Dňa 19. januára večer sa zrútilo pri maďarskej obci Hejce neďaleko slovenských hraníc slovenské vojenské lietadlo AN-24. Vracalo sa z mierovej misie KFOR z Kosova. Príčina havárie je zatiaľ neznáma. Podľa zverejnených informácií bolo na palube 43 ľudí, prežil len jeden vojak. Vláda SR (v čase našej uzávierky) od 23. januára napoludnie vyhlásila 24-hodinový štátny smútok.
Slovensko zasiahla najväčšia letecká katastrofa za posledné desaťročia. Medzi obeťami sú tri ženy - dve príslušníčky jednotky v Kosove a letuška. Zahynul aj doterajší veliteľ slovenského kontingentu. Mŕtvi sú všetci členovia posádky lietadla i vojenský kňaz. Slovenská armáda neprišla o toľko ľudí za jediný deň od druhej svetovej vojny. Lietadlo An-24 narazilo do kopca len pár minút pred plánovaným pristátim v Košiciach. Prežil len jediný - nadporučík Martin Farkaš z vojenskej základne v Leviciach. Na pomoc čakal v mraze iba v ľahkom oblečení, ale dokázal sa mobilom spojiť s manželkou. O príčinách katastrofy sa zatiaľ takmer nič nevie. Maďarské úrady tvrdia, že lietadlo sa vychýlilo od trasy o tri kilometre. Vyšetrovanie sa ešte iba začalo, dohady vzbudzuje hlavne vek lietadla, ktoré vyrobili v roku 1969. Minister obrany SR Juraj Liška povedal, že on ani ďalší funkcionári rezortu by nedopustili, aby sa do vzduchu dostali lietadlá v zlom technickom stave. Veliteľ vzdušných síl Juraj Baránek potvrdil, že piloti, ktorí patrili medzi najskúsenejších, nemali žiadne technické problémy. Veliteľ potvrdil, že lietadlo začalo klesal predčasne a dodal: „Môže to byť zlyhanie techniky aj človeka, môže to byť počasie alebo akákoľvek kombinácia týchto faktorov.” Niekoľko minút za An-24 letelo lietadlo An-26 naložené batožinou a výstrojom vojakov. Podľa záznamov aj výpovedí členov tejto posádky bolo jasno, dohľadnosť 30 kilometrov.
Na znak smútku z vojenskej leteckej tragédie na pokyn hlavného veliteľa Ozbrojených síl SR prezidenta Ivana Gašparoviča spustili na pol žrde vlajky na všetkých štátnych a samosprávnych inštitúciách. To, čo sa stalo, zdôraznil I. Gašparovič, je tragédiou pre nás všetkých. „Zahynuli ľudia, ktorí si plnili svoju občiansku povinnosť a povinnosť ducha zachovávania mieru mimo svojej krajiny. Tam, kde mali oni zachraňovať život, prišli o svoj.“ So Slovenskom súcitia aj iné štáty. Najvyšší predstavitelia SR dostali v súvislosti s leteckým nešťastím sústrastné telegramy z celého sveta. Prezident MR László Sólyom I. Gašparovičovi, premiér Ferenc Gyurcsány zasa predsedovi vlády SR Mikulášovi Dzurindovi poslali sústrastné telegramy, v ktorých okrem iného konštatujú: medzi obeťami boli ľudia, ktorí plnili šľachetnú službu v záujme mieru a bezpečnosti v Európe. „Osobne som hovoril s pánom prezidentom MR. Poďakoval som sa mu za to, že urobili všetko, aby zachránili, čo sa dá“, povedal I. Gašparovič.
Ako slovenské, tak aj maďarské médiá venovali tragédii po celý čas mimoriadnu pozornosť, obšírne informovali o najmenších podrobnostiach katastrofy, oslovovali odborníkov z oboch strán i obyčajných ľudí - dedinčanov, ktorí pomáhali pri pátraní a prežívali nešťastie tak, ako keby išlo o ich blízkych. Všetci zhodne vyzdvihujú ochotu a pripravenosť slovenských i maďarských ľudí pomáhať si v ťažkých chvíľach. „Práve v nešťastí, v okamihu najväčšej núdze sa prejavila prirodzená ľudská spolupatričnosť, ktorá nepozná hranice a hovorí tým istým jazykom: musíme si pomáhať. Spomeňme si na ten mastný chlieb s cibuľou podávaný ako kus srdca, z ktorého planie rýdza človečina“, napísal o spontánnej solidarite v nešťastí slovenský publicista Eduard Chmelár.
Dňa 12. januára sa konala v malej zasadačke Domu novinárov v Bratislave tlačová konferencia Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ) na tému Prečo sú Slováci žijúci v zahraničí na okraji záujmu vlády Slovenskej republiky?, na ktorej SZSZ informovalo slovenskú verejnosť „o neuspokojivom stave slovensko-slovenských vzťahov v dôsledku pretrvávajúceho ignorovania potrieb a oprávnených požiadaviek Slovákov žijúcich v zahraničí slovenskými štátnymi orgánmi a inštitúciami.” Týmito slovami privítal prítomných novinárov predseda SZSZ Dušan Klimo. Združenie vzniklo pred tromi rokmi na podnet Slovákov z celého sveta, ktorí sa v júli roku 2002 zišli na stálej konferencii v Bratislave a dohodli sa na tom, že nutne potrebujú organizáciu, ktorá ich spojí v snahe byť užitoční sebe aj Slovensku a ktorá im vytvorí predpoklady pre účinnú spoluprácu a vzájomnú komunikáciu.
Členmi SZSZ sú zahraničné slovenské spolky (reprezentujúce 19 krajín sveta), ako aj individuálni členovia (takmer 50) a osobnosti slovenského pôvodu, ktoré môžu byť prínosom pre Slovensko aj mimo krajanských organizácií. Z Maďarska sú to Celoštátna slovenská samospráva, Slovenská samospráva Budapešti, Spolok segedínskych Slovákov, Zväz Slovákov v Maďarsku, Verejná nadácia slovenského folklóru v Sarvaši a Čabianska organizácia Slovákov. SZSZ sa roku 2004 stalo členom európskej organizácie „Európania vo svete” (ETTW), čím sa zapojilo do celoeurópskeho hnutia účinnej ochrany a podpory diaspóry Európanov, teda aj Slovákov, na celom svete.
Predseda SZSZ D. Klimo upozornil, že na starostlivosť o Slovákov v zahraničí, ktorá je definovaná v ústave, vláda zo svojho rozpočtu vyčlenila na rok 2005 20 miliónov korún, čo je v porovnaní s Maďarskom, ktoré dalo na starostlivosť o svojich zahraničných Maďarov 1,3 miliardy, zanedbateľná čiastka. Ani grantový systém Ministerstva kultúry SR nefunguje, ako by mal, keďže je zdĺhavý a nepružný. Mnohé granty prisúdené na rok 2003 do dnešného dňa ešte neboli vyplatené.
Program združenia - súhrn oprávnených požiadaviek a návrhov - predstavitelia SZSZ odovzdali prezidentovi SR Ivanovi Gašparovičovi, i keď sa v tejto veci už zrejme veľa neurobí, keďže je volebný rok a problematika slovenského zahraničia nie je pre vládu ani v súčasnosti prvoradá. Združenie ako nepolitická organizácia osloví všetky subjekty, ktoré budú mať účasť na voľbách, keďže je presvedčené, že otázka slovenského zahraničia sa má stať agendou vlády, obsahom programu vlády, ako aj štátnym záujmom. V zahraničí žije 2,5 milióna Slovákov a relevantné inštitúcie nemajú starostlivosť o nich v náplni práce. Najvýraznejším príkladom zanedbávania tejto starostlivosti je rýchla asimilácia najväčšej zahraničnej slovenskej komunity, žijúcej v Českej republike, kde v minulom roku zatvorili aj poslednú slovenskú školu.
Prezident SR Ivan Gašparovič prisľúbil, že sa osobne zasadí o zachovanie zahraničného vysielania Slovenského rozhlasu (SRo), keďže okrem internetu je rozhlas jediným médiom umožňujúcim príjem informácií zo Slovenska. Zrušenie zahraničného vysielania SRo je pohŕdanie právnym stavom zo strany ministerstva kultúry a ministerstva financií. Dostupnosť informácií cestou médií, ich financovanie zo štátneho rozpočtu je povinnosťou štátu.
Voľný príjem verejnoprávnej televízie totiž nie je ešte vždy možný. Na porovnanie opäť môžeme uviesť príklad Maďarska, ktoré má satelitné vysielanie verejnoprávnej TV, vysielanie televízie Duna do zahraničia a nedávno dalo do prevádzky ďalší televízny kanál zameraný na divákov v okolitých štátoch. Aj TV Polonia už desať rokov nepretržite vysiela do zahraničia.
Na tlačovej konferencii odzneli zo strany SZSZ aj slová vyjadrujúce nespokojnosť nad tým, že ani jeden denník na Slovensku neuverejnil správu o stretnutí delegácie SZSZ s prezidentom I. Gašparovičom. Podpora kultúry zo strany štátu je stále menšia aj na Slovensku a SR nemá záujem riešiť súčasnú situáciu. Komplexný program pomoci Slovákom v zahraničí, vypracovaný SZSZ, leží v archíve.
V súvislosti s potrebou nového usporiadania vzťahov Slovenskej republiky k Slovákom v zahraničí Svetové združenie Slovákov v zahraničí (SZSZ) iniciovalo vybudovanie Pamätníka slovenského vysťahovalectva a vyzvalo krajanov, aby si kúpili symbolickú tehličku na plánovaný pomník v hodnote 80 alebo 300 euro, resp. prispeli sumou 15 euro. SZSZ odôvodňuje svoj návrh poukazom na to, že všetci Slováci, ktorí boli nútení odísť zo svojej vlasti, zanechali stopu v jej dejinách a šírili jej dobré meno. Dejiny Slovákov doma i v zahraničí tvoria jeden celok a ich odkaz vytvára kultúrne dedičstvo slovenského národa. Zachovanie tohto dedičstva, jeho rozvoj a podpora, to je jeden zo základných pilierov slovenskosti. SZSZ (adresa: P. O. Box 33, SK - 81499 Bratislava, SR) chce teraz myšlienku postavenia pamätníka uviesť do štádia realizácie.
Slovenský rozhlas (SRo) zastaví v najbližších mesiacoch, možno už v prvom štvrťroku, svoje vysielanie do zahraničia na krátkych vlnách na Rádiu Slovakia International. Ekonomická riaditeľka a štatutárna zástupkyňa SRo Hilda Gajdošová povedala, že vedenie rozhlasu nemá inú možnosť, v štátnom rozpočte na rok 2006 totiž poslanci parlamentu neschválili šiestemu okruhu SRo - Radiu Slovakia International dotáciu. „Štát prestal financovať toto vysielanie, no pritom ide o štátnu objednávku,” upozornila. Táto služba zároveň vyplýva verejnoprávnemu rozhlasu zo zákona. Rozhlas preto chce zastaviť len vysielanie na krátkych vlnách, o čom už podľa Gajdošovej rokujú s Rádiokomunikáciami, ktoré patria spoločnosti Slovak Telecom. Rozhlas im dlhuje približne 182 miliónov korún. Z úsporných dôvodov zaniká aj španielska redakcia. Ostáva vysielanie o Slovensku vo francúzštine, ruštine, nemčine a v anglickom jazyku. SRo zároveň pripravuje nový projekt vysielania do zahraničia založený na vysielaní cez satelit a internet. „Krajania budú môcť počúvať všetky okruhy SRo v slovenskom jazyku cez internet,” doplnila H. Gajdošová. Nový projekt ušetrí rozhlasu približne 35 miliónov. SRo dnes podľa Gajdošovej zaplatí len za prevádzku krátkych vĺn ročne približne 32 miliónov korún a celkové ročné náklady na vysielanie do zahraničia sú približne 55 miliónov korún. Súhrnné náklady na nový projekt by však mali byť približne 20 miliónov korún. Aj túto sumu by podľa Gajdošovej mal zaplatiť štát a vedenie SRo chce o tom rokovať. Vláda SR rozhlasu koncom roka 2005 schválila desaťmiliónovú dotáciu na zahraničné vysielanie, to však jeho náklady nepokrýva. Zahraničné vysielanie na krátkych vlnách začal SRo v januári 1993. Najprv vysielal pre zahraničných Slovákov, neskôr začal vysielať o Slovensku aj v cudzích jazykoch. Vysielanie si objednával a platil štát.
Dávna téma parlamentného zastúpenia menšín sa rozšírila o dva nové prvky, ktoré nútia k zamysleniu, píše v denníku Magyar Hírlap politológ Attila Várfalvi.
Tým prvým je odštartovanie samostatnej národnostnej politickej strany, čo však vzhľadom k doterajšej takpovediac hlavnej trase volebného a parlamentného systému na osnove tradičnej straníckej politiky znamená vedľajšiu a snáď i mŕtvu koľaj. Podaktorí dúfajú, že aj po tejto ceste možno dospieť aspoň ďalej, pokiaľ ide o účinnejšie ovplyvnenie štátnej politiky ohľadne Rómov.
Ďalšie nóvum spočíva v iniciatíve uznať Židov ako národnosť. Zväz židovských náboženských obcí v Maďarsku (MAZSIHISZ) dosiaľ zaujímal monopolné postavenie z toho dôvodu, že podstata židovskej príslušnosti sa viaže k náboženstvu. Druhá strana však tvrdí, že židovské bytie nemožno zúžiť na vyznávanie náboženských učení.
Pokiaľ ide o zastupiteľský monopol, nedávna novela menšinového zákona priniesla zlepšenie. Aj keď naďalej zabezpečuje monopol názoru celoštátnych samospráv, v budúcnosti pripadne zvýšená úloha občianskym organizáciám a rozvrství sa aj zastúpenie na župnej úrovni. To je ďalší krok vpred, avšak ešte stále nie riešenie.
Na nedávnom stretnutí so svojím chorvátskym kolegom maďarský prezident László Sólyom povedal, že v „realizácii základných princípov sú ešte nevyriešené problémy, najmä pokiaľ ide o parlamentné zastúpenie menšín“. Bol by sa však mohol obrátiť s výzvou k vláde a parlamentu a dokonca využiť právo na samostatné iniciovanie zákona. Vzhľadom na súčasnú situáciu, ako uzaviera autor článku, sú všetky šance na to, že toto menu - prípadne aj s vynovenou prílohou - sa o štyri roky opäť objaví na jedálnom lístku maďarskej politiky.
Podľa odhadov v Maďarsku žije vyše 110 000 príslušníkov slovenskej národnosti, z toho jedna tretina v Békešskej župe. Slovenčina ako materinský jazyk však zaniká. Podľa názoru predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Jána Fuzika treba za týchto podmienok upevniť identitu pôvodu inými, novými spôsobmi.
V rozhovore pre denník Békés Megyei Hírlap J. Fuzik konštatoval, že tradičnou slovenčinou dnes rozprávajú už len príslušníci generácie nad 60 rokov. Je neradostným faktom, povedal, že tradičné slovenské nárečie v nasledujúcich desaťročiach fakticky zanikne. Stredná generácia ho sotva ovláda a na školách sa vyučuje literárna slovenčina. To však vôbec neznamená, že by v dôsledku toho mala zaniknúť slovenská národnosť v Maďarsku.
Našou úlohou do budúcnosti, ako zdôraznil predseda CSS, však nemôže byť len zachovávanie tradícií a národnostnej kultúry, ale prevádzkovanie škôl, vytváranie pracovných možností, rozširovanie školskej siete oblastných domov a ďalších ustanovizní. V Maďarsku dnes prebieha výučba slovenčiny v 52 základných a 66 materských školách, pričom v posledných rokoch vzrástol záujem mládeže o slovenčinu.
Na otázku, nakoľko možno v budúcnosti využiť slovenčinu v rámci Európskej únie, J. Fuzik povedal, že slovenčina je akýmsi slovanským esperantom. Kto ju ovláda, pochopí ruštinu, ukrajinčinu, češtinu, poľštinu a dokonca i srbčinu, slovinčinu a chorvátčinu. Preto sa nazdávam, že slovenčina má perspektívu a stojí za to sa ju naučiť.
Tlačovej konferencie v Békešskej Čabe sa v znamení nadchádzajúcich volieb zúčastnil predseda Občianskeho združenia maloroľníkov a zástupca vedúceho parlamentného klubu Fidesz-u dr. Béla Turi-Kovács a ďalší hostia. V úvode vystúpil kandidát miestneho 1. volebného obvodu Fidesz-u Gyula Vantara, ktorý poukázal na problémy spojené s potrebou rozvoja dopravnej infraštruktúry župy, vrátane železničnej dopravy. Ako zdôraznil, bez zlepšenia dopravných podmienok je nepredstaviteľné bez vytvárania nových pracovných možností a zníženie nezamestnanosti. Gy. Vantara v tejto súvislosti citoval slová niekdajšieho evanjelického farára Ľudovíta Haana, ktorý súdobého obyvateľa Čaby charakterizoval ako človeka, pre ktorého je príznačná pracovitosť, mierumilovnosť a optimizmus. B. Turi Kovács vo svojom príhovore povedal, že Gy. Vanturu kandidujú za tunajšieho poslanca preto, lebo je známe, že ide o vynikajúceho odborníka v doprave, ktorý sa navyše angažuje v zachovávaní kultúrneho dedičstva tunajších Slovákov.
Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Budapešti často býva miestom stretnutí našich krajanov. S našimi Slovenkami sa 14. januára v rezidencii veľvyslanca SR v Budapešti Juraja Migaša stretla manželka slovenského prezidenta Silvia Gašparovičová. Spolu s manželkou maďarského prezidenta Erzsébet Sólyomovou otvorili výstavu a súťaž tradičných slovenských koláčov a domáceho páleného s názvom Slovenská gazdinka 2006. Usporiadateľom v poradí šiesteho podujatia tohto druhu bol Zväz Slovákov v Maďarsku. V kultúrnom programe stretnutia vystúpil súbor Dobrona z Dobrej Nivy. Prítomných privítal veľvyslanec Slovenskej republiky Juraj Migaš. Zvlášť pozdravil vzácnych hostí, manželky prezidentov Slovenskej a Maďarskej republiky. „Možno je to prvýkrát v histórií našich slovensko-maďarských vzťahov, keď sa stretávajú manželky najvyšších predstaviteľov našich štátov pri takejto akcii. Je to pekné už aj preto, lebo tu sú zastúpení ľudia z obcí, mestečiek, regiónov z celej Maďarskej republiky. Milí krajania, som veľmi rád, že práve vy ste svedkami tohto stretnutia,“ - povedal pán veľvyslanec. Pri príležitosti narodenín poprial pani Silvii Gašparovičovej veľa zdravia a úspechov.
Predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková vyslovila veľkú radosť a vďaku za to, že sa po šiestykrát stretávajú na tomto veľmi peknom podujatí. „Je to niečo viac ako výstava koláčov alebo stretnutie žien. Je už tradíciou, že Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Budapešti otvára nielen brány pre svojich krajanov, ale aj srdcia pre nás všetkých. Cítime úprimný záujem a pomoc, ktorú zo strany veľvyslanectva a osobne od pána veľvyslanca dostávame. Dnešný deň je pre nás výnimočný preto, lebo môžeme medzi nami privítať manželky prezidentov Slovenskej a Maďarskej republiky.” Predsedníčka ZSM odovzdala Silvii Gašparovičovej a Erzsébet Sólyomovej na pamiatku prekrásne betlehemské jasličky zo šúpolia, podkované vajíčka, CD-platňu Slovenské spievanky a krojovanú bábiku. Po privítacích slovách účastníci akcie spoločne zaspievali hymnu Slovákov v Maďarsku „Daj Boh šťastia“. Pani Gašparovičová poďakovala iniciátorom za pozvanie pánovi a veľvyslancovi za to, že umožnil toto stretnutie na pôde rezidencie veľvyslanectva. „Veľmi sa teším, milí krajania, že ste sa tu zišli v takom hojnom počte a zo všetkých kútov Maďarska. Som rada, že nezabúdate na svoje korene, na staroslovenské zvyky a tradície a že ich odovzdávate svojim deťom a vnúčatám. Viem, že mnohí z vás sú veľmi aktívni, či už v rámci ZSM, alebo iných organizácií, udržiavajú veľmi dobré vzťahy s diplomatickými inštitúciami SR pôsobiacimi v Maďarsku. Z času na čas pripravujú spoločné programy, o tom svedčí aj toto podujatie. Teším sa na dobroty, ktoré ste pripravili, ale viac sa teším na to, že budem mať príležitosť sa s vami zoznámiť a porozprávať,“ povedala prvá dáma SR. Po nej Erzsébet Sólyomová vyslovila slová vďaky, že sa môže zúčastniť tejto akcie. „Niektoré dobroty slovenskej kuchyne už poznám, napr. bryndzové halušky a knedle. Som presvedčená, že dnes spoznám také špeciality, ktoré sa mi oplatí zapísať si do svojho receptára.” Predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková predstavila poroty. Predsedom „koláčovej” jury bol veľvyslanec SR Juraj Migaš, v práci mu pomáhali novinári Gregor Martin Papucsek a Miklós Hubai Gruber. Porotu, ktorá rozhodovala o najlepšom pálenom, viedol predseda Úradu pre národné a etnické menšiny (ÚNEM) Antal Heizer, ktorému pomáhali vedúci odboru ÚNEM Anton Paulik a radca Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Budapešti Peter Hatiar. Pani Egyedová predstavila hosťov z Dobrej Nivy, folklórny súbor Dobrona a jeho vedúceho Jána Cútha. Pokiaľ porota pracovala, folkloristi predviedli fantastický, takmer hodinový program, na konci ktorého aj sám pán veľvyslanec spieval svoje najobľúbenejšie piesne. Bolo to príjemné ukončenie náročnej práce, veď porota musela za hodinu ochutnať veľa sladkých a slaných koláčov a zákuskov. Na obrovskom stole bola hromada kapustníkov, žerbó, závinov, krémešov, pagáčikov a báboviek zo Slovenského Komlóša, Békešskej Čaby, Malej Nány, Mlynkov i z Novohradu. Z páleného bolo treba ochutnať štrnásť vzoriek. V tejto kategórii prvé miesto vyhral Ősagárd, druhá a tretia cena putovala do Níže. Mimoriadne ceny získali Šalgótarjánčania, Oroslánčania a Malokerešania. V kategórii koláčov porota nakoniec nerozhodla o poradí, veď cenu si zaslúžili - a aj dostali - všetky gazdinky, ktoré v sobotu vstávali nadránom, aby sa na obrovský stôl dostalo čerstvé pečivo a zákusky. Prvé dámy boli dojaté. Erzsébet Sólyomová sa spočiatku zdala nesvoja, ale postupne sa aj ona oddala veselej nálade. „Veľmi sa teším, že som tu mohla byť. Naozaj tu bola príjemná, rodinná atmosféra, ako doma. Mám taký pocit, že som našla milých známych a priateľov, a som si istá, že po tomto stretnutí sa budem pozerať na život a osud Slovákov v Maďarsku z iného zorného uhla“. „Skuchtiť“ podobné akcie sa pravidelne podujíma ambasáda SR, čo veľvyslanec Juraj Migaš vysvetľuje jednoducho: „V rámci slovensko-maďarských vzťahov všetci radi hovoria o stretnutí politikov. Samozrejme, je to veľmi dôležité, len politika nebude bez kontaktov medzi ľuďmi. A to je to, čo sa snažíme na tomto veľvyslanectve robiť. To znamená vytvárať čo najlepšie podmienky pre stretnutie mladých ľudí, mladých politikov, ľudí rôznej národnosti, prosto dostať kontakty na čo najširšiu bázu.“
Sfilmovanú akciu si môžete pozrieť na internetovej stránke http://www.prezident.sk/?video-archiv-1.
V evanjelickom kostole v Csillaghegyi (III. obvod hlavného mesta) je už peknou tradíciou, že každá tretia januárová nedeľa je slovenským dňom. Pred štyrmi rokmi sa Evanjelický cirkevný zbor a jeho nadácia spolu so Slovenskou menšinovou samosprávou III. obvodu Budapešti rozhodli, že akcie Ekumenického týždňa modlitieb za jednotu kresťanov obohatia celodňovým slovenským duchovným a kultúrnym programom. Tohoročné podujatie v evanjelickom kostole, o ktoré bol nečakane veľký záujem, pripadlo na 15. januára. Ekumenický sviatok privítaním účastníkov otvoril farár miestneho zboru László Donáth a hlavná organizátorka podujatia, členka Slovenskej menšinovej samosprávy III. obvodu, presbyterka Edita Hortiová, ktorá medzi účastníkmi pozdravila aj predsedníčku Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzanu Hollósyovú a predsedu Legislatívneho a národnostného výboru Samosprávy III. obvodu Zoltána Borszékiho.
Po slávnostnom otvorení slovenského dňa dvojjazyčnú bohoslužbu slúžili békeščabianski rodáci - budapeštianska farárka Kristína Váriová a dlhoročný sarvašský, v súčasnosti čabiansky evanjelický farár Ondrej Aradi, ktorý kázal po slovensky. K slávnostnej atmosfére netradičnej bohoslužby vo veľkom prispel aj spevácky zbor Ozvena, ktorý na vysokej umeleckej úrovni predniesol viachlasné cirkevné skladby v pôvodných jazykoch, medziiným i v staroslovienčine.
Po agapé popoludňajší program slovenského dňa v evanjelickom kostole pokračoval stretnutím s významným maďarským spisovateľom slovenského pôvodu, laureátom Kossuthovej ceny Pavlom Závadom. Stretnutie uviedol krátky program Komorného súboru budapeštianskej slovenskej školy, ktorý predniesol slovenské vianočné piesne a zvyky, za ktoré mu bolo oduševnené publikum právom vďačné.
Po tomto evanjelický farár László Donáth, ktorý moderoval stretnutie, predstavil Pavla Závadu, rodáka zo Slovenského Komlóša a evanjelika, ako jedného z najvýznamnejších súčasných maďarských spisovateľov, o čom svedčia aj v nezvyčajne vysokých nákladoch vydané jeho tri romány. Na otázky moderátora Pavol Závada pútavo rozprával o svojom detstve a mladosti, ktoré prežil vo svojom rodisku, o slovenských, maďarských i židovských obyvateľoch Komlóša, z ktorých mnohí mu boli modelmi hrdinov jeho románov. Rozhodne sa hlásil k slovenskej národnosti, o ktorej na základe mnohostranných informácií objektívne informoval prítomných. Podrobne sa zaoberal otázkami a hlavne príčinami neúprosne napredujúcej asimilácie našej národnosti, čo svedčilo o jeho dôkladných znalostiach o situácii našej Slovače, ako i svojimi obavami o jej existenciu. Autor úspešných románov Jadvigin vankúšik, Milota a Pozostalosť fotografa svojou bezprostrednosťou, úprimnými odpoveďami na otázky a svojim sugestívnym prednesom si právom získal srdcia a sympatie účastníkov stretnutia.
Slovenský deň v evanjelickom kostole v Csillaghegyi sa skončil v neskorých popoludňajších hodinách ekumenickou večierňou.
Bienále ilustrácií Bratislava (BIB) je prestížna medzinárodná prehliadka ilustrácií kníh pre deti, ktorá sa dvojročne uskutočňuje od roku 1967. Vlani vstúpilo BIB do jubilejného 20. ročníka, čo znamená, že prebieha už takmer 40 rokov. Výstavné priestory ilustráciám oceneným na minuloročnom BIB poskytol Slovenský inštitút v Budapešti. Jeho riaditeľ Milan Resutík privítal na vernisáži výstavy riaditeľa Medzinárodného domu umenia pre deti Petra Čačka a kutárorku výstavy Barbaru Brathovú.
P. Čačko vo svojom príhovore konštatoval, že o tradičné trofeje sa tentoraz uchádzalo 410 ilustrátorov zo 48 krajín. Povedal, že BIB vstupuje do ďalšej etapy svojej existencie a vyjadril presvedčenie, že aj nasledujúce podujatia zachovajú jeho doterajšie prestížne postavenie.
Kurátorka výstavy, historička umenia B. Brathová vo svojej charakteristike uplynulého obdobia spomenula, že pokiaľ ide o chápanie ilustrácie ako objektu a ako odrazu aktuálnych tém a udalostí vo svete, vývoj v ilustračnej tvorbe sa posunul do súčasnosti. Ilustrácie totiž nielen sprevádza písaný text, ale je aj nositeľom odkazu súčasnosti a výrazom cítenia tak umelca ako aj adresáta jeho tvorby. Na jednej strane dosiaľ prežíva ilustrácia klasická, za ktorou možno cítiť umelcovu ruku, na druhej strane sa čoraz väčšmi uplatňuje imidžová, počítačová ilustrácia - praktická, bravúrna a snáď menej osobná.
Takmer 3 000 diel zaslaných na BIB 2005 hodnotila porota expertov z 13 krajín, ktorá udelila 11 cien. Hlavnú cenu Grand Prix získal Ali Reza Goldouzian z Iránu, ostatné ceny - Zlaté jablká a Plakety - putovali do Dánska, Poľska, Francúzska, Španielska, Belgicka, Kanady, Japonska, Indie, Indonézie, Bieloruska i na Slovensko. Súčasťou súboru, ktorý bude vystavený v Slovenskom inštitúte do 3. februára, je aj prezentácia plagátov, vydaných pri príležitosti jednotlivých ročníkov BIB.
Miestna organizácia Matice slovenskej vo vojvodinskej Kovačici poslala všetkým miestnym organizáciám MS v Srbsku a Čiernej Hore návrh Jána Špringeľa na usporiadanie školskej olympiády. Základný zámer tejto akcie spočíva v nasledujúcich bodoch: 1. Aktivizovať mládež v činnosti na pôde MS. 2. Odpútať ju od drog a alkoholu. 3. Dosiahnuť, aby mladí nadväzovali kontakty so slovenskými rovesníkmi doma i vo svete. 4. Oboznamovanie sa s pamätihodnosťami hostiteľských obcí, miest a krajín. 5. Cibrenie logického (domino), priestorového (šachy), jazykového a matematického myslenia. 6. Zlepšovanie schopnosti vnímania a kreativity mladých prostredníctvom spoločenských hier. Dvaja najúspešnejší účastníci z každej triedy postupujú do ďalšieho kola majstrovstiev (medzitriedne, regionálne, pokrajinské, prípadne celoštátne, kontinentálne a svetové).
Výskumný ústav etnických a národných menšín Maďarskej akadémie vied usporiadal prezentáciu publikácií tematicky zameraných na rómsku menšinu. Prezentáciu uviedli riaditeľ Ústavu László Szarka a predseda Úradu pre národné a etnické menšiny Antal Heizer. Publikácie, ktoré predstavili sociológ Antal Örkény, profesor medzinárodného práva Péter Kovács a etnograf Péter Szuhay, sa zaoberajú o. i. situáciou Rómov v Maďarsku a ich samosprávnym systémom, ako aj miestnymi pospolitosťami tejto minority. V rámci prezentácie odovzdal predseda Maďarskej akadémie vied predseda Szilveszter E. Vizi Rómske štipendium. Účastníci podujatia sa mohli oboznámiť aj s publikáciami o situácii menšín v Maďarsku, ktoré v posledných rokoch vydal Úrad pre národné a etnické menšiny.
Slovenská samospráva Budapešť (SSB) usporiada 11. februára o 19. hodine v Paláci Dunaj (Budapešť V., Zrínyiho ulica č. 5) tradičný Slovenský ples. V programe vystúpi folklórny súbor Lipa a do tanca bude hrať kapela Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho. O polnoci budú losovať tombolu. Vstupenky si možno zakúpiť v sídle SSB (1054 Budapešť, Ul. Akadémia č. 1, tel.: 302-5117) v cene 6 000 Ft, alebo si ich možno objednať v obvodných slovenských samosprávach či u ich poslancov. Pri príležitosti 10. výročia pôsobenia slovenských samospráv organizátori podobne ako v prípade prvého bálu pozývajú na ples ľudí v maskách alebo v kroji!
Národopisná výstava Slovenského osvetového centra (SOC) s názvom „Svadobné oblečenie Slovákov v Maďarsku na počiatku 20. storočia“ putuje ďalej po Pilíši. Vzácnu zbierku, ktorá predstavuje svadobné kroje všetkých Slovákmi obývaných regiónov Maďarska a ktorú poskytli jednotlivci z desiatich osád z vlastného rodinného dedičstva, si môžu záujemcovia pozrieť od 21. januára na Santove (Pilisszántó) v Pivničnom múzeu Domu Barossovcov. Návštevníci sa môžu ohlásiť do 7. februára cez týždeň na telefónnom čísle 00 26 349558 alebo 349544, cez víkend 00 26 349286.
Zo Santova výstava putuje na Čív (Piliscsév), kde bude vernisáž 12. februára o 15. hodine v Slovenskom klube Kultúrneho domu. Koncom februára si zbierku opäť budú môcť pozrieť dolnozemskí Slováci - 25. februára SOC predstaví výstavu v Čorváši.
Čívsky klub dôchodcov pravidelne organizuje oslavy rôznych sviatkov, či už ide o Vianoce, fašiangy, alebo meniny členov. Vedie ich k tomu úcta k tradíciám, v duchu ktorých napríklad ženy na fašiangy smažia pampúšiky, zatiaľ čo muži zhotovujú husie pierka za klobúky. Inak, vo februári sa čívski dôchodcovia chystajú na divadelné predstavenie a v marci zavítajú do ostrihomských kúpeľov na ostrove Aquasziget, kde im mestská samospráva zabezpečí bezplatný vstup.
Novohradská obchodná a priemyselná komora (NOPK) a Lučenecká regionálna komora Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory usporadúvajú v Šalgótarjáne poradenské dni. Akcia nazvaná Spolupráca podnikateľov v slovensko-maďarskom prihraničnom regióne sa uskutočnila 19. januára a pokračovať bude 2. a 16. februára o 12. hodine v sídle NOPK na ulici Alkotmány č. 9/a. Prihlásiť sa môžete na telefónnom čísle 06 32 520868.
Ako sme sa dozvedeli, medzinárodná spolupráca medzi šalgótarjánskou a lučeneckou komorou, ktorú podporuje program Phare CBC, prebieha od októbra 2005. Programy sa uskutočňujú dvojtýždenne v obidvoch mestách. Odborníci poskytujú pomoc v nasledujúcich otázkach: právne a daňové aspekty podnikateľských aktivít v prihraničnom regióne, otázky kvality, súvislosti marketingu a financovania obchodných transakcií. Stálymi hosťami poradenských dní sú najmä tí, ktorí by chceli obchodovať so zahraničnými partnermi.
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) a Dom slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe usporiadali 24. januára v priestoroch DSK vedecko-populárnu prednášku a diskusiu. Témou prednášky, ktorá bola súčasťou série Z pohľadu vedy, bolo 150. výročie úmrtia Ľudovíta Štúra. Prednášateľom bol archivár, historik, vedecký pracovník VÚSM Ján Gomboš, PhD. a moderátorom zástupca riaditeľa Slovenskej školy v Békešskej Čabe a predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik.
Čabianska organizácia Slovákov a Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe v rámci podujatí Dňa maďarskej kultúry usporiadali vernisáž výstavy košických grafikov Zsolta Lukácsa a Noémi Ráczovej s názvom Rovnobežné svety. Výstavu, ktorá je v Dome slovenskej kultúry prístupná do 10. februára, otvoril 23. januára generálny konzul SR Štefan Daňo.
Ondreja Zelenyánszkeho, od roku 1957 obyvateľa Povázsaiovej ulice v Jamine, poznáme odteraz aj ako autora knihy o Jamine Vinici, ktorá vyšla v reprezentatívnej úprave v čabianskej tlačiarni Čajka (Sirályka). V úvode autor píše, že všetky jeho príbehy sa týkajú Jaminy ako súčasti mesta, t. j. Békešskej Čaby. Jaminčania sa totiž považujú za Čabanov, s ktorými majú spoločnú minulosť.
81-ročný autor knihy zasvätí čitateľa do histórie svojej rodiny, ktorá siaha do roku 1718. Vtedy sa tu usadil Martin Zelenyánszki, z ďalších spomenie obecného sudcu Jána Zelenyánszkeho. Ondrejovi rodičia vedeli písať a čítať po „tótsky”, t. j. čabianskou slovenčinou.
Zalistujme však radšej v knihe o Jamine. Naďabíme v nej na vzrušujúce príbehy. Hovoria o tom, ako vznikla tunajšia vinica, kedy postavili prvú školu, kedy prišiel prvý samostatný duchovný do miestneho evanjelického zboru, kedy postavili prvý evanjelický kostol, ktorého oltárny obraz namaľoval známy čabiansky maliar Anton Haán. Autor knihy pokračuje obdobím industrializácie, výstavbou železničných nadjazdov až po súčasnosť.
Materiál k tejto publikácii zhromažďoval a spracovával tri roky, informácie čerpal v knižnici a v rozhovoroch s Jaminčami. Vydanie podporili poslanci čabianskej samosprávy Michal Tóth, Juraj Hrabovszki a Zsolt Mezei a Organizácia čabianskych Slovákov.
- Dodatočne zisťujem, - hovorí O. Zelenyánski, - že by som bol mohol napísať oveľa viac. Začal som teda písať takpovediac dodatky, akési „jaminské novely”, ktoré budú tiež o nás, Jaminčanoch.
Keďže sme už dávno nemali správy z Peterky, obce neďaleko Budapešti obývanej aj Slovákmi, vybrali sme sa v jedno zimné popoludnie, aby sme spoznali život našich tamojších rodákov. Predseda miestnej slovenskej samosprávy Štefan Hajdú nás privítal vo svojom byte.
- Obec znovuosídlilo sedem slovenských rodín z obce Iliaš (dnes súčasť Banskej Bystrice). Podľa historických písomných dokumentov možno presne vedieť, ktoré to boli rodiny a známy je aj rok osídlenia. V roku 1992 pri príležitosti 250. výročia znovuosídlenia obce samospráva vzdala hold predkom dnešných obyvateľov formou vybudovania pomníka na hlavnom námestí, pomenovanom po niekdajšom zemepánovi Danielovi Bohušovi. Pamätník odhalila úradujúca predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Mária Jakabová, - informoval nás o slovenských koreňoch Peterčanov Š. Hajdú. - Aj moja vlastná rodina bola slovenská, starý otec po otcovi sa sem priženil z Maglódu. Manželku, ktorú som, žiaľ, po štyridsaťročnom manželstve pochoval, som mal miestnu Slovenku, volala sa Szigetiová, čo je pomaďarčený variant priezviska Seňán. Aj s dvoma synmi sme hovorili po slovensky.
Čo sa týka prítomnosti Slovákov v Peterke, už druhý cyklus zastupuje ich záujmy miestna slovenská samospráva pod vedením Š. Hajdúa. S miestnou samosprávou majú dobré kontakty, starosta, notárka a vicenotárka sa pravidelne zúčastňujú zasadnutí slovenských poslancov. Zbor spolupracuje so Spolkom skrášľovateľov obce a miestnou evanjelickou cirkvou. V kostole sa síce nekonajú slovenské bohoslužby, ale pán Hajdú plánuje nadviazať kontakty s vedúcim Celoštátnej slovenskej farárskej služby, evanjelickým duchovným Atilom Spišákom, aby pri príležitosti niektorého cirkevného sviatku navštívil Peterčanov a kázal im po slovensky. Slovenskí aktivisti aj v budúcnosti hodlajú usporiadať tzv. Slovenský deň obce, na ktorý pozvú súbory aj z iných slovenských dedín. Okrem Iliáša majú živé kontakty aj s ďalšou obcou na Slovensku, s Veľkou Pakou, kam sa v roku 1946-47 presídlila veľká časť tunajších Slovákov. Ročne sa stretávajú, striedavo raz v Maďarsku, raz na Slovensku. Aj v tohtoročných voľbách sa chystajú zvoliť si slovenskú samosprávu. Na našu otázku, či nebude problém nájsť tridsať osôb, ktoré sa nechajú evidovať na volebnom zozname ako Slováci, sme dostali optimistickú odpoveď:
- Napriek tomu, že medzi staršími sa nájdu aj takí, ktorí majú obavy, pretože tvrdia, že zo zoznamov majú zlé skúsenosti z čias výmeny obyvateľstva, väčšina, ktorá pokladá za dôležité pretrvávanie Slovákov v tejto obci, je inej mienky. Inak nechápem ani tých, ktorí sa odvolávajú na rok 1947, veď ja si dobre pamätám, z Peterky nenútili ľudí, aby sa presídlili, u nás sa 300 rodín prihlásilo dobrovoľne. Pred tohoročnými voľbami nás čaká veľká úloha - presviedčať ľudí, poskytovať im vierohodné informácií. Ja osobne sa tiež zapojím do práce. Už teraz presviedčam ľudí, aby sa smelo hlásili ku svojim koreňom. S detailmi nového volebného systému som sa zoznámil na konferencii v Budapešti, ako aj na pracovnom stretnutí ZSM v Hronci na Slovensku.
Pán Hajdú 18 rokov zastáva aj ďalšiu funkciu, je vedúcim miestneho Klubu dôchodcov, pri ktorom úspešne pôsobí kultúrny súbor. V repertoári má maďarské a slovenské tance, piesne a je potešiteľné, že 3-4 členovia, ktorí nie sú slovenského pôvodu, sa tiež naučili spievať po slovensky. Pravidelne vystupujú na rôznych kultúrnych podujatiach, jednak doma a na okolí (Maglód, Piliš, Albertirša), ale spolu s kultúrnym súborom miestnej základnej školy boli aj účastníkmi osláv 750. výročia mesta Banská Bystrica. V čase našej návštevy sa chystali peterskí dôchodcovia na priateľské stretnutie so svojimi rovesníkmi z neďalekej slovenskej obce Piliš, s ktorými sa tiež môžu porozprávať po slovensky. Majú dobré kontakty aj so Slovákmi z iných regiónov Maďarska, ako napr. s Békešskou Čabou, alebo s Bánhidou (Tatabánya).
Štefan Hajdú nás po úvodnom rozhovore previedol po svojej rodnej obci, v ktorej sa nachádza niekoľko významných historických pamiatok a množstvo pomníkov. Vďaka miestnej samospráve pamätihodnosti, ako napr. kostol, obecný dom, kaštieľ či cintorín, disponujú informačnými tabuľami popri iných jazykoch aj v slovenčine. Návštevníkom poskytnú zaujímavé detaily z histórie obce. V modernej budove školy, ktorá bola odovzdaná roku 1992, sa slovenčina nevyučuje. Deti sa tradičnej kultúre svojich predkov môžu venovať v rámci tanečného súboru, pričom chodia aj do rôznych táborov. Osvojili si niekoľko slovenských choreografií, ktorými obohatili svoj repertoár. - Slovenčinu tu vyučovali v miestnej škole iba niekoľko rokov po druhej svetovej vojne. Neskôr sa našli 2-3 záujemcovia, ktorí sa slovenčine venovali inde (slov. škola v Budapešti, Vysoká škola v Segedíne), - dodal Š. Hajdú.
Na hlavnom námestí, v pietnom parku pred evanjelickým kostolom, postavenom v klasicistickom slohu v rokoch 1822-1830, sa okrem spomínaného pomníka na počesť prvých slovenských rodín nachádza aj drevený pamätník, odhalený r. 1997 pri príležitosti 50. výročia výmeny obyvateľstva. Vyvrátený koreň výstižne symbolizuje osud niektorých rodín tak z Maďarska, ako aj zo Slovenska.
Ďalšou zastávkou na našej prechádzke bolo Kultúrne stredisko, zriadené v bývalom kaštieli rodiny Földváry-Boér, do druhej svetovej vojny zemepánov dediny. V tejto budove sa okrem veľkej sály nachádzajú miestnosti Klubu dôchodcov, v priestrannej hale nacvičujú kultúrne súbory, je tu knižnica s počítačmi, napojenými na internetovú sieť. Čo snáď však najviac upútalo našu pozornosť, to bola bohatá zbierka miestneho národopisu, kde okrem vystavených krojov a archívnych fotografií je zriadená "čistá", predná izba (v miestnom nárečí preňá chyža).
V tento januárový deň sme si s pánom Hajdúom pred zatmením stihli pozrieť aj miestny cintorín, kde starodávne náhrobníky so slovenskými nápismi už nenájdeme, ale na jednotlivých hroboch a na pomníku hrdinov II. svetovej vojny sa v hojnom počte nachádzajú rýdze slovenské priezviská (Horňák, Kalina, Mravik, Seňán, Tučný atď.). Na cintoríne je aj pomník obetiam povstania z r. 1956 postavený ako prvý v celom Maďarsku v rokoch 1985-86, v časoch, keď to ešte vôbec nebolo bežné. Podobne ako po celej obci, aj v cintoríne sú drevené lavičky, do ktorých sú vyryté citáty umelcov a vedcov sveta.
Po zimnej prechádzke premrznutí, ale plní nových dojmov chceme veriť, že po večne mladej generácii Štefana Hajdúa a ostatných dôchodcov v Peterke sa v radoch mladších obyvateľov tejto rázovitej dedinky nájdu v budúcnosti ľudia, ktorí popri tradičnej ľudovej kultúre zachovajú aj jazyk svojich predkov.
Napriek tomu - či vari práve preto -, že 13. január pripadol na piatok, bol to šťastný deň pre žiakov Slovenskej základnej školy v Sarvaši. V športovej hale sa konali obvodné majstrovstvá v halovom futbale. Hralo sa podľa pravidiel FIFA na ihrisku 20x40m, bránka 3x2m, 4+1 hráč, pričom 5 hráči sa môžu pravidelne striedať. Turnaja sa zúčastnili 4 družstvá a hralo sa systémom každý s každým. Prvý zápas s družstvom Gymnázia V. P. Sarvaš sme vyhrali 4:0, v druhom sme hladko zdolali žiakov Základnej školy Gy. Benka v Sarvaši v pomere 9:1. Doposiaľ vždy vyhralo favorizované družstvo z hlavnej základnej školy Sarvaš. Nám sa konečne podarilo po dlhých rokoch zvíťaziť nad ním v pomere 3:1. Zápas bol veľmi ťažký a mali sme aj šťastie, veď náš súper trafil trikrát bránkovú žŕdku. Šťastie sa tentokrát usmialo na nás. Chlapci zvíťazili zaslúžene, veď bojovali s veľkým zápalom a nakoniec postúpili do župného semifinále, ktoré sa bude konať 17. januára v Békešskej Čabe. Našimi súpermi budú víťazi z obvodov Gyomaendrőd, Szeghalom a Békešská Čaba. Semifinále prebieha v 3 obvodoch, v každom sú štyri družstvá a do finále postúpia prvé dve. My sme nesmierne šťastní, že sa nám podarilo postúpiť do semifinále. Veď z 51 družstiev sme už medzi najlepšími. Verím, že budeme úspešne reprezentovať našu slovenskú základnú školu. Po ukončení zápasov si chlapci na odreagovanie zahrali stolový futbal. Školu reprezentovali žiaci ôsmeho ročníka (Dávid Bujtor, Martin Danko, Michal Eczeti, Marek Kiš, Čaba Križan, Žolt Olejár, Rajmund Rácz, Renáto Rácz, Ladislav Varga). Gratulujeme a prajeme im veľa ďalších úspechov!
Už dlhší čas mám vo svojej knižnici knihu Jána Domastu: Veľké skúšky. Dokonca som ju raz už aj čítal... Náhodou mi v týchto dňoch prišla opäť pod ruku. Zbadal som ju, lebo som pre ktovie akú príčinu vyberal knihy z prvého radu na polici, ktoré obvykle zacláňajú tie vzadu. Prečítal som si ju znova. A tak sa zrodil tento môj príspevok. Prečo práve do časopisu Slovákov v Maďarsku? Za to môže obsah a najmä miesto kde sa odohráva príbeh opísaný v knihe.
Najprv krátko o autorovi knihy a dobe jej vzniku. Ján Domasta bol spisovateľom historických príbehov predovšetkým pre mládež. Narodil sa v obci Cabaj - Čápor (medzi Nitrou a Šaľou) v roku 1909. Už nežije. V jeho rodnej obci je po ňom pomenovaná základná škola. Známe sú jeho rozsiahle, až štvorzväzkové „Povesti o hradoch“, ktoré aj podľa literárnej kritiky sú trvalejším prínosom do historickej prózy. Písal aj spolu s Vladimírom Plickom (bratislavským historikom a pedagógom - bratom známejšieho Karola Plicku) historické príbehy ako: Tatári a Turci, Kuruci, Zbojníci, Na úsvite. Niekoľko jeho ďalších kníh zobrazuje sociálnu tematiku: Tonka a iné poviedky, Nedele bez harmoniky. Azda bol trocha v tieni iných spisovateľov, ktorí písali historickú prózu, napr.: Jozefa Horáka, ktorý sa venoval najmä banskoštiavnickej histórii (Zlaté mesto, Strieborné hlbiny, Sebechlebskí hudci) alebo Ľuda Zúbka (Jar Adely Ostrolúckej, V službách Mateja Hrebendu). Na rozdiel od týchto autorov niektoré knihy Jána Domastu nevychádzajú v nových vydaniach. Platí to aj o knihe „Mladý vlk“ - príbehu mládenca z doby „slovenskej dávnovekosti“, alebo o knihe, ktorá je predmetom tejto state. Neviem, do akej miery to zapríčinili obdobie vzniku knihy, námet a lokalizácia príbehu.
Kniha Veľké skúšky bola vydaná v roku 1948 v Štátnom nakladateľstve v Bratislave, kde bol Domasta redaktorom. Môj (skôr intuitívny) názor je, že autor trochu reagoval aj na obdobie vyrovnávania sa s premenlivosťou slovensko-maďarského spolužitia ostatných 10 rokov. Rok 1938 - Viedenská arbitráž - nespravodlivá násilná zmena hranice na juhu Slovenska doplnená Aprílovou zmluvou v roku 1939, ktorá nespravodlivosť na slovenskej strane ešte zvýšila (zabratie územia Sobraniec a Stakčína). Nieslo to so sebou vyháňanie slovenského obyvateľstva a u tých, ktorí zostali, znamenalo dlhoročné príkoria, utrpenie a často aj smrť najmä na východnom fronte. V tomto prípade nielen obyvateľstva slovenskej národnosti. Rok 1945 - víťaz berie všetko a kolektívna vina Maďarov (tak isto ako Nemcov, ktorú uznávali aj v Maďarsku) a pokus o odsun slovenských Maďarov do Maďarska (našťastie sa nerealizoval), ale aj násilné vyrovnávanie účtov v podobe vyhosťovania mnohých slovenských Maďarov do českého pohraničia. V rokoch 1946 a 1947 vzájomná výmena obyvateľstva, ktorá na strane maďarského obyvateľstva nenašla živnú pôdu. Z hľadiska nápravy krívd v tejto oblasti konečne rok 1948, ktorý právne obnovil plnohodnotný stav československého občianstva českým a slovenským (československým) Maďarom.
Na pozadí týchto udalostí lepšie pochopíme vyrozprávaný príbeh v tejto knihe a jeho lokalizáciu. Historicky je zasadený do obdobia príchodu kočovných kmeňov, z ktorých mal jeden meno „Maďar“, do Karpatskej kotliny. Autor používa pojem Uhor, Uhri. Píše: „Akože sa volajú tí... noví nepriatelia? Všelijako. Priam ako u nás sú Novohradčania, Vyšehradčania, Nitrania a iní, tak aj u nich sú rozličné kmene. Lež spoločné meno majú Uhri.“
Príbeh sa odohráva asi v poslednom decéniu 9. storočia. Územie, na ktorom sa rozvíja je dnešná Dunajská zákruta a vrchy v okolí Vyšehradu (Visegrádu), v knihe nazývané „Plešský kraj“ (Piliš - Pleš). Hlavným hrdinom je jeden zo synov vyšehradského župana (špána - ispána), ktorý v rámci skúšok dospelosti vybojuje boj nielen sám so sebou, ale dostane sa aj do prvých bojov medzi prichádzajúcimi uhorskými bojovníkmi (predchodcami dnešných Maďarov) a miestnymi Slovanmi - predchodcami dnešných Slovákov. Nehodnotím kvalitu samotného príbehu knihy. Určite však nesie všetky dobré znaky literatúry pre mládež v podobe zdôrazňovania takých vlastností u mladých ľudí, ako sú čestnosť, odvaha, zodpovednosť, spravodlivosť a tolerancia k iným.
Prizrime sa bližšie na zemepis príbehu. Dej má svoj začiatok na župnom hrade Visegrád a v jeho okolí. Čitateľa upozorňujem, že pôvodné sídlo župy bolo na dnešnom vrchu Sibrik (Sibrik domb), dnes sa zdôrazňuje najmä jeho rímska minulosť. Oveľa menej slovanská a včasnouhorská - arpádovská. Zápletky putovaní, bojov, únosov, hrdinských i obyčajných skutkov zavedú nášho mladého hrdinu (a jeho brata) na rozličné miesta. A tak prechádzame na západ od Vyšehradu cez Dimiš (Domos), Moravce (Pilismarót), Strehom (Esztergom). Dolu Dunajom zase cez Bohdanovu osadu (Dunabogdány), Tachovu osadu (Tahitótfalu - časť Tahi), Pomaz (Pomáz) a Zbehy (Izbég). Hrdina sa viackrát dostane aj na novohradský breh Dunaja cez Veľký ostrov (Szentendrei Sziget) a obchádza osady Besov dvor, Sob (Szob) a Verice (Veroce). Mihne sa i vzdialenejšia Preborova osada (žeby Perbál?) - bola vari na tri dni cesty na juhozápad od Vyšehradu. Striehla priechod po rovinke pod Čiernymi horami. V príbehu majú svoje miesto aj postavy z Jasovej osady (Pilisjászfalu) na poludňajšej strane strmej Pleše (Pilíš, 756 m.n.m.) a z osady pri Búde (Buda - dnes časť Budapešti).
Samozrejme, že je to všetko autorská licencia a na druhej strane pokus o dnešnú lokalizáciu - zase moja licencia. Knižka však príbehom a celkovým vyznením podľa môjho názoru je pozitívnym vkladom do súčasnosti. Pomáha zaľudniť históriu, obnažuje korene našej existencie (slovenskej a maďarskej) na tomto karpatsko-dunajskom území a pomáha spoznať nás takých, akí sme. Predovšetkým vedie nás k úspešnému spolužitiu a vzájomnej hrdosti na úzko prepletené dejiny, ktoré jedny bez druhých ani neexistujú. Prečítajte si záverečný dialóg knižných hrdinov:
- Neverím, žeby sme mali pokoj od nich. Lebo na východ nemôžu, odtiaľ ich ženú nepriateľské kmene. Ak sa im nepošťastí vrhnúť iným smerom, nuž zdá sa mi, že ich jednako len musíme prijať medzi seba...
- Veď keby nešli tak divo. Uživili by sme sa. Krajina je veľká a úrodná, No keď jednako len prídu, veľa vody odtečie dolu Dunajom, kým sa spriatelíme.
- Veru, veľa nám príde vytrpieť, lebo sme už zmäkli. Ale raz príde čas, keď všetci v týchto končinách budeme žiť ako krvní bratia, keď nebude neprávosti, čo by nás rozštepovala...
A vidíte, prešlo iba 1100 rokov a nejaké drobné....
P. S.:
Kniha má pekné ilustrácie. Pozrel som sa v tiráži, kto je ich autor. Uvedené meno: Etela Tirindová - Ižófová mi nič nehovorilo. Využil som internetový vyhľadávač a... nič. Skúsil som Tirinda (bez ová) a Izsóf (nie fonetické Ižóf) a ajhľa! Dozvedel som sa, že existuje Peter Tirinda, významný odborník v oblasti prístrojovej, automatizačnej a regulačnej techniky (má aj množstvo ďalších angažovaných prístupov k životu, ale tie nie sú predmetom tejto úvahy). Najdôležitejšie však bolo zistenie, že jeho matka je práve „Etelka, rodená Izsófová - 2 x vyhrala 1. miesto v celoštátnej súťaži insitných výtvarníkov Slovenskej republiky, známa vo výtvarných kruhoch, ilustrátorka rozprávkových kníh, navrhovateľka poštových známok“ A tak aj v ilustrátorke knihy Jána Domastu sa ukázala slovensko-maďarská previazanosť - prinajmenej v rôznorodosti písania jedného a toho istého - priezviska.
Na pôde Maďarsko-slovenskej národnostnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom vystúpil nedávno súbor Rozmarín z východoslovenskej obce Ličartovce, ležiacej medzi Prešovom a Košicami. Súbor sa predstavil na slávnosti „Národnostné farby”. V slávnostnom programe vystúpili najprv žiaci miestnej školy, veľmi milým obohatením slávnosti boli účasť básnika Gregora Papučka a vystúpenie domáceho folklórneho súboru.
Náš súbor sa predstavil s pásmom kolied z dolného Šariša a prekrásnymi náboženskými aj ľudovými piesňami. Choreografiu vystúpenia zostavila vedúca súboru pani Elena Oršuláková. Súbor pod jej vedením patrí medzi kvalitné v regióne a svoju pozíciu obhajuje už viac ako 31 rokov na krajských a celoslovenských súťažiach. Na pozvanie Matice slovenskej Zakarpatska vystúpil 18. septembra 2005 s veľkým úspechom na „Slovenskej veselici” v okresnom meste Veľké Berežné. Vďaka obetavým mladým a skúsenejším členom šíri dobré meno našej obce, uchováva neopakovateľnú krásu a tradície našich predkov. Kresťanské a národné hodnoty potrebujeme predovšetkým ako svetlá v našich rodinách a v národe, aby priniesli novú nádej do mnohonárodnej Európy.
Básňou Jána Besterciho Spasiteľ pozdravila všetkých prítomných a hostí predsedníčka miestneho odboru Matice slovenskej Mária Murdziková a zároveň odovzdala pozdrav od starostu obce pána Viliama Jurka. Súbor nebol jediným aktérom slávnosti. Svojimi jedinečnými drevenými plastikami sa na pôde školy predstavil aj náš rodák, insitný umelec, člen Matice slovenskej Juraj Antoňák s manželkou Helenou. Za Ličartovce, za všetkých členov Matice slovenskej, odovzdal pani riaditeľke Júlii Kuczikovej dar - plastiku Sedembolestnej panny Márie, patrónky Slovenska. Pani riaditeľka navrhla, aby v roku 2006 Juraj Antoňák predstavil svoje dielo širšej šiatorskej verejnosti v Galérii Zemplín pri Kultúrnom dome L. Kossutha. Jej ponuka nás všetkých teší a zároveň napĺňa hrdosťou na svojho rodáka.
Za výbor Matice slovenskej odovzdal knižné dary pedagógom člen výboru A. Jurko. Knihovníčka M. Murdziková do školskej knižnice darovala knihy slovenských autorov a vzácnu personálnu bibliografiu o ličartovskom rodákovi, botanikovi a ekológovi európskeho významu Antonovi Jurkovi (1924 - 1997), ktorému v rodnej obci pred rokom slávnostne odhalili pamätnú tabuľu.
Aj keď naša návšteva u Slovákov v Maďarsku bola krátka, bola bohatá na vzájomné teplé vzťahy, kontakty, ktoré ako Ličartovčania veria, budú aj naďalej pokračovať a obohatia našich hostiteľov silou spolupatričnosti, lásky a porozumenia. Nech bude aj naďalej vecou srdca a cti každého z nás zachrániť pamäť národa, individualitu a originalitu, prinášať čistý a nezameniteľný slovenský tón, čisté a nezameniteľné slovenské farby a čistú a nezameniteľnú slovenskú pesničku aj do každodenných dní.
V decembri 1994 začalo pôsobiť 688 miestnych menšinových samospráv - bez majetku, úradných miestností a rozpočtu, ako sa konštatuje v článku z r. 1996. Vláda prijala príslušné nariadenie o ich hospodárení až v nasledujúcom roku. Právne predpisy však nedokážu vymedziť ich faktické miesto v sústave štátnej správy a tak postavenie menšinových samospráv ostáva naďalej protirečivé. Podľa ustanovení menšinového zákona je štatus menšinovej samosprávy v podstate podobný štatusu obecnej samosprávy, lenže jej právomoci a kompetencie zodpovedajú kritériám samosprávnosti iba čiastočne.
Menšinový zákon označuje za prvoradý zdroj financovania menšinových samospráv štátny rozpočet, zatiaľ čo podľa vládneho nariadenia sa tieto samosprávy môžu uchádzať o podporu štátu iba v prípade doplňovania miestnych zdrojov. Podľa toho istého nariadenia menšinové samosprávy nemajú právo vlastniť nehnuteľný majetok, väčšina z nich si ani nemohla otvoriť samostatný účet a svoje finančné operácie vykonáva na konto podúčtu úradov obecnej samosprávy, ktorým je takto vydaná na milosť a nemilosť.
Milí moji rodáci,
v roku 2006 sa na Slovensku všeličo zmení. Vlani, v niektorom liste som vám už spomínal, že parlament chystá uviesť do platnosti nový Trestný zákon a Trestný poriadok SR. Tým sa má zavŕšiť dôležitá etapa reformy právneho systému u nás. Nové zákony definitívne nahradia staré legislatívne normy z roku 1961. V priebehu januára sa tak naši sudcovia, prokurátori, advokáti aj policajti musia naučiť nové trestné právo. Generálny prokurátor už avizoval, že má obavu, ako “sa s tým všetci vyrovnajú, nielen prokurátori, lebo je to mechanizmus, ktorého kolieska musia do seba zapadnúť”. Podľa neho na učenie by zainteresovaní mali mať viac času. Reforma je to úžasná a prináša naozaj významné zmeny. Zločinci budú prísnejšie trestaní, ale tí, ktorí spáchajú menej závažné trestné činy, budú si môcť trest odpykať aj doma (štatút tzv. domáceho väznenia), alebo ho odpracovať. Veľkou zmenou v trestnom poriadku bude možnosť vyriešiť niektoré kauzy bez toho, aby sa dostali vôbec pred súd. Bude záležať na tom, ako sa právnici (teda žalobca a obhajca) vyrovnajú na tzv. dohodovacom konaní. Prokurátor sa v priebehu tohto konania bude môcť s obvineným dohodnúť na vine a treste aj bez súdneho pojednávania. Pred súdom sa takáto dohoda potom má iba potvrdiť a posúdiť, či vymeraný trest je primeraný. Inou zmenou je aj posunutie hranice trestnej zodpovednosti, ktorá sa znížila z 15 na 14 rokov. Dramatickou zmenou v Novom trestnom zákone je možnosť nutnej obrany. Túto novotu v Trestnom zákone mnohí vítajú. Podobá sa na tzv. americký farmársky zákon, ktorý umožňuje použiť zbraň, ak k vám do bytu či na chránený majetok vnikne niekto neoprávnene. My len dúfame, že sa u nás nezačne strieľať ako na divokom západe.
Pozdravuje vás