RZ Poniklec v Hronci
Celoštátne stretnutie Slovákov v Maďarsku

Rekreačné zariadenie Poniklec v Hronci pri Brezne hostilo v dňoch 9.-11. novembra podujatie Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) s názvom Celoštátne stretnutie Slovákov v Maďarsku.

Pracovný program stretnutia sa začal 10. novembra privítaním účastníkov a príhovorom predsedníčky ZSM Ruženky Egyedovej Baránekovej. Predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) následne otvoril blok prednášok informáciami o politike štátnej starostlivosti o krajanov. Aktuálne zmeny a reformy v maďarskej legislatíve v oblasti národnostnej politiky predstavil zástupca generálneho riaditeľa národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Anton Paulik. O vplyve maďarskej legislatívy na národnostný život rozprával predseda Vedeckej rady Výskumného ústavu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Matej Šipický. Doobedňajší blok prednášok uzavrela diskusia. Po krátkej prestávke si prítomní mohli vypočuť správy o činnosti Verejnoprospešnej nadácie (VPN) ZSM. Tajomník VPN ZSM Imrich Fuhl informoval o tohtoročných podporách, kým R. Egyedová Baráneková a predsedníčka Slovenskej samosprávy Novohradskej župy Ruženka Komjáthiová priblížili poslucháčom podrobnosti o Škole v prírode Spoznaj svoje korene.

Po obednej pauze predsedníčka ZSM referovala o činnosti organizácie v roku 2012. Blok referátov a prednášok napokon uzavrel choreograf a metodik pre folklór Juraj Matiaš, ktorý rozprával o zachovávaní slovenských ľudových tradícií v Maďarsku a ich vplyve na slovenské národnostné povedomie v súvislosti s celoštátnou súťažou ZSM pre folklórne, hudobné a spevácke skupiny resp. sólistov Slovenský škovránok 2012. Následne sa účastníci presunuli do Banskej Bystrice, kde si pozreli program festivalu folklórnych súborov Bystrická folklórna haravara.

V posledný deň podujatia 11. novembra bola na programe doobedňajšia diskusia na tému „Ako ďalej v roku 2013?“, po ktorej účastníci odcestovali naspäť do Maďaska. Stretnutie sa uskutočnilo s finančnou podporou VPN ZSM.

Slováci z Dorogu v Novohrade

Slovenská samospráva v Dorogu si vytýčila za jeden z prvoradých cieľov nadviazanie kontaktov zo Slovákmi žijúcimi v ostatných končinách Maďarska. V záujme dosiahnutia svojho cieľu usporiadajú ročne niekoľko podujatí doma pod Pilíšom, ale aj v ostatných regiónoch krajiny. Nebolo tomu inak ani na jeseň tohto roku, keď skupinka dorockých Slovákov zavítala do troch novohradských slovenských osád.

Banku navštívili preto, lebo členka samosprávy Judita Hubačeková ešte ako začínajúca učiteľka sa zúčastnila na čitateľskom tábore v tejto malebnej slovenskej osade. V Banke každého očarilo okolie, prekrásne jazero a oblastný dom, kde ich sprevádzala predsedníčka slovenskej samosprávy Mária Ivaničová Hudecová a porozprávala im aj o činnosti a aktivitách ich voleného zboru.

Ďalšou zastávkou boli Horné Peťany, kde ich privítala aktivistka, zriaďovateľka miestnej historickej zbierky Helena Laczkovská. Od nej sa dozvedeli, že „zbierka vznikla najmä preto, aby pripomenula a aspoň čiastočne i zachránila časť ľudovej kultúry miestnych Slovákov z počiatku 20. storočia. Ako iniciátorka a napokon i realizátorka “projektu“ v prvom rade som chcela predstaviť nádherné kroje, v zbierke však dostal miesto aj dobový ľudový nábytok, úžitkové predmety, ako aj staré fotografie.“ Príslušníci staršej generácie pri prezeraní zbierky spomínajú na minulosť, mladí si zas môžu pozrieť dedičstvo starých rodičov a prarodičov. Návštevníci pamätnej izby získajú obraz o tom, ako sa obliekali a v akom prostredí Peťania žili pred 100 rokmi. Najtypickejší obraz dedinského života zvečňuje zbierka predstavením trojgeneračnej, 8-člennej rodiny. Bábky sú vyhotovené v životnej veľkosti. Takmer každá znázorňuje typickú ľudovú činnosť. Rodinní príslušníci sú starý otec ujko Ondriš, mamika tetka Marka, ich syn Paľko, nevesta Anka, dcéra Zuzka a tri vnúčatá: Marka, Janko a Katka. Apko mrví kukuricu, mamika pradie na kolovrátku, dcéra a nevesta sa chystajú do kostola, vnučka sa učí priasť, vnuk hrá na citare, najmladší člen rodiny spí v kolíske, atď. „Celý rok som chodila po povalách, pivniciach a komorách, aby som zozbierala tieto cenné predmety. Mnohí sa mi vysmievali, ale myšlienka, že vysnívané múzeum musí vzniknúť, mi dodávala silu. Niektorí ľudia mi predmety darovali ochotne, iní sa ťažko zriekali starostlivo chránených pamiatok. Musela som ich presviedčať, akému šľachetnému cieľu bude slúžiť ich dar. Niektorých som musela navštíviť aj tri či štyrikrát. Zberateľskú prácu sťažovalo aj to, že na jar zaplavili dedinu obchodníci so starožitnosťami a tí dobre platili, za čo sme my mohli ponúknuť len málo, alebo nič. Odev a úžitkové predmety sme dostali od obyvateľov obce, nábytok a niektoré predmety sme museli kúpiť. Keďže sme nemali nijaký kapitál, vyhľadala som miestnych podnikateľov a poslancov. S ich finančnou podporou som kúpila komodu, zrkadlo, luster a drobnosti, ktoré sme potrebovali,“ rozprávala o svojich skúsenostiach H. Laczkovská.

Avšak čas letel a dorockí Slováci mali naplánovanú návštevu ešte jednej novohradskej slovenskej dediny. V Agárde ich privítal starosta obce Ondrej Agárdi, ktorý im ukázal prekrásnu novohradskú slovenskú dedinku a jej oblastný dom, v ktorom zachovávajú materiálne pamiatky slovenských predkov.

Čas ubehol, ani sa nenazdali a už museli merať cestu naspäť do Dorogu, avšak plní nových skúseností a s nádejou, že sa ešte stretnú s týmito milými ľuďmi, povedzme pri ich návšteve pod Pilíšom.

(ef)

Čitatelia nám píšu
Dolnopeťančania pod Pilíšom

Naša samospráva s radosťou usporiada podujatia, v rámci ktorých rozširujeme kontakty so Slovákmi žijúcimi v Maďarsku. Vďaka úspešnému konkurzu, ktorý sme podali Celoštátnej slovenskej samospráve v Maďarsku sme aj v tomto roku mohli uskutočniť tento svoj cieľ.

Prírodná krása Pilíša, dobre známe tradície a folklór pilíšskych slovenských osád a vzťah obyvateľov k slovenčine boli pre nás veľmi príťažlivé. Nadviazali sme kontakt s predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Martou Demjénovou a vybrali sme sa pod Pilíš. Tam nás už čakala aj vedúca miestnej pobočky ZSM Gizela Molnárová, ktorá trávila celý čas s nami, za čo sme jej veľmi vďační. V Slovenskom dome nás privítali členovia pávieho krúžku na kus reči pri bielom stole. Pozreli sme si aj oblastný dom, v ktorom nás zaujali predmety, charakteristické tiež pre novohradský región. Na stretnutí bol aj 90-ročný Jozef Majnič, ktorý nám vyrozprával mnoho vtipných príhod. Nevynechali sme ani Stredisko pilíšskych Slovákov a odchádzali sme plní nových skúseností a v nádeji, že sa s Mlynčanmi ešte stretneme. Možno raz aj oni navštívia Dolné Peťany.

Potom sme sa vybrali do Ostrihomu, kde sme si pozreli baziliku a prešli sme po moste Márie Valérie.

Bol to naozaj rušný deň a dúfam, že budeme mať ešte možnosť usporiadať podobné podujatie, vhodné na spoznanie nových ľudí a regiónov.

Alžbeta Radičová (ef)
predsedníčka Slovenskej samosprávy v Dolných Peťanoch

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Dvojaké tokajské?

Dávno som nepočul a nečítal toľko zúrivých reakcií, ako na rozhodnutie luxemburského Európskeho súdu: Slovensko má právo používať označenie Vinárska oblasť Tokaj. Ukradli nám už Dunaj (nehovoriac o celom Felvidéku), a teraz nám kradnú aj tokajské víno! - to je, povedal by som, bežný postoj maďarského vlastenca v rôznych internetových diskusiách. Ďalšie, už akože odbornejšie postoje tvrdia, že to, čo sa vyrába na slovenskej strane hraníc, je len brečka, nedá sa ani piť, veď už samotná myšlienka vyrábať dvojputňové „aszú“ znamená kacírstvo.

Zachvátil ma smútok, že sa takto ľudia odreagúvajú, ale narazil som na výzvu, ktorá ma rozosmiala. Na obrázku dve fľaše tokajského vína, maďarského i slovenského, pod ním text: Od dnes takéto nekupujem! Dôvod mojej veselosti? Ešte som nevidel v maďarských obchodoch slovenské tokajské víno. Jeden z najznámejších blogerov však odmieta piť aj maďarské tokajské, lebo je podľa neho strašné, a len Maďari si nahovárajú, že je to svetoznáme víno. Slovenská strana je síce schopná spôsobiť škody, zato najväčšiu ujmu značke „Tokaj“ spôsobujú samotní tokajskí vinári, lebo vraj až 90 percent ich vín je odpad.

Nejaké slovenské teleso by sa malo poďakovať blogerovi (ak sa nenájde, urobím to ja, poznám sa s ním), že takto odvrátil ostrie útokov zo Slovenska na seba. Vlastizradca, slovenský agent, potkan, červ, kriptožid, ktorý okydá všetko, čo je maďarské... To sú najjemnejšie prívlastky, ktorými ho častujú na internete. On to vydrží, má dosť hrubú kožu a jeho vždy živí snaha provokovať. Teraz sa mu to podarilo mimoriadne úspešne. Sú tu však aj serióznejšie úvahy o zmysle slovensko-maďarského zápasu o tokajské víno. Aj by sa dalo prijať stanovisko, podľa ktorého slovenská strana sa uchyľuje k finte, keď nepoužíva „tokajský/tokajská/tokajské“, ale - už potvrdené aj luxemburským súdom - „Vinárska oblasť TOKAJ“. Maďarom by nevadila koncovka „-ský“, lebo jednoduchý kupca v zahraničí podľa toho neodhalí, že ide o tokajské víno. Ale keď je na vinete TOKAJ s čo možno najväčšími písmenami, je už kunčaft orientovaný a hneď vie, že je to víno kráľov a kráľ vín z Maďarska. Takže konzument je pre nich dementný, alebo nevie čítať, veď pôvod nakoniec musí byť uvedený tak či tak.

Celkom dobrý sa mi zdá nápad, podľa ktorého by sa maďarská strana mala sústrediť na výraz „aszú“, veď najznámejšie je toto dezertné víno. (Je v tomto nápade trocha podlosti, pretože slovenskí vinári používajú pre „aszú“ tento smiešne znejúci výraz: cibeba.) Páči sa mi aj tento argument: slovenská strana nie je konzekventná, pretože pre ľudí dvojaké občianstvo nepripúšťa, a za dvojaké „občianstvo“ tokajského vína bojuje až po súd...

Dizajn nábytku a interiéru v SI

V prvý utorkový večer mesiaca november naplnili výstavné miestnosti na prízemí Slovenského inštitútu v Budapešti (SI) študenti Katedry dizajnu nábytku a drevárskych výrobkov Technickej univerzity vo Zvolene (TUZVO). Do hlavného mesta Maďarska pricestovali ako spoluorganizátori výstavy Dizajn nábytku a interiéru, ktorý je výberom najlepších projektov medzinárodnej študentskej súťaže o Cenu profesora Jindřicha Halabalu.

Súťaž zameraná na tvorbu v oblasti dizajnu nábytku a interiéru vznikla ako pocta celoživotnému dielu profesora J. Halabalu (1903-1978), ktorý v 20. storočí významne prispel k vytváraniu nového životného štýlu v bývalom Československu. Cieľom podujatia je dlhodobá podpora vzostupu kvality študentských prác, vytvorenie priestoru pre konfrontáciu tvorivých názorov na medzinárodnej úrovni a posilnenie komunikácie akademického prostredia s odbornou praxou. Výstava v priestoroch SI prezentuje výber najlepších súťažných projektov siedmeho ročníka Ceny profesora Halabalu z roku 2011. Do súťaže bolo v tej dobe prihlásených 95 návrhov z ôsmich vysokých škôl Slovenskej a Českej republiky. Ako o tom riaditeľka SI Jana Tomková vo svojom otváracom príhovore informovala, cieľom prezentácie diel na Rákócziho triede nie je iba ich predstavenie budapeštianskemu publiku, ale zároveň podpora zámeru organizátorov súťaže rozšíriť okruh jej účastníkov o študentov z ďalších krajín, v tomto prípade z Maďarska. Jej slová potvrdila aj kurátorka výstavy a odborná asistentka na Katedre dizajnu nábytku a drevárskych výrobkov TUZVO Mgr. Elena Farkašová. Pripomenula, že Cena profesora Halabalu sa v uplynulých ročníkoch formovala ako československá súťaž - zúčastňovali sa na nej iba študenti zo Slovenskej a Českej republiky. Tento rok však došlo k úpravám štatútu podujatia, ktoré umožňujú účasť v súťaži aj študentom z ostatných štátov Európskej únie. „Chcela by som využiť túto príležitosť a prizvať maďarských študentov dizajnu na účasť v pripravovanom 9. ročníku súťaže, ktorý prebehne v roku 2013. Súťažné podmienky budú oficiálne zverejnené na webovej stránke Technickej univerzity vo Zvolene (www.tuzvo.sk) už 1. decembra 2012,“ dodala E. Farkašová.

Na záver otváracieho aktu vedúci katedry akademický sochár René Baďura stručne predstavil svoje pôsobisko, ktoré v súčasnosti zabezpečuje prípravu dizajnérov v dvoch študijných programoch: dizajn nábytku a dizajn interiéru. Ako povedal, „obidva tieto programy sa zaoberajú naším blízkym prostredím, v ktorom sme celý deň. Je to priestor a prvky, ktoré často radi prehliadame. Viete koľko času ste venovali výberu vášho auta a koľko výberu vašej pracovnej stoličky prípadne vašej postele? Pri tomto si treba uvedomiť, že vo vozidle strávite denne možno dve hodiny, ale naproti tomu v posteli ležíte šesť a viac hodín. ... Práce, ktoré tu dnes vystavujeme reflektujú študentské videnie a predznačujú vývoj prostredia, v ktorom možno budeme bývať, pracovať a žiť.“

Vystavené diela aj s bohatým informačným materiálom hádam inšpirovali študentov v Maďarsku a súťaž o Cenu profesora Jindřicha Halabalu sa už v nasledujúcom ročníku rozšíri do ďalšej krajiny.

Zlatko Papuček

Inštalácia zborového farára v Čomáde

Čomáďania sa 7. októbra zobudili na veľký hlahol zvonov. Oznamovali nám mimoriadnu udalosť - v tento deň sa konala slávnosť inštalácie zborového farára Jánosa Lajtosa, ktorý slúži v našom zbore od 1. septembra. Nepamätám sa, že by sa v našom evanjelickom kostole dakedy zišlo toľko ľudí ako v túto nedeľu. Slávnosť bola vrúcna a srdečná, Bohom požehnaná.

Slávnostná inštalačná bohoslužba sa začala o 15. hodine, ale veriaci sa začali schádzať v kostole už hodinu predtým, aby si rezervovali miesta. Členovia evanjelických zborov susedných i vzdialenejších obcí prichádzali na čele so svojimi farármi. Na slávnosť prišli aj členovia rodiny, príbuzní a priatelia Jánosa Lajtosa. V kostole sa zišlo približne 500 veriacich.

Slávnostný akt inštalácie vykonal senior Severopeštianskeho dištriktu Ádám Mekis. Prítomní farári mu priali veľa Božieho požehnania v jeho službe. Nezabudnuteľným momentom bolo, keď ho obkolesili a zaspievali mu požehnanie.

Inštalovaný brat farár sa vo svojom príhovore zameral na slová z evanjelia Matúša 7,7: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!

Po bohoslužbe sa uskutočnilo slávnostné valné zhromaždenie pod vedením dištriktného dozorcu Bélu Roncza. Tu mali možnosť prítomní pozdraviť nového zborového farára. Valné zhromaždenie spestrili hra na gitare a recitácie detí nášho zboru.

Pre mňa osobne bolo veľkou cťou, že som v mene presbytéria čomádskeho cirkevného zboru ako prvá mohla privítať nášho nového zborového farára a jeho rodinu. V slávnostnom príhovore som prosila Božie požehnanie v jeho ďalšej službe a vyzdvihla som, že naša viera je neochvejná, nádej nezlomná a láska nekonečná. Po mojich slovách Jánosa Lajtosa privítal aj starosta obce János Klement. Záverom slávnostného valného zhromaždenia inštalovaný farár poďakoval Pánu Bohu, svojej manželke, štyrom deťom, rodine a zboru, že sa mohol dožiť tohto dňa. Ako povedal, z predošlých miest (Nagybörzsöny, Sazdice, Ipeľský Sokolec a Letkés) ho vypravili na cestu so slovami, že aj v Čomáde má slovo Božie kázať tak, ako všade, kde doteraz slúžil.

Inštalácia zborového farára sa skončila pohostením prítomných v kultúrnom dome.

Andrea Szabová Mataiszová

Liečebné mesto Karlovy Vary

V údolí, na sútoku riečky Teplá s riekou Ohřou, v lesnatej krajine Krušných hôr, leží mesto s podhorskou klímou Karlovy Vary. Sú centrom Karlovarského kraja a zároveň najväčším kúpeľným mestom v Českej republike.

Mesto založil Karol IV. v 14. storočí. Povesť rozpráva, že cisár nechal mesto postaviť po náhodnom objavení termálnych prameňov jeho loveckou družinou. Kúpele boli veľmi obľúbené. Prírodné katastrofy, bohužiaľ, zabránili zachovaniu pôvodných budov, preto väčšina pamiatok pochádza z 18. a 19. storočia, kedy mesto zažívalo obdobie hojnosti. Toto obdobie prezentujú stavby viedenských architektov Fellnera a Helmera, z ktorých k tým najznámejším patria „Vřídelní kolonáda“ z liatej ocele s prameňom Václava, Libuše a Rusalky, Cisárske kúpele, Mestské divadlo, Zámocká kolonáda so Zámockým prameňom, Mlynská kolonáda s Mlynským prameňom a Sadová kolonáda s Hadím prameňom. Zavedenie železnice roku 1870 prinieslo so sebou veľký príliv návštevníkov a Karlovy Vary sa tak stali najznámejším kúpeľným mestom Európy. Z významných návštevníkov a slávnych osobností z radov hudobníkov, literátov a básnikov, ktorí obohatili dejiny mesta, boli nemecký básnik Johann Wolfgang von Goethe, ruský cár Peter Veľký, nemecký filozof J. G. Fichte, nemecký básnik Heinrich Heine a rakúska cisárovná Alžbeta.

Karlovarská kúpeľná terapia obsahuje mnoho ozdravných procedúr. Na liečbu sa používajú ako storočiami preverené termálne kúpele a pitné kúry, tak aj moderné metódy ako kryoterapia, floating, laserová terapia a podobne. Kúpeľná liečba sa vyvíja a zdokonaľuje od založenia Karlových Varov dodnes a pomáha uzdravovať pacientov trpiacich predovšetkým ochoreniami zažívacieho ústrojenstva a chorobami pohybového aparátu.

Karlovy Vary sú tiež centrom kultúrnych a športových akcií. Najznámejší a najobľúbenejší je Medzinárodný filmový festival, usporadúvaný nepretržite od roku 1946. Festivaly sú každoročnou prehliadkou osobností filmového umenia z celého sveta. V Karlových Varoch pravidelne prebiehajú rôzne festivaly, ako napr. Hudobný festival Mozart, Medzinárodný festival filmov o turistickom ruchu Tourfilm, Dvořákův Karlovarský podzim, Medzinárodný jazzový festival, Spevácka súťaž Antonína Dvořáka a ďalšie.

Vďaka rozvoju kúpeľníctva a turizmu sa v Karlových Varoch darí a vždy darilo aj športu. Na konci 19. storočia tu vznikla dostihová dráha, v roku 1904 bolo na kraji mesta otvorené prvé golfové ihrisko v Českej republike a o rok neskôr i tenisový areál so šiestimi kurtmi. K spôsobu kúpeľného života patrili už od dôb romantizmu prechádzky po lesných cestách, na ktorých postupne vyrástli altánky, lavičky, odpočívadlá a gloriety. Jedinečný výhľad do okolia nám poskytne napríklad rozhľadňa Diana.

Užiť si návštevu tohto svetoznámeho mesta všetkými zmyslami znamená ochutnať bylinný likér Becherovku, ktorá sa vyrába od roku 1807 a tradičné kúpeľné oplátky, alebo navštíviť expozíciu mapujúcu viac než 150 rokov histórie sklárne Moser a porcelánu Thun.

Sprac. Andrea Szabová Mataiszová

Pamätná kniha o niekdajšom rodisku

Je povznášajúce, keď ľudia, ktorí opustili svoje rodisko, pamätajú naň ešte aj po 65 rokoch vrúcne a dôstojne. Stavajú rôzne pamätníky, ktoré odrážajú stále žijúce city a túžby, aj nostalgiu po niekdajšom domove.

Takýmto pamätníkom je aj pekná kniha, ktorá vyšla v tomto roku od autorov Jána Jančovica, Márie Urbanovej a kolektívu pod názvom Putovanie a život Alberťanov.

Z obce Čanádalbert sa roku 1947 presídlilo v rámci presídľovacej akcie na Slovensko do Diakoviec a Tešedíkova (Pered) vyše 80% miestnych Slovákov. Vtedy mal Albert 1550 obyvateľov. Dnes tu živorí len 490 občanov, z toho iba 4-5 slovenských rodín, každý tretí dom je neobývaný. V spomínanej knihe je vykreslený obraz čulej a radostnej dediny s pestrou slovenskou ľudovou kultúrou na vysokej úrovni. Túto ľudovú vzdelanosť si, pravda, zachovali aj v novom domove, kde pestovali aj svoje staré tradície.

To všetko vyjde najavo aj v tejto zaujímavej publikácii, ktorá má veľmi pekný formát a zovňajšok, preto si ju čitateľ rád vezme do rúk. Kniha má tri veľké a dve menšie časti. Do prvej redaktori vybrali dôležité vedecké práce, ktoré sa objektívne venujú minulosti obce Čanádalbert (založenie lokality, prví obyvatelia a ich zvyky). Prvých štyridsať rokov opisuje v monografii Dejepis osady Čanád-Alberti a opis nýnejšich jeji pomerů tunajší evanjelický farár Martin Czinkotszky, ktorý bol v tých časoch predsedom Historickej vedeckej spoločnosti v Čanádskej stolici. V publikácii prevzali väčšiu časť štúdie Ondreja Krupu (autora tejto recenzie) Svedectvo evanjelických cirkevných matrík o prvých usadlíkoch Čanádalberta (1844-1970). Taktiež citujú štúdiu Jána Janecsku (bývalý riaditeľ gymnázia v Gyule) Slovenské ľudové zvyky v Čanádalberte. Ján Jančovic zasa zhrnul typické „odchody a návraty Slovákov na Dolnú zem”.

Druhá časť publikácie obsahuje najvzrušujúcejšie príspevky: spomienky ešte živých navrátilcov na každodenný život v niekdajšom Alberte, na priebeh presťahovania a na ich problémy v prvých rokoch. Sú medzi nimi seriózne, humorné, smutné, historicky overené spomienky.

Tretia časť uvádza fakty zo spoločenského, hospodárskeho, kultúrneho a náboženského života v Diakovciach v uplynulých šesťdesiatych rokoch. Táto lokalita má z maďarského pohľadu historický význam, pretože v kostole našli prvý súvislý maďarský jazykový text Halotti beszéd.

Z menších častí musíme osobitne vyhodnotiť dokumenty, napr. zoznam presťahovalcov, mapu a zoznam albertských sálašov (na malom katastri ich bolo 84). Treba spomenúť aj dobre zredigované historické rodinné fotografie, ale aj snímky z dnešného života v obci.

Publikácia je cenná hlavne preto, lebo spája búrlivú, zato peknú minulosť so súčasnosťou. Je krásny darček pre každého, kto prežil túto dlhú dobu a poslúži aj ako ponaučenie potomkom.

Ondrej Krupa

Kukurica nielen pre zdravie, ale aj pre rozvoj tvorivosti

Už okolo sedemtisíc rokov je kukurica nerozlučnou „spoločníčkou“ ľudí žijúcich na americkom kontinente a bola hlavnou potravinou prakticky všetkých známych indiánskych kultúr. Starí Mayovia dokonca verili, že prvý človek bol stvorený z kukuričných zŕn rozomletých na kašu. My vraj za kukuricu vďačíme Rómom, ktorí ju doviezli z tureckej a balkánskej oblasti okolo roku 1630, preto ju niekde nazývali turecká pšenica či turecké žito.

Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, obyčajná kukurica je nutrične veľmi bohatou potravinou a zdrojom dôležitých látok a energie pre ľudské telo a mozog.

V Slovenskej základnej škole v Sarvaši sa kukurica teší veľkej obľube, najmä keď slúži ako materiál na rozvoj tvorivosti, zručnosti a vedomostí detí. 17. októbra sa v našej škole konal tradičný kukuričný deň. V tento deň kukurica kraľovala skoro všade. Žiaci sa s ňou stretli nielen v triedach, ale aj na chodbe a v aule školy.

Pani učiteľky pripravili zaujímavé úlohy, kde si deti mohli vyskúšať svoje vedomosti o tejto rastline a tí zručnejší mohli popustiť uzdu fantázii a vyrobiť si z jednotlivých častí kukurice rôzne predmety.

Na prvom stanovišti, ktoré mala na starosti učiteľka Anika Podaniová vládol čulý stavebný ruch. Mladší žiaci stavali z kukuričných šúľkov vežu. Súťažili, kto postaví najvyššiu. V triede Anny Galátovej sa deti učili viazať ruže z jesenných listov. Podarilo sa im vytvoriť krásne a estetické kytice. Dekorácie z papiera na jesennú tému zhotovovali pod vedením Evy Sklenárovej a Kataríny Kondačovej. Pre malých bádateľov bol prínosom kvíz, ktorý pre nich pripravili pani učiteľky Diana Balášová a Margita Kmotriczová. Zhodnotili si v ňom svoje doterajšie poznatky, ale získali aj mnoho nových o žltom zlate, ako sa zvykne kukurica familiárne nazývať. K rozvoju poznatkov žiakov prispela aj Zuzana Rosíková, spolu so žiakmi lúštila krížovky zamerané hlavne na aktuálnu tému - kukuricu. O zábavu sa postarala Anna Podaniová, s ktorou si deti mohli zahrať stolovú hru mlyn.

Teta Ági (Ágnes Muchová), ako ju deti volajú, je veľmi kreatívna a na jej stanovišti dostala fantázia krídla. Deti si mohli zhotoviť originálne kukuričné klasy v kombinácii papiera a kukuričných zrniek. Tí, ktorí sa tejto techniky zľakli, mali k dispozícii náhradu za zrnká krepový papier. Mnohí si vyrobili aj dekoračný veniec na dvere z kukuričného šúpolia. Po škole sa vznášala vôňa čerstvých pukancov, ktoré zbožňuje snáď každé dieťa.

Kto vyhladol, zamieril do kuchyne k pani učiteľke Marte Dekrétovej, ktorá spolu s hosťujúcou učiteľkou Evou Labišákovou učili budúce gazdinky variť kukuričnú kašu. Chutila veľmi, všetky taniere ostali prázdne.

Bolo to jedno z nezabudnuteľných popoludní, keď sa zábava, nadobúdanie nových poznatkov a rozvoj tvorivosti niesli ruka v ruke a obohatili žiakov Slovenskej základnej školy v Sarvaši.

D. L.

Priateľstvo medzi národmi - HU-SK-UA

V dňoch od 4. do 8. novembra 2012 sa uskutočnila piata, predposledná aktivita projektu Priateľstvo medzi národmi, ktorej účastníkmi sú deti zo Slovenska, Maďarska a Ukrajiny. Z Maďarska prišli deti zo slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom, zo Slovenska deti z michalovskej 4. športovej základnej školy a z Ukrajiny deti z lýcea v Užhorode. Žiaci boli doteraz dvakrát v Michalovciach, dvakrát v Novom Meste pod Šiatrom, raz v Užhorode a v decembri ešte raz pôjdu na Ukrajinu. Projekt sa týka športu a v tomto duchu sa nesú všetky podujatia.

Vráťme sa však k poslednej akcii, ktorá sa, ako som už spomínala, konala minulý týždeň v Užhorode. Zo slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom sa na nej zúčastnilo 15 žiakov, podobne aj z ostatných škôl, a sprevádzali ich štyria učitelia. Odchod bol v nedeľu. Vybrali sme si kratšiu cestu cez Slovensko, konkrétne cez hraničný prechod vo Vyšnom Nemeckom. A môžem povedať, že zážitky sa začali už na hranici. Keďže Ukrajina nie je členom EU a náš šofér nemal veľa skúseností s prechodom na ukrajinskej hranici, pobehovali sme od jednej búdky k druhej ako „splašení“, lebo sme nevedeli ako postupovať. Oprášili sme aj svoje dávno zabudnuté znalosti ruštiny, lebo colníci veru ani nemukli inak ako po ukrajinsky. Nakoniec sa nám podarilo prejsť cez hranicu asi za hodinu (okrem nás tam nikto nebol), čo možno považovať takmer za rekordný čas. No stálo nás to pár hrivní a nášmu šoférovi už vtedy začalo byť zle, ako sa bude vracať naspäť a o pár dní opäť po nás.

Po tomto zážitku však nasledovalo perfektných päť dní, ktoré nás presvedčili o úžasnej ukrajinskej pohostinnosti. Začalo sa to ubytovaním vo veľmi peknom penzióne a chutným jedlom a večer pokračovalo bowlingom v päťhviezdičkovom hoteli Praha. Keďže športovanie bolo každodenným programom, spomeniem už len naše ostatné činnosti. V pondelok sme boli v užhorodskom centre mladých prírodovedcov, ktorých koníčkom je príroda a hlavne jej ochrana. Navštevuje ho 1200 detí a v rámci 30 krúžkov sa zaoberajú napr. chovaním včiel a výrobou medu, chovom zvierat (morské prasiatka, pokusné biele myši, anakondy, akvárijné rybky, králiky, prasiatka, sliepky) a pestovaním úžitkových rastlín. Pre najaktívnejšie deti organizujú letné tábory v rôznych oblastiach Ukrajiny, kde sa venujú najmä ochrane prírody. Svoju činnosť dokumentujú a vydávajú publikácie. Po návšteve centra sme sa prešli aj po meste. Večer sa niesol v duchu gruzínskej kuchyne a nasledovala diskotéka. Utorok bol dňom výletu po Zakarpatsku a navštívili sme Mukačevo, kde sme si prezreli staré a nové centrum mesta, v tamojšej tržnici sme kúpili nejaké drobnosti a potom sme sa vybrali na mukačevský hrad. Po celom Mukačeve sme sa stretávali so spoločnými dejinami našich národov, napríklad je tam námestie Sándora Petőfiho, alebo František Rákoci II a Ilona Zrínska pobudli na miestnom hrade. Večer nám prezentovali ukrajinské národné zvyky a kuchyňu. Naučili sme sa aj ukrajinskú ľudovú pesničku a tanec. A aby deti nevystrájali, opäť nasledovala diskotéka. V stredu sme si prezreli staré mesto Užhorodu, skanzen a mestské centrum voľného času, kde chodia deti poobede na rôzne záujmové krúžky, napr. výtvarný, keramický, hudobný, ale aj športové krúžky. Večer, ako inak, bola diskotéka. Štvrtok bol dňom odchodu domov, no ešte predtým sme si dobre zašportovali.

Všetky deti sa cítili veľmi dobre a možno povedať, že projekt aj tentoraz splnil svoj cieľ, ktorým je športovať a nadväzovať priateľstvá medzi národmi. Cesta domov už nebola natoľko dobrodružná a tak sme sa plní nových zážitkov vrátili domov.

Viera Sedibová

Dramatizácia rozprávok s učiteľkami materských škôl v Budapešti

Slovenské pedagogické metodické centrum už dlhé roky organizuje metodické dni pre učiteľky materských škôl. Učiteľky sa stretávajú dvakrát ročne: na jar a na jeseň. Tieto stretnutia sú veľmi užitočné, lebo dávajú možnosť jeho účastníkom navzájom lepšie spoznať svoju prácu, naučiť sa nové metódy a stráviť spolu jeden príjemný deň.

V piatok 9. novembra sa v Slovenskej materskej škole, všeobecnej škole, v gymnáziu a žiackom domove v Budapešti stretlo približne päťdesiat učiteliek z Dolnej zeme, Pilíšskych osád a z okolia Budapešti. Témou metodického dňa bolo rozpracovanie rozprávky formou tvorivej dramatizácie. Po príchode a registrácii účastníkov ich privítala riaditeľka školy Júlia Marloková Szabová a zaželala pedagógom materských škôl príjemnú a užitočnú prácu. Prítomných privítala aj školská referentka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Erika Lázárová, ktorá vyjadrila radosť z toho, že na doškoľovania prichádzajú v peknom počte slovenčinári z celého Maďarska. Osobitne pozdravila riaditeľku Centra ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského (CDV UK) v Bratislave Janku Chládeckú, lektorku predškolskej výchovy a tvorivej dramatizácie Ivetu Žákovú, odbornú zamestnankyňu CDV UK Ľudmilu Ábelovú, odbornú pracovníčku CDV UK Maju Vrábelovú a prednášateľky Evu Lapidesovú a Ľudmilu Lašákovú. Po privítacích slovách pani referentka oboznámila prítomných s podrobným programom. Slovo od nej prevzala opäť riaditeľka školy, ktorá sa ospravedlnila, že pre pracovné povinnosti sa nemôže zúčastniť na doškoľovaní a požiadala učiteľku miestnej materskej školy Alžbetu Héjjašovú Litauskú, aby odprevadila hostí a odpovedala na ich otázky.

Účastníci podujatia sa po privítacích slovách presunuli do telocvične školy, kde si pozreli „hodinu“ telesnej výchovy s názvom „Lezie ježko, lezie v lese”. Koordinátorka aktivity, pedagogička materskej školy Ildika Srnková s deťmi skupiny Lienka predviedla jednoduchšie i zložitejšie úlohy na koberci a pomocou športových nástrojov.

Nasledujúcim bodom metodického dňa bolo rozpracovanie rozprávky formou tvorivej dramatizácie. Učiteľky a vychovávateľky materských škôl pod vedením lektorky predškolskej výchovy a tvorivej dramatizácie Ivety Žákovej pracovali najprv s rozprávkou Potkaniar. Táto rozprávka je nemecká povesť o neznámom mužovi, ktorý hraním na píšťale odlákal a potom utopil všetky potkany z mesta Hameln. Keďže za to nedostal od jeho obyvateľov sľúbenú odmenu, pomstil sa tak, že rovnakým spôsobom odlákal z mesta aj takmer všetky deti, ktoré potom už nikto viac neuvidel. Príbeh sa stal námetom početných umeleckých spracovaní, najslávnejšia verzia je od bratov Grimmovcov. Účastníčky metodického dňa vykonali rôzne úlohy, týkajúce sa vypočutej rozprávky, ktoré im dávala lektorka. Po krátkej prestávke nasledovalo pracovanie so slovenskou rozprávkou Sliepočka a kohútik. Iveta Žáková šikovne zapojila pedagogičky do hry, ktoré s použitím minimálnych pomôcok oduševnene zahrali hlavné i vedľajšie postavy rozprávky.

Prítomní sa potom vrátili do knižnice školy, kde ich riaditeľka Pedagogického metodického centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Mária Czégényová informovala o činnosti inštitúcie. Riaditeľka zdôraznila odbornú pomoc, ktorú inštitúcia CSSM, založená v roku 2003, ponúka v rámci metodických dní, keď učiteľky materských škôl majú možnosť vypočuť si prednášky, resp. môžu si pozrieť cvičenia na konkrétnu tému. Tejto problematike sa venujú aj metodické zošity inštitúcie, ktoré sú známe vo všetkých našich regiónoch. Ich vydávaním chcú pomôcť učiteľkám materských škôl pri práci. Zároveň poznamenala, že priniesla najnovšie vydanie metodických zošitov, ktoré si môžu učiteľky zobrať domov.

Metodický deň pre učiteľky materských škôl sa skončil pohostením.

Andrea Szabová Mataiszová

Za Michalom Morauským

Koncom októbra nečakane nás opustil jeden z rozhodujúcich osobností slovenskej komunity v Níreďháze Michal Morauský.

Narodil sa v roku 1950 v jednoduchej poľnohospodárskej rodine. Základnú školu ukončil vo Veľkom Čerkese a potom chcel navštevovať poľnohospodársku strednú školu, ale rodinné podmienky mu nedovolili ďalšie štúdium, preto sa zamestnal v miestnom poľnohospodárskom družstve. Bol vodič, neskoršie popri práci získal vysokoškolské vzdelanie. Od roku 1982 hospodáril na vlastnej pôde, teda sa mohol venovať tomu, čo ho najviacej bavilo.

V roku 1973 sa oženil s Katarínou Horániovou a narodili sa im dve deti, Katarína a Michal. Svoju dcéru stratil v roku 1992, čo znamenal v jeho živote veľký zlom, ťažko sa z jej straty spamätal.

Bol aktívnym členom Združenia dôchodcov záhradného mesta a bol zakladateľom civilnej stráže tejto mestskej časti. Od roku 2002 bol členom slovenskej samosprávy a od roku 2010 aj jej predsedom. Bol zástancom zachovávania miestnych slovenských tradícií a bol hrdý na svoj trpácky pôvod. Podujatia samosprávy sa snažil organizovať tak, aby sa na nich mohli zúčastniť aj trpácki obyvatelia žijúci na sálašoch v okolí Níreďházy.

Česť jeho pamiatke!

Novembrová slovenská sv. omša v Budapešti

Tesne pred novembrovou svätou omšou nám otec Atila Kónya oznámil, že nám pripravil prekvapenie. V tom momente vstúpil do Kostola sv. Jozefa na Námestí M. Horvátha v VIII. obvode Budapešti vysoký muž v zrelom veku v sivom rehoľnom rúchu a rýchlymi krokmi kráčal rovno do sakristie. O niekoľko minút zaznel zvonček a do svätyne vstúpili dvaja kňazi v zelenom ornáte. Slávnostnosť chvíle zdôraznil rozozvučaním organu kantor Michal Tóth z Čemeru. Otec Atila predstavil prítomným veriacim hosťa: - Otec Lucián Bogucki, rehoľník minoritského rádu, pochádzajúci z Poľska, prišiel k nám zo Slovenska so zámerom učiť sa po maďarsky. On bude odteraz slúžiť slovenské sväté omše.

Na sv. omši litánie čítala Ildika Klauszová Fúziková, prosby predniesla spolu s miništrantkou Beátou Erdeiovou.

Evanjelium prvej novembrovej nedele hovorilo o hlavnom prikázaní, o láske k Bohu a k našim blížnym. V homílii otec Lucián podrobne rozobral slová evanjelia a jeho kázanie znelo o dôležitosti lásky. Máme milovať Boha celým srdcom a dušou a máme milovať našich blížnych ako sami seba. Sú to vlastne základné pravdy Kristovho posolstva: Boh je láska, Boh posiela na svet Krista: lásku a Kristus posiela svojim verným Ducha Svätého: Ducha lásky.

Po omši, ktorú slúžili obaja kňazi, sme prešli na faru, kde predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Kazimír Kápolnai, iniciátor a organizátor slovenských sv. omší v Budapešti, srdečne privítal Luciána Boguckého a poďakoval obom kňazom za službu. Privítal aj ďalšieho hosťa, sestru Benediktu z rádu sv. Jozefa, ktorá už 13 rokov žije v Budapešti. Slová vďaky adresoval všetkým prítomným, ktorí sa pričinili o usporiadanie novembrového bratského stretnutia a pohostenia. Agapé aj teraz finančne podporila Slovenská samospráva VIII. obvodu. Červeným vínom z vlastnej pivnice ponúkol prítomných Ladislav Malý zo Santova.

Okolo stola sa čoskoro rozbehol čulý rozhovor, ktorý spestrilo prečítanie básní otca Stanislava Brtoša zo zväzku Modlitby z Budína. Báseň Miesto modlitby zarecitovala Mária Almásiová Škvarková. Po odznení tejto básne Ilona Bikszádiová zarecitovala báseň Alfréda Erőssa Könyörgés (Orodovanie), v ktorej básnik prosí o porozumenie medzi národmi. Na záver M. Almásiová Škvarková prečítala ďalšiu báseň Stanislava Brtoša, ktorá sa práve hodila k evanjeliu toho dňa:

Modlitba vďaky
Tak málo bolo treba
pár hrejivých slov
a kúsok obety

všimnúť si ľudí okolo seba
čo potrebujú skôr
prv oni, až potom ty

a láska potom
preteká nadmieru
od všetkých z vďaky

vnútro je naplnené jasotom
a človek upevňuje vieru
modlitbou vďaky.

(c. r.)

Páračky na Martina opäť v Čemeri

Regionálny spolok Slovákov z okolia Pešti Dolina usporiadal v Čemeri začiatkom novembra slovenský večierok pod názvom Páračky na Martina.
V miestnej športovej hale sa zišli Slováci z hlavného mesta, zo spriatelenej obce Mojmírovce na Slovensku, z pilíšskych a z okolitých osád. Prítomných v mene organizátorov privítali starosta obce István Fábri, podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, podpredseda spolku Dolina Ondrej Csaba Aszódi, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Čemeri Alžbeta Szabová, čestná členka spolku Etelka Rybová a predsedníčka spolku Zuzana Szabová.
- Čemer je slovenská obec, a že je to fakt, chceme zdôrazniť aj slamenými krojovanými figurínami, ktoré stoja popri hlavných cestách vedúcich z Budapešti. Slovenská gastronómia sa stala tiež súčasťou našich podujatí. Tešíme sa, že nielen naša obec, ale aj okolité osady sú čoraz aktívnejšie. Nedávno usporiadali vo Veľkej Tarči veľkolepé podujatie, slovenskú svadbu. Na akcii sa zúčastnili starostovia, primátori a Slováci, ktorí sa tu výborne cítili. Každému by som doprial podobnú bezstarostnú zábavu u nás, - povedal starosta obce. Po jeho slovách predsedníčka slovenského voleného zboru Alžbeta Szabová oboznámila prítomných s obcou Mojmírovce. Ako povedala, Folklórny spolok Furmička a Kultúrny spolok Lipóta Bálóa už šiesty rok usporadúvajú v nádhernom prostredí, v miestnom kaštieli, svoje tábory. Povzbudzovala prítomných, aby smelo využili tieto prekrásne priestory na svoje akcie.

- V mene Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku vás pozdravujem a dovoľte mi, aby som odovzdal aj pozdrav pána predsedu CSSM Jána Fuzika. Som veľmi rád, že opäť môžeme páračky oslavovať spolu, - povedal Ondrej Csaba Aszódi a privítal hostí z Pilíšu, Kerepešu, z Dabašu-Šáre, Išasegu, Ečeru, Slovenského Komlóša, Malej Tarče, Veľkej Tarče, Peterky, Tárnoku, Maglódu, Cinkoty, Šóškútu a Čemeru.

- Pred rokom som bola v Čemeri. Cestou sem som rozmýšľala nad tým, prečo je nás tu tak veľa. Asi preto, lebo nás sem voľačo ťahá, voľačo nás spája. Myslím si, že patríme k sebe, sme medzi svojimi a preto sa radi stretávame každý rok, aby sme si vymenili názory, aby sme sa predstavili s kultúrnymi vystúpeniami a aby sme sa zabavili. Kým sa nám darí, nemusíme sa báť, že naša slovenská kultúra vymrie, - povedala bývalá zástupkyňa predsedu CSSM Etelka Rybová. Po nej prítomným príjemnú zábavu popriala predsedníčka spolku Zuzana Szabová.

Kultúrny program otvoril podpredseda Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina Ondrej Csaba Aszódi, ktorý oboznámil publikum s podrobným programom v maďarskom jazyku. V slovenčine prečítala text Györgyi Keményová. Páračky na Martina sa začali vystúpením mandolínovej kapely Tremolo zo Slovenského Komlóša pod vedením Márie Krčmériovej Ďurkovičovej. - Teraz prvýkrát sa na Páračkách predstaví mandolínová kapela zo Slovenského Komlóša, ktorá bola znovu založená v roku 2009 pod vedením už nebohého učiteľa Pavla Karasza. Jej zakladajúcimi členmi sú oduševnení ľudia, ktorí už vo svojich školských rokoch hrali na tom hudobnom nástroji. V poslednom období sa k nim pridali noví členovia, ktorí hrajú na píšťalke, husliach, harmonike, gitare a na kontrabase. Na začiatku hrali len slovenské ľudové piesne zo Slovenského Komlóša a zo Slovenska. Dnes hrajú aj operné a známejšie populárne melódie, - predstavil hudobníkov O. Cs. Aszódi.

V nasledujúcom kultúrnom bloku vystúpili speváci a tanečníci z Peterky, Dabašu-Šáre, Ečeru, Cinkoty a Čemeru so samostatnými produkciami, po čom nasledovala spoločná choreografia členských osád spolku, ktorú s nimi nacvičili Eva Szilágyiová Šubová a Zsolt Szilágyi.

Páračky na Martina skončili batôžkovým bálom, do tanca hrali trubači z Újhartyánu.

Andrea Szabová Mataiszová

Bola by hanba, keby viac nebolo ďulajky!
Hlas ľudu odmieta zánik tohto hungarika

Hungariká - to sú produkty výsostne maďarské, z maďarských surovín, také, s ktorými vo svete spájajú jedine Maďarov. Napríklad taký „uherák“ alebo „čabajka“, a je tu tretí člen tejto gurmánskej svätej trojice „ďulajka“, o ktorej sa teraz hovorí najviac. Hrozí zánik „ďulajky“? Je to vôbec možné? Či prípustné? Nie sú náhodou priskoré nekrológy o tejto maďarskej špecialite?

Laik by si pomyslel, že Maďari majú toľko druhov klobásy, že keby sa stratila ďulajka, nestalo by sa nič. To je obrovský omyl.          

Je vôbec možné, že by už ďulajky nebolo? Sondujem na príležitostnom piatkovom trhu pred Parlamentom. „Áno, ale dúfajme, že sa tak nestane,“ hovorí môj obľúbený kvetinár Károly, ktorý minimálne raz do týždňa túto klobásu raňajkuje. „Zachrániť by sa mala preto, lebo je to hungarikum, patrí k Maďarom.“

Hlas ľudu je, zdá sa, jednotný, lebo aj muž v strednom veku Gábor hovorí podobne. „Ide predsa o hungarikum a aj keď je výroba ďulajky stratová, treba ju udržať.“

Známy farmár od mesta Kecskemét János označuje záchranu ďulajskej klobásy priam za vlasteneckú povinnosť Maďarov. „Je to jednoduché, z maďarských surovín maďarský výrobok! Ako sa pošepkáva, v meste Gyula ide o niečo iné. Mäsokombinát krachuje, majitelia do neho neinvestujú, vyhovárajú sa na slabý odbyt, drahé suroviny. A uchýlili sa k takej nehoráznosti, že bravčové mäso dovážajú zo zahraničia. Je to hanba, takto potupiť slávnu firmu.“

Zoširoka by sa dali vykresliť dejiny tejto maďarskej špeciality, ktoré sa začali roku 1910, keď ďulajka z dielne istého Józsefa Balogha získala na svetovej výstave v Bruseli zlatú medailu. Alebo aj postupy pri jej veľkovýrobe - lebo ďulajka nie je domáca klobása, ale fabričná, a mäso z každej časti brava treba pokrájať na štvorcentimetrové kusy a schladené na nula až sedem stupňov potom mlieť nahrubo. To všetko sa ráta za raritu a prispieva k jedinečnej chuti tejto klobásy. Ale teraz chcem priblížiť vzťah Maďarov k tejto delikatese a ich reakcie na správy, že s ďulajkou bude koniec.

„Nebude koniec s ďulajskou klobásou, ale možno s fabrikou, kde sa vyrába,“ presviedča ma naslovovzatý odborník, náš starý známy Michal Knihár. Je z Békešskej Čaby. Neraz sme si už robili žarty z toho, že čabajská klobása - čabajka, teda rodná sestra ďulajky, je síce tiež hungarikum, ale ju vymysleli dolnozemskí Slováci. „Čaba a Gyula sú susedné mestá, konkurencia medzi nimi určite bola, ale predsa držíme palce, a vôbec, nie je možné, aby ďulajka zmizla, možno jej výroba bude v iných rukách,“ upokojuje nálady mäsiarsky majster z Dolnej zeme. Avšak rozhorčenie nedokáže rozptýliť.

László od susedného stánku, kde predáva špeciálne syry, bráni ďulajku ako tradičný výrobok: „Je hanebné viesť okolo toho toľko rečí, páni politici zachraňujú veľa zbytočných vecí, tak nech robia aj niečo užitočné.“ Vyjadruje všeobecnú mienku, keď hovorí: „Keby som mal chuť na ďulajku, a nemohol by som si ju kúpiť, bol by som urazený do krvi.“

Gregor Martin Papucsek

Slovensko-maďarská sociografia v prihraničnej oblasti

Predstavenie a spracovanie odbornej literatúry sociológie a vizuálne zobrazenie životných situácií jednotlivých mikroregiónov slovensko-maďarského prihraničného regiónu je hlavným poslaním projektu s názvom Slovensko-maďarská sociografia v prihraničnej oblasti. Ide o doplňujúcu iniciatívu, nakoľko v uplynulom období sa na tomto území uskutočnili v prvom rade sociologické kvantitatívne výskumy. Chýbal individuálny prístup, predstavenie spoločenského a každodenného života a ak aj došlo k takýmto procesom, neboli dostatočne publikované. K tomuto chce prispieť projekt, ktorého vyhodnotenie a udelenie cien sa uskutočnilo 6. novembra v spoločenskom priestore DocuArt v Budapešti.

Ako sme sa dozvedeli, autormi projektu sú inštitút Fórum v Šamoríne, Univerzita Corvinus v Budapešti, nadácia Pro Minoritate (Za menšiny) v Budapešti, asociácia Interregio Forum a nadácia Objavenie Maďarska, pričom sledovali cieľ vyhľadať autorov v oblasti sociofilmu, sociofotografie a sociografických štúdií, aby prezentovali život ľudí na južnom Slovensku a v severnom Maďarsku reálne, príťažlivým spôsobom pre širšiu verejnosť, podľa možnosti predstavením jednej menšej komunity alebo jednej osoby. Projekt a jeho ciele priblížil László Letenyei.

Výzva s názvom Sociografia, sociofilm a sociofoto v Slovensko - Maďarskom pohraničí uzavreli organizátori 20. júna. Na výzvu organizátori dostali množstvo materiálu vo všetkých kategóriách. V každej kategórii bola vytvorená štvorčlenná odborná porota, ktorá do 15. augusta vyhodnotila práce. Na vyhlásenie výsledkov prišli okrem garantov projektu aj nominanti a členovia porôt. Porotu v každej oblasti vybrali z odborníkov z obidvoch krajín, pričom členovia poroty sa nestretli iba vo virtuálnej sfére.

Ako nás informovala predsedníčka poroty sociografických noviel Alžbeta Őrszigethyová, sociografiu dodnes veľakrát zamieňajú s literatúrou a sociológiou, pričom je to smer niekde na rozhraní. Do súťaže sa zapojili autori s 24 dielami, ktorých rozsah mal byť 5-10 normostrán. „Je to dosť malý rozsah, čo mnohých odradilo. Napriek tomu sme mali možnosť prečítať si veľmi zaujímavé a dobré práce, ktoré by som nazvala radšej esejami,“ povedala pre Ľudové noviny predsedníčka poroty. Ako dodala, nebolo kritériom, aby články boli výlučne písané pre projekt, keďže autori nemali veľa času na prípravu. Žiaľ, do súťaže sa neprihlásili autori, ktorí by písali o slovenských lokalitách na prihraničnom území, hoci pre nás by boli zrejme zaujímavé. Avšak musíme dodať, že život na prihraničnom území neovplyvňuje národnostná príslušnosť. Svedčia o tom aj veľmi dojímavé fotografie a filmy, ktoré sa počas slávnostného vyhodnotenia premietali.

Autori projektu si vytýčili za cieľ predstaviť to najdôležitejšie zo sociografickej literatúry, vytvorenie internetovej stránky, na ktorej bude možné sledovať realizáciu projektu a jeho výstupy, zverejniť a vyhodnotiť súťaže na webovej stránke a v médiách v kategórii sociografia, sociofoto a sociofilm (www.sociography.eu), prezentovať výsledky na úvodnej a záverečnej konferencii, pripraviť model dvojjazyčného vysielania, ktoré bude demonštrovať, že možnosť na diskusiu existuje a zabezpečiť publicitu projektu a odboru sociografie v národných aj regionálnych médiách.

Na slávnostnom udelení cien získali výhercovia pamätnú plaketu a ako nás informoval riaditeľ inštitútu Fórum Károly Tóth, písomné práce plánujú vydať knižne. Príprava publikácie práve prebieha, jej prezentácia sa uskutoční v januári v Šamoríne v rámci slávnostného ukončenia projektu.

Projekt sa uskutočnil v rámci Programu cezhraničnej spolupráce medzi Maďarskom a Slovenskou republikou, podporovaný Európskou úniou.

(ef)

Šalgótarján
Jubileá a vyznamenania na regionálnom slovenskom dni

Osvetové stredisko Attilu Józsefa v Šalgótarjáne bolo v prvú novembrovú sobotu dejiskom v poradí deviateho Regionálneho slovenského dňa. V slávnostnom programe účinkovali Ľudová kapela Svrčkovci z Mihálygerge a Folklórna skupina Dobrona z Dobrej Nivy. V rámci podujatia odovzdali vyznamenania Za našu národnosť a zachovávanie tradícií na pamiatku bývalej starostky vo Veňarci Anny Hudeczovej.

Na akcii Slovenskej samosprávy Novohradskej župy, Združenia novohradských a hevešských Slovákov (ZNHS), Regionálneho strediska SOC vo Veňarci, Slovenskej samosprávy v Šalgótarjáne a Knižnice B. Balassiho sa zúčastnili Slováci z 25 osád Novohradskej, Hevešskej a Peštianskej župy. Regionálny slovenský deň sa začal hymnickou piesňou Daj Boh šťastia tejto zemi, ktorú zaspievala Viera Komjáthiová z Veňarcu so sprievodom Svrčkovcov. Prítomných najprv pozdravila predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženka Egyedová Baráneková, ktorá odovzdala slovo predsedníčke Slovenskej samosprávy Novohradskej župy Ruženke Komjáthiovej. Predsedníčka vo svojom slávnostnom prejave zdôraznila pocit spolupatričnosti Slovákov, ktorí by mali žiť ako jedna veľká rodina. Prítomným sa prihovorila aj predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová, ktorá odovzdala pozdrav pilíšskych Slovákov. S uznaním hovorila o činnosti Slovákov žijúcich v Novohradskej a Hevešskej župe v prospech zachovania našej identity.

Predsedníčka a podpredsedníčka ZNHS Terézia Nedeliczká a Ružena Komjáthiová vzápätí predstavili vyznamenaných. Vyznamenanie ZNHS a šalgótarjánskej slovenskej samosprávy udeľujú pokračovateľom odkazu Anny Hudeczovej. Pozostáva z diplomu, keramického obrazu znázorňujúceho rozmarín a zo strieborného prsteňa. Ako prvá prevzala ocenenie z rúk predsedu Slovenskej samosprávy v Šalgótarjáne, člena valného zhromaždenia župy Ferdinanda Egyeda učiteľka a predsedníčka Slovenskej samosprávy v Sudiciach Katarína Plevová, ktorá bola prvou predsedníčkou župného slovenského zboru. K. Plevová sa narodila v roku 1947 v Zemplíne, kde prežila svoje detstvo. Je absolventkou budapeštianskeho slovenského učiteľského ústavu a počas štúdia sa zoznámila so svojim budúcim manželom, Galgaguťanom Michalom Plevom, s ktorým sa presťahovala do Novohradu. Jej láska k slovenskému jazyku je nepretržitá, o čom svedčí fakt, že nielen vyučovala slovenčinu v Sudiciach, ale je aj aktívnou účastníčkou slovenského diania v novohradskej osade. Bola iniciátorkou založenia prvej slovenskej samosprávy a dlhoročnou členkou Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, kde zastupovala záujmy novohradských Slovákov. Bola aj regionálnou radkyňou a členkou predsedníctva nášho najvyššieho voleného zboru. Po založení župného slovenského zboru bola prvou predsedníčkou a snažila sa čo najviac urobiť pre tunajších Slovákov. V Sudiciach bola iniciátorkou založenia Oblastného domu a aj vďaka jej aktívnej práci bola malá osada hostiteľkou viacerých medzinárodných a celoštátnych slovenských podujatí. V auguste minulého roku ju poctili najvyšším vyznamenaním Sudíc.

Ďalším vyznamenaným je malonáňanský citarista, ľudový umelec Alexander Szőke. Narodil sa v roku 1956, podľa profesie je stolárom, ale podľa koníčka, ktoré uznali aj na viacerých odborných fórach, je citaristom na najvyššej úrovni. Hudbe sa začal venovať v roku 1973 ako samouk, počas štúdií mu bola na pomoc Judita Benczeová Mezőová, ktorá mu dodnes veľa pomáha. O hudobné nástroje sa začal zaujímať vďaka svojej profesii: jeho citary nájdeme v Kanade, Japonsku a vo viacerých európskych štátoch. Je umeleckým vedúcim speváckej skupiny Perla Matry z Malej Nány, ktorá pod jeho vedením získala množstvo medzinárodných ocenení. Je motorom folklórneho života svojej rodnej obce a stará sa aj o nastupujúce generácie.

Po dojímavých chvíľach obsadili javisko členovia Folklórnej skupiny Dobrona z Dobrej Nivy, aby predviedli program s názvom Rozprávanie o bolesti a Pozdravy z Hontu. V kultúrnom programe vystúpili aj členovia Ľudovej kapely Svrčkovci, ktorí v tomto roku oslavujú 20. výročie svojho založenia. Do ich programu sa zapojili aj speváci Viera a Žofia Komjáthiové a Martin Hubaček.

Po frenetickom programe nasledoval prípitok predsedu slovenského zboru v Šalgótarjáne F. Egyeda a potom už nasledoval neviazaný rozhovor pri bohato prestretých stoloch. Ako jeden z účastníkov poznamenal, bolo to ako na svadbe, kde sa stretli dávni známi a členovia vzdialenej rodiny, ktorí sa nechceli rozísť, lebo si stále mali čo povedať. Zlatým klincom programu bola pochúťka, ktorú priniesli hostia zo Slovenska: malonáňanský hrad zhotovený z griláže.

(ef)

Pamätný deň v Slovenskom inštitúte
Storočnica narodenia L. Sziklaya

Slovenský inštitút v Budapešti v spolupráci so slovenskou samosprávou XII. obvodu hlavného mesta, Slovenskou samosprávou Budapešti, Celoštátnou slovenskou samosprávou v Maďarsku a Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí usporiadal sympózium pri príležitosti stého výročia narodenia Lászlóa Sziklaya, literárneho historika a zakladateľa prvej katedry slovenského jazyka a literatúry v Maďarsku. Podujatie moderoval Karol Wlachovský.

Riaditeľka SI Jana Tomková vo svojom príhovore poďakovala organizátorom podujatia a pozdravila prítomných prednášateľov a žiakov profesora Sziklaya.

Potom sa ujal slova hlavný organizátor podujatia, predseda slovenskej samosprávy XII. obvodu Michal Hrivnák. Ako odchovanec profesora Sziklaya zdôraznil, že osobnosť jeho učiteľa natrvalo zostáva v pamäti všetkých žiakov a priaznivcov. Na počesť oslávenca dala obvodná slovenská samospráva postaviť pamätnú tabuľu v mieste jeho bývalého bydliska na ulici Márvány, kde aj tohto roku položili veniec členovia spomenutej samosprávy. Rečník pripomenul, že na tomto pietnom akte sa podieľajú aj iné organizácie v hlavnom meste, aby si tak pripomenuli a sprítomnili celoživotné úsilie L. Sziklayho smerujúce k nevyhnutnosti mierového spolunažívania národov v strednej Európe.

Poslanec Národnej rady SR a bývalý Sziklayov poslucháč Rudolf Chmel charakterizoval svojho školiteľa ako vedca európskeho formátu a predstaviteľa porovnávacej jazykovedy a literatúry, ktorý bol svojho času jediným odborníkom na slovensko-maďarské vzťahy a bilingvista nielen jazykom, ale aj duchom. Dokázal sa preniesť cez kritické momenty týchto vzťahov, ako programový antinacionalista hľadal to, čo obidve strany spája. Jeho empatia k Slovákom nemá obdobu a tento príklad je priam modelový. Jeho Dejiny slovenskej literatúry vydané v maďarčine sú prvým dôkladným dielom tohto druhu aj napriek tomu, že na Slovensku bolo prijaté s určitými výhradami. L. Sziklay vytrval vo svojom úsilí aj v čase, keď v Bratislave nebolo ľahké pôsobiť ako hungarológ. Dielo tohto vedca možno označiť za zakladateľské, keďže nestráca na aktuálnosti ani dnes, čoho dôkazom je aj toto podujatie.

O období košického pobytu L. Sziklaya, ktorý sa tam ako mladý učiteľ presťahoval z Níreďházy v roku 1948, hovoril Csaba Gy. Kiss, t. č. pôsobiaci na univerzite vo Varšave. Spomenul prvé vydanie Sziklayových Dejín slovenskej literatúry z roku 1942. V práci o Hviezdoslavovi a Pamäti košického občana autor vykresľuje svoje študentské roky, rodinné súvislosti, viditeľné i neviditeľné spojivá medzi maďarským a slovenským obyvateľstvom mesta. Rečník vyzdvihol aj potrebu poznania slovenskej literatúry v maďarskom prostredí.

Riaditeľ Maďarského inštitútu v Prahe R. Kiss Szemán charakterizoval L. Sziklaya nielen ako erudovaného slovakistu, ale aj ako znalca maďarskej literatúry. Zároveň podotkol, že autor Dejín slovenskej literatúry, ktoré vyšli v reedícii v roku 1962, bol nútený pristúpiť pod tlakom doby na určité kompromisy. Dielo L. Sziklaya však pretrváva a jeho odkaz inšpiratívne pôsobí aj v súčasnosti.

Karol Wlachovský sa tiež prihovoril k niektorým otázkam spomenutého diela a konštatoval, že v porovnaní s obdobnými dejinami Andreja Mráza, respektíve Milana Pišúta, Sziklay odlišne poníma dejiny slovenského etnika - zaznamenáva nepretržitý vývoj jeho literatúry aj vtedy, keď nebola písaná po slovensky, keďže v tom čase sa jednotlivé etniká ovplyvňovali bez toho, že by si boli toho vedomé. Sziklay - až do prevratu v roku 1918, keď prestáva pôsobiť uhorský kontext - píše vlastne o vývine slovenského spoločenstva, ktorý poníma romanticky a do ktorého zaraďuje literárne fakty.

Vedúca slovenskej katedry v Segedíne Katarína Maruzsová-Šebová sa vo svojom príhovore zaoberala vplyvom Sziklayovho diela na kultúrny život dolnozemských Slovákov, predovšetkým pokiaľ ide o pôsobenie prvej katedry slovenčiny v krajine. V tejto súvislosti pripomenula, že jej zakladateľ musel dokonca bojovať s predsudkami samých Slovákov, ktorí sa odcudzili svojmu vlastnému poslaniu. Jeho úsilie bolo korunované úspechom a po etape odbornej prípravy katedra bola v roku 1955 premiestnená z Budapešti do Segedína. Od konca osemdesiatych rokov však táto inštitúcia zaznamenáva drastický pokles počtu poslucháčov a jej súčasná situácia je problematická.

To kontrastuje so skutočnosťou, že profesor Sziklay behom svojho pôsobenia odchoval asi dvesto žiakov, pričom svojich zverencov vždy viedol k úcte k slovenskému jazyku a literatúre, ktorú prezentoval v kontexte s celoeurópskou literatúrou. Bol aj pri zrode antológie Výhonky, ktorá je medzníkom vo vývine tunajšej slovenskej literatúry. Portrét svojho učiteľa a vzoru načrtli vo svojich prácach M. Hrivnák a P. Kondač.

(kníchal)

Zasadali výboryCeloštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku

V polovici novembra, pred riadnym zasadaním Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (VZ CSSM), ktoré sa uskutoční 28. novembra, sa v budapeštianskom sídle nášho najvyššieho voleného zboru uskutočnili rokovania jednotlivých výborov.

Ich úlohou bolo zaujať stanovisko k aktuálnym otázkam, aby ich mohli predložiť VZ. Všetky výbory mali aj spoločné rokovacie body. Jedným z nich bola modifikácia rozpočtu CSSM a jej inštitúcií na rok 2012. Tento návrh jednohlasne schválili všetky výbory. Okrem toho pripomienkovali a schválili navrhovanú koncepciu rozpočtu CSSM a jej inštitúcií na rok 2013 a modifikáciu štatútu CSSM. V prvej časti nášho materiálu uvádzame informácie o zasadnutí finančno-kontrolného a kultúrneho výboru CSSM.

12. novembra prišiel rad na Finančno-kontrolný výbor. Na zasadnutí sa zúčastnili vnútorný kontrolór István Simon, hospodárske vedúce základných škôl z Békešskej Čaby, Sarvaša a Nového Mesta pod Šiatrom a vedúci Úradu CSSM Ondrej Horváth. V úvode zasadnutia členovia výboru vedeného predsedníčkou Zuzanou Szabovou prediskutovali a schválili 9-mesačnú finančnú uzávierku a správu o hospodárení CSSM a jej inštitúcií v roku 2012, ktorú predložil hospodársky vedúci Úradu CSSM György Seres. Ďalšími rokovacími bodmi boli schválenie koncepcie rozpočtu CSSM a jej inštitúcií na rok 2013, modifikácia rozpočtu CSSM a jej inštitúcií na rok 2012, modifikácia štatútu CSSM a schválenie pracovného plánu výboru na rok 2013. Návrh uznesenia o odovzdaní majetku do užívania a schválenie správcu majetku pre Stredisko pilíšskych Slovákov členovia výboru jednohlasne podporili. Poslanci výboru schválili aj podnikateľský plán Legatum s.r.o. na rok 2013, pravidlá príležitostných verejných obstarávaní CSSM, návrh v súvislosti s odchodom riaditeľky sarvašskej školy do dôchodku ako aj dvojmesačnú doplnkovú odmenu predsedovi CSSM Jánovi Fuzikovi. V poslednom bode vedúci Úradu CSSM Ondrej Horváth informoval členov výboru o možnostiach prevzatia Slovenskej materskej školy, základnej školy, gymnázia a žiackeho domova v Budapešti.

V znamení príprav riadneho zasadnutia Valného zhromaždenia CSSM sa 13. novembra v budove CSSM zišli aj členovia Kultúrneho výboru. V prítomnosti predsedu CSSM Jána Fuzika a riaditeľky Výskumného Ústavu CSSM (VÚ CSSM) Anny Kováčovej na čele s predsedníčkou Zuzanou Laukovou výbor v plnom počte odsúhlasil rokovacie body. Prvým bodom bolo prerokovanie súbehu na miesto riaditeľa VÚ CSSM. Nasledovalo schválenie pracovného plánu Osvetového centra CSSM, Dokumentačného centra CSSM, Divadla Vertigo pri CSSM, Výskumného ústavu CSSM a Ľudových novín na rok 2013. Členovia výboru modifikáciu štatútu CSSM a pracovný plán Kultúrneho výboru na rok 2013 jednohlasne schválili. Koncepciu rozpočtu CSSM a jej inštitúcií na rok 2013 a pripomienkovanie modifikácie rozpočtu CSSM a jej inštitúcií na rok 2012 predložil hospodársky vedúci Úradu CSSM György Seres.

Andrea Szabová Mataiszová