Ľudové noviny č. 11 / 2006
Koncom minulého roka zatvorilo svoje brány Kultúrne stredisko Samuela Tešedíka v Sarvaši. Tentokrát bol dôvod potešujúci. Inštitúcia získala granty z programu Phare na obnovu a rozšírenie budovy. Kultúrny život v meste sa však nezastavil. Keďže aj Sarvašské slovenské divadlo sídli v priestoroch kultúrneho domu, svoju najnovšiu premiéru predviedlo v Múzeu Samuela Tešedíka.
Koncom februára súbor sarvašského divadla uviedol večne aktuálnu hru Ivana Bukovčana Slučka pre dvoch alebo domáca šibenica. Priestory múzea boli svojou komornou atmosférou ideálne pre tragikomédiu. Návštevník, prichádzajúci spod starej brány po schodoch na prvé poschodie, mal naozaj pocit, že sa dostáva do nových neznámych priestorov, ktoré asociovali jednoduché, no účelné kulisy. Postupne sa dozvedá, že má pred sebou povalu, ktorú už roky obýva muž, manžel, bývalý podnikateľ a zbabelec. Zbabelec? Aj on sa stáva divákom. Divákom vo vlastnom dome, kde cez dieru do podlahy, ktorú vydlabal, vidí priamo do kúpeľne. Manželka, ktorá chodí pravidelne na sobotňajšie návštevy hore na povalu vešať mokré a zbierať suché šatstvo, postupne odhaľuje dôvody jeho schovávania sa. Strach zo zlodeja alebo z odhalenia úkrytu neznámym mužom v kúpeľni vystrieda prekvapenie. Mladý muž prichádza na povalu… Traja ľudia, tri osudy, každý so svojimi strachmi, túžbami, plánmi… A hlavne plány každého z nich sú diametrálne rozdielne. A predsa žijú pod jednou strechou, alebo pod jednou šibenicou? Kto z nich to má ťažšie? Žena, ktorá sa snaží vziať si ešte niečo od života? Trpí alebo trápi? Muž, ktorý si po hýrivom živote zo strachu pred väzením zvolil doživotný úkryt na povale, alebo ten mladší - kúpeľný hosť a podnájomník, ktorý je zvyknutý splniť všetko, o čo ho požiadajú? Sú to len odpozorované a vykreslené hraničné charaktery, postavy, ktoré sú nereálne, alebo skutočné príbehy?
Divák je v napätí od začiatku do konca. A to nielen preto, že nad hlavami protagonistov visí šibenica. Režisér László Gergely opäť doviedol hercov k úchvatnému výkonu. Zuzana Dósová (žena), ktorú diváci poznajú z úlohy ženy a matky v Pašiách, tentokrát vystupuje ako rozhodná žena, ktorá dobre vie, ako narábať s chlapmi. Páni Atila Bocsárszky (muž) a Bálint Ferencz (Dodo) márne pred ňou utekajú. Vynikajúce herecké výkony dotvárajú majstrovská súhra svetiel, ticha a šanzónu na scéne, ktorá bola súčasne povalou, kuchyňou i posilňovňou. Divák až pri konci hry zistí, že pohyby - upravené podľa Csabu Jegercsika, v kostýmoch Zuzany Kissovej - javisková výtvarníčka Yvette Matini akoby symbolicky umiestnila vo veľkom kufri.
Sarvašské slovenské divadlo sa v blízkej budúcnosti predstaví s novou hrou v blízkych i vzdialených slovenských mestách a osadách. Samozrejme, i naďalej ponúka zo svojho repertoáru Pašie a pre deti Rumcajsa.
Aktuálne odborno-metodické otázky vyučovania slovenského jazyka a literatúry boli témou stretnutia pedagógov boršodského regiónu, ktoré sa konalo 1. marca na pôde Ústavu pre poskytovanie, pedagogických odborných služieb Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy.
Organizátorkou porady bola odborná asistentka Katedry nemeckej lingvistiky na Miškovskej univerzite Agneša Kocsová, ktorá je od tohto školského roku odbornou radkyňou pedagogického ústavu pre školy, kde vyučujú slovenčinu. Mimochodom, pani Kocsová vyučovala slovenčinu koncom osemdesiatych rokov na gymnáziu Otta Hermanna v Miškovci, keď podobne ako v iných regiónoch aj tu chceli zabezpečiť študentom zo slovenských dedín možnosť pokračovať v štúdiu slovenčiny fakultatívne na maďarských stredných školách. Niektorí dodnes využívajú znalosť slovenčiny, napr. v oblasti cestovného ruchu.
Po prvom, informatívnom stretnutí sa na druhú poradu dostavili slovenčinárky z rôznych škôl župy. Ako uviedla zástupkyňa riaditeľa pedagogického ústavu Dr. Helena Vidová, cieľom stretnutia bolo vzájomné zoznámenie sa a výmena názorov. Medzi pedagogičky zavítala aj vedúca menšinového výboru župnej samosprávy Agneša Pratáková, ktorá ich informovala predovšetkým o možnostiach získavania rôznych podpôr a štipendií. A. Kocsová vo svojom úvodnom príhovore zdôraznila dôležitosť vyučovania slovenčiny, veď zdá sa, že v Európskej únii sa najlepšie môže uplatniť práve pracovná sila so znalosťou svetových jazykov a jedného jazyka menšieho národa. Pre boršodský región to platí viacnásobne, blízkosť Slovenska a metropoly východného Slovenska Košíc ponúka dnešnej mládeži možnosti ďalšieho štúdia, resp. uplatnenia sa. Ešte dôležitejšie je to pre žiakov národnostných osád, veď v ich prípade nejde len o praktický význam osvojenia si slovenského jazyka, ale aj o citové väzby. Cieľom je, aby si slovenskí žiaci osvojili jazyk svojich predkov na úrovni. Pani Kocsová zároveň informovala účastníčky porady o ôsmich bodoch, v ktorých odborníci Európskej únie zhrnuli najdôležitejšie oblasti školstva. Na prvom a druhom mieste figurujú komunikácia v materinskom jazyku a komunikácia v cudzom jazyku. Popri prehľade rôznych metodických prístupov vo vyučovaní jazyka zdôraznila rolu pedagóga, ktorý musí byť pre žiakov vzorom a zároveň zdrojom motivovania, ako aj dôsledné využitie emócií, kreativity a samostatnej práce žiaka v rámci tímu i práce v projektoch počas vyučovacieho procesu.
V diskusii učiteľky referovali o úspechoch a o problémoch na svojich školách. Alžbeta Csicseková Csicsváriová a Zuzana Mátraiová zo Strednej školy technickej Gyulu Andrássyho v Miškovci, kde pred niekoľkými rokmi zaviedli dvojjazyčnú výučbu informatiky, zatiaľ nemali končiaci ročník, ale už teraz sa môžu pochváliť pozoruhodnými výsledkami (o systéme vyučovania na tejto škole sme podrobnejšie informovali našich čitateľov vlani). O podobných úspechoch porozprávala učiteľka Strednej školy hotelovej v Novom Meste pod Šiatrom Mária Kanóczová. V škole, ktorá bola založená pred desiatimi rokmi, vyučujú slovenčinu ôsmy rok. Vo vyučovacom procese žiaci používajú i publikáciu Pripravujeme sa na jazykovú skúšku a mali už aj študentku, ktorá pokračovala v štúdiách na Slovensku. Časť ich študentov pochádza zo Slovenska, niektorí sa slovenčine začínajú venovať až na tejto škole a bázu tvoria absolventi miestnej Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a žiackeho domova, ktorí na porade zastupovala učiteľka Katarína Krafčenková, Podľa jej informácií celý pedagogický zbor veľa očakáva od budúceho roku, keď sa prevádzkovateľom školy stane Celoštátna slovenská samospráva. Slovenské osady z Bukových hôr a zo Zemplína zastupovali Judita Molnárová Mátraiová zo Slovenskej národnostnej základnej školy v Novej Hute (Bükkszentkereszt), Tímea Kovácsová, ktorá ako učiteľka Obvodnej základnej školy v Pálháze vyučuje slovenčinu v Malej Hute (Kishuta) a Valéria Jacková zo Základnej školy v Hollóháze, kde výučbu slovenčiny zaviedli pred štyrmi rokmi. Pani Jacková vyučuje v Hollóháze druhý rok, trikrát týždenne dochádza do obce z blízkeho Slovenska.
Záverom odbornej porady zástupca vedúceho odboru Ministerstva školstva MR Štefan Kraslán, ktorý sa v prvej časti stretnutia venoval o. i. prehľadu o histórii a systéme slovenského národnostného školstva v Maďarsku, informoval prítomných o novom spôsobe zaobstarávania národnostných učebníc, o novovytvorenej národnostnej pedagogickej službe a iných aktuálnych otázkach. Učiteľky dostali najčerstvejšie informácie z prvej ruky.
Nasledujúce stretnutie slovenčinárov regiónu sa bude konať v októbri t. r., keď spoločne zavítajú do Hollóházy, aby si po ukážkovej hodine slovenčiny vymenili názory na ďalšie odborné otázky.
Čabianska organizácia Slovákov a Dom slovenskej kultúry (DSK) usporiadali 2. marca v sídle DSK stretnutie milovníkov materinského jazyka, zamerané na čabianske periodiká. Účastníkov privítala riaditeľka DSK Anna Ištvánová. Zvlášť pozdravila generálneho konzula SR Štefana Daňa a podpredsedníčku Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelku Rybovú. Predstavila hosťujúcu učiteľku Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe Zuzanu Benkovú a predsedu Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Ondreja Štefanka, ktorí hodnotili mesačník Čabän 2005 a Čabiansky kalendár 2006. Ako pani riaditeľka povedala, preto požiadali o hodnotenie práve ich, aby prácu redaktorov posúdili Slováci, ktorí nežijú v Maďarsku. Z. Benková sa priznala, že békeščabiansky slovenský mesačník poznala už predtým, ako prišla do Maďarska. „Čabän prešiel vlani niekoľkými grafickými úpravami, čo ma veľmi potešilo. Teraz je oveľa pestrejší a pútavejší,” povedala. „V predošlých číslach sú napríklad štyri články ilustrované fotografiami, hoci škoda, že nie je uvedené, koho zobrazujú. Mne osobne to veľmi chýba, totiž nie každého poznám.” Poznamenala, že v mesačníku je len málo článkov prevzatých z internetu a zo slovenských novín, čo ju tiež potešilo. Chýbali jej recepty, humor a básnická tvorba, ktoré nie sú v časopise pravidelne uverejňované a ak aj občas sú, nemajú vyhradené stále miesto. Všimla si niekoľko gramatických a štylistických chýb, ktorých sa autori dopúšťajú pod vplyvom nárečia a maďarského prostredia. Celkovo sa jej mesačník páči a popriala redaktorom ďalšie úspechy.
Po nej prevzal slovo predseda DZSČ v Rumunsku Ondrej Štefanko, ktorý hodnotil Čabiansky kalendár 2006. V roku 1991 spisovateľ Miroslav Demák z Juhoslávie a slovenský historik Ján Sirácky pokrstili prvé číslo obnoveného Čabianskeho kalendára. Obaja boli veľmi zvedaví, či sa podarí obnoviť tradíciu vydávania ročenky. „Kalendár sa vyníma z bežnej produkcie periodík tohto druhu, ktoré obsahujú v klasickom slova zmysle zábavné čítanie, rady do hospodárstva, rady do domácnosti a podobne. Tento kalendár sa stal populárno-vedeckou ročenkou Dolnej zeme, približuje čitateľom slovenské dimenzie Dolnej zeme. Čabiansky kalendár bol svojho času pojmom. Bol obľúbeným čítaním nielen v Maďarsku, ale aj v Rumunsku a vo Vojvodine a je ním dodnes.” Podľa názoru O. Štefanka by mohol obsahovať bibliografiu, bolo by to nesmierne dôležité pre tých, ktorí sa chcú zaoberať výskumom. „Nájdeme v ňom nesmierne dôležité veci, napríklad fotokópie ručne písaných receptov. Zaujali ma aj Haanove preklady, ktoré sú dôležité aj pre nás v Rumunsku. Veľmi cenná je aj rubrika Slovensko-maďarské vzájomnosti,“ dokončil hodnotenie ročenky O. Štefanko. Šéfredaktorka Čabianskeho kalendára Tünde Tušková sa poďakovala organizátorom za usporiadanie stretnutia, sponzorom za finančnú podporu a kolegom za pomoc. Ako povedala, veľmi ľutuje, že čitatelia neposlali recepty, lebo pôvodne chceli mať aj rubriku Dolnozemský receptár, čo sa však nepodarilo.
Po nej podpredsedníčka CSS E. Rybová a riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbeta Uhrinová Hornoková zagratulovali redakcii za výbornú prácu.
Predseda vlády Maďarskej republiky Ferenc Gyurcsány v rámci predvolebnej kampane navštívil 3. marca Slovenský Komlóš. Na Námestí hrdinov ho čakalo približne dvesto ľudí na čele s primátorkou Dr. Irenou Divičanovou Szencziovou, ktorým po slovensky poprial dobrý deň. Premiér vo svojom prejave pred sochou svätého Štefana označil za „veľkú hodnotu, keď sa stretávajú rôzne kultúry, spolu žijú, posmeľujú, keď v dvoch jazykoch vyučujú v základnej škole.”
„Obyvatelia mesta nepokladajú za ohrozovanie skutočnosť, že tu popri sebe žijú Slováci a Maďari, ale za niečo také, na čo sa oplatí byť hrdý a zachovať si to.” Podľa F. Gyurcsánya Slováci a Maďari sú rovnakí, podobajú sa v tom, že „chcú byť šťastnými, hľadajú cestu k šťastiu. V skutočnosti sa ľudia nedelia podľa toho, či sú Slováci, alebo Maďari, ale podľa toho, nakoľko sú slušní, schopní činiť dobro, ohľaduplní voči iným,” povedal F. Gyurcsány. Premiér informoval Komlóšanov o tom, že tohto roku dokončia obnovu slovenskej základnej školy a prisľúbil, že na budúci rok za pomoci fondov EÚ obnovia cestu medzi Orošházou a Slovenským Komlóšom.
Prvá cesta predsedníčky Maďarského demokratického fóra (MDF) a kandidátky na post predsedu vlády Ibolye Dávidovej v znamení predvolebnej kampane viedla do Békešskej župy. Na tlačovej konferencii v Békešskej Čabe predsedníčka MDF označila za jeden z cieľov svojej strany oživenie hospodárstva, čo by zároveň podnietilo rast úspor. MDF vo svojom programe presadzuje zavedenie eura do r. 2010, bez čoho Maďarsko neobstojí v Európe. Pre Maďarsko je veľmi dôležitá skutočnosť, že od januára 2007 sa bude môcť uchádzať o získavanie finančných prostriedkov z Kohézneho fondu EÚ. Podľa I. Dávidovej do hospodársky a historicky zaostalých oblastí sa iba touto cestou môžu dostať finančné prostriedky, ktoré by mohli oživiť hospodárstvo.
Kandidát Fideszu a kresťanských demokratov (KDNP) za 1. békeščabiansky volebný obvod Gyula Vantara bol hosťom fóra, ktoré usporiadali v miestnom hoteli Fiume. Gy. Vantara po skončení Technickej univerzity v Budapešti 26 rokoch pracoval v župnej správe ciest, nie je teda náhoda, že za prioritu župy považuje rozvoj dopravnej infraštruktúry – cestnej siete i železničnej dopravy.
V rozhovore so spolupracovníčkou nášho týždenníka uviedol, že zárukou rozvoja mesta je rozvoj infraštruktúry. Treba viac a kvalitnejších ciest, moderné, presné železničné spoje, vybudovanie kanalizačnej siete. Zveľaďovanie mesta možno dosiahnuť iba vytvorením nových pracovných miesť, najmä pre mladých ľudí.
- Som írečitý čabiansky Slovák, - povedal o. i. Gy. Vantara. - Vyrástol som v Jamine, naša rodina má hlboké slovenské korene. Ja sám hovorím po slovensky, aj keď len na úrovni kuchynského jazyka, je však isté, že na čabianskom trhu ma nepredajú... Chcel by som, aby sa naša župa stala vzorom, napríklad v oblasti zdravotnej prevencie populácie. Máme dobré šance napríklad pokiaľ ide o liečebný turizmus, zdôraznil kandidát Fideszu a KDNP.
Čabianska organizácia Slovákov a Dom slovenskej kultúry (DSK) usporiadali 2. marca v budove DSK vernisáž výstavy 5-ročného výšivkárskeho krúžku Rozmarín. Výstavu otvorila riaditeľka inštitúcie Anna Ištvánová. Medzi hosťami srdečne privítala Generálneho konzula SR Štefana Daňa, podpredsedníčku CSS Etelku Rybovú a predsedníčku Spolku ľudového umenia v Békešskej župe Annu Pálovú. Prišli sme na otvorenie výstavy veľmi produktívnej a úspešnej skupiny, ktorá za päť rokov absolvovala 30 expozícií, a to nielen v Maďarsku, ale aj v zahraničí. Krúžok založilo deväť žien, dnes sa ich počet rozrástol na tridsaťšesť. Slovenky i ženy, ktoré nevedia po slovensky, sa schádzajú každý štvrtok, aby spoločne preštudovali starodávne výšivky, zamýšľali sa nad vzormi a vymýšľali nové. Z výšiviek našich starých mám sa k nám prihovára minulosť. Obdivujeme ich estetickú hodnotu a funkčnosť. Členky krúžku Rozmarín sú nielen šikovné, ale aj vytrvalé. neraz pracujú dlho do noci, aby včas dokončili dielo, ktoré chcú poslať na súťaž alebo na výstavu.
Mnohé ženy si vyšívaním krátia dlhú chvíľu, spríjemňujú si samotu. Tu sú v spoločnosti ľudí, sú ktorí milujú ľudové umenie a spájajú ich rovnaké záľuby. Rokmi sa natoľko zblížili, že sa stali kamarátkami, čo je viac ako tá najvyššia cena. Na vynikajúcich výsledkoch členiek krúžku má obrovské zásluhy ich vedúca, profesorka čabianskeho slovenského gymnázia Anna Illéšová Boťánska - povedala riaditeľka DSK. Anna Ištvánová srdečne zagratulovala jubilantkám k mimoriadnej prvej cene Celoštátnej textilnej konferencie. Pri tejto príležitosti každému odovzdala cédečko s fotkami z vlaňajšej výstavy. Anna Pálová sa vyznala z toho, že mnohí ľudia obdivujú prekrásne výšivky čabianskych žien. Poďakovala členkám krúžku a popriala im veľa úspechov. Potom si účastníci vernisáže pozreli vystavené diela a pri prestretých stoloch sa zhovárali o tradičných a o najnovších technikách vyšívania.
Výstavu niekdajších svadobných odevov žien otvorila nedávno v čívskom osvetovom dome riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová. Popri autentických súčastiach kroja v záujme hodnovernosti exponátov boli vystavené aj početné fotografie, ktoré poskytli ich majitelia. Staršie návštevníčky, niekdajšie mladuchy, pri pohľade na tieto exponáty v myšlienkach prežívali udalosti spred vyše päťdesiatich rokov. V predstavách sa im vynárali myrtové vence, po pás siahajúce závoje, šuchotavé brokátové šaty, slovom svadobný odev zo všetkých oblastí obývaných Slovákmi. Svadobnú atmosféru dotvárali piesne odoberajúcej sa nevesty, ktoré spievala K. Királyová.
Svadobné šaty v dnešnom poňatí boli pomerne krátke, zato o to dlhšie boli sľuby manželskej vernosti, vernosti až po hrob v dobrom i zlom, ako to pripomína aj fotografia Márie Rumpliovej a jej dávno zosnulého manžela z r. 1945. Mimovoľne nám príde na myseľ, že časom sa oblek nevesty predĺžil a závoj sa zmenil na vlečku. Medzitým sa však skrátil čas trvania manželstiev.
Výstavu si v Číve pozreli stovky návštevníkov.
Po dlhých desaťročiach v Kestúci a na okolí opäť rozkvitá pestovanie viniča. Tu sa rozhodol zakotviť aj majiteľ vinárstva Péter Korom, ktorý zakúpil dva a pol hektára pôdy, aby na nej pestoval ekologické hrozno. To znamená, že pri obrábaní a spracúvaní hrozna nebude ničiť životné prostredie. V Maďarsku zatiaľ neexistuje predpis, ktorý by presne vymedzoval termín biovíno. P. Korom používa namiesto škodlivých chemikálií organické hnojivo. Aby sa vinič mohol označovať ako biovinič, musí uplynúť trojročné obdobie, počas ktorého prebieha proces samočistenia. Produkty kestúckeho vinára, menovite značka Chardonnay ročník 2004 a Siller - Zweigelt, získali v minuloročnej oblastnej súťaži dve strieborné medaile a jeho fľaškované vína ponúkajú v regionálnych biopredajniach.
Obchodná a priemyselná komora Novohradskej župy a lučenecká Regionálna komora Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory usporiadajú v dňoch 13. a 27. apríla v Šalgótarjáne poradenské dni pod názvom Spolupráca podnikaní v slovensko-maďarskom prihraničnom regióne. Prioritou budú otázky týkajúce sa zakladania firiem, právnych záležitostí, účtovníctva, patentovania, marketingu a pod.
Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši, Slovenské regionálne kultúrne stredisko a Organizácia komlóšskych Slovákov usporiadali 4. marca slovenský ples. V mene organizátorov prítomných srdečne pozdravila predsedníčka voleného zboru Zuzana Lauková. Zvlášť privítala Generálneho konzula SR Štefana Daňa, riaditeľku Slovenského osvetového centra Katarínu Királyovú, primátorku mesta Dr. Irenu Divičanovú Szencziovú, viceprimátora Michala Lócziho a predstaviteľov slovenských organizácií z Békešskej župy. K. Királyová porovnala fašiangy v Pilíši a na Dolnej zemi. Konštatovala, že pilíšski katolíci v pôstnom období nikdy nevečerajú a nikdy netancujú. Ak niekto tancuje v pôstnom období, tak mu popadajú nedozreté slivky. Pilíšske fašiangy sa začali na Troch kráľov a trvali do Popolcovej stredy, ale ozajstné fašiangy sú posledné tri dni. V Mlynkoch začali v nedeľu po malej omši. K. Királyová porozprávala Komlóšanom o tom, ako prevážajú po dedine Šimona a Júdu, alebo mládenci kedysi stínali kohúta, z ktorého im potom šenkárka uvarila kohútí perkelt. Zábava sa skončila v utorok o jedenástej, keď pochovali trúbu. „Dnes sme vám priniesli ukážky z týchto zvykov,” povedala K. Királyová a uviedla vystúpenie tanečnej skupiny Folklórneho spolku Zelený veniec z Ečera. Samozrejme, s choreografiou Pilíšske fašiangy zožali veľký úspech. Po kultúrnom programe nasledovala chutná večera. Potom sa začala neviazaná zábava. Do tanca hrala dychovka Santovská nálada z pilíšskeho Santova. Účastníci plesu sa pri slovenských melódiách zabávali do skorého rána.
V súlade s tradíciami, ako nám povedala predsedníčka Slovenskej samosprávy v Kestúci Valéria Gaálová Karová, aj dnes ku koncu fašiangov mládež prechádza dedinou a v navštívených domoch ju obdarúvajú potravinami. Z takto zozbieraných darov si pripraví fašiangovú večeru, po ktorej symbolicky pochová basu, čiže rozlúči sa s obdobím zábav. Fašiangy oslavujú aj škôlkári a žiaci miestnej základnej školy, a to maškarnými plesmi. V Kestúci pripadne takmer na každý mesiac nejaká tradícia. V máji si pripomenú 35. výročie vzniku slovenského pávieho krúžku. Pestovanie slovenského jazyka a kultúry je tu každodennou záležitosťou - slovenské básničky, riekanky a piesne sa učia už škôlkári a v škole sa slovenčina vyučuje od prvej triedy štyri hodiny týždenne.
Fašiangy tvoria, podľa starej predstavy o delení roka na leto a zimu, prechod medzi týmito dvoma obdobiami. Fašiangové obdobie sa začína od Troch Kráľov a trvá do Popolcovej stredy (tzv. Škaredej stredy). Dodnes sú časom veselosti, zábavy, hojného jedenia a pitia. Dostatok jedál a nápojov mal v minulosti zabezpečiť prosperitu aj do budúceho obdobia a bol protikladom prichádzajúceho pôstu. Pôst zaviedla koncom 4. storočia kresťanská cirkev, čím sa fašiangy oddelili 40-dňovým obdobím od jarných sviatkov. Ich časové trvanie je teda pohyblivé v závislosti od termínu Veľkej noci. Názov fašiangy je z nemeckého slova Faschang, ktoré vychádza zo staronemeckého vastschane, čo znamená výčap a nápoj pred pôstom. Z veľkomoravského obdobia (9. storočie) je známy starší názov mjasopust. Na slovenskom vidieku v minulosti k fašiangom patrili neodmysliteľné zakáľačky, priadky, svadby, maškary a muzika. Mládenci poobliekaní do masiek sa v poslednú fašiangovú nedeľu vydávali na obchôdzku z domu do domu a pred každým spievali: „Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide, kto nemá kožucha zima mu bude. Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem, dajte mi slaniny, nech sa vypasiem. A tam hore na komíne sedí kocúr na slanine, choďte že ho odohnať a mne kúsok odrezať. Ak sa máte porezať, idem si sám odrezať a tak pekne zarovnám, že vám kúska nenechám.“ Gazdiná im dala na ražeň kus slaniny, do košíka pampúchy, a často aj vajíčka. K typickému pečivu „na ponúkanie“ patrili smažené šišky - pampúšiky a fánky.
Na vidieku sa dodnes zachovávajú tradície, no pre mestské deti znamenajú fašiangy už len maškarný ples a jedenie šišiek. Nebolo tomu inak ani u nás, v Novom Meste pod Šiatrom, keď nás vo februári pozvali najprv „maškariť sa” do základnej školy v Borši na Slovensku a potom prišli tamojšie deti na oplátku zabávať sa k nám. O tom, ako sa deti na oboch podujatiach cítili, najlepšie svedčia fotografie.
Osvieženie duše a upevnenie zdravia bolo zámerom zimného sústredenia sarvašských volejbalistov. Po náročných turnajoch sme strávili týždeň v lyžiarskom stredisku Plejsy, neďaleko mesta Krompachy. Ubytovaní sme boli v Penzióne pri plavárni, ktorý je vzdialený od lyžiarskeho centra jeden kilometer. Každý deň prebiehal podľa programu. Po výdatných raňajkách sme sa vybrali s lyžiarskym výstrojom na svahy. Sedačkovou lanovkou sme sa vyviezli na vrchol. Najdlhšia trať meria 2350 metrov, prevýšenie je 420 metrov, takže každý si vedel vybrať trať podľa vlastných schopností. Areál sa rozprestiera na severnom svahu Krompašského vrchu (1025 m). Má deväť zjazdoviek, sedem vlekov a je tam aj 15-kilometrová bežecká trať. Mechanické zasnežovanie celého centra nám umožnilo perfektné lyžovanie. Počasie sme mali len priemerné, iba jeden deň svietilo slniečko, vtedy bola lyžovačka parádna. Predpoludním boli ideálne podmienky na lyžovanie, no poobede zjazdovky miestami zľadovateli. Výška snehovej prikrývky bola 90 cm. Vleky boli v prevádzke každý deň od ôsmej do šestnástej a celodenná lyžovačka dala všetkým zabrať. Po večeri nasledovali dve hodiny volejbalového tréningu v telocvični a, samozrejme, nevynechali sme ani plaváreň, kde sme si uvoľnili svalstvo. Sauna bola veľmi príjemná, každému po celodennom pobyte na čerstvom vzduchu dobre padlo vyhrievanie sa pri 96-stupňovej teplote. V stredu sme zohrali priateľský zápas s miestnymi družstvami. Muži vyhrali v pomere 2 : 1, získali diplom a pohár, my ženy sme prehrali 2 : 0. Krompašské hráčky boli oveľa šikovnejšie na sieti v útoku ako my. Bohužiaľ, nám sa zranila smečiarka a bolo to cítiť na našej hre. Samozrejme, pohár zostal v Krompachoch zaslúžene. Celý týždeň ubehol neuveriteľne rýchlo, ani sme sa nenazdali a boli sme opäť v Sarvaši.
„Stála Matka ľutujúca, pod krížom horko plačúca, keď na ňom Syn milý pnel, keď na ňom Syn milý pnel. Ach, tej Matke prežalostnej, zarmútenej a ľútostnej, sedmorý meč v srdci tkvel, sedmorý meč v srdci tkvel“ - znela náboženská pieseň v prvú pôstnu nedeľu v Kostole sv. Jozefa v Budapešti. Slovenskú svätú omšu slúžil dôstojný pán Attila Kónya, na organ hrala kantorka Katarína Süvegesová, miništrovali Beáta Erdeiová, Monika Mészárosová a Dénes Nebehaj a spievali členovia Speváckeho zboru Gereče z Tardošu. Omše, ktorá sa konala 5. marca, sa zúčastnili o. i. radca Veľvyslanectva SR v Budapešti Peter Hatiar s rodinou, podpredsedníčka CSS Etelka Rybová, starostka obce Tardoš Mária Moravcsiková, predsedníčka tamojšej Slovenskej samosprávy Anna Crnečká a veriaci z Tardošu, Budapešti a okolia.
A. Kónya vo svojej kázni najskôr hovoril o tom, že 1. marca, na Popolcovú stredu, sa začal štyridsaťdňový veľkonočný pôst. Potom sa zmienil o zmluve Boha s Noemom, po ktorej sa Boh spojil s človekom ešte užšie, keď mu poslal Spasiteľa Ježiša Krista, v ktorom má človek vykúpenie z hriechov a jeho kríž je novým znamením zmluvy. Zmluva však musí byť obojstranná, nestačí samo prijatie znaku kríža a obmytie vo vode krstu, ale človek musí robiť pokánie za svoje hriechy a musí uveriť evanjeliu. Až tak sa kríž stane skutočným znamením zmluvy a voda krstu istou záchranou pred záhubou. Každý človek je pokúšaný, aj sám Kristus - Človek bol pokúšaný. Pozoruhodné je, ako málo prieberčivý je diabol. Človeku ponúka vždy tie isté pokušenia, v tejto scéne sa menia len drobnosti. Podľahnúť pokušeniu je vlastne prejavom sebectva a to môže diabol prebudiť mnohými inými spôsobmi. Kristus ako človek nepodľahol nijakému pokušeniu a tým nás učí, že aj my môžeme premôcť všetky pokušenia, ale musíme uveriť v Krista a vzývať jeho meno.
Slávnostný ráz svätej omše zvýšil prekrásny spev Speváckeho zboru Gereče z Tardoša. Záverom svätej omše dôstojný pán Attila Kónya a miestny dekan Ferenc Bajzáth vykonávali značenie popolom, pričom povedali: „Kajajte sa a verte evanjeliu - Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš“ a poznačili veriacich krížikom na čele.
Po pôstnom obrade sa na farnosti konalo agapé, na ktorom M. Moravcsiková odovzdala dôstojnému pánovi A. Kónyovi reprezentatívnu publikáciu o Tardoši. Účastníkov agapé pohostili tardošské gazdinky fašiangovými fánkami a chutnými koláčikmi. Agapé a cestovné a agapé veriacich hradila Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti.
Prezentácia mesta Poprad a jeho malebného okolia spojená s vernisážou výstavy maliara Ferdinanda Katonu prilákala 2. marca do Slovenského inštitútu veľa milovníkov podtatranského kraja.
Na podujatí, ktoré poctil svojou prítomnosťou aj veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Juraj Migaš, riaditeľ inštitútu Milan Resutík na úvod pozdravil hostí zo Slovenska, ktorí v tento deň zavítali do Budapešti medzi záujemcov o slovenskú kultúru: vedúcu odboru kultúry Prešovského samosprávneho kraja Evu Árvayovú, riaditeľku Šarišskej galérie v Prešove Martu Hrebičkovú, kurátorku výstavy, riaditeľku Tatranskej galérie v Poprade Annu Ondrušekovú a riaditeľa firmy Tatramat Pavla Ovšonku, ktorý pokladal za dôležitú svoju účasť na vernisáži preto, lebo pochádza z rodného mestečka Ferdinanda Katonu.
Úvodom vernisáže A. Ondrušeková priblížila prítomným zaujímavosti z histórie a súčasnosti Popradu, ktorý často označujú za vstupnú bránu do Vysokých Tatier. Z dejín mesta, ktoré pozostáva z viacerých mestských častí, je dôležité pripomenúť, že tento rok oslavuje 750. výročie prvej písomnej zmienky. Ide teda o starobylé mesto, v ktorom sa nachádza veľa gotických a renesančných pamätihodností a jeho mestská časť Spišská Sobota, zrekonštruovaná pred tromi rokmi, je tiež pozoruhodnou kultúrnou pamiatkou. Mesto v súčasnosti má okolo 60 tisíc obyvateľov, za posledných 20 rokov prešlo obrovským rozvojom. Región sa okrem kultúrno-historických pamiatok vyznačuje hlavne pozoruhodnosťami v oblasti turistiky a rekreácie. Návštevníci Slovenského inštitútu mohli získať bližšie informácie z množstva propagačného materiálu, ktoré poskytli organizátori prezentácie mesta a okolia.
V ďalšej časti podujatia A. Ondrušeková priblížila prítomným život a tvorbu významného maliara židovského pôvodu Ferdinanda Katonu (vlastným menom Ferdinanda Kleinbergera), rodáka zo Spišskej Starej Vsi. Umelec študoval v Uhorskom kráľovskom učilišti modelárskeho kreslenia, na ústave pre profesorov kreslenia v Budapešti a na Academii Julien v Paríži. Koncom 19. storočia pôsobil v Strážkach pri Kežmarku pod vedením Ladislava Mednyanszkého, kde sa intenzívne venoval krajinomaľbe podtatranského regiónu a Vysokých Tatier. Aby sa vymanil spod silného vplyvu svojho majstra, v roku 1899 sa presťahoval do Budapešti, odkiaľ sa dostal na stáže do Anglicka, Belgicka a Holandska. Stal sa členom Spolku umelcov v Szolnoku, cez ktorý sa dostal do užšieho kontaktu so stredoeurópskou obdobou impresionizmu, s luminizmom. Aj v Maďarsku sa intenzívne venoval krajinomaľbe, známe sú jeho zobrazenia maďarskej roviny a okolia Blatenského jazera. Výstava v Slovenskom inštitúte v Budapešti, kde sú vystavené diela Ferdinanda Katonu nielen z Tatranskej galérie, ale aj zo zbierok Šarišskej galérie, Novohradskej galérie a Maďarskej národnej galérie v Budapešti, pozostáva najmä z olejomalieb a študijných kresieb umelca. Vzhľadom na nepresné datovanie väčšiny Katonových diel umelcova tvorba nie je radená chronologicky, ale tematicky. Koncepcia výstavy sleduje dve hlavné línie - figurálnu, ktorá je charakteristická pre rané obdobie umelcovho formovania, a krajinársku, s dôrazom na obrazy s tatranskými motívmi, ktoré sú v Maďarsku menej známe a ktoré patria k najkrajším zobrazeniam Vysokých Tatier v slovenskej krajinomaľbe - zdôraznila riaditeľka Tatranskej galérie.
Na vernisáži a na následnom pohostení sa o príjemnú atmosféru postarala kapela ľudovej hudby zo Spiša, Zaujímavé je, že v kapele hrá vnuk pána Michala Kačicu, zvečneného na kresbe umelca, tvorbe ktorého bol venovaný druhý marcový podvečer v Slovenskom inštitúte v centre Budapešti.
Mgr. Ján Chlebnický sa narodil 14. júna 1937 v Slovenskom Komlóši. Štúdiá absolvoval vo svojom rodisku, v slovenskej základnej škole, na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe a na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne, odbor slovenčina - maďarčina. Pracovať začal v Slovenskej základnej škole v Sarvaši, zakrátko ho premiestnili do sídla Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, kde pôsobil ako osvetový pracovník. Po troch rokoch sa vrátil do svojej bývalej alma mater ako stredoškolský profesor. Diplom stredoškolského učiteľa slovenského jazyka a literatúry získal na Univerzite ELTE v Budapešti. Popri vyučovaní bol aj župným inšpektorom slovenského jazyka. Neskôr sa stal riaditeľom slovenskej základnej a strednej školy, potom i študentského domova. Ján Chlebnický stál na čele čabianskej slovenskej školy približne poldruha desaťročia. Od roku 1991 bol vedeckým tajomníkom VÚSM. V tejto funkcii vykonával najrozličnejšie práce, do roku 1996 sám, bez administratívnej pomoci. Ján Chlebnický bol i v novej etape činnosti ústavu od r. 2001 jeho markantnou osobnosťou. Organizoval národopisné tábory, vedecké sympóziá a podieľal sa na príprave publikácií ústavu, ako napr. Atlasu ľudovej kultúry v Maďarsku a na realizovaní výskumov.
Ján Chlebnický realizoval projekt regionálno-historických čítaniek: Čabiansku čítanku (1996), Komlóšsku čítanku (2000) a Sarvašskú čítanku (2002). Podujímal sa na rôzne úlohy, vrátane lektorovania Národopisu Slovákov v Maďarsku a niekoľkých ročníkov Čabianskeho kalendára, vypracovania maturitných otázok zo slovenskej vzdelanosti a i. 1. januára 2006 odišiel do dôchodku. Odvtedy pripravil do tlače knihu Márie Homišinovej o etnickej rodine, lektoruje príspevky zborníka jubilejnej konferencie ústavu, píše štúdiu o metodickom časopise Slovenčinár, pripravuje Pilíšsku čítanku...
Janko, dúfala som, že do tej sedemdesiatky zostaneš s nami, že nás aj naďalej budeš posilňovať - tak patriarchálne a potichu - ako to ty robíš.
Od začiatku pracujeme spolu v tomto ústave a hádam môžeme byť aj hrdí na to, že ide o prvú autonómnu národnostnú inštitúciu, ktorá vznikla - vďaka porozumeniu a odvahe Zväzu Slovákov v Maďarsku - tri roky pred prijatím národnostného zákona. Konkurz, ktorý bol vtedy vypísaný pre budúcich pracovníkov ústavu, znamenal pre mňa prekvapenie, ale aj radosť, lebo som sa stretla s tvojim menom. Prekvapilo ma, že uznávaný a obľúbený pedagóg, dlhé roky riaditeľ slovenskej školy a gymnázia, opúšťa svoje miesto a vydáva sa na cestu do neznáma. Ale mala som aj veľkú radosť - veď k nám prichádzal človek, ktorý ako riaditeľ školy mal skúsenosti v usmerňovaní a organizovaní práce, ale najmä v hospodárení. Spočiatku sme si museli všetko vybojovať, získavať prostriedky z rôznych nadácií. V Jankovi Chlebnickom som sa nesklamala, jeho skúsenosti z riadenia školy nám veľakrát pomohli zotrvať. Janko bol dlhé roky jediným „stabilným” pracovníkom ústavu na plný úväzok, vedeckým tajomníkom a každodenným „pánom” v jednej miestnosti, životnom priestore ústavu. Štátus vedeckého tajomníka nebol len formálnym titulom. Zahrnoval organizovanie každodennej práce i vedeckých sympózií, národopisných táborov, hospodárenia s každým forintov. Bol organizátorom budovania vzťahov medzi našim ústavom a vedeckými ústavmi a vysokoškolskými katedrami doma i na Slovensku. Túto jeho činnosť ocenili zvolením za čestného člena Slovenskej národopisnej spoločnosti SAV. Myšlienka dvojjazyčných čítaniek o histórii a kultúre Slovákov v jednotlivých osadách a regiónoch tiež pochádza od Jána Chlebnického. Ján Chlebnický urobil veľa pre to, aby slovenský výskumný ústav bol uznávanou inštitúciou v Békešskej Čabe a v Békešskej župe, čo sa prejavilo aj v istej finančnej podpore miestnych a župných ustanovizní. Ján Chlebnický sa medzi prvými usiloval od počiatku vybudovať vzťahy medzi ústavom a slovenskými samosprávami, aktivizovať pre nás neznáme zdroje, vzbudiť záujem miestnych občanov o vlastnú kultúru, jazyk a výchovu.
Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) vypisuje súťaž v sólovom speve slovenských ľudových piesní a v prednese poézie a prózy.
SÚŤAŽNÉ PODMIENKY
ZSM vypisuje súťaž v štyroch vekových kategóriách:
1. žiaci základných škôl 1. - 3. trieda
2. žiaci základných škôl 4. - 6. trieda
3. žiaci základných škôl 7. - 8. trieda
4. študenti, mládež do 30 rokov
Prihlášky treba zaslať na adresu: Zväz Slovákov v Maďarsku, 1114 Budapest, Fadrusz u. 11/A. E-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.
PRIEBEH SÚŤAŽE
Školské kolá sa majú uskutočniť do 16. apríla 2006.
I. REGIONÁLNE KOLO (pre Novohradskú, Hevešskú, Boršodsko-Abovsko-Zemplínsku a Sabolčsko-Satmársku župu)
Spievanky:
Miesto konania: Veňarec (Vanyarc), kultúrny dom
Termín: 4. mája 2006 o 14.00 hod.
Veršovačky:
Miesto konania: Lucina (Lucfalva), základná škola
Termín: 27. apríla 2006 o 10.00 hod.
Informácie: Ruženka Egyedová Baráneková
II. REGIONÁLNE KOLO (pre Komáromskú, Peštiansku a Báčsko-Kiškunskú župu)
Spievanky a veršovačky:
Miesto konania: Síleš (Vértesszőlős), kultúrny dom
Termín: 12. mája 2006 o 10.00 hod.
Informácie: Monika Szabóová
III. REGIONÁLNE KOLO (pre Békešskú a Čongrádsku župu)
Spievanky a veršovačky:
Miesto konania: Békešská Čaba - Slovenské gymnázium, materská a základná škola a žiacky domov
Termín: 28. apríla 2006 o 10. hod.
Informácie: Monika Szabóová
CELOŠTÁTNE KOLO
Miesto konania: Budapešť, - Slovenská materská a základná škola, gymnázium, nadstavbové štúdium a žiacky domov, Slovenský inštitút a Veľvyslanectvo SR
Termín: 26. a 27. mája 2006
KRITÉRIÁ SÚŤAŽE
SPIEVANKY: Spev (sólo, duo) a spevácke skupiny (max. 6 osôb)
Výber piesní: Z najbližšieho okolia s udaním mena a adresy informátora, t. j. od koho sa súťažiaci pieseň naučil.
Časový limit: 3 minúty
Prihlášky treba zaslať s pripojením textu piesní, zvukovou nahrávkou alebo s notovým spracovaním.
VERŠOVAČKY: Výber poézie a prózy z tvorby našich autorov, t. j. po slovensky píšucich autorov v Maďarsku a autorov zo Slovenska.
Časový limit: max. 3 minúty
INFORMÁCIE O SÚŤAŽI
Ruženka Egyedová Baráneková, tel.: 30/ 928 7599
Monika Szabóová, tel.: 1/466 8154; 20/ 468 2972
Tešíme sa na stretnutia s vami.
Ruženka Egyedová Baráneková, predsedníčka ZSM
Monika Szabóová, úradujúca tajomníčka ZSM
Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti vypisuje recitačnú súťaž pre žiakov základných, stredných škôl, poslucháčov vysokých škôl a dospelých. Podujatie sa bude konať
29. apríla 2006 (v sobotu) o 10. hodine
v Dome národností XIII. obvodu Budapešti (Bp. 1131, Övezet u. 5.)
Vekové kategórie:
I. kategória žiaci 1. a 2. triedy základnej školy
II. kategória žiaci 3. a 4. triedy základnej školy
III. kategória žiaci 5. a 6. triedy základnej školy
IV. kategória žiaci 7. a 8. triedy základnej školy
V. kategória študenti stredných škôl
VI. kategória poslucháči vysokých škôl a dospelí
Každý súťažiaci má zarecitovať dve básne, alebo úryvky z prozaického diela podľa vlastného výberu. Vítaný bude výber z tvorby autorov našej národnosti.
Prihlášky treba poslať do 10. apríla 2006 na adresu: Slovenská samospráva XIII. obvodu (Angyalföldi Szlovák Önkormányzat, 1131 Budapest, Övezet u. 5.) alebo na č. faxu: 302-5117, 359-8701, resp. svoju účasť oznámte telefonicky. Prajeme vám úspešnú prípravu!
Milí moji rodáci,
na Slovensku donedávna existovala politická strana, ktorá mienila vybudovať u nás stavovský systém. Právo voliť by tak mali iba zaregistrovaní príslušníci stavov (asi desiatich) a to malo platiť aj pre právo byť volený. Podľa počtu členov stavy by mali v parlamente pomerné zastúpenie. Národnostné menšiny mali mať také zastúpenie, aké má slovenská menšina v ich materskom štáte. V praxi by to znamenalo, že napr. slovenskí Maďari by v parlamente vôbec neboli, lebo slovenská menšina v Maďarsku v budapeštianskom parlamente zatiaľ nie je zastúpená. Rómovia by z politiky boli úplne vylúčení, lebo neexistuje materský rómsky štát. Dobrý nápad, čo poviete? Problém je však v tom, že takáto predstava usporiadania štátu je protiústavná. Najvyšší súd SR preto prijal podnet generálneho prokurátora a rozsudkom zrušil tento extrémistický politický subjekt. Treba povedať, že sa to v demokratických dejinách Slovenska stalo po prvýkrát. Verdikt Najvyššieho súdu SR znel: „Tým by bolo obmedzené všeobecné a priame volebné právo, čo je v rozpore s Ústavou SR.” Slovenskú pospolitosť – národnú stranu (tak sa oficiálne strana menovala) teda zakázali. Strana sa chcela zúčastniť v nastávajúcich voľbách a údajne už mala k dispozícii pol milióna korún na zaplatenie volebnej kaucie. Predseda strany sa nechával oslovovať aj ako vodca a po vyhlásení rozsudku o neexistencii jeho subjektu vyhlásil, že „…do parlamentných volieb ideme!” Národ už len čaká, s kým sa spoja a na kandidátke akej národne orientovanej strany sa ich kandidáti ocitnú. Nevyzerá to ešte na koniec politických dobrodruhov u nás. Takých, ktorí sa hlásia k odkazu vojnového slovenského štátu, je ešte dosť. Nech sú, hovorím ja. Len nech ich je len pod tri percentá.
Pozdravuje vás