Ani tohoročné sviatky pri príležitosti Božieho tela neprebehli bez Ečerských Slovákov. Katolícky veriaci celý týždeň zbierali kvety a lupienky, najčastejšie materinu dúšku, čistec, kačičku a štibrík. Členovia Tanečného súboru Zelený veniec sa tiež zapojili do práce, v sobotu od rána do večera v chotári obce zbierali kvety a rôzne rastliny. Po sobotňajšej práci nasledovala nedeľňajšia raňajšia výzdoba, v rámci ktorej si každý s oduševnením vybral svoj podiel na vytvorení kvetinového koberca, ktorý pokryl celú hlavnú ulicu. V Ečeri sú štyri búdky, ktoré patria štyrom rodinám. Ich ozdobenie je úlohou týchto rodín, ale oduševnení veriaci pomáhali aj v skrášľovaní búd. Svojráznosťou tohoročnej procesie bolo, že zo štyroch búd dve prvýkrát ozdobili tohto roku na sviatok Božieho tela. Búdku, v ktorej je umiestnená socha Sedembolestnej Panny Márie minulý rok stavali Slovenská samospráva v Ečeri a Folklórny spolok Zelený veniec. 1. júna tohto roku prišiel rad na obnovu mosta, klenúci sa nad potokom Lásky a spájajúci dve strany Széchenyiho ulice. Renováciu hlavnej ulice i vysadenie parku popri nej iniciovala obecná samospráva. Do tohto procesu sa zapojili Slovenská samospráva v Ečeri a Folklórny spolok Zelený veniec obnovou mosta. Socha Pražského Jezuliatka, ktorá je postavená na moste a tohto roku slúžila ako búdka, je darom Spolku sv. ruženca. Reštaurovanú kópiu sochy Pražského Jezuliatka posvätili v rámci procesie na sviatok Božieho Tela.
Pri príležitosti sviatku členovia Tanečného súbor Zelený veniec oblečení do ečerských krojov sa zúčastnili na svätej omši.
Gábor Lukics - aszm
Koniec školského roka priniesol škôlkarom budapeštianskej slovenskej školy krásne zážitky. Vďaka obetavosti svojich učiteliek a pomoci rodičov sa mohli zúčastniť až na troch výletoch: navštívili stredisko výcviku služobných psov v Dunakeszi, plavili sa loďou po Dunaji a navštívili Park histórie železníc.
V stredisku výcviku služobných psov bola pre škôlkarov najzaujímavejšia ani nie tak prednáška a predvedenie toho, čo všetko sa tu môžu psy naučiť, ale to, keď si mohli vyskúšať policajné uniformy alebo keď im merali rýchlosť v behu.
Plavba loďou ich upútala nielen preto, lebo sa mohli pozrieť aj „pod mosty“, cez ktoré často prechádzajú, ale aj preto, lebo každý si mohol vyskúšať, ako sa kormidluje turistická loď. Počas plavby im učiteľky a rodičia rozprávali o pamätihodnostiach hlavného mesta a dávali im kvízové otázky, ako napríklad pod ktorým mostom práve prechádzajú, alebo ako sa volá pompézna budova na peštianskej strane našej veľrieky. Musíme poznamenať, že detičky dobre poznajú pamätihodnosti Budapešti a skoro všetky spoznali Parlament aj jednotlivé mosty. Keď sme sa ich spýtali, čo je pri Arpádovom moste, skoro zborovo odpovedali, že naša škôlka.
V železničnom múzeu mali aj sprievodcu v osobe Karola Tótha, ktorý im porozprával všelijaké zaujímavé historky o rušňoch. Deti - najmä chlapci - ich počúvali s otvorenými ústami. Pozreli si makety, zajazdili si na lokomotíve a nadchla ich cesta záhradnou železnicou po 800-metrovej dráhe, kde vláčik ťahá parný alebo elektrický rušeň. Z jazdy na koľajovom vozíku sa síce skoro všetci unavili, ale predsa im ostali sily vyšantiť sa na pekne upravenom ihrisku.
Výlety financovali zo skupinových peňazí, pričom rodičia, ktorí pracujú v týchto ustanovizniach, im zabezpečili značné zľavy. Jedno je isté, cez prázdniny budú mať na čo spomínať.
(ef)
Slovenská samospráva v Dunaeďháze a miestna evanjelická cirkev usporiadali 27. mája Turíčne oslavy. Podujatie organizovali po tretíkrát a zúčastnili sa na ňom obyvatelia obce i okolia. Oslavy sa začali o desiatej hodine v miestnom evanjelickom kostole, kde sa konala maďarská bohoslužba. V rámci služieb božích starosta obce Tomáš Nagy po slovensky čítal a modlil sa s veriacimi v jazyku svojich predkov. Na spestrenie pred oltárom vystúpili žiaci miestnej základnej školy s kyticou slovenských a maďarských piesní a tancov. Predviedli jarné zvyky. Na konci slávnostnej bohoslužby tanečníci súboru Slnečnice a miestni žiaci v prekrásnych ľudových krojoch tancom privolávali občanov do Oblastného domu. Ľudia medzi nimi vychádzali z budovy. Potom všetci spolu išli k Slovenskému oblastnému domu, kde T. Nagy privítal a pozýval prítomných do tanca. Účastníkov akcie ponúkol aj vynikajúcim vínom. Medzitým šikovné Slovenky piekli tradičné langoše, ktoré tiež rozdávali. V kultúrnom programe vo dvore oblastného domu tanečníci Slnečnice predviedli prekrásny program, pozostávajúci zo slovenských a maďarských tancov a členovia Klubu dôchodcov zaspievali pekné ľudové piesne. Turíčne oslavy skončili prehliadkou Slovenského oblastného domu.
(ef)
Dunajský karneval je jedinečnou umeleckou prehliadkou, na ktorej sa predstavujú národy žijúce pozdĺž Dunaja so svojou kultúrou. Okrem popredných tanečných skupín sa na ňom zúčastňujú aj predstavitelia vážnej a svetovej hudby.
Dunajský karneval usporadúvajú od roku 1966. Jeho najatraktívnejšou časťou je sprievod vystupujúcich súborov a skupín, keď tanečníci v ľudových krojoch zaplavia okolie Reťazového mosta, Dunajské korzo a Vörösmartyho námestie. Na tohoročnom karnevale na ôsmich dejiskách účinkovalo deväť hudobných a tanečných skupín. V rámci XVII. ročníka sa 14. júna konala III. Medzinárodná súťaž ľudového tanca Lánchíd (Reťazový most), na ktorej Slovenskú republiku reprezentoval Folklórny súbor Technik, umelecké teleso Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, pozostávajúce z ľudovej hudby, speváckej a tanečnej zložky.
Cieľom súťaže bolo zosilnenie dialógu medzi rôznymi kultúrami a inšpirovanie produkcií na vysokej úrovni.
Na súťaži sa zúčastnili folklórne súbory s tristo umelcami z Azerbajdžana, Česka, Číny, Indie, Poľska, Slovenska, Rumunska, Turecka a Ukrajiny. Takmer 60-ročný Technik vystúpil s choreografiou Barbory a Františka Morongovcov Ostro z Ostrova na hudbu Petra Obucha. Medzinárodná porota vysoko ocenila profesionálny výkon, nápaditú choreografiu, novotu, dynamiku a mladistvosť. Cenu publika dostal tanečný súbor Akadémie ľudového tanca a hudby v Užhorode, najlepší sólisti Rajendra Kumar /Gangani/ a Swati Sinha z Indie.
V sobotu 16. júna sa uskutočnil karnevalový sprievod v centre mesta, ktorý uviedol sériu podujatí. Približne 1000 tanečníkov a muzikantov pred Bazilikou sv. Štefana a na Vörösmartyho námestí navodilo karnevalovú atmosféru pestrým programom a domom tanca. Slávnostný galaprogram Dunajského karnevalu sa uskutočnil 17. júna na Margitinom ostrove, kde okrem zahraničných folklórnych telies vystúpil aj Maďarský štátny folklórny súbor a Umelecký súbor Dunaj.
Andrea Szabová Mataiszová
Obnovený most v Ečeri, klenúci sa nad potokom Lásky a spájajúci dve strany Széchenyiho ulice, je symbolom z viacerých hľadísk. Spája minulosť a prítomnosť, veď most v strede obce už dlhé roky slúži Ečerčanom, čo vyjadruje aj starobylý ráz obnoveného mosta.
Most symbolizuje aj súdržnosť v našej obci, veď o jeho obnovu sa pričinilo niekoľko organizácií. Renováciu hlavnej ulice i vysadenie parku popri nej iniciovala obecná samospráva. Do tohto procesu sa zapojili Slovenská samospráva v Ečeri a Folklórny spolok Zelený veniec obnovou mostu, kým socha postavená na moste je darom Spolku sv. ruženca. Obnovený most je zároveň symbolom porozumenia medzi pôvodným slovenským obyvateľstvom a novšími obyvateľmi obce, symbolom jednoty veriacich a menej veriacich občanov obce i dobrých vzťahov medzi obecnou samosprávou a občianskou sférou. Naše heslo znie: všetci sme Ečerčania a všetci chceme konať v prospech nášho bydliska.
Želám si, aby naše obyvateľstvo aj naďalej charakterizovala táto činorodosť a aby sme sa aj naďalej starali o svoje prostredie, nielen v rámci hraníc našej obce, ale aj všeobecne. V Ečeri na to nájdeme dobré príklady - jedna rodina sa už podujala na údržbu mosta a sochy. Aj na základe tohto príkladu môžeme byť právom hrdí na prívlastok, ktorým nás už po stáročia označujú obyvatelia okolitých dedín: „tí hrdí Ečeraňá“.
Na záver mi dovoľte, aby som stručne predstavil sochu Pražského Jezuliatka stojacu na moste. Socha pred niekoľkými desaťročiami zdobila ečerský kostol. Daroval mu ju vtedajší Spolok sv. ruženca. Neskôr bola premiestnená do skladu. Poškodenú sochu dal reštaurovať spolok Zelený veniec, aby sa mohla stať dôstojnou ozdobou našej obce.
Originál sochy sa nachádza v Prahe. Barokové dielo znázorňuje malého Ježiša v súlade s dobovým vkusom v šľachtickom odeve, s korunou a kráľovským plášťom. V ľavej ruke drží glóbus s krížom a pravou rozdáva požehnanie. Originálnu sochu zhotovili v prvej polovici 17. storočia v Španielsku. Od jej príchodu do Prahy sa k nej viaže veľa zázrakov. Vrchol jej kultu sa viaže k 18. storočiu, keď jej vzdali úctu aj protestantské švédske čaty. Príbeh sochy v roku 1737 zaznamenal pražský farár maďarského pôvodu otec Imrich. Následne sa jej uctievanie rozšírilo do všetkých krajín monarchie a vzniklo nespočetné množstvo kópií diela, ktorého veľkou ctiteľkou bola aj samotná panovníčka Mária Terézia. Ečerčania si dodnes uctievajú kult sochy, čo dokazuje aj fakt, že počas ľudovej adventnej pobožnosti hľadania prístrešia v podaní cirkevného spevokolu každoročne spievajú piesne na počesť Pražského Jezuliatka v slovenčine i maďarčine. Reštaurovanú kópiu sochy Pražského Jezuliatka posvätili v rámci procesie na sviatok Božieho Tela.
Ondrej Csaba Aszódi - zp
Maďarské futbalové tragédie pokračujú. Nestačí, že národná reprezentácia sa už 40 rokov nedostala na majstrovstvá Európy či sveta, teraz, na poľsko-ukrajinskom kontinentálnom turnaji, zlyhala aj jediná aktívna maďarská osobnosť - rozhodca Viktor Kassai. Pre Ukrajincov sa stal nepriateľom No. 1, pre internetové svetové spoločenstvo zasa predmetom posmechu po tom, čo v osudovej 62. minúte zápasu Anglicko - Ukrajina neuznal Devičov evidentný gól.
Zatiaľ nemám správy o tom, že Ukrajina uzavrela kohútiky na ropovodoch a plynovodoch vedúcich do Maďarska, ale rozčúlil sa premiér, parlamentní poslanci, celá spoločnosť, ktorá tiež prahla po nejakom úspechu. Ten v ich očiach prekazil Maďar Kassai. A tak nečudo, že ľudia zaútočili na internete. V prvom pohnutí nejaký hacker sa vlámal na rozhodcovu stránku na Wikipedii a pretvoril jeho životopis: označil ho už za mŕtveho, lebo „v júni 2012 ho skupina ukrajinských futbalových fanúšikov zabila, rozrezala napoly a hodila psom...“ Treba dodať, že pôvodná podoba hesla „Viktor Kassai“ bola nastolená rýchle. Doteraz mal na Facebooku Kassai niečo vyše tritisíc priateľov, no po inkriminovanom zápase vznikla anti-stránka, ktorú v priebehu pár hodín lajkovalo viac ako 30 000 ľudí. Siahodlho by sa dalo citovať aj z komentov, ktoré pochádzali z celého sveta. Ja by som vybral zhovievavú reakciu istého diskutéra na anglickej športovej stránke: „Bol som rozčarovaný z toho, ako vynikajúceho Kassaia opúšťajú jeho asistenti.“
On opustil miesto šampionátu, UEFA ho poslala domov. A tak sa aj pre Maďarov skončil sen: Kassai nebude viesť finále majstrovstiev, na čo mal na základe svojej predchádzajúcej činnosti všetky predpoklady. Za chyby sa platí, to je jasné. Na kapitálne chyby, akou bola aj táto, sa nezabúda. Na chvíľu sa musí Kassai zo scény stratiť, to je jasné. Schovať sa niekde. Prežiť toto brutálne obdobie. Azda v ňom preváži športový duch.
Vo futbale sa Maďarsku nedarí dlhé desaťročia, v rozhodcovskej sfére však boli šance vyniknúť, ale aj Sándor Puhl, aj Viktor Kassai skončili neblaho. Zdá sa, že je to zakliate.
Alebo predsa nie? Veď trávnik na poľské štadióny dodala firma z Maďarska!
Kultúrny dom Prameň, základná škola, materské školy a Slovenská samospráva v Kerepeši usporiadali 16. júna pri príležitosti začínajúcich sa letných prázdnin juniáles. Program na miestnom futbalovom ihrisku začal priateľskými zápasmi škôlkarov a žiakov, potom nasledovala súťaž krásy zvierat. Prítomných v mene organizátorov privítal starosta obce Tibor Franka, ktorý zaželal každému príjemnú zábavu a užitočné prázdniny. Deti i dospelí priniesli prekrásne mačiatka a ešte krajšie šteňatá a dospelých psov. Niekto dokonca priniesol kuriozitu, jašteričku agamu tŕnistú. Predsedom poroty bol zverolekár Tibor Rédling. Po vyhlásení výsledkov začala súťaž v jedení strapačiek, ktorú sponzorovala slovenská samospráva. Viac ako šesťdesiat porcií uvarila reštaurácia Kisgömböc. Záujemcovia si mohli za symbolickú cenu vybrať kapustové, bryndzové, syrové, alebo smotanové halušky. Súťažiaci po zaplatení päťsto forintov dostali kilo strapačiek, ktoré mali skonzumovať za dvadsať minút. V prvom kole z piatich súťažiacich skončil na druhom mieste predseda slovenskej samosprávy Karol Kiss. Cez deň prebiehali ďalšie kolá, do ktorých sa prihlásilo ďalších desať osôb. Po súťaži nasledovali rôzne športové prezentácie miestnych telies, ako napríklad zumba, aerobik, alebo fitness a koncert detských piesní v podaní kapely Csillaghúr.
Andrea Szabová Mataiszová
Dcéra známeho osvetára Štefana Lamiho Monika Berényiová Lamiová z Pišpeku maľuje pôvabné obrazy na sklo. Maľovaním sa začala zaoberať v roku 2000. Jej obrazy vznikli na základe zážitkov z detstva, alebo rozprávania jej otca. Namaľovala približne päťdesiat obrazov.
Spočiatku maľovala egyptské, grécke a sikulské motívy na poháre, neskôr prešla na ľudové motívy z okolia Galgy, lebo zistila, že najkrajšie sú obrazy s kvetmi. Túžbu prejaviť sa štetcom v nej prebudil jej otec, keď ju poprosil, aby zhotovila ilustrácie k jeho knihe. Insitná maliarka čerpá motívy zo slovenských tradícií, maľuje život sedliakov, ľudové zvyky a zaujímajú ju aj filozofické témy.
Monika sa narodila v Pišpeku, má troch súrodencov. Estera pracuje ako kultúrna referentka Celoštátnej slovenskej samosprávy, Anna je učiteľkou slovenčiny v Šápove a Štefan bol hasičom v Pišpeku, dnes je už na dôchodku. Má dvoch synov, štyri vnúčatá a jednu pravnučku. Monika maturovala v Slovenskom gymnáziu v Budapešti a v Sarvaši absolvovala vysokoškolské štúdium, stala sa učiteľkou materskej školy. - Už ako poslucháčka vysokej školy som rada kreslila, neskôr som svoju záľubu využívala aj pri práci, - povedala. Pätnásť rokov pôsobila v miestnej škôlke v Pišpeku, odtiaľ viedla jej cesta do Vacova.
Na jej život, myslenie a cítenie, ako aj na prácu v škôlke malo rozhodujúci vplyv pôsobenie jej otca Štefana Lamiho, známeho folkloristu a národopisca. Na otcovu prosbu ilustrovala jeho zbierku ľudových rozprávok Čarovné husle a neskôr i autobiografické črty Čítanie pri mesiačiku. - Otec zozbieral veľa materiálu a spracoval rôzne témy, k čomu potreboval ilustrácie. Vtedy sa to celé začalo. Paralelne s kreslením ilustrácií som aj ja zbierala motívy, ktoré som maľovala na fľaškové sklo. Okrem toho som maľovala aj emaily. Vtedy som prišla na to, že naše motívy sú očarujúce a chcela som ich preniesť na sklo. Musela som sa rozhodnúť, čomu sa budem venovať ďalej a vybrala som si maľovanie na sklo, - prezradila mi Monika Berényiová Lamiová o svojich začiatkoch.
Rozhodla sa, že na skle zveční kvetinové motívy, vyskytujúce sa na ľudových krojoch v jej bezprostrednom okolí. Pokračuje tak v rodinnej tradícii a ďalej odovzdáva slovenské dedičstvo.
Jej obrazy boli dlhý čas predmetom obdivu úzkeho kruhu členov rodiny a priateľov. Zmena nastala pomerne nedávno, keď sa Monika rozhodla sprístupniť svoje diela širšej verejnosti a usporiadať výstavu.
„Každý oduševnený výskumník raz objaví niečo nové, dovtedy neskúmané.” Týmito slovami začína Monika Berényiová Lamiová svoju publikáciu, ktorá vyšla v roku 2009 pod názvom Umenie vyšívania a dekoratívny prejav v slovenských obciach v hornom povodí Galgy. Publikácia, ktorá vyšla v slovenskom a maďarskom jazyku, je výsledkom viac ako dvojročnej práce, neúnavného zbierania rôznych ľudových motívov. Ako povedala, v priebehu dvoch rokov vyhľadala v piatich obciach (Pišpeku, Jači, Gute, Čúvári a Ďurke) viac ako 70 informátorov a vyfotografovala skoro 3 000 výšiviek. Všade našla prekrásne ozdobné prejavy. Objavila ich na ľudovom kroji, na predmetoch v domácnosti, resp. na bytových textíliách. Na vývoj a zmenu motívov vplývali rôzne javy, ako napr. príchod nového obyvateľa do obce prostredníctvom sobášov. V Pišpeku to dlhé roky neplatilo. Táto katolícka obec zostala dlho homogénnou lokalitou, žila tu uzavretá komunita. Keďže v okolí sa ešte bežne nosí kroj, v týchto obciach je dodnes živé vyšívanie a používanie starších motívov. Publikácia predstavuje aj niektorých informátorov a na konci knihy je zaradených viac ako 100 farebných fotografií.
Druhá dvojjazyčná kniha, ktorú napísala o zvykoch, vyšla v januári tohto roku nákladom tristo exemplárov. Publikácia odhaľuje čitateľom bohatý a pestrý svet zvyklostí, každodennú prácu a sviatky tradičnej roľníckej, sedliackej komunity v piatich Slovákmi obývaných osadách v údolí rieky Galgy: v Jači, Čúvári, Gute, Pišpeku a Ďurke. Kniha je zaujímavá aj pre odborné kruhy. „Zrodila sa cenná kniha o tradičnej kultúre Slovákov v Maďarsku. Vyvoláva v čitateľovi city, vôľu starať sa o tento - už hodne krehký svet - a zachrániť ho nielen pre prítomnosť, ale aj pre budúcnosť,” píše vo venovaní profesorka Anna Divičanová. Vydanie knihy finančne podporili Fond S. Wekerleho, Zväz Slovákov v Maďarsku a slovenské samosprávy spomenutých piatich osád.
- Publikácia Život sedliakov v hornom povodí Galgy v príspevkoch a v obrazoch vznikla tiež v období, keď som zbierala motívy. Samozrejme, pri rozhovoroch som bola zvedavá nielen na „východiskový bod“ a tak som zozbierala aj zvyky okolitých slovenských osád. Používala som otcove a vlastné materiály, ako aj zbierky Ondreja Krupu a Juliany Nemeczovej Bátiovej. Texty som ilustrovala vlastnými maľbami. Je zaujímavé, že Ondrej Krupa tu zbieral koncom deväťdesiatych rokov a ja o desať rokov neskôr a ešte stále je tu čo objavovať. Myslím si, že ja som jeho dielo doplnila, tak je obraz ucelený. Podobne ako pri predošlej publikácii, aj tu som mala približne sedemdesiat informátorov. Odporúčala by som ju predovšetkým pedagógom, lebo texty sú zostavené podľa ročných období. Deti by ju určite rady používali.
Jej tretia kniha bude o ľudových krojoch v povodí Galgy. K tomu už maľuje na sklo pišpecké, jačianske, guťanské, čúvárske a ďurské slovenské ľudové kroje. Publikácia sa bude zaoberať okrem iného aj tým, ako sa zmenil ľudový kroj od roku 1920. Bude výsledkom viac ako sedemročnej zberateľskej práce. Trojzväzkové dielo tak podá ucelený obraz o slovenských zvykoch, motívoch a o živote Slovákov v hornom povodí Galgy.
Andrea Szabová Mataiszová
Mládežnícky súbor Tanečného spolku Furmička z Čemeru bol začiatkom júna hosťom XXI. Medzinárodného detského folklórneho festivalu vo Veselí nad Moravou. Organizátori vopred požiadali vystupujúcich, aby predstavili tradičné tance, kroje a gastronómiu svojho kraja. Členovia súboru Malá Furmička odcestovali na festival pod vedením predsedníčky Slovenskej samosprávy v Čemeri Alžbety Szabovej, v sprievode muzikantov a niekoľkých rodičov. Hneď po ubytovaní nasledovalo oficiálne otvorenie festivalu. Účastníkov privítali hlavní organizátori Michal Blažíček a Albert Hauptmann. Čemerčania predviedli miestnym deťom krátky program. Popoludní sa v rámci športových hier zoznámili s českými, slovenskými a poľskými vystupujúcimi. V sobotu v rámci programu „Ulica tancuje“ zabávali okoloidúcich na viacerých miestach mesta. V rámci Visegrádskeho jarmoku jednotlivé súbory učili ostatných svoje tance a muzikanti sa predstavili s krátkym hudobným blokom. V nedeľu sa uskutočnil galaprogram, na ktorý sa každý veľmi svedomite pripravoval. Poobede privítal vedúcich vystupujúcich skupín primátor mesta Miloš Kozumplík. Po krojovanom sprievode nasledoval kultúrny program v amfiteátri, v ktorom Malá Furmička vystúpila so šomoďskými tancami. Palicový tanec chlapcov a fľaškový tanec dievčat vyvolal obrovský úspech, diváci sa búrlivým potleskom poďakovali za vynikajúci výkon. Festival vyvrcholil spoločným vystúpením všetkých súborov. Po programe primátor mesta poďakoval súborom za účasť a podaroval im symbolické darčeky.
Na radosť vedenia spolku členovia Malej Furmičky dostali pozvanie na ďalšie festivaly do Bratislavy a do Poľska.
Alžbeta Szabová - aszm
V Budapešti, Sarvaši a Slovenskom Komlóši - podobne ako v ostatných základných školách v Maďarsku - sa druhý júnový týždeň konali rozlúčkové slávnosti žiakov ôsmych tried spojené so slávnostným ukončením školského roka. Po poslednom zazvonení školského zvončeka sa absolventi vybrali každý inou cestou, ale veríme, že viacerí z nich budú pokračovať vo svojich štúdiách na niektorom z našich dvoch slovenských gymnázií alebo sa v inej forme budú venovať slovenčine. Články o rozlúčkových slávnosti si môžete prečítať na 5. a na 6. strane nášho týždenníka a o rozlúčkových slávnostiach v ostatných našich školách vás budeme informovať postupne.
V budapeštianskej slovenskej škole sa uskutočnila rozlúčková slávnosť ôsmakov a záver školského roka 15. júna.
S ôsmimi ôsmakmi sa rozlúčili siedmaci iba na niekoľko mesiacov, lebo šiesti budú pokračovať vo svojich štúdiách na tunajšom gymnáziu. S ôsmakmi sa rozlúčila zástupkyňa riaditeľky Kornélia Ráczová, ktorá hovorila o tom, že viacerí z nich sa poznajú už od predškolského veku, veď navštevovali tunajšiu materskú školu. - Najvzácnejšie v živote nie sú veci, ale chvíle, - začala svoj prejav K. Ráczová a dodala, že tieto chvíle tvoria mozaiku nášho života. Spomenula niekoľko takých okamihov, ktoré spoločne prežili s terajšími ôsmakmi počas ich povinnej školskej dochádzky. Spolu sa borili s prvými písmenkami, číslicami, násobilkou i s vybranými slovami. Ani sa nenazdali a prvý stupeň už mali za sebou. V piatom ročníku dostali novú triednu, Eriku Esešovú Némethovú. K. Ráczová vyzdvihla aj dôležité súťaže, v ktorých šírili dobré meno budapeštianskej školy práve lúčiaci sa ôsmaci. Po rozlúčkových slovách žiakov siedmej triedy nasledoval program ôsmakov, v ktorom recitovali diela slovenských a maďarských autorov. Záverom programu ôsmaci spolu s triednymi učiteľmi ako symbol ukončenia dôležitej etapy života, detstva, vypustili do vzduchu farebné balóniky...
Po kultúrnom programe žiakov nižších ročníkov vyhodnotila uplynulý školský rok riaditeľka Materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova Júlia Marloková Szabová. - Týmto dňom ukončíme školský rok 2011/2012, ktorý bol pre mnohých z nás veľmi náročný. Začal sa beh na dlhej trati, kde nie sú výsledky ihneď viditeľné, ale každý kilometer, aj maratónskeho behu, sa začína tým povestným prvým krokom, ktorý robíme každý deň, - povedala a poďakovala žiakom a pedagógom za vykonanú prácu. - Chcem vám vyjadriť svoju úctu a vďaku za vynaloženú prácu, ktorá je náročná, pohlcuje celého človeka, berie veľa energie, ale aj pozitívne ňou nabíja, pozná prehry aj víťazstvá, niekedy teší, no niekedy aj hnevá. Zásluhou vašej celoročnej práce máme v tomto školskom roku zo 122 žiakov 26, ktorí dosiahli výborný prospech. Deviati prospeli veľmi dobre, žiaľ, piati nevyhoveli požiadavkám. Na maturitné skúšky sa prihlásilo 9 gymnazistov. V tomto školskom roku sme mali 31 detí v materskej škole a 108 v žiackom domove, - dodala riaditeľka školy a zároveň zagratulovala víťazom recitačných, speváckych, jazykových, športových, komunikatívnych a pravopisných súťaží. S uznaním sa zmienila o Tomášovi Szczecinovi a Bernadette Melicherovej, žiakoch siedmej a ôsmej triedy, ktorí v študentskej olympiáde OÁTV zo slovenského jazyka a literatúry získali prvé a druhé miesto. Poďakovala ďalej Michalovi Tataiovi a Barbare Boldogovej, žiakom siedmej a ôsmej triedy, ktorí v študentskej olympiáde zo slovenskej vzdelanosti (OÁTV) skončili tiež na prvom a na druhom mieste. Ako povedala, Dominika Szabadová dostala v tomto školskom roku národnostné študijné štipendium od ministra humánnych zdrojov. V školskom roku 2012/2013 ďalšou štipendistkou bude Adrien Kovácsová z 10. triedy. Júlia Marloková Szabová ďalej spomenula, že zásluhou Celoštátnej slovenskej samosprávy žiaci školy dostali možnosť odcestovať do školy v prírode. V novembri boli dvaja v Hronci a v máji piati v Liptovskom Jáne. Vďaka CSS cez letné prázdniny majú deti možnosť zúčastniť sa na letnej univerzite, v tábore Slovenčina na každý deň, ako i v ekumenickom biblickom tábore. - So Slovenskou samosprávou Budapešti a s niekoľkými obvodnými slovenskými samosprávami sme uzavreli dohodu o spolupráci, ktorá počas roka veľmi dobre fungovala. Taktiež máme dohodu o spolupráci s Ľudovými novinami. V decembri sa naši žiaci podieľali na organizovaní výstavy Po stopách našich predkov v škole, a v máji na Magistráte hlavného mesta Budapešti, ako i výstavy Jozef Viktorín a Vyšehrad, ktorá bola spojená so slávnostným galaprogramom. Naším cieľom bolo zabezpečiť touto akciou financie na zakúpenie prenosného klavíra. Zatiaľ sa pozbieralo 37 830 forintov, - povedala pani riaditeľka a uzavrela školský rok 2011/12.
Po slovách pani riaditeľky sa žiaci rozišli do tried, kde im triedni učitelia odovzdali vysvedčenia a zaželali im príjemné prázdniny. My sme vošli do prvej triedy, boli sme zvedaví, ako sa lúčia so školou najmenší. Všetci boli ako vo vytržení, či sa im podarilo všetko sa naučiť a o svojich schopnostiach presvedčiť aj triednu učiteľku Ruženu Frayovú. Veru, podarilo sa im! Pani učiteľka im pripravila aj krásne prekvapenie v podobe malých plecniakov a kľúčeniek. Mohli si teda vydýchnuť a tešiť sa na letné prázdniny s vedomím, že v septembri už nebudú najmenšími, vystriedajú ich noví prváčikovia.
Andrea Szabová Mataiszová
V Slovenskej základnej škole v Sarvaši sa žiaci ôsmeho ročníka lúčili so svojou inštitúciou. Na rozlúčkovú slávnosť sa dlho pripravovali, lebo pre mnohých je tento deň zatiaľ najdôležitejším momentom v živote. V stredu 13. júna sa o 17.30 hod. v aule školy konal neformálny banket, na ktorom sa žiaci rozlúčili so svojimi pedagógmi a spolužiakmi. Poďakovali sa vedeniu školy a všetkým učiteľom za ich kvalitnú odbornú prácu, lásku a ľudský prístup. Predviedli krátky kultúrny program, ktorým navodili všetkým dobrú náladu. Potom bola slávnostná večera a ich posledná žiacka diskotéka. V sobotu 16. júna vyvrcholila oficiálna rozlúčka slávnosťou v Osvetovom stredisku Pétera Vajdu v Sarvaši. Deň predtým siedmaci zelenými halúzkami a kvetmi vyzdobili chodby a bránu školy. Budova voňala prírodou a vzrušením. V školskej budove sa po chodbách a triedach rozliehali lahodné tóny, ktoré umocňovali povznášajúcu atmosféru. Napriek tomu, že bola sobota, chodby boli preplnené rodičmi, deťmi, učiteľmi a priateľmi, ktorí sa prišli pozrieť na našich ôsmakov v tradičnom bielo-čiernom oblečení. Potom sa slávnostný sprievod ako dlhý had odobral do osvetového strediska. Všetci ôsmaci mali nádherné kytice kvetov, dievčatá elegantné účesy a chlapci sa tvárili dospelo. Pani riaditeľka Zuzana Medveďová privítala vzácnych hostí: generálneho konzula SR Štefana Daňa, viceprimátora Sarvaša Pála Hodálika, notára Jánosa Meliša, zástupcu predsedníčky Slovenskej samosprávy Békešskej župy Petra Pečeňu, predsedu miestnej slovenskej samosprávy Tibora Mótyána a ďalších. Potom sa začal kultúrny program. V ňom odzneli myšlienky o priateľstve, budúcnosti, cieľoch a snoch. Zazneli aj nostalgické spomienky na časy raného detstva, lebo takmer všetci prišli do slovenskej základnej školy vo svojich šiestich rokoch, aby tu prežili osem rokov spoločného života. Naučili sa tu písať, čítať, počítať, orientovať sa na mape, v dejinách, v živote, vnikli do tajov modernej výpočtovej techniky. Okrem maďarského jazyka a angličtiny sa učili aj po slovensky. Stredný stupeň štátnej skúšky zo slovenského jazyka tento rok zložilo 12 ôsmakov a základný stupeň zvládli siedmi. Je to výborný vklad do budúcnosti, lebo už staré príslovie vraví: Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom. Mnoho detí z našej školy odchádza nielen so širokými znalosťami, ale aj so zručnosťami v oblasti hudobnej, remeselnej, výtvarnej, alebo ako dobrí športovci. Vyvrcholením programu bolo udeľovanie cien najnadanejším a najaktívnejším študentom. Cenu Jána Folytána získala Lilla Podmanická, Cenu Petra Kondača dostala Hajnalka Bertóková, Cenu Tibora Mótyána udelili Csille Bertókovej. Cenu slovenskej samosprávy získala Kinga Kotarbová, cenu za vynikajúce učebné výsledky prevzali Flóra Borbélyová a Kornél Mucha, cenu za kultúrnu aktivitu dostali Barbara Kuliková, Kamilla Zolvanová, Anna Harmatiová, Dora Majorošová a Márk Srnka. Ocenenie za športovú činnosť získali Dora Príbelská, Gábor Bakró, Kristián Gurski, Richard Hlbočány a Dávid Gulyás.
Rozlúčka ôsmakov so školou bola veľmi dojímavá a ostane dlho v srdciach všetkých detí, rodičov a učiteľov. Veľmi pôsobivé bolo to, že niektoré prejavy žiačka 8.B Dora Príbelská tlmočila posunkovou rečou svojim nedoslýchavým rodičom, ktorí sedeli v druhom rade, aby mali blízky kontakt so svojou šikovnou a zdravou dcérou, ktorá počas celého štúdia dosahovala výborné výsledky a patrila medzi ocenených žiakov. To vohnalo slzy do očí mnohých prítomných, lebo si uvedomili, že niektoré deti sa okrem bežných výchovno-vzdelávacích problémov museli vyrovnávať aj s handicapmi, ktoré si v bežnom živote ani nevšimneme. V mene všetkých pedagógov SZŠ v Sarvaši prajeme našim ôsmakom úspešný štart na stredných školách, radosť v osobnom živote, lásku a veríme, že sa tak, ako aj iní absolventi našej školy, budú hlásiť k svojim koreňom a k sarvašskej slovenskej základnej škole, ktorá ich vždy privíta s otvorenou náručou ako svoje deti.
Dagmar Králiková
V Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši sa 17. júna 2012 uskutočnila veľkolepá rozlúčková slávnosť s ôsmakmi a zároveň rozlúčka so školským rokom 2011/2012. V telocvični školy sa zišli všetci žiaci so svojimi učiteľmi, rodičmi, príbuznými a priateľmi.
Za zvukov maďarskej a slovenskej hymny sa začala oficiálna slávnosť. Slova sa ujala zástupkyňa riaditeľky slovenskej školy Mária Ďurkovičová Krčmériová, ktorá všetkých srdečne privítala. Zvlášť pozdravila hostí. Boli medzi nimi generálny konzul SR Štefan Daňo, zástupca predsedu CSS František Zelman, viceprimátor mesta Ferenc Takács a ďalší.
Po privítaní sa ujala slova riaditeľka školy Zuzana Lauková, ktorá zhodnotila prácu za uplynulý školský rok 2011/2012 slovami: „Tento školský rok bol pre vás aj pre nás učiteľov náročný. Napriek tomu sme vykonali kus užitočnej práce. Skúšali sme nové vyučovacie metódy, chodili sme na súťaže, kurzy a doškoľovanie. Vy, žiaci, ste v tomto roku mali možnosť viackrát pobudnúť na Slovensku, či už v škole v prírode, v divadelných táboroch, alebo na súťažiach. Okrem výchovno-vzdelávacieho programu ste sa zapájali do mnohých mimoškolských činností. Medzi najúspešnejšie patrili Šamlíkova párty s rodičmi, Martinský jarmok, Dni slovenskej kultúry, Chráňme si svoje životné prostredie, Adventný týždeň, Vianoce v slovenskej škole, fašiangový a čajový večierok, Deň žiakov a iné.“
Ďalej pani riaditeľka odmenila žiakov, ktorí dosiahli najlepšie výsledky z jednotlivých predmetov. Osobitne vymenovala aj tých, ktorým ide najlepšie slovenčina, veď vyše osemdesiat žiakov reprezentovalo našu školu na slovenských súťažiach nielen doma, ale aj na Slovensku. Spomenula tie najvýznamnejšie, ako napr. Celoštátna súťaž v slovenskom jazyku a v slovenskej vzdelanosti, spevácka súťaž Cez Nadlak je..., súťaž Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, celoštátna súťaž Slovenské spievanky a veršovačky, celoslovenská súťaž v prednese povestí Šaliansky Maťko. Z rúk triednych učiteľov si neskôr v triede prevzali vymenovaní žiaci na pamiatku hodnotnú slovenskú publikáciu. Osobitne vyhodnotili súťaž, ktorú vypísala Slovenská samospráva a Nadácia pre slovenskú vzdelanosť v Slovenskom Komlóši, ktorá bola určená žiakom 2. stupňa. Víťazom, ktorí napísali reportáže s bývalými členmi tanečného súboru a s členmi ochotníckeho divadla, odovzdala diplomy a peňažnú odmenu Zuzana Liborová.
V tento slávnostný deň sa pani riaditeľka v mene všetkých pedagógov a zamestnancov školy rozlúčila s pani učiteľkou Zuzanou Antalovou Kočišovou a upratovačkou Betkou Tóthovou Antalovou, ktoré odchádzajú do dôchodku. Zaželala im veľa zdravia, šťastia, radosti z vnúčat. Prvú časť - ukončenie školského roku - uzatvorila mottom Davida Eddingsa „Deň, keď sa niečomu naučíš, nie je premárnený“.
V druhej časti slávnostného stretnutia sa osobitne prihovorila ôsmakom, ktorí ukončili svoje pôsobenie na základnej škole slovami: „Pre vás, milí ôsmaci, je tento deň výnimočný hlavne tým, že dnes sa pre vás končí posledný školský rok prežitý v tejto škole. Všetci, ako tu stojíte, ste dostali od nás cenný dar - vzdelanie. Od začiatku sme vás okrem iného učili byť samým sebou, nepretvarovať sa, vážiť si priateľstvo, lásku a porozumenie. Bolo krásne zistiť, že v každom z vás sa ukrýva jedinečná osobnosť, ktorá je pripravená rozprestrieť krídla a letieť v ústrety niečomu novému, dosiaľ nepoznanému. Som presvedčená, že ku každej triede, miestnosti aj chodbe vás viažu pekné spomienky. Budete nám chýbať. A ako sa spieva v jednej pesničke: ...stále sa niečo začína, stále sa niečo končí, tak aj vy končíte základnú školu a zároveň začínate nové obdobie svojho života.“ Na záver rozlúčky odovzdala spomienkové darčeky tým žiakom, ktorí počas celej osemročnej dochádzky úspešne pracovali v detskom súbore Harmónia. Všetkým ôsmakom popriala veľa úspechov pri napĺňaní ich túžob. A ako je už zvykom, s ôsmakmi sa rozlúčili aj ich mladší spolužiaci - siedmaci. Pri tónoch dojímavých melódií hrdo pristupovali k svojim vzorom a odovzdali im kvet a symbolickú taštičku na cestu životom. S ôsmakmi sa rozlúčila aj triedna učiteľka. Marianna Melegová Bajczerová. Po príhovoroch žiakov sa ozývala celou telocvičňou záverečná pieseň Kým vieš snívať, ktorá ukončila krátky kultúrny program. Kvetmi obdarovaní ôsmaci ešte dlho prechádzali svojou základnou školou a lúčili sa s ostatnými. Napoludnie po poslednom zvonení sa pobrali v sprievode svojich rodičov a príbuzných na rodinné oslavy.
Ľubomíra Rollová
V dňoch 25. až 27. mája sa v Dlhom Klčove na Slovensku uskutočnila v poradí XX. celoštátna súťaž a prehliadka sólistov - tanečníkov ľudových tancov s medzinárodnou účasťou Šaffova Ostroha 2012. Pre nás, Slovákov v Maďarsku, je táto správa dôležitá preto, lebo na podujatí sa zúčastnili aj členovia Tanečného súboru Tešedík zo Sarvaša.
Vyhlasovateľom celoštátnej postupovej súťaže a prehliadky sólistov tanečníkov v ľudovom tanci s medzinárodnou účasťou je Národné osvetové centrum (NOC) z poverenia Ministerstva kultúry SR. Odborným garantom súťaže je NOC, realizátorom a organizačným garantom je obec Dlhé Klčovo, spoluorganizátorom je Hornozemplínske osvetové stredisko vo Vranove nad Topľou.
Okrem súťažného bloku súčasťou akcie boli zaujímavé sprievodné podujatia, ako napríklad výstava fotografií s názvom Dvadsaťročná šaffova ostroha, ktoré zachytávali víťazov a laureátov z predošlých ročníkov. Ďalšími sprievodnými podujatiami bola škola tanca a predvedenie ľudových remeselníkov, ako aj účasť na svätej liturgii. Vo večernom programe si záujemcovia mohli pozrieť laureátov súťaže za 20 rokov. Galaprogram spestrili zahraniční účinkujúci a hostia z Moravy: mužský zbor a Ženský zbor Lipina z Hroznovej Lhoty a Horňácka cimbalová muzika Libora Supa. Predstavili sa aj folklórne kolektívy zo Slovenska Detský folklórny súbor Rovinka, Folklórny súbor Rovina, spevácka skupina Rovina a FS Vranovčan z Vranova nad Topľou.
Členmi odbornej poroty boli Emil Tomáš Bartko, Pavel Bútor a Agáta Krausová z Bratislavy, Štefan Mráz a Michal Richtarčík z Košíc a Martin Urban zo Zvolenskej Slatiny. Kategória A „Šaffov tanec“ mala tiež svojich porotcov: Peter Kocák z Vranova nad Topľou, Vladimír Michalko z Košíc, Slavomír Ondejka z Košíc a Ervin Varga z Bratislavy.
Poroty, ako každé, nemali ľahkú úlohu, ale napokon sa rozhodli nasledovne:
Kategória A - interpreti Šaffovho tanca - nad 16 rokov
Laureát
Miloš Tichý a Ivana Joneková - FS Vranovčan, Vranov n. T. so zemplinským, čerkaným, cifrovaným a čapašovým čardášom.
Diplom a cenu za 2. miesto získal Ondrej Častvan ml. - TS Tešedík Sarvaš so Šaffovým tancom.
Diplom a cenu za 3. miesto získali Michal Husnaj a Dominika Pročková - FS Šiňava, Snina za Šaffov tanec.
V kategórii Z (sólisti zo zahraničia) boli odmenení Ondrej Častvan ml. a Brigita Vargová - TS Tešedík, Sarvaš za Párový tanec z Maďarpalatky (Sedmohradsko) a Lilla Bačová a Flórián Hajdú - Tanečné divadlo Honvéd, Budapešť za tanec z Kalotaszegu.
Cieľom súťaže je podnietiť umeleckých vedúcich, choreografov a interpretov vo folklórnych súboroch a skupinách k vyhľadávaniu a poznaniu tradičného tanečného materiálu; podnietiť interpretov k vyhľadávaniu nielen jednotlivých tanečných motívov, ale k vzťahu a zákonitostiam, ktoré sa prejavujú v pôvodných charakteristických motivických väzbách v motivických radoch a postupnostiach v tancoch ich pôvodných nositeľov; podnietiť interpretov k dôslednejšiemu naštudovaniu autentického tanca s rešpektom a úctou k jeho pôvodnej forme i k pôvodným nositeľom; podnietiť interpretov k tvorivému prístupu, k osobitej interpretácii tanečného materiálu a jeho kvalitnému scénickému spracovaniu; podnietiť interpretov vo folklórnych súboroch a skupinách k aktívnejšiemu a kvalitnejšiemu tanečnému prejavu; odstrániť súťaživosť sólistov tanečníkov s tancami, ktoré sú zjavne časťou väčších rozsiahlejších tanečných kompozícií; vytvoriť priestor pre verejnú prezentáciu tanečníkov - sólistov, ktorí nie sú organizovaní vo folklórnych súboroch a skupinách; predstaviť tvorivé prístupy tanečníkov v ľudovom tanečnom umení z blízkeho zahraničia; zoznamovať verejnosť s hodnotami ľudového tanca, ako aj s najhodnotnejšími interpretačnými výkonmi.
(it-ef)
V piatok 1. júna sa na Gymnáziu Žigmunda Móricza v Budapešti stretli najúspešnejší účastníci Celoštátnej predmetovej súťaže stredoškolákov (OKTV). Slávnostnú ceremóniu odovzdávania ocenení Ministerstva ľudských zdrojov Maďarska (EMMI) rámcoval kultúrny program študentov miestneho gymnázia.
Dr. Rózsa Hoffmann, štátna tajomníčka, vo svojom prejave ocenila záujem študentov stredných škôl zapájať sa do predmetových súťaží a takouto formou prezentovať svoje vedomosti. V tomto roku sa do OKTV z 27 študijných predmetov prihlásilo 34795 študentov zo 625 škôl, prvé kolo úspešne absolvovalo necelých päť percent. Na slávnostnom vyhodnotení sa zúčastnilo 111 študentov zo 65 škôl spolu s pripravujúcimi učiteľmi. Békešskú Čabu zastupovali dve školy, Evanjelické gymnázium (biológia - 3. miesto) a Slovenské gymnázium, základná škola, materská škola a kolégium. Z rúk Dr. Rózse Hoffmann si prevzali diplomy Alexandra Szabóová za 3. miesto, Ágnes Lestyanová za 2. miesto a Rita Honoková za 1. miesto v slovenskom jazyku a literatúre. Za pripravujúce učiteľky (Edita Pečeňová a Zuzana Benková) prevzala diplom Zuzana Benková.
Cesta medzi elitu mládeže, ktorá sa tu stretla, je vydláždená trpezlivosťou, túžbou po zdokonaľovaní, zvedavosťou, tvorivosťou, ochotou zmeniť školský predmet na záľubu, súťaživým duchom študentov a entuziazmom učiteľov. Len tak môže súťaž s 90-ročnou tradíciou prežiť.
Vo štvrtok 7. júna zorganizoval podobnú akciu Vládny úrad Békešskej župy i v Békešskej Čabe. Norbert Erdős, poslanec parlamentu a poverený predseda Vládneho úradu Békešskej župy, odovzdal ocenenie 22 študentom z 11 škôl Békešskej župy (8 čabianskych), ktorí sa dostali do ústredného kola OKTV, všetkým pripravujúcim učiteľom i riaditeľom škôl, ktorí dokázali vytvoriť motivujúce prostredie pre študentov. Slovenské gymnázium bolo jedinečné v dvoch predmetoch, jeho študentky obsadili všetky tri popredné miesta a jednou z pripravujúcich učiteliek bola samotná riaditeľka školy Edita Pečeňová. Všetkým blahoželáme!
Z. Benková
K významným náboženským sviatkom v katolíckej cirkvi patrí sviatok Božieho tela a krvi. Slávia ho v druhú nedeľu po Turíciach (prvá patrí sviatku Svätej Trojice). Z našich slovenských osád je snáď najznámejšia procesia v Deň Božieho tela a krvi v Čemeri, kam na tento sviatok prichádzajú návštevníci aj z ďalekého okolia.
Čemer, obec v tesnej blízkosti Budapešti, je známa tým, že ju okrem Maďarov obývajú Slováci evanjelického a katolíckeho vierovyznania a Nemci katolíckej viery. Práve prostredníctvom Nemcov sa dostala do obce tradícia procesie, ktorá prechádza po kvetinovom koberci, vytvorenom z úcty a lásky k Bohu. Prevzali ju od svojich rodákov, žijúcich v obciach na druhej strane Budapešti, v dedinách Budakeszi (Wudigess) a Budaörs (Wudersch) v Budínskych horách. Vyzdobenie dediny kvetinovým kobercom po trase procesie sa v kruhu miestnych Slovákov zachovalo dodnes. Čemerčania už uprostred týždňa začínajú zbierať kvety z polí a záhrad, niektorí ich už kupujú. Pekným gestom je, že pri zbieraní lupienkov katolíckym bratom pomáhajú aj miestni evanjelici. V nedeľu v skorých ranných hodinách posypú viac ako pol metra široký a niekoľko kilometrov dlhý koberec z lupienkov kvetov, zdobený rôznymi náboženskými motívmi, resp. textami. Po trase, ktorá striedavo vedie v jednom roku po ľavej a v druhom po pravej strane kostola, postavia štyri oltáre, tiež vyzdobené kvetmi. Pri týchto oltároch účastníci procesie dostanú vence, ktoré potom chránia ich domovy napr. pred prírodnými živlami.
Aj tohto roku sa procesia pohla po slávnostnej omši. V slávnostnom sprievode s monštranciou sochu Panny Márie niesli mariánske dievčatá, oblečené v bielom. V tento slávnostný deň sa okrem starších žien, ktoré ešte bežne nosia kroj, aj mládež obliekla do ľudových odevov tunajších Slovákov.
Andrea Szabová Mataiszová
Nie je to nová metóda na omladnutie, hoci my, diváci slávnostného večera na počesť 15. výročia založenia Slovenského divadla Vertigo, sme 11. júna v divadelnej sále Slovenského inštitútu trochu omladli. Je to iba stručné hodnotenie večera.
Veľavravný názov Sadnite si a dívajte sa, ideme hrať! zaujal veľký počet milovníkov slovenského divadla v Maďarsku.
Hoci to bol program jubilejný, neuviedla ho riaditeľka, ale samotní herci nás zaviedli do jednotlivých scénok. Na divadelných doskách Slovenského inštitútu v Budapešti sa tak opätovne odohrali scény z hier Ivana Holuba Pohreb, Tatiany Kusej A čo ja miláčik, ako aj Júliusa Barča-Ivana Dvaja, či Petra Scherhaufera Umy si rúčky, ideme jesť. Mozaiku z divadelných predstavení slovenského divadla Vertiga odohrali dlhoroční profesionálni herci prvej slovenskej scény v Budapešti ako Viola Thiringová, Denisa Dérová, Ági Gubíková, Mátyás Dráfi a András Nagy. Dosky, ktoré znamenajú svet, v Slovenskom inštitúte obsadili aj amatérski herci, ako Bibiana Budaiová, Rozália Keleczová, Miroslava Kovácsová, Ján Benčík a Csaba Lampert. Počas slávnostného galaprogramu zahrali amatérski a profesionálni herci úryvky z divadelných hier, ktorých premiéru pripravilo Slovenské divadlo Vertigo pod vedením riaditeľky Daniely Onodiovej v uplynulých piatich rokoch. V radoch obecenstva sedeli záujemcovia z Budapešti, ale aj z okolitých osád, pre ktorých nie sú slovenské divadelné predstavenia neznáme. Napriek tomu bolo zaujímavé sledovať, čo všetko sa zrodilo v tvorivej dielni, ktorú veľavravne nazvali jej iniciátori pred pätnástimi rokmi závratom, teda Vertigom. Musíme uznať, že posledných päť rokov nabralo slovenské divadelníctvo v Maďarsku nový smer. Otvorili sa nové možnosti, nakoľko užšie spolupracovala amatérska a profesionálna zložka divadla. Profesionálni herci režírovali alebo zaskočili u amatérov a amatéri zas hrali v niektorých predstaveniach profesionálov. Takto sa naplnil sen o jednotnom divadle, kde je každý rovnaký a každý má ten istý cieľ: ponúkať slovenskému publiku v Maďarsku zábavu na vysokej (jazykovej a inej) úrovni. Divadlo nie je ľahký žáner. Napriek tomu, že k jeho porozumeniu je potrebná znalosť jazyka, apeluje aj na intelekt diváka, ktorý vie čítať medzi riadkami a pochopí zmysel nevypovedaných slov. Takže sú to vlastne slová a ich absencia. Avšak ak niekto neovláda dobre jazyk, nevie ani pochopiť to, čo nie je vypovedané. A práve preto je dobré, že my, Slováci v Maďarsku, máme už 15 rokov takých ľudí, ktorí nám z času na čas predstavia niečo nové aj z jazykového a z divadelného hľadiska. V radoch publika sedeli i režiséri, ktorí spolupracovali s našimi hercami, ale aj predstavitelia našej Slovače. Keď galaprogram, tak aj vďaka. Ako prvý sa ujal slová mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, ktorý sa poďakoval za príjemný večer a členom divadla za radosť, ktorú rozdávali Slovákom po celom Maďarsku a nielen Maďarsku.
Oslávencov pozdravil aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, ktorý sa poďakoval za všetky večery strávené v príjemnej atmosfére počas divadelných predstavení a zároveň aj za to, že máme nielen amatérov a profesionálov, ale aj ďalšie slovenské divadlo v Sarvaši. V mene Slovenskej samosprávy v Tardoši (odkiaľ prichádzajú diváci na všetky premiéry divadla vždy v peknom počte) odovzdala kyticu vďaky predsedníčka Veronika Árendášová a za Folklórny súbor Lipa jeho predsedníčka Monika Szelényiová, Po pozdravných slovách a prijatí množstva kvetov D. Onodiová sa poďakovala nielen za to, že účastníci galaprogramu prišli na oslavy, ale že prichádzajú na všetky predstavenia a zároveň vyslovila svoju túžbu inscenovať hru Petra Zvona Tanec nad plačom. Preto sa rozhodla, že prečíta úryvok z jeho diela Modlitba k umeniu. „Večer čo večer rozsvecujú sa svetlá v divadle a jeho priestory naplnia sa ľuďmi statočnými i nestatočnými. Lebo umenie je ako Boh. Ku každému sa skloní a svojou milosťou naplní dušu každého, kto k nemu prichádza s rukou prosiacou a pokorným srdcom. Večer čo večer ťažká opona delí dva svety. Jeden, ktorému spievajú vtáci a svieti slnce, v ktorom hrajú herci bez líčidiel na tvárach, ale s líčidlami na dušiach svojej hry, o ktorých sami nevedia, či dospejú v ľudské komédie, alebo ľudské tragédie, a druhý, ktorému svietia farebné svetlá reflektorov a hrajú orchestre svoje melódie, svet myšlienok a ideí, majúci len jeden cieľ: slúžiť ľuďom obyčajného sveta, aby sa poklonili duchu umenia a žili ako ľudia. Vy všetci, ktorí prichádzate do divadla, nezabudnite ho milovať,“ čítala riaditeľka Vertiga a veru jej slová sa dotkli duší prítomných. Po pekných slovách na javisku prítomní využili príležitosť porozprávať sa aj mimo neho, vo foyeri Slovenského inštitútu.
Eva Patayová Fábiánová
V súvislosti s 5. júlom a Štátnym sviatkom sv. Cyrila a sv. Metoda si nielen na Slovensku, ale aj v celom slovenskom zahraničí pripomíname Pamätný deň zahraničných Slovákov. Sviatok krajanov, žijúcich po rôznych vlnách vysťahovalectva, emigrácie či súčasnej migrácie v rámci otvorenej občianskej spoločnosti v zahraničí prakticky od začiatku 18. storočia, keď Slováci začali osídľovať Dolnú zem a jej oblasti v dnešnom Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku, si pripomíname od roku 1993, teda od roku vzniku samostatnej Slovenskej republiky.
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ďalej ÚSŽZ) si aj v tomto roku v snahe spájať krajanov nielen za hranicami Slovenska, ale aj priamo vo vlasti ich predkov či v ich niekdajšej domovine, pripomenie Pamätný deň zahraničných Slovákov slávnostným stretnutím pri základnom kameni Pamätníka slovenského vysťahovalectva v Sade Janka Kráľa v bratislavskej Petržalke 5. júla od 10. hod. Súčasťou slávnosti, na ktorú ÚSŽZ pozýva nielen krajanov zo zahraničia, ale aj verejnosť zo Slovenska, ktorej je problematika krajanského života blízka či inak - vrátane rodinných zväzkov s ich najbližšími príbuznými či priateľmi, Slovákmi, žijúcimi v zahraničí - známa a príťažlivá, sa okrem jej oficiálnej časti, vyplnenej prívetmi predstaviteľov politického, spoločenského a kultúrneho života Slovenska, ako aj krajanov zo širokého zahraničia, bude aj kultúrny program.
Základný kameň Pamätníka slovenského vysťahovalectva, pri ktorom sa slávnostná pripomienka Dňa zahraničných Slovákov uskutoční, položili v petržalskom parku v roku 2000, pričom predstavuje 4,5-tonový kus neopracovaného červeného mramoru z Tardoša. Kameň v priestore korešponduje so sochou štúrovského básnika Janka Kráľa. ÚSŽZ ho vníma aj ako symbolický základ potenciálneho budovania Múzea slovenského vysťahovalectva. Aj preto chce ÚSŽZ zdôrazniť význam úcty ku všetkým Slovákom žijúcim v zahraničí aj tohtoročným stretnutím práve pri Pamätníku slovenského vysťahovalectva. V rámci programu stretnutia v Sade Janka Kráľa bude po príhovoroch oficiálnych hostí nasledovať aj krátky kultúrny program krajanských folkloristov a hudobníkov, v dramaturgii pripomienky sú zakomponované aj básne popredných slovenských poetov.
Dňa 5. júla zároveň sa začína v Nitre jubilejný Rok sv. Cyrila a Metoda. Slávnosti vyvrcholia v roku 2013 na 1150. výročie príchodu vierozvestov na Veľkú Moravu.
V týchto dňoch vrcholia prípravy na historické 24-hodinové vysielanie o histórii vysťahovalectva a emigrácie, osudoch, príbehoch i súčasnom živote státisícov našich krajanov žijúcich vo viac ako 50 krajinách celého sveta. Tento doposiaľ nevídaný mediálny počin v rámci tematického vysielania 5. júla pripravuje Rádio a televízia Slovenska (RTVS) - Slovenský rozhlas a jeho okruh Rádio Slovensko v spolupráci s ÚSŽZ.
Kľúčovým obsahovým zámerom vysielania je podľa šéfdramaturga vysielacieho okruhu Rádia Slovensko Marcela Hanáčka informovať o Slovákoch žijúcich v zahraničí, predstaviť rozmanitosť krajín, oblastí a miest, v ktorých žijú slovenské komunity a jednotlivci, vytvárajú svoje aktivity rôzne slovenské kultúrne inštitúcie, duchovné kresťanské misie, tradičné a historicky doteraz opodstatnené spoločensko-kultúrne a národné inštitúty.
Projekt tematického vysielania, v príspevkoch symbolicky radených podľa svetových časových pásiem, je neodmysliteľný bez aktívnej účasti tvorivých krajanov v službách elektronických médií, pôsobiacich vskutku od Melbourne až po Los Angeles. A tak v tomto kontexte od marca 2012, kedy myšlienka 24-hodinového tematického vysielania počas rokovania zástupcov Rádia Slovensko a ÚSŽZ vznikla, predstavu oboch inštitúcií medzi spolupracovníkmi v zahraničí koordinuje Božena Farhatová, bývalá „rozhlasáčka“, žijúca v Libanone.
O podrobnejšom programe 24-hodinového tematického dňa o živote Slovákov v zahraničí, ktorý Rádio Slovensko chystá v spolupráci s ÚSŽZ v sviatočný deň 5. júla, nájdete ďalšie informácie na webovej stránke úradu.
(uszz.sk-ef)
Koncom druhého júnového týždňa bol okolo pitvarošskej školy veľký ruch. Veď záverečná školská slávnosť a predovšetkým rozlúčka ôsmakov je veľká udalosť nielen pre žiakov a rodičov, ale aj pre celú obec. Sviatočnú vravu vystriedalo popoludňajšie ticho, ktoré prerušil príchod áut s ľuďmi o niečo zrelšieho veku. Pred budovou sa schádzali bývalí žiaci a žiačky, ktorí sa rozlúčili so školou roku 1962.
Je neuveriteľné, že so 42 spolužiakmi som sa rozlúčila pred polstoročím. Mnohí sme sa odvtedy nevideli, preto bolo pochopiteľné, že na stretnutie sme sa chystali s veľkým očakávaním a tak trochu aj s obavami, či sa vôbec spoznáme, kto príde, či ešte žijú naši učitelia.
Tí dochvíľni sa usadili v triede a po zvítaní sa zvedavo sledovali, kto sa objaví vo dverách. Domáci, ktorí zostali verní svojmu rodisku, to mali jednoduchšie, veď sa pravidelne vídali. Boli sme však v pomykove, keď do triedy vstúpil plešatý pán s bielymi fúzmi. Stačil však jeden úsmev, pár slov a spoznali sme v ňom spolužiaka, ktorý nám utkvel v pamäti ako fešák s tmavou. hrivou. Tak to bolo aj s dievčatami, dnes už babkami. Jedine ja som mala to šťastie, že väčšina spolužiakov - neuveriteľné - sleduje slovenskú národnostnú reláciu Maďarskej televízie Domovina, kde ma dosť často možno vidieť, takže ma spoznala bez problémov.
Polstoročie v histórii nie je veľa, ale v ľudskom živote je to o niečo viac ako obdobie produktívneho veku. To znamená, že všetci si už môžeme užívať zaslúžený dôchodok.
Začala sa mimoriadna triednická hodina s našim triednym učiteľom Františkom Szabóom. Najprv sme si minútou ticha a zapálením sviečky s úctou spomenuli na šiestich už zosnulých spolužiakov a mnohých učiteľov. Z hlásenia týždenníčky sme sa dozvedeli, že z 36 je prítomných 21 žiakov, meškajú 2 osoby.
Po jednom každý z nás stručne zhrnul svoju životnú dráhu. Pred nami sa vyrysovala pestrá paleta osudov. Bolo dobre počuť, že väčšina z nás s radosťou vykonávala svoju prácu. Každý bol zamestnaný a spokojný s tým, ako dokázal usmerňovať svoj život, starať sa o svoju rodinu.
Pán profesor na základe našich výpovedí konštatoval, že naša alma mater, jej pedagogický zbor pripravili do života ľudí, ktorí sa vlastnou kreativitou dokázali úspešne presadiť v spoločnosti. Nikto nehovoril o ťažkostiach, nik nebol bez práce, naopak, vysvitlo, že mnohí z našich radov pôsobili a niektorí dodnes pôsobia vo vedúcich funkciách.
Pre zaujímavosť: presne polovica spolužiakov je slovenského pôvodu a dodnes nezabudli svoj materinský jazyk. Aj keď mnohí bývajú ďaleko od svojho rodiska a ich rodičia už nežijú, udržiavajú kontakt so slovenčinou. Či už prostredníctvom masmédií, alebo príbuzných doma a na Slovensku.
Zuzana Hollósyová Šutinská