Pri preverovaní verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Najvyšší kontrolný úrad (ÁSZ) zistil závažné nedostatky v práci kuratória, ako aj úradu nadácie.
ÁSZ kontroloval použitie štátnej podpory v r. 1995 u právneho predchodcu verejnej nadácie, nadácie Pre národné a etnické menšiny. Revízia činnosti verejnej nadácie v období od 1. januára 1995 do 30. apríla 1997 sa sústredila aj na to, aké nariadenia vyniesla verejná nadácia v záujme odstránenia nedostatkov, zistených ÁSZ u jej právneho predchodcu.
Podľa súhrnného hlásenia kontroly roku 1995 absencia modifikácie zakladajúcej listiny, ako aj štatútu a organizačného poriadku, ktoré majú usmerňovať prácu kontrolného výboru a hospodárenie nadácie, zapríčinili nedostatky v hospodárení a porušenie predpisov v oblasti finančníctva a účtovníctva.
Obsiahla revízia hospodárenia v roku 1997, ktorú kontrolný úrad vykonal na žiadosť maďarského parlamentu zistila, že:
- ani kuratórium, ani kontrolný výbor nereferoval zakladateľovi o činnosti verejnej nadácie,
- kontrolný výbor nekontroloval prácu kuratória,
- zakladajúca listina neurčila pravidlá o nezlučiteľnosti funkcií členov kuratória,
- kuratórium nemalo žiadny vplyv na určenie výšky ročnej podpory zo štátneho rozpočtu,
- cieľové podpory nadácie, ako ani okruh nadáciou podporovaných uchádzačov, neboli náležite koordinované s organizáciami, ktoré podporujú menšiny,
- vyúčtovania podporovaných organizácií a jednotlivcov, predostreté nadácii, neboli z obsahovej stránky dostatočne sformulované,
- verejná nadácia neurobila podrobnú analýzu podporovaných tlačových orgánov, z ktorej by sa presvedčila, či tieto periodiká plnia poslanie vyplývajúce z menšinovej politiky,
- základný fond verejnej nadácie nebol patrične usporiadaný a neobsahoval majetok, ktorý jej ponúkol jej právny predchodca - nadácia Pre národné a etnické menšiny,
- systém účtovnej evidencie nezabezpečoval registrovanie cieľových podpôr a ich použitia podľa zakladajúcej listiny.
Úrad previedol aj podrobnú revíziu obdobia od 1. januára 1999 do 31. decembra 2003. V hlásení verejnej nadácii o. i. vyčíta, že kuratórium nevypracovalo a neaplikovalo taký systém kontroly použitia podpôr (napriek tomu, že to navrhlo aj predchádzajúce hlásenie kontrolného úradu), úlohou ktorého malo byť poskytovanie pomoci, sledovanie, vyhodnocovanie a kontrolovanie právoplatného použitia udelených podpôr. V oblasti menšinových tlačových orgánov s celoštátnou pôsobnosťou v zmluvách o udelení podpory nie sú stanovené podmienky kontroly jednotného účtovania a použitia podpory na vopred určený cieľ. V týchto zmluvách nie je presne vymedzený konkrétny spôsob a termín vyúčtovania, ako ani okruh dokumentov, ktoré treba k vyúčtovaniu priložiť.
V prípade konkrétnych podporovaných programov a akcií je potešiteľné, že kontrolný úrad po revízii správnosti udelenia podpôr, ich vhodného použitia a vyúčtovania konštatoval, že ciele projektov, ktorým boli udelené podpory, sú v podstate v súlade s cieľmi verejnej nadácie, a 96,5 % uchádzačov vyúčtovalo udelenú podporu podľa predpisov.
V tretej oblasti financovania - o udeľovaní štipendií pre študentov a tvorcov - revízia upozornila na osobnú zodpovednosť vedúceho úradu verejnej nadácie. Okrem uznesení kuratória o udelení štipendií a základných potvrdení vyplácania (bankové prevody) totiž žiadne iné dokumenty zo školských rokov 1998/1999 a 2002/2003 (konkurzy, zmluvy o podpore a vyúčtovanie) v čase kontroly neboli dostupné. ÁSZ v tejto veci inicioval vykonať opatrenia vo veci podozrenia porušenia pravidiel účtovnej evidencie.
Prax činnosti kuratória pri stanovení uznášaniaschopnosti nezodpovedala litere zákona, pretože počet prítomných neprirovnávala k počtu členov určenému v zakladajúcej listine, ale k počtu členov zboru po odstúpení niektorých kurátorov. Tak sa stalo, že v r. 1999-2003 v skutočnosti 33 % zasadaní nebolo uznášaniaschopných. Uznesenia, schválené na týchto zasadnutiach (25 % z celkového počtu uznesení) nezodpovedalo predpisom.
Určité problémy sa vyskytli aj v oblasti personálneho obsadenia kuratória, pretože časté zmeny delegovania kurátorov hatia priebežnú prácu zboru. Riešením by mohla byť modifikácia zakladajúcej listiny, ktorá stanovuje zloženie kuratória, ale k tomu ani napriek viacerým žiadostiam predsedu kuratória adresovaným zakladateľovi nadácie nedošlo.
Podobný problém je v prípade kontrolného výboru, ktorý v období revízie fakticky pracoval iba od septembra 2000 do mája 2001 a svojej povinnosti podať správu nevyhovel ani v jednom roku.
Vo vybavovaní finančných záležitostí, čím nadácia poverila jednu vonkajšiu firmu, nezodpovedajú Občianskemu zákonníku a zakladajúcej listine nadácie ústne a písomné príkazy vedúceho úradu v prípadoch, keď rozhodol o vykonávaní zastupiteľského práva. V takto vzniknutej situácii občas mali prístup k finančným zdrojom nadácie aj nekompetentní spolupracovníci vonkajšej poverenej firmy.
V budapeštianskom Dome tradícií usporiadali koncom januára slovenský deň. V rámci podujatia predstavili širokej verejnosti slovenský folklór formou výstavy, prednášok a, samozrejme, vystúpení folklórnych súborov zo Slovenska i z Maďarska. Slovákov v Maďarsku zastupovali tanečné súbory Tešedík zo Sarvaša a Balassi z Békešskej Čaby, ako aj sarvašská dychovka.
Ako sme sa dozvedeli od vedúceho Ľudovo-umeleckej metodickej dielne Domu tradícií Gergelya Agócsa, slovenský deň bol súčasťou seriálu výstav, v rámci ktorého už predstavili rómsky a rumunský folklór z Maďarska. „Keďže badáme rôzne pozitívne javy na folklórnej scéne na Slovensku, prikročili sme k tomu, že nepredstavíme národnostný folklór Slovákov v Maďarsku, ale predstavenie sa sústreďuje na folklór zo Slovenska,“ povedal G. Agócs. Ako uviedol, slovenský folklór v Maďarsku je oproti možnostiam dosť málo skúmaný - vraví sa, že je veľmi blízky maďarskému folklóru. Čo sa týka účasti, G. Agócs sa priznal, že mali problémy s nadviazaním kontaktu s predstaviteľmi budapeštianskej slovenskej samosprávy, zlyhali všetky informačné cesty získané prostredníctvom internetu. Napriek tomu predstavitelia budapeštianskych Slovákov zavítali na podujatie a ostali na ňom až do samého konca.
Deň sa začal otvorením výstavy fotografií s názvom V údolí vrchov o slovenskom folklóre zo Slovenska. Po krátkej prestávke nasledovalo premietnutie filmov, v rámci ktorých si záujemci mohli pozrieť aj film Kataríny Királyovej o ečerskej svadbe. Bolo potešiteľné, že organizátori zahrnuli do programu aj dokument o domácom slovenskom folklóre.
Podujatie poctil svojou prítomnosťou mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Juraj Migaš, ktorý sa vo svojom prívete priznal, že nielen preto prijal pozvanie na podujatie, lebo je o slovenskom folklóre, ale aj preto, lebo tu vystupujú aj jeho krajania Východniari. Ako povedal, aj on bol členom folklórnej skupiny, kde tancovali slovenské ľudové tance. J. Migaš je toho názoru, že v slovenskej a maďarskej ľudovej kultúre je veľa spoločného, tak ako spoločné bolo aj naše spolužitie a vzájomný vplyv. „Takto by sme mali spolu žiť, spolu sa zabávať, spolu sa pripravovať na to, že za tri roky nám zmiznú hranice. Ale vy ste ich už vlastne zrušili, lebo muzika nepozná hranice,“ dokončil svoj prejav pán veľvyslanec.
V prvej časti galaprogramu vystúpili členovia košického Klubu milovníkov autentického folklóru a kapela Borievka spolu s bratislavským Združením Dragúni a kapelou Muzička. V druhej časti sa predstavili spoločným programom tanečníci sarvašského súboru Tešedík a čabianskeho súboru Balassi s hudobným sprievodom sarvašskej tradičnej dychovky. Program spestrilo vystúpenie kapely Fonó, ktorá predviedla zaujímavé slovenské, maďarské a rumunské melódie.
Podujatie sa skončilo tzv. tanečným domom, kde si záujemci mohli zatancovať spolu s profesionálmi.
Celoštátna slovenská samospráva (CSS) vypisuje súbeh na podporu miestnych slovenských aktivít a masmédií.
Do súbehu sa môžu prihlásiť miestne slovenské samosprávy, miestne slovenské organizácie a inštitúcie s vypracovaným slovenským programom, ktorý plánujú uskutočniť v roku 2005. Žiadosti treba zaslať na adresu CSS (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/A) do 31. marca 2005.
Žiadosť o podporu musí obsahovať:
a) meno, názov a presnú adresu uchádzača,
b) ročný pracovný plán organizácie
c) rozpis plánovanej akcie, respektíve činnosti (uvedenie počtu účastníkov, informácie, či sa uchádzajú o podporu z iných nadácií alebo úradov),
d) celkové náklady programu, respektíve činnosti,
e) vlastné finančné zdroje určené na program, respektíve na činnosť,
f) výšku žiadanej finančnej podpory,
g) kópiu šeku o predplatení Ľudových novín na rok 2005,
h) uvedenie názvu, adresy a čísla bankového konta, kam možno podporu zaslať,
i) odporúčanie miestnej slovenskej samosprávy.
Uprednostňujú sa:
- programy, ktoré budú prebiehať prevažne v slovenskom jazyku,
- podujatia zamerané na zvyšovanie jazykovej úrovne žiakov a mládeže,
- uchádzači, ktorí sa snažili získať financie aj z iných zdrojov.
Uchádzač, ktorý nevyúčtoval finančnú podporu CSS, sa zo súbehu vylučuje! Maximálna výška poskytnutej podpory na jednu aktivitu je 200 000 Ft. Predsedníctvo a odborné výbory CSS si vyhradzujú právo kontroly na mieste podujatia.
Žiadosť o podporu treba poslať na tlačive, ktoré si možno zaobstarať v sídle CSS, v redakcii Ľudových novín, respektíve u regionálnych radcov: Katarína Plevová - Sudice, dr. Július Alt - Vacov, dr. Helena Čičeľová - Békešská Čaba, Mária Nagyová - Čív, Imrich Novák -Fizér a na webovej stránke CSS: www.slovaknet.hu.
O výške udelenej finančnej podpory rozhodne na základe návrhu odborných výborov Predsedníctvo CSS. O svojom rozhodnutí, respektíve o termíne a podmienkach vyúčtovania bude Predsedníctvo CSS informovať každého uchádzača prostredníctvom úradu CSS písomne.
Celoštátna slovenská samospráva (CSS) vypisuje súbeh na obsadenie miesta riaditeľa Slovenského osvetového centra (SOC) so sídlom v Budapešti.
Nástup: od 4. apríla 2005. Poverenie bude platné 2 roky.
Podmienky:
· vysokoškolské vzdelanie z odboru slovenčiny alebo osvety,
· dobré organizačné a komunikačné schopnosti,
· znalosť súčasného stavu Slovákov v Maďarsku,
· znalosť slovenského jazyka,
· prax vo vedúcej funkcii.
Plat: podľa dohody.
Termín zaslania prihlášok: do 23. februára 2005 na adresu CSS (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/A). Obálku označte heslom: Súbeh na miesto riaditeľa SOC.
Prihlášky majú obsahovať:
· odborný životopis,
· kópie dokumentov o získanom vzdelaní,
· koncepciu činnosti a organizovania práce SOC v rozsahu 3-4 strán.
Zaslané práce posúdi Predsedníctvo CSS. Výsledok bude vyhlásený 30. marca 2005 po zasadnutí Valného zhromaždenia CSS.
Celoštátna slovenská samospráva (CSS) vypisuje súbeh na obsadenie miesta riaditeľa Slovenského dokumentačného centra (SDC) so sídlom v Budapešti.
Nástup: od 4. apríla 2005. Poverenie bude platné 2 roky.
Podmienky:
· vysokoškolské vzdelanie z odboru knihovníctva alebo archívnictva,
· dobré organizačné schopnosti,
· znalosť slovenského jazyka,
· znalosť súčasného stavu Slovákov v Maďarsku,
· ovládanie výpočtovej techniky.
Plat: podľa dohody.
Termín zaslania prihlášok: do 23. februára 2005 na adresu CSS (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/A). Obálku označte heslom: Súbeh na miesto riaditeľa SDC.
Prihlášky majú obsahovať:
· odborný životopis,
· kópie dokumentov o získanom vzdelaní,
· koncepciu činnosti a organizovania práce SDC v rozsahu 3-4 strán.
Zaslané práce posúdi Predsedníctvo CSS. Výsledok bude vyhlásený 30. marca 2005 po zasadnutí Valného zhromaždenia CSS.
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky vypisuje súbeh podporujúci kultúrne aktivity Slovákov žijúcich v zahraničí v rámci podprogramu Pro Slovakia 2005.
Cieľom podprogramu je podporovať projekty, ktoré uchovávajú a udržiavajú národné povedomie Slovákov žijúcich v zahraničí, kultúrne tradície, ich vzťah k materskej krajine, rodnej reči a kultúre.
Žiadateľ je povinný ku svojej žiadosti priložiť: žiadosť o poskytnutie dotácie na podporu projektu v roku 2005; podrobný popis projektu; podrobný rozpočet predpokladaných nákladov; doklad o právnej subjektivite a jeho overený preklad do slovenského jazyka; doklad o zriadení účtu žiadateľa v banke alebo pobočke zahraničnej banky; doklad preukazujúci spolufinancovanie; čestné vyhlásenie žiadateľa o tom, že nie je v konkurze alebo v likvidácii; čestné vyhlásenie žiadateľa o tom, že nie je voči nemu vedené exekučné konanie a čestné vyhlásenie žiadateľa o tom, že má vysporiadané vzťahy so slovenským štátnym rozpočtom.
K žiadosti treba pripojiť aj program podujatia a informácie o usporiadateľovi; aktivity žiadateľa v oblasti prezentácie kultúry za posledných 12 mesiacov (napr. najvýznamnejšie projekty v príprave, iná činnosť); prehľad všetkých štátnych dotácií a grantov z predchádzajúcich 3 rokov a pri periodickej tlači jeden výtlačok časopisu, pri neperiodickej tlači ukážka cca 10 strán.
Pri viacerých projektoch od jedného žiadateľa sa podáva samostatná žiadosť na každý projekt. Len kompletne a čitateľne vyplnená žiadosť na každý projekt spolu s prílohami bude predložená na rokovanie vecne príslušnej komisii. Používajte formuláre žiadostí poskytnuté Ministerstvom kultúry SR - k dispozícii sú na internetovej stránke www.culture.gov.sk alebo www.mksr.sk. Žiadosti je potrebné podávať na konkrétny projekt. Žiadosti obsahujúce celoročnú činnosť inštitúcie nebudú akceptované. V prípade, že sa na organizovaní podujatia podieľa viacero subjektov, žiadosť o poskytnutie dotácie môže predložiť iba jeden z nich. Vyplnené žiadosti s prílohami posielajte na adresu: Ministerstvo kultúry SR, sekcia ekonomiky, Nám. SNP 33. 813 31 Bratislava 1. Žiadosti sa podávajú priebežne. Projekty predložené do 15. februára 2005 budú posúdené a spracované do konca mája 2005.
Pred tromi rokmi sa Evanjelický cirkevný zbor v Csillaghegyi a jeho nadácia spolu so Slovenskou menšinovou samosprávou III. obvodu Budapešti rozhodli, že v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov usporiadajú celodňový duchovno-kultúrny program. Tohoročné podujatie v evanjelickom kostole v Csillaghegyi sa odohralo 16. januára. Ekumenický sviatok otvoril farár z miestneho evanjelického zboru László Donáth a členka Slovenskej samosprávy III. obvodu, presbyterka Edita Hortiová, ktorá sa prihovorila k účastníkom slovensky.
Po tomto dvojjazyčnú bohoslužbu slúžili farári Julianna Szabová a L. Donáth. K slávnostnej atmosfére bohoslužby prispeli aj slovenské a maďarské cirkevné piesne, ktoré na vysokej umeleckej úrovni predniesol Slovenský páví krúžok z pilíšskeho Santova. Po agapé program pokračoval vystúpením Komorného zboru budapeštianskej slovenskej školy, ktorý predniesol betlehemské piesne, a ďalším vystúpením Slovenského pávieho krúžku zo Santova.
Po umeleckom zážitku, ktorým obdarili prítomných dve vystupujúce umelecké telesá, účastníci prejavili mimoriadny záujem aj o prednášku vedeckej pracovníčky Anny Kovácsovej. Prednášateľka priblížila prítomným život a dielo významného slovenského spisovateľa, prekladateľa Daniela Bacháta (1840-1906), ktorý od roku 1873 až do svojej smrti pôsobil ako evanjelický farár v Budapešti. D. Bachát pod pseudonymom Miroslav Dumný publikoval svoje literárne diela a preklady maďarských autorov. Ako prvý Slovák sa stal členom Kisfaludyho spoločnosti. Druhou významnou osobnosťou, o ktorej prednášala A. Kovácsová, bol slovenský jazykovedec, obyvateľ Csillaghegyu Samuel Czambel (1856-1909). K menu S. Czambela sa viaže zavŕšenie formovania modernej slovenčiny na stredoslovenskom základe. Jeho jazykovedné práce -Slovenský pravopis, Rukoväť spisovnej reči slovenskej - sú základnými dielami slovenskej jazykovedy. S. Czambel je pochovaný v békášmederskom cintoríne.
Slovenský deň v evanjelickom kostole v Csillaghegyi sa skončil v neskorých popoludňajších hodinách večierňou, na ktorej kázal kňaz Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Lutherovom dvore Atila Spišák.
Už deviaty raz usporiadala Slovenská menšinová samospráva v Kétšoproni koncom januára Čajové popoludnie. Ako každý rok, aj teraz sa schádzali obyvatelia békešskej osady včas, aby si obsadili najlepšie miesta v hľadisku kultúrneho domu. Organizátori zbierali pri dverách symbolické vstupné: tanier zákuskov za rodinu, ktoré potom rozdelili na tácky a cez prestávku ich mohli všetci okoštovať. Mamičky a babičky teda odprevadili svojich potomkov, aby sa po programe detí mohli porozprávať pri čaji so svojimi známymi a priateľkami a vymeniť si recepty. Na podujatie zavítali aj predstavitelia okolitých békešských osád, členov Združenia slovenských menšinových samospráv strednej časti Békešskej župy, ale aj učiteľky sarvašskej slovenskej školy na čele s pani riaditeľkou.
Podujatie slávnostne otvorili predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Mária Petrovská Juhásová a učiteľka Judita Ekeová Šalamonová. Pozdravili hostí - starostu Kétšoproňu Sándora Völgyiho, tajomníka Výboru pre národné a etnické menšiny Valného zhromaždenia Békešskej župy Józsefa Hevesiho, predstaviteľov združenia, ale aj členku miestnej slovenskej samosprávy, podpredsedníčku Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelku Rybovú. Po pozdravení hostí „dospeláci“ odovzdali slovo moderátorkám podujatia, ôsmačkám Kataríne Kondačovej a Anite Petrovskej.
Kultúrny program začali najmenší školáci. Prváci predviedli miniscénku o káčatku a kuriatku. Malé kurča vo všetkom napodobňovalo káčatko a takto sa raz skoro utopilo. Na vtipnom predvedení rozprávky sa schuti zasmiali rodičia, príbuzní, ale aj spolužiaci. Druháci sa predstavili obecenstvu pásmom básní a pesničiek o roku a dvanástich mesiacoch. Žiaci tretieho ročníka sa pripravili na čajové popoludnie s básničkami a dve žiačky s rozprávkami. Štvrtáci prišli s bábkovým divadlom, ktoré nacvičili na základe hry Ľudmily Podjavorinskej Divadlo. Šarkan, princ a princezná spolu s múdrym sedliakom zabavili kétšopronské publikum. Treba ešte dodať, že štvrtáci sa predstavili nielen novou formou, ale bábky si aj sami zhotovili. Piataci a šiestaci sa predstavili spolu: obecenstvu predviedli scénku o Jankovi a Marienke. Deti sa stratili v lese, stretli sa s bosorkou, ktorej sa už zunovali medovníky a potešila sa „pečienke“. Na večeru chce zavolať aj ďalšie bosorky a mátohy, ale tie jej prezradia, že sa im už z medovníkov zničili zuby, teda deti jesť nechcú. Napokon Marienka a Janko sa zachránia a mátohy ich zoberú domov.
Siedmaci a ôsmaci sa predstavili so scénkou, ktorú pripravili podľa vlastného námetu s názvom Dedinčania. Tak ako pred dvomi rokmi zožali obrovský úspech so scénkou ako cestujú ženičky v autobuse, kvitovali aj s tohoročnou scénkou dedinských mužov. Zmiešanú slovenčinu a príbehy pozbierali z ozajstného života a obyvatelia osady, sediaci v radoch publika, sa schuti zasmiali na vtipoch a na slovných zvratoch. Musím sa priznať, že tento originálny nápad sa mi zapáčil už pred dvomi, či skôr štyrmi rokmi, keď gymnazistky predstavili, ako to vyzerá, keď sa stretnú dve dedinčanky. Som si istá, že podobné scénky by radi privítali aj diváci stretnutia slovenských detských divadelných súborov z Maďarska Deti deťom.
Svojím vnukom a vnučkám sa predstavili aj starší občania obce, členovia miestneho folklórneho súboru Horenka. Svojím potomkom a záujemcom sa predstavili s kétšoproňskými a čabianskymi slovenskými ľudovými pesničkami. Slovenská samospráva obdarovala členov skupiny menším darčekom - zarámovanou fotografiou skupiny - za to, že hoci pôsobia iba tri roky, získali na novembrovom stretnutí slovenských pávích krúžkov, usporiadanom Zväzom Slovákov v Maďarsku, Strieborného škovránka.
Po kultúrnom programe žiakov nasledovala prestávka, ale len preto, aby účastníci mohli ochutnať domáce zákusky, ku ktorým členovia slovenskej samosprávy pripravili čaj.
Po prestávke sa kétšoproňským divákom predstavila vokálno-inštrumentálna skupina Debnička pod vedením Kataríny Noszlopyovej so zhudobnenými básňami Gregora Papučka a Sándora Weöresa. Skupina rozprúdila po zákuskoch oťapenú atmosféru v divadelnej sále kultúrneho domu a do spevu zapojila nielen deti, ale aj dospelých. Podujatia sa zúčastnil aj G. Papuček, ktorý priniesol niekoľko svojich zbierok, ktoré daroval základnej a materskej škole. Pre každú triedu jednu knižku a pre knižnicu dve venovala aj K. Noszlopyová z najnovšej publikácie CSS Zaspievajme si, ktorá obsahuje ňou zhudobnené básne G. Papučka.
Po programe nasledovalo losovanie tomboly o zaujímavé ceny. Stalo sa už tradíciou, že losovanie komentuje členka miestnej slovenskej samosprávy, podpredsedníčka CSS Etelka Rybová. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, ako ani tomu, že losovali dve ôsmačky. Do tomboly prispela aj naša redakcia: spoločenskú hru vyhrala miestna rodina a odteraz náš týždenník dostávajú rodiny v Kétšoproni a Telekgerendáši.
Po vylosovaní cien už naozaj neostalo nič iné, len sa zbaliť, zjesť zvyšky zákuskov a rozísť sa v znamení, že o rok sa znovu stretneme v kultúrnom dome v Kétšoproni, na ďalšom čajovom popoludní.
V siedmom čabianskom obvode Mederi žije 3 000 obyvateľov. Podľa slov riaditeľa Osvetového domu J. Aranya Ferenca Mizóa 30 percent tvoria Slováci a 15 percent aj rozpráva po slovensky. V tejto "malej Jamine" je i dom kultúry a knižnica s osobitným fondom slovenskej literatúry.
- Narodil som sa v Kondoroši, - hovorí F. Mizó, - kde žili slovenskí predkovia môjho otca. V Čabe som sa učil šesť rokov slovenčinu. Po smrti nášho učiteľa Františka Manheima zanikla aj výučba. V r. 1974 som stál pri organizovaní slovenského klubu so 190 zakladajúcimi členmi... V Mederi som našiel ideálne pôsobisko ako osvetár, ktorý si predsavzal prispieť k zachovaniu slovenskej kultúry.
Medzitým do stánku miestnej kultúry prichádzajú návštevníci, niektorí i kvôli internetu, keďže spomenutá inštitúcia disponuje štyrmi ultramodernými počítačmi.
- Získali sme ich prostredníctvom súbehu ministerstva informatiky a komunikácií, - popýši sa pán riaditeľ. - Týždenne ich využíva na dvadsať záujemcov a dá sa očakávať, že tento počet sa čoskoro trojnásobne zvýši. Jedna hodina stojí iba sto forintov, keďže cieľom ustanovizne nie je zbohatnúť. Nemôžu sa ponosovať na nedostatok prostriedkov, hoci by vedeli účelne využiť aj vyšší rozpočet. Ďalšia otázka sa týka plánov na tento rok.
Aj naďalej chcú plynulo pokračovať v začatej práci. Napríklad pokiaľ ide o miestny ženský zbor, pôsobiaci už 32 rokov. Vďaka kontaktom s Trebišovom vystúpi v tamojšom múzeu a pravdepodobne aj v Košiciach. Trebišovčania pozvali aj člena výtvarného krúžku Ferenca Csendesa. - Každoročne usporadúvame v klubovej miestnosti šesť výstav, pri týchto príležitostiach sa stretávajú naše speváčky, členky folklórneho klubu žien, členovia klubu dôchodcov a ďalších organizácií... Plány a nápady, týkajúce sa možnej činnosti, sú nevyčerpateľné. Napr. aj v tomto roku miestne folkloristky usporiadajú tzv. "haluškové" dni, ktoré by chceli spojiť s varením slivkového lekváru, - hovorí Ferenc Mizó. Najlepšie "halušky" v Mederi varia podľa riaditeľovej mienky predsedníčka klubu Žofia Liptáková, Mária Szántoová, Jutka Kissová a z mladších Judita Frizsnyiczová. Nuž a tohto roku by chceli opäť usporiadať výstavu rodinných fotografií.
Napokon, keď sme sa už pokochali v trofejach klubov, v jubilejnom diplome ženského zboru, nastolí sa otázka, prečo sa vlani nekonala súťaž v recitácii a prednese prózy, ktorú mederský osvetový dom usporadúva od roku 1999.
- Z dvoch príčin, - znie odpoveď. - Jednak pre nízky počet záujemcov, čo je v porovnaní s minulými rokmi nezvyčajné, jednak pre nedostatok financií. Po dohode s národnostnou referentkou mesta Helenou Somogyiovou sme sa rozhodli, že súťaž usporiadame každý druhý rok.
Meder je, ako hovorí známa pesnička, "na dobrom mieste". Možno, že dnešní obyvatelia ani nevedia, že na tunajšom statku Reök stál Munkácsyho ateliér, kde trávil svadobnú cestu so svojou francúzskou manželkou.
Podávame si ruku s prísľubom, že sa čoskoro znovu stretneme. Z "Malej Jaminy" je iba päť minút do centra Békešskej Čaby.
Jedinečným jubileom sa mohol pochváliť Medzinárodný maratón mieru v Košiciach - osemdesiatimi rokmi existencie a bohatej histórie. Dnes je tretím kontinuálne poriadaným na svete po amerických maratónoch v Bostone a Yonkerse, v Európe je najstarším. Od roku 1924 doteraz nesie prvý slovenský maratón pečať práce mnohých generácií organizátorov. Prvých viedol zakladateľ Ing. Vojtech Bukovský (1894 - 1963), ktorého 110. výročie tiež pripadlo na tento rok a umocnilo jubileum. Od jeho priekopníckych čias a činu, inšpirovaného na olympijských hrách v Paríži, mal obetavých a schopných nasledovníkov, ktorí udržali preteky pri živote, ba ich aj zveľadili a získali značke s písmenami MMM svetové renomé. Bolo ich doteraz osem.
Súčasným predsedom organizačného výboru Medzinárodného maratónu mieru je JUDr. Štefan Daňo (nar. 1948), súčasne tiež prezident Maratónskeho klubu v Košiciach. Tento vynikajúci právnik pôsobil v podnikovej sfére, v štátnej správe i samospráve, v politike i bankovníctve, advokácii a v súčasnosti je v diplomatických službách ako generálny konzul Slovenskej republiky v Maďarsku. Právom v roku 2002 bol vyznamenaný Cenou mesta Košice.
Na čele organizačného výboru MMM je Dr. Štefan Daňo od roku 1989. Keď sa stal v roku 1990 prezidentom vtedy založeného Maratónskeho klubu, ako bývalý aktívny športovec a osvedčený športový funkcionár sformuloval svoj zámer takto: "Chceme vrátiť nášmu maratónu postavenie, aké mu vzhľadom na tradíciu, mierové poslanie i neopakovateľnú atmosféru ako jednému z najstarších maratónskych behov na svete po desaťročia patrilo." Už pätnásť rokov úspešne napĺňa tento cieľ, čo v rastúcej konkurencii a komercionalizácii je nesmierne náročné. Že sa mu to spoločne s jeho spolupracovníkmi darí, o tom svedčí aj priebeh a výsledky tohoročného MMM.
Pri jubileu ešte viac vynikla systematická práca "šéfa" tohto atletického podujatia, ktoré patrí do pokladnice slovenského i svetového športu. Súkolie takpovediac organizačného "motora" roztáča najprv s najbližšími kolegami vo vedení maratónskeho klubu, ktorí riadia najdôležitejšie úseky. Postupne s blížiacim sa termínom ročníka pribúdajú predsedovia 26 komisií s desiatkami ba stovkami členov. MMM sa ich zásluhou predstavil v plnom lesku: v maratóne a polmaratóne štartovalo 1204 pretekárov z 26 krajín a preteky ozdobil nový traťový rekord Adama Dobrzynského z Poľska časom 2:12:35 h. Zásluhou novej koncepcie a v súlade so svetovým trendom v Košiciach súťažia aj paraplegici na vozíčkoch a in-line korčuliari, príležitosť tu majú ďalší v minimaratóne a firemnom behu.
Čo všetko je v širokom diapazóne práce predsedu organizačného výboru? Pečať aktivity Dr. Štefana Daňa, počínajúc dôležitými rokovaniami so sponzormi dávno v predstihu, nesú všetky sféry tohto náročného podujatia na najdlhšej klasickej trati 42 195 m. Pri jubileu MMM bol iniciátorom vydania knihy pod názvom "Najstarší v Európe" v skutočne preprezentačnej podobe. Sympaticky ju tiež "pokrstil" poklopaním maratónkou počas otvorenia výstavy "80 rokov maratónskeho behu Košiciach" vo Východoslovenskom múzeu. V predvečer pretekov slávnostne odhalil v Turni nad Bodvou pamätník na mieste štartu 1. ročníka v roku 1924, ktorý tiež inicioval. V cieli štafety bežcov z Turne do Košíc na Námestí maratónu mieru pod sochou "Posol víťazstva" spolu s nimi zapaľoval ich pochodňou maratónsky oheň. Na večernej pasta-party vo Ferrocentre pozdravil účastníkov, medzi nimi osobitne privítal zástupcov z partnerských miest Wuppertalu a Enschede. V deň pretekov mal okrem sledovania hlavného priebehu pretekov aj spoločenské povinnosti, lebo medzi hosťami mal napríklad aj prominentov nielen spomedzi sponzorov na čele s predstaviteľmi generálneho partnera U. S. Steel Košice. Medzi aktívnymi aktérmi priamo v maratónkach boli tentoraz napríklad minister zahraničných vecí Fínska Erkki Tuomioja a predseda vlády Slovenskej republiky Mikuláš Dzurinda. Ten aj otváral spolu s ním MMM príhovorom a v cieli po dobehnutí o. i. povedal: "Blahoželám Košičanom k výborne zorganizovanému podujatiu."
Ešte jeden pozoruhodný moment si zasluhuje osobitnú zmienku pri jubilujúcom MMM, ktorý nie je priamo viditeľný, ako mnohé dôležité kroky Dr. Štefana Daňa. V knihe, na výstave i na tlačovej besede s médiami bol prezentovaný akt rehabilitácie piatich vojnových ročníkov "Kassai marathonu" a ich organizátorov na čele s MUDr. Mihályom Hernádym. Do galérie víťazov tak pribudli mená maďarských víťazov inkriminovaného obdobia: Józsefa Kissa (v rokoch 1939 a 1942), Jozefa Gyimesiho (1941), Gézu Kissa (1943) a Rezső Kőváriho (1944). O túto nápravu deformácií histórie po šesťdesiatich rokoch sa zaslúžil práve Dr. Štefan Daňo s terajšou generáciou organizátorov, čím tiež zvýšil kredit týchto svetoznámych pretekov. Na tlačovej besede o. i. zdôraznil: "Maratón a Košice píšu spoločnú históriu od roku 1924 bez ohľadu na meniaci sa názov podujatia, bez ohľadu na meniacu sa skupinu organizátorov, bez ohľadu na pričlenenie mesta počas vojny do iného štátneho útvaru." Generálneho konzula SR v Maďarsku sme týmto malým pohľadom na rolu v Medzinárodnom maratóne mieru predstavili pri jeho srdcovej záležitosti.
Ani nie tak dávno, počas výstavy troch Budínčanov v Békešskej Čabe, sme sa zhovárali s Annou Ištvánovou, že sa chystajú vydať zbierku básní čabianskeho ľudového básnika Michala Čičeľa. Knižočka bola o dva mesiace hotová. Pekná, novučičká, vyšla pod názvom Túžim po tichu… - A csendre vágyom… (87 očíslovaných strán). Jej vydanie finančne podporili Národný kultúrny fond Ministerstva národného kultúrneho dedičstva MR a Celoštátna slovenská samospráva.
Táto udalosť je aj sama osebe potešujúca pre našu slovenskú verejnosť, ktorá v posledných časoch veru nie je príliš rozmaznávaná podobnými správami. Ale pozrime sa, čo nájdeme vo vnútri knižočky. Už aj titulná strana nám prezrádza, že je to dvojjazyčné, slovensko-maďarské dielko. Je v ňom 21 pôvodných slovenských, 6 z maďarčiny do slovenčiny preložených básní, 1 slovenská rozprávka a 38 pôvodných maďarských básní. Pod slovenčinou treba rozumieť čabianske slovenské nárečie, pod maďarčinou súčasnú literárnu maďarčinu. O tom sa ešte neskôr zmienime. Keďže my sme Slováci, nás zaujíma predovšetkým slovenská časť knižočky.
Text rozprávky „Zlodeji, čo čele kradľi“, ako aj „Krátki životopis“ na zadnej strane obálky, nám prezrádzajú, že autor píše v írečitom peknom čabianskom nárečí. Tým je vlastne aj pokračovateľom pestovania tradície ľudového veršovania, ktorú tu medzi dvoma vojnami vytvorila početná skupina ľudových literárnych tvorcov, tak pekne predstavených v súbornom zväzku Ľubice Bartalskej Ozvena rovín (OR /Matica slovenská, 1985). Spomeňme aspoň ich mená Ján Andrášik (Ősagárd, 1909 - ?), Michal Borguľa (Poľný Berinčok, 1902 - ?), František Boriš (Veľký Bánhedeš, 1895 - ?), Ján Gerči (Békešská Čaba, 1909 - ?), Štefan Hudák (Pitvaroš, 1923), Ján Kašník (Sarvaš, 1884 - ?), Michal Kolimár (Békešská Čaba, 1916 - 1983), Ján Korbeľ (Sarvaš, 1895 - 1971), Juraj Korbeľ (Sarvaš, 1903 - 1963), Ondrej Korbeľ (Sarvaš, 1897 - 1971), Ondrej Kulík (Slovenský Komlóš, 1899 - ?), Jozef Ondrej Markuš (Níreďháza, 1901 - ?), Štefan Nemčok (Sarvaš, 1895 - ?), Judita Tomková (Slovenský Komlóš, 1887 - 1968). Niet pochýb, že všetci boli horliví Slováci, ktorí ťažko znášali bezohľadnú, divokú maďarizáciu svojej doby. Sotva sa naskytla možnosť uniknúť tomuto šialenstvu. V rámci povojnovej výmeny obyvateľstva okrem Judity Tomkovej všetci sa vysťahovali na Slovensko. Prečo? Lebo vtedy, na rozdiel od nás, dnes tu žijúcich Slovákov(?), tu žili ešte uvedomelí Slováci, ako napr. M. Borguľa, ktorý „vo svojej tvorbe v predvojnovom období ostro reagoval na potláčanie slovenskej národnosti v Maďarsku“ (OR, s. 27), alebo Juraj Korbeľ, ktorý vo svojej básni My ešte žijeme píše: „Aj na Dolnej zemi / žijeme Slováci, / nezhavraneli sme / dodnes ešte všetci. / Čo nás aj tajili, / že nejestvujeme, / my smelo povieme, / že ešte žijeme! / Čo nás ako chceli / na Maďarov robiť, / čo nám ako chceli / reč našu vykrútiť, / my pevne stojíme, / jak múry kamenné, / my smelo voláme, / že ešte žijeme!". A tak podobne aj ostatní. Ak chceli ostať Slovákmi, nič iné im nezostávalo, ako odísť z krajiny, v ktorej Slovák mal len jedinú možnosť: splynúť s maďarskou väčšinou. Keby tu boli ostali, ani ich deti by dnes poriadne nehovorili po slovensky, a ich vnuci už tobôž nie. Najrukolapnejším dôkazom toho sme my, Slováci, ktorí sme tu ostali. Veď len sa poobhliadnime okolo seba.
Neviem, či si voľakto všimol, že toto slovenské ľudové básnenie v Maďarsku podnes nezaniklo. Naši dnešní ľudoví básnici sú organickými pokračovateľmi tých vyššie spomenutých. Z nich Čabän Michal Čičeľ (1926) je len o tri roky mladší ako napr. Štefan Hudák (1923), najmladší člen predchádzajúcej skupiny. Píše už vyše pol storočia. Práve nedávno mu vyšla zbierka básní Túžim po tichu….
V nárečí svojho bezprostredného okolia (mesta, dediny) tvoria aj ďalší autori v rôznych kútoch krajiny. Patrí sem aj nedávno zosnulý básnik z pilíšskych Mlynkov Laco Klaus (1929 - 2003). Ostala po ňom pekná zbierka básní (VĎAKA, Mlynky-Budapešť 2001, počet strán 175). Písal v mlynskom nárečí západoslovenského typu. Ale patrí sem aj rovesník M. Čičeľa, tiež Čabän Juraj Šóťi, ktorý svoje básne tiež píše v čabianskom nárečí a publikuje v Čabäne, Našom kalendári a v Ľudových novinách. Básňami typu Jano Chucha a odporná mucha neraz už rozveselil svoje okolie. Tiež si pripravuje rukopis na vydanie, a ak mu to okolnosti doprajú, na budúci rok sa naša literatúra obohatí o jeho zbierku. V Našom kalendári 2000 sme si mohli v komlóšskom nárečí prečítať ukážku z makarónskych básní Kolomana Szokolaya (1907-?). Jeho Nárek o zhorenom kabáte, ako aj báseň Manželke na deň Alžbety, sú popretkávané originálnym komlóšskym humorom. Máme tu aj ďalšieho skvelého básnika, Sarvašana Michala Blašku (1941). Tento autor, ktorý píše svoje básne tiež v sarvašskom slovenskom nárečí, mal 8. novembra prezentáciu svojho šiesteho zväzku, tento raz národopisného, v Segedíne. Jeho zbierky A čo novo na Kišsénáši (2000), Výlet domou (2001), Jazikomuzikálnie prekrási sarvašskej slovenčiňe (2003), obsahujú mnoho pekných básní, kaligramov a ukážok z rôznych žánrov sarvašskej ľudovej slovesnosti.
Kým prvá skupina ľudových básnikov píše iba po slovensky, druhá je už dvojjazyčná. V tomto sa teda rozlišujú. Paradoxom je, že aj napriek ich slovenskosti, slovenskému pôvodu a slovenskému cíteniu, občas viac a na vyššej úrovni píšu v cudzej maďarčine, než v svojej slovenčine. Príčinou toho nie sú oni sami, ale nepriaznivé okolnosti. Ak na prelome 19. a 20. storočia miestami aj boli ešte nejaké slovenské (hlavne evanjelické cirkevné) školy na Dolnej zemi, tie po r. 1907, aj následkom protinárodnostných školských zákonov grófa Alberta Apponyiho, boli veľmi prísne a rýchlo pomaďarčené. V takýchto školách sa deti slovenských rodičov (aj naši budúci ľudoví básnici) naučili najnovšiu literárnu maďarčinu, pričom doma od rodičov sa mohli naučiť len starodávne slovenské nárečie z 18. storočia. Učiť sa modernú, spisovnú slovenčinu, im bolo totálne znemožnené. Tu je teda pes zakopaný. Preto píšu naši ľudoví básnici lepšie po maďarsky, než po slovensky. Všetka česť im, že aj napriek tomu(!) píšu aj po slovensky.
Aká je naša budúcnosť? Následkom stavu, ktorý tu - aj napriek účelovým omamným rozprávkam - už takmer sto rokov (až podnes!) pretrváva, naše deti sa už v rodine nemajú od koho naučiť ani len to nárečie. V „našich“ školách, v tých takzvaných slovenských národnostných, ktoré zhodou okolností sú temer všetky presne také ako maďarské školy na Slovensku (všetky predmety v nich vyučujú po maďarsky a slovenčinu ako cudzí jazyk), sa nedokážu naučiť ani slovenský literárny jazyk. Čo sa môžu, ba podľa § 48. (2) Zákona LXXVII z roku 1993 o právach národných a etnických menšín, aj musia naučiť, to je maďarčina. Lebo „Vyučovanie maďarského jazyka treba zabezpečiť aj v menšinovom školskom zariadení, a to v počte hodín a úrovni, potrebnej k jeho osvojeniu si.“ Čiže v týchto školách slovenčina sa vyučuje ako cudzí jazyk, zato osvojenie si maďarčiny „treba zabezpečiť“. Za takýchto okolností sa nemáme čo diviť, že dnes už opäť budeme mať básnikov viac ľudových než profesionálnych, potom už len ľudových, a čoskoro už ani tých. Takto postupne vymiera Slovač v Maďarsku - nie svojou nedbalosťou, ako by sa to povrchne zdalo, ale ľahučko dokázateľnou násilnou maďarizáciou. A tak, aj keď slovenské ozveny rovín ešte celkom nezamĺkli, melú už iba z posledného, ozývajú sa už len silou inercie. Určite budú znieť ešte v Rumunsku, aj vo Vojvodine, kde Slováci majú zabezpečené skutočné a nie iba takzvané slovenské národnostné školy, no v Maďarsku, v tejto národnostnej zime, našim ozvenám tráva nerastie.
„Ak by malo vyslať ľudstvo správu o živote a práci obyvateľov Zeme iným civilizáciám, potom by v tomto posolstve vzdialeným galaxiám nemal chýbať obrázok Martina Jonáša.“ Tieto slová Milana Jankovského vyslovené na vernisáži výstavy dominujúcej postavy svetovej insity v Krajanskom múzeu roku 1992 akoby najvýstižnejšie charakterizovali dnešný význam umelcov zo slovenskej vojvodinskej enklávy - Kovačice. Lenže ich cesta k sláve a dnešnému obdivu milovníkov insity a početných návštevníkov bola tŕnistá.
V jedno jesenné poobedie roku 1939 sa v miestnostiach Kultúrno-osvetového a čítacieho spolku Pokrok zohrala udalosť, ktorá natrvalo poznačila Kovačicu v ďalších desaťročiach. Strojársky zámočník Martin Paluška a roľník Ján Sokol v rozhovore pri šachu zistili, že majú ďalšiu spoločnú záľubu: dva roky sa zaoberali maľovaním. Podnietený tvorbou zakladajúcej dvojice sa roku 1942 k nim pripája i roľník Michal Bíreš. Začiatkom roku 1951 i vytvárajú výtvarnú odbočku Pokrok, ktorú o niekoľko mesiacov neskôr posilnili neskôr chýreční maliari Martin Jonáš a Ján Kňazovic.
Obecná správa roku 1952 rozhodla o veľkolepých oslavách 150. výročia založenia Kovačice. Na trojdňových slávnostiach svoje práce po prvý raz predstavili verejnosti dvanásti maliari a dvaja intarzisti. Výstavu si povšimli aj za chotárom dediny, mala dobrú ozvenu medzi návštevníkmi osláv. Akademický maliar Stojan Trumič z neďalekého Pančeva začiatkom roku 1953 prispel k formovaniu kovačickej skupiny insitného umenia radou, aby namiesto premaľúvania exotických motívov z pohľadníc (čo robila väčšina maliarov) pestovali vlastnú pôvodnú tvorbu s témami zo svojej neprehľadnej banátskej roviny a tunajšieho života. Na podnet podnetného Martina Jonáša v rámci výtvarnej odbočky Pokroku pôsobila svojrázna maliarska škola. Októbrová výstava pri príležitosti výročia oslobodenia dediny sa stala tradičnou.
Dobrý chýr sa šíril ďaleko a Kovačicu začali navštevovať i hostia zo vzdialenejších juhoslovanských miest, zahraniční novinári a diplomati z Belehradu. Neraz však po príchode do Kovačice nachádzali zavreté dvere roľníkov - maliarov, ktorí deň trávili na banátskej oráčine. Zrodila sa idea zoskupiť všetky olejomaľby na jednom mieste. Netrvalo dlho a hŕstka maliarov a aktivistov odbočky realizovala svoj cieľ. Vo vtedajších priestoroch roľníckeho družstva 15. mája 1955 otvorili prvú Galériu sedliakov - maliarov v Juhoslávii. Do obce prichádza i výtvarný teoretik a historik umenia Oto Bihalji-Merin zoskupiť najúspešnejšie práce pre výstavu Naivní maliari z Juhoslávie, uskutočnenú v roku 1957, definitívne zaraďujúcu Kovačičanov spolu s Hlebinskou školou insity v Chorvátsku do šíkov najlepších vo vtedajšej spoločnej krajine.
K už spomínaným umelcom pri zrode insity stáli i Vladimír Boboš, Vilma Ďurišová, Zuzana Zlochová, Martin Toman, Alžbeta Čížiková, Ján Veňarský, Adam Marček, Pavel Hrk a Ján Strakúšek. K priekopníkom insity sa v neskorších rokoch pripájajú ďalší, z ktorých spomenieme iba najvytrvalejších a známejších: Katarína Karlečíková, Ondrej Veňarský, Ján Garaj, Zuzana Chalupová, Katarína Kožíková, Pavel Lacko, Eva Husáriková, Pavel Hajko, Zuzana Vereská, Pavel Cicka, Ján Glozik, Ondrej Pilch z Vojlovice, Ferenc Pataki zo Zreňanina a maliari z Padiny: Ján Husárik, Michal Povolný, Ján Bačúr, Martin Markov...
V päťdesiatročnej činnosti určite boli prítomné i riziko komercializácie, niektoré falošné interpretácie, komerčné špekulácie a tendencia profesionalizácie. Lenže aj tak nepopierateľné umelecké hodnoty kovačických maliarov vzbudzujú veľký záujem. Osadu insity v uplynulých rokoch navštívili alebo aspoň vlastnia obrazy umelcov z Kovačice okrem iných španielsky kráľ Juan Carlos, holandská kráľovná Juliana, Ronald Reagan, François Mitterand, herci Karl Malden, Peter Ustinov, Anthony Quinn, Alain Delon, Franco Nero, Annie Girardot, Ursula Andersová, Onassisovci, kameraman Vitorio Storaro, hudobná skupina Rolling Stones, futbalista Pelé, atď. Galéria insitného umenia dostala roku 1989 nové priestory, v posledných rokoch vznikli i súkromné galérie v Kovačici (z ktorých je najaktívnejšia Galéria Babka), zaoberajúce sa predstavovaním a predajom umeleckých diel. Stúpol i záujem Kovačičanov o ochranu malieb a kresieb, dokumentáciu a archivovanie fotografií a iných dokumentov z oblasti, ktorá preslávila viac ako sedemtisícové mestečko. Maliari sa zase odvďačujú tým, že reprezentujú osadu, Slovákov, krajinu v ktorej žijú (Srbsko a Čierna Hora) v takmer každej umeleckej metropole sveta. „Žiadny deň bez ťahu štetcom“ - znie maliarske krédo dvestodvaročnej osady.
Klonovanie je známe už od začiatku 19. storočia, keď sa začalo pri pestovaní stromov používať tzv. vrúbľovanie. Vedecky prvýkrát opísal klonovanie nositeľ Nobelovej ceny Hans Permann v roku 1938. V roku 1952 Američania prvýkrát uplatnili prenos bunkového jadra u živočíchov. Jadro bunky žubrienky preniesli do žabieho vajíčka, avšak klonovaná žubrienka sa ďalej nevyvíjala. Úspešne klonovať žaby sa podarilo v polovici šesťdesiatych rokov Britovi Johnovi Gurdonovi, ktorý už dokázal vypestovať žubrienku. V roku 1979 dánsky biológ Steve Viladsen prvýkrát naklonoval z embryonálnych buniek jednovaječné dvojčatá a trojčatá oviec.
V roku 1993 Američania Gerry Hall a Robert Stielmann naklonovali ľudské embryá, ktoré sa do určitého štádia vyvíjali. V roku 1996 sa narodila najslávnejšia ovca Dolly, ktorú vyklonoval team v škótskom Edinbourghu. O dva roky neskôr Dolly porodila ovečku Bonny a tak dokázala, že sa môže rozmnožovať. Ako sa uvádza v prípade tejto ovce, z tristo embryí sa v najlepšom prípade normálne vyvinie iba jedno. Mnohé z klonovaných oviec sa narodili s príliš vysokou hmotnosťou, so zväčšenými srdcami, nedostávalo sa im dychu v dôsledku nedostatočne vyvinutých pľúc a mali oslabený imunitný systém.
To sú míľniky klonovania, biologického procesu, o ktorom sa v našom období tak veľa diskutuje. Čo si o klonovaní ľudí myslia niektorí naši čitatelia, resp. poslucháči slovenského vysielania Maďarského rozhlasu V materinskom jazyku, to sa dozviete z ankety redaktorky Ildiky Makaiovej.
Historička: Nemôžem jednoznačne povedať, či súhlasím, alebo nie. Keď som o tom prvýkrát počula, naozaj som sa zľakla, že takéto veci sa už robia. Na druhej strane je zaujímavé, že veda je už natoľko vyspelá. To, že ľudia klonujú rastliny, nepokladám až za také strašné. Ale ak sa chystajú klonovať človeka, mám obavy, čo z toho vzíde.
Osvetárka na dôchodku: Nepáči sa mi to, každý človek je jedinečný, neviem si predstaviť, že by existovala ešte jedna osoba, úplne rovnaká, ako ja. Taká myšlienka je mi veľmi cudzia.
Literárny kritik: Podľa mňa je to nedohľadná záležitosť nielen pre laikov, ale aj pre vedcov. Pre vedcov je tým horšia, že oni preberajú a nesú zodpovednosť v prvom rade za podobné experimenty. Ja v tom zatiaľ nevidím žiadnu budúcnosť a nevidím rozumné, racionálne zdôvodnenie.
Novinárka: V maximálnej miere odmietam, z každého hľadiska, najmä z etickej, morálnej, kresťanskej stránky. To môže byť katastrofálne pre ľudstvo a pre celú Zem. Som proti tomu, lebo Pán Boh nás stvoril a jeho zákony musíme dodržiavať.
Psychologička: Prednedávnom som videla Spielbergov film Umelá inteligencia, ktorý som považovala za strašný, za inteligentný, za možno kultový, za fantastický, neviem, koľko prívlastkov by som tomu filmu dala. Tam vlastne ľudstvo pokročilo už tak ďaleko, že dokázalo vyrábať mysliacich robotov. Ten film bol nielen veľmi emotívny, ale bol fascinujúci a odstrašujúci najmä v tom, kam vlastne ľudská vynaliezavosť môže dospieť. V konečnom dôsledku ukázal aj tie nesmierne fatálne následky, ktoré takáto činnosť ľudí môže vyvolávať. Myslím si, že k nim patrí aj klonovanie, či už ľudí, zvierat, alebo výroba geneticky modifikovaných potravín. Ja zastávam názor, že choroba šialených kráv je len dôsledkom ľudskej činnosti. Predpokladá sa, že vznikla z toho, že zvieratá kŕmili istým druhom kostnej múčky. Podľa mňa Pán Boh sa na to nemohol pozerať, že sa ide proti prirodzenosti prírody už takým spôsobom, že kravám alebo dobytku dávajú žrať mäso ich živočíšneho druhu a asi už len táto choroba by mala byť varovaním aj pre ľudstvo. Vždy sa hovorí, že človek je jedinečný. Takéto konanie ľudí, ktoré istým spôsobom ide proti ľudským zákonom, proti zákonom prírody, sa môže raz neskutočným spôsobom ľudstvu vypomstiť. Nevieme, aké by to malo dôsledky. Dosiaľ sú skúsenosti s naklonovaním ovce Dolly. Hovorilo sa už aj o klonovaní embryí na lekárske účely, ale to sú veci, pri ktorých sa obyčajnému človeku prieči rozum. Možno vedec vie, na čo je to dobré, alebo prečo by to mohlo byť dobré. Možno z lekárskeho hľadiska má klonovanie význam v tom, že by sa zabránilo nejakým chorobám, alebo by sme vedeli liečiť choroby, ktoré dnes nedokážeme liečiť. Z etického hľadiska je to však niečo nepredstaviteľné, aspoň pre mňa osobne. Dotiahnem to až do dôsledkov. Keby mi zomrel syn a ja by som na základe jednej molekuly DNA chcela vytvoriť nového syna, aj keby ma to ako matku strašne bolelo, myslím si, že by mi to Pán Boh, aj keď nie som úplne veriaca, nikdy neodpustil.
Osvetárka: Táto téma sa mi vôbec nepáči, lebo život je preto taký pestrý, lebo nie sme rovnakí. Myslím si, že napríklad Američania preto závidia Európe, lebo my tu máme vyspelú kultúru, ktorú vytvorili početné národy. Myslím si, že ľudia by sa nemali klonovať, nemôžem s tým súhlasiť, dokonca ani s výskumami v tejto oblasti. Možno v prípade zeleniny je to rozumná vec, ale ja s tým nesúhlasím ani v tom prípade. Práve preto je napríklad chýrna cibuľa z Makó a paprika zo Segedína, preto je zelenina na rôznych miestach rôzna, všetko má svojskú chuť.
Vedecký pracovník: Ako zástanca konzervativizmu ja odmietam takéto moderné veci. Napriek tomu, že možno to má osoh z hľadiska ľudstva, ale ja vychádzam z toho, že práve vďaka svojmu konzervatívnemu názoru môžem ďakovať za to, že som zostal Slovákom. Zastávam názor, že klonovanie, ako aj manipulovanie génmi človeka, rastlín či živočíchov, sú proti zákonom prírody.
kultúrna rererentka: Z geneticko-biologického zmyslu slova klonovanie odsudzujem, myslím si, že každý človek je jedinečný, nemal by sa opakovať, hoci keby klonovali niektorých dobrých, šikovných, geniálnych ľudí, hádam by som privrela oči, ale v podstate som proti.
Básnik: Zatiaľ som sa príliš neprehĺbil do tejto otázky. Zásadne som liberál, z hľadiska svojho svetonázoru som teda otvorený na všetky novinky, ale v podobných záležitostiach už aj na prvý pohľad zastávam trošku klasickejšie názory a hodnoty, možno tak trochu aj klasické, konzervatívne či kresťanské. Nebol by som rád, keby nás toto čakalo v tomto tisícročí, teda že človek už pomaly ani nebude potrebný k tomu, aby sa „reprodukoval“.
V Maďarsku sa v najbližšom čase zintenzívnia konzultácie o budúcej hlave štátu - predstavitelia politických strán na porade u predsedníčky parlamentu totiž oznámili, že národné zhromaždenie bude voliť nového prezidenta 6. a 7. júna. Na jar vyprší mandát Ferenca Mádla, ktorý nemieni opätovne kandidovať. Média odhadujú, že kandidátom socialistov by sa mohla stať súčasná predsedníčka parlamentu Katalin Sziliová, historik Ferenc Glatz, bývalý minister spravodlivosti Péter Bárándy, či ministerka sociálnych vecí Kinga Gönczová, ktorá je dcérou predchádzajúceho prezidenta Árpáda Göncza.
x x x
Maďarskí poslanci v Európskom parlamente chcú silne lobovať za zmenu direktív únie v oblasti výroby medu. Včelári z Maďarska minulý týždeň už po druhý raz demonštrovali v Bruseli najmä proti liberalizácii dovozu lacného a nekvalitného medu z Číny a iných ázijských krajín. Maďarskí včelári vystupovali aj za poľských a nemeckých kolegov, čiže problém sa týka širšieho okruhu výrobcov medu. Celoštátny včelársky zväz už vypracoval svoje návrhy na zmenu regúl Európskej únie a okrem iného žiada zakázať akýkoľvek umelý zásah pri výrobe medu, no a v neposlednom rade povinne uvádzať na výrobku, či pochádza z krajiny únie alebo nie. Ministerstvo pôdohospodárstva však vidí riešenie na úrovni Svetovej obchodnej organizácie. Včelári v Maďarsku krachujú, pretože ceny medu klesli za rok na polovicu.
x x x
Bývalá československá Štátna bezpečnosť v 80. rokoch monitorovala "protisocialistické" príspevky v médiách a vystúpenia umelcov v susednom Maďarsku. Podľa straníckych vedení v Prahe a Bratislave vtedajší maďarskí umelci a médiá stále kritickejšie vystupovali proti reálnemu socializmu a stavali sa otvorene na protikomunistické pozície, čo malo silnejúci a nežiaduci ohlas aj v Československu. Medzi nájdenými dokumentmi je aj hlásenie agenta Milana o silvestrovskom vystúpení populárneho humoristu Gézu Hofiho.
x x x
Slovensko je proti rozšíreniu Visegrádskej štvorky (V4) o Slovinsko a Rakúsko, ako navrhuje Budapešť. Minister zahraničných vecí Eduard Kukan je presvedčený, že by to bol krok k rozpadu V4. Zoskupenie, vytvorené po páde východného bloku v roku 1991 Česko-Slovenskom, Maďarskom a Poľskom pre účinnejšiu integráciu do EÚ, má podľa Kukana naďalej svoje oprávnenie. Za kľúčovú úlohu V4 teraz považuje spoločný postup pri rokovaní o finančnej perspektíve, ktorá určí princípy tvorby rozpočtu Európskej únie na ďalšie roky.
x x x
Generálny sekretariát pre zahraničných Slovákov (GSZS) zaznamenal v minulom roku 80-percentný nárast žiadostí o dotácie od krajanských spolkov a organizácií v zahraničí. Na Generálny sekretariát pre zahraničných Slovákov v minulom roku doručili 253 žiadostí z 22 krajín, v ktorých krajania požadovali na svoje projekty vyše 40,5 milióna korún. Generálny sekretariát podporil len 70 projektov, na ktoré vyčlenil 2 milióny 650 tisíc korún. Najvyššiu podporu získal projekt Spolku Slovákov v Poľsku, ktorému Generálny sekretariát na letné jazykové tábory krajanskej mládeže na Slovensku poskytol 153 000 korún.
x x x
Poslanec KDH František Mikloško predložil na rokovanie NR zákon, v ktorom navrhuje prevod niektorého nehnuteľného majetku štátu do vlastníctva Matice slovenskej (MS). MS by tak podľa Mikloškovho návrhu mala k 1. júnu 2005 dostať späť do vlastníctva napríklad historickú II. budovu MS na Mudroňovej ulici v Martine postavenú v roku 1926, či kaštieľ v Necpaloch s priľahlými pozemkami. Mikloško vo svojom návrhu pripomína, že Matica slovenská ako najstaršia národná a kultúrna ustanovizeň slovenského národa prišla v roku 1954 úplne o svoju ekonomickú nezávislosť a celý jej majetok bol poštátnený. Neskôr dostala Matica tlačiareň Neografia za symbolickú jednu korunu. Mikloško zákonom navrhuje posilniť jej ekonomickú stabilitu.
x x x
Vypracovanie charty daňovej politiky so zásadnými zmenami v daňovom systéme na najbližších päť rokov ohlásila maďarská vláda. Zmeny sa majú týkať najmä dane z pridanej hodnoty, miestnych daní a daní z príjmov. Hlavným dôvodom je predovšetkým negatívna bilancia štátneho rozpočtu, zložitý, prebyrokratizovaný a málo efektívny daňový systém, ako aj strácajúca sa konkurencieschopnosť ekonomiky. "Cieľom je, aby viacerí, na širšom daňovom podklade, platili menej daní. Aby hráči z čiernej a sivej ekonomiky prešli do bielej," vyhlásil maďarský minister financií Tibor Draskovics.
x x x
Európska komisia (EK) schválila deväť programov cezhraničnej spolupráce medzi regiónmi nových členských štátov EÚ, kandidátskych krajín a susedných tretích krajín. Sú medzi nimi aj tri projekty, do ktorých je zapojené Slovensko. Majú pomôcť rozvoju cezhraničnej infraštruktúry, malých a stredných podnikov, dopravy, cestovného ruchu, životnému prostrediu a podporovať iniciatívy miestnych samospráv. Sumou 20 miliónov eur v rokoch 2004-06 podporí komisia v rámci programu INTERREG poľsko-slovenský program spolupráce medzi oblasťou Žiliny a Prešova s troma pohraničnými regiónmi v Poľsku. Program na podporu slovensko-českej spolupráce v oblasti sociálneho a kultúrneho rozvoja, zameraný na ľudské zdroje, cestovný ruch a vidiecky rozvoj, dostane 13,7 milióna eur. Posilnenie ekonomickej a sociálnej integrácie regiónov v okolí hraníc Slovenska, Maďarska a Ukrajiny je cieľom tretieho programu, na ktorý EK prispeje sumou 27,8 milióna eur.
Napriek 80-kilometrovej vzdialenosti by mohli byť Košice letiskom Miškovca. Hranica už nie je prekážkou a po maďarských diaľniciach sa možno z Bratislavy najrýchlejšie dostať na východné Slovensko - odznelo na tlačovej konferencii mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti Juraja Migaša. Veľvyslanec označil rozvoj vzťahov so susednými krajinami za prioritu zahraničnej politiky SR. Zároveň citoval výrok premiéra M. Dzurindu, podľa ktorého Slovensko odmieta akúkoľvek formu autonómie. Maďarskí novinári nastolili otázku diaľnice v spojitosti s vyhlásením predsedu Slovenskej národnej strany J. Slotu, podľa ktorého podpredseda vlády SR P. Csáky "príliš" nalieha na predĺženie autostrády Prešov - Košice po hranicu s Maďarskom. J. Migaš uviedol, že slovenská vláda si želá urýchliť tempo výstavby tohto úseku diaľnice.
Milí moji rodáci,
môj nebohý otec by povedal, že sme všetci potratili rozum. Celý život nám vtĺkal do hlavy, že peniaze si požičiavajú len vagabundi. Novodobí bankári nás však stihli presvedčiť, že život na úver nie je hanbou. Ak nakupovanie za požičané v minulosti bolo znakom skrachovaných, tak v 21. storočí úvery sú už súčasťou životného štýlu. Sporiť dlhé roky na auto, dom, bytové zariadenie či dovolenku nemá zmysel, veď úroky na osobných účtoch v bankách sú minimálne a úrokové sadzby na pôžičky neprestajne klesajú. Sociológovia tvrdia, že kupovanie na úver je znakom rastúcej sily našej ekonomiky. Ak je to pravda, potom Slováci za vyspelou Európou ešte pokrivkávajú. Minulý rok si každý z nás požičal iba 420 Eur. Predbehli nás Česi (732 Eur/rok) aj vy v Maďarsku (966 Eur/rok), nehovoriac o Francúzoch či Američanoch, ktorí si v r. 2004 požičali až po 11 200 Eur. Začali sme však v tomto ostatných dobiehať. Veľké hypermarkety teraz už ponúkajú nákup na splátky do výšky 20000.- Sk. Stačí predložiť občiansky či vodičský preukaz.
Žijeme v čudnom svete. Kedysi život z požičaného bol znakom mizérie. Dnes kritériom úspechu je schopnosť splácať úvery. „Kupujte bez peňazí, bez platenia víno a mlieko“ (Izaiáš 55; 1) - volal pred tisícročiami biblický prorok. Problémom je len to, že moderné úvery nie sú zadarmo. Nevraciame sa do biblického raja. Skôr pomáhame bohatnúť bohatým.
Pozdravuje Vás
V Győrsko-Mošonsko-Šopronskej župe v súčasnosti oficiálne zamestnávajú 1 741 občanov Slovenskej republiky, pričom počet neregistrovaných pracujúcich je pravdepodobne niekoľkonásobný. Najviac využívajú pracovné sily zo Slovenska v stavebnom priemysle a v oblasti služieb. Podľa odhadov len z okresu Dunajská Streda pracuje v župe asi 2 600 ľudí, najviac ich zamestnáva podnik Philips v Győri. Vo viacerých odvetviach robotníci pri bežiacom páse zarábajú v Maďarsku aspoň o 20 - 30 % viac ako ich kolegovia na Slovensku. Podľa vyhlásenia riaditeľky pracovného úradu Győrsko-Mošonsko-Šopronskej župy Silvie Rimányiovej tento spôsob zamestnávania je výhodným riešením pre slovenské úrady, keďže na ich strane znižuje počet nezamestnaných. Minimálnu mzdu v Maďarsku (57 tisíc Ft) prepočítanú na koruny (8 920 Sk) možno považovať za slušný príjem. Dôkazom toho je i skutočnosť, že počet ľudí bez práce v Komárňanskom okrese klesol za posledný rok z 11 700 na 7 200 osôb. Z 2 600 občanov Slovenska, ktorí pracujú v Komáromsko-Ostrihomskej župe, iba podnik Za-Co zamestnáva tisíc ľudí. Najväčším zamestnávateľom v tomto priestore je združenie Fox-Conn, ktoré mesačne ponúka 10 - 12 tisíc korún. Prakticky každý piaty pracujúci z oblasti Šiah a Želiezoviec si zarába na živobytie v Maďarsku.
Mestská nemocnica v Ostrihome sa stala euroregionálnym zdravotným strediskom a ako taká slúži aj poistencom zo Slovenska. Svojou kapacitou (600 lôžok) je jediná v okruhu 70 kilometrov, ktorá poskytuje pacientom kompletné terapeutické služby. Za ošetrenie, resp. liečbu pacientov zo Slovenska dostáva od slovenskej poisťovne tú istú sumu, akú v podobných prípadoch vypláca maďarská poisťovňa. Čakacia lehota je maximálne týždeň, výnimkou je očná ambulancia, kde nedostatok odborníkov predlžuje čakanie na tri týždne. Na Slovensku musia pacienti od januára t. r. napr. prispievať na pobyt v nemocnici denne 50 korún (300 Ft), táto povinnosť však v Maďarsku odpadá.
Podľa štatistických údajov prevažná väčšina cudziniek si želá porodiť v Maďarsku, resp. v hlavnom meste. Pokiaľ ide o programované operácie, dopyt zo zahraničia môžu uspokojiť iba vtedy, keď v daných krajinách sú veľmi dlhé čakacie lehoty. V prípade, ak pacient hradí liečenie z vlastných prostriedkov, má k dispozícii dvojposteľovú izbu, sestru, ktorá ovláda jeho materinský jazyk, telefón a internet. V Ostrihome znalosť jazyka nie je problémom, keďže v mestskej nemocnici pracuje vyše 60 ošetrovateľov zo Slovenska.
Organizácia Slovákov v Poľnom Berinčoku usporiada 19. februára 2005 Slovenské národnostné popoludnie a bál, ktorým sa účastníci rozlúčia so zimou. Prihlášky záujemcov a kultúrnych súborov (možnosť vystúpenia maximálne s 10-minútovým programom) prijímajú organizátori do 10. februára. Vstupenka na bál: 1300 Ft. Bližšie informácie poskytne predsedníčka organizácie Judita Borguľová (20/ 2222-435). Príjemnú zábavu!
Pod názvom Zázračný život slov a obrazov sa v budapeštianskom Slovenskom inštitúte konalo podujatie, na ktorom predstavili diela maďarských spisovateľov, publikované v slovenskej Revue svetovej literatúry (č. 3 - 4/2004). V tomto dvojčísle vyšli práce A. Balázsa, P. Esterházyho, L. Grendela, K. Hamvaiho, J. Háya, E. Kukorellyho, Ľ. Mártona, M. Mészölya, I. Oravecza a Gy. Spiróa. Po dialógu autorov a ich prekladateľov slávnostne uzavreli výstavu sochára Juraja Meliša a otvorili výstavu maďarského výtvarného umelca Sándora Pinczehelyiho.
Málokto vie, že výrok vykonať „husársky kúsok“ sa viaže k menu rodáka zo Slovenska a hrdinu v uniforme Andreja Hadika. Tento príslušník turčianskeho zemianskeho rodu sa preslávil za panovania Márie Terézie a Jozefa II. ako mimoriadne nadaný vojenský vodca. V roku 1757 prekvapivým manévrom v tyle pruských vojsk na čele asi 3500 husárov a menších oddielov pechoty obsadil Berlín. Za tento čin mu udelili najvyššie vyznamenanie monarchie - veľkokríž Vojenského radu M. Terézie. Neskôr získal hodnosť poľného maršala. V rokoch 1774-1790 sa ako prvý uhorský vojenský predstaviteľ stal prezidentom Dvorskej vojenskej rady.
Roku 1976 vzniklo v Slovenskom Komlóši Združenie chovateľov holubov, ktoré má dnes už 30 členov. Predsedom spolku je Ján Poljak a tajomníkom František Nagy. Ako každý rok, i teraz usporiadali členovia výstavu holubov, do ktorej nominovali 550 holubov 33 druhov. Vystavovatelia prišli z rôznych osád Békešskej a Čongrádskej župy. Pred otvorením výstavy sa konalo hodnotenie holubov. V kategórii veľkých holubov si odniesli ocenenie Ladislav Ganec (765 bodov), Jozef Víg (762 bodov) a František Horváth (758 bodov). V kategórii okrasných holubov získali ceny Ladislav Kurucz (759 bodov), Gabriel Borsos (754 bodov) a Jozef Kádi (754 bodov).
... gdo nemá kožúška, zima mu bude. Já nemám, já nemám, len sa tak trasem, dajte mi slaninu, nech sa napasem!“ - takto znie stará slovenská ľudová pieseň z Kestúca. Spievala sa počas najveselšieho obdobia roka, ktoré trvá od Troch kráľov (6. januára) až do Popolcovej - Škaredej stredy, teda končí sa šesť týždňov pred Veľkonočnou nedeľou.
Fašiangové zvyky a tradície sú vlastne svojím spôsobom predjarné ľudové slávnosti, ktoré vrcholia v poslednom týždni a najmä v posledných troch dňoch pred Popolcovou stredou. Fašiangy boli oddávna časom zábav, zabíjačiek a svadieb.
A ako prebiehali? Posledný fašiangový štvrtok - v týždni pred "končinami" - sa nazýval „tlstí štvrtek“, pretože v tento deň bolo treba zjesť aspoň kúsok slaniny, o čom svedčí aj ľudová pranostika:
„Na tlstí štvrtek, poselenní fašangoví, musí každí z rodini zjest šest plátkóf slanini. Zato, lebo je šest robotních dní v tínni a abi každí vidržal šest tínnóv do Velkej noci.“
Naši predkovia posledné tri dni pred „popolcom“ trávili v nepretržitej zábave. Veselie, zábavy a žarty vystrájali najmä „paholci“. Až dodnes sa zachovali svojrázne ľudové piesne, tance a z nespočetných fašiangových zvykov si pripomenieme tie najzaujímavejšie a najtypickejšie.
Na fašiangovú nedeľu od popoludnia, v pondelok celý deň a v utorok do polnoci hrala muzika. Vtedy chodili aj maškary, odeté do obrátených kožuchov, handier a často poobkrúcané slamou a so zvoncami v ruke. Šramot a rinčanie už zďaleka ohlasovali ich príchod. Maškary chodili od domu do domu s kapelou alebo aspoň s harmonikou. Spievali a tancovali. Svedčí o tom napríklad táto koleda:
„A tam hore na komíne, sedí kocúr na slanine. Hibajte ho odehnat a mne kus odrezat. Kus, kus,kus, jako mlinárkiná hus.“
Po tieto tri fašiangové dni sa muzikanti stravovali u mládencov, ktorí si ich zjednali. Potraviny si vykoledovali od občanov v dedine. Výslužkou bola spravidla slanina, v niektorých domoch im podarovali i klobásu a slepačie vajíčka. Gazda často priniesol aj fľašu slivovice alebo vína. Tam, kde im nedali nič, lebo občas sa aj také stávalo, si robili z domácich posmech. Paholci obstali gazdinú a spievali žartovný variant fašiangovej piesne:
„Tuto nám nedali, tuto nám dajú, komára zabili, slaninu majú.Tuto nám nedali, kokaša majú, tu kona zabili, tu rebrá majú!“
Sprievod fašiangovníkov bol samý žart a roztopaš. Vystrájali všelijaké šibalstvá, aby obveselili dedinčanov.
Na „končiny“ bývali muziky v šenkoch. Mládenci sa ešte pred sviatkami zložili na muzikantov, ktorí im vyhrávali počas trojdňovej veselice. Pri spoločnom hostení mládenci vykrúcali dievky a ženy „od večera do rána“. Čím viac pesničiek si niekto rozkázal, tým bol vzácnejší dievkam a uznávanejší... Lebo v tomto období sa konali aj slávne pytačky a sobáše.
Posledný fašiangový deň trvala zábava iba do polnoci. O desiatej hodine večer sa v šenku začalo „pochovávanie basy“. Mládenci položili basu, harmoniku a trúby na stôl v strede krčmy a za komického vykladania a plaču dievok začali spievať odobierku:
„Basa, naša milá, roztomilá. Už prišla tá chvíľa trúchlivá.“
Keď mládenci pochovali basu, skončila sa všetka bujnosť a o polnoci „masopóstní úterek“ zaviazali zvony v kostole.
Od Popolcovej - Škaredej stredy sa začal prísny veľkonočný pôst a na čas opäť stíchla celá dedina.
Nuž, také bývali kedysi fašiangy na Kestúci. Na zachovanie tohto dedičstva by sme nemali zabúdať ani v súčasnosti, mali by sme ho oživiť, lebo to je naše veľké bohatstvo.