Výnimoční ľudia v Čabe

Primátor mesta Békešská Čaba Gyula Vantara sa stal „krstným otcom” knihy s titulom Békészki bácsi - Výnimoční ľudia v Čabe. Ako to vysvitlo 28. septembra na prezentácii knihy, nie je to náhoda, veď Michal Békészki bol jeho prastarým otcom.

Brožúra predstavuje Michala Békészkeho (1879 - 1966), prezývaného aj „sedliacky doktor”, ako výnimočnú osobnosť v neobyčajnom meste, v Békešskej Čabe. Apóvka Békészki liečil hlavne jednoduchých Čabanov, bol lekárom chudobných, liečiteľom vykĺbenín, považovali ho za zázračného doktora. Michal Békészki vyliečil napríklad aj futbalistov Nándora Hidegkutiho a Józsefa Bozsika, biskupa Zoltána Káldyho, ba aj grófa Wenckheima. O jeho úspechoch svedčí množstvo publikácií i anekdot, ktoré povýšili jeho osobnosť medzi nesmrteľné.

Ujo Békészki liečil aj zvieratá, bol prísny, ale mal citlivú dušu. Pomohol každému, komu vedel, ale nezatajil, ak nevedel vyliečiť nejaké zranenie.

Život výnimočného Čabana, ktorý zomrel v 87. roku svojho života, oživili autori zväzku, etnograf, predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraj Ando a reportérka týždenníka Csabai Mérleg Andrea Vándorová v spoločnosti Pavla Malatyinszkého, vnuka Michala Békészkeho. Tvorcovia knihy poďakovali primátorovi za podporu a požiadali ho, aby podľa slovenských zvykov pokrstil knihu. Podľa plánov táto kniha je prvým zväzkom série publikácií „Výnimoční ľudia v Čabe”. Udalosť poctil svojou prítomnosťou aj generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo. Na prezentácii člen békeščabianskeho Divadla M. Jókayho Michal Józsa prečítal úryvky z knihy. Program spestrila kapela Dobszerda.

E. Gajdácsová, sprac I. Očovská

Odovzdali Dom národností v Níreďháze

Dom národností, ktorý 19. septembra odovzdali v Níreďháze, sa stal sídlom šiestich miestnych národnostných samospráv a zabezpečuje im vhodné podmienky na realizovanie ich úloh.

Budova v blízkosti železničnej stanice, ktorá predtým fungovala ako ambulancia pre drogovo závislých, poskytuje priestory arménskej, nemeckej, poľskej, rusínskej, slovenskej a ukrajinskej samospráve. Rómska samospráva pôsobí vo svojich doterajších priestoroch.

Primátor Níreďházy Ferenc Kovács (Fidesz-KDNP) predstaviteľom národností pripomenul vlani schválený zákon o národnostných samosprávach a dodal, že touto iniciatívou chce mesto napomáhať jeho realizáciu v praxi.

Po Segedíne a Budapešti Níreďháza je tretím mestom, kde zriadili Dom národností - dodala hlava mesta. Náklady na rekonštrukciu budovy hradilo mesto z vlastných zdrojov a aj výdavky spojené s prevádzkovaním kancelárií zobralo na seba sídlo Sabolčskej župy. Národnostné samosprávy môžu v budúcnosti používať budovu bezplatne.

Národnostné samosprávy majú vypracovať návrh na ďalšiu prevádzku, v čom im mesto ochotne podá pomocnú ruku - uviedol F. Kovács.

Po odovzdaní budovy primátor a predstavitelia národnostných samospráv podpísali dohodu o spolupráci. Mestský úrad okrem budovy podporuje miestnych sedem národnostných samospráv ročne sumou 10,5 milióna forintov.

Počtom najväčším miestnym národnostným voleným zborom je slovenská samospráva. Pri odovzdaní budovy bol prítomný aj jej, žiaľ, odvtedy už nebohý predseda. Ako Michal Morauszki povedal, skutočnosť, že šesť zo siedmich zborov bude sídliť v jednej budove, vo veľkej miere uľahčí ich spoluprácu.

(Sprac. zp)

Túry do literatúry
Ervin Nagy na literárnej mape Slovenska

V septembri tohto roku vyšlo druhé revidované vydanie knihy slovenského spisovateľa a básnika Jaroslava Rezníka s trefným názvom Túry do literatúry. Autor sa v nej vybral pátrať po literárnych pamiatkach Slovenska, aby sprostredkoval čitateľovi akýsi zemepis slovenskej literatúry. V diele sa môžeme zoznámiť so životom 1736 spisovateľov a básnikov od najstarších čias po súčasnosť. Literárne potulky spestrujú krátke príbehy zo života niektorých spisovateľov, úryvky z diel a fotografie miest spojených s ich činnosťou a životom. Každá kapitola pritom obsahuje aj mapku trasy, po ktorej bude čitateľa sprevádzať.

Po tejto púti literárnym Slovenskom neobišiel autor ani slovenského básnika, publicistu a redaktora Ervína Nagya z Bratislavy, ktorý nie je neznámy našim čitateľom, veď neraz sme o ňom písali aj na stránkach nášho týždenníka. Jeho kontakty s Maďarskom sa zrodili v ďalekom Bulharsku, kde sa počas jednej dovolenky zoznámil s istou maďarskou rodinou z Budapešti. Keďže E. Nagy je z otcovej strany maďarského pôvodu a perfektne ovláda maďarčinu, nebola medzi nimi žiadna komunikačná bariéra. Zrodilo sa medzi nimi ozajstné priateľstvo, s častými vzájomnými návštevami a rodina Nagyovcov dnes už chodí do XIII. obvodu ako domov. Keď vyšla jeho zbierka Hniezdo pre slnko, jeden exemplár daroval aj svojim budapeštianskym priateľom, cez ktorých sa knižka dostala až k obyvateľke obvodu Ilone Szászovej. Pani Szászovej sa zbierka natoľko zapáčila, že oprášila svoju slovenčinu z detstva a preložila básne do maďarčiny pod názvom A Nap fészke. Dvojjazyčnú zbierku vydala v roku 2005 Slovenská samospráva V. obvodu. Čoskoro E. Nagy spoločne s manželkou Hanou a prekladateľkou básní absolvovali literárne stretnutia na pozvanie viacerých slovenských organizácií a miestnych samospráv v Maďarsku. „Prečo som vlastne začal písať básne? Chcel som prezentovať aj svoju subjektívnu sféru, svoje pocity, ale zároveň pre tvorcu je to aj jazyková hra, veď môže zasiahnuť do hĺbky jazyka. ... Dúfam, že moje básne vás obohatia, ako aj toto dnešné podujatie, lebo aj vy ste mňa a moju manželku potešili svojím záujmom v tomto rodinnom kruhu,“ prezradil na jednom zo svojich literárnych večierkov v Budapešti.

Autor publikácie Túry do literatúry J. Rezník sa o diele E. Nagya vyjadril nasledovne: „Skutočná poézia, ako každé skutočné umenie, má schopnosť priamo osloviť srdce človeka, dotknúť sa ho a dôverne sa s ním pozhovárať. To sa stáva zriedka a máloktorý iný fenomén života disponuje takouto zázračnou schopnosťou. Slovenský básnik E. Nagy píše takúto poéziu. V jeho básňach a veršoch cítiť silu úprimnosti ľudského citu, dokonalosť poznania všetkých námestí, ale aj ulíc a uličiek života a bohatstvo životnej skúsenosti. To všetko ho priviedlo k múdrosti pokory, ale i naopak - k pokore múdrosti. Aby bol obraz jeho poézie úplný, musíme pridať ešte fenomén krásy. Tú dosahuje svojím nesporným talentom a zároveň ovládaním zákonitostí a všetkých rekvizít, nevyhnutne potrebných pri tvorbe lyriky, ako aj dokonalým ovládaním všetkých nuansov, fígľov, beťárstiev a podrazov slovenského jazyka. Jeho poézia je plná metaforicky originálnych básnických obrazov.“

(Sprac. zp)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
No pasaran!

Daň z nehnuteľnosti - NIE! Znižovanie rodinných podpôr - NIE! Čo očakávame od MMF? - Úctu, dôveru! Nevzdávame sa nezávislosti Maďarska! Nepoddáme sa MMF!

Nie sú to heslá z budapeštianskej demonštrácie proti Medzinárodnému menovému fondu, ktorý „by chcel iba gniaviť maďarský národ a doviesť krajinu do ešte väčšej dlhovej závislosti,“ ako to často hovoria odporcovia MMF. Inzeráty s týmito textami podala maďarská vláda. Vyšli v jeden utorňajší deň na celostránkovej ploche vo všetkých denníkoch, pravicových, ľavicových i liberálnych. A aby bola zamiešaná aj Európska únia, celá novinová strana je modrá a zakrúžkované slovíčko NIE je žlté...

Pôsobivá až šokujúca forma komunikácie uprostred príprav rokovaní s MMF a EÚ o novom bezpečnostnom (pohotovostnom, preklenovacom atď.) úvere. Samotná komunikácia je však dosť nezvyčajná už dva roky, odkedy vláda Viktora Orbána nastúpila. Hneď na začiatku vyhnala delegáciu MMF, až nastala situácia, keď sa dôvera tzv. trhov voči Maďarsku otriasla. Stále ťažšie a ťažšie dostávalo Maďarsko úvery z voľnej ponuky, teda financovanie štátneho dlhu sa výrazne predražovalo. Predsa by bolo dobré, keby MMF poskytla akúsi ochrannú sieť - nie peniaze hneď, len niekde v trezore, aby sme ich mali k dispozícii, keby sme ich náhodou potrebovali, znela nová budapeštianska argumentácia. Dobre, povedali si v MMF, a isté podmienky aj mali, napríklad ohľadne nezávislosti Národnej banky, alebo zníženia štátnej administratívy. No nežiadali zaviesť daň z nehnuteľností a okresať rodinné podpory. Preto vyznieva inzerátový protest vlády čudne (stál 200 miliónov forintov). K tomu treba prirátať často protirečivé, dennodenne sa meniace vyjadrenia kompetentných politikov, vrátane premiéra Orbána, či je vôbec potrebný úver od MMF. V čase uzávierky tohto čísla platila zásada, že „roku 2012 sme vydržali bez, vydržíme aj budúci rok, hoci by bolo ľahšie s dohodou s MMF...“

Unisono znie iba jedna veta: Nech to bude akokoľvek, nedáme sa.

Ako to povedala Dolores Ibaruriová v španielskej občianskej vojne? No pasaran!

Neprejdú.

Spoznaj svoje korene 2012

Každý pedagóg vie, že najefektívnejšou metódou učenia sa slovenčiny je to, keď sa žiak dostane do slovenského prostredia, kde je nútený používať jazyk. Tým, že sa rýchlo adaptuje, po niekoľkých dňoch si začne osvojovať a používať výrazové prostriedky väčšiny. Potvrdzujú to aj výpovede rodičov, totiž ich deti po príchode z tábora používali viac slovenských slov alebo slovných spojení ako zvyčajne a sebaistejšie sa prejavovali touto rečou. Pobyt v tábore však nie je užitočný len pre deti, ale aj pre učiteľov, ktorí si medzi sebou vymenia skúsenosti a poznatky a o. i. aj im prospieva slovenské prostredie.

VII. ročník školy v prírode na Slovensku s názvom „Spoznaj svoje korene“ vznikol v spolupráci Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) a Slovenskej republiky. Prebiehal v prvé dva jesenné mesiace - v septembri a v októbri. Úspešní uchádzači boli aj teraz ubytovaní v malebnom prostredí Nízkych Tatier, presnejšie v Rekreačnom stredisku Poniklec neďaleko Hronca. V tomto roku sa na projekte zúčastnilo vyše dvesto žiakov a okolo dvadsať sprevádzajúcich pedagógov zo sedemnástich národnostných základných škôl z celého Maďarska. Organizátori rozdelili účastníkov zo Slovenského Komlóša, Santova, Čívu, Dunaeďházy, Mlynkov, Kestúca, Veňarca, Čabačudu, Dabašu-Šáre, Békešskej Čaby, Luciny, Novej Huty, Budapešti, Héhalomu, Níže, Gerendáša a Ďurky do 4 turnusov. Posledný 5. turnus je určený pre stredo- a vysokoškolákov študujúcich slovenčinu v Maďarsku.

Deväťdňový tábor stojí pre jednu osobu približne 80 000 Ft, ale všetky náklady hradí nadácia ZSM z grantu vlády Slovenskej republiky. Organizátor sa snaží každý zvýšený cent účelovo využiť. Uvedená suma zahŕňa pobyt, výlety, vstupenky a v neposlednom rade stravu. Hlavná koordinátorka, organizátorka tábora, autorka projektu a predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková investovala nemalú čiastku aj do inovácie. S úmyslom zefektívniť prácu učiteliek a animátoriek zaobstarala nové tabule, fotoaparát, CD a DVD prehrávače, ba aj kameru. Najmilšou novinkou bola práve tá posledná, totiž každý deň pod dohľadom slovenských animátoriek Zuzky a Terky si deti pripravovali vtipné televízne vysielania, ktoré večer premietali v klubovni. Pod vedením učiteliek Anity Mendelovej, Ivety Vajcíkovej a Eleny Kačaliakovej sa naučili vynikajúce ľudové i moderné slovenské pesničky a inscenácie, ktoré im v budúcnosti budú iste na úžitok. Animátorky sa zase starali o dobrú náladu, na poludnie pripravili zábavné športové súťaže a na večer pestré zamestnania či tance.

Aby sme ozrejmili, o aké zaujímavé programy išlo, stručne predstavíme 2. turnus, na ktorom sme sa zúčastnili spolu s Veňarcom, Dabašom-Šárou, Čabačudom, Kestúcom a Mlynkami. Po zoznamovacom večere animátorky vytvorili päť skupín, ktoré mali denno-denne viesť akýsi denník so zaujímavým názvom Cestovateľský pas. V tejto zostave aj súťažili a družstvo, ktoré počas deviatich dní pozbieralo najviac bodov, získalo odmenu. Veľkej obľube sa tešili aj zaujímavé ručné práce: príprava knižných záložiek z kukuričného šúpolia, maľovanie na kameň, príprava náramkov z prírodných materiálov a tvorba stromčeka šťastia a hojnosti. Víkendy zase patrili cestovaniu. Navštívili sme Vysoké Tatry, kde sme si pozreli Dlhý vodopád a Vodopády Studeného potoka, boli sme na Spišskom hrade, na Michalských hodoch v Pohronskej Polhore a aj v Bystrianskej jaskyni. Organizátori, okrem nezabudnuteľných zážitkov, každej škole darovali historickú mapu Slovenska a nástenný kalendár na rok 2013 s fotografiami prírodných krás Slovenska.

Možno, že zo spomenutých riadkov vycítiť prílišnú zaujatosť, ale tento ojedinelý, užitočný a široko-ďaleko žiadaný projekt naozaj vyhovie ušľachtilým cieľom, pre ktoré bol stvorený: zabezpečiť žiakom, aby sa zdokonalili v jazyku svojich predkov v slovenskom prostredí, prehĺbiť ich vzťah k slovenskému národu a spoznať históriu, kultúru a prírodné krásy Slovenska. Tieto a mnoho ďalších nadmieru spĺňa. O tom svedčí aj nasledujúca krátka detská báseň o jednom dni v tábore, ktorú podnietila škola v prírode „Spoznaj svoje korene“:

Ako sa nám žije v našom tábore
Na vedomosť sa dáva,
že Naša skupinka sa veľmi dobre správa!
Každé ráno ako ranné vtáča už o siedmej vstáva,
potom krátku rannú rozcvičku máva.
O ôsmej do jedálne vchádza
a do prasknutia napapá sa.
Na slovenských hodinách Anitky, Elenky a Ivetky sedáva,
po skončení si na obede pochutnáva.
S Terkou a Zuzkou na ihrisku hrá sa,
pred večerou sa slovensky učí aj rozpráva.
O štvrť na osem v klubovni sa stretáva,
kde sa každý zamestnáva.
„Po sprche do postele“ - vraví sa,
a nespí, až kým polnoc neodbíja!

Atila Rusnák

Slovenský oblastný dom v Huti

Okolie obce na severozápadnom úpätí pohoria Pilíš bolo obývané už v stredoveku. V druhej polovici 13. storočia kráľ Belo IV. daroval lesnatú dolinu paulínom s tým, aby z tunajšieho kaštieľa vytvorili kláštor. Výstavbu kláštora dokončili počas panovania Ladislava IV. Kumánskeho v roku 1287, pozdĺž potoka usadili poddaných, ktorí mali slúžiť ako pracovná sila pre kláštor. Takto vznikla dedina. Počas tureckej okupácie kláštor aj obec boli vyľudnené. Začiatkom 18. storočia územie opäť dostali paulíni z Pešti. Oni sem v roku 1703 pozvali majstra na výrobu skla, hutníka Andrása (pravdepodobne sa volal András Csér), ktorého nazývali aj András Hutás (hutník). Osadu opäť osídlili slovenskí poddaní z Nitrianskej stolice. V dielni vyrábali zelené sklo a fľaše. Od nej je odvodený Slovenský názov obce „Huť” (po maďarsky sa volá Pilisszentlélek). Výroba skla však relatívne rýchlo zanikla. V 30. rokoch 19. storočia sem prišli aj osadníci z Gemerskej stolice. Hlavným zdrojom živobytia bolo pálenie vápna, rúbanie dreva, chov dobytka a vinohradníctvo.

Dom, ktorý pôvodne patril miestnemu slovenskému sedliakovi Karolovi Györgyovi, sa v roku 1993 dostal pod správu Riaditeľstva múzeí Komárňansko-Ostrihomskej župy so zámerom vytvoriť z neho pamiatkový dom. Rekonštrukcia budovy prebiehala niekoľko rokov. Po dokončení prác v nej umiestnili národopisnú zbierku a múzeum dejín obce. Zbieranie dokumentov a národopisných predmetov prebiehalo od roku 1960 a viaže sa k menu učiteľky na dôchodku Idy Kuncziusovej, ktorá bola iniciátorkou založenia obecného múzea. Pani Kuncziusová pochádza zo Slovenska a je maďarskej národnosti, práve preto je potešiteľné, že sa stará o hmotnú kultúru hutianskych Slovákov. Pri zariaďovaní domu jej pomáhali horlivý aktivista Karol Minczér a teta Jolana Györgyová, ktorá sa kedysi vydala do tohto domu a ktorá od začiatkov zanietene pracovala na vytvorení pamiatkového domu. Na základe jej pokynov sa podarilo zariadiť dom podľa pôvodného stavu. Budova patrí medzi domy severomaďarského typu, predstavuje obytné pomery a zariadenie domov miestnych Slovákov. Objekt bol slávnostne otvorený na jeseň roku 2001. V zadnej izbe sú uložené predmety z oblasti dejín obce. Tu sa nachádzajú aj krojované bábiky, diela tety Idy, ktoré už boli vystavené na viacerých miestach. Jeden kút tejto miestnosti je venovaný miestnemu školstvu. V tejto izbe sú vystavené aj diplomy a ceny Slovenského pávieho krúžku v Huti. Na stenách sú umiestnené šatky a čepce miestnych slovenských žien. Dom v súčasnosti patrí pod správu Múzea Bálinta Balassiho v Ostrihome.

Podľa publikácie Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku,
Vydavateľstvo Legatum 2009

Slávne OSOBNOSTI SLOVENSKÝCH DEJÍN

Pred istým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému záujmu čitateľov. Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré budeme uverejňovať, zaujmú čitateľov a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.

Jedna tragédia za druhou
Spisovateľ a dramatik Peter  Karvaš

Najznámejší slovenský dramatik 20. storočia Peter Karvaš mal v knižnici zasunutý starý zažltnutý výstrižok z ktorýchsi novín s nadpisom: „Tvorivosť nemá ustlaté na ružiach.“ Boli to vari najvýstižnejšie slová, akými možno charakterizovať túto významnú slovenskú osobnosť novodobých kultúrnych dejín. Prežil život plný bôľov, sklamaní, ale hodnotný, naplnený zmysluplnou prácou, ktorá rezonuje dnes a bude rezonovať aj po rokoch. Práca bola totiž preňho slasťou a istým druhom opojenia. Napriek osobným tragédiám si deň čo deň sadal za písací stôl a nechával sa unášať fantáziou, ktorej mal až do posledných dní nadostač. Vo svojich knihách a dramatických dielach zanechal posolstvo o jednej epoche, v ktorom môžeme vždy hľadať a nachádzať pravdu.

Peter Karvaš bol vnukom slávneho maliara Dominika Skuteckého a synom lekára a akademickej maliarky. Vyrastal v intelektuálnom prostredí Banskej Bystrice. Už v rodičovskom dome sa naučil viacero cudzích jazykov, veľa čítal, hral na klavíri. Spolužiaci si pamätali, aký bol na seba prísny, presný, ako mal rozdelený čas na povinnosti a oddych. Po maturite sa Peter Karvaš rozhodol študovať v Prahe na Českom vysokom učení technickom, ale zapísal sa aj na Umeleckopriemyslovú školu, kde sa venoval grafike. Do života študenta zakrátko zasiahli politické udalosti, republika sa rozdelila a slovenskí študenti sa museli vrátiť na Slovensko, kde vznikol slovenský štát. Peter Karvaš bol istý čas úradníkom a fotografom. V rokoch 1941 - 1942 bol ako rasovo prenasledovaný internovaný v pracovnom tábore, odkiaľ sa vrátil domov do Banskej Bystrice. V roku 1944 začal pracovať v Matici slovenskej v Martine, ktorú v tom období spravoval Jozef Cíger Hronský, spisovateľ európskeho formátu, ktorého si veľmi vážil. Okrem neho pracovali v Matici slovenskej, v tom čase naozaj kultúrnom centre Slovenska, aj ďalší významní umelci. Rozhľadený a vzdelaný Peter Karvaš do tejto spoločnosti zapadol. Napríklad maliari Martin Benka a Janko Alexy sa priatelili s jeho starým otcom a vážili si jeho mamu. Umelecké prostredie mu dodávalo chuť nielen ďalej sa vzdelávať, ale aj samostatne tvoriť. Pracoval v redakciách niektorých periodík Matice slovenskej, ale zapájal sa aj do činnosti Komorného divadla, Ústredia ochotníckych divadiel a do práce práve dostavanej tlačiarne Neografia. Tam sa jeho prvé texty rozhlasových hier, fejtóny, kurzívy a causerie dostali do rúk Dominikovi Tatarkovi, ktorý bol štipendistom Matice slovenskej.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Peter Karvaš zapojil do protifašistického odboja. Po príchode do Banskej Bystrice ho poverili prípravou vydávania povstaleckého tlačového orgánu armády. Spolu s priateľom Jozefom Brandoburom zostavil niekoľko čísiel armádneho časopisu, potom ho odvelili do tvoriaceho sa Slobodného slovenského vysielača, kde bol až do priameho útoku jednotiek SS a pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Zážitky z povstania ovplyvnili ďalšiu Karvašovu prozaickú i dramatickú tvorbu. Presvedčivo zachytil historickú udalosť slovenského národa a podal o nej hodnoverné svedectvo. Odvtedy ho literárni historici a kritici zaraďovali do tzv. povstaleckej literárnej generácie. Sám Peter Karvaš si takéto hodnotenie naslovovzatých odborníkov, ako bol napríklad Alexander Matuška, vážil. No tieto práce považoval iba za jednu etapu svojho života a za časť svojej literárnej práce.

Na jeseň roku 1944 objala mama Petra Karvaša poslednýkrát a on tušil, že „na dlhé roky bude iba sám sebe domovom“. Rodičov mu upálili fašisti v januári 1945 v Nemeckej. Neskôr ho zastihli ďalšie rodinné tragédie. Stál aj nad hrobom svojho staršieho syna Vlada, ktorý tragicky zahynul. Vtedy nevedel ako ďalej, zachránil ho iba mladší syn Martin, nadaný hudobník a manželka Perla, ktorá ho zakrátko tiež navždy opustila. Navyše prišiel rok 1968, po ktorom bol takmer na dve desaťročia vydedený z literatúry, stratil zmysel života a gniavil ho bolestný pocit bezmocnosti, keď zostal sám so synom. Neskôr sa jeho manželkou stala Eva, ktorá mu až do konca života bola oporou.

Po vojne v rokoch 1945 - 1947 študoval Peter Karvaš na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a súčasne bol dramaturgom Československého rozhlasu. Potom sa stal lektorom a dramaturgom Novej scény Národného divadla a Slovenského národného divadla v Bratislave. Knižne debutoval v roku 1945 súborom reportáží a čŕt Most. O rok neskôr mu vyšla zbierka psychologických noviel a poviedok Niet prístavu. Atmosféru v slovenskom štáte a pomery za prvej Československej republiky priblížil v románoch Toto pokolenie a Pokolenie v útoku, ktoré vyvolali živú literárnu diskusiu. K problematike povstania sa vrátil aj v knihe próz S nami a proti nám a v knihe Noc v mojom meste. Okrem toho rád písal cestopisné reportáže a črty. Kritické zrkadlo spoločnosti nastavil vo viacerých humoristicko-satirických súboroch poviedok. V úsmevnom tóne sa niesli i jeho zbierky humoresiek a autobiografická kniha detských zážitkov V hniezde.

V päťdesiatych rokoch pôsobil Peter Karvaš ako kultúrny atašé na československom veľvyslanectve v Bukurešti a dva roky bol prednostom divadelného oddelenia Povereníctva školstva, vied a umení. Štyri roky zastával funkciu tajomníka Zväzu slovenských spisovateľov. Pre svoje postoje v roku 1968 musel z verejných funkcií odísť, niekoľko rokov vyučoval na Vysokej škole múzických umení, ale po uvedení divadelnej hry Absolútny zákaz musel z nej odísť. Potom až do roku 1980, keď odišiel do dôchodku, pracoval vo Výskumnom ústave kultúry v Bratislave. Po revolúcii 1989 ho rehabilitovali a získal akademický titul profesora. Ťažiskom práce Petra Karvaša bola dramatická spisba. Zanechal množstvo rozhlasových a divadelných diel, dramaturgicky, režijne a scenáristicky spolupracoval s televíziou. Jeho prózy a drámy vyšli v mnohých prekladoch. Podnetné práce vydal aj v oblasti divadelnej vedy a teórie dramatickej tvorby.

Nadaný umelec, človek pevného ducha, vzácna slovenská osobnosť, profesor Peter Karvaš zomrel náhle 28. novembra 1999, iba niekoľko mesiacov pred svojimi osemdesiatymi narodeninami.

Jozef Leikert

Európsky jazykový kokteilový bar
Kavalkáda jazykov v Akváriu

Návštevníci tohtoročného Európskeho jazykového kokteilového baru sa okrem množstva jazykov mohli zoznámiť aj s takými kuriozitami, ako brailovo písmo, či posunková reč. Podujatie sa uskutočnilo 26. septembra v budapeštianskom klube Akvárium. Organizácia združujúca národné kultúrne inštitúty Európskej únie (EUNIC) a Zastupiteľstvo Európskej komisie v Maďarsku ho zorganizovali už tradične počas Európskeho dňa jazykov.

Záujemcov čakalo tentoraz sedemnásť stánkov, v ktorých sa mohli oboznamovať väčšinou s európskymi jazykmi, boli však medzi nimi aj exotické, ako napr. stánok Japonskej nadácie, Celoštátneho združenia nepočujúcich a nedoslýchavých (SINOSZ), či Inštitútu pre nevidiacich.

Organizátori pripravili množstvo programov: pri pultoch sedemnástich kultúrnych inštitútov čakali návštevníkov zábavné jazykové úlohy a hry, za ktoré mohli získať symbolické európske jazykové pasy. Pomocou nich mohli neskôr v tombole vyhrať jazykové kurzy a ďalšie ceny napomáhajúce učenie cudzích jazykov.

Popri hravých aktivitách prebiehajúcich pri stánkoch sa na pódiu uskutočnila diskusia pri okrúhlom stole na tému „Preklady v populárnej kultúre, v každodennom živote a pri učení“. Prihovorili sa prekladatelia András Fáber, Judit Kertészová a Dávid Speier. Diskusiu moderoval známy sociológ, spevák, hudobník a humorista András Hajós.

Spomedzi inštitúcií boli prítomné Slovenský inštitút, zastupiteľstvo Holandska a flámskej vlády, Balassiho inštitút, Európska komisia, Rumunský kultúrny inštitút, Goetheho inštitút, British Council, Rakúske kultúrne fórum, Rakúsky inštitút, Taliansky inštitút, Portugalské jazykové centrum, Francúzsky inštitút, Veľvyslanectvo Švajčiarska, Dánsky kultúrny inštitút, Estónsky inštitút, Japonská nadácia, Poľský inštitút, České centrum, Inštitút Cervantes, Celoštátne združenie nepočujúcich a nedoslýchavých a Ústav pre nevidiacich.

Obecenstvo popri hrách zabávali aj rôzne vystúpenia na pódiu, ktoré zavŕšil koncert kapely Rutkai Bori és a Betonka.

Začiatkom školského roka spúšťajú jazykové školy nové turnusy kurzov, preto práve toto obdobie je najbohatšie na podujatia s tematikou jazykovej výučby. Myšlienka Európskeho jazykového kokteilového baru sa pred niekoľkými rokmi zrodila práve preto, aby organizátori aj touto cestou pomohli záujemcom objaviť pestrofarebnosť mnohojazyčnej Európy a aby ich motivovali k školskému i mimoškolskému osvojovaniu si cudzích jazykov.

(Sprac. zp)

Výrazná osobnosť slovenskej kultúry
Pred 120 rokmi sa narodil Štefan Krčméry

Vývin slovenskej literatúry po roku 1918 ovplyvnili dve skutočnosti, ktoré navzájom súvisia. Tou prvou bolo národné oslobodenie, ktorým sa tento vývin urýchlil, druhou zase všestranné prijímanie podnetov z inonárodných literatúr a kultúr vôbec. V medzivojnovom období sa šíril vplyv nových predvojov, resp. avantgárd ako dôsledok odlišného reagovania na novú historickú a spoločenskú skutočnosť. Zároveň v tomto období doznievali aj smery udávajúce tón v predošlom období, ako symbolizmus a impresionizmus a napokon aj realizmus, ku ktorému sa vracajú niektorí príslušníci moderny.

Do tejto poslednej kategórie patrí aj básnik a zasvätený vykladač slovenskej literárnej minulosti Štefan Krčméry (1892-1955). V tomto roku si pripomíname 120. výročie jeho narodenia. Podobne ako Hviezdoslav aj on napísal svoje prvé verše po maďarsky. Debutoval zbierkou vlasteneckej lyriky pod názvom Keď sa sloboda rodila (1920), v ktorej reagoval na česko-slovenský zahraničný odboj, na Martinskú deklaráciu a kriticky sa zamýšľal nad spoločnou históriou Slovákov a Maďarov v bývalom Uhorsku. Na realistické stránky svojej poézie nadviazal v zbierke Piesne a balady (1930), v ktorej v duchu ľudovej piesne vyslovil dôveru v slovenský život a osobitne v jeho ľudovú a národnú tradíciu.

Ešte za štúdií preložil do maďarčiny antológiu slovenskej poézie 19. storočia. Prvá svetová vojna a udalosti v roku 1918 však spôsobili, že upustil od jej vydania. Doplnená ukážkami z poprevratovej poézie vyšla až roku 1925.

V Krčméryho diele zohráva významnú úlohu jeho činnosť literárneho historika. Významne sa zaslúžil aj o nové syntetické spracovanie dejín slovenskej literatúry. Jeho dielo 150 rokov slovenskej literatúry vyšlo v roku 1943, ucelene a systematicky až v roku 1976 pod názvom Dejiny literatúry slovenskej, ktoré zahrnujú obdobie od Veľkomoravskej ríše až po poprevratové obdobie. Národné hľadisko autorovi umožnilo pozitívne oceniť najmä štúrovcov, predstaviteľov predprevratového realizmu a slovenskej moderny (Hviezdoslav, Kukučín, Timrava, Krasko, Rázus) ako aj národných buditeľov a ľudovo-výchovných pracovníkov (Š. Marko-Daxner, A. Kmeť. J. Škultéty a i.)

V niektorých svojich prácach reagoval aj na otázky umenia a literatúry. Umenie chápal ako víziu a intuíciu a zdôrazňoval jeho obraznosť a muzikálnosť. Cez tieto aspekty analyzoval ľudovú umeleckú poéziu a ukazoval, ako sa v poetickej zložke umeleckého diela prejavuje jeho ideový a filozofický zmysel.

O rozvoj literárneho života sa Krčméry zaslúžil ako tajomník Matice slovenskej a dlhoročný redaktor Slovenských pohľadov. Vo svojich kritických náhľadoch zdôrazňoval špecifickosť povojnovej umeleckej spisby voči staršej literárnej tradícii a varoval pred nekritickým napodobňovaním cudzích vzorov. Zároveň vychádzal v ústrety najmä tradične a dedinsky orientovanej literatúre, kým mladú poprevratovú prózu a lyriku orientovanú na mestské motívy prijímal rezervovane až odmietavo. Napriek niektorým svojráznym prístupom vo svojich hodnoteniach Š. Krčméry ostáva jednou z najvýraznejších osobností slovenskej kultúry.

(kni)

 Slováci v Miške spolupracujú na regionálnej úrovni

„Voľakedy som tu na ulici nepočula maďarské slovo,“ začala náš rozhovor o Slovákoch v Miške predsedníčka tamojšej slovenskej samosprávy Ružena Schafferová, ktorá vedie zbor už vo štvrtom cykle. Predtým bol vedúcim miestnej slovenskej samosprávy Ferenc Kovács, po jeho smrti prevzala „kormidlo“ R. Schafferová. K úvodnej vete s poľutovaním dodala, že dnes je to naopak, ako vo viacerých našich osadách. V Báčsko-Kiškunskej župe nie je veľa slovenských osád, registrujeme iba tri: Malý Kereš, Dunaeďházu a Mišku. Ale spolupráca medzi týmito osadami je príkladná: tamojší Slováci sa navzájom navštevujú a pomáhajú si pri každodenných starostiach a radostiach.

O obci s takmer 1900 obyvateľmi treba vedieť, že stopy po jej slovenskosti zachováva viac-menej už iba hŕstka oduševnených jednotlivcov, ktorá sa pred niekoľkými rokmi snažila vzkriesiť výučbu slovenčiny v miestnej základnej škole, žiaľ, neúspešne. Potešiteľné je, že slovenské zamestnania prebiehajú aspoň v materskej škole, slovenské tradície aktívne pestuje tunajší, aj v širšom okolí dobre známy folklórny súbor Rozmarín, ako i skutočnosť, že v rámci komunálnych volieb v roku 1998 sa podarilo zvoliť zbor slovenských poslancov. V neposlednom rade práve aktivitám slovenskej samosprávy, učiteliek materskej školy a folkloristom môžeme ďakovať nielen za to, že obec sa nestratila z našej tzv. slovenskej mapy, ale i za fakt, že Slováci v Miške sú súdržní. Tanečníci vystupujú v pôvodnom miestnom ľudovom kroji, ktorý si chránia ako oko v hlave. Okrem toho majú aj kaločajský kroj, v ktorom tancujú zväčša maďarské tance. Vedúcim 20-členného súboru je Ján Procházka a choreografom Simon Kishegyi, ktorému záleží na tom, aby mali v repertoári aj miestne choreografie.

Starosta obce Attila Illés je hrdý na to, že v obci funguje aktívna slovenská samospráva. Obec má ročný rozpočet 300 miliónov forintov. Základná a materská škola funguje v rámci výchovno-vzdelávacieho združenia, spolu s inštitúciami v susednom Hajósi a Drágszéli. Majú vlastnú opatrovateľku. Na obecnom úrade pracuje desať ľudí. Okrem toho zamestnávajú aj vodiča autobusu, ktorý vozí žiakov do školy a pomáha zabezpečovať sociálne služby. Je potešiteľné, že hocikedy zavítate do osady, nájdete tu čistotu, totiž podľa starostu prvoradou úlohou je udržiavanie poriadku, o čo sa starajú nezamestnaní v rámci komunálnych prác. V súčasnosti prebieha rekonštrukcia budovy samosprávy z európskych fondov a pred dvoma rokmi odovzdali obnovený centrálny park s peknou fontánou, ktorá skutočne skrášľuje okolie. Žiakom základnej školy zabezpečujú učebnice zadarmo a všetci účastníci výchovno-vzdelávacieho procesu dostali začiatkom školského roka podporu na zníženie výdavkov rodín. 130-140 žiakov základnej školy a 59 škôlkarov sa aktívne zúčastňuje na spoločenskom diani v obci. Ako nás informoval A. Illés, v obci funguje aj nemecká samospráva, jej činnosť však nie je na takej úrovni ako činnosť slovenského zboru.

„Cítim, že každý je s nami: samospráva, škola vedená aktívnou riaditeľkou, ktorá je zanietená aj za slovenské veci, ale i obyvatelia,“ pochválila sa R. Schafferová. Prezradila nám, že by chceli založiť slovenský klub, v rámci ktorého by sa pravidelne stretávali a rozprávali sa po slovensky. Ale ani dovtedy neostanú bez slovenských programov. V rámci obecných dní (20. augusta) zvykne byť druhý deň národnostný. Vtedy vystúpia miestni škôlkari so slovenskými riekankami a detskými hrami a členovia už spomínaného tanečného súboru, ktorí sa predstavia s novou choreografiou. V tento deň pečú miestnu špecialitu, paprikový koláč. Je to vlastne koláč z kysnutého cesta, natretý masťou a paprikou. Inak paprika bola donedávna jedným z hlavných výrobkov obyvateľov obce. Pred zmenou spoločenského zriadenia, začiatkom 90. rokov, sa okolie obce takto na jeseň len tak červenelo od papriky. Dnes aj „vďaka“ industrializácii, ale hlavne kvôli zániku miestneho poľnohospodárskeho družstva a veľkému počtu nezamestnaných je už iba málo gazdov, ktorí sa zaoberajú pestovaním tejto náročnej zeleniny. K paprike sa viaže aj jedna príhoda, ktorú mi porozprávala predsedníčka slovenskej samosprávy. Svetoznámy miestny maliar Melichar (Menyhért) Tóth bol slovenského pôvodu a do konca svojho života sa rád rozprával so svojimi rodákmi po slovensky. Bol maliarom modernej doby a jeho maľby ťažko chápali miestne deti. Raz sa R. Schafferová spýtala umelca, prečo namaľoval paprikové pole na modro, veď tam vidno hocijaké iné farby, ale hlavne zelenú a červenú, ale modrú nikdy. Jeho odpoveď bola jednoduchá: nadránom, pri východe slnka, sú všetky plantáže zaliate touto farbou. Hra svetla a tieň vytvorí takéto nezvyčajné farby. Úctu k svetoznámemu maliarovi cítime v Miške na každom kroku. Jeho rodný dom prebudovali na tvorivú dielňu, v ktorej sa schádzajú na plenéroch výtvarníci a cez leto tu usporadúvajú remeselné dielne pre deti. Okrem toho po ňom pomenovali základnú školu, jednu ulicu a umelcove sochy stoja v záhrade jeho domu a v škole. Dávnejšie sa v záhrade domu M. Tótha uskutočňovali aj majálesy, ktoré mali slovenský ráz, ale v súčasnosti, aj kvôli finančným ťažkostiam, organizujú menej podujatí. Ani jeden rok však nevynechajú fašiangovú zábavu, letný národnostný deň, jesenné stretnutie v priestoroch základnej školy a vianočné posedenie, na ktorom sa poďakujú aktivistom za ich celoročnú prácu.

Čo sa týka spolupráce, práve vďaka nej sa nedávno uskutočnila v Miške slovenská svätá omša. V obci ako v jedinej v župe žijú Slováci katolíckeho vierovyznania. Slovenskú omšu tu slúžil malokrešský farár Ernő Kiss, ale na najväčší žiaľ tunajších Slovákov častejšie nemôže prísť, lebo má povinnosti vo svojej farnosti.

O jednom dodnes zachovanom miestnom veľkonočnom zvyku píše etnograf Ondrej Krupa vo svojej publikácii Kalendárne obyčaje III.: „Pekne vyobliekané dievčatá školského veku navštevovali blízkych príbuzných s vymašľovanými bahniatkami a košíčkom na ruke (dnes sú to posvätené jahňady - pozn. autorky). Túto obyčaj - na základe výskumu Štefana Lamiho - podľa slov piesne nazývali Poďeriška (t. j. Poď, Eriška). Môžeme vám priviesť poďerišku? - pýtali sa dievčatká, čo znamenalo prinesenie bahniatok a zároveň aj celú obyčajovú praktiku. Slovenský text publikovali János Manga a Štefan Lami (druhý z nich aj melódiu), ktorý tlmočí pekné želania príchodu jari. Dievčatá dostávali maľované vajíčka, orechy, jablká, peniaze a tiež pomaranče. Jedným zo špecifických prejavov kvetnonedeľných obyčají Slovákov v Maďarsku je, že v Miške po obchôdzke malých dievčat nasledovala osobitná obchôdzka starých žien. Prvý riadok ich piesne bol zhodný, v ďalších slovách rozhodnejšie požadovali dary a záver bol takisto žartovný. Na začiatku 70. rokov bol slovenský text preložený do maďarčiny a podobne ako v Kerepeši, v ďalšom období sa vykonávala obchôdzka s maďarským textom.“ Ako mi prezradila predsedníčka slovenského voleného zboru v Miške, tento zvyk sa zachoval dodnes a nielen ako tradícia, ale je súčasťou veľkonočných sviatkov. Na Veľkonočný pondelok chodievajú chlapci a mladí muži v Miške oblievať tak isto, ako v ostatných osadách našej krajiny.

Tiež k cirkvi sa viaže aj ďalšia túžba Slovákov v Miške: chceli by si založiť oblastný dom. Vyhliadli si jeden v blízkosti kostola, ktorý patril kedysi kantorovi. Je postavený na tradičný spôsob a bol by vhodný na účely národopisného múzea. V týchto mesiacoch rokujú s cirkvou, ktorá je naklonená vyhovieť požiadavkám Slovákov, ale problémy sú so zabezpečením financií. Oblastný dom by mal byť zároveň aj akousi klubovou miestnosťou pre miestnych Slovákov, kde by sa mohli schádzať. Veríme, že ich sen sa splní a budú môcť uchovať hmotnú kultúru Slovákov v tejto obci.

Eva Patayová Fábiánová

Oberačková slávnosť a odovzdanie pece v Čomáde

Samospráva obce v spolupráci so Slovenskou samosprávou v Čomáde usporiadali 29. septembra tradičnú oberačkovú slávnosť, v rámci ktorej vo dvore národopisnej zbierky odovzdali novú pec.

Pestovanie hrozna sa v obci udomácnilo začiatkom 19. storočia. Jeho obrábanie a výroba vína boli práce na celý rok. Deň ukončenia oberačky sa časom zmenil na oslavy.

Aká bola tradičná oberačka? Ráno sa zišli rodina, príbuzní a známi v slávnostnej nálade a s nadšením sa pustili do práce. Ženy pohostili účastníkov výdatnými raňajkami. Mužom ponúkali kvalitné domáce pálené a ženám niečo slabšie. Oberačka prebiehala vo veselej nálade. Okolo obeda domáca gazdinka prestrela stôl a čakala oberačov s chutným obedom. Poobede pokračovali v práci. Večer sa hostia rozlúčili s rodinou. Takto si ľudia navzájom pomáhali pozbierať úrodu.

V Čomáde bolo kedysi zvykom, že keď obrali hrozno u každého gazdu, usporiadali jeden veľký spoločný ples.

Dnes sa v obci len málokto venuje pestovaniu hrozna. Ovocie na ozdobu a na lisovanie dostávame od iných osád. Z tradícií sa u nás zachoval len ples, ktorý usporadúvame vždy v septembri. Posledné dva boli vo dvore národopisnej zbierky. Tohoročné slávnosti sa začali krojovaným sprievodom, na čele ktorého išli jazdci na koňoch a voz, na ktorom sedeli „sudca“ a jeho žena. Podľa našich tradícií „sudcom“ - oberačkovým richtárom -môže byť mladý pár, ktorý sa v tomto roku zasobášil. V tomto roku sme mali dva mladé páry, takže sme obidva poprosili, aby boli „sudcami“. Za vozom išli obyvatelia oblečení do prekrásnych ľudových krojov, muzikanti a vozy s domácimi zákuskami a pálenkou, ktorými ponúkali divákov.

Po príchode do národopisného múzea predsedníčka Slovenskej samosprávy v Čomáde Marta Šinková a členka zboru Júlia Šinková privítali prítomných. Starosta obce János Klement slávnostne odovzdal novú pec. - Na podnet Slovenskej samosprávy v Čomáde, s finančnou pomocou obecného zastupiteľstva sa národopisná zbierka obohatila o novú pec, prostredníctvom ktorej môžeme rozšíriť pestovanie našich slovenských a čomádskych tradícií. Z detstva sa pamätám na chuť chleba, koláčov a závinov, ktoré piekli moji rodičia a starí rodičia v peci. Bola jedinečná, nič podobné som odvtedy nejedol. Nech táto pec bude oázou pokoja, kde môžeme zabudnúť na uponáhľaný svet, kde sa čas zastaví. Nech táto pec vyžaruje teplo, pohodlie a pokoj našim obyvateľom, - povedal starosta. Po jeho slovách nový miestny duchovný János Lajtos požehnal pec i našu činnosť, prostredníctvom ktorej pestujeme naše tradície. Nasledoval prekrásny kultúrny program, v ktorom na radosť približne 300 divákov vystúpili miestni škôlkari, žiaci základnej školy, tanečníci Folklórneho spolku Lipa z Budapešti a trio Pilíš (M. Hubaček, R. Kostka, Sz. Vereczkei). Na záver osláv každý mohol ochutnať v novej peci upečené posúchy a plnenú kapustu. Tanečná zábava trvala do úsvitu.

Lýdia Pejová - aszm

IV. Slovenský deň Vacovskej diecézy

Slovenská samospráva Peštianskej župy, Regionálne kultúrne stredisko Osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku v Ečeri a Slovenská samospráva vo Vacove usporiadali 6. októbra púť v rámci Slovenského dňa Vacovskej diecézy. Po úspešnej púti v roku 2010 sa organizátori rozhodli akciu zopakovať.

Do Vacova sa vybrali Slováci z východnej časti Peštianskej župy -z Dabašu-Šáre, Ečeru, Kerestúru (XVII. obvod Budapešti), Cinkoty, (XVI. obvod hlavného mesta) Čemeru, Malej Tarče a Kerepešu. Vo Vacove sa k nim pripojili Slováci zo Sejďu, Kirťu a Mlynkov. Veriaci sa pohli ráno o deviatej hodine, niektorí spoločným autobusom. Keďže tentoraz necestovali v krojoch, hneď po príchode do mesta ich organizátori zaviedli do budovy Katolíckej základnej školy Karolíny, kde sa prezliekli a na svätej omši už boli v prekrásnych ľudových krojoch. Z Čemeru prišli aj Mariánske dievčatá, teda dievčatá chystajúce sa na birmovku, ktoré na procesii nesú sochu Panny Márie.

Slovensko-maďarskú svätú omšu vo vacovskej katedrále Panny Márie celebrovali bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko, vacovský biskup Miklós Beer a vacovský pomocný biskup Lajos Varga. Biskup Haľko v homílii pripomenul prebiehajúci Rok sv. Cyrila a Metoda a začínajúci sa Rok viery, ktorého cieľom má byť prehĺbenie viery v živého Boha, ktorý je účinne prítomný v každom momente ľudského života.

Na svätej omši sa zúčastnili aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik, predseda Slovenskej samosprávy vo Vacove Július Alt, slovenská kurátorka Správy grantov ľudských zdrojov, členka Náboženského výboru CSSM Ildika Klauszová Fúziková, zástupca predsedu CSSM Ondrej Csaba Aszódi, riaditeľka Osvetového centra CSSM Katarína Királyová a predsedníčka Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina Zuzana Szabová.

Pútnici sa potom vybrali v krojovanom sprievode k soche šaštínskej Madony pred kostolom sv. Kríža, kde účastníci z Kerestúru zaspievali slovenskú mariánsku pieseň Vykvitla ruža v kerestúrskom chráme. Sprievod išiel až po biskupský palác, kde bol obed. Po približne dvojhodinovom voľnom čase pokračoval program v Osvetovom stredisku I. Madácha. Účastníkov privítala členka Slovenskej samosprávy vo Vacove Mária Menczerová, ktorá prízvukovala svoju radosť z toho, že práve Vacov mohol byť hostiteľom tohto kultúrno-náboženského podujatia. Riaditeľka Osvetového centra CSSM Katarína Királyová vyslovila radosť z toho, že toľkí zachovávajú zvyky našich predkov a púť sa zaradila medzi naše tradičné podujatie. Kultúrny program sa niesol v znamení spolupatričnosti. Na javisku vystúpili Kultúrny spolok Lipóta Bálóa z Čemeru, spevokol z Cinkoty, páví krúžok z Kerepešu, tanečná skupina Ostrohy z Kerepešu, Folklórny spolok Furmička z Čemeru, spevácka skupina Rozmarín z Dabašu-Šáre, Folklórna skupina Panónia z Malej Tarče, tanečníci Folklórneho spolku Zelený veniec z Ečeru a páví krúžok z Mlynkov. Na záver kultúrneho programu tanečníci z Čemeru, Kerepešu a Malej Tarče predviedli spoločný tanec, Horehronský dupák, choreografiu Evy Szilágyiovej Šubovej.

Ako nás informoval hlavný organizátor, predseda ečerskej slovenskej samosprávy a podpredseda Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina Ondrej Csaba Aszódi, podobne veľkolepú púť plánujú kvôli vysokým nákladom usporadúvať každé dva roky.

Andrea Szabová Mataiszová