21. september je vyhlásený za Deň európskej spolupráce. Práve s jeho odkazom spojila svoju nedávnu medzinárodnú akciu Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom. Inštitúcia v dňoch 13.-15. septembra usporiadala v poradí 3. medzinárodné stretnutie partnerských škôl nazvané Tradičné remeslá. Podujatie bolo súčasťou projektu pod názvom Priateľstvo spája národy, konaného v rámci programu cezhraničnej spolupráce Hungary-Slovakia-Romania-Ukraine ENPI CBC Programe 2007-2013.
Na pôde novomestskej slovenskej školy sa stretlo po 15 žiakov zo Základnej školy na Komenského ulici v Michalovciach a multifunkčného lýcea, školy č. 20 z Užhorodu, aby sa spolu so žiakmi hostiteľskej školy počas troch dní venovali tradičným ľudovým remeslám: rezbárstvu, hrnčiarstvu, práci s kožou, maľovaniu na skle a tkaniu z handier. Nechýbala ani ukážka tradičného varenia slivkového lekváru, mletie a lisovanie hrozna. Novinkou pre žiakov bola v lete vybudovaná pec v areáli školy, kde piekli chlieb.
Deň európskej spolupráce bol naozaj úspešný, veď z pripravených predmetov - hlinených váz, misiek, obrázkov maľovaných na skle, kožených taštičiek a tkaných koberčekov s rôznymi motívmi inštalovali výstavu v Zemplínskej galérii Osvetového strediska Lajosa Kossutha v Novom Meste pod Šiatrom. Táto demonštrácia detských prác sa stala sprievodným podujatím Týždňa mesta, ktorý sa uskutočnil v dňoch 16.-22. septembra. Viceprimátor mesta Dénes Dankó privítal našich hostí na pôde slávnostnej siene impozantnej budovy mestskej radnice.
Okrem výstavy organizátori stretnutia pripravili aj sadenie pamätného stromu. Neďaleko lipy, ktorú zasadili pri príležitosti 55. výročia založenia školy v prítomnosti predstavenstva Celoštátnej slovenskej samosprávy (dnes už prevádzkovateľa inštitúcie), v týchto dňoch zapúšťa korene nový skvost zeleného priestranstva, štíhly platan, ktorému sa tešia malí aj veľkí.
Stretnutie aktívnou účasťou obohatili aj žiaci partnerskej školy z Moldavy nad Bodvou. Tí prišli odštartovať nový školský vzdelávací projekt Comenius pod názvom Od Ikara po medziplanetárne lety, ktorý novomestská inštitúcia ako koordinátor vypracovala s ďalšími siedmimi krajinami Európskej únie.
Za obsažné stretnutie vyjadrujeme poďakovanie predsedníčke miestnej slovenskej samosprávy Anne Bačkaiovej, ktorá zabezpečila starý rodinný medený kotol a trpezlivo nás inštruovala pri varení lekváru. Vďaka patrí rodičom a deťom za sprostredkovanie viac než 80 kilogramov sliviek. Cesto v obrovskom koryte miesila a chutný chlieb nám v peci pomohla upiecť stará mama jednej našej žiačky, teta Mária Zámová. Aktívni boli i citaristi a tanečníci školskej folklórnej skupiny, ako aj kolegovia z učiteľského zboru, ktorí popri dozore pri deťoch pomáhali zrealizovať celý priebeh oživovania zvykov a tradícií našich materí.
(jk)
„Spievajúceho človeka Boh poslal medzi nás,
aby jeho veselý a smutný spev obmäkčil tvrdé srdcia
a vyvýšil do nebies nás.“
Henry Wadsworth Longfellow
V sobotu 22. septembra sa v Novom evanjelickom kostole v Sarvaši uskutočnilo X. ekumenické stretnutie slovenských speváckych zborov a koncert chrámovej hudby. Záštitu nad veľkolepou akciou mala Celoštátna slovenská samospráva. Podporovateľmi podujatia boli Správa grantov ľudských zdrojov, cirkevný zbor Nového evanjelického kostola v Sarvaši, Samospráva mesta Sarvaš, generálny riaditeľ spoločnosti Aerotechnika Miklós Takács a spoločnosť Geomark Kft. Bohoslužby odbavovali evanjelický farár Nového kostola Zsolt Kollár a putujúca farárka Celoštátnej slovenskej samosprávy Hilda Gulácsiová Fabuľová. Prehliadku speváckych zborov a koncert chrámovej hudby otvoril predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán, ktorý bol spoluorganizátorom a hostiteľom tohto podujatia. Pán Mótyán privítal vzácnych hostí: predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, primátora mesta Sarvaš Mihálya Babáka, generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefana Daňa a všetkých účastníkov. Sprievodné slovo odznelo v slovenskom a v maďarskom jazyku v podaní Aniky Podaniovej a Gabriely Mótyánovej. Prítomných pozdravil i Ján Fuzik, ktorý vyjadril presvedčenie, že tieto každoročné stretnutia napĺňajú tradície v duchu ekumenických speváckych zborov a sú prostriedkom na zachovávanie slovenského jazyka nielen slovom, ale aj piesňou. Ako prvý vystúpil Miešaný evanjelický zbor z Békešskej Čaby, ktorý pôsobí od roku 1989. Jeho prvým dirigentom bol Ján Šutinský. V súčasnosti zbor vedie Katarína Kutejová Ablonczyová. Speváci reprezentujú Békešskú Čabu na domácich a zahraničných podujatiach. Pri tejto príležitosti predniesli klasické diela domácich a zahraničných skladateľov.
Klasické duchovne piesne vystriedali slovenské evanjelické piesne v podaní Pávieho krúžku z Poľného Berinčoku. Zbor už takmer 40 rokov dôstojne reprezentuje slovenskú kultúru svoje obce. Jeho vedúcou je Anna Bartová. V Sarvaši sprevádzal spevákov citarista István Bagi.
Žánrovo pestré bolo vystúpenie komorného zboru Zvony zo Selenče (Srbsko). Začal gospelom a vystúpenie ukončil skladbou svojho vedúceho a dirigenta Juraja Súdiho Poklad. Členmi 20-ročného zboru sú speváci troch konfesií: evanjelickej, rímskokatolíckej a pravoslávnej. Ich poslaním je spevom a hudbou oslavovať Hospodina a vytvárať most medzi ľudmi rôznych národností a konfesií.
Ekumenické stretnutie speváckych zborov spestrili žiaci sarvašskej slovenskej školy. Najmladší účastníci pod taktovkou vedúcej zboru Csilly Šindelovej predniesli veselé náboženské piesne v modernej úprave ktoré si osvojili v biblickom tábore CSS vo Svätom Jure. Melodickosť detského spevu zvýraznil hudobný sprievod učiteľov Zoltána Fonáda a Tomáša Sklenára hrou na gitare.
So žalmami a piesňami z Tranoscia vystúpil miešaný zbor Čabianska ružička, ktorý založili slovenskí pedagógovia békeščabianskej školy v roku 1995. Dve z prednesených piesní upravila vedúca zboru Ildika Očovská.
Skladbou Stabat Máter od Zoltána Kodálya uviedol svoje vystúpenie Komorný chór mesta Sarvaš, ktorý má takmer 30-ročnú tradíciu. V repertoári má ľudové piesne, madrigály a komorné skladby maďarských a svetových skladateľov. Vedúcou zboru je Mária Privlerová. Na počesť stretnutia naštudoval evanjelickú pieseň v biblickej češtine z Tranoscia.
Spevácky zbor Spievajúca mládež slovenská z Mlynkov bol založený v roku 2006. Na stretnutí predniesol duchovné piesne. Vedúcim spevokolu je Levente Galda.
Slávnostné stretnutie ukončil Tibor Mótyán, ktorý zaspieval modlitbu Pánovu Otčenáš v biblickej češtine. Na organe ho sprevádzala Viola Ivančová.
Dôstojný koncert zavŕšilo stretnutie vystupujúcich s organizátormi a vzácnymi hosťami na spoločnom obede. Na priebehu a úspechu podujatia mali veľký podiel aj učitelia Slovenskej základnej školy v Sarvaši. Spevácke zbory si prišli vypočuť obyvatelia mesta a okolia, medzi nimi boli v peknom počte aj učitelia a žiaci slovenskej sarvašskej školy. Členovia zboru Zvony zo Srbska prejavili záujem o prehliadku pamätihodností mesta. So záujmom si pozreli Pamiatkový dom, Bolzov kaštieľ, Starý kostol a pamätnú žulu s menami prvých prisťahovalcov v Sarvaši. Sprevádzala ich učiteľka slovenskej základnej školy Zuzana Čičeľová.
Slová na rozlúčku boli plné dojatia a vďaky z prežitého dňa. Všetci účastníci vyjadrili záujem o stretnutia podobného rázu.
Eva Labišáková a Alena Červeňanská
V sobotu 15. septembra sa v Malej Tarči uskutočnil v poradí deviaty Gerheňový (plackový) festival. Napriek tomu, že ráno bolo nepríjemné počasie, mnohí boli zvedaví, aké placky upečú skupiny, ktoré sa prihlásili do súťaže. Milovníci tejto lahôdky netrpezlivo čakali na prvé kusy, ktoré predávali za zemiakové lístky (pityókajegy). Je zaujímavé, že z roka na rok prichádzajú súťažiaci s novými receptami. Placky už robia nielen z tradičných zemiakov, ale aj z cukiny, kapusty či mrkvy. Ochucujú ich majoránkou, rascou, cesnakom, rozmarínom, slaninou, cibuľou, atď. Niektorí podávali k plackám aj rôzne omáčky.
Ako vždy, aj teraz prišli na festival aj hostia zo spriatelenej obce na Slovensku Beluše, ktorí sa s chuťou pustili do práce. Skupinu tvorili poslanec obecnej samosprávy František Salaj s manželkou Katkou a dcérou Adrianou a bývalá riaditeľka materskej školy Mária Baštugová. Piekli placky s kapustou a podávali ich s bryndzou. Vedľa nich piekli gerhene členovia hostiteľskej slovenskej samosprávy so svojimi príbuznými a priateľmi podľa vlastného receptu. Produkty oboch skupín zožali veľký úspech.
Národnostné folklórne stretnutie „Pántlika” (Stužka) sa uskutočnilo popoludní, keď sa už počasie trocha umúdrilo. Ulicami mesta chodil krojovaný sprievod sprevádzaný hudbou. Súbory predvádzali ukážky zo svojho repertoáru, takto vábiac obyvateľov na program.
V kultúrnom programe vystúpili poľské, nemecké, rumunské, chorvátske srbské a rómske tanečné skupiny a spevácke zbory. Samozrejme, najviac bolo slovenských. Predstavili sa folklórne telesá a spevokoly z Ečeru, Čemeru, Cinkoty (XVI. obvod Budapešti), Kerepešu, Veľkej a Malej Tarče. Hostia zo Slovenska, z Kamenína, predviedli slovenské a maďarské tance a piesne.
Program sa skončil koncertom nemeckej dychovky Dicke Schwäne z Perbaja a spoločným tancom s miestnym súborom Panónia.
Národnostné stretnutie usporadúvajú v Malej Tarči pravidelne každý druhý rok. Organizátori - Kultúrny spolok v Malej Tarči a miestna slovenská samospráva s podporou Celoštátnej slovenskej samosprávy - sa snažia pozývať vždy iné súbory, ale vzhľadom na dobré kontakty sú také slovenské folklórne telesá, ktoré pozývajú každý rok. Deje sa tak na radosť obyvateľov mesta a okolia, ale aj účinkujúcich, ktorí majú možnosť spoznávať kultúrnu činnosť, problémy a úspechy slovenských, ale aj iných národnostných folkloristov, vymieňať si skúsenosti a spolu prežívať radosť z tanca a spevu.
Katarína Szabová
Neviem, či sa v maďarskom politickom slangu ujme nový výraz poslanca Gábora Vágóa za LMP, ale je mimoriadne výstižný. Doteraz maďarčina poznala v nižšej hovorovej komunikácii výraz „pichnúť sa do g...“ Používa sa, keď je človek zúfalý, keď je niečo neuveriteľné, prehnané. Poslanec tento význam rozšíril na činnosť škodlivú pre samotnú osobu, ktorá sa bodá do onej citlivej oblasti. Nehovoril však o pichaní dýkou, ale o streľbe. Presne sa to preložiť nedá, ale ide o sebazničujúci čin, po slovensky by to mohlo znieť aj ako „samostreľba do rozkroku“ (v origináli „öntökönlövés“)...
Po jazykovom okienku poďme na príklady z uplynulých dní. Nie však z vysokej politiky, tej dajme teraz pokoj.
Známy rómsky huslista, obdivovaný za majstrovské narábanie so slákom, zároveň terč výsmechov za uslintaný spôsob komunikácie, sa nechal pasovať za rytiera „vitézskeho“ rádu. Tento rád založil regent Horthy, a hoci sa dnes jeho osobnosť a činnosť prehodnocuje, je nepopierateľný fakt, že okrem desaťtisícov Židov nechal deportovať na smrť aj tisíce Rómov. (Keby bol parlament schválil návrh radikálov, aby sa rok 2013 stal Horthyho rokom, bola by to bývala skutočná „samostreľba“, nakoniec ho ostatní zavrhli hneď v zárodku.)
Samospráva Malej Pešti si zmyslela pomenovať námestie po otcovi tureckého národa Kemalovi Atatürkovi. Táto štvrť má družbu s Turkami a od nich dostala jeho bustu. Mala byť postavená na novom námestí. Ozvali sa však malopeštianski a iní Arméni, že za Atatürka vyvraždili v Turecku milióny Arménov, hoci to Turci odmietajú hodnotiť ako genocídu. Arméni na celom svete sú rozhorčení z pustenia azerbajdžanského „sekerového vraha“ na výkon trestu domov. Jasné, že v tejto napätej atmosfére proti novému námestiu protestovali. Blamáži sa podarilo predísť šalamúnskym rozhodnutím, aby sa námestie volalo po družobnej oblasti Malej Pešti.
Samozničujúci sa zdá byť najnovší nápad štátnej tajomníčky zodpovednej za školstvo („ministerky“) Rózse Hoffmannovej, aby sa v dvojjazyčných školách, aj v národnostných, vyučoval dejepis po maďarsky. Bola by to vraj najsprávnejšia cesta k zvyšovaniu a upevneniu (samozrejme, maďarského) vlastenectva žiakov a študentov. Nechce sa mi rozoberať túto ideu, spomeniem len maďarskú krajanskú dimenziu: v niektorých susedných krajinách sa tiež uvažuje o prípadnom obmedzení výučby v materinskom jazyku národností, proti čomu Maďari protestujú. (Nie som si celkom istý, či tento príklad predsa len nepatrí do vysokej politiky.)
Organizácia komlóšskych Slovákov sa v auguste zúčastnila na ďalšom programe európskeho projektu Heuréka. Tentoraz zavítala do mesta Rožnov pod Radhoštěm, kde prebiehal XIV. ročník Medzinárodného festivalu slovenského folklóru v Českej republike Jánošíkov dukát. Okrem členov organizácie sa na festivale zúčastnil aj Tanečný spolok Komlóš, ktorý reprezentoval komlóšsky slovenský folklór. V piatok večer na slávnostnom otvorení účinkujúcich a hostí privítal riaditeľ festivalu Vlastimil Fabišík. Po vystúpení slovenských folklórnych súborov zábava pokračovala stretnutím folkloristov pri ľudových hudbách súborov, na ktorom komlóšsku slovenskú ľudovú hudbu prezentovala kapela Kolovrat pod vedením Zuzany Bartošovej. V sobotu ráno sa centrum mesta zmenilo na roztancované námestie, kde súbory tancom pozývali hostí na programy festivalu. Sprievod folklórnych súborov prešiel, ba pretancoval z hlavného námestia do areálu dreveného mestečka, kde až do noci prebiehali folklórne programy. Tanečný spolok Komlóš v rámci pásma Hostia naši milí predviedol komlóšske tance so záverečným maršom, ktorý sprevádzal búrlivý potlesk divákov. Komlóšske dievčatá okrem tanca výborne reprezentovali svoje mesto aj na 12. majstrovstvách valašského kráľovstva v mútení masla, kde získali 3. miesto. V nedeľu ráno účastníkov Jánošíkovho dukátu prekvapilo daždivé počasie, ale čoskoro vykuklo slniečko a festival mohol pokračovať. Komlóšania na pódiu Na pasienku s veľkým úspechom predniesli tradičnú komlóšsku svadbu, na ktorej sa zúčastnilo viac generácií. Ich predstavenie spestrilo repertoár tohto medzinárodného festivalu a priblížilo divákom kúsok našich tradícií. Jánošíkov dukát sa skončil veľkolepým galaprogramom. Diváci si mohli pozrieť prekrásnu prehliadku slovenského ľudového folklóru. V rámci trojdňového podujatia sa predstavilo 22 folklórnych súborov z Poľska, zo Srbska, zo Slovenska, z Maďarska a z Českej republiky, celkovo takmer 900 tanečníkov. Folklórne programy sprevádzala aj tradičná ľudovoumelecká výroba a jarmok. V rámci Medzinárodného festivalu slovenského folklóru v Českej republike Jánošíkov dukát prebiehalo aj stretnutie partnerov projektu Heuréka. Autor projektu Ľubomír Kraľovanský veľmi pozitívne hodnotil predchádzajúce rokovanie, ktoré sa uskutočnilo v Slovenskom Komlóši. Aj ostatní partneri vyjadrili svoju vďaku Organizácii komlóšskych Slovákov za výborné organizovanie. Predseda Spolku Slovákov v Českej republike Peter Lipták oboznámil predstaviteľov organizácií s výsledkami spoločného prieskumu názorov účastníkov projektu Heuréka, ktorý sa týkal dobrovoľníctva, využitia voľného času a angažovanosti v združení. Stretnutie skončilo prípravou ďalšieho rokovania, ktoré sa uskutoční koncom augusta 2013 v Rijeke.
Marianna Melegová Bajczerová
Pred istým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému záujmu čitateľov. Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré budeme uverejňovať, zaujmú čitateľov a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.
Významný slovenský výtvarník svetového formátu sa pri hodnotení svojho diela vyznal: „Mám rád všetko, čo som robil, nehanbím sa za nič…“ Odvtedy uplynulo niekoľko rokov a Hložníkove slová musíme dať, žiaľ, do minulého času.
Svetlo sveta uzrel Vincent Hložník 22. októbra 1919 v jednom z drevených domčekov, ktoré stáli pekne v rade na ulici v dedinke Svederník. Bol najstarší z piatich detí Imricha Hložníka a Márie Hložníkovej, rodenej Puškárovej. Detstvo prežil uprostred krásnej prírody, kde spolu s bratom Ferdinandom pri pasení kráv začali kresliť, netušiac, že sa im detská záľuba stane vášňou a zmyslom života. Na rodičov spomínal Vincent Hložník vždy s úctou a láskou - otec bol poctivý tesársky majster, navrhoval nábytok a sám ho aj vyrábal. Kresliarsky talent chlapci zdedili najskôr po ňom, lebo aj on veľmi pekne kreslil. Otec sa o rodinu staral vždy zodpovedne, a hoci nikdy neboli bohatí, vždy mali čo jesť. Skoro však zomrel, nemal ani päťdesiat rokov, ale aj dovtedy vštepil synovi toľko lásky, že mu vydržala celý život. Matka sa takisto statočne starala o početnú rodinu. Aj ona bola umelecky nadaná, pekne spievala a spevom často napĺňala celý dom. No tiež umrela privčas, vo veku štyridsaťsedem rokov. Vincent často spomínal na láskavú starkú, ktorá mu neraz z peňazí odložených na pohreb dala na papier a ceruzky.
Do ľudovej školy chodil Vincent Hložník v rodnej dedine a do meštianky v Žiline. Roku 1933 prestúpil do reálneho gymnázia, kde sa mohol viac venovať kresleniu. Učil ho profesor Zdeněk Balaš, ktorý pobadal jeho obrovský talent a nahovoril ho, aby skúsil ísť študovať do Prahy. Vincent spravil talentové skúšky a v roku 1937 ho prijali na pražskú Umeleckopriemyselnú školu do ateliéru monumentálnej maľby, ktorý viedol profesor František Kysela. Príležitosť študovať na vychýrenej škole si Hložník veľmi vážil, talent znásobil usilovnosťou a pracovitosťou. Ceruzka sa stala skutočne jeho osudom a profesori i pedagógovia aj po rokoch s úsmevom spomínali, že pokreslil každý papier, čo sa mu dostal do ruky. Spolu s ním v Prahe študovala aj Viera Horáčková, rodáčka zo Znojma, ktorá sa stala jeho manželkou. Mladí študenti popri školských povinnostiach veľa času venovali návštevám výstav, knižníc, kín, citlivo vnímali kultúrne ovzdušie Prahy, čo sa odzrkadlilo v ich tvorbe. Medzi spolužiakmi sa Vincent Hložník prvýkrát výrazne presadil na školskej výstave v roku 1938. Cez prázdniny sa usiloval sám zarobiť peniaze, aby si nemusel na štúdiá pýtať z domu. Pracoval ako návrhár v sklárskej firme Pastrnek v Železnom Brode a navrhoval obálky kníh pre Maticu slovenskú v Martine.
Príjemný a vcelku bezproblémový študentský život narušili udalosti súvisiace s rozpadom Československa v marci 1939. Politická situácia neveštila nič dobré, Prahou tiahli obrnení nemeckí vojaci. Vincent Hložník aj po rokoch spomínal, že to naňho zapôsobilo nesmierne silne, uvedomoval si hrôzu, strach, ktoré boli v ovzduší, bál sa, čoho všetkého sú sfanatizovaní vojaci schopní. V prvých chvíľach sa nevedel spamätať - nedokázal nič robiť, na nič myslieť, dokonca nemohol ani maľovať. Neraz sa k tomuto pocitu bezmocnosti a beznádeje vracal, ale s odstupom času to vnímal inak. Bral do rúk štetec a maľoval, aby dal na plátno, čo videl, s čím bytostne nesúhlasil. Obrazy - to boli jeho výkriky proti zlu, ktoré plodí vojna. Umeleckopriemyselnú školu v Prahe ukončil Vincent Hložník roku 1942, oženil sa a usadil sa v Martine, kde sa zamestnal ako výtvarný redaktor v Matici slovenskej a krátky čas pôsobil aj v Neografii. V lete mal aj prvú samostatnú výstavu v bratislavskej Umeleckej besede, na ktorej sa prezentoval 125 obrazmi a kresbami z predchádzajúcich rokov. Výstava vzbudila zaslúžený ohlas, až po nej si slovenskí výtvarníci, odborná a laická verejnosť uvedomili, čo za talent vyrástol v Prahe. Už to bol ten pravý Vincent Hložník, akého kolegovia a verejnosť vnímali aj v ďalších rokoch - umelec úprimne zainteresovaný do bôľov sveta.
Roku 1943 sa Vincent Hložník s rodinou presťahoval do Žiliny a pracoval prevažne na ilustráciách pre tamojšieho vydavateľa Oldřicha Trávnička, ktorému v nasledujúcich piatich rokoch ilustroval dvadsať kníh. Potom istý čas býval v rodnom Svederníku, kde nakreslil množstvo grafík a obrazov. V roku 1952 sa rodina presťahovala do Bratislavy, lebo Hložník prijal miesto pedagóga na Vysokej škole výtvarných umení. Začal vyučovať kompozíciu, ktorá dovtedy na škole chýbala. Ako pedagóg na vysokej škole vychoval silnú generáciu výtvarníkov, žiaci si ho vážili nielen ako vynikajúceho maliara, grafika, ilustrátora, ale aj ako charakterného a čestného človeka. „Keď vstúpil do ateliéru, akoby vylamoval dvere, a keď nám podal ruku, vedeli sme, že prišiel chlap,“ spomínal na svojho pedagóga i kolegu Albín Brunovský. V rokoch 1955 - 1959 bol Hložník prorektorom a od roku 1959 do roku 1963 rektorom školy. V rokoch 1956 až 1961 sa striedal s Ladislavom Gudernom aj vo funkcii predsedu Zväzu slovenských výtvarných umelcov.
Úspešnú kariéru umelca prerušil rok 1968, keď umelecky i ľudsky vyjadril svoj kritický postoj k vstupu okupačných vojsk do Československa. Po previerkach roku 1972 bol nútený zo školy odísť a odvtedy žil ako výtvarník v slobodnom povolaní. Na svoju prácu však nikdy nezanevrel, naopak, naďalej v nej hľadal pravdu a spravodlivosť, utiekal sa do sveta rozprávok, ktoré neúnavne ilustroval. Sčítaný umelec bol rovnocenným partnerom mnohým domácim i svetovým autorom. Bol ním preto, že hlboko prežíval nielen obsah kníh, ale prostredníctvom nich aj osud ľudstva. O jeho nesmiernej láske k literatúre svedčí aj neuveriteľný počet kníh, ktoré ilustroval - bolo ich vyše tristopäťdesiat.
Vincent Hložník bol vzdelaný muž, predurčený na pravé priateľstvo, lebo dôveroval ľuďom ako človek, ktorý má v sebe priveľa lásky. O to trpkejšie bývali jeho sklamania. Po nútenom odchode od svojich žiakov vytvoril cyklus Odpustenie a s predčasnou smrťou syna Pavla sa vyrovnal cyklom Žiaľ. Z toho vidieť, že ceruzka či štetec mu boli vždy najlepším liekom na všetky rany osudu. Tŕnistú cestu umelca za poznaním seba a hľadaním miesta človeka vo svete ukončila smrť, ktorá si ho našla 10. decembra 1997.
Jozef Leikert
Bolo to dávno, keď naše Gaudeamus igitur, iuvenes dum sumus… (Radujme sa teda, pokiaľ sme mladí ...) sa zaskvelo plnou aktualitou. Písal sa rok 1958 a na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe 7 dievčat a 6 chlapcov sa tešilo, že je po úspešných maturitných skúškach. Na našom dvoma trojfarebnými stužkami lemovanom maturitnom table je 9 pedagógov a 13 študentov s aktívnym, do práce volajúcim citátom: „Ó, práci všetka česť, / česť práci všetka!“ (Hviezdoslav). Hore na stužkách nápis: VŠEOB. SLOVENSKÉ GYMNÁZIUM V B. ČABE. Na spodnej časti vľavo je nápis: STRETNEME SA, vpravo: r. 1964. Teda vtedy sa začali naše stretávania. Najprv len sporadicky. V Békešskej Čabe, v Budapešti... Brali sme dlho za prirodzené, že - bez jediného spolužiaka - sme na stretnutí v plnom počte. Ten jeden, Ďurko Maczák, nám kamsi ušiel, nikto nevie kam. Možno až niekam za veľkú mláku, ku svojim príbuzným. Ostatní sme pravidelne udržiavali kontakty. Rok za rokom sa míňali, až raz sme dostali kruté upozornenie, že veru to môže byť aj inak. Naveky nás opustila spolužiačka Marienka Ruzsová. Postupne sme sa začali častejšie stretávať a v posledné roky sa schádzame už každý rok. V Sarvaši (2010) chýbal Ďurko Hudák, jediný lekár spomedzi nás - lebo bol chorý! Veru, stáva sa aj také, že šuster chodí bosý. Pravda je taká, že aj lekár je len človek. Potom sme sa zišli v Kumánskom Sv. Martine (Kunszentmárton - 2011), kam sa nedostavil Miško Divičan. Zavolali sme mu, povedal nám, že je chorý, nemôže prísť, ale na budúci rok bude určite s nami. Zaželali sme mu skoré uzdravenie. Len čo sme sa vrátili zo stretnutia do svojich domovov, čakala nás bolestná správa, že Miško odišiel do večnosti. Musel som skúsiť, ako trpko sa píše nekrológ za bývalým spolužiakom a vzácnym priateľom!
Bolo nás jedenásť - už nás je len desať. V tomto roku (2012) nás zmobilizoval Ďurko Hudák do Békešskej Čaby. Konkrétne do Hotela Fiume. Keďže v Budíne bývame dvaja, cestovali sme spolu vlakom. Na čabianskej stanici sme sa stretli so spolužiačkami. Anička Divičanová išla ďalej s nimi, ja som sa rozhodol pozrieť si bývalý chlapčenský žiacky domov na Ulici Pála Lepénya, niekdajší dievčenský žiacky domov na Námestí slobody a školu, do ktorej sme denne chodievali. Veľmi ma prekvapilo, že len sotva čo som našiel z tej Čaby, ktorú som spoznal ako gymnazista pred viac než pol storočím. Na Ulici P. Lepénya som našiel len samé nové vysoké budovy a po našom internáte ani stopy. Po kraji Bartókovej ulice premával toho času starobylý vláčik, dnes ho už nič nepripomína. Dievčenský žiacky domov, kde sme mali aj jedáleň, som našiel v chátrajúcom stave, a budova niekdajšej školy je na nepoznanie prerobená, vynovená. Podobne ako celé mesto. Prekvapila ma aj skutočnosť, že počas celej mojej potulky v tomto pred 100 rokmi ešte 28-tisícovom slovenskom meste som nepočul ani jediné slovenské slovíčko. Nuž, vybral som sa na miesto stretnutia, do najimpozantnejšieho miestneho hotela Fiume, generálnym riaditeľom ktorého je Martin Vozár, aktívny člen vedenia Čabianskej organizácie Slovákov.
Ďurko Hudák má dobrý vkus, vie, prečo nás zvolal práve sem. S radosťou sme sa zvítali. Potom nás zaviedol do útulnej miestnosti, usadil nás k prestretému stolu. V týchto slávnostných chvíľach sme zistili, že deviati sme len preto, lebo je s nami aj Ďurkova manželka a Juraj Krett, manžel Katky Tőkésovej. Z desiatich traja chýbali. Presnú príčinu nepoznáme, len dúfame, že ňou nie je choroba. Medzitým čašník začal nosiť jedlá a rozprúdil sa čulý rozhovor. Z ruky do ruky kolovali fotografie detí, vnukov. Už aj oni sú starší ako sme boli my na maturitnom table. Pravda je neúprosná, všetci sme už dedkovia a babičky, aj keď sa tým nevystatujeme. Jednoducho sme a pre nás je to radosť.
Kiež by sme boli ešte dlho takto. Kto čo všetko tu povedal a kto čo všetko tu počul, to by stačilo na celý román. Mne Katka Krettová podáva pár strán z Ľudových novín, na ktorých vidno fotografiu, nad ňou nápis: „Gaudeamus igitur. Slávnostná promócia v aule Univerzity Komenského v Bratislave,” a pod ním náš syn s rodičmi. Aj ďalším pripravila podobné milé prekvapenie. Keďže aj všetko dobré musí mať svoj koniec, rozlúčili sme sa. Stretneme sa o rok, bude to jubilejné stretnutie po 55 rokoch - opäť v Békešskej Čabe.
Gregor Papuček
V roku 2011 otvorila svoje brány súkromná Národopisná zbierka Perla vo Veľkom Bánhedeši, majiteľkou ktorej je Alžbeta Baloghová Gulyásová. Zriadená je v sedliackom dome so štyrmi miestnosťami, ktorý patril nebohej Márii Makoviczkej a nachádza sa na Ulici kráľa Štefana. Postavený bol približne roku 1842. Dom má steny nabíjané z hliny, malé okná a otvorenú verandu. V prvej izbe sa nachádza pec, ktorá slúžila na kúrenie i na varenie. Pred pecou sú umiestnené kolovrat a tkáčske krosná, na ktorých priadli vlákna a tkali textílie. V tejto izbe sú vystavené aj slovenské ženské a mužské ľudové kroje. Kedysi bol v kuchyni otvorený komín, ale zbierka pred niekoľkými rokmi vyhorela, preto ho museli odstrániť a vymeniť aj trstinovú strechu. Dnes počas väčších podujatí vykúria pec a pečú v nej vynikajúce tradičné langoše. V zadnej izbe, ktorá kedysi slúžila ako komora, skladovali kuchynské nádoby, stoly, v slamených košoch vajcia, kukuricu a pšenicu. Dnes na stenách visia filter na mlieko, irigátor a rôzne nástroje používané pri liečení. Na konci budovy sa nachádza maštaľ v originálnej podobe. Vedľa stajne je vybudovaná drevená šopa, pod ktorou sa nachádza chliev a kurín. Vzadu je kôlňa, kde sú vystavené vozy, koče a sánky.
Ozdobné predmety a nástroje darovali múzeu rodiny Pipišovcov, Bödörovcov, Gulyásovcov, Baloghovcov, Dobšaovcov, Erdmannovcov a Oraveczovcov.
Záujemcovia o návštevu slovenskej národopisnej zbierky vo Veľkom Bánhedeši sa môžu prihlásiť na telefónnom čísle 06 70 5315350 u Alžbety Baloghovej Gulyásovej.
Andrea Szabová Mataiszová
Slovenská samospráva v Gerendáši a Spolok gerendášskych Slovákov usporiadali začiatkom septembra preteky konských záprahov a oberačkový ples. Furmani z Békešskej, Čongrádskej a Solnockej župy sa stretli v prvú septembrovú sobotu pred sálašom Bélu Németha, kde si druhýkrát zmerali sily. Do súťaže sa v 5 kategóriách prihlásilo 29 kočov, 11 záprahov s poníkmi a 21 pracovných vozov, čo svedčilo o minuloročnom úspechu podujatia. Organizátori privítali hostí pečenými jaternicami a klobásou. Hlavný organizátor súťaže Béla Németh veľa pracoval na tom, aby si tento prekrásny šport obľúbili i obyvatelia obce a okolia, vďaka čomu na preteky prišlo približne tisíc divákov. Miestny rodák, herec András Faragó, sa tiež zapojil do pretekov a dokázal, že sa dobre vyzná v tomto športe. Po chutnom obede nasledovalo vyhlásenie výsledkov a oberačkový sprievod, v ktorom sa predstavili aj furmani so záprahmi. Na čele sprievodu išli mažoretky z Čorvášu, ktorých sprevádzala čorvášska dychovka. Sprievod prešiel cez hlavnú ulicu ku škole Alberta Apponyiho, kde sa navečer uskutočnil kultúrny program. Na javisku vystúpili slovenské folklórne telesá z Čabačudu, Kóšpallagu, Békešskej Čaby a z Gerendášu. Domácemu publiku sa predstavili mladé citaristky Natália a Noémi Fátyolové. Po večeri sa uskutočnil oberačkový ples. Miestni Slováci sa výborne zabávali na hudbu Mihálya Ládu z Kaszaperu do skorého rána.
Katarína Priškinová - aszm
Pohyb, zábava, zdravie a športovanie vo dvojiciach boli heslom XIV. ročníka veľkolepej celoštátnej akcie, ktorá sa uskutočnila v Budapešti, v Parku milenária. Bez ohľadu na vek si mohla každá účastníčka vyskúšať množstvo športových disciplín, s viacerými sa v bežnom živote stretne len zriedka.
Békešskú župu reprezentovalo viac ako 100 žien, na čele delegácie bola generálna tajomníčka župnej rady klubov voľného času Ágnes Tóthová. Tohto roku sa do akcie zapojilo len sedem žúp, ale zanietených športovkýň bolo takmer šesťtisíc. Hlavný patronát nad festivalom mala opäť majsterka sveta v orientačnom behu, zakladajúca členka Maďarského zväzu voľnočasového športu Sarolta Monspartová. Podujatie otvoril generálny tajomník zväzu Péter Salga. Poprial všetkým účastníčkam príjemný deň plný zábavy, pri ktorej zabudnú na každodenné povinnosti.
Nasledovala rozcvička pod vedením majstra sveta v aerobiku Attilu Katusa. Zostavil choreografiu, ktorou dokázal, že pohyb je zábavou a nie drinou.
Žiačky s mamičkami a učiteľky Slovenskej základnej školy v Sarvaši sú už roky piliermi ženského športového družstva Békešskej župy. Počas celého dňa sme nazbierali pri 85 staniciach a teda rôznych športových disciplínach viac ako dvetisíc bodov, čím sme získali druhé miesto v súťaži žúp. Trochu sme boli sklamané, lebo posledné roky sme boli víťazkami. Tentoraz nás predbehli ženy z Boršodsko-Abaújsko-Zemplínskej župy. Najväčšiu radosť mali dievčatá súťažiace v prvej vekovej kategórii, do 12. rokov. Podali vynikajúce výkony a obsadili prvé tri miesta. Šiestačky Vivien Krišková a Diana Pappová obhájili vlaňajšie prvé dve miesta a pripojila sa k nim aj štvrtáčka Alexandra Pappová, ktorá len o niekoľko bodov zaostala za svojou sestrou Dianou. Pani učiteľka Anika Podaniová sa umiestnila na peknom štvrtom mieste. V našom družstve bolo veľa benjamínok, ktoré si so zvedavosťou vyskúšali všetky atrakcie. Bolo ich nesmierne veľa. Veľký dojem v nich vyvolal moment, keď písali citát o zdraví na veľké plátno. Potom ich odfotili s odznakom a s emblémom, na ktorom bol nápis „Naplň sa aj duševne”. Žiačky prvej a druhej triedy Gréta Špringelová, Laura Sebedínska, Viktória Fojtánová a Kitti Vargová si vyskúšali šikovnosť na lezeckej stene a zistili, že to nie je také jednoduché, ako napríklad skákať na trampolíne. Skoro celý deň boli na detskom ostrove, kde si mohli všeličo vyskúšať. Chytali rybičky vo veľkej vani, šermovali ozajstným mečom, hádzali frisbee na cieľ a hrali sa loptové hry. Mamičky si skontrolovali svoj zdravotný stav a pre istotu dali prednosť nordic paliciam. Správnym používaním techniky prišli na to, ako si možno ich pomocou uľahčiť chôdzu. Veľa žien využilo možnosť uvoľniť sa pri cvičení jogy. Tie odvážnejšie si vyskúšali aj kangoo jump - cvičenie, presnejšie skákanie v špeciálnej športovej obuvi. Počas celého dňa organizátori každú hodinu losovali darčeky. Naša skupina si ich odniesla pomerne veľa.
Po skončení festivalu sme konštatovali, že splnil svoj cieľ. Celý deň sme sa pohybovali, vyskúšali sme si veľa športových disciplín a výborne sme sa bavili.
Zlatica Lišková
Tohoročné oberačkové slávnosti v podpilíšskom Santove boli trochu iné, než na aké sme si zvykli za ostatné roky. Mohli by sme povedať, že športový ošiaľ zavial aj do tradícií, ale lepšie je, ak povieme, že na slávnostiach pozdravili obyvateľku obce, vodnú pólistku Dóru Csabaiovú, reprezentantku Maďarska na tohoročných olympijských hrách v Londýne.
Dóra nie je santovská rodáčka, rodičia sa sem nasťahovali keď bola ešte dieťa. 23-ročná športovkyňa je členkou budapeštianskeho klubu BVSC a športu sa venuje od malička. Ako na oslave povedala, veľmi rada býva v Santove, má rada tunajších ľudí, ktorí sú otvorení a milí. Na pamiatku jej starostka obce Eva Čičmanczaiová v mene osady darovala nástenné hodiny z keramiky s erbom Santova, lebo, ako povedala, vie, že športovci nikdy nemajú dosť času a preto, keď sa pozrie na hodiny, si môže zaspomínať na dedinu.
Dóra Csabaiová spolu s mnohými obyvateľmi sledovala deti, ktoré sa priúčali, ako treba šliapať a prešovať hrozno a pozrela si aj oberačkový sprievod s konskými záprahmi a traktorom, ktorý pozýval obecenstvo na kultúrny program. Sprievod viedol záprah s ”richtárom a richtárkou“, ktorí ponúkali deťom čerstvý sladučký mušt a dospelým vlaňajšie víno.
V aule santovskej základnej školy v mene organizátorov - slovenskej a obecnej samosprávy - privítal prítomných člen slovenského voleného zboru a učiteľ slovenčiny Ľudovít Papuček, ktorý odovzdal slovo miestnym spevákom. Členovia slovenského pávieho krúžku a Folklórnej skupiny Studienka spolu zaspievali Pilíšsku hymnu a hymnickú pieseň Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia. Po nich sa predstavili žiaci školy, ktorí sú zároveň členmi dorastu Tanečnej skupiny Stužka (Pántlika). Šomoďské dievčenské a chlapčenské tance sa veľmi páčili početnému publiku. Veľký úspech mali aj latinské tance v podaní členov Klubu moderného tanca Kolibrík.
Po kultúrnom programe odštartovala ozajstná veselica. Do tanca hrala Kapela Jozefa Széplakiho Santovská nálada.
Oberačkové slávnosti začali v Santove usporadúvať pred piatimi rokmi a stali sa jedným z najpútavejších programov v obci.
(ef)
Kde inde by sme si mohli zadovážiť kvalitný rejteš či štrúdľu alebo závin, ako u Šárčanov, ktorí sú majstrami v ich pečení.
O tom svedčí aj v poradí siedmy ročník populárnej Ulice závinov a stretnutie národnostných skupín, ktoré sa uskutočnili 22. septembra. Ulica závinov bola predposledným podujatím týždeň trvajúcich Šárskych dní. Organizátori, Mestská samospráva v Dabaši a Slovenská samospráva v Dabaši-Šáre, dbali na to, aby sa atmosféra niesla v znamení bezstarostnej zábavy s fantastickými kulinárskymi riešeniami a kultúrnymi prvkami. Okrem potešenia chuťových buniek pastvou pre oči a uši boli vystúpenia slovenských a maďarských speváckych a tanečných súborov z rozličných kútov Maďarska a z Rumunska.
Veľmi obľúbené a navštevované podujatie otvoril primátor mesta Dabaš Zoltán Kőszegi. Vo svojom príhovore upriamil pozornosť na toleranciu voči národnostiam a na potrebu ich zachovania. Slávnostne odovzdal novopostavený plot okolo Oblastného domu a Domu závinov, avšak zdôraznil, že táto konštrukcia by nemala byť symbolom izolácie, ale toho, že aj po tristo rokoch si Šárčania hrdo zachovali svoju slovenskosť a dodnes sa im darí.
Popoludňajší kultúrny program sa začal sprievodom účinkujúcich súborov po Ulici závinov. Na pódiu najskôr vystúpila miestna spevácka skupina Rozmarín. Svižné speváčky kyticou šárskych slovenských a maďarských piesní vynikajúco naladili obecenstvo na pestrý program folklórnych súborov a skupín. Nasledovali premiérové tanečné a citarové vystúpenia detí zo Základnej školy Františka Rákócziho II. Málokedy vidieť na tvárach mládeže radosť z toho, že dostala príležitosť spievať slovensky a hrať na takom znamenitom podujatí. Deti zo skupiny Fialečka sa učia hrať na citare len niekoľko týždňov, ale podali jedinečný výkon, ktorý ocenilo aj publikum. V programe vystúpila aj miestna tanečná skupina Borovenka, ktorá je od roku 2008 neodmysliteľnou súčasťou nielen miestnych podujatí, a populárna citarová skupina Bažalička. Očarili nás aj pozvaní hostia z Čemeru, Maglódu, Ečeru, Baraoltu (Barót - Rumunsko) , Peterky, Újpaloty (XV.) a Kerestúru (XVII. obvod Budapešti). Po viac než dvojhodinovom programe sa začala pouličná zábava so slovenskými aj maďarskými šlágrami, ktorá trvala do noci.
Počas kultúrneho programu Šárčania sledovali ctených návštevníkov zo stánkov, kde im za symbolickú cenu ponúkali domáce rejteše v rozličných variantoch. Celkovo pätnásť ulíc či inštitúcií si postavilo svoj stánok a tak vytvorili ulicu - chýrnu Ulicu závinov.
Vo svojej celistvosti vynikajúco zvládnutý program je zásluhou organizátorov, ktorí navrhli a uskutočnili toto pestré, zábavné a dynamické podujatie. Na javisku sa prezentovala každá generácia, bolo cítiť, že s radosťou prišli predstaviť ukážku zo svojich zvykov. Ulica závinov a stretnutie kultúrnych skupín sú národnostné podujatia, na ktoré sú Šárčania právom hrdí. Sú príležitosťou na to, aby si občania uvedomili: takéto podujatia sú živnou pôdou odkazu ich predkov.
Atila Rusnák
Dňa 21. septembra v aule Ministerstva ľudských zdrojov prevzali osvedčenia o národnostnom štipendiu dvanásti študenti národnostných dvojjazyčných stredných škôl.
Medzi dvanástimi stredoškolákmi, ktorí získali národnostné štipendium, sú aj dve študentky našich slovenských gymnázií. Miriam Bukranová z Békešskej Čaby a Adrienn Kováčová z Budapešti vyhoveli podmienkam výpisu, teda v predchádzajúcom školskom roku dosiahli učebný priemer nad 4.00, nepoberajú štipendium z iných zdrojov a prehlásili, že sú národnostného pôvodu. Súbeh vypísal rezort v máji tohto roku.
Osvedčenia odovzdal štipendistom minister Zoltán Balog, na slávnostnom akte sa zúčastnil aj štátny tajomník Csaba Latorcai. Ako povedal Z. Balog, národnosti žijúce na území krajiny svojou osobitosťou zveľaďujú všemaďarskú kultúru. Je dôležité, aby sa zachovali ich tradície, zvyky a systém hodnôt, k čomu je potrebné, aby v rámci týchto komunít boli predstavitelia inteligencie, ktorí popri hlásení sa k svojej národnosti majú vysoké odborné znalosti. Štipendium napomáha okrem iného aj vytvorenie novej vrstvy inteligencie, ktorej členovia po ukončení štúdia sa vrátia k svojim koreňom a budú užitočnými členmi národnostnej komunity.
Cieľom zriadenia štipendia pre študentov jednojazyčných a dvojjazyčných národnostných stredných škôl je poskytnúť pomoc tým nadaným mladým ľuďom, ktorí napr. pre veľkú vzdialenosť, alebo z finančných dôvodov nemôžu pokračovať v štúdiách na univerzite alebo vysokej škole. Výška štipendia je mesačne 60 tisíc forintov, pričom sa dáva v priebehu dvoch školských rokov počnúc 1. septembrom tohto roku.
Do programu sa prihlásilo šestnásť inštitúcií, ktoré nominovali 23 študentov, spomedzi ktorých uspeli dvanásti uchádzači. Nový súbeh vypíšu do polovice apríla budúceho roku.
(ef)
Dnes už celoštátna akcia popularizujúca športové odvetvia vstúpila v septembri do piateho ročníka. Podujatie sa zrodilo v roku 2007, keď si kanoista a držiteľ bronzovej medaily z Majstrovstiev sveta roku 1998 Endre Ipacs zmyslel, aké skvelé by bolo prezentovať čím viac športových odvetví na jednom mieste a pomôcť tak záujemcom spoznať rôzne formy pohybu. Záujemcovia by si tak mohli ľahšie zvoliť najvhodnejší šport, ktorému by mohli pravidelne holdovať. Premiéra vyvolala veľmi pozitívny ohlas a podujatie odvtedy naberá na popularite. Z roka na rok láka čoraz viac záujemcov. Približne dvadsať športových odvetví, ktoré si mohli pred piatimi rokmi vyskúšať, sa rozrástlo takmer na sto. Veľký výber športových odvetví sa za krátku dobu stal jedným z najpopulárnejších voľnočasových podujatí v Maďarsku.
Pre návštevníkov je okrem množstva športových odvetví veľkým lákadlom aj možnosť stretnúť sa s olympionikmi, majstrami sveta a Európy, teda s ozajstnými vzormi. Počas piatich rokov zavítalo na podujatia vyše stodvadsať známych športovcov. Aj túto jeseň boli hosťami Veľkého výberu športových odvetví v Budapešti niekdajší a súčasní vynikajúci športovci, šampióni, medailisti a najmä úspešní účastníci londýnskej olympiády. Podujatie prvýkrát prekročilo hranice hlavného mesta v roku 2010 a odvtedy je celoštátnou akciou. Vtedy ho usporiadali v šestnástich, vlani už v dvadsiatich dvoch mestách. Tohto roku vítali organizátori záujemcov okrem Budapešti v Pakši, Szombathelyi, Päťkostolí, Siófoku, Orosháze, Pápe, Hódmezővásárhelyi, Ostrihome a v Szentesi.
Nemzetisport.hu (zp)
V stredu 26. septembra sa zišli členovia Valného zhromaždenia (VZ) nášho najvyššieho voleného zboru ešte v zasadačke Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), popoludní však už opúšťali priestory Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM). Na treťom tohtoročnom riadnom zasadnutí VZ CSSM poslanci okrem iného rozhodli aj o zmene názvu najvyššieho orgánu Slovákov v Maďarsku.
Programu rokovania predchádzal smutný akt - minúta ticha na počesť nedávno zosnulého predsedu Slovenskej samosprávy v Níreďháze Michala Moravského. Po ňom predseda CSSM Ján Fuzik informoval prítomných o personálnych zmenách na hospodárskom oddelení.
Po skonštatovaní uznášaniaschopnosti VZ za vopred ohlásenej neúčasti dvoch poslankýň a po odsúhlasení programu rokovania poslanci pristúpili k prvému rokovaciemu bodu. V ňom J. Fuzik informoval prítomných o svojich aktivitách v uplynulom období a o plnení uznesení VZ. Svoj vopred rozoslaný referát doplnil o účasť na rokovaní predsedov celoštátnych národnostných samospráv so zástupcom štátneho tajomníka Ministerstva ľudských zdrojov (MĽZ) Csabom Latorcaim a neskôr aj s expertmi Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, ďalej účasť na komárňanskom rokovaní Slovensko-maďarskej zmiešanej komisie pre školstvo, šport a mládež, na zasadnutí Kabinetu predsedu CSSM a na desiatom Ekumenickom stretnutí slovenských cirkevných zborov v Sarvaši. Ďalej informoval poslancov o prebiehajúcich prípravách na slávnostné odovzdanie Strediska pilíšskych Slovákov v Mlynkoch, ktoré sa má uskutočniť za účasti premiérov Maďarska a Slovenskej republiky 2. októbra (uzávierka tohto čísla novín bola 27. 9. - poznámka redakcie) a o príprave návštevy predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Igora Furdíka v našich slovenských školách. Referát predsedu VZ jednohlasne schválilo.
V ďalšom rokovacom bode predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru (VVV) Michal Lásik referoval o činnosti zboru v rámci prenesených kompetencií. Vo svojich pripomienkach zvlášť vyzdvihol kritickú situáciu v oblasti prípravy slovenských učiteľov, ktorú podčiarkol skutočnosťou, že okrem Univerzity Loránda Eötvösa (ELTE) v posledných rokoch na žiadnej katedre slavistiky neotvorili ročník pre budúcich učiteľov slovenčiny. Živú diskusiu vyvolala ďalšia pripomienka M. Lásika ohľadom časového rámca vyučovania slovenčiny a slovenskej vzdelanosti v školách, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Viacerí poslanci vyjadrili obavy z toho, že zvýšenie počtu vyučovacích hodín zo súčasných štyroch na 5+1 na úkor iných predmetov narazí na odpor rodičov. Výsledkom diskusie bolo schválenie návrhu uznesenia, podľa ktorého VZ podporí zvýšenie týždenného rámca vyučovacích hodín slovenského jazyka a literatúry v školách, kde sa vyučuje slovenčina ako predmet, na minimálne 5 hodín, pritom ale žiada o zvýšenie rámca vyučovacích hodín týždenne o dve hodiny. Za týchto podmienok by sa mohol zvýšiť počet hodín slovenčiny bez toho, aby to šlo na úkor iných predmetov. Poslanci okrem návrhu schválili aj referát VVV.
Tretí a štvrtý bod rokovania o finančnej správe CSSM a jej inštitúcií za prvý polrok 2012, resp. o schválení modifikácie rozpočtu CSSM a jej inštitúcií na rok 2012 poslanci jednohlasne schválili. Menšiu diskusiu vyvolal piaty rokovací bod o pravidlách jubilejných odmien zamestnancov inštitúcií a hospodárskej spoločnosti CSSM, po objasnení nedorozumení s právnikom Dénesom Nemesom členovia zboru schválili aj tento rokovací bod. Za schválenie mzdovej doplnkovej odmeny predsedu CSS hlasovalo pätnásť poslancov, čo stačilo na schválenie tohto rokovacieho bodu.
Pri siedmom rokovacom bode ohľadom modifikácie slovenského a anglického názvu CSS vyjadril svoje výhrady poslanec Imrich Fuhl, ktorý na jednej strane vyjadril svoj nesúhlas s tým, aby sa anglický a slovenský názov samosprávy líšil od maďarského, na druhej strane poukázal na to, že nikde inde na svete neexistujú národnostné samosprávy, preto je CSS identifikovateľná, okrem toho zmena názvu bude podľa jeho mienky znamenať zbytočné výdavky. J. Fuzik vo svojej argumentácii poukázal na to, že pri prezentovaní sa v zahraničí názov CSS nepoukazuje jednoznačne na to, že ide o organizáciu Slovákov žijúcich v Maďarsku a často ani na Slovensku nevedia identifikovať CSS podľa názvu. V Maďarsku, v maďarskom kontexte je to však jednoznačné. Poslanci VZ napokon pätnástimi hlasmi rozhodli o zmene názvu CSS na Celoštátnu slovenskú samosprávu v Maďarsku, resp. National Self-Government of Slovaks in Hungary.
S touto zmenou, ako aj so zmenami zákonných predpisov, súvisel ôsmy rokovací bod, teda modifikácia zakladajúcich listín inštitúcií CSSM a Ľudových novín. V dôsledku zmeny názvu CSS a snahy o zjednotenie názvoslovia jej inštitúcií poslanci postupne odsúhlasili nasledujúce zmeny názvov: z Úradu CSS sa stáva Úrad CSSM, Slovenské dokumentačné centrum sa mení na Dokumentačné centrum CSSM, Slovenské osvetové centrum na Osvetové centrum CSSM, Slovenské pedagogické metodické centrum na Pedagogické metodické centrum CSSM a Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku na Výskumný ústav CSSM. V prípade Slovenského divadla Vertigo, ktoré ako jediné má aj názov a nie iba odborné označenie, na žiadosť inštitúcie použili namiesto názvu Divadlo Vertigo CSSM štylisticky krajší názov Divadlo Vertigo pri CSSM.
Po pomerne hladkom priebehu schvaľovacieho procesu modifikácie zakladajúcich listín týchto inštitúcií v prípade Ľudových novín nasledovala, podľa očakávaní, búrlivá diskusia. Ako J. Fuzik vo svojom úvodnom príhovore povedal, Ľudové noviny nie sú klasickou inštitúciou, keďže redakcia týždenníka je evidovaná na Ministerstve ľudských zdrojov, nedostala registračné číslo, nie je samostatná, zastupuje ju vydavateľ. Organizačne teda patrí pod Neziskovú verejnoprospešnú spoločnosť Legatum, s. r. o., a zamestnávateľom jej pracovníkov je riaditeľ vydavateľa. Predchádzajúci vydavateľ nepatril do štruktúry CSSM a jej VZ malo jedinú kompetenciu pri vymenovaní či odvolaní šéfredaktora týždenníka, resp. pri disciplinárnom konaní, všetky ostatné záležitosti riešilo Vydavateľstvo vestníkov. V súčasnosti je situácia iná, Legatum je hospodárskou spoločnosťou CSSM a tým pádom má šéfredaktor dvoch zamestnávateľov - riaditeľa Legata i VZ CSSM, pričom CSSM je plnoprávnym zamestnávateľom aj riaditeľa Legata. Preto sa zrodil návrh, aby šéfredaktora Ľudových novín mal právo vymenovať riaditeľ Legata, pričom dozor VZ nad novinami zostane zachovaný, keďže riaditeľa Legata vymenúva práve VZ CSSM. Cieľom návrhu je, aby boli vzťahy vyjasnené, aby šéfredaktor zodpovedal riaditeľovi vydavateľstva a ten VZ CSSM.
Ako prvý sa k návrhu vyjadril bývalý šéfredaktor týždenníka Zoltán Bárkányi, ktorý sa vo svojom príhovore vrátil do histórie a spomenul totalitu 50. rokov. Ako povedal, bola by hanba celého VZ, ak by sa vzdalo svojho práva a nechalo by, aby o osobe šéfredaktora novín financovaných štátom rozhodovala jedna osoba. Navrhol preto návrh nepodporiť a vypísať nový súbeh na post šéfredaktora za rovnakých podmienok ako doposiaľ.
Ďalší bývalý šéfredaktor periodika I. Fuhl nazval takýto krok za nehorázny, nedemokratický a totalitný a, ako povedal, kvôli osobným problémom by sa VZ nemalo zrieknuť svojich najzákladnejších demokratických práv. Svoj kritický postoj k návrhu vyjadrili aj ďalší poslanci. J. Fuzik ho obhajoval argumentom, že sa zmenili podmienky a nejde o žiadne porušenie demokratických práv, iba o budovanie nového systému. Je dôležité, aby šéfredaktor zodpovedal jednej osobe a nie viacerým, avšak doposiaľ v tejto oblasti panovala anarchia. Riaditeľa vydavateľstva môže VZ naďalej vziať na zodpovednosť, alebo mu dať pokyn vypísať konkurz, a teda nie on rozhodne o spôsobe výberového konania na post šéfredaktora. Ako argument zaznel aj fakt, že VZ už rok nedokáže zvoliť šéfredaktora týždenníka.
Počas emocionálne nabitej diskusie sa názory dvoch táborov nepribližovali a napokon došlo k hlasovaniu, v ktorom 15 hlasov za a 11 proti rozhodlo o schválení návrhu.
Po prestávke ostalo prítomných už iba 19 poslancov, čo však neblokovalo uznášaniaschopnosť VZ a program mohol pokračovať 9. bodom, v ktorom poslanci jednohlasne schválili dohodu o deľbe práce medzi Úradom a inštitúciami CSSM. Referáty o školskom roku 2011/2012 v školách prevádzkovaných CSSM, teda v Novom Meste pod Šiatrom, v Békešskej Čabe a v Sarvaši, taktiež nevyvolali diskusiu a boli jednohlasne schválené. Radostnou úlohou členov VZ bola modifikácia zákonom stanoveného maximálneho počtu detí materských škôl v Békešskej Čabe a Sarvaši v školskom roku 2012/2013 o 20 %.
Slovenské školy v Novom Meste pod Šiatrom a v Sarvaši sa rozhodli zapojiť do projektu TÁMOP 3.1.4., v rámci ktorého sa chcú uchádzať o finančnú podporu v programe Rozvoj inovačných škôl. VZ im k tejto snahe jednohlasne udelilo zelenú.
V súvislosti s 13. rokovacím bodom o schválení uznesenia o zámere prevzatia prevádzkovania školy v Slovenskom Komlóši J. Fuzik uviedol informáciu od Cs. Latorcaiho, podľa ktorej je šanca, že sa počas jesene ešte raz otvorí možnosť, aby celoštátna národnostná samospráva mohla prevziať národnostnú školu v prípade, že miestna samospráva zápasí s finančnými ťažkosťami a podá o to žiadosť. Pokiaľ takáto príležitosť bude, CSSM ju plánuje využiť, pokiaľ nie, podľa zákonných predpisov sa CSSM do 31. decembra obráti na MĽZ a 1. júla by prevzala prevádzku školy. Poslanci návrh jednohlasne schválili.
Pred ďalším rokovacím bodom J. Fuzik privítal v zasadacej miestnosti riaditeľku Slovenskej materskej školy, základnej školy, gymnázia a internátu v Budapešti Júliu Marlokovú, ktorá oficiálne požiadala CSSM o prevzatie práv prevádzkovania inštitúcie. Predseda CSSM sľúbil, že kompetentné výbory túto záležitosť prerokujú a počas novembrového VZ predostrú závery poslancom. Pokiaľ sa rozhodnú, že CSSM prevezme aj túto inštitúciu, bude ešte dosť času do decembrového podania žiadosti.
Blok rokovacích bodov zaoberajúcich sa školskou tematikou uzavrelo schválenie opatrení v súvislosti s personálnymi zmenami na čele Slovenskej školy v Sarvaši. Prítomní poslanci odsúhlasili ukončenie pracovného pomeru s riaditeľkou inštitúcie Zuzanou Medveďovou dňom 30. novembra a dočasné vymenovanie jej zástupkyne Zuzany Nemčokovej od 1. decembra do úspešného ukončenia výberového konania novej riaditeľky na základe súbehu.
Personálne zmeny nastanú aj na čele Výskumného ústavu CSSM (VÚ CSSM). VZ schválilo ukončenie pracovného pomeru s riaditeľkou Annou Kováčovou od 30. novembra a vypísanie verejného súbehu na tento post.
V 16. rokovacom bode poslanci spätne predĺžili mandát členov Vedeckej rady VÚ CSSM do dňa konania VZ a na návrh riaditeľky inštitúcie vymenovali za jeho členov na ďalšie štyri roky Mateja Šipického, Máriu Homišinovú, Annu Divičanovú, Miroslava Kmeťa, Ondreja Krupu, Magdalénu Paríkovú a Petra Zelenáka (členmi rady sú z funkcie riaditeľka VÚ CSSM a predseda CSSM).
V nasledujúcich troch bodoch odsúhlasili členovia VZ podmienky vydania troch publikácií: dvojjazyčnej knihy Pavla Kondača Neskorý návrat, Nášho kalendára na rok 2013 v novej štruktúre a s novým vzhľadom so samými farebnými stranami a komiksu o sťahovaní Slovákov na územie dnešného Maďarska. Všetky tri publikácie vydá vydavateľstvo Legatum, ktoré príjmy z predaja odovzdá CSSM.
Ďalšia dvojica rokovacích bodov sa niesla v znamení schválenia návrhu na udelenie vládneho vyznamenania Za menšiny a ceny Maďarského osvetového ústavu Pro cultura minoritatum Hungariae.
Na záver rokovania si členovia VZ vymenili informácie o možnosti uchádzania sa o podporu na budovanie elektronickej knižnice, o novej učebnici Dejiny a kultúra Slovákov v Maďarsku na predmet slovenská vzdelanosť, ktorá vyšla prostredníctvom projektu TÁMOP, o prípravách na slávnostné otvorenie Strediska pilíšskych Slovákov v Mlynkoch. Pred ukončením rokovania VZ predseda CSSM zablahoželal Júliusovi Altovi k vyznamenaniu Pro urbe, ktoré mu udelilo mesto Vacov, a Gyöngyi Bajnokovej Képešovej, ktorá dostala vyznamenanie Za národnosti Novohradskej župy.
Zlatko Papuček