V týchto dňoch navštívil webovú stránku Ľudových novín, portál Slovákov v Maďarsku www.luno.hu, stotisíci návštevník. S veľkou radosťou sme zvestovali príchod 10-tisíceho, neskôr 50-tisíceho záujemcu o denne aktualizované noviny Slovákov v Maďarsku a o ešte väčšiu radosť sa chceme s vami podeliť teraz. Musíme pripomenúť, že náš portál nielenže denne aktualizujeme, ale jeho jedinečnosťou je, že na ňom nájdete aj nemálo takých príspevkov, ktoré sa nedostanú na stĺpce nášho tradičného týždenníka. Snažíme sa vydolovať všetky možnosti, ktoré svetová informačná sieť ponúka: či ide o denné informácie o živote Slovákov v Maďarsku, v našej materinskej krajine, alebo hocikde vo svete. Zatiaľ, po viac ako ročnej existencii našich internetových novín, ešte stále rastie záujem o aktuálne informácie týkajúce sa predovšetkým Slovákov v Maďarsku, resp. rozvetvených slovensko-maďarských vzťahov.
Od konca októbra 2004, keď k nášmu tradičnému týždenníku pribudla jeho denne aktualizovaná elektronická podoba, si ju prečítalo stotisíc návštevníkov. Všetkým záujemcom ďakujeme za prejavenú priazeň a aj ostatným nádejným čitateľom našich internetových novín oznamujeme, že postupne rozširujeme elektronický archív s možnosťou vyhľadávania, ktorý už aj teraz obsahuje nielen staršie vydania novín, ale aj prehľad slovenskej a maďarskej tlače, pochopiteľne, s dôrazom na Slovákov v Maďarsku, ako i sprístupnenie rozsiahlejších dokumentov.
Ďakujeme vám, milí čitatelia, že (podľa svedectva nášho počítačového „tajného agenta“) mnohí z vás si nastavujú portál www.luno.hu ako domovskú stránku. Ďakujeme vám, že denno-denne vyhľadávate informácie v našom archíve a v neposlednom rade vám ďakujeme, že sa zaujímate o spoločenské a kultúrne dianie Slovákov v Maďarsku. Našim najdôležitejším cieľom je informovať vás čo najobjektívnejšie a zároveň najrýchlejšie a najpodrobnejšie o aktuálnych udalostiach. Tieto materiály sa nie vždy zmestia aj do tlačenej podoby nášho týždenníka, preto čitatelia webového denníka sú obohatení o množstvo informácií - právom sa môžu cítiť (aspoň v tejto oblasti) pozitívne diskriminovaní. O tom, že ste si to aj vy všimli, svedčí aj prekrásne okrúhle číslo: 100 000 návštev od 1. októbra 2004! Veríme, že sa ešte dlho budeme môcť stretávať na svetovej informačnej sieti, že nám aj v budúcnosti budete prejavovať svoju priazeň. Dovidenia na www.luno.hu!
Milí poslucháči, je streda, 25. januára, presne o týždeň bude 1. február. Prečo to hovorím? Nuž, 1. február bude pravdepodobne čiernym dňom v 32-ročnej histórii slovenského vysielania Maďarského rozhlasu. Hovorím: pravdepodobne, lebo dnes, 25. januára, ešte nič konkrétneho neviem. Vlastne niečo predsa len. Viem, že 1. februára sa má zrušiť vysielanie na východných frekvenciách UKV - o tom sa vie napokon presne 10 rokov, veď vtedy boli tieto frekvencie, kde vysielame i my, na 10 rokov pridelené Maďarskému rozhlasu. Takže toto je jeden fakt, ktorý viem konkrétne.
Naši starší poslucháči sa iste ešte pamätajú, že pred 1. februárom 1996 sme vysielali na stanici Bartók. Bola to vtedy ešte iná frekvencia, ale predsa len stanica Bartók. Tá istá stanica, ktorá dnes, spolu s vedením Maďarského rozhlasu (aj keď je to neúplné vedenie bez hlavy, veď od 1. augusta vlaňajšieho roka nemá Maďarský rozhlas predsedu) si nevedia predstaviť, že by sa tam menšiny so svojimi vysielaniami vrátili. Dospelo to dokonca až tak ďaleko, že dediči Bélu Bartóka vyhlásili: keby k tomu došlo, tak nesúhlasia s tým, aby Maďarský rozhlas ďalej používal meno Bélu Bartóka pre túto stanicu. Priama reč, bez okolkov.
Nuž, a v pondelok dokonca tento návrh menšín odmietlo aj kuratórium Maďarského rozhlasu. V správe, ktorú uverejnilo na webovej stránke Maďarského rozhlasu, sa píše: Modifikácia vládneho rozhodnutia by mohla prechodne vyriešiť situáciu národnostných vysielaní Maďarského rozhlasu - povedal predseda rozhlasového kuratória Gábor Gellért Kis na pondelkovom zasadnutí grémia. Návrh by predĺžil existenciu východných noriem ultrakrátkych vĺn do 31. decembra. Podľa predsedu kuratória by sa mal dostať tento návrh pred vládu ešte tento týždeň. Maďarský rozhlas je povinný vysielať národnostné programy, ale 1. februára musí zastaviť vysielania na východných UKV frekvenciách, na ktorých sa tieto programy ozývajú. Grémium ináč na pondelkovom zasadnutí odmietlo návrh kurátora Otta Heineka, ktorý podporovali aj celoštátne menšinové samosprávy, podľa ktorého by celoštátne národnostné vysielania mali dostať priestor na stanici Bartók každý deň od 18. do 20.30 hod.
Nuž, toľko teda najnovšia správa v tejto veci.
Ja by som vás, milí poslucháči mala informovať o tom, kde nás budete môcť počuť o týždeň. Dokonca, mala som vás už o tom informovať dávno a viackrát, aby sa o tom každý, koho to zaujíma, dozvedel. Mala som už dávno robiť reklamu na všetkých fórach, ale aspoň v Ľudových novinách a v slovenskom vysielaní Maďarskej televízie. Neurobila som to. Nie preto, lebo som zanedbala dôležitú povinnosť. Musím sa vám priznať, že jednoducho neviem. Neviem, kde budeme vysielať a ani to, či vôbec budeme? Asi mi nikto nebude zazlievať, keď vyhlásim, že ja, rodená optimistka, som sa v tejto veci stala pesimistom. Veď okrem preťahovania času sa nič nestalo. Musím skonštatovať, že stroskotal Maďarský rozhlas, aj so svojim kuratóriom, stroskotala Celoštátna rada pre rozhlas a televíziu, tzv. ORTT, ktorá prideľuje frekvencie, a veru stroskotala aj maďarská vláda.
Ja sa len potichučky vypytujem: kde je vlastne tá chýrna národnostná politika Maďarskej republiky, ktorá nemá páru? Alebo tá platí iba pre Maďarov v zahraničí? Pre vlastných občanov nie?
Vo svete elektroniky a kybernetiky je prístup k informáciám nevyhnutný, či už máme na mysli príslušníkov národnej väčšiny alebo menšiny. Tí prví však sú u nás vo výhodnejšej situácii, zatiaľ čo napríklad občania slovenskej národnosti sa ťažšie dostanú k informáciám, ktoré sa ich týkajú. Dnes najširšiu škálu poskytovania informácií ponúka celosvetová internetová sieť. Umožňuje nám, aby sme sa nielen informovali, ale informácie, resp. potrebné údaje, zhromažďovali, archivovali, spracovávali, prípadne ich ďalej šírili.
Žiaľ, pokiaľ ide o aktuálnosť informácií, pokrivkávame za udalosťami. Televízna polhodinka sa pripravuje mesiac pred vysielaním, pričom ani vysielací čas nie je istý. Rozhlasové vlny sa zase málokedy dostanú k poslucháčovi. Najaktuálnejšie informácie možno sledovať na obrazovke počítača, len treba, aby sme si ich sami sprostredkovávali prostredníctvom internetu, ako to už robia Ľudové noviny. Potrebujeme však ďalších odborníkov a investície. Na portále www.luno.hu. by sme mohli objaviť ešte viac informácií, pokiaľ by sa v ich šírení aktivizovali všetky príslušné organizácie. Vytvárajme si teda ďalšie domovské stránky, e-mailové adresy, zapojme sa do informačného toku a vyberajme si z jeho ponuky podľa potreby.
Tlačové stredisko Rómov sa ocitlo na pokraji krachu, keďže prostriedky na jeho prevádzkovanie vystačia iba na tri mesiace. Jeho hlavným podporovateľom bola istý čas Sorosova nadácia, ktorá však r. 2003 opustila svoje miesto pôsobnosti vo východnej Európe. Ako uviedla šéfredaktora Andrea Tóthová, financovanie strediska nie je vyriešené ani preto, že na jeho špecifické úlohy nie je cieľová štátna podpora a preto sú nútení uchádzať sa o prostriedky určené na iné účely, z ktorých neskôr budú môcť financovať základnú činnosť.
V rovnako ťažkej situácii je aj rómska tlač. Ročný rozpočet mesačníka Amaro Drom je 24 miliónov Ft, z čoho Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku môže zabezpečiť iba 11 miliónov. Podobne sú na tom aj celoštátne periodiká iných menšín. V pomerne výhodnej situácii sú napríklad Ľudové noviny. Noviny klasických národností, napríklad Nemcov a Slovákov, ako povedal redaktorke internetového denníka FigyelőNet šéfredaktor Ľudových novín Imrich Fuhl, vydáva Maďarské vydavateľstvo úradných vestníkov, ktoré hradí polovicu ich celkového rozpočtu. Ľudové noviny majú 1 500 čitateľov a týždenne štyri až päť tisíc registrovaných „návštev” na denne aktualizovanom internetovom portáli www.luno.hu. Podľa I. Fuhla celková suma na prevádzkovanie menšinových médií by mala byť súčasťou štátneho rozpočtu, pričom na tejto podpore vo zvýšenej miere by sa mohla podieľať aj materská krajina.
Predstavitelia slovenských spolkov zo 14 krajín Európy i zo zámoria sa zišli na slávnostnej akadémii, ktorú usporiadal Dom zahraničných Slovákov (DZS) v Bratislave pri príležitosti 3. výročia vzniku Slovenskej republiky. Celoštátnu slovenskú samosprávu zastupoval jej prvý podpredseda dr. Július Alt, Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku a Slobodnú organizáciu Slovákov Gregor Papuček. Riaditeľ DZS Vladimír Repka vo svojom príhovore o. i. povedal, že zahraniční Slováci sa pre Slovensko stávajú oknom do sveta a Dom zahraničných Slovákov bude pre nich vždy oknom do Slovenskej republiky. Naša materská krajina prostredníctvom DZS podala bratskú ruku všetkým našim organizáciám... Závisí teda od nás, Slovákov v Maďarsku, či a ako ju prijmeme.
Novelizovaný zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí nadobudol účinnosť 1. januára 2006. Prinášame vám zhrnutie najpodstatnejších zmien s ohľadom na zákon z roku 1997. Plné znenie nového zákona prinášame na našom portáli: www.luno.hu.
V súlade s terminológiou obsiahnutou v ústave sa namiesto doterajšieho pojmu „zahraničný Slovák“ zavádza pojem „Slovák žijúci v zahraničí“. Podľa nového zákona bude Slovákom v zahraničí každá osoba, ktorá nemá trvalý pobyt na území SR a:
- je štátnym občanom Slovenskej republiky, alebo
- nie je štátnym občanom SR, ale uchováva si národné povedomie, a on alebo jeho predok v priamom rade má slovenskú národnosť.
Východiská a zásady štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí určuje vláda SR. Zriaďuje sa tiež Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí ako rozpočtová organizácia, ktorá je napojená na rozpočet Úradu vlády Slovenskej republiky. Predsedníčkou Úradu, ktorý vznikol 1. januára 2006, sa stala doterajšia splnomocnenkyňa vlády pre zahraničných Slovákov Vilma Prívarová.
Osvedčenie Slováka žijúceho v zahraničí bude vydané Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí na základe písomnej žiadosti osobe, ktorá spĺňa vyššie uvedené podmienky. Žiadosť podáva žiadateľ na úrade alebo v zahraničí na zastupiteľskom úrade, alebo na konzulárnom úrade Slovenskej republiky v štáte pobytu žiadateľa. O žiadosti rozhoduje úrad do 60 dní odo dňa doručenia žiadosti.
Štátna podpora Slovákov žijúcich v zahraničí je zameraná na oblasť vzdelávania, vedy a výskumu, kultúry, informačnú a mediálnu. Ako súčasť štátnej podpory Slovákov žijúcich v zahraničí môže úrad poskytnúť dotáciu na účely financovania aktivít zameraných na podporu Slovákov žijúcich v zahraničí v uvedených oblastiach.
Pod symbolickým názvom Kultúra ako záhrada národov Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Budapešti usporiadalo podujatie pri príležitosti Dňa maďarskej kultúry a vydania súboru esejí Csabu Gy. Kissa Haza mint kert (Vlasť ako záhrada). Toto podujatie, ako uviedol mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR Juraj Migaš, nadväzuje na nedávne stretnutie mladých slovenských a maďarských historikov, na ktorom sme hovorili o odbúravaní prekážok a mýtov, o spôsoboch, ako sa pozerať na našu spoločnú minulosť i budúcnosť. J. Migaš pozdravil medzi prítomnými predsedu Zväzu maďarských spisovateľov Mártona Kalásza a zodpovednú redaktorku vydavateľstva Nap Ilonu Sebestyénovú, v ktorom vyšla uvedená publikácia.
Súbor osemnástich esejí Cs. Gy. Kissa, jedna tretina ktorých sa zaoberá slovenskou kultúrou a históriou, predstavil publiku doc. Karol Wlachovský. Rečník charakterizoval obsah knihy podľa kľúčových pojmov, prostredníctvom ktorých autor rozvádza a hodnotí zemepisné, historické, politické a kultúrne danosti strednej Európy, spoluurčujúce národnú identitu a symboliku príslušníkov etnických celkov tohto regiónu, ako aj ich vzájomné vzťahy.
Mladý historik Zsolt Vesztróczy vo svojom vystúpení povedal, že kniha Cs. Gy. Kissa je výsledkom jeho dlhoročného pôsobenia na poli slovakistiky, polonistiky a osobitne vyzdvihol jeho komparatívny výskum v oblasti problematiky hymien strednej Európy, ktorý umožňuje poznávať históriu kolektívnej identity tunajších národov. Na strategické miesta strednej Európy, s osobitným ohľadom na politické a zemepisné postavenie Bratislavy, poukázal vo svojom príspevku István Kollai.
V závere podujatia veľvyslanec J. Migaš vyzval prítomných, aby minútou ticha uctili pamiatku 42 príslušníkov slovenských ozbrojených síl, obetí nedávnej leteckej katastrofy, a pozval hosťov k neformálnej diskusii pri prestretom stole. Slovensko-maďarský dialóg teda pokračuje.
K 150. výročiu úmrtia Ľudovíta Štúra pripravil Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) vedecko-populárnu prednášku. Na prvej tohoročnej akcii v rámci seriálu Z pohľadu vedy prednášal vedecký pracovník VÚSM Ján Gomboš, PhD. Moderátorom podujatia v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe bol predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik. O prednášku prejavili záujem učitelia a žiaci miestneho slovenského gymnázia i významné osobnosti slovenského života mesta a vzácnym hosťom bol generálny konzul SR Štefan Daňo.
M. Lásik úvodom načrtol otázky, ktorými sa Ľ. Štúr zaoberal na uhorskom sneme v Prešporku (hospodársko-politické, národné a štátoprávne). Vyzdvihol, nakoľko boli Žiadosti slovenského národa, ktoré vydal spolu s Hurbanom a Hodžom v roku 1848, demokratické. Protirečivosť je napr. v tom, že Štúrov najväčší protivník, Lajos Kossuth, pochádzal z pomaďarčenej slovenskej zemianskej rodiny z Turca. Bol tiež reformátorom, ale jeho návrhy boli menej demokratické a často smerovali proti záujmom Slovákov.
Problematiku podrobnejšie objasnil Ján Gomboš. Vychádzal z archívnych výskumov a svoje tézy podložil citátmi. Tieto úryvky boli veľmi zaujímavé; politici Uhorska vyjadrili svoje náhľady, písali úvahy v češtine, štúrovskej slovenčine, nemčine a aj v maďarčine. Štúr ako vedúca osobnosť národno-kultúrneho hnutia Slovákov sformuloval slovenský politický program. Tento program nenašiel pochopenie u uhorskej politickej elity, ktorá obvinila Štúra z panslavizmu. Napriek tomu, že bol mimoriadne všestranný (bol jazykovedcom, spisovateľom, poslancom a novinárom), odvolali ho z katedry v Prešporku.
Doktor Gomboš hovoril aj o zaujímavom pokuse zlúčiť kalvínsku cirkev s evanjelickou. Vytvorenie jednotnej protestantskej cirkvi v Uhorsku nevymysleli v ekumenickom duchu. Cieľ bol politický: tlmenie národného rázu oboch konfesií, veď kalvíni boli prevažne Maďari, kým evanjelici Slováci a Nemci. Proti takémuto riešeniu protestovali Slováci na čele so Štúrom (evanjelikom), lebo v tom cítili asimilačné úsilie. Používanie jazyka v cirkvi má doteraz veľký vplyv na národné povedomie, preto je dôležité, aby Slováci v Maďarsku mali možnosť pravidelne navštevovať bohoslužby alebo omše v materinskom jazyku.
Minulý týždeň som cestoval spolu s kňazom baptistického zboru z malej dedinky v okrese Komárno. Slovenskí baptisti ich nechcú prijať oficiálne do cirkvi preto, lebo jazykom bohoslužby je maďarčina, do maďarskej baptistickej cirkvi preto nemôžu patriť, lebo žijú na Slovensku. Takéto protiklady, ako boli v dobe Štúra a Kossutha, žiaľ, pretrvávajú dodnes a členstvo v EÚ v tom nepomôže, alebo len tak pomaly, že to ani nezbadáme.
Dobré by bolo vypočuť si prednášku o takých osobnostiach, ktoré neboli takými ideovými rivalmi ako Štúr a Kossuth, ale pokúsili sa zblížiť názory Slovákov a Maďarov. Máte dajaký návrh?
Dňa 26. januára sa na Veľvyslanectve SR v Budapešti uskutočnilo novoročné stretnutie slovenských a maďarských podnikateľov. Podujatie usporiadal mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR Juraj Migaš a Obchodno-ekonomické oddelenie Veľvyslanectva SR.
Až do júla tohto roku budú v Šalgótarjáne pokračovať pravidelné konzultácie v rámci programu Spolupráca podnikaní v slovensko-maďarskom prihraničnom regióne, ktoré každý druhý týždeň organizuje Obchodná a priemyslová komora Novohradskej župy. Na týchto podujatiach slovenskí odborníci poskytujú maďarským podnikateľom informácie o finančných, právnych, patentových a iných predpisoch platných na území Slovenskej republiky.
V rámci programu rozvíjania prihraničnej obchodnej štruktúry, inovácií a ľudských zdrojov medzi Maďarskom a Slovenskom sa prostredníctvom súbehu uskutočnia dva projekty, ktoré prispejú k upevneniu týchto stykov: rozšírenie domu podnikateľov v Šalgótarjáne a zriadenie slovensko-maďarskej informačnej kancelárie na jeho pôde. Cieľom rozšírenia domu podnikateľov je vytvorenie komplexu poradenskej kancelárie a konferenčnej sály slovensko-maďarského euroregiónu, vybaveného internetovým spojením. Realizácia druhého projektu umožní rozšírenie služieb v záujme rozvoja podnikania a zlepšenie informovanosti prihraničných malých a stredných podnikaní a tým aj zvýšenie ich konkurencieschopnosti a v konečnom dôsledku posilnenie hospodárskeho potenciálu príslušnej oblasti.
Koncom januára sa aj v našich obciach začala plesová sezóna. Medzi prvými usporiadala 21. januára Slovenský fašiangový bál v priestoroch Gymnázia Józsefa Lengyela Slovenská samospráva v Orosláni.
Slováci z Orosláňu sa už po deviatykrát stretli na miestnom slovenskom plese. Tohoročný, ktorý je už tradične batôžkový, veď hostia si prinášajú v košíkoch nápoje a rôzne pochúťky, slávnostne otvorila predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy, členka mestského zastupiteľstva Alžbeta Szabóová. Zdôraznila, že Slovenský bál Oroslánčanov nepotrebuje žiadnu propagandu a reklamu, pretože obyčajne už ráno po podujatí sú vypredané lístky na budúcoročný ples. V úvodnom kultúrnom programe sa predstavila ľudová tanečná skupina Brána s kyticou miestneho slovenského folklóru. V súbore tancujú príslušníci strednej generácie, avšak s elánom, ktorý by mohli závidieť aj mladí milovníci folklóru. V prvých ročníkoch tohto populárneho podujatia sa o hudbu starala kapela zo Slovenska, šiesty rok je však stálou účastníčkou plesu aj v iných našich obciach známa dychovka „Santovská nálada“. Aj tohto roku panovala na plese príjemná atmosféra, hudba a piesne z Pilíša sú aj Oroslánčanom blízke, veď folklór zadunajských slovenských obcí je podobný.
Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy popri organizačných povinnostiach a zábave si našla čas aj na to, aby sa s nami podelila o svoje myšlienky: „Slováci v Orosláni sú s činnosťou slovenskej samosprávy spokojní. Už sme začali s prípravnými prácami na voľby. Síce budeme mať viac práce ako v doterajších voľbách, veď treba dosiahnuť, aby sa ľudia dali evidovať do volebných zoznamov, ale v tom nám pomôžu naši aktivisti, ako aj členovia súboru Brána. Tiež treba včas informovať ľudí, že voľby poslancov menšinových samospráv (okrem slovenskej v meste pracuje aj rómska) budú prebiehať iba v jednom volebnom obvode, a to v historickej, slovenskej časti mesta, v tzv. starej dedine. Takže kto býva v inom obvode, v deň volieb menšinových samospráv sa bude musieť dostaviť do tohto obvodu. Musíme informovať ľudí o našich právach, nechceme, aby sa zopakoval ten prípad, ktorý sa prihodil mne osobne počas posledného sčítania ľudu, keď sčítací komisár nenápadne preskočil rubriku národnosť. Musela som ho upozorniť, že ja na ňu chcem odpovedať. Ak my sami nepoznáme svoje možnosti, pre iných tiež nebude dôležité, aby na ne upriamili našu pozornosť.”
Na bál prišli v ľudovom kroji nielen členovia súboru, ale aj iní občania. Stretli sme tu napríklad Matildu Szigetvölgyiovú (Smilekovú), rod. Košťálovú, ktorá je správkyňou miestneho slovenského oblastného domu. Pani Matilda tiež už roky chodí na bál, v kultúrnom programe ochotne pomáhala členom súboru pri spievaní slovenských piesní. Vďaka sponzorom podujatia mohli hostia v polnočnej tombole vyhrať aj cenné darčeky. Ples oroslánskych Slovákov, ktorého sa tohto roku kvôli nepriaznivému počasiu a štátnemu smútku nemohli zúčastniť priatelia z družobných miest na Slovensku (Šaľa, Dvory nad Žitavou a Myjava), trval do ranných hodín.
Slovenská menšinová samospráva v Kétšoproni usporiadala 21. januára v reštaurácií Rákócziho IV. Slovenský ples. Prítomných pozdravila predsedníčka zboru Mária Juhászová Petrovszká. „Teší nás, že na našom tradičnom plese sa stretávajú ľudia, ktorí hovoria po slovensky, občania okolitých obcí a priatelia. Táto akcia je výbornou príležitosťou na stretnutie sa a priatelenie,“ povedala. Zvlášť privítala vzácnych hostí, parlamentného poslanca Norberta Erdősa, starostu obce Sándora Völgyiho, riaditeľku školy Dorotu Nagyovú, členov miestneho speváckeho zboru Horenka a predstaviteľku Domu slovenskej kultúry z Békešskej Čaby Alžbetu Ančinovú. Srdečne pozdravila aj predsedov menšinových samospráv z okolitých obcí (z Gerendášu, Čorvášu, Kondorošu, Veľkého Bánhedešu, Čabačudu a z Poľného Berinčoku).
Kultúrny program sa začal vystúpením žiakov nižšieho stupňa základnej školy, ktorí predviedli veselý tanec na slovenskú pieseň Trpaslík. Po nich nasledovali siedmačky Agneša Adamčiková, Kata Krajčová a Anita Petrovská s tanečnou choreografiou na slovenskú pieseň Modelky. Po deťoch vystúpil miestny spevácky zbor Horenka, ktorý predniesol známe slovenské ľudové piesne. Po prvej časti kultúrneho programu nasledovala chutná večera, ktorá pozostávala z polievky s pečeňovými haluškami, šopronského plneného karé, vyprážaných rezňov, francúzskych zemiakov a šalátov. Po večeri vystúpila skupina mažoretiek z Kondorošu pod vedením Alžbety Kašikovej. Predstavili sa s nezvyčajnou produkciou - tancom v tme so svetielkujúcim palicami. Kultúrny program skončil losovaním tomboly, po ktorom hostia nadšene tancovali až do štvrtej ráno. O dobrú náladu sa postarala kapela Melody z Békešskej Čaby. Štvrtý Slovenský bál v Kétšoproni podporili Celoštátna slovenská samospráva a Úrad pre národné a etnické menšiny.
Békeščabiansky rodák László Hóbel (1943) vystavuje svoje obrazy v miestnej Jankayho galérii. Umeleckého diania vo svojom rodisku sa aktívne zúčastňuje od konca osemdesiatych rokov. Jeho diela boli prezentované na individuálnych a kolektívnych výstavách v Békešskej Čabe, Segedíne, Kaposvári a inde. Od konca roku 2005 pracuje vo vlastnom ateliéri, ktorý mu venovalo mesto. Zaujíma ho každá nová technika, avšak v maľbe používa iba temperu. Farby nanáša nie štetcom, teda tradične, ale rôzne širokými špachtľami, prípadne navlhčenou špongiou. Považuje sa za impulzívneho alternatívneho tvorcu, ktorý slovom nedokáže formulovať spôsob svojej maľby, iba cíti, kedy a čo má urobiť, keď sa ocitne pred bielym plátnom. Jeho tvorbu z hľadiska štýlu možno zaradiť do kategórie bez nárokov, na formu, zo spleti čiar, navzájom poskladaných, na jeho obrazoch však najskôr vycítime abstraktné expresionistické smerovanie. Výstava je otvorená do 15. februára.
Čabianska organizácia Slovákov a Dom slovenskej kultúry (DSK) usporiadali 23. januára pri príležitosti Dňa maďarskej kultúry vernisáž výstavy košických grafikov Zsolta Lukácsa a Noémi Ráczovej pod názvom Rovnobežné svety. Výstavu otvorila riaditeľka DSK Anna Ištvánová, ktorá srdečne privítala každého, kto si našiel čas prísť na stretnutie s umelcami. Príjemnú atmosféru navodila Anna Medovarská, ktorá zahrala na gitare čarodejné melódie. A. Ištvánová privítala umelcov, ktorí prišli do Békešskej Čaby na ponuku Maďarského kultúrneho inštitútu v Bratislave a na pozvanie DSK. Ako povedala, výstavu mal pôvodne otvoriť generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, ktorý však musel súrne odcestovať.
Zsolt Lukács absolvoval na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach odbor kreslenie. Potom študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a pracoval v ateliéri Dušana Kállayho. Jeho manželka Noémi Ráczová absolvovala štúdium v Bratislave, odbor angličtina - výtvarná výchova. Potom odišla študovať do Londýna, odkiaľ sa vrátila do Bratislavy, do ateliéru D. Kállayho. Ilustrovala mnoho kníh, spoločne s manželom, ale aj samostatne vystavovala v Štuttgarte, Budapešti, Viedni a v Čechách.
Po A. Ištvánovej sa poďakoval za pozvanie Zsolt Lukács. Ako povedal, obrazy, ktoré tu vystavujú, sú najnovšie. Uhľokresby, akvarely a počítačové grafiky si návštevníci môžu pozrieť do 10. februára.
Martin Jonáš (9.5.1924 Kovačica - 31.1.1996 Pančevo) sa narodil v roľnícko-remeselníckej rodine. Vychodil štyri triedy základnej školy a absolvoval polročný poľnohospodársky kurz. Bol spoluzakladateľom výtvarnej sekcie založenej pri slovenskom kultúrnom spolku Pokrok a spoluzakladateľom Galérie sedliakov - maliarov pri Dome kultúry v Kovačici. Bol nositeľom mnohých významných cien, diplomov a medailí z medzinárodných prehliadok insitného umenia. Pestoval olejomaľbu, grafiku a kresbu. Tvoril v rodisku, kde mal ateliér otvoreného typu. Pochovaný je v Kovačici.
„Korene tvorby možno u mnohých umelcov hľadať už v detstve. Toto obdobie sa spája u Martina Jonáša so životom v rodine. V lete bol otec poľnohospodárom, pracoval na roli, v zime opravoval čapice, bundy, kožuchy. Zima, to bola vhodná príležitosť pre mnohých ľudí z dediny na stretnutie. Keď napojili, nakŕmili stádo, večer ostalo ešte dosť voľného času na návštevy. Často chodili k pánu majstrovi, to ako k jeho otcovi, pozhovárať sa. Malý Martin bol veľký zvedavec. Aby nerušene mohol počúvať, o čom sa dospelí zhovárajú, skrýval sa pod stôl. Pod stolom cez ich rozprávky cestoval tak ďaleko, ako v skutočnosti nemohol. Práve tak ako v rozprávkach, aj on sa vydal do čias suchoty, neúrodných rokov, exekúcií, ponoril sa do udalostí tej doby. Prežíval niekdajšiu národnostnú neprávosť, vojny a všetko okolo toho. Počúval pod stolom a pritom nič iné nevidel, len „bačkory“, velikánske topánky, obuv naplnenú slamou, takže bola skoro toľká ako detská kolíska. A tie ruky! Unavené, oškriabané, opuchnuté, oškvarené. Rozmýšľal, na čo majú také „ručiská“, kristepane, prečo majú také vykrivené prsty, nepestované nechty... Život tohto maliara plynul paralelne s jeho tvorbou. Keď dorastal, pochopil, prečo videl ako chlapec spod stola takých ľudí. Sám pred sebou to nemusel dokazovať, lebo roľnícku prácu poznal. Po vojne, keď nastal čas aj na zábavu a osvetu, dozrievali ekonomické a ďalšie podmienky, mohol Martin Jonáš naplniť svoju predstavu o veľkosti roľníka aj cez výtvarnú tvorbu. Monumentalizuje, zvýrazňuje veľkosť človeka, ktorý mu svojprávne vyčnieva ponad pôdu, lebo si vie pevne na ňu zastať, rozumie jej, žije s ňou a vie z nej čo najviac vyťažiť.“
„Dívam sa na jeho obrazy vždy znova a opäť, prekvapený tak ako pred rokmi. Robustné postavy banátskych sedliakov - Slovákov hovoria o stáročnom, priam biblickom spojení so zemou, ktoré nás, často nehodných, trpezlivo nosí na svojom doráňanom chrbte, napriek všetkému, čo sme nedobre urobili, nás kŕmi, ba v poslednej hodinke nás aj na večnosť pritúli. Ak máme veriť významnému francúzskemu teoretikovi Jeanovi Cassouovi, že insitné umenie „... predstavuje utajený, ale mocný a výdatný prúd, prúd živej vody...“, tak dielo Martina Jonáša je tým prameňom krásy a úprimnosti, ktorý ľudstvu tak často chýba. Je tu, pre nás. Nemali by sme ho obísť.“
„Na rozdiel od ľudí, o ktorých možno písať ľahko, plynulo, priamočiaro, rozvážne, s mierou - sú aj ľudia, o ktorých ťažko napísať hoci aj vetu, aby ste s tým boli spokojní. Sú ľudia, o ktorých keď hovoríte, zdajú sa vám vaše slová nedôstojné poslania hovoriť o ľuďoch, zdá sa vám, že pri týchto slovách prestávate veriť v magickú silu jazyka. Sú ľudia, ktorým sa väčšmi priblížite, keď ich budete vnímať očami, než lahodiť im rečou. Sú to ľudia typu Martina Jonáša.“
„V skupine kovačických maliarov vyniká Jonáš kresliarskym nadaním. Suverénne prechádza cez rôzne grafické techniky od drevorytu a linorytu cez medirytiny až po sieťotlač či serigrafiu. Vydal tridsať grafických máp. Kresba má virtuózny ťah, línia je pevná, hladká a plastická. Východiskom - ako pri olejoch - je figúra, ktorej tvar je vymedzený dynamickou kontúrou a obrysom. Nie sú len čiernobiele, často ich dotvára farebným tieňovaním. Martin Jonáš obohatil insitu o nové výrazové a významové polohy. Je to umelec s prekvapujúcou invenciou a imagináciou. Svojím neopotrebovaným pohľadom a bezprostrednosťou prejavu sa pripája k tým umelcom, ktorí prispievajú ku vzkrieseniu prapôvodnej vyjadrovacej sily človeka.“
„Martin Jonáš využíva farby, aby vyjadril svoje city a zážitky vo chvíľach inšpirácie. Preto nás jeho bohaté a silné koloristické relácie - expresívne a smelé - vzrušujú a osvojujú. Od koloritu z lásky voči slovenskému ľudovému folklóru, farby ktorého bral len ako základ, rozširujúc ich do nejasných a zušľachtených tónov zelenohnedých a sivomodrých harmónii s intenzívnymi akcentmi základných farieb, postupne prešiel na šťavnaté a malebné farby siatin a plodov dozretých pod horúcim banátskym slnkom. Modrasté „zamatové banátske súmraky“ vymenil expresívnymi a zvučnými súladmi zlatožltých kukuríc, pomarančových tekvíc a hnedých tónov húb, koloritom, v ktorom obloha ako zrelá tekvica „zorou zapálená“ pôsobí smelo. Tým spôsobom, ako sám maliar hovorí, vyjadruje lásku voči plodom svojho rodného kraja a životnú závislosť od nich. Jeho prechod z nejasných a teplých na zvonivé a silné tóny zlaďuje sa transformáciou koloritu ženských odevných predmetov, ktorý v zamatových a nežných tónoch vytváraných prirodzenou cestou, po 19. storočí, preberá záhradnú pestrosť silného koloritu anilínových farieb ako novú harmóniu.“
„Krajinka Martina Jonáša - najčastejšie obraz dedinského domu - znázornená je nadchýnajúcimi farbami v hrejivom tóne. Domčeky sú zoradené do oválneho alebo hroznovitého tvaru s vežou, ktorá dominuje, a dodané dekoratívne detaily pripomínajú rozprávku a vyžarujú teplotou. Podľa citovej transpozície videného sa Jonášove obrazy vyčleňujú aj v galérii insitných maliarov v Kovačici. Práve poetickosť a obrazotvornosť sú, podľa nášho subjektívneho ocenenia, najväčšie hodnoty Jonášovej malebnosti.“
„Jonášovi sa - takýmto spôsobom konštruujúc kompozíciu - darí popri anatomických tvaroch dať každej postave určitú psychologickú dimenziu. To dosahuje znepokojenou líniou, ktorá je v stredobode postavy zdôraznená. Tým spôsobom líniou tvary nezatvára, ale naopak, ponecháva ich otvorené, čo kresbe dáva určitú pružnosť a poetický podklad. Budí to dojem, že na kresbách je vyjadrená forma aj priestor a určitým spôsobom aj osvetlenie.“
„Ledva som presvedčil Martina Jonáša, aby som mohol nakuknúť pod jeho strechu, a tak odhaliť tajomstvo staré ako on, a tak samému sebe vysvetliť jeho osobnosť ako umelca. A uňho: hŕba skíc, výkresov, ba aj poniektorá olejomaľba na lesonite. Sú to vlastne štúdie postáv a detailov, ktoré predchádzali tomu, čo on a toto prostredie dnes majú. Počas jeho žartovania na vlastný účet objavil som, že má vyše sto básní v slovenčine. Keď mi niektoré z nich preložil, pochopil som zmysel jeho vnútornej potreby aj takto sa vyjadriť - ako spontánny impulz tvorby. Zdá sa mi, že tajomstvo výnimočnosti tohto sedliaka - maliara odhaľujeme v bohatstve a nadanosti jeho osobnosti, že nenútene dosahuje najjemnejšie pojmy pre hudbu, poéziu, dejiny a kultúru vôbec, že vedychtivo, vedený zvláštnym inštinktom, báda po všetkom, čo je ľudské. Jeho diela sú individuálnym prienikom hodnoty osobnosti. Kto sa pokúsi v správaní sa tejto nerozhodnej osobnosti odhaliť jeho ako človeka a umelca, stretne sa s jedným priateľským úsmevom, ktorý je neprekonateľnou prekážkou a ktorý vás usmerňuje, sugeruje určitý druh poučenia „ak ma chcete hlbšie spoznať, to môžete, pozorujúc moje obrazy, a nie mňa ako zjav.“ Toto poučenie znamená mnoho, najmä ak prichádza od samouka sedliaka - maliara.“
„Zobrazujúc tých ľudí, ich sny a nádeje, Jonáš vlastne objavuje nezaniknuté hodnoty života na zemi vôbec. V tom je vlastne spoločný menovateľ všetkých jeho obrazov, v tom je tá niť, ktorá ich viaže dohromady. Okrem toho panoramatické zábery jeho kraja sú charakterizované bohatstvom farebnej náplne. Bledá žiara neba s veľkým oranžovým slnkom utvárajú pocit tepla, rovnako ako pasienky a lúky, ktoré sa s množstvom žiariacich kvetov rozprestierajú na všetky strany. Často je v prvom pláne na jeho obrazoch veľký šúľok kukurice, ktorého zo všetkých strán ozobáva kŕdeľ husí - a všetko to cítiť ako neoddeliteľnú časť maliarovho kraja. Ten šúľok kukurice je vlastne symbolom života a všetkého, čo príroda dáva človekovi.“
„Povedať nepovedané o umelcovi so svojským rukopisom široko - ďaleko za rodnou nedozernou banátskou rovinou? Napísať nenapísané o Kovačičanovi, ktorý nás, mladších spoluobčanov, svojráznou nevyčerpateľnou energiou „zapriaha do národa roli dedičnej“? Ku ktorému neraz zaskočíme na kus dobrej reči. Radosť ho počúvať. Prekypuje nielen neopakovateľnými námetmi na olejomaľbách a nápadmi na kresbách, ale i ochotou prispieť do národopisnej klenotnice bohatým archívom, v ktorom nejeden papierik dostáva zvláštnu hodnotu, zámožnou slovnou zásobou, v ktorej pramení kovačické nárečie, alebo aspoň - vzácnou radou. Je neposedný, vnímavý, obrazotvorný.“
Srbi v budínskom Tabane - v obrazoch - pod týmto názvom vyšla v roku 2003 v Budapešti mimoriadne zaujímavá trojjazyčná (srbsko-maďarsko-nemecká) knižka. Jej autorom je predseda Srbskej samosprávy 1. obvodu Budapešti Dr. Danilo Urošević. Na približne 20 stranách - pod titulom Srbi v Tabane - opisuje stručný historický prehľad života a udalostí tohto najstaršieho predmestia Budína od počiatkov až podnes. Potom na 3 stranách predstaví srbskú ľudovú baladu Chasanova žena. Do nemčiny ju preložil Goethe a z nemčiny do maďarčiny F. Kazinczy. Na nasledujúcich 100 stranách autor ponúka čitateľovi množstvo čierno-bielych, ale aj farebných dobových fotografií s trojjazyčnými vysvetlivkami, zavedie ho do starodávneho Tabanu.
Z publikácie sa dozvieme, že v Malej Panónii žili aj Srbi. Títo pôvodní obyvatelia tu v 9. storočí vďaka sv. Cyrilovi a Metodovi ako prví prijali kresťanskú vieru, naučili sa čítať, písať a zúčastňovať sa aktívne na bohoslužbách vo svojej staroslovenskej reči. Keď prišli Maďari, vytvoril sa tu spoločný štát, konfederácia slovanských a maďarských kmeňov, žúp a veľkostatkov... Autor takto spriada vlákno histórie, pravda, zo srbsko-maďarského pohľadu. Spomenie významné srbské osobnosti, ako bol napr. knieža Stefan Lazarević, spojenec kráľa Žigmunda, a mnohí ďalší, opíše ako sa na začiatku 15. storočia usadili Srbi v údolí medzi Budínskym hradom a Gellértovým vrchom, ako sa tu vytvárala srbská osada, ako sa nakoniec rozrástla v mestečko Taban, čo sa tu dialo za tureckej nadvlády,... Ako sa vyvíjalo obyvateľstvo, jeho pravoslávny cirkevný život, ako sa rozvíjalo srbské mesto Taban, čo všetko sa tu budovalo. Píše o privilégiách Srbov, o spravovacom systéme (samospráva, rada), o školstve, hospodárskom živote, vinohradníctve, o hostincoch a kaviarničkách...
Napínavé sú aj state, kde sa hovorí o boji za národnú kultúru, o tom, že Taban, resp. Budín, boli aj strediskom reforiem a obnovy srbského jazyka. Účinkovali tu srbské tlačiarne, vydavateľstvá kníh a časopisov, divadelné a rôzne kultúrne spolky.
Škoda, že celý tento príbeh nemôže končiť hepiendom. Taban už v tridsiatych rokoch 20. storočia postihol ten istý osud ako o tridsať rokov neskôr niekdajší majetok grófa Jána Podmanického, slovenský Rákoškerestúr. Taban - píše Danilo Urošević - bol nerozvážne zrovnaný so zemou v tridsiatych rokoch minulého storočia. Ostalo iba zopár budov, z ktorých je pre Srbov osobitne dôležitý Srbský dom, hostinec U zlatého jeleňa a Rácke kúpele. Nostalgia po niekdajšom čarovnom Tabane čoraz viac rastie. Aspoň o jej čiastočné zmiernenie sa usiluje Spolok priateľov Tabanu, ktorý nielenže rozširuje svoju činnosť, ale na poctu niekdajšej osady každoročne organizuje celodňové podujatie. Zachovať pamiatku Tabanu pomáha aj tematická zbierka a založenie Pamätného múzea Tabanu na ulici Döbrenteiho č. 9.
Z množstva uverejnených fotografií a ilustrácií jedna sa týka aj nás, Slovákov. Je to drotár v tabanských uliciach z 19. storočia.
„Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom“ - citát od Karola IV. bol mottom stretnutia národnostných detí zo szobského mikroregiónu, usporiadaného 24. januára v Kultúrnom dome v Kóšpallagu.
Z iniciatívy Základnej školy Imre Feketeho v Kóšpallagu sa 24. januára v miestnom kultúrnom dome konalo stretnutie národnostných detí, ktoré prišli zo štyroch osád. V regióne sa okrem hostiteľskej obce vyučuje slovenčina v susednej Márianostre a nemčina v Nagybörzsönyi a Zebegényi. Na stretnutie boli pozvaní škôlkári i žiaci základných škôl z týchto osád, samozrejme, spolu so svojimi učiteľkami.
Tútorstvo nad podujatím mali predseda Združenia mikroregiónu Szobu Zoltán Remitzky, odborná referentka školstva Izabella Járiková a starosta Kóšpallagu Viliam Czizmadia, ktorý vo svojom privítacom prejave zdôraznil, že ide o prvú kultúrnu aktivitu tohto druhu v regióne. Kruh jej účastníkov by v budúcnosti chceli rozšíriť o deti z Pilíša a Novohradu.
Hosťom stretnutia bol predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, ktorý po odovzdaní pozdravu predsedu Celoštátnej nemeckej samosprávy Otta Heineka pozitívne hodnotil iniciatívu miestnych aktivistov a zdôraznil dôležitosť výučby jazykov. V našom prípade slovenčina okrem citových väzieb má aj praktický význam, veď je akýmsi esperantom slovanských jazykov, pomocou ktorého sa ľahko dorozumieme aj s predstaviteľmi iných slovanských národov - povedal J. Fuzik. Okrem predstaviteľov spoločenského a kultúrneho života, členov slovenskej menšinovej samosprávy Kóšpallagu, ako aj starostov pozvaných obcí na stretnutie zavítala aj delegácia spriatelenej obce Plášťovce (Slovensko) na čele so starostom Ladislavom Korcsokom.
Napriek rekordnej zime sa podujatia zúčastnili deti zo všetkých pozvaných materských a základných škôl. V kultúrnom programe striedavo vystupovali predstavitelia najmladšej generácie nemeckej národnosti z Nagybörzsönyu a zo Zebegényu a deti zo slovenských obcí v Börzsönyi. Škôlkári z Márianostry, kde na žiadosť rodičov zaviedli výučbu slovenčiny tento rok, prišli na stretnutie so slovenskými ľudovými hrami a riekankami, ktoré s nimi nacvičila učiteľka Mária Kissová. Ich rovesníci z Kóšpallagu sa predstavili tiež s riekankami, pomocnú ruku pri nacvičovaní im poskytli učiteľka Zuzana Labudová a učiteľka slovenčiny základnej školy Monika Oprendeková - V našej ustanovizni prebieha dvojjazyčná výchovno-vzdelávacia práca od školského roku 1993/94, k zachovávaniu tradícii nás povzbudzujú aj rodičia a tešíme sa podpore miestnej slovenskej samosprávy, - informovala nás vedúca materskej školy Zuzana Szatmáriová Neubauerová, ktorá sa v tento deň ujala roly moderátorky podujatia.
Je potešiteľné, že aj v školách týchto našich slovenských obcí je podobná situácia. V Základnej škole Benedeka Virága v Márianostre tento školský rok opäť zaviedli výučbu slovenčiny, vedie ju bývalá riaditeľka Slovenského žiackeho domova v Budapešti Katarína Sárköziová. Žiaci z Márianostry prišli na stretnutie s dramatizovanou rozprávkou Červená Čiapočka, v ktorej šikovne kombinovali prácu s bábkami, recitáciu a spev.
V škole hostiteľskej obce po viacročnej prestávke obnovili výučbu slovenčiny v školskom roku 1999/2000, v súčasnosti je tu slovenčinárkou Monika Oprendeková, rodáčka zo zemplínskej Vágašskej Huty. Slovenčine sa každý rok venovalo čoraz viac žiakov, momentálne sa ju učia všetky deti. Okrem vyučovacích hodín sa pod vedením učiteľky slovenčiny venujú aj pestovaniu ľudovej kultúry. Na prehliadke vystúpili o. i. s dramatizovanou rozprávkou Opustená búdka a s ľudovými tancami z okolia Zvolena. M. Oprendeková so svojimi zverencami dosiahla za krátky čas pekné výsledky. Je tiež uznaniahodné, že slovenčine sa venujú aj deti z prisťahovaných rodín, ktoré nemajú slovenské korene. V radoch obecenstva sme stretli i miestnych obyvateľov Irenu Grédeiovú a Pavla Plachého, ktorý si prišiel pozrieť vystúpenie svojich vnučiek. Obidvaja sa s uznaním zmienili o práci mladej učiteľky. Majú radosť z toho, že popri ich generácii aj najmladší Kóšpallagčania si môžu osvojiť jazyk svojich predkov, börzsönských Slovákov.
Po úspešnom vystúpení sa nemecké a slovenské deti szobského mikroregiónu vracali domov s darčekmi hostiteľskej obce. Dospelí účastníci a hostia, nadšení z úspechu prvého, „experimentálneho” stretnutia národnostných žiakov regiónu, sa lúčili s tým, že v začatej práci treba pokračovať a vytvoriť novú tradíciu. V deň akcie ohlásila záujem o usporiadanie budúcoročného stretnutia národnostných detí obec Nagybörzsöny.
Tretie kolo župných majstrovstiev amatérok vo volejbale sa konalo v Telekgerendáši, muži odohrali zápasy v Šarkade. V kategórií mužov opäť bojovalo 8 družstiev, sarvašské obsadilo tretie miesto. My, ženy, sme ráno na dvoch autách odcestovali do Telekgerendáša. Pred príchodom do základnej školy sme sa vybrali do predajne a na moje milé prekvapenie, pani predavačka pekne rozprávala po slovensky. Po príchode do školy vysvitlo, že tu vyučujú slovenský jazyk. Malá škola, malá telocvičňa, malé triedy, ale všetko pekné a čisté. Keďže šatňa nebola, našou prezliekárňou sa stala prvá trieda. Bola plná učebných pomôcok a didaktických materiálov. Môj pohľad sa zastavil na rozvrhu hodín, a veľmi som sa čudovala, že aj prváci sa učia slovenský jazyk. Ešte viac ma prekvapil počet hodín telesnej výchovy. Veľmi som im začala závidieť, veď v tejto škole majú každý deň telesnú výchovu. Bohužiaľ, v iných školách je počet znížený na dve-tri hodiny v týždni, čo pokladám za veľmi málo!
Tretieho kola sa zúčastnilo sedem družstiev (Telekgerendáš, Sarvaš, Gyomaendrőd, tri z Békešskej Čaby a Senteš). Hralo sa v dvoch skupinách. My sme boli v jednej skupine s békeščabianskymi volejbalistkami a keďže sme nad všetkými zvíťazili, ako prvé sme sa v semifinále stretli s družstvom z Gyomaendrődu, ktoré obsadilo druhé miesto. Bohužiaľ, zápas sme prehrali o 5 bodov (25:17,22:25) a finále sme hrali s domácim družstvom. Domáce hráčky bojovali s plným nasadením a my sme so šťastím vyhrali o jeden bod (25 : 15, 16 : 25). Áno, taký je šport! Celkové poradie 3 kola župných majstrovstiev: 1. miesto Gyomaendrőd, 2. miesto Békešská Čaba A, 3. miesto Sarvaš, 4. miesto Telekgerendáš, 5. miesto Békešská Čaba B, 6. miesto Senteš, 7. miesto Békešská Čaba C.
Mesto Sarvaš reprezentovali Zuzana Žapková, Judita Tóthová, Zuzana Sitová, Margita Deáková a zo slovenskej školy telocvikárky Anika Podaniová a Zlatica Lišková.
Zaujímavý bol každý zápas, lebo malá, nízka telocvičňa nám všetkým robila problémy. Celý deň prebiehal v priateľskej pohode a každá z nás sa príjemne odreagovala od každodenných povinností.
V budapeštianskom Slovenskom inštitúte sa 26. januára v rámci cyklu Stretnutia s históriou uskutočnilo podujatie s názvom Postavenie katolíckej cirkvi na Slovensku pred a po roku 1989. Hosťom večera, ktoré usporiadal SI v spolupráci so Slovenskou samosprávou VIII. obvodu Budapešti, bol historik ThDr. Jozef Haľko.
„Lebo kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18-20) - bolo mottom tohtoročného Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktoré usporadúvajú kresťanské cirkvi pravidelne od roku 1908. Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov je spoločnou aktivitou Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov a Svetovej rady cirkví. Tohtoročnú tému a jej spracovanie pripravila ekumenická skupina v Írsku, kde tak ako v mnohých iných krajinách sa vyvinula silná duchovná misijná kultúra. Meditácie na jednotlivé dni a ďalšie časti textu odrážajú život cirkví v Írsku, ich vzájomné vzťahy a spoluprácu.
Ústredným tohtoročným podujatím Týždňa modlitieb za jednotu cirkvi v Maďarsku, ktorý prebiehal od 18. do 25. januára, boli ekumenické pobožnosti v Evanjelickom chráme na Deákovom námestí a v Bazilike sv. Štefana v Budapešti. Počas ôsmich dní sa schádzali veriaci v našich farnostiach a cirkevných zboroch a modlili sa spolu za to, aby sa naša jednota v Kristovi stávala viditeľnejšou. Cieľom týždňa modlitieb bolo, aby sa posilnil dialóg medzi kresťanskými cirkvami.
Vzorným príkladom tejto snahy boli ekumenické služby Božie Slovenského evanjelického cirkevného zboru a. v. v Budapešti, ktoré sa konali 18. januára v kaplnke cirkevného zboru. Slávnostnej bohoslužby sa zúčastnili predsedníčka Náboženského podvýboru KV pri Celoštátnej slovenskej samospráve Ildika Klauszová Fúziková, predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová, predseda Slovenskej samosprávy III. obvodu František Križan, predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Kazimír Kápolnai a katolícki a evanjelickí veriaci z Budapešti. Na organoch hrala kantorka Marta Pápayová Pálmaiová.
Po úvodnej náboženskej piesni evanjelický farár cirkevného zboru Atila Spišák srdečne privítal katolíckeho kňaza Attilu Kónyu a veriacich. Zdôraznil, že pri príležitosti Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov sa konala ekumenická bohoslužba za posilnenie našej kresťanskej viery a dialógu medzi evanjelickou a katolíckou cirkvou, keďže v tejto kaplnke bol prvýkrát katolícky kňaz, ktorý slúžil slovenskú bohoslužbu.
Dôstojný pán Atila Kónya sa vo svojej homílii venoval téme, že veriaci nikdy nie je sám, veď vo svojom evanjeliu Pán Ježiš povedal svojim apoštolom: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ (Jn 14,23)
Vernosť Kristovi je zárukou pre nás, preto veriaci kresťan nikdy nie je sám, lebo Ježiš je v jeho srdci. Najmä, keď sa modlí za seba a za spoločenstvo kresťanov, ako aj vtedy, keď prejavuje lásku nielen k Bohu, ale i k blížnemu a naplno a čisto žije svoj kresťanský život.
Evanjelický farár Atila Spišák sa vo svojej kázni zameral na modlitbu: „Ak dvaja z vás budú na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mt 18. 18-20)
Zdôraznil, že modlitba má v živote kresťana nezastupiteľné miesto, nemožno ju nahradiť ničím iným. V modlitbe totiž prežívame veľkú a dôležitú pravdu, že v tomto svete nie sme zabudnutí. Je tu niekto, kto nám je nekonečne nadradený, kto sa so záujmom a láskou neprestajne na nás pozerá. Tento kontakt by však nemal byť obmedzený iba na modlitbu, ale mali by sme ho nosiť v sebe natrvalo a neprestajne pestovať spoločenstvo s naším Pánom a Spasiteľom Ježišom Kristom.
Počas ekumenickej bohoslužby okrem spoločného spievania odzneli aj spoločné modlitby veriacich, aby sme všemohúceho Boha uznávali za Pána celej zeme, žili ako bratia a sestry, kráčali cestou priateľstva a jednoty, za pokrok v dialógu medzi náboženstvami, aby sme spoločne uskutočňovali Božie slovo.
Počas ekumenickej bohoslužby odznela modlitba vďakyvzdania a veriaci si podali znamenie pokoja. Záverom prijali požehnanie od evanjelického farára Atilu Spišáka. Po slávnostnej ekumenickej bohoslužbe sa pán farár poďakoval spolubratovi Attilovi Kónyovi za jeho službu a pozval prítomných na priateľský rozhovor spojený s občerstvením.
Vo štvrtok 26. januára sa v Mestskej športovej hale v Prešove konala spoločná posledná rozlúčka so 42 obeťami havárie slovenského vojenského lietadla. Smútočného obradu sa zúčastnili traja najvyšší ústavní činitelia Slovenskej republiky - prezident Ivan Gašparovič, predseda parlamentu Pavol Hrušovský a premiér Mikuláš Dzurinda, generálny tajomník NATO Jaap de Hoop Scheffer, maďarský prezident László Sólyom, minister obrany MR Ferenc Juhász a náčelník generálneho štábu András Havril, ako aj český minister obrany Karel Kühnl. Maďarskú delegáciu od Košíc sprevádzali veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš, pridelenec obrany SR pluk. Otokár Takáč a sekretár pridelenca major Dušan Valovics. Vzdať hold slovenským vojakom, ktorí zahynuli pri návrate z misie KFOR, prišli do Prešova aj obyvatelia obce Hejce na čele so starostom Gézom Rohályom. Rozlúčka sa konala so všetkými vojenskými poctami, prítomná bola čestná stráž vrátane prezidentskej. Rodinám zosnulých vojakov odovzdali zástavu, počas smútočnej rozlúčky zazneli delostrelecké salvy. Nad budovou haly preleteli tri lietadlá L 39 a vrtuľníky MI 24. Po obrade sa 26. a 27. januára uskutočnili aj jednotlivé súkromné pohreby.
Poslednej rozlúčke predchádzal 24-hodinový štátny smútok, vyhlásený 23. januára od 12. hodiny. Na území celej Slovenskej republiky oficiálne orgány a inštitúcie spustili štátnu vlajku a vlajku Európskej únie na pol žrde. V pondelok večer sa v bratislavskom Dóme sv. Martina konala zádušná svätá omša, ktorú celebroval arcibiskup metropolita Ján Sokol, homíliu predniesol ordinár Ozbrojených síl a Ozbrojených zborov SR František Rábek a posolstvo pápeža Benedikta XVI. Apoštolský nuncius svätej stolice v SR Henryk Józef Nowacki.
Sústrasť rodinám a pozostalým obetí leteckej katastrofy mohla verejnosť vyjadriť zápismi do kondolenčných kníh, ktoré boli vystavené v Bratislave a vo viacerých mestách v SR, ako aj na slovenských veľvyslanectvách v zahraničí. Na Veľvyslanectve SR v Budapešti bola vystavená kondolenčná kniha 23. a 24. januára. Do pietne upravenej rezidencie prichádzali predstavitelia maďarského verejného a politického života, diplomatických zborov, skupinky občanov i jednotlivci. Svoju sústrasť vyjadrili aj predsedníčka maďarského parlamentu Katalin Sziliová a premiér Maďarskej republiky Ferenc Gyurcsány, ktorých po kondolencii poprosil o pár slov akreditovaný spravodajca Slovenského rozhlasu v Budapešti Gregor Martin Papucsek.
Súcit a úcta - tieto dve slová zvýraznila K. Sziliová, keď sa zapisovala do kondolenčnej knihy. - SR stratila takých ľudí, ktorí slúžili svojej vlasti. Smrť ich zasiahla v momente, keď sa už vracali domov. Túto stratu nemožno merať ničím, veď išlo o mladé životy, - povedala predsedníčka parlamentu.
V podobnom duchu sa vyjadril aj premiér F. Gyurcsány: - V Maďarsku máme príslovie, ktoré zrejme existuje aj v slovenčine, že v núdzi poznáš priateľa. A teraz išlo o viac, než o núdzu - bola to tragédia. Povedal by som, nezmyselná smrť. V momente tragédie každý vedel, čo má robiť. Ani jedna vláda nemusela prikročiť k mimoriadnym zásahom, všetci v teréne vedeli, že musia spolupracovať, pomáhali obyvatelia obcí a starostovia. Nikto sa nepýtal, kto je Maďar či Slovák. Išlo o ľudí z našej spoločnej planéty. Bola to úžasná vec. Čudnou grimasou osudu je to, že z času na čas tieto hlboké tragédie ukážu, akí úžasní ľudia tu bývajú. Preto máme azda aj príčinu, aby sme boli optimisti... že sme schopní vytvoriť normálny svet, namiesto toho, aby sme sa medzi sebou hádali.
Medzi kondolujúcimi boli aj predstavitelia našich volených zborov a organizácií na čele s predsedom CSS Jánom Fuzikom a pracovníci redakcie Ľudových novín.
Maďarský premiér Ferenc Gyurcsány i veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Juraj Migaš sa 23. januára v budove parlamentu poďakovali všetkým, ktorí sa zúčastnili na záchranných prácach po tragédii slovenského vojenského lietadla. Požiarnici, pohraničníci, policajti, vojaci, pracovníci zdravotnej záchrannej služby, ako aj miestni obyvatelia i starostovia dvoch dedín - dokopy 35 ľudí prevzalo uznanie a odmeny z rúk ministerky vnútra Móniky Lamperthovej, ministra zdravotníctva Jenőa Rácza, ministra hospodárstva a dopravy Jánosa Kóku, i náčelníka generálneho štábu maďarskej armády Andrása Havrila. Premiér F. Gyurcsány pri tejto príležitosti okrem iného povedal: - Potrebných bolo ešte päť minút, alebo o niekoľko sto metrov vyššia letová výška... Od toho závisel ich život..., všetci štyridsiati dvaja, ktorí v katastrofe zahynuli, slúžili aj nám, slúžili mierovej, pokojnej Európe. Predseda vlády ďalej pripomenul, že nešťastie bolo najväčšou takouto katastrofou v dejinách maďarskej leteckej dopravy. Rovnako ako F. Gyurcsány, aj veľvyslanec J. Migaš sa poďakoval všetkým, ktorí sa zúčastnili na záchranných prácach a v mene Slovenskej republiky im vyslovil úctu a uznanie.
Prvotné informácie o poškodení čiernej skrinky z paluby havarovaného lietadla AN-24 sa nepotvrdili. Napriek značnému poškodeniu lietadla záznamové zariadenie zostalo neporušené. Podľa Petra Michnicu z tlačového oddelenia Ministerstva obrany SR čierna skrinka zaznamenala všetky údaje bezchybne a presne. Odborná komisia v súčasnosti skúma jednotlivé údaje vo Vojenskom leteckom technickom a skúšobnom ústave v Košiciach a snaží sa o rekonštrukciu celého priebehu letu havarovaného lietadla. K vyšetreniu príčin tragédie môžu pomôcť trosky lietadla, ktoré previezli z Maďarska na vrtuľníkovú základňu do Prešova.
V obci Hejce, neďaleko ktorej sa 19. januára zrútilo slovenské vojenské lietadlo, postavia obetiam havárie pomník. Potvrdil to v Budapešti starosta obce Géza Rohály. - Deň po tragédii sa v nás zrodila myšlienka, že v každom prípade musíme postaviť pomník obetiam tejto tragédie. Miesto havárie je v ťažko prístupnom teréne, preto zvažujeme, že pomník postavíme niekde uprostred obce, - povedal starosta, ktorý spolu s ďalšími 34 najaktívnejšími účastníkmi záchrannej akcie prevzal v parlamente ministerské ocenenia a odmeny. Ako G. Rohály dodal, pomník postavia spolu so samosprávami okolitých obcí a pravdepodobne im poskytne pomoc aj slovenský zastupiteľský úrad v Budapešti.
Poslednú poctu príslušníkom slovenskej armády, obetiam nedávnej leteckej katastrofy, vzdali na pôde Generálneho konzulátu Slovenskej republiky v Békešskej Čabe predstavitelia mesta, cirkví a vojenskej posádky, ako aj tunajších Slovákov.
Medzi účastníkmi pietneho aktu boli predseda Valného zhromaždenia Békešskej župy Zoltán Varga, primátor mesta János Pap, viceprimátori György Hrabovski a Lajos Baji, predstavitelia Čabianskej organizácie Slovákov, miestnej slovenskej samosprávy, slovenskej školy a Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku.
Milí moji rodáci,
dnes vám píšem o veľkom smútku. V novodobých dejinách krajiny sme prežili najväčšiu leteckú vojenskú katastrofu. Tragédia sa odohrala blízko slovensko-maďarských hraníc. Vojenské lietadlo AN-24 letelo z kosovskej Prištiny a do pristátia v Košiciach mu chýbalo niekoľko minút. Po polročnej mierovej misii sa slovenskí vojaci vracali domov. V ťažko dostupnej lesnatej oblasti v maďarskom pohraničí lietadlo havarovalo. V troskách lietadla zomrelo 42 statočných vojakov. Bol to ich posledný let. Tragédiou je skutočnosť, že zahynuli tesne pred tým, ako mohli objať svojich blízkych. Iba jeden z nich prežil, akoby zázrakom. Predtým, ako ho maďarský pohraničník našiel, stihol rodine zatelefonovať. Všetko je to kruté a nezmyselné. Po úspešnom splnení úlohy smrť pred prahom vlastného domu. V mysli sa človeku vybaví čudná asociácia. Spomenul som si na jeden významný pamätník na Morave. Na bojovom poli pri Slavkove u Brna stojí Mohyla mieru. Pripomína vojnový stret troch cisárov v roku 1805 a mierovú dohodu o tom, že znepriatelené strany už nebudú množiť mŕtvych. Do kameňa Mohyly vyryli výpoveď víťaza krutej bitky: “Interfecti mei resurgent” (Vstanú moji mŕtvi). Vetu povedal Napoleon Bonaparte po prehliadke mŕtvych tiel francúzskych vojakov. Víťaz nad rakúskym cisárom a ruským cárom prisúdil triumf vojakom, ktorí v bitke položili životy. Radosť z víťazstva však prežíval iba s nádejou, že nevládni hrdinovia nanovo ožijú. Keď vstanú jeho mŕtvi. Ožijú raz aj slovenskí vojaci? Mladá armáda, ktorá vstúpila do služieb mieru, si do svojej kroniky môže zapísať aj túto ťažko pochopiteľnú vetu: “Nezomreli v boji, ale pri návrate domov…” Aký to paradox!
Pozdravuje vás