Prínosom roku 2005 pre nás, Slovákov v Maďarsku, by bolo, keby sa na Slovensku aj v Maďarsku dokončili legislatívne kroky, ktoré sa nás dotýkajú a ktorých uzavretie sa už ťahá dlhší čas. Budapeštianskemu spravodajcovi TASR to povedal predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik. „Bolo by veľkým prínosom, keby na Slovensku schválili nový zákon o štátnej politike SR k zahraničným Slovákom a zriadili Úrad vlády pre zahraničných Slovákov. V Maďarsku zas očakávame novelu zákonov o menšinách a o voľbách, ale aj vyriešenie parlamentného zastúpenia menšín,” povedal predseda CSS.
Na jeseň r. 2004 prekvapila CSS reorganizácia maďarskej vlády, ktorá priniesla preradenie menšinovej otázky spod úradu vlády k rezortu mládeže, sociálnych vecí, rodiny a rovnosti šancí. „Rok 2005 ukáže, čo tieto zmeny skutočne znamenajú, terajšia jeseň uplynula reorganizáciou. Môžeme povedať, že aj napriek finančným ťažkostiam krajiny sa podarilo udržať systém našich inštitúcií, dokonca z 360-miliónovej štátnej podpory pre všetky menšiny v Maďarsku sa nám podarilo získať 90 miliónov forintov na prevádzkovanie slovenských inštitúcií,” dodal.
Proces novely menšinového zákona v Maďarsku, ktorý súvisí aj s rôznymi volebnými predpismi, na jeseň uviazol. „Zdá sa, že medzi parlamentnými stranami chýba konsenzus najmä vo volebných otázkach. Kameňom úrazu je volebná listina menšinových voličov, teda to, či sa menšinových volieb môžu zúčastniť všetci, alebo iba ľudia, ktorí patria naozaj k danej menšine,” konštatoval predseda CSS. Na jar 2004 bola novela menšinového zákona pred parlamentom, z prvého čítania sa ďalej nepokročilo. „Očakávame, že novelu schvália, tento časový posun však vážne ohrozí aj vyriešenie parlamentného zastúpenia národných a etnických menšín v Maďarsku. Obávam sa, že k tomu zase nedôjde. Je to veľmi trápne. Odkedy som predsedom, strácame už túto vec v druhom cykle - teda stratili sme osem rokov”, povedal.
Ako ďalej pripomenul predseda CSS J. Fuzik, v marci 1998 na troch hlasoch zlyhalo schválenie zákona zabezpečujúceho parlamentné zastúpenie. Je to podľa neho škoda, lebo to pociťujú menšiny v Maďarsku aj v období prípravy napríklad štátneho rozpočtu. „Podľa menšinového zákona máme pripomienkovať všetky zákony, ktoré sa nás týkajú. Pochopiteľne, týka sa nás aj rozpočet, a z toho procesu sme boli vlastne vylúčení, a to nie prvýkrát. Dne už fungujeme ako samosprávy so zodpovednosťou za stovky detí a zamestnancov, nie je jedno, aký majú miestne a celoštátne samosprávy rozpočet. Jednoducho nemáme dostatok politických síl zastupovať svoje záujmy bez parlamentného zastúpenia,” zdôraznil.
O kontaktoch s materskou krajinou predseda CSS povedal, že sú široko rozvetvené. Popri jednotlivých rezortoch je dôležitá aj spolupráca s Generálnym sekretariátom pre Slovákov v zahraničí a so Svetovým združením Slovákov v zahraničí. „Teraz sa pripravujú turnusy školy v prírode v spolupráci s ministerstvom školstva. Predpokladám, že bude vypísané výberové konanie na hosťujúcich učiteľov, a dúfame, že sa to podarí úspešnejšie ako v uplynulom roku. Veď teraz pracujú v Maďarsku už iba štyria oficiálne vyslaní hosťujúci učitelia zo SR, podľa dohody medzi rezortmi máme nárok na 11,” uzavrel rozhovor pre TASR predseda CSS Ján Fuzik.
Vedúci predstavitelia národnostných menšín v Maďarsku sa v uplynulých týždňoch obrátili na Ústavný súd MR s otázkou, prečo parlament a vláda nereagovali na ich žiadosť zo septembra t. r., týkajúcu sa úpravy menšinového a volebného zákona a jeho protiústavných pasáží. Podľa posledných informácií sa Ústavný súd MR bude zaoberať touto otázkou začiatkom tohto roku. Ako povedal predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, bolo by žiaduce vedieť, či na jarnom zasadnutí Národného zhromaždenia MR politické strany hodlajú finalizovať modifikáciu volebného zákona týkajúcu sa menšín. Bolo by to potrebné aj vzhľadom na pripravenie volieb do menšinových samospráv v r. 2006. Zmena predpisov by tiež slúžila tomu, aby z účasti na činnosti samospráv boli vylúčení občania, ktorí nemajú menšinový pôvod. Predseda Celoštátnej samosprávy Rumunov Traján Kreszta konštatoval, že spomedzi 18 rumunských menšinových samospráv v Budapešti v štrnástich pôsobia členovia, ktorí nie sú rumunského národnostného pôvodu. Modifikácia je teda nutná kvôli podobným zneužitiam. Právny zástupca Celoštátnej samosprávy Nemcov tvrdí, že ak parlament neprijme na jar spomenuté zmeny, budú tým ohrozené voľby do menšinových samospráv.
Výbor pre ľudské práva, menšiny a konfesie Národného zhromaždenia Maďarskej republiky vypísal konkurz na podporu menšinových občianskych organizácií na rok 2005. Uchádzať sa o ňu môžu tie menšinové organizácie, ktoré boli založené do 31. decembra 2002 a ktoré vykonávajú kultúrnu činnosť, resp. ochranu záujmov. Konkurzu sa nemôžu zúčastniť menšinové samosprávy, nadácie a organizácie, na ktoré sa vzťahuje zákon o politických stranách. V tomto roku plánuje výbor rozdeliť podobnú sumu ako v posledných rokoch: 110 miliónov forintov. Finančnú podporu možno žiadať na pôsobenie organizácie, teda napr. na režijné, resp. osobné náklady. Organizácie dostanú tohoročnú podporu iba vtedy, ak do stanoveného termínu vyúčtujú minuloročné hospodárenie a ak pripoja vyhlásenie o tom, že vyúčtovali všetky dotácie z predošlého roku, získané od verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku a od rôznych ministerstiev. Žiadosti treba podať do 15. februára 2005 na formulári, ktorý možno získať osobne v Kancelárii poslancov Národného zhromaždenia (Budapešť V., Széchenyiho nábr. č. 19), alebo si ho možno stiahnuť zo Zbierky zákonov, resp. z internetovej adresy www.parlament.hu. Konkurzné práce treba podať osobne alebo poštou doporučene s návratkou.
Ak je pravda, že národ žije a prežíva v jazyku, potom toto tvrdenie môžeme tým skôr uplatniť v prípade menšiny, ak v tejto súvislosti máme na mysli pálčivosť problematiky menšinového bytia. O vyvodenie teoretických i praktických záverov, ktoré z toho vyplývajú, sa pokúsili aj účastníci medzinárodnej vedeckej konferencie Slovenčina v menšinovom prostredí, ktorú usporiadal v Békešskej Čabe r. 2003 Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. V edícii Ústavu vyšli nedávno materiály tejto konferencie, ktoré pripravili na vydanie Alžbeta Hornoková Uhrinová a Mária Žiláková.
V zborníku nachádzame príspevky štyridsiatich (!) prednášateľov - jazykovedcov, pedagógov, etnografov a kultúrológov - zamerané na analýzu vzťahu jazyka (t. j. slovenčiny) a spoločnosti, kultúry, vzdelávania a histórie. K rôznym aspektom uplatnenia materinčiny v tomto tematickom okruhu sa prihovorili viacerí odborníci aj z Maďarska (P. Beňo, A. Divičanová, J. Gomboš, M. Mátraiová Gorjánová, A. Holá, J. Chlebnický, A. Ištvánová, A. Kováčová, H. Albertiová Kožuchová, O. Krupa, A. Lentvorská, K. Resutíková, K. Maružová Šebová, J. Štefánik, O. Szabová, E. Vámošová Telekešová, A. J. Tóth, T. Tušková, A. Hornoková Uhrinová, K. Wlachovský a M. Žiláková).
Obmedzíme sa iba na charakteristiku, resp. zhrnutie záverov, ktoré vyplývajú z ich vystúpení. Jednoznačné je zistenie, že situáciu slovenčiny v Maďarsku charakterizuje ústup či skôr zánik jazykových hodnôt, asymetrická dvojjazyčnosť v prospech maďarčiny, dlhodobá asimilácia urýchľovaná inštitucionálne a podmieňovaná aj nepriaznivými sociálnymi činiteľmi. Na druhej strane prežitie materinského jazyka napomáhali, resp. napomáhajú škola, cirkev a rodinné prostredie. Za paradoxnú môžeme pritom označiť skutočnosť, že v rodinnom prostredí nastal generačný zlom; stredná generácia inklinuje prevažne k maďarčine, zatiaľ čo mládež si osvojuje slovenčinu v školách skôr na úrovni cudzieho jazyka a tí najstarší žijú hlavne z dedičstva nárečia a jazyka Biblie. To všetko je zároveň dôsledkom i príčinou oslabeného vedomia národnej identity. Alarmujúce je zistenie, že počet používateľov slovenského materinského jazyka v Békešskej župe klesol v posledných štyridsiatich rokoch o 80 percent a že asi polovica slovenskej populácie prekročila vekovú hranicu 60 rokov.
Komunikácia v slovenčine - na úrovni spisovného a cirkevného jazyka či dialektu - čoraz väčšmi viazne pod tlakom inojazyčného živlu, ktorý snáď definitívne vtisol pečať svojej jazykovej, kultúrnej a spoločenskej presily. Otázka, na ktorú treba odpovedať, teda znie: Ako ďalej, ako sa vyrovnať s dopadom týchto realít na výučbu, osvetu, kultúrne aktivity v rámci slovenského etnika?
Iba časť slovenských rodín v Maďarsku dnes dokáže odovzdať jazykové a kultúrne dedičstvo predkov najmladšiemu pokoleniu. Táto úloha preto prislúcha v prvom rade škole, osvetovým ustanovizniam a ďalším organizáciám a inštitúciám. Skúsenosti z iných krajín ukazujú, že tam, kde existuje kvalitné školstvo a vzdelávacie inštitúcie, žije a pôsobí aj činorodá menšinová komunita. V tejto súvislosti viacerí prednášatelia, vrátane hostí zo Slovenska, poukázali na nevyhnutnosť pomoci materskej krajiny, hlavne tam, kde sú Slováci na túto pomoc akútne odkázaní a kde sa nemôžu spoliehať na vlastné sily. Žiaľ, zároveň sa ukazuje, že potreby na riešenie núdzovej situácie niekoľkonásobne prevyšujú možnosti materského štátu.
V zborníku nachádzame príspevky, ktoré navonok nesúvisia bezprostredne s uvedenou témou. Je však zrejmé, že rozvíjanie jazykových dispozícií nie je a nemôže byť výlučne úlohou školy, ale i poslaním ďalších ustanovizní, vrátane slovenských samospráv. Aj na tejto pôde, kde je slovenčina podľa zákona rokovacím jazykom, sa pretriasajú a riešia nielen rozpočtové a organizačné problémy samosprávy, prípadne občianske organizácie, vrátane spolkov, sú organickou súčasťou celkovej štruktúry slovenskej pospolitosti a mali by spoluvytvárať i jej duchovný rozmer.
Stratégia zachovania a rozvoja slovenčiny v minoritnom postavení, ako sa konštatuje na inom mieste, by mala vychádza z reality bilingvizmu príslušníkov menšiny. Tento bilingvizmus však nie je rovnocenný. Zvýšenie úrovne znalostí slovenčiny si vyžaduje uplatnenie rôznych alternatívnych didaktických postupov, v ktorých by nemali absentovať ani umenie a krásna literatúra, resp. literárna tvorba v slovenčine v súčasnom Maďarsku ako významná zložka jazykovej výchovy.
Jazyková situácia Slovákov v našej krajine, ako sa pripomína v úvode zborníka, nie je dosiaľ vedecky dostatočne preskúmaná. Publikácia Slovenčina v menšinovom prostredí má byť nielen dokladom pozitívnych snažení v tomto smere, ale má slúžiť aj ako študijná pomôcka pre vedeckých pracovníkov, vysokoškolských učiteľov a napokon i pre politikov a širšiu kultúrnu verejnosť.
Slováci sú národ spevavý, právom tvrdili už naši dávni predkovia a dokazovali to aj zbierkami ľudových piesní a spevov. Slovač spieva na Slovensku a v celom svete, teda aj v Maďarsku. Rovnako, aj keď v rôznych nárečiach, si tu pospevujú Dolnozemci, Zemplínčania i Pilíšania. Spevné bohatstvo a hudobná kultúra spod pilíšskych hôr inšpirovala viacerých tamojších rodákov k básnickej tvorbe pre dospelých i malých čitateľov. Medzi nimi aj Gregora Papučka, ktorého verše, pokiaľ máme na mysli deti, sú primerané tejto vekovej kategórii a jej mentalite svojou nápaditosťou i formou.
Náš autor sa už dávnejšie rozhodol, že si nájde ešte schodnejšiu cestu k tomuto vďačnému čitateľovi a preto si svoje básničky previedol do notovej osnovy. Niektoré z týchto zhudobnených básničiek zazneli prvýkrát pred viacerými rokmi v podaní skupiny Debnička pri Slovenskej samospráve Budapešti, členovia ktorej odvtedy neraz vystupovali pred detským obecenstvom v Maďarsku i na Slovensku.
Snáď ani netreba zdôrazňovať, že poznávanie a osvojovanie jazyka, v našom prípade slovenčiny, je prostredníctvom hudby a spevu ešte príťažlivejšie než čírym slovom. Hudba ľahšie preniká k duši, nenútene a hravým spôsobom. Aj naši pedagógovia môžu potvrdiť, že hudba a spoločný spev je po jazyku najvýznamnejší činiteľ pôsobiaci na upevnenie národného vedomia a cítenia. Hudbou a spevom žiaci lepšie poznávajú slovenský jazyk, kultúru a život slovenského národa.
Tento cieľ sledoval i G. Papuček v knižke Zaspievajme si! so svojou spoluautorkou Katarínou Noszlopyovou, ktorá prevažnú väčšinu básní zhudobnila. Dielo by však bolo neúplné, keby sme nespomenuli aj ilustrátorku poetických a hudobných nápadov Evu Konczošovú, ktorej práca dodáva publikácii pestrosti a sviežosti. Trojica autorov takto spoločnou rukou udáva rytmus, tón a farbu tridsiatim trom básničkám - pesničkám zbierky, ktorú vydala Celoštátna slovenská samospráva. Budú v nej pravdepodobne často listovať učitelia i žiaci našich slovenských škôl a vyberať si z nej podľa vkusu, nálady alebo ročného obdobia.
Valné zhromaždenie Komárňansko-Ostrihomskej župy 16. decembra ôsmykrát usporiadalo Deň menšín. Tentoraz sa oslavy konali v Slovákmi obývanom Tardoši. Na území župy, ktorá je jednou z najmenších v Maďarsku (2 250 štvorcových metrov) žijú mnohé národnosti. Pri sčítaní ľudu r. 2000 sa k národnostnému pôvodu v najväčšom počte hlásili Nemci, Slováci a Rómovia. Okrem toho tu dlhé stáročia žijú popri väčšinovom obyvateľstve aj Gréci, Poliaci, Arménci a Ukrajinci, veď "spoločná je naša minulosť, spoločný je náš osud a spoločná je aj naša budúcnosť" - vyzdvihol vo svojom slávnostnom príhovore István Agócs, predseda Valného zhromaždenia Komárňansko-Ostrihomskej župy.
Odlišný jazyk, bohatá kultúra, zvyky, ktoré si zachovávajú a pestujú tu žijúce národnosti, obohacujú nielen tunajších obyvateľov, ale aj Európsku úniu.
Valné zhromaždenie každoročne udeľuje vyznamenanie Za Komárňansko-Ostrihomskú župu a Odbornú cenu za Komárňansko-Ostrihomskú župu. Vyznamenaným odovzdal predseda zhromaždenia István Agócs plaketu, diplom a peňažnú odmenu. Starostka Tardoša Mária Moravcsiková darovala každému vyznamenanému vázu z červeného mramora a knihu o histórii bane, v ktorej sa tento mramor doluje. Vázu darovala aj Istvánovi Agócsovi, ktorý si vysoko cení a ctí bohatú kultúru, zvyky, jazyk tu žijúcich menšín (na snímke).
Kyticou kvetov vyjadril I. Agócs svoju vďaku za dlhoročnú činnosť na národnostnom poli poslankyni parlamentu Erike Molnárovej, predsedníčke združenia župných slovenských samospráv, starostke obce Čív Márii Nagyovej, kurátorke verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny Terézii Klingerovej, podpredsedovi združenia župných nemeckých samospráv Gašparovi Mertzovi, predsedovi Nemeckej menšinovej samosprávy v Tatabáni Jurajovi Frankovi, ktorý bol usporiadateľom XV. župných národnostných dní.
S veľkou úctou sa poďakoval Stanislavovi Brossovi a jeho manželke Márii, ktorí sa dlhé desaťročia podieľajú na pestovaní a zachovávaní kultúry poľskej menšiny a nedávno prevzali vyznamenanie Záslužný rad rytierskeho kríža Poľskej republiky. Kyticou kvetov sa István Agócs poďakoval aj domácim - organizátorom tohto podujatia.
Potom nasledoval pestrý kultúrny program Tardošanov, ktorý prezentoval bohatú kultúru tu žijúcej slovenskej národnosti. Keďže bolo predvianočné obdobie, program sa skončil spoločným spevom vianočných piesní.
Pohostenie prebiehalo podľa tardošského zvyku. Hostí sme vítali domácou pálenkou, vareným vínom a kapustnými lokšami. Po slávnostnej časti podujatia a kultúrnom programe si každý mohol pochutnať na domácich jaterniciach, pečenej klobáse a mäse. Plnená kapusta nemôže chýbať na slávnostnom stole. Bola to pravá zabíjačková hostina, ktorá mnohých príjemne prekvapila. Medovníky a vianočné zákusky navodili ozajstnú sviatočnú atmosféru.
Darčeky pre hostí - zvončeky zhotovené zo šúpolia a vianočné pohľadnice - pripravili naši škôlkári, žiaci základnej školy, medovníky upiekli členky klubu dôchodcov a speváckeho zboru. Dúfam, že na tento deň budú hostia i domáci dlho spomínať.
V decembri uplynulého roka sa v Osvetovom stredisku J. G. Tajovského v Slovenskom Komlóši uskutočnil Deň menšín. Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Lauková, srdečne privítala všetkých prítomných. Osobitne pozdravila konzula SR Ladislava Tischlera, predsedníčku Spolku Slovákov z Maďarska na Slovensku PaedDr. Annu Pilárikovú, primátorku mesta Irenu Divičanovú Szenciovú a ďalších hostí. Každoročne sa stretávame v tomto predvianočnom období, aby sme si pripomenuli a tých predkov a tie dni, ktoré nás, tu žijúcich Slovákov, spájajú. Pri tejto príležitosti slovenská samospráva už od roku 1998 udeľuje vyznamenanie Za komlóšskych Slovákov. Tento rok ho prevzali Ondrej Lopušný a folklórny súbor Komlóš, ktorým aj toutu cestou srdečne blahoželáme!
Podpredsedníčka zboru Zuzana Liborová podrobne priblížila prítomným život a prácu vyznamenaných. Dojímavým slovom sa ku všetkým v sále prihovorila aj Anna Piláriková, ktorá priviedla do Komlóša spevácku skupinu Severáčik z Galanty a folklórny súbor Važinka zo Šoprone. V závere kultúrneho podujatia vystúpili oba súbory s pekným vianočným programom, za ktorý sa im v mene všetkých prítomných poďakovala Zuzana Lauková.
Ondrej Lopušni sa narodil 31. októbra 1930 v slovenskej roľníckej rodine. Jeho predkovia vyznávali evanjelickú vieru, ktorú mu okrem skromnej výchovy vštepovali do budúcnosti. Študoval v miestnej cirkevnej základnej škole a meštianke. V roku 1951 sa oženil so Slovenkou a ich deti spočiatku nevedeli po maďarsky. Už od mladosti sa zaoberá históriou. Najskôr skúmal rodinnú minulosť, k čomu mu dávali podnety rôzne rodinné udalosti - svadby, hostiny, zabíjačky. Jeho národné povedomie ho priviedlo k slovenskej komlóšskej minulosti. Vďaka nemu pre ďalšie generácie zachoval aspoň jeden zo 600 salašov, ktorý bol otvorený v roku 1985. Jeho zásluhou segedínske slovenské televízne vysielanie uviedlo v roku 1990 13-dielny seriál Rok na sálaši, ktorý sme mohli sledovať raz mesačne. Keď bol Slovenský Komlóš v roku 1993 vyhlásený za mesto, otvorili Slovenský pamätný dom na Peknej ulici. Pán Lopušni pomohol zachovať pamiatku bývalej divadelníčky Judity Tomkovej expozíciou pamätnej izby. Bol režisérom a poradcom pri natáčaní originálnej komlóšskej slovenskej svadby. Bol medzi tými, ktorí sa podieľali na založení Slovenského klubu a miestnej pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku. Ondrej Lopušni - náš Bandi bácči - dodnes s oduševnením svedomito pracuje na národnostnom poli. Bojuje za to, aby sa asimilácia slovenskej národnosti zastavila, alebo aspoň spomalila. Kráča po stopách svojho starého otca, je agilným členom evanjelickej cirkvi. Dodnes zbiera písomné i vecné dokumenty pracovného i sviatočného života.
Na území Slovenského Komlóša sa v roku 1746 usadili Slováci, ktorí sem prišli za lepšími životnými podmienkami. Priniesli si so sebou aj prekrásne tradície: piesne, tance, zvyky, hry, ktoré si potom chránili a zachovávali z generácie na generáciu. Folklórny súbor Komlóš bol založený v roku 1949 s cieľom zachovávať a šíriť zvykoslovný a hudobný folklór dolnozemských Slovákov, uvádzať do života dedičstvo predkov. Členov súboru vtedy usmerňovala Anna Medovarská, učiteľka slovenskej školy, ktorá pracovala s tanečníkmi sedemnásť rokov. Po Anne Medovarskej sa ujala vedenia súboru na krátky čas Katarína Zsoldosová a jej dcéra Ildika. Potom sa stali vedúcimi súboru Michal Tejši, Anna Ištvánová Račková, Katarína Szabová Tóthová, Ondrej Szabó a Elena Zsingorová Karaszová. Od roku 1992 vedie súbor Zuzana Lauková (na krátky čas ju vystriedal Attila Jáhn). Vedúcim skupiny dorastencov je Tomáš Hanko. Tanečný súbor "Komlóš" vystupoval takmer v každej Slovákmi obývanej obci v Maďarsku, je stálym hosťom mestských akcií. V rokoch 1964 a 1983 dostal za vynikajúcu prácu vyznamenanie Za socialistickú kultúru, v roku 1969 dostal pochvalu ministerstva kultúry za dlhoročnú činnosť a v roku 1996 vyznamenanie za mesto Pro Urbe. Tanečníci vystupovali na mnohých medzinárodných festivaloch. Tak sa dostali trikrát do Turecka, dvakrát do Grécka, do Talianska, do Česka, do Nemecka, a, samozrejme, viackrát sa predstavili na Slovensku. Súbor sa zúčastnil aj na natáčaní filmov Jadvigin vankúšik a Komlóšska svadba. Počas viac ako polstoročia sa v ňom vystriedalo niekoľko generácií, ale hlavným cieľom súboru je aj naďalej pestovanie ľudových tradícií, zachovanie tancov a spevov našich predkov, aby ich mohli odovzdávať nasledujúcim pokoleniam.
Deň menšín Békešskej župy sa tohto roku konal v Eleku. Na tomto podujatí prevzalo čestné diplomy Za menšiny Békešskej župy päť jednotlivcov a jeden kolektív. V mene hostiteľskej obce pozdravil účastníkov slávnosti primátor Ladislav Pluhár, ktorý vyzdvihol pokojné spolunažívanie štyroch národností v Eleku. Kultúrny prínos menšín Békešskej župy zdôraznil vo svojom vystúpení aj politický štátny tajomník Úradu predsedu vlády MR József Veress. Ako uznanie práce menšinových aktivistov potom odovzdali pamätné plakety a čestné diplomy. Vyznamenanie získali predseda Rómskej samosprávy v Poľnom Berinčoku dr. Tibor Legeza, predseda Nemeckého folklórneho súboru v Eleku a podpredseda tamojšej nemeckej samosprávy Ernő Szelényi, poslanec Samosprávy mesta Elek rumunskej národnosti György Bágy, učiteľka srbskej základnej a materskej školy v Battonyi T. Szilágyiová, ako aj učiteľský zbor a žiaci Základnej dvojjazyčnej školy v Slovenskom Komlóši, ktorú v súčasnosti navštevuje 150 žiakov, vrátane 22 prvákov. Žiaci tejto školy sa aktívne zúčastňujú nielen hodín slovenčiny, ale aj príležitostných slávností a tematických súťaží. Od r. 1991 tu pôsobí Detský súbor Harmónia, ktorý vyvíja všestrannú činnosť v oblasti zachovávania ľudového tanca a piesní, ale žiaci sa pod vedením svojich učiteľov úspešne venujú aj divadelníctvu a recitáciám. Činnosť školy ocenila aj vláda a parlament MR, keď na obnovu tejto slovenskej inštitúcie udelila štátnu podporu v hodnote 458 miliónov forintov.
Na poslednom minuloročnom zasadaní békeščabianskeho poslaneckého zboru prerokovali a schválili koncepciu rozpočtu mesta na tento rok, daňové záležitosti, mzdy zamestnancov a i. Primátor János Pap v súvislosti s majetkovými záležitosťami informoval, že mestská samospráva vypísala ďalší súbeh na zužitkovanie kina Phédra, ktoré je už dva roky nevyužité. Predmetom rokovania bolo aj speňaženie, resp. využitie ďalších nehnuteľností, napr. priemyselného parku a Charitatívneho spolku.
V ďalšej časti zasadania zbor rozhodol o udelení vyznamenania Vynikajúci pedagóg Békešskej Čaby. Túto poctu získali Sándor Kovács, Magdolna Mácsaiová Galliová a Gy. Vargová. Poslanci schválili správu o hospodárení v roku 2004, keď mali k dispozícii 20 miliárd 381 miliónov forintov, a koncepciu rozpočtu na rok 2005, o ktorej však definitívne rozhodnú až vo februári. V tomto roku bude mesto splácať úver v hodnote 326 miliónov. O uvoľnenie z funkcie požiadal titulárny prednosta úradu samosprávy Mihály Simon, ktorého účastníci zasadania navrhli na vyznamenanie Za mesto Békešská Čaba.
V našom všednom živote sú sviatočné a slávnostné chvíle čoraz vzácnejšie. Silnou emotívnou podstatou však zanechávajú stopu vo vedomí a stávajú sa žriedlom sily na dlhý čas. Takúto možnosť dáva magické čaro zimného slnovratu, ktoré otvára dvere čarokrásnemu snu. Plamienkami adventných sviečok, ktoré ožiarili sálu sarvašského mestského kultúrneho domu, a piesňami v podaní detského speváckeho zboru privítali žiaci Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši vzácnych hostí.
Pracovníci Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) v Budapešti, zamestnanci školy, starí rodičia, rodičia i blízki príbuzní sledovali starostlivo pripravený kultúrny program. Na scéne v diaľke sa črtala krajina snehom pokrytá. V nočnom tichu šumí hora, mesiac v splne zdobí les, veľká pani - Fantázia - mení všedný kolobeh. Premenu začína duet s Richardom Müllerom a tanec so sviečkami, ktorý dopĺňal prekrásny text piesne – Pokoj tým, čo hľadajú čosi viac než sami sú…. Priamo pred očami divákov sa zmenil reálny svet a z tmy vystúpila kráľovná rozprávok. Rozprestrela svoj plášť a z diaľky bolo počuť jasné zvuky vianočných zvončekov, ktoré svojim leskom a vábivou melódiou navodili tú správnu atmosféru. Akoby šibnutím čarovného prútika do ľudských sŕdc vchádza láska a vďaka oživenému rozprávkovému rituálu nás prenesie do zázračnej krajiny Hansa Christiana Andersena. Smriečok svojou veľkou túžbou naplnil príbeh, ktorý deti stvárnili na javisku hrami, scénkami i tancom.
Skôr ako sa zvečerilo.
ako zaznel z veže zvon,
prostred izby vyrástol nám
rozprávkový strom,
krásny až v očiach prechodí
a plný zlatej úrody.
Krásny sen sa vyplnil. Smriečok bol naozaj šťastný a v ten neobyčajný večer celý žiaril. K vyzdobenému stromčeku prišli aj pastieri na oferu s tradičnými darmi, aby sa poďakovali Ježiškovi uloženému v jasličkách. Do Betlehema sa ponáhľali všetci - nielen účinkujúci s tancom, hudbou a spevom, ale išli i hostia a učitelia, lebo každý vie, že čo sa v tú radostnú šťastnú vianočnú noc v duši rozvinie, to bude požehnané. Z rozprávky sme sa ocitli v reálnom čase a priestore, ale slová uznania za pedagogickú prácu od žiakov zneli ako rozprávková hudba, ktorú umocnil príhovor predsedu CSS Jána Fuzika. Jeho slová zneli ako dobrý prísľub do nastávajúceho obdobia. Prítomným sa prihovorila i podpredsedníčka CSS Etelka Rybová, ktorá obdarovala deti, ktoré prispeli svojimi slohovými prácami do nového vydania Nášho kalendára. Krásnym želaním, ktoré rozcítilo publikum, sa v kultúrnom dome so všetkými rozlúčila pani riaditeľka.
Stretnutie pracovníkov sarvašskej slovenskej školy s pracovníkmi CSS pokračovalo pracovnou časťou. Všetci, ako jedna rodina pri štedrovečernom stole, kde podľa dávnych zvykov nechýbal slovenský vinš i oblátky s medom a štiepky, sa zhodli v tom, že práca je hodnotovou mierou človeka. Predstavitelia oboch zúčastnených strán predstavili svoje pracovné kolektívy a v príhovoroch pán predseda Ján Fuzik i riaditeľka Zuzana Medveďová sa vyslovili, že považujú za nesmierne dôležité nájsť pevné body, míľniky, ktoré budú určovať spoločnú cestu, čím bude umocnené ľudské i pracovné nasadenie oboch pracovných tímov. Navzájom si treba odovzdať štafetu múdrosti, lásky, porozumenia a tolerancie.
Slávnostná atmosféra prvého stretnutia pedagogického zboru sarvašskej školy so svojím novým vedením dáva prísľub, že obstojíme v náročnosti a dospejeme k priaznivejším výsledkom. Prvé pozitívne výsledky pracovných vzťahov sa už zapísali do kroniky vývoja.
Otvorením štvrtej skupiny v materskej škole sa zvýšil počet škôlkárov na 100 a na fotografiách sa môžete presvedčiť, že rodičia sú spokojní s hodnotným zamestnaním detí.
Vďaka pomoci CSS kolektív pracovníkov sarvašskej školy absolvoval pracovnú návštevu národnostných škôl v Päťkostolí, kde získal bohaté skúsenosti z organizácie národnostného vzdelávania.
Do činnosti školy sú oveľa výraznejšie zaradené podujatia, ktoré podporujú rozvoj vzťahov s učiteľmi škôl, kde sa vyučuje slovenský jazyk. Medzi takéto podujatia patrí návšteva učiteľského kolektívu z Čívu i beseda so slovenskými spisovateľkami, ktorej sa zúčastnili i žiaci zo škôl v Kardoši, Slovenskom Komlóši a Békešskej Čabe.
O aktivitách školy sa môžete dozvedieť na webovej stránke: www.szlovak-szarvas.sulinet.hu.
Začiatok spoločnej cesty charakterizuje otvorenosť a pozitívny prístup k plneniu pracovných povinností. Čas, ktorý zemou prúdi a v takýchto okamihoch sa silnejšie ozýva, je citlivejší a napĺňa nás hmatateľným pocitom dôvery. Je to čas, keď sa človek s človekom stretá, keď ľudskosť nás nástojčivo osloví, keď pevný stisk ruky je prísľubom dobrých pracovných vzťahov. Práve takéto myšlienky rezonovali na začiatku spoločnej cesty.
Človek sa ani nenazdá a rok ubehne ako voda. Ak ho navyše neprežíval nečinne, ale svojím dielom sa pričinil o jeho aktívne využitie, rýchlosť plynutia času sa ešte znásobí. Toto tvrdenie relativity rýchlosti plynutia času vnímajte, milí čitatelia, skôr z empirického zorného uhla, než ako objavu nevídaného fyzikálneho javu. Skonštatovali ho členovia Spolku zemplínskych Slovákov na svojom decembrovom valnom zhromaždení v Baňačke.
Či išlo o speváka pávieho krúžku, člena miestnej slovenskej samosprávy, zakladateľa občianskeho združenia, vedúceho alebo predsedu iných národnostných iniciatív, zameraných na zachovávanie a zveľaďovanie slovenského slova hudbou, tancom, či v písanej forme, na tomto podujatí bilancovali programy roku 2004. Na zasadnutí boli prítomné delegácie slovenských samospráv, predseda Spolku zemplínskych Slovákov Pavol Lacko (iniciátor stretnutia), vedúca zemplínskej pobočky Slovenského osvetového centra (SOC) Anna Bacskaiová, regionálny radca Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) za Boršodsko-Abovsko-Zemplínsku a Sabolčsko-Satmársku župu Imrich Novák a, samozrejme, i vedenie Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom, zastúpené riaditeľkou inštitúcie Júliou Kuczikovou. Člen predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku Ján Valyko na zasadnutí zo zdravotných dôvodov chýbal.
Program, samozrejme, obsahoval hodnotenie doterajšej kultúrnej činnosti spomínaných orgánov, harmonizovanie plánovanej činnosti na rok 2005, stanovenie miesta a termínu konania regionálnych podujatí, ako aj vypočutie si návrhov a pripomienok ohľadom programov. Prítomní si teda vypočuli referát regionálneho radcu CSS, ktorý navrhol v roku 2005 organizovať miesto skromných obecných národnostných programov jedno väčšie podujatie so širokou regionálnou účasťou. Programy podobného typu majú reálnejšiu šancu aj u sponzorov a verejných nadácií, ktoré tieto stretnutia podporujú väčšími sumami.
Predseda Spolku zemplínskych Slovákov navrhol zvýšiť počet členstva na 40 osôb a prvý rok činnosti hodnotil ako úspešný skôr po administratívnej, než po kultúrnej stránke. Po zaregistrovaní spolku ako občianskej organizácie sa otvoril účet a prichádzali prvé vklady vo forme členských príspevkov od menšinových samospráv i jednotlivcov.
Predsedníčka regionálnej pobočky SOC pri hodnotení činnosti vyšla v ústrety iniciatíve usporiadať v Baňačke Zemplínsky regionálny národnostný deň, tak ako tomu bolo aj tohto roku v auguste. Navrhla rozšíriť toto podujatie na dvojdňové vzhľadom na dopyt po folklórnych vystúpeniach, ako aj na tradičný mariánsky charakter stretnutí.
Hodnotenie celoročnej činnosti baňackej pobočky SOC spestrilo rozdávanie kalendára zemplínskych Slovákov, znázorňujúceho pávie krúžky jednotlivých menšinových samospráv, ako aj detský folklórny súbor novomestskej slovenskej školy Zemplínčatá. Medzi farebnými zábermi v kalendári nechýbala ani vinšovačka v zemplínskom nárečí.
Zasadnutie zemplínskych Slovákov nezabudlo vyhodnotiť ani regionálne kolo Slovenského škovránka, ktoré usporiadal Zväz Slovákov v Maďarsku 20. novembra 2004 v Pálháze. Zúčastnilo sa ho desať slovenských zborov z Boršodskej župy. Na javisku kultúrneho strediska sa vystriedali tri generácie spevákov. Prehliadku zemplínskeho folklóru začala detská folklórna skupina Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom Zemplínčatá. Po tanečnej a speváckej choreografii detí, ktoré s nimi nacvičili Andrea Nováková a Judita Lakatošová, na pódium nastúpil miešaný spevácky zbor z Dolného Regmecu, vedený Pavlom Lackom. Päťročné teleso prednieslo tradičné tamojšie, ale aj východoslovenské ľudové piesne. Vianočné koledy prezentovali ich medzihorskí susedia z Mikóházy. Kyticu perál, ako sa volá pred dvomi rokmi znovuzaložená spevácka skupina, vedie J. Laczková. Priadky vo Fizéri predviedli tamojšie ženičky. Hodnovernosť vystúpenia potvrdil i 28 rokov existujúci fizérsky spevácky zbor ľudovými piesňami v zemplínskom nárečí. Zbor vedie Alexander Urbanovič. Zemplínske tradície obohatili svojou prítomnosťou dve spevácke skupiny z Bukových hôr - zo Starej i Répašskej Huty. V repertoári Starohuťanov sú vďaka vedúcej jedenásťročného súboru L. Ladányiovej tamojšie starodávne ľudové piesne. Répašania sú len o rok mladší a slovenské spevy bučín ozvučujú pod taktovkou K. Horváthovej. Zostava speváckeho zboru z Vágašskej Huty odzrkadľovala bohatú históriu ľudových remesiel a tradícií. Diváci mohli byť svedkami šúpania a mrvenia kukurice, ako aj priadok, pričom s kukuricou pracovali chlapi a priadky boli vždy "ženskou záležitosťou". Vágašania, ako im tu na Zemplíne hovoria, však pokračovali i prezentáciou drotárstva a vyšívania obrusov. Ich vystúpenie scénicky upravila vedúca skupiny J. Kissová.
Po takejto bohatej nádielke spracovaných starodávnych zvykov a piesní prišli na pódium ženičky z Malej Huty. Ženský spevácky zbor Malohuťanov pôsobí päť rokov a jeho zodpovednou vedúcou je pani D. Lőrinczová. Predviedol inscenované vítanie novorodeniatka v Baňačke. Desaťročný ženský spevácky zbor Rozmarín za sólového spevu vedúcej skupiny M. Holodovej pokrstil bábätko a potom sa záverečného vystúpenia ujali domáci, ktorí zároveň na výbornú vykonávali úlohu hostiteľov. Ich spevácky zbor Kvety Hút sprevádzal citarový súbor pod taktovkou Pavla Pandáka. Vystúpenia pozorne sledovala trojčlenná medzinárodná porota odborníkov, ktorá napokon súťaž i slovne vyhodnotila. Zlaté ocenenia vo forme diplomu dostali speváci z Pálházy, Mikóházy a Baňačky. Strieborné ohodnotenie sa dostalo Fizéru i trom Hutám: Répašskej, Vágašskej a Malej. Bronz si odniesli Dolný Regmec a Stará Huta.
Láska k ľudovému umeniu, tradíciám a slovenskému hovorenému, či spievanému slovu začína už v mladosti, preto záverom zasadnutia Zemplínčanov odznela i potreba usporiadania spoločných regionálnych detských táborov, ktoré si pobočka SOC do budúcoročného plánu už zaradila. Koordináciu a realizáciu programov takéhoto typu si zobrala za úlohu novomestská slovenská škola.
V priebehu nedávnej návštevy delegácie mesta Michalovce v Novom Meste pod Šiatrom sa nadhodila otázka nadviazania oficiálnych priateľských stykov. Ako píše v časopise Újhelyi Körkép R. Petik. Michalovce sú najdynamickejšie sa rozvíjajúcim mestom Zemplínskej oblasti. Počet obyvateľov v roku 1869 bol 3 520, dnes je to takmer 41 tisíc. Lákadlom pre turistov sú blízke jazerá Šírava a Vinna. K zaujímavostiam patrí aj miestna hvezdáreň. Nadväzovanie obojstranných stykov sa začalo v roku 1987, keď družstvá šachistov z Nového Mesta pod Šiatrom sa úspešne zúčastnili športového turnaja Keramických závodov (KERKO). Priateľské kontakty systematicky budovala aj niekdajšia hosťujúca učiteľka novomestskej školy Vlasta Štofová. Michalovce venovali novomestskej škole v r. 1991 jazykové laboratórium v hodnote 230 tisíc forintov. Osláv 750. výročia založenia východoslovenského mesta v r. 1994 sa zúčastnil aj vtedajší novomestský primátor Károly Laczkó a pri tejto príležitosti odznel aj návrh na uzavretie dohody o vzájomných priateľských stykoch. Ich stúpencami sú aj súčasní primátori Péter Számosvölgyi a Jozef Bobik.
V záverečnom mesiaci kalendárneho roku 2004 usporiadala Samospráva Nového Mesta pod Šiatrom X. regionálne stretnutie menšinových samospráv. Nové Mesto pod Šiatrom je 20-tisícové mesto, ktoré je z geografického hľadiska prihraničné, hoci z historického ním nikdy nebolo. Práve naopak, bolo centrom bývalej zemplínskej hradnej župy od Abova až po Šariš. Tento región však vždy obývalo niekoľko národností. Patria medzi ne Slováci, Rusíni, Nemci i etnická skupina Rómov. Snáď aj preto k tradičným decembrovým podujatiam tohto mesta patria regionálne stretnutia menšinových samospráv. Tohoročné stretnutie jubilovalo. Dekádu existencie národnostného zákona oslávili v Maďarsku predminulý rok, novomestská samospráva sa tak oneskorila len o jeden rôčik. Pre menšiny v regióne usporiadala v poradí desiate stretnutie!
Záujem o podobné podujatia je vždy veľký. Svedčila o tom zaplnená slávnostná zasadacia sieň mestského úradu. Po pozdravných slovách primátora mesta Pétera Szamosvölgyiho sa uvedenia programu ujal predsedajúci konferencie Dr. György Kiss, vedúci oddelenia Verejnosprávneho úradu Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy. Slovo odovzdal svojím kolegom z úradu, a to Dr. Istvánovi Harságimu a Lászlóovi Zaabovi. Zatiaľ čo prvý prednášajúci sa sústredil na predstavenie nových prvkov v modifikácii menšinového zákona, zatiaľ v druhom výklade si účastníci konferencie mohli vypočuť informácie o hospodárení menšinových samospráv.
Trojica ďalších prednášajúcich patrí tiež k známym osobnostiam menšinového života. Hodnotnými informáciami v nemalej miere prispeli k užitočnosti stretnutia. Hlavná radkyňa Samosprávy Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy J. Tóthová prednášala o konkurzných možnostiach v rámci mikroregiónov, ako aj v štrukturálnych fondoch EÚ. Vedúci odboru Úradu pre národné a etnické menšiny Anton Paulik informoval o koncepcii rozpočtu na rok 2005. Z menšinového zorného uhla niektoré ukazovatele odzrkadľovali pozitívnu tendenciu, väčšina rezortov a normatív sa však bude musieť popasovať s rovnakým rozpočtom, v horšom prípade v nižším. Mnohé zmeny súvisia s reorganizáciou vlády a pridelením celoštátnych menšinových samospráv, ako aj samotného úradu, pod novovzniknuté ministerstvo mládeže, rodiny, sociálnych vecí a rovnosti šancí. O vytvorení dočasného národnostného a etnického menšinového kolégia Národného kultúrneho fondu (NKA), ako aj o štruktúre pôsobenia jeho Národnostnej kultúrnej rady rozprával vo svojom príspevku Dr. András Bertalan Székely. Záverečné vystúpenie v súvislosti s operatívnymi programami typu ROP a HEFOP predniesol vedúci oddelenia Riaditeľstva fondu ministerstva školstva Gábor Kovács.
Budapeštiansky Dom tradícií (Hagyományok Háza) pripravuje podujatie, cieľom ktorého je prezentácia tradičnej slovenskej tanečnej a hudobnej kultúry. Akcia sa uskutoční 20. januára 2005 v priestoroch Domu tradícií (1011 Budapest, Corvin tér 8). Program podujatia:
17.00 hod. Otvorenie výstavy "V údolí hôr – objavenie slovenskej ľudovej hudby a tanca".
17.30 hod. Slovenský folklór a folklorizmus v kultúrnom kontexte Karpatskej kotliny - prednášky Ervína Vargu (Bratislava) a Gergelya Agócsa (Budapešť).
18.00 hod. Husľovačka - hudobno-tanečné pásmo v podaní aktérov hnutia slovenských tanečných domov z Košíc a Bratislavy, umelcov Maďarského štátneho ľudového súboru a súborov zo Sarvašu a Békešskej Čaby.
19.30 - 02.00 hod. Prvý slovenský tanečný dom v Budapešti.
Podrobné informácie poskytne riaditeľ Ľudovoumeleckej metodickej dielne Domu tradícií Gergely Agócs (06 20 44 44 955).
Pri príležitosti tradičného Dňa menšín sa koncom roka v Slovenskom dome v Mlynkoch opäť zišla Slovač z pilíšskych obcí. V úvode oslavy položili vence k pamätnej tabuli na prvej škole v tejto obci, kde vyše polstoročia pôsobili slovenskí učitelia Martin a Baltazár Kavanovci. V mene mlynskej slovenskej samosprávy sa účastníkom slávnosti prihovorila Júlia Szabóová Marloková, po nej vystúpili starosta Jozef Havelka a farár Kálmán Ackermann. V príhovoroch, ktoré odzneli v slovenčine i maďarčine, všetci traja rečníci vyzdvihli význam národnostnej kultúry a výučby, ako i náboženskej viery ako dedičstva predkov.
V rámci oslavy na pôde Slovenského domu odzneli recitácie a piesne, ktoré predniesol páví krúžok. Prítomných pozdravila členka predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku, jedna z organizátorov podujatia Marta Papučková Glücková, ktorá zvlášť privítala vzácnych hostí - podpredsedníčku Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelku Rybovú, riaditeľa Slovenského inštitútu Milana Resutíka a starostov okolitých osád. Uplynulý rok hodnotili autor týchto riadkov, starostka Čívu Mária Nagyová a vedúca Organizácie Slovákov v Mlynkoch Gizela Molnárová. Deň menšín, ktorý v našej vlasti oslavujeme už 11. rok, opäť potvrdil aktivitu a súdržnosť našich národností. Pri tejto príležitosti odznel návrh, aby sa Deň menšín od budúceho roku konal striedavo v rôznych osadách pilíšskej oblasti.
Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov, Slovenská samospráva v Mlynkoch a Organizácia Slovákov v Mlynkoch usporiadajú 29. januára (v sobotu) v Hoteli Nimród na Chotárnej skale (Dobogókő) Fašiangový ples pilíšskych Slovákov. Do tanca bude hrať dychová kapela Šarfianka zo Slovenska. Vstup iba s pozvánkou. Bližšie informácie poskytnú záujemcom pracovníci Obecného úradu v Mlynkoch, č. tel.: 06 26 547500.
Slovenská samospráva Budapešti usporiada taktiež 29. januára o 20. hodine tradičný Slovenský ples v divadelnej sieni Paláca Dunaj (1051 Budapešť, Zrínyiho ul. 5). V programe bude účinkovať Folklórny spolok Zelený veniec z Ečeru a do tanca bude hrať kapela Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakyho. Vstupenky v cene 6 000 Ft si možno zakúpiť na sekretariáte Slovenskej samosprávy Budapešti (Akadémia u. 1, tel. 302 51 17).
- Traja poslanci Slovenskej samosprávy v Moďoróši od založenia zboru vykonávajú mnohostrannú činnosť na národnostnom poli v záujme pestovania a záchrany slovenskej identity, kultúry, jazyka a vierovyznania. Takto by som mohol stručne charakterizovať našu pestrú činnosť. Faktom je, že sa snažíme byť prítomní a činní v každej oblasti života našich občanov. Niet takého podujatia, ktoré by sme morálne alebo aj finančne nepodporili, - takto sa vyjadril predseda slovenskej samosprávy Pavol Hévizi. Zdôraznil, že bez nezištnej a obetavej práci dvoch slovenských učiteliek, členiek poslaneckého zboru, podpredsedníčky Zuzany Babocsaiovej a Adrienny Garamvölgyiovej, by ich činnosť nebola taká úspešná.
Čo všetko dokázali členovia slovenskej samosprávy urobiť v tomto roku? Dlho by sme mohli vymenúvať ich činnosť, vyzdvihneme iba najdôležitejšie akcie.
Štyri družobné obce - Moďoróš, Santov, zo Slovenska Mužla a Brusno - príkladne spolupracujú, organizujú spoločné podujatia v každej oblasti života a tak napomáhajú realizovanie cieľov Slovenskej samosprávy v Moďoróši. Vďaka týmto priateľským stykom škôlkári, školáci a mládež majú možnosť pravidelne sa stretávať, zúčastňovať sa rôznych spoločenských hier, súťaží, zimných, letných a jesenných detských táborov, organizovaných na Slovensku. Spoločne prežité radostné chvíle, nezabudnuteľné zážitky a nové priateľstvá sú osožné pre deti aj z hľadiska používania slovenského jazyka v praxi.
Obec Moďoróš sa môže pýšiť aj s dvoma známymi kultúrnymi telesami so slávnou minulosťou. Sú to Slovenský banícky spevácky zbor a Dychový orchester, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu v šírení tamojšej spevnej a hudobnej kultúry. V tomto roku už vystúpili na rôznych kultúrnych podujatiach v jedenástich osadách, všade s veľkým úspechom.
Ako sa však o nich zmieňuje pán Hévizi?
- Som hudobník, učiteľ hudby, takže tieto dve hudobné telesá sú mojou srdcovou záležitosťou. Nehovoriac o tom, že som bol pri ich zrode a dlhé roky som viedol dychovku. Čo je pre mňa potešiteľné a zároveň inšpirujúce, členovia orchestra sú predstaviteľmi štyroch generácií, prevažná väčšina s hudobným vzdelaním. Usilovne a zanietene sa pripravujú, nacvičujú a vystupujú na rôznych domácich a zahraničných kultúrnych podujatiach. Vďaka patrí aj kantorke Rite Szachánovej, ktorá svojou oduševnenosťou a odbornosťou príkladne napomáha túto činnosť. Nesmiem zamlčať ani to, aké ocenenia dostali naši kultúrnici. Spevácky zbor je dvojnásobným nositeľom zlatej ceny v kvalifikačných preboroch. Dychovka získala v lete na medzinárodnom festivale v Nemecku titul „veľmi dobrá“. Doma jej v dvoch kategóriách udelili zlatý diplom. Musím sa zmieniť aj o vydarenom vystúpení našich muzikantov na oslavách Dňa obce, ktoré sme organizovali koncom leta. Pozvali sme na ne aj dychový orchester z Nemecka, spolu s ktorým predviedli skvelý koncert. Tohto veľkolepého podujatia sa zúčastnili aj dychovky z okolitých osád. Naši hudobníci zožali úspech aj na Svätoštefanských oslavách na Budínskom hrade, kde sa konala medzinárodná prehliadka dychových orchestrov. Teraz sa usilovne pripravujú na tradičný vianočný koncert, o ktorý býva taký záujem, že div nepraskajú steny miestneho kultúrneho domu.
Slovenská samospráva v Moďoróši od svojho založenia vynakladala veľké úsilie, aby zaviedli výučbu slovenského jazyka v miestnej materskej a základnej škole. Našťastie sa našli dve slovenské učiteľky, ktoré dostali možnosť uplatňovať svoje odborné znalosti a skúsenosti. O tejto práci nám porozprávala podpredsedníčka samosprávy, vedúca miestnej materskej školy Zuzana Babocsiová:
- Myslím si, že bez znalosti a výučby slovenského jazyka si ťažko čo i len predstaviť zachovávanie národnostnej identity a pestovanie kultúrnych tradícií. Keďže Adrien Garamvölgyiová a ja sme zároveň aj slovenskými učiteľkami, naša iniciatíva bola o to ľahšia. Musím však zdôrazniť, že pri príprave na zavádzanie výučby nám v maximálnej miere vyšli v ústrety vedenie obce, členovia obecnej samosprávy a rodičia. V súčasnosti 26 škôlkárov a 67 žiakov základnej školy sa pravidelne učí slovenský jazyk. Spolupráca oboch inštitúcií, ako aj s rodičmi, je naozaj príkladná. Veď bez spolupráce sa nič nedarí. Navyše, pre celý náš zbor je inšpirujúce, že vedenie obce, obecný úrad a poslanci väčšinovej samosprávy si vysoko hodnotia a všemožne napomáhajú našu prácu v prospech úspešnej národnostnej činnosti obce.
Poznamenávame, že poslanci slovenskej samosprávy venujú príkladnú pozornosť aj duchovnej oblasti. Moďoróšski katolíci sa každý rok vo veľkom počte zúčastňujú slovenských omší v Kostole sv. Jozefa v Budapešti. Veriacich vždy sprevádzajú aj členovia slovenskej samosprávy a pani kantorka Rita Szachánová. Krásny spev Moďoróšanov vždy zvyšuje slávnostný a dôstojný ráz omší. Z našich miestnych slovenských samospráv, pôsobiacich mimo hlavného mesta, jedine Slovenská samospráva v Moďoróši finančne podporuje aj agapé.
V Moďoróši je príkladná aj starostlivosť o dôchodcov. Oba poslanecké zbory a obecné inštitúcie každoročne v novembri usporadúvajú oslavy najstarších občanov obce formou stretnutia s dôchodcami. V kultúrnom programe vystupujú žiaci materskej a základnej školy. Okrem dojímavého dvojjazyčného kultúrneho programu odovzdajú dôchodcom ako prejav vďaky kytice kvetov a malé darčeky.
Vždy si veľmi rada čítala, predovšetkým dobré knihy, ale, pravdaže, ako poriadna redaktorka i noviny, aj tie naše Ľudové… Toto číslo už budeme čítať len my, tí, ktorých si musela navždy opustiť. Chcela si dlho-predlho žiť, lebo si mala rada život - pravda, i ten vlastný. Ale osud Ti nedoprial vysoký životný vek - povolil Ti iba 52 rokov. Zato Ťa obdaril aspoň pokojným, dôstojným odchodom. Predtým si si však musela veľa vytrpieť - a Ty si statočne trpela, ba pokiaľ to bolo v Tvojich silách, odvážne si bojovala so zákernou chorobou. Chcela si ešte prečítať najnovší román Pavla Závadu a preložiť do maďarčiny knihu Gregora Martina Papučka Peštiansky perkelt. Žiaľ, Tvoja pevná vôľa na chorobu nestačila. Odišla si z našich radov, ale nie z našich sŕdc. My - Tvoje priateľky, kamarátky – budeme na Teba s láskou spomínať.
Vždy si sa snažila žiť plným životom. Milovaná manželka, starostlivá matka dvoch synov, najmladšie dieťa dodnes žijúcej mamičky. Áno, rodina bola pre Teba to najvzácnejšie na svete. Ale vieme, že aj nás - svojich priateľov, kamarátov, kolegov, známych - si mala rada. A veľmi rada si mala i svoje povolanie - „rozhlasáctvo”, to bolo ono! Skutočne niečo pre Teba, niečo, čo Ti sedelo. Veľa a veľmi dobre si pracovala v slovenskom národnostnom vysielaní Maďarského rozhlasu: najprv v Szolnoku, potom v Jágri a v Miškovci. Pritom si aj publikovala. V posledných rokoch si vyučovala slovenčinu v Budapešti - viedla si jazykové kurzy pre pohraničníkov. Nebolo to pre Teba jednoduché, ale k svojej úlohe si pristupovala svedomite a zvládla si ju výborne. Áno, mnohí Tvoji bývalí poslucháči sú Ti vďační za úspešné zloženie skúšky. Vidíš, Romola, aj kedysi, hneď po maturite, si vyučovala, ibaže vtedy na Základnej škole v Santove. Rada si tam bývala a pracovala - dobre sa Ti tam bude odpočívať a spať večný spánok. Romola, prácu, ktorú si nestihla dorobiť pre Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku v Békešskej Čabe, dokončíme. Bude to v poriadku. Veď si pamätáme ešte zo študentských rokov v Bratislave: Ty si neznášala neporiadok. Spomienok je veru veľa, zachováme si ich, a tak zostaneš s nami napriek tomu, že medzi nami už byť nemôžeš… Ďakujeme Ti za všetko, priateľka Romola!
Romola Selmeczyová zomrela dňa 14. decembra 2004 v Budapešti. Posledná rozlúčka s ňou sa konala 8. januára v Evanjelickom kostole Na aleji. R. Selmeczyová maturovala v slovenskom gymnáziu v Budapešti. Ako štipendistka Matice slovenskej absolvovala odbor žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Dlhé roky pracovala ako redaktorka v slovenskom národnostnom vysielaní Maďarského rozhlasu, ale pôsobila aj v periodiku Maďarský týden - týždeň a spolupracovala aj s redakciou Ľudových novín.
Kto by sa nepamätal na svoj prvý deň v škole a na svoju prvú pani učiteľku? Na ňu asi najdlhšie spomíname a niekoľkým z nás dodnes znejú v ušiach jej láskavé slová... Pravdepodobne bez ohľadu na vek a pamäť každý si dokáže oživiť tieto prvé a hlboké zážitky. Dobrý, láskavý, ale pritom prísny učiteľ môže ovplyvniť žiaka aj neskôr, napríklad pri výbere budúceho povolania. Byť pedagógom a voviesť malého človiečika do života je krásna práca, ktorá si vyžaduje lásku, nehu a najmä trpezlivosť...
Nie je veru ľahké vychovávať a ani učitelia to v súčasnosti nemajú jednoduché. Nečudo, že dnešní pedagógovia, česť výnimkám, trpia syndrómom vyhorenia. Spoločnosť si už neváži učiteľov tak ako kedysi, v dôsledku čoho v školách vyučujú aj nevyhovujúci učitelia. Pričom jeden jediný stačí, aby pokazil kredit všetkým.
Slovenská učiteľka Anna Crnečká rod. Čapuchová z Tardošu po viac ako tridsiatich rokoch za katedrou odišla v lete minulého roka do dôchodku. So školou a deťmi sa však nerozlúčila, vyučuje ešte niekoľko hodín týždenne.
Anna Crnečká sa narodila v roku 1946 v Tardoši, v slovenskej rodine, ktorá sa v roku 1947 vysťahovala na Slovensko. Spočiatku bývali v Sklenej pri Handlovej, neskôr v Tvrdošovciach, kde dodnes žije početná skupina tardošských Slovákov. Tu chodila do základnej školy. Potom, ako sa rodičia v roku 1960 vrátili zo Slovenska, pokračovala v štúdiách v budapeštianskej slovenskej škole. Po absolvovaní gymnázia študovala na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne slovenský a ruský jazyk a literatúru. Ako poslucháčka ruštiny rok študovala v Moskve na Univerzite Lomonosova. Po skončení vysokoškolských štúdií sa dostala do rodnej obce a počas letných prázdnin robila sprievodkyňu. Neskôr pracovala v cestovnej kancelárii na plný úväzok. Medzičasom sa vydala, má dvadsaťdeväťročného syna.
Od roku 1979 vyučovala opäť v Tardoši, lebo svojho povolania sa nedokázala natrvalo zriecť.
Prečo sa stala učiteľkou? Deti mala vždy veľmi rada a aj ju vychovávali príkladní učitelia, na ktorých si dodnes s láskou spomína. Podľa dlhoročných skúseností tvrdí, že základom výchovy má byť láska, či už ide o rodinu, alebo o školu. Škola napriek tomu nemôže zastupovať rodinu. Žiaci, ale aj ich učitelia a rodičia, každoročne vstupujú do ďalšieho ročníka školy života. Niektoré rodiny sú ideálne, stačí, aby deti pozorovali svoje okolie, vnímali a preberali zaužívané normy. Takéto deti vyrastajú v harmónii, ktorá ich formuje. Lenže väčšinou to tak celkom nie je, lebo život je zložitejší. Dnešné deti potrebujú pevnú ruku a veľa vnímavosti. Mnohí rodičia ani nepoznajú svoje ratolesti, napriek tomu, že existuje kult dieťaťa, čo je na škodu veci. Tieto deti nedokážu byť za nič vďačné. Nejde o extrémne prípady, ale o bežné rodiny. Deti všetko ľahko dostanú, nikto im nesmie „ublížiť“, rodičia za ne všetko vybavia, vo všetkom im vyhovejú. Nehovoriac o tom, žiaľbohu, čo je dnes bežné: rodičia často držia so svojimi deťmi proti učiteľom.
Pani Crnečká nie je spokojná ani s prístupom spoločnosti, ktorá vynakladá málo úsilia a najmä finančných prostriedkov na zlepšenie postavenia učiteľa. Duch školy, pracovná atmosféra sa výrazne zmenili po zmene spoločenského zriadenia. Učiteľ stratil dovtedajšie spoločenské postavenie, a čo je ešte horšie, veľa učiteľov stratilo optimizmus, mnohí príliš skoro "vyhoria", sú unavení, psychicky zoslabnutí. Trieda sa často z Komenského dielne ľudskosti mení na arénu, v ktorej učiteľ viac energie obetuje disciplíne žiakov, získaniu ich záujmu, ako samotnému výkladu odbornej látky. A pritom ak chce byť úspešný, musí byť tvorivý, kreatívny, neustále hľadať nové podnety pre svoju prácu, aby jeho výchovno-vzdelávací proces nenadobudol nálepku rutiny. To predpokladá neustále štúdium, doškoľovanie, udržiavanie kontaktu s najnovšími odbornými i metodickými poznatkami, konfrontáciu pripravenosti vlastných žiakov so žiakmi iných škôl na rozličných súťažiach, na prijímacích skúškach. Pochopiteľne, každý úspech študenta je aj úspechom učiteľa. Treba ho zverejniť, využiť na propagáciu predmetu a školy.
Slovenský učiteľ by mal intenzívne spolupracovať s rodičmi a byť i pre nich príkladom aj vo verejnom živote. Teda okrem vyučovania by sa mal zapojiť do verejnoprospešnej práce obce či mesta, kde žije a pracuje. Účasť na spoluorganizovaní a spoluvytváraní rôznych národnostných akcií prispieva k vytváraniu spolupatričnosti ľudí a úcty.
Pani Anna aj z tohto hľadiska môže byť príkladom pre našich slovenských učiteľov. Je dušou a motorom svojej rodnej obce. Tretí volebný cyklus je predsedníčkou Slovenskej národnostnej samosprávy v Tardoši a od roku 1994 je členkou Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy a Výchovno-vzdelávacieho výboru.
Pre žiakov už dlhé roky organizuje poznávacie výlety do materskej krajiny, ktoré sú dobrou možnosťou aj pre jazykové cvičenie. Nehovoriac o tom, že takto sa ľahšie pestuje v deťoch pocit spolupatričnosti a osožnosti slovenského jazyka.
Pani Crnečká má veľké zásluhy aj v pestovaní duchovného dedičstva svojich rodákov, miestnej slovenskej kultúry. Systematicky napomáha činnosť miestnych kultúrnych telies: Tanečného súboru Červený mramor a Miešaného speváckeho zboru Gereče. Ako milovníčka slovenského slova, piesne a hudby osobne sa podieľala na zberateľskej činnosti, ako aj na vydaní miestnych piesní. Tardošské slovenské balady, piesne a modlitby vyšli pod názvom „Na Tardoši, na pažiti, na pľaci,“ autorkou publikácie je miestna rodáčka, milovníčka folklóru Rózsa Vargová.
Napriek tomu, že pani Crnečká už odišla do dôchodku, mieni ďalej pracovať, ak jej to zdravie dovolí. Uvedomuje si však, že s pribúdajúcim vekom človek na vyriešenie úlohy potrebuje viac času. Nazdáva sa, že najdôležitejšie je, aby dennodenne mobilizovala svoj mozog, aby „nezlenivela“. Vraj leniví môžu byť mladí ľudia, ale v prípade starších už nemá lenivosť ďaleko k pasivite a rezignácii, ktoré okamžite vyvolávajú
choroby.
Pochopiteľne, neprestáva ani túžiť a mať ciele, ani keď pribúdajú šediny. Jej najväčšie želanie je mať vnukov a dožiť sa pravnukov... Chcela by byť dostatočne múdra pri stanovovaní reálnych cieľov, aby ich neváhala pružne zmeniť a prispôsobovať daným možnostiam...
Študentské pero - časopis budapeštianskeho slovenského gymnázia - vyšiel vlani trikrát. Veľká vďaka za to patrí predovšetkým učiteľke Margite Zaťkovej, lebo od predminulého roka ona stojí na čele redakčnej rady.
Spolupráca so študentmi určite nie je ľahká, hlavne keď ide o takú závažnú a zodpovednú vec, ako vydávanie novín. Veď pri redakčnej činnosti sa musí robiť premyslene, dôsledne a predovšetkým na čas. Renáta Czinová, Nikoleta Šimuneková, Henrieta Hulková a Martina Molnárová spolu s Margitou Zaťkovou mi priblížili prácu oduševneného redakčného kolektívu. „V minulom roku sa nám podarilo vydať tri čísla. V novom roku plánujeme zvýšiť tento počet o jedno číslo. Nebude to ľahké, ale spolu s dievčatami všetko zvládneme! Som si v tom istá, veď uplynulé obdobie dokázalo životaschopnosť nášho redakčného tímu, ktorý sa ustálil a pracuje s tými istými členmi. Redigovanie školského časopisu je časovo náročné. V redakcii sa stretávame dvakrát týždenne, v utorok a vo štvrtok. Vtedy prinášajú dievčatá materiály na disketách a dávame dokopy nasledujúce číslo. Dievky sú veľmi usilovné a nadšené, nechýbajú ani na jednej porade. Majú dobré nápady a naša spolupráca je skutočne konštruktívna,“ povedala pani Zaťková.
Na moju otázku, ako sa dievčatá dostali do kontaktu s novinárstvom, odpovedali jednohlasne: redakčnú prácu im predstavil bývalý hosťujúci učiteľ školy Pavol Pavlík, on ich zapojil do redigovania novín. Časom sa dostali „pod krídla“ pani učiteľky Zaťkovej a pokračovali v redaktorskej práci.
O koncepcii zrodu časopisu mi porozprávala Renáta Czinová: “V každom čísle máme vymedzený jeden tematický blok a tomu venujeme najväčší priestor. Napríklad spomedzi vlaňajších vydaní sa mi veľmi páčili noviny s tematikou lásky. Láska je taká téma, ktorá, myslím si, každého zaujme. Od 14 do 99 rokov... V spojitosti s touto témou som pripravila aj jednu anketu v kruhu našich študentov. Samozrejme, pri redigovaní nezabúdame ani na rôzne sviatky, výročia, aktuálne dianie v škole, recenzie a prezentujeme sa aj vlastnou básnickou tvorbou, čo pokladám za veľký prínos novín. Keďže ide o študentský časopis, nemôžu v ňom chýbať ani „bláznivé materiály“, žarty a obrázkové vtipy. Veľký dôraz kladieme aj na grafickú stránku novín, snažíme sa spestriť jednotlivé materiály vlastnými ilustráciami a využívame všetky možnosti počítačovej grafiky, ktoré máme.“ O popularite časopisu dievčatá uviedli, že sa páči ako žiakom, tak aj učiteľom. Vďaka modernej technike je prístupný aj na internete, na domovskej stránke školy. Redaktorky sa nemohli nepochváliť uznaním, ktoré dostali nedávno na Slovensku. V súťaži školských časopisov vyhrali v kategórii zahraničných škôl prvú cenu. Do daru dostali obrovské puzzle, ktoré skladali spoločne skoro celý týždeň a odvtedy ho majú vystavené na izbe v internáte.
Odborná pochvala prichádza vždy vo vhodnej chvíli, veď motivuje, stimuluje prácu každého kolektívu. Redakčná rada Študentského pera je odhodlaná pokračovať v práci s takým elánom a nadšením, ako doteraz.
Už 1108 rokov žijeme tu spolu s Maďarmi. Z toho 1024 rokov priamo v spoločnom štáte. Boli sme naraz aj rovní (totiž ako obyvatelia Uhorska aj oni boli Uhri, aj my sme boli Uhri), ale aj rôzni (lebo my sme boli slovenskí Uhri, oni boli maďarskí Uhri). Od r. 1920 žijeme v osobitných štátoch, každý vo svojom, ale vedľa seba. Obaja máme však u toho druhého svoju početnú menšinu. Je takmer neuveriteľné, že napriek tomu natoľko nepoznáme jeden druhého, ako keby sme sa boli stretli len včera.
Slovenské mená v maďarskom prostredí sa komolia občas až do nepoznania. Často aj tým, že v maďarskej tlači sa svojvoľne vypúšťa (či nevšíma?) mäkčeň. Potom ak sa niekto volá Čech, tu bude z neho Cech, čo nie je to isté. Z toho vidno, že mäkčeň sa nemôže ignorovať, lebo má v slove významotvornú funkciu. Neochota písať mäkčene v maďarskej tlači spôsobuje, že Slovák hovorí o voze, a Maďar o koze. Zo slova čap tak bude cap (šteňa – stena, štep – step, žobral – zobral, čičíkal – cicíkal, čipka – cipka, štekal – stekal, atď...). Pritom dnes, v dobe osobných počítačov, tu nejde o neprekonateľný technický problém, len a len o vzájomné vzťahy a teda ochotu. Ani v slovenčine nie sú také písmená ako ü a ö, predsa meno ako Fükö dokážu takto napísať aj v tlači, aj na televíznej obrazovke. Nerobí to problémy na Slovensku ani redaktorom maďarského denníka Új Szó.
Skomoleniny však nevznikajú len ignorovaním mäkčeňov. Maďarčina má svoje gramatické pravidlá, čo je prirodzené. Tie sa však nemôžu používať pri písaní a vyslovovaní nemaďarských, inojazyčných textov, lebo to spôsobuje deformáciu v sémantike. Písomných príkladov na to máme v telefónnom zozname Budapešti neúrekom, a ústne vyslovené ich deň čo deň počujeme v maďarskom rozhlase. Na poučenie a tiež aj pobavenie, zoberme si aspoň zopár takýchto príkladov.
Z maďarského rozhlasu často počuť priezvisko Stélik (Štélik). Ide tu o pekné slovenské meno Stehlík (Sztyehlík). Keďže v maďarčine naše s sa vyslovuje ako naše š, samohláska e nemäkčí t, spoluhláska h sa vo vnútri slova nevyslovuje, a samohláska i sa v takejto polohe sa kráti, pekné meno Stehlík podľa týchto pravidiel sa zmení na Stélik. Kým pôvodné meno znamená aj spevavého vtáčka (po maď. tengelic), nové meno druhotne neznamená nič. Také vážne následky to teda má, ak pravidlá maďarského jazyka používame na slovenský text.
Ľahšie sa je dovtípiť, že meno Szuha pôvodne bolo: Suchá. Že maďarský variant je skomolenina, to vidno z toho, že nemá význam. Slovenský variant znamená opak mokrej. Skomolený variant vznikol tak, že slovenské meno bolo zapísané maďarským pravopisom, kde naše S=Sz, hlásku ch maďarčina nemá (zato sa vyslovuje spravidla tam, kde slovenčina má h: Boch), preto namiesto nej sa píše h, a hláska á na konci slova sa kráti.
Meno Stedra som našiel v našich Ľudových novinách pred mnohými rokmi pekne vyskloňované takto: Stedraová! Vzniklo z mena Štedrá. Bez ďalšieho vysvetľovania genézy týchto zdeformovaných mien, pozrime si niekoľko ďalších, nie menej zaujímavých príkladov: Durkó (Ďurko), Sztakó (Stacho), Tahó (Stacho), Andrékó (Andrejko), Pelehács (Plecháč), Banóczki (Bánovský), Maglóczki (Maglódsky), Muha (Mucha), Pejkő (Pejko), Petykó (Peťko), Pető (Peťo), Reményik (Remeník), Nevihostényi (Nevyhostený), …
Pravda, každý takýto prípad je aj sám osebe zaujímavý a oplatilo by sa jeho vznik tiež podrobne rozobrať. Nedá mi nespomenúť, že napríklad meno Tahó má v maďarčine nelichotivý význam: neokrôchanec. Prečo by sa niekto mal volať „neokrôchancom“ len z toho dôvodu, že voľakto nedokáže na začiatku slova vypovedať „St“, nemá v abecede hlásku „ch“, a keď na konci slova uvidí krátke „o“, zmocní sa ho neodolateľná túžba položiť naň dĺžeň! Keby ma takto nazývali, dotiaľ by som sa dožadoval nápravy, kým by môjmu menu príslušný úrad nevrátil jeho pôvodnú podobu: Stacho.
Slovenské mená sa u nás komolia už aj tým, že sa píšu po maďarsky (Gyivicsán). Nastávajú tým občas aj nepríjemné „presluchy“, ako napr. v prípade mena Hudec, ktoré pôvodne vzniklo z profesie jeho nositeľa. Bol to hudobník, muzikant, čiže hudec. Keby som sa tak volal, určite by som nedovolil, aby mi v mene písmeno d zmenili na gy, lebo potom v maďarčine časť môjho mena pripomína nepríjemné slovíčko Hugy- (moč), čo slovenský variant neobsahuje.
Milučký je prípad, keď pomaďarčený Slovák (či Slovenka), ktorý už reč svojich predkov neovláda a cíti sa byť Maďarom, vo svojom írečitom našskom priezvisku stredoslovenskej proveniencie Synčok, alebo Adamčok, si odrazu len objaví originálne maďarské meno, lebo to sa už dávno píše maďarským pravopisom v podobe Színcsók, alebo Ádámcsókné. Totiž to v maďarčine znamená „rýdzi bozk“, resp. „manželka Adamovho bozku“. Nebolo by ľahké presvedčiť nositeľa takéhoto „romantického“, rýdzo maďarsky znejúceho mena, že jeho priezvisko je vlastne slovenské zdrobnené meno utvorené príponou –čok, ktorá s bozkom nemá nič spoločného.
Literárna tvorba Slovákov žijúcich v Maďarsku po vydaní antológie Výhonky (1978) zaznamenala búrlivý kvantitatívny a kvalitatívny rozvoj. Základom tohto rozmachu, ktorý pripadá na osemdesiate a deväťdesiate roky, bola okolnosť, že prvýkrát v dejinách našej menšiny bolo zabezpečené plánovité a sústavné vydávanie literatúry národných menšín. Tým sa otvorila nová etapa aj vo vývine slovenskej literatúry v Maďarsku, o čom svedčí naša knižná produkcia od vydania Výhonkov do r. 1996. Uvedieme základné informácie o slovenských literárnych publikáciách v Maďarsku, bez nároku na úplnosť. V tomto takmer 20-ročnom období vyšlo spolu 30 samostatných básnických zbierok, 13 prozaických a 1 román. Medzi rokmi 1978 a 1991 vyšli 4 antológie: Výhonky (1978), Fialôčka, fiala (1980), Pramene (1981) a Chodníky (1984). Kým Výhonky obsahujú diela troch básnikov a dvoch prozaikov, Fialôčka, fiala obsahuje básne pre deti od 6 autorov. Antológia Chodníky uvádza básne 10 a Pramene zase poviedky 6 autorov. Popri týchto antológiách vyšla antológia mladých autorov v Bratislave s názvom Skutočnosti a antológia básní pre deti s názvom Je to? vyšla v edícii vydavateľstva ESA v Bratislave. Okrem toho Literárna sekcia pri Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku pod vedením Gregora Papučka v rokoch 1981-1987 vydala 6 ročníkov almanachu Zrod. V rokoch 1988-1992 pod vedením šéfredaktora Alexandra Kormoša vyšlo 15 čísel literárneho a spoločensko-politického štvrťročníka SME, ktorý pre absenciu finančnej podpory musel zaniknúť. Redakcia tohto časopisu, ktorý po zmene režimu zohrával v rozvoji našej literatúry a z ohľadu ochrany menšinových práv kardinálnu úlohu, dostala od Matice slovenskej vysoké vyznamenanie. Zodpovedným vydavateľom tohto časopisu bolo Združenie slovenských spisovateľov, neskôr Slobodná organizácia Slovákov. Posledné dve organizácie vznikli demokratickou cestou (tajným hlasovaním) r. 1990, z iniciatívy Alexandra Kormoša. Pre absenciu finančnej podpory SOS fungovala len do r. 1992. Od tej doby pre nedostatok financií nemohla vyvíjať pozoruhodné aktivity a z toho istého dôvodu sa nemohla ani rozpustiť. Inak SOS mala najviac individuálnych členov medzi všetkými organizáciami Slovákov v Maďarsku. Prihlášky do SOS svedčia o tom, že len mladých mala viac ako Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku. Neskoršie, keď sa k spisovateľom pripojili aj výtvarníci, si rozšírili názov na Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku. Avšak posledných 5-6 rokov pre mizernú finančnú podporu aj táto organizácia iba vegetuje a tak sa vidí, že je taktiež odsúdená na zánik.
Táto mimoriadna tvorivá aktivita priniesla so sebou, samozrejme, nielen kvantitatívny, ale i kvalitatívny rast. O tom svedčí skutočnosť, že spočiatku oprávnená skepsa literárnej kritiky na Slovensku voči našej literatúre sa postupne rozplynula. Z našej tvorby sporadicky publikovali aj popredné literárne časopisy a dvom našim autorom Slovenský spisovateľ vydal po jednej básnickej zbierke. Zo 16 našich spisovateľov ôsmich prijali za čestných členov Spolku slovenských spisovateľov.
Tento prekvapujúci tvorivý rozmach, ktorý prebiehal práve v období jazykového úpadku našej menšiny, sa dá vysvetliť z jednej strany prirodzeným nárokom autorov na hodnoverné zaznamenanie osudov svojej menšiny pred jej hrozivo sa blížiacim zánikom, z akéhosi pudu menšinovej sebazáchovy, z druhej strany zase stretnutím dvoch priaznivých okolností: autori, väčšinou absolventi dvoch 12-ročných, naozaj slovenských škôl, ktoré fungovali v Budapešti a v Békešskej Čabe v rokoch 1948-1960, sa stretli vo svojom najplodnejšom tvorivom veku s pomerne dobrými podmienkami knižného vydávania literatúry národných menšín, aké predtým v Maďarsku nikdy neexistovali. Avšak pre nedostatok jednojazyčných slovenských škôl náležitá výchova slovenských spisovateľov a chápavých čitateľov, prepotrebná pre existenciu tejto literatúry, absentovala, a chýba nám podnes. Navyše ani otázka rozširovania týchto publikácií nebola nikdy vyriešená. Naše knihy buď ležali zaprášené v sklade, alebo boli zošrotované. O zabezpečenie ich rozširovania sa nepostaral ani štát, ani Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku. Zväz sa staral iba o rozširovanie svojej ročenky Náš kalendár, ktorý aj dosiahol niekedy slušný náklad napriek tomu, že jeho obsahová a estetická úroveň bola občas na zaplakanie. Z obsahovej stránky väčšina jeho materiálov bola prevzatá z týždenníka DZSM Ľudových novín.
Ako vieme, literatúra bez čitateľov nemôže existovať - ani krásna, ani odborná, ani vedecko-populárna. Naši autori od počiatku dobre poznali tento problém, aj preto sa tak intenzívne zaujímali o rozširovanie literárnych publikácií a o charakter a úroveň slovenského národnostného školstva. Pokladali za potrebné obnoviť a rozšíriť systém jednojazyčných slovenských škôl a súrne zabezpečiť vzdelávanie slovenských odborných pedagógov pre všetky základné a stredné školy. Uvedomili si, že po zániku jednojazyčných slovenských škôl školský systém nevyhovuje ani najzákladnejším požiadavkám pre zachovanie materčiny a národnostnej identity. Boli presvedčení, že bez zabezpečenia týchto podmienok naša literatúra ostane iba posledným svedectvom toho, že na území Maďarska dakedy žili aj Slováci. Nanajvýš bude ona trápnou kronikou ich tragického zániku. Ale ak by boli existovali skutočne slovenské školy (samozrejme, paralelne so zabezpečením rovnakých šancí pre menšiny v každej oblasti života), aj našej literatúre by sa dostala dôstojná funkcia, aká jej prináleží. Bola by potom nielen citlivým meradlom a efektívnym stimulátorom nášho národného sebapoznania a povedomia, lež aj hodnoverným zrkadlom hospodárskeho, politického, spoločenského a kultúrneho života našej národnej minority v jej organickom vzťahu s literatúrou materskej krajiny a maďarskej majority. Totiž kľúčovou otázkou prežitia našej menšiny je predovšetkým pestovanie spisovnej slovenčiny a slovenského národného povedomia, v čom hlavnú úlohu by mala zohrávať rodina, škola a knižnica. Keďže rodičia a starí rodičia dnešných školákov sa učili tiež prevažne v maďarských školách, kde boli vychovávaní v maďarskom jazyku a duchu, znalosť svojho materinského jazyka si mohli zachovať iba na úrovni archaického dialektu, ktorého slovná zásoba požiadavkám modernej komunikácie nevyhovuje. Preto výučba v spisovnej slovenčine a výchova v slovenskom národnom duchu sa stala kardinálnou úlohou slovenského národnostného školstva od materskej školy až po univerzitu. A to až dovtedy, kým sa mladé matky nezačnú prihovárať svojim novorodeniatkam v spisovnej slovenčine. Lebo až potom sa prinavráti slovenskej rodine jej pôvodná základná funkcia – výchova detí v slovenskom jazyku a duchu. Aj knižnica a v nej slovenská kniha môže plniť svoju pôvodnú funkciu zabezpečenie dialógu medzi autorom a čitateľom iba vtedy, ak sa stretne s chápavým čitateľom, odchovaným v ozajstnej slovenskej škole.
Uvedené súvislosti jasne svedčia o tom, že možnosť vydávania kníh sama osebe ešte nestačí k zabezpečeniu permanentného literárneho života. Z toho všetkého vyplýva, že ide o jednu z foriem prezentovania menšinovej politiky výkladnej skrine. Veď jestvujúce typy tzv. slovenských národnostných škôl, ktoré sú zjavnými alebo skrytými prostriedkami násilnej asimilácie, nijako nemôžu zodpovedať požiadavkám pre zachovanie slovenskej národnej identity, aj keď vyše 50 rokov dôkladne vylepšovali štatistické údaje o počte slovenských národnostných škôl a žiakov. Ak nahliadneme do zoznamu našich literárnych diel, môžeme zistiť, že figurujú ako publikácie DZSM. Avšak vskutku to nikdy neboli publikácie Zväzu, lebo ich autori väčšinou predstavovali opozíciu Zväzu, redigovali ich vo vydavateľstve Tankönyvkiadó, a navyše náklady na ich vydanie hradilo ministerstvo školstva, a nie Zväz, ktorý ich nikdy neredigoval a nevydával, ani sa nepostaral o ich rozširovanie, iba uzurpoval titul vydavateľa. Preto od tej doby, ako sa Literárna sekcia osamostatnila a dištancovala od Zväzu a začala pôsobiť pod názvom Združenie slovenských spisovateľov v Maďarsku (26. januára 1990), už naše knihy figurujú ako publikácie ZSSM/ZSSUM alebo SOS.
Pre slovenskú literatúru v Maďarsku je charakteristická trojkontextovosť, podobne ako aj pre literatúru Slovákov vo Vojvodine a v Rumunsku. Nadväzuje na medzivojnovú literatúru slovenských ľudových spisovateľov, ktorí publikovali hlavne v Čabianskom kalendári (1920-1944), v mesačníku Evanjelický hlásnik (1930-1944), v ľudovýchovnom časopise Slovenská rodina (1934-1941), v orgáne Strany slovenskej jednoty s názvom Slovenská jednota (1939-1944) a v týždenníku Sloboda (1945-1948), a ktorí sa po vojne presídlili na Slovensko.
Rukolapne zjavná je aj náväznosť na literatúru materskej krajiny a taktiež náväznosť na literatúru väčšinového maďarského národa, ktorá sa prejavuje najmä u našich dvojjazyčne tvoriacich básnikov a prekladateľov.
Príslušníci novej slovenskej inteligencie v Maďarsku r. 1955 vydali zborník Hrušky mamovky Špiakovej, ktorý obsahuje nielen beletriu, ale aj iné žánre: štúdie z oblasti národopisu, jazykovedy a dejepisu. Najvýznamnejšou osobnosťou tejto tvorivej skupiny bol básnik Pavol Samuel zo Slovenského Komlóša. P. Samuel spolu so svojím komlóšskym rodákom a vrstovníkom Jurajom Antalom Dolnozemským svojou tvorbou predstavujú určitý generačný, jazykový a štýlový prechod od ľudových básnikov medzivojnového obdobia k niektorým predstaviteľom našej súčasnej poézie.
Literatúru ľudových spisovateľov medzivojnového obdobia spracovala, pre knižné vydanie pripravila a úvodnú štúdiu napísala Ľubica Bartalská, pracovníčka Oddelenia pre výskum dejín a života zahraničných Slovákov Matice slovenskej. Antológiu ľudových básnikov a prozaikov vydala Matica slovenská v Martine r. 1985 pod titulom Ozveny rovín. Zborník má spolu 17 autorov, obsahuje tvorbu 12 básnikov, 4 prozaikov a jedného dramatika. Výber z diela ľudových autorov je obohatený o ilustrácie insitného maliara, rodáka zo Sarvaša Juraja Lauku mladšieho.
Milan Resutík:
„Koncom roka 1988 vyšlo prvé číslo časopisu SME. Z tiráže sa dozvedáme, že je to literárny a kultúrnospoločenský časopis, ktorý vychádza štyrikrát ročne. Nový časopis je vždy významnou udalosťou, avšak v situácii slovenskej menšiny a jej literatúry ide o fakt existenčnej dôležitosti. Po slovensky písanú literatúru v Maďarsku evidujeme vlastne iba niečo viac ako jedno desaťročie. Táto, akoby náhla aktivizácia slovenských spisovateľov upozornila nielen na prítomnosť slovenskej menšiny, ale aj na jej až ťažko pochopiteľný národnostný život. V období vydania prvého literárneho zborníka slovenských autorov Výhonky len málokto predpokladal, že by sa ich literatúra mohla ešte aj ďalej vyvíjať. Po prvom zborníku však ďalšie artefakty - antológie aj samostatné knižky básnikov a prozaikov - dokazujú, že je životaschopná a rozvojaschopná. Ak teda dnes pribudol k skromným publikačným možnostiam aj národnostný časopis s literárnym zameraním (ostatné národnosti v Maďarsku ho nemajú), dá sa predpokladať, že bude slúžiť nielen na prospech literatúry, ale predovšetkým na dvíhanie národnostného života vôbec. Pravda, nemôžeme si nahovárať, že jeden časopis vyrieši všetko. Problémov, ktorými žije národnostná literatúra v Maďarsku, je priveľa.“
Sme! Aj budeme? SME 1990/3.
Karol Tomiš:
„Autori básnickej a prozaickej antológie Výhonky z roku 1978, ohlasujúcej začiatok vývinovej periódy slovenskej literatúry v Maďarsku boli skoro všetci absolventmi slovenských škôl v Maďarsku, ktoré v časoch ich mladosti ešte existovali. A tak jazykovú kultúru a národnostné povedomie si osvojili jednak v rodinnom prostredí a jednak na nižšej a strednej škole. Tento fakt, spolu s ich túžbou osloviť príslušníkov svojej národnosti v materinskom jazyku, sa stali motiváciou ich literárnej tvorby a trvalej, aktívnej prítomnosti v literatúre národnosti. Svojím kolektívnym vystúpením otvorili novú vývinovú etapu slovenskej literatúry v Maďarsku. Jej nová kvalita je daná tým, že na rozdiel od medzivojnového obdobia, keď vtedy dominujúca tvorba ľudových autorov bola medzným javom na rozhraní ľudovej slovesnosti a umeleckej literatúry, tentokrát je to par excellence umelecká literatúra, aj keď jednotlivé diela majú rozmanitú umeleckú úroveň podľa miery talentu a tvorivej vyspelosti ich tvorcov”. SME 1990/1.
Vladimír Mináč:
„Slovenská literatúra v Maďarsku nie je len taká na zahodenie, ale miestami celkom vážna, ktorá môže prehovoriť aj do kontextu celoslovenskej literatúry”. Imrich Fuhl: Vladimír Mináč o nás, SME 1988/1.
Ján Bobák: „…súčasná slovenská literatúra v Maďarsku… je až neuveriteľne tesne spätá so životom slovenskej menšiny v Maďarskej ľudovej republike, vyjadrujúca jej najintímnejšie pocity a túžby. Práve týmto sa stala skutočným svedomím Slovákov v Maďarsku.” Slováci v dnešnom Maďarsku, SME 1989/4.
Oldřich Kníchal: „…aj napriek určitej stagnácii v poslednom čase ďalšia existencia slovenskej literatúry v Maďarsku bude v rozhodujúcej miere závisieť od čitateľského zázemia doma - čo je podmienené predovšetkým rozvojom vzdelávania v slovenskom jazyku -, ako aj od záujmu verejnosti v materskej krajine. A v neposlednom rade aj od finančných prostriedkov, nedostatok ktorých v poslednom čase ovplyvnil činnosť ZSSUM a jeho jednotlivých členov.” Cestou k slovám. Zborník ZSSUM, Bp. 1996.
Literatúra:
M. Resutík: Sme! Aj budeme? SME 1990/3
K. Tomiš: Slovenská literatúra v Maďarsku. SME 1990/1
A. Kormoš: Na úvod k literatúre Slovákov žijúcich v Maďarsku (1920-1991), SME 1990/1
Ľ. Bartalská: Z ľudu pre ľud. Úvod do antológie ľudových tvorcov Ozveny rovín, SME 1988/1
J. Bobák: Slováci v dnešnom Maďarsku, SME 1989/4
Cestou k slovám. Zborník ZSSUM, Bp. 1996
Koniec XX. storočia priniesol mnohým tak dávno očakávanú demokraciu. Tú demokraciu, v ktorej vraj každému je dovolené všetko, čo zákon nezakazuje. Prirodzene, je osožné, ak k tejto slobode ľudia majú aj peniaze. Lebo v demokracii kto má peniaze, má aj väčšiu slobodu. V demokracii je slobodný aj taký človek, ktorý pre nejakú príčinu nemá peniaze. Takému sloboda znamená to, že môže napr. spať pod mostom, môže sa hrabať, kutrať v odpadkoch, na Vianoce sa môže postaviť do radu tam, kde bezdomovcom dávajú zadarmo omastený chlieb alebo gulášovú polievku. A môže robiť ešte všeličo podobné. Ako sme už povedali, kto v demokracii má peniaze, má aj väčšiu slobodu. Taký človek môže urobiť zo zločinca nevinného, z podvodníka alebo z defraudanta statočného štátneho občana. Za jeho peniaze armáda právnikov dovtedy vykrúca paragrafy, kým nenájde medzeru v legislatíve a nedokáže žiadanú a dobre zaplatenú pravdu. Demokracia je dobrá aj preto, lebo každý človek má v nej ľudské práva. Defraudant napr. čím viac peňazí spreneveril, tým viac ľudí ho ochraňuje. V demokracii aj odsúdený má ľudské práva. Preto mu vo väznici poskytujú takú starostlivosť, o akej jednoduchý bezdomovec ani nesníva. Môžeme teda tvrdiť, že v demokracii aj jednoduchým štátnym občanom prislúchajú ľudské práva. Ak ho napr. oklamú alebo okradnú, má právo kývať hlavou, môže hundrať, môže sa aj svojím priateľom ponosovať. Ale neexistuje nik, kto by ochránil jeho pravdu, ak len nemá k tomu dosť peňazí. Najčastejšie však viac stojí chránenie svojej pravdy, ako pôvodná škoda.
Všeličo som tu natáral, ešte povedia, že som cynik. Viem však, že moje výroky neobsahujú celú pravdu. A napokon ani nie o tom som chcel hovoriť.
Že o čom? Nuž o našich mačkách. O tom, že v demokracii ešte aj zvieratá, teda aj naše mačky, majú svoje práva. Aby tieto práva boli dodržiavanie, na to dohliadajú ochranci zvierat. Náš dvor sa aj preto hemží mačkami. Ako sa to začalo?
S manželkou sme na jar roku 2000 viedli takýto rozhovor:
- Krajšie roky sa nám pominuli, dosť sme sa už narobili. Sme ustatí, a tak vo dvore okrem mačky iné zvieratá chovať nebudeme. Netreba nám hydiny, ani prasa, či kozy. Vajcia si kúpime od Anky Sokolovej, ktorá býva oproti. Ona ešte chová sliepky. Nazdáva sa, že z vajec má ešte aký-taký osoh, ale nemá. Podobne ako tí, ktorí sa doteraz živili poľnohospodárstvom. Vraj odkedy sme členmi únie, neoplatí sa nič pestovať. Odtiaľ dovážajú všetko lacnejšie. Že z čoho budú žiť naši sedliaci? Ošemetná otázka.
Ale zas som odbočil od veci. Poďme späť k našim mačkám. Slovom, aby nikto o nás nepovedal, že "títo nemajú psa ani mačky", mačku sme si nechali. Ešte v tom istom roku sa nám okotila. Mala dve mláďatká. Povedal som žene:
- Žiadne krmivo ani dobytok nemáme. Pravdepodobne ani myši nebudeme mať. Veď v prázdnej komore sa ani myši dobre necítia. Ak sa kde-tu aj nájdu, na tie nám bude stačiť jedna mačka. V dedinských príbytkoch odkedy je svet svetom, mačku chovali preto, aby chytala myši. Vždy jednu, maximum dve. Keď mačka priviedla na svet viac mláďat - nech dobrotivý stvoriteľ odpustí - dedinčania ich bez najmenšieho sentimentalizmu utopili. Pravda, to ešte neboli ochrancovia zvierat.
Tieto naše mačiatka boli také krásne a hravé, že manželka nemala srdce ich zničiť, no a brali sme ohľad aj na spomínaných ochrancov zvierat. V nasledujúcom roku sme mali už tri mačky. Ako je známe, vo svete zvierat panujú zákony prírody. Každá mačka si našla svojho kocúra. A prišlo božie požehnanie. Každá mačka vrhla dve mláďatá. U mačiek sa ani náhodou nestane, že by svoje potomstvo priviedli na svet a potom by ho zaškrtili alebo opustili, ako sa to stáva u ľudí. Mačka, keď príde jej čas, zmizne, schová sa. Mláďatá skryje a tajne si ich dochováva, na dvor ich privedie len vtedy, keď už vedia škriabať, brániť sa. Tak sa stalo, že na dvore sa objavilo deväť mačiek. Zasa som sa obrátil na ženu:
- Čo budeme robiť s toľkými mačkami?
- Len už dáko bude. Veď vieš, že aj zákon ich chráni. Narastú a potom ich predáme, - upokojovala ma.
Aj narástli, aj sa ďalej plodili. Ponúkali sme ich každému, aj v dedinskom hlásnikovi sme dali oznámiť, že máme mačky na predaj. Ale komu treba mačka na dedine? V každom dome majú svoju. Mali sme ešte nádej, že príde dobrý obchodník z únie a kúpi si ich. Čo ak voľakde vo svete voľakto potrebuje práve takéto mačky a náš obchodník ich vie predať za dobré peniaze? Bohužiaľ, neprišiel. Naše mačky sa aj odvtedy úspešne množia, a my sme už po krk v mačacienkach. Ako bude ďalej, to vie len sám dobrotivý boh a ochrancovia zvierat.
Stalo sa to už dávno. Nad stolom zavesená petrolejová lampa blčala bledým svetlom, vonku bola tma ako v rohu, iba psy si havkaním dávali odpoveď z jedného konca dediny na druhý. U Mrázovcov pomaly plynul bežný neskorojesenný večer. Starý otec sediac na stoličke mrvil kukuricu, Jožko a Miško vedľa neho na deke zo šúľkov stavali studničku. Ich matka, mladá žena, chutnala obkrajok z čerstvo napečeného chlebíka a pripravovala si kúdeľ na praslicu. Stará mama na kolenách hojdala krásne dievčatko, Marilienku:
Hajšov, balajšov,
ďe si koňa najšov.
Vo mliňe, na kliňe,
mačka mravčí vrbiňe...
- Stará mama, rozprávaj mi!
- Dobre, Marilienka. Budem ti rozprávať:
Bou edom vojak
a fajčiv tabak.
Ale dobre počúvaj!
A išou na sabačág,
a bou vojak
a fajčiv tabák...
- Stará mama, nie to!
- Tak čo, Marilienka?
- O vajci na vandrovke.
- Dobre.
Bola jedna chudobná žena a tá mala sliepku. A tá sliepka zniesla vajco. A to vajco si myslelo takto:
"Idem do šíreho sveta na vandrovku." Tak sa ono zobralo a išlo. Stretlo sa s kačicou, tá hovorí:
"A kde ideš?"
"Idem do šíreho sveta na vandrovku. Poď so mnou."
Kačica sa zobrala, a išla aj ona. Idú, idú, až sa stretli s morkou.
Aj tá sa ich pýta:
"De idete?"
"Ideme do šíreho sveta na vandrovku. Poď s nami."
"Idem."
To už boli tri. Vajco, kačica aj morka...
- Stará mama kde je šíry svet?
- Šíry svet, Marilienka moja, sa začína poza našimi humnami, za dedinou, za horou, za vodou, za skleneným vrchom, ale ešte ďalej...
- Stará mama, a tam čo je?
- Tam je jedna pekná zelená lúka a na tej lúke pekné kvietky prekvitajú, pekné vtáčatá preletujú...
- Stará mama, aj ja chcem ísť do šíreho sveta.
- Dobre, Marilienka. Pôjdeš, keď narastieš.
- Nie keď narastiem. Stará mama, ja chcem ísť teraz hneď do šíreho sveta.
- Nuž, čo robiť, keď ty už aj chceš ísť? Musíme ťa k tomu pripraviť.
- Stará mama, tak ma pripravte!
Marilienka vyskočila starej mame z lona začala si obliekať sukničku, zásterku, kabátik. Stará mama jej pomáhala. Práve mali pečené mrváne, z ktorých stará mama niekoľko zabalila do batôžteka. Uviazala to Marilienke na chrbátik. Ešte jej aj palicu priniesla. Lebo že ísť do šíreho sveta bez palice, akoby to vyzeralo?
- Skôr sa musíš pekne rozlúčiť s mamičkou, Jožkom, Miškom, starým otcom.
Marilienka začala smrkať.
- Zbohom, mamička... - objímala ju.
- Zbohom, Jožko, Miško, starý otecko, ja už idem...
Jožko a Miško stavali studničky ďalej, ani si nevšimli, čo sa okolo nich odohráva. Ale starší brali rozlúčku celkom vážne. Ako Marilienka s batôžtekom na chrbte a palicou v ruke pomaly odchádzala, povstávali a začali jej mávať rukami. Stará mama ju odprevádzala. Keď vyšli z pitvora na podstienok do veľkej tmy, Marilienka sa pustila do plaču. Stará mama jej hovorila:
- Nuž tak len choď, Marilienka moja...
- Stará mama, ja sa bojím!
Vtedy ako veľké taniere zasvietili v tme oči susedovho kocúra. Marilienka sa rýchlo zvrtla a s veľkým plačom si zaborila hlavičku starej mame do zásterky.
- Nechcem ísť do šíreho sveta! Ja chcem ísť k mamičke!
Stará mama zodvihla Marilienku do náručia a išla s ňou späť k jej mame. Takto sa skončila Marilienkina vandrovka do šíreho sveta.
Verubože naša prítomnosť nám nič dobrého neprináša. Aspoň na malú chvíľočku utečme z nej do krásnej rozprávkovej minulosti. Už naši dedovia vraveli, že "za Ferenc Jóžku bol dobrý svet". Aj hrdina, o ktorom mi rozprávala stará mať, bol v tých rokoch mladý a v dedine najmocnejší mládenec. Narodil sa podľa zlých jazykov ako dieťa lásky. Bývali blízko pri škole a pán učiteľ kedy-tedy, keď manžel nebol doma, navštevoval peknú nevestu. Preto ho dedinčania medzi sebou volali len podľa prirodzeného otca Jano Galas. Pavel Urban, ktorý ho vychoval, alebo o ničom nevedel, alebo poznal pravdu, len ho tá nezaujímala. Vychoval švárneho šuhaja Janka a bol naňho pyšný.
V tých rokoch dievky ešte celú zimu chodievali na priadky. Tam sa stretávali s mládencami. Na priadky, samozrejme, chodieval aj Jano Urban s dobrým kamarátom Paľom Gašparom, ktorý tiež nebol na zahodenie. Bola v dedine aj žandárska strážnica. Žandári svoju moc často ukazovali na priadkach, vyvolávali mládencov po jednom von a dobre ich nabili. Najmä dvaja mladí žandári boli chýrni bitkári. No a týchto žandárov Jano Urban s kamarátom Paľom Gašparom raz v noci vystriehli a tak ich zbili, že ich druhovia museli odviezť vozom na strážnicu. Pušky a šable zbitých žandárov na druhé ráno našli na farárovom hnojisku, pichnuté do hnoja. Na bajonetoch boli zavesené pyšným kohútím perom ozdobené žandárske klobúky. Farárovo hnojisko bolo dobre vidieť z cesty. Ľudia sa na to chodili dívať, pokým ich žandári neodohnali. Potom všetkých mládencov pozháňali na dedinský dom, ale nič sa nevyzvedeli. Odvtedy žandári na priadkach nikdy neobťažovali.
Roky sa míňali a Jano Urban s kamarátom Paľom Gašparom ostali kmotrovci. Raz sa stalo, že Jano išiel na jarmok kúpiť jalovicu. Stretol sa so svojím kmotrom Paľom Gašparom, ktorý viedol na jarmok práve takú jalovicu, akú si on mienil kúpiť. Tak išli ďalej spolu. Na krátky oddych sa pristavili pri jednej hôrke. Paľo Gašpar jalovicu priviazal o strom, potom si obaja sadli na peknú zelenú trávu. Ako sa zhovárajú, blízko nich poskakovala veľká žaba. Jano Urban hovorí:
- Kmotor! Podľa viery túlania duše mohla by tá žaba byť aj tvojou starou matkou.
Kmotor mu na to:
- Prečo nie tvojou starou matkou? Vieš čo? Ak ju napoly prehryzneš, dám ti jalovicu.
- Hovoríš to vážne?
Jalovica bola pre Paľa Gašpara veľmi napredaj, "bol v úzkych", vôbec nemyslel na to, že to kmotor urobí.
- Ak žabu prehryzneš, na môj dušu, jalovica je tvoja.
- Pre istotu daj mi jej pas!
Paľo siahol do vrecka a dal pas kmotrovi. Ešte vždy myslel, že je to len žart, ale Jano Urban nežartoval. Chytil žabu, prehryzol ju a potom si odpľul.
Paľo Gašpar hundral, škrabal si hlavu, ale keď už raz prisľúbil, tak prisľúbil. Jalovica ostala kmotrova.
- Teraz už čo robiť? Ísť domov, alebo na jarmok? - spytuje sa Jano. Jemu bolo už všetko jedno. Kmotrovi to však nebolo po vôli. Už nemal ani jalovicu, ani peniaze. Ako a načo pôjde domov? Odpovedal takto:
- Pohli sme sa na jarmok, tak poďme. Potom uvidíme.
Jarmok bol ako obyčajne - veselý. Pristavili sa pri šenku. Jano Urban, keď už mal jalovicu aj peniaze mu ostali, priniesol pol litra slivovice a spolu ju pekne s kmotrom vyslopali. Nálada sa im zlepšila.
- Zo zvedavosti sa pokúsme jalovicu predať, čo nám za ňu ponúknu, - navrhol Jano Urban.
- Dobre, poďme, pozrime sa na dobytok, - odvetil kmotor. Jalovica bola pekná, kupci ich obchádzali. Jano pýtal takú sumu, ktorá iste nikomu nevyhovie. Ale jeden z kupcov sa dal do jednania. Cápali si do dlaní, že im až očervenali. Jalovica však nebola na predaj, pohli sa s ňou domov. Pri hôrke sa zas zastavili na krátky oddych. Jano priviazal jalovicu o strom, obaja si sadli a potichu si pospevovali. Slivovica ich už bola rozohriala. Jeden kmotor spieval od radosti, druhý zo žalosti. Paľo pritom rozmýšľal, ako ísť domov z jarmoku aj bez peňazí, aj bez jalovice. Čo povie doma žena? A vtedy zazrel tiež jednu žabu. Hovorí kmotrovi:
- Vieš čo, ak mi vrátiš jalovicu, prehryznem aj ja žabu.
- Neverím ti!
- Veríš - neveríš, stojí stávka?
- Stojí! Nech to vidím!
Kmotor chytil žabu do úst a myslel iba na jalovicu. Žabu tiež prehryzol. Jalovica ostala zas jeho. Jano Urban sa dal do smiechu. Bolo mu tak smiešne, že sa až za brucho chytal.
- Kmotor! Ale sme mi veľkí blázni. Obaja sme prehryzli žabu, a nevyhrali sme nič. Ty si jalovicu nepredal, ja som nekúpil a deň nám prešiel. Teraz čo?
Išli zas do šenku a riadne sa opili. Potom spolu zaviedli jalovicu domov, aby kmotru uspokojili, že sú živí a zdraví.
Jano Urban aj naďalej chodil do krčmy. Bol figliarom, preto ho chlapi mali radi. Raz im povedal:
- Za liter pálenky privediem svoju ženu a zastane si pred vás nahá.
- To nedokážeš! - hovorili mu.
- Stavme sa, že dokážem!
Aj sa stavili. Jano Urban priviedol ženu do krčmy. Prítomní boli zvedaví, čo teraz bude. Nuž to bolo, že na veľký čistý papier napísal H a na to postavil ženu. Stála tam teda pred chlapmi nie nahá, ale na Há. Chlapi liter pálenky zaplatili a razom ju tam spolu aj vypili.
Jano Urban už dovŕšil rovnú deväťdesiatku, ešte vždy chodieval do krčmy. Keď došlo k zmene jazyka a v krčme mladší hovorili už iba po maďarsky, pri pohári vína si pospevoval po slovensky. Poznal veľa slovenských piesní, ktoré zachoval pre nás pred úplným zánikom. Smrť však ani jeho neobišla a spolu s ním odniesla aj našu krásnu slovenskú minulosť.
Milí moji rodáci,
na Slovensku máme novotu. Ústav pamäti národa. Šesťdesiatpäť pracovníkov sa v ňom venuje výskumu obdobia neslobody (roky 1939 - 1989). Sme prvou postkomunistickou krajinou, kde archívy komunistickej Štátnej bezpečnosti sú verejnosti prístupné. Sprístupnenie k registrom bývalej ŠtB prikazuje dokonca zákon.
V novembri 2004 sa na internetovej stránke ÚPN objavili tajné zväzky Košickej krajskej správy ŠtB (časom zverenia aj z ostatných regiónov Slovenska). Vo zväzkoch možno nájsť mená tajných spolupracovníkov, dôverníkov, kandidátov tajnej spolupráce s ŠtB, ako aj sledovaných osôb. Ohlas je úžasný. Viacerí chcú svoje mená očistiť na súdoch. Tento mesiac otvorí ÚPN v Bratislave verejnú internetovú študovňu, v ktorej budeme môcť v záznamoch eštébákov prehľadávať. Informácie o sebe, príslušníkoch tajnej polície, ako aj o donášačoch budú zaujímavé.
Riaditeľ ÚPN si je vedomý problému, veď v zoznamoch sa nachádzajú okrem mien aktívnych politikov a verejných činiteľov aj mená kňazov. Ján Lángoš aktivitu ústavu bráni pomocou parafrázovanej Ježišovej vety: „Len celá pravda nás oslobodzuje“. Či nás pravda z registrov ŠtB naozaj vyslobodí a či odtajnenie mien kolaborantov bývalého režimu ovplyvní našu spoločenskú pohodu, ukáže čas. Záujemcom o našu novú slobodu odporúčam webovú adresu: http:/ www.upn.gov.sk.
Pozdravuje Vás