Nespornou výhodou internetu oproti tlačeným médiám je jeho rýchlosť. Sám sa o tom deň čo deň presviedčam, keď cestou do redakcie listujem stránky istého zadarmo šíreného denníka. Väčšinu správ už poznám z internetu, veď čokoľvek sa vo svete udeje, už o niekoľko minút sa to objaví na spravodajských portáloch po celom svete. Je logické, že táto rýchlosť sa viacnásobne prejaví v prípade tlačených médií s nižšou periodicitou, akými sú napr. týždenníky. Samozrejme, tie majú inú úlohu ako denníky - namiesto oznamovania samotných správ skôr rozvíjajú, hlbšie spracúvajú mnohým už známe fakty. Tieto stručne a hrubo zhrnuté pravidlá však obstoja vo všeobecnosti, nie však v prípade takého špecifického periodika ako sú Ľudové noviny.
Náš týždenník je špecifický tým, že je určený pre konkrétny okruh čitateľov - v prvom rade pre Slovákov žijúcich v Maďarsku. Prináša väčšinou správy z ich vlastných podujatí, o ktorých celoštátne médiá informujú len ojedinele. Slováci z jednotlivých národnostných ostrovov nájdu v týždenníku informácie o sebe, ale aj o Slovákoch z ostatných regiónov Maďarska. Dlhé desaťročia tak platilo, že je to periodikum o nás - pre nás. Rozšírením internetu a založením portálu www.luno.hu sa však táto definícia trochu zmenila. Kdekoľvek na svete naťukáte do vyhľadávača spomínanú webovú adresu, môžete si prečítať novinky z nášho národnostného života. Prístup k Ľudovým novinám teda majú už aj takí čitatelia, ktorí pred rozšírením internetu o nich ani len nechyrovali, alebo sa k nim len veľmi ťažko dostali. Vďaka tomuto faktu sú Ľudové noviny v súčasnosti už o nás - pre celý svet.
O úspešnosti webovej stránky svedčia aj čísla návštevnosti, ktorých nárast je možné sledovať v ľavom stĺpci portálu pod hlavičkou LuNo - Štatistika. Od jeho spustenia v októbri roku 2004 zaknihoval vyše 18,5 milióna návštev. V priemere to za sedem a pol roka činí približne sedemtisíc návštev denne, avšak v súčasnosti je toto číslo podstatne vyššie. Je prirodzené, že spočiatku, keď bol portál vo svete ešte neznámy, bola návštevnosť nižšia, no časom, ako sa postupne dostával do povedomia čoraz širšieho okruhu čitateľov, rástla aj jeho denná návštevnosť. V roku 2007 som vo svojej diplomovej práci venovanej Ľudovým novinám pri príležitosti 50. výročia ich založenia, spomínal 20-25 tisícovú návštevnosť portálu za týždeň. V súčasnosti sa toto číslo pohybuje okolo 30-35 tisíc denne! Tieto čísla mnohonásobne prevyšujú čítanosť tlačenej verzie týždenníka a svedčia o veľkom záujme o našu národnosť.
Aj z tohto dôvodu sa snažíme byť aktuálni a vykladáme na portál (samozrejme, v predstihu) nielen tie príspevky, ktoré uzrú svetlo sveta aj v tlačenej verzii periodika, ale aj rôzne predbežné správy, aktuality najmä z Maďarska, ale aj zo Slovenska a informácie o pripravovaných podujatiach týkajúcich sa našej národnosti.
Z údajov, ktoré máme k dispozícii, môžeme vyčítať nie príliš prekvapujúci fakt, že najviac návštevníkov máme zo Slovenska a z Maďarska. Mnohí sú na nás zvedaví aj v neďalekej Českej republike, ale aj vo vzdialenejších štátoch, akými sú Rusko, Švédsko či Dánsko. Najviac čitateľov máme v Európe, mnoho z nich, zrejme krajanov, nás pravidelne sleduje aj z Ukrajiny, Holandska, Veľkej Británie, Nórska, či dokonca z Islandu. Pravidelne nás čítajú aj mimo starého kontinentu, napr. v Kanade, v Spojených štátoch amerických, v Brazílii, či dokonca v Senegale, v Japonsku a v Austrálii. Okrem Antarktídy teda máme čitateľov na celej planéte! Záujem o nás je, ba rastie, čo je pre redakciu veľkým uznaním, ale i záväzkom. Snažíme sa preto pokračovať v nastolenom trende, byť aktuálni, zlepšovať sa a nie v poslednom rade kráčať s dobou. Z tohto dôvodu nás nájdete už aj na populárnej spoločenskej stránke facebook.
To všetko ale neznamená, že tlačená podoba novín sa stáva zbytočnou. Stále je iný pocit vlastnoručne listovať papierové strany novín, vystrihnúť si z nich zaujímavé príspevky, alebo odkladať si kompletné čísla do súkromného archívu, ako ich čítať na monitore. Pre mnohých príslušníkov staršej generácie, ktorí majú významný podiel medzi našimi čitateľmi v Maďarsku, je dokonca tlačená verzia stále jediným zdrojom informácií o našom národnostnom živote. Cieľom portálu preto nie je nahradenie týždenníka, ale jeho doplnenie a šírenie Ľudových novín do celého sveta. Dúfame, že rastúci trend bude pokračovať a ktovie, možno si časom podmaníme aj Antarktídu...
Zlatko Papuček
Mestská samospráva, slovenská samospráva, Organizácia komlóšskych Slovákov a Slovenské regionálne kultúrne stredisko v Slovenskom Komlóši usporiadali na prelome apríla a mája sériu podujatí pri príležitosti osláv Dňa mesta. Program sa začal bohoslužbou v evanjelickom kostole.
Na slávnostných službách božích sa zúčastnili parlamentný poslanec, primátor mesta Orošháza József Dancsó, primátorka mesta Rita Garayová, predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Lauková, predstavitelia mestského zastupiteľstva a početní obyvatelia mesta. Po úvodnej piesni zborový farár Atila Spišák srdečne privítal prítomných. Pán farár hlásal slovo Božie po slovensky a po maďarsky. Slávnostná bohoslužba skončila spoločným spevom slovenských a maďarských piesní.
Deň mesta pokračoval slávnostným kladením vencov pri pomníku osídlencov na Námestí hrdinov, ktorý bol postavený pri príležitosti 260. výročia založenia mesta. Na slávnostnom akte sa zúčastnili generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo, parlamentný poslanec József Dancsó, primátor Nadlaku Vasile Ciceac, predstavitelia mesta a slovenských organizácií. Po slávnostnom akte sa prítomní presunuli k pomníku na Lutherovej ulici, kde spomínali na slovenské rodiny, ktoré sa usadili na Dolnej zemi. Predstavitelia mesta a slovenských organizácií tu vzdali úctu našim predkom pri pomníku Došli sme - Megérkeztünk (dielo Michala Vargu a Jozefa Mihalika).
Účastníci osláv sa pobrali do Domu prírody, kde sa konalo slávnostné zasadnutie poslaneckého zboru mesta. Slávnostný prejav predniesla primátorka Rita Garayová, ktorá sa sústredila na prehľad histórie mesta a na výsledky, ktoré dosiahli v nedávnej minulosti: - Každý rok na deň sv. Juraja spomíname na našich predkov. Spomíname nielen na nich, ale aj na minulosť nášho mesta. 8. januára 1746 niekoľko slovenských poddaných vyhľadalo baróna Rudňánskeho, aby uzavreli zmluvu o osídlení vtedajšej pustatiny Komlóš. Tak sa začala história Slovenského Komlóša, v ktorej determinujúcim faktorom vždy bola a je minulosť slovenskej národnosti. Spomeňme si len na naše tradície, kultúru a na presídlenie obyvateľstva. Pracovitosť a cieľavedomosť Komlóšanov viedla k tomu, že 1. novembra 1993 prezident republiky Árpád Göncz vyhlásil vtedajšiu veľkoobec za mesto, - povedala pani primátorka a oboznámila prítomných s minuloročnou činnosťou a tohoročnými plánmi poslaneckého zboru. Ako povedala, v minulom roku obnovili trhovisko a lekársku ambulanciu a dokončili rekonštrukciu Materskej školy na Alžbetinej ulici. Čo sa týka tohto roku, v máji sa začne rekonštrukcia cesty medzi mestami Orošháza a Slovenský Komlóš. Práce budú prebiehať do konca novembra. Najväčšou úlohou je ale vybudovanie kanalizačnej siete, postavenie nových jasieľ, chodníkov a vysadenie pätnásťtisíc stromov a kríkov v meste a na okolí. Pani primátorka poznamenala, že od budúceho roku v zmysle nových ústredných nariadení samospráva mesta už určite nebude prevádzkovateľom dvoch škôl - slovenskej ani maďarskej. Slovo od pani primátorky prevzal parlamentný poslanec József Dancsó, ktorý povzbudil obyvateľov, aby svoje návrhy a túžby smelo tlmočili primátorke mesta. Potvrdil, že v máji sa začnú rekonštrukčné práce ciest medzi Orošházou a Slovenským Komlóšom a medzi Orošházou a Mezőkovácsházou. Oprava 32-kilometrového úseku bude stáť 2,3 miliardy forintov.
V Slovenskom Komlóši každý rok udeľuje poslanecký zbor pri príležitosti Dňa mesta cenu Pro urbe tým osobnostiam, ktoré významne prispeli k rozvoju mesta v oblasti spoločenského, kultúrneho či hospodárskeho života, resp. športu. Tohto roku vyznamenanie prevzal fotograf, výtvarný umelec József Mihalik. Cenu Mladý talent Slovenského Komlóša udelil zbor štyrom žiakom: Richárdovi Bánfimu, Uršule Račkovej, Zsomborovi Deákovi a Márkovi Botondovi Kovácsovi. Samospráva mesta ocenila aj výhercov rôznych súťaží, ktoré vypísal mestský úrad, slovenská a maďarská základná škola a Osvetové stredisko J. G. Tajovského. Na radosť rodičov a učiteľov žiaci slovenskej školy sa umiestnili medzi najlepšími v rozprávaní rozprávok. Prvý deň osláv sa skončil hudobným blokom, v ktorom vystúpili slávni Komlóšania: ľudový muzikant, gajdoš, fujarista a saxofonista Balázs „Dongó“ Szokolay, speváčka Alica Agodová a citarista z Budapešti Mátyás Bolya. Kapela s názvom Rohoncz Folkműhely predniesla blok slovenských ľudových piesní zo Slovenského Komlóša a maďarské piesne zo Sedmohradska.
Deň mesta pokračoval vo večerných hodinách v Slovenskom regionálnom kultúrnom stredisku, kde sa uskutočnila prezentácia najnovšej publikácie pedagogičky, miestnej aktivistky Kataríny Štirbiczovej Dankovej. Kniha vyšla za podpory Organizácie komlóšskych Slovákov pod názvom Ozdobná kultúra komlóšskych Slovákov - Tkaniny, výšivky, čepce. Séria podujatí pokračovala v slovenskej základnej škole slávnostným otvorením stretnutia partnerov projektu Heuréka. Je to medzinárodný projekt podporený programom Európskej únie Grundtvig, do ktorého sú zapojení Súbor Dolina z Montpellier, Obec Slovákov v Českej republike, Matica slovenská v Rijeke, Organizácia komlóšskych Slovákov a Občianske združenie Takt z Martina. Projekt je zameraný na aktívne využívanie voľného času seniorov, rozšírenie kultúrneho dedičstva a dobrovoľníctvo v slovenských komunitách. Okrem stretnutia v Slovenskom Komlóši sa partneri projektu Heuréka zídu v auguste v Čechách, v Rožnove pod Radhoštěm na Jánošíkovom dukáte, v septembri v chorvátskej Rijeke na Slovenských dňoch kultúry, budúci rok v júni vo francúzskom Montpellier a záver projektu sa uskutoční v júli 2013 v Martine.
Prítomným sa v mene organizátorov prihovorila riaditeľka slovenskej základnej školy Zuzana Lauková. Zvlášť privítala generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefana Daňa, podpredsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Františka Zelmana, primátorku mesta Ritu Garayovú, predsedníčku Spolku Slovákov z Maďarska Annu Pilárikovú, autora projektu Ľubomíra Kraľovanského a predsedu legislatívnej komisie Svetového združenia Slovákov v zahraničí Petra Liptáka.
- Srdečne vás vítam na slávnostnom otvorení projektu celoživotného vzdelávania Heuréka. Projekt je pre nás dôležitý aj z hľadiska výmeny názorov a skúsenosti v rámci krajín, pričom prostredníctvom slovenského jazyka. Organizácia komlóšskych Slovákov na tento projekt získala od EÚ viac ako 16 000 eur, čiže viac ako 4 milióny forintov. Na realizáciu majú partnerské organizácie dva roky. Účastníci sú vo vlastných štátoch aktívnymi ochrancami slovenského jazyka a kultúry. Cieľom projektu je celoživotné vzdelávanie a to, aby partneri získavali nové poznatky, rozšírili slovenskú kultúru svojich predkov, - povedala primátorka mesta. Slovo od nej prevzal autor projektu Ľubomír Kraľovanský. - Som rád, že tieto dni strávime spolu v rámci projektu Heuréka. Trošku ma mrzí, že náš piaty partner v projekte, Spolok Dolina v Montpellier, z vlastných organizačných dôvodov z programu odstúpil. Pracujem v Matici slovenskej od roku 1998 a mojou snahou bolo vždy spájať. Nielen Slovákov, ale všetkých dobrých ľudí za určitým cieľom a za určitou myšlienkou. Európska únia nám vytvorila priestor na to, aby táto spolupráca nielen medzi Slovákmi, ale medzi rôznymi organizáciami prerástla cez hranice jednotlivých štátov a rozširovala tak myšlienku vzájomnej spolupatričnosti, vzájomného poznávania, porozumenia a šírenia národnej kultúry. Jeden z programov EÚ je projekt celoživotného vzdelávania, ktorý je priam šitý na mieru nám i seniorom, ktorí chcú nielen odovzdávať svoje vedomosti, ale aj získavať nové, aby boli v zenite svojho veku stále prospešní pre svoju komunitu, rodinu, priateľov. Tento projekt je tretí v poradí, ktorý sa podarilo cez tento program realizovať. Prvý uskutočnili roku 2008 slovenské komunity z Mníchova, Londýna a Matice slovenskej. Druhý sa začal roku 2009 za účasti slovenských komunít z Békešskej Čaby, Třinca, Paríža a Martina. Dobrá myšlienka sa veľmi rýchlo šírila a vlastne sme tento projekt ešte nekončili a už boli ďalší záujemcovia o spoluprácu. Preto som veľmi rád, že projekt Heuréka našiel opodstatnenie medzi vami. Jeho základom je nielen spájať slovenské komunity a Slovensko, ale vzájomne spoznať slovenské komunity v rámci Európy, - povedal jeho autor. Po slávnostných príhovoroch nasledovalo vystúpenie miestneho slovenského ochotníckeho divadla, ktoré predviedlo veselohru Pacientka, po ktorom Miroslav Kasprzyk zo Slovenska vystúpil s pantomímou.
Šnúra podujatí pokračovala v nasledujúcich dňoch stretnutím dolnozemských Slovákov, súťažou komlóšskych klobás, slávnostnou bohoslužbou, pretekmi konských záprahov, majálesom v Alžbetinom sade a koncertmi.
Andrea Szabová Mataiszová
Teroristickí novinári (copyright by L. Kövér) sa opäť pustili do akcie. Nie tí istí, ktorí zamortizovali prezidenta Pála, ale z druhej strany, ktorí sa teraz vyrútili na expremiéra Feriho. Spoločným menovateľom oboch likvidačných ťažení by mohol byť plagiát. Akurát v prvom prípade to bolo dokázané hneď od prvej chvíle, no v druhom to nie je dokázané ani po niekoľkých televíznych reportážach a rozhlasových spravodajstvách, či novinových analýzach. Nestranný pozorovateľ - kibic - si to musí všimnúť hneď. Inak obaja obvinení preukázali schopnosť bojovať zanietene. Bývalý prezident a exšermiar trocha nešikovne, ako malé dieťa, ktoré si myslí, že keď niečo bude opakovať, to sa stane pravdou. Niekdajší „öszödský“ premiér však nasadil do obranného boja ťažké kalibre a plánuje všetkých, ktorí šíria, že svoju diplomovku odpísal-plagizoval, dať na súd, vysúdiť od nich celý ich majetok... Prvý bojovník to nakoniec vzdal a kúsok zo svojej cti tak zachoval. Pomáhajú mu v tom aj tí, ktorí ho do najvyššej funkcie pozdvihli - napríklad tlieskajú v parlamente, keď sa objaví pri voľbe svojho nástupcu, tiež doktora, ale právnika, ktorý titul nezískal nejakou „poťa“ prácou. Mnohí hovoria, že ten druhí je oveľa menší kaliber ako bola hlava štátu, takže by tu mal byť akýsi nepomer. Ale nie je to tak. Feri aj v tejto pozícii šéfa malej opozičnej strany, ktorá ani parlamentnú frakciu nemá, je zrejme nebezpečný protivník.
Mne ako novinárovi nesmierne vadí metóda likvidácie. V prvom prípade, darmo sa použil výraz „teroristi“, bolo masívne mediálne ťaženie podložené faktami, plagiátorstvo sa jednoducho nedalo spochybňovať. Teraz, v odvete však druhá strana na čele s Hír TV používa polovičné pravdy, skreslené a neúplné informácie vydáva za fakty a keď náhodou netvrdí, že Feri je zlodej, tak to aspoň naznačí, nech sa chlapec očistí sám. Mimochodom, tu bol aj ďalší pozoruhodný prípad z tohto sveta: Maďarská verejnoprávna tlačová agentúra MTI nakydala na niekdajšieho štátneho tajomníka rezortu pôdohospodárstva, ktorý nedávno odišiel z funkcie, lebo videl okolo seba samých fideszáckych oligarchov. Teda MTI priniesla o Ángyánovi dehonestujúce informácie s odvolávaním sa na jeden internetový blog, ktorý sa navyše nachádzal vo virtuálnom priestore iba jeden deň. Teda tento blog bol pre verejnoprávnu agentúru hodnoverným informačným zdrojom! Už sa to skutočne blíži k nihilu!
Čo však nevylučuje, že aj druhý prípad sa skončí odchodom hlavného aktéra zo scény. A opäť sa potvrdí dvojpravda, podľa ktorej: 1. Nestačí, keď si čestný, musíš tak aj vyzerať, 2. Nestačí, keď vyzeráš čestný, musíš ním aj byť!
Pred istým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému záujmu čitateľov. Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré budeme uverejňovať, zaujmú čitateľov a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.
V knihe Gregorovský dvor spomína Dagmar Gregorová-Prášilová, dcéra Jozefa Gregora Tajovského a Hany Gregorovej, na svoju matku s láskavou nostalgiou: „… z odstupu rokov, keď minulé časy vystupujú celkom plasticky, prichádzam na to, že mamička vlastne prežívala život inak ako otecko. Bola rozhodne menej realistická, viac romantická, snivá, rada čítala romány, donekonečna vedela o nich debatovať s priateľmi, bola dušou bratislavskej umelecko-literárnej spoločnosti…“ Aká bola spisovateľka, publicistka, organizátorka kultúrneho diania na Slovensku a jedna z našich prvých bojovníčok za práva žien? Aká bola žena, autorka mnohých poviedok, noviel, esejí, románov, novinových článkov, ktorá celý život žila v tieni, ale pokojne, po boku svojho slávneho manžela?
Hana Gregorová sa narodila 30. januára 1885 v Martine, v rodine starého garbiarskeho rodu Lilgovcov, ktorý pochádzal z Dánska. Otec Ján Lilge bol vážený mešťan s národným cítením, ale v podnikaní sa mu veľmi nedarilo a rodina takmer vyšla na mizinu. Navyše bol chorľavý, a tak celú starosť o domácnosť, malé hospodárstvo a rodinu prevzala jeho manželka, s ktorou sa oženil ako vdovec. V rodine sa po prvej dcére Ľudmile, známej bylinkárke a ľudovej liečiteľke, narodil syn Milan, potom dcéra Hana a po nej syn Ivan, autor drobných literárnych diel. Otec rodiny zomrel roku 1900, keď boli deti malé a matka zostala na ich výchovu a zabezpečenie sama, preto jej deti museli odmalička pomáhať.
Spolu so súrodencami navštevovala Hana Gregorová základnú školu v rodisku. Mala šťastie na učiteľov. Najskôr ju učil Ján Melička a potom národovec, bývalý profesor revúckeho gymnázia Andrej Sokolík. Po skončení maďarskej meštianky túžila po ďalšom vzdelaní, ale doma nebolo peňazí, preto sa usilovala nadobudnúť vedomosti samovzdelávaním a čítaním. Rada navštevovala kultúrne podujatia, ktorých bolo v tom čase v Martine viac než dosť. Hrala v amatérskom divadle a bola členkom známeho martinského spevokolu, kde spoznala svojho budúceho manžela, spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, za ktorého sa vydala roku 1907. Po svadbe odcestovala za ním do rumunského Nadlaku, kde pracoval ako účtovník Ľudovej banky. Pre túžbu mladej manželky po vzdelávaní a spisovateľské ambície mal Tajovský pochopenie a podporoval ju v tom. Aj na novom pôsobisku Hana hrala divadlo, rozširovala časopis Denica a slovenské knihy. Keď sa manželia presťahovali do Prešova, chodila so slovenskými knihami po okolitých dedinách a zbierala rôzne predmety ľudového umenia pre pražské a martinské múzeá. Dom Gregorovcov sa stal vyhľadávaným miestom priateľských stretnutí, ktoré sa niesli v znamení zanietených diskusií o kultúre.
Cez prázdniny roku 1912 navštívila Jozefa Gregora Tajovského česká učiteľka Mária Dvořáčková, ktorá sa stala Haninou celoživotnou priateľkou. Práve jej venovala poviedku Láska detinská. V tom istom roku sa Gregorovci presťahovali do Martina, ale Hane už malé mesto nestačilo. Pod vplyvom svojej priateľky odišla do Prahy, kde navštevovala kultúrne podujatia, zoznámila sa s významnými predstaviteľmi českej kultúry, no stále zamestnanie si nenašla. Vrátila sa do Martina, kde sa venovala prednáškovej činnosti. Pozornosť upútala prednáškou na večierku Živeny a pri predstavení knihy Ženy, keď otvorene obhajovala emancipáciu slovenských žien a feminizmus. Reakcia nedala na seba dlho čakať. Na Hanu Gregorovú sa zniesla spŕška kritiky a osočovania, dokonca ju odsudzovali i samy ženy.
V roku 1915 Jozef Gregor Tajovský narukoval do rakúsko-uhorskej armády a ona zostala v dedinke Bystrička pri Martine sama. Bolo to pre ňu ťažké obdobie, najmä keď sa jej zakrátko narodila vytúžená dcéra Dagmar, o ktorú sa musela v biednych vojnových časoch postarať. Po vojne svitla mladej žene nová nádej a s novým elánom si hľadala spoločenské uplatnenie. Keď ju odmietli v redakcii Národných novín, odišla do Košíc, kde pracovala ako redaktorka Slovenského východu, ale zakrátko odišla za prácou ešte ďalej - na Ministerstvo školstva a národnej osvety do Prahy. V roku 1920 sa jej manžel vrátil z ruských légií domov a Hana chcela, aby prišiel za ňou do Prahy, ale citlivý spisovateľ sa so Slovenskom nevedel rozlúčiť. Nakoniec sa rozhodli, že budú žiť v Bratislave, kde Tajovský prijal miesto prednostu Umiestňovacej kancelárie. V tom období vyšli Hane Gregorovej knihy poviedok Môj svet a Pokorní ľudia i kniha Slovenka pri krbe a knihe. Bolo to zadosťučinenie, ktoré jej posilnilo sebavedomie. V novom domove s nadšením vítala hostí, mnohých slovenských i českých spisovateľov, hudobníkov, výtvarníkov, politikov. Medzi najbližších patrili Gejza Vámoš, Emil Boleslav Lukáč, Laco Novomeský, Vlado Clementis, Ján Smrek, Fraňo Kráľ, Janko Jesenský, Janko Alexy a mnohí iní, pre ktorých neúnavne pripravovala literárne salóny.
V dvadsiatych rokoch minulého storočia stáli Gregorovci pri založení Literárneho odboru Umeleckej besedy slovenskej a Hana sa stala jej predsedníčkou. V roku 1932 však boli s niekoľkými ďalšími spisovateľmi po písomnom proteste proti strieľaniu na štrajkujúcich robotníkov v Košútoch z tejto organizácie vylúčení a literárne sa odmlčali. Na zložité otázky súvisiace s vtedajšou hospodárskou a politickou situáciou odpovedala Hana Gregorová románmi Vlny duše a Čas nezastavíš. V cestopisnej próze Svet je tak krásny spracovala zážitky z pobytov v cudzine. V roku 1945 vydala zápisky zo života svojich vnúčat pod názvom Život bez tône a slzy vekov. Okrem toho napísala aj niekoľko kníh pre deti - Oddané srdiečka, Rozprávky z rádia, Kytka, O Zorke, čo každému svietila, Pavko v Prahe. Z maďarčiny preložila Mikszáthov Dáždnik sv. Petra a z češtiny Chrobáčiky od Jana Karafiáta.
Po smrti svojho manžela Jozefa Gregora Tajovského odišla roku 1940 za svojou dcérou Dagmar Gregorovou-Prášilovou, neskôr známou publicistkou, do Prahy, kde prežila zvyšok života. Zomrela 11. decembra 1958 v Prahe a jej urna je uložená v manželovom hrobe v Tajove.
Jozef Leikert
Koncom apríla zasadalo kuratórium Verejnoprospešnej nadácie za Slovákov v Maďarsku na čele s predsedom Štefanom Malým.
Nový Základný zákon Maďarska vyžaduje zmeny v nariadeniach týkajúcich sa nadácií, v dôsledku čoho sa päť prítomných členov sedemčlenného kuratória v prvom rokovacom bode zaoberalo návrhom na zmenu Základnej listiny nadácie. Je potrebné vedieť, že nadáciu založila Nezisková verejnoprospešná spoločnosť služieb a zužitkovania nehnuteľností Legatum, s. r. o., ktorej stopercentným vlastníkom je Celoštátna slovenská samospráva (CSS) Z toho vyplýva, že všetky zmeny týkajúce sa nadácie musí schváliť VZ CSS.
Účastníci rokovania navrhli, aby zostavenie kuratória ostalo na ďalšie štvorročné obdobie nezmenené. Navrhli zvoliť zástupcu predsedu, ktorý by disponoval kompetenciou zvolať kuratórium aj v prípade neprítomnosti predsedu.
Prítomní členovia kuratória schválili referát o finančnej uzávierke nadácie na rok 2011 a jej rozpočet na rok 2012. Keďže úlohou nadácie je prevádzkovanie Programu pre nadaných, musí zabezpečiť financie na štipendium pre žiakov i na odmeny pre ich mentorov. Nadácia sa preto okrem súbehov obracia aj na kompetentné ministerstvo - v tomto prípade na Ministerstvo spravodlivosti, od ktorého by chcela získať päť miliónov forintov na fungovanie.
Členovia kuratória prerokovali a schválili pracovný plán nadácie na tento rok. Kuratórium i dozorná rada zasadajú dvakrát ročne a pracovný plán obsahuje témy, ktoré na týchto zasadnutiach prerokujú. V máji t. r. schváli kuratórium projekty do súbehov, ktorými sa bude nadácia uchádzať o financie, vyhodnotí aktuálny súbeh Programu pre nadaných a vypíše ďalší súbeh pre školákov.
Vlani modifikovalo štipendijný program, v zmysle čoho sa súbeh pre žiakov 7. a 8. ročníkov základných škôl vypisuje dvakrát ročne - v januári a júni v Ľudových novinách a na webovej stránke nadácie. V januári sa do programu zapojilo šestnásť žiakov z Békešskej Čaby, zo Slovenského Komlóša, zo Sarvaša, z Novej Huty, z Kestúca a z Budapešti. V tomto roku by malo úspešne skončiť program pätnásť žiakov, ktorí v prípade, že sa zapíšu do jedného z dvoch slovenských gymnázií, dostanú 150-tisíc forintov. V novom súbehu kuratórium zvýši túto sumu na 200-tisíc forintov.
Zlatko Papuček
Keď k nám do Lutherovho dvora, sídla slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti, zavítajú sestry a bratia vo viere, spolu s nimi k nám zavíta radosť. Teší nás, že sa zaplní naša kaplnka, ako sa to na dobrý zbor sluší. Tentoraz k nám prišli evanjelickí veriaci z neďalekého mladého mestečka Maglódu, ktoré získalo štatút mesta 1. júla 2007. Má 11 767 obyvateľov, z toho asi 177 Slovákov (1,5%). Prevažná väčšina je katolíckeho vierovyznania, počet evanjelikov činí 18% a je možné, že sú to tí Slováci, ktorí si zachovali vieru svojich predkov, ale ich jazyk už neovládajú. Osada Maglód bola totiž za Turkov a Rákócziho bojov úplne vyľudnená, po roku 1710 sa tu usadili prevažne slovenskí poddaní z Novohradu. Niekdajší slovenský ráz Maglódu len potvrdzuje skutočnosť, že tu sa zoznámili Slovák Štefan Petrovič a írečitá spevavá Slovenka Mária Hrúzová, rodičia slávneho básnika Alexandra Petroviča (neskôr Petőfiho). Dosvedčuje to aj pamätná tabuľa. Tu sa narodil aj Ľudovít Seberíni (1820-1875) básnik, profesor teológie. Jednou z pozoruhodností mesta je neskorobarokový evanjelický kostol.
Podobne ako pred dvoma rokmi, keď nás Maglódčania navštívili po prvý raz, sme ich čakali s veľkým záujmom. Prišli na čele s pánom farárom Mihályom Némethom, s ktorým sme sa tiež už poznali.
Bol príjemný pocit vojsť do zaplnenej kaplnky. Na znak blížiaceho sa začiatku bohoslužobných obradov, vďaka elektrotechnike, sa ozval zvon, pán farár spolu s našou pani farárkou a dozorcom zboru prešli pred oltár. Z tváre našej pani farárky Hildy Gulácsiovej Fabuľovej žiarila neskrývaná radosť, keď vítala našich vzácnych a milých hostí pri príležitosti tretej nedele po Veľkej noci, v tomto radostnom období Jubilate! (Radujte sa!). Potom dozorca v mene Zboru budapeštianskych slovenských evanjelikov srdečne privítal sestry a bratov vo viere a osobitne sa poďakoval hosťom, že prišli v takom hojnom počte. - Je radostné, že nás je tak veľa, - povedal a zaželal im, aby sa medzi nimi cítili príjemne. Pán farár Németh zdôraznil, že radi prichádzajú do budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru, lebo po roku 1710 na vyprázdnené, spustnuté miesto niekdajšieho Maglódu prišli Slováci, usadili sa tu, postavili si kostol, školu, príbytky... Jeho dnešní veriaci sú ich potomkovia. - Nech Pán Boh uchová vo svojej viere a dobrom zdraví týchto našich ľudí! - povedal a odovzdal slovo našej pani farárke, ktorá slúžila bohoslužbu. - Najsvätejší Bože všemohúci... - zaznel spev za sprievodu organa... Spev a modlitby sa striedali, až prišiel čas, keď pán farár Németh vystúpil na kazateľnicu a prehovoril k obecenstvu veriacich.
„Sejba v slzách - žatva v radosti“ - takto sa dá charakterizovať to, čo sa deje vo vzťahu medzi Bohom a človekom. Keď sa človek odvráti od Boha, Božou odpoveďou sú výčitky, tresty a napomenutia. To, samozrejme, v človeku vyvoláva skľúčenosť, nárek nad nepriaznivým stavom. Zmena v lepšie môže nastať, keď si človek uvedomí svoju hriešnosť a úprimne prosí o odpustenie. Boh odpovedá tým, že sa znovu prizná k svojmu ľudu, čím vyvolá radosť nad zmenou údelu. Tak to bolo v rôznych historických etapách. Aj vtedy, keď sa ľud Izraela chcel zbaviť Ježiša krikom: „Ukrižuj ho!“
Veriaci ľudia mali všelijaké pokušenia. Napríklad ani nie tak dávno, v čase nacizmu, bol hriešnik, ktorý túžil po svetovláde. A vtedy veľký teológ Dietrich Bonhoeffer, hlboko veriaci, mal odvahu v rozhlase povedať: „Jedine Pán Boh má v rukách všetku moc.“ Písal sa rok 1943, teológ sa za svoj výrok dostal do väzenia a v roku 1945 musel umrieť. Ale ešte pred smrťou napísal báseň: „Sme ukrytí požehnanej moci...“, ktorú si spievame aj dnes. Aj za komunizmu boli veriaci prenasledovaní, napríklad biskup Lajos Ordass sa dostal do väzenia. Všelijaké ťažkosti máme aj dnes. Deň čo deň cítime tlak svetovej krízy, v obchodoch rastie drahota, vzmáha sa bieda, z médií počujeme správy o krádežiach, strašidelné správy o vraždách: syn v zúfalstve zabije otca, matku, súrodencov!... Či za takýchto okolností máme aspoň štipku dôvodu na radosť?
Veriaci človek predsa vie, že „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v neho.“ Syn Ježiš prišiel na zem a učil svojich učeníkov. Prišiel nás vykúpiť z hriechov tak, že v podobe ťažkého kríža bral na seba všetky hriechy človeka. Vopred oznámil svojim učeníkom: „Máličko a neuvidíte ma; zase máličko a uvidíte ma.“ Naznačil tým, že jeho neprítomnosť bude krátka, teda čas do Jeho príchodu v sláve sa neustále skracuje a vyzýva k trpezlivosti a stálosti vo viere. On nás neopustí ani v tej najväčšej biede, je s nami, naňho sa vždy môžeme spoľahnúť. Sme v jeho mocných rukách. S Kristom teda, aj napriek všetkým hrôzam a utrpeniam, máme nádej na budúcnosť. Od vzkrieseného Ježiša sme dostali živú nádej na večný život. Nemáme sa teda čoho báť, veď posledné slovo má nie smrť, ale náš vzkriesený Ježiš, čiže život. „Jubilate!“ - „Radujte sa!“ Môžeme sa teda spolu tešiť všade, i tu v Pešti, i v Maglóde môžeme spievať tú istú pieseň a môžeme veriť, lebo meniť sa síce môže všetko, ale Ježiš Kristus je ten istý ako bol včera i dnes i na veky vekov. Amen.“ Bola to pekná, povzbudzujúca kázeň.
Po modlitbách a piesňach, sprevádzaných krásnym hlasom nášho starodávneho organu a na záver áronovským požehnaním sa bohoslužba skončila. Zborová farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová ešte podarovala našim maglódskym priateľom vzácnu národopisnú knižku Perličky z Veľkej Tarče a pozvala všetkých do nášho klubu na skromné agapé a bohatý rozhovor. Veľmi dobre sme sa spolu cítili a naši hostia nás pri rozlúčke srdečne pozvali k nim na blížiace sa Dni mesta Maglód.
Gregor Papuček
Výborné počasie a dobrá nálada charakterizovali prvý slovenský majáles v Níži, ktorý usporiadala 28. apríla tamojšia slovenská samospráva.
V parku základnej a materskej školy a kultúrneho domu sa začal program postavením mája. Prítomným priblížila tradíciu stavania májov predsedníčka slovenského zboru Zuzana Kučerová a potom už nasledovali ôsmaci, ktorí pripevnili pekne ozdobený stromček k ohrade školy.
Predpoludním sa rozbehla súťaž vo varení. Organizátori rozdali zemiaky a mäso, z ktorých mali kuchári pripraviť nejaké chutné jedlo. Súťažili jednotlivé triedy, vlastne rodičia žiakov. Varili rôzne dobroty, medzi ktorými boli perkelt a guláš. Počas prípravy obeda prebiehali pre deti i dospelých športové preteky a remeselnícka dielňa. Pri stolíkoch sa schádzali malí i veľkí, aby mohli súťažiť o sladké ceny vo fúkaní balónov, príprave loptičiek a rôznych darčekových predmetov, pri čom im pomáhali učiteľky základnej a materskej školy.
Po vyhodnotení súťaže vo varení, ktorú vyhrala skupina Spor, sa uskutočnila vernisáž výstavy výšiviek členiek krúžku Rozmarín z Békešskej Čaby. Výstavu otvorila vedúca Slovenského regionálneho kultúrneho strediska v Jači Erika Zemenová Palečková, ktorá pozdravila prítomných v mene Celoštátnej slovenskej samosprávy. Ako povedala, je pre ňu veľkou cťou, že ako pôvodom Dolnozemčanka môže v Novohrade sprostredkovať prezentáciu Dolnej zeme. Svoje práce vystavili aj členky Slovenského klubu Jasienky.
V miestnom rímskokatolíckom kostole sa potom uskutočnila slovenská svätá omša, ktorú celebroval slovenský farár z Budapešti Atila Kónya. Veru, videli sme aj zarosené oči niektorých starších obyvateľov, ktorí nemajú možnosť často si vypočuť slovo Božie vo svojom materinskom jazyku. Raz ročne navštevujú slovenské sväté omše v Budapešti. Teraz recipročne prišli budapeštianski Slováci k nim. Na celodňovom podujatí sa zúčastnili predstavitelia slovenských volených zborov IV. a VIII. obvodu, ktorí využili možnosť dlhšie sa porozprávať s hostiteľmi.
Po omši odštartoval kultúrny program, v ktorom vystúpili Tanečný súbor z Kesegu, skupina z Pišpeka, harmonikári z Ďurky, žiaci miestnej základnej školy a miestni speváci.
Prvý slovenský majáles v Níži vyvrcholil dobročinným plesom, zisk z ktorého venovali organizátori škole, na podporu výletov žiakov. Veríme, že iniciatíva slovenského zboru zapustí v novohradskej osade korene a o rok sa znovu stretneme na nížanskom majálese.
Eva Patayová Fábiánová
Slovenská samospráva v Pitvaroši sa rozhodla intenzívnejšie zapojiť žiakov základnej školy do každodenného diania osady a preto v rámci tradičného majálesu usporiadala pre nich cyklistickú súťaž.
Súťaž pozostávala z dvoch častí, teoretickej a praktickej. Po vytiahnutí poradového čísla sa mohla začať súťaž o pravidlách cestnej premávky. Druhé kolo bolo praktické a pre nás asi najmilším momentnom bolo to, že sudcovia používali na označenie chýb slovenské zástavky, takto sa aj vizuálne mohla prejaviť naša národnosť. O súťaž bol veľký záujem, ale napokon vyhrať mohli iba tí najlepší:
Zlatú medailu vyhrali Réka Harčášová a Richard Kerekeš, striebornú Dženifer Deliová a Márk Fiala a bronzovú Uršuľa Bertová a Ondrej Berki.
Druhé kolo zručnostnej súťaže sa uskutoční pred koncom školského roka. Zámerom slovenskej samosprávy je upevnenie stykov s miestnou základnou školou, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet.
Hoci majáles prebiehal tak trocha v predvolebnej atmosfére, nakoľko v Pitvaroši sa 13. mája uskutočnia voľby starostu, slovenská samospráva verí, že sa nenarušia dobré vzťahy v obci.
(fz-ef)
Posledný aprílový víkend znela v uliciach Ráckeve ľudová hudba - konal sa 13. ročník národnostného festivalu. V podunajskom mestečku neďaleko hlavného mesta usporadúvajú jediný národnostný festival v Maďarsku, na ktorom sa pravidelne prezentujú všetky etniká krajiny. Hoci v tomto roku nižšie granty nedovolili uskutočniť natoľko veľkolepé podujatie ako doteraz, záujemcovia sa mohli kochať v bulharských, gréckych, chorvátskych, maďarských nemeckých, rómskych, rumunských, slovenských a srbských tancoch.
Podujatie, ktoré pred 21. rokmi začali usporadúvať ako župnú prehliadku, sa rozrástlo na celoštátny festival. Súčasťou tohoročnej akcie bola výstava fotografií Maďarského osvetového ústavu a lektorátu výtvarného umenia nazvaná Fotoalbum národností. Zlatým klincom programu bol nedeľný krojovaný sprievod v centre Ráckeve po úzkych uličkách za hudobného sprievodu zúčastnených ľudových kapiel a galaprogram pred kultúrnym domom. Prítomných pozdravil primátor mesta József Szadai, ktorý hrdo oznámil, že aj vďaka tomuto podujatiu získalo mesto pred dvomi rokmi titul Mesto maďarskej kultúry. Titul získavajú tie mestá, ktoré podporujú a rozvíjajú kultúrny život a príkladne predstavujú jeho hodnoty. Zároveň pripomenul, že v meste sa počas leta uskutoční rad kultúrnych podujatí, na ktoré pozval všetkých záujemcov. Po pozdravných slovách odovzdal spolu s riaditeľom hostiteľskej inštitúcie - Kultúrneho domu Károlya Ácsa - Gáborom Budaiom darčeky účastníkom galaprogramu, medzi nimi Folklórnemu spolku Zelený veniec z Ečeru, Folklórnemu spolku Lipa z Budapešti a spolku Panónia z Malej Tarče.
Po privítaní nasledoval galaprogram. Na javisku sa striedali tanečné skupiny jednotlivých národností. Bolo potešiteľné, že napriek doslova letnej horúčave diváci až dokonca so záujmom sledovali kvalitný program. Ečerskí a budapeštianski tanečníci prekvapili publikum aj spoločným programom - békešskými tancami, za ktoré zožali búrlivý aplauz. Hoci sa stala menšia nehoda: jedna tanečníčka si vytkla koleno. Zranenie našťastie nebolo vážne, stačilo pár dní oddychu a dnes už môže opäť pokračovať v tanci.
(ef)
Z roka na rok zostavujú organizátori majálesu v Santove čoraz zaujímavejší program. Oslavy sviatku práce a vítanie mája sú teda vždy pútavé pre obyvateľov tejto podpilíšskej obce, ktorí v tento deň majú možnosť stretnúť sa a kochať sa v krásach ľudových tancov a piesní, zručnosti detí a v neposlednom rade ochutnávať dobroty šikovných gazdiniek.
Podujatie sa začalo v posledný aprílový deň, keď miestni mládenci postavili v strede obce máj - nielen na radosť dievčat súcich na vydaj, a pokračovalo 1. mája ranným budíčkom miestnej kapely Santovská nálada vedenej Jozefom Széplakim. Hudobníci spolu s členmi Folklórnej skupiny Studienka prešli na koči ulicami Santova a zastavili sa pri domoch, kde ich ponúkali domácim vínom a čerstvými koláčikmi.
Predpoludnie už tradične patrilo deťom: dvor základnej a materskej školy naplnili najmenší obyvatelia podpilíšskej osady, aby sa dosýta vyšantili pri skákaní vo vreciach, alebo, na čo sa každý najviac tešil, pri jazde na poníkovi a na koňoch. Veru, bol to najpopulárnejší program a nejedno dieťa bolo schopné aj dlhšie čakať, len aby mohlo pohladkať koníka a vyskúšať si na jeho chrbte rôzne finty. Napríklad nosenie pohára naplneného vodou, alebo hod loptičiek cez kruh. Ďalším „šlágrom“ bol nafukovací hrad, ktorý sa tešil všeobecnej obľube nielen škôlkarov, ale aj žiakov základnej školy. Ak sa niekto unavil pri týchto aktivitách, mohol si sadnúť k pani učiteľkám materskej a základnej školy a s ich pomocou si zhotoviť malú spomienku na letný majáles.
Nie, nie je to omyl, tohto roku sa 1. mája lámali teplotné rekordy aj pod Pilíšom, ale organizátori - obecná a slovenská samospráva a Dedinský dom - zabezpečili možnosť osvieženia. Ba, hladní sa mohli aj najesť, lebo na majálese varili guláš a perkelt, palacinky a langoše, to všetko za prijateľné ceny. Nuž a nechýbalo ani čapované pivo.
Na majálese bola prítomná aj starostka osady Eva Čičmanczaiová, ktorá otvorila popoludňajší program na javisku. Ako povedala, tieto podujatia ponúkajú výbornú možnosť na prehĺbenie medziľudských vzťahov a na kus reči. Potom už odovzdala javisko najmladším: členovia v tomto roku 30-ročnej Tanečnej skupiny Stužka (Pántlika) predviedli dievčenské a chlapčenské tance, členovia pávieho krúžku zaspievali najkrajšie miestne slovenské ľudové piesne a na záver zatancovali aj „dospelí“ tanečníci Stužky na rozveselenie divákov.
Nasledujúci bod programu patril výtvarnému umeniu, presnejšie fotografiám. Na Santove totiž tvorí jedna mladá fotografka Edina Mrázová, ktorej ústredným motívom sú kone a všetko s nimi spojené. V Dedinskom dome vystavila zopár svojich diel, pričom expozícia poskytla príležitosť vystaviť aj diela mladých fotografov, ktorí sa prihlásili do súťaže fotografií Kruhu priateľov pilíšskych jazdcov. Fotografie sú prístupné aj na sociálnej sieti facebook a je možné za ne hlasovať. Najlepšie budú odmenené koncom mája na podujatí kruhu priateľov vo Verešvári.
Ako deň začal, tak aj končil: ľudovou hudbou Santovskej nálady. Hudobníci hrali do neskorých večerných hodín. Santovčania sa rozchádzali v nádeji, že spoločne výborne strávili voľný čas.
(ef)
V budapeštianskej slovenskej škole usporiadal Inštitút na výskum a rozvoj školstva (OFI) 26. apríla celoštátnu študijnú súťaž pre žiakov základných škôl.
Na tradičnej súťaži sa zúčastnili žiaci z dvoch typov škôl: zo slovenských a z tých, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Prišli z bližších i vzdialenejších kútov Maďarska: zo Santova, Mlynkov, Dunaeďházu, Dabaša, Slovenského Komlóša, Nového Mesta pod Šiatrom, Békešskej Čaby, Sarvaša a, samozrejme, súťažili aj žiaci z Budapešti. Ako sme sa dozvedeli od hlavnej organizátorky, slovenskej referentky OFI Miloslavy Némethovej, komunikačnú súťaž zo slovenskej literatúry a jazyka usporadúva inštitút už skoro dvadsať rokov a záujem o ňu zo strany škôl neklesá, ba badať istý nárast počtu účastníkov z jednojazyčných škôl. Je to súťaž, v ktorej majú žiaci základných škôl možnosť zmerať si sily zo slovenského jazyka, preukázať svoje znalosti pred ľuďmi, s ktorými sa stretli po prvý raz, a nielen pred svojimi pedagógmi, čo im môže pomôcť povedzme pri príprave na jazykovú skúšku. Totiž ako sme sa dozvedeli, mnohí z účastníkov súťaže by obstáli aj na štátnej skúške zo slovenského jazyka.
Prítomných v mene organizátorov privítala M. Némethová, ktorá rozdelila žiakov do troch skupín. V prvej boli súťažiaci, ktorí sa učia slovenčinu štyri hodiny týždenne, čiže zo škôl, v ktorých sa slovenčina vyučuje ako predmet. V druhej skupine boli žiaci zo škôl s vyučovacím jazykom slovenským. Oni súťažili zo slovenského jazyka, kým členovia tretej skupiny sa prihlásili na súťaž zo slovenskej vzdelanosti. Organizátorka po privítaní a predstavení poroty prezradila účastníkom novinku: v tomto roku nepočúvali text z magnetofónu, ale mali si prečítať krátky, 150- znakový text hlasno a potom ho zhrnúť. Ostatné doterajšie úlohy: opis obrazu a krátka konverzácia s porotou, ostali nezmenené. Žiaci po vytiahnutí poradového čísla sa rozišli do tried, kde ich už čakali poroty.
Okruhy otázok síce pripravuje M. Némethová, ale úzko spolupracuje s porotou, členom ktorej vopred rozosiela otázky na posúdenie. Súťaž sa skladá z dvoch častí: písomnej a ústnej, pričom písomnú časť pripravujú žiaci vo vlastných školách. Vyplnené testy posielajú pedagógovia do Budapešti, kde ich porota posúdi a vyberie tých žiakov, ktorí sa môžu zúčastniť na ústnej súťaži. Ústna časť je verejná a ako nám prezradila M. Némethová, usporadúvajú ju vždy na jar. Poznamenala, že je veľmi ťažké nájsť zvukový materiál vhodný pre žiakov v tomto veku a hoci pedagógovia sa nikdy nesťažovali, že počuté texty by boli pre deti príliš náročné, v tomto roku sa rozhodla nahradiť túto časť hlasným čítaním. Zároveň chcela zistiť, nakoľko žiaci rozumejú čítaný text. „Hlavne tie školy, v ktorých sa vyučuje slovenčina ako predmet, nemajú toľko možností na trénovanie porozumenia počutého textu, teda sa na to nemôžu dobre pripraviť, ale čítať vie každý,“ povedala M. Némethová a dodala, že texty čerpala z internetu a musela ich prispôsobiť znalostiam účastníkov. Tematika zodpovedá všeobecným požiadavkám, ktoré sa vyskytujú aj na štátnych skúškach: zdravie, pošta, zvieratá, okolie a podobne. „Vždy som sa usilovala o to, aby text obsahoval nejaký dej, ktorý si vedia žiaci lepšie zapamätať,“ povedala M. Némethová.
Zo slovenskej vzdelanosti boli pripravené otázky na základe dostupných učebníc. „Mesiac pred ústnou časťou dostanú učitelia tri témy, na ktoré majú pripraviť svojich zverencov. Majú tak čas aj na to, aby získali dokumentačný materiál: obrázky, alebo hoci aj pečivo. Tohoročné tri témy sú ,“ povedala M. Némethová.
Po chutnom obede všetci netrpezlivo čakali na vyhlásenie výsledkov. Členovia poroty to nemali ani tentoraz ľahké. Museli vybrať z dobrých žiakov tých najlepších. Nakoniec konštatovali, že vedomosti žiakov boli na vysokej úrovni. Najprv hodnotili žiakov, ktorí sa prihlásili do súťaže zo slovenskej vzdelanosti. Členka poroty Mária Pintérová Jurkovičová pochválila všetkých súťažiacich a poznamenala, že v tomto roku boli mimoriadne dobre pripravení. Napokon vymenovala poradie:
1. miesto: Michal Tomáš Tatai
2. miesto: Kristián Burgel
3. miesto: Barbora Boldogová
Skupinu Slovenský jazyk pre žiakov škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, hodnotila docentka Cudzojazyčnej a národnostnej katedry Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa Eva Horváthová Farkašová. Ako povedala, všeobecná úroveň pripravenosti žiakov bola vynikajúca, ale Achillova päta, teda najslabšia časť, bolo čítanie nahlas a zhrnutie čítaného textu. Napriek tomu žiaci rozumeli tomu, čo čítali a v prípade, ak nevedeli zhrnúť text, pohotovo reagovali na otázky poroty, ktorej členkou bola aj Mária Barnová Zajakovská z Nového Mesta pod Šiatrom. E. Horváthová Farkašová na konci svojho príhovoru odovzdala diplomy a darčeky. Pripomenula, že dvaja žiaci z Mlynkov prišli až po rozhodnutí poroty, lebo doobeda absolvovali štátnu skúšku, preto ich nemohli hodnotiť spolu s ostatnými súťažiacimi, hoci boli veľmi dobre pripravení.
1. miesto: Atila Fekete
2. miesto: Tomáš Kuhajda
3. miesto: Valentína Ličiková
Skupinu žiakov zo škôl s vyučovacím jazykom slovenským hodnotila Mária Šutinská, ktorá pochválila žiakov aj pedagógov za prípravu na súťaž. Potom spolu s ostatnými členmi poroty Jánom Chlebnickým a Alexandrom Tóthom odovzdali diplomy a darčeky:
1. miesto: Tomáš Sczecina
2. miesto: Bernadeta Melicherová
3. miesto: Kristián Burgel
Každý účastník dostal ako odmenu za účasť diplom a knižnú poukážku. Rozchádzali sa v nádeji, že sa o rok opäť stretnú: či už ako žiaci slovenských gymnázií, alebo na podobnej súťaži žiakov základných škôl.
Eva Patayová Fábiánová
Pred zasadnutím Valného zhromaždenia CSS, ktoré sa uskutoční 9. mája, 25. apríla rokovali Výchovno-vzdelávací a Kultúrny výbor CSS.
Na zasadnutí Výchovno-vzdelávacieho výboru sa vzhľadom na závažnosť prerokúvaných tém zúčastnili aj predseda CSS Ján Fuzik, vedúci Národnostného oddelenia Ministerstva národných zdrojov Štefan Kraslán a podpredsedníčka Poradného orgánu Ministerstva národných zdrojov Zuzana Medveďová. O rokovaní nás informoval predseda výboru Michal Lásik:
- Prediskutovali sme deväť veľmi dôležitých tém. Prvá sa týkala osudu Slovenskej základnej a materskej školy v Slovenskom Komlóši. CSS sa snaží prevziať prevádzkovanie tejto inštitúcie. Nie náhodou zdôrazňujem, že ide o inštitúciu, lebo v týchto otázkach je istá menšia nezhoda medzi voleným zborom mesta a CSS. Komlóšska samospráva sa snaží presadiť návrh, že túto dvojjazyčnú inštitúciu, ktorá pozostáva zo základnej školy a dvoch materských škôl, odovzdá bez materských škôl, ktoré však podľa nášho ponímania i podľa zákona patria ku škole. Tvoria teda jednu inštitúciu a my žiadame, aby celá patrila pod CSS. Rokovania budú pokračovať a my dúfame, že budeme prevádzkovateľmi kompletnej inštitúcie. Zaoberali sme sa taktiež návrhom na stanovenie počtu skupín a tried v budúcom školskom roku v školách prevádzkovaných CSS. Čo sa týka sarvašskej školy, je pozoruhodné a chvályhodné, že počet prváčikov vzrástol na 54. Výchovno-vzdelávací výbor podá Valnému zhromaždeniu návrh, aby schválilo otvorenie troch prvých tried v Sarvaši. Rokovali sme aj o modifikácii zakladajúcej listiny školy v Novom Meste pod Šiatrom. Bola to vlastne len technická záležitosť, pretože tu ide o to, že na našich dvoch školách, v Békešskej Čabe a Sarvaši, prebiehala štátna kontrola. Tá navrhla, aby sme do zakladajúcej listiny dali aj vetu, že hendikepované deti sú integrované vo výchovno-vzdelávacom procese. V prípade Sarvaša a Békešskej Čaby sme návrh schválili na februárovom VZ, teraz by sme to mali urobiť aj v prípade Nového Mesta pod Šiatrom. Členovia výboru pripomienkovali a schválili návrh finančnej uzávierky CSS a jej inštitúcií a modifikáciu rozpočtu CSS na tento rok. Zaoberali sme sa aj veľmi chúlostivou otázkou, a to zrušením Národnostnej materskej školy v Patvarci. Osada má vlastnú škôlku, ktorá patrí k Balašským Ďarmotám. Je to vlastne regionálne združenie škôlok v Ipolyszögu, Patvarci a Balašských Ďarmotách. Pred niekoľkými rokmi nás požiadali o pripomienkovanie zavedenia národnostnej výchovy v materskej škole. My sme s tým, samozrejme, s radosťou súhlasili. Teraz nás žiadajú o opačné rozhodnutie. Teda všetky tri samosprávy sa rozhodli, že zrušia národnostnú slovenskú výchovu v Patvarci napriek tomu, že tam majú 22 detí. Odôvodňujú to predovšetkým tým, že vypísali konkurz na obsadenie miesta učiteľky a na tento konkurz sa nikto neprihlásil. Bývalá učiteľka, ktorá bola zároveň vedúcou materskej školy, odišla do dôchodku. Odvolávajú sa na to, že nevedia vyhovieť predpisu, v zmysle ktorého môže v škôlke pracovať len taký národnostný pedagóg, ktorý má príslušné vzdelanie. Žiadajú, aby sme schválili ich rozhodnutie. Možno ich motivuje fakt, že donedávna sa hovorilo: maďarské materské školy by zostali v prevádzkovaní miestnych samospráv a národnostné by prešli pod štátnu správu. Medzičasom, i keď je to zatiaľ neoficiálne, sa objavili správy, že aj národnostné materské školy budú prevádzkovať mestá a obce. My sme sa rozhodli, že počkáme na mienku rodičov, dovtedy sa k problému nevyjadríme. Právo pripomienkovania uplatníme až vtedy, keď sa dozvieme, aký názor majú rodičia 22 škôlkarov, ktorých sa rozhodnutie bezprostredne týka. Prediskutovali sme aj žiadosť budapeštianskej slovenskej školy, s ktorou sa obrátila na CSS, ktorá má právo iniciovať, aby sa niektoré učebnice zo Slovenska dostali na zoznam učebníc, aby bolo zjednodušené objednávanie týchto kníh. Výbor súhlasil s tým, aby žiadosť prediskutovalo VZ. Treba však dodať, že ministerstvo, ktoré zabezpečuje národnostným žiakom učebnice bezplatne, bude financovať publikácie vydané v Maďarsku. To, že sa dostanú na zoznam učebníc, neznamená automatickú podporu ministerstva. Škola si ich bude musieť zaobstarať z vlastných zdrojov, alebo zo zdrojov žiakov. Prerokovali sme aj situačnú správu o stave prípravy učiteľov na katedrách slavistiky doma i na Slovensku a o problémoch národnostných škôl so zabezpečovaním odborníkov. Je to tiež veľmi chúlostivá otázka. Poslali sme dotazníky do všetkých základných a materských škôl, kde sa vyučuje slovenčina. Žiaľ, len z deviatich sme dostali odpoveď. Chceli sme zmapovať, v koľkých školách sú učitelia slovenčiny krátko pred dôchodkom a či dokážu tieto inštitúcie zabezpečiť ich nasledovníkov. Museli sme konštatovať, že situácia bude veľmi ťažká, lebo na našich vysokých školách zaniká príprava národnostných pedagógov. Príčiny sú rôzne. Jednou z najzávažnejších je skutočnosť, že na našich stredných školách je veľmi nízky počet študentov. Konštatovali sme aj to, že naši vysokoškolskí poslucháči, ktorí študujú na Slovensku, si nevolia pedagogický odbor. Bolo by potrebné zvýšiť prestíž pedagogickej dráhy, ako aj počet žiakov na stredných školách, - informoval nás o zasadnutí Výchovno-vzdelávacieho výboru jeho predseda Michal Lásik.
V znamení príprav riadneho zasadnutia Valného zhromaždenia CSS sa 25. apríla v budove CSS zišli aj členovia Kultúrneho výboru. Za prítomnosti predsedu CSS Jána Fuzika na čele s predsedníčkou Zuzanou Laukovou najprv pripravili návrh na rozdelenie financií prostredníctvom súbehu CSS, ktorý bude disponovať sumou 5 miliónov forintov. Prerokovali aj otázku súbehu na miesto šéfredaktora Ľudových novín. O post sa uchádza jedna osoba, ktorá vyhovela podmienkam výpisu a dostavila sa na zasadnutie výboru. O vymenovaní rozhodne VZ CSS. Zbor prerokoval aj publikačnú činnosť CSS a podporil návrh na reprintové vydanie románu Pavla Kondača Neskorý návrat s maďarským prekladom. Členovia zboru navrhli podať projekt do súbehu Fondu Sándora Wekerleho. Čo sa týka návrhov na udelenie vyznamenania Za našu národnosť, výbor sa uzniesol navrhnúť Valnému zhromaždeniu päť súkromných osôb a dva kolektívy. Kultúrny výbor poveril vydaním ročenky Náš kalendár 2013 verejnoprospešnú spoločnosť Legatum, s. r. o., a jej zostavením redakčný kolektív Ľudových novín. Výbor prerokoval aj otázku Redakčnej rady Ľudových novín a pripomienkoval finančnú uzávierku CSS a jej inštitúcií za rok 2011 a modifikáciu rozpočtu CSS a jej inštitúcií na tento rok.
Andrea Szabová Mataiszová
26. apríla prišiel rad na Finančno-kontrolný výbor. V úvode zasadnutia členovia výboru vedeného predsedníčkou Zuzanou Szabovou prediskutovali a schválili finančnú uzávierku a správu o hospodárení CSS a jej inštitúcií v roku 2011, ktorú predložila účtovníčka Marta Feketeová. Pri druhom rokovacom bode o modifikácii rozpočtu CSS a jej inštitúcií na rok 2012 sa rozprúdila diskusia o finančnom ostatku, po ktorej členovia výboru návrh schválili. Výbor takisto schválil ročnú správu o vnútornej kontrole a plán verejného obstarávania na rok 2012 (predložené vedúcim úradu CSS Ondrejom Horváthom), ako aj trojmesačnú mzdovú doplnkovú odmenu predsedovi CSS Jánovi Fuzikovi.
V ten istý deň si sadli k rokovaciemu stolu aj členovia Mládežníckeho výboru (MV) pod vedením jeho predsedu Zoltána Szabóa. Prvým bodom programu bola príprava Slovenskej mládežníckej akadémie. Členovia výboru sa zhodli v tom, že dvoj- až trojdňové podujatie, ktoré bude v novembri hostiť Békešská Čaba, zorganizuje MV spoločne s Organizáciou slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM), ktorá podá projekt do súbehu na jeho podporu.
Druhý rokovací bod sa týkal príprav na Deň Slovákov v Maďarsku, ktorý sa uskutoční 7. júla v bakonskej obci Jášč. MV navrhol zriadiť v mieste podujatia tzv. Slovenský mládežnícky stan. Už deň pred oslavami zorganizuje programy pre slovenskú mládež, na ktoré pozve aj predstaviteľov Spolku nemeckej mládeže v Maďarsku (SNMM). OSMM a SNMM plánujú pri tejto príležitosti podpísať zmluvu o spolupráci. Počas Dňa Slovákov v Maďarsku budú v mládežníckom stane vyložené propagačné materiály a záujemcovia budú mať prístup k informáciám o činnosti OSMM.
Tretí rokovací bod sa týkal futbalových majstrovstiev Európy národností, ktoré sa uskutočnia v júni v Nemecku. Zúčastní sa na nich aj 15-16 členné mužstvo slovenskej národnosti v Maďarsku, v ktorom by mali mať zastúpenie všetky naše regióny. Gradujúcu spoluprácu s nemeckou mládežníckou organizáciou dokazuje aj fakt, že slovenský výber pocestuje do Nemecka spoločne s nemeckým národnostným mužstvom. Autobus na tento účel poskytne Maďarský futbalový zväz (MLSZ).
MV rokoval aj o databáze slovenských ubytovacích priestorov v Maďarsku. Členovia sa zhodli v tom, že najoptimálnejším riešením pri jej zostavovaní by bola taká webová stránka, na ktorej by mohli uviesť svoje údaje samotní majitelia, resp. prevádzkovatelia týchto zariadení. V prípade takéhoto riešenia by databáza bola dynamická a nestrácala by na aktuálnosti. Prítomní sa dohodli na tom, že preskúmajú možnosti takéhoto riešenia.
Aprílové zasadnutie MV uzavrelo pripomienkovanie finančnej uzávierky CSS a jej inštitúcií za rok 2011.
Zlatko Papuček
Slovo kameňolom je bežne používaným pojmom tak v odbornej, ako i v krásnej literatúre, zato slovo zlatolom nie je kodifikované. Pritom existuje výraz pre osobu zlatokopa, avšak kameňokop slovenčine akosi nepristane.
Po tomto krátkom etymologickom ozrejmení pojmov našej materčiny je nevyhnutné zdôvodniť jeho účel. Nuž kameň už pre svoju prirodzenú vlastnosť sa doluje obvykle pomocou dynamitu a ani doprava takto získaného materiálu nie je zďaleka jednoduchá. Aj zlato sa doluje, ale ak sa rozpamätáme na epochu zlatej horúčky na divokom západe, ľahko si spomenieme aj na ryžovačov tohto vzácneho kovu.
Toto porovnanie, zďaleka nie literárne, bolo potrebné k tomu, aby sme poukázali na rozdiel medzi literárnymi „kameňokopmi“ a literárnymi zlatokopmi. Práca v literárnom kameňolome je iná než povedzme pri ryžovaní
zlatého kovu literatúry. Toto ryžovanie označujú stúpenci postmoderny najnovšie ako intertext, pomenovanie, pre ktoré bola už vopred pripravená úrodná pôda, pričom nejde o nič iné ako o celkom voľné a zväčša nekontrolované preberanie textov, ibaže nie vlastných. Intertextualita je tu preto, aby zatajila svoj pôvod, alias pôvodného majiteľa. Len aby sme nemuseli citovať Goetheho výrok o strate na cti, pripomeňme si, že tu nejde len o problém právny, lež o problém výsostne etický a týkajúci sa nielen jednej konkrétnej osoby.
Aj vo svete známy maďarský spisovateľ Péter Eszterházy totiž vo svojom nedávnom interview, ktoré poskytol bratislavskému časopisu Romboid, a ktorý vyšiel pod príznačným titulom Citovať nie je jednoduché, ubezpečuje čitateľov, že knihy si majú samy pomáhať a určovať svoj osud. O tom ich osude sme vedeli už dávno predtým, ibaže bez zásahu zvonku (Habent sua fata libelli). Esterházy snáď náročky nevypovie, že v prvom prípade týmto hybným činiteľom nie je nik iný ako autor sám. Aj tým by povedal veľa, lenže on sa pri takýchto „maličkostiach“ predsa nemieni zdržiavať. Zároveň tvrdí, že jeho knihy sa tvária (keďže niet vyhnutia!) ako autobiografické a to hlavne preto, aby sa čitateľ ani náhodou nenazdával, že ide o nejaké výmysly či balamutenie, skrátka, text má byť vierohodný a založený na realite. Takže pozor, nie aby sme sa hoci len pokúšali neuveriť tomu tváreniu sa. Autor si to napokon aj tak zariadi podľa svojho vkusu, veď na to má hojný výber prostriedkov.
Ak sa pozrieme na tú vec obrátene, vychádza nám to isté, keďže za základ narácie si môžeme zvoliť deje, ktoré sa skutočne odohrali a iba navonok sa zdajú neuveriteľné. Napríklad robinsonovský osud mohol byť od začiatku do konca vymyslený, keby sa nebol stal naozaj. A to celkom bez akéhokoľvek tvárenia sa!
P. Esterházy nám veľkoryso umožňuje, aby sme nahliadli do jeho tvorivej dielne ešte hlbšie a dôkladnejšie sa pozreli na jeho alchymistické pomôcky - ako vyrábať ono zlato z materiálov podozrivého pôvodu. Pohľad nás nesklame, náš autor skutočne pripúšťa, že do svojho Výrobného románu preberal texty od K. Mikszátha a tiež z publikácií o ňom samom. Prvá časť doznania znie takmer bizarne. Výrobný román a Mikszáth? Nezmysel, povedal by niekto. Lenže dnešný autor vie, ako na to ísť. Žijeme predsa v jednom jazykovom prostredí, tvrdí náš vavrínmi ovenčený autor, a pracujeme (presnejšie preberáme) na vetách s rozličným statusom. V jeho prípade sa na to nikto nesťažoval tridsať rokov!
To je teda skutočne smola, ktorú si autor s takým menom nemôže len tak dovoliť. Nemýľme sa, P. Esterházy je úprimný a otvorený diskusii. Pripúšťa, že podaktorých takto postihnutých autorov to irituje. Ak si to domyslíme, potom on v tej iritačnej praxi pokračuje aj v súčasnosti. (Bodaj by to niekoho neiritovalo, keby zistil, že jeho literárny blížny mu odcudzil zopár odsekov z románu!) A navyše s ľútosťou dodáva, že keď ide práca príliš od ruky (podčiarkol O. K.), potom si treba uvedomiť, či je to naozaj nevyhnutné, t. j. či je nevyhnutné plagizovať. Nepovie ani áno ani nie, ale konštatuje, že pestovať si svoje vlastné záhradky je príznačné v situácii diktatúry, zatiaľ čo v slobodnej krajine sa takáto činnosť stáva pravidlom, keďže tu ide o celkom novú situáciu a v tejto situácii si zároveň osvojujeme iný náhľad na tradíciu.Ba skôr by sme povedali, že ju týmto spôsobom znovu vytvárame! Pri týchto slovách - nech mi to každý prepáči - človek má dojem, že nepočuje autora Malej maďarskej pornografie, ale A. Ždanova alebo jeho súdobého maďarského beženca J. Révayho.
Mimochodom, P. Esterházy nezvykol označovať svoju vlasť za výslovne slobodnú krajinu - práve v súčasnosti. Ak nie on, potom ho svojským spôsobom zastúpili jeho súpútnici a kolegovia. Radšej nezachádzajme do podrobností, aby sme si nerozhnevali bohov. Rozmotať tento gordický uzol možno iba tak, ako to kedysi urobil Alexander Veľký - jednoducho ho rozťať.
Náš oslávený autor napokon vyhodí posledný tromf, keď uvádza svetové úspechy maďarskej literatúry a jedným dychom pripomína Sándora Máraiho a nositeľa Nobelovej ceny Imre Kertésza, pričom akoby suchou nohou prešiel more - ani jedným písmenom nepripomenie maďarskú spisovateľku číslo jedna Magdu Szabóovú, romány ktorej dodnes vychádzajú v desiatkach jazykov a vo vysokých nákladoch a častých vydaniach. Nobelovu cenu I. Kertésza, ktorý sa so svojou slávou utiahol do jemu priateľskejšieho prostredia, radšej ani nekritizujme - konieckoncov o tomto husárskom kúsku písali medzitým aj iní -, pretože by to mohlo vyvolať obvinenia zo závisti, ako sme toho boli nedávno svedkom v prípade jeho menovca, keď jeho „žalostenie“ musel odniesť celý maďarský národ.
Bolo by však veľkým omylom, keby sme to všetko, čo sme sa dozvedeli o preberaní a citovaní textov, považovali za jednu veľkú a nepodarenú frašku, akých v minulosti prehrmela celá séria a zanechala iba nostalgické spomienky. Podobne ako pamiatka na starogréckych sofistov, ktorí proti každému tvrdeniu postavili tvrdenie opačné a svoju kauzu podoprenú slabými argumentmi napokon presadili. Nie neprávom sa im vytýka, že sa snažili skôr prehovárať než presvedčovať. Kto má o tejto metóde pochybnosti, nech sa dôkladnejšie pozrie na súčasný knižný trh a na produkty literárnej tvorby.
Natíska sa otázka, nakoľko sa spomenuté techniky „citovania“ uvádzajú do súvislosti s postmodernými postupmi, alebo či sa s nimi v podstate stotožňujú. Tak či onak - knihy sú v tejto chvíli už definitívne a bez pomoci vydané napospas osudu.
Aby to všetko nevyzeralo ani zďaleka ako jeden podarený žart, podpísaný si dovolí uviesť stanovisko českého literárneho znalca a kritika európskeho formátu, podľa ktorého prvým a najdôležitejším znakom autentického a esteticky hodnotného diela je jeho pôvodnosť. Aby ani náhodou nedošlo k nedorozumeniu, že v našom prípade je reč o Františkovi Xaverovi Šaldovi (1870-1930), ktorého slovo vo svojej dobe doma malo silu axiómy a podľa úsudku ktorého literárne dielo mohlo byť buď nanič, alebo dobré. Žeby bol vtedy F. X. Šalda zobral do úvahy aj výstrednosti označované ako plagiát? O tom škoda pochybovať. A potom - literárne panamy a iné podobné špásy nech posúdi história.
Oldřich Kníchal