Dvadsaťpäťčlenná skupinka žiakov sarvašskej slovenskej školy a niekoľko mamičiek na čele s učiteľkami Zlaticou Liškovou a Anikou Podaniovou podnikla príjemný výlet.
Akcia sa začala v sobotu na železničnej stanici v Sarvaši. Ráno nevyzeralo veľmi sľubne - bolo chladno a trocha mrholilo. Po príchode vlaku žiaci za asistencie mamičiek naložili bicykle do osobitného vozňa. Najmä dospelí sa trocha obávali, lebo doposiaľ ich od Orosházy sprevádzalo auto, ktoré zabezpečovalo skupine prejazd centrom mesta, cez svetelné križovatky. Preto kládli veľký dôraz na organizovanie a disciplínu. Pri vystupovaní z vlaku si každý obliekol bezpečnostnú vestu s fosforeskujúcou páskou. Na našu radosť spoza mrakov vykuklo slniečko a hneď sme mali lepšiu náladu. Autorka týchto riadkov určila poradie, kto za kým pôjde, lebo ona sa už viackrát zúčastnila na takomto výlete a dobre pozná terén. Dohodli sa, že na dvihnutie ruky všetci musia spomaliť a dôležité je dodržiavať vzdialenosť, aby každý mohol bezpečne zabrzdiť. Cesta trvala hodinu a pol, 14 kilometrov aj tí menší hravo zvládli. Cestou sme mali možnosť sledovať, ako sa robí nový asfaltový povrch. Okolo desať minút sme stáli pri bicykloch a pozorovali sme prácu cestárov. Bolo to zaujímavé. Horúci asfalt doslova pálil, bolo super jazdiť po čerstvej asfaltke.
Po príchode do Kardoškútu sme zaparkovali bicykle na vopred určené miesta. Naobedovali sme sa a pozreli sme si kultúrny program, v ktorom vystupovali harmonikári zo Sarvaša. Deti si vyskúšali ľudové tradičné hry, ako chôdzu na chodúľoch, udržať rovnováhu na tenkej drevenej latke, tlčenie orechov a rôzne iné zaujímavé hry.
Malý otvorený vláčik nás zaviezol k Bielemu jazeru. V diaľke sme videli stádo maďarskej sivej lichvy. V cieľovej stanici mali deti možnosť hladkať kone a pozrieť si zblízka aj iné zvieratá. Pred výstupom na vyhliadku sme sa dozvedeli zaujímavé informácie o okolí, ako aj to, prečo je jazero suché. Bohužiaľ, mohli sme sa v ňom iba prechádzať a pozerať sa na stopy rôznych vtákov. Vody nebolo ani za malú slzičku. Odfotili sme sa v nádeji, že o rok tu už bude nielen voda, ale aj veľa vtákov, na ktoré sme boli najviac zvedaví. Okolie Bieleho jazera je chránená oblasť a patrí Národnému parku Kereš.
Náš program pokračoval v Kardoškúte, kde sme si zhotovili náhrdelníky z čerešňového dreva, do ktorých sme vyrezali názov akcie a dátum. Chlapci dali prednosť vyrezávaniu píšťalky, ktorá mala veľmi ostrý zvuk.
Organizátori pripravili aj premietanie filmu o prírodnej rezervácii. Všetkých očarila výstava fotografií, pretože zábery boli fantastické. Žeriavy, volavky a všetky vtáky boli perfektne zachytené fotoobjektívom v rôznych polohách a situáciách - pri lovení rýb či počas letu.
Sokoliar, ktorý držal na ruke sokola, motivoval hlavne malých tretiakov. Nemali strach sokola pohladkať. Počasie nám prialo, štrnásť kilometrov späť do Orosházy sme absolvovali za hodinu a dvadsať minút. Mali sme aj menšiu nehodu, jednej piatačke sa zachytili nohavice do retiazky. Pružne sme problém vyriešili, nohavice sme jej zastrčili do ponožky a pokračovali sme v ceste na železničnú stanicu. Vo vlaku nám bolo veselo. Trocha unavení, ale obohatení o krásne zážitky sme sa vrátili večer o pol ôsmej do Sarvaša. Všade bola už tma. Našťastie sme mali na bicykloch dobré osvetlenie a bezpečnostné vesty. Náš cyklistický výlet sa vydaril, takže máme dôvod tešiť sa na budúcoročný.
Zlatica Lišková
Čo s diskrimináciou? Ako proti netolerantnosti, ktorá často pramení z neznalosti, nevedomosti? Jednoducho! Treba ju zjesť. A keď ide o netrpezlivosť voči Rómom, tak treba začať jesť rómske jedlá. V Budapešti je to možné v IX. obvode, v kuriozite európskeho formátu: antidiskriminačnej kuchyni. Kde zistíme, že aj sympatie sa môžu budovať cez žalúdok...
Celé to tu dnes riadi Kristína Nagyová. Akcia sa nazýva Romani Platni, to znamená rómska platňa, rómsky sporák. Čiže cigánska kuchyňa z bezprostrednej blízkosti. Nie je to základná činnosť jej nadácie, tá sa venuje niekoľkonásobne hendikepovaným deťom. A kto by už mohol byť viacej hendikepovaný, ako dieťa s nejakou telesnou či mentálnou vadou, ktoré je navyše Róm?!
- Títo mladí majú mamičky, ktoré sa rady zvŕtajú doma v kuchyni. A keď sa zamýšľali nad tým, čo by s radosťou prijímali od nich aj Nerómovia, dostali sme náhle nápad: veď by to mohli byť rómske jedlá, pretože tieto rómske ženy varia neuveriteľne dobre. Takže z myšlienky sa stala skutočnosť. V klubovni nadácie vytvorili kuchyňu, rozložili pár stolov. Rád je každý, to je jasné, - hovorí Kristína. Ale ešte predtým privíta mňa osobne.
- Dobrý deň, vitajte...
Takto, po slovensky. Kristína totiž pochádza zo slovenskej dediny Santov-Pilisszántó, no ďalej sa bavíme po maďarsky. Ani ju zastaviť nemôžem. Hoci je sociálna pracovníčka, zasväcuje ma do tajov cigánskej kuchyne. Čo si varili takzvaní „beášski“ Cigáni, to boli tí rumunskí, alebo „olašskí“ remeselníci, no a „Romungrovia“, čiže uhorskí či maďarskí Rómovia-muzikanti? Podrobnosti nechám na inokedy, teraz by som namiesto teórie prešiel na prax.
- Sú zvedaví, ako varia rómske ženy, potom jedia na plné ústa - uškŕňa sa teta Malvína, dôchodkyňa, ktorá velí v kuchyni. Pomáhajú jej Eva, Teri a Baba. Momentálne pri šiestich stoloch sedíme osemnásti, sú medzi nami, vzácne, aj Rómovia.
- Od jari, odkedy táto špeciálna reštaurácia funguje, sme nemali ani jedinú reklamáciu, - chváli sa teta Malvína, ale najradšej hovorí o svojom leče s haluškami, ktoré je vraj chýrne široko-ďaleko. Dnes však na jedálnom lístku nefiguruje.
Začíname s cigánskym chlebom. Vyzerá ako langoš, chutí ako pagáč, no a namáča sa v kačacej masti. Nazýva sa „bodag“. Kristína pokračuje uvádzanie do očakávaných kulinárskych zážitkov:
- Hlavné jedlo bude mleté mäso plnené lesnými hríbmi, najmä dubákmi. Príloha? Budú to „gance“, guličky z riedkeho cesta vyvarené vo vode a bohato omastené. A potom už ide dezert, „skákavé“ šišky s teplým slivkovým lekvárom.
Tie šišky sa pri pečení v oleji naozaj samé obracajú. Necigánim, sám som to videl.
Takže tak. Nie je to fitnes-menu, len čo je pravda, zato k nemu podávajú traja mladí Rómovia muziku a neskôr historik aj prednášku o dejinách Rómov. To všetko za 3000 forintov.
Pani Gertrúde z telekomunikačnej firmy to všetko chutilo, určite urobí reklamu na pracovisku, večer presne splnil jej očakávania. Priznáva, že predsudky voči Rómom mala, ale dnes sa výrazne rozptýlili. Podobne sa vyjadrujú aj ďalší účastníci tohto nezvyčajného večera.
- Veď to je podstata, - to už hovorí opäť Kristína. - Ukázať Cigánov z iného aspektu, zblížiť Rómov s Nerómami a tým aspoň trocha zmierniť diskrimináciu. Toľko.
Ako keby to bolo málo!
Gregor Martin Papucsek
Výstavou fotografií obyvateľov obce a fotografa Jánosa Pruknera odštartovali v Dolných Peťanoch oslavy Dňa ústavy a sv. Štefana. Miestna slovenská samospráva po druhýkrát vypísala súťaž pre mladých fotografov a usporiadala výstavu najlepších diel v kultúrnom dome. Na vernisáži odovzdali ceny publika.
János Prukner nie je obyvateľom novohradskej obce neznámy, jeho fotografie tu vystavovali už viackrát. Rodák z Budapešti horlivo fotografuje prírodu. Je fotografom z povolania, ale svojej profesii sa venuje aj vo voľnom čase. Je členom Budapeštianskeho klubu fotografov a Fotoklubu v Starom Budíne.
Po otvorení výstavy pokračovali oslavy pri brehu jazera Cser, ktoré je pýchou obce. Organizátori pripravili zábavu pre väčších i menších. Okrem iného sa mohli kochať v programe kultúrnych telies z desiatich osád, medzi nimi aj slovenských. Paralelne prebiehala súťaž vo varení halászlé. Najväčšiu radosť mali účastníci osláv z večerných koncertov populárnej hudby a ohňostroja.
Nasledujúci deň sa uskutočnilo stretnutie rodákov, bývalých obyvateľov Dolných Petian.
Agneša Radičová (ef)
Slovenská samospráva IX. obvodu Budapešti sa úspešne zapája do podujatí mestskej časti vlastným programom a stretnutiami poslancov s obyvateľmi obvodu. Nebolo to inak ani 15. septembra, keď sa konala Veselica na sídlisku Attilu Józsefa.
Sídlisko A. Józsefa je administratívne samostatnou mestskou časťou IX. obvodu. V rámci veselice sa predstavili miestne spoločenské organizácie, umelci žijúci na sídlisku, ale prezentovali sa aj školy, divadlá a ostatné inštitúcie. Na pódiu prebiehal národnostný program, v ktorom Slovákov zastupovala Folklórna skupina Kerestúr zo XVII. obvodu Budapešti, ktorú predstavila jej vedúca Eva Linkeová Gácsiová. Zemplínske tance v jej podaní boli osviežujúcim koloritom vystúpení populárnych skupín ostatných národností. Veľký úspech zožali aj členky kerestúrskeho pávieho krúžku, ktoré pripravili ozajstnú zaujímavosť: slovensko-maďarské piesne, resp. piesne, ktoré majú variant v obidvoch jazykoch.
Počasie žičilo programom v prírode a možno práve preto nebolo hľadisko plné. Alebo možno preto, lebo diváci si mohli dva dni vyberať z množstva programov: organizátori pripravili hudbu pre deti, koncert populárnych maďarských skupín, kolotoče, jazdu na poníkoch, stánky s ľudovoumeleckými výrobkami a pod. V slovenskom stane ponúkali bryndzové halušky, ktoré zabezpečil slovenský zbor. Ako nás informoval jeho predseda Mikuláš Bogár, napriek ťažkej finančnej situácii, v akej sa ocitli po znížení štátneho normatívu, sa rozhodli, že sa zapoja do podujatia na sídlisku, kde žije veľký počet obyvateľov mestskej časti. Na stoloch boli rozložené publikácie Slovákov v Maďarsku a steny zdobili vyšívané nástenky zo Šáre (Dabas-Sári), odkiaľ pochádza členka slovenského voleného zboru Mária Benceová. Na podujatie zavítali aj Slováci z iných obvodov hlavného mesta. Veselica sa skončila ohňostrojom. Ľudia sa rozchádzali v nádeji, že o rok sa znovu stretnú.
(ef)
Na prelome augusta a septembra prebiehal v Budapešti 10. ročník celosvetového stretnutia mládeže hnutia Fokoláre Genfest 2012. Budapešť bola prvým mestom mimo Talianska, ktoré sa stalo hostiteľom stretnutia veriacej mládeže v takomto rozsahu. Akcia bola otvorená nielen pre kresťanov, ale aj pre všetkých mladých ľudí bez rozdielu vierovyznania, kultúry, či etnického pôvodu.
Genfest vznikol na podnet zakladateľky hnutia Fokoláre Chiary Lubichovej. Je manifestáciou mladosti, jej ducha a túžby po spoločenstve. Najsilnejší aspekt spirituality tohto hnutia - jednotu, si mládež osvojila ako svoj životný postoj. Stretnutia sú obľúbené, prichádza na ne mládež z rôznych kútov sveta a rôzneho vierovyznania. Do Budapešti prišlo 12 000 účastníkov z 86 krajín, z toho 300 zo Slovenska. Témou tohtoročného Genfestu bolo budovanie mostov bratstva.
Medzinárodnú delegáciu účastníkov prijal v budove Parlamentu minister zahraničných vecí János Martonyi. Na galakoncerte v Športovej aréne L. Pappa sa zúčastnili aj maďarské občianske a náboženské autority na čele s primátorom hlavného mesta Budapešti Istvánom Tarlósom.
Hlavné aktivity, workšopy a vystúpenia sa konali na nábreží Dunaja a v blízkosti najznámejších mostov.
Súčasťou sobotného programu bolo tzv. stavanie mostov na základe svedectiev zo života mladých a niektorí sa predstavili aj formou pripravených choreografií a hudobných vystúpení. Mladí z rôznych častí sveta svedčili o ich záujme vytvoriť univerzálne bratstvo. O jeho zmysle jedna z účastníčok Genfestu, Talianka Chiara, povedala: „Hľadať vo všetkých tých, ktorí sú blízko, tvár Ježiša, teda milovať všetkých ako seba samých. K tomu stačí jednoducho úsmev venovaný tým, ktorí nás skutočne potrebujú. My sami s tým máme mnoho skúseností, ako napríklad pri povodniach v Ligúrii, ktoré nás skutočne priviedli k tomu, aby sme získali silu a pomáhali tým, ktorí to potrebovali. Myslím si, že už toto je silným svedectvom bratstva.“
Večer sa uskutočnil mierový pochod mestom k mostom, ktoré sú vlastne symbolmi spájania rozličných národov, kultúr a náboženstiev.
Genfest sa skončil 2. septembra slávnostnou sv. omšou na námestí pred Bazilikou sv. Štefana, ktorej predsedal kardinál Péter Erdő, arcibiskup Ostrihomsko-budapeštianskej diecézy, primát a predseda Konferencie biskupov Maďarska.
Pri príležitosti medzinárodného stretnutia mladých z Hnutia fokoláre Genfest zaslal Benedikt XVI. posolstvo predsedníčke hnutia Marii Voceovej. Svätý Otec v ňom udelil apoštolské požehnanie všetkým účastníkom stretnutia. Budapešť bola podľa neho význačným symbolom túžby, ktorá viedla mnoho mladých k tomu, aby sa zjednotili na iniciatíve s názvom Let´s Bridge. „Mnoho mostov na Dunaji, ktoré spájajú niekdajšie sídla Buda a Pešť a robia z nich jeden celok,“ uviedol Svätý Otec, „bolo zničených počas II. svetovej vojny. Napriek tomu sa z popola tohto strašného konfliktu zrodilo odhodlanie budovať pokoj na trvácnom základe, rozhodnutie, ktoré mohlo byť inšpiráciou pre založenie Hnutia fokoláre.“ Svätý Otec vyslovil presvedčenie, že „toto krásne mesto bude znamením nádeje” pre mladých na Genfeste. Ako uviedol, mohlo by ich inšpirovať k tomu, „aby ponúkli priateľskú ruku tým, ktorí pochádzajú z iných prostredí a kultúr“, a tak formovali pozemské mesto v jednote a pokoji, a do istej miery vytvárali „predobraz nerozdeleného Božieho mesta“.
Sprac. vzs
Maďarské dezerty v službách diplomacie? Výstavka v budove ministerstva zahraničných vecí pri Dunaji to chce prezentovať. Milé. Nechcem podrývať hneď na začiatku, ale podľa mňa nie všetky sladkosti sú vhodné na urovnanie diplomatických sporov, naopak, skrýva sa v nich zdroj konfliktu. Také štrudle, napríklad, sotva sú maďarského pôvodu, minimálne švagrovia z Viedne by sa mohli uraziť. Podozrivé je aj „žerbó“ i „kugler“. Istí si však môžeme byť pri doboške, Gundelových palacinkách, Rákócziho tvarohovej torte či „rigójanči“. Ale už pri názve „šomlóigaluška“ zase musím prižmúriť oči, veď halušky - tie sú naše!!!
Je však isté, že aj na slovenských jedálnych lístkoch to figuruje takto: šomlóigaluška. Často podávajú tento zložitý zákusok na slávnostnej večeri ako dezert, no stáva sa, že ho na karte s menu neuvádzajú, pretože hostia by rýchle pohltali prvé chody, aby boli čo najskôr pri dezerte. A konečne sme pri diplomacii. Načo je dobrý dezert? - pýtajú sa amatéri, a diplomati hneď aj odpovedia: na to, aby naznačil koniec obedu či večere, a už je vtedy jasné, či sa strany pohádali, alebo pomerili. Pri bielom stole, najmä keď je dezert „šomlóigaluška“, mier býva zaručený.
Predstavte si, že manželke belgického kniežaťa zo Chimy hrá malý Cigán. Kňažná s ním ujde a je z toho škandál. Bola to koncom 19. storočia vôbec prvá svetová historka s celebritou. Ján-Janko Rigo bol ten fešný maďarský cigánsky primáš. A keď roku 1905 už ako manželský pár prišli do Budapešti, museli pred hotel odveliť jazdeckú políciu, taká to bola paráda. No a na ich počesť vyrobil šikovný peštiansky cukrár zákusok a dobrým marketingovým ťahom nazval novú kreáciu „rigójanči“. Nebol z toho diplomatický škandál. Janko Rigo inak dožil v chudobe, táto istá žena, mimochodom, dcéra amerického milionára, po desiatich rokoch spolužitia a zábavy ušla aj jemu. S neapolským čašníkom. Beštia jedna...
Výstava na ministerstve sa inak mala nazývať Sladkí diplomati. Nie je však vylúčené, že sa veľvyslanci zľakli, že by niekto označil za sladkých - ich. Pričom sa majú v poslednom čase dosť čo jedovať...
Studia Academica Slovaca (SAS) - centrum pre slovenčinu ako cudzí jazyk Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v spolupráci so Sekciou medzinárodnej spolupráce Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, usporiadala v dňoch 27. - 31.augusta 6. ročník cyklu ďalšieho vzdelávania učiteľov.
Na kurze sa zúčastnili učitelia z Maďarska, Chorvátska a Ukrajiny.
Kurz bol zameraný na prezentovanie nových kreatívnych prístupov k rozvíjaniu komunikácie v triede. Konkrétne sa sústredil na reflexiu komunikatívnej kompetencie učiteľa, formy rozvíjania komunikatívnej kompetencie žiakov, využitie médií pri rozvíjaní komunikácie a na demonštráciu jazykového, literárneho, vizuálneho i dramatického rozvíjania komunikácie v triede.
Seminár otvorila a program predstavila riaditeľka SAS Doc. PhDr. Jana Pekarovičová, PhD.
Interaktívny seminár začal Mgr. Alexander Horák, ktorý vo svojej prednáške hovoril o komunikačnom portréte učiteľa a komunikačných modeloch. Všetci učitelia sa aktívne zapojili do modelových situácií.
Mgr. Eva Španová, PhD., v interaktívnom seminári, ktorý mal názov Od hrania k písaniu, od písania k hraniu, nás zapájala do cvičení, z ktorých si iste každý účastník bude môcť vybrať niečo do svojej praxe.
Mgr. Hana Tichá spolu s E. Španovou sú autorkami kníh Krížom-krážom, ktoré používame v školách najmä pri príprave žiakov na štátne skúšky. Jej interaktívny seminár bol o personalizácii pri výučbe jazyka a literatúry.
Zdvorilosť a komunikácia bol názov seminára Mgr. Lucie Anny Trubačovej. Jej prednášku spestrovalo veľa hier na rozvíjanie komunikačných schopností.
Mgr. Adela Gabríková nám v cvičeniach na rozvíjanie komunikácie potvrdila to, aká dôležitá je motivácia pri počúvaní, hovorení, čítaní a písaní. O rozvíjanie komunikácie inšpirované mediálnym svetom nás obohatila Mgr. Helena Ivoríková, ktorá vtipnými príkladmi zaujala našu pozornosť.
Pri poslednej prednáške Mgr. Štefana Chrappu, PhD. sme boli takí aktívni a tvoriví, že sme napísali krátku novelu, ktorej hlavnými hrdinami sme boli my, účastníci seminára.
Prezentácie, ktoré sme predstavili posledný deň, boli precízne vypracované a každá krajina svojou nápaditosťou a rozmanitosťou potvrdila, že seminár bol osožný pre každého účastníka.
Zlatica Lišková
Slovenská samospráva v Rétšágu usporiadala 15. septembra X. národnostný deň, ktorý sa začal krojovaným sprievodom účastníkov. Prítomných v divadelnej sále kultúrneho domu privítala predsedníčka slovenského voleného zboru Silvia Glücková Šalgaiová. - Prešlo desať rokov od prvého národnostného dňa v Rétšágu, prvé desaťročie od znovuzaloženia slovenskej samosprávy. Dovoľte mi, aby som pripomenula najdôležitejšie ciele, ktoré sme si na začiatku vytýčili a ktoré sme aj dosiahli. Ročne usporadúvame dve veľké podujatia: národnostný deň a stretnutie tanečníkov, vytvorili sme si dobré kontakty s mládežou a so staršími Slovákmi v Rétšágu, podarilo sa nám zlepšiť kontakty s vedením inštitúcií a s občianskymi organizáciami, zaviedli sme slovenské jazykové kurzy pre deti a dospelých, organizovali sme rôzne odborné cesty po celom Slovensku. Žiaľ, ešte sa nám nepodarilo vyriešiť otázku výučby slovenského jazyka v základnej škole, ktorá bola prerušená v roku 1995. Za desať rokov sme organizovali veľa kultúrnych podujatí. Pre poslancov slovenskej samosprávy bolo najväčším prekvapením, že sme v roku 2007 mohli privítať v našom kultúrnom dome popredný slovenský folklórny súbor SĽUK. Najväčšie ocenenie sme dostali od mestského poslaneckého zboru v roku 2009, na oslavách 20. výročia udelenia mestských práv. Na slávnostnom valnom zhromaždení som mohla prevziať od predsedu Valného zhromaždenia Novohradskej župy Zsolta Becsóa cenu mesta Pro urbe.
Slovenská samospráva v Rétšágu bola založená roku 1994, viedol ju Michal Hesz. Ja som sa do činnosti zboru zapojila roku 2002, odvtedy som jeho predsedníčkou. Dúfam, že údaje zo sčítania ľudu z roku 2011 nám umožnia pokračovať v začatej práci aj v budúcnosti, - povedala pani predsedníčka a odovzdala slovo primátorovi mesta Zoltánovi Mezőfimu, ktorý vo svojom slávnostnom príhovore zdôraznil záslužnú prácu Slovenskej samosprávy v Rétšágu. Slovo od neho prevzal parlamentný poslanec Mihály Balla, ktorý tiež hovoril o dôležitosti zachovania národnostnej identity a kultúry.
- Myslím si, že keď pred desiatimi rokmi usporiadali v Rétšágu prvý národnostný deň, len málokto veril, že sa dožije 10. výročia. Tešíme sa tomu, že tu ešte žijú Slováci, ktorí si zachovávajú svoje korene, - povedal predseda Slovenskej samosprávy vo Vacove Július Alt.
- Práve idem z krásneho podujatia z Tatabáne-Bánhidy, kde sa uskutočnilo tretie kolo súťažnej prehliadky Slovenský škovránok a kde sme videli a počuli prekrásne slovenské ľudové piesne. Tam odznelo, že všetko to, čo robíme, je o človeku, o nás. O tom, čo chceme, čo robíme a čo cítime. Slovenská národnosť v Maďarsku musí vedieť, či si chce zachovať slovenský jazyk a kultúru, alebo bude na ňu spomínať v minulom čase. Viem, že je to veľakrát ťažké, ja sama to tiež prežívam. Treba povedať, že potrebujeme pomoc, i to, že sme tu, - povedala predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková, ktorá zdôraznila dôležitosť zachovávania slovenského jazyka a identity.
Kultúrny program začal vystúpením miestneho detského tanečného súboru Kereplő (Rapkáč). Po nich predviedli program sestry Laura a Vanesa Glückové v sprievode harmoniky. Speváčky z Mlynkov potešili obecenstvo kyticou slovenských ľudových piesní z Pilíša. Po nich obsadili javisko folklórne skupiny z Plášťoviec a z Banky, spevokol z Legíndu, Folklórny spolok Lipa z Budapešti, miestne tanečné skupiny a slovenský spevácky zbor.
V rámci národnostného dňa odovzdali vyznamenanie Slovenskej samosprávy v Rétšágu Za našu národnosť bývalej národnostnej referentke Novohradskej župy, knihovníčke, miestnej aktivistke Márii Szikorovej.
Andrea Szabová Mataiszová
Ustavične sa hovorí o tom, že v školách treba inovovať, zaviesť nové metódy do výchovno-vzdelávacieho procesu. Ako? Mnohí zabúdajú na to, že najosožnejšie je pre pedagóga stráviť chvíľku času medzi svojimi kolegami, neformálne sa s nimi pozhovárať, vymeniť si názory a skúsenosti.
Dňa 14. septembra sa v priestoroch Základnej školy v Níži uskutočnilo stretnutie pedagógov z Novohradskej a Peštianskej župy. Podujatie usporiadalo Regionálne kultúrne stredisko Slovenského osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy (RKS SOC CSS) v Jači. Svojou prítomnosťou nás poctil zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy a predseda Slovenskej samosprávy Peštianskej župy Ondrej Csaba Aszódi. Predmetom a cieľom stretnutia bolo okrem iného vymeniť si názory o zmenách v našom školstve.
Sústredenie otvorila riaditeľka regionálneho kultúrneho strediska Erika Zemenová Palečková, ktorá bola organizátorkou aj iniciátorkou stretnutia. Na úvod, formou prezentácie, nám predstavila výsledky svojho výskumu, v ktorom porovnala dedinskú a mestskú školu, konkrétne hľadala paralely medzi ďurčianskou školou, kde sa slovenský jazyk vyučuje ako predmet, a budapeštianskou dvojjazyčnou základnou školou. Vyčlenila 10 podobností, medzi ktorými figurovali o. i. motivovanie žiaka, podpora okolia, jazyk pedagógov, poškolské aktivity a ich ciele.
Najväčší problém národnostnej jazykovej výučby väzí vo finančných možnostiach, totiž znalosť jazyka je vo svojej celistvosti individuálnym a nie kolektívnym javom, všeobecne však platí, že pedagógom chýbajú nielen učebné pomôcky na hodinách, lež aj bezplatné jazykové sústredenia, ktoré by ich interaktívnou formou zapojili do situovaného výchovno-vzdelávacieho procesu. Pre pedagógov by bolo najosožnejšie školenie, organizované viackrát v školskom roku maximálne v dvojdňových blokoch. V menších školách totiž ťažko dokážu vyriešiť zastupovanie. Cieľom školenia by bolo oboznámiť učiteľov so súčasným slovenským jazykom a predstaviť im nové vyučovacie metódy.
Ďalší problém národnostného školstva spočíva v nedostatku slovenských pedagógov alebo hosťujúcich učiteľov. Návrh zriadiť post putovného hosťujúceho učiteľa mal veľmi pozitívny ohlas medzi pedagógmi. Hosťujúci učiteľ by pomáhal držať na úrovni jazykovú komunikáciu pedagóga a jeho prítomnosť by bola motivujúca aj pre žiakov. Účastníci stretnutia hovorili aj o význame a o príprave na štátnu skúšku zo slovenského jazyka. Najnovšia publikácia uľahčujúca prípravu na ňu vyšla prednedávnom v Sarvaši pod názvom Konverzačné texty na jazykovú skúšku.
Posledná časť stretnutia sa týkala ohlasov na zrealizované detské súťaže, ako napr. Učme sa hravo, ktoré rozvíjajú predovšetkým lexikálnu rovinu dieťaťa.
Na záver sme poprosili organizátorku E. Zemenovú Palečkovú, aby vyhodnotila toto stretnutie: „Mám z neho veľmi pozitívny pocit. Preto pokladám za dôležité sústredenia takéhoto typu, lebo pedagógovia sa stretávajú jedine na spoločenských podujatiach a na súťažiach, kde nemajú čas porozprávať sa o školských záležitostiach. Tieto stretnutia umožnia kolegom, aby si bezprostredne vymenili skúsenosti, resp. rady, pozhovárali sa o vážnejších problémoch.“
Veríme tomu, že učiteľov neznechutí prechodný stav v našom školstve, a napriek všetkým negatívam ostanú verní svojmu povolaniu a aj naďalej budú pracovať v záujme toho, aby slovenčina a slovenská ľudová kultúra mu našich škôl nezmizla. Za ich vytrvalosť a ochotu im patrí hlboká poklona!
Atila Rusnák
Vďaka Čabianskej organizácii Slovákov a Domu slovenskej kultúry bolo v dňoch 7. a 8. septembra v Békešskej Čabe rušno. Ulica E. Kissa za Veľkým evanjelickým kostolom bola dejiskom v poradí tretieho ročníka festivalu nazvaného V pokoji v Békeši, do ktorého sa zapojilo päť národností žijúcich v župe. Rad programov sa začal vystúpením poľského Miešaného zboru Chopin. V neprítomnosti parlamentného poslanca, poverenca vlády Norberta Erdősa, ktorý mal patronát nad festivalom, pozdravila predstaviteľov národností a všetkých účastníkov poslankyňa Samosprávy mesta Békeš Anikó Koppová Hajduová. Vo svojom prejave uviedla, že chrániť si a zachovávať národnostnú kultúru je prirodzený nárok národnostných občanov. V Békešskej župe nemáme príčinu, aby sme sa navzájom neuznávali ako partneri. Obyvateľstvo môže za veľmi veľa ďakovať národnostným komunitám. Na potvrdenie svojich slov citovala Winstona Churchilla, ktorý v čase II. svetovej vojny, keď stovky pilotov spojeneckých vojsk napriek veľkej presile obstáli v tvrdom boji proti Nemcom, povedal: „Ešte nikdy predtým nevďačilo tak veľa ľudí takej malej hŕstke za svoju záchranu.“
Účastníkom festivalu sa prihovoril podpredseda Valného zhromaždenia Békešskej župy András Mucsi slovami kráľa Štefana: “Krajina jedného jazyka a jedných zvykov je slabá a krehká.“ Ako povedal, počas tureckej okupácie sa Békešská župa takmer celkom vyľudnila. Spustošené obce znovu osídlili ľudia rôznych národností, ktorí do úmoru pracovali za rozkvet tohto kraja. Z odvodnených močarísk sa stali najlepšie úrodné pôdy, ktoré časom zásobovali potravinami celé Uhorsko. Tato oblasť sa stala „komorou“ krajiny. Tu žijúce národnosti dali svetu aj chýrnych umelcov, politikov a vedcov, ako skladateľa Ferenca Erkela, alebo zakladateľa prvej roľníckej strany v Maďarsku Ondreja Likera Áchima. V neposlednom rade čabianski Slováci posilnili krajinu o také hungariká, ako je čabianska klobása a Arpádova pálenka.
Po pozdravných prejavoch otvoril podujatie riaditeľ Osvetového strediska v Békešskej Čabe Béla Szente: „Ako ľudia v daždi hľadajú ochranu pod jednou strechou, tak hľadali národnosti vo víchrici histórie ochranu pod nebom našej župy. Ľudia tu znášajú spoločný osud skoro 300 rokov v pokoji a mieri.“ Ako príklad spolupráce a dobrého spolunažívania sa zúčastnili na festivale príslušníci piatich národností žijúcich v Békešskej župe.
V sobotu poctili festival svojou prítomnosťou generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Pavel Hlásnik. Prítomní boli predstavitelia župnej a mestskej slovenskej samosprávy. Zahraničných hostí vítali predseda Čabianskej organizácie Slovákov, poslanec VZ CSS Michal Lásik a predseda Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraj Ando. Spoločne si pozreli jarmok, prihovárali sa ľuďom a ochutnávali gastronomické pochúťky v Ňaňičkinej kuchyni.
Slovenskú kultúru župy predstavili na javisku spevácky zbor Horenka a citarová kapela Rosička z Kétšoproňu, slovenské pávie krúžky z Poľného Berinčoku a Čabačudu, z Békešskej Čaby to boli Gitarový klub G. Keménya, spevácke zbory Čabianska ružička a Orgován, citarová kapela Boleráz a Národnostný ľudový tanečný súbor Čaba, zo Slovenského Komlóša mandolínová skupina Tremolo a z Telekgerendášu páví krúžok Borouka. Slovenský program spestrili vystúpenia tanečného súboru Salašan z rumunského Nadlaku, tanečníci centra Grimmy z Prešova a speváci a hudobníci Slovenského kultúrneho centra P. J. Šafárika z Nového Sadu zo Srbska. Samozrejme, na javisku sa predstavili aj kultúrne súbory ostatných národností.
Veľkolepý jarmok, na ktorom prezentovali svoje výrobky a bohatú kultúru národností žijúcich v župe nielen remeselníci, ale aj gazdinky, organizovali riaditeľka Domu slovenskej kultúry (DSK) Anna Ištvánová a pracovníčka domu Hajnalka Krajčoviczová. Vďaka tomu milovníci folklóru mohli popri sledovaní kultúrneho programu obdivovať výrobky hrnčiarov, košikárov, čipkárov a kováčov. Stánky zdobili tkaniny, ručné práce z plsti, koše, keramika, výšivky a korále. Samostatné výstavy mali Spolok ľudových umení Békešskej župy a výšivkársky krúžok Rozmarín, pôsobiaci pri Dome slovenskej kultúry pod vedením Anny Illésovej. Svoje práce vystavili aj Slováci zo srbského Báčskeho Petrovca, z Kovačice a Padiny, ako aj z rumunského Nadlaku. Nechýbali ani publikácie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku a Vydavateľstva Ivana Kraska z Nadlaku. Návštevníci Domu slovenskej kultúry si mohli pozrieť expozíciu ručných výrobkov z plsti Ákosa Kaszása a jeho žiakov. Výstavu otvorila poslankyňa mestského zastupiteľstva, predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová. Jednou zo žiakov umelca je aj Čabianka Andrea Barcsayová.
Veľkolepé podujatie navštívilo množstvo ľudí. Mnohí prejavili záujem aj o gastronomické špeciality, ktoré ponúkali v Ňaňičkinej kuchyni na nádvorí Domu slovenskej kultúry. Členky slovenského klubu pod vedením predsedníčky Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku Júlie Borguľovej pripravili makové opekance (guba), Elekčanky lokše a Medešanky fánky (herouke). Gazdinky zo Slovenského Komlóša robili parené buchty (kvasienke), kým Slovenky z Veľkého Bánhedešu piekli kapustníky. Členky čabianskeho slovenského klubu na čele s Alžbetou Ančinovou varili slepačiu polievku s gágorčokmi. Kuchárky čabianskej slovenskej školy pripravili chutnú tarhoňu. Čabianski beťári - členovia tanečného súboru Čaba - varili v kotlíku šlambuc, typické jedlo pastierov. Vôňa pečenej klobásy vábila návštevníkov k stánku Čabianskeho klobásového klubu. Zásoby sa však minuli krátko po obede, napriek tomu, že „klubovníci“ priniesli dvakrát toľko klobás, ako pôvodne plánovali.
Na radosť detí organizátori festivalu pripravili aj remeselnícke dielne a herňu. K jarmočnej atmosfére prispeli ľudové hračky a hry pre deti, ako kolotoč z košov a chodúle.
Festival ukončila veselá tanečná zábava pred javiskom. Večer v Áchimovej sále Čabianskeho slovenského oblastného domu Rastislav Zorňan z Nového Sadu predviedol monodrámu Jána Salčáka Báči Pišta ze sálaša. Bolo to dôstojné ukončenie III. festivalu V pokoji v Békéši.
Ildika Očovská - vzs
Úcta k Sedembolestnej Panne Márii sa u Slovákov začala prijatím kresťanstva od vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. Ľud k jej úcte staval kaplnky a chrámy. Prvá zmienka o slávení sviatku Sedembolestnej Panny Márie pochádza z roku 1412 počas cirkevného snemu v Kolíne nad Rýnom. Pre celú cirkev ho ustanovil pápež Benedikt XIII. v roku 1727 a zároveň povolil, aby sa Sedembolestná Panna Mária uctievala ako Patrónka Slovenska.
Národnou Svätyňou sa pre Patrónku Slovenska stal chrám v Šaštíne. Sviatok Sedembolestnej Panny Márie, ktorú pápež Pavol VI. vyhlásil v roku 1966 za hlavnú Patrónku Slovenska, si Slovensko a katolícka cirkev pripomínajú 15. septembra.
Tohto roku sa na národnej púti v Šaštíne zišlo okolo 40-tisíc pútnikov z celého Slovenska. Vyvrcholením programu bola pontifikálna svätá omša, ktorú celebroval za účasti viacerých biskupov kardinál Jozef Tomko. Na svätej omši sa zúčastnili aj predstavitelia slovenského politického a verejného života.
„Akoby nemohla Matka Božia po takom utrpení svojho syna nevidieť tých, za ktorých to všetko on pretrpel? Ako každá matka trpí, keď trpia jej deti,“ zdôraznil kardinál Jozef Tomko počas homílie. Poukázal na Božiu Matku, ktorá ako krehká žena stála nezlomená, napriek tomu, že prežívala krivdu. Kardinál tiež poukázal na celú históriu slovenského národa, počas ktorej sa naši predkovia od dávnych čias obracali o pomoc k Bolestivej Panne Márii.
„Jej úlohou je pomáhať a potešovať v utrpení. A náš národ zažil množstvo utrpenia. Náš národ má i dnes svoju patrónku a ochrankyňu. Zápas o zachovanie mravnosti sa neskončil. Súčasné pokusy o oslabenie morálky, dokonca cestou zákonov, tiež vzbudzujú k bdelosti veriacich,“ pokračoval kardinál Tomko.
V závere homílie povzbudil veriacich k tomu, aby Matka Božia ostala vždy našou Matkou. „Ona pomáha udržiavať v našom ľude zdravé hodnoty. Ona túži, aby ste ju prijali do každého slovenského domu. Dal by dobrotivý Pán Boh, aby sa tak stalo.“
V nedeľu sa uskutočnili sväté omše a v pondelok sa púť skončila Púťou seniorov a chorých.
Číslo sedem je v biblickej reči symbolickým číslom a znamená plnosť.
Vymenúva sa 7 najznámejších bolestí Panny Márie:
1. Proroctvo Simeona, ktorý jej 40 dní po narodení Ježiša predpovedal ťažkú budúcnosť jej Syna a to, že jej dušu „prenikne meč“.
2. Útek s dieťaťom do Egypta pred Herodesom, ktorý dal v strachu pred novým kráľom vyvraždiť v Betleheme chlapcov mladších ako 2 roky.
3. Strata 12-ročného Ježiša v jeruzalemskom chráme.
4. Keď Ježiša zajali a odsúdili.
5. Keď Ježiš zomieral na kríži.
6. Keď Ježiša zložili z kríža.
7. Keď Ježišovo telo kládli do hrobu.
TK KBS - M. Ližičiar, spr. Vzs
Dňa 6. septembra sa v sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy konalo zasadnutie Redakčnej rady Ľudových novín. Zúčastnili sa na ňom piati členovia. Za neúčasť na rokovaní sa vopred ospravedlnili Ivan Drábek a Gregor Martin Papucsek.
Dôvodom zasadnutia bolo zvolenie predsedu, respektíve predsedníčky zboru, totiž na predchádzajúcom rokovaní kandidatúru nikto neprijal. Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik po privítaní prítomných členov Etelky Rybovej, Ildiky Makaiovej, Gregora Papučka, Mateja Šipického a Petra Pečeňu pozdravil hostí, riaditeľa vydavateľa Ľudových novín, spoločnosti Legatum, s. r. o., Juraja Anda a poverenú šéfredaktorku Ivett Horváthovú Körtvélyesi. Redakčná rada bola uznášaniaschopná, vedením zápisnice poverili účastníci odbornú referentku CSS Esteru Lamiovú a overením zápisnice Gregora Papučka. Jednohlasne schválili program rokovania: voľbu predsedu redakčnej rady a iné.
Gregor Papuček za predsedu rady navrhol Petra Pečeňu, najmladšieho člena zboru. S návrhom súhlasila aj Etelka Rybová. Peter Pečeňa a Ildika Makaiová za predsedníčku navrhli skúsenejšiu Etelku Rybovú, ktorá napokon kandidatúru prijala a prítomní ju jednohlasne zvolili za predsedníčku redakčnej rady.
Po hlasovaní novozvolená predsedníčka nastolila zopár bodov, ktoré by mala rada prediskutovať. Hovorila o počte predplatiteľov Ľudových novín a o informovaní redakcie o aktuálnych udalostiach. Redakčná rada sa uzniesla, že odporučí Valnému zhromaždeniu, aby jeho členovia posielali pozvánky na svoje akcie a aktivity do redakcie a aby si členovia VZ CCS predplatili Ľudové noviny na vlastné meno.
Ďalej sa diskutovalo o pomere prevzatých a pôvodných článkov na stránkach týždenníka. Členovia redakčnej rady by privítali rozhovory a reportáže s parlamentnými alebo miestnymi politikmi, ktorí majú slovenské korene.
Ďalšou navrhnutou otázkou bolo stretnutie členov rady s redakciou, či už v redakcii Ľudových novín, alebo na ďalšom zasadnutí rady, ktoré by členovia privítali, ale na konkrétnom termíne sa nedohodli.
Chúlostivou otázkou je vyplácanie externých honorárov. Najväčším problémom je, že prispievatelia buď nepodpíšu zmluvu so spoločnosťou Legatum, alebo ju často nepošlú na adresu redakcie, preto sa zmluvy nedostanú včas na hospodárske oddelenie a vyplácanie honorárov mešká.
Potom Juraj Ando predstavil koncepciu nového, vylepšeného Nášho kalendára. Kalendár na rok 2013 bude dynamickejší, farebný a nosnou témou bude gastronómia.
Poslednou prerokovanou témou bol súbeh na miesto jazykového redaktora. Poverená šéfredaktorka referovala o uchádzačoch, redakčná rada navrhla na túto pozíciu Gregora Martina Papucseka.
Zasadnutie sa skončilo tým, že účastníci sa nedohodli na konkrétnom termíne najbližšieho rokovania Redakčnej rady Ľudových novín.
(IK)
Trinásť súborov, trinásť rôznych interpretácií, jeden spoločný cieľ: zachovanie slovenskej spevnej kultúry. Takto by sme mohli v skratke charakterizovať tretie a posledné regionálne kolo v poradí piatej súťažnej prehliadky slovenských ľudových speváckych zborov Slovenský škovránok, ktorú usporiadal Zväz Slovákov v Maďarsku spolu s miestnymi organizátormi 15. septembra v Tatabáni-Bánhide.
Zachovanie piesní našich predkov môže byť najjednoduchšia vec, veď spievame novorodenému dieťaťu, spievame pri práci, spievame, keď sa chceme upokojiť, spievame, keď máme dobrú náladu a spev nás sprevádza po celý život. Nie je však jedno, aké piesne spievame. Pre nás je veľmi dôležité zachovať pôvodné ľudové piesne pre nové generácie, aby sme sa aj takto mohli preukázať na verejnosti. Zväz Slovákov v Maďarsku sa v roku 2004 podujal na veľký krok, keď sa rozhodol voľne nadviazať na hnutie speváckych zborov zo 70. rokov predošlého storočia a začal organizovať súťažné prehliadky s názvom Slovenský škovránok. Prehliadky sa uskutočňujú každý druhý rok a organizátori vždy vydajú výber najlepších piesní aj na CD-nosiči. Nebude to inak ani v tomto roku, ako to povedala predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková vo svojom privítacom prejave na treťom regionálnom kole tohoročnej prehliadky v Tatabáni-Bánhide. Ďalším cieľom týchto prehliadok je, aby sa súbory navzájom spoznali a aby mali možnosť vypočuť si aj piesne iných regiónov. Preto merali nemalú cestu do Bánhidy aj speváci z Malej Huty, Pišpeku a Jače.
„Je to sviatok, že nezabúdame a vážime si naše slovenské ľudové piesne, ľudovú kultúru. To je hlavným poslaním nášho stretnutia. Porota si určite bude môcť vypočuť veľa krásnych starodávnych slovenských ľudových piesní, ktoré doteraz nepoznala, čo znamená, že ešte vždy máme z čoho čerpať. Je veľmi veľká vec, že súbory, ktoré prišli na túto prehliadku, napriek všetkým problémom, ktorých nie je málo, sa každý týždeň schádzajú, spievajú, cez víkendy chodia vystupovať, pričom nie pre peniaze, ale preto, aby robili radosť druhým i sami sebe. Peniaze sú potrebné, aby si mohli kúpiť kroje, aby mali na cestovné, aby sme sa my tu mohli stretnúť, ale ten krásny pocit, čo máme na duši a v srdci, sa nedá zaplatiť,“ povedala predsedníčka ZSM a predstavila porotu, ktorá vlastne v nezmenenej zostave sleduje spevácke zbory od prvého kola Slovenského škovránka v roku 2004. Etnografka Anna Divičanová, bývalý šéfredaktor rozhlasovej stanice Bartók István Alföldy-Boruss a etnograf zo Slovenska Juraj Matiáš dobre poznajú slovenské ľudové piesne z Maďarska i mimo neho, napriek tomu sa vždy tešia na tieto stretnutia, veď tu spoznávajú nové piesne a nové interpretácie.
Prítomným sa prihovorila aj predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová, ktorá vyzdvihla pomoc riaditeľky Regionálneho kultúrneho strediska Slovenského osvetového centra CSS v Tatabáni-Bánhide Ruženky Izingovej Pružinovej, ktorá vykonala kus práce pri organizovaní podujatia. „Myslím si, že okrem cien, ktoré udelí porota po prehliadke, je dôležité aj to, že môžeme byť spolu. Pred začiatkom Čívankám spievali Sílešanky jednu pieseň, ktorá sa im veľmi páči, a chcú sa ju naučiť. Je to veľmi dobrý pocit, že sa môžeme porozprávať, vymeniť si názory. V mene našej samosprávy vám všetkým držím palce,“ povedala M. Nagyová.
Po úvodných slovách prišli na rad speváci, ktorých uviedli úradujúca tajomníčka ZSM Monika Szabová a vedúci jednotlivých súborov.
Počas dňa sme mali možnosť vypočuť si krásne piesne a vďaka Pišpečanom sme si pozerali aj tance. Napokon sa porota, ktorá ani tento krát nemala ľahkú úlohu, rozhodla udeliť nasledujúce ocenenia:
Strieborného škovránka dostali spevácke zbory z Tatabáne-Bánhidy, Tardošu a Pišpeku. Zlatého škovránka prevzali spevácky zbor zo Síleša, zbor Vértes-Gerecse (ktorého členmi sú súbory z Tardoša, Síleša a Tatabáne-Bánhidy), zo Santova, Malej Nány, Čívu, Jače a Mlynkov. Zlatého škovránka získal aj Alexander Szőke za hru na citare a hudobníci Čibaj banda a harmonikári z Jače.
Mne ako Santovčanke sa najviac páčili vojenské piesne v podaní pávieho krúžku zo Santova, ktoré znamenali nový kolorit na palete slovenských ľudových piesní.
Účastníci sa rozchádzali v nádeji, že o dva roky sa znovu stretnú na ďalšej súťažnej prehliadke slovenských ľudových piesní v Maďarsku. Veríme, že sa tak stane.
Eva Patayová Fábiánová
V polovici septembra, pred riadnym zasadaním Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS), sa v budapeštianskom sídle nášho najvyššieho voleného zboru uskutočnili rokovania jednotlivých výborov. Ich úlohou bolo zaujať stanovisko k aktuálnym otázkam, aby ich mohli predostrieť VZ. Všetky výbory mali aj spoločné rokovacie body. Jedným z nich bola modifikácia slovenského pomenovania CSS, ktorá by sa odteraz mala nazývať CSS v Maďarsku. Tento návrh jednohlasne schválili všetky výbory. Okrem toho pripomienkovali a schválili navrhovanú finančnú uzávierku CSS a jej inštitúcií za prvý polrok 2012, návrh modifikácie rozpočtu CSS a jej inštitúcií na tento rok a modifikácie zakladajúcich listín inštitúcií CSS. Uvádzame informácie o zasadnutí jednotlivých odborných výborov CSS.
Ako prvý zasadal Finančno-kontrolný výbor, ktorý okrem uvedených bodov prerokoval a schválil 4-mesačnú mzdovú doplnkovú odmenu pre predsedu CSS. Na zasadnutí odborného výboru sa zúčastnil nový hospodársky vedúci Úradu CSS György Seres.
(ef)
V znamení príprav riadneho zasadnutia Valného zhromaždenia CSS sa 26. septembra v budove CSS zišli aj členovia Kultúrneho výboru. V prítomnosti predsedu CSS Jána Fuzika na čele s predsedníčkou Zuzanou Laukovou výbor v plnom počte odsúhlasil rokovacie body. Prvý rokovací bod predniesol riaditeľ spoločnosti Legatum, s. r. o., Juraj Ando. Referoval o aktuálnom stave prípravy Nášho kalendára 2013. Predložil koncepciu vylepšenej, plnofarebnej ročenky. Zbor prerokoval aj publikačnú činnosť CSS a návrh na reprintové vydanie románu Pavla Kondača Neskorý návrat s maďarským prekladom. Členovia schválili oba návrhy. Ďalší bod, vyhodnotenie Dňa Slovákov v Maďarsku, predniesla riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová. Všetci prítomní hodnotili akciu pozitívne. Ďalšou témou rokovania boli podujatia CSS: adventné stretnutie detí, stretnutie cirkevných speváckych zborov i biblický tábor sú obľúbené akcie v kruhu Slovákov v Maďarsku.
IK
Výchovno-vzdelávací výbor (VVV) mal na programe 18 tém. Predseda výboru Michal Lásik a členovia Katarína Völgyesiová Pribišánová a Július Alt prerokovali situáciu v oblasti prípravy učiteľov na katedrách slavistiky. Opierali sa o konzultácie s vedúcimi katedier o výsledkoch prijímacích skúšok v roku 2012 a o počte študentov. Skonštatovali, že problémy zaškoľovania väzia v prijímacom systéme, na čo katedry nemajú vplyv. Na malé katedry museli študenti získať veľmi vysoký počet bodov. Napríklad na Univerzitu Loránda Eötvösa (ELTE) v Budapešti bolo potrebných 418 bodov, na Segedínsku univerzitu 406 bodov. Podľa vedenia univerzít riešenie problematiky národnostných katedier je kompetenciou štátu. Výbor prerokoval pripomienkovanie pripravovaného vládneho nariadenia o systéme prípravy učiteľov. Zaujal stanovisko k referátom o školskom roku 2011/2012 v inštitúciách prevádzkovaných CSS. Písomne predostreté podrobné referáty doplnili prítomné riaditeľky ústne a odpovedali na otázky členov výboru. VVV vo vlastnej kompetencii predostreté referáty škôl schválil.
Členovia výboru prerokovali aj návrh nového nariadenia, tzv. smerníc. Potvrdili predchádzajúce uznesenie VVV z 21. septembra 2011 o časovom rámci vyučovania slovenského jazyka a slovenskej vzdelanosti v národnostných školách. Vyjadrili názor, že na základe písomných pripomienok dvojjazyčných škôl budú iniciovať zmeny v obsahových požiadavkách vyučovania slovenskej literatúry v dvojjazyčných školách. Výbor schválil obsah 1. prílohy nariadenia o prehlásení rodičov na iniciovanie organizovania národnostnej výučby, navrhol však, aby v 2. prílohe nefigurovalo priznanie sa k národnosti, iba prehlásenie o prijatí národnostného programu danej školy. V otázke zvýšenia počtu vyučovacích hodín rozhodne VZ CSS.
Členovia výboru si vypočuli informácie o pripravovaných aktivitách Slovenského pedagogického metodického centra (SPMC) pre pedagógov na IV. polrok, o realizovaných aktivitách pre žiakov a pedagógov, o rámcových učebných osnovách, o nominácii zástupcov z Maďarska pre prácu s portálom „Slovák v zahraničí“, o zmene prevádzkovateľa Základnej školy vo Veľkom Bánhedeši a o prevádzkovaní budapeštianskej slovenskej školy.
(zp)
„Najmladší“ odborný výbor sa zaoberal jednou zo svojich najväčších tohoročných iniciatív, vydaním komiksu o sťahovaní Slovákov. Ten by mal populárnou formou posilniť národnú identitu mladých Slovákov a zároveň prehĺbiť ich znalosti o histórii našej národnosti. Ako nás informoval predseda výboru Zoltán Szabó, na vydanie sa snažili získať finančné prostriedky od nadácií, čo sa im podarilo len čiastočne a preto sa plánujú obrátiť o pomoc na CSS. Komiks by mal vyjsť na Vianoce, tím autorov sa stretne v októbri, aby skompletizoval scenár. Mládežnícky výbor CSS už druhý rok spolu s Organizáciou slovenskej mládeže v Maďarsku organizuje futbalový turnaj o Dolnozemský pohár. V tomto roku sa mladí športovci stretnú v novembri v Békešskej Čabe. Členovia výboru skompletizovali výpis prihlášky a podrobnosti okolo organizovania podujatia, na ktoré zavítajú aj predstavitelia ostatných národností žijúcich v Maďarsku. Paralelne s futbalovým turnajom sa uskutoční aj nová iniciatíva OSMM a Mládežníckeho výboru: Slovenská mládežnícka akadémia. Táto by mala dať priestor mladým slovenským intelektuálom, aby sa podelili o svoje skúsenosti, vypočuli si interaktívne prednášky o virtuálnom živote mladých Slovákov (internet, sociálne siete) a pod. Členovia výboru sa zhodli v tom, že takéto podujatia sú vhodné na mobilizovanie slovenskej mládeže.
(ef)
Na septembrovom zasadnutí Náboženského výboru (NV) CSS členovia zboru pod vedením predsedu Tibora Mótyána vyhodnotili Deň Slovákov v Maďarsku, ktorý sa tohto roku konal v bakonskom regióne, v Jášči. Ako nás informoval predseda NV, zhodli sa v tom, že podujatie bolo úspešné, ale sú potrebné aj isté zmeny. Podľa nich a podľa viacerých účastníkov osláv politici by mali vystúpiť so svojimi prejavmi nie v kostole, ale v rámci programu na javisku. Čo sa týka celého podujatia, členovia výboru s radosťou konštatovali, že ľudia v Bakoni sú dobrosrdeční a pohostinní a boli vynikajúcimi hostiteľmi.
Zbor prerokoval modifikáciu rozpočtu CSS a jej inštitúcií na rok 2012 a polročnú správu o hospodárení CSS a jej inštitúcií, ktoré jednohlasne schválil. Predposledným bodom rokovania bola príprava na Ekumenické stretnutie cirkevných speváckych zborov v Sarvaši, ktoré sa uskutoční 22. septembra za účasti siedmich zborov. Ako nás pán predseda informoval, finančnú podporu prisľúbili aj primátor mesta Sarvaš Mihály Babák a niektorí miestni podnikatelia. Výbor prerokoval aj otázku financovania putujúcich evanjelických farárov. Tento dlhoročný problém ešte stále čaká na vyriešenie. Ich cestovanie totiž financuje evanjelická cirkev, ale honorár za vykonané služby nedostávajú, vykonávajú ich zadarmo.
(aszm)
V dňoch 1. až 7. septembra usporiadal Slovenský inštitút Budapešť v spolupráci s partnerskými organizátormi Týždeň slovenskej kultúry. Naša materská krajina sa predstavila obyvateľom hlavného mesta širokým spektrom programov na rôznych miestach. Sériu podujatí odštartoval 4. ročník Pozsonyi pikniku, potom sa predstavilo mesto Brezno. Veľký záujem bol o ochutnávku slovenských špecialít na nádvorí Slovenského inštitútu a vernisáž dvoch výstav. Prítomným sa v mene organizátorov prihovorila riaditeľka SI Jana Tomková, ktorá zvlášť privítala mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti Petra Weissa, riaditeľa Východoslovenského múzea v Košiciach Roberta Polláka a autora výstavy Dunajské mosty Pétera Gyukicsa. - Som nesmierne rada, že vás tu môžem opäť privítať. Slovenský týždeň je už v plnom prúde, máme za sebou niekoľko krátkych podujatí a veľa zaujímavého je ešte pred nami. My sme vás pozvali na otvorenie dvoch výstav, ktoré zdobia priestory Slovenského inštitútu. Jedna je z dielne Východoslovenského múzea v Košiciach pod názvom Košické korzo - osobnosti z albumu, ktorú vám predstavujeme v prízemných miestnostiach. Táto výstava je mimoriadne vzácna a zaujímavá, pretože nám priblíži nevšedným a originálnym spôsobom osobnosti z košického korza spred vyše storočia. Pripomína 126. výročie odovzdania slávnostného albumu košických mešťanov a významných košických osobností Teodorovi Münsterovi, starostovi mesta Košice v roku 1886. Môžete tu nájsť osobnosti z rôznych oblastí - lekárov, fotografov, politikov, alebo aj advokátov či architektov. Dnes zažijeme skutočný návrat do minulosti a krásnu nostalgiu. Kurátormi výstavy sú riaditeľ Východoslovenského múzea Robert Pollák a vedúci umelecko - historického odboru múzea Ivan Havlice, - povedala pani riaditeľka. Po jej slovách riaditeľ Východoslovenského múzea v Košiciach Robert Pollák tiež srdečne privítal milovníkov umenia a pozval ich na budúci rok do mesta Košice, ktoré bude európskym hlavným mestom kultúry. - Druhá výstava predstavuje diela maďarského fotografa Pétera Gyukicsa. Nachádza sa na druhom poschodí a predstavuje najkrajšie zábery dunajských mostov od Čierneho lesa až po Čierne more. Výstava vznikla pri príležitosti prezentácie knihy Dunajské mosty. Fotograf a priateľ mostného staviteľstva Péter Gyukics je členom spolku maďarských umeleckých fotografov a fotografovaniu sa venuje šesť rokov. Za toto obdobie sa mu podarilo nafotiť približne 600 mostov, - povedala Jana Tomková. Kurátorom expozície je hlavný inžinier mostného odboru Koordinačného strediska rozvoja dopravy László Sitku. Vernisážami sa však ešte deň neskončil - večer sa uskutočnilo divadelné predstavenie divadla Thália, ktoré predviedlo hru Sándora Máraiho Aj sviece zhoria do tla.
Andrea Szabová Mataiszová
Pred istým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému záujmu čitateľov. Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré budeme uverejňovať, zaujmú čitateľov a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.
Podobne ako dnes, aj v minulosti sa stávalo, že sa prívrženci niektorého ideového smeru názorovo rozišli a postavili sa na opačnú stranu. Tak to bolo aj v prípade spisovateľa, historika, publicistu, osvetového pracovníka Jonáša Záborského, ktorý prežil zložitý a rozporný život. Študoval v Halle spoločne s Ľudovítom Štúrom a vtedy si celkom rozumeli. Po čase bolo všetko inak - z evanjelického farára Jonáša Záborského sa stal rímskokatolícky kňaz, a keď sa stretol so Štúrom, tváril sa, že ho nepozná. Príbeh jeho života bol dramatický, plný zvratov a nepredvídaných udalostí. Záborský bol často v opozícii voči súčasníkom, a to v ňom podnecovalo až nezdravú ctižiadosť a húževnatosť, naučilo ho to ešte väčšmi bojovať a nevzdávať sa.
Jonáš Záborský sa narodil 3. februára 1812 v turčianskej dedine Záborie, v chudobnej zemianskej rodine. Základnú školu navštevoval v rokoch 1818 - 1821 v Záborí, Hornom Jasene a Záturčí a ďalšie dva roky nižšie gymnázium v Necpaloch. Potom študoval na gymnáziu v Gemeri, na evanjelickom lýceu v Kežmarku a teológiu na kolégiu v Prešove. V rokoch 1834 - 1839 pôsobil ako kaplán v Pozdišovciach, odkiaľ odišiel študovať na univerzitu do Halle, kde sa stretol s Ľudovítom Štúrom a ďalšími slovenskými študentmi. Vo Vlastnom životopise, ktorý vyšiel v roku 1912, sa v spomienkach vrátil k študentským rokom a na rozdiel od spolužiakov z univerzity sa na mesto pozeral veľmi kriticky a opisoval ho ako nevľúdne, architektonicky nevkusné. Na svojom literárnom konte mal vtedy prvú ódu Na Slováků, ktorá vyšla v almanachu Zora roku 1836. Ľudovít Štúr ho vraj za ňu v škole vyobjímal.
Jonáš Záborský bol organizačne a literárne aktívny už počas štúdia na evanjelickom kolégiu v Prešove. Bol spoluzakladateľom homiletickej Spoločnosti slovenskej. Povzbudený básňou Na Slováků, ktorou sa oduševňovala štúrovská mládež, pustil sa do ďalšej tvorby v duchu kollárovsko-hollovskej klasicistickej poézie. V časopise Hronka publikoval ódy na Pavla Jozefa Šafárika, Jána Kollára, Antona Ľudovíta Muňaia a Karola Kuzmányho. Okrem toho sa venoval písaniu bájok, anekdot, alegórií, epigramov, aforizmov v klasicistickom duchu. Tieto diela mu vyšli v zbierke Bájok a v zbierke Žehry, do ktorej zaradil ódy, básnické listy, žihadlice a dve reči, písané hexametrom a elegickým distichom. Vyvolal tým búrlivú reakciu romanticky orientovaných štúrovských literátov, najmä Mikuláša Dohnányho a Jána Kalinčiaka, a podnietil širokú literárnu polemiku o princípoch klasicizmu a romantizmu. Napriek protikladným názorom väčšiny vtedajších literátov Jonáš Záborský zostal verný klasicistickému umeleckému názoru a uprednostňoval osvietenský racionalizmus, ktorý bol v protiklade s heglovskou dialektikou. Tým sa dostal do ešte väčšieho rozporu so štúrovcami.
Po návrate z univerzity v Halle v roku 1840 pôsobil Jonáš Záborský krátko ako kaplán M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši a dva roky - do roku 1842 - bol farárom v Rankovciach, kde mu vyhorela fara, škola i kostol. Po tejto tragickej udalosti na radu priateľa prestúpil do katolíckej cirkvi. Veril, že táto cirkev si bude viac ceniť jeho vzdelanie a urobí z neho profesora na kňazskom seminári v Košiciach. No nestalo sa tak.
Po vysvätení za rímskokatolíckeho kňaza pôsobil Jonáš Záborský ako nemecký kaplán a krátko ako profesor gréčtiny na Právnickej akadémii v Košiciach. V revolučných rokoch 1848 - 1849 ho prenasledovali za prechovávanie Žiadostí slovenského národa. Koncom februára 1849 prišiel Ľudovít Štúr do Košíc, kde sa stretol s vodcom Slovenského povstania Jozefom Miloslavom Hurbanom. V pomaďarčených Košiciach vládli zvláštne pomery a Jonáš Záborský, hoci pár mesiacov predtým (v novembri 1848) stál pred košickým súdom za propagáciu Žiadostí slovenského národa, sa zrazu tváril, že Štúra vôbec nepozná. Neskôr o ňom dokonca napísal, že je demagóg „s najhlbšou nenávisťou v srdci voči zemianstvu“.
Zakrátko nebol spokojný Jonáš Záborský ani na právnickej akadémii, a keď pochopil, že veľkú kariéru tam neurobí, odišiel. V rokoch 1850 - 1853 bol redaktorom vládnych Slovenských novín vo Viedni, ale so svojou komplikovanou povahou v tejto práci dlho nevydržal. Bol tvrdohlavý, hádavý, po čase sa nemohol zmieriť so zásahmi cenzúry do redigovania novín a rozhádaný a zatrpknutý z redakcie odišiel.
Od roku 1853 až do svojej smrti bol katolíckym kňazom v Župčanoch. Po príchode na biednu faru, ktorá stála v tieni veľkolepej kúrie, sa zapovedal, že už nezoberie pero do ruky a nebude nič písať. Pri tomto predsavzatí vydržal päť rokov, ale potom sa k literárne tvorbe vrátil a napísal svoje najznámejšie diela. Tam vznikla autobiograficky ladená próza Panslavistický farár, ktorou sa vnútorne vyrovnal s príkoriami vlastného života. Napísal tam aj známe dielo Dva dni v Chujave, v ktorom ukázal dve stránky života: „Jedným okom celý život plakať a druhým sa smiať,“ ako sám poznamenal.
Jonáš Záborský sa do slovenskej literatúry zapísal aj ako dramatik. Zaujal najmä historickou drámou Bitka u Rozhanoviec a známou veselohrou Najdúch. Väčšina jeho hier s historickou tematikou vyšla zásluhou Jozefa Karola Viktorina a Viliama Paulinyho Tótha knižne v súborných vydaniach Básne dramatické, Lžedimitrijady a Divadelné hry. Na fare v Župčanoch napísal ešte prózy Kulifaj, Dobrodružstvo v Kocúrkove a Svätoplukova zrada. V šesťdesiatych rokoch 19. storočia dokončil rozsiahly náboženský epos Vstúpenie Krista do Raja, z ktorého úryvok vyšiel v časopise Sokol. Toto jeho najväčšie veršované dielo ostalo v rukopise.
V roku 1875 pod vplyvom maďarských útokov proti slovenským školám a inštitúciám zaslal Matici českej dvetisíc zlatých a odovzdal jej do depozitu svoje rukopisné práce, ktoré sa dnes nachádzajú v Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine. Večný rebelant dožil život plný protirečení, tragických sporov a nepochopenia na fare v Župčanoch, kde 23. januára 1876 zomrel.
Jozef Leikert