Predsedovia siedmich celoštátnych menšinových samospráv a ich mediálni experti majú vážne obavy z toho, že vysielanie menšinových relácií vo verejnoprávnom Maďarskom rozhlase sa ocitlo v beznádejnej situácii - píše sa v liste predsedov celoštátnych menšinových samospráv, adresovanom predsedníčke Národného zhromaždenia MR Katalin Sziliovej. V zmysle zákona o rozhlasovom a televíznom vysielaní z r. 1996 totiž Maďarský rozhlas, a. s., môže používať frekvenčné pásmo FM OIRT, na ktorom v súčasnosti vysielajú menšinové programy denne medzi 18.30 a 22.00 hod, do 31. 1. 2006.
Tzv. "východná" frekvencia na UKV ani dosiaľ menšinám nevyhovovala v plnej miere, lebo nezabezpečovala celoštátne krytie a moderné rozhlasové prijímače neboli uspôsobené na príjem vysielania. V dôsledku priamych prenosov rokovaní parlamentu v pondelok a utorok celoštátne menšinové relácie často absentovali, proti čomu Výbor ministrov Rady Európy viackrát vzniesol námietky. Súčasná situácia je však oveľa kritickejšia.
Signatári listu, vrátane predsedu CSS Jána Fuzika, poukázali v tejto súvislosti na správu menšinového ombudsmana Jenő Kaltenbacha z r. 2004, v ktorej sa konštatuje, že problém frekvencií je kvôli zrušeniu východných UKV, ku ktorému dôjde r. 2006, jedným z najpálčivejších problémov menšinového vysielania, ktorý treba riešiť. Do zrušenia frekvencie FM OIRT zostávajú už len štyri mesiace! Napriek tomu v súčasnosti ani nebadať náznaky, ako hodlá Maďarský rozhlas postupovať od 1. februára 2006 a kde bude realizovať celoštátne a regionálne menšinové vysielania!
Signatári listu v závere žiadajú predsedníčku parlamentu, aby s ohľadom na svoje možnosti a politickú autoritu napomohla čím skoršie uspokojivé riešenie tejto aj z medzinárodného hľadiska dôležitej a chúlostivej otázky.
List bol informatívne zaslaný aj ministerke mládeže, rodiny, sociálnych vecí a rovnosti šancí Kinge Gönczovej, predsedovi parlamentného výboru pre ľudské práva, menšiny a konfesie Lászlóovi Szászfalvimu, predsedovi Úradu pre národné a etnické menšiny Antalovi Heizerovi a predsedovi kuratória Maďarského rozhlasu Gáborovi Gellértovi Kissovi. Predseda CSS Ján Fuzik poslal list ombudsmanovi Jenő Kaltenbachovi, v ktorom ho požiadal o vyšetrenie prípadu. List poslal aj štátnym tajomníkom Attilovi Mesterházymu a Vilmosovi Szabóovi, ako i obom podpredsedom Maďarského rozhlasu Jánosovi Hollósimu a Istvánovi Göblyösovi.
O krajanov sa bude starať nový Úrad pre zahraničných Slovákov. Rozhodli o tom poslanci slovenského parlamentu schválením pozmeňujúceho návrhu, ktorým zmenili pôvodný zámer rezortu spravodlivosti, aby sa o krajanov naďalej staral generálny sekretariát pri Úrade vlády SR. Nový úrad od 1. januára 2006 bude vykonávať štátnu politiku starostlivosti a podpory krajanov. Zákon o Slovákoch v zahraničí schválila NR SR 23. septembra. V novom úrade sa sústredia kompetencie, ktoré boli v krajanskej agende dosiaľ roztrieštené na viacerých ministerstvách a vládnom Generálnom sekretariáte pre zahraničných Slovákov (GSZS). Predsedu úradu bude menovať vláda na päťročné obdobie. Štát bude krajanov podporovať najmä v oblasti vzdelávania, kultúry, informácií a médií. Zriadenie samostatného úradu s vlastným rozpočtom presadzovali zahraničné krajanské organizácie. Proti bol predkladateľ návrhu, minister spravodlivosti Daniel Lipšic, ktorý navrhoval len posilnenie už existujúceho GSZS pôsobiaceho pri Úrade vlády SR. Kvôli zvýšeným nárokom na štátny rozpočet so vznikom úradu nesúhlasilo ani Ministerstvo financií SR.
V novom úrade sa sústredia kompetencie z Úradu vlády SR (Generálny sekretariát pre zahraničných Slovákov), Ministerstva kultúry SR (Dom zahraničných Slovákov a grantový systém) a Ministerstva zahraničných vecí SR (osvedčenia). Zákon upravuje pôsobnosť orgánov štátnej správy vo veciach týkajúcich sa vzťahov SR a Slovákov žijúcich v zahraničí a štátnu podporu Slovákov žijúcich v zahraničí. Definuje tiež pojem Slovák žijúci v zahraničí, ktorým je osoba, ktorá nemá trvalý pobyt na území SR a je štátnym občanom SR alebo nie je štátnym občanom SR, ale uchováva si národné povedomie a on alebo jeho predok v priamom rade má slovenskú národnosť. Práva a výhody vyplývajúce z postavenia Slováka žijúceho v zahraničí si bude môcť uplatňovať na základe vydaného osvedčenia. Platnosť doposiaľ vydávaných krajanských preukazov zanikne dňom 1. augusta 2007.
Matica slovenská (MS) protestuje voči novému Zákonu o Slovákoch žijúcich v zahraničí a o zmene niektorých zákonov, ktorý prijala Národná rada Slovenskej republiky (NR SR) na svojej 50. schôdzi 23. septembra 2005. NR SR ním novelizuje Zákon NR SR č. 68/1997 Z. z. o Matici slovenskej a z jej Úloh (§ 2) nepochopiteľne vylúčila MS zo zákonnej povinnosti „starať sa o zachovanie národného povedomia Slovákov - krajanov žijúcich v zahraničí“. Dôsledkom tohto rozhodnutia NR SR miestne odbory MS, záujmové a vedecké odbory MS, domy MS a oblastné pracoviská MS, Členské ústredie MS, Vydavateľstvo MS, čo predstavuje do 700 samostatných odborných a kultúrnych jednotiek v SR, strácajú štátom zverenú zákonnú povinnosť spolupracovať, podporovať a zachovávať národné povedomie všetkých Slovákov žijúcich v zahraničí, k čomu sa uchýlil len bývalý komunistický režim. MS však prehlasuje, že napriek bojkotu štátu si svoj tradičný a perspektívny obojstranný vzťah k Slovákom celého sveta zachová.
Kruh priateľov Slovenského Komlóša v Budapešti, Mestská samospráva v Slovenskom Komlóši a Slovenský inštitút (SI) v Budapešti usporiadali 23. septembra v priestoroch inštitútu jubilejnú slávnosť pri príležitosti 20. výročia založenia kruhu. Na oslavy prišli delegácia zo Slovenského Komlóša na čele s primátorkou dr. Irenou Divičanovou Szencziovou a jej predchodcom Pavlom Juhászom, riaditeľ SI Milan Resutík, podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelka Rybová, predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti (SSB) Zuzana Hollósyová, podpredsedníčka Slovenskej samosprávy XII. obvodu Budapešti Ildika Klauszová Fúziková, predseda Slovenského klubu v Budapešti Ladislav Petro, čestní občania Slovenského Komlóša, herečka Zuzana Gyurkovicsová a početní členovia kruhu.
V divadelnej sále SI básnik Juraj Dolnozemský zarecitoval svoju báseň Pozdrav z Komlóša, napísanú pri tejto príležitosti. Ozajstnú dolnozemskú atmosféru navodila rodáčka Anna Ištvánová, ktorá zaspievala slovenské komlóšske a dolnozemské ľudové piesne. Spomienkovú slávnosť moderoval člen vedenia kruhu Ján Karkalik, ktorý po zdravici požiadal prítomných, aby si minútou ticha uctili pamiatku zosnulých členov. Predseda Kruhu priateľov Slovenského Komlóša Michal Lehoczki vrúcne privítal vzácnych hostí a členov a stručne hodnotil činnosť zoskupenia. Vyzdvihol, že jeho prvoradým cieľom je udržiavať dobré styky s rodným mestom a snažiť sa aktívne napomáhať rozvoj svojho rodiska. S potešením sa vyjadril o dobrých vzťahoch a príkladnej spolupatričnosti Komlóšanov v záujme realizovania tohto cieľa. Kruh vyvíja bohatú činnosť vo všetkých oblastiach života - vo verejnej sfére, kultúre, školstve, podnikaní. Zdôraznil, že majú dobré styky s CSS, SSB, so Slovenským klubom v Budapešti ako aj s obvodnými slovenskými volenými zbormi a pravidelne sa zúčastňujú na ich podujatiach.
Primátorka Slovenského Komlóša dr. Irena Divičanová Szencziová sa najskôr poďakovala riaditeľovi SI M. Resutíkovi, že im vyšiel v ústrety a poskytol možnosť dôstojne oslavovať. Poďakovala sa aj členom kruhu za podporu rodnému mestu a takpovediac z prvej ruky ich informovala o tohtoročných podujatiach a o rozvoji mesta v každej oblasti. Vyzdvihla národnostný charakter mesta, pestovanie slovenskej kultúry a tradícií. Zmienila sa aj o kompletnej rekonštrukcii Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským v Slovenskom Komlóši. Dňa 30. augusta sa konalo položenia základného kameňa rekonštrukcie a rozšírenia 100-ročnej školskej budovy. Zdôraznila, že vďaka úspešnej výchovno-vzdelávacej práci slovenská základná škola má z roka na rok viac žiakov, v súčasnosti je ich viac ako 360, takže rozšírenie školskej budovy je už nevyhnutné.
Predsedníčka SSB Zuzana Hollósyová popriala jubilujúcemu kruhu ďalšiu úspešnú činnosť a zároveň sa poďakovala jeho členom za ich aktívnu účasť vo voľbách a za účasť na podujatiach slovenských menšinových samospráv hlavného mesta. Záverom jubilejnej slávnosti pani primátorka otvorila reprezentatívnu výstavu pod názvom Slovenský Komlóš sa predstavuje, na ktorej sa prezentovali tamojší rodáci - akademická maliarka Zuzana Hajkóová, drevorezbári Michal Zsolnai a Ján Karas, keramikárka Diána Dénesová, kováč Sándor Hadi a členovia Evanjelického domu dôchodcov so svojimi ručnými prácami.
Po oficiálnej časti nasledoval neviazaný priateľský rozhovor a pohostenie - pravá komlóšska klobása, pletený koláč, chutné víno a všakové dobroty. K veselej nálade prispela hra na citare.
V rámci Dní slovenskej kultúry v Maďarsku sa 28. septembra prezentovalo v Slovenskom inštitúte malebné stredoslovenské historické mesto Banská Štiavnica. Tentoraz tamojšie Slovenské banské múzeum priviezlo do Budapešti medzinárodnú výstavu Ochrana prírody a kultúrneho dedičstva v karikatúre. Po vernisáži sa v preplnenej divadelnej sále inštitútu predstavil Folklórny súbor Sitňan.
Banskú Štiavnicu veľmi radi vyhľadávajú turisti z Maďarska, preto sa dalo očakávať, že o jej prezentáciu bude veľký záujem. Predstavitelia mesta sa zodpovedne tomu aj pripravili - dochvíľni záujemcovia sa nenudili, čakali ich viacjazyčné brožúrky a letáky o meste a jeho pozoruhodnostiach, ktorých je neúrekom. Ocenilo ich aj UNESCO, keď v decembri roku 1993 zapísalo historické jadro mesta spolu s technickými pamiatkami v okolí do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva. Listovanie v propagačných materiáloch a prehliadku výstavných exponátov načas prerušil riaditeľ SI Milan Resutík, ktorý vyslovil svoju radosť z toho, že Banská Štiavnica prejavila záujem zapojiť sa do Dní slovenskej kultúry v Maďarsku, výsledkom čoho je výstava v priestoroch inštitútu. Predstavil viceprimátora mesta Ivana Gregáňa, riaditeľa Slovenského banského múzea Jozefa Labudu, zástupcu riaditeľa Múzea vo Sv. Antone Erika Petrikoviča a kurátorku výstavy Annu Ďuricovú a medzi hosťami privítal predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika. Pán Jozef Labuda predstavil ich jedinečné múzeum, jeho bohaté zbierky a rozvetvenú medzinárodnú spoluprácu, o. i. s mestami Šopron a Miškovec či s Maďarským národným múzeom. Vďaka tejto spolupráci sa zrodilo niekoľko medzinárodných výstav, jednou z nich je pozoruhodná expozícia Skvosty Banskej Štiavnice zo zahraničných múzeí, ktorá bude otvorená v Slovenskom banskom múzeu do konca októbra. Snáď ešte medzinárodnejšia je výstava karikatúr, o ktorej jej kurátorka Anna Ďuricová uviedla, že sa na nej prezentuje 80 autorov z 22 krajín štyroch kontinentov. Spája ich téma - devastácia životného prostredia -, ktorá nepozná hranice. Problémy z nej vyplývajúce sú všade podobné. Ako pani kurátorka uviedla, niektoré vystavené karikatúry sa sústreďujú na problematiku životného prostredia ako takú, iné pomáhajú nájsť možnosti riešenia problémov, ale väčšina na ne „iba“ poukazuje. Cieľom výstavy je posunúť jej posolstvo čo najďalej.
S poľutovaním sa musím priznať, že som si nestihla pozrieť ani tretinu nápaditých, vtipných, technicky vynikajúco zvládnutých karikatúr, nútiacich zamyslieť sa nad tým, ako sa správame k prostrediu, ktoré nás obklopuje, nakoľko myslíme na budúcnosť. V divadelnej sále inštitútu sa totiž začala druhá časť prezentácie Banskej Štiavnice - vystúpenie súboru Sitňan. Ešte predtým sa však ujal slova mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš, ktorý sa priznal, že sa nemohol neprihovoriť, veď v tomto meste, ktoré považuje za jedno z najkrajších na svete, strávil jeden rok. Keďže to bolo práve v období jeho dospievania, viažu ho k nemu krásne spomienky. Viceprimátor mesta Ivan Gregáň odovzdal prítomným pozdravy primátora a všetkých Banskoštiavničanov, priblížil im minulosť mesta a informoval ich o najbližších plánoch, o. i. o budovaní nového lyžiarskeho centra. Potom už patrilo pódium členom súboru Sitňan, ktorý pôsobí od 50. rokov minulého storočia popri Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici. Tvoria ho učitelia a žiaci, podľa profesora Dominika Kútnika traja sú z krajšej a traja z mladšej generácie. V Budapešti predstavili staré banícke piesne a horehronský, najmä detviansky folklór. Spievali, hrali na fujary, gajdy, drumble, píšťalky a heligónky, pričom aj tancovali. Ako raritu zaspievali v origináli prvú banícku hymnu, ktorá sa zrodila v Banskej Štiavnici. S temperamentnými, vtipnými, občas pikantnými piesňami mali veľký úspech.
Po kultúrnom programe nasledovalo pohostenie s typickým banskoštiavnickým závinom a neviazaná beseda účastníkov prezentácie s predstaviteľmi mesta.
Pri príležitosti Európskeho dňa jazykov, ktorý členské štáty Rady Európy (RE) oslavujú od roku 2001, usporiadala Celoštátna cudzojazyčná knižnica v Budapešti 26. septembra otvorený deň. Knižnica bola otvorená od 10. do 22. hodiny a konali sa tu rôzne významné kultúrne podujatia pod patronátom ministra národného kultúrneho dedičstva Andrása Bozókiho.
V spojitosti s tohoročným Európskym dňom jazykov RE treba zdôrazniť význam vyučovania jazykov a vypracovania spoločných štandardov hodnotenia jazykových kompetencií. Tento deň oslavujú v rámci rôznych kultúrnych aktivít v 46 členských štátoch RE. Cieľom dňa je propagovať štúdium cudzích jazykov v každom veku, resp. upozorniť na uctievanie všetkých európskych jazykov, vrátane jazykov minorít.
Celoštátna cudzojazyčná knižnica na tento deň pripravila bohatý program. Tematickú konferenciu Informačného a dokumentačného strediska RE v Budapešti „Pevným hradom je jazyk“ otvorila zástupkyňa štátneho tajomníka ministerstva národného kultúrneho dedičstva Erika Konczová a poctil ju svojou prítomnosťou aj parlamentný poslanec, podpredseda parlamentného zhromaždenia Rady Európy, vedúci maďarskej delegácie v RE Zoltán Szabó. V knižnici sa o. i. konala prednáška koordinátorky projektu EÚ Sokrates Marianny Györgyovej a beseda o diele Gabriela García Márqueza. Pri príležitosti 60. výročia úmrtia Bélu Bartóka tu otvorili výstavu fotografií Zoltána Mósera. V knižnici vystúpili aj známa jazzová speváčka Annah Dániel a komorný zbor Victoria s renesančnými madrigálmi. Otvárací program konferencie spestrili študenti rôznych národnostných škôl, slovenskú národnosť zastupovala citarová kapela a speváci Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe, ktorí pod vedením učiteľky spevu Ildiky Očovskej predniesli slovenské piesne z Poľného Berinčoku, Sarvaša a Slovenského Komlóša.
Čabianski študenti však neprišli v tento deň do knižnice iba vystupovať. Súčasťou sprievodných programov bola totiž aj exkurzia po knižnici a tak v spoločnosti svojej riaditeľky Edity Pečeňovej a pracovníčky Národnostného a dokumentačného oddelenia knižnice, slovenskej referentky Alžbety Árgyelánovej mohli navštíviť jazykové laboratórium, starodávnu čitáreň, pozreli si slovenské knihy a časopisy, resp. sa zoznámili s webovou stránkou knižnice. V hudobnom fonde s radosťou objavili aj publikáciu svojej učiteľky I. Očovskej o čabianskych slovenských piesňach.
A. Árgyelánová nám pri tejto príležitosti oznámila, že knižnica v tomto roku dostala 73 nových publikácií v slovenčine, hlavne z oblasti beletrie a literárnej vedy.
Medzi početnými sponzormi celodňovej akcie bola aj Celoštátna slovenská samospráva.
Dvojčlenná delegácia Úradu ombudsmana pre ľudské práva Rady Európy navštívila minulý týždeň Maďarsko. Cieľom návštevy zástupcu riaditeľa úradu Markusa Jaegera a referenta Sirpu Rautio bolo zmapovať zmeny v období od poslednej návštevy ombudsmana pre ľudské práva Rady Európy Alvara Gil-Roblesa v Maďarsku. Delegácia sa 28. septembra stretla v sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy s predsedom najvyššieho voleného zboru našej Slovače Jánom Fuzikom.
Iba v štyroch mestách Maďarska prevyšuje podiel národnostného obyvateľstva 20 percent: v Bólyi sa hlási k nemeckej národnosti 29 a v Pilíšskom Verešvári 24 % obyvateľov, v Slovenskom Komlóši je 27 % Slovákov a v Szendrő 22 % Rómov. Spomedzi početnejších národností Chorváti tvoria v Sellye 9 %, Slovinci v Szentgotthárde a Slováci v Sarvaši po 8 %, Nemci vo Villányi 13 % a Visegráde 9 % a napokon Rómovia v Hajdúhadháze a Örkényi po 11 %, v Nyírbátore 13 %, Nagyecsede 16 % a Cigánde 18 %. Najpočetnejšou menšinou sú aj v hlavnom meste Nemci (1 %) a Rómovia (0,8 %). Z obyvateľov 12. obvodu Budapešti je každý tisíci občan Rumun, v 8. obvode je rumunskej národnosti dokonca každý tridsiaty obyvateľ.
Výstavu digitálnych fotografií šéfredaktora Ľudových novín, básnika, mlynského rodáka Imricha Fuhla otvorili v týchto dňoch v čabianskom Dome slovenskej kultúry. Vernisáž uviedla hrou na citaru Ildika Očovská a svojou prítomnosťou ju poctili generálny konzul SR Štefan Daňo, konzul Ladislav Tischler a vedúci odboru Úradu pre národné a etnické menšiny Anton Paulik, ktorý ako bývalý predseda Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku pripomenul činnosť svojho "ideologického" spolubojovníka. Ako vtipne podotkol, búrenie sa dlhovlasého mladíka vari nebolo zbytočné, veď spoločnosť sa ako-tak transformovala.
Literárne a umelecké pôsobenie I. Fuhla, absolventa slovenského gymnázia v Budapešti a katedry žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave, hodnotila jeho priateľka z detstva, riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová. I. Fuhl začal tvoriť už ako 16-ročný v slovenčine a maďarčine a čoskoro sa predstavil ako spoluautor viacerých antológií. V 80. rokoch založil slovenskú rockovú kapelu, podieľal sa na mládežníckych a národnostných kultúrnych festivaloch, čitateľských táboroch a literárnych besedách. S mladíckym zápalom sa postavil do služieb národnosti, angažoval sa vo verejnom živote slovenskej menšiny v rokoch po spoločenských zmenách. Jeho svojrázny prístup k životu a spôsob videnia, spravidla humorný, sa odzrkadľuje aj na jeho digitálnych, poeticky koncipovaných obrázkoch, motívy ktorých veľa prezradia divákovi aj o prostredí, v ktorom vznikli. Vidíme na nich odtlačky národnostného bytia.
Výstava bola v DSK otvorená do 2. októbra, odtiaľ poputuje do slovenských lokalít regiónu.
Slovákmi a Maďarmi obývanú Malú Tarču delia od hlavného mesta dve -tri medze. Nedávno jej prezident republiky udelil štatút mesta, čo Malotarčania náležite oslávili. Od 19. septembra tu prebiehali kultúrne podujatia - organový večer v katolíckom kostole, koncert v škole sv. Štefana, v kultúrnom dome Ulita sa konali divadelné predstavenia, premietanie filmov a vystúpenia folklórnych súborov a na obecnom úrade odznela prednáška o technológiách pestovania zemiakov. Obecenstvo búrlivým potleskom ocenilo najmä výkon skupiny Anonymus a dychovky z nemeckého Bad Nendorfu.
Na sobotňajšie oslavy zavítal do obce vedúci Úradu predsedu vlády, minister Péter Kiss, ktorý hodnotil záslužnú činnosť Malotarčanov a ich predstaviteľov, ktorá vyústila do získania štatútu mesta. Ako povedal, toto ich zaväzuje aj do budúcnosti. Potom rečník odovzdal symbolický kľúč od mesta jeho prvému primátorovi Szabolcsovi Tóthovi, ktorý pri tejto príležitosti pozdravil ďalších vzácnych hostí: podpredsedu Valného zhromaždenia Peštianskej župy Bélu Fábryho, parlamentného poslanca dr. Györgya Gémesiho a starostu spriatelenej obce Beluša Vladimíra Vadrnu.
Popoludní pokračoval kultúrny program. V rámci Celoštátneho folklórneho stretnutia, ktoré usporiadala miestna slovenská samospráva, vystúpili popri miestnych kultúrnikoch aj kolektívy z Ečeru, Novej Huty, Budapešti, Rákoškerestúru, Kerepešu, Slovenského Komlóša, Jače a Békešskej Čaby. Súčasťou série podujatí bol aj Zemiakový festival, účastníci ktorého piekli zemiakové placky - "gerhene" a hodnotili vystavené odrody zemiakov. Oslavy vyvrcholili ohňostrojom.
V nedeľu 18. septembra bolo na Bratislavskom hrade rušno. V rámci Kultúrneho leta a Hradných slávností Bratislava 2005 prebiehal 10. ročník medzinárodného festivalu historického šermu. Zúčastnili sa ho skupiny zo Slovenska, Čiech a Maďarska. Svoje umenie predviedli aj sokoliari a stredovekú atmosféru navodila dobová hudba. Kým sa návštevníci zabávali na nádvorí, v priestoroch Historického múzea sa rozbehla veľká trma-vrma. Chystala sa svadba. A ani nie hocijaká! Koncom júna tu už otvorili jednu so svadobnou tematikou pod názvom „Kým nevesta povedala svoje áno”, autorkou ktorej bola Mária M. Zubercová, ale návštevníkov teraz čakalo niečo celkom iné - tradičná slovenská svadba.
Kurátorka zbierok zahraničných Slovákov Jarmila Gerbócová od jari chodila po slovenských osadách na Dolnej zemi a pátrala po tradičnom svadobnom oblečení a doplnkoch. Nemala ľahkú úlohu, lebo naši predkovia sa prísne pridržiavali tradícií a svadobný veniec aj odev si kázali priložiť do truhly. V Maďarsku pátranie sťažovalo aj to, že od mája putovala po krajine výstava Slovenského osvetového centra (SOC) Celoštátnej slovenskej samosprávy tematicky podobného rázu „Svadobné oblečenie Slovákov v Maďarsku na počiatku 20. storočia“. Napriek tomu sa pani kurátorke podarilo naplniť 300 metrov štvorcových na Bratislavskom hrade vecnými pamiatkami Slovákov v Srbsku a Čiernej Hore, Maďarsku a Rumunsku. Z jednotlivých osád - odkiaľ pochádzali kroje - pricestovali do Bratislavy pomocníci a pomocníčky, aby pripravili výstavu. Ženy starostlivo oprali šaty, sukne a fertušky nadrobno nariasili, navliekli stužky, ozdobili vetvičky rozmarínu... Ba aj koláče napiekli! Nezabudli ani na zdravé ovocné „kvapky“, bez ktorých sa práca len vlečie. V sálach bolo skutočne veselo, ako to bývalo na dedinách pred svadbou. Zo dvadsať žien a sem-tam chlapov usilovne obliekalo figuríny. Chodili po sálach a s údivom konštatovali podobnosti či odlišnosti. Kde len mohli pomáhali jeden druhému a veru si aj zaspievali. Veď sa chystali na svadbu! Možno neveríte, ale nenašli sa dve obce, kde by boli s rovnakým nápevom spievali odobierkové piesne. Nielen oblečenie, jazyk, ale aj spevná kultúra dolnozemských osád je veľmi odlišná. Túto rôznorodosť verne odzrkadľuje výstava, v ktorej sa dokonale vyznajú len odborníci. Sen J. Gerbócovej sa splnil: dolnozemská svadba krajanov z troch krajín ožila na Bratislavskom hrade. Pomohli jej v tom Čabianska organizácia Slovákov, Matica slovenská v Juhoslávii, Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a Čiernej Hore, Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku, Dom zahraničných Slovákov v Bratislave, ale predovšetkým hŕstka ľudí, ktorí nadšene pripravovali na svadbu svoje „nevesty“, aby ich v plnej kráse mohli obdivovať návštevníci výstavy.
Na vernisáž, ktorá sa konala 20. septembra, zavítali predstavitelia Ministerstva kultúry SR, DZS, splnomocnenkyňa vlády Vilma Prívarová, milovníci krajanskej slovenskej kultúry a, samozrejme, zástupcovia krajanských organizácií, ktoré sa na realizácii výstavy podieľali. Riaditeľ Historického múzea SNM Pavol Komora medzi hosťami privítal riaditeľku SOC Katarínu Királyovú, riaditeľku Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Annu Ištvánovú a predsedu ČOS Michala Lásika, ktorí spoločne s improvizovaným dolnozemským speváckym zborom zaspievali „S Bohem já chci začíti“, pieseň, bez ktorej sa v kruhu dolnozemských evanjelikov nezačala svadba.
Výstava bude otvorená do 30. novembra, potom poputuje na Dolnú zem. V decembri 2005 bude v Srbsku a Čiernej Hore, v roku 2006 si ju budú môcť pozrieť návštevníci v Rumunsku a Maďarsku.
Dňa 20. septembra usporiadala Slovenská samospráva Budapešti (SSB) rozšírené zasadnutie, na ktoré pozvala predsedov slovenských menšinových volených zborov obvodov hlavného mesta a farára Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Atilu Spišáka.
Predsedníčka SSB Zuzana Hollósyová úvodom pozdravila poslancov a hostí, ktorí prišli v peknom počte. Potom nasledovalo hodnotenie činnosti SSB v prvom polroku a konkretizovanie nastávajúcich úloh, ich koordinácia s obvodnými zbormi. Ako odznelo, Slovákov žijúcich v hlavnom meste čakajú na programy bohaté, rušné mesiace, napr. 10. novembra sa bude konať pietny akt pri hrobe bývalej učiteľky budapeštianskej slovenskej školy Judity Matovej, ktorá nás opustila presne pred desiatimi rokmi. Dňa 23. novembra organizuje SSB veľkolepé sympózium pri príležitosti 10. ročníka vydávania jediného časopisu Slovákov hlavného mesta, Budapeštianskeho Slováka. Aj tohto roku usporiada Deň budapeštianskych Slovákov a Slovenské Vianoce, teraz to bude 10. decembra v Paláci Dunaj.
V druhej časti zasadnutia referovali predsedovia slovenských samospráv o podujatiach vo svojich obvodoch a požiadali prítomných, aby sa čím aktívnejšie zapájali do programov partnerských zborov.
Evanjelický farár A. Spišák informoval o pozitívnych zmenách, ktoré nastali v živote Slovenského evanjelického cirkevného zboru hlavného mesta. Ako povedal, počet veriacich v poslednom období značne vzrástol a práce okolo renovácie pivnice zboru tiež finišujú. Potom oboznámil poslancov s novou iniciatívou - chceli by predstaviť skladbu PhDr. Ľubomíra Rašiho z Liptovského Mikuláša pod názvom Requiem. Pozývajú aktivistov - hercov, spevákov a hudobníkov, aby sa zapojili do prípravy predstavenia.
Po oficiálnej časti rozšíreného zasadnutia nasledovala malá priateľská oslava - pozdravili poslancov, ktorí cez leto oslavovali meniny.
V malej novohradskej dedinke Erdőtarcsa sa 24. septembra konal Slovenský deň. Jeho usporiadateľom bola miestna slovenská samospráva na čele s mimoriadne agilnou predsedníčkou Arankou Merészovou. Pekný popoludňajší program, v ktorom sa na vysokej úrovni predstavili členovia Folklórneho spolku Rozmarín z Veňarcu a miestni škôlkári, otvorila predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. Vo svojom príhovore zdôraznila, že nielen vo veľkých mestách sa dejú pozoruhodné a dôležité veci, ale aj v malých osadách s neveľkým počtom obyvateľstva oduševnenie, spolupatričnosť a vzájomná úcta dokážu robiť zázraky. Príkladom je aj spomínaná obec, v ktorej sa pred popoludňajším programom konali v obnovenom kostolíku bohoslužby. Na jeho obnovu prispeli Slováci, Maďari, katolíci i evanjelici. Na podujatí boli prítomní ev. biskup Imre Szebik, regionálna radkyňa Celoštátnej slovenskej samosprávy Katarína Plevová, starosta obce László János Mészáros, ako aj dekan ev. cirkvi Novohradskej župy András Szabó. Myšlienky pána biskupa prítomným tlmočil miestny farár Zoltán Bartos. Na našu otázku, odkiaľ vie po slovensky, odpovedal peknou slovenčinou: „Veď som sa narodil v neďalekej slovenskej dedinke Galgaguta“.
V Dolných Peťanoch (Alsópetény) usporiadali tradičné trojdňové hody, spoluorganizátorom ktorých bola miestna slovenská samospráva. V bohatom kultúrnom programe za účasti malých i veľkých divákov vystúpili aj folklórne súbory zo Slovenska. Súčasťou podujatia boli ukážky ručných prác a prezentácia monografie Dolné Peťany, ktorú predstavili jej autor Ákos Cs. Zelnik a radca Ministerstva národného kultúrneho dedičstva MR János Németh.
Každá obec je taká, akým je jej prvý človek, čiže starosta. To ma napadlo aj počas môjho príchodu do Mlynkov (Pilisszentkereszt). Po uliciach všade čistota, poriadok, rozkvitnuté kvety, pri hlavnej ceste vidieť nové zdravotné stredisko, slovenský dom, obecný úrad, park a kostol, ktorý je dominantou obce. V nedeľu 11. septembra bolo v tejto podpilíšskej dedinke rušno. Ľudia sa poberali do kostola a kým som čakala na pána starostu, vošla som sa aj ja pozrieť na bohoslužby. Kostol bol plný a prekvapilo ma, koľko mladých som tam videla. Pri kostole v parku sa schádzali rodiny, pripravujúce sa na krst. V ten istý deň sa konala sviatočná svätá omša aj v neďalekej Pilíšskej Čabe, odkiaľ sa ponáhľal na naše stretnutie čerstvo vyznamenaný mlynský starosta Jozef Havelka. Ako ste sa už aj v našom týždenníku mohli dočítať, 20. augusta, pri príležitosti štátneho sviatku MR, Jozef Havelka, predseda Integračného výboru CSS a predseda Združenia a kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov prevzal dve vysoké štátne vyznamenania: Bronzový kríž za zásluhy MR, ktorý mu udelil prezident republiky László Sólyom, a Strieborný stupeň radu za zásluhy v štátnej službe, ktorý mu odovzdala ministerka vnútra Monika Lampertová. K udeleniu vysokých štátnych vyznamenaní v mene Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov Úradu vlády SR J. Havelkovi zablahoželala v liste aj splnomocnenkyňa Úradu vlády SR Vilma Prívarová: ”Tak ako sa Chotárna skala neodmysliteľne spája s Mlynkami, tak je Vaše meno spojené so stovkami národnostných, kultúrnych, cirkevných a spoločenských podujatí v tomto regióne. Ich prínos, hodnota a krása akoby kopírovali trvácnosť, malebnosť a jedinečnosť pilíšskych vrchov. Z nich prýšti zaiste i sila, tvorivosť a energia, ktoré roky venujete nielen obci, jej obyvateľom, ale i Slovákom v Maďarsku.”
- Pán starosta, s akým pocitom ste prevzali vyznamenania?
- Bol som prekvapený, totiž nevedel som o tom. Dostal som pozvánky na ministerstvo vnútra a na ministerstvo spravodlivosti, ale iba na jednej bol naznačený „dôvod”. Na druhej bolo iba toľko, že ma pozývajú s manželkou. Práve som hovoril, že 11 rokov som starostom, od r. 1990 pracujem v obecnej samospráve, mám funkciu aj v Celoštátnej slovenskej samospráve (CSS) a som verejne činný, ale s takýmito vysokými vyznamenaniami som nepočítal.
- Keď človek preberá takéto ocenenie, určite v duchu aj bilancuje. Ako sa pamätáte na začiatky, keď ste kandidovali do funkcie starostu? Aké plány ste mali a čo sa z nich podarilo uskutočniť?
- Predtým, než som sa dostal do obecnej samosprávy, som pracoval v podnikateľskej sfére, kde sme mali medzinárodné kontakty. Tam som sa trochu naučil, ako treba úspešne spolupracovať s ľuďmi. Predošlý starosta bol síce veľmi dobrý človek, učiteľ, ale nemal bezprostredné každodenné kontakty s ľuďmi, ktoré sú v tejto funkcii nevyhnutné. Po prvom volebnom cykle, keď som bol poslancom obecnej samosprávy, som si pomyslel, že sa pokúsim kandidovať na post starostu. Mal som veľa plánov, ktoré som chcel uskutočniť. Videl som jasne, čo všetko potrebuje naša obec, takže úlohy boli v podstate dané. A môžem povedať, že za jedenásť rokov sa mi stopercentne podarilo uskutočniť vytýčené ciele. Dedina je v poriadku, máme čo potrebujeme: cesty, kanalizáciu, vodovod, plynovod, káblovú televíziu, telefónnu sieť, obecný úrad, slovenský dom, atď… Po vybudovaní káblovej televízie a internetu sme spravili i vodnú nádrž, takže aj počas letných horúčav máme dostatok vody. Občania, ale aj lekári sú spokojní s novým zdravotným strediskom. Do Surdoku, kde je náučný chodník pre školákov a k Studienke Kosáčkovej Panny Márie, ku ktorej sa viažu rôzne legendy, chodí denne 200-300 ľudí. Môžem povedať, že obec dobre funguje, len ľudia sú troška iní, uzatvorenejší, hoci to je celospoločenský jav. Ani nie tak dávno našu obec poznali ako otvorenú, priateľskú. Dnes aj Mlynčania utekajú za svojimi povinnosťami, hľadajú nové možnosti vzmáhať sa. Zmeny nastali aj v dôsledku toho, že sa sem prisťahovali ľudia, ktorí nie sú Slováci, ani nemajú slovenské korene. Vôbec ich nezaujíma, že bývajú v slovenskej obci, ani to, aké programy, zvyky, pamiatky a tradície máme. Oni prídu večer z práce z Budapešti, zatvoria bránu a nevidíme ich ani cez víkendy. Ale ak sa im niečo nepáči alebo dačo potrebujú, sú prví, ktorí sa hlásia. Takže aglomerácia je zložitá otázka. V auguste sme boli na Dolnej zemi a nadobudol som dojem, že tam je ešte pokoj. Tam je ale oveľa menej pracovných možností. U nás len ten nemá prácu, komu sa nechce robiť.
- Pamätáte sa na prvé kroky vo funkcii starostu?
- Áno. Najprv sme museli dať do poriadku kanalizáciu, prepísať a uzavrieť nové zmluvy, ako aj vybudovať telefónnu sieť, aby sa na ňu mohol napojiť každý občan. Potom sme zaviedli plyn, pričom sa nám podarilo realizovať investíciu lacnejšie, ako sa pôvodne plánovalo, takže občania platili polovicu predpokladanej sumy. Ale musím povedať, že ja sám by som to nedokázal, potreboval som dobrých poslancov. Vždy som sa mohol spoľahnúť na poslancov miestnej slovenskej samosprávy. Imrich Fuhl, Gizela Molnárová i Katarína Bodová mi veľa pomáhali. Mám dvoch kolegov, s ktorými spolupracujem od r. 1990 a poznáme aj svoje myšlienky. Keď zrušili vojenský útvar v Pilíši, podarilo sa nám kúpiť za haliere betónové panely, z ktorých sme vybudovali masívne, pevné cesty v piatich - šiestich uliciach. Obnovili sme zopár ulíc, spravili sme pietny park pri kostole, cintorín sme dali do poriadku a premiestnili sme staré náhrobné kamene. Vymenili sme názvy ulíc, tabule sú teraz dvojjazyčné. Keby sa ma niekto spýtal, ktorý cyklus bol najúspešnejší, musel by som povedať, že ten od roku 1994 do roku 1998. Ak toto obdobie pokladám za stopercentné, druhý cyklus od r. 1998 do r. 2002 by som hodnotil na 80 %. Tam už bolo trošku menej nielen práce, ale aj finančných možností. Tento cyklus už nie je dobrý, lebo aj do našej dediny sa dostala nezdravá politika. Keď sa objaví "vysoká" politika a poslanec neberie ohľad na to, čo potrebuje dedina, neustále sleduje, akej farby je jeho kabát, to už nie je dobré. Takže ak v tomto cykle dosiahneme 60 %, poviem, že chvála Bohu.
- Kedy ste zistili, že máte manažérske schopnosti?
- Mal som 21 rokov, keď som sa dostal do vedúcej funkcie. Pracoval som v strojárskom priemysle, spolu s inžiniermi sme pripravovali prototypy strojov, opravovali sme stroje. Chodil som po celej krajine. Predtým než som sa stal starostom som bol súkromný podnikateľ. Mal som vždy podriadených, peniaze, ale aj zodpovednosť a robotu.
- Podľa toho ste typ vodcu. „Šéfujete” aj doma?
- Mám dve dospelé dcéry, obidve študujú na univerzite, jedna medicínu, druhá ekonómiu. Manželka obyčajne súhlasí so mnou, ale dcérky si už povedia svoju mienku, občas mi aj poradia.
- Na čom momentálne pracujete ako člen vedenia Celoštátnej slovenskej samosprávy?
- Moja práca v Integračnom výbore CSS spočíva v tom, že sprostredkúvame kontakty medzi slovenskými a maďarskými obcami, obracajú sa na nás, ak hľadajú hudobníkov, spevácke zbory alebo športovcov. Chceli by sme zmapovať, v ktorých osadách si nárokujú signál STV, kde majú káblovú televíziu, internet atď. Rozoslali sme dotazníky do sto pätnástich Slovákmi obývaných obcí a v prípade nároku pripravíme pre záujemcov jeden „balík”. V tom nám prisľúbil pomoc aj pán veľvyslanec Juraj Migaš. Okrem toho pracujem aj v Slovensko-maďarskej zmiešanej komisii. Medzi najnovšími plánmi figuruje vybudovanie a otvorenie dvoch nových mostov na Ipli a otvorenie 47 menších hraničných priechodov, cez ktoré môžu prechádzať občania SR a MR bez pasu. Čo sa týka Združenia a kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov, spolupráca medzi našimi pilíšskymi obcami je príkladná, navzájom si pomáhame a zúčastňujeme sa podujatí našich priateľov.
- Na čo ste najpyšnejší v poslednom období?
- Na to, že u nás je ešte aj dnes živý náš materinský jazyk. Moja generácia ešte plynule hovorí po slovensky - teda „po mlynsky” - a dorozumie sa so Slovákmi z celej krajiny. Zachovali sme si nielen materinský jazyk, ale aj naše starodávne tradície a v očiach našich detí ešte vidím lesk, takže ešte jedna generácia určite bude pestovať dedičstvo našich predkov. Som presvedčený, že za nami nasledujúca generácia bude pokračovať v našom diele. Pripravujeme sa na 40. výročie založenia Pávieho krúžku v Mlynkoch. Myslím si, že štyridsiatka je aj v živote človeka pekný vek, nieto v živote jedného súboru. Pripravíme pre členov pekný program, dostanú darčeky, aby cítili, že ich máme radi, že sú pre nás dôležití. V Mlynkoch musí byť ľudový spevácky zbor, lebo tak ako spievajú Mlynčania, tak je to najkrajšie! 8. októbra pripravujeme jubilejné oslavy, na ktoré sme pozvali aj folklórny spevácky súbor Šarfianka zo slovenskej sesterskej obce Blatné. Môžem povedať, že kontakty medzi našimi obcami vybudovali práve členovia pávieho krúžku a prednedávnom, keď sme boli v Blatnom, uznali prácu vedúcich krúžku Gizely Molnárovej a Jozefa Sziveka. Na nich som tiež veľmi hrdý. Každý rok na jeseň oslavujeme našich dôchodcov, navštívime ich, pripravíme pre nich program, odovzdáme im darčeky. Ja sa s nimi veľmi rád stretávam, je to dobrý pocit vidieť ľudí, ako sa radujú.
- Čo vaše okolie. Ako sa pozerá na vás a na vašu prácu?
- Tu v našej uličke ešte nájdem ozajstných dobrých susedov. Bývame tu 27 rokov. Cestou domov sa mi prihovárajú tetky, sadneme si na „gang” a porozprávame sa. Tu ešte vládne typická dedinská atmosféra, tu sú ešte otvorené brány aj duše. My sme vyrástli v dedine, ktorá bola jednou veľkou rodinou.
- Aké úlohy by ste mali, keby vás opäť zvolili za starostu?
- Pracoval by som v záujme toho, aby sa ľudia zblížili, mali sa radi, aby vedeli oceniť prácu iných, aby neboli lakomí, nekričali na seba, aby bol pokoj. Ak už nebudem starostom, budem z celých síl pracovať na tom, aby sa slovenčina v Maďarsku a v Mlynkoch viac upevnila.
Náš rozhovor sme ukončili na balkóne starostovho domu, odkiaľ je nádherný výhľad na celú obec. Silné puto, ktoré ho k nej viaže, možno cítiť aj z jeho slov: „Pozrite, odtiaľto vidím celú dedinu. Krajší výhľad si ani neviem predstaviť!"
O štruktúre osád na Dolnej zemi prednášal v Békešskej Čabe doktor geografických vied Pál Belusky pri príležitosti odovzdania študovne a knižnice tamojšieho Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM). Študovňu odovzdal do užívanie generálny konzul SR Štefan Daňo, o službách VÚSM informoval vedecký tajomník ústavu Ján Chlebnický. Podujatie moderovala prof. Anna Divičanová.
x x x
Konferenciu na tému Jednota v rôznosti usporiadajú 11. októbra v Budapešti Ústav germanistiky univerzity ELTE, Ústav pre výskum menšín Maďarskej akadémie vied a Úrad pre národné a etnické menšiny. Na programe konferencie sú o. i. prednášky Jenőa Kaltenbacha (Právo a identita: možnosti ich normovania v Európe), Csilly Barthovej (Jazyk, identita a menšiny) a Anny Borbélyovej (Možnosti zachovania jazykov menšín v Maďarsku).
Slovenská samospráva v Békešskej Čabe 4. októbra prerokuje správu o činnosti poslaneckého zboru za uplynulé obdobie a hlásenie o hospodárení v 1. polroku 2005. Účastníci zasadnutia budú rokovať aj o prípravách na Festival klobásy v Békešskej Čabe, o ktorých ich poinformuje predseda zboru Juraj Ando.
Retrospektívnu výstavu predstavujúcu dielo svetoznámeho slovenského maliara, grafika a ilustrátora Kolomana Sokola ponúka Maďarská národná galéria v Budapešti. Súčasťou výstavy sú fotoportréty umelca od slovenského fotografa Tibora Huszára. „Je to najväčšia Sokolova retrospektíva všetkých čias. Na ploche viac ako 450 štvorcových metrov je vystavených 135 malieb, kresieb a grafík,” povedal riaditeľ Galérie mesta Bratislavy Ivan Jančár. Osamelý hľadač pravdy, ako prezývali K. Sokola, je jeden z najvýraznejších slovenských grafikov svetového mena. Intenzívne tvoril až do konca svojho života, zomrel mesiac po stých narodeninách v Tuscone. Exkluzívna výstava, ktorá je súčasťou Dní slovenskej kultúry v Maďarsku, potrvá do 30. októbra.
Slovenský stredovek je témou série deviatich prednášok, ktorú organizuje každú prvú stredu v mesiaci od októbra 2005 do júna 2006 Katedra slovenských dejín FF UK Bratislava a Univerzitná knižnica. S úvodnou prednáškou Teória o zmluvnom prijatí uhorského kmeňového zväzu v Karpatskej kotline a slovenské dejiny vystúpi doc. dr. Martin Homza. Ďalší prednášatelia budú hovoriť o. i. o vzniku cirkvi v Uhorsku, o vzniku a formovaní najstaršej uhorskej šľachty a o Nitriansku v uhorskom štáte. Záverečnou akciou 1. ročníka na pôde Univerzitnej knižnice bude prednáška o starých prešporských rodoch.
Nová, v poradí už dvadsiata ôsma knižka spisovateľa a publicistu Laca Zrubca prináša príbehy a epizódy z dávnej a výnimočne i z pomerne nedávnej minulosti Slovákov a ich krajiny, ktorá bola do roku 1918 súčasťou Uhorska. Spravidla ide o reportážne beletristické interpretácie historicky doložených dokumentov a nálezov. Dočítame sa v nich o kráľovi Samovi, sv. Svoradovi, rabovaní Turkov a svojvôli šľachty, lúpežných vraždách i eroticky motivovaných zločinoch zámožných i nemajetných občanov. Ťažko pritom rozhodovať, aká krv prúdila v žilách aktérov tohto historického panoptika, veď obyvateľstvo Uhorska bolo viacnárodné a slovanský živel sa miešal s neslovanským.
Aj z tohto hľadiska titul knihy - Staroslovenské tragédie - pôsobí žánrovo nejednoznačne, až bizarne. Ako totiž súvisí so Staroslovákmi zavraždenie kráľovnej Gertrúdy, ktoré zosnoval bán Bánk; hádam preto, že sa udialo pod Pilíšom? Alebo nakoľko staroslovenský je v tomto kontexte napr. atentát na Andreja Hlinku. Neobstojí ani druhá časť názvu: zrejme ťažko označovať za tragédiu narodenie budúceho cisára Jozefa II. v Gabčíkove, alebo potvrdenie slovenského pôvodu hudobného skladateľa Ferenca Liszta (Lista).
Iným očividným nedostatkom je jazyková a štylistická ležérnosť autora a jazykového redaktora (tu menovite uvedeného). Leví podiel v tomto ohľade odviedol tlačiarenský škriatok, hoci je pochybné, či na jeho konto možno pripísať aj pravopisné, gramatické a iné prehrešky, ktorými sa text zavše priam hemží. Slovenský čitateľ síce dostáva do rúk pútavú lektúru, avšak s početnými chybami krásy - materčiny.
V rozpore so všeobecne rozšírenou mienkou básnik Sándor Petőfi nepochádzal zo zmiešaného srbsko - slovenského manželstva, keďže jeho otec bol pomaďarčený slovenský evanjelik a matka Slovenka, uisťuje čitateľov článok v maďarskej mutácii časopisu National Geografic Magyarország Magazin.
Štefana Petroviča (1791 - 1849) a Máriu Hrúzovú (1791 - 1849) zosobášil 15. septembra 1818 v Aszóde evanjelický duchovný Mikuláš Daniel. Sobáš sa konal v Aszóde preto, lebo tu žil nevestin otec. V tejto obci a tiež v blízkom Maglóde žilo veľa slovenských evanjelikov, ktorí sa sem prisťahovali zo severouhorských stolíc.
Spornou je otázka, akým jazykom sa rozprávali v rodine Petrovičovcov. Podľa článku nedávno uverejneného v týždenníku Élet és Irodalom „Petőfi nemal nič spoločné so srbským pôvodom. Petőfi bol po obidvoch rodičoch slovenského pôvodu." Otcovi predkovia pochádzali z Vaďoviec v Nitrianskej stolici. Obidvaja rodičia boli evanjelici, čo tiež potvrdzuje ich slovenský pôvod. Keby hocikto z nich bol Srb, potom jeho vyznanie by bolo pravoslávne. Na rozdiel od mienky slovenských odborníkov, maďarskí literárni historici zdôrazňujú, že Sándor Petőfi sa narodil ako Maďar. Otec Štefan Petrovič v tom čase údajne rozprával skôr po maďarsky, kým matka Mária Hrúzová lepšie ovládala slovenčinu.
„Slovensko nemalo aristokraciu, vladárov, ktorí by vedeli zvládnuť situáciu a podmienky, keď sa rozhodovalo o osude a záchrane národa. Boli tu však najlepší synovia národa, ktorí vyrástli z pospolitého ľudu, dobre poznali jeho vzdelanostnú a kultúrnu úroveň i biedu sociálneho postavenia. Boli húževnatí a súdržní, vlastenecky zameraní a pomáhali iným i chudobným, z ktorých si vychovávali svojich spolupracovníkov a nasledovníkov. Vydávaním novín i kníh v reči ľudu vzbudzovali záujem o tlačené slovo a prostredníctvom neho ľud združovali, postupne ho národne uvedomovali a získané uvedomenie ďalej upevňovali. Povznášali ho v mravnom živote, v kultúre a zlepšovali jeho sociálno-hospodárske postavenie.“
(RNDr. Vojtech Strelka: Panteón dejateľov Spolku svätého Vojtecha v Trnave, 1995)
Spolok svätého Vojtecha /SSV/ si 16. septembra 2005 pripomenul 135. výročie svojho založenia prezentáciu knihy Štefana Hanakoviča Dejiny Spolku svätého Vojtecha.
„Prostredníctvom tohto diela nazeráme do minulosti, aby sme mohli účinnejšie pozerať do budúcnosti,“ - povedal vo svojom príhovore riaditeľ SSV Mons. ThLic. Vendelín Pleva. Pri tejto príležitosti sme oslovili pána riaditeľa SSV, s ktorým sme sa stretli nedávno na odpustovej slávnosti v Pilíšskej Čabe.
- Pán riaditeľ, povedali by ste nám niekoľko slov o založení a zámere Spolku?
- Spolková myšlienka nebola v Rakúsko - Uhorsku nová, veď aj iné národy zakladali v 19. storočí spolky: Spolok sv. Štefana v Uhorsku, sv. Jána Nepomuckého v Čechách, sv. Cyrila a Metoda na Morave, atď.
Ovocie týchto spolkov bolo jasne viditeľné, veď veriaci dostávali do rúk literatúru, ktorá im pomáhala orientovať sa v labyrinte názorov, ktoré boli v tom čase v Európe. Kňaz, náboženský spisovateľ, organizátor slovenského národnokultúrneho a literárneho života, jazykovedec, redaktor, vydavateľ PhDr. Andrej Radlinský (1817-1879) bol zakladateľom Spolku svätého Vojtecha v Pešti. Patril k najzaslúžilejším osobnostiam slovenského národa, náboženského a kultúrneho života v 19. storočí. Roku 1869 vymohol povolenie na založenie Spolku, ktorý sa o mesiac konštituoval. SSV vznikol 14. septembra 1870 a na prvom valnom zhromaždení Spolku bol zvolený za čestného doživotného podpredsedu. Jeho vplyv na smerovanie a činnosť Spolku bol dominantný aj potom. Od počiatku sa SSV riadi heslom Fidei et scientiae - Viere a vede. Radlinský sa snažil zachovať národné povedomie, ktoré spájal s možnosťou posilniť vieru slovenského národa.
Poznamenávam, že kto by mal záujem o podrobnejšie spoznanie dejín Spolku, tomu odporúčam knihu môjho predchodcu Dr. Štefana Hanakoviča Dejiny Spolku svätého Vojtecha, vydanú pri príležitosti 135. výročia.
- Prečo sa stal patrónom Spolku práve svätý Vojtech a na aké oblasti pôsobenia sa orientoval?
- Svätý Vojtech je uctievaný a je patrónom maďarského, českého a poľského národa a takisto prechádzal aj naším územím. Nazdávam sa, však, že pre zakladateľov nebol dôležitý patrón, ale najmä jeho činnosť. Spolok chcel osloviť čo najviac členov a iných svojich priaznivcov, preto hneď od počiatku venoval pozornosť vydavateľskej činnosti. Medzi prvými vydaniami boli najmä učebnice, čítanka, abecedár. Aby sa mohli v slovenčine čítať knihy bolo potrebné najprv Slovákov naučiť čítať a písať. Veľký význam mali aj mravné poučenia pre spoločenský život a historické diela. Neskôr sa vydalo Sväté písmo, modlitebné knihy a spevníky. Zdôraznil by som, že od druhej polovice 19. storočia sa v činnosti SSV prelínali vtedy aktuálne kresťanské a národné aspekty, v 20. storočí mala prioritu vydavateľská činnosť náboženskej literatúry. V súčasnosti SSV predstavuje už široký okruh činností na poli kresťanského a spoločenského života.
- Koľko členov má SSV a čo poskytuje svojím členom?
- V súčasnosti má Spolok 113 000 členov. Pochopiteľne, ťažisko štruktúr SSV predstavuje členská základňa, ktorej činnosť sa odohráva v rámci Miestnych skupín SSV, ktorých sú desiatky po celom Slovensku. V týchto skupinách sa členovia aktívne angažujú.
Zakladatelia SSV sa snažili uskutočňovať svoju činnosť prostredníctvom tlačeného slova. Okrem hovorového slova to bola vždy najúčinnejšia forma ohlasovania evanjelia. V tejto činnosti pokračujeme aj dnes. Za jednu z najúčinnejších foriem evanjelizácie považujeme vydávanie Katolíckych novín.
SSV je Konferenciou biskupov Slovenska poverený vydávať Sväté písmo, dokumenty Svätej stolice a Svätého Otca, liturgické knihy, mnohé modlitebné knižky pre deti i starších a učebnice náboženstva.
V stanovách sa píše, že SSV je spolok veriacich občanov, katolíkov, v ktorom sa každý podľa svojich schopností stará o cirkev, slovenský národ, jeho kultúru a nábožnosť. Nám potom vyplýva povinnosť pripraviť pre každého člena každoročne Pútnik svätovojtešský a podielovú knihu. Tieto publikácie dostáva každý člen grátis. Na všetky ostatné knihy vydané naším vydavateľstvom majú členovia 15- percentnú zľavu.
- Spolok svätého Vojtecha má skupiny i v zahraničí?
- Už od založenia Spolku všetko úzko súvisí od počtu členov. Čím viac nás je, tým viac môžeme urobiť. Teším sa, že do tejto našej činnosti sa zapájajú aj Slováci žijúci v zahraničí, ktorí sa stotožňujú s našimi plánmi a svojím členstvom dokazujú jeho opodstatnenie. V súčasnosti máme Spolky v Čechách, Chorvátsku, Poľsku, Rumunsku, Srbsku a aj v USA. Tešili by sme sa, keby si obnovili svoje členstvo aj slovenskí katolíci žijúci v Maďarsku!
- Čo očakávate od budúcnosti?
- Naďalej by sme chceli pracovať v duchu hesla Fidei et scientiae.. Čo robili naši predchodcovia - pozdvihnúť slovenský národ dobrou literatúrou - to by sme chceli dosiahnuť novými formami. Chceli by sme zapojiť do našej činnosti mladšie generácie, podporovať talenty, organizovať besedy. V poslednom čase zvažujeme ako účinne napomáhať šírenie evanjelia aj prostredníctvom moderných masovokomunikačných prostriedkov: rozhlasu a televízie.
Konferencia maďarských katolíckych biskupov na svojom jesennom zasadnutí, ktoré sa konalo 6. až 8. septembra, zvolila nového predsedu Stálej rady a tým aj celej Konferencie maďarských katolíckych biskupov. Stal sa ním kardinál, prímas, arcibiskup Ostrihomsko-budapeštianskej arcidiecézy Péter Erdő. A tak v Maďarsku po 15 rokoch znovu spojili funkcie hlavy katolíckej cirkvi a predsedu zboru biskupov. Doteraz stál na čele Konferencie maďarských katolíckych biskupov a zároveň jej Stálej rady, zabezpečujúcej činnosť medzi riadnymi ročnými rokovaniami jágerský arcibiskup István Seregély. Na jesennom zasadnutí zvolili aj nového podpredsedu Stálej rady a zboru biskupov győrskeho biskupa Lajosa Pápaiho. Tajomníkom naďalej zostal jágerský pomocný biskup András Veres. Za člena Stálej rady zvolili biskupa Níreďházsko-debrecínskej diecézy Nándora Bosáka. Konferencia maďarských katolíckych biskupov združuje 21 výkonných členov, šiestich vo výslužbe a jedného v zahraničí. Ako sme sa po zasadnutí na tlačovej konferencii dozvedeli, jednou z hlavných tém jesenného zasadnutia biskupskej konferencie bol prehľad a hodnotenie situácie pastoračnej činnosti v kruhu mládeže. Tejto téme dalo aktualitu 20. Svetové stretnutie katolíckej mládeže v Kolíne nad Rýnom, na ktorom sa zúčastnilo takmer 3 tisíc mladých ľudí. Biskup András Veres odvolávajúc sa na sociologický výskum povedal, že medzi najaktívnejšie organizácie, ktoré sa systematicky zaoberajú s touto vekovou skupinou, je katolícka cirkev. Podľa výskumov okolo 60 percent mladých veriacich sa angažuje a zúčastňuje na náboženskom a verejnom živote. Preukázateľné je aj to, že deviantné formy správania sú oveľa zriedkavejšie v kruhu mladých ľudí, ktorí patria k cirkvi. Biskupská konferencia sa rozhodla, že v budúcnosti bude posilňovať pastoráciu mládeže v cirkevných zboroch, diecézach, na celoštátnych a medzinárodných podujatiach, čo je dôležité nielen pre mládež, ale pre celú spoločnosť. Konferencia maďarských katolíckych biskupov schválila aj program Národného eucharistického kongresu, ktorý vyvrcholil 17. septembra 2005 v Bazilike sv. Štefana v Budapešti. Konferencia biskupov pri príležitosti 25. výročia vysviacky vatikánskej maďarskej kaplnky Panny Márie organizuje 8. októbra pútnický zájazd do Ríma. Pútnického zájazdu sa zúčastnia členovia zboru biskupov a veriaci jednotlivých diecéz. Konferencia maďarských katolíckych biskupov sa zhodla aj v tom, že pri príležitosti 800. výročia narodenia sv. Alžbety, dcéry uhorského kráľa Ondreja II., rok 2007 bude venovaný sv. Alžbete, ktorá je patrónkou chudobných.
Maďarská vláda r. 1995 vyhlásila 18. december - deň schválenia deklarácie OSN o právach príslušníkov národných, etnických, náboženských a jazykových minorít - za Deň menšín. Pri tejto príležitosti predseda vlády každoročne udeľuje cenu Za menšiny fyzickým osobám, organizáciám, inštitúciám a menšinovým samosprávam z domova i zo zahraničia, ktoré sa mimoriadne aktivizovali vo verejnom živote minorít, v oblasti menšinového školstva, kultúry, vedy, masovej komunikácie a samospravovania. Návrhy na udelenie ceny možno podať Úradu pre národné a etnické menšiny do 15. októbra 2005.
Milí moji rodáci,
v ostatnom čase sa u nás hovorí o firme Chemko Strážske na Východnom Slovensku. Podľa informácií tajných služieb zo zahraničia vraj pri atentáte na libanonského premiéra Rafíka Haríriho bola použitá výbušnina, ktorú vyrobili na Slovensku. Reprezentanti fabriky tvrdia, že výbušninu RDX síce vyrábali, ale do arabských krajín ju nikdy nevyvážali. Takéto vysvetlenie neuspokojuje, lebo háklivý materiál sa do rizikovej oblasti mohol dostať aj cez sprostredkovateľa z inej, nerizikovej krajiny. Na Slovensku tak ožila téma vývozu strategického vojenského materiálu do embargovaných krajín. Po vstupe SR do NATO medzinárodná kontrola vývozu zbraní sa zvýšila, ale nikto nevylučuje, že nelegálny obchod naďalej pokračuje. Veď len povážte: Na Slovensku existuje 105 firiem, ktoré majú licenciu vyvážať zbrane. Kto zaručí, že niektorá z nich neexportuje aj nekonvenčné produkty? Problém okolo smrti libanonského politika dostal „rozlet“ aj v súvislosti s riadením ministerstva hospodárstva, exministrom P. Ruskom, ktorý udeľoval licencie na vývoz vojenského materiálu. Médiá bez ostychu upozornili na fakt, že zoznam členov expertnej komisie (ktorá tieto licencie posudzuje), je súčasťou štátneho tajomstva a problémom zrejme je najmä to, že na čele takejto komisie nestojí nezávislý odborník, ale nominant politickej strany. Smutnou skutočnosťou na celej kauze je, že my samých seba pokladáme za „holubičí národ“. Žeby tento holubičí národ dokázal bohatnúť aj na smrti iných? Alebo stále ešte žijeme vo svete mýtov?
Pozdravuje vás