Pri príležitosti štátneho sviatku Maďarskej republiky starosta obce Mlynky (Pilisszentkereszt), predseda Integračného výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy a predseda Združenia a kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka prevzal dve vysoké štátne vyznamenania: Bronzový kríž za zásluhy Maďarskej republiky, ktorý mu udelil prezident Maďarskej republiky László Sólyom, a Strieborný stupeň radu za zásluhy v štátnej službe, ktorý mu udelila a na slávnosti rezortu odovzdala ministerka vnútra Mónika Lampertová. Vyznamenanie prezidenta MR J. Havelkovi odovzdal minister spravodlivosti József Petrétei.
S ťažkou nostalgiou spomínam na predvolebnú kampaň roku 1994. Liberálna strana robila na Margitinom ostrove happening - a piekla vola. Takisto na Margitinom ostrove ešte pred pár rokmi fungovala záhradná reštaurácia Casino, kde tiež piekli z času na čas vola, pri ktorom, mimochodom, bolo možné si aj zatancovať na živú hudbu.
Hovorím o nostalgii, z čoho vyplýva, že dávno som už nevidel, tobôž nejedol(!) túto dobrotu. A zrazu, hľa! Vykračujem si na najväčšom budapeštianskom námestí, kde kedysi usporadúvali aj prvomájové sprievody, a keby som bol český turista, skríkol by som: Hele, vole, vúúl!
No, až také nečakané to nebolo, veď som vedel, že tam ten vôl bude. Spolu s tisícmi maďarských gazdov. Tí tu už boli začiatkom roka: protestovať proti agrárnej politike vlády, prišli na stovkách traktorov, a vtedy im obyvatelia hlavného mesta nosili čaj, jedlo, slovom: boli s nimi solidárni. Teraz si súkromní hospodári zmysleli, že všetko vrátia pohostinným Pešťanom. Rozostavali na asfalte a mačacích hlavách kotle, varili v nich baraní perkelt - to aby pripomenuli staré a pôvodné maďarské chute, na ktoré vo veľkých obchodných reťazcoch veru už nenaďabíte…
No a takéto „hungaricum“ je - podľa mňa - aj pečený vôl! Hoci bol veľký, doslova ako hovädo, národu bažiacom po zabudnutých chutiach sa ušla iba koštovka. Ale nepredbiehajme. Do tajov prípravy tohto kusiska mäsa ma zasväcuje hlavný „opekač“ Imre Hegedűs z mestečka Bicske pri Budapešti.
„Zaklali sme ho v pondelok, mäso prešlo štvordňovým procesom pácovania a zrenia. Čo je potrebné k pácovaniu? Dobré maďarské koreniny, trpezlivosť a niekoľko hltov pálenky.“
Imre vysvetľuje „pálinku“ - človek pácuje v chladiacej komore, kde sú plus dva stupne, takže niet čo dodať. Iba doviezť vola na nákladiaku, natiahnuť ho na obrovskú tyč, pod ktorou je široké koryto s dreveným uhlím, tyč poháňa motorček, vôl sa krúti a rovnomerne sa pečie. Koľko vlastne?“
„Trvá to približne jeden deň… celú noc sme tu boli s priateľmi gazdami a spolu s milými Budapešťanmi sme čumeli na vola, pretože to nebola hocijaká atrakcia, to musím povedať.“
Samozrejme, vola treba sústavne polievať špeciálnou šťavou, no a iná špeciálna šťava - z hrozna, konkrétnejšie z Tokaja a Villányu - tiekla aj dolu hrdlom…
Nebudem to ďalej naťahovať: takýto 380-kilogramový vôl nie je nikdy upečený, treba z neho odkrajovať kúsky a dopekať na veľkom plechu, samozrejme, v masti z maďarského brava. Nuž, nášho vola pácovali vyše štyri dni, piekli deň a zjedli ho ľudia za poldruha hodiny - za takýto čas rozdali milí gazdovia vyše 700 porcií… Zrejme medzi dvoma sústami krehkého mäsa a bieleho dušičkového chleba sa zrodil nápad, aby tento Manifestačný pľac premenovali na Námestie gazdov…
Driečni hospodári teda nakŕmili pol Budapešti, ale musím poznamenať, že pri takýchto akciách sa vždy „zvezú“ aj iní „kŕmiči“ národa. Napríklad v podobe predavačov máp „historického Maďarska“, čiže Uhorska, alebo „nostalgickej“ literatúry o niekdajšej veľkosti maďarského národa, o „ťažkom osude“ Horniakov a Dolniakov, tobôž Sedmohradska, o skýtskom pôvode Maďarov, ďalej sú tu odznaky, vlajky a iné „suveníry“…
S volom to vôbec nesúvisí, ale čo sa dá robiť, veď sa pripomína svätý Štefan, zakladateľ štátu, navyše na blízkom Námestí hrdinov chystá zhromaždenie známy radikál István Csurka, ktorý potom vo svojom prejave vyzýva na „rozštvrtenie“ všetkých nepriateľov národa…
Ale medzi týmito dvoma akciami - myslím priestorovo, veď námestie je obrovské - teda medzi Csurkom a volom, ale úplne nezávisle od nich, je výstava veľkoplošných plagátov pod holým nebom. Ide už o šiesty ročník prehliadky originálnych, a najmä groteskných nápadov mladých tvorcov, o akési „brnknutie do nosa“ snobskej konzumnej spoločnosti. Tento rok na celkom vážnu tému: „Vlasť - máš ju rád?“ Zo série naozaj vtipných plagátov ma zaujala kulinárska dimenzia pod podtitulkom: „Máš rád Maďarsko?“ Na billboarde je niekoľko vyprážaných rezňov v tvare Maďarska, daktorý je obložený štipľavou paprikou, k inému sa podáva príloha v červeno-bielo-zelených farbách. No a nad ďalším sedí chlapík s vyholenou hlavou: on si dáva reznisko v tvare Uhorska a nápis ho vyzýva: „Pýtaj si väčšie! - Big Map“, čiže „Veľká Mapa“…
Túto výstavu vymyslel istý hudobník-textár, marketingovo-reklamný mág Péter Geszti, ktorý je zaradený, myslím politicky, do tábora liberálov. Preto to hovorím, lebo liberálov zaraďujú v Maďarsku niektoré konzervatívne a radikálne sily medzi „protinárodné“ živly. A predstavte si, tento Geszti zložil najnovší hit s názvom Maďarsko, povedal by som, že je vlastenecký na americký spôsob a prvý raz ho zaspievala rómska speváčka, ktorá skončila v súťaži „Megasztár“ na druhom mieste. Predniesla ju nie hocikedy a hocikde! Minulú sobotu večer, pár minút pred svätoštefanským ohňostrojom, na pilieri Reťazového mosta!
Hľa, čo človek stíha za jeden jediný deň! Celý prierez Maďarskom. Proti gustu žiaden dišputát, alebo ako Maďari hovoria: vkus a facka sú rozdielne - mne osobne chutil najviac ten vôl…
Otázka možnej prípravy doktríny štátnej politiky vo vzťahu ku krajanom bola predmetom stretnutia ministra zahraničných vecí SR Eduarda Kukana a splnomocnenkyne vlády SR pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilmy Prívarovej. 22. augusta minister a splnomocnenkyňa rokovali aj o novom zákone o Slovákoch žijúcich v zahraničí, medzivládnej dohode s Maďarskou republikou, o vzájomnej podpore národnostných menšín a návrhu rozpočtu na podporu slovenských menšín a komunít v zahraničí na budúci rok.
Rozniesli sa správy, že 21. augusta Maďarský katolícky rozhlas so sídlom v Jágri bude vysielať slovenskú bohoslužbu z Mlynkov. Bola to pre mňa, mlynského rodáka, radostná zvesť. Veď odkedy sú v Mlynkoch len maďarskí kňazi (1938), slovenských bohoslužieb je tu menej ako v horách šafranu. Stali sa vzácnou zriedkavosťou. Aj čo bolo, bolo len takzvané, také zmiešané. Naši sa modlili a spievali trošku aj po slovensky, viacej po maďarsky, ale farár, slovenčiny neznalý, ten iba po maďarsky. A tomu sa hovorilo slovenská bohoslužba. Nuž ale, čo sa dá robiť. Odzrkadľuje to mieru starostlivosti maďarskej katolíckej cirkvi o svojich slovenských veriacich. Starajú sa o nich, aby svoju slovenskú reč čím skôr zabudli. Jeden ich farár, dnes už nebohý Lőrinc Lugosi (1962-1977), aby v kostole nebili do očí slovenské písmená, dal odpratať zo steny obrazy slovenskej kalvárie ako staré, nemoderné, a dal urobiť nové obrazy, menšie a modernejšie - bez slovenského textu. Potom gazdom nášho kostola a starostlivým otcom našich slovenských veriacich sa stal pán farár Kálmán Ackermann. Slúži v Mlynkoch už takmer 28 rokov, rečou svojich veriacich až podnes nepoškvrnený. Zato už celú dedinu, aj tých najstarších, naučil pekne po maďarsky spoluúčinkovať s ním pri bohoslužbe. Pozrime sa teda na tú avizovanú bohoslužbu.
Malé rádio už pred siedmou ráno som si nastavil na maďarské katolícke vysielanie a čakal som. Skutočne, o siedmej sa ozvala hlásateľka: „Milí naši poslucháči! Čoskoro si budete môcť vypočuť národnostnú svätú omšu v slovenskom jazyku z rímskokatolíckeho kostola v Pilisszentkereszte.” A ešte dodala: „Homíliu otec Kálmán Ackermann povie po maďarsky.“ Bol som hneď ako obarený. Je to vôbec možné?
Omšu začal hosťujúci farár zo Slovenska Zoltán Szalay: „V mene Otca i Syna i Ducha svätého.“ Veriaci zborovo odvetili: „Amen,“ a začala sa bohoslužba. Celkom som sa vžil do prebiehajúceho obradu. Pán farár s veriacimi spievali, modlili sa, čítali z knihy proroka Izaiáša, a zo svätého Evanjelia podľa Matúša... A odrazu len: „Az Úr legyen veletek.“ Kázať začal dekan K. Ackermann - po maďarsky. Poznám ho. Kázať vie znamenite. Aj tentoraz zapôsobil na svojich veriacich. Je ozajstným majstrom rétoriky. Síce to dvakrát zdôraznené „csupán csak“ je prehrešok proti maďarčine, ale to je maličkosť oproti naozaj skvelému prednesu kázne. Len sa mi nechce veriť, že sa taká omša môže nazývať slovenskou, v ktorej celá dlhá kázeň odznie v maďarčine. Hlásateľka Maďarského katolíckeho rozhlasu totiž ukončila vysielanie slovami: „Milí naši poslucháči! Počuli ste národnostnú svätú omšu v slovenskom jazyku z rímskokatolíckeho kostola v Pilisszentkereszte.“ Ako asi prebiehajú potom tie „slovenské“ bohoslužby, ktoré nie sú takto cez rozhlas prezentované širokému svetu? Po kázni omša pokračovala v slovenskej reči a slovami „Iďte v mene Božom!“ sa ukončila.
Tak to teda bolo. A nie je to dobrý vzor na správne zabezpečenie základných potrieb národnostných veriacich.
Z mladších čias si pamätám kultúrne zájazdy, ktoré boli kedysi v našich obciach veľmi obľúbené. Boli to vystúpenia folklórnych skupín, zamerané na predstavenie vlastnej kultúry v inom regióne. Kedysi dávno sa kultúrne telesá jednotlivých osád navzájom navštevovali. Spevácke zbory a tanečné súbory sa na zájazdy dlhé týždne pripravovali a netrpezlivo čakali, kedy odštartuje autobus plný recitátorov, spevákov, tanečníkov a muzikantov. Boli to mimoriadne osožné cesty aj preto, lebo Slováci v Maďarsku nie vždy - česť výnimkám, predovšetkým inteligencii - vedeli, kde všade sa usadili ich predkovia počas dlhého hľadania nového domova. Ich kultúrne dedičstvo sa v mnohom odlišovalo, preto sa veľmi tešili, keď zistili, že tie isté texty piesní si zachovali aj inde, len ich spievajú v inej melódii.
Keď Mlynčania pri hocijakej príležitosti dospievali „Zahučali hory...“, automaticky sa do reči dostali aj v piesni spomínané „mladé časy“. A tak sa hovorilo predovšetkým o zážitkoch z kultúrnych zájazdov.
Kedy naposledy boli Mlynčania v Sarvaši? Hádam keď sa po druhýkrát uchádzali o titul „Súbor Zväzu Slovákov v Maďarsku“, a to veru nebolo včera!
Mlynčania sa preto rozhodli, že opäť zavítajú na Dolnú zem, aby si pospomínali, zmapovali súčasnú situáciu a získali priaznivcov k oživeniu tradícií kultúrnych zájazdov.
12. augusta v skorých ranných hodinách si členovia speváckeho zboru pod vedením Jozefa Sziveka, nasadli do autobusu a na krátky čas opustili milované hory. Na výlet ich odprevadili starosta Jozef Havelka a riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová.
Okolo obeda už boli v Sarvaši. Po chutnom obede sa vybrali na výlet loďou po Kereši. Ich hostiteľom bol predseda miestnej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán, ktorý je zároveň riaditeľom miestneho slovenského kultúrneho regionálneho strediska Celoštátnej slovenskej samosprávy.
Z lode sa pobrali k pomníku osídlencov a do starého evanjelického kostola Samuela Tešedíka. Po tom, ako Tibor Mótyán zaspieval Otčenáš, Mlynčania odpovedali katolíckou piesňou v nádeji, že ak sa tento v poradí štvrtý kostol (predchádzajúce zhoreli) doteraz nezrútil, hádam aj mariánsku pieseň prežije.
Keďže putovná výstava Slovenského osvetového centra pod názvom „Svadobné oblečenie Slovákov v Maďarsku začiatkom 20. storočia“ sa na Pilíš dostane až v polovici decembra, zavítali aj do priestorov Múzea Samuela Tešedíka, aby si pozreli oblečenie nevesty z Mlynkov. Veru aj bez prečítania nápisu spoznali vlastný svadobný kroj a báseň, ktorou kedysi pozýval zváč hostí k slávnostnému sobášu. Kochali sa pohľadom na kroje iných osád a keďže „iný kraj, iný mrav“, veru sa čudovali, aké zvyky pestujú Slováci v ďalekých regiónoch.
Po nabitom popoludní ich v slovenskom regionálnom stredisku čakali „Sarvašské ňaničky“ s vedúcou Editou Častvanovou Vassovou, aby si spoločne zaspievali a zaspomínali.
Riaditeľ Kultúrneho strediska Petra Vajdu Ondrej Častvan, ktorý často sedel v porote, hodnotiacej výkon pilíšskeho speváckeho zboru, s potešením konštatoval, že Mlynčania aj dnes prirodzene a na vysokej úrovni prezentujú svoju kultúru. Aby im mohol častejšie „závidieť“ prekrásne melódie, Mlynčania mu podarovali CD-platňu so svojimi nahrávkami.
Samozrejme, zábava pokračovala v meste na terase, kde Mlynčania pesničkami potešovali okoloidúcich do neskorej noci.
V sobotu pilíšsku delegáciu čakal taktiež bohatý program. V Slovenskom Komlóši v sálašskom múzeu ich privítal Ondrej Lopušný, ktorý sa o zbierku stará presne dvadsať rokov. Návštevníkov obohacuje o nové poznatky a rozveseľuje ich krátkymi anekdotami. Na rozlúčku s múzeom Mlynčania zaspievali Pilíšsku hymnu, za čo sa im pán Lopušný zavďačil komlóšskou pesničkou. Možno by na sálaši vyspevovali dodnes, keby im pán Lopušný neprezradil, že Komlóšania majú aj ďalšie národopisné zbierky, ktoré sa oplatí pozrieť. A tak zavítali aj do mestského múzea, kde si pozreli pozostalosť vedúcej miestneho slovenského divadla Judity Tomkovej.
Vedúci miestneho slovenského regionálneho strediska CSS František Zelman pozval Mlynčanov do priestorov SRS, kde ich ďalší hostitelia (slovenská samospráva a Organizácia komlóšskych Slovákov) čakali s typickou komlóšskou kuchyňou, Mlynčanom neznámou baraňou kapustou. Po obede sa hosťom nechcelo domov. Chceli spoznať aj menšie osady tohto regiónu. Poradili im navštíviť Pivaroš, kde sa práve v ten deň konali oslavy obce. Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Pitvaroši Anka Lehoczká im ukázala nedávno otvorenú stálu národopisnú zbierku.
Mlynčania odchádzali z Dolnej zeme vyspevujúc a v nádeji, že v blízkej budúcnosti sem zavítajú v rámci kultúrneho zájazdu s celovečerným programom.
Dom zahraničných Slovákov (DZS) v spolupráci s Katedrou žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v dňoch 15. až 20. augusta už po tretíkrát organizoval Letnú školu žurnalistiky pre krajanov. Zámerom školenia je podať pomocnú ruku začínajúcim novinárom, ktorí sú spolupracovníkmi slovenských tlačených a elektronických médií v zahraničí. Tohto roku sa na školení zišlo 11 frekventantov z rôznych krajín Európy (Česká republika, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko a Čierna Hora, Švédsko a Ukrajina), pre ktorých organizátori, zástupkyňa riaditeľa DZS Katarína Hrkľová a pracovník DZS Ladislav Čáni pripravili bohatý program. Na Katedre žurnalistiky FF UK sa „študentom“ venovali vedúci katedry Doc. PhDr. Jozef Vatrál, PhD. a Doc. PhDr. Ján Sand, PhD. Okrem prednášok z teórie, v ktorých pracovníci katedry podali o. i. výklad jednotlivých žánrov žurnalistiky sa účastníci kurzu mohli zdokonaľovať aj v štylistike a v redigovaní pomocou novinára na voľnej nohe Mgr. Vladimíra Bačišina. Frekventanti však nesedeli celý čas v školských laviciach pred počítačmi. Aby mali prehľad o fungovaní médií na Slovensku, navštívili rôzne inštitúcie v Bratislave. Na Ministerstve kultúry SR ich privítal na priateľskom posedení riaditeľ odboru audiovízie a kinematografie Radoslav Kutaš, ktorý zhrnul fungovanie ich odboru a hovoril o príprave tlačového zákona, ako aj o možnostiach rozšírenia vysielania verejnoprávnych mediálnych inštitúcií na susedské krajiny. V Slovenskom rozhlase predstavila budovu a štruktúru inštitúcie pani Budžáková z odboru ľudských stykov, činnosť Krajanskej redakcie Radia Slovak International zase účastníkom priblížila Jana Raslavská. Na Magistráte hlavného mesta SR slovenskí novinári zo sveta na menšej tlačovej konferencii sa od hovorcu primátora Bratislavy Milana Vajdu dozvedeli zaujímavé údaje o štruktúre mesta, o zložení obyvateľstva, ako aj o činiteľoch neuveriteľného rozvoja turistického ruchu v Bratislave.
Čo sa týka využitia nadobudnutých vedomostí, frekventanti mohli svoje skúsenosti mohli zužitkovať v zostavení bulletinu školenia, vydávanie ktorého je už tradíciou letnej školy. Za šéfredaktora si zvolili doyena skupiny, redaktora z rumunského Nadlaku, Štefana Dováľa, zástupkyňou sa stala Slovenka z Ukrajiny Neľa Kačurová, ktorá bola účastníčkou všetkých doterajších kurzov. Vo vestníku, ktorý nazvali Dúha, symbolizujúc rôznorodosť krajín, v ktorých pôsobia krajanskí novinári, sa všetci okrem životopisu venovali postrehom a zážitkom týždňového pobytu v materskej krajine. V posledný deň na rozlúčkovej slávnostnej večeri účastníci školenia dostali osvedčenie o absolvovaní Letnej školy žurnalistiky pre krajanov.
Samozrejme, popri štúdiu a tvorivej činnosti si účastníci našli čas aj na oddych, na spoločných prechádzkach obdivovali obnovené Staré mesto Bratislavy, prípadne vychutnávali bratislavské víno alebo kávu na terasách príjemných kaviarní. Podľa niektorých z frekventantov prínos takýchto doškoľovaní nespočíva iba v množstve nadobudnutých vedomostí, ale práve vo vytvorení nových kontaktov, vo výmene informácií o živote krajanov vo svete. Podaktorí účastníci sa so svojimi kolegami lúčili s tým, že podľa možností sa uvidia o rok, na nasledujúcom školení.
Pri príležitosti osláv 20. augusta predseda Slovenskej menšinovej samosprávy vo Vacove dr. Július Alt prevzal od primátora mesta Dr. Jánosa Bótha cenu Pro urbe, ktorú samospráve udelil poslanecký zbor meste v júli t. r.
Slovenská samospráva, ktorá pôsobí vo Vacove už siedmy rok, si svojou činnosťou získala rešpekt a uznanie obyvateľov mesta i okolitých osád a početnými kultúrnymi podujatiami sa stala populárnou aj v ostatných častiach krajiny. Na jej akcie prichádzajú nielen tunajší Slováci, ale aj krajania zo Slovenska. Samospráva už niekoľko rokov organizuje kurzy slovenčiny pre mládež a dospelých. Iniciovala a organizovala vyučovanie slovenčiny v rámci krúžku na Základnej škole K. Földváryho, ktorý navštevuje asi 30 žiakov.
Členovia slovenského poslaneckého zboru sa podieľajú aj na realizácii družobných stykov Vacova s mestami Šahy a Dubnica n. Váhom. Stojí za pozornosť, že na tohoročných oslavách mesta vystúpil so slávnostným prejavom primátor Šiah Ján Lőwy, ktorý pri tejto príležitosti poukázal na odkaz prvého uhorského kráľa a zakladateľa štátu sv. Štefana a na kultúrne poslanie našich národov uprostred Európy.
Kto by nepoznal slávnu Ečerskú svadbu, ktorá preslávila obec, ležiacu neďaleko Budapešti, aj v zahraničí. Dvanásť milovníčok slovenskej kultúry založilo 26. augusta 1945 Ečerskú tanečnú skupinu. Folklórny súbor Zelený veniec a Slovenská menšinová samospráva v Ečeri v spolupráci s obecnou samosprávou usporiadali 21. augusta 2005 jubilejné oslavy 60. výročia založenia tanečného súboru.
Slávnosť sa začala otvorením putovnej výstavy slovenských svadobných krojov v Maďarsku, ktorú usporiadalo Slovenské osvetové centrum CSS v Osvetovom dome Miklósa Rábaiho v Ečeri. Záujemci sa mohli kochať v prekrásnych svadobných krojoch a svadobných fotografiách z Ečeru, Černe, Jače, Malého Kereša, Malej a Veľkej Tarče, Mlynkov, Sarvaša, Slovenského Komlóša a Veňarcu.
Potom sa hostitelia a hostia presunuli do centra obce, kde sa na prírodnom javisku konali jubilejné oslavy, ktoré otvoril starosta obce István Harazin. Pán starosta privítal početných hostí a kultúrne telesá a stručne zhrnul minulosť presláveného ečerského tanečného súboru, v ktorom paralelne tancovali tri generácie a takmer 400 tanečníkov. Pripomenul, že sú také rodiny, z ktorých tancovali v súbore aj štyri generácie. Žiaľ, zo zakladajúcich členiek žije už iba sedem, ktoré sa zúčastnili slávnosti.
Početnému obecenstvu sa prihovorila aj predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelka Rybová, ktorá o. i. povedala:
- Kým sa nájdu zaviazaní a zanietení ľudia, ktorí dokážu zapáliť iných, dovtedy ečerská slovenská kultúra bude žiť a zachovajú sa aj vzácne duchovné a vecné hodnoty a pamiatky. Počas 60 rokov sa v súbore vymenili rôzne generácie a tí prví, zakladatelia, môžu byť oprávnene hrdí nielen na svoje výkony, ale aj na to, že majú pokračovateľov. Zanietení mladí na čele s Ondrejom Csabom Aszódim naďalej pestujú, zveľaďujú slovenskú ečerskú tanečnú kultúru, ale aj tance iných regiónov, preto sú šíriteľmi a reprezentantmi slovenskej kultúry nielen doma, ale aj v zahraničí. Tak šíria dobrý chýr nielen svojich ečerských predkov, ale aj Slovákov žijúcich v Maďarsku.
Jubilejnej slávnosti sa zúčastnili aj hostia zo Slovenska, z družobnej obce Zlaté Klasy, regionálny radca CSS dr. Július Alt, kurátorka CSS Gizella Molnárová, predsedníčka Náboženského podvýboru CSS Ildika Klauszová Fúziková, riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová, predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešť Zuzana Hollósyová, predsedníčka Folklórneho súboru Lipa Monika Szelényiová, učiteľka ľudového tanca Eva Šubová, nositeľ Kossuthovej ceny, vedúci Tanečného súboru Honvéd Ferenc Novák, starostovia susedných obcí, členovia slovenských menšinových samospráv obvodov hlavného mesta a okolitých osád, bývalí tanečníci Maďarského ľudového súboru a Ečerčania.
Po otvorení slávnosti miestny kňaz vdp. Sándor Szabó požehnal zástavu s erbom obce, ktorú zhotovili pri príležitosti tohto významného jubilea. Na požehnanú zástavu pripevnila stužku vďaky zakladajúca členka súboru Julianna Waleková. Potom sa na javisku striedali vystupujúce súbory, najskôr ečerskí škôlkári a mladší žiaci, ktorí predviedli slovenské detské zvyky a tance, nacvičené pod vedením Márie Šošovicovej. Tanečníkov mládežníckej skupiny, resp. skupiny dospelých a dôchodcov, sprevádzala nemecká dychovka z Újhartyánu, založená roku 1980. Krásny ečerský kroj bol pastvou pre oči. Všetky vekové skupiny podali výkon na vysokej umeleckej úrovni. Predviedli ečerské tance, tance zo Zemplína, Pilíša, Kerestúru, zo Slovenska, ako aj z rôznych regiónov Maďarska. Je neuveriteľné, čo dokázali ečerskí tanečníci od roku 1999, keď oživili tanečný súbor. Láska k ľudovému umeniu, kultúre svojich predkov, svedomitá, vytrvalá, oduševnená práca tanečníkov a ich umeleckých vedúcich Attilu Földváriho, Zuzany Gálovej Földváriovej, Kataríny Királyovej a Evy Šubovej priniesli svoje ovocie. Tanečníci sa právom mohli tešiť búrlivému aplauzu.
Veľký úspech mali aj hosťujúce telesá - Páví krúžok z Kerepešu, ktorý v tomto roku oslávil 30. výročie založenia, a nemecký Tanečný súbor z Večéšu, ktorý pôsobí od roku 1975. Podotýkame, že tieto obce a kultúrne telesá majú dlhoročné príkladné pracovné a priateľské styky a pravidelne sa zúčastňujú na svojich podujatiach.
Ako inak, záverečným tancom bola Ečerská svadba, ktorú predviedli všetci tanečníci jubilujúceho súboru. Veľmi milým prekvapením bolo, že mládežníci tancovali v pôvodnom ečerskom kroji, ktorý sa nosil pred 100 rokmi a šikovné krajčírky ho ušili pri príležitosti jubilea.
Štvorhodinový kultúrny program sa skončil zdravicami a odovzdaním kytíc a darčekov. Prekvapením bola obrovská čokoládová torta, ktorú priviezli pred javisko na konskom záprahu. Potom nasledovala zábava. Do tanca hrala dychovka z Újhartyánu. Zlatým klincom programu bol ohňostroj.
Veľkolepý kultúrny program finančne podporili Samospráva Peštianskej župy, verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny, CSS, Slovenská samospráva a Obecná samospráva v Ečeri, József Gróf, Dychový súbor z Újhartyánu, Klub dôchodcov v Ečeri a Kultúrny dom Miklósa Rábaiho.
Z priestranného dvora typického sedliackeho domu - Slovenského pamätného domu miestnej histórie a národopisu v Orosláni, ktorý má podľa tradície 130 rokov - sa 13. augusta ozývala slovenská ľudová hudba a hostí vábili lákavé vône. Nečudo, veď kuchári a kuchárky horúčkovito varili v kotlíkoch perkelt, guláš, paprikáš zo sumca, lečo z dubákov, bryndzové halušky, strapačky a piekli zajaca. Typická slovenská hudba, vôňa jedál a vôbec celá atmosféra opanovala prichádzajúcich hostí, vyzbrojených dobrou náladou a elánom. Počasie bolo mimoriadne žičlivé a návštevníci prišli v hojnom počte pri príležitosti 11. Orosláňskeho obecného dňa, ktorý organizovali miestna Slovenská samospráva a Spolok pre ochranu dedinskej kultúry a tradície.
Celodenný program sa začal už ráno o ôsmej súťažou vo varení na otvorenom ohni. Hostia si mohli pozrieť výstavu ovocia, zeleniny, medu a kvetov, ktoré boli dokonale a pekne zaranžované. Bola to ozajstná pastva pre oči a prítomným sa doslova zbiehali sliny v ústach pri pohľade na tú krásu. Našťastie medzitým uvarili obed, takže a ochutnávka a ďalšie kulinárne zážitky patrili k najočakávanejším častiam dopoludňajšieho programu.
Aj pred stanom partnerského mesta Šaľa, kde sa podávali špeciality slovenskej kuchyne, každý musel trpezlivo čakať v rade - taký bol záujem o pravé bryndzové halušky a cigánsku pečienku. Pripravovali ich rodina Košičárová na čele s poslancom a predsedom Kultúrnej komisie pri Mestskom zastupiteľstve v Šali Vladislavom Košičárom. Náklady na suroviny a nápoje k vyše 150 porciám chutných jedál hradilo mesto Šaľa a jeho primátor Ing. Tibor Baran.
Po výdatnom a chutnom obede si hostia vypočuli zdravicu predsedníčky Orosláňskej slovenskej samosprávy Alžbety Szabóvej a pozreli si krátky kultúrny program, v rámci ktorého vystúpila Orosláňska detská tanečná skupina a Detský dychový súbor pri Základnej umeleckej škole v Šali.
Potom sa konalo vyhodnotenie a odovzdanie odmien v rámci súťaží o najkrajšiu predzáhradku, výstavu ovocia a zeleniny, ručných prác a varenia. Záverom predpoludňajšieho programu otvorili výstavu fotografií Sándora Káraiho, ktorý vystavoval už viackrát a získal 3. cenu na celoštátnej súťaži. Návštevníci si mohli pozrieť 50 snímok baníka - fotografa, ktorý zvečnil to, čo sa dialo a deje slovom a skutkom v každodennom živote Orosláňčanov.
Program pokračoval krojovaným sprievodom vystupujúcich súborov od reštaurácie U Czermanna. Najprv sa jeho účastníci zastavili pri slovenskom pamätníku, kde vzdali hold predkom a položili vence a kvetiny. Potom dospeli k Alžbetínskemu parku, kde sa na prírodnom javisku konal kultúrny program.
Veľkolepého podujatia sa zúčastnili primátor a viceprimátor mesta Orosláň Gábor Rajnai a Antal Székely, podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, predsedníčka Náboženského podvýboru pri KV CSS Ildika Klauszová Fúziková, starosta obce Dvory nad Žitavou Jozef Kálázi, poslanec mestského zastupiteľstva v Myjave Jaro Hargaš, členka Matice slovenskej v Šali Alžbeta Sedliačiková, vedúca Kultúrneho oddelenia mestského zastupiteľstva v Šali Gabriela Fülöpová, pracovníčka Organizácie Helsinského výboru v Bratislave Irena Bročková, čestná predsedníčka a predsedníčka Spolku pre ochranu dedinskej kultúry a tradícií Anna Kisová a Marianna Plózová Károlyová, hostia z družobných miest zo Slovenska - Šale, Myjavy a Dvorov n. Žitavou.
Hosťom sa prihovorili primátor mesta Orosláň Gábor Rajnai a podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, ktorá o. i. povedala:
- Aj tradičný Orosláňsky obecný deň je dôkazom toho, že Orosláňčania s náležitou úctou pristupujú k bohatým tradíciám a príkladne zachovávajú dedičstvo predkov, i keď už tu slovenský jazyk vymiera. Majú však aj naďalej slovenské cítenie a slovenské srdce, preto so zanietením vynakladajú úsilie za slovenskú vec, snažia sa odovzdať ďalším generáciám svoje bohaté duchovné dedičstvo.- Dôkazom toho je aj to, že si zriadili Slovenský pamätný dom miestnej histórie a národopisu a postavili pomník na počesť svojich predkov.
Potom už javisko patrilo kultúrnym telesám. Tanečníci orosláňskeho súboru Brána, ktorého vedúcim je Simon Ocskai a ktorý sa už 25 rokov úspešne prezentuje nielen doma ale aj v zahraničí, predviedli temperamentné tance, ktoré diváci ocenili búrlivým potleskom. Blok pilíšskych ľudových piesní predniesol Spevácky zbor z Hute.
Mesto Šaľa reprezentoval Detský dychový súbor pri Základnej umeleckej škole, ktorý vznikol pred 25. rokmi a ktorého vedúcim je Karol Šorman. Deti hrajú na všetkých druhoch dychových nástrojov a v ich repertoári sú maďarské, slovenské a české ľudové piesne.
Kultúrny program uzavrelo vystúpenie Detského folklórneho súboru piesní a tancov Kopaničiarik, ktorý vznikol v roku 1972 po boku dospelého partnera Folklórneho súboru Kopaničiar. Súbor tvoria deti vo veku od 8 do 14 rokov z Myjavy a širokého okolia. Pri súbore pôsobí ľudová hudba, ktorá sa môže popýšiť trojnásobným víťazstvom v Celoslovenskej súťaži detských ľudových hudieb. Celý súbor získal viacero významných ocenení a vyznamenaní. Tlieskali mu diváci na Slovensku, v Česku, Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku, Francúzsku a v Turecku. Typickými číslami súboru sú tradičné temperamentné myjavské tance a detské hry, ktoré prezentovali aj v Orosláni. Umeleckou vedúcou súboru je Alžbeta Dršková, tanečným pedagógom Adriana Hradská, organizačnou vedúcou Silvia Ďurčíková a vedúcim ľudovej hudby súboru Milan Mikláš.
Na záver odovzdali cenu „Za orosláňsku kultúru“, ktorú založil Spolok pre ochranu dedinskej kultúry a tradícií v roku 2004 na počesť tety Marišky Vargovej a pri príležitosti 50. výročia založenia mesta Orosláň. Je to morálna cena, ktorú odovzdávajú spolu s diplomom a pamätnou Topoľovou studňou, ktorá je dielom sochára, nositeľa Munkácsyho ceny Juraja Kunglu. V tomto roku dostali spomenuté vyznamenanie Simon Ocskai, Irena Bročková, Jozef Molnár, Štefan László a jeho rodina. Vyznamenaným aj touto cestou blahoželáme.
Podujatie sa skončilo tombolou a vo večerných hodinách tanečnou zábavou pod šírym nebom. Do tanca hrala hudobná skupina Memori-ja.
11. Orosláňsky obecný deň bol nesporne najväčším a najvýznamnejším tohoročným slovenským podujatím mesta. Opäť a v plnej miere prispel k posilneniu slovenských koreňov, oživeniu tradícií, pestovaniu spolupatričnosti a vzájomnému poznávaniu obyvateľov. Bol to radostný a pekný deň. Treba len dúfať, že Slovenská samospráva v Orosláni, ktorá sa pričiňuje o zachovávanie slovenskej kultúry v meste, zabezpečí aj v budúcnosti pokračovanie tohto prospešného a tradičného podujatia. Celodenný bohatý program podporili Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a Samospráva mesta Orosláň.
V prvý septembrový víkend sa konajú v Malom Kereši Oberačkové slávnosti a Národnostné dni. Z bohatého programu si záujemcovia môžu vybrať rôzne výstavy, koncerty vážnej i populárnej hudby, výstavu chovateľov exotických vtákov, súťaž o titul Najkrajší kerešský pes 2005, predstavenia skupín moderného tanca, stretnutie dobrovoľných požiarnikov a iné. Stálymi sprievodnými podujatiami sú o. i. ochutnávka moku kráľov v Ulici vína, výstava áut, kolotoče, výstava a predaj umelecko-priemyselných výrobkov.
Zo slovenských akcií je dôležité pripomenúť stretnutie speváckych zborov zo slovenských osád Báčsko-Kiškunskej župy (Dunaeďház, Malý Kereš, Miška), oberačkový bál či ochutnávku slovenských gastronomických špecialít. V rámci veľkolepého podujatia bude podpísaná aj dohoda o spolupráci medzi mestom Malý Kereš a obcou Nesvady na Slovensku. V posledný deň, 4. septembra, v zasadačke mestského úradu v rámci diskusie na tému „Možnosti regionálnej spolupráce v Európskej únii“ sa stretnú predstavitelia slovenských osád z regiónu južnej Dolnej zeme. V miestnom evanjelickom kostole na slovenskej bohoslužbe bude kázať farár z Nesvád Pavol Tomka.
V záverečnej časti trojdňového festivalu sa okrem športových pretekov s medzinárodnou účasťou a oberačkového sprievodu bude konať aj prehliadka folklóru, v rámci ktorej vystúpia maďarské a národnostné súbory župy a spevácky zbor dôchodcov z Nesvád.
Na 80. ročníku najväčších cyklistických pretekov na území Maďarska Tour de Hongrie štartovalo tohto roku desať zahraničných a šesť domácich družstiev. Medzi hosťami obhajcom titulu bol Zoltán Remák s družstvom CK ZP Podbrezová. Žiaľ, počasie pretekárom nežičilo a peletón cyklistov spočiatku napredoval v prudkom daždi „sotva” 50-kilometrovou rýchlosťou. Remákove nádeje na úseku vedúcom cez Békešskú župu sa nesplnili a Veľkú cenu Békešskej Čaby získal člen nemeckého klubu Winfix Gerald Ciolek. Do cieľa v hlavnom meste dorazili ako prví traja Tamás Lengyel (Maďarsko), Martin Prazdnovský (Slovensko) a Glen Chadvick (Austrália).
Pri príležitosti 50. výročia úmrtia svetoznámeho maliara čabianskeho pôvodu Csabu Vilmosa Pelrotta nedávno otvorili v tunajšom Múzeu M. Munkácsyho výstavu jeho diel. Cs. V. Perlott patrí k výrazným osobnostiam výtvarného umenia 20. storočia. Ovplyvnil ho kubizmus, nemecký impresionizmus udomácnený v Španielsku, ako aj mysticizmus. Ako žiak B. Grünwalda v umeleckej kolónii v Nagybányi odchádza r. 1905 do Paríža, kde sa stáva spoluzakladateľom chýrnej Matisseovej školy a r. 1907 vystavuje spolu s fauvistami v Salóne nezávislých. R. 1911 získal štipendium na pobyt v Španielsku, v dvadsiatych rokoch sa zdržiava so svojou manželkou, maliarkou Margitou Gráberovou, na Slovensku a v Nemecku, kde prichádza do styku s expresionizmom. Až do vojny žije striedavo v Nagybányi a Paríži. Opakujúcim sa motívom jeho celoživotnej tvorby je chrám Notre Dame, ktorý viackrát zvečnil na svojich obrazoch. Od roku 1949 až do svojej smrti r. 1955 pôsobí v Senondreji ako člen tamojšieho spolku maliarov a príslušník umeleckej kolónie. O svojom rodisku priniesol svedectvo aj vo svojom životopise, avšak v Békešskej Čabe nebol za jeho života vystavený jediný obraz.
Pred sto rokmi sa narodil významný etnograf, historik, evanjelický duchovný Július Dedinský, ktorý od r. 1942 až do svojej smrti r. 1994 pôsobil v Békešskej Čabe. Pri tejto príležitosti vyšiel článok v čabianskom literárnom a spoločensko-vedeckom časopise Bárka. Jeho autor, bývalý riaditeľ župného múzea Ferenc Szabó, v ňom zdôrazňuje zásluhy a uznanie, ktoré si Július Dedinský získal svojím pôsobením a rozsiahlymi vedomosťami. Osobitne pripomína jeho vedeckú činnosť, menovite základné dielo Cesta slovenskej litery v Békešskej Čabe, ktoré pojednáva o znovuosídlení osady na počiatku 18. storočia. Žiaľ, Július Dedinský už nemohol byť svedkom vydania svojej monografie o čabianskej klobáse, ani publikácie o čabianskom slovenskom nárečí, ktoré vyšli až po jeho smrti. Avšak výsledky jeho bádania, ako píše autor článku, ostávajú naďalej prítomné a nezanedbateľné v súčasnom národopisnom a jazykovom výskume ako v Maďarsku, tak i na Slovensku.
Békešskou Čabou sa už tradične v auguste ozýva dychová hudba. Na festivale Zenit (Hudobné stretnutie mládeže) vystupujú domáci hudobníci - Dychovka železničiarov, ktorá sa vlani v decembri spojila s mládežníckou skupinou a vytvorili orchester, ktorý vystupuje spolu s ich mažoretkami. Okrem nej sa stretnutia zúčastňujú aj dychovky z okolitých a vzdialenejších osád. V tomto roku na XVIII. festival prišli mladí hudobníci z Čorvášu, zo Slovenského Komlóša, z Csökmő a z Kiskunhalasu, pričom nechýbali ani zahraniční muzikanti: kapela Akordianka Karviná z Čiech, Fanfara „Doina“ z Rumunska a v Čabe už dobre známa dychovka zo slovenského Trenčína.
Trojdňový program prebiehal v centre mesta pred Csaba Centrom, kde prvý a druhý deň hrali dychovky pred porotou. Po odznení všetkých skladieb sa vedúci kapiel zišli s členmi poroty, ktorí analyzovali ich hru a dali im rady do budúcnosti. Predsedom poroty bol skladateľ a dirigent, učiteľ Strednej umeleckej školy v Kőbányi, Tibor Stark, členmi docent Univerzity v Pécsi, dirigent Národného divadla a symfonického orchestra mesta Pécs Károly Neumayer a iniciátor festivalu, riaditeľ Mládežníckeho domu v Békešskej Čabe Béla Szente. V Dome železničiarov prebiehalo stretnutie sólistov, kde Slovákov na vysokej úrovni zastupoval trubkár Ján Ondračka. Na tretí deň sa v meste konali promenádne koncerty. Trenčania za veľkého záujmu okoloidúcich hrali na námestí Korzó a po recepcii vedenia mesta v hoteli Fiume až do galaprogramu Zenitu. Ich vystúpenie pred Radnicou zožalo obrovský úspech. Trenčania okrem pohára festivalu získali mimoriadnu cenu Čabianskej organizácie Slovákov, ktorý im odovzdal člen predsedníctva ČOS Martin Vozár, cenu najlepšieho dirigenta prevzal Jaroslav Kala a najlepšieho bubeníka Pavol Plánka.
A teraz niekoľko slov o trenčianskom orchestri, nositeľovi „Ceny Karola Pádivého“ Hudobného fondu SR. Umeleckým vedúcim a dirigentom je J. Kala, spoluzakladateľom a vedúcim orchestra od jeho vzniku je P. Plánka. Orchester bol založený v roku 1983 ako reprezentatívny kolektív mesta Trenčín. Od roku 1990 je kolektívnym členom Združenia dychových hudieb Slovenska ako samostatný právny subjekt. Od svojho vzniku sa zameriava na interpretáciu koncertných skladieb rôznych hudobných žánrov. Ťažiskom kmeňového repertoáru sú skladby Karola Pádivého, ale i bohato zastúpená pôvodná slovenská a česká tvorba, kompozície Verdiho, Bizeta, Straussa, Pasqualla, Offenbacha, Fučíka a ďalších svetových skladateľov Široký a pestrý žánrový záber dopĺňajú skladby z oblasti estrádnej a populárnej tanečnej a jazzovej hudby v moderných aranžmánoch. Orchester účinkoval na viacerých významných kultúrnych podujatiach na Slovensku i v zahraničí. Od začiatku roka 2004 sa datuje účinná spolupráca zo Základnou umeleckou školou v Trenčíne, čím sa jednak orchester značne „omladil“, ale i žiaci školy majú možnosť získať skúseností v súborovej hre. MsDO je držiteľom viacerých ocenení z domácich súťaží a festivalov. Od roku 1984 sa pravidelne zúčastňuje Medzinárodného festivalu veľkých dychových orchestrov Pádivého Trenčína. Na tomto vrcholnom podujatí získal viackrát Cenu za najlepšiu dramaturgiu súťažného programu, Cenu za najlepšiu interpretáciu povinnej skladby K. Pádivého i Zlaté pásmo s pochvalou poroty, či ceny pre najlepších sólistov. Cenné sú dosiahnuté ocenenia z medzinárodných zahraničných festivalov v Prahe, 1. miesto v koncertnej kategórii, Cena pre najlepšieho dirigenta (Jaroslav Kala), a Hlavná cena na 34. Euro Musiktage v Bösli (Nemecko), Hlavná cena Ministra kultúry Poľska na festivale Zlotna Lira v Rybniku (Poľsko). Orchester je štvornásobným účastníkom medzinárodného festivalu Zenit v Békešskej Čabe. Vystupoval v Rusku, Maďarsku, Holandsku, Rakúsku, Francúzku a Švajčiarsku.
V békeščabianskom slovenskom gymnáziu po maturitných skúškach s optimizmom očakávali informácie o prijatí na univerzitné či vysokoškolské štúdium. Značná časť verejnosti bola nepríjemne prekvapená z vysokého počtu určených bodov. Tentokrát nás zaujímalo, nakoľko sa splnili nádeje učiteľského zboru a maturantov. Informovali nás riaditeľka Edita Pečeňová a triedna profesorka Mária Ištvánová:
- Z 15 maturantov 13 sa prihlásili na vysokoškolské štúdium.. Podľa našich predbežných informácií 11 sa dostali na odbor, ktorý si vybrali. Napríklad na medicínu, ekonómiu, stavebníctvo a tak ďalej. Dvaja sa nedostali na odbor, ktorý označili na prvom mieste, problémom bolo, že talentové skúšky nezvládli na dostatočnej úrovni. Možno si nevytýčili dosť reálny cieľ.
- Tieto pekné výsledky dosiahli maturanti malého vidieckeho gymnázia.
- Snažili sme sa urobiť maximum v záujme maturantov. Zabezpečili sme intenzívnu prípravu z jazykov a z jednotlivých predmetov, trebárs aj individuálnu. Tým pádom naši maturanti veľmi úspešne zvládli skúšky na vyššom stupni. Jedna dosiahla vyše 140 bodov, teda maximum. V tejto triede bolo veľa ambicióznych, usilovných a nadaných študentov.
Maturanti budapeštianskeho Učiteľského ústavu J. Á. Komenského s vyučovacím jazykom slovenským z roku 1959 sa už pätnásť rokov stretávajú každý rok, pričom nielen v hlavnom meste, kde študovali, ale striedavo vo svojich bydliskách alebo pôsobiskách. Tohto roku sa zišli posledný augustový víkend v dolnozemskom Kondoroši, v pohostinnom dome bývalého maturanta Michala Plješovského. Hostiteľ dlhé desaťročia pôsobil tu, vo svojej rodnej obci, ako učiteľ slovenčiny a telesnej výchovy a bol zároveň usmerňovateľom športového života obce. Ako trénerovi miestneho futbalového mužstva II. ligy sa mu dostalo veľkého uznania a jeho žiaci získali nespočetné trofeje na domácich i zahraničných súťažiach.
Radosť zo stretnutia nemala hraníc a bola úprimná, ako bol úprimný aj záujem o životné osudy bývalých spolužiakov. Pravda, v spomienkach neožili iba spoločne strávené školské roky, ale aj pamiatka na dvoch zosnulých spolužiakov a na tých učiteľov, ktorí ich pripravili na učiteľské povolanie.
Účastníci maturitného stretnutia sa v rámci krátkej prechádzky ulicami veľkoobce oboznámili aj s jej pamätihodnosťami. Samozrejme, nemohli nezavítať do starej časti známej kondorošskej čárdy, preslávenej zbojníkom Sándorom Rózsom. Tu si pozreli aj stálu národopisnú výstavu a výstavu o živote S. Rózsu, ktorý so svojou zbojníckou skupinou bojoval na strane revolučných vojsk.
Účastníci maturitného stretnutia na druhý deň odchádzali z kvetinami vyzdobenej obce s dobrým pocitom a v nádeji, že nasledujúce 47-ročné maturitné stretnutie bude o rok tiež na Dolnej zemi, v Orošháze, kde ich bude hostiť rodina Anny Bodorovej Tóthovej.
Spolok segedínskych Slovákov a miestna slovenská samospráva od 8. do 15. augusta opäť zorganizovali letný jazykový tábor pre žiakov nedeľnej školy. Na rozdiel od predchádzajúcich táborov deti tentokrát neopustili svoje rodné mesto a slovenčine sa venovali priamo v Dome národností. V predošlých rokoch pochodili rôzne kúty Slovenska, aby si precvičovali jazyk priamo v autentickom prostredí, alebo v Maďarsku navštívili osady obývané Slovákmi. Podľa plánov vedúcej tábora učiteľky Kataríny Királyovej v tomto roku sa mali zoznámiť so slovenským prostredím vlastného regiónu.
Deti sa slovenskému jazyku venovali denne štyri hodiny. Čítali, prekladali, riešili gramatické úlohy, ale našli si čas aj na oddych: mali možnosť pozrieť si obľúbené filmy, samozrejme, v slovenskom znení. Za to patrí vďaka rodičom, ktorí im poskytli videofilmy z rodinného archívu.
Skupina segedínskych detí sa vôbec nebránila „školskému” programu, aspoň sa mohli stretnúť a získať nové spoločné zážitky, veď sú už ako súrodenci. Najmenších potešila návšteva zoologickej záhrady a vôbec im nevadilo, že všetko, čo okolo seba vidia, musia komentovať po slovensky. Týždeň v tábore rýchlo uletel, ale niet dôvod k smútku, veď od septembra sa opäť začne nedeľná škola. V tomto roku ju bude navštevovať menej detí, pretože dve dievčatá budú študovať slovenčinu na Segedínskej univerzite.
V posledných rokoch si už aj široká verejnosť stále väčšmi uvedomuje záslužnú a obetavú prácu cirkevných škôl a učiteľov, hoci v poslednom období vláda nezaručuje patričné financie cirkevným inštitúciám. Katolícka základná škola sv. Jána v Dabaš-Šáre začala pôsobiť v školskom roku 1993/1994 a je jedinou cirkevnou základnou školou v Maďarsku, v ktorej sa vyučuje slovenský jazyk. Riaditeľka školy, rodáčka z Dabašu Mária Balogová, je bývalá absolventka budapeštianskeho slovenského gymnázia, ktorá neskôr vyštudovala odbor maďarčina-slovenčina. Pani riaditeľka nás informovala o novom školskom roku 2005/2006, o tom, čo ich teší a trápi:
- Z objektívnych dôvodov sme boli nútení posunúť slávnostné otvorenie školského roka z 1. na 5. september, totiž nebolo dokončené rozšírenie školskej budovy. Z finančných dôvodov to možno realizovať iba postupne a cez leto sa nám podarilo iba zastrešiť budovu. Na budúci rok by sme chceli pokračovať v práci a vybudovať podkrovné miestnosti.
Deti však začali nový školský rok odpočinuté a počas letných táborov mali viac možností na oddych. Zúčastnili sa na biblickom tábore v Albertirsi, ktorý organizovala naša diecéza a na ekumenickom biblickom tábore Celoštátnej slovenskej samosprávy, ktorý sa konal vo Svätom Jure na Slovensku. Veľkej obľube sa tešil aj kočovný tábor, ktorý sa konal v severnom pohorí a tábor pre skautov.
V novom školskom roku máme 120 žiakov a 12 prváčikov. Je dôležité, v akom duchu prežívajú deti roky školskej dochádzky, keďže to poznačí ich správanie, myslenie a konanie v budúcnosti. Preto aj naďalej budeme pokračovať vo výchovno-vzdelávacej práci v duchu katolíckej výchovy, ktorá rešpektuje hodnoty ľudskej dôstojnosti a úctu ku kultúrnym tradíciám. Veľkú prednosť našej školy vidím v tom, že umožňujeme katolícku náboženskú výchovu a vzdelávanie v súlade s výchovou poskytovanou v rodine. Veď rodina, ako aj prostredie cirkevného zboru vôbec, nás vychováva k živému kresťanskému povedomiu. Toto je snáď to jediné, čo by malo byť vlastným aj súčasnej mladej generácii, lebo ono povedomie mnohým dnes chýba. Žiaľbohu, ešte stále je veľa takých, ktorí sú k viere ľahostajní, dokonca aj nepriateľský naladení.
Dať môže len ten, kto niečo má. Svedkovia Krista majú rozširovať hodnoty života. A práve učitelia sa podieľajú na obnove človeka. V tomto smere majú viesť mladých ľudí od detstva aj cirkevné školy. Je to veľká výzva pre cirkevné školy a náš prínos k evanjelizácii.
Do nového školského roka Vám prajeme veľa zdravia a úspešnú výchovno-vzdelávaciu prácu v prospech všetkých detí.
Pri príležitosti Dňa sv. Štefana 19. augusta v Klube dôchodcov v Kestúci slávnostne požehnali nový chlieb. Obradu sa zúčastnili starosta obce Alexander Klányi, poslanci obecnej a slovenskej menšinovej samosprávy a občania obce. Nový chlieb požehnal kestúcky farár Ferenc Tarnóczi. Každý prítomný dostal krajec chleba.
Na druhý deň sa konala slávnostná omša v Kostole sv. Klementa, ktorej sa zúčastnili starosta obce s manželkou, predsedníčka Náboženského podvýboru Celoštátnej slovenskej samosprávy Ildika Klauszová Fúziková, členovia poslaneckých zborov a kestúcki veriaci. Na organe hrala kantorka Rita Szahánová z Moďoróšu.
„Ó, kde si, uhorská hviezda rozjasnelá, ktorá si v Uhorsku tak krásne jasala. Kde si, Štefan kráľu, Uhria Ťa žiadajú, v smutnom oblečení Tebe sa žalujú,“ znela náboženská pieseň úvodom slávnostnej sv. omše, žiaľ, iba po maďarsky, hoci už v roku 1934 ju do slovenčiny preložil miestny farár Jenő Szabó. Počas celej omše neodznela jediná modlitba či pieseň po slovensky, hoci všetci veriaci boli kestúcki rodáci.
Nazdávam sa, že pri príležitosti sviatku sv. Štefana Uhorského nielen v kestúckom kostole, ale aj v iných chrámoch, na politických fórach a národnostných podujatiach odzneli citáty z pokynov tohto kresťanského panovníka. Sv. Štefan zaradil Uhorsko medzi kresťanské a kultúrne štáty Európy a dal pre svojho syna Imricha zostaviť zrkadlo ideálneho kresťanského panovníka: „De iustitione morum ad Emericum Ducem - Spis o formovaní mravov napísaný pre vojvodu Imricha“. Aj v kestúckom kostole počas omše odznel známy citát: „...kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké. Preto ti, môj milý syn, nariaďujem, aby si prichádzajúcim ochotne poskytoval zaopatrenie, aby si ich dôstojne prijímal, aby zotrvávali radšej pri tebe ako kdekoľvek inde.”
Dôstojný pán F. Tarnóczi vo svojej kázni dodal, že každý má právo zachovávať si svoj rodný jazyk, kultúru a tradície, lebo to sú večné hodnoty. Lenže... Či je zrovnateľná idea kresťanstva a duch 2. vatikánskeho koncilu s násilným vytláčaním slovenskej reči z našich kostolov s cieľom presadzovať tam výlučne maďarčinu?! Svedkami tohto procesu sme už dlhé desaťročia a z roka na rok to musíme smutne konštatovať aj pri príležitosti sviatku uhorského panovníka sv. Štefana. Pýtam sa, či môžu byť slovenskí katolíci žijúci v Maďarsku verní posolstvu svojich predkov, keď ich k tomu, aby si v duchu svätoštefanského odkazu chránili duchovné dedičstvo, vyzývajú maďarskí kňazi, biskupi a kardináli. Zdá sa, že aj v Kestúci, kde by mala vzorne žiť cyrilometodská tradícia, veď v tunajšom kostole - jedinom v celom Maďarsku - sa nachádzajú portréty slovanských vierozvestov, spolupatrónov Európy. Ich príkladný odkaz sa po stáročia kľukatí ako cesta a niekde sa stráca... Bolo by treba prešliapať túto cestu, znovu si overiť jej schodnosť a smer. Ale bez slovenských kňazov to asi nepôjde. Žiaľbohu, naši veriaci takmer úplne podľahli neúprosnému asimilačnému tlaku, ani členovia cirkevných rád a slovenských menšinových samospráv neprotestujú proti tomuto neprijateľnému stavu. Bohužiaľ, skutky a skúsenosti nasvedčujú, že svätoštefanské pokyny nie sú ani ich srdcovou záležitosťou a tak pomaly ale neúprosne sa stanú suchou ratolesťou na našom národnostnom strome!
Kerešskí Slováci neustávali vo svojej aktivite ani v posledných letných týždňoch. Nedávno tamojší páví krúžok a citaristi svojím vystúpením spestrili spoločné gastronomické podujatie štyroch obcí Šomodskej župy (Nemesvid, Mesztegnyő, Nagyszakács a Vése). Vystúpenie Kerešanov malo u obecenstva obrovský úspech. Cestovné výdavky uhradili z prostriedkov získaných v rámci súbehu parlamentného výboru pre ľudské práva, menšiny a konfesie.
Napriek tomu, že Microsoft pre umiestnenie nového strediska technickej podpory spoločnosti pre región Európy, stredného Východu a Afriky zvažuje aj iné lokality, podľa riaditeľa Microsoftu pre ČR a Slovensko Jiřího Deváta o vybudovanie tohto centra súperia Česká republika a Maďarsko. Češi a Maďari majú podľa J. Deváta dočasnú výhodu oproti krajinám, ktoré nepochádzajú z postkomunistického bloku. „Rozhodnutie na úrovni korporácie nepadlo, ale je očividné, že okruh krajín, ktoré by sa o takú službu v tomto rozsahu mohli uchádzať, sa výrazne zúžil a Česká republika tam dnes v podstate súperí z regiónu Východnej Európy už iba s Maďarskom“ - uviedol J. Devát.
Milí moji rodáci,
musím vám niečo napísať o jednej mimoriadnej knižke, ktorá v Bratislave vyšla koncom roka 2004. Napísal ju Ľubomír Feldek a dal jej názov: Moja žena Oľga a nekonečno (Vydavateľstvo Q111, Bratislava 2004). Je to kniha, ktorá zaujme, poteší, aj zabaví. Jej ústrednou postavou je žena, nie je však o sexe, ako by niekto očakával. Jedna literárna kritička o knihe napísala, že „ide o čítanie na jedno posedenie“. Je to vlastne rozprávka, ktorej časti sú prepletané pointami z úst manželky pána Feldeka, pani Oľgy, rodáčky z hornej Oravy. Literát Feldek sa pozerá na súčasnosť očami svojej ženy a hľadí cez ňu do nekonečna. Humorne aj ironicky komentuje každodenné slovenské udalosti. Dávne, dávnejšie aj terajšie. Do opisov vkladá texty pani Oľgy, tiež spisovateľky (a televíznej zabávačky). Jej myšlienkový svet prepletá vlastnými básňami. Ide v podstate o výmenu a súčasne o interakciu myšlienok dvoch vzájomne sa milujúcich bytostí. Básnik, spisovateľ, dramatik, prekladateľ a politicky rozhľadený človek intelektuálne umocňuje dnešok a porovnáva jeho obsah s nekonečnom. Čo je nezdar, bolesť a klamstvo voči veľkosti nekonečna? Metafora čitateľa oslovuje a nasmeruje ho ironicky do drsnej reality. Je učebnicou „kumštu tvorivého písania“. Prial by som si, aby ju mohli čítať žiaci a žiačky slovenských základných a stredných škôl aj v Maďarsku. Krásny jazyk, írečité výrazy - to všetko precítite v prostredí rodiny a na stretnutiach so slovenskými intelektuálmi par excellence. Ľuba Feldeka komunistický režim chcel kedysi potrestať. Poslali ho na „prevýchovu“ na Oravu. Stretol tam Oľgu, „najväčšie šťastie svojho života“ - ako sa básnik vyznáva. Začítajte sa do knižky. Som presvedčený, že čoskoro poznáte, že aj nepríjemné veci sú v živote na niečo dobré…
Pozdravuje vás
V sobotu 13. augusta o jedenástej večer vyvesili tabuľu „Vypredané“ na brány do areálu hudobného festivalu Sziget na Starobudínskom ostrove lodeníc v severnej časti Budapešti. 70 tisíc ľudí sa zaujímalo o programy najväčšieho hudobného festivalu strednej Európy. Za tento rekord ďakujú organizátori v prvom rade víkendu, ale svoj podiel mali aj členovia skupiny Korn a dobré počasie, ktoré však po celý týždeň nevydržalo.
V predvečer festivalu vystúpila legendárna maďarská skupina Illés, ktorú považovali za „maďarský Beatles“, a ktorá týmto koncertom definitívne ukončila svoju vyše 40-ročnú kariéru. Na 13. ročník medzinárodného hudobného festivalu Sziget aj napriek nepriaznivému počasiu zavítalo rekordných 385 000 návštevníkov (vlani ich bolo 369 000). Rekordný bol aj počet zahraničných účinkujúcich, ktorých bolo vyše 170 z 50 krajín sveta. Medzi nimi bola napríklad produkcia reggae z Jamajky, elektronický afropop z Guiney, švédsky garážový rock, americký tini-punk, ale aj austrálska opera. Na Szigete sa účastníci dočkali denne takmer 200 programov na 62 dejiskách. Popri zahraničných účinkujúcich sa predstavilo aj 450 maďarských skupín a dídžejov.
Najzaujímavejšie vystúpenia sa konali na Veľkej scéne a na štyroch ďalších pódiách, ktoré boli rozdelené podľa žánrov na metalovú, svetovú, alternatívnu a elektronickú hudbu. Lákadlami festivalu boli najmä britská skupina Franz Ferdinand, austrálska popová speváčka Natalie Imbruglia, ale aj jej krajan Nick Cave. Predstavila sa aj britská Morcheeba s novou speváčkou, ďalej Underworld s elektronickou tanečnou hudbou, džezová kapela Brand New Heavies. Reggae reprezentovala formácia Wailers, na scéne svetovej hudby koncertovali držiteľ Grammy Youssou NDour, alžírsky Khaled a trubkár Buena Vista Social Clubu Manuel Guajiro Mirabal. Kto chcel vidieť drobného speváka zo Senegalu a zároveň si pozrieť Jamajčana Seana Paula, mal smolu. Pre nabitý program autora hitov Get Busy alebo Gimme The Light museli vystúpenia oboch interpretov naplánovať v rovnakom čase.
Týždeň trvajúci kultúrny festival, ktorý do roku 2002 bol známy ako Pepsi Sziget, hospodáril tento rok s rozpočtom vo výške 1,8 miliardy forintov. Hlavným sponzorom sa stala spoločnosť Coca-Cola, ktorá ponúkla výhodnejšie podmienky ako jej rival. V rámci festivalu premietali filmy, usporiadali rôzne výstavy, nechýbali ani športové zápolenia ako vodný futbal, lukostreľba, zápasenie v blate, šachy, bungee jumping, paintball, cirkus, diskotéky, a diskutovalo sa na rôzne témy. Program festivalu zahŕňal dokonca stan pre sobášachtivých účastníkov.
Na ostrove slúžila skupina 400 zdravotníkov, ich pomoc bola potrebná v 2500 prípadoch. Podľa vyjadrenia šéfa lekárov a zdravotníkov Gézu Szelesa problémy spôsobovala aj maďarská „pálinka,“ bola totiž prisilná - najmä pre Francúzov a Angličanov. Najvážnejšími prípadmi predsa len boli rôzne fraktúry končatín. „Najtypickejším poranením festivalu bola zlomenina členka, ošetrili sme ale aj mnohé pomliaždeniny aj rezné rany,“ povedal G. Szeles, podľa ktorého s alkoholom mali najviac problémov zahraniční návštevníci. Ako však zdôraznil, pomer prípadov ošetrení súvisiacich s alkoholom a drogami bol nižší ako jedno percento.
Keď organizátori najväčšieho festivalu strednej Európy na jar zverejnili ceny vstupeniek, myslel som si, že tentoraz na Starobudínskom ostrove lodeníc nebude veľká tlačenica. Keď však oznámili, kto všetko do Budapešti príde, nebol som si v tom až taký istý. Mená ako Nick Cave & The Bad Seeds, Underworld, Natalie Imbruglia, Sean Paul, The Hives, The Hellacopters, Obituary, Korn alebo Good Charlotte sú totiž silným magnetom. Pritiahli rekordný počet návštevníkov - za týždeň sa tu vystriedalo 385 tisíc ľudí.
Už dávno som plánoval zameniť zlopovestnú verejnú či skôr masovú dopravu za bicykel. Ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie. Cesta mi trvala menej ako pol hodiny, nestrácal som zbytočne čas ani nervy a o svoj dopravný prostriedok som nemusel mať obavy: strážili mi ho v bezplatnej úschovni.
Hneď prvý deň, teda desiateho augusta, sa mi podarilo zmeškať koncert kamarátov - skupiny Velvet Stab v Zelenom dvore (Zöld Udvar). Podľa poslednej pesničky, ktorú som ešte zastihol, sa mi zdali dobrí, len ozvučenie nebolo moc valné. Sotva dozneli posledné tóny a už ma nohy niesli k pódiu Hammerworld, kde sa chystala na vystúpenie jedna z mojich najobľúbenejších „starých“ skupín, majstri death metalu: Obituary z Floridy. Od roku 1998 o nich nebolo nič počuť. V júli sa vrátili s vynikajúcim albumom a o mesiac neskôr už stáli všetci piati priamo predo mnou. Hrali hlavne skladby z novej platne a klasiku z nosičov Slowly We Rot a Cause Of Death. Hoci vynechali moje najobľúbenejšie pesničky (I'm In Pain, Don't Care), sťažovať sa nemusím, valili na nás dobre znejúce staršie skladby ako 'Til Death, Dying či nový „hit” Insane. Po brutalite Američanov mojim ušiam dobre padla prestávka. Až kdesi okolo jednej som sa vrátil do metalového stanu, aby som si vypočul skupinu Wall Of Sleep, domácich predstaviteľov doom metalu. Spomalená hudba hraná hlboko naladenými gitarami vhodne zapadla do neskorých hodín, pre mňa bola dobrým zavŕšením dňa.
Tento rok sa na Szigete prezentoval skoro kompletný škandinávsky rock & roll. Švédska The (International) Noise Conspiracy vystúpila na druhý deň na javisku Wan2. Nie som ich fanúšikom, ale keďže spevák Dennis Lyxzén bol členom hardcorovej legendy Refused, musel som ho vidieť. Tušil som, že bude veľká zábava, ale to nie, že si aj ja trošku zatancujem. Boli veľmi sympatickí. Aj keď neveľmi počúvam ich platne, dúfam, že sa s nimi čím skôr znova stretnem. Ten večer som sa nedal zlákať na iné atrakcie, radšej som sa poriadne vyspal, čakal ma totiž dlhý piatok.
Už o štvrtej poobede som bežal k pódiu Hammerworld, aby som nevynechal majstrov maďarského hardcore metalu Bridge To Solace. Čakalo ich pomerne veľa ľudí, čo určíte dobre naladilo muzikantov. Nový rytmický gitarista sa mi zdal oveľa istejší ako pred dvoma mesiacmi. Spevák Zoli nevydržal izoláciu, pristúpil k zábradliu, aby mal priamy kontakt s divákmi. Formácia hrala skladby z albumu Of Bitterness And Hope a z malej platne Kingdom Of The Dead. Mnohí kričali texty a na konci skladby Rethink, Redefine, Revolt sme mohli vidieť choreografiu „wall of death”. Publikum sa rozdelilo na dve časti tak, aby sa v strede vytvoril prázdny pruh od javiska až k mixážnemu pultu a na povel sa obe strany pustili proti sebe. Ak dobre viem, v Maďarsku doteraz nebol koncert, kde by sa to natoľko podarilo.
Na hlavnom pódiu vystúpila legendárna reggae skupina The Wailers, ale zastihol som iba koniec. Po hodnej prestávke som sa premiestnil k pódiu Zelený dvor, kde nastúpili formácie zo Szombathelyu (Savaria Colonia Hardcore): Liberal Youth, Embers, Social Free Face. Každá hrá trochu inú hudbu - jedna metalovejšiu, iná klasickejší hardcore, ale na každú prišlo hodne záujemcov. Na SFF sa už aj skákalo z javiska. Čas rýchle ubehol. Ani som sa nenazdal a už som musel letieť do stanu Wan2, kde začala hrať ďalšia škandinávska banda, tentoraz z Nórska: Turbonegro. Priestor pred javiskom sa maximálne zaplnil, prišli hlavne zahraniční fanúšikovia (Turbojugend). Členovia skupiny vystúpili vo vtipných kostýmoch a dokázali, že na severe vyčíňa vírus rockovej hudby, ktorý infikuje snáď každého druhého novorodenca. Škoda, že ma hlad nenechal ďalej vychutnávať túto výbornú produkciu. Po polnoci som si pozrel ďalšiu vynikajúcu domácu skupinu Blind Myself, ale ozvučenie Hammerworldu bolo pod kritiku. Škoda, lebo chlapci - napriek neskorému termínu - boli plní energie.
V sobotu sa mi vypomstilo ponocovanie a tak som začal aktívny život záverečnými skladbami maďarskej hviezdy Tankcsapda, Bol som zvedavý na vystúpenie jednej z najpopulárnejších atrakcií festivalu, na americkú skupinu Korn. Zo šiestich platní majú dve, ktoré si občas vypočujem, ostatné ma moc nebavia. Bol som zvedavý, akí sú naživo. Bohužiaľ ma absolútne sklamali a myslím si, že nielen mňa, ale aj svojich najväčších skalných. Kvôli technickým problémom bolo v programe veľa dlhých medzier, ktoré sa však nesnažili vyplniť komunikáciou s publikom. Spevák trávil tento čas za kulisami. Nehrali ani hodinu, keď sa poďakovali, niekoľkokrát zamávali a zmizli. Keďže hrali v Maďarsku prvýkrát, nebolo to najlepšie predstavenie sa. Iný program som si na ten večer neplánoval, takže som sa s kamošmi vybral do stanu „Táncdalfesztivál”, kde sme sa zabávali až do rána. Vďaka tomu som nasledujúci deň odštartoval až neskoro popoludní, hoci by som si bol rád pozrel Juliette & The Licks (rockový projekt herečky, známej hlavne z filmu Natural Born Killers).
V nedeľu sa mnohí chystali na skupinu Franz Ferdinand, ja som sa tešil švédskym géniom The Hellacopters. Bol to čistý rock & roll, ľudia tancovali so širokým úsmevom na tvári, muzikanti hlboko prežívali hudbu, gitaristi počas sóla dvíhali nástroje nad hlavy. Na konci to už vyzeralo ako v blázinci, na vynikajúce pesničky ako By The Grace Of God, alebo You Are Nothin' človek nevydržal na jednom mieste. Problém bol iba v tom, že v stane niekto spustil ventilátor. Väčšina roztancovaných ľudí určíte prechladla. Podľa mňa to bol najlepší koncert festivalu.
V pondelok som sa usalašil v Zelenom dvore. Program začala moja obľúbená maďarská formácia The Taktika. V poslednom čase sa o ňu zaujíma čoraz viac ľudí, takže sa pred stanom zišiel celkom pekný dav divákov. Šialená hudba niektorým vyčarovala na tvár komické výrazy. Po nich nasledovali Spadeful Of Dust a Zero Tolerance, ktoré spomínam spolu preto, lebo okrem basgitaristu majú tých istých členov. Zhodujú sa aj ich štýly, iba Spadeful Of Dust predstavuje trochu metalickejší hardcore. Najviac som sa tešil na Penalty Kick. Po ročnej prestávke a vystriedaní niekoľkých členov skupina znova vystupuje a zvyšuje divákom hladinu adrenalínu. V týchto dňoch chystá svoje prvé demo, na ktoré sa už veľmi teším. Okolo desiatej som si pozrel Nicka Cavea na hlavnom pódiu. Jeho náladovej hudbe príliš nepristane festival, radšej by som si ho vypočul v menšej hale. Ozvučenie nebolo najlepšie, ale to neovplyvnilo fakt, že je vynikajúci spevák. Keď som sa vrátil do Zeleného dvora, už hrala kapela Blood Is Fire. Tvrdšie momenty ich metalu sú absolútne v poriadku, ale melodický spev sa mi nijako nechce zapáčiť. Po nich nasledovala formácia Fallen Into Ashes, ktorej hudba sa stáva čoraz chaotickejšia (v porovnaní so skoršími platňami), preto mne aj čoraz sympatickejšia. Patrí medzi najlepšie hardcorové skupiny v Maďarsku.
V utorok som si ako prvú vypočul skupinu The Idoru na javisku Pesti Est. Formácia bývalej strunovej sekcie Newborn má za sebou malú platňu, debutový album a turné po Európe a Japonsku (kde sídli ich vydavateľ). Hrali piesne hlavne z nosičov Brand New Way, Brand New Situation, zo starších pieseň Values a ponúkli nám na ukážku aj novú skladbu. Okolo šiestej na hlavné pódium zaútočili švédski šialenci The Hives. Severoeurópania ešte naposledy ukázali Szigetu, ako sa má hrať rock & roll v 21. storočí. Popritom, že vystúpili s výborným programom, mali aj vtipné komentáre. Dav -násťročných čakal na Good Charlotte, hlavnú skupinu dňa. Ja som sa radšej vybral na Hammerworld pozrieť si Ignite. Vidiel som ich už po šiesty raz a boli v celkom dobrej forme. Vrátil sa bubeník i gitarista, s ktorými nahrali aj doteraz poslednú platňu. Ak sa splní ich sľub, nabudúce prídu s novým albumom. Keďže začalo pršať, po koncerte sme sa s kamarátmi utiahli do lodenice. Jesenné počasie sa postaralo o to, aby sme posledný deň festivalu moc nesmútili. Sedem dní hudby mi práve stačilo na to, aby som sa dokonale unavil. Nasledujúci týždeň som mohol odpočívať a kurírovať sa z prechladnutia.
Na festival som sa vybral so svojím bratom 12. augusta. Rád by som tam bol aj dlhšie, ale lístky boli veľmi drahé. Na vstupenky, našťastie, nebolo treba stáť dlho v rade, trošku som bol z toho aj prekvapený. Pred vchodom nás veľa informačných tabúľ upozornilo, že koncert skupiny The Game sa nekoná.
Hneď po vstupe na ostrov, som si pozrel mapu a program. Nenašiel som koncert, ktorý by ma v tom čase bol zaujímal, snáď Turbonegro a The Wailers, ktorý ale práve v tom čase končil svoj program. Turbonegro zase vystupoval až do 22. hodiny. Najprv som si chcel niečo zajesť. Ponuka bola obrovská: od jednoduchého bufetu cez mliečny bar alebo stánok perkeltov až po rôzne exotické kuchyne. Dal som si jeden gyros a s bratom sme sa rozhodli, že si pozrieme Civil Sziget (Ostrov občianskej sféry). Tu vystavajú vo svojich stanoch rôzne organizácie a skupiny. Neskôr sme si pozreli programy menších javísk, dlhší čas sme postáli pri javisku Karaoke. Hudba tu bola daná, hocikto si mohol zaspievať svoju obľúbenú pieseň. Bolo to veľmi zábavné. Bolo už asi 20. hodín a s otcom sme sa vybrali kúpiť nejaké tričko s humorným nápisom. Videli sme niekoľko nápaditých tričiek, ale nekúpili sme ani jedno. Potom som s otcom vyhľadal rôzne javiská. S bratom sme sa dohodli, že sa stretneme po koncerte Turbonegro. Medzičasom sme sa rozhodli, že aj my si pozrieme koncert tejto skupiny. Preto sme sa vybrali k javisku, ale o pol hodiny skôr, takže sme si našli miesta na sedenie. Kým sme čakali na koncert, všimol som si, že je tu veľmi veľa zahraničných návštevníkov. Vtedy som si uvedomil medzinárodný charakter Szigetu, aké je to vynikajúce, že existuje takýto festival, kde sa stretávajú ľudia zo všetkých končín sveta. Na koncerte bolo veľmi veľa ľudí, ani sa nezmestili do stanu. Ja som nevidel na javisko, iba som počúval. Po koncerte sme začali hľadať brata, čo nebola ľahká úloha, ale nakoniec sme ho predsa našli. Okolo polnoci sme išli domov.
Na Szigete sú najlepšie ani nie koncerty a programy, ale to, že tu jeden týždeň nemajú priestor žiadne predsudky, rasizmus, ale každý akceptuje každého takého, aký ten druhý je.