Pred istým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému záujmu čitateľov. Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré budeme uverejňovať, zaujmú čitateľov a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.
Skutočne veriacim je ten, kto ostane verný Bohu a nie iba jeho pozemskej podobe. Skutočne veriacim celý život ostal i slávny hudobný skladateľ Ján Levoslav Bella, aj keď katolícka cirkev mala voči nemu vážne výhrady. Po 22 rokoch ju totiž opustil, konvertoval, stal sa protestantom a to nie je celkom bežné. Bella bol výnimočný, podobne ako jeho hudobné dielo, ktorým sa navždy zapísal do análov nielen sakrálnej, ale i svetskej hudby. Poznajú a budú ho poznať nielen katolíci, protestanti, ale všetci kultúrni ľudia, pretože láska k hudbe urobila z neho ekumenistu. Ani jeho hudba nedelí ľudí podľa náboženskej príslušnosti. Patrí rovnako všetkým, oslovuje všetkých, všetkým dodáva silu, nádej, vieru. Jeho hudba je bezhraničným náboženstvom…
Dnes je zachovaných okolo stovky Bellových liturgických skladieb, písal ofertóriá, graduály, antifóny, litánie, zbory k pašiám, hymny, motetá, rekviem, ale ťažiskom jeho katolíckej liturgickej hudby sa stali menšie i väčšie omšové kompozície. Veľký úspech zaznamenala napríklad roku 1880 vo Viedni Omša b mol, o ktorej sa Bella v Kremnici, kde vtedy žil, dozvedel iba z listov priateľov, lebo nemal peniaze na cestu na jej premiéru. Velebiť Boha hudbou neprestal ani po prechode na protestantskú vieru.
Predchádzal tomu pútavý životný príbeh: Ján Ignác (Levoslav) Bella sa narodil 4. septembra 1843 v Liptovskom Svätom Mikuláši ako prvorodený syn učiteľa a organistu. Mal osem súrodencov, z ktorých sa však niektorí nedožili dospelosti. Skromný dom Bellovcov bol vždy naplnený hudbou, do hry na klavíri syna zasvätila mama a len čo dosiahol na klávesnicu, začal pri otcovi brnkať na organe. Tam niekde treba hľadať korene jeho celoživotnej lásky k duchovnej hudbe. V kostole si nadaného chlapca všimol spišský biskup Ladislav Zábojský a vďaka nemu sa začal jeho talent rozvíjať. Finančne ho podporoval na gymnaziálnych štúdiách v Levoči, kde býval u profesora Leopolda Dvořáka, regenschoriho Spišskej Kapituly, veľkého milovníka hudby. Bella bol už vtedy dobrý klavirista, huslista, organista, spevák, čítal partitúry, priučil sa dirigovaniu, ale hlavne sa usilovne hudobne vzdelával a neúnavne cvičil. Z úcty k svojmu učiteľovi prijal pri birmovaní jeho poslovenčené meno Levoslav.
Gymnaziálne štúdiá dokončil v Banskej Bystrici, kde na želanie otca študoval i v teologickom seminári a pripravoval sa na kňazské povolanie. Úroveň banskobystrického gymnázia bola v tom čase i vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Martinovi Čulenovi veľmi dobrá, Bella sa tam okrem hudby venoval literatúre a stal sa zapisovateľom a predsedom študentského krúžku Kolo. V štúdiách a v hudobných aktivitách ho tam podporoval biskup Štefan Moyses, významná osobnosť slovenského národného obrodenia, a mestský kapelník Ján Egry. Ich zásluhou pokračoval v hudobnom vzdelávaní aj počas štúdia teológie na viedenskej univerzite. Popritom komponoval duchovnú hudbu a stal sa zástancom ceciliánskej reformy. Čoskoro sa zaradil medzi vtedajšie známe osobnosti, priatelil sa s F. V. Sasinkom, A. Radlinským, M. Chrástekom, A. Sládkovičom a ďalšími. Bez povšimnutia neobišiel ani významné spoločenské udalosti - založenie Matice slovenskej privítal omšou a oslavy výročia príchodu solúnskych bratov na Veľkú Moravu oslavnými skladbami.
Po ukončení štúdia sa Ján Levoslav Bella roku 1865 vrátil do Banskej Bystrice, kde bol nasledujúci rok vysvätený a popri povinnostiach kňaza v teologickom seminári vyučoval spev a hudobnú teóriu. O pár rokov neskôr získal miesto mestského hudobného riaditeľa v Kremnici, s nadšením sa zapojil do tamojšieho hudobného života a až do roku 1881 organizoval mestský orchester, spevácky zbor a založil sláčikové kvarteto Concordia. Vo svojich pamätiach opísal toto obdobie ako najtvorivejšie, vtedy skomponoval známu Omšu b mol pre sóla, zbor a orchester a Koncertnú predohru Es-dur. Niekoľkokrát navštívil Čechy a Nemecko, zoznámil sa s novými hudobnými trendmi a s tvorbou popredných skladateľov R. Wagnera, R. Schumanna, B. Smetanu, A. Dvořáka a rozširoval si tam hudobný obzor.
Potom nastal veľký zlom v jeho živote a razom sa všetko zmenilo. Navonok spokojný úspešný umelec a kňaz dlhšie vnútorne strádal a neustále zápasil medzi túžbou a realitou. A duševný nepokoj sa ešte znásobil, keď sa na hudobnom večierku zoznámil s mladou talentovanou speváčkou, do ktorej sa neskonale zaľúbil. Prežíval síce muky, ale láska ho inšpirovala k vytvoreniu viacerých lyrických skladieb, z ktorých najznámejšia je symfonická báseň Osud a ideál. Zakrátko si uvedomil, že postavenie kňaza mu bráni v túžbe po pozemskej láske a jej naplnení, preto sa rozhodol rázne skoncovať s duševnou rozorvanosťou. Opustil katolícku cirkev, konvertoval na evanjelickú vieru a roku 1881 získal miesto kantora v sedmohradskej Sibini. O nejaký čas sa tam oženil s mladou Augustou Lusiou Máriou Welmannovou, dcérou váženého mešťana nemeckého pôvodu, s ktorou mali tri deti - dcéru Irmgard, tá zomrela v útlom veku, syna Rudolfa Henriho a dcéru Augustu. V Sibini Bella našiel na dvadsať rokov druhý domov. Aj tam bol regenschori tamojšieho evanjelického kostola, vyučoval hudbu na reálke, dirigoval miestny hudobný spolok a spevokol Hermania. Dokončil rozpracované skladby, ktoré patria k vrcholom jeho tvorby - Sonátu B mol pre klavír, Sláčikové kvarteto B dur, operu Kováč Wieland a naďalej s rovnakým nadšením ako katolícku sakrálnu hudbu komponoval i protestantské duchovné skladby.
Po prvej svetovej vojne roku 1921 sa Bellovci presťahovali do Viedne, aby bývali bližšie k dcére a napokon i bližšie k rodnej krajine skladateľa. Aj v pokročilom veku umelec neúnavne tvoril najmä vokálne a vokálno-inštrumentálne skladby. Posledných osem rokov prežil Bella v Bratislave, bol stále čulý a ešte stihol dokončiť kantátové dielo Divný zbojník. Na jar 1936, keď zomrel, sa navždy uzatvorilo jeho jedinečné hudobné dielo a skončila sa neľahká cesta za duševnou slobodou.
Jozef Leikert
V sobotu 25. augusta sa zaplnilo nádvorie Kultúrneho domu v Tardoši nielen domácimi, ale aj hosťami zo širšieho okolia. Prišli spoločne osláviť 40. výročie založenia jedného z našich najlepších folklórnych telies, tanečného súboru Červený mramor. Jubilejná slávnosť sa začala odhalením sochy symbolizujúcej tanečný pár. Socha je dielom drevorezbára Ernőa Mosera z Tatabáne. Na jej zhotovenie finančne prispeli zakladajúci členovia súboru Atila Bud, Balázs Hornyák a Lajos Szilieszki. Sochu, ktorá je situovaná na podstavci s pozadím z červeného mramoru, požehnal miestny farár Zoltán Szabó.
Taktiež zakladajúca členka súboru Mária Árendášová Gabrielová sa zmienila o tých členoch, ktorí naveky opustili súbor. Na ich počesť zasadili na dvore kultúrneho domu pamätný strom. Tanečníci a spevácky zbor Gerecse spoločne zaspievali pieseň „V cinteri, v cinteri, stojí strom zelený...“
Potom sa obecenstvo presunulo do kultúrneho domu, kde ich na javisku čakala kapela Kincső, ktorá takmer od začiatku sprevádza tanečníkov. Moderátorkou programu bola Ildikó Szegváriová, pri ktorej na javisku niekdajší členovia spomínali na zážitky z čias, keď oni aktívne tancovali. Celý program sa niesol v duchu spolunažívania a spolupatričnosti národov a národností: tance Slovákov žijúcich v Maďarsku sa striedali s ľudovými tancami zo Slovenska i Maďarska, ako aj so sedmohradskými choreografiami. Každý tanec predviedli členovia súboru v autentickom kroji daného regiónu. Najmladší tanečníci prekvapili divákov tancami, spracovanými podľa miestnych zvykov (Ešperina, šperina, Čapušky, čapušky…). Jubilejný program spestril kyticou tardošských ľudových piesní miestny spevácky zbor Gerecse.
Tardoš je obklopený nemeckými obcami, s ktorými má jubilujúci súbor priateľské styky, preto pozvanie na galaprogram prijali aj tanečníci zo susedného Tarjánu.
Súbor Červený mramor založili manželia Ibolya a Imrich Nagyovci v roku 1972. Odvtedy sa v vystriedalo asi šesťsto tanečníkov. Dnes súbor vedie ich syn Imrich a umeleckou vedúcou je pani Ibolya. Dcéra Judita taktiež tancuje v súbore a spolu s Máriou Árendášovou sleduje výpisy a vypracúva projekty do súbehov. V záverečnej časti programu Ibolya Nagyová vyslovila úprimnú vďaku všetkým tanečníkom za ich obetavú prácu. Členovia súboru sa poďakovali umeleckej vedúcej za jej neúnavnú prácu a vyjadrili vďaku všetkým tým, ktorí sa nejakou mierou podieľajú na úspechoch ich kolektívu.
Jubilantovi zablahoželali predstavitelia župnej a tardošskej slovenskej samosprávy, ako aj miestne spolky, spevácky zbor Gerecse a predsedovia slovenských samospráv v Tatabáni-Bánhide, Orosláni a Síleši.
Tanečníci a pozvaní hostia potom pri bielom stole do neskorých večerných hodín spomínali na uplynulých štyridsať rokov.
Anna Crnečká
Osvetové stredisko Sándora Vigyázóa, Slovenská a Nemecká samospráva XVII. obvodu Budapešti a Spolok pre zachovávanie ľudových tradícií Kerestúr usporiadali 25. augusta Dedinský deň. Programy prebiehali na troch miestach: v priestoroch osvetového strediska, na námestí pred strediskom a na prírodnom javisku. Záujemcov čakala pestrá paleta programov. Na námestí boli umiestnené tradičné ľudové hračky z dreva. Deti mohli hrať kolky, zápasiť ako rytieri s drevenými nástrojmi, voziť sa na kolotoči a vyskúšať si šikovnosť v rôznych stolových hrách. Pútavé boli aj programy v „skanzene“. V Škovránčom dome učili deti kerestúrske piesne, v Dome pracovitosti predstavitelia miestnych Slovákov spolu so záujemcami mrvili kukuricu, v „Dome rozprávok“ pripravovali jednoduché detské hry z prírodných materiálov, v Dome majstrov menšie i väčšie deti zdobili medovníky a v Roľníckom dvore mohli hladkať domáce zvieratá.
Kultúrny program na prírodnom javisku sa začal vystúpením žiakov Základnej školy na ulici Újlak, ktorí predviedli nemecké detské hry a piesne. Po nich nasledovala detská tanečná skupina Veterná ružica (Forgórózsa), ktorá predviedla slovenské a maďarské tance. Predpoludňajší program na javisku skončil vystúpením účastníkov obvodného kola Celoštátnej súťaže ľudovej hudby. Účastníci dedinského dňa sa však ani potom nenudili, ale mohli sa zapojiť do rôznych hier, pozrieť si predstavenie bábkového divadla Ciróka, koncert ľudovej hudby Békás a ochutnávať tradičné kerestúrske jedlá.
Popoludní v priestoroch osvetového strediska odzneli prednášky o minulosti Kerestúru. Slovenské sviatočné a každodenné ľudové kroje v preplnenej sále predstavila predsedníčka Spolku pre zachovávanie ľudových tradícií Kerestúr Eva Linkeová Gácsiová. Pani predsedníčka spolu s mladými a staršími tanečníkmi a spevákmi formou módnej prehliadky pútavo priblížila niekdajší život Slovákov a ich prekrásne kroje. S podobnými prednáškami vystúpili aj tunajší Nemci a Maďari. Na prírodnom javisku potom vystúpili slovenský spevácky zbor a tanečná skupina Kerestúr. Obidve umelecké telesá pôsobia pod vedením Evy Linkeovej Gácsiovej. V približne hodinovom bloku najmenší tanečníci predviedli slovenské riekanky a zhudobnené rozprávky. Starší speváci a tanečníci vystúpili s miestnymi slovenskými a maďarskými piesňami, gemerskými a satmárskymi tancami a slovenskými svadobnými zvykmi. Dedinský deň skončil koncertom skupiny Muzsikás a verejným nácvikom ľudového tanca.
Andrea Szabová Mataiszová
Víkend pred dňom svätého Štefana bol v Čabasabadi bohatý na programy. V piatok na pozvanie obecnej a slovenskej samosprávy pricestovali do bývalého panského majora Beliczeyovcov hostia zo Slovenska, zo spriatelenej obce Hradište. Účastníci osláv sa navečer zúčastnili na bohoslužbách, ktoré slúžil v pietnom parku najmladšej obce župy v slovenskom a maďarskom jazyku farár čabianskeho zboru Zoltán Nagy. Prítomní si uctili pamiatku zosnutého hradišťského starostu Jozefa Valkovca, iniciátora usporadúvania Dní jabĺk. Pri Hradišti je totiž stará jabloňová záhrada a vhodná klíma na pestovanie tohto ovocia. Jablkové dni usporadúvajú odvtedy striedavo v týchto priateľských obciach, teraz bolo na rade Čabasabadi. V sobotu miestne gazdinky spolu s pozvanými ženami z Békešskej Čaby a Čanádapáce varili lekvár z jabĺk, kým Medešanky piekli pirohy a domáce aj langoše, ktorými hostili folklórne skupiny. Hostiteľky na dvore bývalej základnej školy varili v kotlíkoch guláš. V budove medzitým otvorili výstavu detských kresieb na tému jablká.
Popoludní pred kultúrnym programom starostka obce Melinda Szeverényiová pozdravila prítomných a prevzala od vedúceho Békeščabianskeho mikroregionálného spolku Attilu Banadiča projekt detského ihriska. Podľa plánov ihrisko odovzdajú začiatkom septembra. Po tejto radostnej správe predseda slovenského volebného zboru v Čabasabadi Matej Kešjár pozdravil medzi prítomnými delegáciu obce Hradišťe na čele so zástupcom starostu Pavlom Laškom, predsedu Únie slovenských organizácií v Maďarsku (ÚSOM) Františka Zelmana a hostí zo Slovenska - predsedníčku Vidieckeho parlamentu na Slovensku (VIPA) Máriu Behanovskú a starostku obce Bzovík Emíliu Kohútovú.
Miestnu kultúru predstavili na javisku detská skupina Slniečko a speváčky a recitátorky ŽET-tria. Po nich nasledovali ľudový spevácky zbor z Csanádapáce, Borouka z Telekgerendášu a Orgován z Békešskej Čaby. Program spestrilo vystúpenie športovcov, brušných a salsových tanečníkov. Na záver sa predstavila Škola psov z Újkígyósu pod vedením Jána Juhásza. Počas ochutnávky guláša hral Ladislav Petróczy.
Pre deti pripravili organizátori remeselnícku dielňu a malé rodeo.
Ildika Očovská
Začiatkom marca 1991 som bol u pána Markuša, predsedu Matice slovenskej a daroval som mu, vlastne Matici, pomerne veľký obraz Jánošíka na koni.
Chvíľu som tam posedel. Rozprávali sme sa o všeličom, ale náš rozhovor akosi viazol, lebo som sa stále vracal k tomu, kedy konečne začnú čistiť Maticu od bývalých vysoko postavených komunistov.
Termín mojej návštevy sme dohodli na desiatu a zdržal som sa tam maximálne pol hodiny, tak bolo asi pol jedenástej, keď som vyšiel z kancelárie.
Kancelária pána predsedu, ako aj ostatné priestory Matice, boli v bývalom františkánskom kláštore. Staré klenbové priestory, hrubé múry, malé oblôčky. Hoci kancelárie a schodište vymaľovali už koncom predchádzajúceho roka, všade po okrajoch chodieb a schodišťa bola hrubo rozmazaná vrstva farby. Na chodbách stál starý, ošarpaný kancelársky nábytok a na zemi ležali hromady papierov. Zaručene nie pohostinná atmosféra a legitimácia dobre fungujúceho úradu.
Pred kanceláriou predsedu za veľkým starým kancelárskym stolom sedela sekretárka. Miestnosť bola neuveriteľne prekúrená. Pri odchode som zrazu zbadal pri dverách sedieť dve staré ženičky s palicami a batôžkami v rukách, zabalené do hrubých čiernych vlniakov, presne tak, ako kedysi moja stará mama. Také ozajstné mamky Pôstkové. Sedeli bez slova pri dverách a trpezlivo čakali. Pri príchode som ich nezbadal. Nedalo mi a opýtal som sa ich:
„A čo vy tu takto, mamky? Nie je vám teplo v tých vlnených šatkách, keď tu tak veľmi kúria?“
Miestnosťou odrazu zaznela neuveriteľne mäkká, historická slovenčina, akou dnes hovoria už len Slováci na Dolnej zemi.
„Vedia, mladý pán, my sme došli vlakom dnes zavčas ráno z Rumunska. Dlho sme si šporili peniažky na túto cestu. Vedia, prosím ich pekne, teraz, keď sú už hranice otvorené a dá sa ľahšie cestovať, tak sme sa pobrali sem, že navštívime pána predsedu Matice slovenskej. To sme chceli my dve urobiť už dávno, ale prv sa na to nedalo ani pomyslieť. Už len kvôli papierom. Vonku sme čakali od pol siedmej, ako došou vlak. Čakali sme, zakiaľ neotvorili kancelárie. A teraz čakáme tu, lebo nám povedali, že nás pán predseda príjmu, keď budú mať pre nás trochu voľného času.“
Pozeral som sa na ne asi s otvorenými ústami a nechcel som veriť vlastným očiam. Môže existovať ešte čosi podobné? Takéto dve staré zlaté duše, vlastne poklady, si vysnívali cestu do ich „Matice snov“. Obetovali na ňu svoje posledné peniažteky a teraz tu čakajú, kým ich pozvú ďalej.
Priznám sa, že mi odrazu stúpol krvný tlak, čosi mi stislo hrdlo a vyleteli mi slzy do očí. Tieto dve zlaté tetušky sa mi odrazu premenili na meter, ktorým by som mal merať aj ja svoj pomer k Matici, svoj pomer k otčine, vlasti...
Viem, v našom kontexte sú to už tisíc raz znásilnené a otrepané slová. Slová, ktoré takmer stratili obsah. Takmer! Nebyť práve takýchto dvoch krásnych starých babiek. Ich viera a presvedčenie dokázali odrazu naplniť všetky tieto otrepané slová a frázy čistým, až ideálnym obsahom. Vtedy som zrazu pochopil, čo je, alebo aspoň aký by mal byť, vzťah k Matici. A zároveň aká by mala byť Matica.
V tom momente som sa oboril na sekretárku. Či nechápe, že tieto dve ženičky sú vlastne tí najvzácnejší hostia, ktorí majú prednosť pred všetkými?
Otvoril som dvere na kancelári pána predsedu a nehľadiac na protokol som mu povedal v podstate to isté, čo pani sekretárke. Samozrejme, nečakal som na odpoveď. Otočil som sa a odišiel.
Odvtedy pretieklo veľa vody dole ktoroukoľvek riekou, napriek tomu na tento príbeh často myslím, nedá mi pokoja. Čo sa to s nami, a hlavne s našimi lídrami stalo? Kde a kedy sme stratili správnu mieru a cit pre podstatu? Akosi sme sa odučili vidieť jadierko, podstatu veci, kvôli mnohokrát ani nie krásnej, ale hlavne väčšej škrupine.
Pripomína mi to ľudí chodiacich skoro celý deň s walkmanom na ušiach. Počúvame len svoju obľúbenú, už dávno otrepanú „muziku“ namiesto toho, aby sme položili ucho na tepnu každodenného života a pokúsili sa konečne pochopiť jeho rytmus, jeho melódiu.
Jano Mráz, Mníchov
Evanjelická cirkev v Slovenskom Komlóši usporiadala v auguste neďaleko mesta, na samote Kopáncspuszta, v poradí štvrtý päťdňový evanjelický tábor pre žiakov základných škôl. Záujem o tábor prejavilo okolo šesťdesiat deti, väčšina zo Slovenského Komlóša, ale boli medzi nimi aj žiaci budapeštianskej slovenskej základnej školy. Vedúcim tábora bol evanjelický farár Atila Spišák, ktorému pomáhali mladí členovia evanjelických cirkevných zborov z Peštianskej a Békešskej župy. Po príchode k zrúcaninám rímskokatolíckeho kostola z XV. storočia deti umiestnili v stanoch. Každý deň začal pobožnosťou. Pred obedom si vypočuli tematické učenia, naučili sa náboženské piesne a potom rozobrali tému týždňa Hravo o Biblii. Poobede vo voľnom čase hrali futbal, alebo odpočívali, aby sa potom mohli lepšie sústrediť na popoludňajšie učenie a pobožnosť. Program sa zvyčajne skončil večer okolo ôsmej hodiny. Počas tábora si deti vyskúšali lukostreľbu, veľa kreslili, maľovali a tvorili v rámci remeselníckej dielne. V Dome remesiel v Slovenskom Komlóši ich komlóšske ženy naučili základy tkania, vyšívania, výroby papiera. Zároveň si mohli vyskúšať, ako treba robiť náramky z korálikov, vázy z hliny atď. V čase horúčav išli na kúpalisko, kde sa mohli vyšantiť. V tábore nocovalo približne tridsať žiakov, ostatní chodievali na noc domov. Aby sa deti zoznámili aj s miestnou gastronómiou, niektoré ženy im piekli koláče a zákusky. Nezabudnuteľným programom bolo varenie kotlíkového guľáša. Po jeho skonzumovaní deti spolu s rodičmi nadšene spievali náboženské piesne, ktoré sa naučili v čarovnom prostredí v Kopáncspuszte.
Andrea Szabová Mataiszová
Leto sa končí, turisti poodchádzali domov. Tu v Maďarsku ich neuniesol nikto, zato sa dá predpokladať, že oni si odnášajú nevšedné zážitky. Napríklad tí, ktorí sa motali poslednú augustovú sobotu na Námestí hrdinov v Budapešti, mali vyslovene šťastie. Taký echte ungariše folklór pod holým nebom v tejto historickej scenérii často nevidno (inde áno). Starí, noví, najmä však staronoví gardisti si pripomínali v známych krojoch prísahu na tomto istom mieste spred 5 rokov. Čierny pruclík, leventovské čapice, baganče, červeno-biele pásikavé šatky a výšivky, sem-tam aj obmena v podobe zelenej vesty a nohavíc. Choreografia jednoduchá: mašírovanie a postávanie v pevných šíkoch. Z času na čas výkriky žiadajúce od Pána Boha „Krajšiu budúcnosť!“ Takže turisti, ktorí si ich tu vyfotili, mali šťastie. Keby boli holdovali, napríklad, modernému dedinskému či vidieckemu turizmu v obci Csókakő, neboli by videli žiadneho gardistu, hoci sem ohlásili svoje folklórne slávnosti. Boli tam však húfy iných uniformovaných ľudí - policajti, ktorí boli okabátení. Nemali čo rozháňať, ak vôbec mali tento zámer, pretože inde, v mestách Cegléd či Devecser, sledovali mašírovanie gardistov pomerne nečinne. Čo však neznamená, že kompetentný minister nemohol vyhlásiť akciu v Csókakő za úspešnú. Členovia policajného zboru aspoň spoznali tento malebný kraj (aj s hradom) v severozápadnom cípe župy Fejér...
Turistov v Maďarsku teda neuniesol nikto. Zato maďarských turistov v Damasku uniesli sympatickí protivládni bojovníci, lebo si mysleli, že pracujú pre nenávidenú vládu mladého Asáda. Ako si to však mohli myslieť?! Veď sa len prechádzali po starobylých uličkách jednej z kolísok starej civilizácie, v rukách mali (zrejme) vôdzku a na jej konci psa. Veď to boli cvičitelia psov, a prečo by nechodili po turistických znamenitostiach so svojimi miláčikmi? Podľa mňa sa prezradili sami (ako ruský agent v nemeckom zajatí, lebo držal cigaretu smerom do dlane, aby mu ohrievala ruku). Vykračovali si po Starom meste, možno pri Omajádovej mešite pravdepodobne príliš rázne, aj pohľad museli mať hustý, ramená a šije široké - veď to boli niekdajší policajti! Ktorí si odskočili na pozvanie kamaráta do Sýrie, kde zúri občianska vojna. Takže nečudo, že si ich únoscovia poplietli, nemohli tušiť, že ide o mierumilovných maďarských turistov. A tak, keď si po nich prišlo komando z antiteroristického strediska v Budapešti, sa únoscovia vyľakali, takže za rukojemníkov nič nechceli. Pre priateľské vzťahy medzi Maďarskom a budúcou, poasádovskou vládou v Damasku, to bude dobrý štart. Apropo! Arab práši z okna koberec v centre Damasku. Kamarát sa ho zdola pýta: Čo je, Ali, nemôžeš naštartovať?
Maďarsko pred piatimi rokmi položilo základy novej tradície - vždy na jar vyhlási priemyselná komora cukrárskych majstrov na základe konkurzu tortu krajiny, ktorú pripravia k Dňu sv. Štefana podľa zverejnenej receptúry vo viac ako 150 cukrárňach po celom Maďarsku. Zámerom iniciátorov bolo prispieť k tomu, aby ľudia oslavovali 20. augusta výročie založenia štátu aj ako rodinný sviatok jednotnou tortou podľa pôvodnej maďarskej receptúry.
V tomto roku teda už šiestu tortu krajiny mohli za symbolickú cenu ochutnať účastníci osláv na Ulici maďarských chutí v Budapešti. Po celý rok však bude figurovať v ponuke mnohých cukrární po celej krajine.
V roku 2007 sa nositeľom tejto novej formy spolupatričnosti stala torta s vtáčím mliekom, v roku 2008 satmárska slivková, o rok na to torta s pándockými višňami, v roku 2010 torta zo slivkových knedieľ, minulý rok torta z prosa s kecskemétskymi marhuľami. V tomto roku sa rozhodli cukrári v záujme zdravej výživy pripraviť dve obmeny jablkovej torty -jednu obyčajnú a jednu so zníženým obsahom cukru. Takto vybrali z 35 nominovaných makovú tortu so sabolčskými jablkami a jablkovú s egrešmi so zníženým obsahom cukru, vhodnú aj pre diabetikov.
Prinášame vám zjednodušené recepty tort krajiny, aby ste si ich mohli aj vy upiecť! Ale začneme „dozadu“, teda najprv si vyskúšajte tohoročné.
Potrebujeme
Cesto: 12 bielkov, 330 g cukru, 200 g mletého maku, 67 g sladkej strúhanky z vianočky, 132 g strúhaných jabĺk, citrónovú kôru.
Krém: 6 dl mlieka, 133 g cukru, 70 g kukuričného škrobu, 3 žĺtky, 250 ml šľahačky, dreň z tretiny vanilkového lusku.
Plnka: 500 g strúhaných jabĺk, 50 g masla, 5 g škorice, šťava z 2 citrónov.
Postup:
Bielka vyšľaháme s cukrom a pridáme mak, strúhanku citrónovú kôru a jablká. Rozdelíme na 6 častí a po jednej upečieme vo vymastenej a pomúčenej forme pri teplote 200 stupňov Celzia za 12-14 minút.
S troškou mlieka vymiešame škrob a žĺtky. Zvyšok mlieka dáme zohriať s vanilkovou dreňou a cukrom a za stáleho miešania pridáme žĺtky so škrobom. K vychladnutému trochu tuhšiemu krému pridáme ušľahanú šľahačku. Jablká ošúpeme, postrúhame, posypeme cukrom, zalejeme šťavou 2 citrónov, pridáme škoricu a necháme dusiť na masle.
Pri plnení používame vychladnutý krém a plnku, a to striedavo. Najprv krém, potom jablkovú plnku. Necháme trochu odstáť a zvyškom krému potrieme boky a vrch torty. Ozdobíme mletým makom a kúskami jabĺk, ktoré tiež chvíľu podusíme s citrónovou šťavou a trochou cukru a z jednej strany obalíme v mletom maku.
Potrebujeme:
Cesto: 2 vajcia, 100 g brezového cukru, 50 g eritritolu (umelé sladidlo), 175 g celozrnnej múky, 50 g mletých orechov, 320 g strúhaných jabĺk, 25 g ovsených vločiek, 40 g roztopeného masla, kôru a šťavu z jedného citróna, štipku soli, škorice a kypriaceho prášku.
Krém: 190 g figového cukru, 50 g eritritolu, 300 g jabĺk, kôru a šťavu z jedného citróna, 50 g masla, jeden žĺtok, 80 g opražených mletých orechov, vanilkový lusk, 350 g šľahačky, 30 g bielej čokolády, Diabella Málta, 40 g želatíny.
Egrešové pyré: 300 g egrešov, 15 g eritritolu, 7,5 g pektínu.
Postrúhané jablká zalejeme citrónovou šťavou a pomiešame s ovsenými vločkami. Celé vajce vyšľaháme s cukrom a sladidlom, pridáme jablká a suché prísady a nakoniec maslo. Rozdelíme na tri časti, každú upečieme zvlášť vo vymastenej a pomúčenej forme 18 minút pri teplote 200 stupňov Celzia.
Egreše dáme variť s dvoma tretinami sladidla a potom rozmixujeme na pyré. Zvyšné sladidlo rozmiešame s pektínom a pridáme do masy, keď začne vrieť. Necháme vychladnúť.
Jablká do krému pokrájame na hranolky, zalejeme citrónovou šťavou. Z figového cukru pripravíme karamel a pridáme maslo. Na tejto zmesi mierne podusíme jablká. Scedíme a do šťavy dáme variť dreň z vanilkového lusku, a pridáme žĺtok. Po zovretí pridáme vo vode rozpustenú želatínu a po vychladnutí aj čokoládu, opražené orechy a ušľahanú šľahačku.
Pri plnení začíname s egrešovým pyré, na ktoré navrstvíme karamel, ktorým potrieme aj vrch torty. Ozdobíme opraženými orechmi.
(ef)
Na mŕtvom ramene rieky Kereš bolo v prvú augustovú sobotu veľmi rušno. V Sarvaši odštartovali v poradí 15. maratón kanoistov. Oproti minulým rokom nastali organizačné zmeny. Doposiaľ pretekári prenášali dvakrát kanoe z mŕtveho ramena na živú vodu, niekedy museli čakať aj na kompu, aby mohli pokračovať v plavbe. Keďže pri Sentandrášskej priehrade prebiehajú stavebné práce, organizátori zmenili trasu. Merala 21 kilometrov a smerovala do Békešského Sv. Ondreja, kde bolo pri hrádzi bójou vyznačené miesto. Tu pretekárov registrovali podľa štartového čísla. Pri bóji sa otočili a veslovali späť do Sarvaša. Ráno od ôsmej do deviatej hodiny sa nominovalo 139 súťažiacich. Každý účastník dostal tričko s emblémom, minerálnu vodu a obedový lístok.
Hlavným organizátorom bol pán Štefan Bodnár.
Na 43 kanoe veslovali pretekári z rôznych končín Maďarska. Súťažilo sa v kategóriách profesionáli a amatéri. Štart a cieľ bol na mestskej pláži. Vo veľkej horúčave nebolo jednoduché zdolať v kanoe 21 kilometrov. Hlavne pod mostom pri Výskumnom ústave rybárskom bol taký silný prúd vody, že niektorí pretekári sa radšej rozhodli preniesť cez tento úsek kanoe po súši, čím však stratili veľa času. Zážitkom bolo veslovať v krásnom prostredí, každému z nás dobre padlo povzbudzovanie rekreantov. Ani rybári sa nehnevali, že museli vybrať udice z vody.
Slovenskú základnú školu v Sarvaši reprezentovali učiteľky Anika Podaniová a Zlatica Lišková, s priateľmi Zuzanou Szitovou a Paľom Frankom. Oni zdolali trať za 2 hodiny a 20 minút, čím zlepšili svoj vlaňajší výkon o 20 minút. Žiak Zeeshan Malík so svojím starým otcom Pavlom Védom skončili v kategórii amatérov na peknom 3. mieste. Pani učiteľka Mária Mravíková mala veľkú radosť zo svojho vnuka Atilu Radiča, ktorý so svojím otcom vyhrali svoju kategóriu, v ktorej bolo 16 lodí a Atilu odmenili aj ako najmladšieho pretekára (9 rokov). Lucia Pappová z Budapešti (10 rokov) sa stala majiteľkou veľkého darčekového koša, ktorému sa veľmi radovala.
Rekord vytvorila posádka profesionálov z Békešskej Čaby a Gyuly - vzdialenosť zdolali za 1 hodinu 55 minút a 44 sekúnd (L. Kopányi, F. Polgár, Z. Iványi a M. Locskai).
Najlepší pretekári v každej kategórii dostali medaily a tričká, ktoré im odovzdala vedúca športového oddelenia mesta Sarvaša Katarína Giriczová. Po vyhlásení výsledkov nasledoval spoločný obed: perkelt zo sumca a tvarohové rezance. Usporiadatelia sa pred ukončením úspešnej akcie poďakovali všetkým účastníkom i sponzorom.
Zlatica Lišková
Kétšoproň v tomto roku oslavuje 60. a tamojší spevácky zbor Horenka 10. výročie vzniku. Obecné zastupiteľstvo, slovenský zvolený zbor a jubilujúci Folklórny spolok Horenka pri tejto príležitosti usporiadali od 17. do 20. augusta obecné dni spojené s oslavami sv. Štefana.
Oslavy sa začali slávnostným zasadnutím poslaneckého zboru, na ktorom vyznamenali starostu obce Sándora Völgyiho. Pán starosta prišiel do obce v roku 1987 ako pedagóg, učil v miestnej základnej škole. Zakrátko sa zapojil aj do športového života osady. Jeho žiakmi boli členovia reprezentačného hádzanárskeho mužstva Gábor Ancsin a Tibor Petrovszki, viacerí vynikajúci atléti a odborníci v oblasti športu. Od roku 1990 je poslancom a od roku 1996 starostom obce. K jeho menu sa viažu dôležité infraštruktúrne a inštitučné zmeny v Kétšoproni.
Obecné dni pokračovali v sobotu i v rímskokatolíckom kostole odhalením a vysvätením pamätnej tabule na pamiatku obetí svetových vojen. Nasledovala súťaž vo varení, v ktorej porota vyzdvihla tri skupiny. Tím Gábora Ancsina dostal uznanie za paprikáš zo sumca, kolektív Pála Szebegyinszkého zhotovil vynikajúci baraní perkelt a skupina s názvom Borzsongás uvarila fazuľový guláš.
V rámci obecných dní sa 19. augusta konal folklórny festival. Prítomným sa v mene organizátorov prihovoril starosta obce Sándor Völgyi, ktorý zvlášť privítal generálneho konzula SR v Békešskej Čabe Štefana Daňa, parlamentného poslanca, primátora Békešskej Čaby Gyulu Vantaru, predsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženku Egyedovú Baránekovú, , regionálnu zástupkyňu ZSM Annu Szigetiovú Szántaiovú, bývalú národnostnú referentku mesta Békešská Čaba Helenu Somogyiovú, vedúcu Slovenského klubu v Békešskej Čabe Alžbetu Ančinovú a delegácie zo Slovenska a z Rumunska. Slovo od neho prevzal Gyula Vantara, ktorého príhovor tlmočila do slovenčiny predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová. - Dostal som pozvanie na folklórny festival, ale z pozvánky som videl, že dnes oslavujeme viacero jubileí. Obec tohto roku oslavuje 60. výročie svojho vzniku, spevácky zbor Horenka 10. výročie svojho založenia a pán starosta 50. narodeniny. Toľko významných udalostí v živote jednej osady je naozaj dôvodom na oslavu. Je pre mňa veľkou cťou, že môžem byť účastníkom festivalu hudobných kapiel, tanečných súborov a speváckych zborov. Veľmi sa teším, že sa tu zachovali slovenské tradície. Som pyšný na to, že v Békešskej Čabe a na jej okolí už dlhé stáročia žije popri sebe v pokoji viac národnosti. Táto pestrosť preniká do našej kultúry a gastronómie, ktorú treba ukázať aj iným ľuďom. V Kétšoproni žijú takí občania, pre ktorých je dôležitá budúcnosť obce. Ako parlamentný poslanec som presvedčený, že všetky obce na okolí Békešskej Čaby sa musia rozvíjať spolu so župným sídlom. V záujme toho musíme spolu myslieť a plánovať, aby sme dosiahli naše spoločné ciele, - povedal Gyula Vantara. Na jeho slová nadviazal generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo, ktorý taktiež zablahoželal všetkým jubilantom. - Som rád, že do Kétšoproňu zavítali aj hostia z partnerského mesta z Hriňovej a zúčastňujú sa na tomto folklórnom festivale spolu s partnermi z Rumunska. Som rád, že Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí značnou finančnou čiastkou prispel k úspešnému usporiadaniu tohto festivalu, k tomu, aby ste sa na ňom dobre cítili, - povedal Štefan Daňo.
V nasledujúcom programe vystúpilo osemnásť folklórnych telies z Békešskej župy, z Hriňovej zo Slovenska a z Dorobanti z Rumunska. Oslavy skončili koncertmi známych maďarských skupín.
Andrea Szabová Mataiszová
Obecná samospráva v Lucine usporiadala 25. augusta tradičný obecný deň. Séria programov sa začala evanjelickou bohoslužbou, na ktorej slovo Božie kázal miestny evanjelický farár Péter Málik. Na javisku pred oblastným domom uviedli kultúrny program členovia evanjelického cirkevného speváckeho zboru. Prítomných v mene organizátorov privítal starosta obce Gyula Bakos, ktorý hovoril predovšetkým o nastávajúcich zmenách. Ako povedal, od 1. januára bude prevádzkovateľom miestnej základnej školy štát. Pán starosta poznamenal, že zmena sa bude týkať aj ich obecnej samosprávy, pretože od 1. januára osady s menej ako 2000 obyvateľmi nebudú mať samostatný obecný úrad, ale budú patriť pod okresné úrady.
V nasledujúcom kultúrnom programe vystúpili miestni škôlkari a žiaci základnej školy, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Po programe najmenších obyvateľov sa uskutočnil koncert populárnej hudby, vystúpenie pávieho krúžku z Kazáru, brušný tanec a rodinný kvíz. Program sa skončil pouličnou veselicou s kapelou Ötlet.
Ako sprievodné podujatia boli pripravené remeselnícke dielne, možnosť zajazdiť si na koni a ochutnávka tradičných slovenských jedál. Miestni Slováci podávali záujemcom kapustové halušky.
Andrea Szabová Mataiszová
Keď august, tak dedinský deň - nielen vedia, ale si ho aj nárokujú občania mesta Orosláň. 25. augusta bola najteplejšia tohoročná sobota, ortuť teplomera sa vyšplhala na 36ºC, ale usporiadatelia v poradí 18. dedinského dňa v Orosláni - miestna slovenská samospráva a Spolok pre ochranu dedinskej kultúry a tradícií - nedbajúc na horúčavu kontrolovali, či je všetko pripravené podľa plánov a vítali hostí zo spriatelených obcí a miest z domova i zo Slovenska. Srdečne sa zvítali so starostom obce Kozárovce Jozefom Majerom, hlavnou kontrolórkou mestského úradu Alžbetou Sedliačikovou a členom kultúrnej komisie samosprávy mesta Šaľa Ladislavom Košičárom.
Už ráno jeden za druhým prichádzali účastníci súťaže vo varení do Slovenského pamiatkového domu, rozložili si veci v tieni stromov a dali sa do práce. Varili svoje obľúbené jedlá. Tohto roku sa nominovalo 9 skupín, ktoré mali do dvanástej hodiny dokončiť prácu a vzorky predložiť prísnej trojčlennej porote. Nebudeme vás napínať a prejdeme k podstate veci - súťaž vyhral baraní guláš miestneho gazdu Tomáša Smileka.
Zatiaľ si v stodole účastníci osláv pozerali výstavu ovocia, zeleniny a ručných prác a do hlasovacej urny vložili svoje hodnotenia. Exponáty dodalo 17 pestovateľov a aranžérov. Autori troch najkrajších kompozícií získali vecné a peňažné odmeny, ostatní dostali diplom a keramiku od miestneho umelca Štefana Ličku.
Diplomy a exotické rastliny od sponzora - záhradníka prevzali aj majitelia troch najkrajších predzáhradiek v meste.
Najteplejšie však bolo členkám slovenského klubu, ktoré sa cely deň zvŕtali okolo kotlov, v ktorých varili bravčový guláš pre 300 hostí. Na želanie minuloročných účastníkov robili aj zemiakové lángoše, krumpľovú babu a v peci, ktorú dala urobiť slovenská samospráva, piekli mäso - bravčové pliecko. O jedlo bolo teda postarané a o konzumentov tiež nebola núdza.
V krojovanom sprievode spevom i tancom privolávali divákov deti slovenskej ľudovej tanečnej skupiny Bránička z Oroslánu, spevácka skupina Vértes-Gerecse, ženská spevácka skupina Lipka a mužská spevácka skupina Matičiar z Kozároviec, folklórna skupina Cerianka z Loviec a folklórna skupina Kopa z Myjavy.
Pri pamätníku našich slovenských predkov všetky skupiny a hostia položili kvety a vence a na javisku za spoluúčinkovania mládežníckej dychovej Krídlovka zaspievali hymnu Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia tejto zemi…
Kultúrny program otvorili a návštevníkov privítali primátor mesta Orosláň Karol Takács a za Celoštátnu slovenskú samosprávu riaditeľ hospodárskej spoločnosti Legatum Juraj Ando, ktorý poukázal na húževnatú prácu miestnej slovenskej samosprávy za zachovanie pamiatok svojich predkov, za zachovanie slovenského slova, v prospech miestnych Slovákov a slávnostne odovzdal do rúk jej predsedníčky Alžbety Szabovej dlho očakávané leporelo o Slovenskom pamiatkovom dome.
Vystupujúci zožali obrovský úspech, ovácie nemali konca-kraja. Po slovenskom programe, o ktorý sa postarala slovenská samospráva, na pódium rad radom vystúpili miestne skupiny zumby, brušné tanečnice, tanečná skupina Silluette a známa skupina United.
Pre záujemcov pripravili organizátori tombolu a toto, pre deti program v miestnej škôlke. Ocenenie Za oroslánsku kultúru tohto roku dostali kvetinárka Ida Turbuczová a gazda Michal Kostál.
Na priečelí kultúrneho domu F. Rákócziho II. odhalili pamätnú tabuľu pani Márie Vargovej, laureátke najvyššieho slovenského vyznamenania v Maďarsku z roku 2001, keď Orosláň oslavoval 300. výročie príchodu našich predkov na toto územie a v tom istom roku dostala aj titul Čestný občan mesta Orosláň.
Na druhy deň v evanjelickom kostole slúžila slovo Božie slovenská farárka zo Sarvaša Alžbeta Nobiková za spoluúčasti miestnej farárky Etelky Farkasovej.
Na dedinskom dni sa zúčastnilo niekoľko tisíc návštevníkov z domova i zo zahraničia.
Betka Szabová
Už desiaty raz usporiadal Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena týždňové sústredenie na Slovensku, tento krát v Blatnici pri Martine.
Blatnica... Kraj ako v rozprávke, jednoduchými slovami sa ani opísať nedá. Treba ho vidieť na vlastné oči. Čistý čerstvý vzduch, vôňa pokosenej trávy, šum lesov, tichučko, v ktorom vyruší človeka nadránom iba vtáčí spev. Celá dedina ozdobená kvetmi, každý dom čistučký, obriadený, akoby čakal iba na hosťa. Na ulici ani jedna duša, ani cez deň, ale ani vo večerných hodinách. Pravda je, že každý deň boli futbalové zápasy - asi preto sedeli chlapi doma pred televíznymi obrazovkami.
Dvadsať členov zboru po pravidelnej niekoľkohodinovej predpoludňajšej skúške sa tešilo poobedňajšej prestávke. Niektorí si dopriali krátky spánok, ale väčšina sa vybrala na prechádzku do dediny. Každý deň sme sa nechali prekvapiť zaujímavosťami.
Za tento týždeň sme sa naučili veľa nových skladieb, ktoré si budeme v zime precvičovať a zdokonaľovať sa v ich prednese. Zároveň sme si pripravili 40-minútový program, s ktorým sme vystúpili v evanjelickom kostole v Martine, kde nás tamojší spevácky zbor a veriaci veľmi milo privítali a pohostili.
V Martine sme navštívili aj hlavnú budovu Matice slovenskej, kde sme si vypočuli zaujímavú a podrobnú prednášku o histórii Matice slovenskej. Každý člen dostal vzácny darček, za ktorý sme sa poďakovali pesničkou.
Budapeštiansky Slovák
Koncom augusta sa v sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy zišli predstavitelia šiestich inštitúcií nášho najvyššieho voleného zboru, aby prerokovali aktuálne otázky. Rokovanie viedli predseda CSS Ján Fuzik a vedúci úradu Ondrej Horváth.
Na rokovanie prišli vedúci predstavitelia Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, Slovenského osvetového centra, Slovenského dokumentačného centra, Slovenského divadla Vertigo, Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum a Slovenského pedagogického metodického centra, ako aj pracovníci úradu CSS. Po stretnutí sme požiadali o rozhovor predsedu CSS Jána Fuzika.
- Stretnutie inicioval vedúci úradu CSS Ondrej Horváth, zúčastnili sa na ňom predovšetkým vedúci kultúrnych a nie školských inštitúcií. K rokovaniu došlo aj preto, lebo od tohto roku sa zmenili niektoré právne a finančno-organizačné predpisy. Tieto naše inštitúcie, ktoré sú registrované štátnou pokladňou, teda majú vlastné registračné čísla, od tohto roku majú mať aj samostatné daňové čísla a bankové účty. Na budúci rok sa aj rozpočet má zostavovať na základe inej filozofie. Jednotlivé inštitúcie by mali prezentovať, aké úlohy budú mať, keďže bude financovanie úloh. Teda zvyšuje sa ich samostatnosť a zodpovednosť. To znamená, že v rámci schváleného rozpočtu voľnejšie disponujú finančnými prostriedkami, ale nie sú samostatne hospodáriacimi inštitúciami. Ak by nimi boli, museli by mať vlastné finančno-administratívne jednotky, teda vlastného účtovníka a kontrolóra, čo sú obrovské náklady, ktoré by im viazali značnú časť rozpočtu. Nebolo by to racionálne. Aj v prípade Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, ktorý má približne 27-miliónový rozpočet. Už sme to vyskúšali a zistili sme, že je lepšie, ak sa ich agenda vybavuje v našom úrade. Kladie to väčšie úlohy aj na úrad CSS, lebo v budúcnosti bude treba registrovať všetko zvlášť, podľa vlastného účtu a pokladnice. Na stretnutí sme si pohovorili o tom, ako to bude fungovať. Ale hovorili sme aj o tom, ako sa naše inštitúcie môžu uchádzať o rôzne granty.
Zo spomínaných zmien vyplýva nutnosť modifikovania zakladajúcich listín týchto inštitúcií, čo musíme predostrieť Valnému zhromaždeniu. Právnik CSS už vypracoval nové verzie, ktoré sme predložili vedúcim inštitúcií na pripomienkovanie. Hovorili sme aj o marketingu CSS a našich inštitúcií. Zistili sme, že práve tie obrovské úlohy, ktoré nám dáva náš inštitučný systém, vrátane škôl, vytvára zo samosprávy a z jej úradu skôr úradnícku zložku. Nás administratívna práca natoľko zaťažuje, že možno menej času zostáva na zviditeľňovanie našej práce, práce našich inštitúcií, našej webovej stránky, teda na marketing. Hovorili sme o tom, ako by sa to malo v budúcnosti vylepšiť. Pravdepodobne budeme na tú úlohu potrebovať odborného pracovníka. Zdá sa, že tí ľudia, ktorí tu pracujú, túto úlohu nestačia plniť. Pritom si uvedomujeme, že by to bolo naozaj veľmi potrebné. Hovorili sme aj o tom, že naše inštitúcie by mali viac zviditeľňovať CSS. Myslím si, že vo verejnosti nie je dosť zakorenené, že ide o inštitúcie, ktoré prevádzkujeme, ktorým zabezpečujeme rozpočet a vôbec ich chod. Určite vypracujeme marketingovú stratégiu a vizuálnu stránku ešte v tomto roku. Teraz budeme uzatvárať nové zmluvy o spolupráci s týmito inštitúciami a tam by sa už nový marketing mal prejaviť. Napríklad ako budú povinné tieto inštitúcie na svojich podujatiach prezentovať svojho prevádzkovateľa. Nakoniec sa hovorilo o zosúlaďovaní časových termínov jednotlivých podujatí, aby sa nekrižovali. Chceli by sme, aby stretávania sa vedúcich inštitúcií boli pravidelné, - povedal predseda CSS Ján Fuzik.
Účastníci rokovania uvítali možnosť hovoriť o spoločných záležitostiach, problémoch a otázkach. Vo voľnej diskusii dostali priestor názory súvisiace s budúcim smerovaním nášho verejného života, ako aj praktické problémy, ktoré sa vyskytujú v priebehu činnosti jednotlivých inštitúcií a ich spolupráce s úradom CSS a jeho hospodárskym oddelením.
Andrea Szabová Mataiszová