1. septembra po dva a pol mesiacoch prázdnin sa začal nový školský rok, ktorý prináša veľké, až radikálne zmeny pre žiakov základných aj stredných škôl. Minulý týždeň v stredu v našej krajine sa začala škola pre takmer 1,5 miliónov detí. Do prvých ročníkov základných škôl zasadlo 105 tisíc prvákov, ktorí už nebudú mať vysvedčenia so známkami, hodnotení budú slovne až do polročného vysvedčenia štvrtého ročníka. Ich výkon budú počas školského roka hodnotiť pedagógovia čiernymi a červenými bodmi, figúrkami, ale prípadne aj známkami. Učitelia budú musieť kvalifikovať výkon žiačikov koncom školského roka iba v písomnej podobe. Veľkou zmenou je skutočnosť, že prvák môže prepadnúť iba vtedy, ak s tým bude súhlasiť aj rodič alebo ak dieťa zameškalo z vyučovania priveľa hodín.
Maturantom sa uľaví, alebo priťaží - podľa toho, ktorú formu maturitnej skúšky si vyberú: či ľahší, takzvaný stredný stupeň (keď nechcú ďalej študovať), alebo takzvaný zvýšený stupeň, ktorý však bude zároveň znamenať aj prijímaciu skúšku na vysokú školu. Takto budú absolventi stredných škôl ušetrení „dvojitého stresu“, pričom maturitnej skúške sa vracia niekdajšia vážnosť. Dvojstupňovú maturitnú skúšku sú povinní zložiť tí, ktorí začali študovať ešte v roku 2001. Žiaci 13. triedy si môžu vybrať aj tradičnú maturitu (napr. v dvojjazyčných školách). Dvojstupňová maturita pozostáva zo skúšky z piatich učebných predmetov: povinný je maďarský jazyk a literatúra, dejepis, matematika, cudzí jazyk a vybraný predmet. Žiaci sa majú rozhodnúť ešte v novembri a informovať pedagógov, keďže v tomto roku dostanú maturitné tézy. Maturity budú v máji, keď zo všetkých predmetov zložia ústne a písomné skúšky.
Posledný vyučovací deň bude 15. júna. Jesenné prázdniny sú od 29. októbra do 8. novembra, zimné od 18. decembra do 3. januára, jarné zase od 23. do 30. marca.
V septembri na 407 základných školách sa začína jazykový prípravný kurz, kde v rozsahu 40 percent rozvrhu hodín sa žiaci učia cudzí jazyk.
V našich školách s vyučovacím jazykom slovenským je situácia nasledovná:
V Novom Meste pod Šiatrom nový školský rok začalo 146 žiakov, z toho pätnásti sa zapísali do prvej triedy. Zmeny v pedagogickom zbore nie sú, slovenské učebnice dostali včas.
V Slovenskom Komlóši sa na školský rok 2004/2005 zapísalo 150 žiakov, z toho 22 do prvej triedy. Osobné zmeny ani tu neboli. Riaditeľka školy Gabriela Mariková Fülöpová nám povedala, že sto desať žiakov má právo na bezplatné učebnice, ktoré medzitým už každá trieda dostala.
V Békešskej Čabe nastúpilo do základnej školy 145 žiakov, z toho dvadsiati prváci. Do gymnázia sa zapísalo 52 študentov, do prvej triedy pätnásti. V pedagogickom zbore osobné zmeny nenastali, s prideľovaním učebníc sú spokojní.
V Sarvaši - kde úlohy prevádzkovateľa školy prevzala od septembra Celoštátna slovenská samospráva - sa od septembra učí 309 žiakov, z toho 36 v prvej triede. Osobné zmeny ani tu neboli, zato riaditeľka školy Zuzana Medveďová povedala, že sú také triedy, ktoré ešte nedostali slovenské učebnice, takže počítajú s pomocou knižnice. Podľa informácií Národného vydavateľstva učebníc v tomto roku 35 rukopisov nových učebníc nedostalo štátnu podporu. Z. Medveďová za týmto účelom navrhuje zvolanie mimoriadneho zasadnutia kompetentných orgánov CSS.
V prvej triede základnej školy v Budapešti sa učia deviati, v deviatej triede dvadsaťjeden žiakov. O tom, koľko žiakov sa zapísalo do gymnázia, presné údaje ešte nemáme. Riaditeľka inštitúcie Anna Csörgölová nám prezradila, že počet žiakov je tentoraz vyšší, ako v minulom školskom roku. Personálne zmeny nie sú, problémy sú však so slovenskými čítankami.
(aszm)
Celoštátna slovenská samospráva (CSS) usporiada v poslednú septembrovú nedeľu, 25. septembra 2004 o 11.00 hod. IV. Celoštátne ekumenické stretnutie cirkevných a speváckych zborov a chrámový koncert, ktoré sa bude konať v Evanjelickom kostole v Sudiciach.
„Spievajme na Božiu slávu“ je mottom tohto tradičného stretnutia, ktoré patrí medzi najúspešnejšie náboženské aktivity CSS. V rámci stretnutia vystúpia cirkevné a spevácke zbory zo všetkých regiónov krajiny - z Baňačky, Békéšskej Čaby, Dabaš-Šáre, Ečeru, Mlynkov, Sudíc, Slovenský spevácky zbor Ozvena z Budapešti ako aj Cirkevný spevácky zbor Jána Pavla II. z Bratislavy-Vajnory. CSS pozýva na stretnutie a chrámový koncert každého milovníka sakrálnej hudby a spevu. Spievajme na Božiu slávu - to je výzva, ktorá platí pre každého, kto verí v Božiu veľkosť, dobrotu, lásku a pomoc, pre každého, kto žije s Bohom, pociťuje jeho prítomnosť, pomoc pri svojich rozhodovaniach a vyrovnávaní sa s bolesťami, so starosťami a všetkými ďalšími problémami. Mnohí veriaci cítia, že ich duša je spokojnejšia, povznesenejšia, keď s modlitbu spievajú, nuž ako keď ju iba odriekajú - akoby sa dvakrát modlili. To všetko poznáme, ale môžeme aj spoločne prežívať, ak sa zúčastníme tohto veľkolepého podujatia.
Súťaž Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) o zlatého, strieborného a bronzového škovránka sa uskutoční 23. októbra 2004 v Tatabányi a 7. novembra 2004 v Slovenskom Komlóši.
Kategórie
1. Folklórne spevácke skupiny - s hudobným sprievodom
2. Folklórne spevácke skupiny - bez hudobného sprievodu
3. Folklórne skupiny
Podmienky súťaže
Výber ľudových piesní - najmä piesne Slovákov v Maďarsku
Dĺžka programu - 6 minút
Počet - minimálne 10 osôb
Javiskové spracovanie ľudovej tradície najmä zo svojho okolia
Dĺžka programu 8 - 10 minút
Prihlášky prosíme zaslať do 25. septembra 2004 na adresu Zväzu Slovákov v Maďarsku (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11.).
Kategória.......................................................................................
Názov skupiny...............................................................................
Miesto..........................................................................................
Zriaďovateľ...................................................................................
Vedúci.....................................................................…......................
Adresa......................................................................….....................
Telefón, fax:..............................................................…....................
Počet.........................................................................…….................
Hudobný sprievod áno (počet členov)
nie
Názov programu............................................................................
......................................................................................................
Technické požiadavky...................................................................
......................................................................................................
Podpis vedúceho skupiny
Po niekoľkých dažďových a chladných dňoch konečne sa vyjasnilo a slniečko pekne svietilo v ten podvečer, keď sa na brehu Dunaja schádzali naši ľudia pri vyhliadkovej lodi Aquincum. Po dlhej letnej dovolenkovej sezóne veľmi sme sa tešili stretnutiu so svojimi známymi. Slovenská samospráva VII. obvodu Budapešti - ako sa to už stalo tradíciou - aj v tomto roku zorganizovala verejný náčuv s večernou prehliadkou mesta loďou. Po nástupe na loď poslankyňa Iveta Nagyová - ako hosteska - sa postarala o umiestnenie všetkých pozvaných hostí k bohato prestretému stolu.
Úvodom z úst členov speváckeho zboru Ozvena zaznela pieseň „Slováci, Slováci...” a „Slovenské mamičky...”. Podpredsedníčka Slovenskej samosprávy VII. obvodu Budapešti Emília Ivánová Pluhárová srdečne privítala všetkých prítomných, osobitne zástupcov samosprávy a rôznych civilných organizácií VII. obvodu hlavného mesta a zástupcu slovenského evanjelického kostola. Predsedníčka obvodnej slovenskej samosprávy Mária Tóthová podrobne referovala o doterajších aktivitách a o ďalších plánoch poslaneckého zboru. Jeho činnosť je mnohoraká a úspešná aj napriek tomu, že v tomto roku na konkurzoch ešte nezískal žiadne financie. Členovia samosprávy zorganizovali autobusový zájazd do Ostrihomu a Štúrova, výstavu slovenských krojovaných bábik a kladenie venca k pamätnej tabuli Jozefíny Marečkovej. Zúčastnili sa školenia slovenských poslancov Budapešti na Slovensku, boli na akciách Celoštátnej slovenskej samosprávy a Slovenskej samosprávy Budapešti (SSB), napr. 5 osôb zo VII. obvodu sa zúčastňuje kurzu slovenčiny. Vytvorili si dobré vzťahy s Úradom verejnej správy Budapešti a s ďalšími slovenskými samosprávami jednotlivých obvodov hlavného mesta. Členovia poslaneckého zboru sa zriekli honoráru (z ušetrených peňazí takýmto spôsobom podporujú napr. tanečný súbor Lipa, podujatia SSB atď.) a všetko robia veľmi oduševnene. V tomto roku ešte plánujú - spolu so Slovenskou samosprávou Malej Tarče - usporiadať autobusový zájazd do Békéšskej Čaby na klobásový festival a spolu so Súborom pre zachovávanie tradícií v Malej Tarči účasť na Alžbetínskych dňoch v VII. obvode hlavného mesta.
Medzitým loď plávala smerom na sever, za Margitiným ostrovom sa obrátila na juh a od Národného divadla sa vrátila späť.
Po prednese referátu E. Ivánová Pluhárová s veľkým elánom rozprávala o dejinách krajiny počnúc sídlami Rimanov na území súčasnej Budapešti, cez Pribinov pobyt v Panónii až po prijatie kresťanstva. V súvislosti s architektúrou hovorila o nadaných, zručných a usilovných slovenských stavbároch, ktorí majú veľké zásluhy na výstavbe parlamentu a iných pekných budov nášho hlavného mesta. Spomenula aj Jána Bobulu a jeho stavby, a hovorila aj o tunajších slovenských sochároch, akademických maliaroch, spisovateľoch a evanjelických farároch. Jej nadšený výklad nás upútal, pohľad na brehy Dunaja nás očaroval. Spamätali sme sa iba na spev Ozveny: „Dobrú noc má milá”. Ďakujeme hostiteľskej slovenskej samospráve za získané poznatky, za krásne zážitky a prajeme jej veľa ďalších úspechov.
(cr)
V békeščabianskom Dome slovenskej kultúry otvorili výstavu, ktorá sem priputovala z Veľkého Bánhedeša a ktorú si predtým mohli pozrieť aj v Pitvaroši a Budapešti. Vystavujúcimi sú maliarka Eva Konczošová, rodáčka z Alberti, básnik Gregor Papuček z Mlynkov a fotograf František Zelman z Pitvarošu. Výstavu otvorila Oľga Fodorová a po nej Emília Kováčová zarecitovala niekoľko ukážok z básnickej tvorby G. Papučka.
Spoločným rysom troch tvorcov je ich slovenský pôvod a to, že slovenskú kultúru pestujú a zveľaďujú svojskými prostriedkami. E. Konczošová, zároveň profesorka kreslenia v Budapešti, zachytáva vo svojich obrazoch a ilustráciách prírodu, neustále sa meniacu a odhaľujúcu svoju podstatu, oživuje slovenskú krajinu a zároveň svoje vlastné korene. F. Zelman, ktorý veľkú časť svojho života strávil v Pitvaroši, pracoval v slovenskom vysielaní Maďarského rozhlasu, predstavuje na svojich fotografiách minulosť, prírodu a v nej žijúcich ľudí. G. Papuček, autor básnických zbierok, angažovaný publicista národopisec i redaktor si získava veľkých i malých čitateľov svojím bravúrnym veršovaním, ako o tom svedčia jeho Konvalinky, ktoré ilustrovala práve E. Konczošová.
Po vernisáži výstavy predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik odovzdal trojici prítomných tvorcov dar, za ktorý poďakoval G. Papuček a zároveň vyjadril vďaku svojej manželke, ktorá ho v jeho činnosti podporuje. Ako povedal, je to práca nás obidvoch...
(av-k)
Békeščabianska slovenská samospráva nedávno podnikla zájazd do družobného mesta Trenčín a okolia, organizátormi ktorého boli Helena Somogyiová a jej trenčínsky spolupracovník Ivo Veliký. Cieľom zájazdu bola návšteva rodísk troch významných čabianskych osobností, menovite Samuela Tešedíka st. v Púchove, Gustáva Seberíniho v Adamovských Kochanovciach a Ondreja Kvasa v Trenčíne, ktorý tu pristál ako letec a kde hostia tentoraz položili veniec k pamätnej tabuli pripomínajúcej túto udalosť. Účastníci zájazdu si prezreli aj pozoruhodnosti Trenčína, zavítali do Rajeckej Lesnej, kde sa nachádza povestný drevený Betlehem, ako aj do dedinky - skanzenu Čičmany. Znamenitý program a zážitky z týchto miest ešte dlho ostanú v pamäti čabianskych návštevníkov.
Július Tőkés (ok)
Vdovu Annu Tóthovú pozdravil pri príležitosti jej stých narodenín primátor Békešskej Čaby Ján Pap. Do jej bytu na Bartókovej ulici sa dostavil s obrovskou kyticou a darčekovým košom.
Teta Anna sa narodila 28. augusta v Makópuszte, vychovala tri deti a dnes sa teší siedmim vnukom, piatim pravnukom a trom prapravnukom. Sama vyrástla v početnej rodine, spolu s desiatimi súrodencami. Prevažnú časť svojho detstva strávila v Slovenskom Komlóši a toto miesto malo rozhodujúcu úlohu i v jej ďalšom živote. Tu pracovala v bufete miestneho kina a v kuchyni, keďže sa vyučila za cukrárku. Po šesťdesiatich rokoch sa z Komlóša na čas vzdialila do Segedína, odkiaľ sa po dvoch desaťročiach vrátila k rodine do Békešskej Čaby.
O jej živote nám rozprávala aj dcéra jubilantky Mária Huterjáková. O tom, čo všetko prežila jej mama za uplynulých sto rokov, o dvoch svetových vojnách, ktoré iní poznajú skôr len z učebníc a pripomenula aj oslavy dávnejších narodenín vo chvíli, keď sa na primátorskom úrade rozhoreli sviečky na trojposchodovej torte a keď všetci prítomní zaželali oslávenkyni veľa zdravia a šťastia.
(av-k)
Békeščabiansky Futball Club sa systematicky venuje výchove futbalového dorastu a v záujme toho usporadúva rôzne súťaže. Pod vedením Alexandra Szokolayho sa s 200 deťmi vo veku do 15 rokov zaoberá osem kvalifikovaných pedagógov.
V uplynulých dňoch súťažilo na ôsmich ihriskách takmer 70 družstiev, z domácich MTK Hungária FC, Gyula Thermál, ULC Pásztó, FK Debrecín, jedenástky z Kazinbarciky, Vacova, Budapešti, Érdu, Salgótarjánu a vo vyratúvaní by sme mohli ešte pokračovať. Nastúpili aj mužstvá zo zahraničia - prevažná väčšina z Rumunska a Srbska.
Na slávnostnom otvorení turnaja privítal hostí, trénerov a divákov vicestarosta Békešskej Čaby Gábor Velkey, ktorý vyjadril nádej, že toto podujatie prispeje k výchove futbalového dorastu krajiny. Významnou súčasťou turnaja bola konferencia trénerov usporiadaná na mestskej radnici. Predstaviteľ Maďarského futbalového zväzu dr. György Mezei vo svojej prednáške analyzoval nedávne Majstrovstvá Európy a zároveň sa zameral na možnosti zlepšenia pedagogickej a odbornej činnosti trénerov a ich osobnú zodpovednosť v tomto ohľade.
Do finále turnaja postúpili FC Hungária, futbalová škola Szokolay, UTA Arad, Báčka Subotica, LKA Videoton a FK Debrecín.
Spoluorganizátorom turnaja bola i Čabianska organizácia Slovákov, ktorá je už roky zainteresovaná na týchto podujatiach. Najbližší turnaj tohto druhu sa uskutoční v dňoch 13. novembra až 4. decembra 2004.
(anč-k)
V repertoári našich slovenských tanečných súborov odteraz by nemali chýbať ani pilíšske tance, veď Celoštátna slovenská samospráva (CSS) už druhýkrát (1997, 2004) im poskytla možnosť osvojiť si základné vedomosti v oblasti etnológie spomínaného regiónu. Naschvál nespomínam len tanečné prvky, motívy, totižto k tancu patrí taktiež hudobný folklór, kroj, zvyky a pod. Bez toho všetkého sa nedá pochopiť, prečo tancovali Pilíšania tak, ako tancovali.
Pred siedmimi rokmi organizátori pozvali do tábora vedúcich tanečných súborov, aby dôkladne naštudovali tanečnú kultúru daného regiónu. Hudba doslova núkala nôžky do tanca, ale nakoniec zostalo len niekoľko odvážlivcov, ktorí doma nacvičili choreografiu, aj sa s ňou preukázali na rôznych kultúrnych prehliadkach. Žiaľ, v mnohých prípadoch nie tak, ako som to od nich očakávala. Ako učiteľka tanca som v prvej chvíli chybu hľadala v sebe. Prečo im dávam hotovú choreografiu? Veď všetci sú „odborníci“ a tanec dokážu aj sami upraviť.
Tentokrát prácu som začala inakšie. Žiadna choreografia. Hlavné je, aby si dôkladne osvojili prvky a naučili sa tancovať po našom, po pilíšsky. Organizátorka Tábora slovenského ľudového tanca usporiadaného koncom augusta v sarvašskej slovenskej škole, kultúrna referentka CSS Daniela Onodiová mi vyšla v ústrety a na moju prosbu v pozvánke do tábora určila aj podmienky. Žiadala som predovšetkým to, aby podľa možností z každého súboru prišli aj dospelí, no nie preto, aby dozerali na deti, ale aby si počas tábora robili poznámky. Mám zlé skúsenosti: týždeň sa nacvičuje v tábore tanec, deti prídu domov a na jeseň, keď sa k tancu dostanú, každý si všetko pamätá inakšie. A nepomôžu, žiaľ, ani videozáznamy z tábora.
Kedysi Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku organizoval letné intenzívne tábory pre vedúcich tanečných súborov. Oni mali možnosť si do tábora so sebou brať svojich najtalentovanejších tanečníkov, nastávajúcich kolegov, ktorým postupne odovzdali štafetu. Folklórny spolok Prameň (vedúca Zuzana Hollósyová) v tejto práci trošku viac postúpil a organizoval kurz tanečných pedagógov, v ktorom odbornú pomoc poskytol Maďarský osvetový ústav. Spomedzi absolventov (1993) viacerí sú dodnes aktívni.
Za uplynulé roky sa zjavne ukázalo, že sú potrební ďalší odborníci. Ale aj tí, ktorí sa tomu venujú „tisíc“ rokov, potrebujú oprášiť svoje vedomosti. Pôvodne sa plánovalo, že v tomto roku oslovíme len tie súbory, ktoré pravidelne posielajú svojich tanečníkov do tábora CSS, aby napredovali v práci. Keďže zo strany pedagógov, ktorí sa prihlásili spolu so svojimi žiakmi, odznela požiadavka na nácviky aj pre nižšiu vekovú skupinu, snažili sme sa im vyjsť v ústrety a tentokrát sme tábor usporiadali v dvoch etapách.
Žiaci vo veku 8-12 rokov sa oboznamovali s detskými hrami a spomedzi zvykov sa venovali vítaniu jari. Keďže nebol k dispozícii korepetítor, detičky tancovali na vlastný spev, ako to robili v minulosti pilíšske deti, keď sa hrali na lúke.
Mládež vo veku 12-18 rokov sa zameriavala na techniku tanca. Som totiž toho názoru, že choreografia sa má učiť až potom, keď už tanečníci majú prvky v nohách. Keďže sama som vyrástla v „škole“, kde sa uprednostňovala improvizácia, zastávam tradičnú metódu.
Obe skupiny si pozreli dokumentárne filmy o živote a zvykoch Pilíšanov, preštudovali zbierku krojov a dostali radu, v akom oblečení by mali prezentovať tanečnú kultúru pilíšskych Slovákov. Pedagógovia a zástupcovia jednotlivých súborov študovali aj základy choreografie, umiestnenie pohybu v priestore, spoločne rozlúštili a zapisovali prvky, spájanie motívov, ktoré museli reprodukovať na základe vlastných poznámok. (Aby to dokázali s odstupom času aj doma.)
Ako hudobný podklad sme používali zbierku ľudových piesní spod Pilíša „Zahučali hory” (Gregor Papuček, 1983) a domáce CD-nahrávky speváckeho zboru z Mlynkov (Pilisszentkereszt). Porozprávali sme sa o tom, na základe čoho treba vyberať piesne k tancu a ako ich usporiadať.
Účastníci tábora mali dodržať prísny režim dňa. Nácvik sa začal ráno o deviatej hodine. Pracovalo sa denne sedem hodín. Cez obedňajšiu prestávku bol pre každého povinný oddych. Po prvom pracovnom dni každý pochopil, prečo sa toho tak prísne pridržiavam. Naše hostiteľské mesto poznávali vo večerných hodinách. Záverom tábora sa deti vybrali na krátky výlet loďou po Kereši.
Veľmi som sa tešila, keď som sa dozvedela, že do tábora prídu aj deti z pilíšskeho regiónu. Žiaľ, v poslednom čase viem len o jednej pilíšskej osade, kde v rámci tanečného súboru prebieha odborná činnosť. Ale v budúcnosti ich počet vzrastie aspoň o jeden. Chýbajú nám umelecké školy, učebné osnovy a metodické príručky o výchove tanečnej kultúry a ešte viac odvážlivci, ktorí by sa venovali tejto činnosti. Sťažujeme sa, že mládež už nechce tancovať. A pokúsili sme sa ju vôbec získať? Usporiadali sme pre ňu verejný tanečný dom, kde si môže vyskúšať svoje nožičky?
Neverím, že pilíšska kultúra by bola menejcenná ako hociktorá iná v našej krajine. Treba si nájsť len vhodnú metódu. Po konzultácii s pedagógmi môžem aspoň dúfať, že mne sa to podarilo. Daktorí chcú na jeseň zaradiť do repertoára svojho súboru v našom tábore nacvičené tance, niektorí ma pozvali robiť úpravy a zase iní chcú nacvičiť s deťmi pilíšske tance ako nepovinný program v súťaži sólistov.
Takže, ako hodnotím tohtoročný tanečný tábor CSS? Pozitívne. Nesmierne ma teší, že sa nezabudlo na môj rodný kraj a že sama som mohla šíriť našu kultúru. Ďakujem za statočnú prácu a za dôveru voči mne všetkým účastníkom tábora.
Katarína Királyová
učiteľka tanca
Folklórne festivaly umožňujú hlbšie poznať život ľudí, kultúru, jej prejavové formy v podobe tanca, piesní a hudby. Oživujú zabudnuté tradície, zachovávajú folklórne bohatstvo predkov.
Dulovce sa stali už po ôsmykrát dejiskom folklórnych slávností. Ide o rázovitú dedinku, ktorá leží v Podunajskej nížine na juhozápadnom výbežku Pohronskej pahorkatiny v okrese Komárno. Stretli sa tu detské a mládežnícke folklórne súbory zo Slovenska: DFS Rosnička z Hurbanova, Hviezdička z Hriňovej, Červené jabĺčko z Rovinky, Jánošíček zo Zvolena, Nitranček z Nitry, Lúčik z Duloviec, ako aj krajanské súbory z Chorvátska, Maďarska i srbskej Vojvodiny: Bratia Banas (Josipovec), Harmónia (Slovenský Komlóš), Petrovská družina (Báčsky Petrovec) a Vienok (Kysáč).
Účastníkov privítali starosta obce Gejza Hamran a zástupkyňa riaditeľa bratislavského Domu zahraničných Slovákov (DZS) Katarína Hrkľová, pričom Dom bol hlavným finančným garantom slávností. Jednotliví vedúci folklórnych telies podali krátku charakteristiku o svojom súbore a po malom občerstvení sa začal krojovaný sprievod obcou, ktorý smeroval do amfiteátra, kde sa začalo slávnostné otvorenie. Pod názvom Poslali ma naši k vašim vystúpili súbory zahraničných Slovákov, po nich nasledovali detské hry a tance pod názvom Na zelenej pažiti a Z domova, kde vystúpili súbory zo Slovenska.
Druhý deň sa už všetci pripravovali na galaprogram. Dulovce opäť nesklamali, všade bolo vidieť dobrú náladu nielen vystupujúcich, ale aj divákov. Tradičnou veselicou sa skončili folklórne slávnosti pre deti a mládež, ktorej súčasťou bol aj jarmok. Organizátormi tohto vydareného podujatia okrem DZS boli Miestny odbor Matice slovenskej, obec Dulovce, folklórny súbor miestnej základnej školy Lúčik, miestny rímsko-katolícky farský úrad a Nitriansky samosprávny kraj.
Nedalo mi, aby som sa nepristavila pri každom súbore a neopýtala sa detí na otázku: „Čo sa ti tu najviac páčilo?“
Ľudmila Galádiková, 12 rokov, Báčsky Petrovec:
- V Dulovciach som po prvýkrát, vystúpili sme s tancom Na Petrovské dievke a spievali sme pieseň Keď som húsky pásla. Veľmi dobre nám varili, najviac mi chutili Francúzske zemiaky. Našla som si tu aj kamarátku z Kysáča. Naše kroje sa volajú Husárke.
Viktor Krátky, 14 rokov, Slovenský Komlóš:
- Som tu prvýkrát, páči sa mi táto veľká škola a hlavne telocvičňa. Páčilo sa mi tu všetko, aj to, že cestou sme sa kúpali vo Velence. Náš súbor sa predstavil s tancami z Hontu, Čakajovským čardášom a komlóšskymi tancami.
Miroslav Zwiefelhofer, 17 rokov, Nitra:
- Už od svojho 7. roku sa venujem tancu, tu som prvýkrát, vystupoval som aj v iných štátoch v Európe. Náš súbor vystúpil s tancami z Myjavy, nitrianskym a tekovským verbunkom. Bola tu dobrá atmosféra.
Peter Žiak, 12 rokov, Zvolen:
- Folklór robím len tretí rok. Môj otec 14 rokov tancoval a prinútil do toho aj mňa. Neľutujem, lebo predtým som chodil na karate a tam bolo ticho a veľká nuda.
Tina Kristina, 13 rokov, Josipovec:
- Za hranicami som prvýkrát. Cesta sa mi veľmi páčila. Je tu lepší vzduch, pekné hory a krajší chlapci. Môj kroj je celý biely, lebo sme tancovali tanec Kačky.
Barbora Kajanová, 9 rokov, Dulovce:
- Začala som tancovať pred tromi rokmi, chodím aj na klavír. Veľmi sa mi páči, keď môžem tancovať na pódiu. Najviac sa mi páčili tanečnice z Chorvátska. Na sebe mám karičkový kroj.
Peter Ježo, 21 rokov, Dulovce:
- Rád chodím na folklórne festivaly. Nedávno som sa vrátil z Detvy a toto je podľa mňa taká malá detská Detva. U nás v obci by sme chceli, aby aj deti zo škôlky začali tancovať.
Karolína Petrenková, 10 rokov, Rovinka:
- Tancujem už od 3. roku. Dnes sme tancovali Šariš, Liptov, Trenčín. Veľmi sa mi tu páči, nedávno som tancovala s svojím ocinom tanec z Liptova vo Východnej.
Gabriela Mariková, riaditeľka Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši:
- Som veľmi šťastná, že sa náš súbor Harmónia mohol zúčastniť tohto festivalu. Ďakujem všetkým, ktorí nám to umožnili. Náš súbor vychováva hravých tanečníkov, spevákov, malých hercov, ktorí sú spolutvorcami tanečných nápadov pod vedením obetavých učiteliek Zuzany Laukovej, Márie Krčmériovej a Anny Ištvánovej Račkovej.
Ľubomíra Rollová
Priznám sa Vám, že keď mi starší ľudia hovorievajú, že desať rokov v ich živote uplynulo ako voda, tak si niekedy pomyslím, že to trošku preháňajú. Veď desať rokov je predsa jedno desaťročie. To iba tak nepominie...
Prvýkrát v živote som prežila pocit nesmierneho plynutia času práve pred niekoľkými dňami, keď sme sa vracali z mládežníckeho ekumenického biblického tábora Celoštátnej slovenskej samosprávy. Bola som trošku šokovaná... Veď práve desať rokov uplynulo odvtedy, čo pravidelne sprevádzam naše deti do tohto tábora. Je to vôbec možné, že som odvtedy ukončila univerzitné štúdiá, umiestnila sa ako novinárka a viac rokov pracujem? Asi hej, veď holé fakty to dokazujú.
Keď sa niečo usporadúva už desať rokov, tak to má určite pozitívny efekt, čo prospieva našej národnosti a zároveň našej mládeži. Mojou úlohou však absolútne nie je hodnotiť spomínanú aktivitu, ale skôr informovať o tohtoročnom biblickom tábore, ktorý sa konal v dňoch 22. - 28. augusta na tradičnom mieste, v doškoľovacom stredisku Agapé vo Svätom Jure pri Bratislave.
O tábor prejavilo záujem viac ako 30 detí. Na naše veľké potešenie z celej krajiny, keďže prišli z Budapešti, Mlynkov, Santova, Sarvaša, Tardošu a Nového Mesta pod Šiatrom.
Intenzívny týždeň v prítomnosti Božieho slova sa začal po príchode do tábora v nedeľu s malou poznávacou prechádzkou po Svätom Jure. Po chutnej večeri sa konal zoznamovací večierok, na ktorom sa predstavili okrem detí i dospelí, menovite vedúca tábora predsedníčka Náboženského podvýboru CSS Ildika Klauszová Fúziková, duchovný pastier, evanjelický farár Attila Spišák, a ich pomocníci Levente Galda, Karola Klauszová a Kornel Klausz.
Prvý pracovný deň sa začal rannou rozcvičkou, aby sa aj naše mozgové bunky trošku osviežili a tak boli pripravené zvládnuť jednotlivé biblické príbehy a cvičenia. Pod vedením brata Attilu sme sa teda odovzdali svetu Biblie. Boli medzi nami i takí, ktorí ju začali spoznávať iba počas tábora, avšak väčšina z nás už mala „biblickú prax“. Celé popoludnie sa nieslo v duchu zoznamovania sa v prekrásnom lone prírody. Nechýbala ani hra vojna čísel, rozhovory a viackrát sme sa aj schuti zasmiali.
V utorok po rozcvičke sme si osvojili príbeh o milosrdnom Samaritánovi, ktorý neskôr deti aj zahrali. Ich nápaditosť nepoznala hranice. Pripravili veľmi vtipné kostýmy a za pohybové spracovanie príbehu im taktiež patrilo uznanie zo strany dospelých. Po obede sme sa vybrali do srdca Slovenska - Bratislavy. Cestovanie vlakom a mestskou hromadnou dopravou veru nebolo vždy jednoduché: dávať pozor na vyše tridsať detí vo veľkomeste a v zahraničí... V obchodnom dome však bola orientácia jednoduchá a deti sa pocvičili aj v slovenčine. Už je tradíciou, že naše návštevy Bratislavy sprevádza v každom roku dážď. Nebolo tomu inak ani tentokrát, hoci nás zastihol iba počas spiatočnej cesty na železničnú stanicu.
Predpoludní v stredu sme sa vydali do Vlastivedného múzea vo Svätom Jure, kde nás už poznajú ako tradičných návštevníkov. História obce, pamiatky z čias Tatárov a Turkov zaujali deti aj v tomto roku, a od pracovníčky múzea sme dostali dobrý nápad na pešiu túru. V blízkosti obce bol totiž postavený ešte v 13. storočí hrad Biely Kameň, ktorý je od 17. storočia neobývaný. Viac storočí slúžil Svätojurčanom ako úkryt počas rôznych vojen a búrlivých historických udalostí. Zrúcaniny hradu dodnes stoja, o čom sme sa ešte v ten deň presvedčili aj my. Nenáročná túra padla dobre každému z nás, chlapci dokonca vyliezli až na samý vrch opevnenia, odkiaľ bol prekrásny rozhľad. Týmto dobrodružstvom sa ale deň ešte neskončil. Večer bol deťom pripravený vedomostný kvíz s tematikou biblie, slovenčiny, dejepisu a zemepisu. Výhercovia dostali ako ocenenie veľmi pekné darčeky.
Vo štvrtok nasledoval celodenný poznávací výlet do Bratislavy. Autobus nás priviezol pred hrad, históriu ktorého sme si spoločne povedali v sprievode tichého dažďa. Ako inak? Predsa sme boli zase v Bratislave... Potom sme pešo prešli do bývalej židovskej štvrti, kde nás čakali dve skvelé výstavy: expozícia umeleckých remesiel a múzeum historických hodín v dome „U malého pastierika“, údajne najužšom dome strednej Európy. Prechádzka okolo Katedrály sv. Martina, Michalskej brány a po Starom meste bola skvelým zážitkom, aj keď pritom poprchávalo. Po historicko-duchovnom pokrme nám dobre padol obed a niekoľko hodín voľna, ktoré sme strávili nakupovaním darčekov pre domácich. Do Svätého Jura sme sa vrátili bohatí na zážitky a unavení celodenným chodením.
Na druhý deň zavítala do tábora vzácna návšteva v osobách podpredsedníčky Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etely Rybovej a kultúrnej referentky Daniely Onodiovej. Deti sa hosťom predstavili krátkym biblickým pásmom nacvičeným počas tábora. Potom pani Etelka zamestnala mladých jazykovými hrami a cvičeniami. Rozdala toľko sladkostí, že by to hádam aj stačilo na rok, nie na jeden deň...
Za dobre vykonanú predobedňajšiu prácu boli deti odmenené. A to nekaždodenným spôsobom. Mohli po obede sledovať priamy televízny prenos z olympiády z Atén. Mohli držať palce maďarským hádzanárom a vodným pólistom. Nekaždodenná a prekvapivá motivácia v našom prípade zabrala. Pólisti vyhrali, a tak sme sa vydali na prechádzku po meste s väčším elánom. Večer bolo tradičné súperenie „Kto čo vie“. Vyhodnotenie práce tábora sa konalo po vtipných atrakciách. Po zotmení sme sa vybrali do chotára mesta na „prírodnú službu Božiu“ odbavenú farárom Attilom. A po tomto akte nasledovalo ďalšie prekvapenie pre deti. Kahančekmi sme vyložili cestičku, po ktorej sa musel prejsť každý sám a zahĺbiť sa do svojej dušičky počas nasledovania svetla. Skvelý nápad, ktorý deti naozaj ocenili, patril pánu farárovi.
Posledný deň - sobota - patrila rozlúčke a návratu domov. Ako vždy, aj teraz sme sa poďakovali personálu strediska, okrem iného i našimi duchovnými pesničkami. Na stanici Keleti v Budapešti sme sa rozlúčili naplnení Duchom Božím, čo hádam vystačí do budúceho roka.
Ako som na začiatku naznačila, zúčastnila som sa na všetkých desiatich táboroch. Musím povedať, že tentokrát sme mali naozaj skvelé deti, vytvoril sa "super" kolektív, ktorý spojili predovšetkým biblia a jazyk našich predkov.
Za cenné a prekrásne darčeky ďakujú deti Celoštátnej slovenskej samospráve, Slovenskej samospráve V. obvodu Budapešti a redakcii Ľudových novín.
(kk)
Ako tradične, 1. september aj v tomto roku zavítal s dažďom a vetrom. Priznajme sa, ani to nie je také strašné. Aspoň pre školopovinných nie. Milé mamičky a ockovia, ruku na srdce! Ani nám by sa nechcelo vysedávať celý deň v laviciach, keď vonku svieti slniečko. Alebo ste už zabudli na to, ako vás to ťahalo kedysi zo školských lavíc, keď vonku spievali vtáčatá? Ani naše deti to nemajú ľahšie. Alebo vás netrápili na pracovisku letné horúčavy? Všetko sa dá odôvodniť. Tak teraz musíme uznať, že preto je mrchavé počasie, aby sa detičky v škole viac sústredili na učivo.
Síce stáva sa, že dospelí aj cez letné prázdniny vymyslia pre žiakov taký program, kde si môžu načerpať vedomosti. Takto dopadli aj segedínski žiaci, ktorí proti intenzívnemu letnému jazykovému táboru vôbec neprotestovali. Ale mali aj dobrého sprisahanca, a to počasie. Odchádzali z letnej horúčavy do letnej „zimy“ (bolo 10 stupňov), čo im vôbec nekazilo náladu ani program. Zlatá pravda: nejestvuje zlé počasie, len zlé oblečenie. A keďže sa pred odchodom informovali, vedeli aké veci majú pribaliť do kufra.
Žiaci segedínskej slovenskej nedeľnej školy sa z roka na rok, keď je už v dolných končinách krajiny neznesiteľná horúčava, vyberú na sever, do hôr. V posledných rokoch intenzívny jazykový tábor zorganizovali v niektorej slovenskej osade v Maďarsku (Mlynky, Répášska Huta), ale teraz sa vybrali opäť na Slovensko. Pôvodne plánovali zúčastniť sa aj na Svetovom stretnutí slovenskej mládeže, ale tesne pred odchodom, keď zisťovali, či je všetko v poriadku s ubytovaním, vysvitlo, že omylom to majú zabezpečené na neskorší termín. Vzdať sa pôvodného plánu však nechceli, preto si predseda Spolku segedínskych Slovákov Ján Benčík prisadol k internetu a našiel iný nocľah.
A tak sa žiaci nedeľnej školy 12. júla vybrali do Liptovského Jána. Tentokrát ich odprevadili aj rodičia, členovia Spolku segedínskych Slovákov.
Má niekto spomedzi vás, milí čitatelia, vypracovaný a preskúšaný plán na to, ako sa dá úspešne naštudovať s deťmi slovenskú kultúru a reálie? Nám sa osvedčilo študovať ich naživo. Predovšetkým vizuálny typ dieťaťa si takýmto spôsobom skôr zafixuje informácie. A teraz si veru mali čo zapamätať. Liptovský kraj im núkal všeličo z prírodných krás. Mohli poznávať ľudovú kultúru v skanzene liptovskej dediny (Pribylina), dejiny v Liptovskom Mikuláši (na hlavnom námestí mesta popravili Juraja Jánošíka), botaniku, zoológiu a zemepis, keďže boli obklopení najvyššími horami Strednej Európy, mali na dosah ruky Nízke aj Vysoké Tatry.
O tom, kde všade chodili, hovorí ich album bohatý na fotodokumentáciu.
V hĺbke lesa, pri žblnkotajúcom potôčiku sa venovali žiaci deň čo deň slovenčine. Popri hodine slovenského jazyka mali aj vlastivedu, v rámci ktorej preštudovali, čo ich čaká na druhý deň v teréne.
Vystúpili na Chopok, absolvovali Demänovské jaskyne - kvapľovú jaskyňu Slobody, aj ľadovú. Vyhľadali Tatranský národný park: vysokohorské jazerá (Štrbské pleso, Popradské pleso), cez potoky (Mlynický, Žabí, Hincov, Veľký Studený potok) a doliny (Malá studená dolina) chaty (Kamzík, kpt. Morávku, Bilíková, Zamkovská) a Symbolický cintorín (venovaný pamiatke tých, ktorí zahynuli v horách). Vyskúšali vysunutú a pozemnú lanovku, ktorou sa vyviezli na Hrebienok, aby sa pozreli na Obrovské vodopády a Kaskády.
Žiaci si dobre zapamätali, čo všetko potrebujú, keď sa vyberú na horskú turistiku. Musia mať obutú vhodnú pevnú obuv (žiadne šľapky a tenisky), aby ich nohy nerozboleli a to nie len pri výstupe, ale skôr smerom dole. Musia si obliecť viac vrstiev šatstva, aby si mali čo vyzliecť, keď je teplo, a samozrejme aj opačne, ak sa náhodou ochladí. Aj pršiplášť im prišiel vhod. Nechcelo sa im veriť, keď z ničoho nič sa spustil dážď a začali padať krúpy. V ruksaku nesmie chýbať ani pitie, jedlo a pre najväčšiu radosť detí - čokoláda. A keď náhodou skupina nemá odborného horolezca a náhodou zablúdi? Šesť hodín bez jedla, pitia v sprievode mrchavého počasia človeka poriadne vysilí.
Po návrate z výletu, veru dobre padlo všetkým nám sadnúť si, aj keď sa večer pokračoval nad učebnicou slovenského jazyka.
Myslím si, že Celoštátna slovenská samospráva, Segedínska slovenská samospráva a Spolok segedínskych Slovákov aj tentokrát sa dobre rozhodli, keď finančne podporili jazykový tábor žiakov nedeľnej školy. Ak chceme priblížiť materskú krajinu našim potomkom, tak sa to dá najúspešnejšie asi takýmto spôsobom.
Milí čitatelia, dovoľte mi, aby som sa s vami podelili o príjemný zážitok. Keď sme kupovali lístky na miestne dopravné prostriedky, alebo vstupenky do múzeí, vždy sme sa opýtali, či nemáme oprávnenie na nejakú zľavu. Bez slovenského občianskeho, ale študentského preukazu to všade ide ako v lete na saniach. Raz sa ma spýtala pokladníčka:
Nebola som pripravená na túto otázku a tak som sa priznala, že sú to slovenské deti z Maďarska.
„Teda naše.“- konštatovala pani v pokladni.
Keby nám to všetci a všade na Slovensku uverili, že máme spoločné korene, nepotrebovali by sme ani krajanský preukaz. Stačí len chápavý prístup ľudí k veci. Našťastie segedínski Slováci v tomto smere majú príjemné skúsenosti.
(kir-)
Často sa stáva, že hŕstka oduševnených a zanietených ľudí dokáže v jednej osade takpovediac zázraky a ich prínos k spoločnému dobru je naozaj pozoruhodný. Tak je tomu aj v Pilíšskej Čabe, kde dlhoročná neúnavná práca niekoľkých agilných ľudí prináša pekné úspechy. O tom sme sa rozprávali s Evou a Júliusom Kučerovcami, členkou Slovenskej menšinovej samosprávy v Pilíšskej Čabe Annou Füstiovou, Agnešou Bélikovou a dr. Hermínou Mészárosovou.
Okrem kultúrnej činnosti ich srdcovou záležitosťou je aj náboženský život. Nečudo, veď Kostol Narodenia Prebl. Panny Márie v Pilíšskej Čabe je najväčším kostolom v okolí. Tu žijúci slovenskí, ale aj nemeckí veriaci sú oprávnene hrdí na svoj chrám Boží, ktorý bol vybudovaný v roku 1748. Podľa tradície v roku 1750 cestoval cez obec nasledovník trónu Jozef II., ktorý vyjadril svoju nespokojnosť so zlým stavom kostola. Súčasný kostol vybudovali v rokoch 1778 - 1781 v barokovom štýle.
- Čo je snáď jedinečné, v zakladajúcej listine kostola v Pilíšskej Čabe je zakotvené aj rozhodnutie miestneho cirkevného zboru, že kým kostol bude stáť, musia sa v ňom odbavovať slovenské sväté omše, - zdôrazňuje Július Kučera, ktorý je srdcom a dušou osady a ktorý sa stará aj o to, aby potomkovia Slovákov dodnes dodržiavali tento sľub.
- Je to tak a každú druhú nedeľu v mesiaci máme v našom kostole slovenskú sv. omšu. Dovoľte mi však, aby som sa zmienil o udalosti, ktorá hrá z tohto hľadiska dôležitú úlohu. Takmer rok slúžil u nás slovenskú sv. omšu dôstojný pán Ján Orosch zo Štúrova. V Nedeľu Dobrého pastiera, 2. mája, sa 33 členov našej cirkevnej obce zúčastnilo v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave biskupskej vysviacky dvoch bratislavsko-trnavských pomocných biskupov Mons. Stanislava Zvolenského a Mons. Jána Oroscha, „nášho pána farára“.
Biskupské svätenie prijali z rúk hlavného svätiteľa metropolu - arcibiskupa Mons. Jána Sokola a spolusvätiteľov Mons. Henryka Józefa Nowackého a Mons. Dominika Tótha. Pútnický zájazd v Trnave, slávnostná vysviacka oboch biskupov v katedrále, stretnutie s arcibiskupom a novovysvätenými biskupmi, ako i pekné dojmy z mesta všetkých veriacich upevnili vo viere a povzbudili pokračovať v tejto službe.
- Sme nesmierne šťastní, že v tomto roku sa v našej osade konal regionálny slovenský fašiangový ples, na ktorom sa zúčastnilo viac ako 600 Pilíšanov, - dodáva Anna Füstiová.
- O perfektnú zábavu sa postarala dychovka Lapašanka z obce Veľký Lapaš, ktorá leží neďaleko Nitry. V blízkej budúcnosti plánuje naša menšinová samospráva podpísať dohodu o vzájomnej spolupráci s obcou Veľký Lapaš v oblasti náboženstva, kultúry a športu. Pevne veríme, že vzájomná spolupráca nám všestranne pomôže dosiahnuť ciele našej samosprávy, zachovať a pestovať duchovné a kultúrne dedičstvo v našej obci.
Žiaľbohu, v Pilíšskej Čabe už dlhé desaťročia neprebieha výučba slovenského jazyka. Pochopiteľne, tento fakt veľmi nepriaznivo pôsobí na zachovávanie národnostného povedomia.
- Naša generácia sa nemohla učiť v škole po slovensky, takže ovládame len miestne nárečie, - vysvetľuje Agneša Béliková.
- Za nášho detstva a mladosti ešte žili aj rôzne ľudové zvyky a tradície, tieto sa však už, žiaľ, vytrácajú. Vieru, slovenské náboženské a ľudové piesne sme si však zachovali. Vďaka cirkevnému zboru a činnosti Slovenského klubu sa snažíme pestovať tieto naše duchovné a kultúrne hodnoty. Moje dve dcéry tiež hovoria po našom a čo je pre mňa zvlášť potešiteľné, aj jedna moja vnučka sa rada učí po slovensky. Snáď naše družobné styky napomôžu naše snahy zapojiť do tejto činnosti aj deti a mládež.
Blízkosť Budapešti, bohatšie pracovné možnosti aj z tejto obce odlákavajú ľudí. Pred 44 rokmi sa presťahovala aj dr. Hermína Mészárosová, ktorá žije v XIV. obvode hlavného mesta.
- Vyše štyridsať rokov žijem v Budapešti, ale moja rodná dedina je pre mňa najdôležitejšia. Rodičia mi zomreli, ale žije tam sestra a príbuzní. Kúpila som si tam domček a pravidelne chodím domov. Aj môj manžel je z matkinej strany slovenského pôvodu, takže v plnej miere chápe moju väzbu k svojím koreňom. Keďže sa často zdržiavam v Pilíšskej Čabe, sledujem tunajšiu slovenskú činnosť a snažím sa zúčastňovať na všetkých podujatiach. Som nesmierne šťastná, že v našej obci žije toľko zanietených a oduševnených Slovákov, pre ktorých je veľmi dôležité zachovávanie a pestovanie tejto krásnej kultúry, ktorá je aj pre mňa srdcovou záležitosťou, pokiaľ len budem žiť...
(if)
Do Kovačice, dnes už mestečka ležiaceho v srbskom Banáte, prišli po strastiplnej ceste za chlebom prví slovenskí poddaní v čase feudalizmu pred dvesto rokmi. Usadili sa v rámci organizovanej kolonizácie na pustatine, vyľudnenej po Turkoch, kde zo začiatku okrem roľníčenia mali za povinnosť zabezpečovať aj hraničiarsku službu. Títo slovenskí agrohraničiari, ako by sme ich dnes mohli pomenovať, po zrušení vojenskej hranice v roku 1871 sa oslobodili od vojenských povinností a postupne sa stávali aj vlastníkmi pôdy, ktorú desiatky rokov zúrodňovali. Svojím umom a pracovitosťou v mnohom predčili okolité domáce obyvateľstvo. Zásluhou slovenskej inteligencie - učiteľov a farárov, ktorých na základe zmluvy s vrchnosťou mali už od začiatku osadenia medzi sebou a mohli slobodne vyznávať aj svoju vieru, napredovali aj vzdelanostne a v tradičnej kultúre. Slováci od svojho príchodu do týchto končín si starostlivo uchovávali všetko, čo charakterizovalo ich národnú príslušnosť. Udržali si tiež svoje evanjelické vierovyznanie, aj vďaka ktorému si dodnes zachovali svoju reč, piesne, hudbu, zvyky, obyčaje a tradičné výtvarné umenie, ktoré sa v rôznych podobách prenášalo z pokolenia na pokolenie. Popri iných tvorivých činnostiach najväčšieho úspechu, a to aj za hranicami štátu, dosiahli naši krajania v insitnom maliarstve, ktoré tu má vyše päťdesiatročnú tradíciu a v ktorom aj ženy našli svoj výtvarný prejav. Stála galéria kovačických insitných umelcov má aj po smrti jej zakladateľov dvadsať stálych členov a mnohí ďalší, desiatky mladších a starších, neorganizovaných skúšajú svoje nadanie v tomto kumšte. Kovačica je v tomto smere vyhľadávaným miestom turistov, pretože sa stala svetoznámym mestom insity. Okrem stálej galérie sú tu aj ďalšie súkromné a tak pre mnohých autorov sa toto povolanie stalo veľmi výnosným. Záujem turistov zo Srbska i zo zahraničia o tento druh umenia a zároveň o kúpu obrazov podnecuje, že sa tomuto naivnému umeniu venuje čoraz väčší počet obyvateľov Kovačice, ale aj iných susedných Slovákmi osídlených obcí, ako je napríklad Padina. Kovačici by takto pristalo aj pomenovanie, či heslo "Maľuje celá dedina". Okrem desiatok mužov medzi terajšími maliarkami, členkami stálej galérie z Kovačice, ktorými sú Alžbeta Čížiková, Zuzana Chalupová, Katarína Kožíková, Eva Husáriková, Zuzana Vereská, Eva Svetlíková, si prvé miesto zasluhuje aj prvá v poradí uvedená, teda Alžbeta Čížiková, ktorá bola prvou maliarkou už v roku 1954. Jej prácu posudzoval jeden z najznámejších, vo svete najuznávanejší Martin Jonáš, keď ju prijímal ešte vtedy do výtvarnej odbočky Kultúrno-umeleckého spolku Pokrok a potom osobne dohliadol a usmerňoval ju v tvorbe. Dá sa povedať, že Alžbeta Čížiková je žiačkou a pokračovateľkou tvorby dnes už nežijúcich umelcov Martina Jonáša a zakladateľa kovačického insitného maliarstva Martina Palušku. Keď som ju pred časom navštívil, mala za sebou namaľovaných stovky obrazov a práve vtedy v Belehrade absolvovala svoju tridsiatu samostatnú výstavu. V Kovačici vyjadrila svoju túžbu prvýkrát samostatne vystavovať aj v krajine svojich predkov - na Slovensku, čo sa jej potom podarilo niekoľkokrát a mal som možnosť sa s ňou tam aj stretnúť. A čo hovorí o svojich začiatkoch?
- Už ako malé dievča som začala spontánne narábať ceruzkou a ako každé dieťa chcela som obľúbené veci namaľovať. Bývali sme uprostred dediny a tak som mala veľkú príležitosť sledovať svadobné sprievody. Mladá nevesta bola vždy oblečená v slovenskom ľudovom kroji a ja som ju celou cestou až k sobášu sledovala a potom som si tento obraz namaľovala na tabuľku. V tom čase sme ešte nemali písanky a bolo mi veľmi ľúto, že som si namaľovaný obrázok musela vždy zotrieť. Vtedy to všetko začalo, - spomína na svoje začiatky Alžbeta Čížiková. - Veľa som pochytila od zakladateľa naivného maliarstva v Kovačici Martina Palušku, s ktorým sme boli rodina. Pamätám sa, že prvé olejové farby som dostala, keď som mala štrnásť rokov a vtedy som nimi namaľovala prvý výkres s kvetmi. Boli to tulipány a narcisy. Námety mojej tvorby vyvierajú zo spomienok z mladosti, sú návratom do kľudného pestrofarebného dedinského života. Takto prenášam na plátno obrazy z voľakedajšieho života, ktoré už zanikli. Sú to najmä svadobné zvyky, práca na poli, žatva, kukurica, slnečnica, banátske roviny, plody zeme, ktoré charakterizuje zlatistá farba.
Na otázku, aké obrazy a témy jej obrazov sa návštevníkom najviac páčia, odpovedala, že je to príroda. A ako hodnotí jej tvorbu "učený" akademický maliar, ako sa vraví, Slovák telom i duchom Martin Kizúr, bývalý kustód Stálej galérie naivných maliarov v Kovačici, od roku 1991 žijúci a tvoriaci v Austrálii: - V súvislosti s dielom Alžbety Čížikovej musím spomenúť Martina Palušku, ktorý spolu so Sokolom, Bobošom a Bírešom boli zakladatelia Kovačickej školy naivného umenia a po určitom odstupe rokov sa práve ona po nich stala predstaviteľkou výnimočného a špecifického insitného realizmu, zobrazujúceho dedinskú každodennosť. V jej diele sa prejavuje aj učiteľský vzťah Martina Jonáša, ale s hľadaním vlastnej cesty. V porovnaní s tvorbou Kovačičaniek (Chalupovej, Kožíkovej, Husárikovej), vnáša do maliarstva idylický pokoj. Používa etnografickú faktografiu a scénický obraz ako spomienku na minulosť. Nostalgicky si pripomína dievčenské hry, oberačky, spracúvanie konopí, svadby, tanečné večierky, poľné práce a sánkovačky. Poetika jej maliarstva nesie pečať štýlovej čistoty a večnej nostalgickej túžby za hodnotami z vlastnej minulosti, detstva a mladosti zanechaných na nejakom chodníku, na ktorý sa znovu a znovu vracia.
Známa srbská výtvarná teoretička a kritička Koviľka Smiľkovičová okrem iného dodáva: - Čížiková vytvára tematický cyklus o živote predkov, o slnečných pšeničných lánoch alebo poliach pod kryštálovo bielou snehovou prikrývkou, o tradičných prácach a obyčajoch, ktoré znamenajú úplné prejavenie sa zrelého individuálneho maliarstva ako rovnoprávneho člena najznámejších kovačických maliarov. Jednota talentu a jemná lyrická senzibilita prejavuje sa v plnej miere v zobrazovaní výrazu rodiska. Hoci jej obrazy obsahujú čudesnú náladu uniknutého idylického života jedného sveta, ktorý mizne, jej obrazotvornosť a imaginácia neodňali tomu svetu autentičnosť a identitu. Preto o nej možno povedať, že ona ako umelec nevytvára krásy života, ale že privoláva krásu žitia, ktorú nám nesebecky núka stvárnenú na obrazoch.
Kovačická insitná maliarka Alžbeta Čižiková, dnes jedna z najstarších a najskúsenejších, v ktorej tvorbe vždy dominovali olejomaľby, vyznačujúce sa bohatým koloritom od jasných a čistých farieb po jemné odtiene, neskôr úspešne uplatnila nové techniky s pastelmi. Jej doterajšie dielo je veľmi bohaté, nachádzajúce sa v rôznych krajinách sveta, a to rovnako v galériách, ako aj v rukách zberateľov. Patrí medzi tých umelcov vo svojej krajine, ktorí veľakrát darom svojich obrazov podporili a naďalej sponzorsky podporujú akcie humanitného charakteru.
Ján Jančovic
"Mám rád mestá, kde žije viacero národností. Bratislava je podobná Sarajevu, alebo Novému Sadu. Dnes počuť na bratislavských uliciach nemčinu a maďarčinu menej ako v minulosti, ale skoro každý má dedka alebo babku inej národnosti," hovorí rodák zo Starej Pazovy v Srbsku, spisovateľ, vydavateľ a novinár Miroslav Demák (na našej snímke). Má predkov výhradne Slovákov, no tí žili stáročia v národnostne pestrej Vojvodine spolu so Srbmi, Maďarmi, Rumunmi a ďalšími národnosťami.
Koncom júla sa u Demákovcov odohrala významná udalosť. Na svet prišla Terezka, vnučka M. Demáka. "Je to prvá skutočná Bratislavčanka v našej rodine," pochválil sa šťastný starý otec. Hoci žije v Bratislave od roku 1993, atmosféru mesta dôverne pozná. Študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v rokoch 1967 až 1972. Manželku má Slovenku, kolegyňu zo štúdií. "Boli to skvelé časy. Na škole bola výborná generácia učiteľov a študentov," spomína na voľnejšie 60. roky na Slovensku. Novinárstvu ostal verný v krajanských novinách Hlas ľudu v Novom Sade, v literárnom časopise Nový život a časopise pre deti Zornička.
O presťahovaní sa na Slovensko, do krajiny predkov, Demákovci uvažovali dávnejšie. Syn však dostal povolávací rozkaz do Bosny. Vojnové udalosti na Balkáne rozhodli. Po synovej maturite odišli, vo Vojvodine ostala širšia rodina.
Ani po presťahovaní sa do Bratislavy nezabudol na hlboké a živé kultúrne tradície Slovákov vo Vojvodine a spojenie s krajanmi v Maďarsku a Rumunsku. Keďže má skúsenosti z vydavateľskej činnosti v bývalej Juhoslávii, pracuje dnes v jednom vydavateľstve a druhé vlastní. Volá sa Esa, vydáva diela slovenských spisovateľov na Dolnej zemi a spolupracuje s vydavateľstvom Ivan Krasko v rumunskom Nadlaku. Vydal niekoľko desiatok titulov poézie, prózy, literárno-vedných a historických textov. "Na Dolnej zemi stále píšu slovenskí spisovatelia v slovenčine. Je to vzácne, pretože Slováci tu žijú nepretržite vyše desať generácií," tvrdí M. Demák.
M. Voleková
Cestou od Zeleného plesa sme nezišli do Tatranskej Lomnice, ale volili sme alternatívu do neďalekých Tatranských Matliarov. Spolu s priateľmi nás lákalo uvidieť nedávno postavený pomník Franzovi Kafkovi, pre mnohých jednému z najvýznamnejších spisovateľov vôbec. Moji spoločníci o jeho liečebnom pobyte vo Vysokých Tatrách i jednom z posledných miest, kde zápasil so smrteľnou pľúcnou chorobou, ako aj dráme lásky, nevedeli nič. Horšie však bolo, že o pomníku netušil nik, na koho sme natrafili, hoci sme od neho boli vzdialení iba niekoľko sto metrov. A čo prekvapovalo najviac, v staršej zotavovni, približne najbližšom mieste, kde sa Kafka pred vyše osemdesiatimi rokmi liečil, o ňom netušila ani platená informátorka. Zorientovať sa nám pomohli až servírky v reštaurácii, ale i tak pomník nebolo jednoduché nájsť. Očakávali sme nejakú smerovku, označenie z hlavnej cesty či horského chodníka, ale jednoducho sme nenašli nič. Pritom Kafka je pre zahraničných turistov najčastejším motívom návštevy stovežatej Prahy, ako to vyplynulo v jednej z ankiet. Že však mal úzku prepojenosť so Slovenskom a Tatrami, nepočítajúc už priateľstvo a mimoriadne sugestívnu korešpondenciu s Milenou Jesenskou, ktorej rod pochádzal priamo z Turca, nevedeli prednedávnom ani účastníci vcelku veľkorysého výstavného a konferenčného podujatia v Bratislave, ktoré organizovali ako jednu zo svojich významných propagačných akcií tri kultúrne inštitúty a veľvyslanectvá - české, rakúske a nemecké.
Tatranci čosi informačne napravili v roku 1997 zásluhou Podtatranského kultúrneho centra - Podtatranskej knižnice v Poprade a najmä zanietenej editorky Ľuby Rusnákovej, ktorá do skromnej brožovanej edície Tatranské listy popri Karlovi Čapkovi, Wolkrovi, ale aj domácich ctiteľoch našich veľhôr Royovi, Haľamovej, Silanovi a Zechenterovi-Laskomerskom, zaradila aj texty a osudy najsvetovejšieho spisovateľa, ktorý sa tam doposiaľ liečil, rekreoval a čiastočne o tom vydal aj svedectvo - Franzovi Kafkovi.
S iniciatívou na pomník však už musel prísť a zložiť sa naň až košický lekár, profesor Mydlík spolu so svojimi priateľmi. Ďalšieho kultúrneho zužitkovania, ktoré môže byť aj kultivovane komerčným v turistickom ruchu i ďalších oblastiach, sme sa doposiaľ nedočkali. Táto informácia by sa mala dostať aj do domácich a cudzojazyčných sprievodcov o Tatrách a Slovensku, ktorých, našťastie, nie je už nedostatok, ale stále tam chýbajú neraz aj najpodstatnejšie a najatraktívnejšie informácie z rôznych lokalít krajiny. Neraz pre nevedomosť, ale i neschopnosť hierarchicky utrieďovať si hodnoty a využiť ich v svoj prospech, v neposlednom rade i ekonomický.
Možno obšírnejšie, ale zámerne som písal o jednom mene a udalosti, hoci na Slovensku sú takých desiatky a stovky, ktoré svedčia akou veľkou kultúrnou a historickou križovatkou sme boli v dejinách Európy a podobný osud nás neobíde zaiste ani v budúcnosti. Nevieme sa však doposiaľ dostatočne a primerane predávať a zhodnocovať. Hoci k tomu chýba naozaj iba málo - neraz iba informačná tabuľa či piktogram o neďalekom zámku, pomníku, pamätnom dome, udalosti či prírodnej rarite, navyše aj v niektorom svetovom jazyku, predovšetkým angličtine. Našťastie ale i to sa pomaličky mení na mnohých miestach Slovenska.
Viliam Jablonický
Slovenská samospráva III. obvodu Budapešti vypisuje SÚBEH NA UDELENIE ŠTIPENDIA pre vysokoškolákov slovenskej národnosti s maďarským štátnym občianstvom a trvalým pobytom v III. obvode. Štipendium sa vzťahuje na študijný rok 2004/2005 a mesačne predstavuje desaťtisíc forintov. Pri posudzovaní žiadosti majú prednosť študenti, ktorí sa aktívne zúčastňujú na podujatiach slovenskej obvodnej samosprávy. Termín podania žiadosti je do 20. septembra 2004. Príslušný formulár a ďalšie informácie poskytnú v sídle samosprávy (Budapešť III., Fő tér 2., Polgármesteri Hivatal, Testületi Iroda, Tel.: 437-8881/82).
Maďarského premiéra Pétera Medgyessyho bude do vzniku nového kabinetu zastupovať vo funkcii minister športu a mládeže Ferenc Gyurcsány, ktorého vládna socialisticko-liberálna koalícia navrhla za nástupcu odstupujúceho predsedu vlády. Oznámil to vedúci Úradu predsedu vlády Péter Kiss, ktorý mal zastupovať premiéra podľa zatiaľ platných pravidiel. Základy vládneho programu sa výmenou maďarskej vlády nezmenia. Po rokovaní s prezidentom Ferencom Mádlom to povedal predseda Maďarskej socialistickej strany a minister zahraničných vecí László Kovács.
x x x
Podpredseda maďarského parlamentu za koaličný Zväz slobodných demokratov (SZDSZ) Ferenc Wekler odstúpil zo svojej funkcie. Wekler vo svojom rezignačnom liste opäť tvrdí, že sa nedopustil žiadnej nezákonnosti a rozhodnutie o poskytnutí podpory politicky neovplyvňoval. Wekler sa stal terčom kritiky po tom, ako vyšlo najavo, že prijal od štátu stomiliónovú podporu na založenie vinice. Slobodní demokrati zatiaľ nerozhodli, koho navrhnú na Weklerovo uvoľnené miesto.
x x x
Zasadanie Maďarskej stálej konferencie plánované na september kvôli vládnej kríze odložili. Fórum predstaviteľov maďarskej vlády, parlamentných strán v Maďarsku a organizácií maďarských menšín z okolitých krajín zvolal ešte začiatkom tohto júla premiér Péter Medgyessy na 11. septembra, čo už znamenalo odklad oproti pôvodným predstavám.
x x x
Maďarsko čoskoro pošle agrément pre budúceho veľvyslanca v Budapešti Juraja Migaša. Tlačový odbor maďarského ministerstva zahraničných vecí potvrdil, že na nesúhlas s Migašovým vymenovaním nemajú dôvod.
x x x
Poslanci Ústavnoprávneho výboru Národnej rady SR nesúhlasili s návrhom SMK, aby poslanci na rokovaniach parlamentu mohli používať maďarský jazyk. Pozmeňujúci návrh k novele rokovacieho poriadku predložil poslanec za SMK Gábor Gál. Podľa neho by mal mať poslanec NR SR právo vystúpiť v pléne v materinskom jazyku. Takúto možnosť podľa neho garantuje Ústava SR a charta menšinových jazykov. Poslanci za SMK sú pripravení návrh predložiť opätovne pri rokovaní o novele v druhom čítaní na septembrovej schôdzi.
x x x
V priebehu štyroch mesiacov získala na Slovensku späť pôdu starých rodičov Marta Sz. z Pilíšskej Čaby, ako uviedol Népszabadság. Podľa zástupcu ministerstva pôdohospodárstva mohlo dôjsť aj k chybe slovenského úradu. Orgán štátnej správy podľa neho nemá riešiť reštitúciu, ak žiadateľ nie je zo Slovenska.
x x x
Na Slovensku koncom augusta vznikla domáca organizácia Európskej kancelárie pre menej používané jazyky (EBLUL). Podľa jej predsedu Bojana Brezingera z Talianska zastupuje táto mimovládna organizácia 40 miliónov obyvateľov Európy hovoriacich nejakým menšinovým jazykom. Jej úlohou je šíriť informácie o menšinách a ich jazykoch, informovať samotné menšiny o možnostiach rozvíjania vlastnej kultúry a jazyka (vrátane získavania financií na tieto ciele), vzájomne prepojovať jednotlivé menšiny a politicky lobovať. Predsedom slovenskej pobočky kancelárie bol zvolený politológ László Öllös, prezident inštitútu Fórum.
Technoparáda podľa vzoru berlínskej Loveparade sa v Budapešti za štyri ročníky už stihla udomácniť. Jej piaty ročník, ktorým sa v poslednú augustovú sobotu uzavrel takmer neprerušovaný sled letných budapeštianskych festivalov, však bol ešte „lepší, ešte úspešnejší a hlavne ešte oveľa masívnejší" ako tie predchádzajúce. Centrom Budapešti prešiel podľa usporiadateľov cez trojkilometrový bulvár po stopách kolóny 48 kamiónov 600-tisícový dav. Z kamiónov sa rinuli rôzne žánre elektronickej hudby tak ako na rovnakom podujatí partnerských miest, ktoré boli zastúpené vlastným kamiónom. Dídžejov sa na nich vystriedalo asi 300, z každého hrala iná hudba, ktorá sa vo vedľajších uličkách zlievala do jedného monotónneho rytmu. Medzi špeciality sa radil aj kamión na palube so 100 saxofonistami. O desiatej večer sa všetky pohľady obrátili k oblohe nad múzeom moderného umenia a sledovali ohňostroj. Zábava však pokračovala aj potom; na športovom Népstadione a na ďalších miestach sa začali "afterparty".
x x x
Štvorjazyčný divadelný projekt Macbeth bude mať celosvetovú premiéru na 2. ročníku medzinárodného súťažného festivalu alternatívnych divadiel TEMPUS ART (Čas umenia), ktorý pripravujú organizátori na 9. až 15. septembra v Rožňave. Podľa riaditeľky festivalu Tatiany Masníkovej z rožňavského Mestského divadla Actores známu drámu Williama Shakespeara už pripravujú od 25. júla v Budapešti maďarskí, estónski, slovenskí a českí herci, dramaturgovia a výtvarníci pod vedením maďarského režiséra Róberta Csontosa. T. Masníková informovala, že na festivale vystúpia alternatívne divadlá z Rakúska, Dánska, Francúzska, Slovinska a krajín V4. Okrem slovenskej časti bude mať v dňoch 17. až 19. septembra pokračovanie v Budapešti, keď "medzinárodného" Macbetha uvedú na scéne renomovaného divadla Thália.
x x x
Legendárna rocková skupina Omega z Maďarska vystúpi 11. septembra na futbalovom štadióne DAC Dunajská Streda. Táto skupina, ktorá vznikla pred viac ako štyridsiatimi rokmi a v posledných rokoch vystupovala iba na domácich pódiách, tentokrát po viac ako 20-ročnej pauze vystúpi v zahraničí. Dunajskostredské publikum si môže vypočuť skladby, ktoré odznejú o týždeň neskôr aj na Népstadióne. Omega na trojhodinovom rockovom koncerte zaspieva okrem známych hitov aj niektoré menej známe a nové skladby. Priebeh koncertu, počas ktorého bude použitá aj laserová technika, môžu diváci sledovať na troch veľkorozmerných obrazovkách.
x x x
Krajiny V4 považujú lacnú pracovnú silu za svoj najväčší príspevok Európskej únii. Vyjadrilo sa tak až 55 percent oslovených v Maďarsku i Poľsku a 50 percent v Českej republike. 47 percent Slovákov však považuje za najväčší príspevok svoju usilovnosť a pracovitosť. Uviedol to stredoeurópsky výskumný inštitút CEORG. Slováci sú tiež hrdí na svoju vysokovzdelanú spoločnosť, kreativitu a šikovnosť. Asi tretina Poliakov si myslí, že ich morálne a náboženské hodnoty a poľnohospodárske produkty môžu byť osožné pre novú Európu. Česi zase za jeden zo svojich najväčších príspevkov Európe považujú svoju ponuku turistických atrakcií a dobré podmienky na strávenie dovolenky. Maďari najlepšie vnímajú svoju kultúru, umenie, usilovnosť a pracovitosť.
x x x
S cieľom neustále zlepšovať služby a poskytovať ešte vyššiu pridanú hodnotu svojim zákazníkom sa Slovnaft a Skupina MOL rozhodli osloviť ich novým pútavým bezplatným magazínom Štýl & Elán. Ich cieľom je poskytnúť zákazníkom chvíľu príjemne stráveného času, praktické rady, tipy na cestu a vôbec, inšpiráciu pre ľudí, ktorých životný štýl je spojený s motorizmom. Štýl & Elán bude prinášať profily a príbehy známych ľudí, predstavovať nové autá a motocykle, ale aj nové knihy, filmy, CD a DVD, lákať na zaujímavé miesta slovenskej prírody a histórie, ale aj na zahraničné potulky, pozývať na aktuálne podujatia, dávať priestor na precvičenie vedomostí, bystrosti a fantázie.
x x x
Maďarská ropná a plynárenská spoločnosť MOL sa chystá predať svoje plynárenské odvetvie, alebo aspoň časť tejto divízie, čo vyháňa kurz akcií MOL-u do značných výšin. O príčinách a záujemcoch píše denník Magyar Hírlap. Seriózny záujem o kúpu plynárenskej divízie prejavili tri „esá“ z Ruska, Nemecka a Francúzska, teda: Gazprom, Ruhrgas a Gaz de France. Ako denník pripomína, pôvodne plánovali predať celú divíziu, no po liberalizácii trhu s plynom a zavedení niektorých pravidiel Európskej únie hovoria šéfovia MOL-u stále častejšie iba o čiastočnom predaji, pretože plyn teraz núka rastúce zisky. MOL zverejní počet uchádzačov o plynárenské divízie po stretnutí správnej rady 2. septembra.
x x x
Podľa hovorcu rakúskej ropnej a plynárenskej spoločnosti OMV firma nepodala ponuku na odkúpenie plynárenských divízií spoločnosti MOL. OMV vlastní v ropnom a plynárenskom koncerne MOL 9,1 %. Podľa hovorcu OMV firma už má dostatočnú kapacitu. Na otázku či spoločnosť plánuje zvýšiť svoj podiel v MOL-e dodal, že firma je spokojná so súčasnou situáciou.
x x x
Občania Slovenska hodnotia situáciu na trhu práce veľmi pesimisticky. Vyplýva to z prieskumu, ktorý po vstupe do únie vykonal bruselský inštitút pre prieskum verejnej mienky v krajinách strednej Európy. Pravdepodobne vysoká nezamestnanosť sa podpísala pod pesimizmus Slovákov ohľadom situácie na trhu práce. Podľa prieskumu takmer polovica občanov SR považuje za ťažké nájsť si akúkoľvek prácu a vyše 22 percent označuje získanie zamestnania za prakticky nemožné. Iba jedno percento opýtaných Slovákov nemá s nájdením práce nijaký problém. Podobné, hoci nie až také pesimistické názory majú aj Maďari a Poliaci, zatiaľ čo Česi sú optimisti. Až polovica z nich tvrdí, že práce je dosť.
x x x
Nemecký štatistický úrad zverejnil informácie, podľa ktorých v roku 2003 nemalo 18 % mládeže z členských krajín EÚ zamestnanie. Do úvahy pritom zobrali údaje o mladých ľuďoch vo veku od 15 do 24 rokov zo všetkých 25 členských štátov EÚ. Tretiu priečku od konca rebríčka mládežníckej nezamestnanosti obsadilo Fínsko s 27,8 %. Horšiu pozíciu má s 32,9 % už len Slovensko a Poľsko s alarmujúcimi 41,4 %. V prípade Cypru zaznamenali nezamestnanosť u mladých iba na úrovni 8,9 %, kým Maďarsko uvádza 12,9 %.
x x x
Na modernizáciu maďarských vojenských letísk minie armáda v nasledujúcich desiatich rokoch 15 miliárd forintov. Ruské stíhačky typu MIG-29 budú slúžiť ešte do roku 2009, až vtedy ich v plnej miere vystriedajú švédske Gripeny. Maďarská armáda si ponechá zo súčasne existujúcich piatich letísk iba tri.
x x x
Aj po sedemročnom prechodnom období budú mzdy v Rakúsku vyššie ako v susedných krajinách strednej a východnej Európy (KSVE). Vo vývoji miezd je na tom zo susedov Rakúska najhoršie Slovensko. K tomuto záveru prišla rakúska Komora práce pri prepočte vývoja príjmov vo východnej Európe. Vyzvala rakúsku vládu, aby viac investovala do trhu práce a vzdelávania. V roku 2011 sa rakúskej úrovni miezd po prepočte najviac priblíži Slovinsko. Priemerný mesačný príjem Slovinca bude vtedy predstavovať 66 % rakúskej hodnoty. Po Slovinsku bude nasledovať Česko a Maďarsko, kde zamestnanci zarobia po 34 % priemerného rakúskeho platu. Posledné bude v roku 2011 Slovensko s 24 %.
x x x
Viedenská, budapeštianska a varšavská burza chcú vytvoriť silnú stredoeurópsku burzovú skupinu, na ktorej by sa mali podieľať aj burzy v Prahe, Ľubľane a Bratislave. Avizovali to traja šéfovia búrz Štefan Zápotocký z viedenskej burzy, Attila Szalay-Berzeviczy z budapeštianskej burzy a Wieslaw Rozlucki z varšavskej burzy. Burzy rokovali o možnej účasti Varšavy a Budapešti na privatizácii varšavskej burzy, ktorá je naplánovaná na rok 2005.
x x x
Jedna z najväčších maďarských cestovných kancelárií Eurotours ohlásila bankrot a ministerstvo hospodárstva jej odobralo aj licenciu. Eurotours založili pred 15 rokmi, odvtedy odviezla spoločnosť do zahraničia vyše pol milióna ľudí. Teraz však v dôsledku všeobecnej európskej dekonjunktúry musela ohlásiť bankrot. Cestovná kancelária mala v Taliansku, Španielsku, Grécku či Chorvátsku asi tisíc ľudí, o ich návrat domov sa postará poisťovňa. Podľa zákona, ktorý platí už dva roky, cestovné kancelárie musia zložiť vysokú kauciu práve pre podobné prípady. Zábezpeka vo výške 170 miliónov forintov, ktorú spoločnosť Eurotours zložila, by mala stačiť na pokrytie odškodného a nákladov spojených s dovozom klientov domov.
x x x
Maďarská telekomunikačná spoločnosť MATÁV vykázala v 1. polroku 2004 konsolidovaný čistý zisk 30,290 miliardy HUF, čo je podľa medzinárodných účtovných štandardov IFRS o 8,9 % menej ako v rovnakom období roka 2003. Obrat ostal s hodnotou 297,917 miliardy HUF takmer nezmenený. Prevádzkový zisk EBITDA klesol o 2,3 % na 126,1 miliardy HUF, zisková marža na báze EBITDA klesla zo 43,5 % na 42,3 %. Celkový obrat vzrástol zo 146,1 miliardy HUF v 1. štvrťroku 2004 na 151,8 miliardy HUF v 2. štvrťroku.
x x x
Do konca tohto roku odíde 600 až 800 maďarských lekárov za prácou do západných krajín Európskej únie. "Zámer odísť do zahraničia oznámilo len v júni 138 lekárov," povedal pre týždenník HVG tajomník Maďarskej lekárskej komory Géza Gyenes. "Po vstupe do EÚ si čoraz viac lekárov hľadá prácu na Západe. Príčinou ich odchodu sú nízke mzdy. Do Maďarska zase prichádzajú lekári z Rumunska a Ukrajiny," hovorí Gyenes. V maďarských nemocniciach je v súčasnosti každé jedenáste lekárske miesto neobsadené. Situácia v nemocniciach je miestami kritická. Potrebovali by 12 740 lekárov, ale pracuje ich len 11 303.
x x x
Návštevníkom zrúcanín hradu Šomoška na severe Maďarska hrozí pri jeho návšteve úraz. Hoci je zrúcanina v dezolátnom stave, je turisticky vyhľadávanou atrakciou. Šomoška, ležiaca na hranici medzi slovenskou obcou Šiatorská Bukovinka a maďarským Šalgótarjánom je prístupná z oboch strán. Starosta Šiatorskej Bukovinky Juraj Badinka hovorí o viacerých nebezpečných miestach a spomína odkrytú východnú vežu, do ktorej by mohli neopatrní návštevníci spadnúť. Na opravu nebezpečných miest na hrade chceli získať peniaze aj z ministerstva kultúry SR, no nedostali nič. Aj keď obci hrad nepatrí, vníma ho ako svoj majetok a tak sa aj k nemu správa. Peniaze zabezpečujú aj z rôznych fondov, no podpora na záchranu tohto objektu je minimálna. Obec doň neraz investuje z vlastného rozpočtu. O záchranu hradu sa usiluje aj Euroregión Neogradiensis, ktorý tvoria slovenské a maďarské samosprávy.
x x x
Zahraničné investície do ekonomík všetkých nových členských krajín EÚ zo strednej a východnej Európy sa v tomto roku zvýšia. Jedinou výnimkou bude Estónsko. To však ako jediné zo všetkých ôsmich krajín regiónu vykázalo medziročný prírastok investícií vlani. Naopak, výrazný pokles prílevu priamych zahraničných investícií (PZI) vlani podľa štúdie Viedenského inštitútu pre medzinárodné ekonomické štúdie vykázali všetky krajiny V4 a Slovinsko. Slovensko oproti rekordnému roku 2002 vlani prilákalo takmer deväťkrát menej zahraničných investícií. V tomto roku sa však podľa rakúskeho inštitútu prílev PZI na Slovensko oproti vlaňajšku strojnásobí a dosiahne viac ako 1,5 miliardy eur.
x x x
Od vstupu do Európskej únie (EÚ) sa Maďarsko stalo atraktívnejším pre malé a stredné podniky z iných krajín, uviedol denník Világgazdaság s odvolaním sa na vládnu agentúru pre rozvoj investícií a obchodu ITD-Hungary. Od mája tohto roka 15 rakúskych a nemeckých malých a stredných podnikov kúpilo maďarské firmy alebo s nimi vytvorilo spoločné podniky. Tieto firmy zvyčajne investujú maximálne 1 milión EUR a zamestnávajú 5 až 10 zamestnancov. Podniky boli doteraz zakladané v odvetví elektroniky, strojárstva a výroby obrábacích strojov, spracovateľskom priemysle a vo sfére služieb.
x x x
Slovensko spojí s Maďarskom 40 nových mostov. Malé mosty budú vybudované na slovensko-maďarskej hranici cez rieku Ipeľ. Mosty plánuje Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií začať stavať od roku 2006. Financovanie mostov nie je ešte dohodnuté, ale ponúka sa i možnosť využiť prostriedky Európskej únie. Začiatkom septembra tohto roka by sa mali Banskobystrický a Nitriansky samosprávny kraj rozhodnúť, či chcú byť investormi, a teda aj vlastníkmi mostov.
Znovu sa ozývam spod hradu Matúša Čáka a pozdravujem vás po vstupe našich krajín do Európskej únie. Vzťahy medzi našimi krajinami boli dobré a dúfam, že v budúcnosti sa ešte zlepšia.
Rád si prečítam vaše noviny. Zvlášť ma zaujal článok o Jánovi Kadavom (1810 - 1883). Mám rád históriu, všeobecnú i literárnu. Nikdy som nerobil rozdiely medzi národmi. V každom národe sa nájdu dobrí i zlí. A tiež záleží na tom, kto stojí na čele národa.
Boh "nie je prijímačom osôb, ale Mu je príjemný, kto v ktoromkoľvek národe sa ho bojí a koná spravodlivo." (Skutky apoštolské, 10, 34 - 35.)
Mgr. Ján Paulov
Nedávno som si v Ľudových novinách prečítal úvahu básnika Gregora Papučka pod názvom Existovala "staroslovienčina"? Autor fundovane analyzuje prvopočiatky slovenského jazyka. Do jazyka našich predkov Konštantín Cyril a Metod preložili Bibliu a iné sväté knihy a od Slovákov, ako prvých nositeľov kresťanstva v slovanskom svete, sa začal náš jazyk rozširovať aj v iných mutáciách po Európe (L. Ťažký - L. Zrubec: Vykopaná pravda, Bratislava 1997, s. 120).
Americký lingvista profesor John D. Price považuje slovenčinu za kľúč ku všetkým slovanským jazykom, za unikum na dorozumenie sa s ostatnými Slovanmi (John D. Price. The key to all Slavonic Languages, SHP, Columbia Univerzity, New York, Dec. 15. 1943, s. 9.). V tých časoch, keď profesor Price vyslovil túto exaktnú myšlienku na varšavskom kongrese slavistov, poľská delegácia vyšla s návrhom, aby sa oficiálne schválila definícia prvého slovanského jazyka. Všetky slovanské delegácie z Európy (okrem českej) odhlasovali poľský návrh. Slovenský jazyk je najstarší a podľa neho sa potom vytvorili ostatné slovanské jazyky (Kanadský Slovák: Slovenčina najstarší slovanský jazyk, Toronto, 23. marca 1989). Výrazy slovenica, sclavica, slavonica, slovienčina, slavica, slavische. Sclav, Sclavin, Slavis, Slavus, Slavic, Slav, Sclavenius, Slavien, Sloven a podobne od najstarších čias v 9. storočí až po dnešok - sú všetko synonymné názvy s výrazmi slovenčina, Slováci a Slovák.
Súhlasím s G. Papučkom, že naši predkovia hovorili staroslovenským jazykom - nie staroslovienským. Pravda, aj slovenčina sa po stáročia vyvíjala v kontexte s európskym jazykovým štandardom. Nie je to inak ani dnes vo všetkých európskych vyspelých jazykoch.
Najstaršie doteraz známe (písomne a archeologicky doložené) učilište v teritóriu kniežaťa Pribinu a kráľa Svätopluka v polovici 9. storočia bolo na nitrianskom Zobore, ktoré poznáme pod názvom benediktínske učilište sv. Hypolita. Niet sporu o tom, že v tomto kláštore pôsobili ako dušpastier a učitelia starých Slovákov neskorší svätci Konštantín - Cyril a jeho brat Metod. V tomto učilišti pod Nitrianskym hradom a Pribinovým kostolom (rok 828) pôsobilo každoročne vyše dvesto učeníkov. Medzi nimi od polovice 9. storočia aj neskoršia pravá ruka Konštantína - Cyrila a Metoda, Gorazd, rodák z neďalekého Močenka, významný vzdelanec. Gorazd, neskorší svätec, sa po Metodovej smrti (885) stal jeho nástupcom, arcibiskupom v Panónii a vo Svätoplukovej ríši.
Z historických reálií vieme, že starí Slováci boli už pred príchodom Konštantína Cyrila a Metoda roku 863 pokrstení a pokresťančení. Dôkazom toho sú Pribinove chrámy (ktorých archeológovia napočítali tri len v samotnej Nitre). Pápež v Ríme posvätil staroslovenské knihy a položil ich na Petrov oltár. Tieto reálie Frankovia ťažko znášali. Metodovu aktivitu napríklad na Koceľovom hrade v Blatnohrade ostro kritizovali franskí kňazi, ako sme sa dočítali v spise O obrátení Bavorov a Korutáncov (Libellius de conversione Bagoriorum et Caraantanorum s. 1 - 15). Frankov hnevala a do krvi urážala Metodova a Gorazdova činnosť, učiteľská aktivita v staroslovenčine.
Slovenský jazyk sa ďalej rozvíjal cez stredovek, feudalizmus až po jazykovedca a kňaza Antona Bernoláka v 18. storočí, ktorého žezlo prevzal Ľudovít Štúr v polovici 19. storočia. Ako vidno, slovenský jazyk patrí medzi najstaršie európske jazyky. Slovák sa v podstate dohovorí s používateľom každého slovanského jazyka.
Laco Zrubec