Národnostná referentka Mestského úradu Békešskej Čaby na dôchodku Helena Somogyiová a regionálna radkyňa Celoštátnej slovenskej samosprávy Dr. Helena Čičeľová sa po úspechu vlaňajšej miestno-historickej exkurzie Po stopách našich predkov rozhodli zorganizovať ďalšiu cestu s podobnou tematickou náplňou.
V roku 2004 sa skupina záujemcov vybrala na Slovensko a navštívila Adamovské Kochanovce a Púchov, rodné dedinky bývalých evanjelických duchovných Békešskej Čaby, biskupa Gustáva Adolfa Seberéniho, a Samuela Tešedíka staršieho. V auguste tohto roku kultúrno-historická trasa Po stopách J. Harruckerna smerovala do Rakúska, s cieľom uctiť pamiatku osídľovateľa Békešskej župy, položiť veniec na jeho pamätnú tabuľu, ktorú pred desiatimi rokmi darovalo rodisku znovuzakladateľa mesto Schenkenfeld v Hornom Rakúsku, zastupiteľskému zboru župy.
Dojato sme stáli pred rodným domom Jána Juraja Harruckerna, ktorý symbolizuje jednu z najvýznamnejších etáp našej histórie, oživotvorenie Békešskej stolice v 18. storočí. Ján Juraj Harruckern a jeho syn František, rodák z Dolnej zeme, vytvorili trvalé dielo. Vďaka ich osídľovacím akciám sa župa znovu zaľudnila po tureckom spustošení. Slovenskí osídlenci z Novohradu, Gemera, Hontu a Zvolena, ako aj kolonizátori z Nemecka dostali rôzne výhody: nezdaniteľnosť na tri roky, stavebný materiál, právo skoro neobmedzeného záberu pôdy a slobodné vierovyznanie, týkajúce sa aj nekatolíkov.
Ján Juraj Harruckern sa narodil 25. marca 1664 v Schenkenfelde. Jeho otec bol tkáčskym majstrom. Ako zásobovací komisár počas tureckej vojny dosiahol v zásobovaní armády viedenskému dvoru značné úspory. Pre tieto zásluhy ho cisár Karol III. vyznamenal v r. 1718 titulom ríšskeho rytiera a v r.1719 mu daroval veľkostatok, ktorý zahŕňal asi štyri pätiny územia Békešskej župy. Harruckern v r.1729 dostal titul uhorského baróna a v r.1732 bol vymenovaný za župana Békešskej stolice. Zomrel vo Viedni 18. apríla 1742. O Harruckernovi sa môžeme dočítať v publikácii Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (Čabianska čítanka) redigovanej Jánom Chlebnickým a v Čabianskom kalendári na rok 1996, redigovanom H. Somogyiovou. Život a dielo J. Harruckerna skúmal jeho spolurodák, historik Alfred Weihtrager, ktorý viackrát navštívil aj niekdajšie Harruckernove majetky. Jeho v nemčine napísaná štúdia čaká ešte na vydavateľa.
Manželka bádateľa Sieglinde Weihtrager bola našou hostiteľkou počas nášho pobytu v Rakúsku, sprevádzala nás celý týždeň a má nemalý podiel v úspešnom realizovaní miestno-historickej exkurzie. Rakúsko je nádherná krajina, plná prírodných krás a umeleckých pamiatok. Náš jednodňový výlet do Českej republiky v nás tiež zanechal nezabudnuteľné zážitky. Spomeňme len najvýznamnejšie zastávky na našej ceste: Svetové dedičstvá UNESCO, Halstatt, mestečko v prekrásnom prírodnom prostredí, Mozartov Salzburg, historickú časť a hrad v Českom Krumlove, jazerá Salzkammergut, mesto F. Lehára, letnú cisársku rezidenciu v Bad Ischl a opátstvo v Melku, Linz, Friastadt, Bad Leonfelden. Na otázku ako ste sa cítili a čo sa vám páčilo najväčšmi, sme dostali nasledujúcu odpoveď:
Tridsaťpäť účastníkov exkurzie okrem prírodného i kultúrno-historického bohatstva Rakúska a Českej republiky, dobre pripraveného programu vyzdvihlo poriadok a čistotu v susedných krajinách, prívetivosť i trpezlivosť obyvateľov. Všetci sme sa naučili pozdrav Grüss Gott, keďže Rakúšania pozdravujú aj cudzích. Niektorí naši spolucestujúci mali možnosť sa pocvičiť v nemčine, ďalší zase sa rozhodli, že sa budú učiť cudzie jazyky. V Českej republike sme sa tešili, že nepotrebujeme tlmočníka...
Boli sme ubytovaní v Bad Leonfeldene, v internáte, ktorý je na hotelovej úrovni. Stravovali sme sa v školskej jedálni, obsluhovali nás žiačky, ale cítili sme sa v najlepšej reštaurácii. Prakticky a esteticky projektované školské zariadenie vyvolalo obdiv nielen pedagógov.
Určite ešte dlho nám bude znieť v ušiach vianočná pieseň Tichá noc, ktorú sme si zaspievali na mieste jej vzniku, v kaplnke Obendorf. Mnohí sa potešili obľúbenému kvetu nášho detstva, nevädzi, ktorá u nás už vymrela. K našej dobrej nálade vo veľkej miere prispeli členovia nášho kolektívu.
Skoro všetci by sa radi vrátili do navštívených krajín. A naše Helenky prezradili, že majú ďalšie nápady... Ďakujeme organizátorkám, hostiteľke, tlmočníčke a neposlednom rade nášmu šoférovi, za pekné zážitky a nové poznatky.
Nedávno zavítala do obce Nesvady neďaleko hraničného prechodu pri Komárne delegácia mesta Malý Kereš na čele s primátorom Ferencom Barkóczim. Jej ďalšími členmi boli vicestarosta Sándor Tóth, riaditeľka Základnej školy Jozefa Bema J. Winterová a evanjelický farár Pál Kecskeméti. Cieľom návštevy bola realizácia družobných stykov, keďže v Nesvadách žijú mnohí Slováci, ktorí sa sem presídlili v štyridsiatych rokoch. Predstavitelia päťtisícovej obce ešte na jar t. r. rokovali v Malom Kereši o možnostiach, ktoré by mohla poskytovať takáto forma spolupráce. Ich návštevu Kerešania čoskoro opätovali a výsledkom rokovaní bola predbežná dohoda, podľa ktorej vzájomné styky sa budú zatiaľ realizovať na úrovni školskej výučby, športu a pestovania tradícií. Návrh dohody o spolupráci prerokovali v auguste obidve strany a po jej schválení dokument podpíšu v septembri v rámci kerešských Slovenských národnostných dní a o mesiac neskôr aj v Nesvadoch.
10. septembra sa začínajú v Maďarsku Dni slovenskej kultúry. Je to však „názov“ trocha klamlivý, pretože nepôjde o dni, ale o týždne, o celý mesiac, v rámci ktorého nielen v Budapešti, ale dá sa povedať, po celom Maďarsku bude slovenská kultúra „hviezdiť“. Potvrdzuje to nasledujúci rozhovor s riaditeľom Slovenského inštitútu v Budapešti Milanom Resutíkom.
- Bulletin je hotový, programy dohovorené, prípravy vrcholia - vznešené slová nechajme na slávnostné otvorenie tohto „festivalu“ slovenskej kultúry.
- Táto akcia sa robí vlastne recipročne, jeden rok sú maďarské dni na Slovensku, druhý rok sú slovenské dni v Maďarsku, vlani boli na Slovensku. Takáto prezentácia slovenskej kultúry, najmä v Maďarsku, je veľmi dôležitá.
- Nahustené toho bude dosť, pôjde o sériu takmer štyridsiatich podujatí až do 8. októbra. Okrem hlavného mesta „zavíta“ naša kultúra aj do vidieckych miest, i na Dolnú zem, ku krajanom do Sarvaša, Békešskej Čaby, Slovenského Komlóša.
- Myslím si, že to budú najmä známi umelci, už ten začiatok by mal byť taký dosť vznešený, elegantný, pretože bude tu, v Paláci umení, čo si celé Maďarsko považuje za európsky klenot, takže v tomto Paláci umení vystúpi Slovenská filharmónia so sólistkou Editou Grúberovou. Okrem toho tu bude obrovská, skutočne veľmi veľká výstava Kolomana Sokola v Maďarskej národnej galérii. Tu by som rád poznamenal, že v Maďarskej národnej galérii ešte slovenský výtvarník výstavu nemal.
- Pravda, ak nerátame Ladislava Medňanského, ktorého však považujú za svojho aj Rakúšania i Maďari. Inak na záver bude hosťovať v Maďarskej štátnej opere na Andrássyho bulvári Opera Slovenského národného divadla s Donizettiho Dievčaťom pluku. A čo bude „medzi“? Len heslovito: Benka a Košický balet a Moyzesovo kvarteto v Segedíne, digitálna grafika a najnovšie slovenské filmy v Pécsi, mladá fotografia v Kaposvári, mesto Banská Štiavnica v Miškovci a Budapešti, ďalej divadlo Astorka, Spišské divadlo, Dodo Šošoka, Peter Lipa, a mohol by som menovať hádam do večera.
- Súčasťou slovenského kultúrneho kontextu je aj tvorba slovenskej menšiny tu, v týchto krajoch, na Dolnej zemi, to znamená v Maďarsku, vo Vojvodine a v Rumunsku. V rámci toho tu bude napríklad výstava kovačických maliarov.
- O financiách sa hovorí trocha hanblivo, pričom kultúra, a najmä takáto impozantná výmenná akcia, stojí nemálo peňazí. No do svojho rozpočtu siahli ministerstvo kultúry, zahraničných vecí, rôzne kultúrne ustanovizne na Slovensku i v Maďarsku a mimoriadnu ochotu a ústretovosť prejavili aj miestne samosprávy, ktoré poskytnú pre slovenskú kultúru priestor. Ale aké má šance naša kultúra u maďarského „konzumenta“?
- Maďarské prostredie je veľmi otvorené kultúre. To znamená asi toľko, že prijíma kultúru. Tá ponuka je tu tak veľká, že sa treba usilovať o to, aby zaujala. Nechcú predstierať, že dajte nám čokoľvek a my sme radi, že tu máme niečo z kultúry susednej krajiny, ale povedia: dajte dobré, a ľudia sa rozhodnú, či áno, alebo nie. Mám pocit, že kultúra ich zaujíma, a keď je to slovenská kultúra, ako susedná, z krajiny, kde existuje nejaká spoločná minulosť, o to viac ich zaujme a zbystria pozornosť. Ale maďarský konzument kultúry sa zaujíma o to, ako sa rozmýšľa vôbec, to znamená, v ktorejkoľvek končine. Trošku závidím maďarskej kultúre, maďarskej literatúre, najmä, aký vzťah má k nej maďarský občan. On prejavuje svoju maďarskosť predovšetkým vzťahom k národnej kultúre. Toto mi chýba u nás, ten záujem.
V budapeštianskom Ernstovom múzeu, ktoré býva domovom súčasného svetového výtvarného umenia, otvorili reprezentatívnu výstavu slovenských výtvarníkov z obdobia 1960-2000. Spomeňme len niektoré mená: Urbásek, Paštéka, Jankovič, Binderová, Bartuszová a mnohí ďalší. Súčasné slovenské umenie, výber zo zbierky Prvej slovenskej investičnej spoločnosti, reprezentujú desiatky autorov s dielami, ktoré predstavujú tie isté smery, aké si v období socialistickej kultúrnej politiky len ťažko razili cestu aj v Maďarsku. Riaditeľka Ernstovho múzea Katalin Keserüová konštatuje: „Vystavené diela sa veľmi líšia od dobových maďarských diel. A človeka vzrušuje práve to, že takmer v rovnakých podmienkach v oboch krajinách sa zrodilo niečo odlišné, čoho pochopenie nie je také jednoduché. Človek je nútený sa do toho zahĺbiť, aby vedel, čo robí kolega sto kilometrov odtiaľto.“
V auguste t. r. naša škola v Lucine už piaty raz usporiadala za účasti 37 žiakov tradičný tábor v puste Krakó, ktorý má za cieľ ochranu a poznávanie hodnôt prírodného prostredia. Toto miesto v Mátranskej vrchovine poskytuje ideálne podmienky na poznávanie charakteristických druhov rastlín, vtáctva a zvierat, táborenie sme však využili aj na rôzne ďalšie zamestnania, vrátane pestovania tradícií. V rámci programu žiaci zavítali na plaváreň v obci Pásztó, stretli sa s členmi poľovníckeho spolku a s ochranármi prírody a spolu s Ildikou Hudecovou sa venovali rôznym ručným prácam. V tom čase vystúpili aj v kultúrnom programe pri príležitosti osláv znovuosídlenia Šámšonházu. Naše podujatie tentoraz podporili Valné zhromaždenie župy a verejnoprospešná nadácia Pre kultúru poľovania (50 000 Ft), Ministerstvo mládeže, rodiny, sociálnych vecí a rovnosti šancí MR (100 000 Ft) a pomohli aj rodičia a obecná samospráva v Lucine.
O zákazku s celkovým rozpočtom 300 miliónov korún v medzinárodnom tenderi na dodávateľa rekonštrukcie starého cestného mosta medzi Komárnom a Komáromom sa môžu uchádzať aj slovenské stavebné firmy. Tender by mal byť vypísaný už začiatkom jesene tohto roku a podľa dohody, ktorú uzavreli slovenské a maďarské ministerstvá dopravy, investičné náklady majú byť rozdelené v približne rovnakom pomere medzi obidvoma krajinami. Most bol vybudovaný v roku 1892, jeho kompletná rekonštrukcia však ani zďaleka nevyrieši nepriaznivú dopravnú situáciu v dvoch pohraničných mestách, centrálne zóny ktorých sú zaťažené cezhraničnou premávkou. Primátori Komárna a Komáromu pred dvomi rokmi podpísali spoločnú deklaráciu o potrebe riešiť problém novým mostným prepojením Dunaja. Podľa štúdie, ktorú finančne podporila Európska únia, cestný dopravný koridor na trase Budapešť - Bratislava by mal byť situovaný v okrajovej časti Komárna tak, aby hluk a exhaláty nezaťažovali miestnych obyvateľov. Podľa projektovej štúdie výstavba nového premostenia Dunaja by sa mala začať v roku 2008.
Lacnejšie ceny opráv a nižšia daň z pridanej hodnoty (DPH) - to sú hlavné dôvody, prečo stále viac motoristov z Maďarska využíva služby autoservisov na Slovensku. Pred rokmi už chodili ľudia k súkromníkom do južných oblastí Slovenska, kde autá opravovali podstatne lacnejšie a bez potvrdenia. Teraz však v slovenskom pohraničí už aj v značkových servisoch vzrástol počet klientov z Maďarska. Nehrozí ale žiadne nebezpečenstvo - tvrdia predstavitelia Celoštátneho zväzu predajcov automobilov -, pretože približne rovnaké množstvo Maďarov si necháva opraviť auto na Slovensku, ako Rakúšanov v Maďarsku. Podľa expertov situácia je vyvážená, nie je dôvod na obavy z konkurencie. Slovenskí opravári tvrdia, že maďarská klientela si dáva robiť väčšie opravy, vtedy sa im totiž vypláca vycestovať. Obrat v maďarských autoservisoch komplikuje prepad trhu s osobnými vozidlami, zdraženie zariadení na opravy, ale aj lacnejšia zahraničná konkurencia.
Slovenská republika je prvou krajinou strednej a východnej Európy, ktorá privatizuje svoju nákladnú železničnú dopravu. Slovenská vláda očakáva od tejto privatizácie 15 až 20 miliárd Sk. Maďarská železničná spoločnosť (MÁV) potvrdila, že sa o privatizáciu ZSSK Cargo nebude uchádzať samostatne ale v konzorciu. Názov slovenskej investičnej banky, s ktorou sa MÁV spojila v ponuke na privatizáciu však zverejnia iba vtedy, ak sa maďarská železničná spoločnosť dostane zo 14 záujemcov po finančnom, právnom a odbornom preverení do užšieho výberu - informovalo TASR v Budapešti komunikačné riaditeľstvo spoločnosti MÁV Rt. Podľa informácií tejto maďarskej obchodnej spoločnosti ešte prebieha proces preverovania zo strany iniciátora súťaže. Ďalší krok privatizácie sa očakáva v novembri; dovtedy musí MÁV spolu s ostatnými záujemcami rozhodnúť, s kým mieni predložiť ponuku a musí rozhodnúť aj o budúcej finančnej konštrukcii.
Rovnako ako vo všetkých krajinách Európskej únie, aj v Maďarsku platí od 13. augusta vládne nariadenie o povinnosti prevziať odpad elektrických a elektronických zariadení. Podľa nariadenia, ktoré bolo schválené už v minulom roku a nadväzuje na zákon o odpadoch, obchodník je povinný prevziať iba elektroodpad v počte a kategórii zodpovedajúcej kúpenému novému výrobku. Elektropredajcovia budú mať navyše povinnosti zabezpečovať spätný odvoz e-tovarov z domácností a stanú sa článkom v procese ich ekologickej recyklácie. Na koordinovanie preberania a recyklácie elektrických odpadov asi 300 výrobcov elektrospotrebičov vzniklo 5 zastrešujúcich firiem. Predstavitelia vlády vyhlásili pred termínom účinnosti nariadenia, že náklady na recykláciu sa síce premietnu do ceny nových elektrospotrebičov, ale výrazné zvyšovanie spotrebiteľských cien nepredpokladajú. Hodnota recyklácie by nemala byť uvedená separátne.
Mladá stredoškolská profesorka, členka Slovenskej samosprávy v Šárišápe Alžbeta Szőkeová sa čoskoro vráti na katedru, do Katolíckeho gymnázia Sv. Alžbety v Ostrihome. Boli sme zvedaví ako žije, ako trávila letné prázdniny a či sa jej podarilo zotaviť sa.
- Som rodená Šárišápanka a mám veľmi rada svoju rodnú dedinu. Asi by som ju nedokázala opustiť natrvalo. Preto som sa rozhodla naďalej žiť doma. Žijem síce pod jednou strechou s rodičmi, ale mám samostatný byt. Našťastie sa mi podarilo v blízkosti nájsť prácu, vyučujem v Ostrihome a každý deň cestujem. Keďže som veriaci človek, rozhodla som sa pre katolícke gymnázium, kde učím dejepis, latinčinu, komunikáciu a spoločenské vedy, týždenne takmer dvadsaťpäť hodín, čo znamená dosť veľkú záťaž. Popritom študujem na Vysokej škole obchodnej odbor medzinárodnej komunikácie. A keďže mám jazykový talent, rada študujem aj cudzie jazyky. Už poldruha roka sa učím angličtinu, z ktorej by som chcela časom zložiť aj skúšku. Vo voľnom čase rada cestujem a športujem, baví ma plávanie. V Ostrihome je fantastická plaváreň, ktorú pravidelne navštevujem.
Ako členka Slovenskej samosprávy v Šárišápe A. Szőkeová vykonáva svoju poslaneckú činnosť rovnako oduševnene a svedomite:
- Ako som spomenula, mám rada svojich rodákov a rodnú dedinu. Preto som sa zapojila do tejto verejnoprospešnej práce, aby som urobila čo najviac v prospech tunajších Slovákov. A neberte to ako samochválu, ale činnosť slovenskej menšinovej samosprávy je úspešná. Podotýkam, že spolupráca je veľmi dobrá, každý má svoju oblasť, ktorej sa venuje dôkladnejšie a pravidelnejšie. Rada pracujem s počítačom, pričom sa venujem najmä vypracovaniu rôznych súbehov s cieľom získať financie na rôzne podujatia.
A čo všetko ste robili cez leto?
- Spolu s kolegyňou, slovenskou učiteľkou Máriou Kollárovou sa už tretí rok zúčastňujeme biblického tábora, ktorý organizuje šárišápska farnosť. Účastníci týždňového biblického tábora sú žiaci druhého stupňa školy a to nielen z našej obce, ale aj zo susedného Epölu. Býva ich okolo 25-26 a snažíme sa organizovať pre nich zaujímavé programy. Okrem iného sme oživili aj slovenské tradície a remeselnícke práce.
Pri Balatone som sa cítila dobre, lebo som našťastie mala dobré počasie. Dúfam, že sa podarí ešte v tomto roku navštíviť aj „zlatú“ Prahu. Slovom, zotavila som sa počas letných prázdnin a načerpala som dostatok síl, aby som mohla od septembra opäť pokračovať v náročnej práci a v učení.
Slovenský režisér Juraj Jakubisko chystá nový film, pustil sa do príbehu o Alžbete Báthoryovej, neslávne známej panej z Čachtického hradu. Nakrúcanie by sa malo začať v novembri pri Jágri (Eger). Jakubisko tam má naplánované masové scény tureckých vojen. Náročných scén však bude viac, príbeh o Báthoryčke by mal byť totiž veľkofilmom. Do jeho výroby sa zapojí viacero krajín. „Film má viac koproducentov, ale ten pilotný je zo Slovenska. Preto sa vo svete bude uvádzať ako slovenský,” hovorí J. Jakubisko. So svojím tímom jazdil niekoľko mesiacov po hradoch a zámkoch. Najviac zachovaných objektov sa našlo v Česku, na Morave a v Rakúsku, ale nakrúcať sa bude i v Maďarsku a Rumunsku. Zo Slovenska sa najviac záberov nakrúti priamo na Čachtickom hrade. „A. Báthoryová mala 18 hradov a zámkov. Nie je však možné využiť všetky, niektoré už ani neexistujú.” O krvavej grófke vzniklo za štyri storočia množstvo legiend a rozprávaní, ktoré z nej urobili jednu z najkontroverznejších postáv dejín. Traduje sa, že sa venovala čiernej mágii a čarodejníctvu. Verila v silu a liečivé účinky panenskej krvi - preto vraždila nevinné slúžky. „Ja si pripadám väčší zločinec, ako bola ona. Chcem ju totiž svojím filmom očistiť. Zbavím ju jej prvého miesta,” smeje sa Jakubisko, a dodáva: „Tento film však nebude ukazovať len krutú dobu, dobu moru, náboženských súdov a trestov na konci stredoveku, ale i začiatok renesancie. Ukáže aj vznik malých štátov na území Uhorska.” Jakubisko zatiaľ tají herecké obsadenie. Projekt ráta s rozpočtom asi 300 miliónov českých korún a s 80 dňami nakrúcania na zámkoch a hradoch väčšiny zúčastnených krajín. Premiéru môžeme očakávať v roku 2007.
Príbeh, o ktorom sa na konci článku zmienime, je opísaný v týždenníku Pilishegyvidéki Hírek (PH, Správy z pilíšskej vrchoviny, vychádzali v rokoch 1927-1936). Periodikum bolo určené špeciálne pre obyvateľov pilíšskeho kraja, teda aj pre mnohých tunajších Slovákov. V úvodníku prvého čísla sa medziiným píše, že „cieľom tohto časopisu je predovšetkým pestovanie vlasteneckého ducha, čo by v konečnom dôsledku malo prispieť k svätej veci pre nás všetkých najdôležitejšej: k opätovnému nastoleniu starých hraníc Maďarska.“
Vlastenecká výchova bola vraj potrebná aj preto, lebo keď vezmeme napríklad Pilíš, „okolie sa hemží slovenskými priezviskami“. Zo samotného časopisu vysvitne, že slovenské priezviská mali aj mnohí vyšší či nižší funkcionári, dokonca aj niektorí z tých, ktorí tie noviny píšu: obvodný tajomník bol Hornyik, hlavný notár Zapotoczky, zapisovateľ Belopotoczky, riaditeľ školy sa volal Jakula, dôstojník bol Kralovits, veľmi „účinnú revizionistickú reč mal Iván Klincsek“, a kto pravidelne písal do tohto časopisu „vlastenecké“ či „iredentistické“ básne Március idusán (15. marca), Mai Magyarok (Dnešní Maďari), Feltámadás (Vzkriesenie), sa volal: Ábrahámfalvi vitéz Machula Béla! (t. j. Abrahamovčan zo Slovenska - pozn. autora), o prostých radových Pilíšanoch ani nehovoriac: Bachán, Csiliák, Krsák, Kluvich, Drobinoha, Podhorányi, Szvetylák, Szvat, atď... Z týchto mien takto na počutie skutočne nevyžaroval taký maďarský duch, ako z básní viťúza B. Machulu. A tak pod vplyvom spomínanej vlasteneckej výchovy prišlo do módy meniť (si) priezvisko. Považovalo sa to za vlastenecký čin a tieto zmeny sa zverejňovali pod titulkom Névmagyarosítások (pomaďarčovanie mien). Z Hornyika sa stal Hortobágyi, z Bachána Békefi, z Csiliáka Sziklás, z Kršýka Kormos, z Drobinohu Dombai, a pod... O tom, že táto situácia z maďarského národného hľadiska v Pilíši nebola jednoduchá, ba naopak, zložitá, ba až tiesnivá, hovorí aj nasledujúci príbeh.
Maďarská turistická organizácia zvolala valné zhromaždenie, na ktorom sa konali aj voľby nových funkcionárov (pozri PH 13. 9. 1931, s. 3). Po týchto voľbách „v miestnosti turistického oddelenia slávnostne odhalili obrazy dvoch bývalých predsedov: Gyulu Czibulku a stovického rytiera Emila Szlovikovszkého. Ich zásluhy pietnymi slovami pripomenul Iván Klincsek“. Čiže Slavikovský, Cibuľka a Klinček. Tak sa volali predsedovia organizácie maďarských turistov.
Od tej doby prehrmela svetová vojna a preletelo rovných 74 rokov. Ak dnes zalistujeme v telefónnom zozname Budapešti, nestojí nás veľa námahy, aby sme zistili, že „okolie sa hemží slovenskými priezviskami“!
Jedným z najdôležitejších prostriedkov zachovania národnostnej identity sú písané a tlačené národnostné masovokomunikačné prostriedky, ktoré môžeme právom nazvať nositeľmi menšinovej kultúrnej autonómie. Domáca menšinová tlač verejnoprávneho charakteru zohráva významnú, ničím nenahraditeľnú úlohu vo vytváraní, resp. napĺňaní kultúrnej autonómie našich národných a etnických menšín. Z hľadiska zachovávania a sprostredkovania kultúrnych hodnôt menšín, v prvom rade v oblasti pestovania a zveľaďovania materinského jazyka národností, má menšinová verejnoprávna tlač rovnako kľúčovú úlohu ako menšinové programy elektronických médií, presnejšie verejnoprávneho rozhlasu a televízie.
Vydávanie menšinových periodík s celoštátnou distribúciou je spoločným záujmom deklarovaným tak menšinami, ako aj vládou. Zabezpečenie prevádzkových podmienok menšinových médií, resp. tlač na vysokej odbornej a kvalitatívnej úrovni, je zároveň spoločnou zodpovednosťou a úlohou každej maďarskej vlády a volených zborov menšín. Materiálne zázemie, finančné prostriedky na vydávanie celoštátnej menšinovej tlače sa v uplynulých rokoch snažila - v rámcoch svojich možností - zabezpečovať verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku. Táto verejná nadácia, ktorá bola okrem iného založená práve na vykonávanie tejto úlohy, je jediným zdrojom zo štátneho rozpočtu, ktorý menovite zahrnuje podporu pre menšinové časopisy.
Prístup k médiám v materinskom jazyku má u nás svoje zákonné záväzky, fungovanie a prevádzkovanie médií v materčine národných a etnických menšín garantujú a sčasti aj regulujú právne predpisy. Príslušné právne formuly pritom používajú takmer výlučne iba výraz „médiá”. Vo väčšine prípadov vôbec nie je pritom jednoznačné, ako chápe pojem „menšinové médiá” zákonodarca, resp. orgány zapojené do výkonu. Je rovnako možný užší aj širší výklad pojmu, čo v našom prípade, v spojitosti s tlačou, pôsobí značne rušivo. V každom prípade je teda potrebné, aby sa jednoznačne stanovilo, či je možné, resp. či sa má pod pojmom „médiá” chápať aj klasická „papierová tlač”, a ak áno, či si tento pojem rovnako vykladajú zainteresované strany. Toto chápanie by totiž malo mať ďalekosiahle praktické následky aj z hľadiska účinnosti právnych predpisov, o plánovaných, resp. rozbehnutých novelách niektorých zákonov ani nehovoriac. Podľa nášho názoru by v budúcnosti bolo oveľa šťastnejšie a presnejšie používať výraz „elektronické a tlačené menšinové masovokomunikačné prostriedky”, a to vo väčšine prípadov spoločne, v odôvodnených prípadoch však oddelene.
Národné a etnické menšiny majú rovnaké právo na prístup k informáciám (samozrejme vo svojej materčine) ako väčšinový národ. Právo menšín na masovokomunikačné prostriedky v ich materinskom jazyku logicky vyplýva aj z duchu Ústavy Maďarskej republiky. Pravda, v ústave sa to výslovne neuvádza, ale z ducha základného zákona to jednoznačne vyplýva. Toto právo totiž veľmi úzko súvisí s § 70/A Ústavy, so základnými ľudskými a občianskymi právami, ktoré sa rovnako vzťahujú na každého štátneho príslušníka MR, bez ohľadu na akékoľvek národné (národnostné) alebo jazykové odlišnosti. Ústava deklaruje, že národné a etnické menšiny žujúce v našej vlasti sú štátotvorní činitelia, Maďarská republika im poskytuje ochranu a zabezpečuje - okrem iného - ich kolektívnu účasť na verejnom živote, pestovanie vlastnej kultúry, ako aj používanie ich materinského jazyka.
V zákone č. II. z r. 1986 o masovokomunikačných prostriedkoch je zakotvené právo na poskytovanie informácií a prístup k nim, a to na základe všeobecne akceptovaných princípov slobody tlače. V zmysle toho každý maďarský štátny príslušník má právo prostredníctvom tlače zverejniť svoje názory a diela, ak tieto nenarúšajú ústavný poriadok. Zákon ďalej stanovuje, že v Maďarskej republike má každý právo na získanie informácií ohľadom otázok týkajúcich sa jeho užšieho prostredia, vlasti a sveta. Princíp slobody prejavu (tvorby a zverejnenia názorov) je zakotvený aj v zákone č. I. z r. 1996 o rozhlasoch a televíziách.
„Maďarský štát podporuje, aby menšiny mali prístup k masovokomunikačným prostriedkom. (...) Celoplošná štátna podpora bude udelená na vydávanie aspoň jedného, celoštátne distribuovaného časopisu každej etnickej skupiny.” Citát pochádza z webovej stránky Ministerstva zahraničných vecí MR, ale figuruje aj v oficiálnych súhrnných materiáloch o našich menšinách. Podľa správy o činnosti vlády za obdobie medzi februárom 2001 a februárom 2003 „Finančné zdroje pre vydávanie tlače národných a etnických menšín zabezpečovala aj v uplynulých dvoch rokoch verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku. Verejná nadácia poskytuje finančné krytie rozpočtovej podpory aspoň jedného, celoštátne distribuovaného časopisu každej etnickej skupiny.”
Uvedené formulácie hovoria jednoznačne o celoplošnej štátnej podpore, resp. o zabezpečení potrebných finančných zdrojov, pričom každá zainteresovaná strana presne vie, že u väčšiny týchto novín vôbec nešlo - a, žiaľ, nejde v čoraz menšej miere - o stopercentné financovanie. Spomínaná správa vlády obsahuje aj doplnok, ktorý síce do určitej miery protirečí vyššie citovanému výroku, avšak napomáha utvoriť si oveľa detailnejší a objektívnejší obraz: „Vzhľadom na to, že priebežné vydávanie menšinovej tlače v materinskom jazyku je základným právom menšín, nie je však možné dosiahnuť jej finančnú sebestačnosť a verejná nadácia sa vo viacerých prípadoch podujala na celoplošné financovanie.” Len na okraj poznamenávame, že v prípade týždenníka Ľudové noviny v uplynulých rokoch išlo o zabezpečenie zhruba polovice finančných prostriedkov potrebných na jeho vydávanie, pričom chýbajúcu druhú polovicu zabezpečil náš vydavateľ - Maďarské vydavateľstvo zborníkov zákonov, s. r. o. (Magyar Hivatalos Közlönykiadó Kft.).
Vzhľadom na hlavnú tému našej analýzy, najväčším nedostatkom - napriek pokusu o novelizovanie naďalej platného zákona č. LXXVII. o právach národných a etnických menšín z roku 1993 - jeho najväčším nedostatkom je, že sa ani nezmieňuje o celoštátnej národnostnej tlači. Zákonné záruky sa vzťahujú na zakladanie (elektronických) mediálnych inštitúcií a na podporu, ktorá sa poskytuje na ich prevádzkovanie. Účinný menšinový zákon v oblasti „písaných a elektronických médií” sa zase venuje len médiám na miestnej úrovni: „Miestna menšinová samospráva vo vlastnej kompetencii (...) môže zakladať a prevádzkovať inštitúcie, obzvlášť v oblasti miestnych písaných a elektronických médií.“ (/3/ b § 27). V súvislosti s celoštátnymi samosprávami menšín zákon síce deklaruje, že môžu zakladať a prevádzkovať rôzne, predovšetkým vzdelávacie inštitúcie, dokonca k plneniu tejto úlohy môžu požiadať aj o podporu zo štátneho rozpočtu, ale v zozname inštitúcií (divadlo, múzejné výstavné priestory, verejná zbierka, knižnica, vydavateľstvo, kultúrna, umelecká, vedecká ustanovizeň) jednoducho chýbajú celoštátne menšinové periodiká. Podľa našej mienky by však sem nesporne patrili, logicky napríklad hneď po vydavateľstve.
Návrh zákona o právach národností žijúcich v Maďarsku, vypracovaný ombudsmanom pre práva národných a etnických menšín Dr. Jenő Kaltenbachom, je oproti menšinovému zákonu z r. 1993 výhľadový aj čo sa týka tlače našich menšín. X. kapitola návrhu zákona určuje ako jednu z hlavných úloh celoštátnej národnostnej samosprávy to, že „sa podieľa na informovaní národností, resp. vykonáva samostatné informovanie národností, prevádzkuje národnostné masovokomunikačné prostriedky.” Túto formuláciu by bolo vhodné doplniť o nasledovné: „Štát za týmto účelom poskytuje podporu zo štátneho rozpočtu; spôsob a podmienky podpory stanoví vládne nariadenie.” Navrhovaný príklad je doslovným citátom z pozitívneho medzinárodného príkladu, t. j. z menšinového zákona Českej republiky, v ktorom § 13 hovorí o práve na poskytovanie a získavanie informácií v jazykoch menšín, resp. vyslovene o vydávaní menšinovej tlače.
Maďarsko prijalo aj medzinárodný právny záväzok v oblasti informovania svojich národných a etnických menšín v ich materinských jazykoch. Otázkam spojeným s médiami menšín sa venujú aj samostatné kapitoly dvoch významných dokumentov Rady Európy o menšinovej politike (ratifikované aj Maďarskou republikou), a to Rámcového dohovoru o ochrane národných menšín a Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov. Podpísaním Charty v r. 1995 sa Maďarsko zaviazalo, že umožní založenie a prevádzkovanie tlačového orgánu, používajúceho jazyk menšín, ďalej že uhradí zvyšné náklady masovokomunikačných prostriedkov a bude podporovať školenie menšinových novinárov. Maďarská republika do svojho záväzku zahrnula šesť jazykov (chorvátsky, nemecký, rumunský, srbský, slovenský a slovinský).
Ratifikovaním Rámcového dohovoru o ochrane národných menšín Rady Európy sa naša vlasť zaviazala uznať, že „sloboda prejavu každej osoby, patriacej k akejkoľvek národnej menšine, zahŕňa v sebe slobodu tvorby názoru a slobodu poznania a oznámenia informácií a ideí a to v jazyku menšiny, bez ohľadu na štátne hranice a bez zákroku úradného orgánu”. Maďarská republika musí okrem toho zabezpečiť, „aby osoby patriace k národným menšinám neboli diskriminované v prístupe k masovokomunikačným prostriedkom”. Rámcový dohovor zakazuje, aby sa bránilo osobám patriacim k národným menšinám v zakladaní a používaní tlačených masovokomunikačných prostriedkov, a podpisujúce strany nabáda k tomu, aby umožnili, resp. uľahčili zakladanie a používanie vlastných masovokomunikačných prostriedkov menšín.
Štátne financovanie menšinovej tlače, „produkujúcej straty” pre svoj (skromný) náklad a iné objektívne dôvody - jednak pre vyššie uvedené medzinárodné záväzky Maďarska, jednak pre oprávnené a do určitej miery aj zákonmi podložené nároky našich menšín - je neodvratnou nevyhnutnosťou. Keďže väčšia časť menšín disponuje jediným celoštátne distribuovaným časopisom, zánik ktoréhokoľvek z nich (napríklad pre absenciu potrebného finančného pozadia) by znamenal popri nemalej morálnej škode doma aj to, že Maďarská republika neplní svoje medzinárodné zmluvné záväzky. Na druhej strane však zakladatelia, majitelia a redaktori novín majú veľkú zodpovednosť v tom, aby túto situáciu nijakým spôsobom nezneužívali. Menšinová tlač, vzhľadom na svoje prevádzkovanie, je jednak vydaná napospas štátnemu financovaniu, ktoré sa mení z roka na rok (ako vieme, zvyčajne nie v pozitívnom zmysle), na druhej strane však je v priaznivejšej situácii než iné noviny a časopisy, ktoré sú nútené denne navzájom súperiť v rámci trhovej súťaže. Relatívna ochrana pred skutočnými trhovými vplyvmi, absencia trhových podmienok nemôže znamenať, že zainteresované strany nebudú mať záujem o nachádzanie a realizáciu riešení, ktoré sú úspornejšie než súčasne zaužívané.
Nemaj strach, že ťa niekto usmrtí,
každý život je chodník ku smrti.
TAKÍ VTÁCI SME MY
Takí vtáci sme my, Slováci,
že na nebi nám hasne naša hviezda.
Takí vtáci sme my, Slováci,
že kukučky nás vytláčajú z hniezda.
My, Slováci, sme takí vtáci,
že sebazrada naše rady mláti,
hatia nás v menšinovej práci
tie kukučky, aj naši renegáti.
Čím lepšie poznám človeka,
tým viac si vážim svojho psíka.
PODOBENSTVO
Slávik má silu v piesni,
byvol je rohatý.
Jeden človek je čestný
a druhý bohatý.
O MENŠINÁCH
Raz v akýchsi novinách
čítal som o menšinách,
že na takých miestach chradnú,
kde im veľkí školy kradnú.
LEN POTOM
Kým žiješ, musíš vláčiť jarmo
ľudského ratia.
Len potom, tam ťa čaká pokoj
aj demokracia.
Moja nostalgia za profesionálnym ľudovým tancom pretrvávala. Začiatkom roku 1955 sa medzi tanečníkmi rozchýrilo, že Peštiansky veľký cirkus sa chystá na viacmesačné turné do Východného Nemecka. Vo svojom programe zamýšľal predstaviť aj choreografie ľudových tancov. Organizátori vyžadovali, aby prezentované čísla mali veľkolepý a virtuózny ráz. K tomuto účelu hľadali kvalifikovaných tanečníkov. Prípravou choreografie poverili Istvána Molnára, môjho niekdajšieho učiteľa tanca. Aj tanečníkov vyberal on. So súhlasom svojej šéfky na výbere som sa zúčastnil aj ja. Tanečná skupina mala mať osem párov a mňa vybrali za jedného jej člena. Ústav ľudového umenia mi udelil šesťmesačnú bezplatnú dovolenku. Počas zájazdu sme mali dostávať plat od cirkusu vo východonemeckých markách. Vedenia tanečného súboru hlavného mesta som sa zriekol, keďže som sa musel podrobiť celodenným náročným nácvikom a po dvoch rokoch som sa znovu postavil k baletnej tyči. Výhľad na dlhodobé zahraničné turné ma však povzbudzoval. Tance zostavené podľa požiadaviek cirkusu sa trochu líšili od môjho folklórneho vkusu, ako sa líšil aj celý repertoár cirkusu. To však bola cena môjho tanečného znovupôsobenia. Preto som sa snažil prispôsobiť novým požiadavkám. Moji známi ma medzi sebou posmešne označovali za "cirkusáka".
Naše tanečné kreácie sa maximálne prispôsobovali programu artistov a cvičených zvierat. Turné sa začalo 1. mája 1955 v Drážďanoch. Skoro pol roka sme vystupovali takmer vo všetkých väčších mestách Východného Nemecka, zvyčajne v lunaparkoch a v hlučnom zábavnom prostredí. Bol to pre mňa svet dosiaľ nevídaný a nepredstaviteľný, zato veľmi zaujímavý. Týždeň čo týždeň sme sa mohli stretávať v inom meste s iným obecenstvom a čerpať nové a nové zážitky.
V Drážďanoch počas prestávky programu nás navštívili traja mladí muži, ktorí sa chceli s nami zoznámiť. Rozprávali po maďarsky a vysvitlo, že ide o "Švábov" vysídlených z Maďarska. Jeden pochádzal z Tótvázsonyu, kde som mal dobrého známeho, volal sa Mihály Reichardt. Na moju otázku, či ho pozná, odpovedal kladne a dodal, že sú kmotrovci. Po skončení programu sme sa stretli v blízkej reštaurácii pri pohári piva. Hostia rozprávali o trápnych okolnostiach vynúteného odchodu z Maďarska, o ťažkostiach vžiť sa do nového prostredia, o túžbach po rodnom kraji. Ich hmotné pomery boli oveľa priaznivejšie ako boli hmotné pomery maďarských občanov v tých rokoch. Platy boli asi päťnásobne vyššie ako u nás, no jednako radšej by boli ostali vo svojej vlasti. Ako povedali, odhliadnuc od niekoľko k Volksbundu patriacich rodín, z Maďarska vysídlení Nemci nemali nič spoločné s Hitlerovou vojnou, podobne ako väčšina maďarských rodín. Stali sa však obeťami vojny. Maďarské úrady vtedy takýmto spôsobom riešili problémy maďarských vysídlencov či utečencov spoza hraníc. Nemci z Maďarska sa usadili hlavne v okolí Drážďan. Oni predstavovali väčšinu našich divákov. Prichádzali každý večer, aby počuli maďarský jazyk od maďarských umelcov.
Svet cirkusu je uzavretá spoločenská skupina. Napriek tomu trvalé spolužitie nás zblížilo s umelcami. Zvykli sme si na seba a oni nás prijali do svojho kruhu.
Doma som zanechal rodinu, manželku a štyri deti a tu som si uvedomil, ako mi chýbali! Jednako môžem tvrdiť, že ten necelý polrok ani nebol taký dlhý. Za svoje pôsobenie sme dostali časť platu v markách, druhú časť doma vo forintoch. Osobne som sa zúčastnil aj na technických prácach v cirkuse, za čo mi platili osobitne. V nemeckých obchodoch bol aj taký tovar, ktorý v maďarských obchodoch chýbal. 15. októbra sme vystúpili v záverečnom programe. Polrok prežitý vo Východnom Nemecku s Peštianskym veľkým cirkusom bol jedným z najplodnejších a najdynamickejších úsekov môjho života.
Milí moji rodáci,
na Slovensku budeme prekresľovať mapu. Po 23. júli 2005 sa totiž zmenili slovensko-poľské hranice. S našimi severnými susedmi sme si vzájomne vymenili územia s rozlohou 2969 metrov štvorcových. Táto plocha predstavuje záhradu o rozmeroch 100 krát 30 metrov, čo je asi 30 árov (približne jedna tretina futbalového ihriska). Teda nič moc. Na našom území sa zmeny na mape týkajú obcí Vyšný Komárnik, Červený Kláštor, Spišská Stará Ves a Skalité. Rokovania s poľskou stranou prebiehali bez nacionalistických vášní a „národných záujmov“. Príčinou presunu hraníc bola rieka Dunajec (v lokalite Červený Kláštor a Spišská Stará Ves), kde hraničná čiara pretínala ostrovy a neviedla osou rieky. V Skalitom a vo Vyšnom Komárniku išlo zase o staré cesty, ktoré pretínali hranice. Po úprave hraničná čiara povedie stredmi týchto ciest. V minulosti poľskí aj slovenskí občania na týchto cestách hraničnú čiaru nelegálne prekračovali. Teraz ich budú môcť využívať bez toho, aby prešľapovali štátne hranice. Táto zmena však nebola až tak jednoduchá, lebo sa museli upravovať aj Ústavy oboch štátov. Pri tejto malej kozmetickej úprave hraníc sme si uvedomili, že z času na čas treba zmeniť aj štátne hranice. Podľa informácie Ministerstva vnútra SR podobná procedúra čoskoro prebehne aj medzi Rakúskom a Slovenskom, pretože hraničná dokumentácia je zastaraná a pochádza ešte z roku 1921. Ešte jeden údaj je zaujímavý s novou úpravou slovensko-poľských hraníc. Spoločná hranica sa skrátila o 21 metrov. Ktovie o koľko by sa skrátili či predĺžili slovensko-maďarské hranice, ak by raz k racionálnej diskusii - bez iredentistických nárokov a nacionalistických vášni - medzi našimi krajinami v budúcnosti došlo.
Pozdravuje Vás