V polovici novembra navštívil nový veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Juraj Migaš v spoločnosti radcu Milana Kurucza podpilíšsku obec Mlynky, kde sa stretol s tamojšími aktivistami, ale aj s predstaviteľmi Slovákov z okolitých osád.
Vzácneho hosťa najprv privítala malá delegácia hostiteľskej obce na čele so starostom Jozefom Havelkom. Po úvodných slovách nasledovala krátka, ale o to obsažnejšia diskusia, v ktorej sa Mlynčania nehanbili vysloviť svoje nároky. Medzi nimi na prvom mieste stála možnosť prijímania televízneho signálu z materskej krajiny. Je to paradoxné, ale obyvatelia podpilíšskych obcí, ktorí bývajú najbližšie k našej materskej krajine, nemôžu sledovať slovenské programy šírené tradičným spôsobom, lebo starý plešatý Pilíš zatieňuje príjem. Keď sa to vzácny hosť dopočul, prisľúbil, že do konca mesiaca zabezpečí dekódovací prístroj, pomocou ktorého budú môcť prijímať slovenské programy cez satelit na miestnej káblovej sieti.
Potom sa delegácia presunula do miestnej základnej školy, kde riaditeľka inštitúcie Katarína Sziveková informovala J. Migaša o aktivitách a problémoch inštitúcie. Pán veľvyslanec odovzdal škole drobné darčeky a pozval jednu triedu na návštevu do svojho budapeštianskeho sídla. Potom sa zúčastnil ukážkovej hodiny s prvákmi, kde si sadol medzi deti, s ktorými si celkom dobre rozumel. V rámci hodiny odznel aj kultúrny program s recitáciami a piesňami školákov. Ďalšou inštitúciou, ktorú hostia navštívili, bola materská škola, kde ich vedúca škôlky Katarína Bodová sprevádzala medzi spiacimi maličkými. J. Migaš prisľúbil pre škôlkárov knižky a učebné pomôcky.
Poobede sa J. Migaš stretol s predstaviteľmi okolitých slovenských osád - s členmi Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov. Stretnutia sa v peknom počte zúčastnili starostovia, predsedovia a členovia miestnych slovenských volených zborov, ako i inštitúcií Slovákmi obývaných lokalít regiónu. Pán veľvyslanec tak skutočne „z prvej ruky“ prevzal balíček prianí, želaní, očakávaní, ale aj drobných suvenírov charakterizujúcich jednotlivé osady, ktoré občas napoly žartovne, napoly aj vážne, v každom prípade však zdravo rivalizujú medzi sebou - našťastie, aj pokiaľ ide o udržiavanie kultúrneho dedičstva našich predkov. Vrch Pilíš, jeden z najznámejších symbolov našej Slovače, no a najmä naši vôbec nie kvôli protokolu srdeční, vždy veselí a pohostinní Pilíšania očividne očarili vzácneho hosťa. Oficiálne aj oveľa menej oficiálne, bez zbytočných formalít sa rad-radom s ním podelili o svoje radosti a starosti, sústrediac sa pritom v prvom rade predsa len na preukázanie všestrannej činnosti vykonávanej v prospech našej národnosti predovšetkým v oblasti kultúry a školstva. J. Migaš vyzdvihol význam a potrebu ďalšieho rozvíjania priateľských stykov medzi obcami u nás a v našej materskej krajine, vrátane spolupráce nielen v kultúrnej, ale aj v hospodárskej oblasti. Na margo vzťahov MR a SR, resp. Maďarov a Slovákov poznamenal, že občasné nedorozumenia vyplývajú najmä z toho, že napriek spoločnej minulosti málo sa navzájom poznáme. Pán veľvyslanec po spoločnom speve s členmi mlynského Pávieho krúžku sa s Pilíšanmi rozlúčil s tým, že chce byť v takpovediac dennom kontakte s našimi Slovákmi a v najbližších mesiacoch, najneskôr však do roka by chcel navštíviť všetky naše Slovákmi obývané mestá a obce.
(ef-fu)
Po trojročnej bádateľskej činnosti odhalila Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti v cintoríne na Fiumejskej ulici na hrobe Jána Nepomuka Bobulu nový náhrobný pomník. Významný slovenský staviteľ sa zaslúžil o také budapeštianske budovy, ako je napríklad Bobulov palác na Andrássyho triede, na ktorý umiestnili pred rokom, pri príležitosti 100. výročia úmrtia J. N. Bobulu, pamätnú tabuľu.
V druhú novembrovú nedeľu počasie nežičilo budapeštianskym programom pod holým nebom. Celý deň pršalo - raz miernejšie, raz silnejšie. Napriek tomu sa na Kerepešskom cintoríne zišlo pomerne veľa ľudí, ktorí si pripomenuli 101. výročie úmrtia J. N. Bobulu. Na pietnej slávnosti spieval zbor Ozvena a náhrobný kameň požehnal kaplán vdp. Ladislav Kiss-Malý. Podujatia sa zúčastnila aj zástupkyňa riaditeľa Domu zahraničných Slovákov Mária Katarína Hrkľová, ktorá sa v Budapešti zastavila cestou do rumunského Nadlaku, aby vzdala hold významnému staviteľovi. Do Budapešti zavítala aj sedemčlenná delegácia z Dovalova - rodiska J. N. Bobulu. Účastníci pietneho aktu sa po položení vencov presunuli do konferenčnej sály cintorína, kde sa konalo agapé a kde odzneli príhovory, ktoré kvôli počasiu nemohli odznieť pri hrobe.
Ako nám prezradil predseda terezínskej slovenskej samosprávy Ladislav Petro, pri hľadaní významných osobností slovenského pôvodu, ktoré pôsobili v Budapešti, sa stretli s menom biskupa Daniela Bacháta a staviteľa J. N. Bobulu. Potom, ako umiestnili pamätnú tabuľu na stenu paláca v centre Budapešti, začali hľadať hrob slovenského architekta. S pomocou pohrebného ústavu na Fiumejskej ulici L. Petro našiel hrob Jána Bobulu. Keď zistil, že náhrobný kameň je v dezolátnom stave, spolu s poslancami terezínskej slovenskej samosprávy sa rozhodli, že dajú zhotoviť nový. Tento plán bol finančne náročný - výdavky činili 350 tisíc forintov, teda potrebovali pomoc. Na obnovenie miesta posledného odpočinku J. N. Bobulu finančne prispeli Celoštátna slovenská samospráva, Úrad pre národné a etnické menšiny, Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti, Slovenský inštitút, Spevácky zbor Ozvena, Kultúrna nadácia VI. obvodu TERMA, Mestský úrad v Liptovskom Hrádku a Pohrebný ústav v cintoríne na Fiumejskej ulici.
Čo sa týka samotného náhrobného kameňa, vyrobený je z mramoru, ktorý pochádza zo začiatku storočia. Vytesal ho reštaurátor cintorína Árpád Kovács.
Riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Resutík vo svojom prejave zdôraznil, že je dobré, keď sa poctia osobnosti, ktoré šíria dobrú správu svojho rodu a môžu byť príkladom pre spolunažívanie. Ako povedal, J. N. Bobula, tento všestranne nadaný človek, bol príkladom toho, že materiálne bohatstvo má zmysel iba vtedy, keď ho sprevádza bohatý duch.
Ako povedal L. Petro, je možné, že hrob J. N. Bobulu sa stane miestom stretnutí budapeštianskych Slovákov, a to nielen v čase Dušičiek, ale aj v iné dni roka. Veď životné dielo tohto slovenského architekta na vysokej úrovni reprezentuje podiel Slovákov na výstavbe niekdajšieho spoločného štátu a hlavného mesta Uhorska.
(ef)
Úrad pre národné a etnické menšiny usporiadal v polovici novembra tlačovú konferenciu, na ktorej predstavili dve najnovšie publikácie - Krstné mená národnostných a etnických menšín a Nemecké krstné mená. Pre minority žijúce v Maďarsku mimoriadne dôležité knihy predstavili štátny tajomník Vilmos Szabó, predseda Úradu pre národné a etnické menšiny Antal Heizer, predseda Celoštátnej nemeckej samosprávy Ottó Heinek a riaditeľ vydavateľstva Sprinter Sándor Radván.
Modifikácia zákona o rodnom liste, o uzavretí manželstva a o používaní mien z roku 2002 priniesla podstatné zmeny vo vedení matrík a výbere mien. V súlade s tým príslušníci menšín majú možnosť vybrať si mená pre svoje deti z registra krstných mien, zostaveného podľa historických a kultúrnych tradícií. Zoznamy mien boli zostavené po harmonizácii s celoštátnymi menšinovými samosprávami, ktoré poskytli svoje zoznamy krstných mien. Po schválení postúpili registre oddeleniu matriky ministerstva vnútra, kde zostavili dvojjazyčný rodný list, ktorý jednotlivé menšiny preložili do svojho jazyka. Ministerstvo vnútra MR vypracovalo špeciálny program, pomocou ktorého matrikár môže vyplniť národnostný rodný list. Zabezpečenie informatickej bázy a tréning matrikárov bude úlohou ministerstva vnútra.
Vlani v lete sa skontaktovali ministerstvo vnútra, predsedovia celoštátnych národnostných samospráv a Úrad pre národnostné a etnické menšiny. Úrad aj finančne podporil odborné práce, zabezpečoval koordináciu medzi ministerstvom a národnosťami. Jedenásť menšín odovzdalo svoje zoznamy načas, Rómovia v lete tohto roku. Nemci na jar vydali vlastný zoznam krstných mien. Publikácia Krstné mená národnostných a etnických menšín vyšla vo Vydavateľstve Sprinter. Na základe týchto dvoch publikácií občan patriaci k národnostnej menšine má možnosť vybrať pre svoje dieťa meno zo zoznamu. Rodičia sa môžu rozhodnúť, či chcú dať vystaviť maďarský rodný list s fonetickým prepisom mena, alebo dvojjazyčný. Ak dieťa dostane dvojjazyčný rodný list, môže si nárokovať občiansky preukaz v národnostnom jazyku. Občania, ktorí sa teraz rozhodnú získať dvojjazyčné preukazy, si ich môžu vymeniť bezplatne. Nič nie je povinné, závisí to na osobnom rozhodnutí. V prípade, ak si rodina vyberie v zozname zatiaľ nefigurujúce meno, rozhodne o jeho zavedení celoštátna menšinová samospráva. V takom prípade je predseda povinný oznámiť rozhodnutie ministerstvu vnútra, ktoré automaticky rozšíri zoznam.
K publikácií Krstné mená národnostných a etnických menšín napísali predslov štátny tajomníci Vilmos Szabó a Tibor Pál. Predseda Úradu pre národné a etnické menšiny Antal Heizer prítomným oznámil, že úrad zakúpi spomenutú knihu vo veľkom množstve a tak bude mať možnosť poskytnúť ich národnostným samosprávam za nižšiu cenu. Publikácia má približne tisíc strán, z toho slovenské krstné mená sú na sedemdesiatich dvoch. Zostavili ich Mária Matejdesová a Sándor Tóth. Maloobchodná cena knihy je 8 999 forintov.
Andrea Szabová Mataiszová
Riaditeľ Slovenského inštitútu (SI) v Budapešti v spolupráci s Katedrou slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Petra Pázmaňa (KSJL FF UPP) v Pilíšskej Čabe vypisuje I. ročník prekladateľskej súťaže zo slovenčiny do maďarčiny pre študentov slovakistiky študujúcich na univerzitách a vysokých školách v Maďarskej republike.
Základné kritériá:
1. Súťažiť sa bude v dvoch kategóriách - poézia a próza.
2. Súťažiaci si vyberie jednu kategóriu (môže však súťažiť v obidvoch) a preloží priložený povinný text (básne P. Bilého, P. Macsovszkého a E. Grocha alebo prózu Ballu - stačí úvod poviedky s. 5-7). Literárne diela si možno zaobstarať v Slovenskom inštitúte.
3. V druhej časti sa budú hodnotiť preklady textov, ktoré si súťažiaci vyberú sami (tri básne alebo próza v rozsahu max. 3 normostrany, môže byť aj úryvok).
4. Súťaž je anonymná, preklady netreba podpisovať, ale iba označiť heslom, ktoré spolu s menom treba pripojiť k prekladom v zalepenej obálke.
5. Preklady bude hodnotiť trojčlenná porota.
6. Vyhodnotenie súťaže a odovzdávanie cien sa bude konať v Slovenskom inštitúte (aprílový alebo májový termín ešte spresníme). Súčasťou podujatia bude aj seminár o súčasnej slovenskej literatúre a stretnutie so slovenskými spisovateľmi.
7. Preklady posielajte do 28. 2. 2005 na adresu: Szlovák Intézet, 1088 Budapest Rákóczi út 15. a pripíšte - Prekladateľská súťaž. Ďalšie informácie aj na adrese:
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
Milan Resutík, riaditeľ SI
Peter Káša, lektor slov. jazyka KSJL FF UPP
„Starý otec dlátom kresal chodníky včerajška. Mal premyslený každý úder. Keď už nevládal, do tajov syna zaúčal. Šetri dláto, chodníkov treba veľa. Syn kresal, na otca nedbal... Deťom labyrint zanechal a dláto,“ touto svojou básňou sa predstavil slovenský básnik, publicista a redaktor Ervín Nagy z Bratislavy na stretnutí, ktoré usporiadali. Slovenská samospráva V. obvodu Budapešti 12. novembra v Dome menšín. Hosťa privítala predsedníčka zboru Karola Klauszová. Stretnutie s básnikom iniciovala Čabianka žijúca v V. obvode, dr. Helena Oláhová, ktorej sa zhodou okolností v najťažšej etape života dostala do rúk zbierka Ervína Nagya Hniezdo pre slnko. Vyznala sa, že z týchto básní čerpala počas svojej ťažkej choroby životnú silu, chuť do života a bez akéhokoľvek preháňania, tieto básne ju zachránili. Natoľko sa jej zapáčili, že niekoľko z nich preložila do maďarčiny.
- Som veľmi rád, že som prijal milé pozvanie slovenskej samosprávy a že vidím pred sebou toľko ľudí. Každý, kto si namýšľa, že je rýdzi svojím pôvodom v tejto časti Európy, sa mýli. Aj ja mám rôzne korene, čo len prospelo k vývoju mojej osobnosti a povolaniu. Som novinár, redaktor, pracoval som v rozhlase a televízii vyše dvadsať rokov a prešiel som rôznymi funkciami. Po spoločenských zmenách som začal vydávať prvý československý programový časopis TELE plus, ktorý bol originálny tým, že je dvojtýždenník pre tri generácie a okrem televíznych a rozhlasových programov obsahuje hry, humor a horoskopy. Štyri zložky časopisu vyjadrujú rôznorodosť a poskytujú popri zábave aj kus vzdelania na 52 stranách.
Prečo som vlastne začal písať básne? Chcel som prezentovať aj svoju subjektívnu sféru, svoje pocity, ale zároveň pre tvorcu je to aj jazyková hra, veď môže zasiahnuť do hĺbky jazyka. Zbierka Hniezdo pre slnko je mojou druhou zbierkou a básne som rozdelil do troch logických celkov. V poslednej časti je zaradená báseň mojej dcéry Reginy pod názvom Ja. Kniha je ilustrovaná vybranými grafickými listami poprednej slovenskej výtvarníčky Nade Rappensbergerovej-Jankovičovej z cyklu Príbehy nočné grafickou technikou škrabanej litografie a vyšla vo Vydavateľstve Er spol., s.r.o., v Bratislave. Dúfam, že moje básne vás obohatia, ako aj toto dnešné podujatie, lebo aj vy ste mňa a moju manželku potešili svojím záujmom v tomto rodinnom kruhu.
Potom odzneli básne Ervína Nagya v podaní herečky Denisy Dérovej a zaslúžilého umelca, laureáta Jászaiovej ceny Mátyása Dráfiho.
Po vydarenom stretnutí s básnikom Ervínom Nagyom sa konal verejný náčuv Slovenskej samosprávy V. obvodu Budapešti. Členovia zboru na čele s K. Klauszovou referovali o bohatej a pestrej činnosti. Vyzdvihli prospešnú spoluprácu s Celoštátnou slovenskou samosprávou, Slovenskou samosprávou Budapešti a Slovenskou samosprávou XII. obvodu.
(if)
Dňa 6. novembra oslavovali štvrťstoročnicu materskej školy v Tardoši. V skorých popoludňajších hodinách sa v miestnom kultúrnom dome zišli početní pozvaní hostia, rodičia a starí rodiča škôlkárov, občania, ktorým tieto oslavy pripomínajú bezstarostné roky, strávené v tejto budove.
V skutočnosti má 25 rokov len nová budova škôlky, veď inštitúcia má viac ako 60-ročnú minulosť. V rokoch 1940 - 1965 pôsobila materská škola v budove starej školy pri kostole, a to len v letnej sezóne, keď boli poľnohospodárske práce. O detičky sa starali tri "vychovávateľky" za veľmi ťažkých podmienok. Obedy im varili v susednom rodinnom dome, príbor a taniere si deti nosili z domu. Olejovú dlážku pokryli slamou, na ktorej popoludní spali.
V 60. rokoch, keď v obci vzniklo poľnohospodárske a stavebné družstvo, začalo pracovať čoraz viac žien. Vtedy sa začalo uvažovať o potrebe založenia škôlky, v ktorej by sa starali o detičky po celý rok. Takto roku 1965 začala pôsobiť materská škola v rodinnom dome, ktorý pre dedinu zakúpili tu pôsobiace družstvá a kameňolom. Navštevovalo ju 50 detí a na úzkej chodbe obedovalo aj 50 žiakov školy, veď škôlka mala svoju vlastnú kuchyňu.
Časom sa aj tieto priestory stali malými, veď počet detí vzrástol na 55 - 60. V roku 1979 pri príležitosti Medzinárodného roku detí postavili v Tardoši novú materskú školu, ktorej narodeniny dnes oslavujeme. Budova má 679 a dvor 4 071 štvorcových metrov. V štyroch skupinách tu vychovávali 100 detí. Do roku 1991 sem autobusom dochádzali deti zo susednej obce Vértestolna, keďže sme mali spoločný obecný úrad.
Slovenské zamestnania sú v škôlke od roku 1972. V rokoch 1971 - 1991 bola vedúcou inštitúcie Katarína Vadašová, inšpektorka slovenčiny pre materské školy Komárňansko-Ostrihomskej župy. Od r. 1991 vedie škôlku Judita Lóczkiová.
Vrúcnymi, srdečnými slovami požehnal materskú školu a jej meno "Sedmokráska" miestny kňaz dr. Jozef Kalocsi. Krstnou mamou sa stala starostka obce Mária Moravčíková, ktorá nakrátko zoznámila prítomných s obsahom rozprávky a vedúcej materskej školy odovzdala úradnú listinu s novým menom inštitúcie. Každé dieťa, ktoré teraz navštevuje škôlku, dostalo pamätný list so svojím znakom.
Predsedníčka slovenskej samosprávy Anna Crnečká darovala každej skupine veľkého plyšového medveďa a spoločenskú hru. Zástupkyňa vedúcej materskej školy Elena Šándorová v mene detí a kolektívu poďakovala bývalej vedúcej škôlky Kataríne Vadašovej za dlhoročnú prácu a Judite Lóczkiovej popriala, aby ešte dlhé roky bola na čele inštitúcie.
Potom nasledoval kultúrny program škôlkárov. Skupiny Motýľ a Lienka predniesli slovenské a maďarské veršíky, rečňovanky a hry. Skupina "Bambi" predniesla rozprávku Do pol boka odratý cap.
Po programe nasledovalo prekvapenie obecnej samosprávy - poschodová torta. Na spodnej torte mali meno všetky tri skupiny a každé dieťa svoj znak. Na hornej torte bol znak škôlky - krásna sedmokráska. Sedmokráska symbolizuje sedem výchovných hodnôt lásku detí, slobodu, otvorenosť, voľnosť, dôveru, poriadok, bezpečnosť.
Po programe sme sa presunuli do priestorov jubilujúcej škôlky, kde sme mali možnosť pozrieť si výstavu fotografií "Takíto sme boli". Odborná výstava nám pomohla nahliadnuť do spoločnej práce učiteliek a detí. Osobitnú pozornosť venovali pomôckam, ktorými si osvojujú deti slovenské veršíky, rečňovanky, hry. Na chodbe boli vystavené makety drevených hračiek drevorezbára Tibora Ivicza. Tí, ktorých zaujímal život inštitúcie, si mohli pozrieť videozáznamy
Krásne boli aj výstavy detských kresieb, násteniek a figúrok, zhotovených zo šúpolia. V každej skupine mohli deti robiť obrazy a rôzne hračky z prírodných látok, napr. orechových škrupín, mušieľ, šúpolia.
Bohatý materiál, ktorý bol zozbieraný pri tejto príležitosti, plánujeme vydať v nasledujúcej 5. zbierke o živote v Tardoši.
Anna Crnečká
Ani v Békešskej Čabe, ktorá žije v povedomí Slovače ako bašta slovenskej kultúry v Maďarsku, nie je materinský jazyk u osôb, ktoré ho používajú, v žiadnej výhode voči maďarčine, a to na ktorejkoľvek úrovni komunikácie. Toto zistenie viackrát vyplynie z dvojjazyčnej dizertačnej práce Alžbety Uhrinovej Hornokovej Používanie materinského jazyka v kruhu békeščabianskej slovenskej inteligencie - A békéscsabai szlovák értelmiség anyanyelvhasználata. Jej redaktorkou je A. Divičanová, vydavateľom Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku.
Autorka sociolingvistickou analýzou, na základe dotazníkov i bezprostredného pozorovania, opierajúc sa o rozsiahlu literatúru skúma súčasnú situáciu a dimenzie uplatňovania slovenčiny v rodine, na pracovisku, vo verejnom a každodennom živote, pričom jej zámerom je poskytnúť praktickú pomoc slovenským organizáciám a inštitúciám, ako aj príslušným vládnym orgánom pokiaľ ide o opatrenia v záujme zachovania slovenského jazyka.
V súčasnosti v Békešskej Čabe existujú tri varianty tohoto jazyka: čabianske nárečie, spisovný jazyk vzdelancov - pre ktorý sú príznačné časté hungarizmy a vplyv nárečia, archaický biblický jazyk či slovakizovaná čeština uplatňovaná v oblasti náboženského života. V čabianskej slovenčine je viacero regionálnych prvkov, ako aj archaizmov odlišných od hovorového jazyka.
Ako ukázali výsledky výskumu (vzorka reprezentuje vyše 10 % skúmanej pospolitosti), dnešní rodičia už nedokážu odovzdať materinský jazyk a kultúrne dedičstvo svojim deťom. Ani cirkev už neplní svoju niekdajšiu úlohu v zachovaní národnej identity; slovenských bohoslužieb a omší sa zúčastňuje iba 5 % veriacich slovenskej národnosti. Aj v každodennom živote je slovenčina málo frekventovaná - iba 4 % respondentov sa v tejto sfére rozpráva po slovensky.
V zajatí tejto trúchlivej reality autorka pokladá za dôležitejšie zachovať, vytvoriť a sprostredkovať hodnoty slovenskej kultúry, než dokonale ovládať slovenčinu. Ibaže do akej miery možno na tejto úrovni dosiahnuť vytváranie a navyše (v slovenčine či maďarčine) sprostredkovať autentické kultúrne hodnoty?
Prítomnosť slovenčiny je najväčšmi badateľná v školstve (41 %), po ktorom nasleduje oblasť publicistiky a vedeckej činnosti (25 %). Čabania sa občas zhovárajú po slovensky v rodinnom kruhu (14 %). Slovenčinu pravidelne používa 62 % občas 20 % respondentov. Kultúrne a iné podujatia charakterizuje dvojjazyčnosť, ktorá sa prejavuje napríklad aj v textoch pozvánok. Slovenčina je jazykom Vianoc či slovenského týždňa, maďarčina (niekedy aj slovenčina) je jazykom politických akcií a spoločenských hier. Výsledky prieskumu jednoznačne dokázali, že ani jeden z uvedených kontextov neinšpiruje komunikáciu v slovenčine a že Čabania, ako aj ostatní Slováci v Maďarsku, žijú po každej stránke v maďarskom prostredí, odlúčení od svojho materského etnika. Pozitívny posun v prospech slovenčiny je predovšetkým zásluhou tamojšieho kolektívu Slovákov, ktorého cieľom je dosiahnuť vyrovnanú symetrickú dvojjazyčnosť a prekonať súčasnú asymetrickú dvojjazyčnosť.
x
Na predošlú prácu nadväzuje ďalšia publikácia A. Uhrinovej Hornokovej Dejiny prípravy slovenských učiteľov v Békešskej Čabe - A békéscsabai szlovák tanítóképzés története, ktorú tiež redigovala A. Divičanová a vydal VÚSM. Ide v podstate o zhrnutie poznatkov v tejto oblasti, pričom ťažiskom je súbor dokumentov a prílohy. Obsahom tejto časti sú študijné osnovy, úryvky z diplomových prác, programy vzdelávacích a doškoľovacích podujatí, fotografie a ohlasy v tlači.
Ako vieme, v Békešskej Čabe od r. 1993 prebiehalo vzdelávanie slovenských národnostných učiteľov pre prvý stupeň, ktoré však zaniklo v dôsledku integračného procesu v rámci vysokého školstva. Od r. 2003 sa toto vzdelávanie realizuje na Pedagogickej fakulte Vysokej školy Samuela Tešedíka v Sarvaši.
Ústredným problémom školenia slovenských učiteľov v Čabe bol nízky počet uchádzačov, z čoho vyplývala aj rôznorodosť jazykových a vecných znalostí. Diplomové práce absolventov možno charakterizovať ako vyhovujúce, aj keď na kvalitatívne odlišných úrovniach (v niektorých prípadoch ide o preklady z maďarčiny). Približne 80 percent používa slovenčinu vo svojej práci, pričom viacerí sa aktívne zúčastňujú národnostného diania.
Cieľom tejto publikácie, ktorá vychádza ako prvý zväzok edície VÚSM pod názvom Otázky slovenského školstva, je v neposlednom rade inšpirovať výskumy v tejto oblasti, minulosť a súčasnosť ktorej nie je v dostatočnej miere prebádaná a zmapovaná.
(kni-)
Riaditeľ Slovenského inštitútu a riaditeľ Knižného vydavateľstva Magvető zorganizovali 10. novembra 2004 prezentáciu knihy Pavla Závadu (1954) pod názvom Potomstvo fotografa. Početných záujemcov v preplnenej divadelnej sále Slovenského inštitútu pozdravil riaditeľ Milan Resutík, ktorý aj moderoval program. Knihu Potomstvo fotografa priblížil prítomným predseda Slovenského PEN klubu Anton Hykisch, ktorý ako spisovateľ vyzdvihol tri dôležité momenty. Autorom knihy je spisovateľ Pavol Závada, ktorý má slovenský pôvod a ktorého okúzlila minulosť. Ako spisovateľ sa teší, že sa zrodil ďalší román P. Závadu, ktorý bude preložený aj do slovenského jazyka. Román P. Závadu predstavil a s autorom sa zhováral riaditeľ vydavateľstva Sándor Radnóti, ktorý o. i. povedal:
- Dve generácie mŕtvych a ich potomkov, rodín a priateľstiev, ideí a lások. Závadov román sa začína žánrovým obrazom fotografa Buchbindera z roku 1942 a zahrnuje päťdesiat rokov z minulého storočia. Po Jadviginom vankúšiku a Milote je to tretia časť trilógie, skupinového záberu o historickej dobe, ktorá sa v „ateliéri“ autora rozvetvuje a následne spája v osobnú fikciu, v paralelné životné príbehy. Táto kniha je školou predstáv a mylných predstáv, verejných a osobných hriechov, malých a veľkých klamstiev. Strháva so sebou ako podaktoré pomalé krútňavy, a keď sa nakoniec vymaníme z hĺbky, viditeľnejšou sa stáva táto naša spoločná, ťažká vec - nazvime ju národnou minulosťou -, minulosťou slovenských, židovských a maďarských Maďarov, nás všetkých, ktorí si tento príbeh ako narátori, bezmenní známi rozpovieme. My sme potomstvo fotografa, - povedal na záver S. Radnóti.
Záverom prezentácie knihy odzneli úryvky z románu v prednese herečky Judity Balogovej a autora Pavla Závadu. Román P. Závadu Potomstvo fotografa vydalo Knižné vydavateľstvo Magvető a vytlačili ho v náklade 8089 výtlačkov v tlačiarni v Szekszárde. Obálku navrhla Katalin Haászová.
(if)
Folklórny súbor Komlóš oslávil 13. novembra 55. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti usporiadali slovenská menšinová samospráva a Osvetové stredisko J. G. Tajovského jubilejnú slávnosť. Prítomných privítala riaditeľka strediska Žofia Dohányosová. Zvlášť pozdravila konzula Slovenskej republiky Ladislava Tischlera, primátorku mesta dr. Irenu Divičanovú Szencziovú, riaditeľku Slovenského osvetového centra Katarínu Királyovú a predsedu Tanečného spolku Viharsarok Miklósa Bóra.
Slovenská tanečná skupina vznikla v Komlóši roku 1949. Členov vtedy usmerňovala Anna Medovarská, učiteľka miestnej slovenskej základnej školy, ktorá pracovala s tanečníkmi sedemnásť rokov. V prvom roku nacvičovali len české a slovenské tance. Od roku 1950 začala vedúca súboru zbierať slovenské ľudové tance a piesne v Slovenskom Komlóši a na okolí, z ktorých zostavila choreografie. R. 1958 sa pani Medovarská zúčastnila študijnej cesty a národopisného kurzu v Československu, kde sa oboznámila so slovenskými a českými tancami. Neskôr zbierala pôvodný materiál aj v Novohradskej župe. Na základe jej bohatej zbierky si komlóšski tanečníci mohli zostaviť originálny repertoár. Anne Medovarskej r. 1953 udelili vyznamenanie „Za socialistickú kultúru“. Tanečný súbor si priebežne obnovoval program. Zúčastňoval sa rôznych kultúrnych prehliadok a súťaží. Pozývali ho na slávnostné programy do okolia, ale aj do Peštianskej, Novohradskej, Boršodskej, Békešskej a Vesprémskej župy, hlavne do Slovákmi obývaných osád a miest. Tanečná skupina dostala r. 1964 vyznamenanie „Za socialistickú kultúru“. O dva roky neskôr československá televízia natočila dvojhodinový film o obci, tanečníci pri tejto príležitosti rekonštruovali a predviedli komlóšsku svadbu. Roku 1969 dostali pochvalu ministerstva kultúry za dlhoročnú činnosť. Podnikli turné po Slovensku (vystúpili v Martine, Detve, Galante), Juhoslávií (v Novom Sade, Kysáči), Rumunsku (v Nadlaku) a Nemecku (v Neunkirchene am Brand). R. 1983 opäť dostali vyznamenanie „Za socialistickú kultúru“. Po Anne Medovarskej sa ujala vedenia súboru Katarína Zsoldosová, po nej na krátky čas prevzala štafetu jej dcéra Ildika. Potom sa stali vedúcimi súboru riaditeľ osvetového strediska Michal Tejsi, Anna Ištvánová Račková, Katarína Szabová Tóthová, Ondrej Szabó a Elena Zsingorová Karaszová.
Od roku 1992 vedie súbor učiteľka slovenskej základnej školy Zuzana Lauková (na krátky čas ju vystriedal Atila Jáhn). Vedúcim skupiny dorastencov je člen békeščabianskeho tanečného súboru Balassiho Tomáš Hankó.
Tanečný súbor Komlóš vystúpil takmer v každej Slovákmi obývanej obci v Maďarsku a veľakrát sa predstavil aj v zahraničí. Samozrejme, je stálym hosťom mestských akcií. Za vynikajúcu prácu dostal r. 1996 vyznamenanie Pro urbe. Tanečníci v posledných rokoch vystúpili na početných medzinárodných festivaloch. Tak sa dostali trikrát do Turecka, dvakrát do Grécka, do Talianska a Česka. Sponzoroval ich Úrad pre národné a etnické menšiny a Celoštátna slovenská samospráva. Zúčastnili sa aj na natáčaní filmov Jadvigin vankúšik a Komlóšska svadba.
- Počas viac ako polstoročia sa v súbore vystriedalo niekoľko generácií. Z prvých tanečníkov sú už staré mamy a starí otcovia a, žiaľ, niektorí už nie sú medzi nami. Sú takí, ktorí sa môžu chváliť tým, že v súbore tancujú aj ich vnúčatá. Preto aj naďalej je naším hlavným cieľom pestovanie našich ľudových tradícií, zachovanie tancov našich predkov, aby sme ich mohli odovzdávať nasledujúcim pokoleniam, - povedala Žofia Dohányosová.
Po slovách riaditeľky osvetového strediska nasledoval pestrý program, v ktorom vystúpili aj zakladajúci členovia súboru. Na záver slávnostného večera vystúpilo na javisku päť generácií. Za prednes prekrásnych slovenských a maďarských tancov ich diváci ocenili búrlivým potleskom.
Andrea Szabová Mataiszová
Pozoruhodne dlhý je zoznam gratulantov v úvodnej časti zborníka V službách etnografie - A néprajztudomány szolgálatában, ktorý pri príležitosti 70. narodenín etnografa a folkloristu Ondreja Krupu zostavili A. Divičanová, E. Krekovičová a A. Uhrinová a spoločne vydali Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku a Ústav etnológie Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Ešte rozsiahlejšia je však jubilantova bibliografia, ktorá predstavuje výsledok jeho vedeckej činnosti zhruba v uplynulých štyroch desaťročiach: 26 knižných prác, takmer päťsto štúdií, článkov a recenzií a dve desiatky redigovaných publikácií.
Oblasť Krupovej aktivity zahrnuje široké spektrum národopisného výskumu: kalendárne obyčaje, zvyky a povery, rozprávky, pamiatkové domy, ľudový humor, detský folklór a piesne. Autor zbieral materiál pre svoje práce v 67 lokalitách v Maďarsku, v 34 ďalších na Slovensku a v Rumunsku. Etnografia z týchto a iných krajín, ktoré O. Krupa ako bádateľ navštívil, prispeli svojimi štúdiami do spomenutého zborníka. Súbor týchto príspevkov podobne charakterizuje široký tematický záber od interetnických vzťahov cez duchovnú kultúru, literatúru a folklór až po históriu a jazyk. Zo štúdie P. Slavkovského o slovenských minoritách v strednej Európe sa môžeme dozvedieť, že Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Maďarsku (1996, na príprave ktorého sa podieľal aj O. Krupa) inicioval obdobné výskumy v ďalších štátoch, a to v Poľsku, Rumunsku, Chorvátsku, Juhoslávii a na Ukrajine. Získaný materiál bol spracovaný v publikáciách: Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Rumunsku, Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Juhoslávii, Ľudová kultúra Slovákov v Chorvátsku, pričom štvrtý zväzok tejto série (Slováci v Poľsku) je v tlači.
Vo všeobecnosti málo známe fakty prináša štúdia L. K. Vakhminovej o poľskej národnosti na Ukrajine. Ešte v roku 1928 tam pôsobilo 3 800 (!) poľských škôl a 500 menšinových organizácií; v tridsiatych rokoch, v období vrcholiaceho stalinizmu, tieto inštitúcie boli systematicky likvidované a Poliaci masovo deportovaní do Kazachstanu a na Sibír. Znovuoživenie aktivity poľskej národnosti mohlo nastať až koncom osemdesiatych rokov.
Spôsobom života obyvateľov slovenských dedín v Bukových horách v Maďarsku sa zaoberá príspevok Gy. Vigu. Kým v Novohradskej župe sa z tamojších slovenských usadlíkov postupne stali poľnohospodári, v Matre, Bukových horách a Pilíši vznikli uzavreté dedinské lokality priemyselných a lesníckych robotníkov. Predpokladom ich existencie bol nadbytok tovaru vyrábaného pre dolnozemské obyvateľstvo a kultúrne i hospodárske spolužitie s obyvateľstvom v okolí.
Na význam ľudových tradícií ako opory pri zachovaní identity poukazuje príklad chorvátskej a srbskej menšiny v Maďarsku. Ľudová slovesnosť, ako to rozvádza vo svojej štúdii Igor Grin, sa už v období tureckej okupácie stala duchovnou silou, upevňujúcou národné povedomie.
Nie je možné čo len stručne zaznamenať predmet skúmania ďalších 34 príspevkov; šesť autorov sa venuje sociálnej kultúrnej či náboženskej problematike viacerých osád v Maďarsku (Malý Kereš, Baňačka, Dolný Regmec, Pitvaroš, Kestúc, Alberti), iní sa zaoberajú náboženskými tradíciami, resp. poverami a ich porovnávaním v stredoeurópskej oblasti, funkciou rodiny a životným spôsobom našich Slovákov.
Široko koncipovaný zborník prác domácich a zahraničných národopiscov, folkloristov, jazykovedcov, sociológov a historikov nie je jedinou publikáciou k životnému jubileu nášho etnografa. Súčasne s ňou vyšla nateraz posledná kniha O. Krupu pod názvom Spevy našich Slovákov - a Hazai szlovákok énekei, výber z autorovej piesňovej zbierky, a tiež v edícii Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Aj tentoraz ide o poltisícstranovú knihu v reprezentatívnej úprave, ktorá obsahuje piesňový materiál zhromažďovaný po niekoľko desaťročí v desiatkach lokalít. Aj ich tematický záber je maximálny: od ľúbostných, pijanských, erotických, žalostných, vojenských až po balady, cirkevné a sociálne piesne. Značná časť tohto piesňového bohatstva je už dnes súčasťou histórie. Histórie viac než poučnej pre dnešnú generáciu, dedičstvo fyzického a duchovného sveta predkov.
(kni)
Ondrej Štefanko dosiaľ napísal pol tucta a pripravil na vydanie zo dvadsať knižiek o histórii a kultúre Slovákov v Rumunsku a na Dolnej zemi. Na túto tému je aj jeho doteraz posledná práca O Slovákoch v Rumunsku, ktorá vyšla v reprezentatívnej úprave vo vydavateľstve Ivan Krasko. Jednotlivé kapitoly pojednávajú o osídlení slovenských enkláv, cirkevných zboroch, školách, spolkovom živote, literárnej, vedeckej a vydavateľskej aktivite ako aj o súčasnom krajanskom živote a jeho významných osobnostiach.
Podľa sčítania ľudu z roku 2002 z celkového počtu občanov krajiny, ktorí sa hlásia k slovenskej národnosti (17 226), najviac žije v Biharskej (7 370) a Aradskej župe (5 695). Mesto s najpočetnejšou slovenskou populáciou (3 844 osôb) je Nadlak.
Významné zmeny v živote slovenských komunít najmä v aradsko-banátskej oblasti nastali po reemigrácii tamojších obyvateľov do Československa v rokoch 1946 - 1948, v dôsledku čoho sa tieto komunity značne vyľudnili. Iniciatíva smerujúca k ich vzájomným stykom vzišla neskôr z Nadlaku. Tam vznikli aj prvé prejavy intelektuálnej tvorivosti Slovákov, tam vznikol a sídli aj Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku, obnovil sa slovenský evanjelický seniorát a začínajú vychádzať viaceré časopisy. O skutočnom poslovenčovaní slovenských cirkevných zborov však možno hovoriť až v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. V súčasnosti pôsobí v Rumunsku deväť slovenských rímskokatolíckych farárov a kaplánov. Slovenské evanjelické zbory sa po roku 1918 pripojili k nemeckému biskupstvu, odporujúc tak zlučovacím snahám maďarskej cirkvi.
Oživenie a rozmach slovenského školstva nastáva až po podpísaní československo-rumunskej kultúrnej dohody v r. 1936. Sieť škôl, ktorá vtedy vznikla, pretrváva v podstate dodnes. V r. 1945 bolo v Nadlaku založené prvé slovenské gymnázium (v r. 1948 - 1956 pôsobiace ako Slovenská pedagogická škola). V súčasnosti je na území krajiny 32 škôl s vyučovacím jazykom slovenským.
Ďalekosiahlu úlohu malo založenie Slovenského kultúrneho spolku v Nadlaku (1924), ktorý si vytýčil za cieľ kultúrne i národné zjednotenie všetkých krajanov v Rumunsku a tento cieľ sledovali i jeho početné odbočky. V r. 1976, opäť v Nadlaku, vzniká Literárny krúžok Ivana Krasku (a neskôr i vedecká a kultúrna spoločnosť pod týmto menom), ktorý združil nastupujúcu generáciu literárnych tvorcov. Tento fakt podnietil vydávanie krásnej a odbornej literatúry v slovenčine, ako aj vedecko-výskumnú činnosť.
Členovia krúžku boli zároveň iniciátormi založenia Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, ktorý združuje 54 miestnych organizácií so 6 000 členmi. Ústava Rumunskej republiky zabezpečuje DZČSR, podobne ako ktorejkoľvek politickej strane, účasť na miestnych voľbách a používanie materinského jazyka v úradnom styku. Od r. 1992 je Zväz zastúpený jedným poslancom v Dolnej komore rumunského parlamentu.
Publikácia prináša súhrn údajov a faktov o živote slovenskej menšiny a tiež prostredníctvom početných fotografií pomáha utvoriť si obraz o jej minulosti a prítomnosti.
(kni)
Posledný októbrový týždeň patril v Galante tradičným matičným dňom. Dom Matice slovenskej v Galante pripravil pre obyvateľov mesta bohatý národnokultúrny program, keď každý deň sa v jeho priestoroch a v stredu aj v Mestskom kultúrnom stredisku uskutočnilo jedno hlavné podujatie.
Prvý deň patril životu a dielu Martina Rázusa. Na túto tému besedovali učitelia dejepisu, slovenského jazyka a študenti gymnázia s literárnym vedcom Michalom Gáfrikom. V utorok sa uskutočnilo divadelné predstavenie pre najmenších "Jeden deň psíčka a mačičky". V stredu obohatili program hostia z Nových Zámkov. Najprv sa predstavilo Divadlo mladých hrou "Na skle maľované" a potom aj súbor Matičiarik. Oba súbory v tento deň svojím vystúpením potešili vyše sedemsto stredoškolákov. Štvrtok bola prezentácia tretieho vydania knihy Jerguša Ferku "Maďarské sebaklamy" za prítomnosti najbližšej rodiny autora. Záver týždňa patril pestrým kultúrnym a spoločenským programom. Najprv bola otvorená putovná výstava fotodokumentácie o kragujevskej vzbure slovenských vojakov, nasledovalo položenie venca k pamätníku 50. výročia presídlenia Slovákov z Dolnej zeme, prezentácia knihy Jána Jančovica "Z kolísky na Dolnú zem" a týždenné matičné podujatie vyvrcholilo valným zhromaždením Spolku Slovákov z Maďarska za prítomnosti desiatok jeho členov a predsedu Matice slovenskej Jozefa Markuša. Výročnú správu o činnosti Spolku Slovákov z Maďarska predniesla jeho predsedníčka Anna Piláriková, ktorá je inak aj riaditeľkou Domu Matice slovenskej v Galante. S pásmom komlóšskych spevov a zvykov vystúpili Komlóšanky žijúce v Diakovciach a Tešedíkove. Spolok, ktorý združuje už vyše 350 členov pochádzajúcich z rodín presídlencov z Maďarska, a to nielen z okolia Galanty, ale z celého územia Slovenska, má za sebou šesť rokov intenzívnej práce. Toto občianske združenie v spolupráci s Domom MS vydáva pre svojich členov občasník "Dolnozemské rozhľady", v ktorom informuje svojich členov o podujatiach spolku a rôznych zaujímavostiach zo života dolnozemských Slovákov. Okrem Matice slovenskej spolupracuje aj s Domom zahraničných Slovákov, spolkami Slovákov z Rumunska, Juhoslávie a Bulharska, mestom Galanta a jeho mestským kultúrnym strediskom. Cezhraničnú spoluprácu má s Celoštátnou slovenskou samosprávou v Maďarsku a niektorými miestnymi slovenskými samosprávami, a to osobitne s mestom Slovenský Komlóš. S týmto dolnozemským strediskom Slovákov nadviazalo oficiálne styky aj mesto Galanta. Uplynulý rok členovia spolku navštívili Slovenský Komlóš, Pivaroš a Veľký Bánhedeš. Počas návštevy Slovenského Komlóša odhalili v interiéri evanjelického kostola pamätnú tabuľu. Táto udalosť sa stala po dlhých rokoch impulzom pre vytvorenie vzájomných vzťahov medzi cirkevnými zbormi Slovenského Komlóša a Galanty. V spolupráci so Zväzom Slovákov v Maďarsku usporiadali v Galante výstavu krojovaných bábik Slovákov z Maďarska, obohatenú o výstavu obrazov insitnej maliarky z Kovačice Zuzany Holúbekovej. Zástupcovia spolku sa zúčastňujú všetkých akcií, ktoré sa konajú na Slovensku a vystupujú na nich ako hostia Slováci z Maďarska. Takýmito navštívenými akciami tohto roku boli napríklad "Večer s Jánom Fuzikom", prezentácia knihy "Komlóšska tóra", "Večer Ľudových novín", "Večer s Jurajom Dolnozemským". Spolkári nechýbali ani na celoštátnych národnostných folklórnych slávnostiach v Maďarsku, ako boli Slovenské Vianoce, reprezentačný ples Slovákov v Budapešti, Deň Slovákov v Békešskej Čabe... Počas tohtoročného adventného obdobia sa pripravujú na návštevu krajanov v Maďarsku s "Vianočným posolstvom" a pripravia knihy ako dar pre slovenské školy. Chceli by pomôcť aj pri obnove schátraných historických vrát na komlóšskom cintoríne, kde ležia predkovia mnohých členov spolku. V budúcom roku plánujú uskutočniť viacdňový zájazd do Békešskej a Čanádskej oblasti, rozšírený o návštevu Nadlaku v Rumunsku. Začiatok roka patrí tradične "Reprezentačnému plesu dolnozemských Slovákov", ktorého piaty ročník ustanovili na 29. januára. Medzi najaktívnejšie úlohy Spolku Slovákov z Maďarska patrí jeho omladzovanie o nových členov, najmä potomkov presídlencov.
Ján Jančovic
Čabianska organizácia Slovákov, Kultúrny spolok Husiar, Dom mládeže a Nadácia Strom života prvýkrát usporiadali v dňoch 11. až 13. novembra v Békešskej Čabe Husací festival. Akcia sa uskutočnila v priestoroch Domu mládeže.
Deň Martina (11. november) je od pradávna dňom, keď sa začína hlásiť zima. V tento deň usporadúvali veľké hostiny z novej úrody. Rimania zabíjali husi, ktoré boli svätým vtákom Marsa, boha vojny. Maznavé oslovenie husi v rímskych kruhoch bolo „avis Martis“ - vták boha Marsa. Podľa legendy takto vzniklo v radoch ľudu pomenovanie "vták Martina". Ani podľa kresťanských kalendárov nemuseli odbočiť od zvyku Rimanov. Počas reformácie protestanti poriadali veľké hostiny pri príležitosti menín Martina Luthera.
Aj čabiansky festival sa začal na deň Martina, a to programom určeným vyslovene deťom. Vystúpila Rita Bodrogközyová s detskými pesničkami a básňami, konalo sa otvorenie výstavy detských kresieb a nácvik tanca pre najmenších. V piatok Čabianska organizácia Slovákov usporiadala páračky, na ktorých sa účastníci festivalu výborne cítili. Pri prestretých stoloch si zaspievali slovenské piesne a ukázali mladým, ako vyzerali páračky pred niekoľkými rokmi. Potom nasledoval opäť nácvik tanca, kde okrem zahraničných a maďarských ľudových kapiel vystúpila aj domáca skupina Čabianska ružička a zbor Orgován z Poľného Berinčoku. V ten deň návštevníci mohli ochutnať kašu s husacinou, chlieb s husacou masťou, husacie škvarky a husaciu pečienku. Posledný deň patril nácviku tancov. V ten deň vystúpili ľudové kapely Pravo a Husiar z Békešskej Čaby, Pirgosz z Beloianniszu a tamburová skupina z Hercegszántó, ako aj tanečné skupiny Balkán a Čaba z Békešskej Čaby, Iliosz z Budapešti a srbský súbor Veselí Santovčania z Hercegszántó. V rámci Husacieho festivalu sa uskutočnili aj rôzne súťaže, ako meranie plochej nohy, napodobňovanie Maťka husiara, súťaž v kreslení a fotografovaní a rozprávaní rozprávok.
Andrea Szabová Mataiszová
Prvú informačnú kanceláriu euroregiónu Ister-Granum (Dunaj - Hron) otvorili v týchto dňoch na maďarskej strane mostu Márie Valérie. Pásku Európskej únie prestrihol štátny tajomník Ministerstva školstva Slovenskej republiky László Szigeti. Prostriedky na zriadenej tejto kancelárie získali obidve krajiny prostredníctvom súbehu. V blízkej budúcnosti sa kancelária zameria aj na prieskum prihraničnej oblasti. Pri príležitosti prezentácie vyšiel katalóg euroregiónu v slovenčine, maďarčine a angličtine, ktorý obsahuje údaje o 308 organizáciách.
Posledný Illésházy, Štefan II., ponúkol v roku 1835 prostredníctvom palatína Jozefa Antona (syna cisára Leopolda a Márie Bourbonskej) Maďarskému národnému múzeu knižnicu uloženú v dubnickom kaštieli. Múzeum ponuku prijalo a knižnicu rátajúca 6 000 zväzkov odviezli z Dubnice v septembri 1835. Medzi rukopismi sa vtedy nachádzala aj položka mimoriadnej hodnoty: Chronicon Dubnicense - Dubnická kronika. Preklad tohto vzácneho rukopisu pod názvom Kronika uhorských kráľov zvaná dubnická pokrstil v Dubnici 25. novembra primátor mesta Juraj Červinka. Po 169 rokoch sa takto kronika vrátila späť na svoje pôvodné miesto.
Slovenská samospráva v Čobánke (Peštianska župa) nedávno usporiadala zájazd na klobásový festival v Békešskej Čabe. Účastníci mali možnosť spoznať všetky fortiele, bez ktorých sa nemožno zaobísť pri mletí mäsa a plnení čriev. Pri rozhovoroch za stolom sa nadväzovali nové priateľstvá, a medzitým spod stola vykladali pred hosťov domácu marhuľovicu či slivovicu a, samozrejme, vlastnoručne zhotovenú klobásu. Hádam všetci Čobánčania si odniesli niečo z tých dobrôt aj na cestu. Zvýšil čas aj na ďalšie pôžitky: ochutnávku vín z rôznych kútov krajiny a sledovanie zábavných programov. Slovom, cítili sme sa v tej klobásovej atmosfére príjemne a dúfame, že sa do Békešskej Čaby prídeme pozrieť aj na budúci rok.
O. Bajtek (k)
Verejná verejnoprospešná nadácia pre rozvoj podnikania Pre békešskú župu a pracovníci štátnej univerzity A. Vlaica v rumunskom Arade realizovali prostredníctvom súbehu Phare CBC internetový turistický portál, ktorý pokrýva Békešskú i Aradskú župu. Internetový portál predstavili v týchto dňoch v Arade a v Gyule.
Týmto projektom "elektronického stelesnenia turistického trhu" sa uskutočnila báza údajov, ktorá popri možnostiach lacného ubytovania oboznámi potenciálnych návštevníkov s historickými a turistickými pozoruhodnosťami tohto nového euroregiónu, dokumentovanými fotografiami a stručnými informáciami. Internetová stránka je zatiaľ k dispozícii v rumunčine a maďarčine, avšak redaktori už plánujú anglickú a nemeckú verziu. Turistický portál je dosiahnuteľný na internetovej adrese: www.arad-bekes.ro, kde sa najprv objavia erby a charakteristické symboly (Gyulajský a Aradský hrad). Na mape si môžeme vyhľadať príslušnú osadu či oblasť, informácie o nich nám poskytne jednoduchá tabuľka. Podrobnejšie informácie sa týkajú firiem a podnikaní v oblasti turistického ruchu a pohostinstva.
V súčasnosti sa na portále nachádza 100 maďarských a 150 rumunských služieb a tento zoznam sa bude ďalej rozširovať. Cieľom tohto projektu je napomôcť oživenie prihraničnej turistiky, hospodársky rozvoj regiónu, rozšírenie a upevnenie hospodárskych a kultúrnych stykov obyvateľov oboch krajín. Celkové náklady projektu dosiahli takmer 49 tisíc euro. Dejiskom jeho prezentácie v Gyule bolo sídlo Celoštátnej samosprávy Rumunov v Maďarsku, ktorú tu zastupoval jej predseda Traján Kreszta. Tlačovú konferenciu poctili svojou prítomnosťou vedúca katedry informatiky aradskej univerzity A. Vlaica Mariana Nagyová a dekan Octavian Cira, ktorí predstavili webovú stránku. Úradujúci riaditeľ nadácie Pre Békešskú župu Péter Sisák vo svojom záverečnom slove povedal, že sa pripravuje ďalší interregionálny súbeh, ktorého prostredníctvom sa naskytnú obyvateľom Békešskej župy ďalšie nepoznané možnosti horskej turistiky v susednom Rumunsku, a to v oblastiach, ktoré sú doslova na dosah ruky.
(av-k)
Klub slovenských dôchodcov v Budapešti organizoval do Novohradskej župy už niekoľko výletov. Dvakrát sme zavítali do okrajových častí župy, raz na západe, potom na východe. Dve vydarené cesty sme podnikli do vnútra územia. Oprávnene možno nastoliť otázku, prečo tento nadmierny záujem o Novohrad. Jednak preto, lebo je tu veľa väčších a menších slovenských obcí, medzi nimi viac takých, ktoré boli už i pôvodne obývané Slovákmi. Navyše predpokladáme, že tento pohraničný región ako jeden z prvých využije možnosti dané členstvom našich krajín v Európskej únii, aspoň čo sa týka dobrej znalosti obidvoch jazykov.
Prvou našou zastávkou bola obec Novohrad (Nógrád), ležiaca v panve ovenčenej horskými pásmami. Príroda obdarila túto neveľkú panvu jedinečným sopečným kužeľom, ktorý sa svojou takmer 300-metrovou výškou i dnes hrdo vypína nad obcou. Strmé svahy a dobrá poloha kužeľa tu umožnili výstavbu pevnosti už pred príchodom Maďarov. Vďaka strategickej polohe sa Novohrad na dlhé stáročia stal sídlom tohto kraja natoľko, že podľa neho pomenovali celú župu. Napriek dobrým danostiam hrad sa nepreslávil v protitureckých bojoch, lebo slúžil predovšetkým prepychovým požiadavkám vacovských biskupov. Navyše roku 1685 hrom udrel práve do tej veže, kde bol sklad pušného prachu, následkom čoho hrad vyhorel. Po kuruckých bojoch sa Habsburgovci postarali o to, aby hrad nebol použiteľný. V súčasnosti sa snažia zabezpečiť, aby ďalej nechátral.
Škoda, že krásu prostredia a bohatú historickú minulosť zatieňuje skutočnosť, že pri poslednom sčítaní ľudu sa z 1650 obyvateľov ani jeden nehlásil za Slováka. Aj knihovníčka pani Márta V. Gyömbérová, ktorá nám predstavila obec, je celkom bezradná v tejto veci, veď - ako povedala - títo ľudia sú hrdí na svoje ľudové kroje, piesne. Ukázala nám prekrásne fotoalbumy dokumentujúce niekdajší pestrý kultúrny život obce. Výučba slovenského jazyka tu zanikla práve vtedy, keď si takmer všade začali uvedomovať, že hlavne v pohraničných regiónoch má a bude mať znalosť oboch jazykov veľký význam. Chceli by sme veriť, že i v Novohrade na to niekto príde.
O to milšie bolo počúvať Michala Hesza, inak rodáka z Novohradu, keď nás írečitou slovenčinou privítal na svojom rozsiahlom rodinnom gazdovstve v neďalekom Pusztaszántó. Musíme dodať, že asi pred štyridsiatimi rokmi maturoval v budapeštianskej slovenskej škole. Ako lesný inžinier spoznal možnosti doby a založil si dobre prosperujúce rodinné gazdovstvo. Len ľutoval, že nám nemohol ukázať svoje početné stáda koní a hovädzieho dobytka, lebo ich už zavčas ráno - ako povedal - vyhnali na pašu. V maštaliach zostalo niekoľko koní (hlavne žrebcov) a kráv. Toto stretnutie veľmi príjemne spestrilo náš výlet.
Onedlho sme sa zastavili v Horpácsi. Nie je to slovenská dedina, ale nezastaviť sa pri pamätnom dome slávneho kronikára Palócov Kálmána Mikszátha by bolo najmenej neslušné, veď spisovateľ s veľkou láskou písal i o tunajších Slovákoch.
Po chutnom obede v Nagyoroszi nasledovala prechádzka po Balašských Ďarmotách. Voľakedy tiež väčšinou Slovákmi obývaná lokalita bola od roku 1790 až do roku 1950 sídlom Novohradskej župy. Dnes tu zostal len župný súd, ostatné úrady sa presťahovali do Šalgótarjánu. Bývalé župné budovy však dodnes dodávajú mestu istú autoritu.
O chvíľu sme sa ocitli v peknej slovenskej obci, v Sudiciach (Szügy). Sudice patria tiež medzi významné obce tohto kraja, veď z Novohradu presťahovali župné orgány do Sudíc. Bolo to v rokoch 1763 - 1790, potom sa župným sídlom stali Balašské Ďarmoty. V Sudiciach nás milo privítala predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy pani Katarína Plevová, ktorá je zároveň regionálnou radkyňou Celoštátnej slovenskej samosprávy. Mali sme možnosť vidieť stopy slávnej minulosti, ako i nádejný dnešok: peknú novú školu, krásne zariadené dedinské múzeum, skvelý kultúrny život obce. Nedávno tu zorganizovali celoštátne stretnutie slovenských speváckych zborov.
O manželskom páre Plevovcov musím poznamenať, že aj oni boli študentmi slovenskej školy v Budapešti. Michal ako promovaný agrárny inžinier úspešne využíva svoje vedomosti na rozsiahlom rodinnom gazdovstve, ktoré je zamerané na pestovanie ovocia, hlavne jabĺk, hrušiek a ríbezlí.
Už sa stmievalo, keď sme sa na spiatočnej ceste zastavili snáď v najkrajšej dedinke Novohradskej župy, v Banke (Bánk). Tu nás na brehu pekného jazera čakal poslanec miestnej samosprávy Július Valkó, ktorý vlastne zastupuje slovenské záujmy v samospráve. Stihli sme si pozrieť aj pozoruhodnosti obce.
Domov sme sa vracali so zmiešanými dojmami. Ľudia, s ktorými sme sa stretli, boli nesmierne milí, priateľskí a pohostinní. Ani osady neprezrádzali tú často spomínanú "dedinskú chudobu", ale v navštívených obciach nám akosi chýbala rovnováha znalosti dvoch jazykov, ktorá by bola veľmi žiaduca zo strany našich Slovákov, aby mohli obsadiť tie spoločensko-hospodárske pozície v tomto regióne, ktoré by im patrili.
(lp)
Pol storočia. Za ten čas sa svet zmení na nepoznanie. Dnes, keď polovica manželstiev končí rozvodom, stálosť, vytrvalosť nepatrí medzi módne pojmy. Preto je vzácnou výnimkou, ak si manželský pár pripomína 50. výročie sobáša. Pri tejto významnej príležitosti pozdravili príbuzní, známi, členovia evanjelického zboru v Malom Kereši Jána Kutiho a Máriu B. Kovácsovú, ktorí vychovali dve deti a tešia sa štyrom vnukom a jednému pravnukovi.
- Môj otec a svokra boli presbyteri a dobre sa poznali, - pohrúži sa do spomienok pani Mária. - Vtedy sa naše rodiny zhovárali iba po slovensky a takto sa my rozprávame aj dnes, keď zostaneme sami. Cestou z kostola sme chodievali v kroji, v ruke rozmarín, a v trojici alebo štvorici sme sa prechádzali dedinou, zatiaľ čo pár krokov za nami išli mládenci. Otec mi raz povedal: Počúvaj, Marka, ten Janko by ti pristal, je slušný a z dobrej rodiny. Ja na to, že taký sa mi nehodí, lebo stále iba vtipkuje, nič vážne. Iba neskôr som svoj názor poopravila a dovolila som mu, aby mi dvoril.
- Čo trvalo iba poldruha mesiaca, - pripojí sa do rozhovoru pán Ján, - veď sme sa poznali. Požiadal som ju o roku a čoskoro nato, 25. novembra 1954, sme sa aj vzali. Predstúpili sme pred oltár, Marienka v čiernom, ako bolo vtedy zvykom.
- Odvtedy sme spolu v dobrom i zlom, - preberá slovo pani Mária. - Dva mesiace sme bývali u rodičov, potom päť rokov u starej mamy, a keď zomrela, presťahovali sme sa na sálaš. Od rodičov sme dostali kúsok zeme, vinicu, ornú pôdu a lúku. Neskôr sme si kúpili pozemok, na ktorom teraz stojí náš dom. Postavili sme si ho vlastnými rukami. Na tejto ulici stáli iba dva - tri domy, na zvyšku pozemku pestovali kukuricu.
- Vybudovali sme si skutočné hospodárstvo, - dodáva pán Ján, - s koňmi, kravami, hydinou a peknou zeleninovou záhradou. Nechodievali sme na dovolenky, pracovali sme na poliach, vtedy sa to ešte vyplatilo.
- Snažili sme sa dobre si vychádzať a tolerovať sa, nevnucovať svoju vlastnú vôľu druhému. Nie je dobré dlho sa hnevať. Pravda, aj u nás sa vyskytli roztržky, ale hneď sme sa spamätali, udobrili sme sa a prestali sme hľadať chybu v druhom, - hovorí pani Mária. - Stačilo, aby sa manžel na mňa usmial, a hneď som sa uspokojila. Našla som si dobrého muža, ktorý po celý život pracoval pre rodinu, viedol deti k poctivosti a mňa verne miloval. Aj dnes, ako pred 50 rokmi, vidím ten jeho huncútsky pohľad a pripomeniem si otcove slová. Naozaj, v Jankovi som sa nesklamala.
Z. Bodová (ok)
Predstavitelia národnostných menšín v Maďarsku vyjadrujú obavy, že systém menšinových samospráv sa zrúti, preto vyzývajú parlament, aby neodkladne prerokoval novelu príslušných zákonov. V poslednom čase sa práce na príprave novely menšinového a volebného zákona spomalili, pretože parlamentné strany nedokázali nájsť kompromis. Najbližšie voľby do menšinových samospráv majú byť o dva roky, ale ak Národné zhromaždenie MR neschváli novelu urýchlene, voľby budú ohrozené a zrúti sa celý systém menšinových samospráv. Zdôraznili to 15. novembra predsedovia celoštátnych menšinových samospráv, ktorí začiatkom jesene už súrili politické strany, aby novelizovali príslušné právne normy.
(gmp)
Žiaci sarvašských základných škôl si nevedia predstaviť mesiac október bez cezpoľného behu, ktorý tohto roku už po 15. raz zorganizovala Základná škola na Hlavnom námestí v športovom areáli v Alžbetinom sade. Zápolenia pomenovaného po sarvašskom telocvikárovi Andrásovi Zielbauerovi sa zúčastnilo 751 žiakov, v každej vekovej kategórií súťažilo 50 až 90 detí. Našu slovenskú základnú školu sme veľmi úspešne reprezentovali.
Organizátori tradične hodnotia výkony jednotlivcov i družstiev. Družstvo tvorili 4 žiaci, ktorí dosiahli najlepšie umiestnenie. V jednotlivých vekových kategóriách zdolávali dĺžku 600 m, 1 000 m, 1 500 m, 2 000 m a 3 000 m.
Najväčšiu radosť sme mali z výkonu Leilly Šinkovej, ktorá vyhrala v súťaži jednotlivcov. Okrem nej na stupni víťazov stáli Vivien Sondová (2. miesto), Anna Olejárová (3. miesto), Dávid Valenčík (2. miesto) a Sabolč Beneš (3. miesto).
V súťaži družstiev sme dosiahli nasledujúce umiestnenie:
ročník 1996 - chlapci 1. miesto (Valenčík, Beneš, Kováč, Janšík)
ročník 1996 - dievčatá 3. miesto (Sondová, Strepková, Sekerešová, Nyékiová)
ročník 1995 - chlapci 3. miesto (Győző, Kurlík, Pimiller, Kondač)
ročník 1995 - dievčatá 3. miesto (Šinková, Botošová, Molnárová, Trabachová)
ročník 1994 - dievčatá 2. miesto (Olejárová, Brlášová, Fazekašová, Károlyová)
ročník 1994 - chlapci 3. miesto (Viskok, Prečko, Kováč, Göllesz)
ročník 1993 - dievčatá 3. miesto (Bakrová, Kováčová, Takáčová, Sklenárová)
ročník 1992 - chlapci 3. miesto (Nemčok, Sénaski, Čičeľ, Harmati)
ročník 1991 - dievčatá 2. miesto (Fajnorová, Hunová, Caková, Furárová)
Za dosiahnuté výsledky všetkým srdečne gratulujeme. LEN TAK ĎALEJ!!!
Zlatica Lišková
Slovenský pretekár Atila Vozár z Békešskej Čaby sa stal víťazom maratónu na trase Viedeň - Budapešť. Jeho súpermi boli J. Bogár z Jágru a Poliak Chawawko, ktorí viackrát ohrozili jeho prvenstvo na trati. Náš favorit s číslom 34 sa však nedal vyviesť z miery, aj keď poľský pretekár mu bol neraz doslova v pätách, ba striedali sa aj vo vedení. Ale pred Južnou železničnou stanicou v Budapešti Atila zvýšil náskok a diváci ho vítali pri cieli pod úpätím vrchu Gellért skutočnými ováciami. Svoj plánovaný čas (1,25 hod.) zlepšil o jednu minútu, čo mu prinieslo isté víťazstvo. Jeho tréner Sándor Tóth k tomu poznamenal: „Viac ako dva roky nás Atila nechal čakať na tento svoj vynikajúci výkon, ktorý popri tohoročných 26 majstrovských tituloch znamená osobitnú kategóriu.”
(anč-k)
V osadách na slovenskom pobreží rieky Ipeľ je nezamestnanosť o 20 % vyššia než celoštátny priemer, a preto z tejto oblasti, ako povedal primátor mesta Szob Z. Remiczký, ľudia radi dochádzajú pracovať do Maďarska. Uspokoja sa aj so mzdou o 20 - 30 percent nižšou a keďže aj stavebný materiál je na Slovensku lacnejší, v Szobe a okolí dostávajú poverenie na obnovu domov a bytov.
Ďalší slovenskí občania dochádzajú na maďarské územie na sezónne poľnohospodárske práce; niektorí sa zúčastňujú zberu jabĺk, iní štepenia stromov za hodinovú mzdu. Na slovenskej stane hraníc je v súčasnosti nedostatok odborníkov v oblasti informatiky. Keďže voľný pohyb pracovných síl možno očakávať aj perspektívne, mesto Szob sa snaží vyjsť tejto výzve v ústrety. V miestnej základnej škole a gymnáziu zintenzívnili vyučovanie informatiky, čo má napomôcť orientáciu mladých ohľadne pracovných možností. Tohto roku dosiaľ žiadalo pracovné povolenie v Maďarsku 430 slovenských občanov, väčšinou murárov, stolárov, maliarov a natieračov, pomocníkov v kuchyni.
(ok)
Nová športová verzia automobilu Suzuki Swift, ktorú japonská automobilka predstavila verejnosti v Japonsku, by sa už od konca tohto roka mala vyrábať v maďarskom závode Suzuki. Prvé autá prídu na európsky trh po ženevskom autosalóne v marci 2005, potvrdil hovorca Magyar Suzuki Tamás Tihanyi. S cieľom zvýšiť výrobnú kapacitu maďarského závodu Suzuki na 160 000 automobilov ročne, z čoho polovicu by mala tvoriť práve športová verzia Swiftu, investuje automobilka v tomto roku do závodu celkove 60 miliárd HUF. Väčšina produkcie má pritom smerovať na európsky trh. V tomto roku plánuje maďarský závod Suzuki vyrobiť 93 000 áut, z čoho 31 000 by malo byť umiestnených na domácom trhu. Maďarský závod japonskej automobilky predpokladá, že jeho tohtoročný obrat sa medziročne zvýši o 17 miliárd HUF na 200 miliárd HUF.
x x x
Maďarská centrálna banka (MNB) akceptovala vládny návrh inflačného cieľa 3,5 % do konca roka 2006. Podľa analytikov je tento cieľ v súlade so snahou krajiny vstúpiť do eurozóny v roku 2010. Monetárna rada MNB oznámila cieľové inflačné pásmo, ktoré má od úrovne 3,5 % toleranciu jedného percentuálneho bodu oboma smermi. V septembri dosiahla ročná miera inflácie v Maďarsku 6,6 %. Inflačný cieľ do konca budúceho roka stanovila MNB na 4 %, avšak vo svojej poslednej kvartálnej správe o inflácii z augusta predpovedala banka úroveň 4,4 %.
x x x
Japonská firma Bridgestone, ktorá vyrába pneumatiky pre automobily, plánuje investovať 100 miliónov eur do svojho nového výrobného závodu v Európe. Zaznelo to v Tokiu na stretnutí maďarského premiéra Ferenca Gyurcsánya s prezidentom a generálnym riaditeľom spoločnosti Bridgestone Vatanabe Siegom. Podľa Siega do konca tohto roka rozhodnú o tom, či závod postavia v Poľsku, na Slovensku, alebo v Maďarsku. Maďarský závod japonskej firmy Sanyo už dostal zákazku na výrobu akumulátorov pre hybridné vozidlá od firmy Mercedes, čo môže znamenať v dlhodobom horizonte ďalšie investície.