Tohto roku sa jubilejný piaty ročník celoštátnej súťaže Zväzu Slovákov v Maďarsku Slovenský škovránok začal regionálnym kolom v Békešskej župe. Sólisti, spevácke zbory, folklórne skupiny a hudobné kolektívy sa zišli 1. septembra v Kultúrnom dome v Kétšoproni. Hostiteľom bol miestny spevácky zbor Horenka, moderátorkou podpredsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Anna Szigetiová Szántaiová. V porote sedeli známi odborníci: etnografka Anna Divičanová, bývalý šéfredaktor rozhlasovej stanice Bartók István Alföldy-Boruss a etnograf zo Slovenska Juraj Matiáš.
Súťažnú prehliadku uviedol spoločný spev hymnickej piesne Daj Boh šťastia..., potom privítal prítomných starosta hostiteľskej obce Sándor László Völgyi. Predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková hovorila o dôležitosti organizovania podobných stretnutí. Už na začiatku piateho ročníka možno konštatovať, že systematickosť prináša svoje ovocie, z roka na rok rastie úroveň produkcií. Potom sa predstavili jednotliví súťažiaci, všetci s piesňami miestneho zberu.
Zvláštnosťou tohto regiónu je používanie citary ako sprievodného hudobného nástroja. Novinkou bola v tomto roku pestrosť v používaní ďalších hudobných nástrojov, napr. kombinácia harmoniky a citary, klarinetu a husieľ a folklórny súbor z Malej Tarče sprevádzala celá ľudová sláčiková kapela. Bolo potešiteľné, že v niektorých zboroch účinkovali spolu s dospelými aj deti. Anna Divičanová s radosťou konštatovala, že hoci sa už desaťročia nachádzame v 24. hodine, ešte stále sa v Békešskej župe nájdu nové autentické piesne a balady. Juraj Matiáš poďakoval skupinám za výber pôvodných dolnozemských piesní. Bol spokojný so zostavením krojov, mal len jednu pripomienku - pri krojovanom vystúpení si ženy musia upraviť vlasy pod čepce alebo pod šatky.
Podľa odbornej poroty na vystúpeniach badať očividný kvalitatívny rast. Vidno, že účastníci súťaže berú vážne pripomienky odborníkov a akceptujú ich. Za najväčší prejav uznania možno pokladať tvrdenie, že mnohí by obstáli v hocijakej súťaži v Maďarsku i na Slovensku.
V tomto regionálnom kole porota odovzdala 2 strieborné a 7 zlatých diplomov. Strieborného škovránka dostali spevácke zbory z Kondorošu a z Čabačudu. Zlatého škovránka prevzali spevácky zbor Horenka a citarová kapela Rosička z Kétšoproňu, spevácke zbory Čabianska ružička a Orgován z Békešskej Čaby, spevokol Borouka z Telekgerendášu, Slovenský páví krúžok z Poľného Berinčoka a Tanečný súbor Panónia z Malej Tarče. V sólovom speve získala Zlatého škovránka vedúca speváckych zborov Čabianska ružička a Orgován Ildika Očovská.
Na záver Ruženka Egyedová Baráneková odovzdala skupinám slnečnice z keramiky v nádeji, že sa Slováci v Maďarsku obrátia k slovenským piesňam a slovenskej kultúre tak, ako sa otáčajú slnečnice smerom k slnku.
Ildika Očovská - vzs
Minulý rok v lete som strávila nezabudnuteľný týždeň v Bukovýсh horách, kde som našla mnoho zemepisných názvov, ktoré majú slovanský pôvod. Prešiel rok - a naša rodina sa opäť vybrala na výlet do vápencových skál Severného stredohoria. Hotel sme si tentokrát rezervovali v Jávorkúte. Tak ako vlani, aj teraz som začala na mape vyhľadávať slovanské názvy. Teraz som však už nebola taká úspešná. Nenašla som slovanské výrazy v okolí Jávorkútu, ani na celej náhornej plošine. Podľa toho Slovania v tejto oblasti nesídlili. Radšej si vybudovali obydlia na úpätí hôr, podobne ako Huni a Avari, s ktorými tam žili v symbióze. O niečo ďalej, na okraji plošiny medzi horami, ktoré objímajú planinu, už slovanské názvy nájdeme. Na sever od Jávorkútu a od vrchu Jávor sa rozprestiera údolie Garadna (Hradná). V tomto údolí sa objavili Slovania už ako Slováci v 18. storočí. Vtedy tu kováčsky majster Henrik Fazola z Nemecka vybudoval hutu na výrobu železa. Narodil sa v roku 1730 vo Würzburgu. So svojím mladším bratom Lénárdom sa tam vyučil za kováčskeho majstra a potom prevandrovali Európu. Keď mal Henrik 28 rokov, usídlili sa v Uhorsku a začali tu stavať huty i hámre. V maši (to je nemecké pomenovanie huty, resp. závodu na výrobu kovov z rúd a na ich ďalšie spracúvanie) boli zamestnaní nemeckí i slovenskí robotníci, ktorí so svojimi rodinami vybudovali dedinku okolo huty. Jeho syn postavil ďalšiu hutu o necelých päť kilometrov východnejšie. Hoci tieto fabriky už dávno nefungujú, mená dedín Ómassa a Újmassa dodnes pripomínajú ich hutnícku minulosť. Juhozápadne od dediny Ómassa sa tiahne horský hrebeň Borovňák. Tento názov určite pochádza od Slovákov žijúcich v Ómassi.
V južnej časti pohoria sa rozprestiera horský hrebeň Zsérci-Nagy-Dél s tromi štítmi s južnými svahmi, vysokými vyše 850 metrov. Vzdušnou čiarou o 15 kilometrov ďalej, pri južnom úpätí Bukových hôr, leží dedinka Zsérc, ktorej meno obsahuje aj názov spomínanej hory. Názov dedinky súvisí so slovom žiara. Keďže má južnú polohu, často je ožiarená slnkom. Predkovia Zsérčanov získali čistinky pre vybudovanie osady a pestovanie rastlín klčovaním lesov. Ženy sa zaoberali zbieraním a predajom kremeňov, ktoré sa používali pred vynájdením zápaliek na vykresávanie ohňa. Neskôr začali obyvatelia vyrábať drevené uhlie. Skrátka - život dediny je od založenia spätý so žiarami.
Na mape som sa zatúlala priďaleko. Vrátim sa k počiatočnému bodu - k Jávorkútu. Jeho pomenovanie označuje javorovú studňu na úpätí Javorového vrchu (Jávor-hegy) s výškou 626 metrov. Kilometer na severovýchod od prameňa chodníkom po modrej turistickej značke je Jávorkútska krasová jaskyňa. Neďaleko sa nachádza hájovňa, ktorá zohrala dôležitú úlohu v živote mojej mamičky.
Táto oblasť bola poľovníckym rajónom Kráľovskej pokladnice. Malebný kraj očaril grófa Istvána Bethlena - maďarského premiéra v rokoch 1921 - 1931. Miloval oddych v Bukových horách, preto tam dal koncom 20. rokov postaviť horáreň. Svoju lásku k tomuto kraju vyjadroval aj darmi, vďaka ktorým vybudovali v Lillafürede hotel Palota, lyžiarsky mostík a 12-metrový tunel, ktorý nazývajú Bethlenovou bránou. Hospodársky rozmach vytvoril pracovné príležitosti Slovákom z okolia. Keď jávorkútsku hájovňu znárodnili, Štátne lesníctvo severného Maďarska ju prerobilo na turistickú ubytovňu. V rokoch
Na jej pamiatku som sa rozhodla prejsť z Jávorkúta do Répašskej Huty. Na spiatočnú cestu som sa neodhodlala, lebo by som musela šliapať hore kopcom. Moja mama však túto túru v mladosti neraz absolvovala - dokonca v noci!
Na „Pamätnú túru Estery Offertálerovej“ som sa vybrala spolu s mojím bratom, jeho deťmi a mojimi dcérami. Všetci potomkovia mojej matky sa teda vybrali z obnovenej jávorkútskej hájovne, v ktorej je dnes reštaurácia, po zelenej turistickej značke na juh. Turistický chodník viackrát križoval lesnícku cestu. Išli sme popri jedľovom poraste a obdivovali 822 metrov vysoký vrch Nagy-kőris. Tu chodník zatáča na západ a strmo stúpa okolo lúk, obory a krasovej jaskyne. Pred stajňami lipických koní pri Csipkéskúte chodník po zelenej značke opäť zabočil na juh a viedol chránenou oblasťou Veľkej lúky (Nagymező) vo výške 800 metrov. Je to skutočne prekrásna vysokohorská lúka obsypaná kvetmi, ktorá najmä v letnom rozkvete očarí svojou pestrofarebnosťou. Žiaľ, v marci veľká časť lúky zhorela.
Plameňom padli za obeť borovicový porast, kosatec, medovka a množstvo iných vzácnych chránených rastlín, ktoré požiar zničil či poškodil. Príroda je však večná a má obdivuhodnú schopnosť obnovy. No roky potrvá, kým sa vážne poškodená flóra zregeneruje a rozkvitne vo svojej pôvodnej kráse.
Po krátkej chôdzi lúkou sa chodník zatočil do lesa na juhovýchod. Tu sa začína takzvaná Turecká cesta (Török út). Počas tureckej okupácie spájala mestá Jáger (Eger) a Diósgyőr. Bola to najkratšia trasa medzi dvomi hradmi a zrejme na nej panoval čulý ruch. Turistický chodník po zelenej značke medzi Garadnou a Felsőtárkányom prevažne kopíruje túto stredovekú cestu. Keď po nej kráčame, súčasne cestujeme v čase. Pri skale György-tető cesta zatáča na juho-juhozápad a klesá do Trojmedzia (Hármas-határ), odkiaľ sme pokračovali doľava po značke v tvare zeleného štvorca. Okolo vrchu Bánya-hegy turistický chodník vedie až po lúku János-rét a parkovisko, kde sa spája so štátnou cestou Jáger - Miškovec. Z asfaltovej cesty už miestami vidieť malebný obraz dedinky Répašská Huta. Na úpätí končiara Borostyán-tető sa chodník odpojí od asfaltovej cesty a po klesaní strmým úbočím vyústi do údolia, v ktorom, sa rozkladá Répašská Huta.
Veľmi rada by som pokračovala opisom okolia rodnej dediny mojej matky. Našla by som tu pozoruhodnosti, ako napríklad slovenské názvy okolitých kopcov, hrebeňov, svahov a údolí, ktoré nie sú na mape, pretože ich používali iba miestni obyvatelia. Na túto tému sa sústredím na budúci rok.
Ildika Očovská
Slovenská samospráva v Čemeri usporiadala v auguste už tradičnú ekumenickú hodinu modlitieb. Na túto príležitosť členovia voleného zboru pozvali do Slovenského domu aj Slovenky, ktoré dodnes nosia tradičný čemerský kroj. Organizátori by chceli, aby sa táto udalosť stala príležitosťou na oživovanie tradícií, zachovávanie zvykov predkov miestnych Slovákov. Na zdokumentovanie tejto nezvyčajnej tradície organizátori urobili aj skupinovú fotografiu „ňaňičiek“.
Božie slovo v lone prírody kázali rímskokatolícky farár József Görbe, evanjelický farár Gyula Johann a reformovaný farár Gábor Előd Esztergály. Po kázni zmiešaný zbor Vox Animi zaspieval niekoľko náboženských piesní. Neodmysliteľnou súčasťou hodinového programu bolo rozprávanie starých anekdot v podaní dirigenta miešaného zboru Lászlóa Takácsa. Prítomní pri príležitosti štátneho sviatku ochutnali nový chlieb, ktorý požehnal farár József Görbe a rozkrojili ho primátor mesta István Fábri a viceprimátor Attila Bíró. Nový chlieb rozdávali mladé tanečnice z miestneho Tanečného spolku Furmička.
Slovenská samospráva v Čemeri po ekumenickej hodine modlitieb usporiadala otvorenie výstavy krojovaných bábik. Na približne tridsiatich bábikách boli vystavené ľudové kroje nevesty, mariánske, dojčenské a slávnostné kroje a pôvodné zariadenie izby. Časť bábik je vo vlastníctve Slovenského domu, druhí časť si organizátori vypožičali od súkromných zberateľov. Výstava bude na jeseň inštalovaná v knižnici Istvána Sinku a v miestnej materskej škole.
(Alžbeta Szabová - aszm)
Samospráva IX. obvodu Budapešti usporiadala v dňoch 29. augusta až 2. septembra Jesenný festival pri príležitosti 220. výročia vzniku pôvodnej osady. V strede mestskej časti na Bakátsovom námestí stáli stánky, kde predávali svoje portieky remeselníci a na javisku sa predstavili občianske organizácie, divadlá a národnostné samosprávy pôsobiace v obvode.
Slovákov reprezentoval kyticou slovenských piesní Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena. Po jeho programe vítali záujemcov v stánku slovenského voleného zboru poslanci na čele s predsedom Mikulášom Bogárom a ponúkali ich pravými bryndzovými haluškami.
2. septembra sa uskutočnilo už tradičné podujatie Slovenskej samosprávy IX. obvodu - plavba loďou od Petőfiho mosta. Slovenský volený zbor vo Františkove sa rozhodol pred šiestimi rokmi pozývať Slovákov z Budapešti a okolia na takúto formu zábavy preto, lebo pozdĺž Dunaja sa nachádza množstvo budov, ktoré majú slovenské spojitosti. Doterajšiu prax, čiže výklad v slovenčine o budapeštianskych pamätihodnostiach, v tomto roku vystriedala hudba a spev. Hoci každý rok pozývali organizátori na loď aj nejaký folklórny alebo spevácky zbor, ktorý predniesol niekoľko pekných piesní, v tomto roku spev prevládal. O zábavu sa postaral Slovenský páví krúžok zo Santova. Kým loď vyplávala z prístavu, predseda hostiteľskej samosprávy Mikuláš Bogár informoval prítomných o aktivitách zboru a zároveň poznamenal, že počas dvojhodinovej plavby prejdú na severný koniec hlavného mesta. Členka slovenského zboru Mária Benceová pôvodom z Dabašu priniesla ukážku z tvorby šáranských žien - ručne vyšívanú nástenku. Ako povedala, majú už trinásť násteniek, ktoré zhotovili za posledné dva roky. Ponúkla možnosť zapožičania týchto násteniek na výstavu.
Santovských spevákov predstavila ich vedúca Terézia Kováčová a povedala, že prednesú niekoľko vojenských a ľudových piesní. Na záver svojho vystúpenia na žiadosť M. Bogára zaspievali aj pilíšsku hymnu, ktorú spolu s nimi spievali aj ostatní účastníci plavby. Spev sa neskončil ani po vystúpení, účastníci plavby spoločne spievali slovenské a maďarské ľudové piesne.
Na podujatí nechýbala ani tradičná ochutnávka bryndzových halušiek.
(ef)
Jedzte vtipné pečivo - budete mať dobrú náladu! Nie je to výzva z nejakého amsterdamského coffee-shopu, ale heslo vtipného pekára z Budapešti. Donedávna bol ešte vtipným vodičom autobusu BKV, ale ho vykopli, lebo sa vraj nevenoval dostatočne šoférovaniu a prehnane zabával cestujúcich. Aj v tejto rubrike som ho spomínal onoho času. Písal som aj o tom, ako informoval pasažierov, čo majú robiť, keby autobus začal horieť. Inokedy aj celkom seriózne robil sprievodcu po meste, recitoval práve sa hodiacu báseň, no predovšetkým zabával ľudí, ktorí mu neraz aj zatlieskali.
Na moju otázku, ako sa mu vodí, dostávam aj teraz originálnu odpoveď: - Je úplne isté, že nemám šéfa, čo má jednoznačnú výhodu - jestvuje menšia šanca, že človeka vykopnú.
Pred malou pekárničkou sa ešte nehadí nekonečný rad zákazníkov, veď má otvorené iba štvrtý deň. Ale Viktor nepopiera, že stavia na starom imidži. Aj letáky, ktoré plánuje zhodiť zo strechy domu, informujú o vtipnom pečive z pekárne vtipného vodiča autobusu na Tabakovej (Dohány) ulici 46.
Pomerne vážnejšie Viktor hovorí o tom, že sa zmenilo iba prostredie, v ktorom pracuje. Rovnako ako v autobuse, aj tu sa snaží byť milý. Prečo nie je nadurdený? - pýtam sa s falošnou naivitou. - Nuž preto, leto jem vtipné pečivo, - odpovedá a dodá: - Často ani nemáme príčinu, ale keď ráno vyjdeme na ulicu a všetci okolo nás sa mračia, tak prečo by sme sa nemali mračiť aj my? Keď však niekto ráno vojde do tejto pekárničky, pochopí, prečo má pekár dobrú náladu: lebo je a predáva vtipné pečivo!
So slivkovým lekvárom si prosí pár pečív pani Zsuzsanna z domu, ktorá poznala Viktora už z televízie. Teší sa mu, aspoň tu bude aj nejaký fešák medzi toľkými starými ženami. Tu sa skutočne všetci tešia, aj 80-ročná pani Kornélia, tiež z tohto domu. Dnes si ešte nič nekúpila. Akurát jej je ľúto, že onoho času dennodenne cestovala autobusom číslo 105, ale ani raz nestretla vtipného vodiča Viktora. Teraz si to môže vynahradiť. A Viktor je vďačný za záujem. Má pre ňu také makové pečivo, od ktorého nebude mať zuby makové...
Slovenská samospráva v Huti usporiadala 25. augusta Stretnutie pilíšskych slovenských osád. Na lúke za kostolom sa zišli najprv účastníci súťaže vo varení. Každý dostal hovädzie mäso, z ktorého varil paprikáš, perkelt, ale aj guláš, podľa vlastnej chute. Súťažné „práce“ potom hodnotila porota zostavená z predstaviteľov zúčastnených obcí. Stalo sa už peknou tradíciou, že cez leto jedna z najmenších pilíšskych slovenských osád Huť, ktorá administratívne patrí k Ostrihomu, usporadúva stretnutie, na ktoré pozýva predstaviteľov všetkých pilíšskych slovenských osád. Tradícia zapustila korene a v tomto roku prišlo z Čívu, Dorogu, Kestúca, Moďoróšu, Mlynkov, Perbaja, Santova, Sencváclavu a Šárišápu o niečo viac ako sto účastníkov.
Stretnutie sa začalo slávnostnou svätou omšou v miestnom rímskokatolíckom kostole, ktorú slúžili farár Farnosti Ostrihom-centrum Gábor Harmai a kaplán Bence Barabás.
Po duchovnom rozjímaní sa účastníci presunuli na lúku za kostolom, kde už rozvoniavali jedlá a lákali rozložené stoly s lavičkami. Prítomným sa v mene organizátorov prihovorila predsedníčka Slovenskej samosprávy v Huti Rozália Farkašová, ktorá privítala vedúcich slovenských volených zborov a občianskych organizácií a informovala ich o tom, že ich obec v tomto roku oslavuje 725. výročie založenia, preto sa tradičná súťaž bude niesť v znamení tohto jubilea. Prítomným sa prihovorila primátorka Ostrihomu Eva Tétényiová, ktorá poznamenala, že zachovávanie tradícií je veľmi dôležitá vec v každodennom živote. Zagratulovala osade k jubileu a zaželala, aby tamojší obyvatelia žili ešte aspoň toľko rokov spolu v dobrom porozumení. Prítomných pozdravila aj predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová, ktorá poznamenala, že ich zbor podporuje toto podujatie hlavne preto, lebo sa na ňom zúčastnujú mnohí Slováci žijúci v župe. „Hlavné je, že môžeme byť spolu a môžeme sa spoločne tešiť zo stretnutia. Máme spoločný jazyk, spoločné zvyky a sme priatelia. Kto chodí do Mlynkov na naše stretnutia medzi Vianocami a Silvestrom, ten už mohol počuť, že v poslednom čase sme si akosi pustili ruky. Vidíte, táto malá dedinka, kde žije asi 300 Slovákov, nám ukázala príklad, ako by sme sa mali stretávať,“ povedala predsedníčka župnej slovenskej samosprávy a dodala, že na oslavy jubilea obce priniesli darčeky v podobe piesní a tancov, ale najväčší darček dali práve Huťania tým, že poskytli obyvateľom pilíšskych slovenských osád možnosť stretnúť sa.
Po privítacích slovách sa začal kultúrny program, a to spoločným spevom: na javisko vyšli všetky zbory a spolu zaspievali pilíšsku hymnu v slovenskom a maďarskom jazyku.
Program uviedli členovia miestneho pávieho krúžku, ktorý v októbri tohto roku oslávi dvadsiate výročie svojho vzniku. Potom sa obecenstvu rad-radom predstavili speváci z Mlynkov, Čívu, Senváclavu a Kestúca. Bolo potešujúce, že do Hute prišli aj predstavitelia mladšej generácie: z Mlynkov to boli Laura a Vanesa Glückové a z Čívu členovia nedávno založenej Tanečnej skupiny Trnka, ktorým pri tanci spievali členky čívskeho pávieho krúžku. Kultúrny program ukončili tiež domáci speváci: zaspievali ľúbostné piesne, ktoré vyčarili nejednému účastníkovi slzy do očí. Po kultúrnom programe nasledovalo prekvapenie. Keď narodeniny, tak torta: účastníci stretnutia mohli ochutnať obrovskú tortu.
Ako plynul čas ľudia čoraz častejšie chodili okolo kotlov s pokrmom. Hovädzina sa však varí dlho, preto si chvíle čakania krátili rozprávaním sa. Pre deti organizátori postavili nafukovací hrad, ale mohli si aj bezplatne zajazdiť na koni.
Hotové jedlá ochutnala aj porota, členovia ktorej nevedeli, ktorú vzorku práve chutnajú, podávali im ich totiž v takých istých tanieroch, bez označenia. Porota, vedená predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Martou Demjénovou, rozhodla, že najlepšie jedlo pripravili Mlynčania, druhé miesto obsadili Huťania a na treťom sa umiestnili moďoróšski kuchári. Organizátori Stretnutia pilíšskych slovenských osád pripravili pre najlepších kuchárov užitočné darčeky do kuchyne. Porota udelila aj mimoriadnu cenu za pekné servírovanie, a to dorockým Slovákom.
Po obede nasledoval kvíz o histórii obce. Organizátori pri zariaďovaní dejiska pripevnili na osem stolov letáčiky s krátkou históriou Hute. Tí, ktorí ich našli, vyšli na javisko a prečítali text.
Takto sme sa dozvedeli, že región bol osídlený už v staroveku, v období Arpádovcov bol kráľovským loveckým územím. Ani táto oblasť sa nevyhla vpádu Tatárov. V roku 1236 Belo IV. daroval toto územie Pavlínom a v roku 1287 kráľ (Kun) Ladislav IV. tu založil pavlínsky kláštor. V období tureckých nájazdov kláštor aj dedinu zničili. Po dobití Budína v roku
Huť v súčasnosti udržiava priateľské styky so Svodínom a so Štúrovom na Slovensku. V roku 1985 dedina stratila samostatnosť, administratívne ju pripojili k mestu Ostrihom a dostala oficiálny názov Esztergom-Pilisszentlélek.
Od roku 1995 tu pôsobí slovenská samospráva a v obci nájdeme aj Dedinské múzeum, ktoré zachováva a zveľaďuje materiálne a kultúrne dedičstvo miestnych Slovákov.
Smutná správa pre Huťanov prišla v polovici augusta, keď vládny úrad (ktorý kvôli zlej finančnej situácii Ostrihomu prevzal prevádzku všetkých škôl pôsobiacich v meste) zahlásil, že zruší miestnu školu. Hoci v škole je v súčasnosti iba päť detí, ktoré navštevujú prvé štyri ročníky, Huťania sa nechcú vzdať tejto svojej inštitúcie. Rozhodli sa bojovať všetkými možnými spôsobmi. O snahe vládneho úradu a o aktivitách hutianskych Slovákov budeme informovať čitateľov v niektorom z ďalších čísel nášho týždenníka.
Stretnutie pilíšskych slovenských osád sa skončilo hudbou a tancom. O dobrú náladu sa postarali pilíšski hudobníci: Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho. Pilíšania sa rozchádzali v nádeji, že o rok sa znovu stretnú na lúke za kostolom v Huti.
Eva Patayová Fábiánová
V rámci série podujatí Týždeň slovenskej kultúry v Budapešti sa 3. septembra v Slovenskom inštitúte (SI) predstavilo maďarskej verejnosti slovenské mesto Brezno, ktoré je zároveň vstupnou bránou do Nízkych Tatier.
Po premietnutí krátkeho filmu o historických, architektonických kultúrnych a prírodných zaujímavostiach Brezna a jeho okolia riaditeľka SI Jana Tomková vo svojom prívete uviedla, že Týždeň slovenskej kultúry v hlavnom meste Maďarska je dôkazom toho, že Slovensko prikladá veľký význam slovensko-maďarským vzťahom, ako aj vzájomnému spoznávaniu kultúry obidvoch krajín. Zároveň stručne informovala prítomných o Brezne, história ktorého siaha až do doby bronzovej. Ako osada sa Brezno (Bereznum) spomína v listine uhorského kráľa Bélu IV. Roku 1380 panovník Ľudovít Veľký udelil mestu administratívnu autonómiu. Názov Brezno bol prvýkrát použitý v roku 1567, v ďalších storočiach sa uvádza ako Brezno nad Hronom, až r. 1948 sa mu opäť vrátilo pôvodné pomenovanie. V súčasnosti v meste žije takmer 22 tisíc obyvateľov.
Účastníkom podujatia sa prihovoril aj viceprimátor Brezna Ján Račák, ktorý vyjadril svoje uspokojenie nad záujmom tunajšej verejnosti o historické a prírodné danosti mesta a regiónu. Vedúca kancelárie primátora Brezna Dana Kmeťová priblížila prítomným niektoré administratívne a spoločenské danosti Brezna, ktoré sa nachádza v strede Slovenska, pričom brezniansky región zahrnuje tridsať obcí so 65 tisícmi obyvateľov. Spočiatku sa tu rozvíjal najmä strojársky priemysel, v súčasnosti je Brezno dejiskom divadelných, folklórnych a iných spoločenských podujatí, ako aj sídlom niekoľkých stredných škôl. Jeho typickou dominantou je mestská veža postavená v klasicistickom štýle. Osobitnú pozornosť púta socha generála M. R. Štefánika odhalená r. 1929 pri príležitosti 10. výročia úmrtia tohto geniálneho slovenského politika. Kópia sochy sa nachádza aj v družobnom meste Meudon vo Francúzsku.
Brezno organizuje partnerské dni s týmto mestom, ako aj s mestami v Poľsku, Česku a v ďalších krajinách, počas ktorých aj družobné mestá prezentujú svoju kultúru. Strediskami zimných športov v okolí sú lokality Chopok a Tále. V kúpeľoch Brusno sa nachádzajú liečivé minerálne vody na indikáciu chorôb zažívacieho traktu, srdca a krvného obehu.
V záverečnej časti podujatia sa zaskvelo ľudové umenie Pohronia – na pódiu vystúpili muzikanti a tanečníci folklórneho súboru Klások a salaš Zbojská pripravil účastníkom ochutnávku svojich produktov. Vo večerných hodinách breznianski divadelníci predviedli hru Kataríny Miškovej-Hitzingerovej Zabudla som.
(kníchal)
Dňom Ústavy Slovenskej republiky (1. septembra) odštartoval v Budapešti Týždeň slovenskej kultúry. Prvým zo série podujatí organizovaných Slovenským inštitútom s podporou Ministerstva kultúry SR a Kancelárie primátora hlavného mesta SR Bratislavy bola Bratislavská ulica (Pozsonyi út) v trinástom obvode Budapešti. Združenie Pozsonyi piknik pozostávajúce z obyvateľov a predaní ulice usporiadalo toto veselé podujatie už po štvrtýkrát.
Obyvateľov i návštevníkov pikniku čakali početné stánky, hudba a veselá vrava. Prítomní si mohli vyberať z množstva tradičných štipľavých jedál i sladkých dezertov, pričom predavači sa pri tejto príležitosti vysťahovali z budov do stánkov, priamo na ulicu. Ponúkali knihy, keramické výrobky a ďalšie predmety, bez ktorých je neodmysliteľný pravý pouličný jarmok. Nechýbali ani zábavné programy pre deti a dospelých v podobe remeselníckych dielní, hudobných a divadelných predstavení na hlavnom pódiu na rohu ulíc Pozsonyi a Antala Budaiho-Nagya, vedľa ktorého sa nachádzal aj stánok Slovenského inštitútu.
V neprehliadnuteľnom pavilóne so slovenskou vlajkou počas celého dňa prebiehala propagácia Slovenska prostredníctvom letákov a informačných materiálov o našej materskej krajine. Personál na čele s riaditeľkou SI Janou Tomkovou nič nenechal na náhodu a cestu k srdcu návštevníkov hľadal aj osvedčeným spôsobom - cez žalúdok. Rad čakajúci na kapustové strapačky neustále dopĺňali záujemcovia o spoznávanie Slovenska po kulinárskej stránke. O slovenský kultúrny program sa postaral umelecký strihač papiera Karol Krčmár, ktorý krásnymi dielami rodiacimi sa pod jeho rukami očaril nielen deti. V stánku č. 21 sa prezentovalo kúpeľné mesto Trenčianske Teplice.
O rastúcej popularite podujatia svedčilo enormné množstvo návštevníkov, ktorí popoludní naplnili ulicu do takej miery, že len samotný prechod ňou bol výzvou. Známi herci, „pomocní“ moderátori Judit Csákiovej Judit Hernádiová a János Gálvölgyi neraz vtipnými hláskami informovali ľudí o programoch, ktoré sa konali nielen na pódiu, ale aj v rôznych bodoch ulice. Napríklad dejiskom tzv. „balkoncertov“, v rámci ktorých vystúpili hudobníci a operní speváci, boli balkóny okolitých budov.
Milým bodom programu boli oslavy stých narodenín vdovy známeho maďarského básnika Miklósa Radnótiho Fanni Gyarmatiovej. Po svadbe v roku 1935 sa mladý pár nasťahoval do ulice Pozsonyi č. 1, kde „teta Fifi“, ako ju miestni prezývajú, žije dodnes. Nadšený dav ju pozdravil stovkou farebných balónov.
Spomedzi množstva sprievodných programov, vystúpení hercov divadiel Radnótiho a Vígszínház, kapiel Butterfly Effect či Davies Korner, komorného orchestra F. Liszta a mnohých ďalších ešte jedno podujatie malo slovenský šmrnc. Počas dňa totiž prebiehala súťaž v pečení bratislavských rožkov, ktoré len nedávno zapísali do zoznamu chránených výrobkov v rámci Európskej únie ako Zaručene tradičnú špecialitu. Na vyhodnotení súťaže sa zúčastnila aj riaditeľka SI Jana Tomková.
Príjemné kultúrne podujatie pričarujúce do stredu mesta jarmočnú atmosféru sa očividne osvedčilo. Zrodila sa tradícia, ktorá má potenciál dožiť sa vysokého veku. Nás teší, že aj so slovenskou príchuťou.
Zlatko Papuček
Pri príležitosti Dňa ústavy SR a Dňa Ozbrojených síl SR usporiadali mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR Peter Weiss s manželkou a pridelenec obrany SR Gejza Videczky s manželkou v priestoroch Veľvyslanectva SR slávnostnú recepciu.
Ústavu Slovenskej republiky prijali 1. septembra 1992 na 5. schôdzi Slovenskej národnej rady (SNR) a podpísali ju 3. septembra 1992 na Bratislavskom hrade vtedajší predseda SNR Ivan Gašparovič a predseda vlády Vladimír Mečiar. Jej väčšia časť vstúpila do platnosti 1. januára 1993, v deň vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Deň Ozbrojených síl SR sa slávi od roku 1993, keď vtedajší minister Ján Sitek na počesť prvého bojového úspechu, ktorý dosiahli slovenskí dobrovoľníci 22. septembra 1848 pri Brezovej pod Bradlom, vyhlásil tento deň za sviatok slovenskej armády.
Na slávnostnú recepciu, ktorá sa konala 5. septembra, zavítali veľvyslanci, konzuli, vojenskí atašé, vedúci zahraničných kultúrnych inštitúcií v Maďarsku a zástupcovia diplomatického zboru v Budapešti, ako aj poprední činitelia maďarského politického a spoločenského života, vrátane početných predstaviteľov Slovákov v Maďarsku.
*
Slávnostnou recepciou v Hoteli Fiume a koncertom Štátnej filharmónie Košice si Generálny konzulát Slovenskej republiky v Békešskej Čabe pripomenul 20. výročie Dňa Ústavy SR.
Pozvanie generálneho konzula Štefana Daňa na slávnostnú recepciu prijali predovšetkým predstavitelia politického, spoločenského a kultúrneho života, členovia mestského zastupiteľstva a delegácie zo Slovákmi obývaných osád župy. Podujatie svojou prítomnosťou poctili aj predseda Valného zhromaždenia Békešskej župy Zoltán Farkas a primátor mesta Békešská Čaba Gyula Vantara.
Štefan Daňo sa vo svojom slávnostnom príhovore zmienil o význame tohto sviatku. Generálny konzul SR sa zároveň poďakoval prítomným, že denno-denne prispievajú svojimi činmi k ďalšiemu rozvoju a k upevneniu slovensko-maďarských bilaterálnych vzťahov a k vytváraniu lepších spoločenských podmienok pre tu žijúcu slovenskú národnosť.
Do Veľkého evanjelického kostola si koncert Štátnej filharmónie Košice prišlo vypočuť približne 1500 ľudí. Hudobné teleso vystúpilo na druhý deň v Debrecíne.
Andrea Szabová Mataiszová
Septembrová slovenská omša v Budapešti sa už tradične koná za našu školskú mládež a učiteľov. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, keď sa 3. septembra v kostole sv. Jozefa zhromaždili veriaci z Budapešti, aby si vypočuli kázeň vo svojom rodnom jazyku a aby sa pomodlili za svoje deti a vnukov, ktorým sa práve začína školský rok.
Svätú omšu slúžil vdp. Atila Kónya, na organe hral kantor Michal Tóth z Čemeru, miništrovala Helena Bikszádiová z Budapešti, litánie čítala Ildika Klauszová Fúziková.
Modlili sme sa za našich školákov a učiteľov, aby si brali za vzor Pána Ježiša, ktorý rástol v milosti a v múdrosti pred Pánom Bohom i pred ľuďmi. Nech naši učitelia a žiaci prosia Ducha Svätého, aby im osvecoval rozum a pomáhal im rozoznávať dobro od zla, aby mali silu vytrvať v učení a svedomite a zodpovedne si vykonávali svoje každodenné povinnosti.
V evanjeliu podľa Marka čítal A. Kónya o tom, že farizeji sa spýtali Ježiša, prečo jeho učeníci jedia poškvrnenými rukami a prečo si ich pred jedlom neumývajú. „On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ Vo svojej kázni sa zameral na to, že naša viera pramení z nášho srdca, na ktoré musíme dávať tak isto pozor, ako na telo a vieru si ju tiež máme „udržiavať“, teda preverovať. A v srdci musíme nechať miesto pre Ježiša.
Záverom svätej omše sa veriaci modlili za školskú mládež a učiteľov, aby úspešne zvládli nový školský rok. Po svätej omši sa na farnosti uskutočnilo agapé.
(ef)
Slovenské osvetové centrum, inštitúcia Celoštátnej slovenskej samosprávy, Základná umelecká škola v Asóde a Tanečný súbor Gödöllő usporiadali od 26. do 30. augusta v Pišpeku celoštátny intenzívny letný hudobno-tanečný tábor pre mladých milovníkov slovenského a maďarského folklóru. Do tábora sa mohli prihlásiť žiaci od 9 do 16 rokov. Tábor sa mal uskutočniť v júni, po ukončení školského roka, ale z finančných dôvodov preniesli termín na koniec augusta.
Ako nás informovala riaditeľka SOC Katarína Királyová, detské a mládežnícke tanečné tábory organizujú od roku 2004 a len jeden museli vynechať, a to kvôli nedostatku financií. - Obyčajne sa snažíme materiál, ktorý si osvojili deti v tábore, na jeseň alebo na jar zaradiť do programu intenzívneho doškoľovania, alebo trojdňového seminára, aby si ho naštudovali aj ich učitelia. Na doškoľovania pozývame tých istých inštruktorov, pedagógov tanca. Napríklad Zoltán Széphalmi a Judita Tóthová už nie prvýkrát učia našich tanečníkov, - povedala Katarína Királyová.
Do tábora sa prihlásilo 95 detí z údolia Galgy, z Pišpeku, Agárdu, Netejču, Čuváru, Jače a Ďurky. Pracovný deň tanečníkov vyzeral nasledovne: ráno od deviatej do dvanástej boli hodiny tanca, poobede od druhej remeselnícke zamestnania a od štvrtej do osemnástej hodiny zase hodiny tanca. Deti si osvojili jednotlivé motívy, ich spájanie, sled i improvizáciu. Tohto roku si pod vedením Zoltána Széphalmiho a Judity Tóthovej nacvičili piesne a tance z údolia Galgy. Ako nám pani riaditeľka prezradila, Zoltán Széphalmi má slovenské korene, preto sa rád zaoberá s našimi deťmi a so slovenskými tancami. Veľmi dobre pozná našu kultúru, veď jeho starí rodičia pochádzajú z Pišpeku, volali sa Sáporovci. Keď si uvedomil svoje korene, išiel za naším známym folkloristom Štefanom Lamim konzultovať o slovenských tancoch, piesňach a zvykoch.
Hudobnú časť tábora viedli Katalin a Lajos Pálovci, ktorí sa pred niekoľkými rokmi nasťahovali do Pišpeku a oduševnene učia mladých zverencov. - V Pišpeku má pobočku Základná umelecká škola v Asóde, preto majú tunajšie deti možnosť venovať sa hudbe a spevu v rámci mimoškolskej výučby. V posledných rokoch sa snažíme usporadúvať tanečné tábory tak, aby sa deti dostali do kontaktu s informátormi a folkloristami, preto aj výber tancov prispôsobujeme danému regiónu, - povedala riaditeľka SOC.
- V tábore sme dávali pozor aj na to, aby deti mali dostatok voľného času. To znamená, aby sa mohli zoznamovať, zapájať sa do remeselníckych a športových zamestnaní. Učili sa aj zapletať vlasy, čo je veľmi dôležité pre tanečníkov. Keď sme si mysleli, že deti koncom dňa už nemajú na nič energiu, s radosťou si vypočuli rôzne prednášky, ktoré im pripravili manželia Pálovci alebo ja. Ja som im rozprávala predovšetkým o Slovákoch v Maďarsku. Deťom ešte ani to nestačilo, každý večer sa zabávali pri živej ľudovej hudbe, ktorú zabezpečili miestni mladí hudobníci, bývalí žiaci Pálovcov. Jeden deň sme si urobili výlet do Veňarca, kde sme si pozreli národopisnú zbierku a zbierku krojovaných bábik. Privítali nás bývalá učiteľka pani Feríková, riaditeľka veňareckej školy pani Vravušková, predsedníčka Organizácie novohradských a hevešských Slovákov, vedúca miestnej knižnice Terézia Nedelická a jej matka Mária, ktorá nám porozprávala zaujímavé príhody. Deti mohli ochutnať aj zemiakové placky, ktoré im pripravili miestne Slovenky, - povedala Katarína Királyová.
Záverečný galaprogram päťdňového tábora prebiehal v miestnom kultúrnom dome. Deti vystúpili v štylizovaných krojoch, v batikovaných tričkách, ktoré si vlastnoručne zhotovili. Program si prišli pozrieť aj mnohí Pišpečania a rodičia detí z okolitých osád.
Andrea Szabová Mataiszová
Vysoké Tatry sú pýchou Slovenska, ročne ich navštívi veľa turistov z celého sveta. Popri načerpávaní energie z horského vzduchu a z krásy nedotknutej prírody všímavý návštevník sem - tam zahliadne človeka, ktorý do hory nesie až do prasknutia napakované krošne s chlebom, vodou, zeleninou, sladkosťami, konzervami, pivom, a iným nákladom.
Slovensko je poslednou krajinou v Európe, kde sa dodnes zachováva zaujímavé a staré remeslo - vysokohorské nosičstvo, ktoré počas poslednej návštevy zaujalo aj britskú kráľovnú Alžbetu II. a princa Philipa. Napriek tomu, že veľkými konkurentmi sú vrtuľníky alebo lanovky, každodenné vynášanie materiálov ľudskou silou je ešte vždy lacnejšie. Ďalším pozitívom je, že človek sa dostane aj na strojmi nedostupné miesta. V súčasnosti sa v Tatrách vynáša tovar na šesť vysokohorských chát. Rainerova útulňa je jednou z najstarších. Bola postavená v roku 1863. Dnes funguje ako múzeum. Sú tu vystavené relikvie vysokohorských nosičov a horolezcov. Samotné materiály, z ktorých postavili vysokohorské obydlia, nábytok a ostatné veľké alebo drobné predmety, priniesli tiež na ľudských pleciach.
Z ľahkého dreva zhotovená konštrukcia na prenášanie materiálu a pracovných nástrojov sa volá krošňa. Za jej predchodcov môžeme považovať plachty, prútené koše, torby a iné pomôcky na nosenie. Konštrukciu krošne používanú na vysokohorský transport ťažkého nákladu tvorili dve
Títo nebojácni a vytrvalí muži aj ženy denno - denne prekonávajú najvyššie hranice svojich síl. Čo ich motivuje? Nerobia to pre šport, pre peniaze a na zabávanie turistov, ktorí sú k nim niekedy hrubí. Nezvyčajná profesia je akousi filozofiou či životosprávou, ktorá však nechutí každému rovnako. Tvrdá a namáhavá práca dokonca môže poškodiť kĺby či chrbticu a zapríčiniť iné zdravotné problémy. Kežmarčan a uznávaný nosič Ladislav Kulanga vo svojej knihe Skalnatý sen píše: „Byť nosičom, vykonávať toto povolanie, to celkom iste neznamená každý deň víťaziť. Skôr hádam vnímať zakaždým novú podobu chodníka, po ktorom človek kráča, hoci ním prešiel už tisíckrát. Vidieť ho zakaždým iným pohľadom. A potom pochopiť, že hory sú kruto spravodlivé, ale nie sebecké.“
O láske k tejto netradičnej a ťažkej profesii svedčí aj to, že tatranskí nosiči od roku 1985 pravidelne organizujú koncom sezóny súťaž s názvom Sherpa Rallye a od roku 2001 preteky Nosičská stovka. Na nich si môžu aj návštevníci či záujemcovia vyskúšať vynášanie nákladu do hory. Tieto podujatia sú veľmi žiadané a jedinečné svojho druhu, lebo ich atmosféra sa nesie v znamení rodinnej pohody a dobrej nálady. Ak sa chcete o tatranských nosičoch dozvedieť viac, tak vám dôverne odporúčam knihu etnologičky Kataríny Novákovej Tatranskí nosiči, ktorá vyšla vo vydavateľstve I&B v roku 2008. Autorka píše v populárno - vedeckom štýle okrem iného aj o histórii nosenia, o netypických objednávkach chatárov, o príbehoch zo života a práce v horách samotných nosičov.
V minulosti boli nosiči v každom väčšom horstve, ale postupom času vymizli, lebo ich prácu nahradili stroje. Nie je vylúčené, že aj „tatranskú raritu“ postihne rovnaký osud. Už len hŕstka odhodlaných ľudí je ochotná robiť túto vyčerpávajúcu prácu, mladá generácia si hľadá ľahšiu a lepšie platenú profesiu. Tak či onak, tatranskí nosiči si zaslúžia náš veľký obdiv a poctu za vytrvalú prácu, ktorá dá telu aj psychike poriadne zabrať.
Atila Rusnák
Začiatok septembra znamená začiatok školského roka aj v našich školách. V Budapešti, Sarvaši a Slovenskom Komlóši zasadli deti do lavíc s novým elánom.
V Materskej škole, základnej škole, gymnáziu a žiackom domove s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti sa 3. septembra konala otváracia slávnosť školského roka 2012/2013. Žiaci základnej školy a študenti gymnázia po dvojmesačných prázdninách znovu zasadli do školských lavíc, aby si opäť zvykali na každodenné povinnosti.
Povinnosti a starosti pribudli aj učiteľom, hoci oni už pár dní pred prvým zvonením nastúpili na svoje pracoviská a snažili sa pre svojich zverencov pripraviť všetko potrebné. Slávnostnú atmosféru prežívali žiaci, učitelia, rodičia i priaznivci školy. Po vypočutí maďarskej a slovenskej štátnej hymny druháčka Flóra Szabová zarecitovala báseň.
Prítomných na prahu nového školského roka v mene pedagogického zboru pozdravila riaditeľka školy Júlia Szabová Marloková. - Leto sa blíži ku koncu. Zase sa začal školský rok, ktorý nás volá na serióznu prácu... Podľa známeho čínskeho mudrca každá cesta, i tá najdlhšia, sa začína prvým krokom. Takýmto prvým krokom je dnešné slávnostné otvorenie školského roka 2012/13. Tento rok je pre nás novým medzníkom. Chceli by sme dosiahnuť, aby naši žiaci, vaše deti, mohli preukázať svoj talent a úspech. Každý pedagóg a dieťa sa snaží vyniknúť hodnotami, ktoré sú základom našej práce. Prosíme vás, aby ste nám v uskutočňovaní našich cieľov boli na pomoc.
Milí žiaci! Dúfam, že vás neprekvapí, keď od každého z vás očakávame maximálne výsledky podľa vašich schopností. Milí prváci! V škôlke ste boli najšikovnejší a najmúdrejší. Teraz budete pokračovať v práci, naučíte sa čítať, písať, počítať. Chodiť do školy je niekedy neľahké. Ráno treba skoro vstávať, nezabudnúť si napísať domácu úlohu, ale verte mi, že sa to oplatí. Vo všetkom vám pomôžu pani učiteľky, teta Anikó a teta Veronika.
Milí ôsmaci! Na základnej škole ste najstarší žiaci. Učte sa a správajte sa tak, aby ste mohli slúžiť príkladom pre žiakov nižších ročníkov. Pripravte sa svedomite, aby ste obstáli na prijímacích skúškach na naše gymnázium, alebo na iné stredné školy, - povedala pani riaditeľka a poprosila ôsmakov, aby odovzdali darčeky prvákom, ktoré obsahovali ceruzky a čokolády.
- Milý končiaci dvanásty ročník, naši maturanti. Stojíte na prahu dospelosti. O desať mesiacov dostanete maturitné vysvedčenie. Všetci učitelia i rodičia dúfame, že z vás budú zodpovední, úspešní, šťastní mladí ľudia.
Milí deviataci! Nadišiel očakávaný deň, prvý deň na strednej škole. Úprimne vám želám, aby ste sa dobre cítili na našom gymnáziu, aby ste sa čím skôr oboznámili s našou školou a cítili sa tu ako doma. Myslím si, že dobrý pocit spolupatričnosti je zárukou úspešnej práce. Pomôžte si navzájom vo všetkom a, samozrejme, vždy môžete očakávať pomoc od učiteľov, rodičov, spolužiakov. Nezabúdajte, že v škole sa všetko deje vo vašom záujme a pre vás.
Milí rodičia! Začiatok školského roka možno trochu zmení život vašej rodiny. Ďakujeme, že pre vaše dieťa ste vybrali našu ustanovizeň, vážime si dôveru, ktorú ste nám preukázali a snažíme sa vyhovieť vašim očakávaniam. V našom pedagogickom zbore v tomto školskom roku budú pôsobiť aj noví učitelia. Mária Szemereová bude učiť fyziku, Katarína Liptaiová kreslenie a dejiny umenia, Kristína Chabanová anglický jazyk, Alžbeta Košárová Bartalošová spev a hudbu, - uviedla riaditeľka školy. Po jej slovách žiačka druhej triedy gymnázia Antonela Morongová očarila prítomných slovenskou piesňou.
Po slávnostnom otvorení školského roka sa priestory školy zaplnili štebotavými hlasmi žiakov, odhodlaných vykročiť do nového školského roka.
Andrea Szabová Mataiszová
Čas neúprosne plynie. Deň si s dňom podáva ruku, človek sa ani nenazdá a jeden mesiac vystrieda druhý... Uplynuli dva mesiace odvtedy, čo deti zo Slovenskej základnej školy v Sarvaši vypustili farebné lietadielka a rozleteli sa v ústrety prázdninovým zážitkom. September nastúpil a s ním aj povinnosti, na ktoré sa tešia najmä žiaci, ktorí vstupujú do školských tried po prvýkrát.
Osvetové stredisko P. Vajdu v Sarvaši 2. septembra opäť ožilo detským džavotom, pódium a hľadisko zaplnili slávnostne naladení a oblečení žiaci slovenskej základnej školy, pripravení osláviť otvorenie nového školského roka.
Pódium už tradične patrilo prváčikom, pre ktorých bol tento deň výnimočný a prinesie do ich života okrem sladkých radostí detstva i prvé povinnosti.
Žiaci Kinga Jónášová, Nikol Valachová a Matúš Iványi krátkou scénkou pripomenuli všetkým prítomným, že prázdninám už definitívne odzvonilo a je čas opäť sa vrátiť do školských lavíc. Moderátorky programu Enikő Czinkoczká a Dora Ačaiová privítali žiakov, rodičov, učiteľov a odovzdali slovo pani riaditeľke Zuzane Medveďovej.
V úvode pani riaditeľka pozdravila všetkých prítomných na slávnostnom zhromaždení a predstavila vzácnych hostí: primátora mesta Sarvaša Mihálya Babáka, poslancov mestského zastupiteľstva Lászlóa Dernovicsa a Hajnalku Gombárovú, predsedu miestnej slovenskej samosprávy Tibora Mótyána, predsedníčku Nadácie školy Annu Frankovú a predsedu Rady rodičov Bélu Kincsesiho.
Pedagogický zbor sa v tomto školskom roku rozrástol o nových členov. Pani riaditeľka predstavila dve nové hosťujúce učiteľky zo Slovenska Alenu Červeňanskú, ktorá bude pôsobiť na druhom stupni, pani Evu Labišákovú, učiteľku prvého stupňa a pána Tomáša Sklenára, ktorý bude vyučovať informatiku. Rady vychovávateľov posilnila Renáta Pirošová, ktorá sa do práce vrátila z materskej dovolenky.
Koleso času, ktoré nepozná oddych, sa neustále točí a v jeho rotácii premena maličkého dieťatka na žiaka sa zdá ako okamih. Aj naši najmenší vyrástli a nastal čas, aby plní očakávania zasadli do školských lavíc. Tento školský rok Slovenskú základnú školu v Sarvaši bude navštevovať 54 prvákov, z toho 32 chlapcov a 22 dievčat.
Pani riaditeľka ich s láskou privítala, zaželala im veľa šťastia, úspechov a chuti do práce. Potom upriamila pozornosť na ôsmakov, ktorých tiež čaká životná zmena, keď si budú musieť zvoliť školu, pripravujúcu ich na budúce povolanie, a mnohých aj štátna skúška zo slovenského jazyka. Vyzvala ich, aby vynaložili zvýšené úsilie pri práci a svedomito sa systematicky pripravovali na vyučovanie. Poprosila ich, aby pomáhali mladším spolužiakom, lebo ako najstarší žiaci školy sú i najskúsenejší.
Žiaci nezaháľali ani počas prázdnin. Zúčastnili sa na pobytoch v rôznych táboroch doma i na Slovensku. Navštívili Vysoké Tatry, Nízke Tatry, boli v dramatickom tábore vo Svätom Jure, v Bystrej, v remeselníckom tábore v Hriňovej, v národopisnom tábore v Sarvaši a na mnohých iných miestach.
Pavol Strepka, Žanett Virágová, Cintia Fábryová , Csilla a Hajnalka Bertókové sa počas leta zapojili do výtvarných súťaží pri príležitosti 290. výročia založenia nášho mesta, 270. výročia narodenia polyhistora Samuela Tešedíka a 245. výročia príchodu S. Tešedíka do Sarvaša. Získali ocenenie, ktoré za všetkých zúčastnených prevzali Pavol Strepka a Žanett Virágová.
Pocity žiakov na začiatku školského roka v krátkom literárnom pásme vyjadrili žiaci Estera Beňová, Dominik Šinka, Bianka Feherváriová a svojím vstupom program oživili aj prváci Viktória Valachová, Kornel Kováč, Michal Medveď, Vivien Vargová a Bianka Fehérváriová-Nagyová.
Na veselú nôtu prítomných naladili Lili Kasubová, Dominik Šinka a Lili Benczeová. Pani učiteľky prvých ročníkov Edita Častvanová, Eva Janšíková, Renáta Pirošová a Csilla Šindelová tiež prispeli k dobrej nálade, privítali svojich zverencov veselou pesničkou a rozdali im darčeky - vankúšiky na stoličky, aby sa im pri práci pohodlne sedelo.
Sprievodný program zostavila pani učiteľka Anika Kitová a hudobný sprievod deťom i dospelým zastrešili učitelia Csilla Sindelová, Dolli Gálová, Zoltán Fonád a Tomáš Sklenár. O nápaditú výzdobu pódia sa postarali pani učiteľky Zuzana Rómerová, Mária Mravíková a Agneša Kudelová.
Po odznení záverečnej básne v podaní Žofie Závoďanovej, v ktorej zaželala svojim spolužiakom chuť a elán do práce, sa pani riaditeľka Zuzana Medveďová rozlúčila s účastníkmi slávnostného zhromaždenia, popriala žiakom úspešný štart do nového školského roka, veľa nových zážitkov a poprosila primátora mesta Michálya Babáka, aby otvoril nový školský rok.
Bodkou za slávnosťou bola školská hymna. Na jej začiatku znejú slová:
Ach, Pane, žehnaj tej sarvašskej škole.
Daj jej šťastia za to, že žije na tej šírej Dolnej zemi.
Nech láska, mladosť víťazí.
Bože, prosíme, žehnaj našej škole, nech sa nám podarí v nej vychovať čo najviac plnohodnotných ľudí, ktorí budú pýchou spoločnosti. Doteraz si nám prial, z našej brány vyšli už mnohí, ktorí robia našej inštitúcii radosť a dobré meno. Ďakujeme.
(D. L.)
A opäť je tu september - začiatok školy. Pre deti to znamená nielen koniec prázdnin, ale i nové povinnosti. Budú musieť ráno skôr vstať a pomaly si zvykať na školský režim. S koncom prázdnin nesúvisí len nákup školských pomôcok, ale i opakovanie minuloročného učiva, prechod z dní voľna do tvrdej školskej reality.
Prvý školský deň by mal byť výnimočným slávnostným dňom. Takým aj bol v Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši. Brána školy sa otvorila a oddýchnutí žiaci, plní zážitkov z prázdnin, zasadli do školských lavíc. Privítali ich učitelia, ktorí posledný týždeň prázdnin pripravili školákom všetko potrebné k výchovno-vzdelávaciemu procesu. Hádam najvzrušujúcejšie chvíle prežívali naši noví prváci so svojimi rodičmi. Dvadsať prváčikov po prvýkrát vstúpilo do krásne vyzdobenej slovenskej školy, kde ich privítala nová triedna učiteľka Ida Dusková, ich druhá mamička a veľa nových žiakov, rodičov, hostí, ktorí sa zišli v priestoroch modernej telocvične.
Slávnosť sa začala maďarskou a slovenskou štátnou hymnou, po ktorej nasledoval krátky kultúrny program. Prváčky Regina Daniová a Hanna Kispálová zarecitovali básne, ktoré nacvičili s pani učiteľkou Agnešou Farkašovou Šántovou. Potom sa ujala slova riaditeľka Slovenskej základnej školy a materskej školy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková, ktorá slávnostne otvorila nový školský rok. Privítala vzácnych hostí - predsedníčku školského a kultúrneho výboru mestskej samosprávy Annu Tuškovú, školskú referentku Katalin Takácsovú, evanjelického farára Atilu Spišáka a novú evanjelickú farárku v Slovenskom Komlóši Anikó Unyiovú.
Ďalej skonštatovala, že prázdniny rýchlo ubehli a opäť sa začne učenie a skúšanie, nadobúdanie nových vedomostí. Ale ani počas prázdnin sa nezaháľalo. Deti absolvovali rôzne výlety, tábory a sústredenia doma i na Slovensku. Získali nové priateľstvá, zážitky, na ktoré budú ešte dlho spomínať.
V ďalšej časti sa pani riaditeľka prihovorila pedagógom a žiakom, oboznámila ich s organizáciou nového školského roka. Zvlášť sa prihovorila prváčikom, žiakom ôsmeho ročníka a rodičom. Zdôraznila, aká je dôležitá spoločná väzba pedagóg - rodič - dieťa. V tomto školskom roku bude mať škola 146 žiakov, z toho 20 prváčikov, 13 pedagógov a 1 hosťujúcu učiteľku.
Pre učiteľov a žiakov sa začal čas školských povinností a tvrdej práce. Ako povedal už dávno Aristoteles: „Vzdelanie má trpké korienky, ale sladké plody.“ V závere popriala žiakom veľa usilovnosti, vytrvalosti, elánu v učení, učiteľom množstvo kreatívnych nápadov, pevné nervy, rodičom veľa trpezlivosti so svojimi deťmi a všetkým pohodu a veľa zdravia v novom školskom roku.
Ľubomíra Rollová
Dňa 16. septembra 1862, takmer rok pred vznikom Matice slovenskej, v revúckom evanjelickom a. v. kostole slávnostne otvorili Slovenské evanjelické a. v. gymnázium. Keďže bolo prvým „čisto“ slovenským gymnáziom, v pospolitom ľude sa udomácnil jeho výstižný názov Prvé slovenské gymnázium, pod ktorým ho poznáme dodnes.
V roku 1862 sa začalo učiť v dvoch triedach a v školskom roku 1867/1868 bolo gymnázium už úplné osemročné a konali sa prvé maturity. Činovníkmi gymnázia boli Štefan Marko Daxner, Ján Francisci, Matej Nandrássy a Karol Štefančok. Vo funkcii správcu gymnázia sa vystriedali August Horislav Škultéty, Samuel Ormis a Rudolf Homola. Na škole ako pedagógovia ďalej pôsobili Július Botto, Ján Dérer, Jozef Kvetoslav Holub, Ján Kordoš, Mieroslav Kovalevský, Pavol Krman, Gustáv Lojko, Ľudovít Alexander Mičátek, Gustáv Schmidt, Andrej Sokolík, Karol Viest a Ivan Branislav Zoch. Patrili k nim aj bývalí študenti gymnázia Ľudovít Viliam Čulík a Emil Bohuslav Laciak, ktorí po ďalších štúdiách prijali pozvanie do učiteľského zboru. Úlohou učbárov, ako vtedy profesorov nazývali, bolo vychovávať študentov v duchu kresťanskom, národnom a demokratickom, čo sa im darilo. Veď z 566 študentov, ktorí sa do gymnázia zapísali a navštevovali ho, viac ako sto sa stalo významnými osobnosťami slovenského národného, kultúrneho a politického života.
V období existencie gymnázia profesori založili ďalšie dve slovenské školy. V roku 1868 sa začalo vyučovať na Učiteľskom semenisku - učiteľskom ústave a v roku 1871 prvé žiačky prijal Dievčenský vychovávací ústav. Zásluhou profesorov a ďalších nadšencov v Revúcej vzniklo niekoľko slovenských spolkov. V roku 1867 to bol finančný spolok - Vzájomná pomocnica, v roku 1869 Potravný spolok, ktoré boli prvými spolkami svojho druhu v Uhorsku. V roku 1870 založili Spolok pre vydávanie slovenských kníh.
Prvé slovenské gymnázium existovalo len zo zbierok a darov. Z takýchto prostriedkov v silnejúcom národnom útlaku v rokoch 1871-1873 dokázali postaviť dvojpodlažnú budovu gymnázia.
Činovníci, profesori, študenti gymnázia, ale aj jeho podporovatelia počas jeho celej existencie museli čeliť neustálemu obviňovaniu najmä z protivlasteneckej činnosti. Tlak sa postupne vystupňoval tak, že svoje mimoriadne bohaté aktivity vyvíjalo iba do 20. augusta 1874, kedy bolo spolu s učiteľským semeniskom na príkaz panovníka násilne zatvorené.
Históriu gymnázia od roku 1989 (keď sa dokončila generálna rekonštrukcia) pripomína stála expozícia. Expozícia Prvého slovenského gymnázia v Revúcej sa nachádza v budove, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou. Popri histórii pôsobenia gymnázia, na ktorom pôsobili a študovali mnohé významné osobnosti slovenského kultúrneho a literárneho života, sú v ďalšej časti dokumenty venované dejinám mestečka Revúca a osobnosti armádneho generála R. Viesta. K najvzácnejším zbierkovým predmetom patrí časť knižnice, tzv. matričná knižnica (1861-1874), pečatidlá cechov, suplikačné knižky.
V areáli Prvého slovenského gymnázia sa nachádza Park národovcov, v ktorom sú busty činovníkov a dejateľov Prvého slovenského gymnázia Ivana Branislava Zochu (1993) a Samuela Ormisa (1995).
Matica slovenská spolu s ďalšími organizátormi z Revúcej pripravila konferenciu k 150. výročiu založenia Prvého slovenského gymnázia v Revúcej 14. septembra s názvom Slovenské školstvo v Revúcej, Revúca v literatúre.
(sltl-ef)