„Po tridsiatich dňoch uzatvárame Dni slovenskej kultúry v Maďarsku. Prešli sme krásny oblúk od Donizettiho v Paláci umení po dnešného Donizettiho v slávnej Maďarskej štátnej opere. Som rád, že sme tento oblúk dokázali vyplniť tým najkvalitnejším, čo slovenská kultúra, slovenské umenie dokáže poskytnúť. Som šťastný, že náročná maďarská verejnosť so záujmom a porozumením sledovala a prijímala slovenskú kultúru počas celého mesiaca a vo všetkých mestách... Pootvorili sme trochu viac dvere k porozumeniu? Ja dúfam, že áno. Je potešením, že kľučku k rozšíreniu vzájomnej dôvery drží v tejto chvíli a v tomto chráme umenia s nami aj komisár Európskej únie pre vzdelávanie a kultúru Ján Figeľ. Vítam ho medzi nami a ďakujem, že prišiel medzi nás,“ - týmito slovami otvoril 8. októbra záverečnú akciu Dní slovenskej kultúry v MR riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Resutík.
Možno nie všetci diváci v preplnenej sále Maďarskej štátnej opery vedeli, že inscenácia Dcéry pluku v podaní Opery Slovenského národného divadla (SND) je výsledkom spolupráce dvoch operných súborov a zároveň ukončením mesačnej série podujatí, pre početnú časť divákov to však nebola novinka, veď mnohých sme na podujatiach neraz stretli. Teraz si prišli vychutnať komédiu v réžii Jozefa Bednárika, v ktorej sa predstavili takí umelci ako Adriana Kohútková, Oto Klein, Marta Beňačková, Mikuláš Doboš a ďalší. Výber bol skutočne vydarený, Dcéra pluku si podmaní aj takých divákov, ktorí nepatria medzi častých návštevníkov opery, je to kus, ktorému každý porozumie. Najmä keď je spev vo francúzštine poprepletaný vstupmi v próze v slovenskom jazyku, v tento večer spestrený gagmi v maďarčine. Len na ukážku: „On nerozumie, je Slovák - Ő nem érti, ő tót“, alebo skomolenina z úst francúzskeho seržanta Vychovali sme ceruzku (dcérušku). Ako sme sa po predstavení dozvedeli, občasné preklady textu do maďarčiny boli spontánne a mali svoje čaro najmä pre tých, ktorí ovládajú oba jazyky. Na jednej strane sme videli bláznivú komédiu a na strane druhej sme sa vyžívali v prekrásnych vokálnych partoch, áriách, ktoré obecenstvo odmeňovalo búrlivým potleskom. Nečudo, že záverečné ovácie nemali konca.
Po predstavení sa v budove opery konala recepcia, na ktorej umelecký riaditeľ Maďarskej štátnej opery Gergely Keselyák, riaditeľ Opery SND Marián Chudovský a riaditeľ SND Dušan Jamrich vysoko hodnotili spoluprácu dvoch popredných stánkov kultúry. Recepcie sa zúčastnil komisár EÚ Ján Figeľ, početní predstavitelia slovenského zastupiteľského zboru v Budapešti na čele s veľvyslancom Jurajom Migašom ako i našej slovenskej národnosti na čele s predsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy Jánom Fuzikom a k oslavujúcim sa pridali aj hlavní aktéri večera - členovia umeleckého súboru Opery SND.
Najvýznamnejšia osobnosť slovenského jazzu nielen v štátoch nášho regiónu, ale v celom šírom „jazzovom svete“ je obľúbená, uznávaná a prezentovaná ako „hlas strednej Európy“. Peter Lipa so svojou vynikajúcou mladistvou kapelou (J. Tatár, M. Žáček, M. Gašpar a M. Buntaj) začiatkom októbra opäť očaril svojich budapeštianskych priaznivcov. Formácia Peter Lipa Jazz Band v rámci Dní slovenskej kultúry v Maďarsku vystúpila na Lodi A38, kultovom mieste hudobných labužníkov, jednej z najvýznamnejších báz jazzu, word-music, alternatívneho, progresívneho rocku a podobných žánrov.
Pred vystúpením slovenskej hviezdy citlivé uši obecenstva dosť iritovali „očividné“ nedostatky ozvučenia inak tiež legendárnej a pri normálnych zvukových pomeroch celkom slušnej maďarskej etno-rockovej skupiny Barbaro. Kombinovanie balkánskej ľudovej hudby s hardrockom je viac ako dobrý nápad, pretekanie sa sólových gitaristov miestami síce pôsobí rušivo a možno aj spev by mal byť vycibrenejší, zato nedávno znovuzaloženú formáciu Barbaro (tentokrát skutočne s barbarským mixovaním zvuku) by sme nemali odpísať. Napokon aj s tým ozvučením to iste bude, môže byť len lepšie...
Zaujímavé, ale sotva sa na javisku objavili slovenskí muzikanti, zrazu sa polepšili zosilňovače, reproduktory a najmä zvukoví majstri. Vtipné X-jazyčné konferovanie hlavného aktéra tiež výrazne zlepšilo náladu. O hudbe a speve, ohybnom hlase tohto významného speváka európskeho (ak už nie svetového) formátu ani nehovoriac. P. Lipa s kapelou zahral veľa starých beatlesoviek v charakteristickom „lipovskom“ bluesovom podaní. Nezabudol však ani na to, že v radoch obecenstva sú aj Slováci, špeciálne pre nich odznelo i niekoľko „echte slovenských“ vlastných skladieb s nemalou dávkou svojského humoru. Odrazu sme zistili, že maďarskí odborníci vôbec nepreháňajú, keď o P. Lipovi tvrdia, že „je to ako Joe Cocker, len oveľa lepší“.
Tak trochu objektívnejšie o P. Lipovi treba vedieť, že je nielen spevákom a skladateľom, ale zároveň i organizátorom, moderátorom, manažérom jazzového diania, dlhoročným dramaturgom popredného európskeho festivalu Bratislavské jazzové dni. V rôznych anketách už v 80. rokoch sa umiestňoval medzi najlepšími európskymi jazzovými spevákmi. Vychádza z bluesu i soulu, je veľmi flexibilný a má výbornú štýlovú orientáciu. Jeho rozpätie siaha od jazzových štandardov a dixielandu cez latinskoamerický jazz, jazzový šansón a spirituál až po funky a rock. „Hlas strednej Európy“ na budapeštianskej lodi A38 nás opäť presvedčil o tom, že ako spontánne improvizačný typ sa dopracoval vlastne k „nadštýlovému pesničkárstvu“.
Oficiálne dejiny slovenského divadla sa začínajú predstavením veselohry Jána Chalupku Kocúrkovo. Prvá premiéra bola pred 175 rokmi, 22. augusta 1830 v Liptovskom Mikuláši a pri príležitosti tohto jubilea ju naštudovalo Spišské divadlo v Spišskej Novej Vsi. V rámci bohatého seriálu kultúrnych programov Dní slovenskej kultúry v Maďarsku ju 6. októbra predviedlo v Dome mládeže v Békešskej Čabe.
Mohli sme si myslieť, že Kocúrkovo do „Kocúrkova“, ale nebolo by to celkom spravodlivé, okrem toho ide predsa o klasickú hru, ktorá môže byť aj zaprášená. Stalo sa však všetko naopak. Predstavenie bolo živé, obecenstvo sa výborne zabávalo a odvďačilo sa úprimným, búrlivým potleskom. Pravdepodobne nikto vopred nemyslel na to, že nakoniec ešte aj slzy vyhŕknu v hľadisku i na javisku, keď v záverečnom obraze herci spievali pieseň Zahučali hory, zahučali lesy... Obecenstvo spievalo spolu s nimi a žiadalo si reprízu. Aj pri tomto divadelnom predstavení sme s dobrým pocitom mohli konštatovať, že v ňom zanechalo taký príjemný zážitok, s akým sme možno ani nerátali, hoci v posledných rokoch sme sa nikdy nesklamali v slovenských divadelných predstaveniach. Po vystúpení sme požiadali o krátky rozhovor režiséra Mira Košického, ktorý stvárnil rolu starého rektora Procházku:
- Boli sme si vedomí toho, že predstavenie má riziká. Teší nás, že obecenstvo rezonuje, a to aj mládež. Príbeh sme zhustili. Najradikálnejšou zmenou je výstup študentov, ktorý sme rozložili do viacerých výstupov už aj preto, lebo naši mladí kolegovia sú fešáci a dobre spievajú. Piesne pochádzajú z anonymnej rukopisnej zbierky svetskej poézie z rokov 1457-1886. Len text úvodnej pesničky je modifikovaný, finálna pieseň je autentická. Čo sa týka čabianskeho predstavenia, nemal som obavy, že nám obecenstvo nebude rozumieť. Tunajší ľudia nám práve tak rozumeli ako diváci na Slovensku.
Prečo sa rozhodol umelecký kolektív Spišského divadla predstaviť Kocúrkovo? Režisér o tom povedal:
- Lebo Tibor Ferko si uvedomil, že je výročie a že táto hra môže byť aktuálna. Lebo inscenovať ju nie je jednoduché, ale potrebné. Lebo aj keď nie je v zmysle „techniky drámy“ najlepšia, je múdra! Lebo je o tom, ako sa pechoríme a nevieme za čím. Lebo sme „kam vietor, tam plášť“, a už sme zabudli, že sa to nepatrí. Lebo sme takí vždy boli. Lebo sa od čias Chalupku na Slovensku - teda v slovenskom myslení - nič nezmenilo. Lebo nám vždy ide viac o dojem, ako o podstatu (asi aj mne). Lebo ľudská hlúposť je nevykoreniteľná... Lebo radi definujeme stav, ktorý sa nám nepáči, ako „Kocúrkovo“, ale neuvedomujeme si, že sa v ňom permanentne nachádzame. Lebo si myslím ako Chalupka, že rozumný človek aj národ si dokáže strieľať sám zo seba.
Na tú istú otázku odpovedal aj dramaturg hry Tibor Ferko:
- Lebo Kocúrkovo znamená nielen začiatok divadelníctva, ale aj trvanie javu, ktorý sa volá kocúrkovčina. Kocúrkovo je síce slovenského rodu, dokonca také echt slovenské, že preložiť do inej reči sa nedá (aj by sa dalo, ale to už by nebol originál)... Nebuďme sebeckí. Pripusťme, že keď sa prdúskame s niečím, čo je „všetko naopak“, že to môžu mať v krvi aj kocúrkovské nátury hocikde na svete. Doprajme teda aj iným smiať sa sami sebe. Ale obrázok z našich luhov a hájov je len o nás a pre nás.
Umelci hovorili aj o tom, čo im príde na um, keď sa povie Kocúrkovo. Citujeme z ich výpovedí.
Divadelný režisér Ján Sedláček:
- Keď potrebuje nejaký nešťastník najjednoduchšie, najvýstižnejšie charakterizovať svoju situáciu či okolitú realitu, tak najčastejšie použije práve toto slovo. Až je človek náchylný uveriť, že je priam súčasťou našej identity, tak sa nám pletie do cesty, teda na jazyk. Ak by náhodou došlo k takej katastrofe, že by sme ho už nemuseli používať, o čom ako optimista pochybujem, nebudeme poznať sami seba. A stratiť vlastnú identitu znamená rozplynúť sa v dejinách. A to sme predsa len nechceli. My sme húževnatý národ a tak ako nám tu Kocúrkovo naši vzácni predkovia zanechali, my ho skvalitňujeme, do šírky i hĺbky rozvíjame a som presvedčený, že si ho užijú i naši potomkovia.
Dramaturg a teatrológ Tono Kret:
- Každý si myslí, že Kocúrkovo je sústava ľudských brlohov, ktorá sa líši od iných sústav tým, že jej obyvatelia sú originálnejší, vtipnejší, múdrejší ako ostatný svet, ibaže pánbožko a osud im nežičia a preto sa miesto ich pobytu, ich súručenstvo ako také, nemôžu stať vyvolenými.
Teatrológ Oleg Dlouhý:
- Hneď niekoľko skutočností. Asi najskôr sa mi vybaví neskonalý zmätok hodnôt, ktorý si na Slovensku pestujeme vari od nepamäti. Stále je pre mnohých dôležitejšie, „aby sme v hanbe nezostali“, než razantne pohnúť nedvižnými vecami... Po takejto občiansky angažovanej impresii nastupuje profesionálna deformácia. Chvála Pánu Bohu, prírode a osudu za to, že istý rechtor Ján Chalupka poznal viac ako rodný chotár... A tisne sa ešte jedna impresia, úzko previazaná s oboma vyššie naznačenými. Chvála za to, že aspoň v Spišskom divadle ktosi vidí nielen pragmatickú agendu prítomnosti, ale pozerá sa i do minulosti. Lebo okolité kultúry by obdobný podnet, ako je výročie zrodu národnej dramatiky, onakvejšie svetu pripomenuli.
Ústavný súd Maďarskej republiky na svojom zasadnutí dňa 27. septembra 2005 vyniesol rozhodnutie vyplývajúce z preverovania jednotlivých nariadení zákona o voľbách do menšinových samospráv ako aj o úprave zákona o národných a etnických menšinách, ktorý prijalo, ale zatiaľ nevyhlásilo za platné Národné zhromaždenie. Predbežné posúdenie právnej normy inicioval prezident republiky. Ústavný súd konštatoval, že 3. odsek 68. paragrafu zákona je protiústavný. Podľa tohto nariadenia zákona člen samosprávy, ktorý vo voľbách do menšinovej samosprávy získal najviac hlasov - a zodpovedá stanoveným podmienkam - sa prijatím svojej funkcie zároveň stáva členom poslaneckého zboru obecnej samosprávy. Takýmto spôsobom členom poslaneckého zboru miestnej samosprávy môže byť osoba, na ktorú vo voľbách nemôže hlasovať každý oprávnený volič. Toto riešenie je porušením zásady rovnakého a bezprostredného volebného práva.
Celoštátna slovenská samospráva v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom (SFÚ) a budapeštianskym Slovenským inštitútom pripravuje tradičné filmové podujatie, XIII. prehliadku slovenských filmov a odborný seminár, ktoré sa bude konať v dňoch 8. - 10. novembra v budapeštianskom Slovenskom inštitúte. Tohoročná prehliadka bude zameraná na najnovšiu slovenskú filmovú produkciu, publikum si bude môcť pozrieť hrané, dokumentárne a študentské filmy. Odborný seminár bude zameraný na Miesto slovenskej kinematografie v rámci Európskej únie. Odbornými lektormi filmového podujatia budú generálny riaditeľ SFÚ Peter Dubecký a rektor VŠMU prof. Ondrej Šulaj.
Komédia slovenského dramatika Petra Karvaša Zadný vchod čiže Rozkoše v utorok po polnoci, ktorá je spoločnou produkciou Slovenského divadla Vertigo a Sarvašského slovenského divadla a ktorá mala pred časom úspešnú premiéru v rámci Dní slovenskej kultúry v Maďarsku, sa vracia na javisko. Predstavenie, ktoré režíroval András Dér, sa bude konať 24. a 25. októbra o 19.00 hodine v Slovenskom inštitúte (Budapest VIII., Rákóczi út 15). Bližšie informácie poskytnú na úrade CSS (tel.: 466-9463). Srdečne pozývame na predstavenie všetkých milovníkov divadla!
Šúpanie kukurice, výroba predmetov zo šúpolia a s tým súvisiace ľudové zvyky ožijú v rámci podujatia Tvorivá dielňa pre zachovanie ľudových tradícií a materinského jazyka, ktoré usporiada v Košiciach Kultúrny inštitút Maďarskej republiky. Z ďalších akcií inštitútu stojí za pozornosť medzinárodná konferencia v rámci festivalu Bachov rok - Slovensko 2005 o súčasnom stave historických organov na Slovensku a v susedných štátoch, ktorá sa uskutoční v Ružomberku. Koncom októbra Banská Bystrica bude dejiskom medzinárodného festivalu divadelných súborov hluchonemých, nevidomých a mentálne postihnutých, na ktorom sa predstavia kolektívy zo Slovenska, Čiech, Holandska, Maďarska, USA a Afriky.
Slovenskí občania, ktorí majú aj štátne občianstvo iného štátu, budú môcť žiadať, aby svoje priezviská mohli používať aj podľa právneho systému a praxe krajiny, ktorá im poskytla druhé štátne občianstvo. Slovensko týmto rozhodnutím zosúľaďuje svoj zákon s európskou právnou praxou, pričom kompetencie prenáša na obvodné úrady, ktoré vydajú oznamovateľovi potvrdenie o vykonaní zápisu v matrike o zmene mena alebo priezviska. Zákon súčasne nariaďuje, že osoba, ktorá dosiahla vek 18 rokov, sama môže rozhodnúť, či si zvolí druhé alebo tretie meno, pričom takáto úprava sa nebude považovať za zmenu mena. Zákon nadobudne účinnosť 1. januára 2006.
Na 15. zasadnutí Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny (NRSNM), ktoré sa nedávno konalo v Novom Sade, sa rokovalo o finančnom hospodárení Rady a o týždenníku Hlas ľudu. Účastníci zasadnutia v rámci rokovania o finančnom rozpočte na nasledujúci rok požadovali 40-percentné zvýšenie prostriedkov, ktoré žiadajú aj iné národnostné rady a ktoré by malo zabezpečiť ich nerušené pôsobenie. Členovia NRSNM väčšinou hlasov zvolili za nového zodpovedného redaktora Hlasu ľudu Michala Ďugu, doterajšieho zodpovedného redaktora mesačníka Rovina. V zdôvodnení návrhu Správnej rady sa o. i. uvádza, že M. Ďuga má dlhoročnú redakčnú prax a z jeho koncepcie novín vyplýva, že sa bude zasadzovať za pravdivé a aktuálne informácie, za informačný servis, ktorý by slúžil všetkým príslušníkom slovenskej menšiny bez ohľadu na ich vierovyznanie a politickú príslušnosť.
Maďarský osvetový ústav založil cenu pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Pro cultura minoritate hungariensis ako uznanie ich pôsobenia v oblasti kultúry. Súčasťou ceny je pamätná medaila a čestný diplom. O toto uznanie sa môžu uchádzať jednotlivci a organizácie patriace k niektorej z 13 menšín, ktoré dosiahli vynikajúce výsledky v zachovaní, pestovaní a zveľaďovaní materinského jazyka a kultúrneho dedičstva danej menšiny. V roku 2005 pripadne na každú národnosť jedna cena, v nasledujúcich rokoch udelia celkovo osem cien. Ceny budú odovzdávať 18. decembra pri príležitosti Dňa národných a etnických menšín v Maďarsku. Podrobnejšie informácie na webovej stránke www.erikanet.hu alebo na tel. č.: 225-6043, 225-6041.
Na Slovensku v každej lokalite, kde počet menšinových obyvateľov dosahuje 20-percentný podiel, samospráva je povinná označiť na tabuli názov obce aj v jazyku príslušnej národnosti. Na rozdiel od nedávnej minulosti dnes už tieto dvojjazyčné nápisy nevyvolávajú konfliktné situácie. V Maďarsku nie je síce povinné uvádzať miestne názvy v jazykoch národností, avšak predpisy to umožňujú. Túto možnosť využíva aj väčšina pilíšskych obcí. Ako to potvrdila referentka Úradu pre národné a etnické menšiny Marta Magyarová Braunsteinerová, samosprávy majú nárok na umiestnenie tabule s miestnym názvom v jazyku príslušnej menšiny. Podľa právnych predpisov možno názvy v jazyku menšiny používať spolu s úradným názvom. V tomto zmysle väčšina obcí s menšinovým obyvateľstvom používa tabule s dvojjazyčným názvom. V menšej miere umiestňujú dvojjazyčné tabule na budovách ustanovizní a ešte menej pokiaľ ide o obchodné a pohostinské jednotky.
Jeden z našich najúspešnejších slovenských ľudových speváckych kolektívov v týchto dňoch oslávil štyridsiate výročie svojho založenia. Jubilejnú slávnosť mlynského pávieho krúžku usporiadali 8. októbra v miestnom Spoločenskom dome obecná a slovenská samospráva spolu s Organizáciou Slovákov v Mlynkoch. Oslávencov pestrým kultúrnym programom pozdravili členovia dychovky Šarfianka z obce Blatné, folkloristi z Veľkých Ludiniec, členovia pávieho krúžku zo Santova a miestni recitátori, speváci a tanečníci. (O podujatí, na ktorom odznelo veľa zaujímavých myšlienok, budeme podrobnejšie informovať nabudúce.)
Nemeľte, Mlynky, našu drahú reč!
To nie je žito, nebude z nej múka.
Ak siahne na ňu mlyn, či tmavá ruka,
ostane nám len žiaľ a trápna muka.
Aj keď sa nad nami už zradne zmráka,
nemeľte, Mlynky, naše pekné piesne!
To nie je zimný jačmeň, to je spev,
ostal by po ňom iba vlčí rev.
Aj keď by do nás blesky bili hneď,
nevzdávajme sa reči, piesní, veď
bol tu už kríž, bol aj vrch Golgota.
Diabol zmĺkol, hromy prestali biť,
mali sme sa od koho naučiť,
že pravda zvíťazí, zlo stroskotá.
Budín 12. okt. 2005
V Základnej škole s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom aj tohto roku usporiadali tradičnú spomienkovú slávnosť na počesť 13 generálov, ktorých po potlačení národnooslobodzovacieho boja v Uhorsku na rozkaz rakúskeho generála Haynaua popravili 6. októbra 1849 v Arade. Medzi hrdinami sa v hojnom počte našli aj príslušníci rôznych národností Uhorska. Žiaci 6. ročníka pod vedením učiteľky Judity Lakatošovej pri tejto príležitosti pripravili literárny program s pietnym aktom pri drevenom symbolickom pomníku na školskom dvore. Pri vytváraní kulís im pomáhali aj mladší žiaci, angažovali sa hlavne tretiaci a štvrtáci.
Združenie na ochranu životného prostredia a kultúry Ipeľskej únie v Balašských Ďarmotách vydalo ilustrovanú bezplatnú publikáciu, ktorá je výsledkom celoročnej reportážnej okružnej cesty ochrancov prírody a ďalších odborníkov tohto prihraničného regiónu. Môžeme sa v nej dočítať napr. o rozvoji cezhraničných stykov, o systéme súbehov EÚ a poskytovaní prostriedkov zo zdrojov Phare a Interreg, o hraničných priechodoch a prihraničných mestách, a to všetko z hľadiska územného rozvoja, vedy a občanov. Publikácia v podstate hľadá odpoveď na otázku, v akom stave sú prihraničné oblasti Maďarska a susedných krajín a ako možno tieto územia účinne rozvíjať a zveľaďovať.
Po desiatich rokoch v prvý októbrový deň sa Deň Slovákov békešsko-čongrádskeho regiónu konal opäť v Slovenskom Komlóši. Usporiadali ho Slovenská menšinová a Mestská samospráva v Slovenskom Komlóši spolu s menšinovým výborom Valného zhromaždenia Békešskej župy v miestnom Osvetovom stredisku J. G. Tajovského.
„...i keď ťažké je naše bremä, spolu ho dáko unesieme, lebo vieme jasne čo chceme: že žiť chceme, že žiť chceme!“ - pozývali verše básnika Juraja Dolnozemského Slovákov z celého regiónu do Slovenského Komlóša, kde ich organizátori v tento daždivý jesenný deň vítali okrem duchovnej potravy aj pohárikom domáceho páleného a pagáčmi.
Po pozdravných slovách predsedníčky miestnej slovenskej samosprávy Zuzany Laukovej a primátorky mesta Dr. Ireny Divičanovej Szenciovej podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová vo svojom slávnostnom príhovore zdôraznila, že aj dnešný človek jednoznačne potrebuje mať tradície. „Sú pre nás prepotrebne dôležité. Musíme však vedieť s nimi narábať. Spoznanie minulosti je spoznanie seba samého. Z tohto poznania sa potom vytvára aj sebaúcta, ktorej hĺbka závisí aj od toho, ako a či sa v nás zjednotila minulosť s prítomnosťou. Potrebné je uvedomiť si, že skutočne rovnocennými môžeme byť iba vtedy, ak sa snažíme byť dokonalí aj v tom, v čom sa odlišujeme od ostatných. Tu je napríklad otázka kvalitného ovládania jazyka, s ňou úzko súvisí aj to, že často je treba presviedčať „našich“, dokonca niekedy aj sami seba o tom, že náš slovenský jazyk, naše tradície, hudobná, tanečná a ľudová kultúra vôbec, archaické formy poézie... predstavujú veľmi veľké hodnoty,“ povedala pani podpredsedníčka.
K početnému obecenstvu prehovoril aj riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Resutík, ktorý popri odovzdaní pozdravu veľvyslanca SR Juraja Migaša si zaspomínal aj na svoju prvú návštevu v Slovenskom Komlóši v auguste 1968, keď tu spoznal takých Slovákov, s ktorými napriek zriedkavým stretnutiam má dodnes priateľské vzťahy.
V mene Slovákov, rodákov z Dolnej zeme, obecenstvo pozdravila riaditeľka Domu Matice slovenskej v Galante a predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska na Slovensku Dr. Anna Piláriková. Zdôraznila spoločné aktivity so Slovenským Komlóšom a osobne sa poďakovala I. Divičanovej Szenciovej a Z. Laukovej za ich zásluhy v pretrvávaní „slovenskej identity a slovenské ducha" v meste.
Ďakovné slová zo strany Komlóšanov za prácu vykonanú v prospech národností patrili aj hlavnému radcovi župnej samosprávy Józsefovi Hevesimu, ktorý od septembra tohto roku je na zaslúženom dôchodku.
Po oficiálnej časti stretnutia nasledoval kultúrny program, v ktorom vystupovali kultúrne telesá Slovákov z Békešskej a Čongrádskej župy. Predstavili sa spevácke zbory a pávie krúžky z Békešskej Čaby, Čabačudu, Čabasabadi so sólistkou Alžbetou Kešjárovou, Irminčoku, Kétšoproňu, Kondorošu, Pitvarošu, Poľného Berinčoku a z hostiteľského mesta. Alžbeta Tószegiová z Pitvaroša predstavila humorné dielo Štefana Hudáka „Na komlóšskom trhu“, z mladšej generácie recitovali Eva Vargová z Komlóša, Atila Pusztai z Veľkého Bánhedeša a Mária Felegyiová z Čabasabadi, ktorá zaspievala aj ľudovú pieseň z Nadlaku. Študenti a mladšia generácia sa predstavili aj v rámci domáceho tanečného súboru Komlóš, citarovej kapely Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe a dramatickej zložky kultúrneho súboru Harmónia miestnej slovenskej školy, víťazky tohoročnej prehliadky detského divadla. Záver patril folklóru zo Slovenska, obecenstvo sa mohlo kochať v programe Folklórneho súboru z Čierneho Balogu.
Na stretnutie neprišli iba obce s kultúrnymi telesami. Do Komlóša zavítala napríklad 18-členná delegácia Slovákov z mesta Békés, ktoré historicky nepatrí medzi naše slovenské osady. Avšak žije tam hŕstka Slovákov, ktorá sa sem kedysi prisťahovala hlavne zo župného sídla a pre ktorú je dôležitý pocit spolupatričnosti. Mestská samospráva v Békési im je na pomoc a majú dobré kontakty s tanečnou skupinou miestnej umeleckej školy, ktorá má v repertoári aj slovenské tance, - povedal nám predseda slovenskej samosprávy v Békési Ján Feledi.
Organizátori mysleli aj na sprievodné programy. V priestoroch osvetového strediska sa mohli predstaviť jednotlivé obce, svoje výšivky a patchwork vystavovali ženy z Čabačudu, A. Tószegiová priniesla pitvarošské výšivky podľa 100 ročných vzoriek, Slováci z Čabasabadi na svojej nástenke predstavili svoju obec a samostatný stánok mala aj Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku. Návštevníci si mohli pozrieť aj výstavu „Slovenský Komlóš kedysi a dnes“, inštalovanú v Regionálnom osvetovom centre CSS, a navštíviť jednu z početných miestnych národopisných zbierok.
K úspešnému priebehu Dňa Slovákov prispeli sponzori, o. i. verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku a Celoštátna slovenská samospráva.
Okrem predstaviteľov spoločenského a kultúrneho života regiónu zavítali do Slovenského Komlóša aj konzul Slovenskej republiky Ladislav Tischler, ako aj delegácia z partnerského Žilinského samosprávneho kraja na čele s podpredsedom Milanom Gavlákom, starosta obce Tekovské Lužany Marián Kotora a predseda menšinového výboru župy Péter Tolnai.
Komlóšania sa už v plnom prúde pripravujú na ďalšie veľkolepé aktivity. Okrem tradičných každoročných akcií obyvatelia mesta v budúci rok oslávia 260. výročie osídlenia a rok 2007 bude patriť spomienkovým oslavám 100. výročia založenia slovenského ochotníckeho divadla v Slovenskom Komlóši.
Hudba, spev a zábava - týmito tromi slovami by bolo možné najkratšie charakterizovať V. Medzinárodné stretnutie netradičných hudobných nástrojov, ktoré sa koncom septembra a začiatkom októbra uskutočnilo v slovenskej obci Klenovec a v obciach Mihálygerge, Ipolytarnóc a Alkár na maďarskej strane hraníc. Hlavným organizátorom podujatia bol riaditeľ Domu kultúry v Mihálygerge a predseda Slovenskej menšinovej samosprávy v Šalgótarjáne Dr. Ferdinand Egyed, ktorý si okolo seba pomocou svojej manželky, predsedníčky Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženky Egyedovej-Baránekovej vytvoril výborný organizačný štáb. Jeho členovia boli pracovníci obecných úradov a kultúrnych zariadení, ale pridalo sa k nim veľa dobrovoľníkov, vďaka ktorým bolo podujatie ešte úspešnejšie.
Séria kultúrnych programov sa začala 30. septembra v Klenovci, kde prípravy prebiehali už od rána. Už vtedy sa totiž začalo variť pre účinkujúcich a pre hostí, ktorých nebolo málo. Pravý slovenský guľáš a maďarská plnená kapusta boli polovičnou zárukou úspechu večerného programu! Ten sa začal presne o siedmej v nádhernom prostredí, o čo sa zaslúžili slovenskí organizátori. Účinkujúci vystupovali striedavo na hlavnom pódiu osvetlenom klasickými fakľami a malej dedinskej veži, ktorá sa nachádza neďaleko javiska, a postarali sa o vynikajúci program. Otvorili ho domáci muzikanti, ktorí zahrali na dlhočizných trombitách a na heligónkach. Okrem nich sa predstavila aj ľudová hudba Jána Demeho. Po nich nasledovali hostia z Nitry, z Poľska a Maďarska, ktoré reprezentoval Alexander Szőke z Malej Nány a ľudová hudba Svrčkovci z Mihálygerge. Tí, aby dali najavo aj svoje národnostné vzťahy, okrem maďarského bloku zahrali aj šarišské melódie. Počas vystúpenia ako účinkujúcim, tak aj hosťom podávali už hotové teplé jedlá, ktoré zohriali uzimené telá a dopomohli k výbornej nálade. Po programe nasledovala zábava v centrálnom ubytovacom zariadení Klenovca, ktorá trvala do noci.
1. októbra séria programov pokračovala, ale už v Mihálygerge miestni organizátori o siedmej ráno otvorili „brány“ domu kultúry, začali piecť čerstvý chlieb a pripravovať sa na medzinárodné preteky vo varení, na ktoré sa prihlásilo až dvanásť družstiev. Tie sa začali presne o deviatej. O dobrú náladu nebola núdza! Heslom maďarských, slovenských a poľských kuchárov pravdepodobne bolo: deci vínka do kotlíka, ďalšie deci do žalúdka! Následky oboch častí príslovia sa začali prejavovať okolo obeda, keď aj jedlá, aj páni kuchári boli hotoví! Súčasne s varením sa na športovom ihrisku odohrával futbalový turnaj, na ktorom o víťazstvo bojovali tri mužstvá seniorov: futbalisti z Klenovca, z Mihálygerge a „reprezentácia“ Slovenskej menšinovej samosprávy v Šalgótarjáne, ktorá nakoniec s jasnou prevahou zvíťazila. Ale vráťme sa do domu kultúry.
Okrem varenia sa konala aj súťaž o najlepšiu domácu pálenku: svoj produkt predstavilo šestnásť účastníkov. Veru, porota sa podujala na veľmi ťažkú robotu a preto ju tvorili skúsení odborníci, ktorí sa počas svojho života „špecializovali“ na podobnú úlohu. Nakoniec (či náhodou, či nie) vyhrala jablkovica hlavného organizátora, ale podľa hodnotiacich boli preteky veľmi tesné. Po nich sa v areáli domu kultúry konala výstava „Vďaka za úrodu“, na ktorej predstavili najkrajšie kusy zeleniny, ovocia a koláčov gazdiné z Mihálygerge a z okolitých dedín. Najzaujímavejším exemplárom bola obrovská tekvica, ktorá vážila osemdesiatpäť kíl!
Po skončení výstavy nasledoval kultúrny program. Na ňom sa predstavili tí istí muzikanti, ktorí už aj v Klenovci očarili divákov svojim umením. Aj keď boli už trochu unavení, nezaváhali a opätovne sa im podarilo vytvoriť vynikajúcu náladu. Okrem tradičnej ľudovej hudby sa predstavila aj skupina Folk Free, ktorá reprezentuje tzv. svetovú ľudovú hudbu v modernejšom štýle s elektronickými hudobnými nástrojmi. Ich vystúpením sa skončil celodňový kultúrny program, ktorého hosťami boli o. i. predseda Kultúrneho výboru župnej samosprávy Gábor Kovács, riaditeľ šalgótarjánskej nemocnice Lajos Bercsényi, starosta obce Klenovec Pavel Struhár a už spomenutá predsedníčka ZSM R. Egyedová-Baráneková.
Program sa skončil v Mihálygerge, nie však pre účastníkov. Tí nasadli do autobusu a odviezli sa do matranskej obce Alkár, kde ich už čakali miestni organizátori spolu s nedočkavými divákmi. Vynikajúci program muzikantov aj oni odmenili búrlivým potleskom.
Po celodňovej „námahe“ sa večer v Dome kultúry v Mihálygerge konala zábava, ktorej sa zúčastnili všetci účinkujúci a veľa pozvaných hostí. Nálada bola vynikajúca aj vďaka miestnemu muzikantovi Pálovi Gergőovi, ktorý tradičnými i modernými piesňami rozospieval obecenstvo.
Záverečný program V. Medzinárodného stretnutia netradičných hudobných nástrojov sa konal 2. októbra v rímskokatolíckom kostole pohraničnej obce Ipolytarnóc. Po svätej omši sa k účastníkom programu pripojil aj spevácky zbor z Mihálygerge. Vystúpenie spevákov a muzikantov malo obrovský úspech, pretože ich nádherné piesne a melódie zneli v nezvyčajnom prostredí ešte krajšie. Účastníci omše im nadšene tlieskali spolu s kňazom! Bolo to dôstojné ukončenie trojdňovej série kultúrnych programov, ktorá určite bude pokračovať i v nasledujúcom roku.
Tohoročného, v poradí deviateho Festivalu klobásy v Békešskej Čabe, ktorý sa koná v týchto dňoch a ktorý bol aj predmetom rokovania predchádzajúceho zasadnutia békeščabianskej slovenskej samosprávy, sa zúčastňujú delegácie viacerých miest Slovenskej republiky - Trebišova, Košíc a družobného Trenčína -, ako aj hostia z vojvodinského Báčskeho Petrovca. Keďže ide o festival klobásových produktov, je na mieste zmieniť sa o ich dodávateľovi a hlavnom gestorovi podujatia. Je ním firma Csabahús, s. r. o., ktorú nám predstavil jej riaditeľ Ferenc Dékány.
- Závod vybudovali roku 1978, vtedy pôsobil pod názvom Mäsokombinát Zöldért. Po transformácii spoločnosti skrachoval, od roku 1994 zmenil majiteľov a od r. 1997 je súčasťou združenia R-KO-N, ktoré predstavuje mäsokombináty v Debrecíne, Szolnoku, Kapuvári a Békešskej Čabe. My sme sa špecializovali na výrobu čabianskej suchej klobásy v súlade s normami EÚ. V troch súbehoch sme získali na rozvojové investície 600 miliónov forintov. Naším hlavným produktom je tradičným spôsobom údená a zrejúca klobása. Je známe, že autentická čabianska klobása je z bravčového mäsa s prídavkom slaniny a lahôdkovej štipľavej papriky. Z celkovej ročnej kapacity 2 000 ton 30 - 35 percent dodávame na export. Od roku 1996 asi desať našich produktov získalo titul Vynikajúci maďarský výrobok a štyri ďalšie Veľkú cenu maďarských výrobkov.
- Ktorým výrobkom dávajú prednosť spotrebitelia?
- Šlágrom je „metrová klobása”, ktorá doslova zodpovedá tejto miere... Avšak vyhľadávaná je aj „prasačia” klobása (v podobe prasiatka). Najznámejšia a najvyhľadávanejšia je naša špecialita - hrubá štipľavá klobása - ktorá bude osobitne predstavená v rámci festivalu.
Dvesto metrov klobás zo 130 kilogramov bravčového mäsa vyrobili súťažiaci na Klobásovom festivale v Nových Zámkoch. Počas prvého októbrového víkendu súťažilo 13 družstiev, z toho tri z Békešskej Čaby. Klobásový festival Novozámčania odpozerali od Čabanov. „V Nových Zámkoch žije veľa presídlencov z Békešskej Čaby a takéto podujatie je im blízke. Kým v Békešskej Čabe budú mať deviaty ročník, my sme urobili prvý,” povedal hlavný organizátor podujatia Ján Oláh. Súťažiaci Juraj Petényi z Békešskej Čaby tvrdí, že čabianska klobása má charakteristickú chuť. Robia ju vraj najmä štyri druhy korenín: paprika, soľ, rasca a cesnak. Jej tajomstvo spočíva v zladení chutí tak, aby nebola ani jedna výrazná. Čabianka musí aspoň rok odstáť na suchom mieste. „Výroba klobás je u nás záležitosťou mužov. Ženy sú v pozadí ako sivé eminencie - bez nich by sa táto práca nezaobišla. Umývajú črevá, čistia cesnak, vážia koreniny a ochutnávajú,” dodáva J. Petényi, inak majiteľ tlačiarne. Klobásy robia raz alebo dva razy do roka. Stretáva sa vtedy celá rodina. Ženy napečú pre všetkých pagáče. Podľa J. Petényiho k ostrému jedlu patrí aj alkohol, z ktorého sa viacerým mužom začervenajú líca. „Vždy sa riadime pravidlom, že v roku musí byť viac dní ako v dome klobás,” povedala Marta Mazánová z Békešskej Čaby. Slovenské družstvá farbou napodobňovali čabiansku klobásu, hádam okrem súťažiacich z Rúbane. Recept získali od spriateleného družstva z maďarského Dömsödu, no upravili ho na slovenské pomery. „Do mäsa sme dali menej papriky a viac rasce,” prezradil predseda družstva v Rúbani Alexander Dikác.
Spolok sarvašských gazdov a Slovenské regionálne stredisko Celoštátnej slovenskej samosprávy v Sarvaši 8. októbra usporiadali celodňovú oberačkovú slávnosť v Strieborných Viniciach. Program sa začal prešovaním hrozna. Účinkujúci - speváci, tanečníci a muzikanti - na vyzdobených vozoch zavítali do všetkých viníc v okolí mesta, aby obyvateľom pripomenuli niekdajšie tradície. Keďže starší obyvatelia samôt práve v ten deň mali stretnutie v meste, celý sprievod ich navštívili tam. Ďalším 140 starším občanom pripomenuli účastníci slávnosti dávne časy v Domove dôchodcov.
Z dobových zápisov vieme, že Slováci, ktorí sa usadili na území dnešného Maďarska, s obľubou pestovali hrozno. Nebolo tomu inak ani v dolnozemských lokalitách. Fyloxéra však pôvodné vinice vyhubila. V súčasnosti v okolí Sarvaša ich pripomínajú už len názvy samôt, ako napríklad Strieborné Vinice, Staré Vinice, Móťovské Vinice a podobne. V čase zrušenia nevoľníctva (od r. 1843-44) zákon povolil, aby si každý mohol kúpiť pôdu. Keď sluhovia a želiari dostali od zemepána "do daru“ pozemky (v skutočnosti za ne statočne pracovali), začali vysádzať vinič. Vysadili okolo 1300 jutár viníc. A nielen kvôli ovociu! Keďže v tom období bola voda na „vylievanie“, nedalo sa z nej piť, hrozno im dobre poslúžilo. Namiesto vody pili rozriedený mušt alebo víno. Rodina si pôvodne na pozemku postavila budovu pre náradie a pre sudy. Neskôr sa do nej nasťahovala. Vo viniciach žili celé dynastie.
V súčasnosti na okolí Sarvaša pestuje hrozno Vysoká škola Samuela Tešedíka, v Starých Viniciach má jeden gazda 6-7 ročnú mladinu na 1 hektári, ale vo všeobecnosti hrozno pestujú len sem-tam, skôr pri domoch na ochutnávku. Jedno je však isté, obnovovanie tradícií podobného rázu ako sú oberačky vo Viniciach pri Sarvaši dáva možnosť na oživenie spomienok, privábenie mladých do slovenského kolektívu a odovzdávanie dedičstva našich predkov.
Slovenská samospráva V. obvodu Budapešti od svojho založenia pokladá za svoju srdcovú záležitosť popularizáciu slovenskej kultúry aj v kruhu maďarských detí žijúcich v obvode. V záujme toho usporadúva každý rok pri príležitosti Medzinárodného dňa detí priateľské stretnutie spojené s krátkym kultúrnym programom. Nedávno však poslanecký zbor vyšiel s novou iniciatívou - usporiadal tanečný dom, čiže nácvik tanca pre detí navštevujúce obvodné školy. Akcia sa stretla s pozitívnym prijatím aj zo strany obvodnej samosprávy. Jej Výbor pre kultúru, ľudské práva a menšiny poskytol finančnú podporu na realizáciu nového projektu.
Prvý tanečný dom sa uskutočnil 4. októbra popoludní v Dome menšín V. obvodu za účasti druhákov a tretiakov Základnej školy a gymnázia Bertalana Szemereho. O podujatie prejavilo záujem vyše tridsať detí, ktoré odprevadili štyri učiteľky. Účastníkov tanečného popoludnia privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy V. obvodu Budapešti Karola Klauszová. Vyjadrila radosť z toho, že vedenie školy prijalo pozvanie, ako aj nádej, že prvý styk detí so slovenskou hudbou a tancom bude pozitívny. Hudobná kapela Kóborzengő na čele s Klárou Erdélyiovou a učiteľka tanca, podpredsedníčka Slovenskej samosprávy V. obvodu Budapešti Eva Szilágyiová Šubová si ihneď získali detské srdcia. Ľubozvučné melódie, spišské a zemplínske tanečné motívy dokonca pritiahli do tanca aj samotné učiteľky. Po hodinovej „rozcvičke“ veru dobre padlo občerstvenie a prestávku využili deti aj na dôkladnejšie zoznámenie sa s jednotlivými hudobnými nástrojmi. V druhej časti programu sa deti predvádzali už s oveľa väčšou rutinou ako na začiatku. Sľúbili organizátorom, že do budúceho stretnutia, ktoré, mimochodom, navrhli ony, sa budú zdokonaľovať a pozvú naň aj svojich kamarátov, lebo ako povedali: „bola to super zábava...“.
O tom, ako možno spoločne napĺňať odkazy starých rodičov na oboch stranách slovensko-maďarských hraníc teraz už v zjednotenej Európe, môže ako príklad poslúžiť aj vzájomná spolupráca družobných škôl, ktorej súčasťou sú aj výmenné pobyty žiakov z Hornej Kráľovej a Kestúca.
Pred jedenástimi rokmi sa začala písať história spolupráce dvoch dedinských škôl, ktoré sú v mnohom porovnateľné, v ich práci možno nájsť množstvo styčných bodov. A to aj napriek tomu, že školy sa nachádzajú v dvoch štátoch - v Maďarsku a na Slovensku. Aby sme priblížili východiská a ciele spolupráce, ktorá je obojstranne prospešná, stručne vám predstavíme obec, v ktorej pôsobí naša škola.
Horná Kráľová sa nachádza neďaleko starobylého mesta Nitra, ktoré je rozložené pod majestátnym vrchom Zobor. Obec je zrkadlovým obrazom obce Kestúc. U nás tiež spoločne nažívajú občania slovenskej a maďarskej národnosti. Táto skutočnosť zásadne ovplyvňuje aj činnosť miestnych základných škôl, ktoré rozvíjajú vzájomnú spoluprácu v oblasti výmenných pobytov žiakov s cieľom bližšie a lepšie sa spoznávať, napĺňať odkazy našich predkov, ako aj plniť nové úlohy súčasnej doby.
Uvedené fakty predstavujú východiská partnerských vzťahov medzi samosprávnymi orgánmi oboch obcí, ktoré sa premietajú aj do mimoškolskej činnosti oboch družobných škôl. Stretávania, dnes už možno povedať priateľov, sa začali pred jedenástimi rokmi. Z prvých nesmelých začiatkov, ktoré boli zamerané na spoznávanie sa, prešli k mimoškolským aktivitám, materiálnej pomoci v podobe slovenských a maďarských odborných kníh, kultúrnych programov až k spoločnému odovzdávaniu skúseností v oblasti výchovy a vzdelávania. „To sa neráta“ - povedané ľubozvučnou kestúčtinou -, keby sme počas školského roka nezorganizovali výmenný pobyt pre žiakov našich škôl. Na spoločné stretnutie sa deti vždy tešia.
Aj tohtoročný prelom mesiacov september a október patril stretnutiu, keď takmer tri desiatky žiakov a štyroch pedagógov našej základnej školy privítali na pôde Základnej školy Józsefa Kincsesa v Kestúci na trojdňový pobyt.
Učitelia pod vedením riaditeľky Pauly Radovičovej spolu so žiakmi pripravili pre svojich hostí množstvo zaujímavých aktivít. Zvítanie sa, oboznámenie sa s novým prostredím, prechádzka po Kestúci, návšteva kestúckych rodín, poldenná túra do pohoria Pilíš, ktoré sme v predchádzajúcich rokoch obdivovali len pohľadom zdola, to bola len prvá časť programu našich žiakov v spriatelenej škole. Pekné spomienky majú na návštevu obecného úradu, kde ich prijal starosta obce Alexander Klányi, na stretnutie s predstaviteľmi slovenskej menšinovej samosprávy, neodmysliteľnú spoločnú diskotéku, prehliadku Ostrihomu a tamojšej baziliky. Popri tom absolvovali množstvo rozhovorov, ktoré preverili ich znalosť jazyka, ale poslúžili aj na výmenu skúseností medzi pedagógmi i žiakmi.
A tak bez zbytočného pátosu možno povedať, že od prvého stretnutia na štúrovskej železničnej stanici až po chvíľu lúčenia sa na tom istom mieste môžeme povedať, že aj v tomto roku, presne tak ako pri predchádzajúcich stretnutiach, bolo všetkým hosťom na Kestúci dobre. Hlavne preto úprimne znelo vo chvíľach lúčenia sa deťmi skandované "ďakujeme". My na záver dodávame ďakujeme a tešíme sa na ďalšie stretnutie, tento raz v Hornej Kráľovej.
Vlani učiteľky materskej školy pôsobiacej pri Slovenskej základnej škole v Sarvaši s pomocou rodičov a detí usporiadali „Super tekvicový deň”. Vykrajovanie lampášov a ochutnávka pochúťok z tekvice sa tak dobre vydarili, že akciu zopakovali aj tohto roku. Príjemne strávené popoludnie nazvali jednoducho „Tekvicový deň”. Pripravovali sa naň celý týždeň. Zbierali tekvice rôznej farby, typu a veľkosti. Posledný septembrový deň bolo trochu chladné počasie, ale to nikoho neodradilo. Len zo školského dvora sme sa presunuli do budovy materskej školy. Popoludní pred piatou hodinou sa začali schádzať škôlkári, ale i školáci s rodičmi. Pri príjemnej dychovej hudbe aj vykrajovanie tvrdšej tekvice šlo rýchlejšie. Miestnu dychovú kapelu vystriedali členovia skupiny Drieňový kvet (Somvirág), ktorí nám hrali na gitare, flaute a spievali až do konca večere. Keď sa začalo stmievať, vo vyhotovených lampášoch sme zapálili sviečky. Bol to úžasný pohľad. Popri klasických tvaroch s vyrezanými očami a ústami tu boli exempláre s parohami, jazykom, ale aj krásny košík, či červený domček. Malí i veľkí sa kochali v pekných výtvorov. Nápady boli skutočne originálne.
Pri veselej práci sme aj tohto roku mohli ochutnať tradičné i netradičné jedlá z tekvice. Samozrejme, nemohli chýbať opražené tekvicové semienka. Ochutnať sme mohli tekvicu pečenú, vypraženú, tekvicové placky i koláčiky. K tomu sme si dali osviežujúci teplý čaj. Deti počúvali hudbu, ba niektoré si aj zatancovali. Neskôr si spolu zaspievali detské pesničky pri gitare. Keby bolo teplejšie, boli by sme si zaspievali pri vatre a pri svetle lampášov na dvore, ale snáď sa nám to podarí nabudúce. Vďaka patrí všetkým organizátorom, ale najmä rodičom, že nám pripravili toľko chutných jedál.
Je tradíciou, že prvý októbrový víkend patrí peším turistom. Tohto roku sa 2. októbra podujali absolvovať pochod vyznávači tohto športu v 60. štátoch sveta. Sarvašania sa k nim pripojili už po tretí raz. Hlavným organizátorom bol Klub voľného času a strelecký klub, ďalšími partnermi boli Klub priateľov mesta Sarvaš, Združenie sarvašských mnohodetných rodín, Základná a materská škola mesta Sarvaš a tento rok aj slovenská škola. Cieľom akcie je podchytiť všetkých, ktorí sa radi pohybujú a prilákať ostatných, aby sa poprechádzali na čerstvom vzduchu. Trochu chladné počasie akcii príliš neprialo, ale 12-kilometrovú trasu každý hravo zvládol. Absolventov pochodu čakal v cieli na meno vystavený diplom a malý darček. Navyše losovaním každý niečo vyhral. Od ceruziek cez loptu, tričko až po plecniak, pravdaže, podľa šťastia. Pochodu sa z našej školy zúčastnili deti II. stupňa.
Podarilo sa! - Pravdepodobne týmito dvoma slovami by sa mohla najlepšie vystihnúť situácia, ktorú si okrem futbalových reprezentantov Slovenskej republiky prialo mnoho fanúšikov. V poslednom zápase kvalifikačných súbojov na budúcoročné Majstrovstvá sveta v Nemecku uhralo na bratislavskom Tehelnom poli Slovensko s Ruskom remízu 0:0, čím si udržalo druhé miesto v skupine a zachovalo si nádej na postup.
Pred zápasom tréner slovenskej reprezentácie Dušan Galis povedal, že napriek zraneniam kľúčových hráčov Mareka Mintála a Vratislava Greška sa mužstvo pokúsi uhrať dobrý zápas. Táto predpoveď sa vo veľkej miere naplnila, pretože napriek nerozhodnému výsledku boli slovenskí futbalisti jednoznačne lepší a premárnili mnoho vyložených šancí. Ruská reprezentácia si prakticky nedokázala vytvoriť žiadnu nebezpečnú príležitosť, pretože slovenský tím hral počas celého zápasu veľmi organizovane a nedovolil protivníkovi hrať svoju kombinačnú, rýchlu hru, ktorú divákom pred zápasom sľubovali. Slovenským futbalistom v značnej miere pomáhali aj domáci diváci, ktorí vytvorili vynikajúcu atmosféru. Prezident Ruskej futbalovej únie však pravdepodobne niečo tušil, keď hovoril o možnosti neúspechu. Podľa jeho slov prípadnú prehru alebo remízu netreba brať ako tragédiu, pretože súčasné ruské mužstvo je mladé, zbiera skúsenosti a veľké výsledky sú ešte len pred ním.
Po záverečnom signále vypukol na futbalovom štadióne pravý „ošiaľ“! Slovenskí futbalisti sa objímali a búchali sa po chrbtoch, čo sprevádzali hlasnými výkrikmi „máme to!“. Spolu s nimi sa radoval i D. Galis, ktorý v mene reprezentácie poďakoval organizačnému štábu, všetkým divákom i celému Slovensku za pomoc a podporu, ktorú im poskytli a pomocou ktorej budú ďalej bojovať o konečný postup.
Naskytá sa otázka s kým? Možnými súpermi sú: Turecko, Švajčiarsko, Nórsko, Poľsko, Španielsko alebo Švédsko. Žiadne „maliny“. Isté je len to, že prvé stretnutie dvojzápasu sa bude hrať 12. novembra a odveta bude pravdepodobne už o týždeň. Ani v tomto prípade nepozná slovenská reprezentácia nemožné a bude so všetkých síl bojovať o postup. A Slováci na celom svete im budú držať palce!
Milí moji rodáci,
musím vám ešte raz napísať o tohoročných dovolenkách. Naši priatelia sa vybrali do rakúskych Álp. Ich príhoda je poučná a určite vás zaujme. Cieľom turistov prvej (zahrievajúcej) túry bol nevysoký kopec o výške 2000 metrov n. m. Všetko bolo v pohode, až do chvíle, kedy asi 200 metrov pod vrcholom priateľova manželka vykríkla a od bolesti až omdlievala. Neskôr sa dozvedela, že pri páde si natrhla achilovku. Nevinná udalosť a nešťastie hotové. Asi hodinu sa pokúšali kráčať z kopca, ale nešlo to. Nemohla stúpať na nohu a manželove ruky ani chrbát ju nezvládali. Ešte šťastie, že mali mobil a zapísané číslo rakúskej záchrannej služby. Manžel popísal stav poranenia a miesto, kde sa nachádzajú. Za pol hodinu priletela helikoptéra. Zruční profesionáli ich preniesli na čistinku, kde pilot pristál. Naložili ich a za desať minút boli na parkovisku - pri vlastnom aute. Ošetrenie v cudzej nemocnici odmietli. Skorý návrat domov pokladali za najlacnejšie východisko. V Bratislave achilovku zašili a nohu dali do sádry. Potom už len s napätím očakávali účet za poskytnuté služby v Rakúsku. Faktúra prišla po dvoch mesiacoch a vyrazila im dych. Znela na 3235 eúr (126 000 Sk, alebo 805 000 HUF) s platnosťou uhradiť do troch týždňov. Zdravotná poisťovňa, samozrejme, potvrdila, že poplatky za prepravu neuhrádza (uhradila by však náklady za lekársky zákrok kdekoľvek v EÚ). Záver zo šoku a zháňania finančných prostriedkov manželov bol taký, že sa zaprisahali neisť na zahraničnú dovolenku nikdy viac. Príbeh mojich priateľov nech vás však neodrádza. Ak by sa vám niečo podobné prihodilo u nás, tak krátky let helikoptérou by vyšiel len na 50 000 Sk (320 000 HUF)….čo pre zdatných turistov z Maďarska je prijateľná cena. Či azda ani nie?
Pozdravuje vás