Ľudové noviny č. 11 / 2005
- Za uplynulých desať rokov ste dôkladne a viackrát objasnili celú menšinovú problematiku. Zrozumiteľne a jasne je zachytená aj vo vašich každoročných referátoch. Napriek tomu často mám takú skúsenosť, akoby o tom neboli počuli ani tí ľudia, ktorí pôsobia na tomto poli. V nejednom prípade dodnes znamená novinku, že existuje ústava, zákony, a tie majú aj určitý obsah.
- S neinformovanosťou sa aj my stretávame vo svojej každodennej práci. Často sa stáva, že pri vyšetrovaní sťažností sa ukáže, že primátori, prednostovia úradov a tak ďalej nepoznajú túto právnu oblasť. Ja som o tom viackrát hovoril a písal. Ide o oblasť nie príliš populárnu. Často mám pocit, že tu nejde vnútornú záležitosť, ale o tlak vonkajších okolností, myslím tu na zahraničných Maďarov, na západoeurópsku integráciu. Občas, keď som znechutený, myslím si, že naši parlamentní poslanci už stokrát oľutovali, že tento zákon schválili, najradšej by na to všetko takpovediac zabudli. Pravda, neplatí to na každého.
Neinformovanosť, nezáujem, neochota sú prítomné aj v menšinovom prostredí. Aj vy ste už skôr hovorili, písali o tom, že v tomto "divadle" často nejde o pravdu a o život, ale o presadzovanie osobných záujmov na úkor kolektívu. Niektorí príslušníci menšín tiež dosť hovorili, písali o rôznych neriešených problémoch. Pravda, obyčajne neuvádzajú konkrétne, ktorý zákon a ktorý paragraf je ignorovaný. Potom zostane všetko po starom. Prešli roky, a nepohlo sa nič v záujme riešenia, konflikty a napätia sa ustálili.
Sú pozitívne príklady a sú oblasti, osady, zbory, v ktorých sa pristupuje k veci tak, ako hovoríte. Sú aj konflikty, ktoré sú vnútornou záležitosťou dovtedy, kým neporušujú právne normy, teda menšinový zákon, respektíve iné právne nariadenia, ktoré z hľadiska tejto veci prichádzajú do úvahy. Ak sa voľakto domnieva, že v určitej veci ide o porušenie zákona, tak to musí byť konkrétne. Treba definovať udalosti či postupy, ktoré jednotlivec alebo kolektív pokladajú za porušenie zákona. Vo všeobecnosti problémy nie je možné riešiť. Bezpečne viem, že v jednotlivých kolektívoch existuje napätie. Vôbec si nemyslím, že tu ide o nejakú zvláštnosť charakteristickú pre menšinové spoločnosti. Tento jav je prirodzenou vlastnosťou každého kolektívu a je v ňom aj prítomný. Rozumiem pod tým napríklad aj Maďarsko ako kolektív. Teda otázka nestojí tak, či existuje alebo neexistuje napätie, ale to, či sa problémy riešia civilizovaným spôsobom, dodržiavaním demokratických postupov. Na riešenie prípadov, keď sú porušené demokratické normy, existujú právne fóra.
Desať maďarských súkromných roľníkov z Boršodsko-Abaújsko-Zemplínskej župy blokovalo z maďarskej strany svojimi traktormi jeden jazdný pruh aj na príjazdovej ceste k slovensko-maďarskému priechodu Milhosť - Tornyosnémeti v okrese Košice - okolie. "Pridali sme sa k celoštátnemu protestu proti agrárnej politike maďarskej vlády, ktorá mešká s dotáciami pre roľníkov" - uviedol jeden z protestujúcich. Spolu s ním prišli so strojmi na priechod aj poľnohospodári z Garadnej, Göncu - Ruszky, Hernadcéce, Vizsolyu a ďalších obcí župy, ktorí sa obávajú, že nebudú mať za čo nakúpiť osivo, hnojivá, či naftu a nezačnú sa jarné práce. Traktory zaparkované na okraji vozovky, ozdobené maďarskými vlajkami, neboli pre vodičov prekážkou.
x x x
V Slovenskom inštitúte predstavili 8. marca publikáciu Maďari na Slovensku 1989-2004, Od transformácie režimu po vstup do Európskej únie. Zborník štúdií, ktorý vyšiel zatiaľ v maďarskom jazyku, popisuje trendy a zmeny, typické pre život Maďarov žijúcich na Slovensku od Nežnej revolúcie dodnes. Podľa spoluautora knihy politológa Lászlóa Öllösa sa zborník zaoberá tým, čo všetko sa stalo v inštitucionálnom systéme Maďarov na Slovensku, v ich vnímaní sveta, v ich koncepciách o svojej prítomnosti a budúcnosti. Kniha to podľa jeho slov popisuje prostredníctvom ich politického a kultúrneho života, inštitucionálneho systému, rôznych dimenzií kultúry, celého tretieho sektora, ekonomického postavenia, náboženstva a iných oblastí. Öllös dodal, že sa už pracuje aj na preklade publikácie do slovenského jazyka, ktorá by mala byť hotová do jesene.
x x x
Maďarská katolícka cirkev je pobúrená návrhmi na zverejnenie dokumentov niekdajších komunistických tajných služieb. Zoznamy nie sú podľa tajomníka katolíckej biskupskej konferencie biskupa Andrása Veresa dôveryhodné a otváranie minulosti by iba zbytočne vyvolávalo emócie. Snahy hlavne vládnych strán o sprístupnenie dokumentov niekdajších tajných služieb Veres označil za súčasť organizovaného útoku proti cirkvám, v prvom rade proti katolíckej. Politici by podľa neho mali spoznať Kristovo posolstvo, že cirkev nemôžu poraziť ani sily pekla. Podľa spoločného vyhlásenia maďarských katolíckych biskupov nie je náhodou, že sa téma agentov dostala do pozornosti vo viacerých krajinách nášho regiónu práve teraz. Cirkev najviac pobúril zoznam 219 osôb, ktorý anonymne zverejnili na internete.
x x x
Výmena skúseností z prípravy na členstvo v NATO bude témou trojdňového medzinárodného seminára, ktorý sa uskutočnil minulý týždeň v Bratislave v Ústave vzdelávania. Slovensko po minuloročnom vstupe do aliancie má záujem na odovzdávaní svojich skúseností z prístupového procesu iným krajinám, ktoré sa zapájajú do integračných procesov a usilujú sa o získanie plného členstva v NATO. Týmito aktivitami chce SR podporovať procesy euroatlantickej integrácie a pomôcť ašpirujúcim krajinám v ich integračnom úsilí, ale pozvali aj členské štáty. Do Bratislavy prišli predstavitelia Albánska, Chorvátska, Macedónska, Srbska a Čiernej Hory, Bosny a Hercegoviny, Ukrajiny, Gruzínska, Česka, Maďarska a Rumunska.
x x x
V súčasnej Európe vzniká podľa predsedu Slovenskej národnej strany (SNS) Jána Slotu prirodzený trend posilňovania národných záujmov a národných strán. Podľa vlastných slov verí tomu, že po nadchádzajúcich parlamentných voľbách sa jeho strana opäť dostane do Národnej rady SR a bude súčasťou vládnej koalície. Svoj potenciál chcú národniari uplatniť už v tohtoročných voľbách do samospráv vyšších územných celkov. Strategickým cieľom SNS je posilňovanie štátnej suverenity a slovenskej identity a národnej kultúry, uviedol Slota na slávnostnom sneme, ktorý sa konal v Bratislave pri príležitosti 15. výročia obnovenia činnosti SNS.
x x x
Varšava hostila 4. marca ministrov obrany krajín V-4. Ferenc Juhász spolu so slovenským, poľským a českým ministrom obrany očakával, že v rámci posilnenia európskej obrannej politiky sa bude hovoriť o vytváraní tzv. bojových skupín. Do roku 2010 by krajiny Európskej únie mali vytvoriť približne 13 takýchto skupín. V jednej z nich budú pôsobiť Slováci s Poliakmi a Nemcami. Hovorili aj o pôsobení vojakov Visegrádskej štvorky v operáciách v Iraku, Afganistane a na Balkáne.
x x x
Schválením mandátov troch odborných komisií a prijatím ich úloh 3. marca v Győri pokračovali rokovania o výkone rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora v Haagu vo veci Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (SVDGN). „Myslím si, že je najvyšší čas, aby sme začali riešenie problematiky SVDGN reálne a nie s dvoj-trojročnými prestávkami, ako sa to stalo predtým,” povedal splnomocnenec slovenskej vlády Dominik Kocinger po rokovaní so svojím maďarským partnerom Györgyom Erdeym. Po prvom dni by podľa slovenského splnomocnenca mali začať fungovať pracovné skupiny, ktoré podľa jeho názoru mohli byť schválené už pred 3 rokmi. Dodal, že ide hlavne o technickú skupinu, ktorá má riešiť práve tie rozhodujúce otázky ako protipovodňová ochrana, plavba, energetika a ochrana životného prostredia. Erdey vyjadril presvedčenie, že rok 2005 bude rokom zintenzívnenia rokovaní. Pripustil, že od rozhodnutia v Haagu uplynul dlhý čas, pričom sa nahromadilo množstvo odborných otázok. Tie podľa jeho vyjadrenia treba začať vecne riešiť, bude to úlohou troch pracovných komisií, ktoré by mali vypracovať také alternatívy riešení, ktoré budú akceptovateľné pre obe vlády.
x x x
To, čo maďarskí voliči v decembrovom referende odmietli, ponúka krajanom zo susedných štátov neveľké mestečko. Otcovia mesta Hódmezővásárhely sa rozhodli zriadiť titul čestného občianstva a ponúknuť ho všetkým Maďarom žijúcim v susedných štátoch Karpatskej kotliny. Päťdesiattisícové mesto nachádzajúce sa stopäťdesiat kilometrov juhovýchodne od dvojmiliónovej Budapešti sa tak, aspoň na papieri, môže stať najväčším mestom Maďarska. Viceprimátor Hódmezővásárhelyu Péter Koszó tvrdí, že mestská rada sa rozhodla ponúknuť túto poctu miliónom zahraničných Maďarov ihneď po tom, ako v referende neprešiel návrh Svetového zväzu Maďarov na poskytnutie štátneho občianstva krajanom. „Titul čestného občana môže byť udelený Maďarom žijúcim na územiach, odčlenených od historického Maďarska,” uvádza sa v uznesení mestskej rady.
Poslanecký zbor Obecnej samosprávy v Medeši uvítal iniciatívu miestnej rumunskej a slovenskej samosprávy a rozhodol o vybudovaní oblastného domu. Projekt tejto ustanovizne sa zakladá na rekonštrukcii bývalej knižnej predajne a susedného bytu. Len čo obec získa potrebné financie prostredníctvom súbehu, renovačné práce sa môžu začať. Oblastný dom má byť sídlom stálej zbierky nenahraditeľných predmetov a dokumentov, pamiatok vecnej a duchovnej kultúry, svedectvo minulosti a tradícií tejto osady.
Náboženská obec v Síleši (Vértesszőlős) po vonkajšej rekonštrukcii, ku ktorej došlo roku 2003, plánuje renováciu interiéru kaplnky v cintoríne. Starosta Tibor Nagy uviedol: úplnú rekonštrukciu budovy, ktorá má v tomto roku 102 rokov, chcú realizovať z príspevkov miestnej samosprávy a zo súkromných donácií. Práce sa rozbehnú pravdepodobne ešte v tomto mesiaci.
Klub slovenských dôchodcov v Budapešti usporiadal v predvečer Medzinárodného dňa žien v budapeštianskom Slovenskom inštitúte Popoludnie so ženami. Podujatie sa začalo kyticou piesní v podaní troch členov speváckeho zboru Ozvena a recitáciou básne, ktorou pozdravila ženy naša mládež. Po kultúrnom programe sa ujal slova vedúci Klubu slovenských dôchodcov Ladislav Petro, ktorý vyzdvihol, že v súčasnosti sa ženy dostávajú do čoraz zaujímavejších pozícií, do takých, do akých by sa predtým neboli mohli dostať. Tak sa napríklad môže stať, že v júni zvolia za prezidenta Maďarskej republiky ženu, čo sa doteraz ešte nikdy nestalo. Na záver pán predseda zaželal všetkým prítomným ženám zdravie a šťastie. „Keď máme zdravie, šťastie a duševnú silu, zvládneme rodinné i spoločenské problémy a hneď bude lepšie,“ povedal L. Petro. Po týchto úvodných slovách sa začalo premietanie filmu Martina Šulíka Záhrada, po ktorom odovzdali kvety vďaky zúčastneným ženám a nasledovala debata za bielym stolom.
V posledný februárový deň otvorili v budove Slovenského rozhlasu v Bratislave výstavu 76 diel 22 výtvarníkov z Békešskej župy. K jej usporiadaniu došlo na pozvanie Umeleckej besedy Slovenskej, s ktorou má Spolok umelcov Békéstáj už dlhoročné priateľské kontakty. O vernisáž výstavy, nazvanej Dolná zem, prejavilo záujem vyše 200 ľudí, ktorí si svojou prítomnosťou uctili nielen výtvarníkov a ich diela, ale aj Slovákov z Dolnej zeme. Na realizovaní akcie sa podieľal Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe a vernisáže sa zúčastnil aj viceprimátor mesta G. Velkey. Desiati členovia Spolku Békéstáj na čele s Ladislavom Lonovičom strávili v hlavnom meste Slovenska dva pekné dni. Okrem prehliadky starého mesta si pozreli jedinečnú kolekciu gobelínov v Primaciálnom paláci a krásnu, bohatú výstavu najväčšieho slovenského grafika Albína Brunovského.
Druhýkrát usporiadali v novohradských Teranoch (Terény) festival čipkárov, ktorého sa zúčastnili umelci z rôznych oblastí Maďarska. Prvý marcový víkend si záujemcovia v sále kultúrnych akcií Ovčinec (Akol) mohli okrem paličkovania čipiek osvojiť aj techniku viazania a háčkovania korálkov a pozrieť si výstavu ručných prác.
Aj keď sme sa už trochu vyšmykli z fašiangovej sezóny, február bez maškarného plesu si deti Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom nevedia predstaviť. Stalo sa tak v jedno štvrtkové popoludnie v školskej jedálni. Je už dlhé roky tradíciou, že si pri tejto príležitosti pozývame hostí a inak tomu nebolo ani teraz. Naše pozvanie prijali deti zo slovenskej skupiny Jubilejnej škôlky, žiaci z Komlóšky, Borše a Slovenského Nového Mesta. Kým sa škôlkári len prizerajú, školáci sa zakaždým zúčastňujú aj prehliadky a súťaže masiek, často s veľkým úspechom.
Popoludnie sa začalo kultúrnym programom a pokračovalo súťažnou prehliadkou masiek. Ako prvé sa predstavili hosťujúce deti, po nich nasledovali jednotlivci z nižších ročníkov a na záver sa predstavili skupinové masky žiakov druhého stupňa s vtipnou choreografiou. Tak napríklad piataci s módnou prehliadkou extravagantných modelov, či ôsmaci tancom škôlkárov tak, ako sa niekedy naozaj správajú, s handrkovaním a výsmechom svojich spolužiakov. Opäť sme mali možnosť presvedčiť sa o kreativite rodičov a triednych učiteľov našich žiakov, veď nápady nepoznali hranice. Stretli sme sa od faraónov, cez slnečnice až po levov, či ufónov tak vierohodných, že ešte aj svetielka na nich blikali.
Po žrebovaní tomboly, vyhodnotení a ocenení masiek sa fašiangové popoludnie pretiahlo do neskorých popoludňajších hodín, veď po chutných šiškách nasledovala diskotéka. Organizátorke, triednej učiteľke 3. ročníka Elene Rohályovej, možno touto cestou len zagratulovať za úspešné zvládnutie celého podujatia. Veď jeho organizácia sa začala už mnoho týždňov vopred zaobstarávaním cien do tomboly, či predajom mačky vo vreci.
Materská škola budapeštianskej slovenskej školy má za sebou úspešné obdobie, lebo sa jej v posledných rokoch podarilo udržať stabilný počet detí, čo znamená okolo tridsať ratolestí. V dnešnej dobe, keď materské školy doslova bojujú o deti, keď sa snažia vynaložiť veľké úsilie v záujme toho, aby ich nezlučovali a nezatvárali, si treba tento potešujúci fakt zvlášť ceniť.
„Mal Adam sedem synov, sedem synov mal...“ touto milou hrou nás privítali škôlkári v jedno mrazivé predpoludnie. Boli naozaj šťastní a nadšení z našej návštevy, a keďže vedúcej materskej školy Alžbete Litauskej, ktorá bola, žiaľ, práve chorá, nechceli „urobiť hanbu“, ešte intenzívnejšie sa koncentrovali pri predvádzaní repertoáru osvojených hier, piesní a básničiek.
Po skvelom výkone nasledoval čas oddychu a voľných hier. Z poličiek zložili plyšové zvieratká, telefóny, bábiky, autíčka, stavebné kocky a všetko možné, čo si len môže detská dušička priať...
Pani učiteľka väčšej skupiny Ildika Srnková s pýchou a radosťou sledovala svojich zverencov - tentoraz všetky deti, lebo ona zastupovala aj vedúcu kolegyňu. Ako som to zaregistrovala počas nášho rozhovoru, jedným okom vždy pozorne sledovala malých.
„Pred dvomi rokmi som sa dostala do tejto inštitúcie. Práve vtedy sa uvoľnilo jedno miesto a vedúca škôlky Betka Litauská mi zavolala, či by som neprijala túto prácu. Moja odpoveď bola ihneď kladná. A viete, čo je zaujímavé na tejto príhode? Betka bola kedysi aj mojou učiteľkou v materskej škole v Sarvaši. Takže ma pozná od útleho veku a teraz sme kolegyne... To je pre mňa priam neuveriteľné! Ona vedela o celej mojej životnej dráhe. Bola informovaná o tom, že som skončila vysokú školu v Sarvaši a že som sa neskôr presťahovala do hlavného mesta. Rok som vyučovala v maďarskej materskej škole a potom prišla spomínaná ponuka. Neoľutovala som, že som ju prijala. Dobre sa tu cítim i vďaka tomu, že je tu naozaj dobrý, tvorivý kolektív. Do dvoch skupín sem každodenne prichádza 31 detičiek. Okrem malých slovenskej národnosti máme aj české a dokonca aj čisto maďarské deti. Našťastie sa ešte nájdu takí rodičia, ktorí si uvedomujú, že ovládanie jedného slovanského jazyka je skoro také dôležité, ako znalosť angličtiny alebo nemčiny. Dokonca aj maďarskí rodičia pýtajú od nás učebnice a rôzne pomôcky, aby mohli s deťmi cvičiť aj v domácom prostredí. Síce v tomto roku pôjdu z najväčšej skupiny iba štyri deti do prvej triedy základnej školy, chvalabohu, o rok už bude tento počet oveľa väčší, lebo v strednej skupine máme desať detí,“ skončila pani učiteľka Srnková.
Pestúnka Ana Morongová pracuje v materskej škole tri roky. K deťom sa prihovára ľubozvučnou slovenčinou. Nie náhodou, veď je krajankou z Rumunska. Do škôlky sa ale dostala čírou náhodou. Dozvedela sa o nej od taxikára, keď potrebovali odviezť domov nové koberce. Potom prišla, pozrela sa na škôlku, zapísala si tam svoju dcérku a neskôr sa tam zamestnala aj ona ako pestúnka. Ale, ako vraví, nič nie je náhoda. Ona sa potrebovala dostať do Budapešti, aby mohla rozdávať lásku k nášmu materinskému jazyku. Lásku, ktorú deti viditeľne aj prijímajú, čo dokazovali celý deň ako vo forme zamestnaní, tak aj voľného času.
Deti v škôlke Szücs v Malom Kereši sa s pomocou svojich učiteliek pravidelne venujú nacvičovaniu miestnych slovenských tradícií. Občas ich v škôlke navštívia starí rodičia, ktorí im v rámci slovenských hodín rozprávajú o dávnej minulosti, o detských hrách a ľudových zvykoch z obdobia svojho detstva. Takto si deti osvojili napríklad „umenie“ narábať so šúpolím, alebo mrviť kukuricu počas zdĺhavých zimných večerov. Riekanky, rozprávky a piesne, ktoré sa naučili sú spracované v rámci kultúrnych predstavení škôlkárov, ako tomu bolo na deň Lucie. Chlapci spievali slovenské piesne, hrali na fujare zo šúpolia a vinšovali bohatú úrodu a hojný prírastok statku, kým dievčatá sedeli na lavičke (Je známe, že na deň Lucie ženám bolo zakázané pracovať).
S Fašiangami sa deti lúčili s pálením bábky Kyseľ. Po maškarnom plese a slovenskom kultúrnom programe na dvore škôlky zaspievali piesne, ktorými pozdravili jar a na záver spálili slamenú bábku, symbolizujúcu zimu. Po toľkom vzrušení im dobre padli dobroty, ktoré im pripravili mamičky a staré mamy, najväčší úspech mali fašiangové šišky, čiže pampúšiky. Týchto kultúrnych aktivít škôlky sa pravidelne zúčastňujú aj členovia miestnej slovenskej samosprávy pod vedením predsedníčky Zuzany Gmoserovej a treba len dodať, že „hostia“ sa rovnako dobre zabávajú, ako deti predškolského veku.
Poslednú februárovú sobotu usporiadali tradičný slovenský batôžkový ples v kultúrnom dome Tégla vo Viniciach. Miesto a forma bálu sa behom uplynulých rokov osvedčili a ustálili. Svedčí o tom fakt, že tak ako aj inokedy, aj v tomto roku boli vstupenky vypredané do posledného miesta, ba kto sa oneskorene prebral zo zimného spánku, ten sa už na tohoročný bál nemohol dostať. Z roka na rok je tu značná časť hostí. Okrem tanečnej zábavy ide aj o stretnutie, na ktoré možno inokedy niet času a príležitosti.
V rámci úvodného programu vystúpila čabianska formácia moderných tancov pod vedením Tibora Bottu a konala sa aj módna prehliadka. V tomto roku bolo novinkou, že firma kozmetických výrobkov, ktorá podporila usporiadanie bálu, v predsieni usporiadala ukážku zo svojich výrobkov. K úspešným a očakávaným tradíciám plesu patrí aj losovanie tomboly, ktoré nechýbalo ani v tomto roku. Najväčšiu zásluhu na dobrej nálade majú však muzikanti Pišta Luštik a Csaba Zsótér, ktorí aj v tomto roku hrali do tanca až do úsvitu.
V mene organizátorov ples otvoril predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik týmito slovami: „Aj ľudský život má svoj pravidelný rytmus, v ktorom sviatky a spoločenské udalosti sú zastávkami, ktoré ho svojou harmóniou môžu urobiť krásnym... Fašiangy, plesy, bály sú udalosťou menších kolektívov, priateľských skupín, profesií. Sú demonštráciou radosti zo života a z príchodu jari. Čabianska organizácia Slovákov už tradične pozýva všetkých našich priateľov a záujemcov, aby sme sa pri dobrom slove, domácich chutiach a vôňach spolu dobre zabavili. Prajem vám teda príjemný večer, nech zaznie hudba a sálu nech ovládne vlniaci sa radostný tanec!“
A tak sa aj stalo.
Do konca marca si môžu pozrieť záujemci výstavu z ilustrácií kníh pre deti v Slovenskom inštitúte v Budapešti (SI), ktoré boli ocenené na Bienále ilustrácií Bratislava (BIB) pred dvomi rokmi. Výstava je zároveň aj pozvánkou na tohoročné bratislavské bienále.
Tento rok vstúpi BIB do jubilejného dvadsiateho ročníka, čo znamená, že sa uskutočňuje už skoro 40 rokov. „Je to dielo, ktoré formuje generácie od detského veku,“ povedal vo svojom prívete riaditeľ Si Milan Resutík a zároveň pripomenul jedinečnosť projektu, ktorý už také dlhé roky funguje.
Po riaditeľovi SI sa slova ujal riaditeľ Medzinárodného domu umenia pre deti v Bratislave Peter Čačko. Ako povedal, je už tradičné, že pred ďalším bienále predstavia víťazov predchádzajúceho stretnutia v Budapešti, aby tým pozvali maďarských ilustrátorov na podujatie. Výstava, ktorú teraz inštalovali v Maďarsku, už bola dosiaľ v piatich mestách vo Francúzsku, v Prahe, vo Varšave, v Kapskom Meste, ale aj v Moskve a v Kuala Lumpure. Na okraj okrúhleho jubilea P. Čačko poznamenal: „Nechcem vás obťažovať štatistickými údajmi, iba pripomeniem, že za ten čas bolo možno vidieť v Bratislave vyše 40 tisíc originálov ilustrácií detských kníh z 90 krajín sveta“. Na záver ešte pozval záujemcov na september a október do Bratislavy, na jubilejné BIB.
Potom odovzdal slovo historičke umenia Barbare Brathovej, ktorá hovorila o samotnej výstave. „BIB je medzinárodná prehliadka originálov ilustrácií pre deti, ktoré usporadúvame od roku 1967. Jedným z jej zakladateľov bol významný ilustrátor Albín Brunovský, ktorý sa učil v škole Vincenta Hložníka a okolo ktorého sa vyprofilovalo niekoľko generácií ilustrátorov, ktorí sú úspešní nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.“ Výstavu tvorí kolekcia reprodukcií ocenených autorov na BIB 2003: cenami Grand Prix, piatimi Zlatými jablkami, piatimi Plaketami a tromi Čestnými uznaniami pre vydavateľstvo. Kolekcia odzrkadľuje trendy súčasnej ilustračnej tvorby vo svete.
Vo výstavnej sieni Slovenského inštitútu v týchto dňoch ožívajú nielen slovenské, ale aj japonské, ruské či iné rozprávky.
Milí moji rodáci,
hádam ste už počuli o tom, ako rakúski policajti „čapli“ nášho ministra hospodárstva na diaľnici z Linza do Viedne. Jeden poslanec ho hneď prekrstil na slovenského Fittipaldiho. „Hasil“ si to na svojom bavoráku 215 km rýchlosťou. Pokutu 700 Eur zaplatil bez mihnutia oka. Jeho priestupok mal ale dohrávku na súde, kde mu priťažili. Pridali mu zákaz šoférovania v Rakúsku (na tri mesiace) a zvýšili peňažnú pokutu. Mohol sa odvolať na imunitu (ktorú v Rakúsku nepožíva), vybral si ale pohodlnejšiu cestu. Zaplatil ďalších 2 200 Eur. Iný Slovák - na nemeckej diaľnici - to mal komplikovanejšie. Pre veľkú rýchlosť dostal pokutu síce len 450 Eur, lenže ich nemal v peňaženke. Nezaplatil. Alternatívne súhlasil so štvormesačným trestom v nemeckom lapáku. Policajti ho do mestskej väznice v Hofe previezli služobným autom. Na pobyt v Hofe si od zamestnávateľa vymohol neplatené voľno. Svoje kuriózne rozhodnutie zdôvodnil príjemným prostredím v nemeckých väzniciach a jedinečnou možnosťou vylepšiť si nemčinu pri rozhovoroch s domácimi väzňami.
Od júna tohto roku aj na slovenských cestách budú policajti prísnejší (o nových pokutách vám ešte napíšem). Zatiaľ vás len varujem. Neberte si príklad od nášho dobrovoľníka v Hofe. Aj keby ste sa rozhodli vo väzenskej uniforme si vylepšovať slovenčinu. V slovenských áreštoch by ste síce mohli konverzovať v rôznych jazykoch (aj v rómčine), ale ani tak vám ilavskú či leopoldovskú jazykovú školu neodporúčam. Radšej dbajte na dopravné predpisy!
Pozdravuje Vás
26. februára prvýkrát usporiadali v Novej Hute (Bükkszentkereszt) súťaž v skoku na snowboardoch, a to na najväčšej dráhe, ktorá bola doteraz vybudovaná pre tento šport v Maďarsku. Akcia sa začala v sobotu doobeda tréningom, popoludní nasledovala súťaž formou „jam sessions”, čo znamená, že každý účastník sa snažil - jeden za druhým a v rotácii - predviesť v určenom čase čím väčšie triky pri skoku. Súťažiaci po 10-metrovom "lete" sa vracali späť k štartu motorovými saňami. Do súťaže sa v profesionálnej a amatérskej kategórii snowboardistov a lyžiarov prihlásilo okolo 30 pretekárov, medzi ktorými boli aj maďarskí majstri a sponzorovaní profesionálni pretekári. Finále sa konalo vo večerných hodinách, keď dráha bola osvetlená mohutnými reflektormi. Okrem snowboardistov sa predviedli so svojimi trikmi aj predstavitelia iných extrémnych športov, akým je napríklad cross-motor alebo mountain-bike. A, samozrejme, na nočnej after party nechýbali diskdžokejovia, ktorí sa postarali o dobrú náladu po úspešnom dni.
Dňa 3. marca 2005 zomrel vzácny človek, pitvarošský rodák, národopisný pracovník, učiteľ a organista Michal Hudák. Narodil sa 20. mája 1922 v Pitvaroši, čiže o niekoľko mesiacov by sa bol dožil 83 rokov.
Ťažko by sa dalo spočítať, koľko hodín strávil pri zbieraní kultúrnohistorického materiálu, týkajúceho sa jeho rodnej obce Pitvaroš, ktorú roku 1947 trvale opustil. Prevažnú časť tohto materiálu potom po rokoch prepisoval na písacom stroji. Priam obdivuhodné sú jeho „Krátke dejiny Pitvaroša...“, ktoré v skutočnosti vôbec nie sú krátke, veď obsahujú 265 strojom husto písaných strán. Pozornosť si tiež zaslúži jeho „Zborník najobľúbenejších slovenských ľudových piesní spievaných v Pitvaroši“. Ide o 112 piesní i s notami. Viac by vedela o nich povedať jeho mladšia sestra Alžbeta Tósegiová, rodená Hudáková, taktiež činná národopisná pracovníčka, žijúca v Pitvaroši. Väčšinu bratom zozbieraných piesní prespievala a zachytila na magnetofónovú pásku. Pozoruhodná je i rukopisná práca M. Hudáka „Hudba na Dolnej zemi“. Venuje sa v nej hudobným súborom, ktoré v čase jeho mladosti vznikali v slovenských osadách, a teda i na Pitvaroši, ako huby po daždi. Boli to rôzne „tamburášske“ súbory. I on jeden založil a šíril ním krásu slovenských tanečných piesní, najmä dusíkovských, či už na svadbách, priadkach alebo rôznych rodinných oslavách.
Hudba Miškovi Hudákovi, ako sme ho všetci volali, priam kolovala v žilách. Sám hral takmer na všetkých dychových a strunových nástrojoch. Niektoré „brnkacie“ si i sám vlastnoručne zhotovil. A nielen pre seba! Vlastnoručne zhotovil i harmónium, na ktorom si ako samouk po osvojení si teoretických základov postupne osvojil i hru na organe. Jeho vrúcny vzťah k hudbe, prirodzený cit a výborný hudobný sluch ako aj nesmierna sebadisciplína a vytrvalosť priniesli svoje ovocie, keď po druhej svetovej vojne zasadol ako organista za organ pitvarošského kostolíka a krátko na to i za organ v susednom Čanádalberte. Po presídlení pôsobil ako organista v Sládkovičove a naposledy i v evanjelickom cirkevnom zbore v Senci.
M. Hudák je tiež spoluautorom národopisnej štúdie „Putovanie za novým domovom“ (Hudák M. a Hudák Š.: „Putovanie za novým domovom“, Vlastivedný zborník Matice slovenskej č. 1, 1973) ako aj spoluautorom rukopisnej práce: „Pitvarošská kronika 1815-1947“. Bolo by vhodné, keby tieto jeho cenné národopisné práce nezapadli prachom, ale aby v publikovanej podobe poslúžili ďalším generáciám ako vzácne dedičstvo dolnozemských Slovákov. M. Hudák je pochovaný na cintoríne v Sládkovičove (okres Galanta), kde sa prišli s ním rozlúčiť okrem najbližších príbuzných i desiatky spolurodákov, bývalí žiaci a mnohí ďalší, ktorí si ho ako láskavého človeka i jeho záslužnú prácu nesmierne vážili.
Nech je mu zem slovenská ľahká!
Literatúra v období osvietenstva mala prevažne ľudovýchovný a zábavný charakter. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím baroka pod vplyvom ideí osvietenstva nastal vzostup svetskej literatúry. Prispelo k tomu aj zrušenie cirkevnej cenzúry. Predstaviteľmi slovenskej prózy tohto obdobia boli Jozef Ignác Bajza (1755 - 1836) a Juraj Fándly.
Rodičia J. I. Bajzu patrili medzi zámožnejšie gazdovské rodiny. Ako chovanec Pázmanea vo Viedni od r. 1777 študoval teológiu. Po vysviacke za kňaza r. 1780 bol kaplánom v Ostrihome. R. 1783 dostal faru v Dolnom Dubovom, kde pôsobil takmer dvadsať rokov. Tam vznikla podstatná časť jeho literárneho diela. Bajza bol človek praktický a podnikavý. Pre prudkú, priamu a sebavedomú povahu sa často dostával do konfliktov. V žalobe proti nemu, že pre svetské veci zanedbáva povinnosti duchovného, sa síce obhájil, no vikariátna rada mu odporúčala, aby sa v budúcnosti viac venoval kňazským povinnostiam ako písaniu kníh. Sústredenie sa na pastoračnú činnosť a písanie náboženských kníh mu prinieslo postup v kňazských hodnostiach a r. 1828 bol vymenovaný za kanonika kapituly v Bratislave. Vyše osemdesiatročný sa zaujímal o činnosť Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej a finančne ju podporil, čo potvrdzuje, že nikdy neprestal mať záujem o národnobuditeľské úsilia.
V mladosti bol horlivým prívržencom reforiem Jozefa II. Svoje spisovateľské poslanie videl v propagácii pokrokových osvietenských názorov a reforiem, proti ktorým útočila jeho satira. Prvý pokus o literárne vystúpenie sa skončil nezdarom. R. 1782 predložil bratislavskému cenzorovi rukopis prvej knihy Rozličních veršuv, ten však prekazil jeho vydanie. Príčinou bola v jozefínskom duchu vedená kritika šľachty, jej byrokratizmu a príživníctvu, proti spoločenskej nerovnosti a proti neporiadkom v cirkvi. Časť epigramov je venovaná konvenčným úvahám o šťastí, láske, cnosti a priateľstve. Rukopis Rozličních veršuv sa stal základom neskorších Slovenských dvojnásobných epigramat.
Zanietenosť za osvietenské ideály rozvinul v prvom slovenskom románe René mláďenca príhodi a skúsenosťi, ktorý vyšiel až r. 1784. Druhý diel mal vyjsť r. 1785, ale na zásah cirkevnej cenzúry bola jeho tlač zastavená priamo uprostred vety. Rukopis sa stratil, dnes sú známe len dva nedokončené exempláre. Dielo uvádzal Predmlúvou, v ktorej vysvetľoval, že svojím rozprávaním nechcel iba zabávať, ale aj poúčať. Väčšiu časť úvodu venoval jazyku diela, lebo z tejto strany očakával najviac námietok. Svoj jazyk chcel odlíšiť od moravsko-českého zavedením dĺžňa a mäkčeňa, hoci v gramatike sa v podstate pridŕžal češtiny.
Neprávom sa zabúda na jeho ľudovú knihu anekdot, facécií (krátkych anekdotických rozprávaní, neraz samopašného charakteru), humoristických poviedok a hádaniek (Veselé účinky a rečení, Trnava 1795), ktorá bola určená širokým čitateľským vrstvám a stala sa naozaj autorovou najpopulárnejšou knihou. Dielo vyšlo znova r. 1978 v prepise J. Minárika do súčasnej slovenčiny. Obsahuje 500 preložených i pôvodných humorných a satirických poviedok, aké vo veľkom množstve kolovali v rukopisných zborníčkoch.
Hudobný skladateľ, pedagóg a publicista Ján Valašťan-Dolinský, patrí medzi najvýznamnejších Slovákov narodených v Békešskej Čabe (15. februára 1892). Jeho otec Ján Valašťan bol tesárom a veľmi skoro umrel a tak celá ťarcha tejto chudobnej rodiny zostala na matke Žofii, rodenej Belicovej. Tá okrem domácnosti musela usilovne pracovať pre iných, a to najviac ako práčka pre zámožnejších Čabanov, aby vládala uživiť dcéru Žofiu1 a syna Jána, ktorého neskôr podporovala pri ďalších štúdiách. Šesť ročníkov evanjelickej ľudovej školy (1899 - 1905) a štyri ročníky nižšej strednej školy (1905 - 1909) vychodil Ján Valašťan v rodisku. S matkinou a sestrinou podporou vyštudoval v rumunskom Arade (1909 - 1903) učiteľský ústav, kde získal pod vedením profesora Mateja Zoltaiho základy hudobného vzdelania. Už v druhom ročníku tejto učiteľskej preparandie zo spolužiakov utvoril spevácky zbor, ktorého sa až do skončenia štúdia stal dirigentom. V štúdiu hudby pokračoval súkromne, keď najviac čerpal z maďarskej a českej literatúry. Po ukončení štúdia v Arade v roku 1913 sa nakrátko zamestnal ako výpomocný učiteľ cirkevnej ľudovej školy na vtedajšej čabianskej samote Telekgerendáš. Ján Valašťan vychovávaný v čisto slovenskej rodine, kde matka Žofia bola horlivá speváčka slovenských ľudových piesní a on sám dobre ovládajúci rodný jazyk, zapodieval sa už počas štúdií myšlienkou odísť do severných krajov svojich predkov. V tomto mu pomáhal aj jeho rodák, rovesník z Čaby, neskôr tiež hudobný skladateľ a publicista Ján Krasko - Zápotocký (1893 B. Čaba - 1967 Bratislava). Tento jeho vrstovník pôsobil v rokoch 1913 - 1919 v susednej obci Hrachovišťa - Vaďovciach ako evanjelický učiteľ. V októbri roku 1913 na jeho podnet prijal Ján Valašťan pozvanie za učiteľa jednotriednej Evanjelickej ľudovej školy v Hrachovišti (okres Myjava). Na tejto jednotriedke pôsobil až do roku 1919 a založil na nej detský spevácky zbor, ktorý do jeho odchodu dokázal spievať až 45 dvoj a trojhlasných nábožných piesní a niekoľko slovenských ľudových piesní2. V Hrachovišti sa v roku 1917 oženil a za manželku si na odporúčanie3 zobral Vilmu Dankovú (1898 - 1971) z Modrovky pri Novom Meste nad Váhom.
Počas svojho pôsobenia v Hrachovišti v časoch Uhorska písal básne, ktoré uverejňoval v časopise Živena. Aby ako učiteľ pre svoje slovenské národné cítenie predišiel prenasledovaniu maďarských štátnych úradov, začal sa podpisovať aj ako J. V. Dolinský4. Toto prímenie mu nakoniec prischlo a ním podpisoval až do smrti všetky svoje skladby, články a publikácie.
V Hrachovišti sa narodil jeho prvý syn Bohuslav (1918), tiež hudobný skladateľ a pedagóg. Po rozpade monarchie hneď v roku 1919 zriadili v neďalekej Brezovej meštiansku školu. Chýr o dobrých výsledkoch vyučovania Jána Valašťana sa dostal aj do tohto významného národného strediska a zriaďovatelia ho pozvali za jedného z učiteľov. Aj na tejto škole preukázal svoje schopnosti a hneď po príchode založil na škole žiacky spevácky zbor a v Sokole miešaný spevácky zbor. Po prevrate sa takto obec s vtedajším názvom Brezová na Slovensku stala pre celú rodinu Jána Valašťana domovskou obcou so všetkými prácami a povinnosťami. Tu sa narodili jeho ďalšie tri deti Cyril (1919), Jarmila (1921) a Viera (1923). V tomto podbradlianskom stredisku si Jána Valašťana obľúbili všetci obyvatelia. Okrem toho, že pôsobil ako kantor evanjelického cirkevného zboru, bol aj zakladateľom a tajomníkom Miestneho odboru Matice slovenskej. Po jeho príchode ministerstvo vnútra zmenilo dovtedajší názov obce Brezová na Slovensku a zaregistrovalo ho ako Brezová pod Bradlom a autorom tohto názvu bol jeho iniciátor Ján Valašťan. Počas svojho pôsobenia na meštianskej škole sa angažoval aj vo verejnom živote a stal sa aj tajomníkom učiteľského spolku. Počas pôsobenia v Brezovej sa zaujímal aj o archeológiu, zachraňoval vzácne nálezy a vykopávky hrobov skrčencov. V tejto činnosti spolupracoval a dopisoval si s viacerými archeológmi, ako napríklad s profesorom Jánom Eisnerom. V roku 1923 profesionálne postúpil, keď dostal definitívne miesto správcu (riaditeľa) Štátnej ľudovej školy v Beckove. Na tejto škole vychoval najvyspelejší detský spevácky zbor v celom okresnom školskom obvode. Detský zbor, v ktorom boli aj žiaci zo sirotinca, spieval podľa akordeóna a to výlučne iba trojhlasné zbory. Pre tento detský spevácky zbor napísal zborovú skladbu Pieseň mlyna, Moje piesne a Dievča, dievča lastovička5. Ján Valašťan - Dolinský pôsobil v Beckove do roku 1928 a roku 1926 sa mu tam narodila najmladšia dcéra Danuša6.
V novembri roku 1928 na pozvanie a intervenovanie tajomníka Matice slovenskej v Martine Štefana Krčméryho, ktorý bol v tom čase aj predsedom Slovenského spevokolu v Martine, prišiel Ján Valašťan za učiteľa a neskôr riaditeľa Štátnej ľudovej školy v Martine. To bolo v čase keď spevokol bol bez dirigenta a tak Jána Valašťana presvedčili, aby sa ujal aj tejto funkcie. V Slovenskom spevokole mal tri zbory: mužský, ženský a miešaný a navyše v gymnáziu mal od roku 1930 úväzok na výučbu hudobnej výchovy 12 - 18 hodín týždenne7. V čase pôsobenia v Martine bol aktívnym členom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a jeho vicedirigentom popri profesorovi Milošovi Ruppeldtovi. V Matici slovenskej pracoval v hudobnom a národopisnom odbore. Bol aj členom Umeleckej besedy slovenskej, Spolku Bedřicha Smetanu a Hudobného odboru Spolku Tranoscius. Na tohto všestranne kultúrne nadaného pedagóga malo značný vplyv martinské prostredie, v ktorom sa prejavoval aj literárne. Napríklad pod pseudonymom Ján Valaský písal do Slovenských pohľadov recenzie a kritiky o hudobných dielach. Prispieval do časopisov Hudba a škola, Hudební národ, Naše slovo, Živena, Evanjelický učiteľ, Cirkevné listy. Jeho celoživotné dielo je rozsiahle. V rokoch 1919 - 61 vydal samostatne 20 hudobnín a viaceré zborové úpravy uverejnil v zborníkoch M. Ruppeldta a v časopise Slniečko. Skladal aj inštrumentálne skladby (Zlaté husličky, Klavírne skladby), scénickú hudbu k divadelným hrám a iné. Jeho zborové diela nahrali hudobné vydavateľstvá Supraphon a Telefunken. Zhudobnil verše viacerých slovenských básnikov. Je autorom viacerých hudobno-teoretických prác, školských príručiek, recenzií o hudobninách a muzikologických prác domácich autorov. Bol aj redaktorom hudobnej prílohy Evanjelického učiteľa, Nášho divadla a zborovej zbierky MS Varyto. Knižne vydal Všeobecnú náuku o hudbe (1946) a stať Príspevky k slovenskej muzikológii. Styky s rodiskom po odchode na Slovensko a po skorej smrti matky, udržiaval iba so sestrou Žofiou, a to len v písomnej forme. To však neznamená, že na svoje rodisko zabudol. Práve naopak, vždy ho nosil vo svojom srdci a dával to najavo aj v niektorých svojich dielach. V čase pôsobenia v Brezovej pod Bradlom roku 1923 vyšla jeho zbierka Čabianske ľudové piesne pre mužské zbory a zahrnul do nej práve piesne, ktoré sa sám naučil od matky, ktorá mala prekrásny hlas a rada spievala nielen doma, ale aj v jednom z najväčších evanjelických kostolov v Európe - veľkom čabianskom kostole. Toto dielo vyšlo tlačou a nákladom Kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku v Turč. Sv. Martine a v záhlaví tejto knižnej zbierky je na samostatnej strane napísané: Pamiatke svojej drahej matky, horlivej speváčky Žofie Valašťanovej, rod. Belicovej zo synovej lásky. Ďalším jeho známy dielom je skladba pre detské zbory Za horami ďaleko, v ktorej tento dolnozemský rodák zaletí medzi svojich, k milovanej mamičke, ktorá je ďaleko, ale "doma" pochovaná. Svojim rodákom venoval roku 1943 aj dielo Na nivách pánových, v ktorom zhudobnil 20 piesní s čabianskou melódiou pre miešané zbory bez sprievodu pre evanjelické spevokoly. V rokoch 1931 - 40 uverejňoval básne, ponášky ľudových piesní v Čabianskom kalendári pod pseudonymom Janko V. Žofín. Ako dolnozemský rodák okrem toho, že sa venoval svojmu rodisku nezabúdal ani na ostatných dolnozemských Slovákov. Roku 1954 zapísal 60 slovenských piesní z banátskej obce Voljovica (Pančevo) v Srbsku a 60 z Vukovej v rumunskom Banáte8.
Samostatnú kapitolu jeho všestrannej kultúrnej činnosti zaberá esperantské hnutie. Ako propagátor esperanta zoznamoval čitateľov so slovenskou hudbou a ľudovou piesňou zahraničí. Je spoluzakladateľom Slovenského esperantského ústavu v Martine, hlavný spolupracovník časopisu Esperantisto slovaka, v ktorom uverejňoval preklady zo slovenských klasikov. Napísal jednu z prvých slovenských učebníc esperanta a zostavil slovníky. Do esperanta preložil básne Hviezdoslava Ivana Krasku, prózy Jégeho, román Adam Šangala, od Margity Figuli Tri gaštanové kone.
Ján Valašťan - Dolinský zanechal za sebou bohaté dielo, ktoré sa zrodilo z jeho usilovnosti a hudobného talentu, ktoré zdedil po matke v Békešskej Čabe. Na každom svojom pôsobisku usilovne zapisoval ľudové piesne, zbieral, upravoval a potom aj sám komponoval umelecké skladby, ktoré nacvičoval so svojimi detskými súbormi a so spevokolmi dospelých. Preťažený prácou, náročnou najmä na zrak, začal v roku 1951 chorľavieť9. O tejto záverečnej kapitole života Jána Valašťana - Dolinského mi pri príležitosti 40. výročia jeho smrti ochotne v tomto roku porozprávala v Nitre jeho dcéra Ing. Viera Marendiková. - "Otec si najprv v roku 1951 zobral zdravotnú dovolenku a potom v roku 1952 definitívne požiadal o dôchodok. To potom znamenalo, že rodina v Martine musela opustiť učiteľský byt. Bolo to obdobie, keď v Martine začínali budovať priemyselné závody a byty sa potom prednostne prideľovali týmto zamestnancom. Rodičov pozvala sestra Danuša do Limbachu, kde bola učiteľkou. Tam našla u slovenských prisťahovalcov z Juhoslávie pre nich na ubytovanie dve izbičky v rodinnom dome. Po čase sa snažili nájsť si vlastné bývanie. Keď otec dostal pôžičku na konto - protihodnotu honorárov si rodičia v Hlohovci roku 1958 výhodne kúpili za 37 tisíc korún menší domček". V Hlohovci oslávil roku 1962 Ján Valašťan - Dolinský svoje 70. narodeniny. Vtedy mu vláda udelila aj štátne vyznamenanie "Za vynikajúcu prácu v kultúre“. Po sedemdesiatke sa mu pridala vážnejšia choroba a navyše ochorela aj manželka. Hudobného skladateľa dlhšie liečili na onkológii v Bratislave a keď nebola nádej na jeho vyliečenie, posledné týždne po dovŕšení 73. roku života dňa 2. marca 1965 naposledy uvidel svojich najbližších. Jeho telesné pozostatky boli spopolnené v krematóriu v Brne a urnu pochovali do hrobu na Národnom cintoríne v Martine. Na tomto smútočnom akte zaznela aj jeho prekrásna esperantská báseň Se mortos mi (Ak zomriem). Pamätník na hrobe, kde je pochovaný Ján Valašťan - Dolinský so synmi a dcérou a bude tam pochovaná celá rodina, je od autora architekta J. Turzu. Veľkosť a dielo autora charakterizuje v súčasnosti aj skutočnosť, že v Bratislave je pomenovaná po ňom ulica a základná škola a v Martine, kde pôsobil a natrvalo odpočíva, tiež jedna z ulíc.
1 Sestra Žofia Valašťanová - Kováčová sa roku 1947 presťahovala z Békešskej Čaby do Komárna.
2 Napríklad ľudové piesne Horička zelená, zelenaj sa, Čierne oči, choďte spať. (J. V. D. Slávne slávne, s. 55, Opus 12. Edícia Spevom hučte doliny. Turčiansky Svätý Martin, 1938).
3 Ing. Viera Marendiaková - Valašťanová (1923), dcéra Jána Valašťana - Dolinského v Nitre... manželku mu poradili ako dobré a slušné dievča". Manžel V. Marendiakovej, prof. Ing. arch. Drahomír Marendiak je vnukom básnika Rehora Urama-Podtatranského.
4 Prímeno Dolinský si odvodil od priezviska Valašťan, z rumunského slova valea - dolina.
5 J. V. D. Slávme slávne, s. 42, 48. Opus 12, Edícia Spevom hučte doliny, Turčiansky Svätý Martin, 1938).
6 Keď odišiel z Beckova do Martina, žiaci mu na znak vďačnosti poslali desiatky listov, ktoré opatruje v Nitre jeho dcéra Viera. Boli to napríklad listy od Magdalény Kališovej, Zuzany Tupej, Márii Krajčírovicovej, Anny Sabadkovej, Jána Masla, Štefana Sabadka, Anny Tlstovičovej...
7 Vtedy prichádzal otec domov veľmi vyčerpaný a tak matka nás vtedy musela upozorňovať, aby sme v dome zachovávali pokoj, zaspomínala si roku 2005 dcéra Viera.
8 Slovenský biografický slovník VI. MS Martin.
9 V lekárskej správe z 12. 4. 1951 napísal v Martine úradný lekár: "... stráca zrak a potrebuje liečenie a je neschopný výkonu povolania".
Zväz Slovákov v Maďarsku vypisuje súťaž v sólovom speve slovenských ľudových piesní a v prednese poézie a prózy.
Súťažné podmienky
ZSM vypisuje súťaž v štyroch vekových kategóriách:
1. žiaci základných škôl 1. - 3. trieda
2. žiaci základných škôl 4. - 6. trieda
3. žiaci základných škôl 7. - 8. trieda
4. študenti, mládež do 30 rokov
Prihlášky treba zaslať do 14. apríla 2005 na adresu: Zväz Slovákov v Maďarsku, 1114 Budapest, Fadrusz u. 11/A.
Priebeh súťaže
I. REGIONÁLNE KOLO
(pre Novohradskú, Hevešskú, Boršodsko-Abaújsko-Zemplínsku, Sabolčsko-Satmársku župu)
Spievanky:
Miesto konania: VEŇAREC (Vanyarc), kultúrny dom
Termín: 6. mája 2005 o 14.00 hod.
Veršovačky:
Miesto konania: Níža, základná škola
Termín: 29. apríla 2005 o 10. hod.
Informácie: Ruženka Egyedová Baráneková
II. REGIONÁLNE KOLO (pre Komáromskú, Peštiansku a Báčsko-Kiškunskú župu)
Spievanky a veršovačky:
Miesto konania: ŠÁRIŠÁP, kultúrny dom
Termín: 27. apríl 2005 o 10. hod.
Informácie: Monika Szabóová
III. REGIONÁLNE KOLO (pre Békešskú a Čongrádsku župu)
Spievanky a veršovačky:
Miesto konania: Slovenský komlóš, Kultúrny dom J. G. Tajovského
Termín: 5. mája 2005 o 10. hod.
Informácie: Monika Szabóová
Celoštátne kolo
Miesto konania: Budapešť, Materská a základná školy, gymnázium, nadstavbové štúdium a žiacky domov s vyučovacím jazykom slovenským a Slovenský inštitút
Termín: 20. a 21. mája 2005
Účastníkov celoštátneho kola pozval mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Juraj Migaš na oslavy Dňa detí.
Kritériá súťaže
Spievanky: Spev (sólo, duo) a spevácke skupiny (max. 6 osôb)
Výber piesní: Z najbližšieho okolia s udaním mena a adresy informátora, t. j. od koho sa súťažiaci pieseň naučil. Aj tento rok z najautentickejších pesničiek vydajú CD-platňu Slovenské spievanky.
Časový limit: 3 minúty
Prihlášky treba zaslať s pripojením textu piesní.
Veršovačky: Výber poézie a prózy z tvorby našich autorov, t. j. po slovensky píšucich autorov v Maďarsku a autorov zo Slovenska.
Časový limit: max. 3 minúty
INFORMÁCIE O SÚŤAŽI
Ruženka Egyedová Baráneková, tel.: 30/ 928 7599
Monika Szabóová, tel.: 1/466 8154; 20/ 468 2972
Do súťaže vám prajeme veľa tvorivého elánu. Za spoluprácu ďakujeme!
Ruženka Egyedová Baráneková, predsedníčka ZSM
Monika Szabóová, úradujúca tajomníčka ZSM