu Novohradsko-Hontianskej župy, aby zriadili v meste výučbu slovenského jazyka. Avšak žiadosť podaná v mene 22 žiakov stratila na aktualite po výmene obyvateľstva, nakoľko sa všetci presťahovali na Slovensko.
História Slovákov v Šalgótarjáne je teda neodmysliteľnou súčasťou histórie mesta, ktoré v tomto roku oslavuje 90. výročie svojho založenia.
(ef)
Čabianska organizácia Slovákov (ČOS), Slovenská samospráva v Békešskej Čabe, Kultúrne stredisko v Békešskej Čabe a Kultúrny dom železničiarov usporiadali v polovici februára v metropole dolnozemských Slovákov 21. Celoštátne stretnutie vedúcich národnostných občianskych organizácií. Tohoročným mottom porady, na ktorej sa zúčastnili slovenskí aktivisti z rôznych regiónov Maďarska, bolo „Rok Európy 2012“ a „Generácie medzi sebou“.
V prvý deň rokovania početných účastníkov a vzácnych hostí na vernisáži výstavy článkov a fotografií privítali riaditeľ Kultúrneho domu železničiarov István Maczkó a predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová.
- Srdečne vás opäť vítam v našom kultúrnom dome na 21. stretnutí národnostných vedúcich. Je pre nás cťou, že môžeme byť zase hostiteľmi toho podujatia a čo sa týka budúcnosti, dúfam, že v nasledujúcich rokoch vás budeme môcť ešte veľakrát u nás privítať, - povedal vedúci kultúrneho domu a odovzdal slovo Helene Čičeľovej.
- Vidím tu veľa známych tvárí, čo je následkom toho, že už oddávna usporiadavame naše podujatie v priestoroch tejto inštitúcie. Dvadsaťjeden rokov je veľmi veľa a tak dlho organizujeme stretnutia vedúcich národnostných občianskych organizácií. Kultúrny dom želeničiarov nám zabezpečuje svoje priestory už osemnásty rok. Veľmi sa teším, že napriek nepriaznivému počasiu ste toľkí prišli. Naše podujatie je jedným z najväčších v živote békeščabianskych Slovákov. Okrem toho, že vás môžeme pohostiť, z roka na rok získavame nové vedomosti, - povedala pani predsedníčka a zaželala prítomným úspešné a užitočné rokovanie. Účastníci sa presunuli do menšej miestnosti inštitúcie, kde sa konala vernisáž diel békeščabianskeho maliara a grafika Ladislava Lonoviča a jeho žiakov.
- Vysokoškolský docent Ladislav Lonovič popri umeleckej tvorbe a výučbe vykonáva vo svojom rodnom meste aj významnú verejnú činnosť. Od roku 1994 je predsedom Umeleckej spoločnosti Békešského regiónu združujúceho profesionálnych výtvarných umelcov župy a zároveň je členom viacerých národných a medzinárodných profesijných organizácií. Paralelne s maľovaním a počítačovou grafikou ilustruje knihy, brožúry, robí dizajn napr. pre Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku alebo Univerzitu sv. Štefana. Navrhol aj časopis Bárka (Archa) a je jeho grafickým editorom. Jeho tvorbu charakterizuje experimentovanie, hľadanie nových ciest a techník. Po raných figuratívnych dielach začal vytvárať geometrické grafiky a obrazy. V posledných rokoch skúma možnosti vyjadrovania sa prostredníctvom svetla – práve diela s touto tematikou mu priniesli úspech doma i na medzinárodnej úrovni. Popri tvorivej umeleckej činnosti L. Lonoviča je veľmi významná aj jeho pedagogická práca: od roku 1991 je vysokoškolským učiteľom, v súčasnosti docentom Pedagogickej fakulty Univerzity sv. Štefana. V rámci svojej umeleckej a verejnej činnosti zorganizoval množstvo výstav a umeleckých kolónií: od roku 2003 vedie každoročne organizovanú Medzinárodnú kolóniu umelcov v Békešskej Čabe, na ktorú prichádzajú umelci aj zo Slovenska, Poľska, Rumunska a Srbska. Tieto umelecké a kultúrne programy pomáhajú budovať partnerské vzťahy Békešskej Čaby s inými mestami, - povedala vo svojom slávnostnom prejave vedúca Oddelenia školstva, kultúry a športu Metského úradu Mária Túriová Kovácsová.
V divadelnej sále Kultúrneho domu železničiarov hostí z rôznych kútov Maďarska privítali s krátkym kultúrnym program škôlkari Mackó Kuckó z mestskej časti Jamina pod vedením pedagogičky Alžbety Váradiovej. Deti strednej skupiny s kyticou slovenských piesní a tancov zožali v kruhu predstaviteľov národnostných vedúcich obrovský úspech. Po nich báseň Józsefa Attilu Pri Dunaji zarecitoval člen ČOS Sándor Orosz. Po krátkom kultúrnom programe predseda ČOS Michal Lásik a predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová privítali účastníkov akcie a zároveň sa poďakovali organizátorom za dlhoročnú organizačnú prácu. - Náš súčasný svet sa zakladá na demokracii a trhovej ekonomike. Napriek tomu, že ešte nevymysleli a nerealizovali lepší hospodársky a spoločenský systém, pociťujeme jeho tienisté stránky, musíme kritizovať spotrebiteľskú spoločnosť, ktorá ničí osobnosť, jednotlivosť. Chcel by som spomenúť niekoľko takých javov. V prvom rade je to spotrebiteľská spoločnosť, ktorá spôsobuje odcudzenie sa od prírody, od ľudí a nakoniec aj od seba. Hlavným znakom tejto spoločnosti je samota. Ľudia sú osamotení a manipulovaní. Naše motto poukáže na to, ako môžeme tieto negatívne javy odstrániť, ako si môže človek zachovať svoju identitu a kultúru svojich predkov. Kultúra môže vytrhnúť ľudí z týchto negatívnych javov. Kultúru nemôžeme zdediť, všetky generácie ju musia získať pre seba. Len tak ju môžeme získať, keď do tejto činnosti zapojíme našich predkov, - povedal na úvod Michal Lásik. Poradca poslaneckého zboru Békešskej župy József Balogh po úvodných slovách taktiež srdečne privítal účastníkov podujatia. - Pre Békešskú župu je veľmi dôležitá vynikajúca spolupráca s národnostnými samosprávami, ktorých je v župe sedemnásť. Podľa počtu obyvateľstva v najväčšom počte sú Slováci. Spolupráca medzi Slovákmi a nami, je mimoriadne dôležitá. Župná samospráva preto pred niekoľkými týždňami značnou sumou podporila Základnú školu v Slovenskom Komlóši, ktorá zápasila s finančnými problémami. Slováci sú významní v živote Békešskej župy. Sú dôležitým faktorom kultúrneho, spoločenského a hospodárskeho života, - povedal József Balogh a poprial všetkým úspešné rokovanie.
Po úvodných príhovoroch odzneli prednášky o aktuálnych národnostných otázkach. Prvou prednášajúcou bola pedagogička Ilona Oláhová Szászová, ktorá referovala na tému Rok Európy 2012 – Generácie medzi sebou. V prvom rade rozoberala otázku, čo znamená patriť k jednej generácii, problematiku spolužitia starších a mladších generácií a problematiku starnúcej Európy. Ako povedala, jednotlivé generácie nemajú kontakty medzi sebou, alebo keď áno, sú nedostatočné. Podľa nej hlavnou úlohou je vytvoriť styky medzi jednotlivými generáciami. Evanjelický farár na dôchodku Pavol Kovács vo svojej prednáške hovoril o základoch slovenskej evanjelickej duchovnej kultúry, predovšetkým o histórii a o zvykoch Slovákov v Békešskej Čabe. Ako tretia vystúpila so svojím referátom riaditeľka Základnej školy v Jamine Mária Kučerová Szabová, ktorá predstavila prítomným svoju inštitúciu. Ako povedala, z približne tristo žiakov na nižšom stupni sa po slovensky učí šesťdesiat, týždenne dvakrát. Z nich si slovenčinu na vyššom stupni zvolia len máloktorí. Napriek tomu sa tešia, že aspoň po štvrtú triedu je veľký záujem o slovenčinu. Po krátkej prestávke a otvorení prezentácie fašiangových zákuskov nasledovala prednáška podpredsedu Slovenskej samosprávy Békešskej župy Petra Pečeňu. Predseda slovenskej samosprávy v Kardoši referoval na tému Radi sa učíme od svojich predkov. Mladý predseda priblížil publiku problematiku nášho školstva. Zaoberal sa hlavne otázkou, prečo naše slovenské školy nemajú dostatočné množstvo žiakov, prečo zvolia deti radšej maďarské školy a ako by sa dalo konkurovať týmto inštitúciám. Ako povedal, Slovenská samospráva v Kardoši prijala návrh na založenie štipendia pre miestnych žiakov, ktorí sa učia slovenský jazyk v Kondoroši. Žiaci v budúcnosti dostanú štipendium v prípade, ak si zvolia slovenčinu aj na vyššom stupni a potom úspešne absolvujú štátnu jazykovú skúšku buď na základnej alebo strednej úrovni.
Po prednáškach nasledovala diskusia a večera so zábavou. Účastníci stretnutia sa v sobotu oboznámili s pozoruhodnosťami mesta a zúčastnili sa na tradičnej slovenskej zabíjačke v miestnom kultúrnom stredisku a na fašiangovom bále. Na nedeľu organizátori pripravili záverečné stretnutie, kde si účastníci v plodnej diskusii mohli vymieňať názory a spoločne hľadať odpovede na každodenné otázky.
Andrea Szabová Mataiszová
Prvé riadne zasadnutie Valného zhromaždenia (VZ) Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) v kalendárnom roku 2012 sa uskutočnilo v stredu 22. februára. V zasadacej sále sídla CSS bolo prítomných 27 z celkového počtu 29 poslancov, takže predseda najvyššieho voleného zboru Slovákov v Maďarsku Ján Fuzik mohol konštatovať uznášaniaschopnosť VZ. Po jednohlasnom súhlase poslancov s poverením referentky úradu Márie Mateideszovej vedením zápisnice v zmysle nového národnostného zákona bolo treba poveriť overovateľky jej slovenskej, resp. maďarskej verzie. S jednohlasným súhlasom prítomných sa nimi stali Katarína Zuzana Szabová Tóthová, resp. Katarína Kormošová. Po následnom schválení programu sa mohlo začať rokovanie.
Sériu 37 rokovacích bodov odštartoval referát o aktivitách predsedu CSS v uplynulom období, o plnení uznesení VZ CSS a o práci v Slovensko-maďarskej zmiešanej komisii pre záležitosti menšín. Predseda CSS svoj vopred rozoslaný referát doplnil o účasť na bále v XVI. obvode Budapešti – Cinkote, na porade Združenia celoštátnych národnostných samospráv i na rokovaní o konzorciálnej účasti CSS a jej inštitúcií v druhom kole konkurzu TÁMOP. Neskôr, v rámci 32. rokovacieho bodu túto účasť poslanci jednohlasne schválili rovnako, ako aj kompletný prvý rokovací bod. Referát predsedu Výchovno-vzdelávacieho výboru Michala Lásika o rozhodovaní zboru v rámci prenesených kompetencií VZ taktiež bez pripomienok jednohlasne schválilo. O to živšia diskusia sprevádzala 3. rokovací bod o schválení rozpočtu CSS a jej inštitúcií na rok 2012. Poslanec Jozef Havelka upozornil na, podľa jeho názoru, príliš nízky rozpočet nového Strediska pilíšskych Slovákov v Mlynkoch, ako aj na málo financií vyčlenených na kultúru. Ako povedal, v rozpočte je veľa dobrých vecí, ale kvôli týmto problematickým bodom ho nemôže podporiť. Poslankyňa Mária Nagyová upriamila pozornosť na skryté financie medzi riadkami – podľa nej by sa oplatilo zvážiť opodstatnenosť výšky súm vyhradených na niektoré položky ako napr. na deratizáciu, alebo podporu na oblečenie. Poslanec Imrich Fuhl vyzval na zmenu filozofie do budúcnosti, kedy sa CSS zrejme bude musieť pripraviť na šetrenie. Odporučil stanoviť si priority a vyčleniť vyššie rezervy v rozpočte, keďže 1 191 000 forintová rezerva pri súčasnom rozpočte plánujúcim s príjmami i výdavkami vo výške 906 208 000 forintov, je podľa jeho názoru nepostačujúca. Šestnásť hlasov poslancov napokon rozhodlo o prijatí rozpočtu aj s pozmeňujúcim návrhom J. Havelku, na základe ktorého rozpočet v súvislosti so Strediskom pilíšskych Slovákov ráta s jedným vedúcim inštitúcie na plný a s tromi zamestnancami (kultúrny referent, vrátnik, upratovač) na čiastočný úväzok.
Štvrtý a piaty rokovací bod o schválení rozpočtu hospodárskej spoločnosti Legatum s. r. o. na rok 2012, resp. o rozhodnutí o predĺžení finančnej pôžičky CSS Verejnoprospešnej nadácii za Slovákov v Maďarsku na prevádzku štipendijného systému boli jednohlasne schválené.
V súvislosti so schválením mzdovej doplnkovej odmeny predsedu CSS na mesiace december - január poslanec I. Fuhl prezentoval svoje kritické pripomienky narážajúc aj na potrebu šetriť, no 14 hlasov poslancov rozhodlo o jeho odsúhlasení. Vďaka rovnakému počtu hlasov VZ schválilo aj ročnú odmenu predsedu CSS za rok 2011.
Počas nasledujúcich piatich rokovacích bodov poslanci postupne schválili referáty o činnosti piatich výborov CSS: Finančno-kontrolného, Kultúrneho, Mládežníckeho, Náboženského a Výchovno-vzdelávacieho. Posledným rokovacím bodom pred prestávkou bol referát o činnosti Úradu CSS v roku 2011, ktorý sa v zmysle nového národnostného zákona po prvýkrát dostal pred VZ, a ktorý poslanci bez pripomienok schválili.
Referátom o činnosti hospodárskej spoločnosti Legatum s.r.o. a Ľudových novín v roku 2011 I. Fuhl vytkol, že neinformujú dostatočne o niektorých podstatných zmenách v redakcii týždenníka, neobjasňujú príčiny a pozadie niektorých udalostí uplynulého obdobia. Poslanci však po krátkej diskusii oba referáty schválili. Referáty o činnosti Slovenského divadla Vertigo, Slovenského dokumentačného centra, Slovenského osvetového centra, Slovenského pedagogického metodického centra, Verejnoprospešnej nadácie Za Slovákov v Maďarsku, Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, ako aj referáty kurátorky Správy fondu S. Wekerleho I. Klauszovej Fuzikovej, delegáta v Slovensko-maďarskej zmiešanej komisii pre cezhraničnú spoluprácu J. Havelku, kurátora Verejnoprospešnej nadácie ZSM Tomáša Nagya a delegátky Celoštátneho menšinového výboru (OKB) pri Ministerstve národných zdrojov Zuzany Medveďovej o činnosti v roku 2011 poslanci bez vážnejších pripomienok schválili.
Poslanci jednohlasne schválili modifikáciu Zakladajúcich listín škôl prevádzkovaných CSS v Békešskej Čabe, v Novom Meste pod Šiatrom a v Sarvaši, ako aj návrhy o počte skupín a tried v troch ustanovizniach v školskom roku 2012-2013. V dôsledku dvoch neúspešných hlasovaní o osobe šéfredaktora Ľudových novín VZ muselo modifikovať Zakladajúcu listinu Ľudových novín a s tým súvisiace právne dokumenty vydavateľa týždenníka, hospodárskej spoločnosti Legatum, s. r. o. VZ obe modifikácie schválilo. Na predošlé dve nadväzoval tridsiaty bod rokovania – vypísanie súbehu na miesto šéfredaktora Ľudových novín. Ako J. Fuzik informoval prítomných, ten sa podľa návrhu Kultúrneho výboru oproti predchádzajúcej verzii nezmenil. Poslanec a bývalý člen Redakčnej rady týždenníka Zoltán Bárkányi navrhol pridať medzi kritériá na uchádzača pripojenie piatich uverejnených, alebo odznených novinárskych prejavov rôzneho žánru, čo by malo umožniť preverenie uchádzača z odborného hľadiska. Poslanci pozmeňujúci návrh schválili, a vzápätí schválili aj nový súbeh obsahujúci spomenutú modifikáciu. Keďže doterajšia predsedníčka Redakčnej rady Ľudových novín Mária Žiláková sa zriekla funkcie, ďalším rokovacím bodom sa stala voľba jej nového člena. Kultúrny výbor pôvodne navrhoval Petra Pečeňu, napokon však prešiel pozmeňovací návrh Z. Bárkányiho v osobe Gregora Papučka.
V záverečnom bloku poslanci VZ jednohlasne schválili návrhy o účasti CSS a jej inštitúcií v konkurzoch o grantové podpory, o vypísaní súbehu CSS na podporu miestnych slovenských aktivít a masmédií a o vypísaní výzvy na udelenie vyznamenania Za našu národnosť. V súvislosti s miestom konania Dňa Slovákov v Maďarsku, ktoré sa uskutoční 7. júla, sa poslanci jednohlasne rozhodli pre obec Jášč v bakonskom regióne. Podľa slov poslanca Zoltána Szabóa tento región ešte nikdy nemal tú česť usporiadať najväčšie celoštátne podujatie Slovákov, a preto vyjadril svoju radosť nad rozhodnutím VZ.
Na záver VZ predseda CSS upriamil pozornosť všetkých prítomných na konferenciu o nových zákonoch týkajúcich sa národností žijúcich v Maďarsku, na ktorej sprostredkujú informácie nemenej kompetentné osoby ako zástupca štátneho tajomníka pre národnostné záležitosti Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti Csaba Latorcai, vedúci Národnostného oddelenia Ministerstva národných zdrojov Štefan Kraslán, zatiaľ neznámy zástupca Správy fondov Sándora Wekerleho a nie v poslednom rade predseda CSS J. Fuzik. Konferencia sa uskutoční 8. marca o 14. hodine v priestoroch Slovenského inštitútu v Budapešti, kde čakajú všetkých záujemcov. Po podujatí sa od 17. hodiny na rovnakom mieste uskutoční prezentácia troch najnovších publikácií Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. J. Fuzik ukončil rokovanie informáciou, že nasledujúce VZ sa uskutoční 14. mája.
Zlatko Papuček
V uplynulých rokoch sme si už zvykli, že naše organizácie, spolky, kluby a samosprávy usporadúvajú koncom roka zákonom predpísané povinné valné zhromaždenia, resp. verejné zasadnutia. Vedenie budapeštianskeho Klubu slovenských dôchodcov sa v tomto roku rozhodlo referovať svojim členom o minuloročnej činnosti 22. februára. Sála Slovenského inštitútu sa naplnila ľuďmi v zrelom veku. Členov klubu pozdravila riaditeľka hostiteľskej inštitúcie Jana Tomková, ktorá vyslovila potešenie nad tým, že inštitút je dejiskom významného rokovania budapeštianskych slovenských dôchodcov. Zvlášť privítala veľvyslanca Slovenskej republiky Petra Weissa a redaktora Slovenského rozhlasu Michala Hercega. - Som veľmi rád, že mi čas dovolil prísť sem a pozdraviť vás. Stretávame sa často, máme radosť, že Slovenský inštitút je aj vašim kultúrnym zariadením. Mnohí z vás prichádzajú na výstavy a na ďalšie podujatia a užívajú si plody slovenskej kultúry, ktoré sa tu snažíme prezentovať. Chcel by som vám poďakovať pri príležitosti Valného zhromaždenia, za všetku prácu, ktorú robíte v miestnych a vo vyšších samosprávnych orgánoch slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku. Chcel by som vám poďakovať za to, že pestujete, zalievate tie korene, ktoré vás spájajú so slovenskou kultúrou, slovenským jazykom, že ste nositeľmi slovenskej identity a že robíte všetko pre to, aby tie dobré slovenské tradície, ktoré sú na území dnešného Maďarska, udržiavali, - povedal veľvyslanec Slovenskej republiky Peter Weiss a poprial účastníkom Valného zhromaždenia príjemné a úspešné rokovanie.
Na úvod valného zhromaždenia predsedníčka klubu Eva Svitilová privítala prítomných a zagratulovala bývalému predsedovi klubu Ladislavovi Petrovi, ktorý v roku 2011 získal dve vysoké vyznamenania. V septembri prevzal na Pedagogickej fakulte Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity zlatý diplom a v decembri dostal vysoké štátne uznanie, cenu Za menšiny, s ktorou bolo ocenené jeho životné dielo na poli školstva, kultúrneho a verejného života. Po zagratulovaní si účastníci valného zhromaždenia spoločne spomenuli na dvoch zosnulých členov klubu.
V správe o činnosti Klubu slovenských dôchodcov, ktorý pôsobí popri Slovenskej samospráve Budapešti (SSB), pani predsedníčka konštatovala, že vlani navštívili výstavu Národného múzea, kde si pozreli „Košický zlatý poklad“, expozíciu diel Mihálya Munkácsyho v Národnej galérii, usporiadali Deň žien, Batôžkový bál, Slovenské Vianoce, oslavy pri príležitosti 15. výročia založenia klubu, expozíciu prác členov organizácie, návštevu generálnych skúšok budapeštianskych divadiel, zavítali do obce Vácrátót, kde navštívili Botanickú záhradu a park medveďov vo Veresegyházi a zúčastnili sa aj na Dni Slovákov v Maďarsku vo Veľkom Bánhedeši. Výlet na maďarský a slovenský Zemplín vyhlásili už druhýkrát, ale žiaľ, kvôli finančnými ťažkosťami a malému počtu záujemcov sa neuskutočnil. Realizovaný bude začiatkom júna tohto roku. V rámci trojdňového programu sa členovia klubu budú mať možnosť zoznámiť s pozoruhodnosťami mesta Košice, oboznámiť sa s prípravou na post Európske hlavné mesto kultúry, ktoré sa uskutoční v budúcom roku. V rámci tohto výletu navštívia Slovákov v Novom Meste pod Šiatrom, Hollóháze a vo Fizéri.
V nasledujúcom bode finančný referent klubu Ladislav Petro informoval prítomných o minuloročnom hospodárení organizácie. Ako povedal, v minulom roku mali obrat pod miliónom forintov, presne 901 000 forintov. Tá suma je nižšia, ako v predošlom roku, ale je to predovšetkým tým, lebo nadácie, z ktorých predtým čerpali, sú zrušené. Namiesto nich zostal len jediný fond, to je Fond S. Wekerleho. Hlavným prameňom je naďalej Slovenská samospráva Budapešti, ktorá klubu poskytla 200 tisíc forintov v dvoch častiach, od Fondu Sándora Wekerleho dostali tiež 200 tisíc forintov, Slovenská samospráva VI. obvodu zabezpečila 150 tisíc forintov, Slovenská samospráva 13. obvodu 75 tisíc, Slovenská samospráva IV. obvodu 30 tisíc a Slovenská samospráva IX. obvodu 20 tisíc forintov. Pri príležitosti 15. výročia založenia klubu im poskytla Celoštátna slovenská samospráva 60 tisíc a Zväz Slovákov v Maďarsku 50 tisíc forintov. Z členských príspevkov bol príjem 116 tisíc forintov.
Po referáte nasledovalo schválenie plánu činnosti na prvý polrok. Navrhovaná pestrá paleta programov (napr. návšteva Lejárového múzea, výstavy Hrdinovia, králi a svätý v Národnej galérii, výlet do Ostrihomu a Štúrova, návšteva Múzea zlata, prechádzka na Margitinom ostrove a výlet na maďarský a slovenský Zemplín) sa stretla s pozitívnym ohlasom v kruhu členov. Valné zhromaždenie budapeštianskych slovenských dôchodcov sa skončilo pohostením.
Andrea Szabová Mataiszová
Kedysi sa zabíjačky robili takmer v každej rodine, dnes je to už výnimkou. Nájdu sa však obce, kde organizujú zabíjačky tradičným spôsobom. Jednou z nich je Kondoroš, kde sa miestni Slováci rozhodli, že raz v roku budú zakáľať spoločne. Na tradičnom podujatí sa v tretiu februárovú sobotu zišli členovia slovenského klubu a Slovenskej samosprávy v Kondoroši.
Veselý spev, ľudová hudba, dobrá nálada a kulinárske špeciality - to všetko patrí k tradičnej dedinskej zabíjačke, čo nechýbalo ani v Kondoroši. Miestni Slováci mali v miestnostiach reštaurácie Slnečný lúč plné ruky práce už od skorého rána. Kým chlapi predvádzali svoju šikovnosť a silu pri skolení dvestotkilogramového brava, ženy každého núkali domácou pálenkou a zákuskami. Potom nasledovalo spracovanie mäsa na tradičný spôsob. Po očistení brava ženy podľa receptov svojich starých mám urobili jaternice, tlačenku a pečienku. Samozrejme, na večeru podávali aj výbornú kondorošskú polievku „mozgočku“ (kyslá mäsová polievka s cibuľou a so smotanou), plnenú kapustu, pečenú klobásu, hurky (jaternice) a tradičnú domácu tukovú „magáňu“ a rožky, ktoré Kondorošania robili podľa miestnych zvykov.
Podľa slov predsedníčky Slovenskej samosprávy v Kondoroši Judity Krajčovicovej podujatie usporiadali už šiestykrát. Zúčastnili sa na ňom len kondorošskí Slováci, ktorí vykŕmeného brava dostali od jedného miestneho podnikateľa. Darca svoje meno pred verejnosťou utajil, ale meno podnikateľa, majiteľa reštaurácie Slnečný lúč Jánosa Vargu s veľkou radosťou pani predsedníčka pripomenula. Ako povedala, od vlastníkov reštaurácie, ktorí sú zároveň aj členmi slovenského klubu každý rok dostanú zadarmo nielen priestory, ale aj kuchynský riad. Veľmi sa tomu tešia, lebo v týchto miestnostiach sú dané všetky podmienky na kultúrne varenie, pečenie a zabávanie sa. Členovia slovenskej samosprávy a slovenského klubu musia zabezpečiť len brava, korenie, ryžu a šikovné ruky. V tomto roku prvýkrát piekli tukové pagáče, ktoré zhotovili na želanie miestnych Slovákov. Členka slovenskej samosprávy, kuchárka na dôchodku Alžbeta Rosiková zo šiestich kilogramov múky upiekla tradičné slané a sladké, s domácim lekvárom plnené zákusky. - Dbali sme o to, aby sme dodržali všetky starodávne zvyky a zaspomínali sme na zabíjačky z čias našich predkov, - uviedla predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Judita Krajčovičová. „Skoro ráno sme mäsiarov vítali domácim páleným a domácimi zákuskami, na raňajky sa na stoly dostala aj pečienka a pražená krv. Na obed sme ponúkli mäsovú polievku a varené bravčové mäso. Večer sme podávali plnenú kapustu a pečené klobásy.“
Na vydarenej akcii sa zúčastnilo vyše sedemdesiat záujemcov. Čo nezjedli priamo na mieste, rozdelili medzi účastníkmi a odniesli domov. Na zabíjačke sa tradične niekoľko klobás zvýši, ktoré jeden z členov slovenského klubu zaúdi. Tieto klobásy zjedia počas letných výletov, alebo na iných podujatiach.
Andrea Szabová Mataiszová