„...najmä s ohľadom na situáciu v niektorých iných štátoch Európy majú príslušníci národnostných menšín na Slovensku nadštandardné podmienky na rozvoj. V tejto súvislosti mi nedá, aby som nepoukázal na nepomer medzi prostriedkami štátneho rozpočtu, ktoré sú určené na rozvoj kultúry národnostných menšín a nepomerne menšou sumou, ktorá je určená na kultúrne a vzdelávacie aktivity zahraničných Slovákov, našich krajanov. Aj naši krajania potrebujú na zachovanie vlastných kultúrnych tradícií a svojej identity pomoc z domoviny. Je načase, aby sa vytvorili efektívne štruktúry starostlivosti o spoluprácu s krajanmi v zahraničí.“
Prezident Maďarskej republiky Ferenc Mádl nepodpísal menšinový volebný zákon, ale odoslal ho na posúdenie Ústavnému súdu. Vedúca tlačovej kancelárie úradu prezidenta Erzsébet Schillingerová poskytla v tejto súvislosti vyhlásenie MTI, v ktorom sa uvádza, že zákon o. i. umožňuje, aby sa člen menšinovej samosprávy, ktorý vo voľbách získal najviac hlasov, stal členom miestneho poslaneckého zboru. Takýmto spôsobom menšinoví voliči môžu presadiť svojho poslanca do obecného zastupiteľstva dvojakým spôsobom: jednak prostredníctvom volieb miestnej samosprávy, jednak volieb menšinového zboru. Podľa stanoviska prezidenta republiky tento spôsob vzbudzuje pochybnosti preto, lebo v zmysle zákona získavajú mandát v miestnej samospráve poslanci, ktorých nezvolila celá pospolitosť obce a ktorí preto postrádajú príslušnú demokratickú legitimáciu, čo je porušenie princípu suverenity. Prezidentovo podanie vyjadruje pochybnosti aj z hľadiska rovnosti volebného práva. Menšinoví voliči podľa novely disponujú v komunálnych voľbách vyšším počtom hlasov, než tí, ktorí nie sú príslušníkmi menšiny. (Volia menšinových poslancov i poslancov obecnej samosprávy - pozn. red.) Podanie upozorňuje tiež na to, že právne predpisy aj doteraz umožňovali získať menšinovým poslancom mandáty vo voľbách do miestnych samospráv za výhodnejších podmienok. Tie však boli v zhode s ústavou, pretože neposkytovali väčšie práva menšinovým voličom. (Menšinových poslancov mali právo voliť všetci voliči - pozn. red.)
Novela menšinového a volebného zákona, ktorú v uplynulých dňoch schválil maďarský parlament, vyvolala kritické ohlasy predstaviteľov celoštátnych menšinových samospráv. Spoločným menovateľom vyhlásení je, že zákon ani v novej podobe nerieši doterajšie problémy.
Predseda Celoštátnej nemeckej samosprávy Ottó Heinek v denníku Magyar Nemzet vyjadril v tejto súvislosti nádej, že parlament ešte v tomto roku primerane upraví text zákona. Hlavný problém je podľa neho v tom, že menšinovým poslancom obecnej samosprávy sa môže niekto stať jedine tak, ak bude kandidovať v menšinových, a nie v obecných voľbách. To by mohli zneužiť niektoré politické strany, ktoré by mohli mobilizovať svojich stúpencov, aby sa hlásili za príslušníkov menšiny a odovzdali svoje hlasy v menšinových voľbách ich kandidátovi, ktorý by sa po dosiahnutí patričného počtu hlasov dostal do obecnej samosprávy. Menšiny naďalej nebudú mať možnosť vedieť, kto volil v ich mene, naďalej hrozí nebezpečenstvo etnobiznisu.
Menšinový ombudsman Jenő Kaltenbach vo vyhlásení pre denník Népszava tvrdí, že zákon nedokáže obísť etnobiznis, keďže registráciou nepoveruje menšinové pospolitosti, zato umožňuje, aby sa „nekompetentní" aj v budúcnosti dostali do volených zborov. To, že právne predpisy neumožňujú, aby sa menšiny registrovali samy, ale aby ich registrovala volebná kancelária, v podstate vytvára priestor pre etnobiznis práve tak, ako tomu bolo v prípade predošlého zákona.
Predseda nadácie Rómske občianske právo Aladár Horváth konštatuje, že v dôsledku obáv z diskriminácie iba štvrtina Rómov sa verejne hlási k etnickej príslušnosti. V prípade volebnej registrácie sa tento počet môže ešte znížiť. Podľa A. Horvátha registrácia konfrontuje občiansku a menšinovú identitu, poskytuje možnosti na zneužívanie listín a na manipulovanie voličov.
Denník Magyar Hírlap poukazuje na pretrvávajúce a prehlbujúce sa protirečenia a teoreticko-právne dilemy menšinového zákona, ktoré z hľadiska uskutočnenia spoločenskej integrácie postihujú najväčšmi Rómov. Zo stanoviska rómskej menšiny sa totiž legislatívne práva a možnosti uplatňujú rozdielnym spôsobom. Najnázornejším príkladom je menšinové školstvo, kde zabezpečením "osobitných práv" legitimovali politiku segregácie... Otázka teda znie: Kto má právo tvrdiť, či poprieť, že je "skutočnejší Róm," prípadne "menšinový poslanec" a kto môže voliť menšinové samosprávy? Autentickosť vyhlásenia kandidátov ohľadne pôvodu nikto nemôže preveriť, politici však dúfajú, že volebné listiny splnia funkciu filtra a odstrašia tých, ktorí nie sú príslušníkmi danej menšiny. Je v záujme demokracie v Maďarsku nájsť východisko zo slepej uličky inou politickou alternatívou.
Novelou menšinového zákona vzniklo polovičné riešenie; pozitívum spočíva v spoľahlivejšom zabezpečení prostriedkov z rozpočtu, píše sa v internetovom denníku Origo. Podstata podvodu zvaného etnobiznis spočíva v tom, že menšinové samosprávy zakladajú tí, ktorí nemajú nič spoločné s národnosťou, ktorú predstavujú iba na papieri. Zneužívanie spočíva v tom, že ktokoľvek môže voliť a kandidovať.
Roku 1994, keď sa konali prvé voľby, konštatuje vo svojom vyhlásení predseda CSS Ján Fuzik, sa ešte nedalo tušiť, že o štyri roky vzniknú menšinové samosprávy aj tam, kde niet menšinovej pospolitosti, a že roku 2002 vznikne takýchto samospráv ešte viac.
Podľa nového zákona voliť môže iba ten, kto sa nechá zapísať na menšinovú listinu tri mesiace pred voľbami, deklaruje svoju menšinovú príslušnosť a znalosť daného jazyka. Toto vyhlásenie však nepodlieha žiadnej kontrole, pričom podmienka znalosti jazyka neplatí v prípade rómskych kandidátov.
Nová úprava zákona, píše Origo, ruší kategóriu nezávislých kandidátov. Odteraz môžu navrhovať svojich kandidátov iba registrované menšinové organizácie. Zároveň však v mnohých lokalitách je potrebné takúto organizáciu vytvoriť, keďže v celej krajine pôsobia menšinové samosprávy, ktorých členmi sú nezávislí poslanci.
Podľa nového ustanovenia od r. 2006 v menšinových voľbách môžu voliť iba maďarskí štátni občania. Proti tomuto obmedzeniu protestovali predstavitelia Bulharov, Srbov a Poliakov. Predseda Celoštátnej bulharskej samosprávy Dončo Mužev namieta, že veľa bulharských rodín tretej generácie si zachovalo svoje pôvodné občianstvo, pričom sa aktívne zúčastňuje na realizácii tunajšej menšinovej politiky.
Pokiaľ ide o finančné zabezpečenie, menšinové samosprávy dosiaľ získavali podporu prostredníctvom súbehov rôznych ministerstiev; odteraz im tieto prostriedky zabezpečia zo štátneho rozpočtu. Túto zmenu hodnotili ako pozitívnu všetci predstavitelia menšín.
Maďarský rozhlas má deväť regionálnych štúdií, ktoré sú zamerané na miestne spravodajstvo a prevádzkujú časť národnostných redakcií, napr. v Segedíne je rumunská a slovenská redakcia. 28 pracovníkov štúdia v Pécsi vysiela programy v chorvátčine, nemčine a srbčine. V interview pre denník Népszabadság zástupca šéfredaktora pre regionálne vysielania rozhlasovej stanice Kossuth Alex Avanesian o. i. uviedol, že vysielanie regionálnych štúdií sledujú v určitých okruhoch aj príslušníci maďarskej národnosti v zahraničí. V súčasnosti však v týchto štúdiách pracuje menej zamestnancov na hlavný úväzok ako predtým. Technika dnes umožňuje, aby spravodajcovia pracovali prostredníctvom internetu. Zároveň v posledných dvoch rokoch takmer všade znížili rozpočet týchto štúdií, napríklad v Pécsi zo 155 miliónov o 10 %. V dôsledku toho stagnujú honoráre a znižuje sa i počet externých spolupracovníkov. V Szolnoku, kde v súčasnosti zamestnávajú desať vnútorných redaktorov a šesť externistov, prepustili v posledných troch rokoch viacerých pracovníkov. Sledovanosť regionálnych vidieckych vysielaní zo strany poslucháčov verejnoprávneho rozhlasu podstatne závisí od technických možností. Miškovecké štúdio je v tomto ohľade vo výhodnejšej situácii než segedínske, kde je okruh počuteľnosti značne obmedzený. Zo štatistiky uverejnenej na domovskej stránke Gallupovho ústavu vyplýva, že počet poslucháčov regionálnych rozhlasových staníc ďaleko zaostáva za poslucháčmi miestnych, resp. celoštátnych komerčných vysielaní. Podľa mienky odborníkov príčina je čiastočne v tom, že regionálne štúdia vysielajú denne v maďarčine iba päťhodinový program, zatiaľ čo národnostné redakcie poldruha hodiny v rámci regionálneho a pol hodiny celoštátneho vysielania.
Mesto Ostrihom je dôležité z hľadiska našich Slovákov nielen preto, lebo sa nachádza na maďarsko-slovenských hraniciach a v jeho okolí v nejednej osade bývajú Slováci, ale aj preto, lebo na tunajšej Rímskokatolíckej vysokej škole Jánosa Vitéza už desaťročia prebieha príprava slovenských pedagógov nižšieho stupňa základných škôl. V budove vysokej školy, nachádzajúcej sa neďaleko baziliky na Ulici Istvána Majera, mimochodom prekladateľa učebnice pedagogiky z maďarčiny do slovenčiny z 19. storočia, nás privítala vedúca Cudzojazyčnej a národnostnej katedry PhDr. Mária Barthová Fazekasová, CSc., vysokoškolská profesorka.
- Na našej katedre, ktorá nesie tento názov od školského roku 2004/2005, pôsobia tri vysokoškolské učiteľky. Docentka PhDr. Eva Horváthová Farkasová prednáša detskú literatúru a štylistiku, vysokoškolská asistentka Monika Szabová slovenskú literatúru a národopis a ja sa venujem výučbe jazykovedných disciplín a metodiky. Do tohto školského roku sme boli Slovenskou národnostnou katedrou. Vedenie školy, motivované zámerom znížiť počet malých katedier, z jedenástich utvorilo šesť. Tak sa zlúčili národnostné katedry (slovenská, nemecká) a cudzojazyčná katedra. Stalo sa tak v zmysle bolonského procesu, do ktorého sa zapojila i naša inštitúcia. Vysoká škola funguje v tejto forme od začiatku sedemdesiatych rokov. Jej predchodca - učiteľský ústav - vznikol v 19. storočí.
- Aký je systém prípravy budúcich pedagógov na vašej vysokej škole?
- Národnostní študenti získajú u nás odbornú kvalifikáciu učiteľa nižšieho stupňa základných škôl maďarských i slovenských, to znamená, že po získaní diplomu môžu vyučovať v ročníkoch 1. - 4. všetky predmety, pričom slovenčinu aj v 5. a 6. triede. Jazyková znalosť študentov, ktorí k nám prichádzajú z rôznych škôl v Maďarsku, ako aj zo Slovenska, je heterogénna, vo vyučovacom procese preto okrem odbornej prípravy treba klásť dôraz aj na rozvoj slovenskej komunikatívnej zručnosti. Využívame rôzne interaktívne zvukové materiály, ako napr. odborný učiteľský dvojjazyčný slovník na cédečku, zostavený pracovníkmi našej katedry. Doteraz u nás prebiehala aj príprava učiteliek materských škôl na dennom i na diaľkovom štúdiu. Pre nízky počet záujemcov dnes môžu študovať iba na diaľkovom. V posledných rokoch sme mali málo uchádzačov o denné štúdium, ale zdá sa, že v budúcom školskom roku budeme mať v prvom ročníku siedmich poslucháčov.
- Aká vedecká činnosť prebieha na vašej katedre?
- Spolu s kolegyňami sa okrem vedecko-výskumnej práce, písania vysokoškolských skrípt a zostavovania zvukových nahrávok venujeme aj písaniu učebníc pre naše národnostné školy. Napísala som seriál učebníc "Poď sa hrať" a zostavila som k nim zvukové nahrávky. V učebnom materiáli využívam vrodené dispozície detí pri osvojovaní si druhého jazyka. Dôraz je na citovom prístupe, lebo dieťa práve prežívaním a činnosťou, cez rytmus, pohyb a hudbu si najľahšie osvojuje nové javy, teda i jazyk. Monika Szabová napísala učebnicu národopisu a všeobecnej vzdelanosti Slovákov v Maďarsku pre nižšie ročníky, Eva Horváthová Farkasová zas robí výskum používania jazyka v slovenských a nemeckých národnostných školách v Maďarsku. Treba pripomenúť, že podmienky našej práce sa v značnej miere zlepšili po získaní peňažnej podpory z ministerstva školstva, ktorú sme využili na vybudovanie technického zázemia, ale z tohto fondu financujeme napríklad aj doškoľovania našich kolegýň.
- S ktorými inštitúciami máte odborné kontakty?
- Okrem školských ustanovizní v Maďarsku, kde sa v nejakej forme vyučuje slovenčina, máme veľmi dobré kontakty s Univerzitou Mateja Bela v Banskej Bystrici, Univerzitou Konštantína Filozofa v Nitre a Pedagogickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave. Pedagogickú prax majú naši poslucháči v cvičnej národnostnej škole v Číve, ale v posledných rokoch máme čoraz užšie kontakty aj s jednou základnou školou v blízkom Štúrove, kam chodia študenti na hospitácie. Na náčuvoch v Štúrove si osvojujú vyučovanie výchovných predmetov: hudobnej výchovy, výtvarnej výchovy, telesnej výchovy a dramatickej výchovy. Sú to týždňové programy, keď odborníci zo Slovenska prednášajú a organizujú semináre v Ostrihome a poslucháči potom hospitujú a vyučujú v štúrovskej škole. I tento program sa uskutočňuje vďaka podpore ministerstva školstva.
Ako o tom svedčia aj naše zábery, poslucháčky si popri štúdiu a práci nájdu čas aj na oddych. V minulom školskom roku sa vybrali do Vysokých Tatier, aby sa okrem precvičovania slovenčiny v jazykovom prostredí zoznámili aj s prírodnými krásami našej materskej krajiny.
(csl)
V rámci Dňa Slovákov v Maďarsku, ktorý Celoštátna slovenská samospráva (CSS) usporiada 2. júla v novohradskej obci Veňarec, v miestnom pamätnom parku odhalia mramorovú tabuľu pri príležitosti 300. výročia znovuosídlenia obce. V tento deň zároveň odovzdajú do prevádzky aj rozšírené prírodné javisko, ktoré bude hlavným dejiskom jubilejných osláv. Program v amfiteátri sa začne tancom nevesty a vyvrcholí veselicou. Návštevníkom budú k dispozícii dva bufety s ponukou halušiek, kapustníkov a iných špecialít miestnej gastronómie. Obnovu prírodného javiska vo Veňarci finančne podporila CSS.
V rámci podujatí Obecného dňa, ktorý 12. júna usporiadali Obecná samospráva a Slovenská samospráva v Níži, sa po dopoludňajších bohoslužbách predstavili obecenstvu popri miestnych škôlkároch a folklórnej skupine tanečná skupina zo Séďu (Sződ), folkloristi z Čuváru a Legíndu, ako aj J. Kučerová a J. Čordášová so slovenskými a S. Schmidtová Lényiová s maďarskými ľudovými piesňami. Popritom prebiehali rôzne zábavné programy pre deti, ako súťaž v jazde na bicykli, atrakcie hasičov, motocyklistov, jazda na koni, zápas hádzanáriek z Níže a Letkésu. Večer sa konal koncert na prírodnom javisku a táborák.
S Obecným dňom bol spojený tradičný koláčový festival. Viac ako tridsať gazdiniek sa pousilovalo vykúzliť z kysnutého cesta čo najchutnejšie pečivo - či už sladké alebo slané. Typické miestne kapustníky, tvarohové tašky a tvarohové koláče so škoricou pripravili na viacero spôsobov.
V Kóšpallagu sa tento rok už ôsmy raz stretli účastníci Obecného dňa - domáci, hostia z okolia i zo Slovenska. Miestny ženský zbor ich privítal Hymnou národov, ktorá odznela v maďarčine a slovenčine. Po zdravici starostu Viliama Csizmadiu sa slova ujala poslankyňa parlamentu za Maďarskú socialistickú stranu (MSZP) Zsuzsa Kárpátiová, ktorá s odvolaním sa na slová Istvána Bibóa zdôraznila, že významné veci vyrastajú zdola a veľká politika má venovať pozornosť hlasom, ktoré odtiaľ prichádzajú. Rečníčka potom poďakovala za vyznamenanie, ktoré jej obec udelila za to, že sa pričinila o získanie 85 miliónov Ft na výstavbu bezprašnej cesty medzi Kóšpallagom a Királyrétom. Bronzovou pamätnou medailou ocenili aj 25-ročnú činnosť lekárky dr. Ľudmily Tokarjevovej a učiteľa Tibora Bátiho, ktorý po vojne zaviedol v miestnej škole vyučovanie slovenčiny.
Z vystúpenia Zs. Kárpátiovej sme vyrozumeli, že pracovný tím pre rozvoj vidieka, ktorý pôsobí pod jej vedením v rámci parlamentného klubu MSZP, je zainteresovaný na zachovaní škôl aj v lokalitách s nízkym počtom obyvateľov. Prítomný zástupca riaditeľa odboru Ministerstva školstva MR Štefan Kraslán nám potvrdil, že prevádzkovanie škôl spadá do pôsobnosti samospráv a že podmienky národnostnej výučby za zvýhodnených okolností možno zabezpečiť aj v malých obciach, pričom treba zlepšiť úroveň výučby.
Starosta V. Csizmadia nás informoval, že všetci žiaci od 1. do 8. ročníka sa môžu učiť doma, vo svojej obci a že aj vyučovanie slovenčiny je na primeranej úrovni. Od predchádzajúceho Obecného dňa sa zlepšila celková situácia obce. Prostredníctvom súbehu získali 28 miliónov Ft na obnovu ciest, ďalšou úlohou je odvod povrchových vôd, na realizáciu ktorej chcú získať prostriedky zo súbehu Európskej únie - spoločne so šiestimi osadami v okolí a ďalšími šiestimi osadami na území Slovenska. Stabilná situácia školy a pomerný rast pracovných možností prispeli k tomu, že počet obyvateľov obce neklesá.
V rámci kultúrneho programu Obecného dňa, ktorý mal čiastočne ráz Dňa detí, vystúpili miestni škôlkári a školáci, ktorí pod vedením učiteľky Moniky Oprendekovej predviedli slovenské a maďarské ľudové tance a hry. Po nich sa predstavili folklórne súbory z Kismarosu, Kóšpallagu, Szobu a Ďurky, ako aj zo slovenských osád Salka a Plastovce a tanečná skupina slovenského gymnázia zo Šiah.
Na tradičnom podujatí pod názvom Spoločné poklady, ktoré usporiadalo Zastupiteľstvo dôchodcov Novohradskej župy a Osvetové stredisko A. Józsefa v Šalgótarjáne, sa predstavila obec Šámšon. Účastníkov privítal primátor mesta András Méhes. Starosta Šámšonu Ján Spišák pomocou diapozitívov uviedol prítomných do minulosti tejto obce, kde žije pravdepodobne najstaršia evanjelická pospolitosť v Novohradskej župe a kde počas jedného storočia postavili tri kostoly, naposledy r. 1870. Ako zaujímavosť spomenul, že Lajos Kossuth na žiadosť tunajšieho zboru prijal r. 1871 funkciu generálneho dozorcu. Na jeho počesť mu r. 2001 postavili pomník.
V obci so sotva 300 obyvateľmi je iba škôlka; školáci dochádzajú do Luciny, Nagybárkányu a do Pásztó. Cestovný ruch je tu iba v zárodkoch, pričom veľké nádeje vkladajú do prameňa termálnej vody, ktorý vyrazil z hĺbky 1 200 metrov. Popri viacerých občianskych organizáciách tu pôsobí aj slovenská samospráva, ktorá sponzoruje folklórnu skupinu Koleso, ako aj Šámšonský národnostný zväz. Nedávno vznikol v obci klub dôchodcov, ktorý tentoraz, spoločne s mladými, predviedol v Šalgótarjáne pestrý program. Na javisku sa k nim pripojilo so slovenskými a maďarskými ľudovými piesňami a tancami aj Koleso, kým skupina dievčat pod názvom Dravci predviedla moderné tance. Na predstavenie prišla do rodného kraja aj sólistka Maďarskej štátnej opery, nositeľka Ceny F. Liszta a Ceny J. Meliša Júlia Kukelyová, ktorá zaspievala niekoľko árií z Pucciniho opier.
Pod názvom Čívske nálady vystavujú tamojší výtvarní umelci - amatéri svoje diela v kestúckom Obecnom klube. Starosta Alexander Klányi na vernisáži konštatoval, že styky medzi obidvoma obcami sa naďalej rozširujú. Popri športových a kultúrnych podujatiach a pestovaní národnostných tradícií sa spolupráca zameriava aj na oblasť umenia. Na výstave prezentujú svoje diela maliar Atila Demeter, fotograf Tomáš Gongola a členovia čívskeho Výtvarného krúžku.
Na rozdiel od doterajších tradičných školských výletov jednotlivých tried sa učitelia v Kestúci pred 10 rokmi rozhodli organizovať celoškolské niekoľkodňové zájazdy. Tak navštívili najprv Zánku, potom na Slovensku Patince a Jánošíkove rodisko, Terchovú. Tohto roku sa rozhodli cestovať tiež na Slovensko - do Gabčíkova a Komárna. Pri vodnom diele si pozreli obrovskú priehradu a plavebné komory, v ktorých o 16 - 18 metrov dvíhajú alebo spúšťajú obrovské lode. V Komárne sa zoznámili s centrom mesta a navštívili čiastočne obnovenú pevnosť. V posledný deň výletu usporiadali kvíz, v ktorom si preverili získané poznatky. Okrem odpočinku a zábavy im zájazd poskytol možnosť precvičovať si slovenčinu.
V dňoch 10. - 12. júna sa v Senváclave (Pilisszentlászló) konalo v poradí 10. stretnutie obyvateľov obcí, ktoré majú v názve meno svätého Václava. Prišli sem aj delegácie zo Slovákmi obývaných obcí Stará Huta (Bükkszentlászló) a Alkár, časti Fiškálna Huta (Mátraszentlászló). Starosta Alkáru Ondrej Stuller pozdravil hostiteľov po slovensky. Potom zazneli slovenské ľudové piesne v podaní miestneho súboru Nezábudka: Na pešťanskej strane šibeničky a Ruža, lieska neveľký les, zároveň s jej maďarskou verziou, na ktorú súbor upozornila speváčka Kati Szvoráková. Slovenské trávnice predniesli Margita Petková Elsiková a Judita Petková Királyová. Na tohoročnom stretnutí, ktoré usporadúvajú vždy v inej obci, sa zišiel rekordný počet účastníkov. Súčasťou programu bolo odhalenie busty kráľa sv. Ladislava, ktoré svojou účasťou poctil aj starosta družobnej obce Mužla Karol Drapák.
Manželský pár Ladislav Hudec a Ibolya Rózsová, známy svojou tvorbou aj v Amerike, vystavoval vlani v čabianskom Dome slovenskej kultúry svoje najnovšie diela, ktoré zovňajškom i funkciou zachovávajú tradície slovenskej vecnej kultúry. To isté charakterizuje takmer dvesto ich prác, ktoré sú v súčasnosti vystavené v priestoroch Múzea M. Munkácsyho. Obľúbenými farbami L. Hudeca sú zelená a okrová, ozdobnými prvkami sú kvety, často rozprávkové, malebné.
Návštevníkov výstavy víta prestretý stôl s obrovskou servírovacou misou, taniermi, soľničkou a zelenou butelou s nápisom: „Hej, táto butela je môjho manžela Ladislava Hudeca, uhnietla mu ju z blata, z lásky milá žena. Vypi ju do dna, na zdravie!" A kto by si bol pomyslel, že lavica pri stole je z roku 1845?... Na poličke stojí aspoň šesť butelí. Na prvej môžeme čítať: „Pre teba žijem, pre teba mriem, za celý svet ťa nezapriem". Na stene sa nám prihovára tucet hlinených mís, základnou farbou ktorých je okrovo žltá; dopoly postavenú murovanú pec zdobia zelené keramické kachličky.
Zvláštnosťou výstavy je, že sa na nej predstavujú aj Hudecovi žiaci zo župnej remeselnej školy. Mária Óváriová s originálne zdobenou misou, Zsanett Szőkeová s krčahom z bieleho emailu, Rita Richweiszová s modrou misou a Uršuľa Medvecká so zeleným a modrým krčahom.
Kniha návštev je plná obdivných a uznanlivých zápisov, veď pred niekoľkými dňami videli výstavu Kondorošania a Sarvašania. Dôstojných menu nášho umelca, laureáta Ceny granátového jablka z r. 1996, strieborného diplomu z 13. celoštátnej výstavy ľudového umenia a autora albumu Hlinené zázraky, ktorý vydali v Spojených štátoch a v ktorom figurujú diela oboch umelcov.
Zmluvu o dlhodobej spolupráci pripravujú Stredná odborná škola poľnohospodárska v Mošovciach v Žilinskom kraji a Stredná priemyselná škola poľnohospodárska a gymnázium Gy. Farkasa v Békeši. V tejto súvislosti predseda župného Valného zhromaždenia Zoltán Varga nedávno zavítal na pracovnú návštevu do Žiliny. Škola v Mošovciach je jediná na Slovensku, kde sa vyučuje rybárstvo a kde je zároveň farma pstruhov, zásobená čistou horskou vodou.
Vzájomné styky Békešskej župy a Žilinského kraja obohacuje aj dlhoročná spolupráca Krajského múzea v Žiline a čabianskeho Múzea M. Munkácsyho, čo potvrdila aj spomenutá návšteva Z. Vargu a stretnutie s jeho kolegom Jozefom Tarčákom. Pravdepodobne začiatkom budúceho roku návštevníci čabianskeho múzea si budú môcť pozrieť výstavu najkrajších umeleckých ukážok drotárskeho remesla, známeho v celej Európe.
Činnosť súboru čabianskeho Divadla M. Jókaiho v uplynulej 51. sezóne hodnotil a o plánoch v nasledujúcej sezóne hovoril na slávnostnom zasadnutí súboru riaditeľ a hlavný režisér divadla László Konter. Zasadnutia sa zúčastnil aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo. Za jedno z najlepších predstavení poslednej sezóny L. Konter označil muzikál "kráľa" šansoniérov Ch. Aznavoura Nech žije život!, ktorý v prítomnosti autora uviedli aj v budapeštianskom divadle Thália. Úspešná bola aj prezentácia Čechovovho Uja Váňu a Ibsenovho Staviteľa Solnessa.
V letnom období čabiansky súbor vystúpi v Zalaegerszegu, Orošháze a Békešskej Čabe s fraškou Jenő Heltaiho Naftalín, na jeseň uvedie maďarskú premiéru muzikálu Nine (Deväť), ktorý pripomína ovzdušie slávneho Felliniho filmu 8 a 1/2.
Na zasadnutí súboru ocenili 25-ročné pôsobenie herca Ferenca Jancsika na čabianskej scéne, odmenu za prácu v uplynulej sezóne získala dekoratérka Ildikó Knyihárová Csíková a za "hercov župy" hlasovaním zvolili Tünde Karovú, Ferenca Karczaga a Józsefa Hodu.
Členovia Čabianskeho slovenského klubu sa opäť zišli na tradičnom opekaní slaniny. Na nádvorí Domu slovenskej kultúry ich privítali malí citaristi a páví krúžok. Ako to už býva zvykom, slaninu nastoknutú na „ražník" opekali vedno s čabianskou klobásou a cibuľou a medzitým sa častovali pálenkou z domácej produkcie. Muži sa zoskupili okolo člena mestského poslaneckého zboru, evanjelického duchovného Pavla Kuteja a navzájom sa pretekali o najlepšiu pečienku, zatiaľ čo Michal Medovarský a Ondrej Knihár dozerali na oheň a na prídel surovín. Predseda klubu Michal Lásik potom hodnotil výsledky súťaženia. Opekanie slaniny sprevádzala dobrá nálada, anekdoty a rozprávanie historických príbehov. Odzneli citáty z Čabianskeho nárečového slovníka, hádanky i žartovné verše: „Bože mój sladkí / spadov son s patki / chiťiv ma otec / zabiv ma opec." Nasledujúcim programom klubu bude varenie čabianskych slovenských polievok.
Klub dôchodcov v Jamine (Békešská Čaba) usporiadal v týchto dňoch súťaž vo varení rezancov (po čabiansky halušiek) podľa individuálnych receptov, ktoré však pre ostatných ostali tajomstvom. Prácu a výkon súťažiacich pozorne sledovala trojčlenná porota v zložení: kuchárka čabianskej nemocnice Judita Nagyová, pracovníčka nemocnice Magdaléna Dudášová a predstaviteľka Čabianskej organizácie Slovákov Alžbeta Ančinová. Za makové, bryndzové a kapustové rezance udelila pochvalu Helene Csiakiovej, Judite Bartolákovej, Márii Kojnokovej, Márii Vargovej a Judite Bibarciovej.
Aký je recept na dobré čabianske rezance?
Na 1 kg múky 5 vajec, asi 4 dl vody a soľ. Cesto dôkladne zamiesime, rozvaľkáme a ostrým nožom pokrájame. Uvaríme vo vriacej vode a ochutíme.
V békeščabianskej slovenskej škole 17. júna usporiadali slávnostné zakončenie školského roka 2004-2005 a zároveň rozlúčkovú slávnosť ôsmakov. Zástupca riaditeľa Michal Lásik na slávnosti privítal o. i. generálneho konzula Slovenskej republiky Štefana Daňa, Ľubicu Tischlerovú a kolegov zo Základnej školy z Levíc.
M. Lásik sa najprv rozlúčil s ôsmakmi. Symbolicky im dal na cestu dôležité ponaučenie: „Prítomnosť, ako Janus, má dve tváre. Jedna hľadí do minulosti, druhá do budúcnosti. Medzi nimi sa tvorí skutočnosť, skrze vieru a skutky. Skutok je teda človekov, a nikdy nezabudni: čo urobíš dnes, je rozhodnutie o tom, aký bude svet zajtra.“ Šestnásť ôsmakov sa lúčilo tento rok so školou na čele s triednym profesorom Pavlom Žibritom. Pravda, polovica z nich len dočasne, lebo v septembri sa vrátia do gymnázia.
Na škole sa v rámci Základnej umeleckej školy vyučuje aj ľudový tanec. Na záverečnej slávnosti vystúpili mladí tanečníci vedení Tiborom Pintérom a citarová skupina gymnazistov pod vedením Ildiky Očovskej.
Riaditeľka školy Edita Pečeňová vo svojom príhovore vyslovila potešenie nad tým, že počet detí v škole dynamicky rastie. Za posledných päť rokov to bolo v základnej škole o 42 % a v materskej o 200 %. Podľa skúseností učiteľského zboru dvojjazyčná výučba má pozitívny vplyv na vývoj osobnosti, na rozvoj schopností. V slovenskej škole majú žiaci možnosť vyberať si z bohatej ponuky záujmovej činnosti. Riaditeľka poďakovala rodičom za spoluprácu a podporu poskytnutú pri realizácii cieľov školy.
V záverečnej časti slávnostného ukončenia školského roka odovzdali najaktívnejším žiakom knižné odmeny. O všestrannej úspešnej činnosti žiakov a študentov békeščabianskej školy na rôznych mestských, župných a celoštátnych súťažiach sme informovali čitateľov našich novín priebežne počas školského roka.
V békeščabianskom slovenskom gymnáziu nedávno bilancovali výsledky maturitných skúšok nového typu. Písomné i ústne skúšky maturanti zvládli vynikajúco. O výsledkoch nás informovali riaditeľka Edita Pečeňová a triedna profesorka Mária Ištvánová. Z pätnástich maturantov jeden zložil skúšku z anglického jazyka už v 11. ročníku. Celkove absolvovali maturanti 17 skúšok vyššieho stupňa. Zo slovenčiny 10, z toho 6 s výborným výsledkom (päťka - na Slovensku jednotka) a 4 s dobrým (štvorka - v SR dvojka). Z biológie 2 (1 výborná a 1 dobrá), z matematiky 1 výborná, z angličtiny 3 výborné, z nemčiny 1 výborná. Teda na vyššom stupni je to spolu 12 skúšok s výborným výsledkom a 5 s dobrým. Z voliteľných predmetov na strednom stupni sa zrodili nasledujúce výsledky: z biológie 1 výborná, z fyziky 3 na výbornú, z hudobnej výchovy 2 na výbornú, z informatiky 2 na výbornú, 13 zo slovenskej vzdelanosti - 5 na výbornú a 8 na dobrú.
Zo slovenského jazyka 6 maturantov získalo štátnu skúšku vyššieho a 9 stredného stupňa, okrem toho 5 žiakov má štátnicu z anglického alebo z nemeckého jazyka. Dvaja maturanti dosiahli zo všetkých predmetov výbornú známku.
Na počesť 100. výročia narodenia básnika Attilu Józsefa Jankayho galéria v Békešskej Čabe vyhlásila súťaž v kreslení pre žiakov základných škôl mesta. Z 84 súťažných prác porota vybrala 50 kresieb, ktoré vystavia v klubovej sále galérie. Časť kresieb poslali organizátori na výstavu fotografií a výtvarných prác do Aradu, kde boli ocenené diela čabianskych školáčiek Marianny Szabovej a Sabiny Križanovej. Obidve sa môžu zúčastniť výtvarného tábora v Rumunsku.
So Slovenskou základnou školou v Slovenskom Komlóši sa tohto roku lúčilo 16 ôsmakov. Ako sme sa dozvedeli od ich triednej učiteľky Anny Ondrejovej, od septembra dve žiačky pokračujú vo svojich štúdiách na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe, ostatní prevažne tiež v békeščabianskych, resp. segedínskych gymnáziách či stredných odborných školách.
Komlóšski ôsmaci po rozlúčke so svojou alma mater sa s pani triednou učiteľkou vybrali na päťdňový, tzv. rozlúčkový výlet do Senondreja (Szentendre) a vôbec nie náhodou aj do okolitých Slovákmi obývaných lokalít, vrátane Mlynkov (Pilisszentkereszt).
Na tradičných hodoch v deň sv. Antona v Ečeri tanečná skupina Zelený veniec opäť inštalovala pivný pavilón. Na podujatí sa zišlo ešte viac hostí ako vlani a hlavná ulica sa hemžila mládežou i staršími obyvateľmi. Trojdňové hody sa začali nostalgickou diskotékou a pokračovali zábavou a spevom starodávnych slovenských piesní v sprievode dychovky.
Spolok Slovákov v Poľsku usporadúva v týchto dňoch XII. Dni slovenskej kultúry v Malopoľsku. 25. júna v Jablonke odhalili pamätnú tabuľu na budove prvého tamojšieho slovenského lýcea pri príležitosti 50. výročia prvej maturity. Čestný patronát nad podujatím prevzali minister národného vzdelávania a športu Poľskej republiky Miroslav Sawicky a minister školstva SR Martin Fronc. 26. júna v Jablonke vystúpili hudobné skupiny zo Slovenska a krajanské súbory z Malopoľska. 3. júla na koncerte v Krempachoch vystúpia súbory z Kacvína, Novej Belej, Chyžného, Malej Lipnice a ďalších obcí. 7. júla v Galérii slovenského umenia v Krakove sa uskutoční vernisáž výstavy Otec a syn, na ktorej sa predstavia karikaturista Ivan Popovič a fotograf Dávid Popovič.
Narodil som sa v Maďarsku, žijem pod Budínskym hradom - a som Slovák. Celkom prirodzene. Tu, neďaleko môjho bydliska, medzi Viedenskou bránou a Slávičou ulicou (Csalogány u.), ešte v 13. storočí bola veľká slovenská dedina. Odkedy to viem, cítim sa tu doma. Chodím po hrade a okolo seba vidím markantné stopy práce slovenských rúk: sochy Jozefa Damku, Ladislava Júliusa Dunajského, Alojza Štróbla… Aj Matejov kostol mi pripomína liptovských murárov, ba aj samotného kráľa Mateja, ktorý by rozumel mojej slovenčine, veď vyrastal na českom kráľovskom dvore. Trošku opodiaľ jazdec na kamennom piedestáli. Keby sa ozval, hovoril by po slovensky. Je to turčiansky zeman, slávny poľný maršal Andrej Hadík…
Podobne to vyzerá aj na druhej strane Dunaja, v Pešti. Veď Budapešť bola aj našim hlavným mestom. Tie najhonosnejšie budovy (Opera, Parlament,…) stavali liptovskí murári. Socha peknej rybárky pri Dunaji je dielo J. Dunajského, a pri nemocnici Rókus, na súsoší z bieleho mramoru, mladá žena s dieťatkom v náručí, čo sa tak vďačne pozerá na lekára Semmelweisa, “ochrancu matiek“, je Zuzka Rysuľová z Važca. Čo všetko by sa tu dalo ešte vymenovať! Vedomý si toho všetkého sa ma zmocní hrdosť a dobre mi padne, že som Slovák. Poznajú tento pocit aj všetci Slováci na Slovensku?
Občas idem aj von z hlavného mesta. Pred rokmi som sa zatúlal až do Zalaváru. V katastri tejto lokality som objavil Blatnohrad, niekdajšie sídlo nášho kniežaťa Pribinu a jeho syna Koceľa. Je tam aj kamenný stĺp: z dvoch strán sú sochy a na tretej nápis: Na pamiatku panónskej činnosti stvoriteľov slovanskej písomnosti Cyrila a Metoda. Zhotoviť ho dali: Univerzita Eötvösa Loránda, Župa Zala a Bulharská ľudová republika.
Pozerám, pozerám, a ľúto mi je. Čo my, Slováci? My sme kde boli, keď na nebi hrmelo? Vedľa stojí Dom Malého Balatonu, malé múzeum. Vošiel som. Zalistoval som v knihe návštevníkov. Slovenský záznam som tam nenašiel. Aj český iba jeden. Čiže, nielen že sme pri tom neboli, ale o tom ani nevieme! Potom niet sa čo čudovať, že z mnohých nápisov v areáli nijako nevysvitne, že so svätcami a s Blatnohradom aj my, Slováci, máme niečo spoločné. Dokonca ani názov Blatnohrad sa tam nevyskytne, spomína sa iba druhotný názov Mosaburg a Mocsárvár. Z týchto dvoch sa veru nedá vydedukovať meno Balaton! Autori českého zápisu si to aj všimli a kritizovali to. My nie, my sme tí Slováci, čo tak sladko spinkajú na svojej histórii. Na budíček zatrúbili až budapeštianski Slováci r. 2001. Trošku neskoro, ale aj to je lepšie ako nikdy. Dnes už tam chodia slovenské skupiny z celého Maďarska, ba dokonca už aj z Bratislavy. Takmer bez výnimky iba príslušníci tej zanedbanej Matice slovenskej! A tento príklad našej mizernosti nie je jediný.
V novinách Népszava (Hlas ľudu, 27. 2. 2003) ma poriadne prekvapil článok: Socha a tabuľa odteraz bude hlásať pamiatku maďarského svetového cestovateľa a objaviteľa v Madagaskare. Expedícia Benyovszkého bola úspešná.
O čo ide? Úvodný text článku informuje: “Z 12-dňovej cesty po Madagaskare sa vrátila I. maďarsko-medzinárodná expedícia, ktorá chcela postaviť pamiatku Móricovi Benyovszkému, významnému maďarskému cestovateľovi a objaviteľovi z 18. storočia, na ostrove v Indickom oceáne. Šesťčlenná skupina vyhľadala niekdajšiu osadu Benyovszkého a tiež aj tú oblasť, kde podľa predpokladu r. 1786 zomrel. Ním založený Louisbourg dnes už neexistuje, morská voda pôvodnú osadu odmyla. Ale ešte stojí obec Maroantsetra, na hlavnom námestí ktorej umiestnili trojjazyčnú pamätnú tabuľu hlásajúcu pamiatku Mórica Benyovszkého a sochu, ktorej pôvodina stojí v pamätnej záhrade na budapeštianskej ulici Mórica Benyovszkého. Pamätnú tabuľu umiestnili aj na ulici Mórica Benyovszkého v hlavnom meste Madagaskaru, v Antananarivo.“
Výpravu vraj “zorganizovala nedávno založená Spoločnosť maďarsko-madagaskarského priateľstva. Jej cieľom bolo utvrdiť vedomie, že Benyovszky bol Maďar, lebo o tomto maďarskom barónovi si mnohí mysleli, že bol Čech, Poliak, alebo Slovák. Jeho meno síce mnohí poznali, ale o jeho národnej príslušnosti takmer nič nevedeli.“
Nuž, čo si o tom myslieť? Teraz už vedia, že “bol Maďar“! V skutočnosti to však bol Móric Beňovský. Meno má slovenské. Otca mal Slováka. Matka síce bola Révaiová, ale v prostredí, kde žila, nemohla nevedieť po slovensky. Móric sa narodil a vyrastal v írečitej slovenskej obci Vrbové neďaleko Piešťan. Ako dospelý blúdil takmer po celom svete, snáď len v maďarskom prostredí nikdy nebol. Svoj chýrny denník napísal po francúzsky… Aj obec Beňov, od ktorej je meno Beňovský odvodené, je pri Přerove (na Morave, nie v Maďarsku!)… Akokoľvek sa na to pozeráme, v celej tejto veci maďarské je iba jeho do maďarčiny prepísané priezvisko Benyovszky. Aj my, v Maďarsku žijúci Slováci, máme mená úradne napísané po maďarsky. To však je pramálo k tomu, aby nás na tomto základe niekto vyhlásil za Maďarov. Platí to aj o Beňovskom.
Je podivuhodné, čo všetko dokážu Maďari urobiť. Podivuhodnejšie je už len to, čo všetko my, Slováci, nedokážeme urobiť. Ani výpravu na Madagaskar, ani založiť Spolok Mórica Beňovského… My mu sochu nedokážeme postaviť ani doma, tobôž nie na Madagaskare. My sme v Bratislave po ňom pomenovali iba jednu slepú uličku. Summa summarum, aj v tejto veci sme zaspali.
A do tretice ešte jeden príklad. Náš rodák zo Švajčiarska, Miroslav Demko, roku 2003 v Bratislave vydal mimoriadne zaujímavú knihu pod názvom Franz Liszt - Stratený syn Slovenska. Spôsobil tým svetu nemalé prekvapenie, a nám, Slovákom (aspoň tým, pre ktorých slová ako národ a Slovák ešte niečo znamenajú), obrovskú radosť. Dozvedeli sme sa, že senzačný klavírny virtuóz, hudobný skladateľ Franz Liszt vyrastal v slovenskej rodine! Jeho starý otec Juraj sa ešte podpisoval ako List. Jeho stará mama bola Barbara Slezáková. Otec Adam už bol Lisztom. Nie že by sa bol pomaďarčil, iba meno mu napísali po maďarsky. Hľa, kam až siahajú korene maďarizácie! Rodina Listovcov žila v Malackách, kde v školskom roku 1790/1791 ako povinný predmet bola úradne zavedená maďarčina! Adam sa trápil s týmto predmetom a mal z neho vždy najhoršiu známku. Ani jeho syn František nevedel po maďarsky, ba ani sa o to nikdy nepokúšal. Jeho materinský jazyk bola slovenčina, vedel po nemecky, ale lepšie ovládal francúzštinu. Známy je aj jeho vrúcny vzťah k Bratislave. Keďže Slováci v Uhorsku oficiálne neboli uznaní za národ, ani slovenčina za úradný jazyk, nemohol sa podpisovať menom František, nuž používal nemecký variant Franz. Po celý život ho trápilo, že jeho národ, Slováci, sú neuznávaní, potláčaní. Bol z toho nešťastný. Navzdory týmto faktom dnes je prezentovaný ako maďarský skladateľ! Maďari po ňom nazvali hudobnú akadémiu, školu, má v Budapešti námestie, na ňom, ba aj na budove Opery, má sochu, jeho maďarské(!) meno nesie celý rad ulíc…
A čo sme mu dali my, Slováci, za ktorých sa toľko trápil? Čo mu dala Bratislava, po ktorej vždy tak túžil? Nuž, my sme naňho pekne-krásne zabudli. Stratili sme ho! To sme celí my.
Vďaka M. Demkovi už vieme, kto bol. Už nie je pre nás stratený. Zaslúžil by si prinajmenšom pekné námestie v Bratislave a impozantnú sochu. Bolo by od nás veľkou obeťou, keby sme tomuto významnému synovi nášho národa po 120 rokoch od jeho úmrtia (1886) umožnili aspoň symbolicky, v podobe dôstojnej sochy, bývať vo svojej obľúbenej Bratislave? Poznajúc však našu slovenskú náturu, ostane to asi len púhym rojčením jednotlivcov. Stavať sochy na Slovensku sa lepšie darí maďarskej menšine. Tá keď chce, postaví si sochu akúkoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek na Slovensku. Už majú priam v centre Bratislavy Petőfiho, v Rožňave Kossutha, v Komárne Klapku, a najnovšie aj “Attilu“ - niekdajšiu pohromu Európy - v Číčove. Z vymenovaných ani jeden nebol svätý. Spomínam to len preto, lebo Slovákom vo svojej (vraj zvrchovanej!) republike sa už roky a roky nedarí na svojom území, v Komárne, postaviť ani len súsošie svätcov Cyrila a Metoda, patrónov Európy! Menšina im to nedovolí!!! A čo sa týka sochy Františka Lista v Bratislave, som skeptický. Keď sme nedostali povolenie na postavenie súsošia patrónov Európy v Komárne, ktovie, či by sme ho dostali na postavenie sochy Lista v Pozsonyi? My, pilíšski Slováci, máme na to priliehavú pesničku: “Hanba sa valí ze všech strán, hory, zakryte ma!“ Zdá sa mi, že spíme, že sme akísi neprebudení.
- Nedávno sa u nás odohrávala dojímavá slávnosť, ktorú spolu s nami oslavovala celá obec. Bola to oslava 50. výročia pôsobenia našej materskej školy, ktorú sme pri tejto príležitosti pomenovali Slnečný lúč. Na počesť tohto významného výročia sme odhalili mramorovú tabuľu, ktorú požehnal senior András Szabó, - informovala nás vedúca Materskej školy vo Veňarci Zuzana Nagyová, ktorá je dvadsať rokov na čele ustanovizne.
- Pochopiteľne, učiteľský zbor a všetci zamestnanci materskej školy sa pripravovali na túto významnú udalosť dlhé mesiace. Rozhodli sme sa totiž, že pri príležitosti tohto významného jubilea otvoríme výstavu fotografií o minulosti našej škôlky. S prácou sme začali začiatkom januára tohto roka a počas zhromažďovania dokumentačných fotografií nás opantala ozajstná zberateľská vášeň.
Slovom, bola to dobrá a úspešná iniciatíva, podarilo sa nám zozbierať vyše sto fotografií, takže sme mali z čoho vyberať. V telocvični sme potom otvorili výstavu fotografií o minulosti materskej školy, ktorá mala veľký ohlas v kruhu občanov. Ako aj výstava bábik zo šúpolia, ktoré sú dielom učiteľky Evy Hegedűovej.
V školskom roku 2004/2005 materskú školu navštevovalo 48 detí. Výchovno-vzdelávacia práca prebiehala v dvoch skupinách: v skupine Slnečnica a Lienka. Deti mali na starosti štyri učiteľky a slovenské zamestnania viedla vedúca učiteľka Zuzana Nagyová. Pestúnka Anna Brühliková je rodáčka z Veňarcu a dobre ovláda miestne nárečie, ochotne nacvičuje s deťmi slovenské riekanky, básničky a pesničky, ktoré zaznievajú nielen na zamestnaných, ale aj počas voľného času.
- Keďže Veňarec je najslovenskejšia obec v Novohradskej župe, samozrejme, aj v našej predškolskej ustanovizni kladieme veľký dôraz na pestovanie a zachovávanie slovenských ľudových tradícií a jazyka. Výchovno-vzdelávacia práca tu prebieha podľa komplexného miestneho školského programu, ktorý obsahuje aj národnostný výchovný cieľ. Našťastie máme k dispozícii materiál a učebné pomôcky k slovenským zamestnaniam, ktoré dobre využívame. Ako vedúca učiteľka mám radosť z toho, že deti sa tešia slovenským zamestnaniam a hravou formou si osvojujú slovenské básničky, hry a pesničky, pritom majú úspech z tejto práce. Počas školského roka oživujeme aj miestne slovenské ľudové zvyky, ktoré ich mimoriadne zaujímajú. Najväčšiu radosť prežívajú vtedy, keď majú možnosť vystúpiť aj so slovenským programom na školských a obecných kultúrnych podujatiach. Nehovoriac o ich starých rodičoch, ktorí sú často dojatí z vystúpenia najmenších, - povedala vedúca učiteľka materskej školy Zuzana Nagyová.
Milí moji rodáci,
obyvatelia hlavného mesta sa dožadujú opravy Bratislavského hradu. Požiadavku si osvojil už aj magistrát a zdá sa, že koncom jesene začnú rekonštrukčné práce. Obnovu hradu projektanti rozdelili na tri etapy a bude trvať do roku 2010. Komplexnú opravu schválila už aj vláda a hľadá jednu miliardu korún v štátnom rozpočte. Dúfame, že financie sa časom objavia. Architekti tvrdia, že v historických priestoroch hradu pri poslednej stavebnej úprave urobili mnoho nevhodných zásahov. Nepáči sa im prestavba arkádového nádvoria, ani jeho železobetónová fasáda. Kritizujú riešenie renesančného arkiera na východnej strane, kde zabudovali hliníkové okná. Mnoho vecí na bratislavskej dominante je v havarijnom stave. Čo vieme o Bratislavskom hrade? V minulosti bol aj kňazským seminárom. Pred vznikom Uhorského kráľovstva predstavoval obrannú baštu Slovanov. V dobe Arpádovcov bol centrom Bratislavského komitátu. V 11. - 13. storočí ho prestavali na pevnosť. Podstatné zmeny uskutočnil cisár Žigmund Luxemburský (1431 - 1437). Hrad renovovala aj Mária Terézia. Jej syn Jozef II. ho potom premenil na kňazský seminár. V roku 1802 sa hradný areál zmenil na kasáreň. Neopatrnosťou talianskych vojakov v roku 1811 vyhorel a viac ako 200 rokov zostal ruinou. Za socializmu povstal z ruín. („Prahe metro, Bratislave hrad“ - hovorievalo sa v tých časoch.) Dnes sa využíva na reprezentačné účely a jeho väčšou časťou disponuje Slovenské národné múzeum. K novšej histórii areálu hradu patria aj zasadené lipy na nádvorí pri príležitosti podpísania zákona o Česko-Slovenskej federácii v roku 1968. Naposledy priestory Bratislavského hradu vychválili prezidenti Bush a Putin. Mohli, lebo havarijnú situáciu im zakryli metódou „Potemkinovej dediny“.
Pozdravuje Vás
Po ťažkej a zákernej chorobe 17. júna zomrel popredný interpret slovenského tanca, choreograf, režisér, sólista Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK), zakladateľ folklórnych súborov zahraničných Slovákov Jaroslav Ševčík.
J. Ševčík pôsobil o. i. ako odborný pracovník Ústavu pre zahraničných Slovákov a spolupracovník Domu zahraničných Slovákov. Už od 70. rokov minulého storočia sa ako tanečník, choreograf a režisér systematicky venoval slovenskému folklóru vo svete. Stál pri založení súborov Limbora v New Yorku, Lučina v Clevelande, Šarišan v Detroite, FS Ľudovíta Štúra v Melbourne, Zemplín v Toronte a ďalších. Ako sólista SĽUK-u tancoval v Moskve, Paríži, New Yorku, Káhire, Kalkute, Tokiu i Budapešti. Absolvoval takmer 2 500 vystúpení doma a v 36 krajinách sveta. Svoj tvorivý život venoval slovenskému ľudovému tancu, jeho rozvoju a obohateniu vo všetkých podobách a všade tam, kde žijú Slováci. Pod jeho vedením sa pravidelne uskutočňoval záverečný galaprogram Dní zahraničných Slovákov.
Česť jeho pamiatke!