Ľudové noviny č. 29 / 2005
Okrúhly stôl 2005
Dňa 4. júla sa konala v Bratislave konferencia za okrúhlym stolom, ktorú zvolalo Svetové združenie Slovákov v zahraničí (SZSZ). Konferencia sa konala namiesto Stálej konferencie k otázkam vzájomných vzťahov a spolupráce SR a zahraničných Slovákov a Dní zahraničných Slovákov v SR. Tieto podujatia, ktoré sa usporadúvali už šesť rokov, slovenská vláda na jar odvolala. Zdá sa, že mnohých znechutila táto skutočnosť. Na bratislavskej konferencii som veľa známych tvárí nevidela.
Samotné rokovanie bolo rozdelené na štyri bloky. Hovorilo sa najprv o legislatíve, potom nasledovala oblasť kultúry, vzdelávania, vedy a výskumu, kým v záverečnej časti informačná a mediálna činnosť. Na rokovaní bola prítomná splnomocnenkyňa vlády SR pre zahraničných Slovákov Vilma Prívarová, ktorá v úvode rokovania povedala: „Som a budem tu vždy preto, aby som odovzdala vaše požiadavky vláde SR.“
Rad-radom sa hlásili o slovo diskutéri. Stanislav Bajaník v zastúpení Matice slovenskej o. i. povedal: „Proti vládnemu návrhu Zákona o zahraničných Slovákoch protestovala Matica slovenská viackrát, zvolala dokonca aj stretnutie so zástupcami parlamentných strán a hnutí, kde tlmočila svoj ostrý protest proti tejto verzii vládneho návrhu. Čo sa týka medzištátnych bilaterálnych zmlúv, bolo by načase urobiť dôkladnú analýzu, akým spôsobom sa jeden i druhý štát podieľa na podpore Slovákov žijúcich v zahraničí. Malo by to byť úlohou ministra zahraničných vecí.“ S. Bajaník taktiež navrhol prítomnému poslancovi Národnej rady SR Dušanovi Čaplovičovi, aby podnietil v parlamente všeobecnú diskusiu o stave a situácii zahraničných Slovákov, ako sa správa slovenská vláda voči tým, ktorých nazýva integrálnou súčasťou slovenského národa.
O spomínanom Zákone o zahraničných Slovákoch, o ktorom budú v septembri opäť rokovať v parlamente, som sa porozprávala aj s D. Čaplovičom. Zákon v podstate podporujú, ale chceli by dosiahnuť isté zmeny, predovšetkým aby sa strešnou organizáciou zahraničných Slovákov stal namiesto generálneho sekretariátu úrad, ktorý by patril pod podpredsedu vlády. V strešnej organizácii by mali vytvoriť zvláštny finančný zdroj. Peniaze by sa však rozdeľovali v tom-ktorom štáte. Očakávajú, aby sa značne zvýšil rozpočet pre tento fond, aby to nebolo 12, ale aspoň 50 miliónov Sk. Je však dôležité zlepšiť kvalitu vo vzťahoch, uchovávať slovenskú národnú identitu, kultúru a aj samotný jazyk. Práve preto na pokyn predsedu NR SR Pavla Hrušovského vytvorili komisiu pre Slovákov v zahraničí, v ktorej budú delegovaní aj traja zástupcovia SZSZ. D. Čaplovič vyjadril nádej, že táto komisia začne pracovať už do konca augusta, aby mohli včas zakomponovať pripomienky.
Medzi diskutujúcimi bola aj predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová-Baráneková, ktorá medziiným povedala: „Roky chodíme na tieto stretnutia a vždy to boli veľmi dôležité udalosti, veď sme sa snažili poukázať na problémy, zároveň aj na riešenia, pritom sme vždy dúfali, že sa niečo stane. Odchádzali sme sklamaní z toho, že tu nebolo adekvátne zastúpenie predstaviteľov slovenskej vlády, resp. ministerstiev. Musím povedať, že keď je podobné stretnutie Maďarov v Maďarsku, tak počas dvoch dní je tam politická špička od predsedu vlády, cez prezidenta až k ministrom. Verejnosť je priam bombardovaná ich problémami a možnosťami riešenia. Širokú verejnosť v Maďarsku tieto problémy aj zaujímajú. Hovorím to preto, lebo Slováci v Maďarsku majú možnosť porovnávať tento rozdiel.“
Rokovanie posledného bloku, čiže bloku o médiách, viedol predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, ktorý informoval o tom, že v uplynulom období rokovali so štyrmi parlamentnými výbormi a vo viacerých rezortoch. V súčasnosti pripravujú septembrové zasadnutie okrúhleho stola, ktoré bude zamerané na otázky školstva. Taktiež pripravujú konferenciu v oblasti kultúry.
Napokon prítomní prijali závery Okrúhleho stola 2005 k tvorbe programu štátnej politiky starostlivosti SR o Slovákov žijúcich v zahraničí na rok 2006. Zo záverov vyberáme najdôležitejšie body.
- Účastníci okrúhleho stola odporúčajú v oblasti legislatívy vypracovať kompletnú analýzu uzavretých medzištátnych zmlúv, akým spôsobom zmluvné strany riešia problematiku menšín a usilovať sa o uplatnenie princípu reciprocity. Rozšíriť systém bilaterálnych dohôd o vzájomnej podpore národnostných menšín a dôsledne realizovať jestvujúcu dohodu s Maďarskou republikou.
- Predložený návrh Zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí doplniť ustanovením, aby Úrad pre zahraničných Slovákov (resp. splnomocnenec vlády pre zahraničných Slovákov) mohol podávať legislatívne návrhy.
- Grantové finančné prostriedky na podporu zahraničných Slovákov koncentrovať na jedno miesto, urýchlene poskytnúť prisľúbené granty z minulosti, zvýšiť celkový objem grantových prostriedkov, vyplácať aspoň časť grantu zálohovo.
- Zriadiť poradný orgán NR SR pre problematiku Slovákov žijúcich v zahraničí.
- V oblasti kultúry iniciovať znovuvytvorenie Múzea zahraničných Slovákov.
- V oblasti školstva sa navrhuje zaradiť v SR do osnov výučby na základných školách na I. stupni do predmetu vlastiveda a na II. stupni základných škôl a na stredných školách do predmetu dejepis látku, ktorá by sa týkala Slovákov, žijúcich v zahraničí.
- A napokon v oblasti médií a informácií sa navrhuje Ministerstvu kultúry SR v spolupráci so SZSZ vypracovať koncept mediálnej politiky SR voči slovenskému zahraničiu, uvoľniť voľný príjem signálu STV v krajinách, v ktorých žijú slovenské komunity a nie v poslednom rade vytvorenie informačno-komunikačného internetového portálu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý by napomáhal slovensko-slovenskú výmenu informácií.
Slovenský rozhlas (SRo) v rámci racionalizačných opatrení k 31. júlu prepustí 84 zamestnancov zo súčasných 909 a zastaví zahraničné vysielanie na krátkych vlnách. Vedenie SRo sa takýmto spôsobom rozhodlo znížiť svoje výdavky a nahradiť tak výpadky príjmov z koncesionárskych poplatkov a zo štátneho rozpočtu. Zahraničné vysielanie bude realizované prostredníctvom alternatívneho projektu, ktorý v sebe spája prednosti zahraničného rozhlasového vysielania a rozhlasového vysielania prostredníctvom internetu. Vďaka týmto opatreniam by mal verejnoprávny rozhlas do konca roka ušetriť asi 130 miliónov korún. Prijaté opatrenia by mali podľa generálneho riaditeľa SRo Jaroslava Rezníka pomôcť situáciu do konca tohto roka aspoň do istej miery stabilizovať.
Matica slovenská (MS) protestuje proti rozhodnutiu SRo o zrušení zahraničného vysielania. MS sa preto obrátila na riaditeľa SRo, aby spolu so svojim manažmentom prehodnotili a zmenili toto rozhodnutie. Podľa MS ide o vážny národný, medzinárodný, kultúrny i politický dopad na tisícky Slovákov žijúcich v zahraničí. Podľa nej je toto vysielanie často jediným médiom na spojenie zahraničných Slovákov so Slovenskom a jeho kultúrou. MS preto vyzýva aj príslušné štátne orgány SR, aby spolu s manažmentom SRo našli čo najskôr kompromis pre záchranu zahraničného vysielania.
V Strieborných Viniciach pri Sarvaši usporiadali 9. júla po ôsmykrát tradičný dožinkový deň. Už ráno o deviatej hodine vábila návštevníkov príjemná vôňa kyslej kapustovej, tekvicovej, či fazuľovej polievky, "lebbenča" a guláša, ktoré tu varili v desiatich kotlíkoch. Po súťaži vo varení tradičných žatevných jedál sa v priestoroch spoločenského domu konala vernisáž výstavy výšiviek sarvašskej rodáčky Márie Pestránskej. Výstavu otvorila moderátorka programu, členka Kultúrneho spolku Slovákov v Sarvaši Erika Szigetiová.
Spoluorganizátormi dožinkového dňa boli Osvetové centrum Petra Vajdu, Spolok gazdov pre ochranu tradícií a Slovenská samospráva v Sarvaši, pričom k úspechu podujatia prispel celý rad podporovateľov. Prítomných pozdravili hlavný organizátor celodňového programu František Závoda a gestor podujatia, člen poslaneckého zboru mesta Zoltán Besenczy. Na podujatie zavítali aj prominentní hostia: veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš, konzul Ladislav Tischler, radkyňa Celoštátnej slovenskej samosprávy pre Békešský región Helena Čičeľová, ako aj predstavitelia mestskej a slovenskej samosprávy Sarvaša na čele s primátorom Mihályom Babákom.
Slávnostné otvorenie celodňovej akcie sa začalo poobede, a to príhovorom hlavného prokurátora mesta Sarvaš Dr. Pála Molitorisza, ktorý ako miestnohistorický bádateľ oduševnene a zaujímavo rozprával o priebehu niekdajších žatevných prác. Ako povedal: dožinky v minulosti znamenali boli sviatkom ukončenia žatvy, ťažkej práce, vrcholiacej v neviazanej zábave. Naši predkovia vedeli upliesť z klasov pšenice krásne vence a večer sa obyčajne konali dožinkové tanečné zábavy. Potom sa ujal slova veľvyslanec Juraj Migaš, ktorý vraj hneď ako sa dozvedel o podujatí, prijal pozvanie Sarvašanov. Ako chlapec vyrastal na dedine a pravidelne každé leto sa zúčastňoval žatevných prác.
- Chlieb náš každodenný daj nám dnes... - hovorí sa v modlitbe. Nikto z nás si nevie predstaviť stôl - či už každodenný, alebo slávnostný - bez chleba. Chlieb je viac ako jedlo, chlieb je niečo, čo nás spája so zemou, ale možno aj s nebom. Preto som rád, že dodržiavate túto tradíciu a dodržiavajte ju aj v budúcnosti. Ja pokiaľ budem môcť, aj o rok v to letné popoludnie by som medzi vás rád prišiel... - povedal J. Migaš.
- Na dožinkových dňoch som bol doteraz len na Slovensku, - odpovedal na našu otázku konzul SR L. Tischler. - Je to veľmi pekná slávnosť, keď sa zídu známi, priatelia a pripomenú si zvyky svojich predkov. Čo sa mi na dožinkoch snáď najviac páči, že výsledky práce môžu ľudia aj ochutnať.
- Chytíte aj vy do ruky kosu?
- Nielen chytím do ruky kosu, ale dokonca budem aj kosiť. Nebude to len dekorácia, chcel by som ukázať, že aj my, diplomati, ovládame niektoré práce našich predkov.
- Mali ste niekedy za detstva možnosť vyskúšať si kosenie?
- Žatva nemala v našej rodine žiadnu tradíciu, nakoľko som vyrastal v meste, v Košiciach, ale môj dedko pochádzal zo stredného Slovenska, kde boli obrovské lúky, takže od malička som kosil. Tam som si to mohol vyskúšať, takže uvidíme, či som to ešte nezabudol.
Z Čabačudu pricestovala do Strieborných Viníc deväťčlenná skupina pod vedením poslankyne miestnej slovenskej samosprávy Judity Virágovej.
- Pozvala som aj vnučku z Hódmezővásárhelyu, aby videla, ako sme kedysi kosili, hrabali a hrste zbierali. V košíku sme si priniesli chlieb, klobásu, kyslé uhorky, pálené... - presne tak, ako to robievali voľakedy. Oblečenie máme taktiež starodávne - chlapi v bielych "gúňach", aké nosili naši predkovia.
- Aká je úroda v tomto roku?
- Dobre stojí žito, asi sa bude aj dobre kosiť.
- Ako prebiehala dakedy vo vašej rodine žatva?
- Kosiť išla celá rodina. Kosilo 4-6 chlapov, potom boli hrabáčky a deti nosili vodu. Takto sme od rána do večera boli vonku aj s deťmi. Spravili sme im miesto, kde si mohli ľahnúť. Dnes budeme štyria kosiť a druhá časť skupiny práve varí kyslú tekvicovú polievku a bôb (fazuľu) so šunkou. Budú aj kapustové halušky, presne také, aké sme voľakedy varievali.
Súťaž v kosení tentokrát vyhrala skupina z Mezőtúru. Po požehnaní nového chleba na prírodnom javisku nasledovalo vystúpenie folklórnych skupín z Vojvodiny, Rumunska, Kétšoproňu, Mezőtúru, Gyomy a Kondoroša. V súťaži vo varení tradičných dožinkových jedál bola ocenená každá skupina, ale osobitnú cenu vyhrali Judita Gomkotová a Judita Ostrolúczka zo Strieborných Viníc, ktoré pripravili kapustnicu - kyslú kapustovú polievku s klobásou.
Vo večerných hodinách sa o dobrú náladu postaral Ján Líška a formácia Matej a huslista so spracovanými ľudovými piesňami. Dožinkový ples v Strieborných Viniciach trval až do skorého rána.
Pod názvom Spoločné záležitosti cituje denník Népszabadság (12. júla) reakciu šéfa slovenskej diplomacie Eduarda Kukana na otázku týkajúcu sa vysvetlenia jednostranných krokov Budapešti, o ktorých minister hovoril v Bratislave na stretnutí slovenských diplomatov. E. Kukan na stretnutí ministrov zahraničných vecí krajín Visegrádskej štvorky povedal, že v maďarsko-slovenských vzťahoch vládne zbytočná a nepotrebná citlivosť. Népszabadság dodáva, že slovenský politik sa vo svojej vyhýbavej odpovedi prihovoril za rozvoj dobrých susedských vzťahov, čo je podľa denníka aj maďarským záujmom. Spoločným záujmom oboch krajín by bolo, keby susedné štáty, ktoré vstúpili do rovných integračných podmienok, začali vecný dialóg - trebárs o doteraz otvorených a často bolestivých otázkach histórie alebo napríklad o európskom prístupe k otázkam menšín.
V dňoch 13. a 14. júla usporiadali Samospráva Báčsko-Kiškunskej župy a Nadácia pre národnosti Báčsko-Kiškunskej župy v Župnom národnostnom stredisku v Baji VI. Medzinárodnú vedeckú konferenciu o národopise národností pod názvom „Tradície národných a etnických menšín medzi Dunajom a Tisou“. Konferencia sa konala v rámci XV. Medzinárodného podunajského folklórneho festivalu. O slovenskej menšine v tomto regióne prednášali Erika Filušová - Kroj Slovákov v Malom Kereši v súčasnosti, Ondrej Krupa - Detské hry Slovákov medzi Dunajom a Tisou, Rozália Kuštárová - Tradície ľudovej liečby v slovenskom Dunaeďháze a v nemeckej Harte a Helena Kováčová-Kostrová O haluškových Slovákoch. Okrem organizátorov konferenciu finančne podporila verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku.
Stretnutie mladých literátov zo slovenských gymnázií v zahraničí usporiadal v dňoch 7. až 16. júla Dom zahraničných Slovákov. Ide o kultúrno-poznávacie stretnutie literárne činných mladých ľudí z Česka, Maďarska, Poľska, Rumunska, Srbska a Čiernej Hory a Ukrajiny. Hlavným cieľom podujatia bolo prostredníctvom kultúrnych a literárnych aktivít zoznámiť mladých ľudí so slovenskou literatúrou a jej významnými osobnosťami. Študenti navštívili knižnice, múzeá, galérie, verejnoprávne inštitúcie v Martine, Žiline, Kremnici, Banskej Bystrici a Bratislave. Okrem toho vystúpili aj na Blatnický hrad v Gaderskej doline a prezreli si Slovenský betlehem v Rajeckej Lesnej.
Na zasadnutí Rómskej menšinovej samosprávy v Békešskej Čabe v prvej polovici júla poslanci prerokovali udalosti z uplynulého obdobia. Podľa predsedníčky zboru Erzsébet Kovácsovej samospráva organizovala v júni na dvoch miestach úspešné detské tábory. Jeden usporiadala v študentskom klube a druhý v Múzeu obilnín v Békešskej Čabe. Tradičného letného tábora sa tohto roku mohlo zúčastniť dvadsať detí. Poslanci jednohlasne schválili modifikáciu rozpočtu na tento polrok a prerokovali prípravy na tradičné Gastronomické dni. V druhej polovici júla poskytne priestory skvelým chutiam a charakteristickým arómam tradičnej cigánskej kuchyne Reštaurácia Party. Na samosprávu prišli aj žiadosti o bezplatné poskytnutie učebníc. Doteraz dostal zbor 20 žiadostí, ktoré posúdi na svojom septembrovom zasadnutí.
Už teraz sa v novohradskom Veňarci pripravujú na súťaž vo varení halušiek (strapačiek) zo surových zemiakov, ktorá sa po minuloročnej premiére uskutoční tento raz 10. septembra. Súťažiť budú 3-členné družstvá z domova i zo Slovenska. Záujemcovia o účasť si majú zabezpečiť suroviny i potrebné náradie a prihlásiť sa na adrese: Nógrád - Hevesi Szlovákok Egyesülete, 2688 Vanyarc, Veres Pálné út 83, tel.: 32/484-201, fax: 32/584-015, e-mail:
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
. Účasť na súťaži je bezplatná. Po registrácii o 10.30 hodine sa súťaž začne o 11. hodine. K obedu, ktorý bude o 14. hodine, bude vyhrávať budapeštianska kapela „Kóborzengő". Do folklórneho programu, ktorý sa začne o 15. hodine, sa možno prihlásiť s riekankami a piesňami o haluškách. Po vyhodnotení súťaže o 17. hod. bude losovanie tomboly a tanečná zábava. Sprievodnými programami celodňového podujatia bude jarmok s ľudovoumeleckými výrobkami, domácimi pochúťkami, kreatívna dielňa umeleckých remesiel a jazda na koči. Podrobnejšie informácie poskytne predsedníčka regionálneho združenia Slovákov Tereza Nedeliczká. Prihlášky treba poslať do konca augusta.
V decembri minulého roku starostovia maďarských obcí, cez územie ktorých má viesť severojužný paneurópsky koridor, spájajúci Gdansk s Jadranským morom, podpísali deklaráciu o tom, kadiaľ povedie trasa magistrály. O pol roka neskôr, 4. júla, v Želiezovciach podpísali deklaráciu s podobným obsahom aj starostovia slovenských obcí.
V apríli tohto roku sa v Nitre dohodli predseda Nitrianskeho samosprávneho kraja Doc. Ing. Milan Belica s predsedom Valného zhromaždenia Komárňansko-Ostrihomskej župy Istvánom Agócsom o harmonizovaní navrhovanej trasy paneurópskeho koridoru Helsinki V/C. Keďže rozvoj infraštruktúry je podmienkou hospodárskeho rozvoja Maďarska i Slovenska, spoločným cieľom oboch krajín je, aby transeurópska severojužná magistrála, ktorá by vyhovovala medzinárodným a domácim nárokom v oblasti dopravy, viedla cez ich územie V deklarácii maďarských i slovenských starostov sa preferuje trasa Gdansk - Częstochowa - Katowice - Žilina - Štúrovo - Budapešť - Osijek - Sarajevo - Mostar - Ploče. Obe iniciatívy podporili Konzultatívna rada euroregiónov Visegrádskych krajín, Valné zhromaždenie Komárňansko-Ostrihomskej župy a Nitriansky samosprávny kraj. Deklarácie pošlú aj inštitúciám Európskej únie a slovenským a maďarským poslancom Európskeho parlamentu.
Radca Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Budapešti László Máté dostal vyznamenanie Kríž Maďarskej republiky, ktorý si prevzal pri príležitosti odchodu do dôchodku. Môže sa zdať, že mal ľahkú prácu, veď vo svojej materskej krajine mohol zastupovať aj maďarskú menšinu na Slovensku, avšak ešte než by sme dospeli k takému úsudku, dodajme, že to musel robiť pod slovenskou zástavou ako slovenský diplomat. Opýtali sme sa ho, čo podľa neho spôsobilo ten zlom, že v politike sme sa dostali k takým veľkým rozporom?
- Ja som mal ešte šťastie, že som mal možnosť poznať mravnú osobnosť Zoltána Fábryho, ktorý zmapoval menšinový osud a dodnes by mohol slúžiť mnohými príkladmi aj mládeži. Politika vzťahy často skôr narúša, no on hovoril o tom, aká veľká a vážna je zodpovednosť inteligencie, spisovateľov a básnikov, ktorá sa v dnešnom svete, žiaľ, dostáva do úzadia, čomu v šesťdesiatych-sedemdesiatych rokoch tak nebolo. Vyšla nejaká kniha básní, alebo sa konalo stretnutie či porada, bola to udalosť a každý si to všímal. Teraz často prejdeme bez povšimnutia aj popri závažných udalostiach. Inteligencia, najmä menšinoví pedagógovia, spisovatelia, básnici a iní kultúrni pracovníci by mali urobiť viac pre to, aby ľudia lepšie spoznali ich, a nie tie rozpory a nenávisť dávkované na každodennej politickej úrovni, z ktorých má človek často pocit, že to má svoj scenár. Mali by, práve naopak, uviesť pozitívne príklady spolužitia, aj zo slovensko-maďarského spolužitia. Je nesmierne veľa príkladov na oboch stranách, a aj slovenská strana je k nim otvorená, - povedal László Máté. - Ja osobne som za trpezlivé budovanie, ktoré vychádza z toho, že Slováci a Maďari sa mentalitou, tradíciami, gastronómiou, dokonca aj zlými vlastnosťami natoľko podobajú, ako azda žiadne iné národy tu, v strednej Európe.
Ministerstvo národného kultúrneho dedičstva MR naväzujúc na iniciatívu Rady Európy vypisuje súbeh na podporovanie organizovania, resp. rozvíjania kultúrnych zájazdov po Maďarsku. Cieľom organizovania takýchto ciest je spojením kultúrnych hodnôt, ktoré osobitne nie sú z hľadiska cestovného ruchu príliš lákavé, zvýšiť turistickú príťažlivosť danej oblasti a zároveň rozšíriť ponuku služieb. Oživenie cestovného ruchu podnecuje investície, slúžiace ochrane kultúrneho dedičstva a tým napomáha rozvoj hospodársky zaostalejších regiónov, ako i vytváranie nových pracovísk. Podpory sa udeľujú na vytváranie takých programov, ktoré sa viažu k už existujúcim regionálnym, celoštátnym, resp. európskym kultúrnym trasám (napr. európske náboženské, historické, umelecké, hospodárske a obchodné trasy, iniciované Radou Európy). Okrem toho do tohoročného súbehu očakávajú projekty, týkajúce sa Dunaja a Tisy, ministerstvo si zaumienilo podporovať kultúrne zájazdy a programy súvisiace s riekami v Maďarsku. Bližšie informácie nájdete na internetovej stránke ministerstva www.nkom.hu.
Národný občiansky program (NCA) na jeseň tohto roku plánuje vydať publikáciu, ktorá by prezentovala tie občianske spoločnosti, ktoré príkladne využili podpory, získané zo súbehu fondu na realizovanie svojich programov. NCA preto vyzýva všetky zoskupenia, aby svoje projekty poslali najneskôr do 10. augusta na adresu Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. (č. tel.: 1-235-45-00/4037). O výbere jednotlivých organizácií rozhodne redakčná rada. Pri redigovaní budú zohľadňované také kritériá, ako napr. proaktivita organizácie, jej vplyv na daný región a prostredie, miera angažovania sa v občianskej sfére, v mobilizovaní ľudí a komunikácia v rámci štruktúry organizácie.
Milí moji rodáci,
na petržalskej strane Bratislavy leží Sad Janka Kráľa. Je najstarším verejným parkom v strednej Európe. Začali ho vysádzať za čias Márie Terézie. V súčasnosti strede sadu dominuje namiesto pôvodného Napoleona socha Janka Kráľa, romantického slovenského básnika a revolucionára z meruôsmych rokov. Janka Kráľa nová vrchnosť (po potlačení revolúcie) v Uhorsku väznila v Šahách a v Pešti. Dominanta je dielom sochára Františka Gibalu a je fabuláciou, nakoľko sa nezachovala podobizeň básnika. Sprievodcovia turistov návštevníkom hovoria, že „asi takto vyzeral náš básnik a revolucionár“. Park sa vyznačuje aj inou zvláštnosťou. Vysadili v ňom vyše 2600 stromov z celého sveta. Nedávno sme sa dozvedeli, že petržalskí poslanci schválili projekt revitalizácie sadu. Podľa návrhu by mali vyrúbať 324 poškodených stromov. Mestské zastupiteľstvo by mohlo požiadať o dotáciu z eurofondov do 20 miliónov korún na výsadbu nových stromov. Ochranári zaprotestovali a súhlasili s výrubom len havarijných stromov - a takých v sade našli len 47. Poslancom pomer 324/47 bol podozrivý, takže vyžiadali ďalšiu expertízu. Vypracoval ju nezávislý arborista z Vysokej školy záhradníckej v Ledniciach na Morave, podľa ktorého treba asanovať 343 stromov. Žiadosť o peniaze z európskych fondov tak ožila a poslanci príspevok vo výške 25% z vlastných prostriedkov (asi 6,5 mil. korún) už odsúhlasili. Započatie výrubu stromov však naďalej taja, aby sa ochranári nestihli ku stromom prikovať či reťazami priviazať. My, ostatní milovníci prechádzok v sade len krútime hlavami a dumáme, čo je asi lepšie: mladé zdravé stromy, alebo pomalé odumieranie starých platanov, ktoré už-už ohrozujú životy návštevníkov. Poslanci to nemajú s občanmi ľahké, ani vtedy nie, keď myslia na budúcu generáciu.
Pozdravuje vás
Legínd - táto novohradská obec, kde ešte aj podľa neobjektívnej štatistiky z roku 1910 „napočítali“ 46,4 % (352) Slovákov (Dr. Ján Svetoň: Slováci v Maďarsku, Bratislava 1942, s. 168-169) a kde sa pri poslednom sčítaní ľudu hlásilo k slovenským koreňom 47 - 50 obyvateľov (okolo 10%) - síce už nemá základnú školu, ale v materskej sa všetky deti zúčastňujú slovenským zamestnaní a v tomto volebnom cykle tu úspešne pôsobí slovenská samospráva. Je to vlastne div, že aj navzdory nepriaznivým podmienkam tunajší Slováci dokázali pretrvať a chránia si svoje tradície, napr. v dvoch ľudových speváckych zboroch a v slovenskom klube dôchodcov.
V júni oslavovali v Legínde Deň svätého Jána. Veľkolepé podujatie zorganizovalo Legíndske združenie na ochranu tradícií, kultúry a skrášľovanie obce. Bohatý program sa začal netradičnou slovenskou bohoslužbou, ktorú na pozvanie vďačných obyvateľov mal farár Budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru a. v. Atila Spišák. Potom rad-radom vystupovali Detský tanečný súbor z Níže, ženské spevácke zbory z Níže, Bodoňu, Sente, Čúváru, Agárdu, Rátótu a Bercelu.
Po nich vystupovala kapela Svrčkovci a Ľudový tanečný súbor Ipeľ z Lučenca (Slovensko). Obecenstvo si mohlo vypočuť aj koncert speváčky populárnej hudby Csilly Szabóovej a gajdoša Jozefa Kozáka, spojený s národopisným výkladom. Na záver zabávala obecenstvo folkovo-rockovým koncertom kapela Szkítia. Ale zábava ani tým ešte nekončila. Po pol jedenástej prišiel rad na atrakciu dňa: preskakovanie svätojánskych ohňov a pouličnú tanečnú zábavu. Po celý deň bola otvorená výstava bábik odetých do legíndskych slovenských ľudových krojov.
Organizátori sa postarali aj o pohostenie vystupujúcich. Podujatie podporili verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny, slovenská menšinová samospráva, ako aj miestni podnikatelia a súkromné osoby. O jeho úspech sa zaslúžili miestna slovenská samospráva, detská a mládežnícka samospráva, slovenský klub dôchodcov a Legíndske združenie na ochranu tradícií, kultúry a skrášľovanie obce, ktoré všetko tak vydarene zorganizovalo. Dôležité je vedieť, že ochrana tradícií v Legínde je postavená na miestnych slovenských tradíciách.
Ženský spevácky zbor v Malej Náne už veľakrát očaril poslucháčov svojimi piesňami. Podobný efekt dosiahol na nedávnom podujatí v domovskej obci. Tentokrát však obveseľoval nielen iných, ale aj iní spievali jeho členkám, keď spoločne slávili dvadsiate výročie ich úspešného účinkovania.
Podujatie sa začalo bohoslužbou, ktorá síce prebiehala v maďarskom jazyku, ale zazneli na nej nádherné slovenské piesne v podaní jubilujúceho speváckeho zboru. Program pokračoval na nádvorí miestneho hradu. Slávnostný príhovor mal starosta obce Sándor Koncsos a divákov pozdravila aj vedúca speváckeho kolektívu Mária Huszárová. Okrem miestneho Slovenského krúžku svoje umenie predviedli pozvané folklórne skupiny z Alkáru (Mátraszentimre), Jágru (Eger), Mátrabally, Domoszló a Markazu, ktoré si touto formou uctili miestne ľudové speváčky. V podaní jubilantiek si mali diváci možnosť vypočuť prekrásne slovenské archaické piesne. Na citare ich sprevádzal Alexander Szőke. Na záver odovzdala predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová-Baráneková všetkým členkám speváckeho zboru zdobený pohár, na ktorom bolo vyryté číslo 20.
Po programe nasledovala zábava, ktorej organizátormi i hlavnými aktérmi boli malonánanské speváčky. Napiekli množstvo chutných koláčov zvaných „heróke“. Podujatie dopadlo vynikajúco a možno vyhlásiť, že Ženský spevácky zbor v Malej Náne bol patrične oslávený.
Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena ukončil tento polrok usilovnou prácou. Sotva uplynul mesiac od stretnutia speváckych zborov a takmer celý kolektív sa vydal na Slovensko, na týždňové sústredenie. Cieľom školenia bolo rozšírenie repertoáru a príprava na jesennú a zimnú sezónu, keď budú vystúpenia takmer každý týždeň.
Na Slovensko sme sa vybrali preto, aby sme boli v autentickom jazykovom prostredí, dosť ďaleko od domova, aby to členov zboru neťahalo po skúške domov. Takéto sústredenie je veľmi užitočné z viacerých hľadísk. V prvom rade by som vyzdvihla odbornú stránku. Na doškoľovaní máme celý deň len na to, aby sme nacvičovali nový repertoár, zdokonaľovali sa v dielach, ktoré ešte stopercentne neovládame, ale i vo výslovnosti. Za veľmi dôležité pokladám aj upevňovanie kolektívu, ktorý je schopný obetavo pracovať za spoločný cieľ. Navyše musím podotknúť, že výdavky za ubytovanie a stravu sme si hradili z vlastného vrecka, lebo našu žiadosť o podporu z konkurzov zamietli.
Pracovný deň sústredenia bol priam stereotypný. Po výdatných raňajkách od deviatej do poludnia sme sa učili techniku spievania, nácvik viedli naši dirigenti Marta Pálmaiová a Ján Šutinský. Po obede sme si poprezerali pamätihodnosti Martina. Navštívili sme Slovenskú národnú knižnicu, v ktorej sme si vypočuli podrobný a veľmi zaujímavý výklad riaditeľky odboru služieb PhDr. Dariny Janovskej. Hneď prvý deň sme si pozreli aj známy Národný cintorín a Múzeum Martina Benku. Po večeri sme do deviatej pokračovali v nácviku piesní. To sa opakovalo deň čo deň. Samozrejme, že vo voľnom čase sme mali možnosť pozrieť si známu prehliadku divadelníkov, ktorá práve prebiehala. 30. júna sme mali v evanjelickom kostole hodinový koncert, kde si nás vypočulo veľmi milé obecenstvo. Na druhý deň podvečer sme zavítali do prekrásnej dedinky učupenej medzi horami, do Necpal, kde sme spievali v evanjelickom kostole, týčiacom sa na kopci. Do hodinového koncertu sme zaradili aj dačo z nového repertoáru. Keďže v tejto dedinke sa narodila matka Alexandra Petroviča (Petőfiho) Mária Hrúzová, na jej počesť sme zaspievali zhudobnenú báseň Petőfiho Osirelý v preklade Gregora Papučka, ktorú Ján Šutinský upravil pre štyri hlasy. Po koncerte nás čakalo milé stretnutie na obecnom úrade, kde nás privítali pán starosta a pán farár. Bol to pre nás pekný zážitok, stretli sme sa s príjemnými a milými ľuďmi, ktorým aj touto cestou ďakujeme za pohostenie.
Cestou domov sme sa zastavili na bryndzové halušky a na dobré pivo Martiner, pričom sme sa poďakovali vedeniu za starostlivosť a dirigentom za prácu, ktorú vykonali bezplatne. Ozvena bude pokračovať v práci koncom augusta, keď sa k nej budú môcť pripojiť ďalší milovníci hudby a spevu.
V rámci dohody medzi Malou Tarčou a obcou Beluša Tanečný súbor Panónia nedávno vystúpil v Beluši a v Lysej pod Makytou, kam ho pozvali starostovia oboch obcí.
Trojdňové turné sa začalo výletom. Najprv sme sa zastavili v Bojniciach. Pozreli sme si zámok a poprechádzali sme sa po okolí. Hoci v zoologickej záhrade sme neboli, videli sme veľa zaujímavostí, lebo práve vtedy bol v Bojnickom zámku rozprávkový týždeň. Potom sme navštívili rázovitú slovenskú dedinu Čičmany. Bielymi vzorkami zdobené chalúpky sa nám veľmi páčili, kto ešte nevidel túto dedinku, tomu odporúčame, aby ju navštívil. Najväčší dojem v nás zanechal Slovenský betlehem v Rajeckej Lesnej, jediný betlehem v strednej Európe vyrezaný z dreva, ktorý sa stále pohybuje.
Očarení krásami Slovenska sme prišli do Beluše, kde nás už čakali poslanci a zamestnanci obecného úradu spolu s učiteľkami materskej školy. Na večeru sme boli pozvaní do materskej školy, pripravili pre nás typické slovenské jedlá: kapustnicu a zemiakovú babu. Tamojšie učiteľky boli pred niekoľkými týždňami u nás na konzultácii v rámci projektu Comenius, ktorého sa zúčastňujú materské školy z Beluše, Malej Tarče a Breitensee. Cítili sa u nás tak dobre, že aj ony pohostili Panóniu. Po úvodných slovách riaditeľky Márie Baštugovej sa začala večera a posedenie s hostiteľmi. Ubytovaní sme boli v Moteli Slatina v Belušských Slatinách.
V sobotu sme navštívili Trenčín. Mali sme voľný program, niektorí si pozreli hrad, iní sa prechádzali po krásne zrenovovaných uličkách mesta a podaktorí navštívili plaváreň, lebo bola veľká horúčava.
Večer sme mali vystúpenie v kultúrnom dome. Tanečný súbor Panónia má takmer 130 členov a pozostáva zo štyroch vekových skupín - od škôlkárov až po tanečníkov stredného veku. Nášho zájazdu sa teraz zúčastnili väčšie deti, mládež a tí najstarší. Ale aby nechýbali ani škôlkari, pred našimi tanečníkmi vystúpili detičky z Beluše s detskými hrami.
Asi hodinový program súboru Panónia, v rámci ktorého sme predviedli slovenské a maďarské tance, sa obecenstvu očividne páčil. Záujemcov bolo síce pomerne málo, ale naše tance odmenili búrlivým potleskom. Po vystúpení bola spoločná večera s poslancami a pracovníkmi obecného úradu, mladí sa zabávali na diskotéke až do rána.
V posledný deň nášho pobytu na Slovensku poslancov Slovenskej samosprávy v Malej Tarče starosta obce Vladimír Vadrna pozval na obecný úrad, kde nás čakal známy historik Dr. Jozef Kočiš, rodák z Beluše, ktorý nám pomáha zistiť, či naši predkovia pochádzajú z ich obce. Pán starosta sa poďakoval za vystúpenie a poukazoval nám, čo všetko sa zmenilo v obci od našej predošlej návštevy.
Po obede sme sa vybrali do Lysej pod Makytou. Tu boli veľké folklórne slávnosti, na ktoré pozvali aj našu Panóniu. Vystúpili sme s polhodinovým programom. Naše tance sa páčili obecenstvu. Po vystúpení sme počuli, ako sa niekto pokúša zahrať na harmonike melódiu: „Už je ďjovča, už je naše…” Po pohostení sme sa vydali na cestu domov obohatení o nezabudnuteľné zážitky.
V dňoch 4. až 9. júla usporiadali v priestoroch internátu Móra Jókaiho v Békešskej Čabe v poradí 15. citarový tábor. Zúčastnilo sa ho 60 citaristov z rôznych častí Maďarska. Vďaka organizátorom - predovšetkým Čabianskej organizácii Slovákov (ČOS) - a učiteľom sa deti nenudili ani počas voľného času, popri cvičení sa zaoberali výtvarným umením, pripravovali darčeky pre rodičov, vyšívali, športovali a navštívili aj kúpalisko.
Záverečný galakoncert tábora poctili svojou prítomnosťou podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelka Rybová, manželka konzula SR v Békešskej Čabe Ľubica Tischlerová, predstavitelia mestského úradu, čabianskej slovenskej menšinovej samosprávy a ČOS.
Popri citaristoch v tábore pracovali aj členovia Čabianskej zjednotenej speváckej skupiny, ktorí v rámci otváracieho programu predniesli miestne žartovné piesne. Po ich vystúpení prítomných pozdravila vedúca tábora Ildika Očovská a zároveň predstavila jednotlivé skupiny. Dozvedeli sme sa, že mladí z Eleku a Čabačudu si osvojovali základy ovládania hudobného nástroja pod vedením Žofie Hajnalovej.
Deti z Eleku, ktoré sa už vlani zoznámili s čarovným svetom citary, si počas týždňa rozširovali znalosti pod vedením Tímei Tejesovej a Juraja Ludányiho. Alexandra Fábiánová sa v tábore okrem citary zaoberala aj hrou na pastierskej píšťalke. Na záverečnom koncerte zahrala piesne z Moldavska. Pripravil ju inštruktor ľudovej hudby Ferenc Borsi, ktorý je členom vedenia Spolku ľudovej hudby Lajosa Vassa a laureátom ceny Mladý majster ľudového umenia.
Na galakoncerte veľký úspech zožala aj citarová skupina z Viníc a Poľného Berinčoka, ktorá pod vedením Jozefa Kormányosa predniesla svadobné piesne z Novohradu. V tábore ani tentokrát nechýbal majster Ladislav Paulik. Jeho skupina pozostávala z detí z Čorváša, Gerendáša, Telekgerendáša a, samozrejme, z členov súboru Boleráz. V ich prednese sme si mohli vypočuť čabianske melódie.
Do tradičného citarového tábora aj tentokrát zavítal Ladislav Balogh z Topoľníkov zo Slovenska, ktorý zostavil kyticu piesní z rôznych krajov Slovenska. Citaristi z Poľného Berinčoka, Békešskej Čaby a Čabasabadi tentokrát pracovali pod vedením Ferenca Borsiho. Nacvičovali prednes dolnozemských čardášov, ostrých a predĺžených rytmov vyskytujúcich sa práve v týchto piesňach. Na koncerte predniesli pitvarošské ľudové piesne, ktoré spracovala Ildika Očovská.
V záverečnom programe sa predstavilo 69 účastníkov tábora. Citaristi spolu so spevákmi sprevádzali tanečníkov súboru Škovránok z Eleku, ktorí predniesli Békešské tance. Choreografiu Tibora Pintéra na túto príležitosť spracovala Kristína Gerová. Na záver sa vedúca tábora poďakovala ČOS, predovšetkým Alžbete Ančinovej, za organizačnú prácu, za to, že počas týždňa mohli bezstarostne pracovať s mladými hudobníkmi, cvičiť sa v prednese krásnych slovenských ľudových piesní a citarovej hudby. Deti sa jej zavďačili kvetmi a darčekom, ktorý zhotovili v tábore.
- Tradície sú, boli a vždy budú, iba sa stále menia, - povedala podpredsedníčka CSS Etelka Rybová. Z tradícií našej Slovače sa naučili niečo aj títo mladí ľudia, ktorí, aj keď už možno trochu inak spievali, ale každopádne na vysokej profesionálnej úrovni predviedli piesne našich otcov.
Ani sme sa nenazdali a po roku sme zase sedeli v autobuse smerujúcom do Svätého Jura, do Doškoľovacieho centra AGAPÉ Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, tradičného miesta konania ekumenického mládežníckeho biblického tábora Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), ktorý sa konal od 26. júna do 2. júla 2005. Zúčastnilo sa ho 37 detí z Budapešti, Békešskej Čaby, Dabašu-Šáre, Kestúca, Mlynkov, Sarvaša, Tardoša a Šápova. Vyše desiati sme sa stretli ako dobrí kamaráti, veď v posledných rokoch sme sa už viackrát zúčastnili tohto tábora.
Jur nás neprijal príliš prívetivo... Doslova lialo, keď sme vystupovali z autobusu, ale vedeli sme, že nám to toto malebné mestečko určite vynahradí... Počas ubytovávania sa nám už začali ozývať žalúdky, takže každému dobre padla chutná a výdatná večera, po ktorej sme mali zoznamovacie posedenie. Oficiálne nás privítala vedúca tábora - predsedníčka Náboženského podvýboru Celoštátnej slovenskej samosprávy Ildika Klauszová Fúziková. Predstavila nám duchovného vedúceho tábora, putovného evanjelického farára Celoštátnej slovenskej farárskej služby Atilu Spišáka a mladých pomocníkov Karolu Klauszovú, Kornela Klausza, Melindu Černú a Levente Galdu. Ich prítomnosť nás rozveselila a musíme sa priznať, že nás aj posmelila počas predstavovania sa. Zábavné zoznamovacie hry brata Atilu nás tiež zblížili a hneď v prvý večer sme sa stali jednou zohratou partiou.
Druhý deň bol všedný táborový. Ranná rozcvička nás doslova prebudila a tak sme sa vedeli intenzívnejšie koncentrovať na predpoludňajšie biblické zamestnanie. Tesne poobede sa k nám pridala ďalšia mladá katechétka Erika Hlačoková. Keďže slniečko pekne svietilo, nemohli sme nenavštíviť miestny bazén, ku ktorému sme sa dostali po polhodinovej prechádzke. Voda bola síce dosť studená, ale to nám nevadilo a dobre nám padli aj nanuky a ďalšie dobroty. Večer sme si ešte osvojili niekoľko náboženských piesní a pobavili sa v klubovej miestnosti.
Na utorkovom biblickom zamestnaní sa nám už začala rysovať konečná podoba biblického pásma, ktoré naštudujeme každý rok (samozrejme, vždy s inou náplňou) a na konci tábora sa s ním predstavíme našim milým hostiteľom. Po sieste ani tentokrát nechýbal nanuk, napísali sme pohľadnice a vybrali sme sa na poštu a na prechádzku po Svätom Jure. Táto malá dedinka situovaná v susedstve Bratislavy si získala srdce každého z nás. Zaobstarali sme si „slanú a sladkú muníciu na obdobie biedy“ a spokojní sme sa vrátili domov. Večer nás ešte čakal test zo zemepisu, dejepisu, biblie a o Slovensku. Napínavé chvíle a najlepšie výkony boli ocenené hodnotnými darčekmi.
Ďalší deň sme mali po biblickej hodine naplánovanú návštevu kúpaliska, lenže počasie nám neprialo. Začalo popŕchať a tak sme sa rozhodli, že sa vyberieme k zrúcaninám hradu Biely kameň. V lese nám mierny dážď absolútne nevadil, dokonca na polceste celkom prestalo pršať. Čo sa ale nemalo stať... Doslova nás totiž napadli komáre, ktorých sme sa jednoducho nevedeli striasť. Letmý pohľad na zrúcaniny hradu zato každého upokojil a obohatení o ďalší zážitok sme sa vrátili späť. Deň sa tým však ešte neskončil. Keďže bol sviatok sv. Petra a sv. Pavla, zúčastnili sme sa slávnostnej bohoslužby v kostole Evanjelického cirkevného zboru a. v. vo Svätom Jure.
Neskoro večer nás prekvapili naši vedúci skúškou odvahy v strašidelných priestoroch pivnice kláštora v susedstve našej ubytovne. To ale bola paráda... Určite si ju každý z nás dobre zapamätá! Ponaučením akcie bolo, že pán Boh je s nami i vtedy, keď si to ani nemyslíme, keď sa cítime byť celkom osamelí v najťažších chvíľach nášho života.
Štvrtok bol venovaný celodňovému výletu do Bratislavy. Podobne ako každý rok, keď navštívime hlavné mesto Slovenska, aj teraz pršalo. Tentokrát sme sa asi lepšie modlili, lebo po rannom popŕchaní naraz zmizli všetky mraky a slniečko sa začalo na nás usmievať z celého srdca. Návšteva hradu a historických pamiatok v jeho okolí boli nezabudnuteľné. Podobne aj Múzeum hodiniek a Múzeum umeleckých remesiel. Prechádzka Starým mestom bola tiež príjemná a tešili sme sa aj voľnému programu, keď sme si mohli zaobstarať prekvapenia pre svojich najbližších. Zistili sme, že v obchodnom dome predávajú tie isté veci ako u nás doma, ale vatový cukor nám akosi lepšie chutil ako inde... Po večeri sme skúšali biblické pásmo, potom sme sa odovzdali spevu a zábave.
Piatok - „Deň D“ - sme očakávali dosť napätí. O desiatej hodine zavítala medzi nás manželka generálneho biskupa ECAV na Slovensku Júliusa Filu, vedúca doškoľovacieho strediska AGAPÉ pani Anna Filová v spoločnosti zamestnancov ubytovacieho areálu. Predviedli sme im naše pásmo, s ktorým sa nám podarilo získať si srdcia hostí i našich vedúcich. Prednes a vlastne celé biblické pásmo bolo autentické už aj preto, lebo pomocou vedúcej tábora sa nám podarilo zohnať aj rekvizity - novorodeného Ježiška, sviečky a ďalšie doplnky. Po dobre vykonanej práci nasledovali súťaže v písaní slohu a v kreslení, pričom sme vychádzali zo svojich zážitkov z tábora. Popoludní sme minuli posledné korunky a začali sme sa pripravovať na zlatý klinec tábora, na súťaž „Kto čo vie“. Súperenie dopadlo perfektne. Dobre sme sa zasmiali a oficiálne vyhodnotenie tábora sa nieslo v príjemnej a voľnej atmosfére. Dostali sme húfu pekných a vzácnych darčekov, za ktoré aj touto cestou ďakujeme Celoštátnej slovenskej samospráve, Slovenskej samospráve Budapešti, redakcii Ľudových novín a Slovenskej samospráve V. obvodu Budapešti.
Na druhý deň sme sa vracali domov obohatení nielen o darčeky, ale aj o nezabudnuteľné zážitky, nehovoriac o priateľstvách, nadviazaných počas nášho týždňového pobytu!
Asi tisíc maďarských firiem si v mestách južného Slovenska od vstupu Maďarska a Slovenska do Európskej únie otvorilo pobočku, alebo si tam presťahovalo svoje sídlo. Lákadlom sú pre ne najmä výhodnejšie dane a ľahká možnosť dorozumieť sa. „Naše rozhodnutie ovplyvnila daň z pridanej hodnoty, no páčila sa mi i európska atmosféra v Komárne,” povedala majiteľka obchodu so suvenírmi a cédečkami Mónika Jakicsová z Budapešti. Podľa daňových záznamov sa maďarské firmy orientujú najmä na obchod a sprostredkovateľskú činnosť, predávajú nábytok, spotrebný tovar i kŕmne zmesi. „Dane platia včas,” povedala Katarína Zahoranová z komárňanského daňového úradu.
Opačným smerom prekračujú slovensko-maďarské hranice tisíce Slovákov. V Maďarsku nachádzajú prácu a zamestnávateľov, ktorí ich zo Slovenska denne vozia. V komárňanskom okrese i vďaka tomu klesla nezamestnanosť za posledný rok z vyše 20 na približne 10 percent. Podľa úradníkov sa pohyb ľudí i firiem rozbehol po vstupe oboch krajín do Európskej únie.
Od vstupu Maďarska a Slovenska do EÚ presunulo na Slovensko sídlo tisíc menších a stredných maďarských firiem. Podľa Maďarskej obchodnej komory na Slovensko exportovali kapitál zhruba za 1,4 až 1,6 milióna dolárov. Najväčší záujem prejavujú maďarské firmy o Bratislavu, Košice a Komárno. Na Daňovom úrade v Komárne zaznamenali v poslednom polroku prílev 144 maďarských firiem. „Cudzinci sa nemôžu zaregistrovať ako fyzické osoby. Vytvárajú si spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorých sú konateľmi a spoločníkmi. Hoci majú trvalé bydlisko v zahraničí, u nás odvádzajú dane,” povedala riaditeľka Daňového úradu v Komárne Katarína Zahoranová. Spoločnosti maďarských podnikateľov sa zaoberajú najmä obchodnou a sprostredkovateľskou činnosťou. Obchodujú napríklad s nábytkom, kŕmnymi zmesami či spotrebným tovarom. Nepochádzajú iba z pohraničia, ich podstatná časť je z Budapešti. Niektorí si zakladajú na Slovensku dcérsku spoločnosť maďarskej firmy, iní majú v Komárne hlavnú a jedinú spoločnosť. Podľa K. Zahoranovej sa oživila podnikateľská sféra so vstupom Slovenska do Európskej únie. „Krátko po vstupe si v Komárne zakladali eseročky najmä Švajčiari, Nemci a Rakúšania, teraz viac Maďari. Prilákali ich aj naše ekonomické podmienky, teda daň, ktorú máme nižšiu ako v Maďarsku,” povedala. Daňový úrad je s platobnou disciplínou zahraničných spoločností spokojný. „Dane platia včas. Od zavedenia rovnej dane už nemá komárňanský daňový úrad mínusové čerpanie DPH.” Riaditeľka si myslí, že maďarských podnikateľov priťahuje do Komárna poloha mesta, do ktorého ústi diaľnica a hraničný priechod. Nemajú tam ani jazykovú bariéru a na rozbehnutie obchodu často využívajú priateľské kontakty. Aj keď v Maďarsku znížia dane, nepredpokladá, že by zo Slovenska odišli. „Prinášajú k nám investície a vytvárajú pracovné miesta,” dodáva Tibor Vincze zo Živnostenského spoločenstva pre južný región.
Majiteľa a konateľa z Maďarska má napríklad firma S and S Group Slovakia. Vznikla minulý rok v máji. Dováža, predáva a prenajíma vysokozdvižné vozíky a robí ich servis. Podľa obchodného manažéra Andreja Kucmana je v tejto oblasti veľká konkurencia, no so servisom sa dá preraziť. Spoločnosť má centrálu v Budapešti a majiteľ ju plánuje preniesť do Komárna. Dlhšie skúsenosti so Slovenskom má Csaba Várdai, ktorého firma Relax 200 vyrába a montuje plastové okná. „Nerozhodol som sa na Slovensku podnikať pre výhodnú daň. Začal som v roku 1995,” povedal Cs. Várdai. V Komárne má centrálu, v ktorej zamestnáva 50 ľudí, a chce sa rozšíriť na český trh.
Krehká, milá a vždy usmievavá dôchodkyňa, pani Marta Kocsisová sa v posledných rokoch príkladne zapája do rôznych slovenských aktivít. Od roku 1999 pravidelne chodí na slovenské omše do Kostola sv. Jozefa v Budapešti, na rôzne akcie slovenských menšinových samospráv hlavného mesta, ako aj na zájazdy, ktoré organizujú Slovenská samospráva Budapešti a klub dôchodcov, ktorý popri nej pôsobí. Pani Marta v tomto roku oslavuje dvojité životné jubileum - 60. narodeniny a 40. výročie sobáša.
- Pani Marta, odkiaľ pochádzate a aké bolo vaše detstvo a mladosť?
- Takmer každý človek si s pribúdaním rokov čoraz častejšie spomína na svoje detstvo. Nech bolo akékoľvek, pre väčšinu ľudí zostáva najmilšou a najdrahšou spomienkou. Aj teraz, keď si na tie časy zaspomínam, celá sa rozcítim... Narodila som sa v slovenskej rodine murára Antona Majneka v Santove. Moja mama Helena Karová pochádzala z Čívu. Bolo nás desať detí - päť dievčat a päť chlapcov. Najstaršia sestra sa narodila roku 1931 a najmladší brat v roku 1952. Žiaľ, v našej rodine vládla veľká chudoba, bieda, ale aj citová núdza. Ani príbuzní nám nepomáhali. Sotva sme skončili základnú školu, museli sme ísť pracovať a na ďalšie štúdiá sme nemohli ani len pomyslieť. Slovom, mala som trpké a ťažké detstvo. Ako dospievajúce dievčatko som začala pracovať najskôr v lesníctve, potom som dva roky slúžila v Starom Budíne. Mala som 17 rokov, keď som sa zamestnala v textilnom závode. Sedemnásť rokov som pracovala na tri smeny. Na tie roky si spomínam s láskou, lebo som bola obklopená dobrými kolegami. Keď som mala dvadsať rokov, vydala som sa za Ladislava Kocsisa, ktorý tiež pochádza z chudobnej päťdetnej rodiny z okolia Mezőkövesdu. Keďže svadbu som chcela mať, vypožičala som si peniaze, aby som mohla pozvať rodičov, súrodencov a krstných rodičov. Sobáš sme mali v santovskom kostole a hostiny sa zúčastnilo len dvadsať ľudí. Náš spoločný život sa začal v podnájme v Pilíšskom Verešvári, Budapešti a neskôr Dunakeszi. Tu sme sa dobre cítili, preto sme sa rozhodli usadiť sa tu. Väčšina ľudí túži mať svoj rodinný dom, tak aj my. Preto sme ťažko pracovali a múdro sme museli obracať každý forint. Našťastie môj manžel je veľmi pracovitý a šetrný, takže čoskoro sme si mohli kúpiť pozemok a postaviť si rodinný dom, v ktorom dodnes žijeme spokojní a šťastní. Dcérka Agneša mala niekoľko mesiacov, keď sme sa nasťahovali do nového domu. Syn Róbert sa narodil roku 1975. Bohu vďaka za dobrého, pracovitého, spoľahlivého manžela a otca, ako aj za dobré a zdravé deti. Je to skutočne Božia milosť a preto si to veľmi vážim a cením.
- Konečne ste boli šťastná manželka a matka.
- Veru tak. Dovoľte mi však, aby som bola úprimná a spomenula, čo ma dlhé roky ťažilo. Nevedela som zabudnúť na nedostatok lásky, chudobu a trpké skúsenosti zo svojho detstva. Dlho žila vo mne trpkosť, preto som sa musela veľmi premáhať, aby som svoju bolesť neprenášala na deti. Ťažili ma výčitky voči vlastným rodičom. Uvedomovala som si, že je to nesprávne zmýšľanie, ktoré sa môže odzrkadliť na výchove mojich detí. Nesmierne som sa tešila, keď som sa už ako dvojdetná matka definitívne rozhodla odpustiť im. Získala som tým šancu na šťastnejší a harmonickejší rodinný život. Našťastie s manželom sme si vždy dobre rozumeli a snažili sme sa vytvoriť okolo seba harmonické a láskyplné prostredie, aby naše deti mali šťastné a pekné detstvo. Dnes sa tešíme tomu, že obe si založili rodinu. Manžel aj ja sme už na dôchodku a ako nám zdravie a sily dovoľujú, snažíme sa im pomáhať aj pri výchove dvoch vnukov. Lenže pred niekoľkými rokmi ma zasiahla zákerná choroba. Správa zapôsobila ako blesk z jasného neba, svetielko nádeje však nezhasína...
- Tieto choroby sú ešte stále veľkým postrachom. Ako ste sa dokázali vysporiadať so zlou správou?
- Hovorí sa, že choroba si nevyberá. Ktovie, prečo postihla práve mňa?! Keď mi roku 1999 zistili rakovinu, ťažko som sa vyrovnávala s novou situáciou, čo môj stav ešte podstatne zhoršovalo. Nádor mi vyoperovali, ale potom nasledovala náročná chemoterapia a ďalšia liečba. Aj v súčasnosti sa liečim, lebo mám metastázu. Manžel, deti, vnúčatá, príbuzní ma povzbudzujú a dodávajú mi optimizmus. Som vďačná všetkým, ktorí ma v tejto ťažkej situácii častujú slovami povzbudenia a lásky. Veľmi si to vážim. Žiaľ, choroba je spojená s duševnou a citovou labilitou, častou náladovosťou. Trápi ma fyzická bolesť, pravidelne musím navštevovať lekárku a chodiť na liečenie. Žiaľ, niekedy som v zlom stave, bez liekov by som ani nevydržala.
- Na čo ste zvlášť hrdá ako žena, matka a babička?
- Myslím si, ak je človek obklopený dobrou rodinou a nezištnými priateľmi, dokáže naozaj veľa. Skutočným pilierom je pre mňa moja rodina. Vyzdvihla by som lásku, ktorá už 40 rokov sprevádza naše spolunažívanie a ktorá je zdrojom aj v ťažkých časoch. Obidvaja máme rovnaký podiel na výchove detí a vnúčat. Veľkou oporou sú však aj moji príbuzní a priatelia v Santove, Dunakeszi i v Budapešti. Bez nich by som ťažko prekonávala chorobu. Nesmierne si to vážim a snažím sa pestovať tieto vzťahy.
- Odkiaľ beriete túto obrovskú silu?
- Je to jednoduché, najviac mi pomáha viera. Prezradím vám však, že aj záhradkárenie, ktorému sa veľmi rada venujem. Práca v záhradke ma upokojuje, dáva mi zabudnúť na chorobu. Duševný pokoj, ktorý pri nej čerpám, je na nezaplatenie.
- Akou zásadou sa riadite a čo by ste si želali do budúcnosti?
- Vždy sa na niečo tešiť, rozdávať lásku, úsmev a radosť. Nikdy neurážať iných a nerobiť to, čo nechceš, aby robili iní tebe. Prežívať každý deň tak, akoby bol posledný. Prajem všetkým mojim blízkym, ale aj priateľom, ale najmä sebe veľa zdravia, lásky, radosti zo života, ktorý máme iba jeden. Preto ho nesmieme premárniť nechuťou, nenávisťou, malichernosťou. Sebe prajem, aby som si dokázala zachovať nádej, dobrú náladu a nestratiť nikdy úsmev na tvári...
- Ďakujem za rozhovor!
Ako sme naznačili v predminulom čísle nášho týždenníka, zostavili sme výber z hodnotenia 28. Národopisného tábora Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, ktorý prebiehal v júni v slovenských bakonských obciach (Čerňa, Eška, Jášč a Capár). Uvádzame postrehy a skúsenosti niektorých účastníkov výskumu.
Univ. prof. dr. hab. Anna Divičanová, CSc., ELTE, radkyňa VÚSM: V tomto kraji sme robili výskum v roku 1984 spolu s odborníkmi župných múzeí v Stoličnom Belehrade a vo Vesperíme. V obidvoch múzeách je pomerne bohatá expozícia z týchto osád. Štefan Lami a Ondrej Krupa tiež zozbierali v tomto regióne ešte pomerne bohatý materiál pre svoje zbierky, o ktorý sme sa opierali... Musím sa priznať, že keď padol návrh robiť výskum v bakonských slovenských obciach, bola som proti, pretože napriek tomu, že táto oblasť patrí medzi regióny, kam si osídlenci začiatkom 18. storočia priniesli veľmi bohatú tradičnú kultúru a veľmi dlho si zachovali archaické prvky..., ja osobne som mala ten pocit, že roku 1984 sme tu stretli v poslednej chvíli poslednú generáciu, ktorá ešte hovorila po slovensky... Bolo pre mňa prekvapením, že sme tu ešte našli informátorov, ktorí hovorili po slovensky. V tábore som nadobudla dve veľké ponaučenia, ktoré by mohli byť užitočné pre Celoštátnu slovenskú samosprávu a pre Zväz Slovákov v Maďarsku, ale aj pre iné spoločenské organizácie, ktoré sa podľa mňa na tieto osady neveľmi sústreďovali. Po prvé: v Černi a Capári sú menšinové slovenské samosprávy a v Černi bolo založené aj Regionálne osvetové stredisko CSS. Je očividné a len pozitívne môžeme hodnotiť, že v osadách, kde fungujú tieto zbory, resp. inštitúcie, sa niečo deje, ak aj s istými konfliktami, pretože napr. miestne obecné samosprávy nie vždy s porozumením sledujú ich činnosť. Slovenskú kultúru v týchto osadách dnes už môžeme zachrániť len „zhora“, inštitucionálnou formou. Druhá, negatívnejšia skúsenosť sa týka negatívneho náhľadu miestnych ľudí na budúcnosť slovenskej kultúry („sme tu starí ľudia, štyria, piati, desiati, ktorí ešte veľa poznáme z tradičnej kultúry, sme z toho dojatí, ale s nami sa to končí, spolu s nami vymiera aj slovenská kultúra a slovenský jazyk"). Mne osobne takto pesimisticky a konkrétne ešte nikto v žiadnom regióne neskoncipoval takýto postoj. Všade inde bolo badať aspoň trocha optimizmu, tu však nie. S výnimkou Černe v ostatných obciach nie sú si vedomí hodnoty svojej kultúry... Všetko sa tu zachovalo ústnou slovesnosťou, okrem súčasných inštitúcii (samosprávy, kultúrneho strediska) tu nikdy neprebiehala výučba slovenčiny a cirkev bola tiež veľmi skoro pomaďarčená. Ak si toto uvedomíme, potom je aj ten pesimizmus pochopiteľný. V katolíckych obciach sa už ani nepamätajú, kedy tu bolo v oblasti náboženstva niečo slovenské. V evanjelických osadách bola náboženská výučba v slovenčine ešte začiatkom minulého storočia (v Eške približne do roku 1900, v Černi asi do roku 1945). Treba pripomenúť, že v Černi zavedenie výučby slovenčiny v miestnej škole neuspelo a putovný farár CSS musí viesť biblické hodiny v osvetovom stredisku, a nie na evanjelickej fare... Zaujímavý postreh z psychologického hľadiska: toľko smutných spomienok na výmenu slovensko-maďarského obyvateľstva, jeho dramatické a tragické prežívanie nebadať nikde inde ako tu, s takouto živou spomienkou sme sa ešte nestretli. Možno je to aj tým, že napr. Jášč je pôvodne nemecko-slovenská obec, kde vysťahovanie Nemcov je tiež živou spomienkou. Napr. spolu s Nemcami sa na nútené práce do ZSSR dostali aj niektorí Slováci... Musíme si uvedomiť, že štátne orgány, zbory, spolu s občianskymi organizáciami a vedeckými inštitúciami musíme spoločne niečo vykonať, aby sme zbavili ľudí týchto negatívnych úzkostlivých pocitov.
PhDr. Eva Krekovičová, CSc., Etnologický ústav SAV: Už štrnásť rokov skúmam tradičné ľudové piesne a piesňový repertoár. Podarilo sa mi v rámci tohto tábora navštíviť všetky tri obce, najviac pozornosti som venovala Jášču a po jednom dni som bola aj v ostatných dvoch obciach. Zozbieraný materiál je veľmi zaujímavý, pretože poukazuje na to, že každá jednotlivá obec bola niečím špecifikovaná, tak v jazyku, ako aj v hudobnej zložke piesní. Sú tu badateľné rôzne vplyvy, najarchaickejší je Jášč. Mimoriadne zaujímavý bol aj Capár, kde badať vplyvy moravsko-nemecko-slovensko-maďarské... hlavne z hudobného a z jazykového hľadiska... Je tu situácia veľmi smutná v tom, že sa našli napr. také paradoxy, keď jazyk už bol v podstate mŕtvy a ľudia, ktorí dokázali hovoriť len po maďarsky, spievali po slovensky. Na jednej strane ma to potešilo, že tu nie je úplne zaniknutá istá kultúrna hodnota, na druhej strane je smutné, že jazyk už neexistuje. Je viacero faktorov, ktoré to podmienili.
Prof. PhDr. Jaroslav Čukan, CSc., vedúci Katedry manažmentu kultúry a turizmu UKF Nitra: Ja som bol celý týždeň v Jášči, zameral som sa na faktory, ktoré ovplyvňovali formovanie kultúry v tejto dedine v jednotlivých časových obdobiach. Pekne sa tu objavujú presné stupne vývoja etnickej štruktúry v tejto dedine, dochádzalo tu aj k zaujímavým zmenám. Všimol som si zaujímavý faktor, s ktorým sa kolegovia stretli neskôr, a síce rozvoj turizmu v regióne. Celý deň sme venovali formám, akým spôsobom to tu prebieha. Stretli sme nielen takých ľudí, s ktorými sme sa dobre dohovorili..., ale aj s takými, ktorí boli srdeční a úprimní.
Doc. Mária Žiláková, PhD., ELTE: Po výskumníkoch, ktorí sem prišli tesne po presídľovacej akcii a z prác ktorých vznikli základné monografie, som ako prvá prišla v sedemdesiatych rokoch do tohto regiónu robiť výskum. Vtedy som mala hlavne v Černi veľmi dobrých informátorov. Za tých vyše dvadsať rokov tu však nastala výrazná zmena... Musím sa priznať, priam ma šokovalo, ako málo ľudí už prirodzene komunikuje v miestnom archaickom nárečí...Našla som dve informátorky z tých čias, ktoré na nás milo pospomínali, ukázali nám o. i. ako sa autenticky viazala šatka, spomenuli si na repertoár ľudových piesní. V oblasti ľudového liečenia sa mi v Černi nepodarilo získať veľa nových informácií, snáď toľko, ako sa dodnes používa v ľudovom liečení nechtík lekársky, ktorý je populárny aj v súčasnej alternatívnej medicíne. Chcela som predovšetkým zistiť, nakoľko sa držia archaizmy v miestnych nárečiach. Samozrejme, kruh používateľov sa veľmi zúžil, ale archaizmy aj naďalej pretrvávajú... Jedna informátorka mi doplnila materiál o pôrode, o úlohe babíc, o čom sme našli dokument aj v matrike, a síce keď babice už boli vyučené, v prípade hrozby smrti dieťaťa mohli aj ony krstiť. Čo sa týka všeobecných skúseností: už z matrík bolo jasné, odkedy bola daná obec maďarizovaná, pretože tu bola silná maďarizácia... Zdá sa, že jazyk, ktorý sa tradoval iba v rámci rodiny, sa tu mal už dávno zastrešovať nejakou inštitúciou. V tomto regióne, na rozdiel od iných, si ľudia neuvedomujú ani praktickú stránku slovenčiny. Tvrdia: „Však načo nám bude slovenčina!" Neboli tu školy a cirkev sa tiež veľmi skoro pomaďarčila, už na začiatku 19. storočia. Je div, že sa tu doteraz tak-ako udržala slovenčina... Tomuto regiónu sa ani spoločne nepodarilo získať učiteľa slovenčiny, pretože je to zapadnutý kraj. Vtedy v sedemdesiatych rokoch by sa zavedením výučby slovenčiny bolo dalo ešte veľa zachrániť. Dôležité je zdôrazniť úlohu osobnosti. Keď sa nájde v jednej osade osobnosť, ktorá je vierohodná a leží jej na srdci otázka slovenčiny, môže mať veľký vplyv aj na ostatných. Revitalizácia slovenčiny sa tu môže uskutočniť iba cez inštitúcie, myslím tu predovšetkým na Regionálne osvetové stredisko v Černi, kde zaviedli kurz slovenčiny. Vyučuje tu študentka našej univerzity.
S hlbokým zármutkom oznamujeme, že 11. júla 2005 vo veku 83 rokov po ťažkej chorobe skonala spisovateľka Klára Jarunková. V jej osobe odchádza vzácny človek a mimoriadna spisovateľská osobnosť. Klára Jarunková je autorkou 23 kníh pre dospelých, pre mládež i deti, ktoré sa stále stretávajú so živým čitateľským záujmom. Potvrdzujú to ich obnovované vydania, ceny nakladateľstiev a spisovateľských organizácií, či Cena Fraňa Kráľa za pozoruhodný podiel na rozvoji slovenskej literatúry pre deti a mládež. Jej knihy predstavovali pre celé generácie detí aj rodičov vážnu školu citovosti a osobnej zodpovednosti. Je to naša najprekladanejšia autorka. Jej knihy vyšli v 39 jazykoch sveta vo vyše 150 vydaniach. Príbehy Jedinej a Brata mlčanlivého Vlka sa vďaka 70 prekladom stali súčasťou zlatého fondu svetovej literatúry pre deti a mládež. Vďaka pozoruhodným hodnotám uspeli v medzinárodných súťažiach a dostalo sa im pôct v podobe talianskej národnej Ceny Bancarellíno a nemeckej národnej ceny za diela pre mládež a v podobe zápisu na Medzinárodnú čestnú listinu Ceny H. CH. Andersena. Na základe tejto medzinárodnej akceptácie bola Asociáciou organizácií spisovateľov Slovenska navrhnutá na udelenie Nobelovej ceny za literatúru a ceny A. Lindgrenovej. Svojou nespochybniteľnou umeleckou aj mravnou autoritou významne prispela k demokratizácii literárneho života. Bola zakladajúcou osobnosťou a dlhoročnou predsedníčkou Klubu nezávislých spisovateľov. Za mimoriadne zásluhy a rozvoj slovenskej kultúry jej prezident SR prepožičal Rad Pribinu 1. triedy (1996) a Rad Ľudovíta Štúra 1. triedy (2005). Česť jej pamiatke.