Ľudové noviny č. 30 / 2005
Slovenský inštitút (SI) v Budapešti pripravuje na tohtoročný september veľkolepú prehliadku slovenského umenia v rámci Dní slovenskej kultúry v Maďarsku. Podľa predbežného programu organizátori ponúknu milovníkom kultúry v Maďarsku, a teda aj príslušníkom našej národnosti, širokú paletu podujatí - od opery, cez výtvarné umenie až po literatúru. Kedy sa tento maratón bude konať a kto pracuje na jeho organizovaní? - spýtali sme sa na úvod riaditeľa SI Milana Resutíka.
- Skutočne možno hovoriť o maratóne, lebo od 10. septembra potrvá až do 8. októbra... Našou snahou bolo, aby sa slovenská kultúra, slovenské umenie prezentovalo v Maďarsku nielen dlho a v čo najširšom zábere, ale najmä v čo najvyššej kvalite. Napokon - záštitu nad nimi prevzali páni ministri kultúry SR František Tóth a MR András Bozóki a momentálne očakávame - dúfam pozitívne - stanovisko z Generálneho sekretariátu Európskej komisie z Bruselu, že záštitu nad Dňami preberie aj komisár EÚ pre kultúru Ján Figeľ.
Prípravou podujatia sa zaoberá tím mojich výborných spolupracovníkov v Slovenskom inštitúte v Budapešti, ktorý práve v týchto dňoch dokončuje prípravu propagačných bulletinov, letákov a plagátov. Rovnako doťahujeme aj programovanie jednotlivých podujatí v jednotlivých mestách.
- S akými žánrami umenia a s ktorými predstaviteľmi slovenskej kultúry sa budeme mať možnosť stretnúť?
- Predovšetkým: Dni kultúry sa začnú v Paláci umení (Művészetek Palotája) brilantným koncertným prevedením Donizettiho opery Roberto Devereux, v ktorom sa predstaví slávna svetová speváčka Edita Gruberová a orchester Slovenskej filharmónie. A Dni sa tiež uzavrú Donizettiho operou Dcéra pluku. Bude to však v Dome maďarskej opery, kde bude hosťovať Opera Slovenského národného divadla z Bratislavy. Vystúpi ďalej jeden z najväčších slovenských klaviristov súčasnosti Marián Lapšanský, aj Moyzesovo kvarteto, známy a populárny súbor stredovekej hudby Musica Aeterna, gitarista Peter Zsapka s flautistkou Dagmar Zsapkovou, interpreti židovskej piesne Ervín Schönhauser spolu so speváčkou Máriou Repkovou a akordeonistom Rajmundom Kákonyim, najznámejšia postava džezovej hudby na Slovensku Peter Lipa so svojou skupinou, pozoruhodný hráč na bicie Dodo Šošoka, či folklórny súbor Sitňan z Banskej Štiavnice. Nemôžem nespomenúť ešte dve predstavenia baletu košického Štátneho divadla (Carmen + Bolero a Malý princ)či zaujímavé činoherné predstavenia divadla Astorka z Bratislavy, rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča z Prešova, predstavenia pre deti Spišského divadla zo Spišskej Novej Vsi ako aj klasickú hru Jána Chalupku Kocúrkovo v podaní toho istého divadla. Okrem toho sa budú premietať filmy z najnovšej slovenskej produkcie.
Osobne si veľmi zakladám na kvalitnej prezentácii výtvarného umenia. Veď bude rozsiahla výstava Kolomana Sokola v Maďarskej národnej galérii na Budapeštianskom hrade (uvedomme si, že tu takú rozsiahlu výstavu slovenský výtvarník ešte nemal!), ale realizujeme aj výstavu Martina Benku, Ernesta Zmetáka, expozíciu slovenskej digitálnej a elektronickej grafiky, ako aj výstavu Súčasné slovenské výtvarné umenie (1960 - 2000), insitné umenie z vojvodinskej Kovačice, či výstavu mladej slovenskej fotografie v Kapošvári. - Popri umení bude na festivale zastúpená aj veda. V akej podobe?
- Neviem, či možno hovoriť priamo o vede, ale bude tu prezentovať svoju knihu o francúzskom filozofovi Foucaultovi, ktorá vyšla v Kalligrame v maďarskom jazyku, slovenský filozof Miroslav Marcelli, ktorý predstaví aj vo vydavateľstve Kalligram vydávaný časopis Antropos; potom literárne stretnutia, ktoré pripravujú dvaja pedagógovia - Csaba Gy. Kiss a môj predchodca v SI Karol Wlachovský. Podobne však budú aj dva literárne večery Laca Novomeského...
- Do programu ste zaradili aj prezentáciu kultúry dolnozemských Slovákov. S ktorými jej predstaviteľmi sa stretneme na tejto veľkolepej prehliadke a v akej súvislosti?
- Áno, zaradili sme, lebo si myslíme, že tvorba Slovákov na Dolnej zemi patrí aj do slovenského kultúrneho kontextu a teda obohacuje slovenskú kultúru ako celok. Myslím, že jej zastúpenie bude reprezentačné a dostatočné, lebo popri už vyššie spomínaných kovačických tvorcoch predstaví sa aj slovenské profesionálne divadlo z Maďarska Vertigo s inscenáciou hry Petra Karvaša Zadný vchod. Myslím, že jedným z veľmi závažných programov bude prezentácia publikácie, ktorá vyjde pri príležitosti 10. výročia znovuvychádzania Dolnozemského Slováka. Na tomto podujatí sa predstavia významné osobnosti kultúrnej tvorivosti slovenských menšín v Srbsku a Čiernej Hore (Michal Harpáň, Víťazoslav Hronec, Miroslav Demák...), Rumunska (Ondrej Štefanko, Dagmar Mária Anoca, Ivan Miroslav Ambruš...) a Maďarska (Alexander Kormoš, Oldo Kníchal, Imrich Fuhl...)
- Viaceré programy Dní slovenskej kultúry sa uskutočnia aj v iných mestách Maďarska. O ktoré mestá ide a prečo práve tam?
- Faktom je, že najviac podujatí bude v Budapešti, ale okrem toho sme sa usilovali preniesť rozličné podujatia čo najďalej od slovenských hraníc. Budú teda programy v Segedíne alebo Päťkostolí, ale logicky budú aj v Békešskej Čabe, Slovenskom Komlóši a Sarvaši. Ale budú aj v Miškovci, Kapošvári a Gödöllő. A keby som tvrdil, že sme zvažovali dôkladne, kam a s čím, klamal by som. Mrzí ma napríklad, že nebudeme v Debrecíne či Níreďháze, Győri či Soproni, ale tentoraz nám to nevyšlo. V každom prípade myslím si, že ak sme si vybrali vyššie spomenuté mestá, nemôže nikto povedať, že by sme sa zmýlili. My im chceme ponúknuť niečo z toho, čo sa zrodilo v našej vlasti a čo má aj vysoké nadnárodné hodnoty...
- Pán riaditeľ, ďakujeme za rozhovor.
Zväz Slovákov v Maďarsku spolu s Novohradským osvetovým strediskom usporiadajú 31. júla v malebnej slovenskej národnostnej dedinke Banke (Bánk) Celoštátny slovenský folklórny festival a Novohradské národnostné stretnutie. Uvedené podujatie je súčasťou X. Medzinárodného novohradského folklórneho festivalu prebiehajúceho na území Slovenska i Maďarska. Tradičný festival v Banke sa začne o 14. hod. privítaním hostí a vedúcich súborov.
Z obavy, že zaniknú národnostné rozhlasové programy, vedúci 13 celoštátnych menšinových samospráv v Maďarsku poslali list predsedovi Celoštátnej rady pre rozhlasové a televízne vysielania (ORTT) Györgyovi Kovácsovi. Príčinou ich obáv je skutočnosť, že podľa platných nariadení od 1. februára 2006 zanikne vysielanie programov v tzv. pásme veľmi krátkych vĺn, teda v pásme FM OIRT. Inak vysielanie na tejto vlnovej dĺžke národnostiam ani doteraz nevyhovovalo, lebo nezabezpečovalo celoštátne pokrytie a na moderných prijímačoch je nezachytiteľné. Pravidelne sa vyskytovali prípady, že na tých istých frekvenciách vysielané parlamentné prenosy vytlačili národnostné relácie, čo je v prípade iných relácií podľa signatárov listu bezprecedentné v histórii rozhlasového vysielania v Maďarsku. Komisia Rady Európy neraz preto kritizovala túto prax. Aj keď vysielanie na VKV malo svoje nedostatky, predsedovia celoštátnych menšinových samospráv majú obavy, aby menšinové relácie po jeho zrušení nezanikli. Návrh stratégie vysielaní, ktorý predložilo vedenie Maďarského rozhlasu, ORTT odmietla. Signatári listu preto iniciovali vznik samostatnej národnostnej frekvencie. V liste však uviedli viac alternatív, ako napr. digitálne vysielanie programov, ale prijali by aj to, ak by v prípade patričného rozšírenia kapacity vysielačov preradili vysielanie menšinových relácií na stredné vlny.
Začiatkom júla sme v tejto peknej a súčasne aj najslovenskejšej novohradskej obci oslavovali Deň Slovákov v Maďarsku. O tom, že to bolo programovo mimoriadne bohaté a veľmi vydarené podujatie, naše noviny už podrobne písali. Zmienili sa aj o tom, že bolo milým prekvapením, keď „obdarovaná teta Mária Apróová sa spontánne ujala slova a porozprávala prítomným Veňarčanom a hosťom, že jej generácia si preto dokázala zachovať slovenčinu, lebo mali slovenských „rechtorov“. Po „uhorsky“ sa naučili až neskôr, keď už mali maďarských učiteľov.“
Srdečná vďaka tetke Márii za tieto uvedomelé, úprimné a veľavravné pravdivé slová. V nich je totiž explicitne vyjadrená aj smutná skutočnosť, že generácie nasledujúce po nej si svoj rodný slovenský jazyk zachovať už nedokázali, lebo mali, a podnes majú (!), maďarských učiteľov.
K pravde patrí, že v miestnej základnej škole vyučujú slovenčinu, ale len ako jediný z celkového množstva predmetov. Vďaka tomu - a to je maďarská rarita - sa táto škola, ako aj mnohé ďalšie, eviduje ako „slovenská menšinová základná škola“ (viď A magyarországi szlovák nemzeti kisebbség helyzete, Budapest 1997 s. 65). Slabý je to pokrovec na zakrývanie výsledkov zámernej asimilácie detí slovenských rodičov.
Ja by som však pokračoval iným smerom. Povedali sme si, že Veňarec je pôvodom slovenská dedina. Čiže pri jej vzniku boli slovenskí predkovia, oni ju založili a oni jej dali aj meno. Ostáva nám len otázka, kedy to asi mohlo byť a ako znel pôvodný názov? Iste nie Veňarec, lebo to síce znie slovensky, ale význam to nemá. Je to skomolenina. Kedy osada vznikla, to môžeme len predpokladať. Bolo to tak dávno, že žiadne písomné dôkazy sa o tom nezachovali. V útlej knižočke o Veňarci (Balogh Zoltán: Vanyarc, 1994) sa na s. 7 píše, že osada mohla vzniknúť asi v 10.-13. storočí. Aj prvá listina, ktorá to potvrdzuje, pochádza z r. 1286. V nej obec figuruje ako Wonorch. Tento dátum nájdeme aj vo fundovanom vedeckom diele Lajosa Kissa: Földrajzi nevek etimológiai szótára (Etymologický slovník zemepisných názvov) zv. L-Zs s. 730. Vysvetlenie tvrdí, že „Tento názov má slovanský pôvod a etymologicky je totožný s prednou zložkou názvu Vonyarcvashegy. Odkazuje na osadu vincúrov”, to jest vinohradníckych alebo vinárskych robotníkov.
Ale prečo tie divné záznamy: Wonorch (1286), alebo na inom mieste (Ján Stanislav: Slovenský juh v stredoveku II. diel s. 557): Wanyarch (1391), Wanyarcz (1433, 1484, 1498), Wonyarcz (1495)? Zrejme preto, lebo ich zapisovateľ nebol Slovák, ani Sloven, Slovän, či Starosloven, lež ktosi inej národnosti. Nerozumel čo zapisuje, preto sa spoliehal len na svoj sluch. Ba ani pravopis vtedy ešte nebol vykryštalizovaný, ustálený, ak aj čosi bolo, bolo to iné ako dnes, jednotlivé hlásky sa označovali inými písmenami, atď...
Z etymologickej poznámky uvedených diel sa dozvieme, že názov v staroslovenčine vypadal takto: Vinarbcb (b = jerb = mäkký znak), resp. Vinarbci. Na porovnanie v rôznych slovanských lokalitách podnes máme takéto zemepisné názvy: v Česku Vinařice, u južných Slovanov je Vinarec… Z toho všetkého nám vychádza, že dnešné meno Veňarec je výsledkom rôznych deformácií pôvodného názvu Vinárec. Do maďarčiny sa dostalo v podobe Vanyarc a odtiaľ späť do slovenčiny v podobe Veňarec. Totiž dedina za Turkov bola celkom spustošená a jej noví obyvatelia, ktorí prišli sem od Zvolena, mohli spoznať už len názov Vanyarc. Je chvályhodné, že aj podvedome (veď to neboli jazykovedci!) až na to i-čko skoro uhádli pôvodný tvar názvu svojej dediny, keď si to zrekonštruovali na Veňarec. Pravdaže, účelnejšie by bolo používať pôvodný názov Vinárec, ktorý nie je skomolený, je zrozumiteľný a jasne hovorí o tom, že tu ide o dedinu niekdajších pestovateľov hrozna, vinohradníkov, pestovateľov vína, to jest vinárov.
V dňoch 4. až 10. júla usporiadala Župná knižnica Bálinta Balassiho v Šalgótarjáne spolu so spoločnosťou "Povznášatelia duše" tradičný čitateľský tábor pre žiakov škôl Novohradskej župy, v ktorých sa slovenčina vyučuje ako predmet. Tábor, ktorý má vyše tridsaťročnú tradíciu, sa konal na Slovensku, v turistickom centre v Látkach.
Organizátorky týždňového pobytu, vedúca tábora Ibolya Feriková a vedúce skupín Tereza Pribišánová a Zuzana Ugrová, zvolili za tému táborenia spoznávanie života a diela známych príslušníkov slovenského národa „Slávni Slováci sveta“ (podľa rovnomennej publikácie Laca Zrubca). Deti sa teda zoznamovali s takými osobnosťami ako Matej Bel, Samuel Tešedík, Lujza Blahová, Ányos Jedlik, Panna Czinková a Móric Beňovský. Väčšina z nich nie je súčasťou učebnej látky na základných školách, pritom tvorba týchto vedcov, umelcov, spisovateľov môže byť príkladná pre deti. Úspešné boli aj každodenné jazykové cvičenia, žiaci sa pomocou učiteliek precvičovali v každodenných komunikačných situáciách a obohatili si slovnú zásobu. Veľkým prínosom bolo, že čerstvo nadobudnuté vedomosti si mohli vyskúšať či už s deťmi zo susedného tábora, alebo v obchodoch, či v komunikácii s personálom ubytovne.
Popri „škole“ si našli čas aj na výlety a návštevy pamätihodností. Pozreli si kaštieľ Antol a historické jadro Banskej Štiavnice. Najpamätnejšou udalosťou však bola návšteva Baníckeho múzea, keď sa po stopách baníkov spustili do bane. Okrem baníckej osady Špania navštívili aj kvapľovú jaskyňu v Harmanci. Kvôli daždivému počasiu sa nedostali všade, kde pôvodne plánovali, napríklad na Detvianske folklórne slávnosti, ale veľkým zážitkom pre nich bolo spoznanie manufaktúrnej výroby vianočných ozdôb na Raticovom vrchu, ktorú si mohli aj sami vyskúšať. Veľkej obľube v kruhu detí sa tešili športové a zábavné programy. Mohli hrať stolný tenis, futbal, bedminton, jazdiť na koni, ale aj zapojiť sa do súťaže Kto čo vie?, Aktivity či učiť sa nové piesne.
Organizátori veria, že aj o rok sa im podarí pripraviť pre deti taký pútavý program, ako v tomto roku.
Tábor finančne podporili Celoštátna slovenská samospráva, verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny a Valné zhromaždenie Novohradskej župy.
Štefan Bubán je dobrým priateľom Slovákov v Békešskej Čabe už dlhé roky. Trebišovský umelec už viackrát prezentoval svoje diela v metropole dolnozemských Slovákov a pravidelne sa zúčastňuje aj tvorivých dielní v tomto meste. Š. Bubán poskytol pomoc výtvarným umelcom z Békešskej Čaby pri realizovaní ich výstav v Trebišove a Bratislave. 8. júla v sále Súčasného umenia Jankayho galérie v Békešskej Čabe otvorili výstavu diel Š. Bubána, Leny Leskovej - Bubánovej a Stana Bubána. Na vernisáži po pozdravných slovách generálneho konzula Slovenskej republiky Štefana Daňa prítomným predstavil tvorbu umelcov ich priateľ, riaditeľ Vlastivedného múzea v Trebišove PhDr. Juraj Zadanský. Otvorenia výstavy sa zúčastnil vedúci odboru kultúry Košického samosprávneho kraja František Balún. V programe vystúpil s ukážkami hudobných diel kontrabasista Elek Horváth. Umelci pohostili početné obecenstvo vernisáže slovenským vínom a chutnými koláčmi.
Už štvrtý raz zavítala do Békešskej Čaby učiteľka a výtvarníčka z Japonska Miyoko Furukawa. Pred 14. rokmi ako členka delegácie pedagógov navštívila tunajšie školy a zamilovala si slovenčinu, slovenskú hudbu a národnostnú kultúru, ku ktorej sa neustále vracia. Počas prvej návštevy pani Furukawaovej otvorili výstavu jej obrazov v Dome slovenskej kultúry (DSK), ktorá neskôr putovala do Slovenského Komlóša a Gyuly. Japonská výtvarníčka zavítala tentoraz aj do Celoštátneho tábora citaristov v Békešskej Čabe a jeho účastníkom venovala notové záznamy japonských detských piesní, ktoré spoločne s deťmi interpretovala. Pred ukončením pobytu venovala niekoľko svojich obrazov DSK.
V Múzeu Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe otvorili začiatkom júla výstavu akvarelov umelcov vojvodinskej umeleckej kolónie Ečka neďaleko Zrenjaninu. Návštevníkov výstavy privítal riaditeľ múzea Imre Szatmári. Expozíciu stodvanástich akvarelov výtvarníkov ečskej kolónie otvoril jeden z vystavujúcich umelcov Radovan Ivančič. Toto umelecké hnutie sa začalo ešte v sedemdesiatych rokoch, postupne sa vyvíjalo, až napokon v Ečke založili umeleckú kolóniu, dozvedeli sme sa od R. Ivančiča. Združovali sa tu experimentujúci umelci, hľadajúci nové cesty, a vytvorili Galériu súčasníkov, ktorá ich zastupuje. V Békešskej Čabe môžeme byť svedkami zaujímavého a vzrušujúceho úsilia: umelci svoje akvarely spojili s inými technikami. Týmto nezvyčajným „spojením“ vznikli fantastické diela. Napríklad jeden výtvarník zlúčil vodové farby s ceruzkou, tušom, akrylom, novinovým papierom a pieskom. Experimentátorský duch umožnil vznik jedinečného umeleckého diela. Výstavu obrazov Galérie súčasníkov z Ečky v Békešskej Čabe sa skutočne oplatí pozrieť!
V uplynulých dňoch viceprimátor Budapešti Imre Ikvai-Szabó a primátor Banskej Štiavnice Marián Lichtner otvorili výstavu Svetové dedičstvo očami detí - ročník 2004. Mestá, resp. ich časti, ktoré boli vyhlásené za súčasť svetového dedičstva, založili organizáciu Mestá svetového dedičstva s cieľom zachovať pozoruhodné pamätihodnosti budúcim generáciám. Jedným z najaktívnejších partnerov Budapešti je Banská Štiavnica. Primátor tohto mesta vypísal vlani medzinárodnú súťaž detskej kresby, tematicky čerpajúcu z pozoruhodností, ktoré ocenilo UNESCO zaradením do zoznamu. Do súťaže poslalo práce vyše 400 žiakov zo 60 škôl deviatich krajín. Medzi víťazmi sú aj budapeštianski žiaci. Výstava je inštalovaná v priestoroch Radnice hlavného mesta.
Sústružníkovi a frézarovi (teraz aj čerstvému predsedovi Miestneho odboru Matice slovenskej v Kovačici) Pavlovi Balážovi a zámočníkovi Jánovi Siromovi sa za tri roky podarilo opraviť vežové hodiny na dvoch evanjelických slovenských kostoloch vo Vojvodine - v Aradáči a Kovačici, kým pred rokom „vrátili čas“ hodinovému mechanizmu v Hložanoch. (Medzičasom zlepšili kvalitu fungovania organov v ostojičevskom a adaráčskom chráme.)
Do práce na hodinách v kovačickom kostole vložili nielen svoju zručnosť a kreativitu, ale i srdce, veď obaja sú Kovačičania. Hodinový mechanizmus na veži fungoval 89 rokov. Bol unikátom dielne Fr. Morav(u)sa v Brne, vyrobeným roku 1913. Chýrna dvojica majstrov Baláž - Siroma dala do poriadku zopár tisíc súčiastok, na staré a „zodraté“ kolesá privarila nové ozubenie, zatiaľ čo vyrobila vyše dvesto úplne nových súčiastok. Oprava štyristo osemdesiatšesť (486) kilového (bez „ciferplatní“ a hákov držiacich „ciferplatne“) mechanizmu trvala od 1. februára do 19. júla 2003. Po štvormesačnom bezchybnom fungovaní páni majstri 16. novembra 2003 slávnostne odovzdali hodiny správam oboch cirkevných zborov (evanjelici v Kovačici majú dva cirkevné zbory).
Záručná doba na opravený stroj je nad milión hodín. Zatiaľ fungujú, akoby inak, bezchybne. Hodinový mechanizmus kovačického kostola poháňa šesť ciferníkov - jeden z nich je nad organom a jeden na samotnom mechanizme. Občania a návštevníci najväčšej banátskej slovenskej osady majú možnosť overiť si presný čas zo všetkých štyroch strán. Medzi školákmi počuť (nielen pri odbíjaní) to známe a veselé kovačické: „Kelko je hoďim?“ (Koľko je hodín?) Na kostole „štvore“, po dedine ktovie...
Na úvod najnovšieho čísla časopisu Dolnozemský Slovák je uverejnený článok predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika o novele zákona o zahraničných Slovákoch a o novele menšinového zákona v Maďarsku. V rubrike Naše istoty redakcia poskytla priestor príspevkom z medzinárodného vedeckého seminára Úloha kultúry v zachovávaní národného povedomia v menšinovom prostredí s dôrazom na deti a mládež, ktorý sa konal v máji t. r. v Nadlaku: Alexandra Tótha z Maďarska, ktorý pojednáva o slovenskom jazyku na školách v Békešskej župe, Dagmar Márie Anoca z Rumunska, ktorá píše o súvislostiach pedagogickej praxe poslucháčov katedry slovenského jazyka a literatúry bukureštskej univerzity a národného povedomia slovenskej školskej mládeže v Rumunsku, Michala Karkuša z Rumunska, ktorý píše o postavení škôl s vyučovacím jazykom slovenským v župách Bihor a Sălaj, Petra Andrušku zo Slovenska, ktorý sa zamýšľa o úlohe slovenských národnostných literatúr ako mostov medzi kultúrami a spisovateľa Ondreja Štefanka, ktorý sa polemicky zamýšľa o súčasných podobách integrácie. Rubrika Z našej minulosti prináša štúdiu Jána Siráckeho (z príležitosti nedožitých osemdesiatin) o počiatkoch školstva a šírenia osvety medzi Slovákmi na Dolnej zemi. V rubrike Úvaha Alexander Kormoš rozoberá bytostné otázky Slovákov v Maďarsku a v rubrike Výtvarné umenie Gregor Papuček píše o diele slovenského sochára A. Štróbla (ukážkami z jeho sochárskej tvorby v Budapešti je ilustrované celé číslo časopisu). Číslo uzaviera rubrika Recenzie, kde G. Papuček píše o poslednej zbierke slovenských nárečových insitných básnikov v Maďarsku a Katarína Maruzsová-Šebová o poslednom románe spisovateľa P. Závadu Potomstvo fotografa.
Na verejných priestranstvách Budapešti sa už tretí raz zviditeľňuje poézia. Na početných plagátoch figurujú básne Jiřího Grušu (Česká republika), Zoltána Sumonya (Maďarsko), Doris Mühringerovej (Rakúsko), Barbary Korunovej (Slovinsko) a Mariána Hatalu (Slovensko). Mottom tohtoročnej akcie Čas na báseň je tolerancia, odpor voči rasizmu, vojne, nenávisti a nacionalizmu. Poézia má týmto spôsobom osloviť obyčajných ľudí a zainteresovať ich na spoločnej diskusii, ako to sumarizoval jeden z hlavných patrónov terajšieho podujatia, viceprimátor hlavného mesta János Schiffer. Táto iniciatíva sa prvýkrát uskutočnila roku 1983 vo Viedni, roku 2003 sa udomácnila aj v hlavných mestách teraz už nových členských štátov Európskej únie. V priebehu uplynulých dvoch desaťročí uzrelo svetlo sveta na 160 000 plagátoch vo Viedni, Budapešti, Prahe, Bratislave a Ľubľane takmer dvesto básní.
„Možnosti vodného turizmu na úseku Dunaja v Komárňansko-Ostrihomskej župe; Dunaj, ako dopravný koridor a jeho vplyvy v Komárňansko-Ostrihomskej župe“ - pod týmto názvom usporiadali konferenciu výbory Valného zhromaždenia župy pre európsku integráciu a pre medzinárodné vzťahy a cestovný ruch. Organizátori si vytýčili za cieľ upozorniť na význam pohraničnej rieky, veď Dunaj zohráva veľmi významnú úlohu tak z hľadiska medzinárodnej dopravy, ako aj z hľadiska turistiky a hospodárstva. O možnostiach využitia úseku od Ácsu po Dömös sa zrodilo viac predstáv, konferencia sa snažila práve harmonizovať ciele v oblasti investícií a zhrnúť ich do jednotného projektu. Väčšina prednášok sa zaoberala investičnými možnosťami v oblasti cestovného ruchu a dopravy.
V dňoch 10. až 16. júla štvrtýkrát usporiadal Rímskokatolícky farský úrad v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) náboženský tábor. Účastníci boli aj tohto roku ubytovaní v stanoch v záhrade farnosti. Tábor, ktorý je čoraz obľúbenejší, sa zrodil na podnet miestneho dekana Kálmána Ackermanna, slúžiaceho v obci 28 rokov, a väčších miništrantov.
Účastníci sa nemohli sťažovať na nedostatok „nebeského požehnania”, pršalo takmer každý deň, ale 80 detí a mladých ľudí (od škôlkárov až po poslucháčov univerzít) prežívalo v srdci Pilíša týždeň rovnako bohatý na udalosti i na duševný pokrm. Mottom tohoročného tábora bola „úcta a hold najsvätejšej Oltárnej sviatosti”, keďže zosnulý pápež Ján Pavol II. vyhlásil rok 2005 za rok Oltárnej sviatosti.
Účastníci tábora, prevažne mlynské deti, navštevovali okolité posvätné miesta, napr. Svätú studienku Lourdskej Panny Márie, ruiny cisterciánskeho opátstva - ktoré založil kráľ Vojtech III., keď roku 1184 daroval cisterciánom územie pod Pilíšom, Mariánsku lavicu, ale boli aj na výlete v údolí Szurdok a prešli cez Kohútov vrch temer až na Chotárnu skalu (Dobogókő). Kvôli nepriaznivému počasiu tohto roku nemohli putovať na Čobánku k Lieskovej studienke, ale aspoň mali veľa času na nácvik slovenských a maďarských cirkevných, mládežníckych a ľudových piesní, ktoré si osvojovali pod vedením Melindy Černej a Levente Galdu.
Často chodievali na miestne futbalové ihrisko, kde sa mohli športovo vyžívať. Obľúbené boli rozličné kvízy, súťaže a preteky, resp. rozhovory o biblii. Deti sa mohli spovedať, miništrovať, každý večer chodili do miestneho kostola pomenovaného po Svätom kríži.
Omše celebrovali a kázali pán farár Ackermann a nový kňaz Tomáš Frankó, mlynský rodák, ktorý bol vysvätený v júni tohto roku. Vo štvrtok, v rámci hodiny zbožňovania sviatosti, náboženskými spevmi, čítaniami a prosbami k Bohu orodovali a modlili sa pred najsvätejšou Oltárnou sviatosťou.
Na záverečnú omšu a rozlúčkový večierok pozvali aj rodičov a príbuzných. Deti im predviedli scénky z dejín Uhorska, ale aj náboženské piesne, ktoré sa naučili v tábore. Mali obrovský úspech. S táborom sa rozlúčili pri vatre, kde hral na gitare Peter Klausz. Dostali veľa darčekov, najväčším však bolo duševné bohatstvo, ktoré dostali do daru od Pána Boha. Napokon, ale nie v poslednom rade, úprimná a srdečná vďaka patrí všetkým ľuďom, bez ktorých by sa tábor nebol mohol uskutočniť. Je to rukolapný dôkaz, že nepotrebujeme veľké veci na to, aby sa zrodil a úspešne realizoval pozitívny a nasledovaniahodný čin, stačí láska k blížnemu, priateľská súdržnosť a silná vôľa konať voľačo nové, milé Bohu. Myslím si, že katolícky tábor v Mlynkoch je veľmi osožná a vydarená iniciatíva.
Letné prázdniny sa rozbehli, deti a učitelia využívajú chvíle oddychu. Mnohí sa sťažujú, že si z finančných dôvodov nemôžu dovoliť odcestovať niekam na dovolenku. Vyhľadali sme tri slovenské učiteľky v Níži (Nézsa), aby nám referovali, ako trávia letné prázdniny.
- Tu, v novohradskom kraji, už tradične pestujú maliny. V čase lúčenia sa so školským rokom sa začína sezóna zberu, do ktorej sa zapája celá naša rodina. Priznám sa, že bez tejto sezónnej práce by naša rodina pocítila značnú finančnú stratu, - hovorí riaditeľka Obvodnej základnej školy v Níži Zuzana Kucserová: - Po dvojtýždňovom zbere malín sa pustíme do renovácie nášho dvadsaťročného rodinného domu, potom si trochu oddýchnem. V auguste s tridsiatimi deťmi odcestujeme na Slovensko do tradičného letného detského tábora - do Kováčovej. Okrem toho mám ešte ďalšie školské povinnosti, ktoré musím absolvovať počas letných prázdnin. Musím vypracovať projekt umelecko-hudobnej školy, ktorú by sme chceli zriadiť popri našej škole. Bol by o ňu veľký záujem. Slovom, mám preplnený program na celé letné prázdniny. Čaká ma aktívny oddych.
Slovenská učiteľka Margita Szobonyová tiež už má program na celé prázdniny, ale trochu iný ako pani riaditeľka:
- Žiaľbohu, vlani mi zomrel manžel a odvtedy žijem sama, ale nie som osamelá. Dcéra býva vo Vacove, syn v Budapešti, ale každý týždeň ma navštevujú. Najväčšiu radosť prežívam, keď sú u mňa vnúčatá. Mám sedemročnú vnučku a trojročného vnuka, ktorí trávia u mňa celé prázdniny. Budem ich rozmaznávať, vyvárať a vypekať im podľa ich chuti. A ja sa zúčastním tábora v Kováčovej. Po návrate budem ešte oddychovať, kým sa nezačne nový školský rok.
Na mesiac stíchla aj Materská škola v Níži, ktorá zatvorila svoje brány 1. júla. Vedúca učiteľka Viera Zaharová nás informovala o tom, čo čaká na ňu počas leta:
- Dovolenku začínam aj ja tradične zberom malín. Potom bude prebiehať údržba škôlky, po ktorej bude celý personál upratovať, aby sme mohli 1. augusta privítať deti v obnovenej a čistej školskej budove. Našťastie budem sa môcť venovať aj svojej rodine. Narodila sa mi vnučka, má deväť mesiacov. Veľmi sa jej teším. Ja mám dvoch synov, hoci som túžila mať aspoň jedno dievčatko. Teraz mi to osud doprial a som nesmierne šťastná babička. Rovnako sa teším aj tomu, že tohto roku ideme dovolenkovať k moru, do obľúbeného Chorvátska. To bude vlastne moja ozajstná dovolenka a bezstarostný letný oddych. Očakávam aj detský tábor na Slovensku, do ktorého chodím tiež pravidelne. Organizuje ho naša slovenská samospráva a finančne ho podporuje aj verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku.
Učiteľkám z Níže želáme príjemné letné prázdniny, aby sa oddýchnuté vrátili do školy medzi svojich zverencov.
Erika Péterová sa narodila v Sarvaši, kde svojho času jej starý otec Ján Komár vlastnil rušnú krčmu na Damjanichovej ulici a kde sa jej matka Alžbeta Komárová pokúšala o kariéru speváčky. Niekoľkokrát dokonca vystúpila v tamojšom kultúrnom dome spolu s vtedy už známym Jurajom Melišom. Dcéra Erika sa zamestnala najprv ako učiteľka materskej školy a pred 14. rokmi sa presťahovala do Békešskej Čaby, kde pracuje v Jankayho galérii. A navyše píše básne.
- Od detských rokov som rada písala, - vyznáva Erika. - Aj neskôr som si vo veršoch zaznamenávala svoje radosti i žiale. Jedna báseň denne - táto zásada sa stala pravidlom môjho života. Vtedy ma ešte ani nenapadlo, že by som mohla vystúpiť s nimi pred čitateľov. V tom čase som sa dočítala, že budapeštianske vydavateľstvo Accordia pripravuje antológiu básnikov, ktorí dosiaľ nepublikovali. Poslala som redakcii niečo na ukážku; v antológii, kde sa predstavilo 23 autorov, mi vyšlo sedem básní.
Erika Péterová nedávno zostavila výber zo svojich najlepších po maďarsky písaných básní, ktorý vyjde v spomenutom vydavateľstve. Jej debut redigoval riaditeľ vydavateľstva Tibor Balázs.
Z Maglódu na budapeštianske letisko je iba 6 kilometrov. Po dokončení úseku autostrády M0 Medzi Ečerom a Maglódom spojenie by bolo oveľa lepšie. Napriek tomu Maglódčanom sa v obci páči a dobre sa v nej cítia aj prisťahovalci z hlavného mesta. Zdá sa, že všetci sú tu spokojní a mnohí, chvália starostu za jeho pozornosť voči starším občanom. Vlani inicioval vybudovanie miestnej autobusovej linky, klziska a ihriska pre deti. Dopravné podmienky sú napr. v porovnaní s neďalekým Rákoskerestúrom oveľa lepšie. Zatiaľ čo prišelci z hlavného mesta bývajú v novostavbách v časti zvanej Klenová, druhý koniec obce je domovom slovenských starousadlíkov, ktorí ešte začiatkom 19. storočia tvorili v Maglóde väčšinu. Dnes je tu už iba niekoľko stoviek slovenských rodín; mladí však už dávno nehovoria po slovensky a pestovanie tradícií spočíva zväčša na pleciach staršej generácie. Podľa ústneho podania tu, v Maglóde, sa kedysi v Parkányiho mäsiarstve stretli otec a matka Sándora Petőfiho - Štefan Petrovič a Mária Hrúzová. Či je to pravda alebo nie, podobné chýry ešte väčšmi spájajú Maglódčanov.
Milí moji rodáci,
pred časom som vám písal o návrhu Jána Čarnogurskeho na meno nového mosta v Bratislave. Svoj návrh zdôvodňoval racionálne a meno Most legionárov malo istú šancu. V súťaži však neobstálo a v ľudovom hlasovaní tento návrh „padol“ na siedme miesto. Poslanci magistrátu pritom rozhodli, že meno nového mosta nesmie niesť meno po osobnosti. Báli sa, že sa pri výbere nedohodnú. V prieskume verejnej mienky aj internetového hlasovania na popredné miesto sa prebojovalo meno Most Apollo. Treba vedieť, že bratislavská Apollka bola účastinnou medzinárodnou spoločnosťou, ktorá v meste fungovala od r. 1896. Bola známou rafinérkou minerálnych olejov a vyrábala benzín, petrolej, parafín, sviečky, vazelíny, asfalt, dokonca aj umelý ľad. Rafinérku zbombardovali Američania dňa 16. 6. 1944 a zničili 80 % závodu. Roku 1946 boli pozostatky závodu Apollo znárodnené a začlenené do nového socialistického podniku Slovnaft (dnes je majetkom konzorcia MOL). Pri výbere mena mosta ľudia vkladali posledné nádeje do návrhu poslanca KDH, ktorý presadzoval nahradiť slovo Apollo menom slovenského vynálezcu Jozefa Murgaša a je pravdou, že „ľudia s horiacimi srdcami zbierali podpisy“. Murgaš medzi koryfejmi mesta neobstál. Po skončení hlasovania podporovatelia mena Jozefa Murgaša kričali „Hanbite sa!“ Najviac zaprotestovala Matica slovenská. Eva Kristínová argumentovala aj tým, že slovo Apollo je chránený „trade mark“ a za neoprávnené používanie môže Bratislava zaplatiť aj pokutu. Nuž čo narobíte? Poslanci mesta hlasovali za Apollo a ešte si aj zatlieskali. Osobne ak by som ja mohol hlasovať za meno osobností, hlasoval by som za meno M. R. Štefánika - ktorý, mimochodom, mal k legionárom veľmi blízko.
Pozdravuje vás
Cez južnú hranicu Slovenska denne prúdia za zamestnaním do Maďarskej republiky tisícky ľudí. Pracovná vlna má vrchol na západe a smerom na východ postupne slabne. Aj v Tornali nasadajú každé ráno po piatej hodine do autobusov desiatky žien. Smerujú do 15 kilometrov vzdialeného maďarského Putnoku. V závode firmy Air Flight, ktorý šije pre koncern Benetton, pracujú ako krajčírky. Väčšinou za niečo o málo viac ako minimálnu mzdu. Aj tak však zarobia okolo 10-tisíc korún mesačne. Mnohé z nich sú rady, že vôbec nejakú prácu zohnali. V regióne je dlhodobo takmer 30-percentná nezamestnanosť. Žena z obce v Rimavskosobotskom okrese je jednou z nich. Neprekáža jej, že denne musí precestovať takmer 60 kilometrov. Niekoľko rokov nemala zamestnanie a teraz sa práci v Putnoku teší. Podobne sú na tom stovky obyvateľov prihraničných oblastí južnej časti stredného a východného Slovenska. Ak majú príležitosť, pracujú hneď za hranicou. Mnohí cestujú až do Budapešti či iných veľkých miest. Odchádzajú z domova na týždeň i dlhšie. Väčšinou sú to šičky, kamiónisti, strojárski, elektrotechnickí či stavební robotníci, zdravotné sestry. Občas príde i ponuka na vysokokvalifikovanú prácu, nájsť ľudí na takúto prácu však dokážu pracovné úrady len ťažko.
Na rozdiel od juhozápadného Slovenska, ktoré susedí s priemyselne rozvinutou oblasťou okolo Komáromu, Győru a Sopronu, kam chodia pracovať tisíce ľudí zo slovenských prihraničných okresov, a to najmä do prevádzok nadnárodných koncernov, sú pracovné príležitosti pre občanov Gemera a Novohradu obmedzené. „Severovýchodné maďarské župy sú najchudobnejšie, s najvyššou nezamestnanosťou,” hovorí zástupkyňa riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave Eva Švantnerová. Zamestnanie sa tam dá nájsť ojedinele v okolí miest Šalgótarján, Ózd, Miškovec či Jáger. Hlavným dôvodom je rozdiel v minimálnej mzde, ktorá je v Maďarsku po prepočte okolo deväťtisíc korún. Mnohí Maďari za toľko nie sú ochotní pracovať, myslí si riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Rimavskej Sobote Alexander Pataki. Podľa jeho odhadu z okresu pracuje za hranicou asi 200 ľudí a ich počet sa bude mierne zvyšovať.
„Je smutné, že v posledných troch rokoch sa pre občanov Revúckeho okresu vytvorilo najviac pracovných miest v Maďarsku. Región nedostáva v tomto smere žiadnu podporu od štátu či krajskej samosprávy,” sťažuje sa primátor Tornale Ladislav Dubovský. Zo spádovej oblasti mesta pracovalo v Maďarsku ešte donedávna asi 450 ľudí. Jedna firma skončila výrobu a dvesto ľudí o prácu prišlo.
Slovenské a maďarské pracovné úrady síce spolupracujú, no maďarskí úradníci sa z prílevu zamestnancov zo Slovenska netešia. Problémy majú s vlastnou nezamestnanosťou. Ak nedokážu pracovné miesta obsadiť a investor im pohrozí, že odíde, potom ich obsadia Slovákmi, uvádza A. Pataki.
Najväčšími zamestnávateľmi sú firmy Nokia, Fox Conn, Philips, IBM, Electrolux a automobilky Audi a Suzuki. Práve tie sa obávajú, že po spustení výroby v PSA a Kia o časť zamestnancov prídu. Prílev slovenských pracovných síl, ktorý je najväčší v župe Győr-Moson-Sopron, dnes skôr vyvoláva napätie na miestnom pracovnom trhu. Rastie tam nezamestnanosť. Aj preto, že firmy prijímajú za nižšie mzdy ľudí zo Slovenska na úkor domácich. Po veľkých spoločnostiach ich už lákajú i malé a stredné podniky. Ako píše denník Népszabadság, maďarskí zamestnanci sa čoraz viac boja, že ich Slováci pripravia o prácu. Viacerí z nich tvrdia, že ich prepustili iba preto, lebo namiesto nich prijali lacnejších slovenských pracovníkov a brániť sa chcú na pracovnom súde. Odvolávajú sa aj na to, že Slováci platia dane doma, a tak nepriamo poškodzujú maďarský štátny rozpočet. Podľa riaditeľky győrskeho župného úradu práce Szilvie Somogyiovej je v regióne oficiálne zamestnaných 1 600 slovenských občanov, reálne je to viac ako šesťtisíc. Prihraničné zdravotnícke zariadenia doslova obsadili sestry zo Slovenska, dodáva.
Najväčším lákadlom pre prácu v Maďarsku sú neporovnateľne lepšie finančné podmienky ako na Slovensku. Minimálna mzda je asi o 30 percent vyššia a nezdaňuje sa. Zaujímavé sú i sociálne programy, výhody dopravy až do zamestnania a bezplatnej stravy. Pre odborníkov môžu byť motivujúce aj dobré podmienky profesionálnej kariéry. Odhaduje sa, že v Maďarsku pracuje vyše 30-tisíc občanov Slovenska. Pred vstupom oboch krajín do EÚ bol ich počet sedemnásobne nižší.
V Malom Kereši je čoraz menej tých, ktorí sa naučili rozprávať najprv po slovensky a maďarčinu si osvojovali až v školských laviciach. Napríklad rodičia Heleny Barkócziovej ešte nevedeli po maďarsky, zato dcéru priučili všetkému, čo v poriadnej rodine bolo treba vedieť. Preto popri výchove troch detí pani Helena dokázala zvládnuť aj práce v domácnosti a vo vinici. Ani dnes, keď už deti odrástli, nezaháľa, a vo voľnom čase sa venuje nielen vnúčatám, ale aktívne pracuje ako členka vedenia miestnej slovenskej samosprávy i organizácie malokerešských Slovákov. Nedávno bola spoluorganizátorkou závinového festivalu.
Pani Helena sa angažuje v príprave slovenských podujatí, pričiňuje sa o to, aby tradície neupadli do zabudnutia, aby sa tunajší Slováci hlásili k svojmu pôvodu. Podobne ako Zuzana Gmoserová, ktorá tak obdivuhodne vedie malokerešskú folklórnu skupinu.
- Za zimných večerov sa schádzame k spoločnému spevu a medzitým sa venujeme ručným prácam. Často podnikáme zájazdy a na celoštátnych podujatiach reprezentujeme malokerešskú Slovač. Sme hrdí na náš ženský spevácky zbor, citarovú kapelu a na tanečnú skupinu Dúha, ktorej členom je už takmer 25 rokov aj môj syn Janko.
Spytujem sa jej, či sa aj deti učili po slovensky?
- Janko rozumie, ale ani on, ani jeho brat Lacko a sestra Agneša sa neučili slovenčinu v škole. Agneška teraz pracuje ako manažérka v Londýne a iba banuje, že sa nenaučila poriadne po slovensky, keďže v Anglicku nielen hľadajú, ale aj dobre platia odborníkov so znalosťou slovanských jazykov. Aj z toho vidno, že veru slovenčina nie je mŕtvy jazyk. V budúcnosti by som chcela zorganizovať výučbu slovenčiny aj pre dospelých.
Pani Helena je známa aj ako znalkyňa slovenskej gastronómie, ktorá má v Kereši už 300-ročnú tradíciu.
- Životné okolnosti a potreby nútili gazdinky, aby pripravovali jedlá z bežne dostupných a lacných surovín, aby tieto pokrmy boli pestré a chutné. Napríklad na taký zemiakový koláč treba nastrúhať 4 - 5 varených zemiakov, pridať poldruha decilitra vody, jedno vajce, trochu soli a múky, a potom cesto po kúskoch šklbať do horúcej masti, alebo radšej do zdravšieho oleja...
Bolo by dobré, keby sa všetko, čo sme zdedili po našich rodičoch a starých rodičoch, zachovalo pre budúcnosť. Popri tradíciách a kultúre, samozrejme, aj náš materinský jazyk.
V dolnej časti Žitného ostrova, na sútoku Váhu a Malého Dunaja, leží mesto Kolárovo. Voľakedajší názov obce bol Gúta. Toto stredisko obilia a mlynov, kým v roku 1967 nezískalo štatút mesta, bolo dovtedy v bývalom Československu jeho najväčšou dedinou s počtom takmer 14 tisíc obyvateľov. Ešte v časoch Uhorska bolo po Debrecíne druhou najrozsiahlejšou obcou s chotárom, ktorý meral vyše 50 tisíc jutár obrábateľnej pôdy. V minulosti sa obyvatelia Kolárova okrem poľnohospodárstva a rybárstva zaoberali tkaním sietí a výrobou člnov. V rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom sa v roku 1947 - 1948 do mesta a jeho blízkeho okolia, najmä novovybudovanej Dediny Mládeže, prisťahovalo približne dve tisíc Slovákov z Maďarska. Prišli sem prevažne z Poľného Berinčoka, Medeša a v menšom počte aj z iných miest a osád Békešskej a Čanádskej oblasti. Boli to prevažne roľníci a robotníci, ktorí našli zamestnanie v roľníckych družstvách. Napríklad hneď po svojom príchode do Kolárova začali s pestovaním ryže v založenom Ryžovom družstve. V roku 1965 postihla takmer celý Žitný ostrov roztrhnutím dunajskej hrádze veľká povodeň. Tá nevynechala ani Kolárovo a spôsobila mu nesmierne škody. Na obnove poškodeného mesta sa významne podieľali podniky a inštitúcie zo slovenských a českých krajov. Vtedy sa tu vybudovali nové rodinné domy, verejné budovy, infraštruktúra a po roku 1970 sa takto Kolárovo stáva aj priemyselným strediskom severovýchodnej časti Žitného ostrova. V nových závodoch a prevádzkach tu popri poľnohospodárstve nachádzajú uplatnenie aj Slováci - presídlenci z Maďarska. Za zmienku stojí, že v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia sa tu vyrábali mopedy značky Babeta, exportované vo veľkom množstve aj do zahraničia. Pre tu žijúcich Slovákov, pochádzajúcich prevažne z maďarskej Dolnej zeme, bol rozhodujúci rok 1968, keď v Kolárove odovzdali do užívania novovybudovanú slovenskú základnú školu. To bol rok aj ich národného a kultúrneho posilnenia. Slovenské aktivity v tomto prevažne Maďarmi obývanom meste mali v ostatnom desaťročí svoje vrcholy a útlmy. Pred piatimi rokmi, roku 2000, sa rozhodli Slováci túžiaci po intenzívnejšej a činorodejšej kultúrno-osvetovej práci založiť Spolok priateľov slovenskej kultúry. Aj pri tomto počine stáli pri jeho zakladaní na čele Slováci z Maďarska a ich potomkovia. Napríklad prvý výbor spolku tvorili: Jozef Kubica, Mária Styková, Pavol Piliši, Margita Selčániová. Teraz je predsedníčkou spolku Anna Tóthová-Gajdáčová, čestnou predsedníčkou Margita Selčániová a kronikárkou Žofia Nagyová-Švihlová. Veľkú organizátorskú činnosť v spolku vykonáva aj jeden z jeho zakladateľov inžinier Pavol Poliš, ako aj rodiny Selčániovcov, Menďanovcov, Stykovcov, Babinských, Litvaiovcov, Pilišiovcov, Beňovcov, Molnárovcov... Spolok priateľov slovenskej kultúry v Kolárove má každoročne bohatý plán činnosti. Napríklad začiatok roka začína stretnutím pri novoročnej kapustnici, fašiangy reprezentačným plesom, jar otvárajú besedami a prezentáciami kníh v rámci mesiaca knihy, máj patrí mládeži a súťaži nových talentov v prednese poézie a prózy, v lete organizujú sviatok Cyrila a Metóda, Deň slovenskej kultúry, na rozlúčku s letom majú tekvicový festival a do konca roka ďalšie podujatia. Najkrajšie a najvydarenejšie akcie sa konajú pod holým nebom. K tomu v Kolárove najlepšie slúži prírodné prostredie starého koryta Malého Dunaja so svojím plávajúcim mlynom. Tento historický zrekonštruovaný mlyn bol vyrobený podľa pôvodného mlyna, ktorý stál ešte pred druhou svetovou vojnou v Radvani nad Dunajom. Je v ňom zriadené múzeum predstavujúce život vodných mlynárov v minulosti. Na mlyne a v priľahlých priestoroch sa organizuje ekologická výučba detí a mládeže. Pri mlyne organizuje svoje podujatia aj Spolok priateľov slovenskej kultúry. Po ukončení kultúrnych podujatí tu spolkári aj radi oddychujú, ženy upečú pagáče, muži uvaria guláš a o zábavu sa postará mládež. Miestnou raritou je, že k vodnému plynu vedie drevený most, ktorý sa považuje za najdlhší v Európe. Spolok udržiava priateľské styky s krajanmi žijúcimi v Poľnom Berinčoku a Medeši a týchto svojich priateľov pozýva na svoje hlavné podujatia a rovnako sa zúčastňuje na ich podujatí v Maďarsku. Takto napríklad boli Slováci z Kolárova vlani účastníkmi Melónového festivalu v Medeši. Spolkárov v ich kultúrnych snaženiach podporuje aj mestský magistrát. - V týchto a podobných aktivitách chce náš spolok pokračovať aj v budúcnosti. Chceme dať našim Slovákom možnosť kultúrneho vyžitia, pracovať v zmysle "ži a nechaj žiť", tolerovať inakosť každého jedinca, pestovať lásku a pocit k národu a vzájomnosti, vieru v zdravé jadro človeka a dobrotu srdca s rešpektom k jeho cíteniu a národnej príslušnosti, - povedala o hlavnom cieli tohto kultúrneho spolku jeho kronikárka a aktivistka Žofia Nagyová.
Treba doplniť, že v meste, v ktorom pri ostatnom sčítaní obyvateľstva žilo 10 823 obyvateľov, z ktorých bolo 17,5 %, čiže 894 Slovákov, je slovenská kultúra nenahraditeľnou činnosťou. A to aj preto, že počet tu žijúcich Slovákov sa od ostatného sčítania obyvateľov podstatne znížil.
Absolventi Slovenského gymnázia s vyučovacím jazykom slovenským v Békešskej Čabe r. 1955 začiatkom júla uskutočnili na pôde budovy niekdajšieho gymnázia na ulici Irinyi č. 1 - ktorá inak v súčasnosti spĺňa funkciu maďarskej základnej školy - maturitné stretnutie po 50 rokoch. Zo subjektívnych dôvodov a pre rozmanitosť pocitov na podujatí tohto rázu sa pokúsime iba „načrieť“ do studničky bohatej na dojímavé i veselé epizódy.
Už môj príchod sa začal dobrodružstvom. Hoci budova - i keď dopoly zničená - si ešte ako-tak zachováva niekdajšiu podobu, nemohol som objaviť vchod, ktorý bol počas prestavby zamurovaný. Hľadajúc triedu, do ktorej som po absolvovaní stredoškolských štúdií r. 1955 viackrát nevstúpil, napriek školníkovmu usmerneniu som zablúdil a znenazdajky som sa ocitol na dvore. Tu ma čakalo ďalšie prekvapenie. Namiesto zelene, stromov a neodmysliteľných športových zariadení, najmä volejbalového ihriska - toho času sme žili čulým športovým životom - tu zívala prázdnota; široké priestranstvo dvora naplno opanúvala sivosť asfaltu. Náhlil som sa, snažil som sa, i keď podvedome, čím skôr zbaviť nepríjemných dojmov, a vrátil som sa do budovy, kde som konečne našiel hľadanú triedu.
Z budovy mojej bývalej školy mi snáď nič neutkvelo v pamäti tak zreteľne ako práve schodisko. Počas celého polstoročia som naň spomínal ako na ozdobu celej budovy; schody v mojich spomienkach boli z mramoru (prinajmenšom z jeho dokonalej imitácie), vždy lesklé a hladké, svojou krásnou hnedou farbou mi pripomínali gaštanové koníky. Keď som ich teraz uvidel, ako by mi driapali dušu, neodvážil som sa vykročiť po nich. Ako by som mal šliapať po zmrzačených živých telách... Totiž z ich hnedej žiary nezostalo ani len iskry. A keby len to! Očividné jamky spôsobené šliapaním pokrývala akási zelená umelá látka alebo guma. Keď som sa po nich horko-ťažko predsa len dovliekol na poschodie, pred očami sa mi zatmievalo, všetko som videl načierno: priestranná svetlá chodba, toho času s vysokým zeleným soklom, mala tentoraz svetlý obklad, pôsobila cudzo a nevľúdne, javila sa mi až príliš úzka, ledva sa mi tu dýchalo. Mal som dojem, že som v bludisku, že ma zlákali do pasce... „Potupa, zrada!“ chcelo sa mi zvolať. Musel som sa krotiť. Uvedomil som si, že žiadna zrada sa nestala. Búrilo sa mi iba vnútro, moje spomienky mi nedali pokoja. Panta rei - všetko plynie, pomohol som si starogréckym Heraklom a uvedomil som si nevyvrátiteľnú pravdu, že totiž nikdy nedokážeš dvakrát vkročiť do tej istej rieky. Svet a život je už taký! Akým právom si potom namýšľam, že moja bývalá škola sťa balvan v búrkach času pretrvá stáročia v nezmenenej podobe a zostane pomníkom mojich spomienok na večné časy? V racionálnej rovine som sa teda vyrovnal so situáciou, no nie v citovej. Bol som sklamaný! Mal som obavy, i keď nevedome, že prídem o všetky ilúzie, kvôli ktorým som prišiel. Najradšej by som bol odtiaľto zdúchol.
Našťastie nezostal som dlho sám so svojimi trápnymi myšlienkami. Akoby sa boli razom otvorili hlbiny času: Z konca chodby sa šíril hluk, vnímal som ho ako džavot - ten istý, ktorý som toho času prežíval v týchto priestoroch deň čo deň a ktorý sa vryl hlboko a natrvalo do môjho vnútra, aby v tejto chvíli vyšľahol na povrch ako vulkán spod odvekých skál... Zabudol som na Herakla, na jeho filozofiu, zbystril som všetky svoje zmysly. Vyjasnilo sa, akoby som sa razom bol dostal z temných útrob zeme na slnečnú stráň a už som naisto vedel, že som na správnom mieste. Onen hluk sa šíril z triedy, ktorú som hľadal. Džavotali tam - ako kedysi vždy pred vyučovacou hodinou - Chlebík, Kvačka, Lulu, Zöldi, Boldi a všetci ostatní moji bývalí spolužiaci, akoby sa tu zabudli pred 50 rokmi. Prišiel som trošku oneskorene. Keď som vkročil do triedy, prítomní sa ešte viac rozkričali a rozosmiali. Bral som ich na zodpovednosť pre neprimerané privítanie. Vraj si práve krátili chvíľu z výčinov dosiaľ neprítomného Geregára... (Boli to pádne dôvody, aby som im odpustil všetky hriechy.) Spomienky prítomných v tejto chvíli vzlietli spoza modrého oparu diaľavy päťdesiatich rokov ako roj pestrofarebných motýľov... Bolo nám veselo a lahodne; do duší sa nám vkrádal mladistvý zápal a našich sŕdc sa dotkol závan študentskej lásky!
2. júla 2005, 14 hod.
Miesto činu: niekdajšia štvrtá trieda maturantov r. 1955
Prítomní: Zuzana Ambrušová, (Zelenáková), Piroška Árvaiová (Majernyíková), Mária Boldizsárová (Somogyiová), Mária Čemanová (Juhászová), Samuel Csicsely, Michal Franciszty, Michal Hrivnák, Ján Chlebnický, Ján Kolarovszky (Kassai Jenő), Ján Lukoviczky, Pavel Paksi, Mária Szelcsányiová (Angusová), Pavel Zelenák. Neprítomní Štefan Farkas a Judita Járosiová (Szeljaková) sa ospravedlnili z rodinných, resp. zdravotných dôvodov.
Ako dlhodobý učiteľ slovenského gymnázia v Békešskej Čabe a jeho riaditeľ na katedru vystúpil Ján Chlebnický. Niekdajších spolužiakov oslovil v zastúpení všetkých bývalých, v prevažnej väčšine už zosnulých učiteľov. Po minúte ticha na ich počesť vyzval prítomných, aby si podľa dobovej fotografie posadali na svoje miesta, pričom nedisciplinovaných prísne pokarhal. Potom do provizórnej triednej knihy symbolicky zapísal „učebnú látku” - Beseda na voľnú tému zo ŽIVOTA posledných päťdesiatich rokov.
Koľko sa toho narozprávalo počas celých štyroch hodín (temer som zabudol pripomenúť, že ide o viacnásobne rozšírenú hodinu). Trieda pripomínala bzučiaci úľ, keď sa včelí roj vráti z kvetnatých lúk s preplnenými batôžkami - chcel som povedať bruškami. (Škola sa tentoraz skutočne ozývala životom.) Koľko spomínajúcich, toľko osudov, so slnečnými a občas aj tienistými stránkami. Avšak takmer každý hovoril v podstate s uspokojením pokiaľ ide o formovanie či už jeho rodinného života, alebo vlastných pracovných úspechov - nezabúdajúc vďačiť merinde z alma mater, ktorú mal vždy naporúdzi. Počas svojej životnej púte ako vzácnu zložku obsahu tohto batôžku pripomenuli viacerí odchovanci školy svoju materčinu, slovenský jazyk. Jeden z nich povedal, že si síce nezvolil zamestnanie, ktoré súvisí so slovenčinou, avšak v jeho živote sa vyskytli situácie, keď z ovládania tohto jazyka mal viac radosti ako z univerzitného diplomu. Iní s nostalgiou hovorili o tom, že - či už z vlastnej, alebo z viny iných - sme s týmto darom nezaobchádzali vždy dosť zodpovedne, najmä vo vzťahu k svojím potomkom, upreli sme im toto dedičstvo. Keby bolo možné začať znovu, v tomto ohľade určite by sme konali inak.
Až koncom "hodiny" na katedru opäť vystúpil Ján Chlebnický a v mene bývalých učiteľov konštatoval, že spomedzi pätnástich maturantov r. 1955 šiesti vyštudovali za učiteľa, dvaja za inžiniera, jeden za advokáta, šiesti sa stali administratívnymi pracovníkmi; je tu aj novinár a vedecký pracovník. Avšak všetci sa zhodujú v tom, že v ŽIVOTE obstáli statočne a ostali verní svojej škole. Potom nasledovalo slávnostné vyhlásenie výsledkov. Ján Chlebnický zdôraznil, že ak použijeme meradlo najprísnejšieho bývalého učiteľa, „životné dielo“ päťdesiatročných maturantov môže kvalifikovať ako „DOBRÉ“.
Po „vyučovacej hodine“ sa bývalí žiaci ešte viac rozvraveli. Teraz sa však už nehovorilo o eminentoch, brilantných výkonoch, lež skôr o šibalstvách a lajdáctve. Po omrvinkách sme zbierali spoločné spomienky a aj tej najdrobnejšej sme sa tešili tak úprimne, ako to dokáže iba útle dieťa, keď sa dotkne vysneného pestrofarebného vtáčika z rozprávky. Veselým príbehom nebolo konca kraja. Pospomínali sme svojich učiteľov, hlavne triedneho Júliusa Reháka, ktorý bol nábožne hlboko založený a ktorého sme si vážili predovšetkým pre jeho klasické vzdelanie. Toľko a tak často citoval napríklad z Kölcseyho Paranesis, že sme občas mali dojem, že celé dielo vie spamäti. Ale mal zmysel aj pre humor. Často nás rozosmial svojimi duchaplnými poznámkami a nikdy sme sa nemohli vyhnúť tomu, aby sme sa nezamysleli nad vážnou časťou náplne jeho slov, či už sa to týkalo školskej práce, disciplíny, alebo mravov vôbec. Vari jeden z najvýstižnejších prípadov týkajúci sa jeho osoby, je epizóda, ktorú sme si oživili práve teraz po päťdesiatich rokoch vďaka jednému z účastníkov stretnutia. Povedal: „Pamätáte sa, keď ste - jemne povedané - nezvládli lekciu, proste pri odpovedi ste hovorili nezmysly, náš triedny vždy hundral čosi pod nos - po latinsky. Najprv sme si s týmto jeho postojom nevedeli čo počať, nevedeli sme, čo sa deje, iba nás to bavilo. Potom sme si zvykli na to, a keďže sme tomu nerozumeli, už sme si to ani nevšímali. Priznám sa, že keby ste sa nepamätali," pokračoval, „určitú dobu som kráčal po vašich šľapajach: lajdáčil som, vďaka čomu ma „majster“ často zval „na koberec" a mal som teda príležitosť započúvať sa do jeho „modlitby.“ Text som konečne registroval podľa jednotlivých slov (bohužiaľ, dnes sa na jeho latinskú obmenu už nepamätám). Nedalo mi to však pokoja. Vypátral som to v slovníku. Sám neviem, odkiaľ som nabral odvahu, možno som chcel iba vzdorovať, pri ďalšej podobnej situácii s naším učiteľom a nadväzujúc na jeho latinčinu som však zopakoval jeho slová po našom: „Ježiš Kristus, uchytiť sa“. Na dôraz som ešte bezočivo dodal „Amen“. Triedneho to očividne zarazilo a po chvíľke ma vyzval, aby som ho po hodine odprevadil. Bol som pripravený na to najhoršie. Namiesto karhania sa ma však opýtal, odkiaľ poznám ten latinský text. Prezradil som mu to. On zareagoval takto: „No vidíš, chlapče, vždy by si mal konať podobne, ak niečo nevieš." Od tejto chvíle sa náš vzťah v podstate zmenil; on s osobitnou pozornosťou sledoval môj prospech a ja som sa neodvážil nevyhovieť jeho požiadavkám... Spomienka na túto udalosť ma sprevádzala počas celého života.“
Osobitným programom nášho stretnutia bolo pozeranie fotografií. Snáď najsenzačnejšie a zároveň najprekvapujúcejšie objavy sme absolvovali počas skúmania fotografií učiteľov, ktorí nám najčastejšie prežívali v pamäti po dlhé desaťročia len ako seriózni, prísni, nároční, občas neprístupní profáci. A teraz s akou dobráckou tvárou, láskou v očiach sa nám prihovárajú z obrázkov! A nadovšetko takmer všetci sú šarmantní, dokonca aj mladí! Napokon sme si povedali: zmeny odvtedy akiste nastali iba v našom chápaní pojmov prísnosti, či nárokov našich učiteľov voči nám! A čo sa týka ich veku, hneď sme si uvedomili, že v čase našej maturity oni všetci, s výnimkou jedného, mali sotva päťdesiatku, občas ešte menej. A my sa teraz na nich pozeráme očami jubilantov po päťdesiatich rokoch!
Určite každé maturitné stretnutie má svoje neopakovateľné čaro. Kto sa však dožil toho päťdesiatročného, iste nám dá za pravdu, že v takomto prípade vystupuje do popredia citovosť, intenzita znovuprežívania zašlých študentských čias. Opísať jeho atmosféru slovami je snáď nemožné, skôr iba okolnosti môžu vyvolať túto náladu. Sotva sa mýlime, ak tvrdíme, že emocionálnu náplň stretnutia bývalých absolventov môže v rozhodujúcej miere ovplyvniť časový činiteľ. Päťdesiate výročie už môžeme vnímať ako časovú hraničnú čiaru, keď - možno ešte len podvedome - budúcnosť začíname skúmať s pochybnosťami - ozaj, koľko takýchto stretnutí nám ešte dopraje čas? Pocit spôsobený spoločným prežívaním zašlých bezstarostných študentských čias sa za takýchto okolností ničím nedá nahradiť. Z druhej strany okrúhlych päťdesiat rokov núti zamyslieť sa nad podstatou života ako javu - jeho neustálym pohybom, zmenou. A to tým viac, že tieto stretnutia sa konajú obyčajne už za neprítomnosti tých, ktorí nás formovali a vďaka ktorým toho času študentský kolektív držal pospolu. Ak sa započúvate úprimne do vlastnej duše, i keď ste sa už dávno vyrovnali s neprítomnosťou svojích učiteľov, vo chvíľach rozjímania pociťujete nad ich stratou vákuum, v skrytých kútikoch vášho vnútra duní prázdnota. Je síce pravda, že táto okolnosť predstavuje inú citovú dimenziu, no predsa - i keď snáď na prvé počutie to vyznieva čudne - je v tom tiež čosi povznášajúce. Snáď vedomie nevyhnutnosti, že život vrcholí v zániku; čas, nemilosrdný lúpežník, večne dobiedza, aby znovu a znovu uvoľnil priestor novému, v syntéze na vyššom stupni tomu, čo bolo, pričom súčasťou toho neustáleho kolobehu sme aj my sami.
Na konci stretnutia sa mi jeden bývalý spolužiak zdôveril: „Život ma dokmásal, aj zdravie ochabuje, občas som na dne. Bolo mi dnes s vami dobre, akoby ma boli vymenili, telesne i duševne mi je lepšie, o päťdesiat rokov sa cítim mladší...“ Tvár sa mu rozžiarila, oči zarosili...
Môj priateľ akiste vystihol pocit nás všetkých. Viacerí prišli na toto stretnutie - ako to vysvitlo dodatočne - najprv so skrytou domnienkou, že pravdepodobne bude naše posledné. Dohodli sme sa však, že sa budeme stretávať častejšie, najbližšie o rok. Veľa sme si ešte nedopovedali, i keď sme boli spolu až do neskorej noci.