Je jedna obec na hranici Slovenska a Poľska, ktorú netreba zvlášť predstavovať nikomu ani v Maďarsku. Ak vám poviem Červený Kláštor, každý vie, o čom hovorím. Maličká dedinka na brehu rieky Dunajec ponúka turistom množstvo zaujímavostí. Ak chcete, môžete sa splaviť Dunajcom na tradičných pltiach, ale ak vás láka história, môžete rozjímať medzi stenami bývalého kláštora kartuziánov.
Najväčšou atrakciou je splav na tradičných goralských drevených pltiach, organizovaný v dĺžke 11 kilometrov po rieke Dunajec, pretekajúcej hlbokým kaňonom Pienin s výhľadom na nádherné belostné vápencové bralá, pozoruhodné skalné útesy a tiesňavy. Sezóna trvá od 1. apríla do 31. októbra a dĺžka plavby najkrajšou časťou Pienin, prielomom Dunajca, je 9 kilometrov. Okrem splavu na tradičných pltiach môžete splaviť Dunajec aj na vlastných alebo požičaných lodiach. Pltníctvo na rieke Dunajec má 120-ročnú tradíciu. Ročne navštívi a využije služby pltníckych spoločností okolo 200 000 turistov. Atrakcia v atrakcii je príchod pltníkov a pltí, ktoré sa vracajú na nákladných autách a poskladajú ich priamo na mieste. Keď to náhodný návštevník vidí, pocíti dobrodružstvo až do špiku kostí. Podľa toho, aký je váš pltník otvorený, vám porozpráva strašidelné a zaujímavé príbehy a legendy, ktoré sa udiali v týchto končinách. Podľa legendy si napríklad Jánošík vyberal členov do svojej skupiny práve podľa toho, kto preskočí najužšie miesto Pienin.
Ďalšou atrakciou je samotný kláštor, ktorý v období 1329 až 1563 bol sídlom kartuziánov. Tí od uhorských veľmožov a poľských kráľov získali rôzne privilégiá. Ku kláštoru patrila osada s mlynom, pivovarom a právom rybolovu. Po zrušení rehole kartuziánov kláštor zmenil vlastníkov. V rokoch 1704 - 1782 tu sídlili kamalduli, ktorí zrekonštruovali pôvodné objekty a dostavali cely - pustovne. Napriek tomu, že členovia rehole sa museli podriaďovať prísnej disciplíne, kláštor bol miestom intenzívneho duchovného života. Bolo tu významné centrum literárnych prekladov spojené s osobou Romualda Hadbavého. Ten v roku 1750 po prvýkrát preložil do slovenčiny Sväté písmo a v roku 1763 dokončil práce na slovensko-latinskom slovníku.
Obyvateľom kláštora bol dlhé roky aj mních Cyprián - konštruktér, bylinkár a lekárnik, zostavovateľ pozoruhodného herbára. Jeho lekáreň, ktorú viedol v rokoch 1754 - 1775, sa pokladá za vôbec najstaršiu v Uhorsku. S menom frátra Cypriána sa spájajú mnohé legendy, ktoré okrem iného sme mohli vidieť aj vo filme Mariany Čengel-Solčanskej Legenda o lietajúcom Cypriánovi. Mních Cyprián, „majster tisícich remesiel”, si vraj skonštruoval lietajúci stroj podobný rogalu, s ktorým sa spúšťal z vrcholu Troch Korún. Jeho vzdušné potulky sa však znepáčili cirkevným hodnostárom, a tak mu jeho stroj verejne spálili ako „diablov vynález” na námestí v Spišskej Belej.
O ďalších zaujímavostiach sa presvedčte všetci na vlastné oči a uši, ja vám vrelo odporúčam návštevu osady na hraniciach Slovenska a Poľska.
Eva Patayová Fábiánová
V pondelok 4. júna sa Áchimova sieň Čabianskeho slovenského oblastného domu zaplnila deťmi a pedagógmi materských a základných škôl, v ktorých sa vyučuje slovenčina.
Slovenská samospráva Békešskej Čaby tu usporiadala slávnosť pri príležitosti Dňa pedagógov, na ktorú pozvala slovenských učiteľov. Vedúca miestneho slovenského klubu Alžbeta Ančinová zorganizovala účasť ich žiakov, ktorí čakali v sieni, kde boli vystavené detské kresby. Slávnosť sa začala vernisážou výstavy prác, ktoré poslali deti do súťaže miestnej slovenskej samosprávy. Expozíciu otvoril pedagóg na dôchodku Július Tőkés. Vo svojom príhovore s radosťou konštatoval, že v Békešskej Čabe okrem slovenskej základnej a materskej školy ešte vyučujú slovenčinu vo viacerých školách, napríklad v Základnej škole v Erzsébethelyi, Katolíckej základnej škole svätého Savia, Materskej škole na Kölcseyho ulici a v škôlke Mackova kutica. Medzi účastníkmi súťaže pozdravil aj deti Materskej školy na Hajnalovej ulici, v ktorej, žiaľ, už nevyučujú slovenčinu, ale rodičia a pedagógovia sa naďalej viažu k čabianskej slovenskej komunite. Do výtvarnej súťaže sa zapojila aj Základná škola v Telekgerendáši, v ktorej sa vyučuje slovenčina a navštevujú ju deti z okolia mesta, potomkovia bývalých sálašanov.
Pán Tőkés pochválil deti, ktoré presne a krásne nakreslili motívy tradičných čabianskych slovenských tkanín. Poďakoval za krásne kvety a farebný svet detskej fantázie, zobrazené na papieri. Poslankyňa mestského zastupiteľstva, predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová odovzdala pamätné diplomy pedagógom, ktorí pripravili deti na súťaž kresieb. Pamätný diplom a čokoládu dostal aj každý účastník súťaže.
Predseda Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraj Ando s radosťou oznámil, že ich slovenská etnografická zbierka sa obohatila o jeden krásny starý nástenný vešiak. Zaujímavé je, že jeho majiteľom bol Michal Žilinský a vešiak pre neho zhotovili okolo roku 1868. Pikantériou je, že tento vešiak sa dostal práve do Áchimovej siene. (Ako je známe, život legendárneho sedliackeho vodcu Ondreja Áchima vyhasili synovia politika Michala Žilinského - pozn. red.) J. Ando zablahoželal slovenským učiteľom k ich sviatku. Pripomenul, že Deň pedagógov oslavujú v Maďarsku od roku 1952, ale békeščabianski Slováci vzdávali úctu učiteľom aj predtým. Stávalo sa tak každý rok na Gregora, keď sa začínalo vyučovanie v školách. Rodičia a deti im v ten deň darovali rôzne naturálie. Obľúbenému učiteľovi nanosili za plné koryto vajec, fazule a ďalších poľnohospodárskych produktov.
Po slávnostnom príhovore nasledoval krátky kultúrny program hercov Divadla Jókaiho v Békešskej Čabe. Melinda Lisiová a Róbert Nagy predniesli úryvky z muzikálov, populárne piesne, básne a krátke rozprávky.
Slovenská samospráva na záver osláv pohostila pedagógov chutnými čabianskymi závinmi.
Ildika Očovská
Hoci antitrianonský pochod pravicových extrémistov (Toroczkai: „Jedine zbraňou môžeme napraviť krivdy...“), ďalšie trianonské fukoty a najmä pokračujúce sedmohradské výjazdy maďarských rozpoltených duší (viď súkromná osoba L. K. a predseda parlamentu László Kövér) by poskytli „ingrediencie“ na niekoľko porcií perkeltu, zaumienil som si, že to budem chvíľu bojkotovať a venovať sa skutočným hodnotám. Napríklad maďarskej husacej pečeni, ktorá je hodná najlepšieho ruského kaviáru, údajne. Ja tomu verím a spolu so mnou sa o tom mohli presvedčiť ďalšie tisíce ľudí v rámci Festivalu husacej pečienky na Budínskom hrade. Kráľovské jedlo na kráľovskom hrade!
Zopár mladých husí je tu aj v živej podobe, v klietke. Chúdence, sú vystresované, lebo musia tušiť, čo na ne čaká v neďalekej budúcnosti, keď na to dospejú. Áno, pekáč. Tých je tu, na nádvorí, okolo dvadsať a pečú sa na nich všetky súčiastky husí i kačíc. Samozrejme, najväčším hitom je ich pečeň. Najlepší recept počúvam od naslovovzatého odborníka Bélu, ktorý práve vsúva do pece veľký plný plech. Vraj v takomto množstve to treba najprv predvariť - v sadle premiešanom s vodou. Keď pečienky vyplávajú na povrch, potom ich treba uložiť na plech, spolu s jablkami, koreniami a najmä s cesnakom. Za dvadsať minút je to hotové.
V susedstve si robí konkurencia reklamu s niekoľkonásobným profesionálnym boxerským majstrom sveta v ľahkej váhe Zsoltom Erdeim, prezývaným Madár - Vták. S ním sa zhodnem v tom, že hus je najlepší vták, hoci keď niekoho knokautuje, nie preto chodí po ringu s roztiahnutými rukami, ktorými napodobňuje krídla, aby pripomínal hus. Boxer asistuje pri príprave „pörgelepény“, čo sú v placke z chlebového cesta zatočené kusy upečenej husacej pečene, zeleniny, kelových listov, cibule s korením, a celá kreácia je obliata jahodami s čili. Tak, dal by sa čas stráviť iba na tomto jedinom mieste, nepopieram, ale podobných kombinácií ma čaká ešte niekoľko v iných stánkoch.
Možno by ste neverili, ale pečeň a tokajské asu sú akoby milenci, patria dokopy, no a možno ich skĺbiť aj do zmrzliny. Majster cukrár János Pataki z Érdu dlho rozmýšľal, ktorá chuť by zaujala ľudí najviac, ale zostal pri klasickej dvojici. Pol kilogramu husacej pečene pridá k trom kilogramom naturálnej zmrzliny, varí pri päťdesiatich stupňoch, zmixuje a po zamrazení poblázni tokajským šesťputňovým asu.
Keby som bol hus, nestresoval by som sa, s takýmto posmrtným životom by som určite súhlasil.
Pred istým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému záujmu čitateľov. Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré budeme uverejňovať, zaujmú čitateľov a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.
Fantastický huslista - to je najlepší prívlastok k menu Ján Berky Mrenica, ale jedným dychom treba dodať aj prívlastok - dobrý človek. O pravdivosti tohto tvrdenia každého presvedčí jeho hudba, ale aj príbeh života, ktorý tesne pred smrťou porozprával spisovateľovi Jánovi Čomajovi.
Ján Berky Mrenica bol s hudbou spätý celý život, hľadal a našiel v nej zmysel svojho života. Narodil sa 11. mája 1939 v Očovej, malebnej dedine pod Poľanou, ako tretie z piatich detí v rodine Berkyovcov. O svojom rodnom kraji, kolíske mnohých ľudových piesní a tancov, sa vyjadroval vždy s láskou, pokorou a rád sa tam vracal. Rodinu Berkyovcov každý v okolí poznal, lebo otec bol huslista a hrával pri všetkých dedinských sviatkoch. Čoskoro v dedine všetci poznali aj malého Janka, ktorý každú nedeľu chodil s otcom hrávať z domu do domu. Ľudia si na pravidelný koncert zvykli, bez neho by sa im ani nedeľa nerátala.
Jánov otec bol dobrý huslista, ale on si stále myslel, že nadanie zdedil po mame, ktorá tragicky zahynula, keď mal šesť rokov. Pamätal sa, že prekrásne spievala. Po jej smrti zostalo päť detí polosirotami, otec sa druhýkrát oženil a nová žena priviedla do domu ďalšie tri deti. Deti žili v chudobe, ale otec sa usiloval vychovať z nich statočných ľudí. Malý Janko mohol iba snívať, že raz bude hudobníkom. Aj prvé husle, na ktorých hral, boli otcove. No už vtedy natrafil na dobrých ľudí a ako malý školák dostal husle od vdovy, ktorej zostali po nebohom manželovi. Odvtedy hral všade a bol šťastný, keď si husle mohol zobrať aj do školy a ešte šťastnejší, keď mu spolužiaci tlieskali a učiteľka ho pochválila za to, čo zahral.
V škole sa Janko neučil najlepšie, najradšej zo všetkého mal slohové práce, pri ktorých mohol využiť svoju fantáziu. Učitelia ho aj tak mali radi, dobre vedeli, že sa chce venovať hudbe a sem-tam prižmúrili oči pri hodnotení iných predmetov. Veľmi túžil študovať na konzervatóriu v Bratislave a po skončení základnej školy aj urobil skúšky. Napokon uznal, že nebude mať za čo študovať a išiel sa učiť do Partizánskeho za zámočníka. V učilišti mal zabezpečené bývanie, stravu a rodičom odpadla starosť o jeden hladný krk. Janko si na život v internáte privykol, hoci mu spočiatku bolo smutno, najmä, keď si uvedomil, že ho doma nikto nečaká. Zaťal sa a povedal si, že keď raz bude mať svoju rodinu, jeho deti nesmú nikdy zažiť takýto pocit. Podarilo sa mu to, s manželkou Evou vychovali tri úspešné deti, z ktorých sa hudbe venuje syn Ján - umelecký vedúci orchestra Diabolské husle, ktorý založil jeho otec. Aj najmladšia dcéra Eva ukončila konzervatórium a je učiteľkou hudby vo Viedni.
V učilišti v Partizánskom sa stretlo niekoľko šikovných muzikantov a keď si založili malú kapelu, Jánovi Berkymu Mrenicovi sa život hneď zdal krajší. Zakrátko bola inštrumentálna skupina známa v celom okolí, ale sen o konzervatóriu sníval ďalej. Podarilo sa mu ho splniť až po ukončení učilišťa, keď sa dostal na Štátne konzervatórium v Bratislave do triedy významného slovenského husľového pedagóga Albína Vrteľa, ktorý predpovedal talentovanému huslistovi veľkú budúcnosť.
Medzitým sa zúčastnil na konkurze do Slovenského ľudového umeleckého súboru, kde s povzbudivým úsmevom k nemu pristúpil skladateľ a upravovateľ ľudových piesní Tibor Andrašovan. Skúšky urobil a 18-ročný sa stal členom azda najúspešnejšieho slovenského umeleckého súboru tých čias. Pri jeho príchode do súboru bol koncertným majstrom jeho bratranec a veľký vzor Rinaldo Oláh - famózny huslista, hudobník s absolútnym sluchom, človek úplne oddaný muzike. Po roku sa Ján Berky Mrenica stal, na podnet vtedajšieho umeleckého riaditeľa Tibora Andrašovana, zástupcom koncertného majstra. Po odchode Rinalda Oláha prebral miesto koncertného majstra a na tomto mieste v súbore pôsobil vyše tri desiatky rokov. Súbor nemal v repertoári len piesne a skladby slovenského folklóru, ale aj skladby cudzích autorov, ako aj vážnej hudby. S veľkým úspechom sa na koncertoch stretávali skladby s husľovým sólom, napríklad Doliny, doliny, Na nôtu z kríža, Švihrovská - fantázia alebo A husličky hrajte a množstvo ďalších. Populárne boli aj orchestrálne skladby: Verbung zo západného Slovenska, Čardáš D dur, Gopak, Zo Zemplína, Muzika z Terchovej, Na Štedrý večer, variácie Močí dievča konope a fantázia Ovce moje, len pomaly a iné.
So SĽUK-om pochodil Ján Berky Mrenica takmer celý svet a na svoje cesty vždy rád spomínal. Za najzaujímavejší považoval zájazd do Indie v roku 1974, zájazdy do USA či na Filipíny. Nezabudnuteľné zážitky mal zo stretnutí s krajanmi v USA, ktorí slovenských hudobníkov, spevákov a tanečníkov vítali srdečne a s dojatím počúvali piesne, cez ktoré sa aspoň na chvíľu vrátili domov.
Po odchode zo SĽUK-u v roku 1990 bol Ján Berky Mrenica koncertným majstrom orchestra medzinárodnej muzikálovej spoločnosti so sídlom v Nemecku, ktorý hral viacero svetových muzikálových hitov. Medzitým však pripravoval založenie vlastného orchestra. Zakrátko sa mu to podarilo, s bývalými členmi SĽUK-u založil skupinu Diabolské husle, ktorá úspešne koncertovala doma i v zahraničí. Ján Berky Mrenica prežil s Diabolskými husľami pár pekných rokov a súbor dosiahol viacero prvenstiev na hudobných festivaloch v zahraničí. Na Slovensku bol orchester ocenený v roku 1999 Zlatou platňou za album Gypsy Dance a trikrát získal cenu Grammy od slovenskej hudobnej akadémie.
V posledných rokoch života mu choroba natrvalo vytrhla husle z rúk, ale aspoň v mysli sa vracal do rodnej Očovej a na svetové javiská, kde vystupoval. Svoje vzácne husle daroval vnučke Barbore, ktorá študovala hru na husliach na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Vedel, že budú v dobrých rukách. Hudba znie v rodine Berkyovcov aj po smrti slávneho Jána Berkyho Mrenicu, a to by preňho, ktorý si rodinu vážil ako najcennejší poklad, bolo vari najväčším zadosťučinením. Zomrel 12. októbra 2008, krátko po smrti svojej milovanej manželky Evy.
Jozef Leikert
Slovenská samospráva XVII. obvodu Budapešti usporiadala 28. mája tradičné oslavy Turíčneho pondelka. Podujatie sa začalo slovenskou svätou omšou v miestnom rímskokatolíckom kostole, ktorú slúžil miestny duchovný Lóránd Újházy. Na organe hrala Bernadeta Zilahyová, litánie čítala Mária Eprešová.
Prvú slovenskú omšu slúžil L. Újházy pred rokom. Vtedy sme o ňom napísali, že hoci nemá slovenské korene, rozhodol sa učiť sa po slovensky a navštevuje jazykový kurz miestnej slovenskej samosprávy. V osvojovaní si jazyka predkov Kerestúrčanov celkom pekne postupuje, ale na kázeň v slovenčine sa ešte nepodujal. Hovoril však o dôležitosti zachovania jazyka svojich predkov a o kráse rôznorodosti jazykov.
Po svätej omši sa v sídle samosprávy uskutočnil kultúrny program, v ktorom vystúpili členovia miestneho slovenského speváckeho zboru a tanečného súboru. Prítomných obyvateľov Kerestúru, ale aj iných častí hlavného mesta a okolitých obcí, privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy XVII. obvodu Alžbeta Derczbachová.
Program uviedla vedúca tanečného súboru a členka slovenskej samosprávy Eva Gácsiová. Najprv odzneli miestne piesne a pieseň o Bohorodičke Márii. Miestnymi tancami potešili prítomných mladí tanečníci, žiaci základných škôl.
Slovenské podujatie ukončila beseda za bielym stolom. Využili sme príležitosť a spýtali sme sa A. Derczbachovej na aktivity zboru a na zmenu v zložení samosprávy. A. Derczbachová vedie slovenskú samosprávu od 16. mája, keď ju zvolili po odstúpení predošlého predsedu Juraja Hajnala. Na voľné miesto nastúpil ďalší kandidát s najvyšším počtom hlasov Jozef Miráki, ktorý zastupoval záujmy kerestúrskych Slovákov aj v predošlých cykloch.
Ako nám prezradila pani predsedníčka, napriek finančným ťažkostiam sa snažia uskutočniť väčšinu svojich tradičných programov. Medzi najväčšie akcie patria práve oslavy Turíčneho pondelka. Okrem toho pred Vianocami a počas fašiangového obdobia usporadúvajú stretnutia s obyvateľmi sprestrené krátkym kultúrnym programom. Pre záujemcov organizujú od septembra do mája jazykový kurz, ktorý vedie Ruženka Néveryová. V tomto roku ho navštevovalo 10-15 frekventantov a to nielen z Kerestúru, ale aj z okolitých osád. Jazykový kurz podľa plánov L. Újházyho plánujú rozšíriť aj o liturgický jazyk, aby čo najskôr mohli zaviesť slovenské sväté omše aj v bežné nedele a nielen na väčšie sviatky. Predsedníčka slovenskej samosprávy pochádza z Kerestúru a plánuje využiť svoje kontakty, ktoré nadobudla počas troch cyklov ako poslankyňa väčšinovej samosprávy. V súčasnosti je už tretí cyklus členkou slovenského voleného zboru. Ako povedala, veľký dôraz kladú na oslovenie mladej generácie. Organizujú ňu také programy, ako napríklad šúpanie kukurice. Počas fašiangovej sezóny je veľmi obľúbená fašiangová veselica, na ktorej sa predstavia miestni folklórnici zväčša s novým repertoárom.
(ef)
Podpredseda vlády Slovenskej republiky, minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák podnikol 1. júna oficiálnu návštevu Budapešti. So šéfom maďarskej diplomacie Jánosom Martonyim prerokovali všetky záležitosti vzájomných vzťahov. Okrem témy dvojakého občianstva prediskutovali aj zákon, ktorý umožní, aby Maďari žijúci v zahraničí, majúci dvojaké občianstvo, mohli hlasovať v maďarských parlamentných voľbách. Vymenili si tiež názory na súčasný finančný a ekonomický vývoj v Európe, ale aj na témy z európskej, medzinárodnej a bezpečnostnej agendy, v ktorých majú obe krajiny blízke stanoviská. Ministri zároveň už štvrtýkrát odovzdali spoločnú cenu Dobré susedstvo a porozumenie. Tú udeľujú osobnostiam alebo inštitúciám, ktoré významným spôsobom prispievajú k vzájomnému slovensko-maďarskému poznávaniu a porozumeniu. Cenu založili v decembri 2008 vtedajší ministri zahraničných vecí Maďarska a SR Kinga Gönczová a Ján Kubiš. János Martonyi odovzdal cenu predsedovi Nadácie Terra Recognita Csabovi Zahoránovi. Členovia stredoeurópskej mimovládnej iniciatívy zaoberajúcej sa zahraničnou politikou, ktorá bola založená v roku 2005, sú mladí historici, ekonómovia, politológovia a výskumníci. Jej cieľom je prehlbovanie spolupráce medzi jednotlivými krajinami v stredoeurópskom regióne, propagovanie stredoeurópskeho povedomia v maďarskej spoločnosti a zlepšovanie vzťahov medzi Maďarskom a susednými krajinami prostredníctvom dialógu s majoritnými societami v týchto krajinách a prostredníctvom šírenia informovanosti. Miroslav Lajčák odovzdal uznanie predsedníčke Občianskeho združenia pre obnovu ipeľských mostov Márii Lőrinczovej. Občianska spoločnosť pracuje od roku 2004 na rozvoji slovensko-maďarských vzťahov, jej hlavným cieľom je zlepšenie dopravných vzťahov prihraničných regiónov.
Miroslav Lajčák po stretnutí s maďarským rezortným partnerom Jánosom Martonyim zavítal medzi krajanov do Slovenského inštitútu. V divadelnej sále sa zišli predstavitelia slovenských samospráv a občianskych organizácií zo všetkých kútov Maďarska. Hostí - podpredsedu vlády SR, šéfa slovenskej diplomacie M. Lajčáka a členov jeho delegácie, veľvyslanca SR v Budapešti Petra Weissa, predsedu Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí Igora Furdíka, generálneho konzula SR v Békešskej Čabe Štefana Daňa, predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, predsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženku Egyedovú Baránekovú a všetkých prítomných - privítala riaditeľka SI Jana Tomková.
- Ako viete, dnes som absolvoval prvú bilaterálnu návštevu v Budapešti, rokoval som s ministrom zahraničných vecí Jánosom Martonyim. Teším sa, že môj pobyt v Budapešti môžem využiť aj na stretnutie s vami. Vláda Slovenskej republiky dostala dôveru od prezidenta 4. apríla, čiže sme stále na začiatku svojho mandátu. Je to vláda, ktorá je iná než predchádzajúce vlády na Slovensku, a to tým, že zo súťaže 26 parlamentných strán vzišla vláda, ktorú tvorí jedna strana, strana Smer. To znamená, že očakávania, kontrola a tlak verejnosti sú veľmi vysoké a preto je veľmi vysoká aj zodpovednosť.
Vláda sa nemá na koho vyhovárať a za koho sa skrývať. Máme ambiciózne plány, ktoré sa týkajú zlepšenia života na Slovensku, aj zlepšenia pôsobenia SR smerom do zahraničia, aj vo vzťahu k Slovákom, k vám, k našim krajanom, ktorí žijú v zahraničí. Zmenili sa kompetencie rozdelenia úloh medzi členmi vlády. Dosť výrazne sa posilnilo postavenie práve rezortu zahraničných vecí, ktorý sa bude volať Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí. Budeme mať na starosti aj zahraničnú obchodnú politiku a ekonomickú diplomaciu. Preberáme aj zodpovednosť za starostlivosť a za spoluprácu s našimi krajanmi v zahraničí. Je to milá povinnosť a ja som sa k nej hlásil, pretože mám aj vlastné skúsenosti hlavne z čias, keď som pôsobil, ako veľvyslanec v Belehrade. Veľmi často som prichádzal do styku so Slovákmi vo Vojvodine a videl som aj rezervy, alebo nedostatky štátnej politiky pokiaľ ide o vzťah s krajanmi. Myslím si, že Slovensko vám dosť dlhuje a preto mám ambíciu zlepšiť našu komunikáciu a našu spoluprácu tak, aby ste naozaj cítili, že SR vám vychádza v ústrety práve v tom, čo vy potrebujete, - povedal Miroslav Lajčák a informoval prítomných o stretnutí s Jánosom Martonyim.
M. Lajčák označil rokovanie za korektné, profesionálne, úprimné a užitočné. - Zhodli sme v tom, že vzťahy medzi Slovenskou republikou a Maďarskom sú podstatne lepšie, než ako sa prezentujú v určitých segmentoch médií, lebo o tom, čo je dobré, sa vlastne nehovorí. A toho dobrého je naozaj veľmi veľa. Veď sme susedia, máme rovnakú históriu posledných dvadsiatich rokov, prešli sme tú istú cestu a vybudovali sme úspešné krajiny, ktoré sú dnes v EÚ a v severoatlantickej aliancii. Na veľkú väčšinu otázok máme rovnaké názory. Odlišné názory máme však na postavenie národnostných menšín, povedal Miroslav Lajčák. So svojím rezortným partnerom sa dohodli, že otázky, na ktoré majú odlišné názory, budú riešiť ako priatelia a spojenci, k čomu budú využívať diplomatické kanály a nebudú si vzájomne posielať odkazy.
- Pokiaľ ide o vzťah SR k vám, naša koncepcia štátnej politiky vo vzťahu k národnostiam, Slovákom žijúcim v zahraničí, je postavená na dvoch pilieroch. Prvý je, že podporujeme a očakávame, že budete lojálni občania MR, lebo ste občanmi tejto krajiny. Rovnako vám chceme pomôcť v tom, aby ste si udržali a zachovali svoj jazyk, kultúru, svoju duchovnú väzbu na krajinu svojho pôvodu, na Slovensko. My v týchto dvoch princípoch nevidíme žiaden konflikt, problém a takto sa vám budeme snažiť pomáhať. Máme vám čo splatiť, je toho veľa, čoho sa malo dávno urobiť, ale sa neurobilo. Pokiaľ ide o podporu výučby slovenského jazyka na školách, podporu vašej tlače, vašich médií v slovenskom jazyku, pokiaľ ide o to, aby ste prichádzali do styku so živým slovenským jazykom prostredníctvom televízneho vysielania, aby sa väzba na Slovensko neodvíjala iba od folklóru, tanca a spevov, ale aby to bola väzba na Slovensko ako úspešnú krajinu EÚ, krajinu, ktorá toho veľa dosiahla a krajinu vašich predkov, na ktorú môžete byť hrdí. Nič vám nebudeme diktovať, budeme vás pozorne počúvať a budeme robiť všetko preto, aby ste mali silný pocit, že Slovensku na vás záleží a že vám chce pomôcť v tom, čo vy považujete za dôležité. Pán minister Martonyi tlmočil pozvanie pre pána prezidenta Gašparoviča na oficiálnu návštevu Maďarska, Budapešti. Súčasťou návštevy po skončení rokovania bude spoločná návšteva dvoch prezidentov v Stredisku pilíšskych Slovákov v Mlynkoch, ktorý oficiálne otvoríme, - informoval Slovákov v Maďarsku M. Lajčák.
Po príhovore podpredsedu vlády SR, ministra zahraničných vecí nasledovala diskusia. Predseda CSS Ján Fuzik poprosil M. Lajčáka o pomoc pri realizovaní dofinancovania Strediska pilíšskych Slovákov v Mlynkoch. Navrhol odbremeniť od byrokracie grantový systém a posúdiť realizovanie koncepcie štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí. Predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková zdôraznila dôležitosť dohody o podpore národnostných menšín medzi SR a MR v oblasti kultúry a vzdelávania. Ako povedala, vďaka grantom sa uskutočnilo množstvo úspešných projektov, ako napr. Škola v prírode, alebo Spoznaj svoje korene. Člen VZ CSS Imrich Fuhl vyslovil svoju radosť z toho, že v slovensko-maďarskej relácií dochádza k zbližovaniu, pretože nezodpovedná veľká politika sa prenášala aj na život našej národností. Zároveň vyslovil svoje obavy, že ak politici budú rokovať len o nekonfliktných témach, či nebudú zatlačené do úzadia také problémy, ako napríklad zánik výučby slovenčiny v školách, alebo samotných škôl.
Predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová informovala hosťa o tom, že v Budapešti pôsobí štrnásť slovenských samospráv a niekoľko občianskych organizácií a požiadala ho o pomoc v tom, aby boli Slováci žijúci v Maďarsku lepšie zviditeľňovaní na Slovensku najmä prostredníctvom masmédií. Básnik Gregor Papuček odovzdal M. Lajčákovi niekoľko kníh pilíšskych slovenských autorov. Predseda Slovenskej samosprávy v Šalgótarjáne Ferdinand Egyed vyslovil nádej, že granty ÚSŽZ budú v podobnej hodnote ako za prvej vlády Roberta Fica a vyslovil svoje obavy o ďalší osud slovenského školstva v Maďarsku.
M. Lajčák priebežne odpovedal na nadhodené otázky a ubezpečil prítomných predstaviteľov slovenskej komunity v Maďarsku, že slovenská vláda sa bude snažiť riešiť problémy prostredníctvom zaužívaných mechanizmov - zmiešanej komisie. Požiadal ich, aby informovali veľvyslancov o svojich problémoch, aby ich mohli nastoliť na zasadnutiach komisií. - Máme vôľu, chuť a odhodlanie spolupracovať, - povedal na záver podpredseda vlády Slovenskej republiky.
Andrea Szabová Mataiszová
Z iniciatívy Spolku pre skrášľovanie mesta usporiadali Čabianska organizácia Slovákov a Evanjelický cirkevný zbor vo Viniciach 24. mája ďakovnú spomienku pri príležitosti 32. výročia úmrtia evanjelického duchovného Ladislava Lindera. „Slávnosť sme usporiadali práve teraz preto, lebo dnes ešte žijú veriaci, ktorí osobne poznali Ladislava Lindera,“ povedala nám hlavná organizátorka podujatia Alžbeta Ančinová. Priestor na oslavy poskytol evanjelický kostol, ktorý dal vybudovať farár Karol Linder, otec oslavovaného duchovného. Chrám v západnej časti Békešskej Čaby začali budovať veriaci roku 1875. V roku 1994, pri príležitosti 100. výročia narodenia Ladislava Lindera, umiestnili v kostole pamätné tabule syna i otca.
Ďakovná spomienka sa začala o 10. hodine bohoslužbou, ktorú slúžil v slovenskom a maďarskom jazyku Zoltán Nagy, farár cirkevného zboru vo Viniciach. Účinkovali spevácky zbor Čabianska ružička a ľudový spevácky zbor Orgován.
Po obrade nasledovalo slávnostné kladenie vencov k pamätným tabuliam Ladislava a Karola Linderovcov. V mene čabianskeho evanjelického zboru umiestnili veniec Pavol Kutej a Zoltán Nagy a v mene Čabianskej organizácie Slovákov a miestnej slovenskej samosprávy Michal Lásik.
Slávnosť pokračovala spomienkovým zasadnutím, ktoré moderoval profesor dejepisu na békeščabianskom slovenskom gymnáziu Michal Lásik. Na mimoriadnej hodine histórie sa zúčastnili aj dve triedy základnej školy z mestskej časti Erzsébethely. Šiestačka Melinda Morvaiová zo školy v mestskej časti Vinice pozdravila účastníkov podujatia básňou Juraja Dolnozemského My sme tu doma.
Stručný životopis Ladislava Lindera, zameraný predovšetkým na jeho duchovnú činnosť, priblížil prítomným evanjelický farár na dôchodku Pavol Kováč.
Duchovný a etnograf Ladislav Linder sa narodil 17. septembra 1893 v Békešskej Čabe. Jeho predkovia boli banskými pracovníkmi nemeckého pôvodu. V 17. storočí utiekli pred náboženským útlakom na územie dnešného Slovenska. Prastarý otec L. Lindera bol spočiatku baníkom, neskôr pracoval na miestnej farnosti. Starý otec bol už farárom v Turčianskom Sebedíne. Otec Karol Linder slúžil niekoľko desaťročí ako evanjelický kňaz vo Viniciach.
Ladislav Linder absolvoval základnú a strednú školu v Békešskej Čabe. R. 1912 sa zapísal na Evanjelickú akadémiu teológie do Prešporku (Bratislavy), kde strávil 3 roky. Odtiaľto sa dostal do Prešova. Roku 1916 bol vysvätený za farára. Do júla 1917 pracoval ako pomocný farár na Starej Turej. Túto obec na západnom Slovensku si zvolil preto, aby si osvojil slovenčinu. Od 1. augusta 1917 pôsobil ako pomocný farár popri svojom otcovi a o tri roky bol zamestnaný už ako farár. V roku 1925, po otcovej smrti, sa sám staral o celý cirkevný zbor, ktorý mal v tom čase okolo 9 tisíc veriacich. S radosťou sa zaoberal s mládežou. Usporadúval ochotnícke divadelné predstavenia a aj sám písal krátke hry s biblickou tematikou.
Po druhej svetovej vojne následkom proticirkevnej a protináboženskej politiky štátu Linderova rozsiahla duchovná práca bola obmedzená, preto považoval za dôležité pravidelne navštevovať veriacich a konať domáce bohoslužby. V roku 1960 odišiel do dôchodku. Presťahoval sa do Budapešti, kde žil až do svojej smrti. Zomrel 13. mája 1980. Pochovaný je vedľa svojej manželky v Päťkostolí.
Od predsedu Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe, muzeológa Juraja Anda sa účastníci ďakovnej spomienky mohli dozvedieť zaujímavosti o národopisnej zberateľskej práci Ladislava Lindera.
Koncom 20. rokov XX. storočia sa začal zaujímať o dobové predmety typické pre život roľníkov, ktoré si všimol pri svojich pravidelných návštevách rodín. Založil cennú národopisnú zbierku. V rokoch 1931 a 1933 s veľkým úspechom usporiadal v čabianskom múzeu etnografickú výstavu, na ktorej predstavil kroje dolnozemských Slovákov, ako aj komlóšsky, berínsky a čabiansky nábytok. V októbri 1934 ho zvolili do múzejného výboru a poverili spravovaním národopisnej zbierky. Túto prácu vykonával do roku 1949. Linder ako etnograf predbehol svoju dobu. Už v tom čase považoval za veľmi dôležité vyhľadať predmety, zaznamenať všetky údaje o nich a usporadúvať z nich výstavy. Podľa jeho vedenia zápisov o jednotlivých exponátoch pracujú muzeológovia dodnes. Bol zakladateľom moderného zbierania národopisných pamiatok. Jeho presvedčenie, že treba zachovať relikvie zanikajúceho spôsobu života, v 30. rokoch priviedlo k vytvoreniu skanzenu. Ako ďalšiu zaujímavosť sme sa dozvedeli, že Linder v druhej svetovej vojne zachránil národopisnú zbierku múzea tak, že zabalené predmety napriek príkazu neposlal do Zadunajska, ale ich ukryl vo svojom dome.
Bývalý riaditeľ školy, hudobný pedagóg, skladateľ a dirigent Ján Šutinský sa zameral na hudobnú činnosť Ladislava Lindera. Bol školeným organistom a výnimočným hymnológom. Usilovne pátral po originálnych melódiách náboženských piesní. Prepracoval maďarský evanjelický spevník Čabanov, ktorý zostavil Ľudovít Haan. Roku 1939 zostavil spevník z pôvodných a čabianskych nápevov Tranoscia pre ľudové školy s nadpisom Nápevy TRANOSCIUSA pôvodné a čabianske pre ľudové školy. Učebnicu vydalo Evanjelické cirkevné kníhkupectvo. Žiaľ, v dôsledku historických udalostí sa tento spevník nikdy nedostal do rúk čabianskych detí, dodnes leží na evanjelickej farnosti v Békešskej Čabe.
Linder vytvoril v evanjelickej základnej škole vo Viniciach prednáškovú sieň, v ktorej viedol spevácky zbor. Z jeho záznamov vieme, že Zoltán Kodály viackrát navštívil Békešskú Čabu, kde mal dobrého priateľa, lekárnika Ernőho Südiho. Cestou do Sedmohradska sa často uňho ubytoval. Raz poprosili Kodálya, aby skomponoval skladbu pre Linderov zbor. S cieľom spoznať stavbu a schopnosti tohto speváckeho zboru roku 1934 pricestoval Kodály do Békešskej Čaby. Aj vtedy sa ubytoval u Südyho, kde mu Linder ukázal svoju zbierku nápevov. Kodály tri hodiny skúmal zbierku. Túto udalosť vyfotografoval Ernő Südy. Snímka je dodnes v archíve čabianskej evanjelickej cirkvi.
Miestny historik Béla Gécs informoval prítomných o Linderových publikáciách. Vo svojej prednáške spomenul, že Linder bol redaktorom čabianskych cirkevných novín Evangélikusok Lapja a Evanjelický hlásnik, v ktorých uverejnil aj svoje články. Niektoré jeho príspevky možno nájsť aj v Čabianskom kalendári a iných miestnych periodikách.Činnosť Ladislava Lindera predstavili aj na farnosti vystavené dokumenty - fotografie, plagáty, pozvánky a listy, ktoré sú majetkom archívu čabianskej evanjelickej cirkvi. Výstavu obohatili liturgické predmety, ako plášť, svietnik, smútočné tkaniny. Niektoré tkaniny poskytli členky cirkevného zboru vo Viniciach.
Bohatý program ukončil spoločný obed na farnosti.
Ildika Očovská
Maďarský osvetový ústav a lektorát výtvarného umenia usporiadal 31. mája v budínskej Redute pódiovú diskusiu o stratégii rozvoja národnostnej osvetovej činnosti.
V úvodnej časti podujatia sa početným účastníkom prihovorila riaditeľka Maďarského osvetového ústavu a lektorátu výtvarného umenia Erika Borbáthová, ktorá v krátkosti predstavila činnosť ústavu. Prítomných informovala o tom, že pred stretnutím vznikol desaťčlenný Kultúrny zväz národností žijúcich v Maďarsku, v ktorom sú právnické a fyzické osoby a do ktorého sa môžu hlásiť príslušníci jednotlivých národností.
Riaditeľ Srbského inštitútu Péró Lásztity predstavil účastníkom podujatia stratégiu rozvoja národnostnej osvetovej činnosti, ktorá vznikla v roku 2010. - Osvetová činnosť je dodnes kľúčovou oblasťou národností žijúcich v Maďarsku. Má najväčší priamy vplyv na zachovanie identity a jazyka národnostných spoločenstiev. V priebehu uplynulých pätnástich rokov vznikli obecné, regionálne a celoštátne národnostné samosprávy, zaznamenali sme značný vývoj miestnej a štátnej administratívy, čo urýchlilo preberanie noriem EÚ. Dodnes sa ale nevytvorila stratégia rozvoja národnostnej spoločnosti, a to ani na úrovni jednotlivých národností, ani na úrovni štátnej správy. Riaditeľstvo osvety Ministerstva kultúry v roku 2007 vytvorilo stratégiu rozvoja osvetovej činnosti na aktuálne plánovacie obdobie EÚ (2007-2013), ktorá v relácií národností však už nebola aktuálna. Hlásenie národnostného ombudsmana z roku 2009/2010 poukázalo na viacero nedostatkov a predložilo návrh na vytvorenie stratégie rozvoja národnostnej kultúry. Národnosti žijúce v Maďarsku sú existenčne ohrozené. Zachovanie a rozvoj ich hodnôt si vyžaduje nadľudskú námahu nielen od samotných spoločenstiev, ale aj od štátu, jeho inštitúcií a od celej spoločnosti. Maďarský osvetový ústav a lektorát výtvarného umenia ako inštitúcia vytvárajúca zázemie pre spustenie pozitívnych procesov v oblasti kultúry vytvoril stratégiu rozvoja národnostnej osvetovej činnosti. Podujal sa nielen vypracovať stratégiu, ale aj iniciovať pozitívne zásahy, organizovať a naštartovať konkrétne kroky. Jeho cieľom je pomáhať jednotlivým národnostiam pri vytváraní ich vlastných stratégií rozvoja kultúry. Stratégiu rozvoja národnostnej osvetovej činnosti vytvorili predstavitelia a odborníci jednotlivých národností, ktorí brali do úvahy nároky týchto spoločenstiev, - povedal Péró Lásztity.
Stretnutie pokračovalo príhovormi odborníkov. Zástupca ombudsmana všeobecných práv Ernő Kállai, predseda Zväzu Chorvátov v Maďarsku József Osztorogonácz a riaditeľ Vedeckého ústavu Chorvátov v Maďarsku István Blazsetin hovorili o význame stratégie i o ťažkostiach, ktoré doliehajú na národnosti.
Zástupca ombudsmana Ernő Kállai poukázal na nedostatky a vážne chyby či skôr previnenia voči domácim národnostiam zo strany maďarského štátu. - Maďarská politika uplynulých 100-150 rokov zapríčinila, že v súčasnosti žije v Maďarsku už iba pomerne nízky počet príslušníkov národností. Dôsledkom nesprávnej politiky a nepriaznivého spoločenského ovzdušia v súčasnosti sa naozaj nie príliš mnohým podarilo zachovať si svoj materinský jazyk. Nie je pritom pravdou, že na vine sú predovšetkým príslušníci národností, - zdôraznil ombudsman a zároveň poukázal na súčasnú, tiež neľahkú situáciu. Ako povedal, musíme bojovať, i keď ten náš boj netreba brať doslova, výstižnejším slovom sotva môžno označiť náš zápas o identitu, o udržanie jazyka národností, aby naša krajina zostala naďalej multikultúrnou.
Riaditeľka Slovenského osvetového centra, inštitúcie Celoštátnej slovenskej samosprávy Katarína Királyová predstavila bohatú činnosť ich centra, ktoré zastrešuje deväť regionálnych slovenských osvetových stredísk. K. Királyová referovala o úspešných celoštátnych akciách, najmä odborných doškoľovaniach a seminároch centra. Zároveň sa posťažovala na zužujúce sa možnosti získavania grantov z rôznych (čoraz chudobnejších) fondov a napokon poukázala na význam úzkej spolupráce SOC s občianskymi organizáciami a ďalšími inštitúciami CSS.
Po príhovoroch si účastníci pódiovej diskusie vymieňali názory na aktuálne témy, súvisiace s osvetovou činnosťou národností.
Andrea Szabová Mataiszová
Taliansky hudobný skladateľ Giuseppe Verdi dosiahol svetové uznanie svojou treťou operou Nabucco, ktorá mala premiéru roku 1842 v Miláne. To však určite ani len netušil, že práve tento biblický príbeh bude po 170 rokoch slúžiť ako symbol spolupráce medzi dvomi stredoeurópskymi národmi a dvomi spriatelenými mestami. Hosťovanie Štátnej opery z Banskej Bystrice v Šalgótarjáne začiatkom mája malo totiž presne takéto poslanie.
Svedčili o tom, aj príhovory pred predstavením. Riaditeľ Neziskovej spoločnosti pre verejnú osvetu v Šalgótarjáne Lajos Simon vyzdvihol, že toto predstavenie je umeleckým vyvrcholením festivalu Šalgótarjánska jar. Primátorka mesta a parlamentná poslankyňa Melinda Székyová Sztrémiová vyslovila radosť z toho, že predstavenie poctili svojou prítomnosťou aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss a významní hostia z družobného mesta Šalgótarjánu Banskej Bystrice. Spolupráca centra stredného Slovenska a novohradského župného sídla trvá už desaťročia, ale v poslednom období sa prejavovala najmä formou stretnutí predstaviteľov župných volených zborov. Približne pred dvomi rokmi postavili spoluprácu na nové základy - podpísali dohodu, v ktorej sa kladie zvláštny dôraz na spoluprácu v oblasti školstva, kultúry a umenia. Prvou významnou udalosťou vyplývajúcou z tejto dohody bolo predstavenie opery Nabucco, ktoré do posledného miesta pomohli sprostredkovať slovenská samospráva mesta vedená Ferdinandom Egyedom a Nezisková spoločnosť pre verejnú osvetu v Šalgótarjáne. V mene hosťujúceho súboru sa prihovoril publiku, ktoré naplnilo divadelnú sálu Osvetového strediska Attilu Józsefa, riaditeľ banskobystrickej opery Rudolf Hromada. Ako povedal, je pre nich veľkou cťou, že po dlhom období môžu znovu vystúpiť v Šalgótarjáne a zároveň sa poďakoval organizátorom. Predseda slovenského voleného zboru Ferdinand Egyed hovoril o hosťovaní ako o míľniku a mimoriadnej udalosti v kultúrnom živote oboch miest. „Viacerí pracovali na tom, aby sa uskutočnil tento sen posilňujúci slovensko-maďarskú prihraničnú spoluprácu, dobré susedstvo a medziľudské vzťahy. Takto si novohradské publikum mohlo pozrieť vynikajúce predstavenie,“ povedal poukazujúc na to, že v radoch publika sedeli záujemcovia z viacerých novohradských osád.
*
Už príchod takmer 50-členného orchestra pod taktovkou Mariána Vachu sprevádzal burácajúci potlesk. Impozantná bola aj scéna, na javisku boli inštalované pódiá, schody a lesknúce sa sklené a kovové tabule, ktoré - vďaka výbornej svetelnej technike - naznačovali meniace sa dejiská: Šalamúnov chrám v Jeruzaleme, babylonské paláce, visiace záhrady, nábrežie Eufratu. Zvlášť pôsobivé boli scény, keď bolo na javisku naraz veľa postáv. V Nabuccovi zhudobnil Verdi biblický námet zo Starého zákona: Babylončania pod vedením kráľa Nabuchodonozora (Nabucca) vtrhnú do Jeruzalema, zničia Šalamúnov chrám a židovský národ odvlečú do zajatia. Boh Židov Jehova však potrestá kráľa tým, že na neho zošle šialenstvo. Nabucco, ktorý musel čeliť aj intrigám svojej domnelej dcéry Abigail, napokon rozpozná svoju vinu, uzná silu a veľkosť boha Jehovu a vráti Židom slobodu. Opera, ktorá je počas celého deja napínavá, si vyžaduje od hercov nemalé nasadenie. Každý člen súboru banskobystrickej opery podal fantastický výkon a postaral sa o mimoriadne predstavenie. Obrovský podiel na úspechu mal režisér Michal Babjak. Zvlášť treba vyzdvihnúť výkony Zoltána Vongreyho ako Nabucca, Ivana Zvaríka ako Zachariáša a Ivety Matyásovej ako Abigail. Musíme dodať, že ozvučenie celého predstavenia poznačila skutočnosť, že orchester nebol v jame, ale pred javiskom. Iste by v opernej sále lepšie vyzneli známe árie a zbor. Napriek tomu publikum ocenilo predstavenie búrlivým aplauzom.
*
Na priateľskom stretnutí po predstavení sa prítomným prihovoril aj veľvyslanec SR v Budapešti. Peter Weiss, bol toho názoru, že predstavenie ako kultúrna hodnota bolo schopné splniť úlohu mosta medzi dvomi národmi a vytvoriť predpoklady k ďalšiemu prehlbovaniu dobrých vzťahov. Umelci konštatovali, že zmobilizovali všetok svoj potenciál, aby sprostredkovali veľmi vnímavému publiku vysoký umelecký zážitok.
Zo strany hostí i hostiteľov náročne pripravené predstavenie môže slúžiť ako príklad dobrej a úspešnej spolupráce v oblasti kultúry.
Béla Csongrády (ef)
Obecná a slovenská samospráva v Pišpeku usporiadali 3. júna IV. kultúrny večierok, na ktorom sa predstavili miestne umelecké skupiny. V preplnenej divadelnej sále kultúrneho domu sa zišli milovníci klasickej a ľudovej hudby, spevu a tanca.
Cieľom podujatia je poskytnúť priestor miestnym folklórnym a umeleckým skupinám, aby predstavili pestrú kultúru obce. Ako prví vystúpili súčasní a bývalí žiaci Základnej umeleckej školy Emila Podmaniczkého. Na klavíri, husliach, syntetizátore, harmonike, flaute, cimbale a ďalších hudobných nástrojoch zahrali prekrásne diela Beethovena, Mozarta, Händela, Bartóka. Prvú časť koncertu uzavrelo vystúpenie Speváckeho zboru z Aszódu a miestneho zboru Pro Musica. Pod taktovkou Kataríny Pálovej predniesli blok cirkevných a ľudových piesní. Po prestávke privítala prítomných predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy, slovenčinárka Emeše Gimešiová Sokolová, ktorá pozdravila v ich kruhu kultúrnu referentku Celoštátnej slovenskej samosprávy Esteru Lamiovú. - Som veľmi vďačná za to, že základná umelecká škola sa na vysokej úrovni zaoberá aj kultúrou našej obce a to hudbou, spevom i tancom. V našej obci sa dodnes zachovala slovenská kultúra napriek tomu, že v posledných rokoch výučba slovenského jazyka v našej škole neprebiehala. Od septembra 2011 sa však situácia zmenila a my pevne veríme, že to pozitívne ovplyvní vzťah školopovinnej mládeže k slovenskej ľudovej kultúre. V materskej škole si deti osvojujú ľudové tance a piesne. Miestnu ľudovú kultúru pestujú spevokol, folklórny súbor a ľudové kapely. Na javisku sa predstavia tanečníci od 5 do 75 rokov, - povedala pani predsedníčka a poďakovala Celoštátnej slovenskej samospráve za finančnú podporu.
Program pokračoval prezentáciou diel žiakov ZUŠ, ktorí sa špecializujú na kreslenie. Javisko potom obsadili škôlkari, ktorí pod vedením svojich učiteliek predniesli veselé tance, hry a maďarské a slovenské detské piesne. Tanečníci umeleckej školy predviedli čardáše a verbunky z rôznych regiónov Maďarska, Slovenska a Rumunska. Na záver viac ako trojhodinového kultúrneho večierka vystúpili dospelí tanečníci. Šesťročný folklórny súbor, ktorého cieľom je zachovať miestne slovenské a maďarské zvyky, predviedol tance z okolia Galgy.
Z iniciatívy insitnej maliarky Moniky Berényiovej Lamiovej sa na večierku mohli prezentovať aj mladí a starší výtvarní umelci. Výstava pozostávala z malieb na skle, diel jej iniciátorky, a obrazov Józsefa Banku, Alžbety Blaškovej, Anny Šimonovej Lešťákovej, M. Pálháziovej, J. Vargovej, Renaty Számporovej a Evy Kovácsovej.
Andrea Szabová Mataiszová
S olympijskou pochodňou, ktorá v týchto dňoch putuje do Londýna na XXX. letné olympijské hry, ktoré sa uskutočnia v dňoch 27. júla až 12. augusta, bežala na úseku v gréckych Aténach aj Slovenka. Toto významné ocenenie sa dostalo mladej bývalej úspešnej atlétke, modelke a dnes športovej psychologičke Márii Vrabcovej z Čechyniec pri Nitre. „Bol to úžasný pocit, až mystický,“ povedala krátko po behu táto Slovenka pod Akropolou.
Aténsko-londýnska štafeta behu s olympijskou pochodňou sa stala pre Slovensko o niečo výnimočnejšia, pretože v nej bežala bývalá slovenská sedembojárka a modelka z Čechyniec pri Nitre Mária Vrabcová. „Vždy som túžila po účasti na olympiáde ako atlétka. Ale to, že sa na nej zúčastním po ukončení športovej kariéry, sa mi nikdy ani nesnívalo,“ hovorí tridsaťpäťročná Slovenka, ktorá už niekoľko rokov žije v Londýne. Práve vďaka svojej terajšej práci organizačnej psychologičky a práci v športovom marketingu pre firmy sponzorujúce olympiádu sa ocitla v gréckych Aténach s olympijským ohňom v ruke. „Bol to úžasný pocit, až mystický. Videla som, ako predchádzajúci bežec pribieha ku mne, zapálila som svoju pochodeň prebratím ohňa z jeho pochodne a rozbehla som sa smerom k Akropole. Ľudia boli unesení, každý neuveriteľne šťastný,“ boli prvé pocity mladej Slovenky po behu s pochodňou, ktoré nám sprostredkovala priamo z Atén. Každého bežca sprevádzala ochranka a policajný sprievod. „Až kým ma nezastavovali diváci, ktorí sa chceli dotknúť olympijskej pochodne, som si neuvedomovala moc histórie a symboliku, ktorú reprezentujú tieto hry,“ hovorí bývalá slovenská atlétka.
Mária Vrabcová bola úspešnou atlétkou, jej najobľúbenejšou disciplínou bol sedemboj, i keď súťažila aj v individuálnych pretekoch. „Sedemboj je nádherný šport, so všetkým, čo reprezentuje ženskú atletiku,“ vyznáva sa bývalá športovkyňa. Usmieva sa, že vraj výhry prichádzali dosť rýchlo, veď už ako osemnásťročná stála na najvyšších stupňoch víťazov v národných pretekoch, ale atletická tvrdá drina ju neminula ani počas štúdia telesnej výchovy, športových vied a psychológie na vysokej škole v Nitre.
„Atletika mi veľmi pomohla pri formovaní postavy. Od pätnástich rokov mi modelingoví skauti dávali svoje vizitky, ktoré som vždy roztrhala,“ spomína Mária, ktorá po čase zmenila svoje rozhodnutie. „Uvedomila som si, že extra vreckové na tretry alebo tenisky sa mi predsa vždy zídu,“ hovorí. Nakoniec prijala aj pozvánky na rôzne súťaže krásy, na ktorých hoci nikdy nebola prvá, vždy druhé alebo tretie miesto vyhrala. S úsmevom hovorí, že niekto si zmyslel, že atletické telo sa zíde na módnych prehliadkach, a tak sa jej začali hrnúť ponuky. Ako osemnásťročná cestovala na prehliadky do Ruska, Nemecka, Talianska, Grécka, Francúzska a keď sa opäť po troch rokoch zúčastnila na Miss Slovenskej republiky, ponuky prišli nielen z Európy. Mária sa rozhodla pre Tokio, ktoré sa jej zdalo najexotickejšie. „Spomínam si na jedno fotenie pre firmu spojenú so svetovou značkou Luis Vuitton, keď sme s modelkami mali na sebe diamanty za niekoľko miliónov dolárov a okolo seba statných bodyguardov. Žartovala som, že som atlétka, a tak s nimi ľahko utečiem.“ Aj keď sa Mária modelingom dnes už neživí, hovorí, že vďaka cestovaniu a životu v iných krajinách sa dohovorí piatimi jazykmi a je šťastná, že aj keď spočiatku váhala, využila túto príležitosť. Po siedmich rokoch, ktoré prežila od Tokia cez Hongkong, Singapur a Kuala Lumpur, sa vrátila do Európy. Rozhodla sa totiž urobiť si v Nitre doktorát z psychológie, a to sa už nedalo skĺbiť s prácou modelky.
Mária je narodená v znamení Barana a hovorí, že sa vždy snažila posúvať bariéry a nikdy sa neuspokojila s priemerom. Dnes má dva doktoráty a špecializuje sa na organizačnú psychológiu a športový marketing olympijských hier. „Začiatky sú na každom novom mieste ťažké, lebo musíte dokázať svoje kvality. Svoje skúsenosti a profesionalitu som dokazovala už toľkokrát, že sa mi Londýn spočiatku zdal ešte plnší prekážok ako ostatné miesta na svete,“ vysvetľuje Mária. Momentálne spolupracuje s firmami, ktoré sponzorujú olympiádu v Londýne aj v Riu de Janeiro v roku 2016. „Olympijskí partneri investujú veľké finančné sumy do sponzorstva. Organizácie dnes očakávajú návrat investícií nielen po finančnej stránke, ale aj návrat v oblasti motivácie zamestnancov, efektivity práce alebo udržaní si talentov,“ vysvetľuje Mária svoje pôsobenie v Londýne. Práve práca na jednom z projektov, ktorým je olympijské partnerstvo firmy sponzorujúcej Grécky olympijský výbor a grécku časť štafety pre Londýn 2012, jej umožnila beh s olympijskou pochodňou. „Keď sa dozvedeli o mojej atletickej minulosti, ponúkli mi to a ja som bola nesmierne šťastná,“ vysvetľuje bývalá slovenská športovkyňa, ako sa vlastne dostala k pochodni.
„Na olympiáde ma čakajú i pracovné povinnosti, ale určite s mamou a sestrou pôjdeme na tenisové finále žien vo Wimbledone, gymnastiku, basketbal, volejbal, no najviac sa tešíme na atletiku vo finálový večer behu mužov na sto metrov.“
Mladá úspešná Slovenka však s atletikou úplne neprestala. Stále behá maratóny, polmaratóny, triatlony a pred necelým rokom zabehla v Riu de Janeiro polmaratón bez tréningu a tvrdí, že takúto hlúposť už nikdy neurobí. Mala totiž obrovské problémy dostať sa do lietadla pri spiatočnom lete. „Vôbec mi nefungovali neuromotorické spojenia medzi hlavou a svalmi,“ hovorí dnes už s úsmevom naša bývalá atlétka. Len pred tromi týždňami zabehla zase londýnsky maratón. I keď úspech našla v práci, hovorí, že na ten v súkromí ešte len čaká. Raz by sa chcela vrátiť späť domov, nájsť si svojho princa na bielom koni a založiť si rodinu.
Anna Bočková
Obecná samospráva v Alkári (Mátraszentimre) a miestny slovenský volený zbor usporiadali 27. mája v poradí ôsme Turíčne vinárske dni. Slovenská samospráva sa zapojila do organizovania tejto akcie pred štyrmi rokmi. Jej členovia sa podujali variť a piecť miestne slovenské jedlá. Prvýkrát piekli krumplovníky - zemiakové lokše, neskôr rozšírili sortiment o tokše - zemiakové placky a pravé slovenské strapačky, ktoré podávajú s bryndzou a tvarohom. Tieto jedlá majú každý rok v kruhu návštevníkov veľký úspech.
Turíčne vinárske dni boli tohto roku spojené s oslavami Medzinárodného dňa detí. Organizátori pripravili pre menšie i väčšie deti pestrý program. Mohli sa zabávať na vystúpení šašov „Puding a Palacinka”, kresliť na asfalt, alebo sa do vôle vyskákať v nafukovacom hrade. V kultúrnom programe aj tohto roku vystúpili miestni speváci, humoristi a tanečníci. Ako prvá sa s blokom ľudových piesní predstavila speváčka Anna Kissová, po nej nasledovali piataci Základnej školy L. Zakupszkého pod vedením umeleckého vedúceho Tanečnej skupiny Vidróczki z Gyöngyösu Zoltána Szabóa. Obrovský úspech zožali mamičky žiakov. Skupina „Anyabanyák” (Mamy-baby) predviedla cigánsky tanec kombinovaný s modernou zumbou. V kultúrnom programe ďalej vystúpili humorista István Dombóvári, s blokom retro skladieb Sandra a Attila a kapela Abba Feeling. Program skončil diskotékou.
Sprievodnými akciami podujatia boli degustácia matranských vín, ochutnávka tradičných slovenských jedál a jarmok ľudovoumeleckých výrobkov.
Judita Kaszalová - aszm
„Naším prvoradým cieľom pri založení prvej slovenskej samosprávy v roku 1998 bolo vytvorenie kultúrneho a spoločenského centra pre Slovákov žijúcich v Novohradskej a Peštianskej župe,“ spomínal na začiatky slovenského zboru vo Vacove (Vác) jeho predseda Július Alt. O tom, či sa im vytýčený cieľ podarilo dosiahnuť, by ste sa mohli presvedčiť na vlastné oči, ak by ste navštívili niektoré z jeho podujatí. Isté je, že na ne prichádzajú Slováci zo širokého okolia a slovenský volený zbor si získal uznanie v meste.
Vacov ležiaci 40 kilometrov od Budapešti bol obývaný už v 9. storočí. Prvá písomná zmienka o meste pochádza z 11. storočia. V ohybe Dunaja, na rozhraní vrchov a nížiny, boli priaznivé podmienky na zabezpečenie živobytia. Kopce, lesy a rieky poskytovali dobré možnosti na zabezpečenie obživy, na usadenie sa. Dunaj bol už aj v tom čase významnou dopravnou tepnou a usadlosť sa čoskoro stala strediskom okolitých osád. Toto postavenie si zachovala dodnes. V XVIII. storočí vďaka cirkvi nastal obrovský rozmach, z osady vyrástlo barokové mesto jedinečnej krásy. Jeho hlavné námestie je najpompéznejším barokovým námestím v Maďarsku. V hrobke bývalého kostola dominikánov je inštalovaná výstava Memento Mori, predstavujúca nedávno objavené relikvie a múmie, pochádzajúce z XVIII. storočia.
20. storočie prinieslo veľké spoločenské zmeny. Podunajské mesto sa stalo centrom mikroregiónu. Industrializácia a výstavba nových závodov sem prilákali množstvo ľudí z celej Peštianskej župy, medzi nimi aj Slovákov z okolitých osád. Takže i keď medzi pôvodnými obyvateľmi pravdepodobne nenájdeme Slovákov, v súčasnosti tu žije už druhá alebo tretia generácia našincov, ktorí si zvolili slovenský zbor.
„Pre nás je veľmi dôležitý každý občan mesta, ale zvlášť obraciame svoju pozornosť na občanov patriacich k národnostiam. Roku 2010 tu v komunálnych voľbách vzniklo päť národnostných samospráv, medzi ktorými vyniká slovenská samospráva.“ To sú už slová primátora mesta Attilu Fördősa. „Jednak preto, lebo zastupuje najviac národnostných občanov mesta a jednak preto, lebo má veľmi agilného predsedu. Od začiatkov udržiava veľmi dobré kontakty s vedením mesta a zbor vytvoril také tradície, v ktorých treba pokračovať. Mňa osobne sa týka aj život občanov Slovenskej republiky, odkiaľ pochádzajú moji predkovia. Všetci moji starí rodičia žili na území Slovenska, takže som ich často navštevoval. Ja už nehovorím po slovensky, ale môj otec ešte dobre ovládal slovenský jazyk. Vždy mám na zreteli slová starej mamy, ktorá hovorievala, že v tomto kraji vždy dobre spolunažívali rôzne národnosti. Jej slová si rád pripomínam, keď rozmýšľam o živote tu, vo Vacove,“ povedal primátor.
Vacov má na Slovensku dve spriatelené mestá - Šahy a Dubnicu nad Váhom. Veľmi úspešná je ich spolupráca v oblasti kultúry, a to na úrovni miest i škôl. „Priateľské vzťahy udržiavajú nielen mestské zastupiteľstvá, ale aj inštitúcie, napríklad školy, a samotní obyvatelia. Tajomstvom dobrej spolupráce je vytvorenie dobrých kontaktov s vedeniami miest, čo sa v našom prípade podarilo,“ dodal Attila Fördős.
Istý čas úspešne spolupracovali aj v zdravotníctve: plánovali a podnikli kroky na integrovanie vacovskej nemocnice a nemocnice v Šahách. Proces zastavili zmeny v maďarskom zdravotníctve. Pán primátor nám prezradili, že uvažujú o rozšírení spolupráce.
Vacovskú slovenskú samosprávu teda v meste uznávajú. Svedčí o tom aj vyznamenanie Pro urbe a cena miestneho klubu intelektuálov Labuť, ktoré udelili zboru roku 2005. Slovenskí poslanci si za svoj cieľ vytýčili združovať Slovákov z mesta a okolia: pozývajú ich na veľkolepé folklórne podujatia počas dní mesta a usporadúvajú pre nich, ale i pre všetkých Vacovčanov, slovenské Vianoce. Podľa J. Alta majú dobré kontakty s vedením mesta, ktoré ich doposiaľ všestranne podporovalo a vyslovil nádej, že v dobrej spolupráci budú pokračovať aj s novým mestským zastupiteľstvom.
„Na začiatku sme sa pustili do práce s veľkým elánom, v posledných dvoch-troch rokoch sme pocítili pokles, hoci mesto nás podporuje nielen morálne, ale aj finančne: doteraz sme dostávali ročne milión forintov, v tomto roku to bolo zatiaľ iba dvesto tisíc. Máme však rezervy, môžeme usporiadať svoje podujatia a uchádzame sa aj o granty,“ povedal J. Alt.
Okrem toho, že sa aktívne zapájajú do mestských podujatí, vytvorili si aj rad vlastných akcií, akými sú napríklad Vacovské Vianoce, na ktoré pozývajú Slovákov z okolitých osád, aby sa spolu kochali vo vystúpení hosťujúceho folklórneho súboru zvyčajne zo Slovenska. Posledný júlový týždeň sa nesie vo Vacove v znamení umenia: vtedy národnostné samosprávy mesta organizujú letný výtvarný tábor pod názvom Vacovské nálady. Pozvaní umelci sú týždeň hosťami daného zboru, ktorý im vytvorí podmienky k tvorivej práci. Koncom plenéra sa uskutoční výstava a každý umelec daruje usporiadateľom jedno zo svojich diel. Členovia slovenského zboru sa zúčastňujú na zasadnutiach mestskej samosprávy, ktorá prejavuje živý záujem o ich činnosť. Na druhej strane aj oni sa aktívne zapájajú do všetkých veľkých mestských slávností. Organizujú slovenské programy, sprostredkúvajú kontakty s hosťami zo Slovenska, pozývajú slovenské súbory, ale pomáhajú aj pri príprave rôznych konferencií. Snažia sa byť všade, kde môžu byť užitoční, ale nechcú byť na výslní.
Sú stálymi účastníkmi stretnutí s predstaviteľmi družobných miest zo Slovenska, ktorých zvyknú sprevádzať po meste. Pri každej príležitosti ich zavedú na tržnicu. Nie však iba kvôli nákupom. Vo Vacove sú každý utorok a piatok veľké trhy, na ktoré prinášajú tovar aj Slováci z okolitých osád. Práve kvôli nim tam vodia hostí. Ako mi J. Alt povedal, veľmi sa im páči nárečie tunajších Slovákov a ľudový kroj, ktorý dodnes nosia staršie ženy.
Slovenská samospráva hneď po svojom založení začala organizovať kurz slovenského jazyka pre dospelých. Majú šťastie, lebo dvaja členovia zboru - Mária Menczerová a Michal Mata - sú pôvodným povolaním učitelia slovenčiny. Vyučujú záujemcov, ktorí používajú slovenský jazyk nielen v súkromnom živote, ale aj pri práci. Viacerí absolventi kurzu sú hrdými majiteľmi diplomu o štátnej skúške. Slovenskí poslanci ponúkli možnosť vyučovať slovenčinu aj v základnej škole.
Ich ponuku privítali v Základnej škole Károlya Földváryho, kde prebieha výučba slovenčiny v rámci kurzu dvakrát dve hodiny týždenne. Výučbu rozbehla M. Menczerová, ale pred niekoľkými rokmi prevzala od nej štafetu Katarína Hegyesiová. Učiteľka zo Slovenska sa vydala do Vacova a s radosťou vyučuje náš materinský jazyk. Jej zverenci sa môžu popýšiť aj cenami z rozličných recitačných súťaží. Ako nás informoval J. Alt, sú to zväčšia takí žiaci, ktorí dochádzajú zo slovenských obcí, kde buď nie je základná škola, alebo sa nevyučuje slovenčina.
Slovenská samospráva vo Vacove má od februára 2007 internetovú stránku v maďarčine a v slovenčine, ojedinelú nielen v celoštátnom, ale i v celosvetovom meradle. Zásluhu na jej zhotovení má členka samosprávy Mária Menczerová a jej syn Peter. Prvoradým cieľom prevádzkovateľov stránky www.vaciszlovak.hu je zviditeľňovať činnosť samosprávy a sprostredkúvať informácie o Slovensku, o slovenskej kultúre a tradíciách. Stránku priebežne obnovujú a aktualizujú.
Jedným z dávnych snov vacovských Slovákov je vybudovanie pamätnej tabule Janka Kráľa, ktorý bol väznený v ich meste. „Musíme vyriešiť veľa administratívnych ťažkostí, ale verím, že sa nám raz podarí touto formou si uctiť slávneho slovenského básnika,“ povedal J. Alt a zároveň sa popýšil, že v parku, v ktorom predstavitelia partnerských miest zasadili stromy, sú najkrajšie slovenské. Tie totiž vacovskí Slováci pravidelne polievajú.
Vo Vacove sídli aj katolícky biskup Miklós Beer, s ktorým má slovenská samospráva tiež veľmi dobré styky. „Približne pred rokom som mu daroval slovensko-maďarský slovník, aby sa mu lepšie prihováralo slovenským veriacim. Asi pred mesiacom som ho neohlásene navštívil a uvidel som na jeho stolíku slovenskú čítanku a slovník, takže zrejme ho používa,“ dodal s úsmevom na margo úspešnej spolupráce predseda slovenskej samosprávy. Mesto pred dvomi rokmi hostilo slovenských katolíkov diecézy. Na prvom slovenskom modlitebnom dni sa zúčastnilo vyše 600 veriacich z 21 osád Peštianskej a Novohradskej župy.
Čo sa týka budúcnosti, majú ešte množstvo plánov, ktoré čakajú na uskutočnenie. Jeden z najdôležitejších už splnili: vzbudili v meste záujem o Slovákov v Maďarsku a pričinili sa o dobré spolunažívanie občanov rôznej národnosti.
Eva Patayová Fábiánová