Ľudové noviny č. 13 / 2005
Pri príležitosti 10. výročia podpísania Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš s manželkou Jelenou Migašovou a riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Resutík s manželkou Danielou Resutíkovou usporiadali 22. marca slávnostný večer spojený s klavírnym recitálom Mariána Lapšanského a recepciou.
Hosťami večera boli štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí MR András Bársony, predstaviteľ Úradu vlády MR István Varga, veľvyslanec Holandska v Budapešti F. P. Robert Van Nouhuys, veľvyslanec Francúzska Philippe Zeller, predstaviteľka zastupiteľského úradu Poľska Agata Zajega, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a početní predstavitelia maďarského ministerstva zahraničných vecí a vojenských pridelencov. Slávnostný príhovor predniesli v anglickom jazyku J. Migaš a A. Bársony. Pán veľvyslanec vyzdvihol význam podpisu základnej zmluvy pre rozvoj vzájomných vzťahov. Ako uviedol, vo všetkých oblastiach bol vytvorený solídny rámec pre naplňovanie moderných trendov európskej politiky vo vzťahu k menšinám a pre ich plnohodnotnú účasť na politickom a spoločenskom živote. „Stali sme sa členmi NATO i Európskej únie a tým sme naplnili cieľ, ktorý bol spoločne sformulovaný v základnej zmluve. Podpis tohto dokumentu a jeho realizácia sa stali dôkazom schopnosti orientovať sa zároveň na budúcnosť vzájomných vzťahov,“ povedal. V podobnom duchu hodnotil význam bilaterálnej základnej zmluvy aj štátny tajomník MZV MR.
Po anglicky uviedol svoj recitál aj klavírny virtuóz Marián Lapšanský. Dokonalým a bravúrnym prednesom diel Suchoňa, Albeniza, Griega a Liszta očaril všetkých prítomných, čím podstatne prispel k dôstojnému priebehu slávnostného večera.
Nasledujúce zasadnutie Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS) sa uskutoční 30. marca v budapeštianskom sídle CSS. Na programe rokovania najvyššieho voleného zboru Slovákov v Maďarsku je referát predsedu o uplynulom období; uznesenie o obsadení miesta vedúceho Slovenského dokumentačného centra; uznesenie o obsadení miesta vedúceho Slovenského osvetového centra; schválenie Organizačného poriadku Dozornej komisie v. p. s. Legatum; schválenie Správy o hospodárení CSS v roku 2004; schválenie plánu hospodárenia CSS na rok 2005; správa o novele menšinového zákona a tvorbe volebného zákona a rozhodnutie o mieste konania Dňa Slovákov v Maďarsku 2. júla 2005. Podľa predbežných informácií tohoročný najväčší sviatok našej Slovače sa uskutoční v novohradskom Veňarci (Vanyarc). O VZ CSS sa podrobne zmienime na stránkach nášho týždenníka.
Dňa 23. marca sa v sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) uskutočnilo zasadnutie Integračného výboru CSS. Členovia výboru prerokovali zostavenie štatistického obežníka pre miestne menšinové samosprávy, ktorý sa zameria na preskúmanie existencie káblovej siete v osadách, zostavenie obežníka zameraného na priateľské styky s obcami na Slovensku, cezhraničnú spoluprácu medzi slovenskými a maďarskými obcami a hľadanie možností spoločných súbehov.
x x x
O deň neskôr zasadal Výchovno-vzdelávací výbor CSS. Členovia výboru a hostia z Redakčnej rady časopisu "Dolnozemský Slovák" si vypočuli informáciu o vývojových tendenciách národnostného vzdelávacieho systému a pracovných podmienkach v tejto oblasti, o zmenách v školstve, vypočuli si ponuku Domu zahraničných stykov Ministerstva školstva SR o možnostiach doškoľovania pre zahraničných učiteľov, o školách v prírode v roku 2005, diskutovali o učebniciach pre študentov stredných škôl a akčnom pláne národnostného vzdelávania.
V polovici marca sa v Slovenskom dome v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) uskutočnilo riadne Valné zhromaždenie Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov (ZRKSPS).
Rokovania sa zúčastnilo 24 z 32 členov, čiže zasadnutie bolo uzneseniaschopné. Predstavitelia pilíšskych osád a vedúci združenia najprv referovali o udalostiach predošlého roku, potom si vypočuli správu o hospodárení organizácie a dohodli tohoročný plán činnosti združenia. Ako nás informoval jeho predseda, starosta Mlynkov Jozef Havelka, o tohoročnom rozpočte ešte nemohli rozhodnúť, keďže zatiaľ nevedia, koľko prostriedkov získajú zo súbehov. Konkurzné práce na podporu celoročnej činnosti zadali okrem iného aj parlamentnému výboru, výsledky očakávajú v polovici apríla.
Programy ZRKSPS každý rok začínajú v januári plesom a končia v decembri menšinovým dňom. Od tohto roku chcú zaviesť, aby väčšina programov bola regionálna nielen čo sa týka účastníkov, ale aj dejiska podujatí. Podľa rozhodnutia Valného zhromaždenia všetky osady pošlú svoj celoročný plán práce najneskôr do 15. apríla. Na základe týchto údajov potom zostavia kalendár pilíšskych slovenských udalostí, ktorý dajú aj na webovú stránku združenia (www.pilisiszlovakok.hu) a rozpošlú aj médiám, aby ich propagovali. Od kalendára J. Havelka očakáva vyššiu účasť na akciách.
Tak napríklad februárovú svätú omšu na počesť sv. Cyrila a Metoda, ktorá sa doteraz konala v Mlynkoch, by chceli uskutočniť aj v ostatných obciach; na septembrovú procesiu z Budapešti do Mlynkov pozvú aj ľudí zo susedných osád a z hutianskej birmovky by tiež chceli urobiť regionálny sviatok.
Po porade sa členovia ZRKSPS rozprávali o svojich skúsenostiach z tohoročného plesu pilíšskych Slovákov, ktorý o rok usporiadajú v Santove, ale aj o tom, že na Deň Slovákov v Maďarsku, ktorý podľa rozhodnutia VZ Celoštátnej slovenskej samosprávy sa možno uskutoční vo Veňarci, pôjdu veľkým autobusom.
Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) si pred mnohými rokmi za dejisko svojich sústredení zvolil Rekreačné stredisko Poniklec v Hronci. Tu sa každý rok koná aj tábor výhercov súťaže Slovenské spievanky a veršovačky, tu zasadá Valné zhromaždenie ZSM a tentoraz - 11. a 12. marca - sa tu zišli vedúci speváckych a folklórnych skupín.
Hádam si ešte pamätáte, veď o tom informoval aj náš týždenník, že koncom jesene minulého roka na súťaži ZSM spievali „škovránky“ zo všetkých aj Slovákmi obývaných regiónov Maďarska. Cieľom doškoľovania bolo poskytnúť odborné rady našim ľudovým speváckym zborom, najmä ohľadom zbierania piesní a javiskového spracovania programu.
Národopis Slovákov v Maďarsku priblížila prítomným profesorka Dr. Anna Divičanová. Čo sa týka oblečenia folklórnych skupín, prednášku s konkrétnymi ukážkami z jednotlivých osád Horehronia - ako je Polomka, Pohorelá, Telgárt, Čierny Balog, Šumiac - predviedla Eva Švajdová, pracovníčka Horehronského múzea v Brezne. Radila, ako treba zhotoviť kroje na základe dobových fotografií. Odporúčala každopádne sa poradiť s odborníkom, aby štylizované kroje, ktoré si súbory dajú ušiť, boli čo najvernejšie pôvodnej podobe.
O výskume, zbieraní piesní a o ich javiskovom spracovaní prednášal Juraj Matiaš, ktorý už dlhé roky spolupracuje s novohradskými Slovákmi, pripravuje scenár regionálnej folklórnej prehliadky v Banke a poskytuje odbornú pomoc Novohradčanom. Svoje dojmy zhrnul nasledovne:
- Prítomní boli počas prednášok veľmi pozorní. Sledovali výklad a písali si poznámky. Cez prestávky sme živo debatovali. Prosili ma, aby som im pomohol aj pri výbere piesní.
- Na základe skúseností zo súťaže o slovenského škovránka aké typické chyby ste zaregistrovali?
- Bol to hlavne výber piesní, dramaturgia. Zato sa našli aj veľmi dobré skupiny, a čo mi utkvelo v pamäti, to boli napríklad Sarvašské ňaničky. Veľmi mi však vadilo, keď členovia jednej skupiny mali v rukách texty a tak spievali ľudové piesne. Aj to ma trošku zaskočilo, že ženy a muži spievali spolu, pretože u nás sú čisto ženské alebo mužské spevácke skupiny. Čo som nedokázal pozitívne hodnotiť, keď v rámci jedného textu sa snažili presne odpovedať jeden druhému. V prípade niektorých skupín bolo trošku rušivé aj oblečenie, myslím hlavne na úpravu. Keď členovia skupiny vyjdú na javisko, od hlavy po päty majú vyzerať ako Madona. Aby aj ten, kto nemá rád ľudové umenie, pri pohľade na kolektív mal radosť z toho, ako dokonale je pripravený po výtvarnej stránke.
O vlastných skúsenostiach pri zbieraní materiálu hovorila Ildika Očovská, autorka viacerých publikácií ľudových piesní Slovákov v Békešskej župe.
Účastníci doškoľovania vo večerných hodinách zavítali do Čierneho Balogu, kde miestny folklórny súbor predstavil svojrázne balocké tance a zvyky. Keď po programe zišli účinkujúci z javiska, spolu s obecenstvom sa spoločným spevom lúčili s fašiangami a so zimou. Predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková pri rozlúčke s vedúcimi folklórnych súborov ich požiadala o realizovanie všetkého, čo si osvojili počas doškoľovania, a za „domácu úlohu“ im dala pozbierať fašiangové zvyky svojej obce. So zlatými „škovránkami“ sa uvidíme už koncom júla na Novohradských folklórnych slávnostiach v Banke.
Začiatkom marca sa konala v Békešskej Čabe dvojdňová oslava na počesť 100. výročia narodenia čabianskeho evanjelického farára, historika, etnografa Júliusa Dedinského.
J. Dedinský patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov dolnozemskej inteligencie, ktorí sa svojou náročnou prácou, vedomosťami a zodpovednosťou definitívne zapísali do kultúrnych dejín tejto oblasti. J. Dedinský žil v búrlivom 20. storočí, ktorého udalosti strpčovali jeho osobný život a profesionálnu činnosť. Narodil sa v obci Hložany v starodávnej evanjelickej farárskej rodine. V elementárnej škole sa učil aj po maďarsky a nemecky. Po skončení čabianskeho gymnázia študoval na evanjelickej teológii. Ako prvý hosťujúci evanjelický poslucháč rok strávil na univerzite v Helsinkách. Kratší čas pôsobil v Sarvaši, v Malom Kereši, potom od roku 1942 do roku 1972 bol farárom na Čabe. Aj v dôchodku sa venoval výskumnej činnosti, za ktorú dostal viacero uznaní, mesto ho vyznamenalo titulom Pro urbe. Vo svojich prácach sa venoval znovuzaloženiu Čaby, náboženskému životu a životu roľníkov, školstvu, dejinám kostolov, čabianskej klobáse, životu a dielu vinohradníka Adolfa Štarka. Publikoval vo viacerých časopisoch, odborných periodikách.
Spomienkovú slávnosť zorganizovali v spolupráci s evanjelickou cirkvou, zastupiteľským zborom mesta, inštitúciami mesta a župy, slovenskými zastupiteľskými zbormi a inštitúciami. Po otváracích príhovoroch nasledovali prednášky, ktoré priblížili prítomným osobnosť a tvorivú činnosť J. Dedinského. Evanjelický farár Pavol Kováč predstavil životnú dráhu J. Dedinského. Profesor evanjelickej teológie Dr. András Reuss predstavil Dedinského ako farára, Dr. Ján Gomboš sa venoval jeho historiografickej činnosti a Dr. Ondrej Krupa hodnotil jeho etnografickú činnosť. Prítomní boli príjemne prekvapení predstavením autorov dvoch najlepších študentských prác súťaže Živý odkaz zašlých čias, gymnazistov Petra Pečeňu a Žolta Bereczkého. V záverečnej časti slávnosti boli predstavené dve znovuvydané publikácie J. Dedinského a to Práca a pracovné prostriedky na čabianskych sálašoch a Čabianska klobása. Účastníci slávnosti sa potom presunuli do Veľkého evanjelického kostola, kde sa konala spomienka pri pamätnej tabuli J. Dedinského.
Na druhý deň v nedeľu na sviatočnej bohoslužbe kázal evanjelický biskup Péter Gáncs. V rámci slávnostného programu bola odhalená pamätná tabuľa J. Dedinského na stene evanjelickej farnosti. Tabuľu odhalil biskup P. Gáncs a slová dojatia vyslovil titulárny prednosta Úradu samosprávy mesta Békešská Čaba Mihály Simon. Slávnostné podujatie sa skončilo v Múzeu Mihálya Munkácsyho vernisážou výstavy na počesť J. Dedinského. Na vernisáži spomínala na J. Dedinského univerzitná profesorka Dr. Anna Divičanová. Ako povedala, stal sa pre ňu príkladom hlbokej humanity, toho, ako treba pristupovať k ľuďom. K dedičstvu Dedinského patrí aj odkaz, že na martýrstvo slovenských evanjelikov, ktorých charakterizovala humanita, tvrdá práca a pevná vôľa, sa nesmie zabudnúť.
Békešská Čaba bola v týchto dňoch dejiskom už tretieho Jarného festivalu strednej časti Békešskej župy pod názvom In memoriam Attilu Józsefa.
Podujatie sa začalo otvorením putovnej výstavy výtvarníkov v galérii Art Café, návštevníkov ktorej pozdravil primátor mesta János Pap. Výstava prezentuje 23 diel 13 umelcov z békešského regiónu, inšpirovaných životom a dielom veľkého maďarského básnika, narodeného práve pred 100 rokmi. Čabiansky primátor vo svojom príhovore vyzdvihol, že festival, ktorý potrvá do 17. apríla, je spoločným dielom občanov troch miest župy (Békeš, Békešská Čaba a Gyula) a poďakoval sa za spoluprácu ich predstaviteľom, poslaneckým zborom, ako aj milovníkom umenia, ktoré je na ňom zastúpené širokým tematickým a žánrovým repertoárom.
Aj po festivale sa budú v rôznych miestach tejto oblasti konať podujatia zamerané na výtvarné umenie, literatúru, vážnu a populárnu hudbu. Akcií tohto druhu bude len v Čabe asi tridsať, v Gyule šestnásť a v Békeši dvanásť. Osobitnú pozornosť si zaslúži výstava svetoznámeho maliara Victora Vasarelyho v gyulajskom Hradnom divadle.
V súvislosti s Dňom maďarského maliarstva, ktorý pripadá na 18. októbra t. r., usporiadajú v Békešskej Čabe výstavu z pozostalosti čabianskych maliarov. Riaditeľ festivalu Tamás Herzeg vyzval pri tejto príležitosti účastníkov festivalu, aby prispeli k úspešnému usporiadaniu tejto výstavy informáciami o dostupných dielach, resp. ich poskytnutím organizátorom.
Posledná prednáška Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) v rámci seriálu Z pohľadu vedy bola venovaná bilingvizmu. Akcie v Dome slovenskej kultúry sa zúčastnilo pomerne málo záujemcov. Možno aj preto, lebo bilingvizmus pre dvojjazyčných občanov nie je vedeckou témou, ale každodennou praxou. Prednáška a krátky rozhovor s hosťujúcim profesorom Katedry slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti Dr. Jozefom Štefánikom vzbudili záujem a aktivitu prítomných vďaka štýlu, dynamike, profesionalite, pestrosti osobnej praxe prednášajúceho.
Bilingvizmus v istom období považovali za škodlivý jav. Aj v nedávnej minulosti sa vyskytla takáto teória, a to v období, keď sa začal klásť väčší dôraz na osvojovanie si cudzích jazykov, najmä v predškolskej výchove. Profesor Štefánik sa v rámci svojej výskumnej činnosti dlho venoval dvojjazyčnosti detí. Na túto tému napísal dve knihy a väčšinu svojich štúdií.
V Békešskej Čabe prednášal o bilingvizme vo všeobecnosti a hneď na začiatku konštatoval, že vlastne ani definovanie tohto pojmu nie je jednoznačné. Koľko autorov, takmer toľko definícií. V rámci prednášky boli nastolené problémy, otázky, ktoré nedovoľujú určité meravé definície, ako napríklad to, že „bilingvista je ten, kto dokonale ovláda dva jazyky a dve kultúry“. Ide o celkom evidentné otázky, napríklad čo vôbec znamená dokonalé ovládanie jazyka, jazykov a kultúry? To je ideál, ktorý nesplnia ani monolingvisti, veď chyby robia napríklad aj monolingválni poslucháči vysokých škôl. Teda môžeme hovoriť len o procese, ktorý k ideálnemu stavu smeruje. Život v tejto oblasti vyvráti každú úzku definíciu, preto v súčasnosti je najprijateľnejšia nasledujúca definícia: „Sú osoby, ktoré v závislosti od prostredia, situácie, témy, partnera v rozhovore a v závislosti od témy rozhovoru sú schopné uspokojovať svoje komunikačné potreby v dvoch (prípadne viacerých) jazykoch. Nemusí to znamenať každodenné používanie oboch jazykov, skôr schopnosť ich používať a nimi si uspokojovať svoje komunikačné potreby.“
V minulosti sa za bilingvistov pokladali také osoby, ktoré si jazyky osvojili v rámci prirodzeného a spontánneho procesu v prirodzenom prostredí na rozdiel od osôb, ktoré sa k znalosti jazykov dostali prostredníctvom učenia sa. V súčasnosti sa tento rozdiel nezdôrazňuje, väčší dôraz sa kladie na konečnú úroveň ovládania jazykov. Je známe, že aj spomedzi tých, ktorí si daný jazyk osvojili neskôr, ho niekto môže ovládať lepšie ako nejeden rodený hovoriaci.
V rámci rozhovoru sa prítomní vyjadrovali aj k národnostnému (menšinovému) jazyku. Určité vrstvy národnostných občanov používajú neraz „krajší“ jazyk, než občania v materských krajinách, a lepšie môžu poznať aj niektoré segmenty kultúry.
Málokedy tak jednoznačne odznie význam motivácie pri udržiavaní bilingvizmu, ako v tejto prednáške. Ak jednotlivec alebo celá komunita nepociťuje potrebu a nemá motiváciu osvojiť si a udržať dva jazyky, tak si ich neosvojí a neudrží. V prípade našej národnosti ide o značne zamlčanú, zastieranú tému, lebo rýchly prechod k monolingválnosti je ovplyvnený aj rôznymi nepriaznivými činiteľmi menšinového bytia. Prítomní súhlasili v tom, že nie je korektné merať tou istou mierou deviatu či desiatu generáciu príslušníkov menšín ako prvú generáciu z cudziny teraz presťahovaných ľudí.
Prednáška profesora Štefánika a rozhovor s ním znovu nastolili myšlienku toho, nakoľko by bolo potrebné v národnostnej oblasti vypovedať to, čo treba, a zároveň oboznámiť sa s čerstvejšou, aktuálnou tematikou v jazykovej oblasti.
V Kongresovom centre Budapešť sa v dňoch 21. až 24. apríla uskutoční XII. medzinárodný knižný veľtrh. Slovensko bude reprezentované na výstave aj samostatným národným stánkom, ktorý pripravuje Literárne informačné centrum (LIC).
LIC bude mať v priebehu veľtrhu dve podujatia, v rámci ktorých budú predstavené verejnosti nové publikácie zo Slovenska. 22. apríla medzi 14. a 15. hodinou v Lehárovej sále I. sa uskutoční prezentácia III. zväzku Dejín slovenskej literatúry, ktorý v rozsahu 520 strán zostavil kolektív autorov pod vedením významného literárneho vedca a kritika Viliama Marčoka. Vydanie diela, v ktorom sú po prvý raz synteticky zhodnotené dejiny slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia, je pokladané za kultúrnu udalosť. Autorský kolektív v tejto publikácii zmapoval základné tendencie vo vývoji povojnovej slovenskej literatúry a po prvý raz priniesol kompletnejšie informácie o alternatívnej, disidentskej, krajanskej a emigrantskej slovenskej literatúre.
24. apríla od 13. do 14. hodiny v Lehárovej sále III., na podujatí „Čo nového v Bratislave“, bude LIC prezentovať najnovšie tituly slovenskej literatúry v preklade do maďarského jazyka a ponuku slovenských diel s dosahom na maďarskú verejnosť (Lexikon erbov šľachty na Slovensku II, R. Sloboda: Színésznők, J. Juráňová: A vén kandúr szenvedelmei).
23. apríla medzi 16. hodinou 30. minútou a 18. hodinou v Bartókovej sále sa uskutoční Festival európskych debutantov, ktorého sa zúčastnia mladí autori zo 16 krajín. Slovensko bude reprezentovať Daniela Kapitánová, ktorej vyšla prvá kniha vo Vydavateľstve LCA, vedenom Kolomanom Kertészom Bagalom. Dedikovať bude 24. apríla od 12. do 13. hodiny pri stánku P 3.
Bratislavské vydavateľstvo Kalligram bude zastúpené tiež osobitným stánkom (P 28/B), pri ktorom budú prebiehať dedikácie autorov počas celého festivalu.
„Slovenský dokumentárny film včera a dnes“ - pod týmto názvom usporiada 5. apríla Spolok segedínskych Slovákov, Slovenská samospráva v Segedíne, Grand Café v Segedíne a Slovenský filmový ústav premietanie filmov a besedu s renomovanými slovenskými kinematografmi.
V kinosále Grand Café o 17. hod. premietnu celovečerný štylizovaný dokumentárny film Petra Kerekesa 66 sezón (2003) o košickej Starej plavárni. Film v 86 minútach zachytáva 66 sezón na plavárni, kam sa chodili „kúpať” dejiny. Celý príbeh dejín tohto miesta ľudských stretnutí rámcujú obrazové spomienky režiséra na svojho starého otca, ktoré dopĺňajú spomienky viacerých ďalších postáv. Prostredníctvom ich životných osudov sa dozvedáme o veselých i tragických udalostiach miestnych dejín. P. Kerekes študoval v rokoch 1991 - 1998 na Katedre réžie Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave. V rokoch 1999-2002 bol doktorandom na VŠMU a od roku 2003 pôsobí na Filmovej a televíznej fakulte ako externý pedagóg.
Keďže začiatkom apríla natáča v Maďarskej republike, prisľúbil svoju účasť na projekcii v kinosále Grand Café. Segedínske publikum poctí svojou prítomnosťou aj režisér Dušan Hanák, ktorý bol medzi slovenskými filmovými tvorcami, ktorých roku 1990 predstavili na prvom Filmovom seminári CSS (vtedy ešte ZSM). V Segedíne o 19.30 premietnu jeho film Obrazy starého sveta (1972), ktorý zachytáva sugestívne portréty starých ľudí z Liptova a Oravy, ktorí dokážu aj v stave civilizačného chaosu a neistoty žiť vnútorne slobodní. Film bol ocenený na rôznych medzinárodných festivaloch.
Obe dokumentárne diela spája jedna cena. Hanákov film dostal Veľkú cenu 5. MFF Etnofilm Čadca roku 1988, kým P. Kerekes získal to isté ocenenie roku 2004. Obe diela budú premietané v slovenskom jazyku, ale zabezpečené bude aj synchrónne tlmočenie. Autorskej besedy sa zúčastnia aj riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký a slovenský filmový kritik Peter Michalovič.
Organizátori srdečne pozývajú všetkých záujemcov.
V bratislavských registroch zväzkov ŠtB (Štátnej bezpečnosti), zverejnených 18. marca, sa nachádza okrem niekoľkých parlamentných poslancov aj meno Claude Baláž. V registroch figuruje rezignovaný splnomocnenec vlády SR pre zahraničných Slovákov pod krycím menom Deos ako agent i preverovaná osoba.
„Aj keď len v krátkom čase, od marca do decembra 1989 ma ŠtB evidovala bez môjho vedomia a súhlasu ako svojho agenta. Preto som sa rozhodol, v súčasnej stupňujúcej sa hystérii okolo tzv. zväzkov, ale najmä v záujme Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorí boli a sú pre mňa prvoradí, že požiadam predsedu vlády Slovenskej republiky o uvoľnenie z funkcie splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre zahraničných Slovákov. Moje odborné znalosti ostávajú i naďalej k dispozícii na prospech Slovenskej republiky a Slovákov žijúcich v zahraničí. Svoje dobré meno chcem brániť súdnou cestou,“ stojí vo vyhlásení, ktoré C. Baláž poslal 23. marca do našej redakcie.
C. Baláž sa narodil 1. novembra 1942 v Paríži. Po štúdiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave bol výskumným pracovníkom v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave. Neskôr pôsobil ako vedecko-výskumný pracovník vo Vojenskom historickom ústave. Od roku 1977 bol vedecko-výskumným a neskôr i riadiacim pracovníkom Ústavu pre zahraničných Slovákov v Bratislave, v rokoch 1991 až 1995 riaditeľom Krajanského múzea. V rokoch 1995 až 1998 pôsobil vo funkcii riaditeľa Odboru pre zahraničných Slovákov Ministerstva kultúry SR. V roku 1998 pracoval ako manažér kultúry v Slovenskom inštitúte v Budapešti a od januára 1999 do apríla 2001 pôsobil na poste riaditeľa Domu zahraničných Slovákov. C. Baláž bol v decembri 1999 vymenovaný do funkcie splnomocnenca vlády SR pre zahraničných Slovákov. Od novembra 2000 riadil Sekretariát splnomocnenca vlády pre zahraničných Slovákov a od 1. januára 2002 je štatutárnym zástupcom Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov pri Úrade vlády SR. Je autorom úvodného projektu Domu zahraničných Slovákov a Dní zahraničných Slovákov v SR, bol koordinátorom medzirezortnej komisie pre prípravu zákona o zahraničných Slovákoch, je členom slovenskej časti zmiešanej slovensko-maďarskej komisie pre záležitosti menšín pri Ministerstve zahraničných vecí SR.
Rekordný počet zahraničných vystavovateľov charakterizoval medzinárodnú výstavu cestovného ruchu Utazás 2005, ktorá sa konala v dňoch 17. až 20. marca v Budapešti. Spolu s Maďarskom sa predstavilo 44 krajín sveta v národných pavilónoch. Popri klasických možnostiach rekreácií vystavovatelia prišli s množstvom programov aktívneho relaxu - jazdu na koni, splavovanie divokej vody, safari, ale aj programy propagujúce zdravý životný štýl - wellnes a fittnes. Čestnými hosťami tohtoročného ročníka výstavy boli Békešská župa a Jordánsko, ktoré sa preukázali bohatým výberom turistických možností, prezentovali svoje prírodné krásy, kultúrne a umelecké hodnoty, ako aj svoje gastronomické špeciality. Súčasťou programu výstavy boli aj odborné konferencie, medzi nimi konferencia zameraná na pravidlá prideľovania amerických víz, a vzťah leteckej dopravy k turistike. V priestoroch Hungexpa vystavovalo dovedna 806 subjektov, z toho 171 zahraničných. Celková plocha výstavy tvorila vyše 18 000 štvorcových metrov. Slovenská republika sa prezentovala po Rakúsku a Taliansku na tretej najväčšej ploche - na 186 m2.
(t-l)
Výstava Cestovanie (Utazás 2005) prilákala do hlavného mesta Maďarska odborníkov na cestovný ruch i záujemcov o ich služby. Takúto príležitosť nemohli vynechať ani hotelieri z Vysokých Tatier, ktorí sa Budapešťanom predstavili aj v januári tohto roku. Na výstavisku v areáli Hungexpo sa však prezentovali s plným nasadením. Pre pozvaných hostí, partnerov z Maďarska a predstaviteľov médií dokonca usporiadali v spolupráci s veľvyslanectvom Slovenskej republiky v Budapešti a jeho obchodno-ekonomickým oddelením, pod záštitou mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Juraja Migaša a hotela Atrium v Novom Smokovci, veľkolepú recepciu. Početní hostia si mohli pozrieť lyricky ladený dokumentárny film o mysterióznych Vysokých Tatrách s ich čarovnou flórou a faunou vo všetkých ročných obdobiach a vypočuť si príhovory pána veľvyslanca, primátora mesta Vysoké Tatry Jána Mokoša a zástupkyne mesta Vysoké Tatry pre cestovný ruch Dariny Žembovej. Pánovi veľvyslancovi sa podarilo dosiahnuť svoj cieľ - aj v tento večer priestory rezidencie dýchali Slovenskom. Keďže je presvedčený, že príroda zbližuje ľudí, verí, že Tatry zbližujú Slovákov a Maďarov. Preto má záujem na tom, aby Maďari navštevovali slovenské veľhory a cítili sa tam ako doma. Tatry a služby tatranských hotelov a ubytovacích zariadení, zvlášť pomerne nového hotela Atrium, ktorý leží na úpätí Slavkovského štítu, podrobne predstavil jeho riaditeľ Ing. Juraj Biric. Pre Ľudové noviny uviedol, že Maďarsko je pre nich veľmi dôležitý partner, preto sa tatranskí hotelieri rozhodli zabudnúť na konkurenciu a spoločne sa prezentovať v Budapešti. Uvedomujú si, že najdôležitejšie je presvedčiť turistov, aby do Tatier zavítali. Keď už raz prídu, každý si bude môcť prísť na svoje, oni urobia všetko pre to, aby hostia od nich odchádzali spokojní. Pekným a veľmi účinným gestom bolo losovanie štyroch cien - hotel Atrium ponúkol víkendový pobyt pre dve osoby s polpenziou a bohatým sortimentom služieb, mesto Vysoké Tatry taktiež víkendový pobyt pre dve osoby vo svojom ubytovacom zariadení, treťou cenou bol výlet lanovkou na Lomnický štít a štvrtou splav Dunajca na plti spojený s obedom. Ceny losoval z klobúka otecko najmladšieho maďarského turistu zaujímajúceho sa o Vysoké Tatry - niekoľkomesačného bábätka, ktoré pri tejto mimoriadne zodpovednej činnosti napriek okolitej vrave spokojne spalo.
Neprekážala mu ani rezká ľudová hudba a navidomoči ani to, že nemohlo ochutnať také slovenské špeciality ako bryndzové halušky a pirohy, kapustnicu a už aj na pohľad lákavé studené misy, o nápojoch ani nehovoriac.
Kríž na vŕšku Kalvárie v Ečeri, ktorý stojí na rozhraní novej a starej časti obce, počas uplynulých rokov postupne chátral. Miestna obecná samospráva spolu so Združením obytnej štvrte na Kalvárii dali postaviť nový kríž, ktorý vyhotovil ľudový umelec, drevorezbár Ferenc Polyák podľa vzoru niekdajšieho prícestného kríža. Kristus z plechu je dielom Ireny Leleszinovej Tarnaiovej, umelkyne pôvodom z Ečeru. Posvätenie kríža sa uskutočnilo 18. marca po večernej svätej omši, v rámci krížového pochodu so sviečkami, ktorého sa okrem pôvodných slovenských obyvateľov Ečeru v hojnom počte zúčastnili aj novší obyvatelia štvrte, ktorí sa sem prisťahovali z Budapešti. Podľa starostu obce Istvána Harazina nový kríž na kopci Kalvárie je symbolom vzájomnej spojitosti jednotlivých častí dediny. Vysviacka sa skončila zaspievaním slovenských piesní z obdobia pôstu v podaní miestneho folklórneho súboru Zelený veniec.
(a-cs)
Historia Domus v Ečeri je dokumentom, ktorý obsahuje dobové záznamy od roku 1705 o histórii miestneho kostola ako umeleckej pamiatky, i o dejinách obce, znovuzaloženej Slovákmi katolíckeho vierovyznania. Obsah latinských spisov na ečerskej fare doteraz nebol známy, avšak po preklade údaje o tristoročnej histórii tejto dediny sú dostupné už aj v dvojjazyčnej publikácii. O náboženskom živote, cirkevných budovách a udalostiach i o ečerských pútnikoch podáva obraz v knihe s rozsahom 120 strán bohatá príloha fotografií. Vydanie slovensko-maďarskej publikácie, vydavateľom ktorej je Folklórny súbor Zelený veniec, podporili verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, Národný kultúrny fond a miestna slovenská menšinová samospráva.
(cs-a-l)
V Slovenskom inštitúte (SI) v Budapešti v druhej polovici marca po vlaňajšej vydarenej akcii už po druhýkrát zorganizovali veľkonočné tvorivé dielne pre deti našich škôl. Prvej tohtoročnej dielne sa 16. marca zúčastnili slovenskí žiaci pilíšskych škôl, ktorí pomocou umeleckých remeselníkov plietli korbáče, ktorými vo veľkonočný pondelok mohli chlapci podľa starodávneho slovenského zvyku vyšibať dievčatá.
V utorok pred veľkonočnými sviatkami do inštitútu zavítali žiaci budapeštianskej slovenskej školy, pre ktorých hlavná organizátorka, kultúrna referentka SI Zuzana Galotta a farár Slovenského evanjelického zboru v Budapešti Atila Spišák pripravili materiály, vhodné na vyhotovenie sviatočných ozdôb. Keďže pán Spišák je zároveň učiteľom náboženskej výučby týchto detí a pani Zuzana tiež už má skúsenosti s deťmi, účastníci sa rýchlo uvoľnili, vytvorila sa príjemná atmosféra a rad-radom sa zrodili pekné veľkonočné ozdoby, so sliepočkami a vajíčkami. Menším občas bolo treba pomôcť, ale zdalo sa, že „pomocníčky“, vychovávateľky slovenského internátu, sa pri maľovaní kraslíc tak isto dobre zabávali, ako samotné deti.
Určite sa každý potešil darčekom, ktoré dostal na Veľkú noc, či už čokoládovým vajíčkam, zajačikom, alebo stužke na „korbáč“, ale pre tieto deti mohlo byť radosťou aj to, keď mamička na sviatočne prestretý stôl položila nimi vlastnoručne vyhotovené diela.
Južný dištrikt evanjelickej cirkvi usporiadal 4. až 6. marca v Malom Kereši konferenciu pre vedúcich jednotlivých zborov. Do dištriktu patria Tolnianska, Baranianska, Báčsko-Kiškunská, Čongrádska a Békešská župa ako aj peštianska časť hlavného mesta. V piatok popoludní otvoril stretnutie dozorca dištriktu Zoltán Szemerei, na otváracej bohoslužbe kázal slovo božie senior zo Soltvadkertu, zástupca biskupa Lajos Káposzta. Pod názvom „Kam smeruje náš dištrikt?“ zhrnuli vo svojich prednáškach udalosti uplynulých piatich rokov dozorca dištriktu Z. Szemerei, dozorca cirkevnej župy Árpád Andorka a tajomník biskupa Zsolt Barthel-Rúzsa. V prvý deň v miestnom evanjelickom kostole vystúpil zbor Gospeloví orli, ktorý tvoria príslušníci evanjelickej mládeže v Malom Kereši. V sobotu pozdravil účastníkov podujatia primátor mesta Ferenc Barkóczi. Po jeho príhovore odzneli prednášky evanjelického biskupa zo Sedmohradska Dezsőa Adorjániho pod názvom Misia v diaspóre a biskupa Pétera Gáncsa na tému Misia v kolektíve evanjelikov vo svete. Popoludní na otázky prítomných odpovedali členovia predsedníctiev cirkevného dištriktu a župy. Záujemcovia si večer mohli pozrieť predstavenie Divadla Evanjelium, inscenáciu Dürenmattovej hry Fyzici. Záverečným programom trojdňovej udalosti bola nedeľňajšia bohoslužba, na ktorej kázal sedmohradský biskup D. Adorjáni.
Na fóre sa zúčastnil aj putovný farár Celoštátnej slovenskej evanjelickej duchovnej služby Atila Spišák (na fotografii), ktorý nadhodil, že ešte stále existuje veľa takých slovenských zborov, kde nemajú farára, ovládajúceho slovenčinu, pritom veriaci by sa radi zúčastňovali slovenských bohoslužieb.
- Evanjelická cirkev na Slovensku vyhlásila, že by bola ochotná vyslať do Maďarska slovensky hovoriaceho farára a ako výmenu aj my by sme poslali do maďarských zborov na Slovensku farára, ktorý by tam vykonával službu. Dvojjazyčnosť treba chápať ako určitý poklad a treba ju zachovať, v záujme čoho spravíme všetko, čo bude v našich silách,- uviedol vo svojej odpovedi biskup P. Gáncs.
Teta Ica Pagáčová sa narodila pred sedemdesiatimi štyrmi rokmi v rodine Bajusnáčovcov v Malom Kereši, na sálaši v dnešnej mestskej časti Staré viniče (Öregszőlők), ako tretia z piatich detí. Vydala sa v osemnástich rokoch a ako tridsaťosemročná už bola starou mamou. Dnes má okolo seba početnú rodinu - dve dcéry, šesť vnúčat a päť pravnúčat. Nikdy sa nenudí, jej život je veľmi čulý. Ešte aj dnes chodí pravidelne do vinohradov, stretneme ju na každej slovenskej kultúrnej akcii a ako presbyterka evanjelického cirkevného zboru je prítomná na všetkých cirkevných podujatiach. Každú stredu vedie hodiny Biblie, pravidelne navštevuje chorých.
- Mám veľmi rada našu cirkev a Ježisa Krista, on mi vždy pomáhal a ukázal mi cestu, ktorá ma vyviedla z každej ťažkej situácie. Kto raz spozná prameň jeho lásky, ten z neho môže čerpať po celý život. Ja rada slúžim, kde len môžem. Pokladám za nádherné, že Pán Boh mi umožnil, aby som ako sedemdesiatštyriročná ešte dokázala jazdiť na bicykli, napriek tomu, že som musela zdolať niekoľko chorôb. Ja potrebujem pohyb! Nevydržím ani hodinu tak, aby som niečo nerobila. Ani to nebolo zvykom v našej rodine. Pamätám sa, moja mama dovtedy, kým sme sa zobudili, už zakúrila do pece a spravila nám raňajky, - spomína teta Ica.
- Na Veľkú noc sme dali do poriadku celý dom a jeho okolie, všetko sa len tak jagalo čistotou. Išli sme do kostola, pomodlili sme sa a, samozrejme, my, dievčatá, sme netrpezlivo čakali aj veľkonočný pondelok, aby sme mohli pohostiť chlapcov, ktorí nás prišli oblievať. Namaľovali sme kraslice vývarom z cibule, vtedy sme ešte nemali vajcia a zajačiky z čokolády, ktoré by sme mohli rozdávať za oblievanie. Vyrastala som v novej časti mesta, žilo tam vtedy veľmi veľa mladomanželských párov, v každej rodine boli 3-4 deti, takže prichádzali chlapci v celých húfoch. Pravdaže, vtedy ešte nebola v móde kolínska voda. Oblievali nás vodou od hlavy po päty. Už som bola väčšou dievkou, keď som sedela na posteli a česala som sa. Otec ešte ležal a povedal mi, že keď som sa už zobudila, mohla by som nakŕmiť zvieratá. Zaplietla som si vlasy, upravila som si zásteru, potom som otvorila dvere a zhora sa už aj lialo za vedro vody. Kde sú štyria chlapi v rodine, tam sa takéto žartovné činy často vyskytnú. Mohla som sa začať obliekať od začiatku. Ešte som mala šťastie, že ma neobliali vodou zo škopu, v ktorom bola predtým kyslá kapusta...
Na veľkonočný pondelok sme prestreli stôl v zadnej izbe, objavila sa šunka, klobása a uvarené vajcia, všetko, čo sme cez pôst nemohli jesť. Mama spravila huspeninu a koláč, bez ktorého sviatok v Malom Kereši bol nepredstaviteľný. Mali sme koláče a tvarohové, kapustové, makové a orechové záviny.
Dobre je pospomínať si na tieto zašlé časy. Pozerám fotky a v mysli sa vrátim do minulosti. Nebolo to teraz, ale predsa sa mi zdá, že všetko som prežila nedávno, také blízke sú tie udalosti. Neboli sme bohatí, niekedy sme ani pre nás nemali dostatok jedla, ale mama každú sobotu niečo piekla a zobrala aj deťom do susedov. Ona ma naučila, že láska, viera a dobročinnosť sú najdôležitejšie ľudské hodnoty, - povedala teta Pagáčová.
V rámci osláv výročia marcovej revolúcie a bojov za slobodu r. 1848 v Malom Kereši primátor mesta Ferenc Barkóczi odovzdal vyznamenanie Za rozvoj medzinárodných vzťahov mesta Malý Kereš viceprimátorovi Liptovského Mikuláša Štefanovi Lopčianskemu.
Družobné styky medzi dvoma mestami sa datujú od roku 1993. Inicioval ich Malý Kereš na návrh tamojšej organizácie Slovákov a slovenskej menšinovej samosprávy. Iniciatívy sa zo strany mesta Liptovský Mikuláš chopil Š. Lopčiansky, ktorý odvtedy je zanieteným manažérom a gestorom priateľských stykov oboch miest. Viceprimátor vykonal veľký kus práce pri vypracovaní návrhu dohody o spolupráci a ako predstaviteľ mesta Liptovský Mikuláš bol signatárom dohody. Nepretržite a dôsledne sa aktivizuje v záujme úspešných družobných stykov, iniciuje výmenné kultúrne programy a vzájomné návštevy, sleduje činnosť školských táborov. Vytrvalo sa usiluje o vytvorenie hospodárskych kontaktov, ako aj rodinných stykov Malokerešanov a Liptovskomikulášanov.
Mesto Sarvaš sa môže pochváliť nádhernou plavárňou, ktorú odovzdali do prevádzky v mesiaci novembri. Je prekrásna a zodpovedá aj tým najnáročnejším kritériám. Na prízemí sa nachádza 6 bazénov, dvadsaťpäťmetrový pre plavcov, v ktorom je hĺbka vody 180 cm, bazén pre začiatočníkov, perličkový bazén a bazény s liečivou vodou, ktorá obsahuje 14 komponentov. Sú tu ešte telocvičňa s najmodernejším vybavením a dve fínske sauny. Na poschodí je tribúna pre milovníkov vodných športov (divákov). Nechýba ani solárium a kaderníctvo.
Dňa 4. marca sa tu uskutočnili prvé plavecké preteky pre žiakov základných škôl v Sarvaši. Našu školu, materskú školu a žiacky domov reprezentovalo 28 žiakov. Celkovo sa nominovalo 300 pretekárov. Pretekali v troch disciplínach: znak, prsia a voľný štýl, samozrejme, vo všetkých vekových kategóriách.
Výsledky:
25 m voľný znak
2. miesto Anna Olejárová
3. miesto Tomáš Molnár, Dóra Zelenáková
25 m prsia
1. miesto Sabolč Beneš, Gábor Halász
2. miesto Atila Majoroš
3. miesto Dóra Fazekašová, Daniela Sekerešová
25 m znak
1. miesto Sabolč Beneš
2. miesto Gábor Halász
50 m prsia
1. miesto Sabolč Beneš
2. miesto Anna Olejárová, Matej Nemčok
3. miesto Norbert Zrak
Najúspešnejším žiakom bol Sabolč Beneš, ktorý získal tri zlaté medaily.
V pilíšskom Číve chcú oživiť niekdajšiu tradíciu, - kultúrne programy žiakov základnej školy. Preto bol 19. marca v miestnom kultúrnom dome už poobede veľký ruch. Deti a dospelí sa pripravovali na vystúpenie a na výstavu z prác žiakov a starších škôlkárov.
Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky základnej školy Ildiky Madudovej, po niekoľkoročnej pauze sa zrodila iniciatíva usporiadať pre rodičov kultúrny večierok, na ktorom vystúpia deti školského a predškolského veku. „Pred rokmi sme pravidelne usporadúvali prehliadky nazvané Kto čo vie? Po čase záujem o ne ochabol. Teraz by sme znovu chceli oživiť túto tradíciu, aby naše deti mali možnosť predstaviť svoj talent na verejnosti,“ povedala pani riaditeľka. Na našu otázku, prečo vystúpili aj najstarší škôlkári, nám I. Madudová odpovedala, že oni sa vlastne takto pripravujú na to, že od septembra rozšíria rady žiakov základnej školy.
Deti sa pripravovali na vystúpenie s veľkým elánom: v niektorých ročníkoch pracovali pod vedením triednych učiteľov, inde zas slovenčinárov.
Takto teda v túto predposlednú marcovú sobotu do poslednej stoličky zaplnili sálu kultúrneho domu rodičia, starí rodičia a deti, ktoré ticho a disciplinovane sledovali vystúpenie svojich spolužiakov. Rad-radom sa prezentovali žiaci všetkých tried; väčšinou pesničkami alebo kratšími básňami, ale viacerí si pripravili na toto stretnutie kratšie divadelné či bábkové predstavenie. Na niektorých sme sa zasmiali, z iných sme sa ponaučili. Ale kultúrny večierok čívskych školákov charakterizoval v prvom rade internacionalizmus, čiže vládol tam medzinárodný duch. Prečo? Lebo okrem slovenských a maďarských pesničiek, predstavení a básničiek sme mali možnosť vypočuť si aj anglické.
Bol to naozaj zaujímavý večierok, na konci ktorého sme si všetci pozreli malú výstavu prác žiakov.
Veríme, že z čívskeho kultúrneho večierka sa znovu stane tradícia, vďaka ktorej žiaci budú môcť predviesť svojim príbuzným, známym a spolužiakom, čo všetko sa v škole naučili.
Farnosť pri Kostole sv. Jozefa v Budapešti, Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti a Sarvašské slovenské divadlo pripravili pre záujemcov z hlavného mesta a okolia divadelné predstavenie Pašie - príbeh utrpenia Ježiša Krista. Predstavenie sa konalo 19. marca v Kostole sv. Jozefa na Námestí M. Horvátha. Sarvašské slovenské divadlo si pre putovnú inscenáciu dramatického stvárnenia utrpenia a smrti Ježiša Krista - pašie - vybralo vhodný čas. Slovo „pašie“ je odvodnené od „pasio Christi“, čo znamená utrpenie Krista. Pašiové hry sú scénické predstavenia utrpenia Ježiša Krista. Známe sú stredoveké pašiové hry, ktoré vznikli asi v 13. storočí a predvádzali ich zvyčajne pred kostolom. Režisér László Gergely inscenoval fragment z veľkopiatkových pašiových hier Evanjelického cirkevného zboru v Sarvaši, ktoré pochádzajú z roku 1863.
V nádhernom Kostole sv. Jozefa sa v sobotu popoludní začal rozvíjať dej... S niekoľkými štylizovanými scénami nám režisér oživil v dokonale vizualizovanej podobe takmer dvetisícročnú históriu - Ježišovo detstvo, jeho učenie a potom Ježišov vstup do Jeruzalema, aby tam uskutočnil svoje veľkonočné tajomstvo. Ježiš vedel, že v dňoch, ktoré nasledovali po jeho vstupe do Jeruzalema, sa odohrá dráma s víťazným koncom. Tieto udalosti zostanú do konca čias stredobodom života. Dve slová sa dodnes dotýkajú každého z nás: „Hosanna!“ a „Ukrižuj!“ Také je srdce človeka - schopné milovať i nenávidieť. Aj dnes sa odohráva mystérium Ježišovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Kristus volá na spoluprácu každého človeka. Pred ním sa nedá skrývať za masu ľudí, on zomrel za každého z nás.
Pašie, opis jeho umučenia a smrti, to nie je iba história, ale aj výzva, aby sme pri Kristovi našli stále miesto, a memento, že nesmieme byť ľuďmi bez vlastného úsudku. Ježiš nám počas svojho umučenia a smrti prejavil svoju nesmiernu lásku. Ukrižovaný Ježiš je znamením víťazstva. Slovenskému sarvašskému divadlu sa podarilo dosiahnuť tento odkaz vďaka hlbokému precíteniu účinkujúcich. Doslova sa dotkli našej duše a srdca a naladili nás na atmosféru Veľkonočného týždňa a radostného očakávania Ježišovho zmŕtvychvstania. Je potešiteľné, že do hry Pašie režisér L. Gergely zapojil všetky vekové skupiny. Bez výnimky všetci účinkujúci - herci: Zsuzsa Dósová, György Derzsi, László Kiss, Lajos Kürthy, Péter Dudás, sarvašskí spoluúčinkujúci Edita Vassová (spev), Tibor Mótyán (husle a spev), žiaci sarvašskej slovenskej školy a členky Slovenského pávieho krúžku v Sarvaši hlboko precítili význam a poslanie tejto pašiovej hry. Zvlášť musíme zdôrazniť, že počas predstavenia odzneli krásne slovenské evanjelické veľkonočné náboženské piesne z Tranoscia, čo posilňovalo autentickosť slovenských pašií.
S poľutovaním sme vzali na vedomie, že budapeštianski Slováci neprejavili o predstavenie taký záujem, aký by si bolo zaslúžilo. Prišlo zopár ľudí. Ozaj, kde ste boli, budapeštianski Slováci, slovenská inteligencia, ktorá hrdo prehlasuje svoju početnosť a životaschopnosť? Nechápeme, prečo boli tentoraz takí ľahostajní a svojou neúčasťou sklamali organizátorov a všetkých prítomných.
Sarvašské slovenské divadlo sa predstavilo so svojimi veľkonočnými Pašiami v katolíckom kostole v Číve, v Osvetovom stredisku v Rétšágu, v Mládežníckom dome v Békešskej Čabe a v evanjelickom kostole v Slovenskom Komlóši.
Trochu oneskorená treskúca zima dosť vysilila a zmorila ľudí. V chladný februárový deň akoby sa celý Kestúc pobral na zimný spánok - snehový koberec pokrýval hory, polia a terasovité ulice. Stromy a kríky akoby boli posypané bielym páperím. Krásna zimná idyla, ale v takýto čas je veru najlepšie pri kachliach ponoriť sa do ríše spomienok...
V útulnej a teplej kuchynke sa zhovárame s členkou kestúckeho pávieho krúžku Ruženou Kainovou, rodenou Nebehajovou.
- Vojnové roky a predčasná smrť môjho otca poznačili a od základov zmenili život našej rodiny. Mama bola v požehnanom stave, keď sa v júli roku 1942 stala otcovi nehoda v bani a ihneď zomrel. Ja som sa narodila v októbri už ako polosirota. Dodnes ľutujem, že som nepoznala svojho otca. Sedemnásť rokov bola mama vdova, a potom sa vydala a roku 1959 sa narodila moja sestra Mária.
Pani Ruženka teda už odmalička nemala na ružiach ustlané, hoci jej starostlivá a pracovitá matka vo dne v noci robila, aby jej všetko zabezpečila. Malá Ruženka prežívala detstvo u starých rodičov z maminej strany. Bola rozumná, usilovná, aj sa dobre učila, a predsa jej túžby a sny o ďalšom štúdiu sa rozplynuli. Starý otec po mame jej stále pripomínal, aby nesnívala, veď jej nemá kto platiť štúdiá. Kto vie, ako by sa bol vyvíjal jej život, keby bola študovala?
- Po skončení základnej školy som ako štrnásťročná začala pracovať v miestnom lesníctve, kde sme vytínali kríčky v kestúckych ”Bencekútoch“. Sotva som začala robiť, utrpela som úraz, potkla som sa v maliništi a sekera, ktorú som mala v ruke, sa mi zaťala do ľavej ruky pri zápästí. Dali mi ju do sadry a dlho trvalo, kým sa mi zahojila. Musela som zostať doma a viesť domácnosť. Naučila som sa variť, piecť, ba aj chlieb miesiť a piecť. Či veríte, či nie, v ľavej ruke mám viac vlády ako v pravej a počas celého života som túto boľavú ruku viac používala.
Pani Ruženka neskôr začala robiť v miestnom poľnohospodárskom družstve ako skladníčka. Tu sa spoznala s elektromontérom Alexandrom Kainom, ktorý tam pracoval ako vodič a za ktorého sa ako dvadsaťročná vydala.
- Ako sa hovorí, niet slasti bez strasti, lebo opäť ma zasiahol neblahý údel. Prvorodený synček mi zomrel, keď mal desať mesiacov a táto rana sa mi dodnes nezahojila. Našťastie roku 1964 som porodila dcéru Katku a roku 1972 syna Petra. Spolu s manželom sme sa snažili vychovávať obe deti v láskyplnej atmosfére a všemožne im pomáhať. Dcérka je slovenská učiteľka a vyučuje v kestúckej materskej škole. Syn skončil vysokú školu a pracuje v jednej firme.
Pani Ruženka prekonávala životné ťažkosti prácou a vierou. Keď už deti trochu odrástli a podmienky boli priaznivejšie, aj ona začala študovať, aby sa, ak aj trochu oneskorene, splnil jej celoživotný sen. Rodina, domácnosť, výchova dvoch detí, pracovisko, záhrada, trochu hydiny a vinice si vyžadovali veľa času. Pani Ruženka popritom absolvovala strednú odbornú školu ekonomickú a neskôr aj kurz účtovníctva. Veľa čítala a vzdelávala sa. Roku 1999 odišla do dôchodku. Žiaľ, jej manžel sa umoril prácou a je pomerne chorľavý.
- V Kestúci sa hovorí, že pomôž si, aj Pán Boh ti pomôže. Myslím si, že popri práci človek má dbať aj na to, aby sa dokázal uvoľniť. Pre mňa je uvoľnením spev a hudba. Odmalička som rada spievala. Dodnes sa pamätám, ako ma pred tromi desaťročiami vyhľadali pán profesor Béla Kálmánfi a Bernát Minczér, ktorí mali veľké zásluhy na založení miestneho pávieho krúžku, aby som sa zapojila do tejto činnosti. Zo začiatku som váhala, chvíľu trvalo, kým som sa rozhodla. Raz páví krúžok organizoval oberačkovú slávnosť v obci. Oberačkový sprievod prešiel aj pred našim domom a keď ma speváci zazreli, zakričali: „Poď medzi nás!“ Vtedy som sa rozhodla, zapojiť sa do tejto peknej a šľachetnej činnosti. Neľutujem, lebo spev, hudba, spoločné vystúpenia a cestovanie mi spríjemňujú život a vnášajú do mojich všedných dní radosť a pokoj.
Prekročila šesťdesiatku, ale naďalej je aktívna. Vytýčila si novšie túžby a ciele, primerane svojim možnostiam. Jej život dostal ešte bohatšiu duchovnú náplň lebo sa začala aktivizovať aj v náboženskej oblasti. Pravidelne sa zúčastňuje pútnických zájazdov, ktoré organizuje Celoštátna slovenská samospráva, pomáha pri organizovaní veriacich na slovenské sv. omše v Kostole sv. Jozefa v Budapešti. Keď bývalý kantor Ladislav Kovács ochorel, Ruženka zariadila, že každú prvú nedeľu v mesiaci na slovenskú sv. omšu prichádza kantorka Rita Szahánová z Moďoróšu. Vďaka jej iniciatíve spolu s predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Kestúci Valériou Gaálovou Karovou oživili májovú mariánsku pobožnosť v Kestúci. Dôstojný pán František Tarnóczi, miništranti a veriaci so zástavami putujú k Hlbokej ceste, ku kaplnkám Sedembolestnej a Lourdskej Panny Márie. Cestou sa dvojjazyčne modlia a spievajú, potom sa pri obidvoch kaplnkách odbavuje mariánska pobožnosť. Je potešiteľné, že túto pobožnosť spolu s nimi slávia aj veriaci z Mlynkov a Santova. Potom sa stretávajú u Jozefa Velmovszkého, kde ich ponúknu chutnými kapustníkmi a dobrým kestúckym vínom, ktoré im daruje Július Szivek.
- Chcela by som pokračovať v tejto práci, kým mi zdravie dovolí a sily postačia, - povedala na záver Ruženka Kainová Nebehajová. My jej želáme z úprimného srdca dobré zdravie, pevnú vôľu, aby aj naďalej mohla vykonávať svoje záľuby v prospech svojich kestúckych rodákov.
Milí moji rodáci,
v lete otvoria v našom meste piaty most cez Dunaj. Už vidieť jeho siluetu. Konštrukcia je impozantná, bude to pekný most. Vymenovali špeciálnu komisiu mestského zastupiteľstva, ktorá rozhoduje o jeho názve. Zaujímavý návrh podal Ján Čarnogurský - zakladateľ KDH, bývalý premiér a minister spravodlivosti. Most spájajúci Petržalku s Bratislavou by pomenoval Mostom legionárov. Názov zdôvodňuje historickými faktami. Po vzniku prvej ČSR bratislavský breh Dunaja obsadili česko-slovenskí legionári. Na petržalskej strane sa zakopali maďarskí honvédi a starý most Františka Jozefa zabarikádovali. Tento stav rozhodli zmeniť legionári. V noci zo 14. na 15. augusta 1919 uskutočnili odvážnu akciu. Na pontónových člnoch sa preplavili do Petržalky, prepadli maďarskú stráž, odstránili barikádu na starom moste a privolali posily. V Petržalke obkľúčili maďarskú posádku a odzbrojili ju bez jediného výstrelu a predmestie pripojili k Bratislave. Trianonská dohoda v júni 1920 len konštatovala realitu a tak sa Petržalka stala súčasťou Bratislavy. Maďarská vláda sa tohto územia nechcela dobrovoľne vzdať a o Petržalku bojovala v Paríži až do záverečného rokovania. Neúspešne. A tak sa stalo, že pre odvážnu akciu česko-slovenských legionárov hranica medzi Maďarskom a Slovenskom v Bratislave nikdy neprechádzala stredom Dunaja. Návrh má podporu a možno, že Bratislava bude mať Most legionárov. Nápad však má vážnu konkurenciu. Matičiari začali zbierať podpisy v prospech iného mena. Náš piaty most by chceli pokrstiť Mostom Andreja Hlinku. Toho totiž z našej tisíckorunáčky čoskoro vytlačí Euro. Doteraz sme pátera ošuchovali prstami, žeby sme v budúcnosti mali po ňom šliapať? Nuž uvidíme.
Pozdravuje Vás
Pred tromi rokmi som v Literárnom štvrtku predstavil Oldřicha Kníchala a jeho knihu Mlyny Prozreteľnosti a dnes to bude nová autorova kniha Nekropolis (Vydavateľstvo Ivan Krasko a Vydavateľstvo ESA, Nadlak-Bratislava 2004). Hoci profil krajanského spisovateľa, narodeného roku 1939 v Humennom a pôsobiaceho od roku 1980 v Budapešti, uverejnili obidva Slovníky slovenských spisovateľov, toto meno ostáva na Slovensku skôr neznáme.
A je to škoda, lebo Kníchalova tvorba prekračuje hranice tzv. krajanskej literatúry, ak si pod ňou predstavujeme niečo lokálne zakonzervované alebo tradičné. Dôkazom toho boli už jeho Mlyny Prozreteľnosti, publicistické články z rokov 1988 - 1989, svieže komentáre k dobovým udalostiam, svedčiace o všestrannej autorovej rozhľadenosti, ktorá mu umožnila písať s časovým i žánrovým presahom. Obdobné znaky má kniha Nekropolis.
V nej už hovorí skôr esejista než publicista či novinár, skôr laický filozof než profesionálny rozprávač príbehov. Okrem úvodnej satiry Návšteva najvyššieho predstaviteľa a publicistickej prózy Nekropolis, kde je reč aj o stalinských zločinoch (skrytá polemika s Júliusom Fučíkom), a záverečných prózičkách o konci vojny, jednoduchosti teroru a sci-fi epizóde Ôsma veľmoc, jadro knihy tvoria zvláštne útvary.
V minime epiky, ktorá lokalizuje a zároveň rámcuje konkrétny autorov zážitok najmä z ciest do Španielska, Japonska a Talianska, sa skrýva lyrická, metafyzická, meditatívna, asociatívna podstata, kde sa autor presúva do celkom iných, minulých čias a svetov, živo si predstavujúc to, čo je pradávno mŕtve a z čoho zostala len nejaká výtvarná alebo architektonická pamiatka.
Tento druh predstavivosti v ňom vyvoláva skutočný zážitok a ten zasa meditácie na tému človek, jeho povaha, sklony, nemeniteľné vlastnosti. Výrečným príkladom nech je poviedka Talizman - mimochodom, venovaná Vincentovi Šikulovi na pamiatku ich stretnutia v Bratislave v októbri 1989, ktorá iniciuje spomienku na priateľa Joaquína, ktorý daruje jeho synovi kolorovanú reprodukciu jaskynnej maľby zo staršej doby kamennej v Altamire.
Časové premeny i preskoky sa odohrávajú v autorovej mysli aj pri pohľade na veže talianskych miest, posmrtnú masku básnika Endre Adyho, Michelangelovu fresku v Sixtínskej kaplnke, Mozartovu Viedeň, Renoirovu Grizetku. V jeho filozofujúcich zamysleniach sa nevyskytujú ani výtvarné, ani hudobné výrazy, veď nakoniec nechce diela umelcov odborne vysvetľovať, ale dáva sa nimi unášať, a tak sa tu v plnej sile uplatňujú vnemy zmyslové.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje esejistická koláž Bozky a iné slasti a Arkády. Autor tu vynachádzavo a vtipne rozoberá mužsko-ženské vzťahy, resp. ich genézu a prvé prejavy, ktoré ako bránu k slasti otvára prvý bozk. Veľmi decentne si všíma a pomenúva všetky fázy toho, čo eufemisticky nazýva rozmnožovacím pudom, ale za čím vidí oveľa viac, totiž ozajstné stotožnenie sa s druhým. Bez lákajúcich priamych pomenovaní, no o to citlivejšie a hlbšie začiera do tajomstiev krehulinkej dôvernosti medzi dvoma bytosťami.
K zaujímavej psychologickej dedukcii dochádza, keď tvrdí, že krízu vo vzájomných vzťahoch môže oslabiť spomienka na priateľky a družky z detstva, pričom sa s týmito dôvernosťami dá podeliť „s jednou jedinou bytosťou”, čo autor pokladá za vzrušujúce. Dosť kontroverzná rada, lebo v praxi to nemusí byť len pozitívum.
Kníchalova kniha je akýmsi duchovným sprievodcom po kultúrnej minulosti, unikátna svojím pohľadom.
19. marca bolo 10. výročie podpisu Základnej zmluvy medzi Slovenskom a Maďarskom o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci. Pri tejto príležitosti poslal premiér Mikuláš Dzurinda list maďarskému partnerovi Ferencovi Gyurcsányovi. Maďarskí politici si na výročie v deň jeho podpisu nespomenuli. Jedinou zmienkou o zmluve bola správa denníka Népszabadság, ktorá informovala o liste slovenského premiéra. Spolu s ďalšími zmluvami je táto dohoda dôležitým nástrojom aj v tom, aby boli riešené všetky otázky dôležité v záujme ochrany národnej kultúrnej identity menšín oboch krajín v súlade s európskym hodnotovým poriadkom.
x x x
Bývalého maďarského premiéra Viktora Orbána obvinili z korupcie. Týždenník Élet és Irodalom zverejnil záznamy z niekoľkých stretnutí skupiny podnikateľov, kam patrila aj Orbánova manželka, o možnosti získať časť štátnych vinohradov v známej Tokajskej oblasti. Na rokovaniach sa v roku 2001 údajne osobne zúčastnil aj vtedajší premiér a radil podnikateľom, ako majú postupovať. Orbán na tlačovej konferencii v Budapešti obvinenia z korupcie odmietol, ale materiály zverejnené v tlači ani po opakovaných žiadostiach novinárov jednoznačne neoznačil za sfalšované. Z materiálov týždenníka vyplýva, že sa Orbán s manželkinými spolupodnikateľmi radil aj v budove vládnej rezidencie. "Nikdy som sa na žiadnych podobných stretnutiach nezúčastnil. A už vôbec nie v rezidencii premiéra," tvrdí predseda Fideszu V. Orbán.
x x x
Menšia maďarská opozičná strana MDF navrhuje rozpustenie parlamentu, ktorý často porušuje ústavu a nie je schopný prijať zákony o národnej spolupatričnosti. Vládne strany reagujú ironicky. Konflikty medzi dvoma najväčšími stranami, koaličnou socialistickou a opozičným Fideszom, ďalej totálny nedostatok konsenzu a spolupráce znemožňuje v parlamente akékoľvek zásadné rozhodnutia - mieni predsedníčka MDF a mimochodom podpredsedníčka parlamentu Ibolya Dávidová. Ako príklad na porušovanie ústavy národným zhromaždením uviedla okrem iného aj neprijatie zákona o parlamentnom zastúpení menšín. Príslušný návrh na rozpustenie parlamentu do 1. júna predložilo MDF aj v oficiálnej forme.
x x x
Na mnohých úsekoch maďarských riek zvýšili povodňovú pohotovosť, no obyvateľstvu nehrozí nebezpečenstvo, zo svojho koryta má vystúpiť len rieka Maruša na juhovýchode krajiny. Povodňová pohotovosť sa týka takmer tisíc kilometrového úseku riek, väčšinou ide o prvý stupeň, tretí, najvyšší, museli vyhlásiť iba 36 kilometrov pozdĺž rieky Čierny Kereš v juhovýchodnej oblasti Maďarska. Pri meste Makov (Makó) varovali úrady majiteľov nehnuteľností v záplavovom území, aby urobili ochranné opatrenia, pretože rieka Maruša sa zrejme vyleje z koryta. Odborníci konštatujú, že chladné počasie v oblasti prameňa rieky Tisa prispieva k spomaleniu záplavových vĺn. V Tise sa však objavilo veľké množstvo komunálneho odpadu, ktorý vyplavila rozvodnená rieka z nelegálnej skládky na rumunskom území - voda však nie je kontaminovaná v takej miere, aby museli vyhlásiť pohotovosť.
x x x
Dvojdňový 6. snem Obce Slovákov v ČR 19. marca v stredočeskom Kladne vyvrcholil voľbou výkonnej rady tohto krajanského občianskeho združenia a potvrdením vo funkcii doterajšieho predsedu Petra Liptáka na ďalšie trojročné obdobie. Obec Slovákov, ktorá vydáva svoj časopis Korene, vznikla už v roku 1992 a patrí medzi najstaršie slovenské krajanské združenia v Česku. Pravidelne organizuje folklórne podujatie Jánošíkov dukát a udeľuje ceny Mateja Hrebendu za rozvoj slovensko-českej vzájomnosti. Je to nielen snaha o uchovanie slovenskosti, slovenskej reči, slovenskej kultúry, ale aj akýsi boj proti nivelizácii, proti tomu, aby sme boli všetci rovnakí, charakterizoval dlhodobé ciele Obce Slovákov staronový predseda.
x x x
Na Slovensku hrozí, že do niekoľkých rokov budú musieť zrušiť niekoľko maďarských škôl, pretože počet žiakov v nich permanentne klesá. Píše o tom denník Népszabadság. Z celkových údajov o zápise do základných škôl vyplýva, že počet prvákov v maďarských školách neklesá, no mnohé nepriaznivé tendencie silnejú podľa šéfa národnostného odboru ministerstva školstva Slovenskej republiky. Od septembra sa bude učiť v maďarských školách 4200 žiakov v materinskom jazyku, čo je asi o 300 viac, než bolo vlani. Ich počet mierne rastie na západnom Slovensku, avšak v okolí Nitry je mnoho škôl, do ktorých sa nezapísali žiadni prváci maďarskej národnosti.
x x x
Strana maďarskej koalície iniciuje zriadenie postu ministra bez kresla, ktorý by mal na starosti rovnosť šancí žien, detí, starších ľudí a zdravotne postihnutých. Poslankyňa Európskeho parlamentu Edit Bauerová (SMK) by uvítala, keby túto funkciu zastávala žena. Nepredpokladá však, že sa to podarí zrealizovať ešte v tomto volebnom období. Keďže je už polovica volebného obdobia preč, bolo by to podľa nej "iluzórne". SMK zatiaľ o návrhu s koaličnými partnermi nerokovala. Ako druhú alternatívu vidí E. Bauerová presun tejto problematiky na úroveň Úradu vlády SR - na niektorého z podpredsedov, ktorý je zodpovedný za ľudské práva. Ak by nebol dostatok vôle na zriadenie samostatnej inštitúcie, možnosťou je aj riešiť to priradením k jednému už z existujúcich ministerstiev. Vzorom môže byť pre SR podľa E. Bauerovej Slovinsko, ktoré zriadilo na každom ministerstve jednotku na sledovanie rovností šancí.
x x x
Potvrdilo sa, že medzi agentov ŠtB patril po arcibiskupovi Jánovi Sokolovi aj generálny biskup evanjelickej cirkvi Július Filo, ale aj europoslanec za SMK Árpád Duka-Zólyomi a ďalšie známe mená. Šéf Ústavu pamäti národa Ján Langoš oznámil, že sa jeho ľuďom podarilo zrekonštruovať časť záznamov, ktoré z bratislavských protokolov niekto vytrhol krátko po novembri 1989. "Je medzi nimi aj zväzok na osobu s menom Vladimír Mečiar," uviedol Langoš. To vyvracia doterajšie Mečiarove tvrdenia, že zväzok ŠtB s krycím menom Doktor nepatril jemu, ale jeho kamarátovi z Trenčína doktorovi Vladimírovi Krajčimu. Meno šéfa diplomacie Kukana, ktorého vzťahy s ŠtB sa začali rozoberať pri jeho kandidatúre na prezidenta, v bratislavských zväzkoch nefiguruje. Minister zahraničných vecí obvinenia z práce pre ŠtB odmieta. Duka-Zólyomi po tom, čo sa potvrdilo, že bol agentom, odstúpil z funkcie zástupcu predsedu SMK, postu europoslanca sa však nevzdáva. Prezidenta Ivan Gašparovič viedla tajná služba ako nepriateľskú osobu. Rovnako aj poslanca KDH Pavla Abrhana a jeho kolegu z SMK Miklósa Duraya. Preverovanou osobou bol vládny splnomocnenec Claude Baláž a dlhoročný predseda Matice slovenskej Jozef Markuš. Preverovanou osobou bol v súčasnosti stíhaný podnikateľ Jozef Majský či exminister Ján Čarnogurský.
x x x
Všetky trhy v regióne V4 vlani vykázali pokles predaja nových osobných automobilov. Pri tomto konštatovaní sa však podobnosť končí. Aj vlaňajšok potvrdil, že jednotlivé národné trhy regiónu sa naďalej vyvíjajú výrazne nezávisle. Český trh nasledoval poľský - spadol do krízy. Slovenský a maďarský trh stagnovali. Kým na Slovensku išlo o stagnáciu na slabých predajných úrovniach zakliateho trhu, Maďarsko takmer vyrovnalo výsledok z roku 2003, ktorý priniesol historický rekord v predaji nových áut. Dôsledky vstupu do EÚ regionálne trhy rozkývali. V Česku a Poľsku bol výsledkom výrazný pokles trhu. Všade v nových členských krajinách profitovali ázijskí výrobcovia, ktorých zámorská produkcia sa od vstupu do EÚ zaťažuje nižším dovozným clom. Medzi značkami naďalej dominuje Škoda, a to napriek tomu, že na troch trhoch vykázala pokles predaja. V Maďarsku Škoda predaj výrazne zvýšila, keď zaplnila dieru, ktorú na trhu nechal líder trhu Suzuki.
x x x
Banka OTP Bank a rafinérska spoločnosť MOL, dve z najväčších spoločností v Maďarsku, plánujú výkup vlastných akcií. Ako spoločnosti informovali, po výkupe by mali obe spoločnosti vlastniť 10-percentný podiel svojich vlastných akcií. Spoločnosť MOL už skúpila na akciovom trhu 79 838 kusov svojich akcií v priemernej cene za akciu 14 830 HUF. Na transakciu spoločnosť vynaložila celkom 1,18 mld. HUF. Do októbra plánuje MOL skúpiť celkovo 5,2 mil. vlastných akcií. Hodnota tohto podielu pri súčasných cenách predstavuje približne 415 mil. USD. Banka OTP v súčasnosti vlastní 18 mil. kusov svojich akcií, tento počet plánuje zvýšiť na 28 mil. kusov do 29. apríla. Hodnota 10 mil. kusov akcií OTP je pritom približne 350 mil. USD. Podľa analytikov sa spoločnosti rozhodli skupovať vlastné akcie, aby stabilizovali ich cenu.
x x x
Nový vinohradnícky zákon, ktorý schválil slovenský parlament, už neurčuje presnú výmeru slovenskej časti Tokajskej vinohradníckej oblasti. Tá by sa mala spresniť až v priebehu tohto roka. Podľa doteraz platného zákona sa slovenský Tokaj rozprestiera na ploche 908 hektárov. "To, či bude konečná výmera slovenského Tokaja 565 hektárov alebo 600 či 400 hektárov, bude závisieť od výsledkov kontroly a na to ministerstvo zriadi Tokajskú správnu komisiu," povedal minister pôdohospodárstva Zsolt Simon. Spôsob určenia výmery bude podľa Simona zhodný s tým, ako sa stanovuje aj v maďarskej časti Tokajskej vinohradníckej oblasti. Ak všetko pôjde hladko, spresnenie výmery môže trvať celý tento rok. Zákon musí ešte podpísať prezident republiky. Keď sa tak stane, mal by platiť od prvého mája tohto roku.
x x x
Najväčší maďarský telekomunikačný operátor Matáv podpísal dohodu o kúpe 51,12 % akcií čiernohorskej telekomunikačnej spoločnosti Telekom Montenegro od tamojšej vlády za 114 mil. eur. Informovala o tom maďarská spoločnosť na svojej internetovej stránke. Spoločnosť Matáv sa tiež dohodla s menšinovými akcionármi na akvizícii ďalších 15,97 % akcií Telekomu Montenegro za 17 mil. eur. Obe spoločnosti by mali transakciu uzavrieť začiatkom apríla 2005. Okrem celkového 67,09-percentnému podielu, ktoré Matáv získa na základe podpísaných dohôd, plánuje spoločnosť získať ďalšie podiely od menšinových akcionárov a podá ponuku na kúpu zvyšných akcií za cenu 2,2 eur za kus. Ponuka je v súlade s pôvodnými plánmi Matávu, v ktorých spoločnosť ponúkla za 100 % v spoločnosti Telekom Montenegro 165 mil. eur. Najväčším akcionárom spoločnosti Matáv je nemecká skupina Deutsche Telekom s 59,2-percentným podielom.