Prípravu rezancov predviedli členky Slovenského klubu v Békešskej Čabe 14. mája predpoludním v Čabianskom oblastnom slovenskom dome na Garaiho ulici. Pod vedením vedúcej klubu Alžbety Ančinovej a Judity Bartolákovej ženy celé predpoludnie miesili a vaľkali cesto, z ktorého potom robili rôzne cestoviny. Najskôr nakrájali rezance - po čabiansky halušky. Z menšej časti urobili cestovinu do polievky - malé štvorčeky cesta našúľali na brde do špirálovitého tvaru. Niekde nazývajú túto cestovinu brdovcami, v Čabe gágorčokmi. Cesto na tarhoňu miesili ženy troška inak. Do misky dali najprv vajcia a postupne k nim pridávali múku. Rukou vymiesili tuhé cesto. Narezali ho na viac kusov a ešte raz vymiesili. Tvrdé cesto postrúhali nahrubo a dali sušiť na plátno. Suché preosiali cez sito. Najväčšiu strúhanku osmažili na slanine a podávali k perkeltu. Ostatok ešte raz preosiali. Väčšie drobky používali do polievok. Najchutnejšie sú v hráškovej polievke. Najdrobnejšiu tarhoňu varili v mlieku a sladili cukrom. Tarhoňová kaša bola obľúbeným jedlom detí najmä v 30. rokoch minulého storočia. 80-ročná Valéria Szabová na ňu dodnes spomína ako na najchutnejšie jedlo na svete.
Popoludní sa v Áchimovej sále domu začala prezentácia knihy veľkého milovníka halušiek, známeho čabianskeho žurnalistu Ladislava Nemčoka. Na Slovensku je zvykom, že známe osobnosti pokrstia nové publikácie. Autor si zvolil za krstnú matku svojej najnovšej knihy predsedníčku Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helenu Čičeľovú, ktorá odporúčala prítomným, aby si prečítali túto knižku o živote trojčlennej rodiny autora rozšírenej o mačku a dvoch psíkov. O publikácii s názvom Psí svet spovedal autora predseda čabianskej slovenskej samosprávy, etnograf Juraj Ando. Z veselého rozhovoru dvoch dolnozemských Slovákov sa vykreslil zaujímavý životopis spisovateľa. Ladislav Nemčok sa narodil r. 1965. Detstvo prežil na sálaši pri Kondoroši, presnejšie na Dlhom rade (Hosszúsor), kde sa narodil aj známy operný spevák Juraj Meliš. Náš Kondorošan sa môže pýšiť aj takými slávnymi predkami, ako sú evanjelický učiteľ Ondrej Povážai (1874-1929) a ev. farár, zakladateľ kondorošského evanjelického cirkevného zboru Adam Áchim. Z mladšej generácie sú to olympionik András Balczó, maliar, laureát Munkácsyho a Kossuthovej ceny Tibor Černuš a svetoznámy sochár Pál Kepenes, ktorý žije a tvorí v Mexiku. Ladislav Nemčok sa ako dieťa slovenských rodičov učil v kondorošskej základnej škole aj slovenský jazyk. Slovenské slovo počul doma od rodičov a starých rodičov. O gastronómiu mal veľký záujem už aj v detstve. S láskou spomínal jedlá svojej starej mamy. Zvlášť mal rád jej babrillové halušky, kapustníky, záviny a tvarohové koláče. Pamätá sa na veľké rodinné zabíjačky. Po maturite študoval v Segedíne na pedagogickej fakulte. Chcel byť žurnalistom, ale taký odbor v tom čase v Maďarsku nenašiel, tak si vybral maďarčinu a dejepis. Po absolvovaní vysokej školy začal učiť v Kondoroši. O rok neskôr župný denník hľadal novinárov. Prihlásil sa a prijali ho. Prečo a kedy dostal prezývku „Pato“, to sa môžete dozvedieť z knihy. Medzi anekdotami nájdete aj odpoveď na otázku, prečo a ako absolvoval kuchársku školu. Na záver prezentácie účastníci spoločne skonzumovali predpoludním uvarené rezance.
Ildika Očovská
Juhomaďarská metropola študentov už tradične oslavuje 21. mája deň mesta. Tradícia siaha do roku 1719, keď v tento deň získal Segedín od Karola III. mestské práva. Oslavy otvoril 18. mája festival vín, ktorý lákal návštevníkov po celý týždeň. Tohto roku sa v stánkoch na Széchenyiho a na Klauzálovom námestí prezentovalo približne 130 vinárov z 22 vinárskych oblastí.
Deň Segedína oslavovali desať dní na viacerých dejiskách. Na Kárászovej ulici a na Klauzálovom námestí sa konali koncerty maďarských spevákov a hudobných skupín, o ktoré bol obrovský záujem. Koncertoval tu Quimby, Fecó Balázs, Barnabás Pély, Pál Utcai Fiúk a Budapest Bár.
V sobotu a v nedeľu sa v rámci Jarmoku na starom moste predstavili národnosti žijúce v meste, ktoré vystavovali propagačné materiály a poskytovali informácie o svojej činnosti. V stánku Slovákov sa na pozvanie Spolku segedínskych Slovákov predstavil aj Žilinský samosprávny kraj, a to prostredníctvom krajskej organizácie turistického ruchu. V zastúpení Žilinského turistického kraja, ktorý vznikol 1. apríla tohto roku, informovala záujemcov Martina Hrašková. Ako povedala, priniesla so sebou množstvo informačných materiálov v maďarčine, v ktorých propagujú prekrásnu prírodu, hrady, zámky, kúpele, jaskyne, aquaparky a v neposlednom rade gastronómiu ich kraja. Manažérka Žilinského turistického kraja Marta Zimanová prezradila, že je prvýkrát v Segedíne. Prišli sem vďaka zástupcom Slovákov zo Segedína, ktorí sa zúčastnili na minuloročnej infoceste, na ktorej nadviazali kontakt s jej organizátorom - Žilinským samosprávnym krajom.
Jarmok prilákal množstvo ľudí, svoje výrobky na ňom predstavilo 200 remeselníkov. V blízkosti stánkov sa konali zábavné programy, o ktoré prejavili záujem nielen obyvatelia mesta a okolia, ale aj početní zahraniční návštevníci.
26. mája sa pred radnicou uskutočnilo slávnostné valné zhromaždenie, ktoré svojou prítomnosťou poctil aj generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo. Program sa začal promenádnym koncertom mestskej dychovky, predstavením mažoretiek a tanečníkov skupiny Pavane. Valné zhromaždenie otvoril primátor mesta László Botka. Po slávnostnom príhovore nasledovalo odovzdanie cien Pro urbe, Za Segedín a Za segedínske medzinárodné vzťahy. V kultúrnom programe vystúpili herečka Gizela Feketeová, operní speváci Zoltán Kelemen a Boldizsár László, klavirista András Rákai a miestne tanečné a hudobné telesá. Slávnostné programy pokračovali odhalením sochy filozofa, pedagóga a spisovateľa Ferenca Petőa, kladením vencov pri pamätných tabuliach a sv. omšou v kostole Horného mesta.
V nedeľu pokračoval program národnostným dňom. Na Klauzálovom námestí ho otvorilo vystúpenie nemeckého speváckeho zboru Theissblume kyticou nemeckých piesní. Po nich nasledovali maďarské piesne v podaní Tünde Fábriovej-Ivanovicsovej a Gézu Fábriho. Slovákov reprezentoval Folklórny súbor Pilíš z Mlynkov. Členovia zboru vystúpili s kyticou slovenských piesní. Srbská tanečná skupina Banát predviedla srbské a tanečná skupina Balkán balkánske tance.
V nedeľu večer ukončil oslavy veľkolepý ohňostroj.
Andrea Szabová Mataiszová
Xenofóbia a rasizmus sú i v nových európskych podmienkach stále aktuálnymi problémami. Najmä mladí ľudia sú obzvlášť citlivou skupinou proti rôznym formám diskriminácie a neznášanlivosti. Spoznaj svojich susedov - tak znelo motto i názov pilotného projektu medzinárodnej skupiny Robert Karniš - Sam Margolis, realizovaného medzi Základnou školou T. Vansovej vo Zvolenskej Slatine a Strednou odbornou školou I. Széchenyiho v Békešskej Čabe. Cieľom intenzívnej mesačnej spolupráce medzi oboma školami bolo vzbudiť u žiakov 8. - 9. ročníkov prirodzené porozumenie rozmanitosti európskej kultúry, kultúrneho dedičstva, ako aj spoločných hodnôt v podmienkach dvoch geograficky a historicky blízkych krajín. Komunikačným kanálom na oboch brehoch Dunaja sa stal anglický jazyk, moderná multimediálna technika a bezprostredná chuť nadviazať nové priateľstvá. Vlastné národné a regionálne špecifiká predstavovali žiaci formou tvorivých prezentácií, fotografií, dotazníkov a v závere aj živou spoločnou videokonferenciou. Strach z neznámeho veľmi rýchlo pominul a vystriedala ho radosť zo spolupráce, výmeny skúseností a poznatkov, zaujímavých zážitkov či túžby po skutočnom stretnutí. Projekt s dôrazom na multikultúrnu a regionálnu výchovu je tak skvelým príkladom zbližovania mladých ľudí prostredníctvom vzájomného dialógu. Priebeh a výsledky cezhraničného úsilia je možné nájsť na portáli: www.talkconnect.org. Aktivita sa realizovala vďaka finančnej podpore Open Society Institute.
Róbert Borbély
Múzeum kráľa Mateja Korvína pri Maďarskom národnom múzeu vo Vyšehrade (Visegrád) a Materská škola, základná škola, gymnázium a žiacky domov s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti usporiadali 24. mája dobročinný galaprogram. Podujatie sa začalo v aule školy. Riaditeľka inštitúcie Júlia Marloková Szabová privítala predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, zástupcu riaditeľky Slovenského inštitútu Budapešť Petra Tomčíka, učiteľku Obchodnej akadémie v Šuranoch Helenu Rusnákovú, riaditeľa Domu osvety vo Vyšehrade (Visegrád) Tamása Mikesa, archeológa, muzeológa Múzea kráľa Mateja Korvína pri Maďarskom národnom múzeu vo Vyšehrade Petera Grófa, poslancov obvodných slovenských samospráv hlavného mesta a všetkých prítomných. Dobročinná akcia sa začala otvorením putovnej výstavy Jozef Viktorín a Vyšehrad. Vernisáž uviedol P. Gróf slovami: - Expozíciu sme pripravili spolu s riaditeľom Domu osvety vo Vyšehrade Tamásom Mikesom a je pre mňa veľkou cťou, že ju môžeme predstaviť aj v budapeštianskej slovenskej škole. Chceme ňou ukázať ten úsek života J. K. Viktorína, ktorý ho viaže k Vyšehradu. V úvodnej časti predstavujeme krátku históriu Vyšehradu, zachytenú na rytinách. Na nasledujúcich dvadsiatich dvoch paneloch vám predstavíme život a činnosť Viktorína, - povedal Péter Gróf. Jozef Karol Viktorín (12. marec 1822 Zavar - 21. júl 1874 Budapešť) bol slovenským katolíckym kňazom, národným buditeľom, vydavateľom slovenskej literatúry, organizátorom kultúrneho života a publicistom. Pochádzal z rodiny moravského roľníka a grófskeho záhradníka. Študoval teológiu v trnavskom biskupskom seminári, v roku 1847 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako kaplán v Senici a v Trstíne. Zúčastnil sa na slovenskom povstaní v roku 1848, za čo bol od mája do decembra väznený v Bratislave. Po prepustení z väzenia pôsobil v Skalici, v Starom Budíne, od roku 1866 bol farárom vo Vyšehrade. Spolupracoval so Slovenskými národnými novinami štúrovcov, s Jánom Palárikom začal v roku 1858 vydávať almanach Concordia, ktorý svojím názvom „Svornosť” poukazoval na poslanie slúžiť jednote národa, upevňovať spisovnú slovenčinu a odstraňovať konfesionalizmus ako prekážku v zjednotení národných a kultúrnych síl. Spolu s Palárikom sústredili okolo seba slovenských vzdelancov a v roku 1850 vytvorili finančnú zbierku na podporu založenia Matice slovenskej.
Venoval sa vydavateľskej činnosti, vydával práce Andreja Sládkoviča, Jána Hollého, Jonáša Záborského, venoval sa aj prekladu (napr. spis Tomáša Kempenského O nasledovaní Krista z roku 1867) a viedol korešpondenciu s literátmi Jánom Palárikom a Jonášom Záborským, s českými, ruskými, maďarskými a nemeckými učencami. Od roku 1863 bol čestným členom Charkovskej univerzity. Je nositeľom viacerých vyznamenaní za národné zásluhy, udelili mu napríklad ruský Rad sv. Anny II. stupňa.
Otvorenie výstavy pokračovalo kyticou pilíšskych piesní v podaní Vanessy Glückovej a prehliadkou exponátov.
- Dnešný program je benefičný. Totiž jedna naša milá kolegyňa, pani profesorka Marta Pálmaiová Pápayová, v septembri odíde zo školy. Z jej iniciatívy sa zrodila táto akcia. Jej veľkým snom bolo, aby škola mala prenosný klavír, - povedala na záver vernisáže pani riaditeľka a poprosila prítomných o finančnú pomoc. Účastníci podujatia sa potom presunuli do telocvične, kde si pozreli prekrásny kultúrny program žiakov, ktorý pozostával zo slovenských básní, divadelnej hry, tancov a piesní.
Andrea Szabová Mataiszová
V pondelok 14. mája nás vo veku 68 rokov po dlhotrvajúcej chorobe navždy opustila bývalá učiteľka, inšpektorka slovenského jazyka a riaditeľka bývalej základnej školy č. 3 v Békešskej Čabe Judita Dunová rodená Bauková.
Narodila sa 7. decembra 1943 v Békešskej Čabe. Mala štyroch súrodencov. Rodičia Ján Bauko a Judita Vicziánová vychovali svoje deti v slovenskom duchu. Po skončení vysokej školy pedagogickej v Segedíne začala pôsobiť ako učiteľka v Mezőmegyeri a neskôr v Békešskej Čabe. V roku 1968 sa vydala za Jána Dunu. Narodili sa im dve deti.
Pani Judita bola vynikajúcou odborníčkou a stala sa vedúcou mestského pracovného kolektívu učiteľov slovenského jazyka na vyššom stupni. Ročne usporadúvala mestskú súťaž zo slovenského jazyka pre žiakov základných škôl, v ktorých sa vyučuje slovenčina ako cudzí jazyk. Ako riaditeľka Základnej školy č. 3, v ktorej prebiehalo aj vyučovanie slovenčiny, bojovala proti jej zatvoreniu. Po odchode do dôchodku sa aktívne zapájala do činnosti Domu slovenskej kultúry. Pred niekoľkými rokmi ťažko ochorela.
Posledná rozlúčka s Juditou Dunovou bola v piatok 21. mája na Cintoríne pri železnici (Dolnícky cinterín). Slovač Békešskej Čaby stratila v jej osobe vzorného človeka, ozajstnú čabiansku Slovenku i výnimočného pedagóga. Všetci jej bývalí žiaci a kolegovia na ňu spomínajú s láskou a vďakou. Česť jej pamiatke!
Ildika Očovská
bývalá kolegyňa zosnulej
Erdőtarcsa nemá slovenský názov. Ani ho nemôže mať, veď Slováci tu nežijú oddávna, iba niekoľko desiatok rokov. Presťahovali sa sem za prácou alebo za láskou v polovici 20. storočia. Napriek tomu tu v roku 2002 založili slovenskú samosprávu, ktorá zastupuje záujmy „prisťahovalcov“. Na čele zboru stojí Aranka Merészová, ktorej starí rodičia pochádzajú z Dengelegu. Viacerí Slováci sa sem prisťahovali z Veňarca, Kirťu, ale aj z Békešskej Čaby.
Obec, vzdialená od hlavného mesta sotva 70 kilometrov, sa vyznačuje výborným vzduchom, usporiadaným prostredím a kaštieľmi. Viem, že to znie čudne, ale nachádza sa tu množstvo kaštieľov, letohrádkov a kúrií, niektoré boli postavené postupne od 18. storočia. Zopár sa zachovalo, po iných ostali len ruiny, na ich miestach si postavili dedinčania nové domy. Býva tu aj známy maďarský spevák a nachádza sa tu rekreačné zariadenie Maďarskej akadémie vied.
Keď som sa spýtala pani Merészovej, aký je počet obyvateľov so slovenskými koreňmi, povedala, že asi polovica obyvateľov je rómskeho pôvodu a dve tretiny druhej polovice majú niečo spoločné so Slovákmi. Hovoriť po slovensky však už nevedia, alebo iba veľmi slabo. Nečudo, veď nemajú ani veľa možností, nakoľko v miestnej materskej a základnej škole sa slovenčina nevyučuje. Slovenská samospráva sa pokúšala organizovať rôzne podujatia, avšak bol o ne slabý záujem. Za úspech možno pokladať, že sa jej podarilo prispieť k obnove zvonice. Pozemok darovala obecná samospráva erdőtarcsianskym evanjelikom. Tu treba uviesť, že evanjelická cirkev tiež združuje Slovákov. Nečudo, veď väčšina novohradských Slovákov je evanjelického vierovyznania a svoju vieru si zachovala dodnes. Maličká kaplnka bola kedysi rodinnou hrobkou, ale dlho do nej už nikoho nepochovali. Evanjelici mávali bohoslužby v rodinnom dome Tóbiášovcov a keď dostali kaplnku, v 70. rokoch ju obnovili z vlastných síl. Pred siedmymi rokmi ju opäť renovovali, ale už z grantov. Kaplnku (teda pôvodne hrobku) navrhol slávny architekt Miklós Ybl, ktorý projektoval aj budapeštiansku Operu. O rodine Tóbiášovcov mi pani Merészová veľa hovorila, ako povedala, miestni evanjelici jej môžu za veľa ďakovať. Bohoslužby sú tu iba raz mesačne a vzhľadom na reálnu situáciu si nerobia nádeje na usporiadanie slovenských služieb Božích.
Za jednu z možností zachovania slovenského jazyka pokladá pani Merészová klub dôchodcov, ktorý založila skoro hneď po návrate domov. Totiž aj keď detstvo prežila v tejto novohradskej osade, pracovné možnosti ju viazali k Budapešti. Ale akonáhle sa naskytla príležitosť, vrátila sa domov, do rodnej obce, kde založila klub dôchodcov a dala sa do organizovania slovenského života. Usporiadala množstvo slovenských programov, vrátane vianočných besiedok a letných folklórnych programov, na ktoré pozývali známe súbory zo Slovenska a Maďarska. Rodinná tragédia jej však nedovolila naplno sa venovať slovenským aktivitám, prvoradá bola pre ňu opatera chorej matky. Matku pochovala vo februári, dodnes jej veľmi chýba a ja som jej veľmi vďačná, že sa so mnou stretla, aby mi porozprávala o živote tejto malej obce s približne 600 obyvateľmi.
Opodstatnenosť slovenskej samosprávy vidí v tom, že hoci začiatkom prvého desaťročia stačilo na jej zvolenie päť osôb, pri posledných dvoch voľbách bolo treba nájsť najmenej tridsať slovenských voličov, čo sa im aj podarilo. O minuloročnom sčítaní ľudu, vlastne o jeho výsledkoch, mi pani predsedníčka nevedela veľa povedať. Ako uviedla, obáva sa, že sa k slovenskej národnosti hlásilo málo ľudí. Presný výsledok sa dozvieme až neskôr, snáď na jeseň.
Slováci v Erdőtarcsi sú v polospánku. Závisí aj od nás, či sa prebudia, alebo či navždy zaspia.
Eva Patayová Fábiánová
Slávny francúzsky dramatik rumunského pôvodu Eugene Ionesco nemohol napísať absurdnejší kus, než bola smutnohra okolo plánovaného a zmareného opätovného pohrebu Józsefa Nyírőa. Už osoby a obsadenie boli groteskné. Celá akcia mala komunikačného šéfa, teda už niekto tušil, že bude čo komunikovať. Po celý čas bol na javisku, ale najúžasnejšou scénou bolo, keď zahral pred rumunskými policajtmi, že má v aute urnu, tí potom nádobu aj našli, sprvoti ju nebol ochotný otvoriť, no nakoniec sa poddal, a vtedy vysvitlo, že je prázdna, čiže rumunskí policajti vyšli na posmech. Samozrejme, Nyírő bol hlavnou postavou, hoci, súc spopolnený, bol uzavretý v urne, o ktorej zasa nikto nevedel, kde vôbec je. Najrozšírenejšia verzia je tá, že ho mal v taške maďarský „minister“ kultúry, spisovateľ, ktorý pochádza tiež z Rumunska, presnejšie zo Sedmohradska, rovnako ako centrálny hrdina. Ministrov monológ zostane určite pamätný: „...lebo ktože sa bojí mŕtvych, kto sa trasie pred popolom mŕtveho spisovateľa, ktorý je už v službách Božích? Malé dieťa, zmätení vyznávači ezotérie, zombíci závislí od hororových filmov, profesionálni vyháňači strašidiel, no a, samozrejme, brachiálna moc, akiste preto, lebo je mimoriadne ťažké mlátiť popol pendrekom či postaviť ho pred ľudový súd...“ Toto odznelo na javisku v meste Odorheiu Secuiesc. Nemalým absurdným elementom je aj to, že Maďari nevedia, kde to je, čo to je. Poznajú len Székelyudvarhely. Tu by som poznamenal, že väčšina aktérov prišla z celonárodnej, rozumej celomaďarskej púte zo Şumuleu Ciuc, pardon, Csíksomlyó, ale je to tiež v Rumunsku. Príchod samotného Nyírőa na scénu je zahalený do hmly, ako sa na poriadny absurdný kus patrí. Keby nebol spopolnený, aj by som bol ochotný uvažovať v Ionescovom duchu, o tom, ktorú časť priniesli: spisovateľa či nyilasovského aktivistu. A to sme už dorazili k hlavnej postave, ak rátame len živých: predseda maďarského parlamentu (najnovšie v úlohe pohrebnej spoločnosti so sídlom v Budapešti) neviditeľným mečom rozťal tento gordický uzol, keď oddelil od seba Nyírőovu spisovateľskú a „politickú“ osobnosť. Akurát zabudol povedať, ktorého by chceli znovu pochovať. (Vydedukoval som, že spisovateľa, čiže fašistoidného činovníka nie, ten tu ešte zostáva...) Vyvrcholením hry bola táto replika prvého človeka národného zhromaždenia (maďarského): „Na víťazstvo je odsúdený národ, ktorý má syna, z ktorého majú strach aj v spopolnenej podobe.“
Záverečná, už iba domyslená, zato najabsurdnejšia scéna: z popola vstáva Nyírő a ďalšie, ešte väčšie kalibre zo starej skrine zapáchajúcej naftalínom (a plynom z koncentrákov). Opona!
Slovenská samospráva v Čabasabadi a Spolok za Čabasabadi usporiadali 26. mája pri príležitosti Dňa detí tradičný majáles. Program sa začal otvorením výstavy detských kresieb. Ako sme sa dozvedeli od predsedu slovenského voleného zboru Mateja Kešjára, vydarené práce poslali nielen miestne deti, ale aj malí umelci zo spriatelených obcí Hradište (Slovensko) a Ormenis (Rumunsko) a vnukovia bývalých majiteľov miestneho kaštieľa Beliczayovcov z Nemecka. Kresby boli zadelené podľa veku ich autorov do troch kategórií: deti materských škôl a žiaci nižšieho a vyššieho stupňa základných škôl. V miestnosti bývalej školy bolo vystavených približne štyridsať diel. Ostatné obrazy, keďže ich deti poslali e-mailom, premietli pomocou počítača. Diela sú do konca roka prístupné aj na webovej stránke www.zrnko-magocska.hu.
Prítomných v záhrade bývalej školy v mene organizátorov privítali predseda slovenskej samosprávy Matej Kešjár a starostka obce Alžbeta Severéniová. V kultúrnom programe ako prví vystúpili žiaci piatej triedy Slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe s hudobným programom. Po nich nasledovali miestni aktivisti s krátkym humorným blokom, spevácky zbor z Poľného Berinčoku s kyticou slovenských ľudových piesní, tanečníci Best Dance s hip-hop tancami z Békešskej Čaby a spevácky zbor z Csanádapáce. V rámci kultúrneho programu odovzdali členom Spolku za Čabasabadi, ktorý tohto roku oslavuje 15. výročie založenia, pamätné diplomy. Organizátori pripravili bohatý program, ktorého súčasťou boli o. i. súťaž v zručnosti, rôzne športové hry a ochutnávka tradičných slovenských a maďarských jedál. V obrovských kotloch varili rybaciu polievku, tarhoňu s mäsom, fazuľový a kotlíkový guláš a srnčí perkelt. Okrem toho účastníkom podujatia ponúkali cesnakové langoše a palacinky.
Po kultúrnom programe nasledovala výstava psov a zábava, na ktorej hral do tanca László Petróczi z Békešskej Čaby.
Čo sa týka činnosti slovenskej samosprávy, tohto roku jej členovia navštívili spriatelenú obec na Slovensku, aby harmonizovali svoje programy so slovenskými partnermi. Najväčším podujatím voleného zboru je majáles a augustové Dni jabĺk. Na toto trojdňové podujatie zavítajú aj hostia z Hradišťa. Na jeseň usporiadajú už tradičný deň slovenskej kultúry a v decembri národnostný deň. Samospráva má tohto roku k dispozícii približne osemstotisíc forintov. Prostriedky, ktoré získa formou diferencovanej podpory, použije na organizovanie ďalších podujatí.
Andrea Szabová Mataiszová
Mestská samospráva, Osvetové stredisko J. G. Tajovského a kúpalisko Ruža v Slovenskom Komlóši usporiadali 27. mája tradičný Deň detí. Pri vchodoch do kúpaliska organizátori rozdávali deťom kupóny, za ktoré si mohli vybrať cenné darčeky podľa vlastného vkusu.
V zadnej časti kúpaliska škôlkarov, menších a väčších žiakov čakali pedagógovia miestnych materských a základných škôl s rôznymi hrami. Mohli si vyskúšať šikovnosť v rybolove, kreslení, športe a zasúťažiť si v kvízoch.
Predpoludním prebiehali hasičské a policajné prehliadky, člnkovanie na Suchej riečke, lukostreľba, jazdenie na koni, nafukovacie atrakcie pre menších i väčších a, samozrejme, čľapkanie sa v teplej vode. V poobedňajšom kultúrnom programe vystúpili s hudobným a tanečným blokom žiaci miestnej slovenskej základnej a materskej školy, potom nasledoval program kúzelníka, tanečný blok maďarskej a hudobnej základnej školy, ukážka kick-boxu a zumby. Na záver vystúpila kapela Imreho Hevesiho z Békešskej Čaby s veselými detskými pesničkami.
Na kúpalisku Ruža pri príležitosti Dňa detí organizátori každého počastovali palacinkami, cukrovou vatou a nealkoholickým nápojom.
Andrea Szabová Mataiszová
Kultúrne stredisko a knižnica Endreho Adyho v Nyergesújfalu v spolupráci so župnými a miestnymi národnostnými samosprávami usporiadali v polovici mája XIX. stretnutie národnostných súborov Komárňansko-Ostrihomskej župy. Podujatie sa začalo krojovaným sprievodom od Palatínskeho námestia ku gymnáziu, kde účastníkov stretnutia čakalo prekrásne vyzdobené javisko. Prítomných v mene organizátorov privítali štátny tajomník, parlamentný poslanec, rodák z Nyergesújfalu Pál Völner, predseda Valného zhromaždenia Komárňansko-Ostrihomskej župy György Popovics, riaditeľ Kultúrneho strediska a knižnice Endreho Adyho Gellért Kákonyi a starostka obce Magdolna Miheliková. Pani starostka vyslovila radosť z toho, že vďaka zomknutiu mnohých zoskupení môžu byť hostiteľmi takého významného podujatia. Po privítacích slovách odzneli maďarská, nemecká a slovenská štátna hymna. V kultúrnom programe ako prvá vystúpila dychovka z Moďoróša, obecenstvo jej tlieskalo postojačky. V galaprograme vystúpilo tridsaťšesť národnostných súborov. Slovákov reprezentovali ženský spevácky zbor z Čívu, tanečný súbor Červený mramor z Tardošu, spevokol Gereče z Tardošu, spevácky zbor Zimozeleň zo Síleša a Vérteš-Gereče z Tatabáne, dychovka Krídlovka z Orosláňu, banícka dychovka zo Šápova a pávie krúžky zo Šápova, Hute a Kestúca.
XIX. stretnutie národnostných súborov Komárňansko-Ostrihomskej župy skončilo veselou zábavou. Do tanca hrala kapela Heimattöne Kapelle.
Andrea Szabová Mataiszová
Volám sa Filip Ónodi a chodím do prvého ročníka slovenského gymnázia v Budapešti. Odkedy som sa naučil čítať, mám rád všetko, čo je spojené s literatúrou. Neobmedzujem sa len na knihy, ale rád si prelistujem aj noviny. Pamätám si, keď som ešte nepoznal písmenká, mama mi čítavala detské obrázkové časopisy. Neskôr som už sám čítal dennú tlač a to hneď po tom, ako ju otec prečítanú položil na stôl. Keď som sa dozvedel o súťaži výskumného ústavu, v ktorej treba predstaviť niektorú stránku spoločenského života Slovákov v Maďarsku, hneď som si pomyslel na Ľudové noviny. O tomto týždenníku som sa prvýkrát dozvedel od mamy, ktorá si ho predpláca. Keď som začal pátrať, zistil som, že redakcia sa nachádza neďaleko gymnázia a dve redaktorky dokonca chodia každý deň do našej budovy pre svoje deti. Viac mi nebolo treba a hneď som sa dal do plánovania svojho referátu.
Predtým, ako vám porozprávam o Ľudových novinách, rád by som spomenul podľa mňa dôležitú osobnosť z histórie kníhtlače. Bol to Nemec Johannes Gutenberg (1398-1468). Tento kovorytec a vynálezca prišiel s myšlienkou tlačiť knihy tak, že stranu zložil z jednotlivých znakov-písmen, ktoré sa dali meniť a teda znova sa mohli použiť. Tento vynález podstatne zlacnil a urýchlil tlačenie kníh. Samozrejme, tlačiarenská technika sa stále vyvíja a zdokonaľuje. Prvé knihy a aj prvé noviny boli písané rukou a tým pádom neboli dostupné širokej verejnosti a teda neplnili svoj najdôležitejší účel, podávať informácie mnohým ľuďom.
Prvá tlačená informácia sa podobala skôr na letáky ako na dnešné noviny. Môžeme konštatovať, že noviny sú hmotnostne ľahká publikácia (presnejšie periodikum) na papieri nazývanom „novinový papier“. Môžu obsahovať všeobecné alebo špeciálne témy a informácie a môžu byť publikované denne, týždenne, dvojtýždenne, mesačne, dvojmesačne, štvrťročne atď. Ešte stále sú pre ľudí dôležitým prostriedkom pre získavanie informácií. Teraz, v XXI. storočí, keď všetci už počuli slovo internet a mnohí aj vedia, ako sa používa, každé s dobou kráčajúce noviny majú svoju stránku, svoje miesto v tejto svetovej sieti a mohlo by sa zdať, že papierová forma zmizne, ale viem, že to tak nie je. Všetci majú radi šušťanie novinového papiera a pri počutí tohto typického zvuku otáčajú hlavu, kto v čom listuje. Pred prvou hodinou, či cestou do školy si aj my radi prečítame čerstvé správy. Ja určite.
Ale neodbiehajme tak dopredu. Budem pokračovať v svojej téme, v rozprávaní o novinách slovenskej národnosti v Maďarsku, ktoré začali vychádzať v roku 1945 ako týždenník Sloboda, ktorý vydával Antifašistický front Slovanov v Maďarsku. Vychádzal tradične raz týždenne a len „...počas náborovej kampane na presídlenie Slovákov na Slovensko (v roku 1947)“ vychádzal dvakrát týždenne.
14. januára 1949 začal vychádzať týždenník Naša sloboda. Dalo by sa povedať, že práve tento týždenník bol predchodcom dnešných Ľudových novín, ktoré začal vydávať v roku 1957 Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku. Popri politických článkoch venoval pozornosť aj slovenskej kultúre a literatúre.
V roku 1999, keď bol šéfredaktorom Zoltán Barkányi, v živote Ľudových novín nastala veľká zmena. Ako napísal on sám v Našom kalendári 2007: „Splnil sa náš dávny sen.“ Tento sen, či zmena znamenala, že zodpovednosť za vydávanie týždenníka prešla od Zväzu Slovákov v Maďarsku na Celoštátnu slovenskú samosprávu (CSS). Týmto krokom sa zabezpečilo plynulejšie financovanie Ľudových novín. Prvá a posledná strana je odvtedy farebná, čo sa dá veľmi dobre využiť pre spestrenie podávanej informácie špeciálnymi fotografiami zo života a z rôznych podujatí slovenskej menšiny v Maďarsku.
Pomocným orgánom novín je Redakčná rada, ktorá riadi činnosť novín, prerokúva koncepciu časopisu a obsah jednotlivých čísiel. Redakčnú radu Ľudových novín tvoria: Ildika Makaiová, Gregor Martin Papuček, Gregor Papuček, Ivan Drábek, Matej Šipický.
Ľudové noviny vychádzajú na dvanástich stranách:
1. strana: Titulná stránka (s farebnými fotografiami)
2. strana: Politika
3. strana: Kultúra
4. strana: Z našich obcí
5. strana: Portrét
6. strana: Príloha pre deti a mládež... Okienko
7. strana: Pre väčších školákov
8. strana: Pre najmenších
9. strana: Náboženstvo / Žena a spoločnosť
10. strana: Literatúra
11. strana: Na voľné chvíle (každý tretí týždeň s krížovkou)
12. strana: Mozaika ... Z podujatí Slovákov v Maďarsku (s farebnými fotografiami)
Prvá strana je titulná strana s najdôležitejšími článkami a obsahom. Je plná farebných fotografií, ktoré upútajú pozornosť čitateľa.
Druhá strana prináša aktuálne informácie o politickej situácii v Maďarsku, oboznamuje nás s politickými rozhodnutiami, ktoré prijíma maďarský parlament či maďarská vláda. Samozrejme, informuje čitateľov aj o politickej situácii na Slovensku a vo svete.
Tretia strana je venovaná kultúre. Je to obľúbená tematika mojej mamy. Nachádzajú sa tu články a rozhovory z podujatí organizovaných Slovákmi žijúcich v Maďarsku, či sú to už plesy, festivaly, koncerty alebo aj rôzne súťaže. Môžeme sa tu dočítať o kultúrnych spolkoch ako je napríklad divadlo Vertigo, alebo početné spevácke zbory či folklórne súbory, ktoré aktívne zachovávajú a propagujú naše tradície. Je zaujímavé dočítať sa o úspechoch, ktoré dosiahli.
V rubrike „Z našich obcí“ sú uverejňované najnovšie informácie a udalosti zo slovenských obcí v Maďarsku. Zachytený je ich každodenný život, ich starosti, ale aj radosti, ako riešia svoje problémy, ale aj ako oddychujú a oslavujú na rôznych kultúrnych akciách vo svojej obci.
Na strane piatej sú uverejňované portréty predstaviteľov slovenskej národnosti v Maďarsku, na ktorých sme hrdí a z ktorých si môžeme brať príklad. Najčastejšie sú to osoby, ktoré nejakým spôsobom vynikli v kultúrnom či spoločenskom živote našej národnosti.
Na šiestej strane je „Okienko“. Keď otváram tento týždenník, ako prvú si nalistujem túto rubriku. Pre mňa je najzaujímavejšia, lebo tu sa dozvedám o živote mladých ľudí ako som aj ja, o ich problémoch a o ich úspechoch. Je to pre mňa inšpirujúce, keď vidím iných žiakov, ktorí už dosiahli také výsledky, na ktoré môžu byť hrdí aj ich rodičia a učitelia.
Moju pozornosť zaujme aj siedma strana, ktorá je určená pre väčších školákov. Tu sa nachádzajú novinky, ktoré sú veľmi zaujímavé nielen pre mňa. Píše sa tu o dobrej hudbe, elektronike a počítačových technológiách, o našich obľúbených hercoch a spevákoch. Rád si to prečíta každý stredoškolák. Dolu na tejto strane býva aj horoskop, ktorý nám väčšinou zlepší náladu.
Na strane osem je rubrika „Pre najmenších“. Tu sú rozprávky pre najmenšie deti, ktorým ich, ako mne kedysi, čítajú asi ich rodičia. Redaktori týmto naznačujú, aká je dôležitá pre vývoj detí a ich predstavivosti rozprávka, či už ľudová alebo umelá a ponúkajú svoju verziu peknej rozprávky. Práve preto tomuto venujú skoro celú stranu. V spodnej časti môžeme nájsť rôzne úlohy pre maličkých.
Na deviatej strane sa striedajú rubriky „Náboženstvo“ a „Žena a spoločnosť“. Tu sa spomínajú rôzne slovenské náboženské podujatia, cirkevné sviatky, dočítame sa tu o duchovnom živote Slovákov v Maďarsku, ale i o živote svätých, cituje sa tu Biblia. Rubrika „Žena a spoločnosť“ prináša rozhovory so zaujímavými ženami, predstaviteľkami našej národnosti. Ponúka rady pri výchove detí, zdravej životospráve, či recepty na varenie.
Desiata strana sa venuje literatúre a prináša diela slovenských literátov žijúcich v Maďarsku, ale i v zahraničí. Predstavuje ich profily, prezentuje ich diela. Keď má niekto chuť na dobrú básničku či poviedku, je na správnom mieste.
Na predposlednej strane týždenníka Ľudové noviny, čiže na jedenástej strane, sa nachádza rubrika „Na voľné chvíle“. Dá sa tu zabaviť na vtipoch či preštudovať si program slovenskej televízie. Túto informáciu dopĺňajú pranostiky, porekadlá, niekedy je tu jazyková poradňa či krížovky a veľa iných zaujímavostí, ktoré čitateľa pobavia, ale aj poučia.
Na poslednej strane, ktorá je farebná a veľmi pestrá, je vždy veľa fotografií z kultúrnych, športových, či školských akcií. Nemá tematické zameranie a aj preto sa volá „Mozaika“. Veľmi rád ju obdivujem a aj keď som už všetko prečítal, sem sa vždy vraciam.
Prvým krokom novinára je zozbieranie potrebných a zaujímavých informácií. Členovia redakcie Ľudových novín majú každý týždeň poradu, na ktorej sa dohodnú, ktorá novinárka kam pôjde, či na základe pozvania, alebo podľa vlastného výberu. Nie vždy sa podarí reportérkam ísť na všetky podujatia a akcie, na ktoré dostanú pozvánky. V takých prípadoch im vypomôžu dopisovatelia, ktorí napíšu článok alebo zozbierajú potrebné informácie a novinárky na ich základe napíšu článok v redakcii. Keď sú články hotové, odovzdajú ich jazykovej redaktorke. O ich obsahovú, gramatickú a štylistickú správnosť sa stará pani Vlasta Zsákaiová Držíková, absolventka Strednej všeobecnovzdelávacej školy na Myjave a fakulty žurnalistiky v Petrohrade. Opravené články sa dostanú k technickému redaktorovi.
Ľudové noviny majú dve novinárky. Sú to Eva Patayová Fábiánová a Andrea Szabová Mataiszová. Vymenili sme si s nimi úlohy, ja som sa ich pýtal a ony mi odpovedali. Dozvedel som sa, že pani Patayová Fábiánová maturovala na Slovenskom gymnáziu v Budapešti. Žurnalistiku študovala v Bratislave. Okrem športu píše články do každej rubriky. Najčastejšie ale píše reportáže a portréty. Je aj poetkou. Píše krásne básne.
Pani Andrea Szabová Mataiszová je rodáčka zo Slovenského Komlóša, kde chodila do slovensko-maďarskej dvojjazyčnej základnej školy. Nasledovali vynikajúce roky na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Žurnalistiku študovala taktiež v Bratislave. Píše materiály rôzneho žánru. Medzi jej najobľúbenejšie patria reportáže. Je to asi preto, lebo je vraj od malička zvedavá a vždy ju zaujímal život ľudí.
Strany, samozrejme, nemôžu byť živé alebo mŕtve, ale v novinárstve je to odborný výraz. Živé strany sú tie, na ktorých sú články s aktuálnymi, teda živými informáciami. Toto môžu byť reportáže z rôznych podujatí alebo rozhovory. Mŕtve strany sú tie, ktoré nepotrebujú ako podklad rozhovor alebo chodenie po celom Maďarsku. Vysvetlil mi to Zlatko Papuček, technický redaktor. On tiež maturoval na Slovenskom gymnáziu v Budapešti a tiež študoval žurnalistiku v Bratislave. Jeho diplomová práca sa týkala práve Ľudových novín netušiac, že raz bude ich pracovníkom. Vo voľnom čase hrá na gitaru a kreslí karikatúry, ktoré boli už viackrát publikované v rôznych slovenských periodikách. Píše básne, ktoré vydal v spoločnej knihe so svojim otcom, básnikom Gregorom Papučkom. Bol som v redakcii a videl som ako prebieha práca technického redaktora. Vytvára takzvané zrkadlá, ktoré sú vlastne scenáre, ako majú byť usporiadané články a fotografie na jednotlivých stranách. Tieto scenáre, články a fotografie uložené na USB kľúči odnesie do tlačiarne. V utorok mŕtve a vo štvrtok zasa živé strany. Tu urobia tlačiarenskú predprípravu novín. Teraz príde na rad šéfredaktor, ktorý si pozorne pozrie všetky strany a oznámi potrebné zmeny. On má, samozrejme, posledné slovo. Po imprimovaní môže tlačiareň časopis vytlačiť a dodať na poštu a do redakcie.
Počas fungovania novín sa na ich čele vystriedalo niekoľko šéfredaktorov. Boli to Ján Hanko, František Križan, Pavol Kondač, Zoltán Bárkányi, Imrich Fuhl a Alžbeta Hollerová Račková. Momentálne je poverenou šéfredaktorkou pani Iveta Horváthová Körtvélyesiová, ktorá maturovala na Slovenskom gymnáziu v Budapešti. Študovala v Bratislave na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Keď chodila ešte do základnej školy, ich rodinná priateľka, ktorá bola novinárka, ju povzbudzovala do písania, lebo už vtedy bolo vidieť, že má talent. Napriek tomu najprv chcela byť učiteľkou. Keď sa stala novinárkou, jej prvým článkom bola glosa O tanci. Pracovala aj ako redaktorka v časopise MOL-u Štýl a elán, kde prišla tejto práci na chuť. Teraz ako šéfredaktorka koordinuje prácu celého kolektívu a zároveň zastupuje záujmy redakcie.
Okrem tradičnej formy majú Ľudové noviny vytvorenú webovú stránku www.luno.hu, ktorá sprístupňuje informácie o Slovákoch v Maďarsku do celého sveta prostredníctvom moderných informačných zdrojov. Založil ju novinár a básnik Imrich Fuhl v roku 2004.
O aktualizáciu webovej stránky sa denno-denne stará technický redaktor Zlatko Papuček. Obsahuje aj archív, ktorý umožňuje čítať aj staršie články a čísla novín v digitalizovanej forme.
Ľudové noviny, tak ako aj iné periodiká, sú zdrojom informácií pre ľudí, ktorí ich čítajú. Ale v tomto prípade to nie je ich jediný cieľ. Sú aj dôležitým prostriedkom pre udržiavanie slovenčiny medzi krajanmi. Tým, že prinášajú aktuálne informácie o dianí menšiny v rodnom jazyku, je ich cieľ splnený.
Ja som si vybral túto tému, pretože si myslím, že poslanie týchto novín a práca novinárov je veľmi dôležitá a náročná. Kolektív ju výborne zvláda, preto si zaslúži našu úctu. Chcel by som sa poďakovať členom redakcie Ľudových novín, ktorí ma veľmi milo prijali vo svojom kruhu a trpezlivo odpovedali na každú moju otázku. Bez ich pomoci by som túto prácu nebol vedel napísať.
Cena Dokumentačného centra CSS
Slovenská a Nemecká samospráva v Pilíšskej Čabe si 27. mája uctili pamiatku občanov obce, ktorí padli v prvej svetovej vojne.
V mnohých osadách a mestách v Maďarsku pomníky pripomínajú obete svetových vojen. Sú na nich uvedené mená vojakov, ktorí boli nútení opustiť svoje rodiny a ísť bojovať za ciele, ktoré často ani nemohli poznať. Za každým menom sa skrýva osud jedného človeka, jednej rodiny. Pomníky sú zároveň mementom pre dnešné a budúce generácie, pripomínajú im, aké nezmyselné a tragické je riešenie konfliktov vojnovou cestou.
Na pietnej spomienke v Pilíšskej Čabe si pripomenuli padlých vojakov bez ohľadu na ich národnostnú príslušnosť. Osada, v ktorej dodnes žijú popri Maďaroch Slováci, Nemci a Rómovia, si starostlivo chráni pamiatku predkov. Predseda slovenského voleného zboru Július Kučera vo svojom príhovore hovoril aj o tom, že svetové vojny boli tragédiou nielen pre vojakov, ale aj pre ich rodiny a v konečnom dôsledku pre celú spoločnosť.
(ef)
Uplynuli už takmer tri storočia odvtedy, ako cisár Leopold I. daroval Malý Kereš a jeho okolie rodine Wattayovcov za hrdinstvo preukázané v bojoch za oslobodenie Budína. Keďže Ján Wattay potreboval na obrábanie pôdy na spustošenom území mnoho pracovných rúk, povolal sem okolo 700 osadníkov z Oravy a Liptova. Listinu o osídlení obce podpísali Ján a Štefan Wattayovci 19. mája 1718. Túto udalosť si obyvatelia Malého Kereša každoročne pripomínajú Dňami zakladateľov mesta, v rámci ktorých miestna slovenská samospráva a Organizácia Slovákov v Malom Kereši usporadúvajú tradičný Celoštátny závinový festival.
Na pozvanie predsedníčky miestnej slovenskej samosprávy Zuzany Gmoserovej sa stan postavený vo dvore kultúrneho strediska naplnil účastníkmi súťaže v pečení „rejtešov“, ktorí svoje produkty ponúkali na 24 prestretých stoloch. Početných hostí z Čabačudu, Miške, Pilíša, Dabašu-Šáre, Dunaeďházu, Šoltvadkertu, Kecelu, Orgováňu, Sarvaša, ale aj 52-člennú delegáciu zo sesterskej obce Nesvady na Slovensku, vítal domácou pálenkou a malokerešským vínom primátor mesta László Domonyi. Na spríjemnenie nálady im hrali citaristi z Tázláru a spievali členovia folklórneho speváckeho zboru z Miške.
Členovia poroty na čele s notárom mesta Gyulom Csertőom mali čo robiť, aby objektívne posúdili rozvoniavajúce slané i sladké „rejteše“, ktoré na ich stole neustále pribúdali. Niet divu, že na popoludňajšom slávnostnom vyhlásení výsledkov po slovách zástupcu predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Ondreja Csabu Aszódiho, chváliaceho účastníkov za zachovávanie gastronomických tradícií našich predkov, porota udelila množstvo ocenení v najrôznejších kategóriách. Na záver podujatia nasledovala neviazaná zábava so slovenskou ľudovou hudbou, mäsovou kapustou a, samozrejme, množstvom závinov.
Zuzana Bodová - zp
Mesto Slovenský Komlóš je známe svojou slovenskosťou nielen v Maďarsku, ale aj v zahraničí vďaka tomu, že sa tu počas troch storočí zachovali slovenský jazyk a kultúra. Samospráva mesta prevádzkuje okrem maďarskej základnej školy aj slovenskú, ktorú mala od septembra tohto roku prevziať Celoštátna slovenská samospráva. Túto možnosť ponúkla CSS v mene zastupiteľstva primátorka Rita Garayová začiatkom jari s tým, že o odovzdaní mestskej materskej školy, ktorá patrí od roku 2005 k slovenskej škole, ešte nerozhodli. O nových snahách mesta a CSS – ktoré vznikli na základe prechodných právnych predpisov platných do konca mája - informoval predseda CSS Ján Fuzik ministra národných zdrojov Miklósa Réthelyiho koncom marca. Zastupiteľský zbor mesta na svojom zasadnutí 23. apríla rozhodol, že v prvom rade podporuje odovzdanie prevádzkovania slovenskej školy CSS s tou podmienkou, že bude zabezpečovať kompletnú prevádzku, teda aj stravovanie. Až na druhom mieste by podporil odovzdanie školy evanjelickej cirkvi. Mestské zastupiteľstvo schválilo uznesenie, v zmysle ktorého zo slovenskej školy vyčlení materskú školu a pripojí ju k Všeobecnému osvetovému stredisku J. G. Tajovského, pričom v nej zachová výučbu slovenského jazyka.
Ako sme o tom už písali, na zasadnutí Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS (25. apríla) a Valného zhromaždenia CSS (9. mája) poslanci prerokovali otázky súvisiace s prevzatím práva na prevádzkovanie Slovenskej základnej a materskej školy v Slovenskom Komlóši. Ako na VZ odznelo, samospráva mesta je ochotná odovzdať inštitúciu len bez materskej školy. Predseda výboru Michal Lásik informoval prítomných, že ich zbor reorganizáciu inštitúcie nepodporuje a navrhuje Valnému zhromaždeniu, aby prijalo uznesenie o prevzatí kompletnej inštitúcie. VZ jednohlasne schválilo vyjadrenie snahy o prevzatie Slovenskej základnej a materskej školy v Slovenskom Komlóši a poverilo predsedu CSS, aby pokračoval v rokovaniach s kompetentnými úradmi a dal vypracovať potrebnú dokumentáciu, Pri pripomienkovaní návrhu Samosprávy mesta Slovenský Komlóš rozdeliť inštitúcie zaujalo VZ odmietavé stanovisko.
17. mája sa v súvislosti s vyčlenením materskej školy a prevádzkovaním základnej školy uskutočnilo v telocvični slovenskej základnej školy zasadnutie rodičovského združenia, ktoré svojou prítomnosťou poctili predseda CSS Ján Fuzik, primátorka mesta Rita Garayová a viceprimátor mesta Ferenc Takács. Tu malo rodičovské združenie pripomienkovať uznesenia mestského zastupiteľstva z 23. apríla. Na rokovaní, na ktorom sa zúčastnilo 98 rodičov, pani primátorka zahlásila, že zastupiteľstvo mesta podporuje odovzdanie prevádzkovania základnej a materskej školy Celoštátnej slovenskej samospráve, čo 90 percent rodičov podporilo. Príslušnú dokumentáciu by malo odovzdať do 31. mája odbornému rezortu a župnému úradu vlády.
22. mája primátorka Slovenského Komlóša telefonicky informovala Jána Fuzika o tom, že otázka prevádzkovania školy a škôlky zo strany poslancov mestskej samosprávy ešte nie je definitívne rozhodnutá, 23. mája sa na zasadnutí voleného zboru môže zrodiť iné rozhodnutie. Predstavitelia CSS napriek tomu pokračovali v práci, poslali jej plán dohody a pripravovali mimoriadne Valné zhromaždenie.
24. mája predseda CSS dostal list od primátorky, v ktorom ho informuje, že mestské zastupiteľstvo dodatočne zrušilo svoje uznesenia z 23. apríla, čo znamená, že prevádzkovanie Slovenskej základnej a materskej školy vedenie mesta neodovzdá CSS.
Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši, riaditeľka slovenskej základnej a materskej školy Zuzana Lauková nám oznámila: má informácie o tom, že údajne niektorí rodičia žiadajú vedenie mesta, aby vytvorilo maďarskú materskú školu. Mesto doteraz nemalo takú predškolskú ustanovizeň, v ktorej by neprebiehala výučba slovenského jazyka. Okrem škôlky, ktorá patrí k slovenskej škole, tu pôsobí aj evanjelická materská škola, kde tiež prebieha výučba slovenčiny. Pani riaditeľka nás informovala aj o tom, že o ďalších krokoch rozhodnú nové právne predpisy, ktoré vstúpia do platnosti 1. septembra tohto roku.
Primátorka Rita Garayová na naše otázky odpovedala, že volený zbor mesta prijal uznesenie, v zmysle ktorého plánuje vyčleniť zo slovenskej školy materskú školu. S návrhom slovenská samospráva nesúhlasila. Ako povedala, zastupiteľský zbor je ochotný odovzdať slovenskú školu bez škôlky, ale CSS ju chce prevziať len spolu s predškolskou inštitúciou. Vraj dostali list od ministerstva, v ktorom ich upozornili, že v blízkej budúcnosti nastane zmena právnych predpisov, čiže prevádzkovanie národnostných materských škôl bude úlohou obecných samospráv. Okrem toho na mestský úrad prišla žiadosť desiatich rodičov, ktorí chcú, aby mesto prevádzkovalo maďarskú materskú školu. Pani primátorka má také informácie, že momentálne ešte prebieha zbieranie podpisov pod túto žiadosť.
Celoštátna slovenská samospráva mieni postupovať podľa svojho pôvodného plánu. V septembri vstúpi do platnosti právny predpis nového národnostného zákona – iniciovaný CSS –, podľa ktorého môže prevziať dvojjazyčné školy aj bez žiackeho domova. Ako je známe, CSS prevzala toho času prevádzku slovenských škôl v Sarvaši, Békešskej Čabe a Novom Meste pod Šiatrom vďaka ich internátom. Na základe nových zákonných predpisov sa CSS po 1. septembri obráti na vedúceho rezortu Ministerstva humánnych zdrojov a bude iniciovať prevzatie práva prevádzkovania Slovenskej základnej a materskej školy v Slovenskom Komlóši, k čomu má dôjsť začiatkom nasledujúceho školského roka.
Andrea Szabová Mataiszová
Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti usporiadala 26. mája v Kostole sv. Ladislava na Námestí mieru spomienkovú slovenskú svätú omšu. Pred omšou, ktorú slúžil farár zo Slovenska Stanislav Brtoš, sa uskutočnilo posvätenie pamätnej tabule kanonika Vojtecha Uhlára, ktorý pôsobil v tomto kostole. Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss a vicestarosta mestskej časti Gyula Borszéki. Na slávnosti a na svätej omši vystúpil Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena, ktorý očaril prítomných prekrásnymi náboženskými piesňami.
Na spomienkovej slávnosti život a dielo kanonika, ktorého nazývajú patrónom chudobných, priblížil miestny farár Róbert Hajnal.
Prítomných pozdravila po slovensky podpredsedníčka Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Klára Mátéová Papučková a po maďarsky členka voleného zboru Mária Nagy-Győryová. Prítomným sa potom prihovoril miestny duchovný, ktorý hovoril o tom, že V. Uhlár spájal slovenských a maďarských veriacich tejto mestskej časti, kde najprv slúžil omše v malej kaplnke a neskôr v kostole, ktorý postavili - aj vďaka jeho nabádaniu - za neuveriteľných deväť mesiacov. „Tak ako na nás padajú kvapky posvätenej vody, tak nech na nás padá v záujme vzájomného porozumenia aj božské požehnanie,“ povedal R. Hajnal pred posvätením mramorovej tabule vo vstupnej hale kostola. Tabuľu dali postaviť veriaci na pamiatku kanonika, dekana a farára, ktorý slúžil v tomto zbore 22 rokov. Životnú dráhu V. Uhlára priblížili členky slovenského voleného zboru.
Slovenský kanonik Belo Uhlár sa narodil v Zlatých Moravciach v roku 1886. Teologické štúdiá dokončil v ostrihomskom seminári, kde ho však nemohli vysvätiť za farára pre jeho mladý vek. Do r. 1908 vyučoval náboženstvo v katolíckych školách v Budapešti. 10. augusta 1908 ho vysvätili za kňaza. V roku 1916 sa stal kaplánom na fare Kostola sv. Ladislava v XIII. obvode Budapešti, kde bol od roku 1919 administrátorom a od roku 1924 do roku 1938 farárom. V novembri 1932 kardinál Justinián Sérédi rozdelil budapeštiansku diecézu na ľavom brehu Dunaja na dve časti - na vnútornú a na vonkajšiu peštiansku diecézu. V tom istom roku sa stal B. Uhlár dekanom a inšpektorom katolíckych ľudových škôl Vonkajšej peštianskej diecézy. Bol členom misijného spolku diecéznych farárov „Unio Cleri pro Missionibus” a čestným kanonikom ostrihomskej kapituly.
Vojtech Uhlár sa počas 22 rokov svojej farárskej služby v XIII. obvode staral o chudobných. Angyalföld nikdy nebol bohatý obvod. Počas pôsobenia B. Uhlára tam ešte stále žilo veľa Slovákov, prevažne robotníkov. Túto časť Pešti už koncom 18. storočia zaľudnili Slováci z Nitrianskej a Trenčianskej stolice. Podľa dobových dokumentov tu žilo okolo 10 tisíc Slovákov. Pracovali ako nádenníci, nezľakli sa ťažkej roboty. Usadili sa tu želiari, ale aj robotníci a putovní drotári, olejkári a obchodníci s koreniami. Robotníci sa usadili hlavne pri veľkých továrňach pozdĺž Vacovskej cesty, napríklad pri lodeniciach. Mnohí, najmä z Liptova, pracovali aj na stavbách. V Budapešti koncom 19. storočia prebiehala obrovská výstavba, v tom čase sem lákali robotníkov aj zo severných častí Uhorska. Najväčší nábor slovenských robotníkov robil ďalší významný Slovák žijúci v Budapešti, staviteľ Ján Nepomuk Bobula. Zrejme nie jeden z nich navštevoval sväté omše, ktoré slúžil V. Uhlár, ktorý akiste viacerým z nich pomáhal, keď sa dostali do ťažkostí. Aj preto ho nazvali patrónom chudobných. Verný služobník Boží zomrel 24. januára 1938 v Budapešti vo veku 51 rokov, po 29-ročnom kňazskom pôsobení.
Na slávnosť prišli aj veriaci z ostatných budapeštianskych obvodov, ako aj zo Santova, kde S. Brtoš vykonával pastoračnú činnosť počas svojho vyše ročného pôsobenia medzi slovenskými katolíkmi v Maďarsku. S. Brtoš vo svojej kázni hovoril o paralele príchodu Svätého ducha na Turíce a pôsobenia prvého slovenského kanonika v tomto kostole. Zmienil sa o poslaní, ktoré vykonával B. Uhlár medzi veriacimi v tejto mestskej časti a prirovnal ho k poslaniu Svätého Ducha. Ako povedal, Svätý Duch je spojivom medzi Otcom a Synom a takto bol aj kanonik V. Uhlár spojivom medzi veriacimi. Práve preto usporiadala Slovenská samospráva XIII. obvodu na jeho počesť ďakovnú spomienku.
Na skromnom agapé, ktoré sa uskutočnilo na fare kostola, mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti P. Weiss poďakoval organizátorom a Slovákom žijúcim v hlavnom meste, že zachovávajú a uctievajú si pamiatku tohto významného slovenského kňaza.
(ef)
Prednedávnom sme priniesli rozhovor so zakladajúcimi členmi Slovenského divadla Vertigo (SDV), dnes si môžete prečítať jeho pokračovanie. Minule sa vyjadrili tí, ktorí hrali v prvom predstavení SDV, v Okasenovi a Nikolete (premiéra 1997) a v divadle sú viac-menej aktívni dodnes. Sme presvedčení, že naši čitatelia sú zvedaví aj na ďalších aktérov slovenského divadelného života v Maďarsku, hoci, pripomíname, že vzhľadom na obmedzený rozsah týždenníka ich vymenovanie, resp. spovedanie zďaleka nekončí.....
Oľga Pauliková - Sinčoková síce nehrala v prvom predstavení SDV, bola našou, takpovediac, „hudobnou spolupracovníčkou“, potom sa však - už ako herečka - predstavila vo veselohre História o stratených hodinkách, v Tajovského Matke a v obľúbenej Šestke pre šťastie.
- Oľga, teba divadlo, budem konkrétna, Vertigo, zjavne priťahuje, občas sa od neho vzďaľuješ, je v tom akási neistota, „zapojiť sa, či nie?“, ktorá súvisí predovšetkým s pomerom voľného a pracovného času. To je napokon všeobecný problém ochotníckych hercov. Tak ako je to? Čo ťa v divadle láka? Čím ťa vábi Vertigo?
- Ako sme sa o tom už viackrát rozprávali, Vertigo je pre mňa hra. Zaujímavá, pekná, poučujúca, ale hra. Nie som herečka, som hráčka. Keď človek hrá, tak hrá ako dieťa, ktoré nepozerá na priestor a čas, ale kráča ďalej. To nemá nič spoločné s voľným časom a zaneprázdnením. Je to pre mňa HRA.
Mária Tóthová hrala v Okasenovi a Nikolete Šaša - Rozprávača, potom ju rodinné-materské povinnosti z divadla odvolali. Hajnalka Avarová hrala v prvých troch predstaveniach, žiaľ, pracovné zaneprázdnenie jej natoľko skrížilo cestu, že už z nej ťažko vedela zabočiť opäť do divadla.
- Marika, Hajnalka, vy nám dodnes chýbate a spomíname na vás, ale ako si vy spomínate na čas, strávený vo Vertigu? V prípade Mariky to bolo jediné, ale z hľadiska „histórie“ divadla snáď naše najvýznamnejšie predstavenie, Hajnalka si zahrala v troch. Čo by ste poradili Vertigu a vo všeobecnosti slovenskému divadlu v Maďarsku, akou cestou sa vybrať ďalej? Sem-tam sa ozývajú hlasy, že by sa malo istou mierou integrovať do prúdu maďarského divadla. Súhlasíte s tým?
H. A.: - Na čas strávený vo Vertigu mám pekné spomienky: jednak sme boli o čosi mladší (práve o tých „jubilejných“ 15) , jednak sme uverili, že nadšením a energiou, ktoré sme vkladali do spustenia divadla a prvej inscenácie, zmeníme svet, alebo aspoň ten kúsok z neho okolo nás. Verili sme si a pevne sme dúfali, že sa k nám časom pridajú aj iní - budú s nami hrať alebo budú naším skvelým obecenstvom. Na to, že po rokoch z našich priateľských stretnutí vzíde celoštátna inštitúcia, z nás tuším nikto ani len nepomyslel. Je úžasné, čo všetko už Vertigo zažilo a prežilo a ja (i keď už len v hľadisku) držím palce, aby jeho dnešní členovia - vytrvalci nachádzali ešte dlho v sebe elán, kreativitu i odhodlanie, ktoré ich a ich produkcie budú posúvať dopredu, aby im divadlo prinášalo radosť a pohodu. Lebo si myslím, že iba inscenácia, ktorú jej aktéri vytvorili s radosťou, môže ozaj potešiť divákov, a to bez ohľadu na jej formu, alebo prípadnú mieru integrácie do maďarského divadla.
M. T.: - Nerozumiem presne, čo sa myslí pod integráciou do maďarského prúdu. Že by Vertigo hralo pravidelne aj na maďarských javiskách? Povedzme s titulkami? Neviem, neviem, či by to malo zmysel. Úprimne poviem, ja už neverím v klasické divadlo. Verím iba v to, keď divadlo reaguje presne na to, čo sa deje okolo nás. Môže to byť komédia, smutnohra, hocičo, len nech obsahuje aktuálnu odpoveď alebo aktuálne otázky. A najradšej mám, keď ma divadlo nečakane nájde, na uliciach, po ceste, na internete, hocikde a všade. Viem si predstaviť miniaktovky v ĽUNO, viem si predstaviť improvizačné hry počas národnostných podujatí atď. Ako som sa cítila ako zakladateľka Vertiga? Vtedy som ešte nerozumela, čo teraz už rozumiem - nakoľko je dôležité, aby národnostné divadlo existovalo.
Inak, vo Vertigu som ešte pracovala ako zodpovedná za niektoré technické veci a aj ako asistentka/šepkárka - napríklad v divadelnej hre Azyl, čo bolo podľa mňa super predstavenie. Pracovať počas skúšok je mi bližšie ako vystupovať.
Eva Patayová Fábiánová sa zapojila do druhého predstavenia, Histórie o stratených hodinkách a v Spálenej morke nám pomáhala ako technička. Potom do jej života vstúpili pre ňu najdôležitejší herci - jej malí synčekovia. O Eve však nechcem písať v minulom čase, pretože ak na to bude príhodná chvíľa (a postava), rada sa do Vertiga vráti. Rozália Keleczová sa k Vertigu pripojila v dvoch predstaveniach, v Tajovského Matke a Holubovom Pohrebe. Nuž, ja stále dúfam, že sa ešte do Vertiga vráti....
- Evi, ty si (s výnimkou rokov na materskej) prakticky stále pri prameni čerstvých správ - aj o Vertigu, ktoré prinášajú Ľudové noviny. Vertigo však sleduješ aj ako súkromná osoba a jeho verná fanúšička. Rozka, s tebou sa o Vertigu často bavím. Myslíte si, že vzťah divákov k slovenskému divadlu v Maďarsku, a nemyslime len na SDV, sa za posledné roky zmenil? Podľa vás kvôli čomu chodia ľudia na slovenské predstavenia v Maďarsku? Čo by sa dalo robiť v záujme zvýšenia jeho príťažlivosti?
E. P. F.: - Musím sa priznať, že aj vďaka Vertigu sa stalo divadlo mojím koníčkom. Vždy som rada chodievala na divadelné predstavenia, ale odkedy som mala možnosť zapojiť sa do prípravy inscenácie a zažiť potlesk publika, môj postoj k divadlu sa prehĺbil. Môžem povedať, že ho považujem za svojho miláčika. Keďže som zacítila na vlastnej koži, čo znamená venovať značnú časť voľného času skúškam a prípravám, oveľa viacej si vážim prácu ochotníckych hercov. Okrem iného aj preto, lebo sa činia v prospech našej národnosti, v prospech zachovania nášho materinského jazyka. Je to iná forma zachovávania tradícií, vlastne jazyka našich predkov. Neraz som zažila na vidieku dojatosť Slovákov v rôznych kútov Maďarska, že začuli slovenské slovo v divadle a veru neraz som videla aj slzy v očiach nášho publika. Práve tento fakt opodstatňuje existenciu Slovenského divadla Vertigo a verím, že aj jeho budúcnosť. Čo sa týka vzťahu publika, ja osobne som zbadala, že diváci už nielen prijímajú, čo im „postavíme na stôl“, ale majú aj nároky ohľadne predstavení. Chcú sa zabaviť. Na strane druhej však - za čo nemôže divadlo, ani predstavenia - sú regióny, kde ochabol záujem o slovenské divadelné predstavenia. Alebo vlastne ani nie o predstavenia, skôr ide o to, že naši Slováci majú naozaj z týždňa na týždeň možnosť vyberať si z čoraz širšej palety slovenských programov a jednoducho chcú tráviť občas voľný čas aj so svojou rodinou. Ale to ešte neznamená, že by sme to mali vzdať. Ba, mali by sme pokračovať a ponúkať slovenským divákom čoraz vyššiu úroveň zábavy v materinskom jazyku. Myslím si, že prvé neisté kroky našich ochotníkov v Okasenovi a Nikolete boli správne a teraz naši ochotnícki herci zaujímajú stabilné miesto v slovenskom svete v Maďarsku. Teší ma, že sú nadnes ozajstní herci a hrajú čím ďalej tým lepšie. Verím, že aj v prospech publika.
R. K.: - Teší ma, že som mohla účinkovať v predstaveniach Vertiga. V kruhu zakladajúcich členov som sa cítila veľmi dobre. V škole som viedla dramatický krúžok, ktorý, môžem povedať, účinkoval veľmi dobre. Môj vzťah k divadlu a k dramatickému umeniu bol už vtedy blízky. Veľmi som bola zvedavá, ako vyhoviem požiadavkám ako „herečka“.
Vzťah divákov k slovenskému divadlu je pozitívny, ja to tak cítim v mojom kruhu - ako vedúca nášho ženského speváckeho zboru. O predstavenia majú záujem, ženy rady idú aj do Budapešti a dlho spomínajú na pekný zážitok. Avšak vo všeobecnosti sa okolnosti zmenili. Ľudia majú finančné ťažkosti, starosti so živobytím, každý sa snaží čím viac pracovať. Myslím si, že v záujme zvýšenia príťažlivosti divadla by mali viac pracovať hostitelia - domáci organizátori predstavenia.
Pavol Hrťan sa do práce Vertiga zapojil už v druhom predstavení, potom už hral vo všetkých. Bibiana Budaiová prišla do tretieho, do Spálenej morky, podobne Ján Benčík. Bibiana skúša v novej hre, Paľko a Janko majú teraz pauzu. Všetci traja teda majú za sebou skúsenosti a pomerne čerstvé zážitky...
- Ako si spomínaš na svoju prvú postavu?
P. H.: - Pred Vertigom som nikdy nehral v žiadnom divadle, preto cez prvé predstavenie som bol veľmi napätý. Ale po predstavení, keď obecenstvo nadšene tlieskalo, som mal príjemný pocit: zdalo sa mi, že všetko bolo v poriadku, hra sa ľuďom páčila.
B. B.: - Úlohu Julky som mala veľmi rada. Aj keď môžem povedať, že túto rolu som teraz v Šestke pochopila lepšie ako pred desiatimi rokmi, vedela som sa do nej hlbšie vcítiť. Myslím, že je to samotnými životnými skúsenosťami. Človeku sa ľahšie hrá, keď má z čoho čerpať.
J. B.: - Myslel som si, že postava Manola (Spálená morka) bude pre mňa veľmi príjemná a ľahká úloha. Nemal som veľa textu a iba na skúškach som sa konfrontoval s tým, že osvojenie textu je síce veľmi dôležité, ale koľko úloh musia ešte spolu riešiť režisér a herci! Hra Spálená morka sa odohrávala vlastne iba okolo stola, čiže stále sme sedeli okolo neho. Aby to bolo trošku pestrejšie, bolo treba povymýšľať akcie, ďalšie slovné hry. V tom sme ako herci dostali voľnú ruku a to bolo podľa mňa v tomto predstavení najťažšie.
- Ktorú postavu si mal(a) najradšej a prečo?
P. H.: - Bola to moja postava Ďura Boháča v hre Matka - dej tejto hry sa mi najviac páčil, lebo v nej bolo napätie, radosť a zmierenie, ako to v bežnom živote chodí.
B. B.: - Najlepšie sa mi hrala práve Julka. Je to veľmi „farebná” postava, ktorá sa dá dobre rozohrať. Ako to aj v hre Boldižár hovorí, je to „veľmi krehká a citlivá dáma”, súčasne aj hysterka. Divák si ju však práve pre tú jej nemožnosť, citlivosť obľúbi.
J. B.: - Hádam postavu Paľa v hre Ivana Holuba Pohreb. Pri vytváraní tejto postavy som tiež dostal od režiséra voľnú ruku, mal som taký pocit, že túto hru mal od prvej skúšky rád celý kolektív Vertiga, preto sa v nej ozaj dobre hralo. Nehovoriac o publiku, ktoré sa vždy dobre zabávalo počas celého predstavenia. Rád hrám aj vo svojom súkromnom živote, spoznávam ľudí, divadelníkov a kraje.
- Povedz - heslovite - tri dôvody, prečo si zotrval(a) vo Vertigu.
P. H.: - Chcel som urobiť radosť slovenskému obecenstvu. Za to som študoval slovenčinu, aby som šíril slovenskú kultúru.. Je to dobrý pocit, ako nás vítali v rôznych lokalitách.
B. B.: - Láska k divadlu, láska k jazyku a v neposlednom rade výborný kolektív.
- Ako vidíš budúcnosť slovenského divadla v Maďarsku?
P. H.: - Kým sú ľudia, ktorí prídu na predstavenia, dovtedy my, ktorí poznáme slovenskú kultúru, sme zodpovední za to, aby sme vzbudili záujem o slovenčinu.
J. B.: - Bez zanietených ľudí - tak divákov, ako aj organizátorov -, teda pevného zázemia, divadlo samé v Maďarsku nie je schopné fungovať. Mám taký pocit, že nestačí, aby sme mali hercov, tvorcov, ktorí sú schopní dať dokopy hocijaké dobré predstavenia, ak nemáme bázu, ktorá je schopná v jednotlivých slovenských osadách zorganizovať divákov, - naše snahy takto budú márne. Podľa mojich skúseností osady, kam Vertigo pravidelne dostáva pozvania, už majú takýchto zanietených ľudí, zvykli si na naše predstavenia a možno práve v týchto osadách má budúcnosť aj slovenské divadlo. Samochvála smrdí sa vraví, ale som presvedčený, že tak amatérska, ako aj profesionálna zložka divadla počas svojej existencie vytvorili bez výnimky len veľmi kvalitné predstavenia. Na to si už diváci zvykli a celá naša pospolitosť za to môže ďakovať duši divadla Danke Onodiovej. Verím, že aj v budúcnosti jej odhodlanosť, húževnatá práca vytrvá, bude to garancia na to, že slovenské divadlo v Maďarsku naďalej bude a že Vertigo sa aj v budúcnosti bude môcť pýšiť kvalitnými predstaveniami.
B. B.: - Vertigo sa stále vyvíja a práve preto ľudí zaujíma. Kráča s dobou, čo je dôležité. Takisto je dôležité, aby sme poznali aj slovenskú drámu, či už staršiu, alebo modernú a v repertoári Vertiga sú slovenské hry. Myslím si, že Vertigo si vybudovalo svoje meno a jeho budúcnosť vidím pozitívne.
Nuž, a my môžeme len dúfať, že tomu bude skutočne tak. Ako hovorí Paľko Hrťan, a ja budem jeho vyjadrenie trochu parafrázovať, kým sú ľudia, ktorí chodia na naše predstavenia, sme zodpovední za to, aby sme im poskytli plnohodnotnú zábavu, ktorú si zaslúžia.
(do)