V sarvašskom Alžbetinom sade sa 28. marca konal tradičný cezpoľný beh. Usporiadatelia včas poslali pozvánky do škôl, aby sa bežci mohli dobre pripraviť na súťaž.
Preteky otvoril hlavný usporiadateľ, telocvikár Ján Benčík, ktorý privítal žiakov slovenskej základnej školy, Gymnázia P. Vajdu, Základnej školy Gy. Benku, Mestskej základnej školy, Základnej školy sv. Štefana a Základnej školy v Békešskom Sv. Ondreji. Pretekalo sa v štyroch vekových kategóriách. Dĺžka trate bola podľa veku 600, 1000, 1200 a 2000 metrov. Po príchode do cieľa každý dostal číslo, na ktorom bolo jeho umiestnenie. Číslo nadiktoval rozhodcom, ktorí zapísali dosiahnutý výkon.
Jarné slniečko ohrievalo usmiate tváre. Každý vzrušene čakal na štart.
Slovenskú základnú školu úspešne reprezentovali nasledujúci žiaci.
I. veková skupina (2003 - 2004): chlapci Bence Seljak, Márk Stančik, Gregor Vaškor a Adam Bliznák obsadili 3. miesto. Dievčatá Viktória Folytánová, Katka Gállová, Virág Liptáková a Tamara Parajžová skončili tiež na 3. mieste.
II. veková skupina (2001 - 2002): dievčatá Alíz Nergešová, Bernardetta Kurlíková, Gabriela Mravíková a Bernardett Šipková. Alíz Nergešová dobehla na 3. mieste, čím pomohla celému družstvu, ale aj ostatné dievčatá skončili v prvej desiatke a od víťazstva ich delili len dva body. Chlapci skončili na štvrtom mieste napriek tomu, že Bálint Seljak dobehol ako štvrtý.
III. veková skupina (1999 - 2000): chlapci Robert Šomogyi, Norbert Kováč, Ladislav Balatoni a Dávid Špringel obsadili 3. miesto. Dievčatá sa nedostali na stupeň víťazov.
IV. veková skupina (1997 - 1998): chlapci Bence Győző, Gábor Bakró, Zsolt Lipták a Zoltán Vaškor. Bence Győző v súťaži jednotlivcov každý rok stojí na stupni víťazov, tento krát ho od víťazstva delil len jeden meter. Jeho zásluhou chlapci obsadili 2. miesto. Dievčatá Dora Pribelská, Sabina Lalušková a sestry Hajnalka a Csilla Bertókové skončili na 3. mieste.
Celé športové podujatie sa konalo v príjemnej atmosfére. Najúspešnejší bežci hrdo išli s medailami na krku cez mesto do svojej školy. Všetkým gratulujeme!
Zlatka Lišková
Veľká noc je hádam najtradičnejším sviatkom roka. Je obdobím, ktoré priam žiada, aby sme sa zamysleli nad významom a pestrosťou ľudových zvykov a obyčají. Aj preto sme sa rozhodli, že namiesto tradičného predstavenia veľkonočných zvyklostí vás oboznámime s veľkým plánom malej slovenskej obce Dengelegu (Egyházasdengeleg), ktorá v záujme zachovania tradícií koncom februára tohto roku zaslala žiadosť o dotáciu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ).
Projekt „Novohradské tance v tradičných slovenských krojoch“ vznikol v spolupráci so Združením dengelegských Slovákov „Švagor“, ktoré si zvolilo za cieľ pomáhať tunajšiemu obyvateľstvu v realizovaní rekreačných, vzdelávacích a kultúrnych programov. „Je nám veľkou cťou, že môžeme poskytnúť zázemie a spolupodieľať sa na takom užitočnom projekte,“ povedala predsedníčka združenia Eva Berkesová Pernyeová. Podobný názor má aj vedúca folklórneho súboru Zuzana Mayerová, ktorá dodala: „Už 10 rokov vystupujeme na podujatiach, minulý rok sme sa zúčastnili na tridsiatich. Bolo by dobré, keby sme mali vlastné kroje a nemuseli si ich ustavične požičiavať.“ Nezávislý súbor „Tancujúce päty“ vznikol v roku 2002, v súčasnosti má 16 členov a zaujímajú sa oň aj z okolitých obcí. Zakladateľka súboru nám prezradila aj to, že členovia popri skúškach majú hodiny fonológie, aby si zdokonalili slovenskú výslovnosť. Usilovní tanečníci veria, že dotačná komisia podporí ich projekt.
Na zakladajúcom valnom zhromaždení v roku 2005 si združenie „Švagor“ za prvoradý cieľ zvolilo zachovanie kultúry tunajšej slovenskej národnosti. Práve preto sa jeho vedenie rozhodlo, že pomôže folklórnemu súboru „Tancujúce päty“, ktorý sa snaží nielen zachovať slovenské ľudové zvyky a prehlbovať slovenskú identitu, ale aj motivovať k tomu deti a mládež. Obec však nemá finančné prostriedky na to, aby mohla pre jeho členov zabezpečiť kvalitné autentické ľudové kroje, totiž už samotný materiál, z ktorého zhotovujú tieto odevy, je drahý. Záujem o uchovávanie slovenských tradícii sa prejavuje aj v tom, že množstvo tanečných odevov ušili rodičia a obyvatelia bez nároku na odmenu. „ÚSŽZ poskytol príležitosť na to, aby sme formou projektu spravili veľký krok v živote folklórneho súboru a zároveň dali občanom na vedomie, že slovenská národnosť v Maďarsku nie je osamelá, je obklopená inštitúciami, ktoré rady a vďačne pomôžu, aby korene tunajšej Slovače neostali zahalené časom,“ vyjadril sa starosta obce Tamás Zsiga.
Optimistickí obyvatelia Dengelegu sú si vedomí dôležitosti, užitočnosti a možného prínosu projektu, preto veria v jeho schválenie. O tom, ako sa rozhodla dotačná komisia ÚSŽZ, sa dozvedia v máji tohto roku. Držíme im palce!
A. Rusnák
V uplynulých týždňoch mali naši čitatelia možnosť spoznať štipendistov Nadácie pre nadaných. Je to program na podporu žiakov 7. a 8. tried základných škôl, ktorí sa popri svedomitom štúdiu snažia zdokonaliť sa v slovenčine a v znalosti slovenskej kultúry, ktorí sa aktívne zúčastňujú na súťažiach pre základné školy, na kultúrnych a spoločenských podujatiach Slovákov v Maďarsku a chceli by pokračovať v štúdiu na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti. Ako sme už o tom písali, účastníci programu nemôžu sedieť na vavrínoch: plnia požiadavky stanovené nadáciou. Tak napríklad zostavujú projektové práce, zúčastňujú sa na rôznych súťažiach, teda cieľavedome si rozširujú znalosti slovenského jazyka a vedomosti o slovenských reáliách. V našom novom seriáli prinášame práce, ktoré napísali v období, keď sa uchádzali o štipendium.
Volám sa Elizabeth Kollárová a chodím do siedmej triedy. Mám dvanásť rokov a narodila som sa 29. marca v Budapešti. Bývali sme v XV. obvode, v Rákošpalote. Keď som mala dva roky, presťahovali sme sa do VIII. obvodu, Jozefova. Teraz bývame na Rákócziho triede. Neďaleko od nás je Slovenský inštitút a tri domy od nás slovenská evanjelická fara. Tu som už vystúpila a recitovala na vianočnej bohoslužbe, aj na Deň pedagógov.
Moja mamička Katarína Kollárová má 41 rokov. Jej mamička sa volá Edburg Bato a pracovala ako farmaceutická laborantka v Nemecku a na Slovensku. Má 71 rokov a býva v Nemecku. Môj starý otec František Jozef Bato, bohužiaľ, už zomrel. Bol zubným lekárom. Jeho matka pochádzala z Perbálu (so svojimi rodičmi bývala v Pilisborosjenő) a jeho otec z Kecskemétu, ale bývali v Szigetszentmiklósi. Žiaľ, prastarý otec veľmi skoro zomrel. Môj dedko mal vtedy dvanásť rokov. Mamička mi povedala, že to bolo vo vojne. Prababka vtedy ostala sama a môj dedko, najstarší z troch detí, musel pomáhať uživiť rodinu. Pracoval v Szigetszentmiklósi vo fabrike na výrobu lietadiel. Aby mohol pracovať v továrni, museli uviesť, že je o dva roky starší. Po druhej svetovej vojne sa v čase výmeny obyvateľstva odsťahovali na Slovensko, do dedinky Imeľ, potom do Nesvád. Môj starý otec mal vtedy 15 rokov. Keď sa oženil s mojou starou mamou (nazývam ju Nanny), presťahoval sa do Nemecka. Tam sa narodila moja mamička. Keď mala deväť rokov, vrátili sa na Slovensko. Bývali v Mužle pri Štúrove. Mamička chodila do slovenskej základnej školy a na Gymnázium v Štúrove a študovala v Budapešti. Je učiteľkou na Slovenskej škole v Budapešti. Vyučuje slovenčinu a nemčinu. Môj otec László Kollár má 43 rokov a je učiteľom. Otec je z Maďarska. Jeho mamička Rozália Zsigmondová pracovala na sekretariáte Rady ministrov. Jej manžel, môj dedko László Kollár, bol vedúcim skladu. Bohužiaľ, obidvaja (nagyi a tata) už zomreli, ale veľmi dobre sa na nich pamätám. Hlavne so starou mamou sme mali veľa srandy. Veľmi mi chýbajú. Predkovia otca sú Slováci. Pochádzajú z Vácrátótu a z XV. obvodu Budapešti. Ľutujem, že môj otec nehovorí po slovensky, ale už som ho naučila zaspievať jednu pesničku a niekoľko slov, napríklad pokladček. Niekedy ma tak aj prezýva. Doma sa rozprávame po nemecky, alebo po slovensky, len s oteckom po maďarsky. Mám aj šesťročného bračeka. Volá sa Norwin Sebastian Kollár. Chodí do slovenskej materskej školy. V septembri sa stane prvákom Slovenskej školy v Budapešti.
Rada športujem. Chodím plávať a v škole máme aj športový krúžok. Môj najobľúbenejší šport je basketbal. Aj môj otec hral basketbal, dokonca aj v Maďarskej národnej lige (NB1). Niekedy sa aj spolu hráme. Viem, že šport je veľmi zdravý. Keď som bola menšia, chodila som sedem rokov na umeleckú gymnastiku. Teraz robím spolu s Norwinom aikido. Vo voľnom čase čítam, počúvam hudbu, fotografujem, alebo sa hrám s bratom. Doma máme veľa kníh. Striedavo čítam slovenské, maďarské a nemecké knihy. Mamička ma naučila čítať po nemecky. Bolo to veľmi ťažké, ale teraz som rada, že je mi jedno, v akom jazyku čítam. Rada varím s mamičkou. Najčastejšie pripravujeme spolu obed alebo večeru. Pri varení a pečení sa veľa rozprávame a žartujme. Pripravujem aj „vitamínové bomby". Každý deň jeme ovocie, ale v sobotu a v nedeľu ja pripravujem veľký tanier plný nakrájaného ovocia. Jeme aj veľa zeleniny. Najlepšie mi ale chutí mamičkina ovocná torta. Cez víkend pomáham mamičke. Upratujeme spolu. Okrem toho rada vyšívam. Teraz vyšívam obrúsok s motýlikmi. Mám rada zvieratá, preto by som sa chcela stať zverolekárkou. Keď budem zverolekárkou, môžem pomáhať zvieratám.
Po ukončení ôsmeho ročníka by som chcela ďalej študovať na Slovenskom gymnáziu v Budapešti, aby som sa ešte lepšie naučila po slovensky. V škole sa učíme aj angličtinu a maďarský jazyk a literatúru. Mám rada moju školu. Podľa mňa je to najkrajšia škola. Máme tu zaujímavé krúžky, ktoré rada navševujem. Sú to: šport (pre chlapcov floorball a pre dievčatá basketbal), ľudový tanec, chemický krúžok, matematika a plávanie. Keď som bola piatačka, chodila som na novinársky krúžok. Bola som šéfredaktorkou školského časopisu. Keď bol časopis hotový, pani učiteľka ho poslala na súťaž do Žiliny, kde sme vyhrali druhé miesto. Dostali sme za to pekné knihy. Bola som aj členkou divadelníckeho krúžku. Rada recitujem. Viackrát som už vyhrala na recitačných súťažiach. Na basketbalových zápasoch sme, bohužiaľ, ešte nevyhrali, ale pripravujeme sa na prvé kolo Žiackej olympiády v basketbale, ktorá sa uskutoční v našej škole. Bola som aj na školskom kole OÁTV zo slovenského jazyka a slovenského národopisu. Ešte neviem, či postúpim do ďalšieho kola. Na školskej prírodovedeckej súťaži som obsadila druhé miesto. Už som spomenula, že rada tancujem. Vždy sa teším, keď môžeme vystupovať s ľudovými tancami. Tento rok naša škola oslavuje 60. výročie. Aj na tieto oslavy sa chystáme s tancami. Moje obľúbené predmety sú chémia a biológia. Viem, keď chcem byť zverolekárkou, musím byť dobrá z týchto predmetov. Pre mňa sú aj cudzie jazyky veľmi dôležité. Keď sa mi nepodarí byť zverolekárkou, tak by som mohla byť tlmočníčkou. Mám rada svoju triedu. V triede sme len desiati. Cítim sa tu dobre, lebo nás je päť dievčat a päť chlapcov. Moja najlepšia priateľka je aj moja spolužiačka Antonella Morongová. Často sa učíme spolu. V triede sedíme vedľa seba.
Ešte som nespomenula, že v Nagymarosi máme drevenú chatu. Veľmi radi tam chodíme s celou rodinou. Cítime sa tam veľmi dobre. Tečie tam Dunaj a oproti nám sa týči Vyšehrad. Večer ho osvietia a vtedy vyzerá ako palác z rozprávky. V Nagymarosi často hráme basketbal, alebo sa ideme bicyklovať a robíme menšie túry po okolí. Vtedy sa zastavíme aj v cukrární a dáme si zmrzlinu. Kompou prejdeme do Vyšehradu, kde navštívime Palác kráľa Mateja alebo Vyšehradský hrad. Keď je teplo, ideme sa kúpať do Dunaja. Tu ma rodičia a ujo Peter, náš sused, ktorý bol aj učiteľom telocviku, naučili plávať.
V Nagymarosi je vždy prekrásne a to v každom ročnom období. Z Nagymarosu nie je ďaleko do Štúrova. Tam sa prechádzame pri Dunaji, odkiaľ pekne vidieť ostrihomskú Baziliku. V októbri chodievame na štúrovský jarmok, kde sú aj kolotoče. Mamička mi ukázala základnú školu a gymnázium, kde sa učila.
V Štúrove si vždy dám vyprážaný syr s tatárskou omáčkou a s hranolkami. Tam ho robia najlepšie. V Nesvadoch a v Hurbanove bývajú mamičkini príbuzní (ujo, teta, sesternice a bratrancovia). Aj ich často navštevujeme.
Cez prázdniny často cestujeme do Nemecka navštíviť Nanny (starú mamu) do Gery. Je to v Turínsku (Thuringen). Som tam veľmi rada. Často chodievame do zoologickej záhrady, na výlety a navštevujeme príbuzných a priateľov. Veľmi pekný je rozprávkový les neďaleko Gery a rozprávková jaskyňa, kde nám ukazujú cestu trpaslíci a víly. Vlani sme boli aj v prírodovedeckom múzeu, ktoré sa bračekovi tak páčilo, že nechcel ísť domov. Keď sme v Nemecku, ideme vždy aj k Ortwinovi. Je to mamičkin brat, ktorý býva v Pforzheime. Je to v Čiernom lese. Stromy tam rastú tak husto, že les je naozaj „čierny". Aj s Ortwinom robíme veľa výletov. Minule nás zobral do Donaueschingenu. Tam pramení Dunaj. Bolo to veľmi zaujímavé. Myslela som, že pôjdeme do lesa k nejakému potôčiku - ale nie! Dunaj pramení v záhrade kaštieľa Furstenberg. Prameň vyzerá ako obrovská studňa. Je tam veľa pamätných tabúľ - aj slovenská, z krajín, ktorými Dunaj preteká.
S triedou chodievame každý rok na školský výlet. Navštevujeme pekné hrady, zámky a kaštiele, parky a mestá. Apropo výlet! Ako štvrtáčka som bola na Slovensku v Škole v prírode v Detvianskej Hute. Viackrát som bola na lyžiarskom výcviku v Lazoch pod Makytou. Aj v Budapešti robíme menšie výlety s rodinou. Navštevujeme múzeá, chodievame do kina alebo do divadla. Boli sme aj na Rybárskej bašte a navštívili sme aj Matejov kostol. Mamička mi ukázala univerzitu, kde študovala. Keď je pekné počasie, ideme na Margitin ostrov alebo na detské ihrisko za naším domom, kde sa hráme s Norwinom.
Veľmi ma zaujala táto práca. Pri bádaní som si spomenula na pekné zážitky a dozvedela som sa mnoho zaujímavých vecí o našej rodine a mojich predkov. Osud ich poslal až za hranice. Ale ja, vnučka a pravnučka, som sa po „dlhom putovaní po svete" vrátila k slovenským koreňom mojej rodiny v Maďarsku.
Elisabeth Kollárová
Diplom
Taký lov po diplomoch a diplomovkách (diplomových prácach) tu ešte nebol! A to všetko spôsobila jedna dizertačná práca! Ktorá bola opísaná, ukradnutá, plagizovaná. Hoci jej „autor“ to popiera a bude hľadať satisfakciu na súde. Ale to už pravdepodobne nebude zaujímať nikoho. A keď to aj bulvárne médiá odsledujú, budú to kvalifikovať ako „akt dovarenia“ vo vlastnej šťave. Možno sa ešte trocha oživia po internete žarty na úkor nášho exdoktora báčika Paľa, ale to už bude všetko, kauza postupne vychladne.
Treba však hľadať iné. Ak je to možné, také, ktoré zatlačia do úzadia prezidentský plagiát. To by bolo, keby vysvitlo, že Jurčan kradol – aj duševný majetok! Takže v Päťkostolí, kde študoval, sa rozšírilo, že vraj ani diplomovku nemusel napísať, svoje dva diplomy získal bez takejto písomnej práce. Táto stopa je nádejná, pretože darmo sa expremiér vytasil vysokoškolským indexom (žiackou knižkou), kde je napísané, že síce nie bohvieako slávne, ale absolvoval obhajobu diplomovej práce, avšak samotnú zviazanú diplomovku zatiaľ nenašiel. Vyhovára sa, že v posledných rokoch sa sťahoval niekoľkokrát, vraj je niekde na spodku nejakej škatule. Jasné! Nájde ju na svätého Dindi!
Opačná strana neotáľala a chcela sa pozrieť na Urbanovu diplomovú prácu. Nemohla, pretože dekan právnickej fakulty zakázal vydať ju niekomu do rúk. Už-už sa začali po meste šíriť posmešné klebety, že premiér ani nemá vysokoškolské vzdelanie. Ale sa z tmy opäť vynoril jeho osobný hovorca Remenár, ktorý prisľúbil okamžite sa skontaktovať s dekanom a do niekoľkých dní hľadanú diplomovku zverejniť. (V čase uzávierky tohto čísla sa tak ešte nestalo!)
Nuž, lavína sa spustila, všetci, ktorí pred 20 rokmi, nebodaj v starom režime získali svoj doktorský titul, môžu sa triasť. Parlamentný frakčný šéf vládnej strany Lazar dokonca naznačil všeobecné previerky vedeckej obce. Lebo koniec koncov tá je na vine, že Plagi bá´, a spolu s ním aj jeho mentor sa dostali do problémov.
Ja by som však povedal: pokoj! Veď väčšina, vrátane politikov, doktorát nemá. Ani Pánboh ho nemal. Tu je niekoľko dôvodov, prečo: publikoval jedinú vec, aj tú v hebrejčine, nemohol sa odvolávať na nikoho, kto by bol potvrdil jeho tézy, ktoré nezverejnili žiadne uznávané noviny, podaktorí spochybňujú, či to vôbec napísal on, keď sa mu nejaký pokus nepodaril, zaplavil laboratórium vodou, málokedy sa objavil na prednáškach a seminároch, zväčša tam posielal svojho syna, trval na desiatich zásadách, ktoré však sotva koho zaujali (viď napr. 7. prikázanie: Nepokradneš!)...
Z iniciatívy predsedníčky Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Márie Nagyovej usporiadali koncom marca v sídle župnej samosprávy v Tatabányi informačné fórum pre predstaviteľov národností. Témou fóra boli aktuálne otázky týkajúce sa modifikovaného zákona o národnostiach, podpory národnostných samospráv a aktuálne súbehy.
Predseda Valného zhromaždenia Komárňansko-Ostrihomskej župy György Popovics vo svojom privítacom prejave podporil iniciatívu a prisľúbil všemožnú pomoc ich zboru. Ako povedal, zákon o národnostiach, ktorý vstúpil do platnosti začiatkom tohto roku, poskytuje príslušníkom národností v Maďarsku nové rámce a možnosti, ale aj väčšiu ochranu. „Jeho ideológiu najlepšie vystihuje fakt, že namiesto pojmu menšiny používa výraz národnosti. Nový dvojtretinový zákon je v súlade s novým Základným zákonom, ktorý v preambule zdôrazňuje, že si váži tu žijúce národnosti, uznáva ich za súčasť maďarskej politickej spoločnosti a štátotvorných činiteľov. Skoncipovanie tejto myšlienky je nasledovaniahodné a jedinečné aj v európskom meradle,“ povedal Gy. Popovics.
Národnostný radca VZ Emil Ujházy poznamenal, že v novej legislatíve je dôraz na práve hlásiť sa k národnosti a zmienil sa o potrebe rozšírenia kultúrnej autonómie národností.
Po príhovoroch sa ujal slova vedúci odboru Ministerstva verejne správy a spravodlivosti Miklós Budai, ktorý hovoril o doplnkových podporách národnostných samospráv udeľovaných na základe splnených úloh a o novom národnostnom zákone. V súvislosti s diferencovanou podporou vyzval členov národnostných samospráv, aby nezabudli, že ročne musia mať aspoň štyri riadne a jedno verejné zasadnutie, o ktorých musia spísať zápisnice a do 15 dní ich poslať do tzv. vládnych úradov.
Informácie o grantoch Správy fondu Sándora Wekerleho poskytla Ildikó Balázsová. Ako povedala, do konca marca budú uverejnené tohtoročné súbehy. V budúcnosti bude možné podávať projekty aj elektronickou formou, v súvislosti s tým usporiadajú kurzy po celom území Maďarska.
Na národnostnom informačnom fóre v Tatabányi sa zúčastnili predstavitelia všetkých národností žijúcich v tomto regióne, najaktívnejší boli Slováci.
Zsuzsanna Borbásová Bodrogiová (ef)
V obci Tárnok som ešte nikdy nebola. Vedela som o nej len toľko, že leží dvadsať kilometrov juhozápadne od Budapešti a že tárnocká slovenská samospráva je členom regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina. Začiatkom tohto roku sa uskutočnilo valné zhromaždenie spolku v Kerepeši, kde som sa dozvedela, že Slováci v Tárnoku v marci usporiadajú Krvatačku. Bola som zvedavá, čo to vlastne je a preto som sa rozhodla stretnúť sa tesne pred akciou s predsedom Slovenskej samosprávy v Tárnoku Jánom Lepňákom. Pán predseda ma privítal vo svojom rodinnom dome, kde sme sa trochu porozprávali o miestnych Slovákoch, potom sme sa vyviezli na Starý vrch. Tu pred jednou pivnicou sa schádzali členovia Spolku pre zachovávanie tradícií Hajtóka v miestnych ľudových krojoch, ktorí si precvičovali piesne, ktoré potom predniesli v kultúrnom programe. Pán predseda mi predstavil členku slovenského voleného zboru Annu Sümegiovú, ktorá mi prezradila pôvod tohto tárnockého zvyku.
Ako povedala, vo veľkoobci, ktorá má približne desaťtisíc obyvateľov, žijú Slováci od 18. storočia. Potomkovia pôvodných osídlencov dodnes oduševnene pestujú miestne slovenské tradície a zvyky. Jedným z nich je Krvatačka, ktorú usporadúvajú vždy začiatkom jari. Nezvyčajné pomenovanie odôvodňujú „občerstvením krvi“, prebúdzaním sa prírody. Kedysi v deň Zvestovania Pána obyvatelia Tárnoku vychádzali k pivniciam na Starom vrchu, kde sa pri speve a priateľských rozhovoroch tešili jari. Koncom minulého storočia tento zvyk upadol do zabudnutia, ale pred piatimi rokmi sa miestni Slováci a Maďari spojili a oživili ho.
Krvatačku tohto roku usporiadala obecná samospráva, kultúrny dom, knižnica a slovenská samospráva spolu s miestnymi občianskymi organizáciami 31. marca.
Účastníci osláv sa zvyčajne zídu pri kultúrnom dome a odtiaľ idú spoločne ku kamennému krížu na Starom vrchu. Tentoraz kvôli silnému vetru a chladnému počasiu museli ísť na autách. Pri kamennom kríži na úbočí vrchu miestny rímskokatolícky farár József Bódai požehnal kríž a všetkých prítomných. Po liturgii sa sprievod vydal k javisku. Tárnočanov a ich hostí privítala riaditeľka kultúrneho domu Katalin Vasváriová Élőová. Farár J. Bódai požehnal chotár a orodoval za bohatú úrodu. Starosta veľkoobce Gábor Szolnoki vo svojom slávnostnom príhovore poďakoval všetkým za účasť. Ako povedal, je to milá a dôverná slávnosť, ktorá sa z roka na rok opakuje a ktorá po slávnostnej časti v prírode pokračuje v kruhu priateľov v pivniciach. Pán starosta nezabudol spomenúť aj ďalšie významné akcie Tárnočanov. - Najbližšie sa v takom rodinnom kruhu stretneme koncom mája, keď budeme oslavovať Deň sv. Urbana. Okrem toho v tomto roku prvýkrát zapálime Svätojánske ohne. Oslavy na sv. Jána sa uskutočnia 24. júna, - povedal G. Szolnoki.
- Možno nie každý vie, že ešte aj v minulom storočí žilo v Tárnoku veľa slovenských rodín, - povedala členka miestneho slovenského voleného zboru Anna Sümegiová. - Preto sa pokúšame zachovať krásne slovenské piesne, hudbu a tradície pre naše deti a vnúčatá. S príchodom jari, keď sa tráva začne zelenať, kvitnú stromy a kvety a zo všetkých strán sa ozýva spev vtákov, oslavujeme prvý slovenský sviatok v roku, Krvatačku. Tento pekný deň už dlhé roky vábi Tárnočanov a ich hosťov na Starý vrch, kde sú rady pivníc, na ktoré sme veľmi pyšní. Dievčatá tu zbierajú kvety, chlapci pletú korbáče, ženy kladú na stoly všakovaké dobroty a muži ponúkajú hostí vlastným vínom. Ľudia zabudnú na každodenné starosti a pri dobrom víne a harmonike si zaspievajú. Krásne ľudové piesne a zvuk harmoniky sa rozliehajú do celého okolia. Aj dnes k nám prišli ľudové spevácke zbory z okolitých obcí, aby spolu s nami oslávili tento pekný deň tak, ako to kedysi dávno robili naši predkovia, - povedala bývalá učiteľka a odovzdala javisko miestnym kultúrnym telesám. Ako prví vystúpili členovia miešaného speváckeho zboru Hajtóka, po ktorých nasledoval spevácky zbor Žltá ruža, žiačky miestnej základnej školy F. Rákócziho II. s recitáciami maďarských básní, miešaný spevácky zbor Harmónia z Érdu a na záver miestny zbor Gaudium. Po kultúrnom programe sa v obnovenom kameňolome uskutočnilo otvorenie výstavy tárnockých a érdskych umelcov.
Pre radosť detí pred pivnicami boli inštalované tzv. remeselné dielne, v ktorých si mohli vyskúšať svoju šikovnosť a zdobiť medovníky, pliesť korbáče, alebo robiť veľkonočné ozdoby z papiera a vaječných škrupín.
Andrea Szabová Mataiszová
Dabaš-Šára leží 50 km južne od Budapešti, je súčasťou mesta Dabaš, ktoré tvoria štyri kedysi samostatné osady: Šára, Gyón, Dolný Dabaš a Horný Dabaš.
Okolie obce Šára bolo obývané už pred tatárskymi vpádmi, počas ktorých však bolo vyplienené. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1264. Plynulý rozvoj osady prerušil príchod Turkov. Po ich odchode majiteľ tohto kraja generál Krištof Vorster v roku 1696 pozval na vyľudnené územie slovenských kolonistov. Po Rákócziho povstaní sa dedina opäť vyľudnila a do roku 1708 nefigurovala v súpisoch. V roku 1712 generál Vorster začal opäť znovuosídľovať územie. Noví osadníci pochádzali zo slovenských katolíckych rodín, ich potomkovia tu žijú dodnes. Osídľovanie prebiehalo vo viacerých fázach, takže kolonisti prichádzali z rôznych oblastí. Podľa priezvisk možno usúdiť, že to bolo z juhu a zo západu dnešného Slovenska, ale aj zo Sliezska. Šáranskí slovenskí katolíci si hneď po príchode postavili kostol a cirkevnú školu, aby mohli pestovať svoju vieru a materinský jazyk. Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie bol vybudovaný s jednou vežou v r. 1753-1757. Postavili ho na mieste kaplnky v neskorobarokovom štýle. Vysviacka sa uskutočnila v roku 1759, interiér dokončili roku 1786. Kazateľnica pochádza z vacovského kostola piaristov. Kalváriu postavili roku 1808. Kostol je umeleckou pamiatkou. Viera je popri zachovávaní ľudových tradícií a slovenského jazyka najdôležitejším prvkom každodenného života Šáranov.
V dnešných troch mestských častiach (Dabaš, Gyón a Šára) pôsobia tri základné školy, ktoré prevádzkuje mestská samospráva, a v Šáre je aj rímskokatolícka základná škola. V meste sú detské jasle, tri materské školy, základná umelecká škola, dve stredné a jedna odborná škola. Najdôležitejšími kultúrnymi inštitúciami mesta sú Osvetové stredisko L. Kossutha, kúria Móricza Halásza v Gyóne, Oblastný dom a Dom závinov v Šáre.
V Šáre už dlhé roky pôsobia dve škôlky, ktoré tvoria jednu inštitúciu. Obe nám predstavila ich vedúca Helena Mrázová Černáková:
- Naša národnostná materská škola sídli v dvoch budovách. Kedysi sme mali jednu veľmi starú budovu, ktorú v roku 1998 zbúrali a namiesto nej v tom istom roku postavili novú. V tejto modernejšej budove neďaleko Domu závinov pôsobí Materská škola Dúha. Druhá budova je od nej vzdialená asi poldruha kilometra, nachádza sa na hlavnej ulici, vedúcej do Dabašu. Je to škôlka Slnečný lúč, ktorá pôsobí od roku 1976. Momentálne máme 159 detí, ktoré sú zaradené do siedmich skupín. Škôlka Slnečný lúč má štyri a Dúha tri skupiny. Vo veľkých skupinách je 48 detí. Sme slovenskou národnostnou škôlkou. Zachovávanie slovenských ľudových zvykov a úcta k materinskému jazyku našich predkov zohráva u nás mimoriadne dôležitú úlohu. Odráža sa to aj v našom ročnom pláne práce a v odbornom programe inštitúcie nazvanom „Kompas“, ktorý je výsledkom takmer dvojročnej práce pedagogického zboru. S poľutovaním musím konštatovať, že dva a pol-, trojročné deti, ktoré k nám prichádzajú, nie sú zo slovenského prostredia. Žiaľ, asimilácia je natoľko silná, že mnohé z nich v škôlke počujú slovenské slovo prvýkrát v živote. Napriek tomu rodičia si nárokujú slovenskú výučbu, čo je pre nás veľmi potešiteľné. V čase zápisu každého informujeme o tom, že popri maďarskej výchove u nás prebiehajú rozvojové zamestnania aj v slovenskom jazyku. To znamená, že jazyk si deti osvojujú aj prostredníctvom národnostných zvykov. Zatiaľ sa ani jeden rodič nesťažoval na náš odborný program. Stáva sa, že k nám zapíšu dieťa z inej mestskej časti len preto, lebo rodič má slovenské korene, - informovala nás pani riaditeľka.
Ako povedala, deti dostanú silné základy zo slovenčiny, čo potom zužitkujú v základných školách Ferenca Rákócziho II. alebo v Katolíckej škole svätého Jána, kde tiež prebieha výučba slovenčiny. - Základy slovenského jazyka si deti osvoja prostredníctvom riekaniek, básničiek, pesničiek a rozprávok. Hovoríme s nimi nielen po maďarsky, ale aj po slovensky, a to po celý deň. Zachovávanie tradícií je organickou súčasťou našej každodennej výchovnej práce. Našim deťom nielen rozprávame o zvykoch, ale im ich občas aj predvedieme pomocou rekvizít, ktoré máme v každej miestnosti. Motivuje nás cieľ obohatiť deti o cenné poznatky zo života ich predkov, aby mohli byť hrdé na svoje korene. V dvoch škôlkach pracuje 15 učiteliek, trinásť z nich má slovenské vzdelanie, ony tvoria tzv. pracovnú skupinu slovenčinárov. Väčšina z nás absolvovala bývalú Strednú odbornú školu pedagogickú J. Bema v Budapešti. Učiteľky so slovenským vysokoškolským diplomom ukončili väčšinou sarvašskú vysokú školu. Len tie pedagogičky nie sú zo Šáre, ktoré neovládajú slovenčinu. Ostatné sme sa tu narodili, tu sme vychodili slovenskú základnú školu a tu žijeme. Ja osobne pôsobím v škole už tridsať rokov. Hneď po absolvovaní vysokej školy v roku 1980 som sa vrátila do rodného mesta a odvtedy tu pracujem. Na čele inštitúcie som od roku 2003, - povedala Helena Mrázová Černáková. Počas uplynulých deväť rokov pani riaditeľka prilákala do inštitúcie niekoľko slovenčinárok, ktoré už roky pracovali v iných materských školách a o ktorých vedela, že im leží na srdci šáranská slovenská kultúra a jazyk. - Predtým sa v každej skupine venovali deťom dve učiteľky, z ktorých len jedna mala slovenské vzdelanie. Dnes len v dvoch skupinách pracujú také pedagogičky, ktoré vedia len po maďarsky. V ostatných piatich vekových skupinách zamestnania prebiehajú paralelne v dvoch jazykoch. Z jedenástich technických zamestnancov ovládajú slovenčinu ôsmi. Učiteľky pri svojej práci úspešne využívajú aj pomocné zošity Slovenského pedagogického metodického centra (SPMC) Celoštátnej slovenskej samosprávy, ale aj my sme si vytvorili podobné, napr. odbornú príručku vyučovania slovenských výrazov, slovných spojení a viet. V rámci zamestnaní telesnej výchovy, spevu a ďalších používame vlastné príručky, do ktorých sme si zapísali modelové vety. Tie potom sústavne používame na zamestnaniach. Sme v podstate v „každodennom“ styku so SPMC, pravidelne sa zúčastňujeme na jeho podujatiach. Boli sme účastníkmi metodických dní v Sarvaši, v Békešskej Čabe, v Slovenskom Komlóši, ale aj v Santove, - povedala.
Ako sme sa od Heleny Mrázovej Černákovej dozvedeli, materské školy sú organicky napojené na kultúrny život mesta. Majú dobré kontakty s miestnym speváckym zborom Rozmarín, s ktorým deti občas aj spoločne vystupujú napr. na oberačkových slávnostiach. Vtedy sú dvere Materskej školy Slnečný lúč otvorené pre všetkých záujemcov. Deti si oblečú miestny ľudový kroj, rodičia prichystajú domáce zákusky, víno a nealkoholické nápoje, ktorými núkajú účastníkov oberačkových slávností. Potom sa uskutoční krátky kultúrny program škôlkarov. Detičky vystúpili aj v programe Chodenie s betlehemom, ktorý predviedli v miestnom kostole. Na Vianoce deti zvyčajne ozdobia stromček v miestnom dedinskom múzeu, a to klasickými ozdobami. Nechýbali ani pri vítaní jari, keď s naširoko otvorenými očkami sledovali, ako členovia speváckeho zboru Rozmarín a tanečnej skupiny Borovenka pália Kyselicu. Pred Veľkou nocou sa stretávajú v Oblastnom dome, kde pomocou svojich učiteliek zdobia vajíčka, zúčastňujú sa na tzv. Ulici štrúdlí atď. Materské školy majú vlastné detské ľudové kroje, ktoré si deti s veľkou radosťou obliekajú. Vystupujú v nich nielen na mestských podujatiach, ale aj na rozlúčkovej slávnosti, na slávnostnom ukončení školského roka a na žiadosť rodičov sú v nich vyfotené na tablách.
O tom, že šáranské učiteľky a ich zverenci sú naozaj šikovní, sa môžu záujemcovia presvedčiť 27. apríla, keď sa v Materskej škole Dúha uskutoční Metodický deň SPMC. Pomocou detí strednej skupiny budú demonštrovať nielen úspešnú spoluprácu, ale aj znalosť slovenského jazyka.
Andrea Szabová Mataiszová
Mŕtva knižnica - desivé slovné spojenie! V Budapešti však slúži práve naopak na oživenie kníh, na ich oprášenie, koniec koncov na ich záchranu. Pred čím? Napríklad pred zabudnutím. Zánikom. Odpísaním, vyhodením do odpadu... Je smutné, že niektoré knihy si nevypožičali z knižnice vyše 20 rokov! A práve tieto - dokopy 5 000 kusov zo zbierky Univerzitnej knižnice - vystavili v Centrálnej galérii uprostred Budapešti. Do konca apríla si ich môže prezrieť každý...
Netušil som, že môže spôsobiť také intelektuálne vzrušenie listovanie v knihách, o ktorých už vopred viem, že ich nikto nečítal od zmeny režimu! Pozerať chrbát kníh, čítať mená autorov a tituly. A niektoré aj otvoriť. Úplne náhodne. Systematicky prejsť všetkých 5 000 kusov na policiach - to by bolo nemožné.
„Niektoré sú dotrhané, toľkí ich čítali,“ upozorňuje ma kurátorka výstavy Katalin Dobóová. „Vydali ich napríklad v 50. rokoch, ale od roku 1989 si ich už nikto nevypožičal. Šesť týždňov trvala mravčia práca šestnástich ľudí, prešli sme 240 tisíc titulov, z ktorých sme nakoniec vybrali tieto. Okruh nevypožičaných, alebo ak chcete: mŕtvych kníh však bol širší, ale sme nevyložili teraz na police napríklad Stalinove zobrané spisy.“
Asi by to bolo nudné.
„Zhruba polovička kníh je typickým produktom doby, kedy ich vydali. Napríklad kniha o socialistickej morálke už právom nezaujímala nikoho. Ale druhú polovicu tvoria také knihy, ktoré hodno vziať do rúk aj dnes. A tu je niekde podstata celej inštalácie: kto chce, môže zachrániť jednu knihu tak, že ju preloží do police uprostred miestnosti a napíše pár riadkov, akoby odporúčanie, prečo by si danú knihu ľudia predsa mali prečítať. Takto sa mŕtve knihy oživia, prinajmenšom sa oprášia,“ dáva nejakú nádej kurátorka.
Vraciam sa k policiam pri stene. Rozdelené sú na knihy, ktoré vyšli v 40. a 50. potom v 60., 70. a 80. rokoch, je tu technika, spoločenské vedy, história, geografia, ale najviac beletria. Hneď po vojne, samozrejme, v úplnej väčšine sovietski autori. Černobryvec, Rilenkov, Karabajev, Priškin, Ťurkin, Daskalov... Aha! Jééé! Jirásek! Hrubá kniha - Sötétség… čiže Temno, z roku 1953.
V ďalšej sekcii mi bije do očí Jozef Gregor Tajovský - Horký chlieb, potom Rudolf Jašík - Mŕtvi nespievajú, Vladislav Vančura - Tri rieky, básne Andreja Plávku... V tejto roztrúsenej česko-slovenskej skupine sú aj ďalšie knihy, všetky ani nevymenujem. V katalógu ešte vidím Zápotockého dielo „Vörös fények Kladnó fölött”, ale na polici nie a nie nájsť Červenú žiaru nad Kladnom. Žeby ju niekto ukradol?
Možno sú tu knihy mŕtve, ale výstava nie je mŕtva. Staršia dáma, pani Judit sa mi priznáva, že išla okolo náhodne a zistila, že sa musí vrátiť, aj s papierom a perom, a venovať výstave oveľa viac času. Ale čuduje sa, až je zdesená, že sú knihy, na ktoré nebol zvedavý nikto.
80-ročný pán Dénes sem prišiel preto, lebo žil v dobe, keď tieto knihy vydali. Videl tu mnoho kníh, ktorých hodnotu považuje za trvalú.
Možno myslí na Berkesiho, Szilvássyho, Moldovu, Végha, Nemereho a ďalších autorov maďarských bestsellerov zo 70.-80. rokov? Aj ja som ich čítal v mladosti na jeden dych. Výstavu na jeden dych prejsť nemožno. Už som tu tri hodiny, raz vlažný, inokedy až rozhorčený, že danú knihu si nikto nevypožičal. A keď sa blížim ku koncu, zalieva ma hrejivý pocit: aj vďaka mne „vstalo z mŕtvych“ niekoľko knižiek? Konkrétne zachraňujem dve: Jiráska a Tajovského prekladám k odporúčanej beletrii.
Pôjdem si to ešte overiť, či ich náhodou niekto nevrátil do políc, povedzme vedľa knihy „77 básní o Leninovi“!
Gregor Martin Papucsek
Od júna minulého roku je kantorom slovenských katolíkov v Budapešti Čemerčan Michal Tóth. Vyhľadali ho predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Kazimír Kápolnai a predseda slovenského voleného zboru III. obvodu František Križan, keď dovtedajšia kantorka Katarína Süvegesová zo Santova zo zdravotných dôvodov nemohla ďalej vykonávať túto službu. Neuvažoval dlho a vyhovel ich prosbe. Odvtedy nechýbal ani na jednej slovenskej svätej omši v Kostole sv. Jozefa v VIII. obvode Budapešti.
Kantorstvo a hra na organe sú obľúbenou činnosťou Michala Tótha. Tomuto koníčku sa dodnes venuje s obrovským nadšením a vkladá do neho kus svojho srdca. Na otázku, ako sa stal kantorom, odpovedá, že z lásky. „Nechystal som sa za kantora, priviedla ma k tomu láska k hudbe. Som veriaci a raz som musel zaskočiť namiesto čemerského kantora, ktorý ochorel. Prakticky kantorskú službu vykonávam od roku 1967. Vzhľadom na svoj vek už aj ja som odovzdal štafetu mladším a doma iba občas vykonávam túto službu,“ hovorí M. Tóth, ktorý o rok oslávi šesťdesiate narodeniny. Cez týždeň pracoval ako údržbár v sporiteľni V. obvodu Budapešti a ako kantor slúžil na večerniach a na omšiach. Má základné umelecké vzdelanie, navštevoval hodiny hry na klavír a ukončil kurz vedúcich speváckych zborov, ktorý organizoval Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku.
„Ja som sa naučil od svojej starej mamy čemerskú slovenčinu. Keď som chodil do základnej školy, rozprávala sa so mnou iba po slovensky, po maďarsky som ju naučil ja, keď som začal chodiť do gymnázia,“ odpovedal mi M. Tóth na otázku, odkiaľ vie po slovensky.
„Bol by som veľmi rád, keby v našich kruhoch bolo oveľa viac slovenských kantorov, ale, žiaľ, nie je to tak. Hudobníkov máme veľa, ale oveľa menej je takých, ktorí sa citovo viažu k slovenskej národnosti. Nehovoriac o tom, že v dnešných časoch nemajú veľa motivácií k tomu, aby mali záujem vykonávať slovenskú kantorskú službu,“ hovorí s ľútosťou.
Michal Tóth bol dlhoročným vedúcim Speváckej skupiny Lipóta Bálóa v rodnom Čemeri, ale už aj túto funkciu odovzdal mladším. V spevokole však zostal a odbornými radami pomáha pri usmerňovaní činnosti zboru. Jeho cieľom je, aby pozbierali všetky ešte prežívajúce miestne slovenské ľudové a liturgické piesne, aby ich zachovali pre budúce generácie. V repertoári majú aj maďarské piesne, veď často vystupujú aj pred maďarským publikom.
Blízkosť hlavného mesta považuje za jednu z veľkých nevýhod. Do obce sa nasťahovalo veľa nových obyvateľov, ktorí sem priniesli svoj jazyk, svoje zvyky a kultúru a teda aj vplyv na pôvodné obyvateľstvo. „Minulý rok sme narátali 40 ženičiek, ktoré každodenne nosili tradičný kroj. Dnes sa ich počet znížil asi na polovicu. Čoraz menej je aj takých obyvateľov, ktorí na nejakej úrovni ovládajú slovenčinu,“ povedal M. Tóth.
„V Čemeri nie sú pravidelné slovenské omše, maximálne raz ročne z iniciatívy miestnej slovenskej samosprávy. Ja chodievam slúžiť do okolitých obcí - do Kerepešu, Malej Tarče, ale aj do Ečeru, keď ma pozvú. V tomto kraji je málo slovenských kantorov. Jeden je v Kerepeši, on je tiež slovenského pôvodu. Má však aj veľa iných povinností, vedie duševné rozjímania a keď nemá čas, zavolá ma,“ hovorí M. Tóth. „Dosť neskoro sme prišli na to, že sme veľa vecí zanedbali, zabudli, ba stratili. Hlavne čo sa týka liturgických obradov, ktoré ešte v polovici minulého storočia prebiehali po slovensky. Dnes sa z nich sotva niečo zachovalo,“ konštatoval M. Tóth. On osobne keď sa rozhodol vykonávať kantorskú službu na slovenských omšiach požiadal o pomoc duchovného zo spriatelenej osady Čemeru, z Mojmíroviec. „Dodnes dostávam odtiaľ rôzne materiály, ktoré viem zužitkovať na slovenských omšiach. Je mi veľmi ľúto, že v Maďarsku z hudobného hľadiska nie je jednotná slovenská liturgia,“ povedal a dodal, že spolu s Kazimírom Kápolnaim sa rozhodli pokúsiť sa zozbierať a zjednotiť existujúce prvky. Preto sa obrátili na širokú verejnosť, aby ľudia podporili ich snahu a posielali im ešte existujúce noty, nahrávky alebo texty slovenských liturgických piesní.
Eva Patayová Fábiánová
Dňa 30. marca po ťažkej chorobe vo veku 78 rokov zomrel akademický maliar a pedagóg slovensko-maďarského pôvodu Ján Mušto. Svetlo sveta uzrel v roku 1934 v Slovákmi obývanej novohradskej obci Lucina. Pri tvorbe ho inšpirovali jeho slovenské i maďarské korene práve tak, ako aj svet, ktorý ho obklopoval, jeho rodina, život roľníkov i remeselníkov. Niekoľko generácií z matkinej strany sa živilo obrábaním pôdy, a tak pre nich príroda, prispôsobovanie sa striedaniu ročných období boli samozrejmosť. Otec bol banským kováčom, po ňom zdedil úctu k remeslu, železu, oleju a osudu robotníka.
Absolvoval Vysokú školu pedagogickú v Jágri (Eger), kratší čas pôsobil ako učiteľ, potom sa venoval výlučne výtvarnému umeniu. Podnikol študijné cesty do Francúzska a Talianska. Samostatne vystavoval o. i. v Szombathelyi, Nyírbátore, Stoličnom Belehrade, Šalgótarjáne, Budapešti, Katoviciach, Moskve, ako aj v mnohých mestách na Slovensku a v rodnom kraji. Angažoval sa aj ako najplodnejší a vynikajúci ilustrátor publikácií slovenských literátov v Maďarsku. Ján Mušto bol členom Spolku maďarských výtvarných umelcov a Celoštátneho združenia maďarských tvorivých umelcov. Ako člen Slovenskej samosprávy v Šalgótarjáne sa zapojil aj do verejného života a ako podpredseda Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku dlhé roky viedol sekciu umelcov.
Podľa Jána Mušta umenie dokáže pretvoriť človeka, aby všetko, čo škodí životu, utopil v minulosti, a aby zachoval a rozvíjal v sebe všetko, čo bude život potrebovať dnes i zajtra.
Snáď najveľkolepejším dielom Jána Mušta je jeho kompozícia (panneau) Strom života, ktorá sa nachádza v sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS).
Posledná rozlúčka s maliarom sa konala 4. apríla v šalgótarjánskom Novom cintoríne.
Česť jeho pamiatke!
Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov usporiadalo dňa 29. marca v Slovenskom dome v Mlynkoch valné zhromaždenie (VZ), kde okrem iného zvolilo za predsedníčku Katarínu Kormošovú zo Santova.
Účastníci zasadnutia prerokovali správu o minuloročnej činnosti regionálnej organizácie, ako aj hlásenie kontrolného výboru o hospodárení a verejnoprospešnosti združenia. Úvodom zasadnutia takmer 30 členov regionálneho združenia spoločne zaspievalo po slovensky a po maďarsky pilíšsku hymnu. Potom predseda Jozef Havelka referoval o 12-ročnej činnosti združenia, lebo ako povedal, chcel by bilancovať celé obdobie predtým, ako odovzdá štafetu novému vedeniu. Správu rozposlal členom aj v elektronickej podobe, preto ju iba slovne stručne doplnil. Píše sa v nej, že za 12 rokov sa združeniu podarilo inštitucionalizovať spoluprácu Slovákov a slovenských osád v blízkosti Pilíša. Založili Spevácky zbor Pilíš, v ktorom sú zastúpené pávie krúžky z Čívu, Mlynkov a Santova a reprezentujú región na rôznych spoločenských a kultúrnych udalostiach. Predsedníctvo zasadalo 21-krát, finančno-kontrolný výbor 14-krát a VZ 16-krát. Vďaka grantom uskutočnili rôzne poznávacie zájazdy tak na Slovensko, ako aj do Čiech, Poľska, Rumunska a Chorvátska, ale často sa navzájom navštevovali aj obyvatelia pilíšskych slovenských osád. Združenie organizovalo rad regionálnych podujatí, na ktorých majú obce možnosť prezentovať svoju kultúru, ale ktoré slúžia aj na vzájomné spoznávanie sa obyvateľov.
Členovia schválili hlásenie o verejnoprospešnosti organizácie a prešli k ďalšiemu bodu rokovania, voľbe nového vedenia. Ako povedal J. Havelka, vzdáva sa mandátu, aby odovzdal miesto mladšej generácii, ale prisľúbil, že v prípade potreby ochotne poskytne pomoc a svoje skúsenosti. Otvoreným hlasovaním členovia jednohlasne zvolili za predsedníčku združenia Katarínu Kormošovú, ktorá je predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Santove, podpredsedníčkou bude naďalej Mária Nagyová z Čívu, členmi predsedníctva budú starostovia Bernadeta Kosztková Rokolyová z Čívu, Eva Čičmancaiová zo Santova, Károly Kollár zo Šárišápu a György Illés zo Senváclavu, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Šárišápe Katarína Huberová Kisgyőriová, člen Slovenskej samosprávy Peštianskej župy Július Kučera z Pilíšskej Čaby a vedúca Materskej školy v Mlynkoch Katarína Bodová. K dvom členkám Finančno-kontrolného výboru Márii Voderackej z Čívu a Marte Glückovej Papučkovej z Mlynkov zvolili za tretiu členku Rozáliu Farkašovú z Hute.
Rokovanie ďalej viedla nová predsedníčka, ktorá sa najprv poďakovala za prejavenú dôveru. Ako povedala, hlavné je, aby spolupracovali, harmonizovali svoje programy, aby sa na nich mohli zúčastňovať. Zároveň vyzvala každého člena, aby sa v záujme čím lepšieho fungovania združenia zapájal do jeho činnosti. „Je dôležité, aby verejnosť vedela o nás, preto je potrebné, aby sme sa na jednotlivých podujatiach jasne zviditeľňovali,“ povedala a dodala, že má taký pocit, akoby nie v každej osade vedeli o existencii ich regionálnej organizácie. Vyslovila nádej, že budú dobre a produktívne spolupracovať. „Keď ma zvolili v Santove za predsedníčku slovenskej samosprávy, myslela som si, že je to najlepší pocit, ale teraz som pocítila niečo podobné, hoci som dlho uvažovala, či prijať nominovanie. Verím však, že mi budú všetci pomáhať,“ povedala K. Kormošová.
Účastníci zasadnutia skonštatovali, že posledné dva roky sa uskutočnilo menej podujatí, resp. združenie sa nezviditeľňovalo tak dobre ako predtým. Pravdepodobné príčiny vidia v znížení možností získavania grantov na jednotlivé programy, ale aj v tom, že veľa podujatí sa uskutočnilo v tom istom termíne. „Nesmieme si pustiť ruky, musíme spolupracovať,“ povedala vedúca Slovenského klubu v Mlynkoch Gizela Molnárová. Účastníci valného zhromaždenia prerokovali pripravované podujatia. Najbližšou akciou je pešia túra na vrchol Pilíša, organizátorom je v tomto roku Santov a uskutoční sa 12. mája. 13. mája sa v Pilíšskej Čabe bude konať slovenská svätá omša.
Záverom zasadnutia sa rozprúdila živá diskusia o podporovaní pávích krúžkov, ktorú inicioval vicestarosta Mlynkov Štefan Jánsky. Ako povedal, majú problémy s podporou spevákov, keďže zbor nie je zaregistrovanou spoločenskou organizáciou. Ako sa ukázalo, skoro vo všetkých členských osadách považujú podporu pávích krúžkov za samozrejmú vec tak predstavitelia väčšinovej, ako aj slovenskej samosprávy. Obecné samosprávy prispievajú na zabezpečenie fungovania speváckych zborov a slovenské na úhradu cestovných výdavkov.
Prítomným sa prihovorila predsedníčka Slovenskej samosprávy v Orosláni Alžbeta Szabová, ktorá navrhla usporiadanie verejnej zbierky na rekonštrukciu hradu v Krásnej Hôrke, ktorého strecha zhorela začiatkom marca. Účastníci sa zhodli v tom, že vypíšu výzvu Slovákom v Maďarsku, aby sa zapojili do tejto dobročinnej akcie. Pilíšske združenie - okrem toho, že každá osada podporí iniciatívu - bude koordinovať zbierku.
(ef)
Cieľom môjho príspevku je priblížiť postavenie Slovákov na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia v polohe minoritných skupín žijúcich v dvoch oblastiach na územi Maďarska (ide o obec Santov - Pilisszántó v Pilíšskych vrchoch a o obec Poľný Berinčok - Mezőberény na Dolnej zemi) a v dvoch oblastiach na územi Slovenska (obec Matúškovo na južnom Slovensku a obec Viničky na východnom Slovensku). V posledných dvoch prípadoch ide o skupiny slovenských repatriantov z Maďarska, ktorí sem prišli v rámci výmeny obyvateľstva po druhej svetovej vojne. Prví zo Slovenského Komlóša (Tótkomlós) a druhí z obce Komlóška1.
Pre krátkosť času a veľkú šírku problémov rozhodla som sa charakterizovať jednotlivé skupiny na základe ich úrovne etnického povedomia a vlastnej etnickej identifikácie urobenej pred dvomi desaťročiami predovšetkým na základe analýzy jazykovej situácie v daných lokalitách2. Bohužiaľ, vynechávam tak celý komplex problémov kultúrnej identifikácie (znakov etnickej identifikácie), úzko súvisiacej s rozoberanou identifikáciou etnickou.
Otázka môže znieť, prečo práve analýza jazykovej situácie?
Po prvé preto, že aj napriek plnému uvedomeniu si, že jazyk sa nie sám, ale zato veľmi výrazným spôsobom podieľa na formovaní etnického povedomia a je jedným z etnoidentifikačných znakov, je prostriedkom komunikácie i sprostredkovateľom kultúrnych hodnôt v každom etnickom spoločenstve. Je to jeho úzka naviazanosť na vierovyznanie, školskú výučbu i na celý komplex kultúry.
Po druhé, jazyku venujem pozornosť z dôvodu, že pre mnohých slovenských repatriantov bol jedným zo silne emotívnych faktorov, prečo sa rozhodli opustiť Maďarsko a vybrali si život v novej vlasti - na Slovensku. Tu v novom, pre nich nie v najvhodnejšom prostredí boli nútení opäť si uvedomiť svoj vzťah k jazyku a zároveň k sebe samým, čo malo a má vplyv na formovanie ich identity.
Po tretie, možnosť sledovať používanie jazyka u všetkých troch generácií umožňuje sledovať i istú orientáciu etnického povedomia do budúcnosti.
Ako sme spomenuli, pohľad na etnickú identifikáciu a etnické povedomie len zo strany analýzy jazykovej situácie je zjednodušený. Samozrejme, že na ich formovaní sa podieľa celý rad ďalších faktorov, ako sú etnická endogamia, etnické stereotypy, etnická sympatia a antipatia, vierovyznanie a predovšetkým vlastná kultúra s možnosťou jej konfrontácie s odlišnými etnickými spoločenstvami3. Ďalšími faktormi sú objektívne podmienky - a to v našom prípade rozdielny historický, etnokultúrny vývoj oblastí, v ktorých príslušníci dvoch našich lokalít dodnes žijú, ale i príslušníci dvoch lokalít, v ktorých žili pred ich odchodom na Slovensko a v ktorých sa usadili po druhej svetovej vojne. Je potrebné si uvedomiť, že faktory ako etnická homogenita prostredia, relatívna uzavretosť či otvorenosť obce, spoločenská štrukturovanosť, vierovyznanie, tvorba kultúrnych inštitúcií atď. sformovali rozdielne podmienky, v ktorých obyvatelia našich lokalít žili a žijú, vzájomne sa prispôsobujú, asimilujú, etnicky identifikujú, vytvárajú, či menia etnické povedomie4.
Po tomto úvode dovoľte mi po prvé venovať sa situácii Slovákov v Maďarsku v Pilíšskych vrchoch. Z výskumov prebiehajúcich koncom 80. rokov sa ukázalo, že v obci Santov je slovenčina hlavným komunikačným jazykom v rodine i lokálnom spoločenstve, predovšetkým u najstaršej generácie. Pretože sú však bilingvisti, komunikovať v oboch jazykoch nie je pre nich problémom. Pre uchovanie a odovzdávanie slovenčiny pri trojgeneračnej rodine významnú úlohu zohrávajú slovenské bohoslužby a náboženské obrady. Cez vierovyznanie najmä u starších sa prejavuje silný emocionálny vzťah k rodnému jazyku. Charakteristické je povedomie rodného jazyka - ich nárečia. Úplne absentuje u respondentov vedomie i vzťah k spisovnému jazyku. Nárečie je znakom etnickej i lokálnej identifikácie. Dôležitosť jazyka vystupuje i pri sprostredkovávaní javov duchovnej kultúry. Tak isto je činiteľom, prostredníctvom ktorého príslušníci staršej generácie pociťujú etnické povedomie5. Pre najmladšiu generáciu detí všeobecne je maďarský jazyk ich rodným jazykom. Dnes je prvoradým, u mnohých i jediným komunikačným prostriedkom v rodine. Avšak všeobecný význam poklesu používania slovenského jazyka u detí aj ich rodičov spôsobil pokles jeho významnosti pri ich etnickej identifikácii, na rozdiel od ich starých rodičov. Z proklamatívneho vyjadrenia etnického povedomia u prevažnej väčšiny detí došlo k zmene etnického povedomia na maďarské6.
Odlišná situácia je v obci Poľný Berinčok, kde slovenský jazyk prestal byť bežným komunikačným prostriedkom v rodine i lokálnom spoločenstve, zostal snáď iba medzi manželmi najstaršej generácie a niektorými rovesníkmi v tejto vekovej skupine. Najstaršia generácia je bilingválna, častokrát však dáva prednosť komunikácii v maďarčine, pretože už so svojimi deťmi a vnukmi rozpráva po maďarsky. Malá návštevnosť slovenských omší (sú jedenkrát v týždni - koncom 80. rokov - pozn. red.) ukazuje, že pre obyvateľov Berinčoka, ktorí majú slovenský pôvod, citový vzťah k jazyku prostredníctvom cirkvi nie je taký veľký ako u obyvateľov Santova. Ukazuje sa, že absenciu výučby slovenského jazyka v škôlkach a na školách od 20. rokov 20. storočia až do súčasnosti (v Poľnom Berinčoku neexistuje základná ani stredná škola s vyučovacím jazykom slovenským, v Santove v základnej škole sa vyučoval slovenský jazyk ako nepovinný predmet), nepravidelnosťou a málopočetnosťou slovenských omší sa odbúral vzťah k slovenskému jazyku u strednej i mladšej generácie potomkov slovenských prisťahovalcov. Jazyk ako etnoidentifikačný znak má tým oslabenú funkciu i pri pociťovaní etnického povedomia u obyvateľov Berinčoku. Aj keď hlavná príčina nepriaznivosti dnešnej jazykovej situácie tkvie po dlhé desaťročia v uplatňovaní necitlivej školskej politiky maďarského štátu voči národnostiam7, nemožno podceňovať i objektívne spoločenské príčiny a okolnosti, akou boli etnická, konfesionálna a profesionálna heterogénna štruktúra obce. Na rozdiel od Santova hospodárska otvorenosť tohto agrárneho mesta8, vyše 260-ročné tolerantné spolunažívanie troch etník vyniesli na povrch potrebu spoločného komunikačného jazyka, ktorým sa v úradnom, obchodnom i verejnom styku stala maďarčina. Ďalej to boli vzájomné vzťahy a kontakty medzi obyvateľmi troch žijúcich etník prejavujúce sa na poli spoločenskom, kultúrnom, hospodárskom i politickom. V prvej polovici 20. storočia však hlavným komunikačným jazykom v rodine bola slovenčina a silne bolo vyvinuté povedomie slovenskej etnickej príslušnosti.
Môžeme konštatovať, že v súčasnosti v dôsledku absencie výučby slovenského jazyka na školách, straty jeho komunikačnej a sprostredkovacej funkcie v rodine, vytvorenia názoru o jeho nepotrebnosti docielila sa rýchlejšia jazyková a pravdepodobne i kultúrna a etnická asimilácia u strednej i mladšej generácie. Urýchlil sa však aj proces rýchlejšej zmeny etnického povedomia i u najstaršej generácie obyvateľov Berinčoku, porovnajúc to s oblasťou pilíšskeho Santova. Tam má etnické povedomie niekoľko stupňov vyjadrenia s tým, že prevláda etnické povedomie slovenské, ktoré je pociťované a uvedomované cez jazyk - nárečie, cez úradne zapísanú národnosť (v Maďarsku úradne zapísaný materinský jazyk) a cez pôvod (svojich rodičov a starých rodičov)9.
Zaujímavým z hľadiska porovnania sa javia dve etnické skupiny slovenských repatriantov z Maďarska na území Slovenska10. Obidve skupiny majú na jednej strane viac spoločných znakov a charakteristík, ako na druhej strane rozdielnych. Obidve skupiny boli usadené medzi majoritnú maďarskú skupinu11, na čo neboli predovšetkým psychicky pripravené (z psychologického hľadiska to bol veľmi chybný krok, pretože repatrianti prichádzali z maďarského štátu, ktorý veľmi silne dlhé roky potláčal ich etnickú identitu a vôbec používanie slovenského jazyka; ďalej boli presvedčovaní, že budú umiestnení do čisto slovenských oblastí). Ešte raz opakujem, neboli na to psychicky pripravení a cítia sa byť do dnešného dňa oklamaní. Tento zásadný fakt ovplyvnil ich jazyk a jeho používanie, a tým následne aj ich etnické povedomie. Konkrétne prostredie (myslím tým lokalitu) poznačilo ich život v zmysle osobnej spokojnosti, či nespokojnosti. Nepoznačilo natoľko ich etnické povedomie, ako identitu a povedomie ich detí a vnukov (predovšetkým v prípade obce Viničky). Ďalším faktom, ktorý ovplyvnil vzájomné spolužitie oboch skupín v novom prostredí, bol ten, že maďarské rodiny, ktoré z dedín odchádzali, boli jedny z najmajetnejších12 a odchádzali vždy len polovičné. Násilné rozdelenie rodín a príbuzných, následné deportácie maďarských rodín do Čiech na prácu, prispeli k pocitu krivdy a nespravodlivosti i u príslušníkov maďarského etnika žijúceho v týchto lokalitách. Samozrejme, že v takejto situácii sa hľadal vinník, ktorý nemohol byť a nebol správne označený. Siahlo sa k tomu, ktorý bol najbližšie - k dobrovoľne prichádzajúcim slovenským skupinám repatriantov chudobnejších ako tých, čo museli odísť, a usadzovaných v domoch tých, čo museli odísť. V takto nepriaznivo naladenej situácii sa stretli dve rozdielne etnické skupiny, ktoré si začali spolu vytvárať nový model komunikácie i vzájomných vzťahov. Slovenskí repatrianti boli bilingvistami a komunikovať v oboch jazykoch nebolo pre nich problémom. Avšak práve dvojjazyčnosť sa pre nich stala výhodou i nevýhodou v novom prostredí. Výhodou možno v zmysle rýchlejšieho zbližovania sa s novou skupinou. Nevýhodou v zmysle osobného jazykového neuspokojenia, resp. nemožnosti svojej vlastnej jazykovej realizácie. Repatrianti po príchode v lokálnom spoločenstve v neformálnom styku používali maďarský jazyk, pretože väčšia časť maďarského obyvateľstva neovládala jazyk slovenský. Repatrianti v Matúškove dnes častokrát rozprávajú spolu s maďarským obyvateľstvom dvojjazyčne, oni po slovensky a Maďari po maďarsky. Istým výrazom zmyslu pre etiku v komunikácii je i to, že aj dnes po maďarsky rozprávajú s tými, o ktorých vedia, že po slovensky nikdy nevedeli a ani sa neučili. Myslím, že istú napätosť v jazykových vzťahoch vytvára i odmietavý postoj maďarských obyvateľov (mám na mysli strednú a mladšiu generáciu) používať slovenský jazyk v lokálnom spoločenstve, predovšetkým v neformálnych stykoch so slovenskými susedmi, ktorí to pociťujú ako svoje neustále prispôsobovanie sa a ústupčivosť väčšine13. Kým matúškovskí Slováci medzi sebou doma vždy rozprávali a rozprávajú po slovensky, ako i so svojimi deťmi a vnukmi, repatrianti z Viničiek pre svoju malú početnosť v obci (prišlo ich asi len 6 rodín) nielen že i dnes radšej uprednostňujú v lokálnom spoločenstve jazyk maďarský (používanie slovenského jazyka na verejnosti je im zo strany maďarského obyvateľstva vytýkané), ale i v samotnej rodine, teda s deťmi, ktoré vo Viničkách vyrástli a dodnes žijú. Slovenčinu používa najstaršia generácia medzi sebou pri návštevách v dome, alebo pri návštevách príbuzných rodín presídlencov v neďalekých obciach. Dokonca ako sa informátori vyslovili, istým zážitkom a uspokojením pre nich bola možnosť rozprávať sa po slovensky s etnografmi v tom čase pohybujúcimi sa v teréne.
Kým v Matúškove slovenskí repatrianti sú hrdí na to, že si svoj slovenský jazyk, teda nárečie, udržali v rodinnom i lokálnom spoločenstve, vo Viničkách je situácia podstatne rozdielna. Len deti, ktoré odišli žiť inde, a to závisí od lokality a od etnickej príslušnosti manželského partnera, rozprávajú po slovensky. Tí, čo zostali žiť v obci, dnes už pociťujú skôr maďarské etnické povedomie s tým, že slovenské vedomie pôvodu im zostalo. U generácie vnukov to závisí zas len od spomenutých faktorov. Najstaršia generácia má ešte i dnes jasne slovenské etnické povedomie, ktoré pociťuje predovšetkým cez jazyk, teda cez svoje nárečie. V Matúškove staršia generácia má dnes slovenské etnické povedomie pociťované taktiež predovšetkým cez jazyk (v zmysle nárečia) a cez pôvod svojich predkov. Je to možné povedať i o generácii ich detí a vnukov, pričom nemožno zabúdať tiež na častý výskyt etnicky krížených manželstiev, kde jazyková, kultúrna a tým i etnická orientácia dieťaťa plne závisí od manželských partnerov.
Je vhodné sa zmieniť i o tom, že neustále hodnotenie repatriantov ako nepôvodného, nedomáceho obyvateľstva (prezývkami nazývaného prídělek alebo betelepíltő), vysmievanie sa z používania ich nárečia (teda zdôrazňovanie neznalosti spisovného slovenského jazyka) zo strany domáceho obyvateľstva, nielen maďarského, ale i slovenského, spôsobili vytvorenie identity presídleneckej, ktorú si generácia repatriantov plne uvedomuje.
Môžeme konštatovať, že v prípade slovenských obcí v Maďarsku necitlivá národnostná, školská politika silne podporovaná i pôsobením maďarských kňazov v tej najintímnejšej sfére ľudskej osobnosti za posledných 70 rokov spôsobila situáciu, s ktorou Slováci a ich potomkovia sú plne vysporiadaní. Nepociťujú potrebu slovenských škôl, nepociťujú potrebu domáhať sa nejakých jazykových a kultúrnych práv. U Slovákov v Maďarsku dochádza k zmene slovenského etnického povedomia na maďarské s tým, že u strednej generácie sa udržuje vedomie pôvodu. Najstaršia generácia má ešte i dnes slovenské etnické povedomie. Intenzita postupujúcich zmien, ako sme videli, je však na dvoch rôznych jazykových ostrovoch rozdielna.
V prípade slovenských repatriantov je situácia zložitejšia z toho dôvodu, že táto skupina ľudí prežila celý svoj život v polohe minority, na území Maďarska i na území krajiny vlastného národa a má pocit, že nemôže naplno uplatniť svoje prirodzené jazykové práva. Ako sme videli na príklade obce Viničky, nedokáže a hádam sa dnes ani nesnaží ich navonok realizovať a uplatniť v mene zachovania pokojných vzťahov v obci s jazykovo odlišnými susedmi. Nanesený problém štyroch rozdielnych slovenských minorít z pohľadu etnografa nedovoľuje vytýkať objektívne, prirodzené procesy vzájomného kultúrneho prispôsobovania sa viacerých odlišných etnických skupín žijúcich vedľa seba, či samotné zmeny etnického povedomia. Spoločenské vedy nám nemôžu povedať, čo by sme mali robiť. Jedinou ich nápomocnou cestou je dobrá objektívna analýza situácie, alebo preskúmanie tzv. uskutočniteľných scenárov. Len cez takúto analýzu uvidíme, či dané scenáre sú protirečivé a či ich možno predostrieť vo verziách, ktoré by boli prijateľné a uskutočniteľné. Politické rozhodnutie o vzájomnej výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom po druhej svetovej vojne sa o takúto analýzu neopieralo.
Nebezpečenstvo takéhoto rozhodnutia, ako vidíme na príkladoch, môže tak postihnúť osobné osudy jednotlivcov i celých rodín a následne spôsobiť širokú škálu etnických i politických problémov. I z tohto dôvodu je tak komplikované zodpovedať otázku, čo možno urobiť dnes.
1 Vo všetkých štyroch uvedených lokalitách som robila terénne výskumy v priebehu rokov 1989-1991. Materiály z výskumov sú uložené v TA NÚ SAV v Bratislave. Materiál z obce Viničky je v štádiu spracovávania.
2 Pri výskume etnického povedomia sa problémom jazyka venovali vo svojich etnografických štúdiách i autori:
BOTÍKOVÁ, M.: Poznámky k výskumu povedomia etnickej príslušnosti u krajanských detí. Slováci v zahraničí 14. Matica slovenská. Bratislava 1988, s. 172-190.
NEUFELD, Ľ.: K otázkam výskumu a súčasného stavu etnického vedomia u Slovákov v Répáshute. In: Národopis Slovákov v Maďarsku. Národopisné štúdie z Répáshuty. Budapešť 1984, s. 77-103.
SIGMUNDOVÁ, M.: Výskum povedomia etnickej príslušnosti. Národopisné informácie, č. 1, r. 1983, s. 4-16.
ŠKOVIEROVÁ, Z.: Poznatky a skúsenosti z výskumu etnického povedomia v obci Jelenec. Národop. inf. 1983, č. 1, s. 17-29.
Jazyku ako fenoménu majúcemu vplyv na folklór, duchovnú i spoločenskú kultúru etnickej skupiny Slovákov v Maďarsku venovala pozornosť vo viacerých štúdiách Anna DIVIČANOVÁ (GYIVICSÁN Anna): Jazyková dualita a obsahové paralely v spoločenských zvykoch Slovákov v Maďarsku. In: Národopis Slovákov v Maďarsku. Štúdie 7. Budapešť 1988, s. 75-83.
Miesto a funkcia folklóru v jednotlivých fázach etnického vývinu Slovákov v Maďarsku. In: Národopis Slovákov v Maďarsku 7, 1988, s. 141-148.
Zákonitosti premien tradičnej duchovnej kultúry na slovenských jazykových ostrovoch. Národopis Slovákov v Maďarsku. Štúdie 6, Budapešť 1986, s. 9-33.
Etnicko-kultúrne zmeny. Národopis Slovákov v Maďarsku. Národopisné štúdie z Répáshuty 5, Budapešť 1984, s. 293-317.
Úlohe a funkcii jazyka ako významného, etnoidentifikačného faktora, ako i zdroja konfliktov a nedorozumení na úrovni medziosobnej i inštitucionálnej venovala pozornosť z pohľadu sociálneho psychológa vo svojich štúdiách Alena ZEĽOVÁ: Identita príslušníkov etnických menšín v národnostne zmiešaných oblastiach Slovenska - sociálnopsychologický prístup. Slovenský národopis 39, 1991, č. 2, s. 132-142.
Integrácia maďarskej menšiny na Slovensku - problém jazyka. Referát prednesený na konferencii "Minority v politike" v Častej, konanej v dňoch 13.-16.11.1991. Xerokópia referátu má 9 strán.
3 O to som sa pokúsila v štúdii Zo súčasného výskumu znakov etnickej identifikácie obyvateľov slovenskej obce Santov (Pilisszántó) v Maďarsku. Slovenský národopis 38, č. 4, r. 1990, s. 542-568.
4 Práve o charakterizovanie rozdielneho etnokultúrneho vývoja slovenských jazykových ostrovov v Maďarsku sa pokúsila vo svojich štúdiách Anna DIVIČANOVÁ: Spoločensko-etnické správanie a hierarchia kultúrnych hodnôt Slovákov v Bukových horách v Maďarsku. (Répáshuta - okolie Karlových Varov - Klačno). In: Slováci v českých zemích po roce 1945 - Část 1, Praha 1987, s. 104-105.
K etnokultúrnemu vývinu Slovákov v Maďarsku (Náčrt o kultúrnom dedičstve Slovákov žijúcich v Čechách). Český lid, 77, 1990, č. 4, s. 203-211.
5 Bližšie pozri: ONDERČANINOVÁ, A.: Zo súčasného výskumu znakov..., c. d., s. 543-549.
6 KADLECOVÁ-ONDERČANINOVÁ, A.: Zo súčasného výskumu etnického povedomia u najmladšej generácie obyvateľov Santova (Pilisszántó) v Maďarsku. Slovenský národopis, 39, č. 2, 1991, s. 212-217.
7 V horthyovskom Maďarsku špeciálna sieť národnostného školstva neexistovala. Všetky škôlky od roku 1918 boli čisto maďarské. Asi v 58 školách sa vyučoval slovenský jazyk ako predmet. V niektorých evanjelických a katolíckych školách sa vyučovalo náboženstvo po slovensky. Po roku 1945 v niektorých školách v oblastiach s väčším počtom slovenského obyvateľstva sa začal vyučovať slovenský jazyk a vznikli slovenské školy. Tie sa po roku 1961 zmenili na dvojjazyčné. Na prelome 80. a 90. rokov v piatich základných školách v Maďarsku, ktoré sa oficiálne nazývajú slovenské, sa deti učia len tri predmety v slovenskom jazyku (slovenčinu, dejepis, zemepis). Z ústnych informácii A. DIVIČANOVEJ pri stretnutí v Národopisnom tábore v Pilisszántó v júni r. 1990.
8 Agrárne mestá (charakteristické len pre slovenskú národnosť v Maďarsku) na Dolnej zemi boli charakteristické svojou hospodárskou samostatnosťou, rozšírenými mnohostrannými hospodárskymi, trhovými a obchodnými stykmi, spoločenskoadministratívnou samosprávou a bohatšou spoločenskou štruktúrou obyvateľstva (sedliaci-gazdovia, roľníci, remeselníci, lekári, učitelia, kňazi, úradníci v mestskom dome, drobná inteligencia). Napriek poznačeniu novým kultúrnym systémom meštianskoburžoáznej spoločnosti zachovali si tieto mestá dedinský sídelný charakter, široké chotáre a v nich od polovice 18. storočia tzv. sálaše. DIVIČANOVÁ, A.: Kontaktové zóny slovenského obyvateľstva v Maďarsku s mestským prostredím na prelome 19.-20. storočia. Slovenský národopis, 35, č. 2-3, 1987, s. 443-447.
9 Bližšie pozri: ONDERČANINOVÁ, A.: Zo súčasného výskumu znakov ... c. d., s. 560-653.
10 Z historického pohľadu vzájomnej výmene obyvateľov medzi Československom a Maďarskom sa venuje Dagmar ČIERNA-LANTAYOVA v príspevku: Repatriácia - jablko sváru medzi susedmi. Návraty Slovákov a Maďarov do svojich krajín. In: Historická revue, č. 6, roč. 2, 1991, s. 16-18.
11 Podľa predbežných výsledkov sčítania ľudu z roku 1991 v Matúškove žilo 1820 obyvateľov, z čoho Maďarov bolo 1205 (62,6 %), Slovákov 608 (33,4 %) a Čechov 7 (4 %). Vo Viničkách žilo 501 obyvateľov, Slovákov bolo 123 (24,5 %), Maďarov 376 (75,04 %), nezistení boli 2 (0,39 %).
12 Materiály ČSPK ukazujú, že presídlení Maďari zanechali na Slovensku 109 295 k. j. pôdy (z toho 1633 k. j. viníc) a Slováci zanechali v Maďarsku 43 749 k. j. pôdy (z toho 807 k. j. viníc). BOBÁK, J.: Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom (1946-1948). Slováci v zahraničí 8, 1982, s. 85.
13 Tieto tendencie vyjadrujúce vyššie očakávanie prispôsobivosti, kroku v ústrety zo strany Slovákov v podobe ovládania maďarčiny k respondentom maďarskej národnosti v porovnaní s tým, ako to vyjadrili Slováci, ukázali i výskumy A. Zeľovej zhrnuté v príspevku Integrácia maďarskej menšiny... c. d., s. 6.
Národopisné informácie 2/1993, štúdie a materiály
Žiaci Základnej školy v Šárišápe z iniciatívy slovenčinárky Kataríny Huberovej Kisgyőriovej oživili pred Veľkou nocou starodávny zvyk. V znamení príprav na veľkonočné sviatky uplietli korbáče z vŕbového prútia. Kedysi dievčatá, ktoré mládenci vyšibali a pooblievali, im priviazali na korbáče farebné stužky.
Upliesť korbáč vôbec nie je ľahká úloha, o tom sa mohli presvedčiť aj šárišápski žiaci, ktorých do tajov pletenia uviedol František Gurin. On sa naučil pliesť korbáč z ôsmich prútikov od svojho otca. Pán Gurin sa vo voľnom čase rád zaoberá drevom: nielen pletie korbáče, ale aj vyrába koče, vázy, opravuje rôzne náradie. Pod jeho vedením 138 žiakov uplietlo 180 korbáčov. K tomu bolo treba pripraviť veľké množstvo prútia, za čo patrí vďaka Ondrejovi Urbaničovi a Matejovi Friedrichovi.
Na pletenie je najvhodnejšia biela vŕba, ktorá rastie pozdĺž vodných tokov a ktorá má pružné prúty. Pred použitím ich treba namočiť. Prútiky držíme pri pletení čo najnižšie a uťahujeme ich do strán smerom od seba. Ako sa to chlapcom podarilo? Presvedčite sa sami z fotografií!
(kh-ef)
Deň usilovných mravcov v sarvašskom arboréte
Milovníci prírody určite poznajú sarvašské arborétum. Pestré programy, ktoré táto botanická záhrada usporadúva, sú z roka na rok bohatšie. Žiaci slovenskej základnej školy sa radi na nich zúčastňujú. Pani učiteľka Anika Árvaiová vyhlásila v škole akciu Deň usilovných mravcov, do ktorej sa mohol zapojiť každý, kto chcel pomôcť pri čistení sarvašského arboréta.
V sobotu 24. marca sa ráno stretlo pred školou 60 žiakov, učiteľov a rodičov. Žiaci boli z 1.C, 2.B, 2.C a 4.A triedy. Disciplinovane na bicykloch prišli do arboréta. Sprevádzali ich učiteľky Agneša Kugyelová, Anika Árvaiová, Eva Janšíková, Zlatica Lišková, Ildika Sinkoviczová, Diana Balašová a Anna Podaniová. Všetkých srdečne privítala riaditeľka arboréta Dr. Katarína Hanyeczová.
Rozdelili sme sa na dve skupiny, dve zamestnankyne botanickej záhrady nám pridelili úsek a vysvetlili nám, čo máme zbierať. Dostali sme aj vrecia, do ktorých sme triedili odpadky. Najväčšou výzvou pre chlapcov bolo zbieranie väčších častí kmeňov stromov a konárov. Bol aj taký kmeň, ktorý niesli na určené miesto šiesti chlapci. Otecko Ján Hrnčjar im vždy pomohol pri zložení nákladu, ale aj pri nosení vriec. Dievčatá zbierali malé halúzky a vetvičky, ktoré dávali do vriec. Pri práci sa veselo zhovárali a ak našli niečo zaujímavé, ukázali to aj ostatným.
Počas krátkej prestávky sa deti posilnili sendvičmi, ktoré pripravili pracovníci arboréta a mali aj trocha času na naháňačku. Prekvapila nás sarvašská televízia Kereš, ktorá spravila s dvoma žiakmi Petrom Medveďom a Zolkom Čatárim krátky rozhovor.
Za odmenu sme sa všetci vybrali na krátku prehliadku arboréta. Deti veľmi pozorne počúvali výklad odborníčky o niektorých druhoch stromov. Z rozhľadne sme mali čarokrásny výhľad. Videli sme prebehnúť zajačiu rodinku, za ktorou sa prváčikovia chceli rozbehnúť.
Najviac sa deťom páčili pávy, ktorých je v súčasnosti sedemnásť.
Po prehliadke každý z nás dostal prospekt o arboréte a čokoládový keksík. Za čestne vykonanú prácu sme dostali pochvalu.
Cesta domov bola veselá, deti boli príjemne unavené. Našťastie počasie bolo perfektné a všetci sme si odniesli z arboréta pekný zážitok.
Zlatka Lišková
V rámci úspešnej spolupráce Veľkého Lapáša a Pilíšskej Čaby 18-členná delegácia Slovákov z veľkoobce v Maďarsku zavítala na medzinárodnú výstavu vín, ktorú usporiadali 30. marca jej partneri na Slovensku.
Na jubilejnom X. ročníku sa prezentovali vína z nitrianskeho regiónu, Karpát, Moravy, Pilíša, ako aj z tokajskej oblasti. Účastníci prišli z Česka, Poľska, Ukrajiny, Maďarska a, samozrejme, zo Slovenska. Na výstavu priniesli vzorky aj vinári z Pilíšskej Čaby a Čívu, ktorí získali dve bronzové a dve strieborné medaily.
Výsledky pestovateľskej sezóny premenené do kvalitných vín mohli ochutnať na tohtoročnej výstave, kde pri odbornej degustácii zaregistrovali až 370 vzoriek vín. Súťažiaci mali odovzdať tri fľaše vína, čo znamenalo, že police zdobilo vyše 1 100 fliaš. Tieto boli hodnotené v deviatich odborných komisiách pod odborným dohľadom garanta výstavy Miloša Grančiča zo Svätého Jura. Posudzovanie každej vzorky vína je do istej miery subjektívne, takže aj účastníci výstavy mali možnosť posúdiť, ako degustátori zvládli túto náročnú prácu. „Degustácia“ sa konala s pohárom, ktorý každý dostal spolu s katalógom pri vstupe na výstavu.
Organizátori zrátali, že vína vyrobili celkovo z 53 druhov hrozna. Vinári mali možnosť porozprávať sa o rôznych technikách a metódach prípravy kráľovského moku, spoznať nové metódy a nové chute. Rozchádzali sa v nádeji, že sa stretnú na najbližšom spoločnom podujatí, kde sa podelia o svoje nové skúsenosti.
J. Kučera (ef)
Zdravie väčšina nás dospelých umiestňuje v hodnotovom rebríčku na popredné miesta. Nie vždy však naše správanie a náš prístup k životu nasvedčuje tomu, že to myslíme vážne. Podobný postoj k zdraviu má aj generácia našich detí.
Neskoré ukladanie sa do postele, veľa hodín strávených pred televízorom či počítačom, nesprávne stravovanie, raňajší odchod do školy bez raňajok, nedostatok pohybu. To všetko sú faktory, ktoré sa podpisujú k nesprávnemu životnému štýlu, ktorého dôsledky sa prejavujú či už teraz, alebo neskôr vo vyššom veku.
Práve z tohto dôvodu v budapeštianskej slovenskej škole v prvý aprílový týždeň usporiadali celoškolskú sériu akcií pod názvom „Tajný recept telesnej a duševnej rovnováhy - Týždeň zdravia“. Žiakov všetkých ročníkov čakalo množstvo rozličných aktivít. Týždeň sa začal ochutnávkou zdravých jedál, ktorú pripravili rodičia prvej, piatej a deviatej triedy. Na prestretých stoloch čakali maškrtníkov čerstvé ovocné šťavy, obložené chlebíčky z celozrnného pečiva, olejnaté semiačka, zeleninové a ovocné šaláty, syry, ale aj zákusky bohaté na ovocie. Nasledovali prednášky detskej psychiatričky Eszter Nuridsányovej a Tamása Üvegesa o sexuálnej výchove, ktorí v knižnici a v mediálnej triede školy pútavým spôsobom hovorili o základoch anatómie, o vzťahu medzi mužom a ženou, o fyziológii pohlavných orgánov, o pohlavných chorobách atď. Utorok začal ochutnávkou zdravých jedál, ktoré do školy priniesli rodičia druhej, šiestej a jedenástej triedy. Prednášku „Bol som na území Majov“ Jánosa Izsóa v knižnici navštívili žiaci vyššieho stupňa a gymnazisti. Prednášateľ svojmu obecenstvu porozprával svoje cestovné príbehy z Mexika, Guatemaly, Salvadoru, Hondurasu a Belize. V stredu si žiaci nižšieho a vyššieho stupňa vypočuli prednášku na tému Ochrana zdravia a Prevencia cukrovky od Ágnese Csikósovej. Prednášateľka v knižnici sa zaoberala s témami: najdôležitejšie pravidlá zdravej životosprávy, dôležitosť zdravej výživy, telesná hygiena, pravidelný pohyb, riešenie konfliktov, vplyv alkoholu, drogu a fajčenia na zdravie. Po nej nasledovala ochutnávka zdravých jedál tretiakov, siedmakov a žiakov dvanásteho ročníku. Slovensko očami turistov v knižnici predstavil Gergő Benyó.
K zvýšenému pohybu žiakov viedla v utorok poobede premiéra nového športového odvetvia reggaeness, ktorú žiakom v telocvični predstavili Zoltán Szádvári a Csilla Horváthová. Vo štvrtok sa žiaci zoznámili s japonským umením sebaobrany s aikido pod vedením trénera Balázsa Szalaiho. Záverom týždňa predstavili žiakom slovenskej základnej školy a gymnázia hodiny zumby a posledný krát prestreli stôl rodičia so zdravými jedlami. Podľa triednych učiteliek a detí všetko bolo veľmi chutné, jedlá sa raz-dva minuli. Akcia sa vydarila a splnila svoj cieľ.
Andrea Szabová Mataiszová
Vďaka Slovenskej samospráve Starého Budína-Békášmederu už dvanásť rokov je reprezentatívne sídlo Starobudínskeho spoločenského kruhu dvakrát ročne dejiskom stretnutí slovenských dôchodcov žijúcich v tejto časti hlavného mesta. Sú to stretnutia viažuce sa k sviatkom Veľkej noci a k Vianociam. Tohtoročné veľkonočné stretnutie sa uskutočnilo 28. marca.
O slávnostný kultúrny program sa aj tento krát postarali žiaci budapeštianskej slovenskej školy pod vedením učiteliek Moniky Szelényiovej a Evy Szilágyiovej Šubovej. Účastníkov večierka doslova dojal milý veľkonočný program žiakov, spracované veľkonočné ľudové zvyky našich Slovákov žijúcich od Zemplína až po stredné Zadunajsko. Po kultúrnom programe účastníkov pozdravila aj riaditeľka budapeštianskej slovenskej školy Júlia Marloková Szabová a pozvala ich na výstavu, ktorá sa uskutoční 19. apríla v Jókaiho sále Mestskej radnice. Na výstave s názvom Po stopách našich predkov sa predstaví budapeštianska slovenská škola.
Po kultúrnom programe sa ujal slova predseda obvodnej slovenskej samosprávy František Križan. Hovoril o tohtoročnom pracovnom pláne voleného zboru. Zdôraznil, že viacero akcií samosprávy sa už uskutočnilo, ale tie väčšie, ako sú dvojdňové Starobudínske hody, občiansky a národnostný deň, nemecko-slovenský vianočný koncert a pod., sa ešte len budú realizovať. F. Križan zdôraznil aj to, že slovenská samospráva sa stáva čoraz známejšia v Starom Budíne-Békášmederi, lebo účinne prispieva k obohacovaniu kultúrneho a spoločenského života tejto časti hlavného mesta.
Záverom príjemného priateľského posedenia pri bielych stoloch odovzdali našim dôchodcom veľkonočné darčeky samosprávy.
(B-i)