Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Súdne dni
Zdanlivo si odskočíme tento týždeň do Chorvátska, ale tak, ako keby sme sa z domu ani nepohli. Za krátky čas sa zrodili až tri závažné súdne rozhodnutia, ktoré ovplyvnili chorvátsku politiku. Vicepremiéra a ministra hospodárstva, otca všetkých škrtov (chorvátskeho Matolcsyho) Radimira Čačiča odsúdil súd v Kaposvári na 22 mesiacov nepodmienečne, lebo bol zrejme nepozorný a jazdil príliš rýchle na maďarskej diaľnici, keď narazil odzadu do maďarského auta, v ktorom zomreli dvaja ľudia. V Záhrebe boli prekvapení z „prísneho“ trestu, ale ho rešpektovali, natoľko, že Čačič podal demisiu a chystá si za mreže zubnú kefku. Hygienický balík už má so sebou bývalý predseda chorvátskej vlády Ivo Sanader, ktorého, zatiaľ na dobu do právoplatného rozsudku, aj zavreli, keďže podľa záhrebského súdu bol vojnový prospechár a bral miliónové úplatky od rakúskej Hypo Banky, a od maďarskej spoločnosti MOL.
Aha, taktiež maďarská stopa! Mol, samozrejme, protestuje, popiera že by dávala Sanaderovi 10 miliónov eur za to, aby zabezpečil nerušený vplyv maďarského manažmentu v chorvátskej spoločnosti INA. A on ho zabezpečil, no z Budapešti sa teraz vyhrážajú, že posunú kauzu do Bruselu, keď bude chorvátska vláda podrývať a žiadať revíziu príslušnej zmluvy MOL-INA. Po právoplatnom rozsudku, najmä, keď chorvátsky odvolací súd potvrdí Sanaderovu vinu - a tak aj korupciu zo strany MOL - možno očakávať ďalšie, ostré kolo konfliktu. To však už bude Chorvátsko zrejme plnoprávnym členom Európskej únie.
No a do tretice je tu prípad Anteho Gotovinu - generála, ktorý velil víťaznej oslobodzujúcej operácii v lete 1995 proti srbským agresorom na okupovanej tretine územia Chorvátska. Haagsky súd ho na druhom stupni, teda právoplatne oslobodil od obvinení z vojnových zločinov. Pred poldruha rokom, na prvom stupni ešte dostal 24 rokov väzenia. Ako je to možné? Chorváti sa nestarajú, môžu sa nehatene tešiť, oslavovať, aspoň na pár dní úprimne prežívať pocit spolupatričnosti, hlavné je, že ich hrdina je na slobode, nevinný.
Nechcem kaziť radosť nikomu, ale haagsky päťčlenný súdny senát rozhodol v pomere 3:2 ani nie v prospech Gotovinu, ale o tom, že stopercentné dôkazy o generálovej vine neexistujú, takže nemôže byť vo väzení. Hľa, ako je všetko relatívne! Postrehol to aj chorvátsky premiér Zoran Milanovič, keď tesne po haagskom verdikte tlmil vášne, jednoducho a triezvo povedal: „Padol nám zo srdca kameň, asi preto, lebo máme srde. Rozhodnutie bolo tesné, ako ste videli, tri : dva v prospech generálov. Dokazuje to, aká tenká je čiara medzi úspechmi a neúspechmi, pravdou a nepravdou, spravodlivosťou a nespravodlivosťou“.
A že vraj Chorváti majú horúce hlavy!
Komlóšski Slováci na brehu Jadranského mora
Medzinárodný projekt podporený z Programu celoživotného vzdelávania Grundtvig z EÚ pokračoval v Chorvátsku, kde Matica slovenská v Rijeke organizovala Dni slovenskej kultúry pri príležitosti slovenského štátneho sviatku Dňa ústavy. Na podujatí sa zúčastnilo aj 50 členov Organizácie komlóšskych Slovákov.
Po dlhej, ale krásnej ceste prišli účastníci na pobrežie Jadranského mora 30. augusta popoludní. Čakali ich domáci organizátori, ktorí srdečne privítali svojich hostí. Program sa začal spomienkou na známeho spisovateľa Svetozára Hurbana Vajanského neďaleko od Rijeky vo Volosku pri jeho pamätnej tabuli.
Slávnostné otvorenie Dní slovenskej kultúry prebiehalo večer vo Filodrammatike.
Hostí najprv privítala predsedníčka Matice slovenskej v Rijeke Miroslava Gržinić. Po slávnostných príhovoroch a programe Matice slovenskej i hostí zo Slovenska bolo otvorenie výstavy Obrazy dávno zabudnutých predkov autorov Miroslava Benku a priateľov zo Starej Pazovy. Po otvorení výstavy nasledoval dojímavý akt kladenia vencov do mora ako pietna spomienka na vysťahovaných Slovákov. Štvrtkový program sa končil voľnou diskusiou a zábavou.
V piatok boli v centre mesta na námestí výstavné stánky so slovenskými výrobkami, remeslami a hlavne s tradičnými slovenskými jedlami ako bryndzové halušky, zemiakové placky, medovníky, korbáčiky, a samozrejme komlóšskymi špecialitami: kvasienke a pravá komlóšska klobása. Prítomní s radosťou ochutnávali naše dobroty. Počasie bolo síce trochu daždivé, ale gastronomický program prebiehal veľmi úspešne, k čomu prispeli aj kultúrne vystúpenia. Obecenstvo zabávali Folklórny súbor a Ľudová hudba Bystričan i spevokol denného centra seniorov zo Žabokrekov na Slovensku.
Slovenský Komlóš sa tiež predstavil nielen svojou gastronómiou, ale aj kultúrnou činnosťou. Večer v budove Filodrammatiky získalo veľký úspech Slovenské ochotnícke divadlo z Komlóša predstavením Páračke.
V sobotu zasadli partneri projektu Heuréka, na ktorom okrem hodnotení doterajších aktivít organizácií sa ich vedúci predstavitelia dohodli aj na ďalších plánoch a úlohách. Veľmi zaujímavé a užitočné rozhovory prebiehali aj na stretnutí s predstaviteľmi českej a maďarskej menšiny v Rijeke. Účastníci trojdňového podujatia mali možnosť aj oboznámiť sa s týmto pekným mestom a jeho kultúrnymi pamiatkami. Žiaľ, občas pochmúrne počasie nevyhovovalo kúpaniu, ale členovia organizácie sa aspoň kochali v krásnom výhľade na nedozerné more. Veľkým zážitkom bol výlet do blízkej Opatie, kde turistov víta úžasná atmosféra prímorského kúpeľného mesta.
Dni slovenskej kultúry a program projektu Heuréka v Rijeke sa končil kultúrnym programom. Účastníci zo Slovenkého Komlóša sa vrátili od Jadranského pobrežia plní krásnych zážitkov. Projekt na tento rok je ukončený, posledné podujatie bude až v roku 2013 na Slovensku.
Marianna Bajczerová Melegová
Jubileá vo Veľkom Bánhedeši
Trojité jubileum oslavovali začiatkom novembra Slováci vo Veľkom Bánhedeši. Slovenská samospráva, Verejnoprospešný spolok pre zachovávanie slovenských tradícií a Evanjelický farský úrad vo Veľkom Bánhedeši usporiadali oslavy pri príležitosti 170. výročia presídlenia Slovákov na veľkú bánhedešskú pustatinu, 155. výročia vzniku evanjelického cirkevného zboru a 150. výročia postavenia malého evanjelického kostola. Podujatie začalo v záhrade evanjelického kostola zasadením pamätného stromu, kde svoje myšlienky vyjadril aj predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik. - Opanoval ma zvláštny pocit z toho, že som tu, v Bánhedeši doma. Doma som ako rodák z Komlóša, občan Čaby, častý hosť v Nadlaku a hosť v Bánhedeši. Vaša pohostinná obec teraz ponúka pyšného regionálneho a slovenského povedomia, pretože všetky tieto lokality sú zastúpené v diele našich a vašich predkov a verím, že aj vy pociťujete teplo domova vo všetkých týchto lokalitách. Dovoľte mi, aby som v tomto pocite podal laudáciu na predkov. Podľa svedectva písomných prameňov existovala obec pod názvom Bánhegyesse už v stredoveku. Jej názov vznikol po macsovskom bánovi Jánosovi Maróthyovi, bola jeho vlastníctvom a zo slova „hegyes“, ktoré v maďarčine znamená lúku na kosenie. V roku 1552 Turci obec zničili a až do prelomu 18. a 19. storočia tu bola na pustatine na okraji Čanádskej stolice a ako ju v prameňoch spomínajú, - kde na horizonte sa črtali iba siluety už vtedy založených dedín a mestečiek, dole bolo vidieť len ako sa zem dotýka oblohy. Človek mal vtedy skutočne pocit nekonečna. Pravdepodobne nekonečná bola aj nádej, s akou sem prichádzali zakladatelia a osnovatelia novodobých dejín osady. Stránky týchto dejín sa začali písať v tridsiatych rokoch 19. storočia, keď Kráľovská komora tieto svoje majetky prenajala veľkonájomníkom, ktorí sa tu zaoberali extenzívnym chovom rožného statku a predávali ho až na juhonemeckých trhoch. Od tohto obdobia hovoria pramene o tom, že tu žilo okolo 12 bírešov a pastierov. Od štyridsiatych rokov 19. storočia sa tu začali usadzovať ďalší obyvatelia, ktorí v roku 1842 založili novú osadu. Bolo to 80 nadlackých rodín, ktorých príchod kronika Haána a Zajaca datuje na rok 1843, ale iné pramene hovoria o kolonizácii v rokoch 1841-1842. V rokoch 1855 -1856 zasiahla obec nová vysťahovalecká vlna zo Slovenského Komlóša. V roku 1855 tu žilo 199 Slovákov, 99 Maďarov, 12 Rumunov a 14 Nemcov. Opis obce v roku 1856 podali vo svojej správe cirkevný správca Ján Kutlík a Juraj Antal. Spomínajú rodiny, ktoré prišli z Horného Uhorska (Demian, Ponický) a je zmienka aj o rodinách zo Zemplína. V roku 1870 sa v Bánhedeši usadili bezzemkovia z Békešskej Čaby, z Viníc (20 rodín), ktorí dostali od štátu 21 jutár pôdy. O tomto stave sa dočítame v ďalšom Kutlíkovom spise z roku 1872, podľa ktorého tu žilo 1187 evanjelikov (tj. 253 rodín) a 42 inovercov. V tomto období až do roku 1908 boli Slováci v prevahe, vyčlenili sa z Magyarbáhegyesu a pomenovali obec Slovenský Bánhedes. Od roku 1908, keď mala najviac obyvateľov - 5205, ho premenovali na Veľký Bánhedes. Osemdesiat percent obce sa po 2. svetovej vojne presídlilo do Československa, odkiaľ sem vysídlili Maďarov. Dnes má Bánhedeš 1850 obyvateľov. Tí, ktorí sa chceli stať majiteľmi pozemkov, vynakladali všetko úsilie najmä na zúrodňovanie pôdy. O to väčšie bolo ich sklamanie, keď sa dozvedeli o zmenených ekonomických podmienkach, ktoré umožňovali len máloktorým získať väčšie množstvo pôdy do vlastníctva, pretože išlo o komorskú kolonizáciu. Tí majetnejší si uprostred svojich pozemkov stavali salaš, ktorý pozostával z domu na bývanie, maštale pre kone a hovädzí dobytok, chlieva pre ošípané a ovce, skladu pre krmivo, prístrešku pre poľnohospodárske zariadenia a náradie. Chudobní roľníci, ktorí mali menej šťastia, museli sa uspokojiť s portou resp. polovičnou portou v dedine a pozemkom v chotári od pol hektára do dvoch hektárov. Celá porta (stavebný pozemok) mala výmenu cca. 12 árov. Honosnejšie domy patrili gazdom zo salašov. Obývali ich príležitostne, najmä počas sviatkov. V zime, resp. trvale ich využívali starí rodičia, aby sa mohli zúčastňovať na bohoslužbách a školopovinné deti, aby mohli chodiť do školy. Výstavba obce trvala len niekoľko rokov, svedčí o tom rovná hlavná ulica. Súbežne s ňou sú postavené vedľajšie ulice s geometrickou pestrosťou pretínané priečnymi ulicami. Hneď po príchode našich predkov postavili v centre obce cirkevnú školu, malý evanjelický kostol a o 60 rokov neskôr v roku 1895 aj veľký evanjelický kostol. Medzi ďalšie významné budovy patrili aj obecný dom, úrad notára ako najvyššieho predstaviteľa štátnej moci, úrad advokáta, ďalej Spoločenský dom svojpomocného družstva spolu so živnostenským domom a predajňou, ako aj budova Poľnohospodárskeho družstva. Zišli sme sa tu, v záhrade veľkého evanjelického kostola, ktorého každá puklina, každá tehla chráni chválospevy a modlitby slovenských predkov, je svedkom ich radosti i žiaľu, slobodnej viery, svedčí o ich mravnej čistote a tak trochu aj o ich pýche. Zišli sme sa, aby sme vzdali hold ich pamiatke. Nech je požehnaná ich pamiatka, - povedal predseda ČOS Michal Lásik.
Po zasadení pamätného stromu sa uskutočnila v evanjelickom kostole slávnostná ďakovná bohoslužba. Na oslave sa zúčastnili aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik, zástupca predsedu CSSM František Zelman, regionálny radca Valného zhromaždenia Békešskej župy Péter Tolnai, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková, predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán, delegácie tých osád, kde sa Bánhedešania pred 170. a 150. rokmi presídlili a rodáci obce. Slovo Božie kázali prvý biskup evanjelickej cirkvi v Maďarsku Péter Gáncs, dekan z Nadlaku Juraj Bálint, dekan západobékešskeho dištriktu evanjelickej cirkvi Zsolt Lázár a miestna farárka Magdolna Lászlóová Háziová. V kultúrnej časti programu vystúpila Mládežnícka dychovka zo Slovenského Komlóša, spevácky zbor evanjelického kostola v Nadlaku a ľudová speváčka Ildika Očovská.
Po bohoslužbe nasledovalo vysvätenie obnoveného malého evanjelického kostola. Slávnostný akt vykonal prvý biskup evanjelickej cirkvi v Maďarsku Péter Gáncs.
- Na renováciu modlitebne získala evanjelická cirkev, v rámci plánu Ignáca Darányiho, približne šesťmiliónovú nenavratnú pôžičku. Počas prác sa však vyskytli nečakané výdavky vo výške štyroch miliónov forintov, ktoré financovala farnosť. Renováciu modlitebne sme uskončili 31. októbra. Na pamiatku slovenských predkov zriadil náš spolok výstavu z vecných pamiatok, ktorá je umiestnená v obnovenej modlitebni, - povedala predsedníčka Verejnoprospešného spolku pre zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši Jolana Pepová.
Hostia sa po vysvätení obnoveného malého evanjelického kostola presunuli do miestneho kultúrneho domu, kde nasledovalo slávnostné pohostenie a zábava.
Andrea Szabová Mataiszová
Vyšla ďalšia Jančovicova knižka o dolnozemských Slovákoch
Zásluhou širokej publikačnej činnosti o zahraničných Slovákoch, najmä dolnozemských, je meno publicistu a spisovateľa literatúry faktu Jána Jančovica medzi čitateľmi zaujímajúcich sa o túto problematiku dobre známe nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Po nespočítateľnom množstve článkov v novinách, časopisoch a vedeckých zborníkoch je autorom už piatej knižky, ktorej obsah sa týka dolnozemských Slovákov. Ním publikované údaje sú mnohokrát objavné a odborníkmi citované. Aj v tomto najnovšom diele, ktoré vyšlo uprostred leta a má názov Pretvorili dolnozemskú rodinu, autor pri viacerých uverejnených osobnostiach, napríklad pri jazykovedcovi Štefanovi Jančovičovi, spisovateľovi Pavlovi Michalkovi, bádaním v miestach ich pôsobenia a narodenia obohatil a rozšíril ich profil spresnenými a širšími údajmi o ich biografii. Celkovo Ján Jančovic osobnými návštevami a skúsenosťami, z prostredia o ktorom píše a dôverne pozná, dáva dielu výnimočný charakter. Tak je to aj v tejto knižke, ktorej obsah má dve časti.
V prvej časti Za chlebom a slobodou uvádza biografické profily takmer sto osobností pôsobiacich na Dolnej zemi a zachytáva popri ich podiele na pretvorení Veľkej uhorskej nížiny, aj ich životné príbehy. Predstavuje v nej obraz života slovenských intelektuálov, vynálezcov, odborníkov, kultúrnych činovníkov, formovateľov slovenskej národnej kultúry, ktorí boli priekopníkmi skultúrnenia dolnozemskej roviny. Všetci uvedení svojím novátorským dielom v oblasti kultúry, vzdelávania, prírodných a pôdohospodárskych vied pomáhali dolnozemským Slovákom nielen prežiť, ale hlavne pozdvihnúť ich duchovnú a hmotnú úroveň a tak zachovávať u nich národné povedomie a dodnes zachránené kultúrne dedičstvo. Autor knihy takto pre čitateľa prístupnou formou vykresľuje jednotlivé osobnosti a ich prínos v rôznych odboroch ľudskej činnosti pre slovenskú diasporu na Dolnej zemi.
Kým v prvej časti využil dostupnú literatúru, dobové periodiká a tiež archívne pramene, v druhej časti využil svoje výskumné cesty a na mieste osobné poznanie histórie a súčasný život Slovákov žijúcich na dolnozemskej rovine, rozprestierajúcej sa na území Maďarska, Rumunska, Srbska a Chorvátska. Tu s názvom Od predkov k potomkom uverejňuje najnovšie ním objavené historické a súčasné skutočnosti, ktoré súvisia so životom Slovákov v uvedených krajinách. Z ich obsahu vidieť, že autor má túto problematiku nielen naštudovanú, ale že väčšinu materiálu získal a priniesol priamo z dolnozemského terénu. Obsah druhej časti je vyplnený príkladmi, postrehmi, reportážami a profilmi súčasníkov, ktoré nadväzujú na prvú časť tým, že kým významné osobnosti učili prvých Slovákov usadených na Dolnej zemi vzdelanosti, kultúre, racionálnemu hospodáreniu, generácia, ktorá pod ich vplyvom a ich skoršou zásluhou tam vyrástla, od konca 19. a začiatku 20. storočia, má už svojich vzdelancov a sebavedome si zabezpečuje a riadi svoj národný život, svoju kultúru, spravuje obce, mestá i hospodárstvo. Viacerí z nich zastávajú vo svojich krajinách významné celoštátne funkcie a mnohí ďalší stoja na čele slovenských organizácií a spolkov, čím svojim rodákom naďalej pomáhajú udržiavať hmotnú a duchovnú kultúru a národnú identitu. Mnohí z nich vynikajú nielen vo vede, ale aj v umení, literatúre, pedagogickej činnosti, folklóre, poľnohospodárstve a tradičných remeslách.
Obsah diela je veľmi poučný a inšpirujúci, čitateľom poskytuje množstvo zaujímavých a v nich aj autorom novoobjavených údajov a informácií. Knižka vyšla v týchto dňoch vo Vydavateľstve Matice slovenskej v Martine. Je vhodne ilustrovaná fotografiami a prístupnou formou je určená nielen širokej čitateľskej verejnosti, ktorá chce poznať dejiny a život dolnozemských Slovákov, ale môže byť aj vhodnou učebnicou a čítankou pre rôzne stupne škôl na Slovensku a v zahraničí.
Túto v poradí dvanástu Jančovicovu knižku uviedli do života koncom októbra v Dome Matice slovenskej v Lučenci za účasti milovníkov dobrých kníh a hostí. Podujatie sa začalo vystúpením Detského súboru Radosť, ktorý pôsobí pri Folklórnom súbore Ipeľ v Lučenci. Prítomným sa prihovorila a hostí privítala Alena Rezková, riaditeľka Domu MS, ktorá viedla celý priebeh autorovho vystúpenia a besedu s ním. Po jej krátkom predstavení novej knihy, slova sa ujal sám autor, ktorý pútavým štýlom informoval o zámere a podnete, ktoré ho viedli napísať toto dielo. Návštevníci sa z jeho vystúpenia dozvedeli aj o cestách, ktoré za Slovákmi na Dolnej zemi podnikol a na miestach prebádal a aké veselé i smutné príhody medzi nimi postrehol a aj osobne zažil. Po jeho pôsobivom vystúpení sa prítomným prihovoril Stanislav Muntág, riaditeľ Vydavateľstva Matice slovenskej v Martine, ktorý ocenil dlhoročnú a úspešnú spoluprácu s autorom, prínos jeho kníh pre širokú čitateľskú verejnosť a zaželal mu veľa nových podnetov a tvorivých síl. Následne vyzval riaditeľku Domu MS v Lučenci, aby sa ujala slova i spoločného slávnostného aktu pokrstenia knihy vínom odrody Kadarka z dolnozemskej malokerešskej oblasti, spomínanej v knihe. Vydavateľstvo MS v Martine prinieslo zo sebou svoju najnovšiu kolekciu vydaných knižiek, medzi nimi aj Jančovicovu knihu a tak si ju účastníci vydareného podujatia mohli hneď na mieste kúpiť.
Ján Labát
Dvojdňová konferencia v Békešskej Čabe
Slovenský jazyk a kultúra v menšinovom prostredí
Výskumný ústav Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku usporiadal 15. - 16. novembra v Dome slovenskej kultúry a v Župnej knižnici v Békešskej Čabe konferenciu s názvom Slovenský jazyk a kultúra v menšinovom prostredí.
Na slávnostnom otvorení konferencie účastníkov podujatia privítali riaditeľka VÚCSSM Anna Kováčová, predseda CSSM Ján Fuzik a Generálny konzul SR v Maďarsku Štefan Daňo. Anna Kováčová osobitne privítala vedúceho národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Antona Paulika.
- Je pre nás veľkou cťou, že ste prijali pozvanie na našu konferenciu zameranú na otázky jazyka a kultúrnej histórie Slovákov žijúcich v Maďarsku a v iných krajinách. Výskumný ústav každý druhý rok organizuje takéto medzinárodné vedecké konferencie. V posledných rokoch sme sa zamerali na isté témy. Pred dvoma rokmi sme organizovali konferenciu na tému história a identita v budapeštianskom Slovenskom inštitúte. Stredobodom súčasnej konferencie sú otázky jazyka a kultúry. Prvoradým cieľom konferencie je prezentovať výsledky vedeckého bádania a priblížiť najnovšie teoretické a praktické poznatky z oblasti jazykovej kultúry, výsledky výskumov z oblasti kultúrnej histórie, ako aj predstaviť a zhodnotiť reálnu situáciu kultúry a používania jazyka slovenskej minority v Maďarsku a v iných štátoch. Tešíme sa, že v plenárnej časti konferencie a v dvoch sekciách sa predstavia renomovaní odborníci vedeckých ústavov a zástupcovia partnerských inštitúcií a univerzitných katedier zo siedmich krajín, z Poľska, Rumunska, Slovinska, Srbska, Česka, Slovenska a Maďarska. Tridsiati piati prijali naše pozvanie, budeme mať možnosť vypočuť si počas konferencie dvadsaťosem referátov. Pevne verím, že naša konferencia prispeje k obohateniu poznatkov z národnostnej kultúry a jazyka Slovákov a zároveň upevní spoluprácu medzi slovenskými a maďarskými výskumníkmi - povedala riaditeľka VÚCSSM Anna Kováčová.
Slova sa potom ujal predseda CSSM Ján Fuzik, ktorý slávnostne otvoril dvojdňovú konferenciu. - Tri dáta by som spomenul: október 2003, október 2007 a november 2012. Asi viete, čo spája tieto tri dáta. V týchto termínoch sa konali, respektíve koná tematická jazykovedná konferencia výskumného ústavu. Prvá bola pred deviatimi rokmi. Vtedajšia riaditeľka výskumného ústavu Alžbeta Hornoková Uhrinová napísala v predslove zborníka, ktorý vyšiel z tej konferencie, že chceli by, aby sa zrodila nová tradícia, chcú usporiadať ešte takéto tematické jazykovedné medzinárodné konferencie, ktoré sledujú trendy vývinu používania slovenského jazyka v menšinovom prostredí v Maďarsku aj v iných krajinách. Tematika tejto konferencie je veľmi rozsiahla. Som veľmi rád, že z tej prvej vyšiel zborník, ktorý má 450 strán, z druhej vyšiel hrubší, ten má 650 strán. Prajem vám, aby z tej tretej vyšiel ešte honosnejší zborník - dodal na úvod podujatia predseda CSSM Ján Fuzik.
Za Slovenskú republiku účastníkov podujatia privítal aj Generálny konzul SR v Maďarsku Štefan Daňo. - S radosťou počúvam, že sú tu prítomní vedci a výskumníci zo siedmich krajín. Aj to mi dokumentuje, že slovenský jazyk má uplatnenie v tomto geopolitickom priestore. Pretože tieto krajiny, ktoré sa nachádzajú v strednej Európe, myslím si, sú tými krajinami, kde je možné slovenčinu prostredníctvom našej národnostnej menšiny veľmi dobre uplatniť. Slovenský jazyk je dobrým spojivom s vlasťou predkov, ale určite je aj dôležitým kľúčom k tomu, aby sa hlbšie skúmali možnosti odkazu nášho kultúrneho a jazykového dedičstva a takisto aj kultúry. Som veľmi potešený aj tým, že vidím tu známe tváre zo Slovenskej akadémie vied. Aj to len dokazuje skutočnosť, že Slovensko ponúka pomocnú ruku prostredníctvom svojich inštitúcií a je veľmi rado, že takéto konferencie sa organizujú. Je to v prospech nielen zachovania kultúrneho dedičstva, ale aj rozvoja slovenského jazyka. Nielen v jej spisovnej, hovorovej, ale aj v nárečovej forme, pretože to obohacuje náš jazyk. Je to určite aj úvodom do budúceho roka, keď si pripomenieme významné výročie vierozvestcov Cyrila a Metoda a zárodky nášho jazyka. Určite prispejete vašimi vedeckými štúdiami k tomu, aby z nich mohli čerpať aj v ďalších vedeckých inštitúciách a aby sa aj vašimi poznatkami naša krásna slovenčina obohacovala - povedal vo svojom slávnostnom príhovore Generálny konzul SR v Maďarsku Štefan Daňo.
Plenárne rokovanie sa začalo prednáškou profesorky Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti Anny Divičanovej s názvom Model vzťahu jazyka a kultúry so zvláštnym zreteľom na Slovákov v Novohrade. Po nej vedúca Katedry slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa Mária Žiláková predniesla referát o Diglosii Slovákov v Maďarsku. Rokovania potom pokračovali v sekciách. Účastníci prediskutovali témy Slovenčina v menšinovom prostredí a Kultúra slovenskej národnosti. Odborníci si v Dome slovenskej kultúry a v Župnej knižnici vypočuli referáty uznávaných zahraničných a domácich prednášateľov.
Andrea Szabová Mataiszová
Ján Nepomuk Bobula v Pomáze
Dvojjazyčná kniha Životné dielo Jana Nepomuka Bobula vydaná Slovenskou samosprávou VI. obvodu Budapešti (Terezínu) značne oživila záujem nielen tu žijúcich Slovákov ale i Slovákov vôbec, a čiastočne i záujem maďarskej verejnosti. V lete tohto roku nakrúcala slovenská televízia Markíza reportážny film Po stopách liptovských murárov v Budapešti, v ktorom je značná časť venovaná i stavbám J.N. Bobulu. Známe Trefortovo gymnázium oslavovalo pred mesiacom 125. výročie svojho založenia, kde sa prostredníctvom Bobulu - staviteľom školskej budovy - trochu oslavovali i Slováci. Pri pamätnej tabuli na Bobulovom paláci sa čoraz častejšie objavujú vence. Oduševnení odborníci, stavitelia a muzeológovia sa rozhodli zorganizovať seriál prednášok spestrených hudobnými vložkami na tému: „Stavebníctvo dualizmu v Budapešti“, Je to obdobie, o ktorom vieme, že motorom stavebníctva bol práve J. N. Bobula.
Prvá, takpovediac „skúšobná“ prednáška sa konala v priestoroch Slovenskej národnostnej samosprávy v Pomázi. Početné obecenstvo privítala predsedníčka samosprávy Ružena Horehledová. O predstavách a zámeroch plánovaného seriálu sa vyjadril hlavný organizátor Jozef Lőcsei, odborný inžinier pre záchranu umeleckých pamiatok. Muzeológ a umelecký historik András Hadik predstavil určujúce stavby dualizmu na základe knihy muzeológa Tamása K. Pintéra.
Na podujatí sa zúčastnili správkyňa umeleckých pamiatok na Budínskom hrade Judit Janosi a hlavný revízor umeleckých pamiatok na dôchodku Csaba Bende.
V hudobnej vložke vystúpil mladý klavirista Peter Fehérváry.
Jadrom celovečerného programu bola prednáška Ladislava Petra na základe jeho knihy Životné dielo Jána N. Bobulu spojená s premietaním. Jeho vystúpenie prebiehalo z časti dvojjazyčne a postupne sa stalo interaktívnym.
Bolo to príjemné stretnutie v Pomázi a veríme, že nás čakajú ešte ďalšie vydarené akcie.
(lp)
Jubilejné oslavy v Malom Kereši
Večierok v znamení štyridsiatky
Slovenská samospráva v Malom Kereši a miestny Slovenský klub usporiadali v priestoroch miestneho Osvetového strediska S. Petőfiho výstavu fotografií a večierok s kultúrnym programom. Apropo podujatia, ktoré sa konalo 9. novembra, bolo štyridsiate výročie založenia Slovenského klubu i Slovenského ľudového speváckeho zboru a citarovej kapely v Malom Kereši. Cieľom oboch subjektov, pri zrode ktorých stála Zuzana Gmoserová, je od začiatku zachovanie takmer tristoročnej jazykovej a hudobnej kultúry slovenských predkov Malokerešanov. Toto poslanie napĺňajú ich členovia už celé desaťročia, čoho dôkazom sú také uznávané a dnes už tradičné podujatia ako Celoštátny závinový festival slovenských obcí v Maďarsku, Strapačkový dvor usporiadaný v rámci miestnych Slovenských národnostných dní, Bál na Zuzanu a mnoho ďalších aktivít v podobe výstav či vystúpení na pódiu, ba aj na televíznych obrazovkách.
Na podujatí sa zúčastnili delegácie spriatelených slovenských obcí, ako aj hostia zo susedných miest a obcí, s ktorými Malokerešania desaťročia zachovávajú priateľské vzťahy. K oslavujúcim sa neskôr pripojil aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Ján Fuzik.
Pani Z. Gmoserová pozdravila vo svojom otváracom príhovore zástupcu predsedu CSSM Františka Zelmana s manželkou, primátora Poľného Berinčoka Istvána Siklósiho a delegáciu z obce Miška.
Primátor Malého Kereša László Domonyi ocenil kvalitnú výstavu fotografií, program slovenského večierka, ako aj štyri desaťročia trvajúcu aktívnu činnosť pani Zuzany.
V rámci kultúrneho programu ženy a deti odeté v ľudových krojoch oživili každodenný život svojich predkov. Nemohla chýbať ani prehliadka odevov - ženy vedené inštrukciami pani Gmoserovej sa predvádzali na javisku vo svojich vyšívaných hnedých vlnených šatách, bielych halenách, čiernych hodvábnych „oblekoch“, veselých zelených kašmírových sukniach, či slávnostných, alebo prechádzkových odevoch.
Kým členovia Slovenského ľudového speváckeho zboru a citarovej kapely spolu s tanečným súborom Dúha počas večera viackrát priblížili prítomným ukážky zo zachovanej hudobnej a tanečnej kultúry svojich predkov, v galérii na poschodí čakali na hostí stoly naložené množstvom domácich slovenských zákuskov. Kultúrny program vystriedala veselá vrava pri jedálnych stoloch a, ako to u Malokerešanov býva vo zvyku, ani tanečný parket nezíval počas večierka prázdnotou, ktorý sa natiahol do neskorej noci.
V komornej sále čakala na záujemcov výstava pod názvom Naša rodina. Vystavené fotografie približujú život, zvyky a oslavy malokerešských Slovákov od najstarších čias až po súčasnosť. Okrem fotografií mali návštevníci možnosť vzhliadnuť aj množstvo vzácnych dokumentov v podobe darovacích listín, krstných či sobášnych listov, ktoré poskytli ešte hlbší pohľad do života niekdajších zakladateľov mesta.
Zuzana Bodová (zp)
Najúspešnejšia zahraničná Slovenka 2012
Slovenky žijú doslova na celej zemeguli. Zo svojej vlasti do sveta sa vybrali z rôznych motívov, dôvodov a pohnútok. V nových domovských krajinách píšu tisícky z nich svoje nové životné príbehy po tom, ako ich v nich ukotvil manželský zväzok, rodina, ďalšie zasa so zahraničím spojili ich profesijné ambície vrátane významného prejavenia sa v oblasti vedy, kultúry, umenia, literatúry, médií či športu. Osobitú kapitolu by nepochybne tvorili Slovenky, formujúce svoj život v prostredí krajanských komunít vytvárajúcich sa v minulosti vysťahovalectvom a emigráciou už po niekoľko generácií. Špecifickou časťou tohto spoločenstva sú Slovenky, ktoré potvrdzujú a udržiavajú vzťah k domovine svojich predkov a slovenskosť už bezmála tri stáročia v krajinách Dolnej zeme.
Priblížiť životné príbehy 21 Sloveniek z mnohých desiatich tisícok im podobných sa podujal Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí s Vydavateľstvom Star Production a týždenníkom Slovenka. Projekt niesol posolstvo o tom, že Slovenky všade vo svete sprevádza dobrý chýr a povesť, vysoké pracovné nasadenie a úspechy v rôznych profesiách, pričom príkladný je ich vrodený cit pre vytváranie rodinného zázemia, vzťah a láska k deťom, najbližším, i k novým priateľom v krajinách, v ktorých žijú.
A ktoré Slovenky napísali svoje životné, emotívne, profesijné a im podobné príbehy od 15. októbra 2011 na stránkach týždenníka Slovenka ako aj na portáli zenskyweb.sk? Postupne sa čitatelia mohli oboznámiť s 21 dámami, ktoré spravidla v profilovo-príbehovej črte prezentovali svoj život, ich rodinno-emotívne i profesijné zázemie, ale aj puto so Slovenskom, rodinami či priateľmi, za ktorými sa s radostnými očakávaniami vracajú.
Do 15. októbra 2012, keď týždenník Slovenka vo svojom 42. čísle predostrel pred záverečným hlasovaním o „Najsympatickejšiu zahraničnú Slovenku“ fotografie 21 Sloveniek žijúcich v zahraničí s charakteristikou účastníčok projektu, sa čitatelia postupne oboznámili so životnými osudmi krajaniek.
30. októbra, v závere prvého rokovacieho dňa Stálej konferencie Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí 2012, sa uskutočnil v priestoroch Hotela Bôrik v Bratislave spoločensko-kultúrny večer, na ktorom organizátori projektu oznámili mená ocenených finalistiek na základe výsledkov sms-hlasovania.
Najúspešnejšou zahraničnou Slovenkou 2012 stala Nadja Hammarberg zo Švédska. So švédskymi priateľmi založila v Štokholme Kultúrnu spoločnosť priateľov Milana Rúfusa a prekladá do švédčiny poéziu slovenského básnika. Organizuje kultúrne podujatia, na ktorých sa recituje v dvoch jazykoch poézia švédskeho nositeľa Nobelovej ceny Tomasa Transtromera a Milana Rúfusa.
Činorodá a kreatívna Slovenka Nadja Hammarberg je predsedníčkou Kultúrnej spoločnosti priateľov Milana Rúfusa (SPMR). Spoločnosť vznikla v máji roku 2003. Zameriava sa na propagáciu a sprístupňovanie slovenskej kultúry vo Švédsku. Bývalí členovia zaniknutého Sätra teater, ktoré bolo predmestským divadlom so zameraním na integráciu prisťahovalcov do Štokholmu pomocou kultúry, sa rozhodli pokračovať v činnosti orientovanej na poéziu a švédsko-slovenskú kultúrnu spoluprácu. Začínali s chvíľkami poézie, kde predstavovali slovenskú tvorbu v prekladoch svojich členov. Najväčší úspech mali preklady i originály básní M. Rúfusa. Delegácia SPMR navštívila M. Rúfusa počas jeho života aj v Bratislave. Dvojjazyčné pásma poézie v profesionálnej réžii predstavujú autorov oboch národov, navštevujú ich aj členovia iných slovenských i českých spolkov a sympatizujúci švédski priaznivci slovenskej kultúry. Odborne s nimi spolupracuje básnik a prekladateľ Milan Richter, bývalý veľvyslanec SR v Štokholme. Spolok má vlastnú dvojjazyčnú webovú stránku, ktorá informuje o jeho aktivitách, o slovenskej kultúre, zaujímavostiach a oslovuje aj mladú generáciu. Členom spolku je aj priateľ M. Rúfusa, švédsky básnik Tomas Tranströmer, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru roku 2011.
Nadju Hammarberg organizátori ocenili nádherným diamantom. Cenu jej odovzdali za Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí jeho predseda Igor Furdík, za vydavateľstvo Star Production jeho riaditeľka Mária Reháková a za týždenník Slovenka šéfredaktorka Mária Miková.
Sprac. vzs
Tirpáci, Slováci, Níreďházania
Lokálpatriotizmus je v našich končinách v súčasnosti najrozšírenejšou identitou. Platí to aj pre Slovákov v Maďarsku. Veď v prvom rade sme Čabania, Veňarčania, Mlynčania či Santovčania a až potom Slováci v Maďarsku. Platí to aj pre níreďházskych Slovákov, ktorí sa považujú za Tirpákov - potomkov zakladateľov najvýchodnejšieho župného mesta Maďarska. Tirpáci sú Slováci, ale so slabými znalosťami slovenčiny. V materských a základných školách sa slovenčina nevyučuje, v každodennom živote ju nepoužívajú ani tí, ktorí ešte ako tak ovládajú jazyk svojich predkov. Avšak slovenské, či skôr tirpácke tradície zachovávajú a poznatky o predkoch zveľaďujú. Tirpáci sú v zvláštnom postavení. V Níreďháze funguje jediná slovenská samospráva v Sabolčsko-Satmársko-Bereckej župe. Najbližší slovenský volený zbor, s ktorým by mohli nadviazať užšie kontakty je v Novom Meste pod Šiatrom, ktoré je 80 kilometrov vzdialené. Naučili sa teda samostatne konať a postarať sa o seba, pričom vždy majú na zreteli svoj tirpácky pôvod. To všetko som sa dozvedela počas svojej nedávnej návštevy níreďházskych Slovákov, ktorí pod vedením predsedníčky slovenského zboru Kataríny Palkovičovej ma prijali naozaj milo.
Poslanecký zbor Samosprávy župného mesta Níreďháza im ročne udeľuje 1,5 milióna forintov, k čomu dostanú štátnu normatívu. Ďalšie finančné prostriedky získavajú prostredníctvom rôznych súbehov a z iných zdrojov. Národnostné samosprávy pred dvoma mesiacmi dostali administratívnu budovu v srdci mesta, kde privítali Slováci aj mňa.
V Níreďháze a v jej okolí sú dve väčšie zoskupenia, ktoré sa zaviazali zachovávať slovenské tradície. Združenie dôchodcov v záhradnom meste založili v roku 1999 a jeho prvotným cieľom je zachovanie miestnych tirpáckych slovenských tradícií. Ako ma informovala predsedníčka zoskupenia Katarína Morauská, majú vyše sedemdesiat členov a vyše štyridsať priaznivcov, ktorí sa aktívne zúčastňujú na podujatiach združenia, od roku 2006 fungujúce ako verejnoprospešná organizácia. „Po slovensky hovoria už iba starší obyvatelia, ale o zachovávanie tradícií je veľký záujem,“ povedala predsedníčka. Medzi ich najdôležitejšie podujatia patria oberačkové slávnosti, akcie k výročným sviatkom (Veľká noc, Vianoce a pod.) a Tirpácky deň, ktorý usporiadajú zväčša v prvú septembrovú sobotu. Okrem toho zorganizujú počas roka niekoľko výletov aj do Slovákmi obývaných lokalít Maďarska, ale aj do krajiny našich predkov. Medzi ich dlhodobé ciele patrí podľa slov K. Morauskej vstup do ZSM, aby mohli nadviazať užšie kontakty s ostatnými slovenskými spoločenskými organizáciami a Slovákmi v Maďarsku vôbec. Svoje podujatia uskutočňujú vďaka finančnej pomoci slovenskej samosprávy a dbajú o to, aby zaujali všetky generácie. Klubové stretnutia mávajú každý prvý pondelok v mesiaci, v rámci ktorých sa rozprávajú, hrajú karty a vymieňajú si svoje názory na aktuálne otázky.
Druhou organizáciou je Níršécky spolok tirpáckej ľudovej hudby, ktorý v tomto roku oslávil 35. výročie svojho založenia. Jeho vedúci Ján Bánsky je našim čitateľom dobre známy nielen ako hudobník, ale aj ako bývalý člen Valného zhromaždenia CSSM. Vzťah pána Bánskeho k tirpáckym ľudovým piesňam je srdečný a jeho zanietenosť k zachovaniu spevnej kultúry našich predkov je jednoznačná. Napriek tomu spolok zápasí nielen s nízkym počtom členov - majú asi dvadsať členov, ale aj vekom spevákov. Je to, žiaľ, všeobecný jav: v našom speváckom zbore pôsobia zväčša starší ľudia, ktorým ešte záleží na zachovaní tradícií aj touto formou. No napriek tomu sa zúčastňujú na významných a dôležitých podujatiach, na ktorých prezentujú tirpáckych Slovákov a dokonca získavajú ocenenia na rôznych súťažiach. „V tomto roku sme oživili tradíciu bursy, čo bola veselica na sálašoch. Kedysi počas leta sa stretávali po práci na poli mladí roľníci pred domom, otočili sud, na ktorý položili citaru a bosí tancovali do neskorého večera,“ spomínal J. Bánsky. A hovoril aj o tom, kto sú vlastne Tirpáci, resp. odkiaľ pochádza toto pomenovanie. Je zo základu „trpieť“, resp. „trpiteľ“. Postupom času nabralo toto označenie pejoratívny nádych a níreďházski Slováci sa zaň hanbili. No v poslednom čase sa k nemu sami vracajú, ba sú naň hrdí, ale slovenský nádych už stratilo. V súčasnosti pomenovanie Tirpák označuje iba obyvateľa Níreďháze.
Početné osady v aglomerácii mesta (tzv. sálaše, bokory) mali ešte v ranom stredoveku slovanské názvy. Mesto sa prvý raz spomína v roku 1209 s názvom Nyír (breza). V listine z roku 1326 je už zapísaná aj druhá časť názvu (egyháza). Od 14. do 16. storočia ho vlastnila rodina Bátoriovcov. V roku 1605 ho získal Štefan Bočkaj, ktorý tu nechal ubytovať svojich hajdúskych vojakov.
V súčasnosti šieste najväčšie maďarské mesto so 120 tisíc obyvateľmi sa zaľudnilo v 18. storočí aj vďaka slovenským prisťahovalcom. V prvej etape sem prišlo 214 slovenských rodín zo Sarvaša, Békešskej Čaby, Poľného Berinčoku, Slovenského Komlóša, Orošházy a Gyuly, ako aj ďalších 117 rodín z horniackych stolíc: Boršodskej, Gemerskej, Hontianskej, Novohradskej a Zvolenskej. V roku 1786 malo toto poddanské mesto Károlyovcov a neskôr Dessewffyovcov okolo 7 500 obyvateľov.
S prvými slovenskými osadníkmi prišiel do Níreďházy aj békeščabiansky evanjelický farár Martin Vandlík, ktorý pochádzal z Tomášoviec pri Lučenci. Od samého začiatku čelil odmietavému postoju katolíkov, ktorí nechceli tolerovať jeho vieru, ani slovenských evanjelikov. Situáciu zmenil až tolerančný patent panovníka Jozefa II., ktorým zrovnoprávnil všetky kresťanské náboženstvá. Vďaka nemu mohli Slováci v roku 1784 začať stavať svoj veľký evanjelický kostol (1784-1786) na Lutherovom námestí, ktorý je najstaršou a najhodnotnejšou umeleckou pamiatkou mesta. Postavili ho podľa návrhov talianskeho architekta Giuseppeho Aprilisa v neskorobarokovom slohu. Kameň na jeho výstavbu vozili Slováci až z Tokaja (vzdialeného od mesta 30 km) na vozoch, do ktorých zapriahli voly. Bolo to v čase, keď miestni katolíci neverili, že postavia väčší kostol, ako mali oni. Po evanjelickom kostole v Békešskej Čabe je to druhý najväčší kostol v Maďarsku s kapacitou do 4 000 ľudí. Nad jeho hlavným vchodom je od roku 1928 zvonkohra, ktorú tvorí 12 zvonov.
Slovenské bohoslužby boli zrušené v roku 1952. Aj keby boli obnovené, pochybujem, že by na ne chodili Slováci. Nehovoria už po slovensky. Slovenského duchovného otca tu nemali od roku 1945. Slovenskí veriaci ešte niekoľko rokov spievali po slovensky aspoň piesne z Tranoscia. Dnes sú bohoslužby iba v maďarčine, avšak snahou slovenského voleného zboru je obnoviť služby Božie aspoň príležitostne v jazyku našich predkov.
Potom sme sa vybrali na prehliadku mesta. Prešli sme okolo miesta lásky, kde si mladí na znak vzájomných citov uzamykajú zámky lásky, dostali sme sa k župnému domu, videli sme mestský park so sochou básnika, miestneho rodáka Mihálya Váciho a starou železničkou, ktorá tu premávala v prvej polovici 19. storočia. Veľký dojem vo mne zanechala aj socha v centre mesta, znázorňujúca grófa Károlyho, ako pozýva do oblasti dnešnej Níreďházy sarvašského čižmárskeho majstra Petrikoviča spolu s ďalšími osadníkmi a smapkou mesta, kde nájdeme aj dve najväčšie ulice: Sarvašskú a voľakedajšiu Čabiansku.
Ešte donedávna sa slovenčina vyučovala na Základnej škole Mihálya Váciho. Slovenskí žiaci, ktorí chodili do jej malotriedky, sú teraz žiakmi evanjelickej školy v Níreďháze. Ako mi prezradili členovia slovenskej samosprávy, aj medzi níreďházskymi Slovákmi prebieha asimilácia a vzhľadom na ich uzavretosť pred slovenským svetom v Maďarsku, je tento proces ešte rýchlejší. Nedostatok žiakov napokon viedol k pridruženiu malých škôl k mestským, kde už rodičia neprejavili záujem o výučbu slovenského jazyka. Hoci tu mali aj hosťujúce učiteľky zo Slovenska a dodnes pôsobí aj miestny učiteľ, Jozef Pokoracký, ktorý odviedol značný kus práce v snahe vštiepiť lásku k našej rodnej reči.
Na našom stretnutí sa zúčastnil aj Jozef Astaloš, staronový poslanec slovenského zboru, ktorý túto funkciu vykonáva od nedávneho náhleho úmrtia doterajšieho predsedu slovenského zboru Michala Morauského. J. Astaloš je členom folklórnej skupiny a ešte trochu rozumie po slovensky.
Bojovným a aktívnym podpredsedom je Ján Illés, ktorý vykonáva všetko pre prospech slovenského zboru. Jozef Bogár zas znamená „dobré pozadie“, nakoľko ešte pracuje a pomáha „iba“ pri príprave jednotlivých podujatí.
Slovenská samospráva sa usiluje organizovať také akcie, aby ukázala slovenskému obyvateľstvu ich korene a jej prvoradým cieľom je zapojiť do aktivít všetky generácie žijúce v okolí tohto veľkého mesta. Má na to aj dostatočné finančné prostriedky, lebo mesto jej je nápomocné vo všetkom. Chýbajú iba ľudia a v poslednom čase narúšajú jej činnosť menšie roztržky medzi aktivistami. Je to ľudská vlastnosť, že chceme, aby každý vedel, čo všetko sme odviedli v záujme efektívnej práce, ale na druhej strane zas spoločenská funkcia nemôže byť na úkor našich medziľudských vzťahov.
Eva Patayová Fábiánová
Slovenský ples v Tárnoku
Slovenská samospráva v Tárnoku usporiadala koncom októbra už tradičný októbrový Slovenský ples. Prítomných približne 130 Tárnočanov v mene organizátorov privítali predseda slovenského voleného zboru Ján Lepňák po maďarsky a podpredsedníčka Slovenskej samosprávy v Tárnoku Anna Sümegiová po slovensky. Ján Lepňák vo svojom príhovore oznámil prítomným, že podľa plánov miestnych Slovákov založia Slovenský klub, ktorý bude fungovať v miestnom kultúrnom dome. Stretnutia sa v budúcnosti uskutočnia každý štvrťrok, prvé bude 16. novembra o 16. hodine. Ich cieľom je zachovávať tradície svojich predkov. Na prvé stretnutie prinesú čierno-biele i farebné fotografie, ktoré v budúcnosti riaditeľka kultúrneho domu Katalin Vasváriová Élőová a etnografka Andrea Muskoviczová budú archivovať. O tieto fotografie rozšíria už otvorenú rodinnú historickú výstavu, ktorá je umiestnená v kultúrnom dome. Ďalšie stretnutie bude vo februári, na ktoré členovia klubu zozbierajú fašiangové piesne.
Kultúrny program sa začal vystúpením tanečníkov a spevákov Spolku pre zachovávanie tradícií Hajtóka, po čom nasledovalo pohostenie prítomných pečenými klobásami, párkami a pivom. Do tanca hrala Tárnocká slovenská dychovka.
Andrea Szabová Mataiszová
VIII. Putovná súťaž zo slovenských dolnozemských reálií
Od 18.-21. októbra sa konala VIII. Putovná súťaž zo slovenských dolnozemských reálií, v tomto roku v rumunskom Nadlaku. Zúčastnili sa na nej gymnazisti slovenských gymnázií z Rumunska, zo Srbska a z Maďarska. Maďarsko zastupovali piati študenti zo slovenského gymnázia V Békešskej Čabe a takisto piati z budapeštianskeho slovenského gymnázia.
Vo štvrtok ráno sme sa pohli mikrobusom do Békešskej Čaby, kde nás už čakali pani riaditeľka slovenského gymnázia pani Edita Pečeňová a pani učiteľka Zuzana Benková, ktoré sprevádzali Renátu Kiszelyovú (10. trieda), Kamillu Zolvánovú (9. trieda), Miriam Bukranovú (11. trieda), Szabinu Kádárovú (11. trieda) a Réku Kovácsovú (11. trieda). Z Budapešti sme tam boli: Elizabeth Kollárová (10. trieda), Antonella Morongová (10. trieda), Richárd Rivnyák (10. trieda), Adrienn Kovácsová (11. trieda) a Dominika Szabadová (12. trieda). Sprevádzala nás pani učiteľka Katarína Kollárová. Z Békešskej Čaby sme sa po malom občerstvení v slovenskej škole vybrali spolu na cestu mikrobusom do Nadlaku. Pani Edita Pečeňová nás prekvapila s malým výletom. Zastavili sme sa v Slovenskom Komlóši pred slovenským oblastným domom, kde nás veľmi milo privítala pani Zuzana Lauková, riaditeľka slovenskej školy v Slovenskom Komlóši. Zoznámili sme sa aj s pani Zuzanou Veňerčanovou, ktorá bola našou sprievodkyňou. Teta Zuzka nám ukazála tento nádherný oblastný dom a Slovenskú národnostnú zbierku v Lutherovom dome. Rozprávala nám zaujímavé veci o živote našich predkov. Čas súril, museli sme sa rozlúčiť a pokračovali sme v ceste do Nadlaku. V Nadlaku, v hosteli Nadlac, kde sme boli ubytovaní, nás už čakala a malým darčekom milo privítala pani Michaela Chrapanová. Náš hostel sa nachádzal neďaleko evanjelického kostola, ktorého zvony vyzváňajú každé ráno o štvrtej hodine na počesť Slovákov, ktorí sa tam usídlili a do Nadlaku prichádzali ráno o štvrtej. Nám to však neprekážalo, bolo to čarovné.
Na druhý deň v piatok po raňajkách, sme sa zúčastnili na otváraní „Dňa školy” na námestí pred budovou nadlackého lýcea. Potom prvý podpredseda Zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku a podpredseda Svetového združenia Slovákov pán Pavel Hlásnik slávnostne otvoril VIII. Putovnú súťaž zo slovenských dolnozemských reálií v sídle DZSČR (Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku). Členovia poroty boli: predsedníčka občianskeho združenia „Dotyk ľudkosti” a zároveň predsedníčka poroty pani Katarína Hrkľová, pani Ľudmila Šomráková za Rumunsko, pani Anamaria Boldocka Grbic za Srbsko a pani Edita Pečeňová za Maďarsko. Prezentácie sme prednášali v troch sekciách, poradie sme si vyžrebovali. Na tejto súťaži sa zúčastnilo 38 žiakov z Rumunska, zo Srbska a z Maďarska. Niektorí prednášali v skupinách, spolu sa predstavilo 24 prác. Najobľúbenejšou tematikou bol folklór, ale medzi prezentáciami boli aj práce z oblasti náboženstva a médií. Veľmi sme sa potešili, že nám prišla držať palce aj naša pani učiteľka matematiky pani Vlastislava Verešová, ktorá pochádza z Nadlaku. Po súťaži sme išli na divadelné predstavenie slovenského nadlackého divadla.
V sobotu nás pozvali na výlet do Temešváru, kde sme si prezreli skanzen s rumunskými, slovenskými, nemeckými a maďarskými oblastnými domami. Súčasťou exkurzie bola aj návšteva zoologickej záhrady. Všetkým sa najviac páčili medvede. Potom sme išli na hlavné námestie Temešváru. Na prechádzke po námestí sme obdivovali Národné divadlo a katedrálu mesta. Po výlete bol slávnostný záver a vyhodnotenie VIII. Putovnej súťaže zo slovenských dolnozemských reálií v sídle DZSČR. V slávnostnom záverečnom programe sa nám prihovorili členovia poroty a Pavel Hlásnik, predseda Vedeckej spoločnosti Ivana Krasku a slovenský básnik Ivan Miroslav Ambruš a viceprimátor mesta Nadlak Dušan Šomrák. Pochválili naše práce a zaželali nám veľa šťastia a úspechov v ďalšej vedecko-výskumnej činnosti. Slávnostnú večeru sme mali v slovenskej reštaurácií Koliba. Pomaly sa blížil koniec nášho pobytu. Cítili sme sa tam veľmi dobre a ďakujeme Nadlačanom, že sa tak milo o nás starali.
V nedeľu po raňajkách sme sa vrátili domov s novými skúsenosťami a zážitkami zo slovenského Nadlaku v Rumunsku.
Adrienn Kovácsová, štipendistka
Župná recitačná a vedomostná súťaž v Tardoši
Základná škola Lajosa Feketeho v Tardoši zorganizovala 8. novembra župnú recitačnú a jazykovú súťaž. Prihlásili sa na ňu deti z ôsmich národnostných škôl Komárňansko-Ostrihomskej župy.
Na recitačnej súťaži sa zúčastnilo 23 detí nižšieho stupňa, kým 31 žiakov vyšších ročníkov si zmeralo sily vo vedomostnej súťaži, ktorá mala niekoľko častí. Najprv mali za úlohu opísať obrázok, potom porozumieť textu. V tretej časti, venovanej slovenskej vzdelanosti, rozprávali o významných dňoch v roku, kým v štvrtej, vlastivednej mali ukázať svoje vedomosti o Slovákoch v Maďarsku.
Vyhodnotenie oboch súťaží sa uskutočnilo ešte v ten istý deň. Čakanie na výsledky vyplnili naši pedagógovia tvorivým programom pre deti, ktoré zhotovovali malé darčeky či ozdoby na ceruzky.
Pre riaditeľov a pedagógov národnostných škôl sme medzitým zorganizovali schôdzu na tému: budúcnosť národnostných škôl. Na stretnutí sa zúčastnili aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Masďarsku (CSSM) Ján Fuzik, predsedníčka národnostnej samosprávy v Kétšoproni Etelka Ribová, školská referentka CSSM Erika Lázárová a vedúci Národnostného oddelenia Ministerstva národných zdrojov Štefan Kraslán.
Na vyhodnotení výsledkov súťaže sme odovzdali okrem cien pre prvých troch aj zvláštne ocenenia. Odmenou pre deti boli knihy.
Výskedky
Recitačná súťaž:
I. kategória (1.-2.ročník): 1. Kíra Bábová, Čív, 2. Gergő Varga, Annavölgy, 3. Peter Dávid Basa, Tatabáňa
II. kategória (3.-4. ročník): 1. Ákos Csuport, Kestúc, 2. Mátyás Egri, Síleš, 3. Renáta Mésárošová, Tardoš
Zvláštne ceny: Lili Binderová, Annavölgy, Vanda Vargová, Annavölgy, Alexandra Deliová, Annavölgy
Jazyková súťaž:
5. ročník: 1. Gábor Sárközi, Tardoš, 2. Borbála Vargová, Tardoš, 3. Sára Dékányová, Annavölgy
6. ročník: 1. Boglárka Kissová, Tardoš, 2. Panna Findtová, Čív, 3. Vivien Hüseová, Annavölgy
7. ročník: 1. Júlia Vargová, Tardoš, 2. Milán Seres, Moďoróš, 3. Adam Tóth, Tardoš a Dominika Knábová, Čív
8. ročník: 1. Edina Kissová, Tardoš, 2. Laura Sekková, Tardoš a Gábor Salánki, Kestúc, 3. Kitti Zimanová, Moďoróš
Erika Kissová
Na Martina v Santove
V podpilíšskom Santove oživili prvýkrát ľudové zvyky na Martina pred dvoma rokmi. Dnes je toto podujatie obľúbené medzi deťmi i dospelými. Žiaci Základnej školy v Santove sa popoludní zišli na dvore kultúrneho domu, aby pripravili pekné lampióny. Pri práci si spievali spolu s učiteľkou materskej školy Teréziou Motikovou známe piesne, riekanky a povedačky o husiach. Kto bol hotový s lampiónom, mohol sa zúčastniť na súťaži v kreslení o najkrajšiu hus. Organizátori ponúkali na zohriatie horúci čaj a chlieb s husacou masťou, dospelým aj varené víno.
Po práci nasledovala zábava. Na dvore kultúrneho domu ich čakali živé husy, ktorým mohli zaspievať. V tomto roku pripravili organizátori program aj pre dospelých, výstavu obrazov Judit Szerdahelyiovej. Pred jej otvorením vystúpili členovia kapely APPA Bernadett Istenesová a Attila Huber, ktorí zahrali nielen vlastné skladby, ale aj známe melódie. Výstavu J. Szerdahelyiovej otvorila starostka Santova Eva Csicsmancaiová. Ako povedala vo svojom príhovore, pri organizovaní výstavy sa im maliarka zdôverila, že jej ars poeticou sú slová sochára Augusta Rodina, ktorý za základ svojej umeleckej činnosti pokladal prírodu: z nej stále vychádzal a zostal jej verný až do smrti.
Maliarka pochádza z Bukových hôr a medzi jej predkami nachádzame tiež Slovákov. Avšak do Santova ju nepritiahli obyvatelia, ale jeho okolie, ktoré jej učarilo. Ako nám prezradila, prírodné krásy pilíšskych vrchov ju inšpirujú. Maľbou sa zaoberá už viac rokov, keďže aj jej otec je uznávaný umelec. Prvú výstavu mala v roku 1983. Nemá obľúbenú tému ani techniku, lebo ako hovorí, počas vyučovania kreslenia na Strednej umeleckej škole v XII. obvode Budapešti sa stretáva so všetkými motívmi a technikami. Najradšej však maľuje prírodu.
Kto bol sv. Martin?
Doposiaľ nie je známe, kedy sa 11. novembra oslavovaný sv. Martin z Tours narodil, no bolo to údajne v roku 316 v Savarii (dnes Szombathely). Na prianie svojho otca sa stal dôstojníkom rímskeho jazdectva v Galícii. Jeden mrazivý večer sa však jeho život zmenil, keď sa podelil so žobrákom o svoj plášť, ktorý rozťal mečom. V noci sa mu potom zjavil Kristus odetý v darovanej polovici plášťa. Martin opustil armádu, nechal sa pokrstiť a stal sa pustovníkom. Skromný, múdry a vážený Martin bol v roku 371 vysvätený za biskupa v Tours a diecézu doviedol k nebývalému rozmachu. Legenda hovorí, že keď sa Martin dozvedel, že sa má stať biskupom, utiekol sa schovať kdesi na kláštornom hospodárstve. Lenže husi ho hlasným gagotom prezradili. Ľudia ho potom násilím vytiahli z úkrytu. A tak napokon Martin pochopil, že je to Božia vôľa, aby sa stal biskupom, a tak sa už nevzpieral. Martina nazývali biskupom chudobných a keď zomrel, na jeho pohrebe 11. novembra sa zišli davy ľudí, medzi nimi asi dvetisíc mníchov. Je patrónom okrem iného aj vojakov, jazdcov, kováčov, tkáčov, krajčírov, vinárov, pastierov, hostinských, cestujúcich, chudákov a žobrákov, zajatcov, abstinentov, domácich zvierat a husí.
Po zotmení sa pohol lampiónový sprievod so spevom sprevádzaným muzikantmi po uliciach dediny ku škole. Po príchode do kultúrneho domu účastníkov zase čakal chlieb z husacou masťou a horúci čaj, dospelých varené víno, ktoré ich zohrialo v tento pekný novembrový večer.
(ef)
Slovenský deň na maďarskej základnej škole
Slovenký inštitút zorganizoval 15. novembra Slovenský deň na Základnej škole Gyulu Krúdyho v Budapešti. Žiaci školy spoznávali Slovensko a jeho kultúru prostredníctvom animovaných slovenských rozprávkových filmov, učili sa slovenské ľudové piesne, absolvovali vedomostné kvízy o Slovensku, ktoré boli rozdelené na mladšie a staršie vekové kategórie od 6-10 rokov a od 10-14 rokov, realizovali informačné nástenky o slovenských mestách, ktoré si dobrovoľne vybrali a prezentovali ich navzájom v skupinách. Slovenský inštitút poskytol škole aj mapu Slovenska, zástavu a ďalšie podkladové materiály, ktoré boli použité na prezentáciu Slovenska.
Na záver sa predstavili žiaci slovenskej školy v Budapešti, členovia Folklórneho spolku Lipa so slovenskými ľudovými tancami.
(sib)
Večierka v Čabačude
Slovenská samospráva v Čabačude a Spolok čabačudských Slovákov usporiadali 17. novembra v miestnom kultúrnom dome už tradičnú Večierku. Pedagogičky miestnej základnej školy privítali prítomných, medzi nimi podpredsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku Annu Szigetiovú Szántaiovú, starostu obce Jozefa Molnára, notárku Zuzanu Kasíkovú Csíkovú, evanjelického farára Pavla Lánga, zástupcu riaditeľky základnej školy Michala Plesovszkého a delegácie z Kétšoproňu, Kondorošu, Čorvášu, Poľného Berinčoku, Kardošu a Irminčoku.
V kultúrnom programe vystúpili deti miestnej materskej školy so slovenskými a maďarskými básničkami, riekankami a piesňami. Po nich javisko obsadila miestna citarová skupina pod vedením Emeše Hajdúovej Hruškovej. Žiaci miestnej základnej školy predniesli slovenské i maďarské tance a básne slovenských autorov žijúcich v Maďarsku. V kultúrnom programe ďalej vystúpili pávie krúžky z Kondorošu, Poľného Berinčoku, Kétšoproňu a Čabačudu. Speváci potešili divákov peknými slovenskými a maďarskými ľudovými piesňami.
Tradičná večierka vyvrcholila pohostením a zábavou do skorého rána, do tanca hral na syntetizátore muzikant z Čabačudu József Major.
Andrea Szabová Mataiszová
Zasadali výbory CSSM
Pred riadnym zasadaním Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (VZ CSSM), ktoré sa uskutoční 28. novembra, sa v budapeštianskom sídle nášho najvyššieho voleného zboru uskutočnili rokovania jednotlivých výborov.
Ich úlohou bolo zaujať stanovisko k aktuálnym otázkam, aby ich mohli predložiť VZ. Všetky výbory mali aj spoločné rokovacie body. Jedným z nich bola modifikácia rozpočtu CSSM a jej inštitúcií na rok 2012. Tento návrh jednohlasne schválili všetky výbory. Okrem toho pripomienkovali a schválili navrhovanú koncepciu rozpočtu CSSM a jej inštitúcií na rok 2013 a modifikáciu štatútu CSSM.
Náboženský a Mládežnícky výbor
Ako nás informoval predseda Náboženského výboru Tibor Mótyán, na zasadnutí prerokovali aktuálne programy usporiadané ich zborom, napríklad pietna spomienka pri buste Samuela Tešedíka, ktorá sa uskutočnila v posledný októbrový deň v Budapešti. Výbor má ešte pred sebou adventné stretnutie detí, ktoré sa uskutoční začiatkom decembra v Slovenskom inštitúte. Okrem toho prerokovali aj pracovný plán Náboženského výboru na rok 2013.
Na zasadnutí Mládežníckeho výboru figuroval hlavne komiks o sťahovaní Slovákov na Dolnú zem, ktorý výbor pripravuje spolu s Organizáciou slovenskej mládeže v Maďarsku. Tento náučný projekt zrealizujú do konca tohto roka. Ako uviedol predseda výboru Zoltán Szabó, v súčasnosti je projekt tesne pred záverom. Na zasadnutí zboru prerokovali aj programy uskutočnené výborom, napríklad Dolnozemský pohár a Slovenskú mládežnícku akadémiu začiatkom novembra v Békešskej Čabe. Budúci rok chcú členovia „najmladšieho“ výboru naďalej spolupracovať s odbornou spoločenskou organizáciou a pokračovať v načatom projekte.
(ef)
Výchovno-vzdelávací výbor
Členovia Výchovno-vzdelávacieho výboru CSSM rokovali 19. novembra v sídle CSSM. Po úvodných slovách predsedu výboru Michala Lásika prítomní schválili program rokovania, ktorý pozostával z trinástich bodov. - Na programe boli pracovné plány Výchovno-vzdelávacieho výboru a Slovenského pedagogického metodického centra, ktoré boli výborom schválené. Modifikácie zakladajúcich listín v školách prevádzkovaných CSSM a štatútu CSSM mali technický charakter. Zmenila sa iba slovenská verzia pomenovania zriaďovateľa, vypustil sa opis procesu zmeny prevádzkovateľa, nastala zmena pomenovania (napr. žiacky domov sa zmení na kolégium). Výbor navrhol Valnému zhromaždeniu schváliť tieto návrhy, ako i koncepcie rozpočtu CSSM a jej inštitúcií na rok 2013. Koncepcia prevádzkovania škôl je založená na predpoklade, že spôsob financovania normatívy nebude zmenený. Táto otázka však nie je vyjasnená. Výbor ďalej navrhuje schváliť modifikáciu rozpočtu 2012, ktorá odzrkadľuje finančnú bilanciu po zabudovaní získaných finančných prostriedkov. Členovia výboru ďalej prerokovali žiadosť riaditeľky budapeštianskej slovenskej školy o prevzatie jej prevádzkovania. Výbor navrhuje Valnému zhromaždeniu prerokovať túto otázku a po škole v Slovenskom Komlóši, aj v prípade tejto inštitúcie predložiť žiadosť Ministerstvu ľudských zdrojov o jej prevzatie od septembra 2013. Naliehavou otázkou je štátom plánované oddelenie materských škôl, ktoré zostanú v prevádzke miestnych samospráv, od škôl, ktoré bude prevádzkovať štát. CSSM iniciovala zmenu nariadenia v tom zmysle, aby v prípade národnostných inštitúcií, ktoré plánuje prevziať, k takémuto rozdeleniu nedošlo. Výbor zdôraznil požiadavku, aby v dokumentoch a žiadostiach podaných vo veci národnostnej výchovy bol zdôraznený nepovinný charakter odpovede a uvádzania údaju o národnostnej príslušnosti. O zasadaní výboru informoval predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Michal Lásik.
(aszm)
Zasadala aj Dozorná rada s. r. o. Legatum
V rámci príprav posledného tohoročného zasadnutia VZ CSSM sa uskutočnilo 13. novembra v sídle CSSM zasadnutie Dozornej rady s. r. o. Legatum.
Na dennom poriadku mali iba jeden bod, a to prerokovanie obchodného plánu Neziskovej verejnoprospešnej s.r.o. Legatum na rok 2013. na zasadnutí sa nemohla zúčastniť predsedníčka dozornej rady Helena Čičeľová, ale zasadnutie bolo uznášaniaschopné. Ako nás informoval výkonný riaditeľ spoločnosti Juraj Ando, počas rokovania členovia dozornej rady skonštatovali, že spoločnosť v nastávajúcom roku bude disponovať s takým istým rozpočtom ako tento rok, ktoré využije na naplnenie svojich cieľov, ako je vydávanie týždenníka Slovákov v Maďarsku Ľudových novín, zabezpečenie prevádzkovania a spravovania slovenských národopisných zbierok v Maďarsku takým spôsobom, aby to zodpovedalo najmodernejším odborným výzvam doby, ako aj turistickým nárokom a vydávanie publikácií pre Slovákov v Maďarsku. Zároveň J. Ando informoval, že obnovený Náš kalendár dostanú do rúk poslanci valného zhromaždenia na poslednom tohoročnom zasadnutí a týždenník je tiež pred modernizáciou.