Pod názvom Polyfónia a Nemé slová usporiadala koncom marca Celoštátna cudzojazyčná knižnica (OIK) slovensko-maďarské dvojjazyčné literárne popoludnie s básnikmi Alexandrom Kormošom a Imrichom Fuhlom a vernisáž výstavy digitálnych fotografií I. Fuhla.
Program sa začal zdravicou riaditeľky OIK Ibolyi Menderovej, ktorá zdôraznila, že slovenské podujatia vždy s radosťou pripravujú - nielen preto, lebo vždy dostanú na ne podporu, ale najmä preto, lebo sú obsažné a verejnosť o ne prejavuje záujem. Moderátorka večera Katarína Noszlopyová úvodom vyjadrila svoju radosť z toho, že na stretnutie s dvojjazyčnými básnikmi prišlo tak veľa ľudí. Ako povedala, vzhľadom na to, že títo básnici tvoria už dosť dávno, teraz nepredstavia ich celoživotnú dráhu, ale iba niekoľko etáp. Na pomoc jej prišli herci Denisa Dérová a Ladislav Kiss, hostia Slovenského divadla Vertigo. Boli naozaj výbornými tlmočníkmi básní našich dvojjazyčných pilíšskych poetov, ktorých skladby v profesionálnom prednese zarezonovali hlbšie tak v publiku, ako aj v samotných autoroch.
Prierez tvorbou našich dvoch „žijúcich klasikov“ sa začal básňami o jazyku. Mali sme možnosť dozvedieť sa, že ich spája nielen - podľa niektorých magický - vrch Pilíš, veď A. Kormoš pochádza zo Santova (Pilisszántó) a I. Fuhl z Mlynkov (Pilisszentkereszt), ale aj muzika. Obidvaja sa totiž zaoberali hudbou, ba mali aj svoje kapely. Síce nie rovnaké: kým Kormošova bigbítová, resp. rokenrolová vyhrávala najmä hity prevažne na miestnych zábavách, zatiaľ Fuhlova slovensko-maďarská roková skupina AGR± výlučne s vlastnými skladbami a zhudobnenými básňami našich autorov koncertovala po celom Maďarsku. Obidvaja amatérski hudobníci (pardon, A. Kormoš sa medzičasom dopracoval na profesionálneho, dokonca učiteľa hudby s diplomom) sa však zhodli v tom, že hudba chodí ruka v ruke s poéziou, ktorá bez rytmu (jemne povedané) nie je najlepšia.
Imrich Fuhl vyzdvihol, že už ako gymnazista mal možnosť pozorovať básnikov A. Kormoša a Gregora Papučka, od ktorých sa veľa učil. A to nielen z ich tvorby, ale aj v tzv. čitateľských táboroch, ktoré boli vhodné na to, aby prebudili v mládeži národ(nost)né cítenie a kladný vzťah k našim kultúrnym hodnotám, najmä poézii. Škoda, že takéto tábory sa už nekonajú, alebo ak podobné občas aj usporiadajú, nie sú celoštátneho rázu. O dvojjazyčnosti a o písaní básní v obidvoch jazykoch sa I. Fuhl vyjadril v tom zmysle, že my, Slováci v Maďarsku, nosíme v sebe dve kultúry, ku ktorým sa viažeme takmer rovnako. Práve preto sa tak prirodzene mohlo stať, že ak ho napadla myšlienka hodná básne po slovensky, tak z nej vznikla slovenská báseň, ale ak sa myšlienka zrodila v maďarčine, bola z nej maďarská báseň.
Podobného názoru je aj A. Kormoš, ktorý dodnes tvorí v obidvoch jazykoch, hoci v súčasnosti sa skôr zaoberá publicistikou v širšom zmysle slova, hudbou a prekladmi maďarských klasikov. A. Kormoš, ktorý je zároveň predsedom Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku (ZSSUM), hovoril o tom, že aj v súčasnosti má rozpracovaných niekoľko zbierok: jednak pre deti, ale aj prekladovú poéziu. Problémom však je, že v súčasnosti v Maďarsku neexistuje taký grantový systém, ktorý by žičil vydávaniu publikácií, najnovšie sa dokonca už ani neveľmi vypisujú súbehy na podporu vydávania národnostnej literatúry.
Zaujímavou časťou programu boli zhudobnené verše autorov, ktoré za sprievodu gitary predniesla moderátorka podujatia K. Noszlopyová. V jej podaní sme si mohli vypočuť oprášené a hudobne trochu aj „prebásnené“ staré „AGR-ácke“ skladby, ale aj skladby niekdajšej slovenskej vokálno-inštrumentálnej skupiny Negatív, repertoár ktorých tvorili vyslovene zhudobnené básne slovenských básnikov v Maďarsku. K. Noszlopyová nielen zahrala tieto skladby, ale pridala aj nové, ku ktorým sama zložila hudbu.
V ďalšej časti programu slovenského večera došlo k otvoreniu výstavy digitálnych fotografií Imricha Fuhla s názvom „Hľadám korene, zmysel vecí...“. Výstavu otvoril predseda Úradu pre národné a etnické menšiny (ÚNEM) Antal Heizer. A. Heizer začal svoj prejav tým, že v miestnosti snáď každý lepšie pozná autora vystavených záberov ako on. „I. Fuhla poznám už dobré desaťročie,“ pokračoval, „poznám ho ako experta menšinovej problematiky, poznám ho ako novinára-publicistu, ktorý vždy dá najavo svoj názor, kedysi som o ňom počul aj ako o (punk)rockerovi, lepšie ho však poznám ako šéfa inštitúcie, s ktorým sme v každodennom kontakte, v poslednom čase som ho navyše spoznal aj ako človeka, ktorý má zmysel pre humor a zábavu... - pritom, samozrejme, poznám aj jeho fotografie z novín a iných publikácií. Ale to je predsa len iný žáner než to, čo vidíme na týchto stenách. Alebo že by tento občas namosúrený zovňajšok skrýval v sebe romantické srdce? Pýtam sa iba sám seba, lebo vy poznáte odpoveď... Myslím si, že I. Fuhl je maliarom. Takým maliarom, ktorého štetec je digitálny fotoaparát. Príkladom toho je táto výstava,“ povedal o. i. Antal Heizer a dodal, že Fuhlove fotografie sú preňho blízke aj preto, lebo aj on pochádza z hornatej krajiny - z Bakoňu a niektoré vystavené zábery mu v mnohom pripomínajú jeho rodný kraj.
Podujatie v Celoštátnej cudzojazyčnej knižnici, na ktorom odzneli radosti aj starosti dvojjazyčnosti a básnikov, sa nieslo v uvoľnenej priateľskej atmosfére, kde sme sa mohli na chvíľu povzniesť nad každodenné starosti a vybrať sa na prechádzku vlastným ja pomocou básní a myšlienok v Maďarsku žijúcich dvojjazyčne tvoriacich slovenských básnikov. Vďaka patrí organizátorom a Celoštátnej slovenskej samospráve, ako aj Slovenskému divadlu Vertigo, ktoré podujatie podporili.
Politickí štátni tajomníci ministerstiev kultúry Slovenskej republiky a Maďarskej republiky podpísali v týchto dňoch na generálnom konzuláte MR v Košiciach slovensko-maďarskú dohodu o ochrane kultúrneho dedičstva. Cieľom dohody je ochrana, reštaurovanie a predstavenie kultúrneho dedičstva, nachádzajúceho sa na území oboch krajín a vyjadrujúceho spoločnú kultúrnu identitu. Táto dohoda vznikla v rámci maďarsko-slovenskej medzištátnej dohody o vzdelávaní a kultúre a zaoberá sa aj ochranou staviteľských a archeologických pamiatok. V jej zmysle oba štáty spoločne financujú rekonštrukcie, archeologické a vedecké výskumy, projekty. V rámci dohody spoločne podporujú prípravný výskum, zachovanie stavu a rekonštrukciu stredovekého hradu vo Fiľakove a kostola reformovanej cikvi v Brzotíne. Maďarské ministerstvo podporuje projektovanie rekonštrukcie a obnovu kostolov reformovanej cirkvi v Čečejovciach, Vyšných Valiciach a Sokolciach. Ministerstvo kultúry SR zas prispeje na rekonštrukcie kaštieľa Rákócziovcov v Borši, pevnosti v Komárne, kostola v Gemerskej Rakve, mauzólea Andrássyovcov v Trebišove a kaštieľa v Hurbanove. Podľa dohody obidva štáty preskúmajú aj možnosti neskoršieho financovania obnovy umeleckých pamiatok, dôležitých pre Slovákov v Maďarsku.
Na pôde Slovenského inštitútu (SI) v Budapešti sa konala 4. apríla prezentácia najnovšej publikácie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM). Upravenú formu dizertačnej práce PhDr. Márie Homišinovej, PhD. pod názvom Etnická rodina Slovákov, Chorvátov a Bulharov v Maďarsku záujemcom predstavili renomovaní odborníci z Maďarska i zo Slovenska.
Po pozdravných slovách hostiteľa večera, riaditeľa SI Milana Resutíka sa slova ujala riaditeľka VÚSM Alžbeta Hornoková Uhrinová, PhD., ktorá vo svojom prejave zdôraznila: „Pre vedeckú inštitúciu najväčším sviatkom a zároveň vrcholom jej činnosti je chvíľa, keď uzrie svetlo sveta nová publikácia, ktorá zviditeľní výsledky bádateľskej práce odbornej i širokej verejnosti. Kniha Márie Homišinovej je významná nielen preto, že je najnovšou, v poradí 33. publikáciou nášho ústavu, ale aj preto, lebo sa zrodila z úspešnej slovensko-maďarskej spolupráce dvoch, resp. štyroch inštitúcií... Kontakty medzi Spoločenskovedným ústavom Slovenskej akadémie vied v Košiciach a našim ústavom nadviazala prvá riaditeľka našej vedeckej dielne Anna Divičanová, ona iniciovala sociologické výskumy v kruhu slovenskej inteligencie a slovenskej etnickej rodiny. Spolu s Máriou Homišinovou majú veľké zásluhy na vypracovaní konkrétnych projektov, terénnu prácu v kruhu Slovákov realizoval VÚSM pod vedením bývalého vedeckého tajomníka Jána Chlebnického. V prípade Nemcov, Chorvátov a Bulharov prácu koordinoval Ústav pre výskum etnických menšín Maďarskej akadémie vied (MTA)...“ Riaditeľka výskumného ústavu v ďalšej časti svojho príhovoru vyzdvihla, že vedecký prínos obidvoch kníh M. Homišinovej, vydaných VÚSM (prvou bola Slovenská inteligencia v Maďarsku v zrkadle sociologického výskumu) je veľmi veľký, objektívnymi, empiricky dokázanými faktami prispeli k poznaniu súčasného stavu slovenskej minority v našej vlasti. Zároveň informovala prítomných, že predstavená kniha je druhým zväzkom série Doktorandské práce o Slovákoch v Maďarsku. Na záver svojho príhovoru A. Hornoková Uhrinová symbolicky odovzdala autorské exempláre publikácie pani Homišinovej a zagratulovala jej k okrúhlemu životnému jubileu, ktoré autorka novej vedeckej práce oslávila deň po prezentácii.
Ku gratulantom sa aj v mene Celoštátnej slovenskej samosprávy pridali predseda Ján Fuzik a podpredsedníčka Etelka Rybová. Predseda CSS sa zmienil o tom, že nová publikácia má vyjsť aj v maďarčine, pričom v rozšírenej podobe, bude obsahovať spracovaný materiál aj z kruhu nemeckých etnických rodín v Maďarsku.
Riaditeľ Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach PaedDr. Marian Gajdoš, CSc. vo svojom prejave označil prezentáciu novej práce vedeckej pracovníčky ich ústavu za vhodnú príležitosť k nadviazaniu osobných kontaktov s predstaviteľmi slovenskej inteligencie v Maďarsku. „Zároveň s prezentáciou uvedenej publikácie je možné opätovne deklarovať výsledky spolupráce vedeckých inštitúcií v Maďarsku a na Slovensku,“ dodal riaditeľ vedeckej inštitúcie, s ktorou VÚSM roky vykonáva plodnú spoluprácu, od roku 1995 zakotvenú aj v oficiálnej dvojstrannej pracovnej zmluve.
Samotnú publikáciu predstavili záujemcom o nové výsledky spoločenských vied dvaja z jej recenzentov. Univerzitná profesorka Prof. dr. hab. Anna Divičanová, CSc. zdôraznila, že Mária Homišinová je autorkou dvoch takých významných vedeckých diel, ktoré sa zrodili v pomerne krátkej dobe a slovenská odborná pospolitosť je oprávnene hrdá na ňu. Spomínané práce spracúvajú také otázky, o ktorých slovenskí vedci v Maďarsku dovtedy ani nerozprávali, ani neuvažovali. Takouto boli napríklad čo znamená byť príslušníkom slovenskej inteligencie v Maďarsku a či vôbec existuje takáto spoločenská vrstva? Tvorivú slovenskú inteligenciu v Maďarsku na vedeckom, resp. umeleckom poli trápi najviac pocit, že nepatrí v plnej miere nikde, „nie sme uznaní ani v maďarskej kultúre, ani na Slovensku“. Podľa A. Divičanovej obidve práce dávajú impulzy na ďalšie spoločné rozmýšľanie a uvažovanie v týchto tematických okruhoch. V druhej knihe autorka spracovala úlohu rodiny v transmisii t. j. tradovaní a odovzdávaní kultúry a jazyka mladším generáciám. Je to základnou otázkou existencie (resp. zániku?) etnika... Je to práca porovnávacia a svojho druhu aj prvá, v ktorej sa porovnáva proces premien troch slovanských minorít v Maďarsku. Práve vďaka tejto porovnávacej metóde vo výskume rôznych národností môžeme ďakovať autorke za to, že omnoho rukolapnejšie a konkrétnejšie sa nám ukážu tak negatívne, ako aj pozitívne procesy v kruhu slovenskej minority. Sú nám jasnejšie tak zhody, ako aj rozdiely medzi jednotlivými etnikami a určité procesy, príčiny niektorých zmien budeme si vedieť prijateľnejšie vysvetliť... Kniha Etnická rodina Slovákov, Chorvátov a Bulharov v Maďarsku pozostáva z dvoch väčších častí, z teoretickej, v ktorej nás M. Homišinová oboznámi s bohatými výsledkami najnovšej americkej a európskej literatúry o rodine, o jej budúcnosti. Veľmi dávno sa už hovorí o kríze rodiny, je to pálčivá otázka dneška pre politiku, pre cirkev a vôbec pre každodenný život. V druhej časti knihy na tejto bohatej báze teórie autorka s pevnou istotou analyzuje svoje empirické výsledky vo výskume rodín spomínaných menšín. Úctyhodný je počet získaných informácií v kruhu slovenskej a chorvátskej menšiny (po 200 rodín), kým Bulhari boli skúmaní v rámci 50 rodín... Typologizácia v prípade domácich menšín kvôli málopočetnosti, roztrúsenosti, množstve diaspór a jazykových ostrovov nie je ľahkou úlohou, od autorky sa v tejto otázke veľa dá naučiť... M. Homišinová vo svojej práci vyzdvihuje rolu rodiny z hľadiska nielen revitalizácie jazyka menšiny, ale aj z pohľadu existencie národnosti. Vypovie to napriek tomu, ako o tom svedčia aj údaje práce, že tradičné poslanie etnickej rodiny sa hodne zoslabilo v národnostnej socializácii. Pritom si je vedomá toho, že iba zreformovaný model rodiny a jej organický vzťah s mimorodinnými inštitúciami (kultúrne, výchovno-vzdelávacie, občianske organizácie a pod.) môžu znamenať, signalizovať budúcnosť. Údaje nás informujú aj o tom, že najsilnejšie zmeny v prípade klasických rodín nastali zo skúmaných národností práve v slovenských rodinách, čo je tiež vhodné na ďalšie uvažovanie - povedala o. i. profesorka Anna Divičanová.
Druhým recenzentom publikácie bol Prof. PhDr. Jozef Výrost, DrSc. Podľa jeho názoru oproti súčasným trendom v spoločenských vedách, podľa ktorých najprv treba mať projekt a potom ho zrealizovať, najdôležitejšie je mať zapálené srdce pre tému, potom to ostatné už príde, o tom svedčí aj vedecká publikácia Márie Homišinovej. Zostáva mi dúfať, že tento počin nezostane ojedinelý a že ako v každom poctivo odrobenom vedeckom výskume, odpoveď na jednu otázku otvára desať ďalších. To znamená, že je to nastúpenie na cestu, ktorá nám prináša ešte mnoho zaujímavých a objektívnych informácií...
Pán profesor pokračoval so zaujímavou myšlienkou o etnickej rodine, a o etnicite vôbec: Zhruba pred dvadsiatimi - tridsiatimi rokmi prevládajúcim stanoviskom bolo, že etnicita postupne bude ustupovať do úzadia...Paradoxne napr. 3-4 generácie imigrantov v Amerike začínajú študovať svoj pôvod, navštevujú krajinu svojich predkov... Neustále sa nám vracia otázka: Je etnicita záležitosťou okrajovou, alebo podstatnou? Zrejme správna odpoveď bude aj - aj... Etnicita dnes je menej záležitosťou občianskeho preukazu a menej záležitosťou štatistiky, ale hodne viacej záležitosťou nášho vnútra, nášho prežívania života, to, ako veci vidíme... - dodal profesor J. Výrost.
Posledným rečníkom programu bola samotná autorka prezentovanej vedeckej práce. Mária Homišinová sa popri ďakovných slovách za slová uznania odborníkom a na adresu svojich kolegov a priateľov podelila s prítomnými o svoj výstižný postreh. Podľa jej skúseností totiž situácia Slovákov v Maďarsku nie je ružová, ale ani čierna. Je zelená... Zelená je na Slovensku farbou nádeje...Podobne ako profesor Výrost aj autorka najnovšej publikácie VÚSM chápe národnosť a slovenskosť ako srdcovú záležitosť, a nie ako hárok v občianskom preukaze, resp. ako otázku v sčítaní ľudu. Záujem a snaha zo strany Slovákov v Maďarsku o zachovanie si slovenskosti existuje, chcú o ňu bojovať, to ich a nás spája a zároveň revitalizuje - dodala pani Homišinová a na záver vyslovila osobné želanie: Po „uvádzaní sa do života“ aby kniha žila s tým, že si ju každý prečíta a aby pomohla každému zveľadiť si slovenskosť...
Na „krste“ monografie, ktorý moderovala vedecká pracovníčka VÚSM Anna Kováčová, PhD., sa o príjemnú atmosféru hrou na gitare postarala Katarína Noszlopyová so zhudobnenými básňami a prekladmi slovenských poetov v Maďarsku.
9. apríla v prvom kole parlamentných volieb v Maďarsku pri stopercentnom spracovaní hlasov podľa neoficiálnych výsledkov získala najviac voličských hlasov Maďarská socialistická strana (MSZP - 43.21 %). Spojenectvu Fidesz - Maďarský občiansky zväz - Kresťanskodemokratická ľudová strana (FIDESZ-KDNP) odovzdalo hlas 42.03 percent voličov. Zväz slobodných demokratov (SZDSZ) dosiahol 6.5 percentný pomer hlasov. Do parlamentu sa dostalo aj Maďarské demokratické fórum (MDF) so ziskom 5.04 percent. Pod päťpercentným prahom pre vstup do zákonodarného zboru so ziskom 2.20 percent zostala Maďarská strana spravodlivosti a života (MIÉP-Jobbik). Ostatné strany nedosiahli ani jedno percentnú podporu voličov. Účasť v prvom kole parlamentných volieb dosiahla 67,53 percent (v roku 2002 prišlo k urnám 71,03 percent oprávnených voličov). Vyplýva to z predbežných výsledkov, ktoré zverejnila Celoštátna volebná komisia (OVB).
„Akokoľvek pozerám tieto čísla, MSZP prvé kolo volieb vyhrala. MSZP vyhrala, Maďarsko zvíťazí,” konštatoval premiér Ferenc Gyurcsány v bezprostrednej reakcii na predbežné výsledky volieb. „Vyhrali tí, ktorí povedali, že nechcú parlament dvoch strán. Za dva týždne poviem, že vyhrali tí, čo chceli, aby vznikla druhá Gyurcsányova vláda,” uviedol ďalej kandidát socialistov na post premiéra.
Kým v Budapešti a iných veľkých mestách voliči prevažne podporili socialistického premiéra F. Gyurcsánya, veľká časť vidieka sa priklonila k bývalému predsedovi vlády V. Orbánovi. Kvetná nedeľa teda svedčala červeným klinčekom vládnych socialistov. Vodca opozičného Fideszu však v prvú nedeľu po Veľkej noci stále môže dúfať v zmŕtvychvstanie. K tomu, aby Maďarsko malo občiansku vládu, treba ešte získať 75 mandátov - vyhlásil predseda Fideszu Viktor Orbán. Kandidát väčšej opozičnej strany na post premiéra pripomenul, že predbežné prieskumy ukazovali väčší náskok MSZP, ktorý sa podarilo znížiť na „stav blízky k nerozhodnému výsledku“. Výsledky volieb môžu ovplyvniť aj vzťahy so Slovenskom a okolitými krajinami, kde žije maďarská menšina. V. Orbán zopakoval, že by chcel posilniť vzťahy medzi Maďarskom a Maďarmi za hranicami.
Pred druhým kolom volieb podľa väčšiny nezávislých pozorovateľov v prospech doterajšej koalície hovorí, že socialisti na zostavenie vlády majú spojenca, kým Fidesz hrá vabank. Fideszu nestačí tesne vyhrať. Zvíťazí, iba ak bude mať viac ako socialisti a slobodní demokrati spolu.
11. apríla v budapeštianskom sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy sa uskutočnilo zasadnutie Kultúrneho výboru CSS, ktoré prerokovalo žiadosti o podporu z rozpočtu CSS. O podporu sa mohli uchádzať občianske organizácie, samosprávy a súkromné osoby na kultúrnu a inú činnosť. Členovia výboru podali návrh Predsedníctvu CSS, ktoré rozhodne o výške grantov.
Spolok budapeštianskych Slovákov a Slovenský evanjelický cirkevný zbor a. v. v Budapešti usporiadali 8. apríla prvé stretnutie mladých mamičiek a detí v Lutherovom dvore. Mladé mamičky si na stretnutiach, ktoré sa budú konať raz mesačne, môžu vymieňať názory na výchovu detí, deliť sa o svoje skúsenosti, porozprávať sa o všetkom, čo ich zaujíma. Témou prvého stretnutia bol materinský jazyk, konkrétne hľadanie možností, ako ho sprostredkovávať deťom. V spoločenskej miestnosti slovenskej evanjelickej farnosti sú vytvorené všetky podmienky k tomu, aby sa tam dobre cítili mamičky aj ich ratolesti.
Rezidencia Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Budapešti bola 29. marca dejiskom pietnej slávnosti. Náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR, generálporučík Ľubomír Bulík v spoločnosti veľvyslanca Juraja Migaša a pridelenca obrany pluk. Otokára Takáča a v prítomnosti svojho maďarského partnera generálplukovníka Andrása Havrila odovzdal pamätné listy a medaily príslušníkom maďarskej armády, policajného zboru, pohraničnej stráže, riaditeľstva ochrany proti katastrofám a predstaviteľom maďarských osád, ktorí sa zúčastnili záchranných prác počas tragédie slovenského vojenského lietadla pri obce Hejce v severovýchodnom Maďarsku.
Účastníkov pietnej slávnosti privítal veľvyslanec SR J. Migaš. Konštatoval, že s mnohými z prítomných sa stretol 23. januára v budove maďarského parlamentu, keď sa im spolu s premiérom MR Ferencom Gyurcsányom poďakoval za pomoc, ktorú poskytli v ťažkej chvíli. Náčelník generálneho štábu Ľ. Bulík uviedol, že letecké nešťastie, ku ktorému došlo 19. januára a pri ktorom zahynulo 42 príslušníkov armády SR, hlboko zasiahlo nielen pozostalých, ale aj členov ozbrojených síl a občanov SR. Boli to mimoriadne udalosti, ktoré si vyžiadali mimoriadne opatrenia. Pri plnení ťažkých úloh príkladne a obetavo spolupracovali nielen patričné slovenské a maďarské orgány, ale aj občania. Využil túto príležitosť a poďakoval za ústretový, teplý ľudský prístup obyvateľov obce Hejce. Za mimoriadnu pomoc udelil pamätné listy, resp. medaily notárke obce Fony Márii Voloncsovej, plukovníkovi Dr. Csabovi Bajtaiovi, majorovi Jánosovi Fabiánovi, podplukovníkovi Józsefovi Farkasovi, práporčíkovi Zoltánovi Kaszabovi, štábnemu strážmajstrovi Tamásovi Kazupovi, štábnemu strážmajstrovi Józsefovi Kéglimu, správcovi lesnej školy v Hejciach Péterovi Kormosovi, plukovníkovi Ferencovi Rétközimu, starostovi obce Hejce Gézovi Rohályovi, majorovi Tamásovi Sándorovi, čatárovi Krisztiánovi Staubovi, čatárovi Istvánovi Szabóovi, majorovi Istvánovi Szicsákovi, generálmajorovi Dr. Attilovi Tatárovi a podplukovníkovi Dr. Csabovi Vereckeimu.
V prípitku pán veľvyslanec pozval všetkých ocenených na slávnostné recepcie veľvyslanectva, ktoré sa budú konať pri príležitosti štátnych sviatkov SR. Pietnu slávnosť spestrili Komlóšanky, štipendistky Slovenskej samosprávy XIV. obvodu Budapešti Nora Pakóová a Alfija Zelmanová hrou na klarinet a hoboj.
Siedmy raz usporiadalo Petőfiho múzeum v Malom Kereši koncom marca recitačnú súťaž „Petőfi nielen v maďarčine“. Účastníkov pozdravila predsedníčka miestnej slovenskej menšinovej samosprávy Zuzana Gmoserová, členka zboru Anna Szabadosová, v mene nemeckej samosprávy mesta Peter Titl a v mene Združenia Baxtale Rom L. Stojková.
V slovenčine prednieslo Petőfiho básne šestnásť žiakov Základnej školy Jozefa Bema, v nemčine päť z tejto školy a štyria zo Základnej školy Sándora Petőfiho a v rómčine šesť žiakov špeciálnej školy. Spomedzi slovenčinárov v kategórii žiakov 5. a 6. triedy vyhrala Evelin Kelemenová, druhé miesto obsadil Matúš Gucsi a o tretie miesto sa podelili Helga Herczegová a Dora Pozsonyiová. Zvláštnu cenu získala Annamária Kutiová. V kategórii žiakov 7. a 8. triedy na prvom mieste skončila Brigita Rakonczaiová, druhá bola Georgina Györgyeová a tretia Silvia Tóthová. Odmeny výhercom venoval Výbor pre národné a etnické menšiny mesta Malý Kereš.
Tridsiate výročie vzniku oslávil Slovenský ľudový spevácky zbor a citarová kapela v Malom Kereši trojhodinovým programom. Folklórna skupina je laureátom vyznamenania „Za Malý Kereš“. Malokerešských slovenských folkloristov prišli pozdraviť aj speváci a citaristi z okolitých osád: z Dunaeďházu, Mišky a Tázláru. Jubilantom zagratulovali aj tanečníci miestneho súboru Dúha a piatej triedy Základnej školy Jozefa Bema. Súčasťou slávnostného galaprogramu bolo aj vtipkovanie dvoch klebetníc v nárečí, ktoré rozveselili publikum. Najväčší potlesk sa ušiel jubilantom, ktorí počas večera vyšli na javisko viackrát s maďarskými i slovenskými ľudovými piesňamii.
Vedúca zboru Zuzana Gmoserová vo svojom príhovore s veľkou radosťou konštatovala, že pri príležitosti jubilejných osláv sa hľadisko kultúrneho domu naplnilo. Hovorila o tom, že skúšky súboru sú pre jeho členov odreagovaním sa od každodenných starostí, aby sa potom s novým elánom mohli opäť pustiť do práce. Ako povedala, kerešskí Slováci majú veľký podiel na zachovaní tradícií a tradičných jedál mesta. Hosťom osláv bol aj parlamentný poslanec Sándor Font, o ktorom sa účastníci podujatia dozvedeli, že po matke je slovenského pôvodu.
Po bohatom programe jubilantov prekvapili obrovskou tortou a večerou, po ktorej sa začala zábava trvajúca až do bieleho rána.
V posledný marcový deň žiaci Základnej školy v Číve (Piliscsév) pozvali svojich rodičov a priateľov do miestneho Kultúrneho domu Bélu Kálmánfiho, aby im predstavili plody svojej mimoškolskej práce.
Ako prví v kultúrnom programe vystúpili starší žiaci základnej umeleckej školy s maďarskými ľudovými tancami, ktoré s nimi nacvičili Zuzana Halmosová a Štefan Jocha. Na prehliadke sa diváci mohli presvedčiť aj o talente mladších detí umeleckej školy, ktoré taktiež predviedli ľudové tance. Žiaci 4.b triedy pod vedením učiteľky Evy Harcosovej si pripravili dve bábkové predstavenia, okrem klasickej rozprávky Opustená búdka predstavili aj príbeh troch hlúpych káčatiek, o súperení ktorých nakoniec rozhodne líška, keď ochutná, ktoré z nich je najchutnejšie. Medzi dvoma predstaveniami štvrtákov predniesla Barbara Szabová básne Jánosa Aranya, pri príprave jej pomohol učiteľ Štefan Bendur. Členovia umeleckého krúžku naštudovali na tento deň tiež bábkové divadlo, dielo v slovenčine V šírom poli zámoček s nimi nacvičila učiteľka slovenčiny Andrea Kertészfiová. O súťažení troch prírodných živlov recitoval tretiak Erik Klányi, príbeh pod názvom Mráz, slnce a vietor naštudoval za pomoci Moniky Áyovej. Prváci pod vedením svojej učiteľky Márie Tóthovej pripravili inscenáciu dvoch klasických rozprávok, Červená Čiapočka a Snehulienka so svojimi druhmi sa však na javisku ozvali v štýle dnešných čias, v ich prejavoch nechýbali ani humorné rýmy a slovné zvraty. Po šikovnom predvedení diela Évy Janikovszkej So mnou sa vždy niečo deje, s ktorým sa predstavil Regő Kovács, nasledovala hudobná zložka, trubkára Dávida Péterváriho sprevádzal na syntetizátore miestny kantor Štefan Pokornyi. Po krátkej technickej prestávke patrilo javisko druhákom, medzi deti zavítal známy protagonista Ervina Lázára Sigrid Bruckner. Scénku s talentovanými hercami nacvičila učiteľka Katarína Csepreghyová Nyitraiová. Zdá sa, že v Číve intenzívne používajú dramatickú výchovu, piataci s učiteľkou Máriou Jurkovičovou nacvičili krátku absurdnú scénku v dvoch podobách, ten istý minipríbeh odznel v maďarčine aj v slovenčine, účinkovali Réka Rományová, Lívia Pintérová, Zoltán Tasi a Krisztián Zorics. Žiaci 4.a triedy po vtipnom rozhovore klaunov predviedli rozprávku od Zoltána Zelka Tri zajace (vedúca učiteľka Paula Fardová). Šiestačky si zvolili jednu slovenskú pesničku o počasí, na ktorú si pripravili choreografiu moderného štýlu. Piataci pod titulom Žena XXI. storočia si vybrali niekoľko televíznych reklám a vtipne priblížili publiku, čo všetko by mali dnešné dámy brať do úvahy pri vytváraní svojho „dokonalého a perfektného imidžu“. Pri príprave oboch skupín pomáhala M. Jurkovičová.
Záverom kultúrneho programu čívskych detí vystúpili na javisko najstarší žiaci školy, dorast z 8.a pod vedením riaditeľky Ildiky Madudovej pripravil scénku, v ktorej sa ironicky a sebakriticky zmienil o ťažkostiach dospievania a o rozdielnych názoroch dospelých a puberťákov na tie isté vážne, resp. zdanlivo vážne veci...
Na žiadosť slovenských veriacich si Sarvašské slovenské divadlo (SSD) zaradilo do svojho tohtoročného programu aj evanjelické Veľkopiatkové Pašie. Hosťujúce predstavenia sa začali na Kvetnú nedeľu predpoludním v evanjelickom kostole v Jači, večer sa konalo predstavenie v novohradských Teranoch. Nasledujúci deň zavítalo SSD do Ősagárdu a 11. apríla predviedlo hru v evanjelickom kostole v Segedíne. Na Veľký piatok sa divadlo vráti domov a tradície zapísané v polovici 19. storočia ožijú o 18. hodine pred sarvašským obecenstvom v Novom evanjelickom kostole.
Pred 10 rokmi samosprávne zbory obcí Mlynky (Pilisszentkereszt) a Veľké Ludince uzavreli zmluvu o družobných stykoch, ktorou vyjadrili úmysel spolupracovať v oblasti kultúry, športu, atď. bez ohľadu na národnostnú ideologickú a náboženskú príslušnosť obyvateľov. Potvrdili to spoločné akcie, usporiadané v uplynulých rokoch, napr. obecné dni, žatevný deň, bohoslužby, vzájomné návštevy a výmena skúseností poslaneckých zborov, podnikateľov, športových družstiev, tanečných skupín a pod. Tieto cezhraničné styky zodpovedajú konkurzným podmienkam EÚ (INTEREG), keďže cieľom viacerých konferencií, usporiadaných v obidvoch obciach, bolo rozvíjanie vzájomnej spolupráce.
Poslanecké zbory obidvoch obcí usporiadajú 29. apríla konferenciu v Mlynkoch, na ktorej hodlajú obnoviť a potvrdiť zmluvu uzavretú pred desiatimi rokmi. Na programe je o. i. stretnutie v Slovenskom dome, kladenie vencov v Pamätnom parku a slávnostné zasadnutie za účasti členov poslaneckých zborov obidvoch obcí.
Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši a regionálne osvetové stredisko zorganizovali 29. marca v mestskom osvetovom stredisku predstavenie hry Jozefa Gregora Tajovského Nový život v podaní Divadelného súboru Jána Chalupku z Brezna. V mene regionálneho osvetového strediska pozdravil prítomných riaditeľ inštitúcie František Zelman. Zvlášť privítal generálneho konzula SR Štefana Daňa, predsedníčku miestneho slovenského voleného zboru Zuzanu Laukovú, predsedu Slovenskej samosprávy vo Veľkom Bánhedeši Pavla Žiláka a hostí z okolitých osád. Divadelný súbor Jána Chalupku pôsobí od roku 1923. Vývoj súboru bol veľmi rôznorodý a jeho miesto v histórii slovenského amatérskeho divadla je veľmi dôležité. Vlastní desiatky ocenení z národných divadelných festivalov, je trojnásobným držiteľom ceny Ministerstva kultúry SR za tvorivé pôsobenie roka. Súbor sa zúčastnil mnohých predstavení a festivalov v zahraničí - v Maďarsku, Srbsku, Taliansku, Belgicku, Poľsku, Gruzínsku, Rumunsku a Dánsku. V súčasnosti má 30 členov. Divadelnú hru Nový život režíroval Ján Sládeček, od ktorého sme sa dozvedeli, že použil pôvodný text z roku 1905, dielo neaktualizoval, usiloval sa režírovať ho v celej košatej mnohorozmernosti, teda aj s kriminálnou zápletkou. Nový život je drámou, v ktorej sa rozvíja tragický príbeh richtárovej rodiny Jahodovcov. Tajovský v hre ostro odsúdil túžbu dedinského človeka po popanštení i ľudské sebectvo a chamtivosť. Tajovského dielo je verným zrkadlom čias na prelome storočí, ale zároveň zrkadlom spisovateľovej duše, podivuhodne schopnej vciťovať sa do vnútorného sveta iných ľudí.
Diváci v Slovenskom Komlóši vďaka vynikajúcim výkonom breznianskych hercov mohli plne vychutnať dielo tohto významného slovenského klasika.
Minister kultúry MR András Bozóki navštívil koncom marca Jankayho galériu v Békešskej Čabe, kde sa stretol s výtvarníkmi mesta. Békeščabianski umelci hovorili o svojich problémoch a informovali ministra o umeleckom živote mesta. Po neviazanom rozhovore si šéf rezortu kultúry pozrel výstavu galérie.
Slovenská samospráva v Miške usporiadala v posledný marcový deň Slovenský národnostný kultúrny detský a mládežnícky festival Báčsko-Kiškunskej župy. Účastníkov akcie v mene organizátorov privítali predsedníčka miestneho voleného zboru Roza Schafferová a členka Organizácie malokerešských Slovákov Estera Gauszová Szabadosová. Zvlášť privítali parlamentného poslanca Zsolta Semjéna, primátora mesta Malý Kereš Ferencza Barkócziho, starostov obce Dunaeďháza Tamása Nagya a Miške Attilu Illésa, ako aj riaditeľku miestnej základnej školy Menyhérta Tótha Máriu Illésovú. Pred vystúpením tanečných súborov a spevákov javisko obsadili miestni škôlkári s programom Koderiška. Zvyk koderiška dodnes žije v Miške. Deti na Kvetnú nedeľu navštívia príbuzných, zarecitujú im básne, za čo dostanú symbolické darčeky. Po milom vystúpení najmenších privítal prítomných starosta hostiteľskej obce Attila Illés. Ako povedal, veľmi sa teší tomu, že po šiestich rokoch je opäť organizátorom župného stretnutia slovenských detí Miške. Teraz, keď žijeme v neustálom zhone a strese, je takáto akcia sviežim momentom v živote obce. Ako povedal, obce Miške, Dunaeďháza a Malý Kereš sa dôstojne starajú o zachovávanie slovenských tradícií. Poprial každému príjemnú zábavu a odborníkom ťažké rozhodovanie. V trojčlennej porote boli profesor vysokej školy tanečného umenia Péter Lévai, vedúca tanečného súboru Komlóš Zuzana Lauková a riaditeľka Slovenského dokumentačného centra Anna Szabadosová. V kultúrnom programe vystúpili detské tanečné skupiny z Dunaeďházu, Malého Kereša a Miške. Po krátkej prestávke porota rozhodla, že do galaprogramu, ktorý sa uskutoční 20. mája v Malom Kereši, postúpia tanečná skupina Slnečnice z Dunaeďházu a piata B trieda Základnej školy Jozefa Bema z Malého Kereša.
Čabianska organizácia Slovákov (ČOS), Dom slovenskej kultúry a Dom mládeže usporiadali 28. marca stretnutie speváckych zborov. Podujatie sa konalo pri príležitosti 125. výročia narodenia Bélu Bartóka v priestoroch Domu mládeže. Prítomných v mene ČOS pozdravil predseda organizácie Michal Lásik. Zvlášť privítal generálneho konzula SR Štefana Daňa a dirigenta Józsefa Rázgu. Ako povedal, týmto podujatím chcú organizátori vyjadriť hlbokú úctu najväčšiemu maďarskému hudobnému skladateľovi 20. storočia. „Avšak nám, obyvateľom Békešskej župy a dolnozemským Slovákom, je Bartók blízky preto, že svoju zberateľskú činnosť začal r. 1904 v našej župe. Od roku 1906 venoval veľa času systematickému zberu slovenského ľudového folklóru,“ povedal predseda ČOS. Michal Lásik poďakoval všetkým zborom za účasť a divákom poprial hlboký umelecký zážitok. Poprosil dievčenský spevácky zbor Strednej umeleckej školy Bélu Bartóka, aby uviedol program. Riaditeľka školy Melinda Csajányiová niekoľkými slovami priblížila osobnosť Bartóka, potom dievčatá zaspievali úryvky z Bartókových diel. V programe vystúpili citarová skupina Boleráz a spevácky zbor Čabianska ružička so slovenskými a maďarskými ľudovými piesňami, chlapčenský spevácky zbor Strednej odbornej školy Ágostona Treforta s maďarskými, nemeckými a talianskymi piesňami. Po nich nasledovali zbory kalvínskej a evanjelickej cirkvi. Ako posledný vystúpil na javisko Miešaný spevácky zbor Bélu Bartóka. Na záver prekrásneho večera riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová, riaditeľ Domu mládeže Béla Szente a generálny konzul SR Štefan Daňo odovzdali vystupujúcim súborom darčeky s portrétom Bélu Bartóka. Stretnutie békeščabianskych zborov pri príležitosti 125. výročia narodenia Bélu Bartóka skončilo pohostením účastníkov akcie.
Dňa 28. marca 2006 zavítala do provizórnych priestorov Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši vzácna návšteva. Generálny konzul SR Štefan Daňo prišiel medzi učiteľov a poprial im všetko najlepšie k ich sviatku, lebo na Slovensku majú pedagógovia sviatok v deň narodenia Jána Amosa Komenského, pedagóga svetového formátu, učiteľa národov. Pán konzul všetkých milo prekvapil, nikto to neočakával, lebo v Maďarsku je Deň pedagógov až v júni. O to milšie bolo toto neformálne stretnutie, v rámci ktorého hosť zdôraznil, aké je dôležité naše povolanie a vyjadril úprimné poďakovanie za našu čoraz namáhavejšiu výchovno-vzdelávaciu prácu vo vyučovacom i mimo vyučovacom procese. Každého učiteľa obdaril krásnou ružou a sladkým darčekom. Dnes, v období vlády financií, je práca učiteľov spoločensky i ekonomicky nedocenená. Ale to nie je dôvod k smútku, skôr k zamysleniu sa nad sebou, nad svojou prácou a nad svojím vzťahom k nej, k deťom, nad svojím prístupom k životu vôbec. Slovo učiteľ je stále z pojmov najvznešenejších a urobme všetko preto, aby takým aj vždy ostalo. Po malom občerstvení sa delegácia vybrala do priestorov starej školy, kde už v plnom prúde prebiehali rekonštrukčné práce. Stavbu realizuje firma BÁÉV z Békešskej Čaby. Dozvedeli sme sa, že do 20. apríla by mali byť hotové nové základy a potom by sa mala rozbehnúť vlastná stavba novej prístavby a telocvične. Zároveň sa pracuje aj v starej budove, ktorú zatiaľ nanovo izolovali. Ak práca pôjde takýmto tempom, určite sa stavba zrealizuje do 30. septembra tak, ako bola naplánovaná. Po obhliadke staveniska riaditeľka Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši Gabriela Mariková poďakovala generálnemu konzulovi Štefanovi Daňovi za milú návštevu.
„Všetci na jednom javisku stojíme
a čokoľvek sa tu koná, všetkých nás sa to týka.”
Dňa 28. marca okolo poludnia čakalo učiteľov slovenskej školy príjemné prekvapenie. Generálny konzul SR v Maďarsku Štefan Daňo prišiel popriať členom pedagogického zboru Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova všetko najlepšie a veľa úspechov v ďalšej práci. Hoci učitelia v Maďarsku oslavujú svoj sviatok prvú júnovú nedeľu a UNESCO vyhlásilo za Svetový deň učiteľov 5. október, slovenskí pedagógovia spájajú oslavy so spomienkou na odkaz Jana Amosa Komenského. K myšlienkam tohto Učiteľa národov sa vo svojom slávnostnom príhovore vrátil aj pán Š. Daňo. Poukázal na to, že modernosť mnohých nápadov overí až čas. Dnes už vieme oceniť význam materskej školy, povinnej školskej dochádzky, školy hrou a iných originálnych nápadov Komenského. Š. Daňo spomenul aj to, že prácu učiteľa vykonávajú vzácni ľudia. S pedagógmi čabianskej slovenskej školy sa rozlúčil s krásnymi ružami a so slovami, ktoré každý učiteľ počuje veľmi rád - ďakujem, köszönöm a….Merci (čokoládové). V ten istý deň Š. Daňo zavítal aj do Slovenskej základnej školy a žiackeho domova v Sarvaši, aby zagratuloval členom pedagogického zboru aj tejto výchovno-vzdelávacej inštitúcie.
Minister školstva Slovenskej republiky pri príležitosti Dňa učiteľov každoročne oceňuje pedagógov najvyšším rezortným vyznamenaním. V tomto roku na návrh Generálneho konzulátu SR v Maďarsku udelil minister László Szigeti Medailu sv. Gorazda riaditeľke Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe Edite Pečeňovej. Je to jediné vyznamenanie udelené v tomto roku zahraničnej učiteľke, ako spomenul Š. Daňo vo svojom blahoželaní na pôde slovenskej školy. Ocenená riaditeľka E. Pečeňová poďakovala za dlhoročnú spoluprácu celému pedagogickému zboru a dodala, že „takéto vyznamenanie nie je len ocenenie práce jednotlivca, ale celého kolektívu”. Srdečne blahoželáme!
Spolok segedínskych Slovákov pozval na svoje marcové stretnutie osvetárku, zberateľku slovenských ľudových piesní, učiteľku spevu a hudby békeščabianskej slovenskej školy Ildiku Očovskú.
V poslednú marcovú stredu mali žiaci Nedeľnej školy, ktorá pôsobí pri Spolku segedínskych Slovákov v Dome menšín, netradičnú hodinu. Ildika Očovská im priblížila niekoľko domácich ľudových piesní za sprievodu citary, a to na základe svojej zbierky, ktorá vyšla v roku 2000 s názvom Na berínskom moste. Pomocou CD platne (pod rovnakým názvom), ktorá obsahuje slovenské ľudové piesne z Poľného Berinčoka, sa deti spolu s rodičmi naučili text a melódiu svadobných a vojenských piesní, ako napr.: „Bol som fčera večer volať“, „Furmani idú, ticho sa vezú“, „Takvo som si diovča zamiloval“, „ Mám ja edon dobrý kabát“, atď...
Pre žiakov učivo o hudbe a hudobných nástrojoch, ako aj jednotlivé výrazy a pomenovania súvisiace so spevom a ľudovými piesňami, nebolo nóvum. Veď okrem toho, že každý z nich hrá na nejakom hudobnom nástroji, pravidelne spievajú na hodinách napr. zhudobnené básne Gregora Papučka s gitarovým sprievodom a nové výrazy a gramatiku sa najradšej učia práve prostredníctvom detských piesní. Tentokrát sa však zoznámili s citarou, o ktorej sa o. i. dozvedeli, že sa na naše územie dostala v 18. str. a jej dnešná podoba bola vytvorená až tu na Dolnej zemi.
Po hodine spevu a hudby, v rámci ktorej im Ildika Očovská priblížila tradície, ľudové piesne a zvyky našich predkov, sa k nim pridali aj ďalší členovia spolku a nasledovala diskusia dospelých. Hovorilo sa o osvetárskej činnosti Ildiky Očovskej, ktorá sa už aj ako poslucháčka Vysokej školy pedagogickej v Segedíne od r. 1983 venovala zberateľskej činnosti medzi Slovákmi na Dolnej zemi a v Peštianskej župe. Ako pracovníčka osvetového centra v Poľnom Berinčoku sa od roku 1992 nepretržite zapodievala zberom berínskej slovenskej ľudovej tvorivosti a jej scénickou dramatizáciou pre ochotnícke záujmové krúžky. Momentálne vyučuje na Slovenskom gymnáziu a základnej škole v Békešskej Čabe, vedie školské citarové krúžky, ľudový spevácky zbor Orgován vo Viniciach, a je stálou vedúcou tradičného citarového tábora Čabianskej organizácie Slovákov. Tohtoročný citarový tábor, do ktorého sa môžu prihlásiť žiaci nad 10 rokov z celej krajiny, sa uskutoční v dňoch 1. - 8. júla 2006 v Békešskej Čabe.
Pri príležitosti prvého výročia smrti pápeža Jána Pavla II. sa 2. apríla po celom svete, ale najmä v jeho rodnom Poľsku, konali zádušné sväté omše. Miliardy veriacich si pripomenuli život, dielo a zásluhy výnimočného slovanského pápeža Jána Pavla II., ktorý sa o. i. podstatne pričinil o rozvoj a upevňovanie kresťanskej viery vo svete. Za pápeža Jána Pavla II. sa modlili aj účastníci tradičnej slovenskej svätej omše v Kostole sv. Jozefa v Budapešti, ktorá sa konala v piatu pôstnu nedeľu.
Zádušnú svätú omšu slúžil hosťujúci kňaz - kaplán Pavol Gajdoš z Farského kostola sv. Imricha v Štúrove a zúčastnili sa jej radca Veľvyslanectva SR v Budapešti Peter Hatiar s rodinou, podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelka Rybová, predsedníčka Náboženského podvýboru CSS Ildika Klauszová Fúziková, predseda Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti František Križan a veriaci z Budapešti, Pilíšskej Čaby a zo Štúrova. Slávnostný ráz zádušnej svätej omše zvýraznili kantor Zoltán Geszler, Cirkevný zbor zo Štúrova a Slovenský spevácky zbor z Pilíšskej Čaby. Ozajstným prekvapením bolo, že slávnostnej svätej omše sa zúčastnila aj najstaršia občianka Pilíšskej Čaby, 99-ročná Katarína Bieliková.
P. Gajdoš, ktorý prvýkrát slúžil svätú omšu v Budapešti, sa vo svojej kázni odvolával na Evanjelium podľa Jána, podľa ktorého niektorí z pútnikov, ktorí sa prišli vo sviatok klaňať Bohu, boli Gréci - pohania. Gréci pristúpili k Filipovi a prosili ho: „Pane chceli by sme vidieť Ježiša.“ - Mohli by sme sa opýtať, prečo cirkev predkladá toto evanjelium dnes, keď v dnešnú piatu pôstnu nedeľu sú zahalené korpusy - kríže, - podal otázku pán farár. - Preto, lebo aj ľudia dnešnej doby, ako v každej doterajšej dobe, nie vedome, skôr v podvedomí by chceli tiež vidieť Ježiša. Napriek tomu, že by mali vedieť a uvedomovať si, že Ježiš je v nás. Veď jeho Otec ho poslal k nám, žil tu na zemi ako človek, bol pre nás príkladom a svojou obeťou a smrťou na kríži spasil celý svet. A preto by sme sa mali tešiť aj my a táto radosť by sa mala odzrkadľovať na nás a vyžarovať z nás. Často som počul v seminári, - povedal dôstojný pán P. Gajdoš, - aby sme sa nebáli podávať Kristovo posolstvo také, aké je. Myslím si, že toto autentické Kristovo posolstvo by mali odovzdávať nielen Boží sluhovia, ale každý kresťan vo svojom prostredí, v ktorom žije. Ale najmä vo svojej rodine svojim deťom, vnúčatám, príbuzným, aby sa takto uchovávala a prehlbovala naša viera v Kristovi. Nebojme sa, veď v tejto našej snahe nám pomáha sám Ježiš, ktorý je v nás a posilňuje nás. A nesmieme zabudnúť ani na to, že ako sa my, kresťania, správame a prejavujeme, tak nás vníma naše okolie, svet a cirkev. Platí to aj pre nás, všetkých tu sediacich veriacich v tomto chráme, ktorí sme pricestovali z rôznych kútov preto, aby sme sa spolu modlili, stretli sa s Ježišom a „uvideli ho“ aj napriek zahalenému korpusu. Počas svätej omše sa vrúcne modlime k nemu, aby nám Ježiš Kristus dal silu a odhodlanie žiť pravým kresťanským životom. Na prahu veľkonočného sviatku, keď sa odhalí zahalený kríž a Ježiš Kristus vstane z mŕtvych, aby sme sa opäť tešili a prehĺbili svoju vieru v ňom.
Záverom svätej omše sa veriaci modlili za blahorečenie Božieho sluhu Jána Pavla II., aby cirkev mohla čím skôr Jána Pavla II. pripočítať medzi svojich svätých a tak nech nás jeho príklad dlho povzbudzuje. Slávnostná svätá omša sa skončila pápežskou hymnou a spevom Cirkevného zboru zo Štúrova a Speváckeho zboru z Pilíšskej Čaby.
Po svätej omši sa na farnosti konalo agapé, na ktorom vzácnych hostí, P. Gajdoša, členov Cirkevného speváckeho zboru zo Štúrova a všetkých veriacich pozdravili predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai a I. Klauszová Fúziková. Člen poslaneckého zboru Slovenskej samosprávy v Pilíšskej Čabe Július Kučera sa poďakoval organizátorom za možnosť každoročne sa zúčastňovať slovenskej svätej omše, ktorú veriaci z Pilíšskej Čaby pokladajú za púť. Cestovné veriacim z Pilíšskej Čaby hradila Slovenská samospráva Budapešti a agapé Slovenská samospráva VIII. obvodu. Gazdinky z Pilíšskej Čaby ponúkli prítomných chutnými koláčikmi.
Farnosť sv. Petra a Pavla v Ostrihome v spolupráci s bratmi z Taizé usporiadala v dňoch 24. až 26. marca v tomto podunajskom meste Púť dôvery mládeže. O zámeroch a programoch mládežníckeho stretnutia nás informoval hlavný koordinátor stretnutia, dekan farnosti vdp. Antal Michels:
- Mladí veriaci našej farnosti sa pravidelne zúčastňujú Európskeho ekumenického stretnutia mládeže - Púte dôvery na zemi, ktoré organizuje Komunita bratov z Taizé. Do Púte dôvery na zemi sa už 30 rokov zapájajú desaťtisíce mladých kresťanov bez rozdielu vierovyznania. Do organizovania púte sa zapája aj naša farnosť, ktorú vyhľadal brat Francesco z Komunity bratov z Taizé. Jeho návšteva nás motivovala k tomu, aby aj naša farnosť organizovala v meste podobné medzinárodné stretnutie mládeže.
Trojdňové stretnutie sme organizovali so zámerom zapojiť mladých ľudí do cirkevného diania. Cieľom bolo pozvať mladých ľudí vo veku 16 až 35 rokov z ostrihomského regiónu, zo Slovenska a Rumunska, aby sme sa spoločne pričinili o jednotu cirkvi. Púte sa zúčastnilo 300 mladých veriacich, ktorí sa spolu modlili a hľadali spoločné cesty, ako by mohli vplývať na dianie v cirkvi vôbec i doma vo svojich farnostiach. Účastníci sa mohli zúčastniť množstva programov. Najdôležitejšia však bola však účasť na spoločnej svätej omši a keďže stretnutie sa konalo počas veľkonočného pôstu, zúčastnili sa aj krížovej cesty na ostrihomskej kalvárii. Pochopiteľne, ústrednou zložkou stretnutia bola modlitba, ktorá je svedectvom o tom, ako Boh koná v životoch ľudí a neprestáva meniť náš svet k lepšiemu. Súčasťou trojdňového programu boli aj biblické príhovory bratov z Taizé, spoločné meditácie, rozhovory v skupinách, tvorivé dielne, diskusie na rôzne témy, návštevy a nácvik spevu. Mladí účastníci mali aj duchovno-kultúrny program - návštevu svetoznámeho ostrihomského kresťanského múzea, baziliky, prehliadku mesta, návštevy rôznych cirkevných zborov, premietanie filmov a spoločnú zábavu spojenú s tancom. Všetky tieto spoločné programy účastníkov duševne obohatili. Bolo to zaujímavé a osožné stretnutie a bolo by dobré, aby sa z tejto iniciatívy vytvorila tradícia. Účastníci prvej Púte dôvery v Ostrihome boli ubytovaní v meste a v okolitých osadách v rodinách.
Dunaj pri Budapešti kulminoval 5. apríla krátko po polnoci, hladina rieky dosiahla rekordných 861 centimetrov. Doteraz najvyšší stav 848 cm namerali v roku 2002. Hrádze vydržali nápor vody, v úseku okolo metropoly očakávajú vodohospodári iba pomalý pokles. Rozloha zaplavená spodnou vodou v Maďarsku dosahovala 172 000 hektárov. Tretí stupeň povodňovej aktivity platil aj na hornom toku Tisy, pri Tokaji rieka stúpla v priebehu jedného dňa o 40 cm. Na niektorých miestach v Budapešti sa voda valila cez kanálové otvory, na Batthyányovom námestí v Budíne museli postaviť hrádzu okolo vchodu do stanice metra, aby sa voda z kanálov nedostala do podchodu. Na oboch stranách rieky obmedzili dopravu električiek a prímestskej železnice HÉV. Dolné nábrežia na budínskej aj peštianskej strane boli vyše dva metre pod vodou, premávku vozidiel presmerovali, kvôli čomu sa v meste tvorili dopravné zápchy. V Maďarsku znamenalo značné problémy, že naraz stúpali obidve veľké rieky, teda záchranári sa nemohli koncentrovať pri jednej.
Najhoršia situácia bola severne od Budapešti v meste Szentendre, kde aj počas noci zabezpečovali vojaci hrádze vrecami s pieskom. Vo Visegráde bolo ohrozených asi sto budov, voda zaplavila pivnice, ale nikoho nemuseli evakuovať.
V období, keď naraz vrcholia vodné stavy riek i predvolebné prípravy, sa nedalo zabrániť tomu, aby do záchranných prác „nepresakovala“ aj kampaň. Každého politika, ktorý sa objavil na hrádzi, obvinil protivník z kortešačky. Vláda na svojom zasadaní schválila dvanásťbodový program na podporu oblastí postihnutých povodňami. Išlo najmä o urýchlenie toku a zvyšovanie objemu peňazí z centrálnych zdrojov a sľub založiť 40-miliardový fond na obnovu po záplavách. „Vláda z tohto fondu poskytuje peniaze napríklad na obnovu ciest v obciach a mestách, a dnes sme sa rozhodli, že účasť vlády na týchto sumách zvýšime na 90 %,“ povedal premiér Ferenc Gyurcsány. Opozičný líder, predseda Fideszu Viktor Orbán bol osobne v Nagymarosi a naznačil výraznú pomoc obyvateľom v prípade volebného víťazstva jeho strany.
Vodné toky v povodí Moravy a Dunaja na ráno 5. apríla mierne klesli. Napriek tomu hladiny riek lámu rekordy z povodní v roku 2002. Hladiny riek v Českej republike v ostatných dňoch kulminovali a pomaly klesajú. Pokles je o centimetre až desiatky centimetrov, čo znamená značné problémy pre obyvateľov, keďže rieky vymývajú ornú pôdu. Podľa prvých predbežných odhadov by sa celkové povodňové škody v ČR mohli vyšplhať na stovky miliónov Kč, ale maximálne niekoľko miliárd českých korún, čo je len zlomok výšky povodňových škôd v ČR v rokoch 1997 a 2002. V Maďarsku ešte neprišli správy o vyčíslených škodách.
Na Slovensku povodne postihli 220 miest a obcí. Voda zaplavila 1387 obytných domov, záchranári museli evakuovať 528 obyvateľov. Celkový rozsah zaplaveného územia predstavuje približne 5000 hektárov. „V utorok sa do boja s povodňami zapojilo takmer 200 príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a iných hasičských jednotiek. K záchranárskym prácam v ten istý deň privolali aj 330 vojakov. Celkovo sa tak do záchranárskych prác zapojilo 7610 osôb," informoval Marek Mišečka z tlačového oddelenia rezortu vnútra.
V marci sa v Sarvaši konalo štvrté kolo volejbalového turnaja o takzvaný Drevený pohár. Vopred vypísaný termín bolo treba zmeniť, pretože v tom istom čase sa konal v Békešskej Čabe Ples volejbalistov. V športovej hale na troch ihriskách bojovalo tentokrát sedem družstiev systémom každý s každým a hralo sa na dva vyhraté sety do 25 bodov. Vedúce družstvo Učitelia - žiaci stratilo len jeden set, hralo veľmi dobre, vyhrali celé kolo a v celkovom hodnotení je na prvej priečke. Okrem domácich družstiev sa prihlásilo aj družstvo zo Szentesa. Bohužiaľ, skončilo na poslednom mieste, no jeho výsledky sa nezapočítavajú do celkového hodnotenie, pretože podľa výpisu turnaja o putovný pohár môžu zápoliť len družstvá, ktorých hráči majú trvalý pobyt v Sarvaši.
Po štvrtom kole sú výsledky nasledovné:
1. Učitelia - žiaci 70 bodov
2. Veselí výhercovia 59 bodov
3. Skupina Štipková 57 bodov
4. Plochá hus 40 bodov
5. Kaanguru 28 bodov
6. Chrúst 26 bodov
7. Telekgerendáš 18 bodov
8. Drevené ruky 9 bodov
9. Szentes 1 bod
Slovenskú základnú školu, materskú školu a žiacky domov v Sarvaši reprezentovali učitelia a rodičia (Anika Podaniová, Zlatica Lišková, Matej Zvara, Zoltán Fonád, Ildika Zvarová, Anika Árvaiová, Vojtech Častvan). Každý z nás hral v inom družstve a, samozrejme, navzájom sme sa povzbudzovali. Zvykom je, že každého odprevadí na zápas niekto z rodiny alebo sused či priateľ, aby vytvorili správnu atmosféru. Družstvá, ktoré obsadili prvé tri miesta, opäť dostali diplomy a poháre.
Milí moji rodáci,
hašterenia politikov a veľa vody v riekach - to je realita dneška. Nič nového - poviete si, lebo záplavy a predvolebný boj politikov ani vás neobchádza. Ukazuje sa, že schopnosť využiť nešťastie iných vo svoj prospech je nevyhnutnou kvalifikáciou politikov. Jeden náš minister, kým nim ešte bol, si pozval vozičkárov a inak hendikepovaných ľudí do neskolaudovanej budovy nového národného divadla. Vystavil nebezpečenstvu životy nemobilných občanov a evidentne prekročil stavebný zákon. On si dovolil ešte viac a to ho už stálo „hlavu“. Premiérovi pretiekol pohár trpezlivosti cez okraj a odvolal ho. Len si predstavte, čo si náš „politik kultúry“ dovolil. Rozposlal tisícom učiteľov základných a stredných škôl ďakovné listy za to, že prijali jeho projekt kultúrnych poukážok pre deti a učiteľov. Vymyslel systém, ktorý podporuje prístup žiakov a učiteľov ku kultúrnym hodnotám. Nápad vcelku dobrý. Problém je v tom, že na poštovnom minister minul 700 tisíc korún (to ako vyše 4 milióny forintov) zo štátnych prostriedkov. V liste, v mene svojej strany, ešte zaželal pedagógom všetko dobré ku dňu učiteľov. Pred kamerami sa bránil takto: „Keď minister školstva na učiteľov zabudol, tak som si aspoň ja ako minister kultúry na nich spomenul.“ Tak to sme tu ešte nemali. Keď mu oznámili, že jedna poslankyňa naňho podala žalobu za prekročenie právomoci verejného činiteľa, tak s úsmevom jemu vlastným sa opýtal: „To je tá, čo ma nedávno vybozkávala?“ Chudák exminister! Vracia sa do parlamentu s nádejou, že nejakého spojenca tam ešte nájde. Kto vie? Možno dakto ho i bozkom privíta. Za necelé štyri roky premiér stihol vystriedať desať ministrov z rôznych strán koalície. Koho už len budeme na Slovensku voliť?
Pozdravuje vás