Dňa 27. februára sa uskutočnilo prvé tohoročné zasadnutie Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy. Poslanci zo všetkých kútov Maďarska si na začiatku zasadnutia minútou ticha uctili pamiatku bývalého predsedu Demokratického zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku, organizátora kultúrneho života dolnozemských Slovákov Ondreja Štefanku a riaditeľky Dvojjazyčnej slovensko-maďarskej základnej školy v Slovenskom Komlóši Gabriely Marikovej Fülöpovej, ktorí nedávno naveky opustili naše rady.
Valné zhromaždenie, v súlade so stanoviskom svojich kompetentných výborov, vzhľadom na nevyriešené financovanie odmietlo žiadosť miestnej samosprávy obce Kétšoproň o pričlenenie miestnej základnej školy k slovenskej škole v Békešskej Čabe.
Potom sa pristúpilo k diskusii o zriadení ôsmeho regionálneho strediska Slovenského osvetového centra (SOC) pre osady z okolia Pešti v Ečeri. Založenie stánku kultúry pre tento región iniciovali v novembri minulého roka osady patriace do regionálneho spolku, ktorý založili pred nedávnom. Na decembrovom valnom zhromaždení sa rozhodnutie odložilo s tým, že najprv treba monitorovať situáciu v už existujúcich regionálnych centrách. Pracovníci SOC a úradu CSS pripravili materiál, ktorý okrem mapovania toho, ktorá osada patrí k jednotlivým strediskám, obsahoval aj údaje o počte Slovákov v danom regióne podľa údajov zo sčítania ľudu, volieb do menšinových samospráv, ako aj o kultúrnych skupinách a iných aktivitách. Predsedníčka Kultúrneho výboru Zuzana Lauková (Slovenský Komlóš) informovala poslancov o tom, že výbor súhlasil so zriadením ečerského strediska a do pracovného plánu na tento rok bola zaradená aj úloha presne zmapovať, ktoré osady nikam nepatria a navrhnúť vytvorenie nových stredísk pre tieto osady. Imrich Fuhl (Mlynky) vzhľadom na to, že ide vlastne o systém podpory miestnych aktivít, v záujme spravodlivého udeľovania finančných prostriedkov navrhol vypracovanie nového systému normatívnej podpory, v ktorom by sa mali zohľadňovať všetky aspekty, ktoré obsahujú pripravené tabuľky. V súvislosti s týmto materiálom Veronika Árendášová (Tardoš) označila za potrebné spresnenie údajov, aby sa nestalo, že niektoré osady zostanú mimo systému. Valné zhromaždenie po diskusii schválilo zriadenie nového regionálneho strediska v Ečeri, na ktoré z tohoročného rozpočtu vyčlenilo 3,4 milióna forintov, vrátane jedného milióna na investičné náklady. Poslanci súhlasili aj s návrhom I. Fuhla na vypracovanie nového systému normatívnej podpory a grafikonu o podpore, ktorú dostali jednotlivé regióny odvtedy, ako existuje doterajší systém.
Poslanci potom pristúpili k prerokovaniu zakladajúcej listiny Verejnoprospešnej nadácie „Za Slovákov v Maďarsku“. Ako povedal predseda Ján Fuzik, myšlienka založenia nadácie vznikla v súvislosti so schváleným programom na podporu talentovaných detí. Medzi časom sa však vykryštalizovalo stanovisko odborných výborov, ktoré boli tej mienky, že CSS by potrebovala nadáciu pre širšie spektrum. Poslanci schválili zakladajúcu listinu nadácie a za predsedu kuratória zvolili Štefana Malého. Členmi sa stali Veronika Árendášová, Zuzana Bánová, Ján Benčík, Ildika Očovská, Monika Pellerová a Katarína Szabová Tóthová. Členmi kontrolného výboru nadácie sú Mária Menczerová, Emil Valencsics a Martin Vozár.
Zástupkyňa predsedu Etelka Rybová v súvislosti s návrhom rozpočtu na rok 2008, ktorý predložil predseda CSS, uviedla, že bol pripravený už podľa predpisov vzťahujúcich sa na rozpočtové organizácie. Podpora CSS zo štátneho rozpočtu sa posledné tri roky nemenila, pričom podpora na kultúrne inštitúcie sa zvýšila o 4 milióny forintov. Poslanci po živej diskusii schválili rozpočet CSS na rok 2008 vo výške 922 396 325 forintov. Na vlastné podujatia vyčlenili 4 milióny, na Náš kalendár 2 milióny, na podporu miestnych aktivít 5 miliónov a na investičné náklady 3 milióny forintov.
Následne boli schválené Stanovy úradu CSS, konkurz na miesto riaditeľa čabianskej školy ako aj niektoré návrhy súvisiace s prevádzkovaním škôl. Na usporiadanie tohoročného Dňa Slovákov v Maďarsku prišli tri návrhy: uchádzali sa Kerepeš a Santov, kým Slovenská samospráva Budapešti navrhla Blatnohrad, kde majú v deň sv. Cyrila a Metoda odovzdať pomník slovanských vierozvestcov. Poslanci sa nakoniec rozhodli, že sviatok Slovákov v Maďarsku v tomto roku uskutočnia v pilíšskej obci Santov. Vyjadrili svoj súhlas s najnovšou koncepciou menšinového ombudsmana maďarského parlamentu Ernő Kállaiho na riešenie priameho zastúpenia národnostných menšín v zákonodarnom zbore MR. Na záver prijali uznesenie, že v Komisii pre určovanie diferencovanej štátnej podpory miestnych a regionálnych menšinových samospráv bude zastupovať CSS Mária Nagyová. Zostavením Nášho kalendára na rok 2009 poverilo VZ redakčný kolektív Ľudových novín a zrodilo sa uznesenie aj o výpise súbehu na podporu miestnych aktivít.
Vertigo závratne rozmaznáva milovníkov slovenského divadla v Maďarsku. V predchádzajúcom čísle sme na titulnej strane písali o premiére profesionálnej zložky budapeštianskeho slovenského divadla a už tu máme ďalšiu príjemnú zvesť. Ochotnícka zložka súboru v rámci Festivalu národnostných divadiel Arcusfest predstavila v Novom štúdiu divadla Thália čiernu komédiu Ivana Holuba Pohreb.
Tých čitateľov, ktorí sa v prvom momente pohoršili nad bulvárnym titulom článku, prosíme o prepáčenie. Z perexu však iste pochopili, že išlo o divadlo, presnejšie o premiéru absurdnej drámy úspešného slovenského dramatika, režiséra Ivana Holuba, po ktorej siahla riaditeľka Vertiga, dramaturgička Daniela Onodiová. Ako nám prezradila, pri výbere mala troška obavy, ako prijmú naši diváci komédiu, v ktorej je hlavnou rekvizitou luxusná truhla. Nuž ale s funkciou je spojená aj zodpovednosť - dodávame s trochou sarkazmu a koniec-koncov riziko je asi tak fifty-fifty. Na začiatok len toľko, že názov hry divákov neodradil, ba viacerým sa ani neušla stolička.
Kým sme sa usadzovali, na javisku pri stole nerušene pracovali Ildika Záluská a Bibiana Budaiová a za svetelným pultom sa pripravoval dlhoročný technický spolupracovník Vertiga Gábor Bálint. Ktosi z divákov s obdivom poznamenal: - Pozri, čistia črevá. Naozajstné. A ony bez mihnutia oka čistili ďalej, až kým sa neozvali výstrely. Čierna komédia sa začala zabíjačkou v dome bohatého, ale dobrosrdečného Strýka Miloša Pohánku. Starý mládenec s rozvetvenou rodinou mal čudné chúťky. Z Ameriky si objednal truhlu s klimatizáciou a pohrebnou hudbou, aby sa mu raz, až príde jeho čas, dobre ležalo, aby mu v zime nebolo zima a v lete aby sa nepotil. Pri pohľade na tento luxus dostal nápad - nainscenovať svoju smrť. Aby neprišiel o ten nevšedný zážitok, keď rodina plače nad rakvou, vyzváňa umieráčik, všade je plno kvetov a na nebohého len v dobrom sa spomína. Situácia priam stvorená na groteskné scény. Na javisku nárek, hádky, chamtivosť po dedičstve, neopätovaná láska, bezduchý sex a ľahostajnosť, v hľadisku výbuchy smiechu. Ľahko zrozumiteľné dialógy strhujú divákov, veď tieto ľudské vlastnosti sú im dobre známe. Nie, nemajú s nimi nič spoločné, ale poznajú takých ľudí, ktorým peniaze krivia charakter. Riadia sa heslom: peňazí nikdy nie je dosť, hlavne keď ich je málo... Viac však o hre neprezradíme, nech nekazíme budúcim divákom šance dobre sa zabaviť.
Viac prezradíme o hre, teda o výkone hercov. Stručne - vynikajúci. Obšírnejšie - prichystali nám príjemné prekvapenie. Citlivá ruka, trpezlivá povaha a neochvejná predstava režiséra Andrása Nagya priviedli hercov na piedestál. Ešte jedna-dve podobné premiéry a budeme stáť v rade o autogramy. Ale žarty bokom. Pavol Hrťan v hlavnej roli prekonal sám seba, hral uvoľnene, presvedčivo, kreatívne, zjavne sa na javisku cítil ako ryba vo vode. Fantastický výkon podali aj ostatní - hrali prirodzene a nielen sa plne vžili do charakteru postáv, ale nás, divákov, dokázali presvedčiť, že to oni sú takí - hádaví, večne prikyvujúci, milujúci, nekompromisní, chamtiví, naničhodní oplani. Takže klobúk dolu pred Miroslavou Kováčovou (pani doktorka), Ivetou Nagyovou (Marta), Csabom Lampertom (Pišta), Ildikou Záluskou (Angela), Jánom Benčíkom (Paľo), Rozáliou Keleczovou (Ruža), Bibianou Budaiovou (Irenka) a Annou Kőszegiovou (Smrť). Najmä keď si uvedomíme, koľko voľného času venovali svojej záľube a našej zábave. Odmenou za ich prácu bol búrlivý potlesk, ktorý iste bude sprevádzať aj ich ďalšie predstavenia. Nech to znie akokoľvek absurdne, je to fakt - potlesk na Pohrebe sedel, veď bol plne opodstatnený.
Dodnes si jasne pamätám, aký úspech zožala pred niekoľkými rokmi na Festivale európskych debutantov Budapeštianskeho medzinárodného knižného festivalu rodáčka z Komárna Daniela Kapitáňová so svojim dielom Samko Tále: Kniha o cintoríne. Autorka mala 44 rokov, keď jej v roku 2000 - ako víťazke prvého ročníka súťaže vydavateľstva LCA Poviedka - vyšla prvá kniha, ktorá bola odvtedy preložená do 16 jazykov. Po tomto diele siahlo šťastnými rukami sarvašské slovenské národnostné divadlo Cervinus Teátrum. Adaptáciou Lászlóa Gergelya, ktorý hru aj režíroval, sa s veľkým úspechom predstavilo v slovenskom i v maďarskom jazyku na Festivale národnostných divadiel ARCUSFEST v Budapešti. Tvorcovia načreli do bohatej munície, ktorú ponúka dielo Daniely Kapitáňovej. Pred očami divákov cez krivé zrkadlo retardovaného zbierača kartónov Samka Táleho ožíva celá naša stredná Európa. Spoločná história tunajších národov a národností, Slovákov, Maďarov, Nemcov a Rómov. Naše komplexy, stereotypy a hriechy. Národné, ale aj osobné. Po chvíľke sledovania pútavej a bravúrnej hry Gézu Benkőa uprostred strohých, ale o to pôsobivejších kulís zistíme, že jeho banálne mýty sú len nepatrne skreslenými karikatúrami našich vlastných mýtov. Jeho skratkovitá logika je odrazom našej logiky, ktorou si operatívne zjednodušujeme svet. Že Samko Tále je maska, cez ktorú sa dá vypovedať o veciach tabuizovaných a šokujúcich. Veď Samko Tále je nedotknuteľný a nenapadnuteľný. Je mentálne retardovaný a na prvý pohľad aj smiešny. Keď mu jedného dňa starý Gusto Rúhe vyveští, že mu je súdené napísať knihu o cintoríne, Samko sa dá do práce: stane sa „spisovateľom“. Aj keď podľa jeho slov „byť spisovateľom je preto veľmi ťažké, lebo z toho bolí ruka“. Svoj text pretkáva množstvom historiek o ľuďoch, ktorých pozná. Zdanlivo primitívny jazyk hlavného hrdinu však len maskuje krutosť opisovanej reality, malomestského prostredia počas socializmu. Pretože na druhý pohľad je Samko zlý. Chce dokázať sebe i ostatným, že je „úplne normálny“, chodil do normálnej školy, nie do osobitnej, kde chodia debili. Má „veľmi inteligencia a zdravá života správa“ a tvrdí o sebe, že je „veľmi humorný“. V škole vyhrá súťaž v zbere papiera, v dome odborov skladá pioniersky sľub za celú triedu. A najmä: poslúcha, aby nebol ,,popoťahovaný“. Miluje dobrú komunistickú stranu a jej dokonalého predstaviteľa RSDr. Karola Gunára. Vyrozpráva mu všetko, o čom sa len dozvie. Dôsledky svojich činov si neuvedomuje. Nemá výčitky svedomia ani vtedy, keď svojho priateľa doženie k samovražde. A na okraj jeho rozprávania sa dozvedáme o tragickom osude všetkých tých, ktorí sú už na cintoríne. Na cintoríne, o ktorom tá kniha, ale ani divadelná hra, vlastne nie je. Ale koniec-koncov to divákovi ani vadiť nemusí. Veď je o všeličom inom, o čom sa oplatí porozmýšľať aj po odchode z divadla. „No nie? No áno.“
Obecná knižnica v Číve oslavuje tohto roku 80. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti vďaka podporovateľom, medzi ktorými sa okrem obecnej samosprávy, miestnej slovenskej samosprávy, Župnej knižnice Attilu Józsefa a Celoštátnej slovenskej samosprávy v hojnom počte nachádzajú aj miestne firmy a podnikatelia, bola pripravená bohatá séria podujatí.
Rad aktivít sa začal 22. februára, keď sa v priestoroch jubilujúcej inštitúcie konalo slávnostné otvorenie výstavy o histórii knižnice. V preplnenej miestnosti účastníkov privítala knihovníčka Irena Bendurová a obrovská „živá torta“, ktorá rozdávala rôzne sladkosti. Sériu podujatí slávnostne otvorili starostka obce Mária Nagyová a riaditeľ Župnej knižnice Attilu Józsefa Imre Monostori, ktorý vyzdvihol, že síce návštevnosť knižnice zodpovedá celoštátnemu priemeru, ale čo sa týka počtu vypožičaných kníh Čív ďaleko prevyšuje priemer. Obecná samospráva pravidelne podporuje činnosť inštitúcie, ktorá získala titul „Verejná knižnica únie“. Podujatia v knižnici sú v kruhu obyvateľstva populárne, medzi vzácnymi hosťami literárnych stretnutí bol napr. aj Pál Závada.
V rámci slávnosti po príležitostných básňach Štefana Bendura odovzdali návštevníkom knižnice rôzne tituly, ako napr. najstarší, najmladší, najvernejší atď. čitateľ.
V tento deň sa konalo aj stretnutie so slovenskými básnikmi z druhej strany Pilíša, z neďalekých Mlynkov, s Imrichom Fuhlom a Gregorom Papučkom. Po privítacích slovách učiteľky slovenčiny Andrey Kertészfiovej si obecenstvo mohlo vypočuť aj niektoré z ich básní v podaní žiačok základnej školy. Čívania si v rámci besedy spolu s literátmi mohli pospomínať aj na niekdajší život Slovákov v Pilíši.
V priebehu tohto mesiaca sa v rámci podujatí uskutoční aj súťaž žiakov základnej školy na tému knižnice a knihovníctvo, ako aj prednáška o histórii Vydavateľstva Konsept-h pod názvom Od rukopisu po tlačené knihy. Milovníci sfilmovaných literárnych diel si môžu vybrať zo štyroch filmov, kým pri okrúhlom stole na tému Ako mi pomohlo navštevovanie knižnice v mojich štúdiách a kariére? sa stretnú miestni vysokoškoláci.
V apríli čakajú návštevníkov knižnice v Číve ďalšie zaujímavé programy. Bude sa tu konať literárne stretnutie s ďalším slovenským pilíšskym básnikom, Alexander Kormoš zo Santova sa bude prezentovať so svojimi čívskymi žiakmi, ktorých učí hrať na gitare. Obecná knižnica bude dejiskom regionálnej súťaže v prednese poézie pre žiakov z členských obcí Združenia škôl z regiónu Gerecse-Pilíš. S históriou miestnej knižnice sa obyvatelia obce budú môcť zoznámiť aj prostredníctvom stretnutia s knihovníkmi, ktorí kedysi pôsobili v tejto ustanovizni.
V máji okrem vyhodnotenia grafického a literárneho súbehu, v rámci ktorého sa bude konať program maďarského humoristu Andrása Nagya Bandóa, bude ďalšou veľkolepou akciou Konferencia knihovníkov zo slovenských obcí v Maďarsku, ktorú domáci usporiadajú v spolupráci so Slovenským dokumentačným centrom Celoštátnej slovenskej samosprávy.
Slovensko v roku 1968 bolo témou diskusie slovenských a maďarských historikov, ktorú usporiadali nedávno v Slovenskom inštitúte. Spoluorganizátorkou podujatia, ktoré sa viaže k 40. výročiu Pražskej jari, bola Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti, ktorá - ako povedal vo svojich úvodných slovách jej predseda Kazimír Kápolnai - od roku 2000 organizuje spoločne so Slovenským inštitútom prednášky na historické témy. Podujatie moderoval historik László Szarka, mimochodom rodák z Galanty, ktorý okrem toho, že je riaditeľom Ústavu pre výskum národných a etnických menšín Maďarskej akadémie vied, je jedným z pilierov spolupráce maďarských a slovenských historikov. Ako povedal na úvod, obec slovenských historikov zastupovali pracovníci najvýznamnejšej dielne skúmania dejín na Slovensku, Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Ich partnerom z maďarskej strany bol riaditeľ Ústavu pre výskum revolúcie roku 1956 János M. Rainer. Na úvod o Slovensku v roku 1968 László Szarka uviedol niektoré málo známe fakty. Napríklad to, že kým na demografickom prírastku Československa sa Slovensko podieľalo 80 percentami, iba 10-15 percent nových pracovných príležitostí pripadlo na jeho územie.
Medzi ekonomickými príčinami pokusu o reformu socializmu sovietskeho typu historik Stanislav Sikora spomenul vedecko-technickú revolúciu v 50. rokoch, ktorá mala svoj význam pre konkurenčný boj so západom, pričom vo vtedajšom Československu, najpriemyselnejšej krajine socialistického bloku, boli dané podmienky pre jej využitie. Medzi politické príčiny patrili rehabilitácie v roku 1963, v dôsledku čoho padla bariéra strachu a začala sa mierna liberalizácia režimu. V roku 1967 nastala kríza vo vedení komunistickej strany a z konfliktu reformných síl na čele s Alexandrom Dubčekom a dogmatickým krídlom vedeným Antonínom Novotným vyšiel víťazne A. Dubček, ktorý bol v januári 1968 zvolený za generálneho tajomníka strany. Veľký vplyv na spoločnosť mal rozmach kritickej žurnalistiky po obnovení Literárnych listov v júni 1967. Na stránkach časopisu sa kritizovalo predchádzajúce obdobie, ale aj Sovietsky zväz, čo bolo signálom pre prudký rozvoj občianskej spoločnosti. Vydanie akčného programu komunistickej strany v apríli 1968, ktorý obsahoval plány na demokratizáciu strany, zakotvoval základné občianske práva a potrebu federalizácie Československa, v určitých sektoroch dával priestor pre podnikanie a súkromné vlastníctvo, prišlo neskoro: spoločnosť sa už neuspokojila s plánovanými reformnými krokmi. Sovietsky zväz a jeho spojenci pozorne sledovali udalosti v ČSSR. Generálny tajomník Maďarskej socialistickej robotníckej strany János Kádár, ktorý tiež presadzoval postupnú liberalizáciu, bol zo začiatku toho názoru, že v Československu nejde o kontrarevolúciu.
Vedúci oddelenia najnovších dejín Historického ústavu SAV Miroslav Londák sa zmienil o koreňoch plánovanej hospodárskej reformy, ktoré siahali do hospodárskej krízy, ktorá postihla krajiny začiatkom 60. rokov. Podstatnou črtou navrhovanej reformy bolo spojenie plánovania a trhu, aby mohli podniky samostatnejšie vystupovať aj na zahraničných trhoch. Už počas prípravy reformy sa poukazovalo na to, že v priemysle na Slovensku sa zavádza zastaralá technika, produkujú sa takmer výlučne suroviny a polotovary atď. Po nástupe nového vedenia strany začiatkom 68. roka bola reforma paradoxným spôsobom pozastavená, do popredia záujmu sa dostala demokratizácia spoločnosti. Sovietsky zväz hodnotil reformu ako návrat ku kapitalizmu, ale proti bola aj silná vrstva byrokracie, ktorá sa obávala straty pozície. Preto nedošlo k schváleniu patričných zákonov.
Jozef Žatkuliak upriamil pozornosť na to, že československé udalosti sa odohrali v období, keď boli USA zaneprázdnené vojnou vo Vietname, vrcholilo sovietsko-čínske napätie a po celej Európe sa diali študentské pohyby. Slovenská národná rada v marci 1968 vystúpila s požiadavkou usporiadania štátu na princípe federalizácie. Je zaujímavé, že niektorí českí politológovia dodnes tvrdia, že Slovensku záležalo viac na federalizácii ako na demokratizácii. Pričom na Slovensku, takisto ako v Čechách, sa dbalo o hospodársku reformu, o zabezpečenie ľudských práv a reformu volebného práva. V auguste 1968 sa pripravovala nová ústava, ktorá predpokladala reformu politického systému, legalizovanie reformného procesu a plánovalo sa vypísanie všeobecných volieb. Moskva videla v snahách o federalizáciu štátu spochybňovanie vedúcej úlohy strany a udalosti vyústili v auguste 1968 do intervencie vojsk piatich socialistických krajín. V októbri, po mnohých kompromisoch, došlo k schváleniu ústavného zákona o československej federácii a parlament bez určenia časového vymedzenia schválil dočasný pobyt sovietskych vojsk.
Podľa slov Jánosa M. Reinera maďarské politické vedenie a osobne János Kádár ambivalentne sledovali československé udalosti. V januári 1968 bola aj v Maďarsku zavedená hospodárska reforma, ale bez snahy o reformu politického systému, k čomu viedlo spomalenie tempa ekonomiky začiatkom 60. rokov, pričom po revolúcii v r. 1956 sa pripisoval veľký význam životnej úrovni obyvateľstva. Kádár prejavoval sympatie voči Pražskej jari a osobne sympatizoval s Dubčekom, ale demokratizáciu považoval za nebezpečnú. Pomerne dlho sa nechcel zúčastniť ani vojenského zásahu, presviedčal Dubčeka, aby skoncoval s kontrarevolučnými živlami, kým to neurobí niekto iný. Zástancom intervencie sa stal iba neskôr, čo hodnotilo sovietske politbyro ako veľké víťazstvo. Jeho rozhodnutie prinieslo krátkodobo úspechy, veď maďarská reforma mohla ešte dlho pokračovať. Zároveň sa nastolí otázka, aké mala možnosti pohybu takáto malá krajina a či ich plne využila. Maďarská spoločnosť sa o udalostiach viac dozvedela iba po 21. auguste a pravdepodobne pociťovala sympatie voči malému stredoeurópskemu štátu, ktorý sa snažil o zlepšenie svojho postavenia. V januári 1969 sa na prejav protestu proti okupácii na schodoch Národného múzea v Budapešti podpálil 17-ročný študent Sándor Bauer.
Šára, kedysi samostatná slovenská obec v blízkosti Budapešti, dnes jeden z troch obvodov mesta Dabaš, patrí medzi tie lokality, kde miestnym výchovno-vzdelávacím inštitúciám nespôsobuje problém malý počet detí. Naopak. V mestskej časti už dlhé roky pôsobia dve škôlky, ktoré tvoria jednu inštitúciu. Obe nám predstavila ich vedúca Helena Mrázová Černáková:
- V tejto modernejšej budove, ktorá bola odovzdaná pred necelými desiatimi rokmi, sídli Materská škola Dúha, kým na hlavnej ulici, vedúcej do Dabašu, sa nachádza škôlka Slnečný lúč, ktorá pôsobí od roku 1976. Momentálne máme 159 zverencov, v obidvoch škôlkach sú štyri vekové skupiny. V každej skupine sa deťom venujú dve učiteľky, jedna má slovenské vzdelanie. Na zamestnaniach paralelne používajú oba jazyky. Mohli by sme umiestniť ďalších 30-35 detí, ale mali sme už aj taký školský rok, keď sme prekročili maximálny možný počet 193 škôlkárov. V našej inštitúcii sprostredkúvame deťom národnostné zvyky, a práve to jej dodáva svojský ráz... Zachovávanie tradícií je organickou súčasťou našej každodennej výchovnej práce. Našim deťom nielen rozprávame o zvykoch, ale im ich občas aj predvedieme pomocou rekvizít, ktoré máme v každej miestnosti. Spolu s deťmi pátrame po pamiatkach tradičnej kultúry, ako sú hry a piesne, ktoré ich potom naučíme. Motivuje nás cieľ obohatiť deti o cenné poznatky zo života ich predkov, aby mohli byť hrdé na svoje korene..., - informovala nás o zásadách výchovno-vzdelávacej činnosti v šáranských predškolských inštitúciách pani Mrázová.
Zachovávanie národnostných zvykov a úcta k materinskému jazyku predkov zohráva mimoriadne dôležitú úlohu aj v odbornom programe materských škôl nazvanom „Kompas“, ktorý je výsledkom takmer dvojročnej práce pedagogického zboru. V dvoch škôlkach pracuje 18 učiteliek, desať z nich má slovenské vzdelanie, ony tvoria tzv. pracovnú skupinu slovenčinárov. Okrem toho, že vo svojej práci úspešne využívajú aj pomocné zošity Metodického pedagogického centra Celoštátnej slovenskej samosprávy, samé si vytvorili podobné, napr. odbornú príručku vyučovania slovenských výrazov, slovných spojení a viet. V rámci zamestnaní telesnej výchovy už majú jednu hotovú, v súčasnosti pracujú na príručke slovenskej literárnej výchovy. Väčšina slovenčinárok absolvovala bývalú Strednú odbornú školu pedagogickú J. Bema v Budapešti. Učiteľky so slovenským vysokoškolským diplomom ukončili väčšinou sarvašskú vysokú školu.
- Táto vysoká škola nás pravidelne pozýva na doškoľovacie kurzy na Slovensku. Ja osobne som získala diplom v Kecskeméte, až neskôr som si uvedomila, že popri slovenskej maturite a odbornej skúške z peštianskej strednej školy nakoľko je dôležité pokračovať v štúdiu na slovenskom poli. Spolu s dvomi kolegyňami som získala diplom slovenskej učiteľky materskej školy v roku 2006 v Sarvaši. Inak máme kolegyňu, ktorá ukončila slovenský odbor v Ostrihome. Zatiaľ pracuje v inej škôlke, ale od budúceho školského roku posilní naše rady. Práve preto, že má slovenské vzdelanie, ju v podstate „vymeníme“ za učiteľku bez znalosti slovenčiny, - pokračovala naša hostiteľka, ktorá piaty rok vykonáva funkciu vedúcej učiteľky škôlky.
Čo sa týka zloženia detí, učiteľky spravili podľa tzv. triednej knihy menší prieskum. Pravdepodobne blízkosť Budapešti je lákavým faktorom pre rastúci počet prisťahovalcov. Vysvitlo, že v 45 % rodín sú obidvaja rodičia zo Šáre slovenského pôvodu.
- To však neznamená, že slovenčina je komunikačným jazykom v týchto rodinách. Žiaľ, aj k nám prichádzajú deti bez znalosti slovenského jazyka, aj keď od starých či prastarých rodičov ešte bežne počujú miestne nárečie. Sem-tam vysvitne, že jednoduchším pokynom rozumejú už pri nástupe do materskej školy (poď sem, sadni si...), - povedala nám vedúca učiteľka.
Pozitívnym príkladom je prípad sestier Laury a Sandry Laukovej. Nebývajú priamo v Dabaši, ale v blízkej obci. Ich otec, pochádza zo Slovenského Komlóša a práve kvôli výchove v slovenčine vodí svoje dcéry deň čo deň do šáranskej škôlky.
Deti z jednej veľkej skupiny, ktorú navštevuje aj Sandra, nás privítali pekným slovenským programom. (Mimo prezentácie nám prezradili, že sa ešte netešia na školu, ale to sa po ich oficiálnej návšteve základných škôl v apríli určite zmení...) V miestnom slovenskom kroji, ktorý si rady oblečú na rôzne mestské slávnosti, alebo na rozlúčkovú slávnosť, nám ukázali, aké riekanky a piesne sa naučili pod vedením svojej učiteľky pani Kosztolányiovej. Nedávno úspešne vystúpili na stretnutí milovníkov slovenského detského folklóru v Ečeri, kde ich pochválili práve preto, lebo k svojmu programu nepotrebovali hudobný sprievod, ale samé si zaspievali k tancu slovenské piesne. Bol to pre ne veľký zážitok aj preto, lebo ich rovesníci občas recitovali také riekanky a spievali také piesne, ktoré im neboli neznáme. Prekvapením bolo stretnúť sa s deťmi z iných slovenských dedín, pretože Šára je z hľadiska národnostného zloženia v podstate izolovaným slovenským jazykovým ostrovom.
Ako sme sa od Heleny Mrázovej Černákovej záverom našej návštevy dozvedeli, materské školy sú organicky napojené na kultúrny život mesta. Majú dobré kontakty s miestnym speváckym zborom Rozmarín, s ktorým deti občas aj spoločne vystupujú napr. na oberačkových slávnostiach. Škôlkári vystúpili aj v programe chodenie s betlehemom, ktorý predviedli aj v miestnom kostole. Vlani na Vianoce deti ozdobili stromček v miestnom dedinskom múzeu, a to klasickými ozdobami, dokonca s pomocou svojich učiteliek a rodičov varili salónky. Nechýbali ani na tzv. Ulici štrúdlí v Šáre, kde mali obe škôlky svoj stan, kde mohli okoloidúci ochutnať chýrny závin šáranských Slovákov.
Opäť jeden z tých dní, ktoré nás preberú zo zimnej letargie. Jedným sa sprítomní udalosť, ktorú prežívali pred pár rokmi a druhí si zapíšu na stránku v albume spomienok nový nezabudnuteľný zážitok. Hoci všetko podlieha času, tento deň študentského života si stále zachováva svoje čaro. Je medzníkom v živote mladého človeka, otvára mu dvere do sveta dospelých, kde si miesto musí vybojovať sám. Ale dnes ešte nie! Dnes sa nebojuje! Dnes sa musíme rozlúčiť s detstvom tak, ako sa patrí. Bezstarostne, spontánne, veselo a s úsmevom na tvári. Dnes je stužková!
Ráno má pre nás prekvapenie. Sneží. Chodby Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe sú nasiaknuté zvláštnym vzrušením. Tretiaci nevedia, kde im hlava stojí. Vybavujú posledné objednávky, vylepšujú posledné detaily v scenári, dolaďujú program slávnostného večera. Štvrtáci sa pomocou kaderníčok, kozmetičiek a manikérok snažia predbehnúť čas. Rodičia sa pripravujú na ďalšiu návštevu školy svojich ratolestí, ale dnes ich nebudú sprevádzať obavy a nezodpovedané otázky. Dnes budú s hrdosťou sledovať, ako ich dcéra či syn preberie stužku dospelosti. A čo učitelia? Učitelia si uvedomia, že vynaložená energia nebola zbytočná, veď o chvíľku brány školy nebudú opúšťať deti, ale zodpovední dospelí.
Blíži sa 18. hodina. Fotograf dokončil svoje dielo. Všetci hostia sú na miestach, len stoličky v prvých dvoch radoch sú prázdne. Ale nie nadlho. Dvere sa otvárajú a do miestnosti vstupujú hlavní aktéri dnešného dňa zmenení na nepoznanie. Je čas predstaviť si ich. Na túto úlohu sa podujali, ako je už tradíciou, študenti tretieho ročníka. V máloktorej škole sa žiaci poznajú tak dôkladne ako tu. Vďaka nim sme sa stali účastníkmi prvých úspešných bojov našich maturantov so slovenčinou v materskej škole, ale aj Pyrrhovho víťazstva v zápase s duchom lenivosti na gymnáziu. Podľa výrazov na tvárach aj veršíky, zrodené v tretiackych hlavách, našli svojich adresátov.
Večer vrcholí. Tretiaci berú do rúk bordové stužky s logom školy a slávnostne ich pripínajú trinástim statočným a jednej obetavej, triednej učiteľke Ildike Kissovej Szabóovej.
S pohárom šampanského pristupujem k „čerstvým dospelým“ a rozmýšľam, či má jedna stužka skutočne takú silu, aby urobila z dieťaťa dospelého...
Kto v piatok postával pred vchodom do Slovenskej školy v Békešskej Čabe, nevychádzal z údivu. Z áut vystupovali malé princezné, šašovia a kúzelníci, z bicyklov zliezali pavúci (Spidermani) a peši pochodovali zajačkovia, mačičky a iné šelmy, kým včielka Maja, motýle a anjeli prileteli na vlastných krídlach. Pozorovateľ by si mohol myslieť, že sa tu na kongres schádzajú malí čarodejníci ako v Harry Potterovi. Pritom to boli iba naši malí škôlkári, ktorých rodičia fašiangovo vyobliekali už doma. Vraj niektoré deti boli také nedočkavé, že v kostýmoch aj spali.
Celé dopoludnie bolo pre deti v škôlke ako jedno veľké dobrodružstvo, veď aj učiteľky sa premenili na rozprávkové bytosti a všetko prežívali spolu s nimi. Pri sprievode masiek, spoločenských hrách, fotografovaní, spievaní, počúvaní rozprávok a obrovskom množstve dobrôt, ktoré napiekli mamičky, im čas rýchlo uplynul. Hodnotenie bolo iba symbolické, lebo fantastickí boli všetci a prezliekať sa späť „do civilu“ sa veru nikomu nechcelo.
V sobotu sa múry Slovenskej školy otriasali smiechom a dobrou náladou. Toľko šašov, bosoriek, princezien, komiksových postáv, robotov, zvieratiek a iných rôznych postavičiek môžeme vidieť len raz do roka. Akoby ste vstúpili do rozprávkovej krajiny. Prišli aj tí, čo boli celý týždeň chorí, ale na fašiangy každý akoby zázrakom vyzdravel. Masky sa najprv spoločne promenádovali v preplnenej jedálni, aby sa o chvíľu každá samostatne predstavila s krátkym programom. V tejto časti mávajú najväčší úspech skupinové kreácie. Pri ich vystúpeniach burácala jedáleň smiechom a nikto nešetril potleskom. Keď sa predviedla aj posledná maska, nastala chvíľka napätia. Porote nebolo čo závidieť, lebo odmenu si zaslúžil každý (a aj ju dostal), ale tí najlepší boli odmenení cenami navyše. Patrili k nim: Obrovská zmrzlina, Mačka vo vreci, Zajačik-Ušiačik, Korytnačka, Ceruzka, Krížový skrutkovač a Triedna kniha, v ktorej boli známky na objednávku. Medzi skupinovými maskami boli jednoznačne najlepší šašovia štvrtej triedy, ale torty si vyslúžili aj Šípková Ruženka so svojím dvorom a skupina, ktorá nám predviedla „Veľké chudnutie“. Páčil sa i „Maliar s inšpiráciou“, ale cenu obecenstva a najväčší potlesk si vyslúžili tety z kuchyne, ktoré každý rok na fašiangy prekvapia niečím novým. Keď boli torty a ceny rozdané, prišla očakávaná tombola s neuveriteľným množstvom hodnotných cien, takže snáď nebolo nikoho, kto by si neodniesol domov nejakú drobnosť. A kto si náhodou neodniesol žiadnu cenu, odchádzal plný krásnych dojmov a pekných spomienok, čo býva viac ako vecná odmena.
Slovenská samospráva Budapešti (SSB) navrhla Valnému zhromaždeniu Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS), aby tohoročný Deň Slovákov v Maďarsku usporiadalo v Blatnohrade. Okrem iného aj na tom sa dohodli poslanci SSB na svojom februárovom zasadnutí.
Na rozšírené zasadnutie prijal pozvanie aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Juraj Migaš, ktorý predstavil prítomným nového vedúceho konzulárneho oddelenia Ladislava Tischlera. Pán veľvyslanec prisľúbil pomoc tak pri usporadúvaní akcií, ako aj pri hľadaní kontaktov v materskej krajine. Ako povedal, brány ambasády i Slovenského inštitútu budú vždy otvorené pred budapeštianskymi Slovákmi. Pán veľvyslanec sa zmienil aj o aktuálnej spolupráci so Slovenskou samosprávou V. obvodu Budapešti, kde sa možno už podarí umiestniť pamätnú tabuľu Jána Kollára. Zároveň vyzval prítomných, aby sa zúčastnili Dní Samuela Tešedíka v Irši, v rámci ktorých 25. apríla usporiadajú konferenciu na tému poľnohospodárstvo, ekológia, miestne hospodárstvo a výzvy, na druhý deň odhalia pamätnú tabuľu významného slovenského evanjelického kňaza S. Tešedíka a zároveň dôjde k podpísaniu zmluvy o spolupráci medzi Sarvašom, Iršou a Malackami. Po príhovore pána veľvyslanca sa predstavili účastníci zasadnutia: členovia SSB, predstavitelia obvodných samospráv a občianskych organizácií hlavného mesta.
„Vytvoriť finančné pozadie vydávania časopisu je veľká vec a v tomto nám v posledných rokoch vo veľkom pomáha Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí,“ povedala predsedníčka SSB Zuzana Hollósyová na margo spolupráce s materskou krajinou. Zároveň vyslovila nádej, že táto podpora nebude jednorazová.
Evanjelická farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová informovala o tom, že Pavol Korbeľ, sarvašský rodák žijúci vo Švajčiarsku, zhotovil oltárny obraz, ktorý daruje budapeštianskemu evanjelickému zboru. Obraz by mali vysvätiť na Veľkú noc, avšak vzhľadom na časovú tieseň sa presbyteri rozhodli, že vysvätenie sa uskutoční na Turíce.
Podpredsedníčka SSB Ildika Klauszová Fúziková poprosila pána veľvyslanca o podporu iniciatívy zorganizovať Deň Slovákov v Maďarsku v Blatnohrade. 5. júla tam totiž odovzdajú pamätník venovaný vierozvestcom sv. Cyrilovi a sv. Metodovi a kniežatám Pribinovi a Koceľovi.
Mária Šutinská sa zmienila o neblahej situácii v oblasti vydávania učebníc. Ako povedala, ak chceme, aby slovenské školy boli naozaj slovenské, musíme im zabezpečiť aspoň základné podmienky, medziiným učebnice.
Po slávnostnej časti poslanci pokračovali v zasadnutí prerokovaním pracovného plánu samosprávy na rok 2008. „Z rozpočtu, ktorý nám poskytol magistrát hlavného mesta, dostaneme iba 60 %, o zvyšnú sumu sa musíme uchádzať prostredníctvom súbehov,“ vysvetľovala nový systém predsedníčka Z. Hollósyová. Dodala, že magistrát chce takto zvýšiť aktivitu menšinových volených zborov.
Ďalším problémom je nízky záujem o kurz slovenského jazyka. Preto pani predsedníčka vyzvala účastníkov zasadnutia, aby zapísali na kurzy tých členov menšinových samospráv a občianskych organizácií, ktorí nevedia dobre po slovensky a chcú sa zdokonaľovať v jazyku. Vydávanie časopisu Budapeštiansky Slovák a školenie poslancov sú programy, ktoré najviac závisia od výšky získanej podpory. Čo sa týka tradičných podujatí, Slovenské Vianoce usporiadajú 14. decembra na zvyčajnom mieste v Paláci Dunaj.
Členovia SSB schválili plán práce a rozpočet na tento rok. Na konci zasadnutia predsedníčka Z. Hollósyová zvlášť vyzdvihla dôležitosť podpísania zmlúv o spolupráci jednotlivých obvodných samospráv so SSB, ako aj s občianskymi organizáciami, čo je potrebné k ďalšej úspešnej spolupráci.
Slovenská samospráva I. obvodu Budapešti a Klub dôchodcov pri Slovenskej samospráve hlavného mesta usporiadajú 5. júna štvordňový výlet na Slovensko. Cieľom ich pobytu bude spoznať rodné mesto Mórica Beňovského Vrbové a život dôchodcov na Slovensku.
Počas zájazdu plánujú navštíviť rôzne mestá na Slovensku, napr. Nitru, Piešťany, Čachtice, Trenčín, Smolenice, Modru či Pezinok. Záujemcovia sa môžu hlásiť na sekretariáte Slovenskej samosprávy Budapešti (č. tel.: 3025117) do 15. mája. Poplatok za ubytovanie a polpenziu - približne 1 700 Sk - treba zaplatiť tesne pred odchodom, 10 000 Ft na cestovné vyberú organizátori pri podaní prihlášky. Zájazdu sa môže zúčastniť 40-45 osôb. Podrobné informácie poskytne František Zelman na čísle telefónu 06 30 358 3499.
Celoštátna slovenská samospráva v minulom roku vypísala súbeh na miesto kultúrnej referentky Úradu CSS. Od januára tohto roku na tomto poste pracuje Estera Lamiová, ktorá nám ani doteraz nebola neznáma. Vedeli sme, že je dcérou známeho folkloristu Štefana Lamiho, bola štipendistkou v Bratislave a viac ako dvadsať rokov vyučovala slovenčinu v Ďurke a jej okolí. Teraz sa nám naskytla príležitosť položiť jej niekoľko otázok, aby sme ju spoznali aj bližšie.
- Ako si spomínate na svoje detstvo?
- Pochádzam z Pišpeku, zo slovenskej rodiny. Mám dve sestry, bývalú učiteľku materskej školy, insitnú maliarku Moniku a slovenčinárku Annu. Ako šesťročná som začala chodiť do slovenskej základnej školy v Budapešti, ktorá vtedy sídlila na ulici Imreho Mezőa. Tam som aj zmaturovala. Takže od prvej triedy až po maturitu som sa učila po slovensky a bývala som v žiackom domove. Mesačne raz som chodievala domov. Rodičia mali ešte vtedy v družstve pôdu, my, deti, sme im cez prázdniny pomáhali obrábať ju. Mala som veľkú výhodu, že otec v tom čase pracoval v Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku, ktorý tiež sídlil na ulici I. Mezőa, často som k nemu chodievala aj s kamarátkami. V podstate vykonával dlhé roky tú istú prácu, ako teraz ja.
- Boli ste štipendistkou v Bratislave. Aký odbor ste skončili?
- Po skončení gymnázia som sa prihlásila do Segedína na odbor slovenčina-dejepis a do Bratislavy na slovenčinu. V roku 1971 ma prijali do Bratislavy ako štipendistku Maďarskej republiky. Spolu so mnou tam išla študovať Zuzana Gurská z Békešskej Čaby. Na stanici ma čakala terajšia zástupkyňa predsedu CSS Etelka Rybová, ktorá tam už študovala. Veľmi veľa mi pomáhala v prvých mesiacoch. Neskôr prišli študovať do Bratislavy Anna Ištvánová, Betka Uhrinová, Betka Árgyelánová a kamarátka z detstva Romola Selmecziová, s ktorými sme boli a dodnes sme veľmi dobré kamarátky. Žiaľ, Romola nás už navždy opustila. Študovala som najprv slovenčinu, potom som prešla na národopis. S bývalými spolužiakmi nemám nijaké kontakty, ale so spomenutými kamarátkami sa často stretávame v Matre, kde mám chatu, alebo na slovenských podujatiach.
- Po absolvovaní univerzity ste sa uplatnili vo svojom odbore?
S čerstvým diplomom som sa dostala do múzea Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe. Tam som pracovala približne poldruha roka, vtedy som robila výskumy v oblasti ľudového liečenia. Vysoká škola v Segedíne každý druhý rok usporadúvala národopisné tábory, tak som mohla zbierať materiál v Banke a v Sarvaši. Neskôr som sa s národopisom nezaoberala.
V Bratislave organizovala univerzita pre zahraničných študentov exkurzie, kde som sa zoznámila s budúcim manželom. Pracovala som v Békešskej Čabe, keď som sa vydala za zubného lekára, ktorý sa pochádzal zo Zambie a presťahovali sme sa do Afriky. Bývala som tam šesť rokov, tam som sa naučila po anglicky. V tom čase život v Zambii bol lepší ako u nás. Mali sme rodinný dom, auto, služobníctvo... Najprv som nepracovala, ale neskôr som založila súkromnú škôlku, kam chodievalo desať - dvadsať detí anglických rodičov. V Zambii v tom čase anglické firmy vyrábali meď, manželky potrebovali pomoc, aby mohli pracovať. Pri zakladaní súkromnej škôlky som musela vyhovieť veľmi prísnym požiadavkám. Deti vozili k nám domov, lebo vtedy už v Zambii existovala nezamestnanosť, do mesta európska žena sama nechodievala. Po šiestich rokoch som sa rozviedla a presťahovala som sa naspäť domov, do Pišpeku, kde som začala vyučovať slovenčinu. Rok som pracovala ako vychovávateľka v internáte slovenského gymnázia v Budapešti. Vydala som sa druhýkrát a po materskej dovolenke som v Jači vyučovala slovenčinu a angličtinu. Neskôr ma zavolali do Základnej školy v Ďurke, kde som odpracovala dvadsať rokov.
- Čo vás motivovalo prejsť do Ďurky?
- Ako som už povedala, veľa rokov som vyučovala v národnostnej škole, kde sa slovenčina vyučuje, ako predmet. Popritom osem rokov som bola členkou Slovenskej samosprávy v Ďurke. Stretla som sa s ťažkosťami, poznám neľahkú situáciu, v ktorej sú dnešní pedagógovia. Niekedy som cítila negatívny postoj rodičov k výučbe slovenčiny, uprednostňovali radšej angličtinu. Pred štyrmi rokmi som v rámci vyučovania začala pripravovať žiakov na štátnu skúšku základného stupňa zo slovenčiny, a to pomocou knihy Pripravujeme sa na jazykovú skúšku. Po prvých úspechoch sa situácia zmenila. Keď CSS vypísala súbeh na miesta referentov úradu, myslela som si, že z Budapešti budem môcť viac pomôcť školám a pedagógom. Vysvitlo, že prácu, ktorú som si ja predstavila, už vykonáva metodické centrum v Békešskej Čabe. Tak som si podala žiadosť do súbehu na miesto kultúrnej referentky. Mojou úlohou je udržiavať kontakty medzi inštitúciami CSS, predovšetkým so SOC, divadlom Vertigo, Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku a so slovenskými médiami. Mám na starosti administratívne úlohy čo sa týka vydavateľskej činnosti (rozširovanie Nášho kalendára, Dolnozemského Slováka), písať projekty do súbehov na tieto publikácie a na kultúrne podujatia, ktoré organizuje CSS. Pripravujem materiály pre Valné zhromaždenie CSS, zasadnutia výborov a na webovú stránku CSS.
- Ďakujem za rozhovor a prajem vám veľa úspechov v ďalšej práci.
Slovenská samospráva v Mlynkoch (SSvM) niekoľko týždňov po vydarenom druhom ročníku Pilíšskej kavalkády a Šiškového festivalu usporiadala tzv. poprávku.
Stretnutia tohto druhu sa tradične konali napríklad po dedinských svadbách, keď usporiadatelia, teda rodičia mladomanželov, si nevedeli čo počať so zvyšnou stravou a v neposlednom rade s pijatikou, ale najmä preto, aby sa poďakovali svojim pomocníkom. V prípade slovenského voleného zboru Mlynčanov, samozrejme, ide výlučne o čo najvhodnejší spôsob vyjadrenia úcty a vďaky gazdinkám, ktoré v prvú februárovú sobotu napiekli takmer štyritisíc šišiek a chlapom, ktorí tiež všemožne pomáhali pri prípravách a celkovom priebehu veľkolepého podujatia (nehovoriac o tom, že najväčšiu šišku na svete v jedálni mlynskej školy zhotovili tiež dvaja muži). Na poprávke v miestnom Slovenskom dome sa zišlo prvý deň takmer 50 žien-gazdiniek, o deň neskôr zase 30 mužov-pomocníkov. Pri vyhodnotení festivalu na stoloch nechýbali ani čerstvé šišky, pripomínajúce, čím sa vlastne Mlynky v poslednom čase preslávili a dostali nielen do Guinessovej knihy rekordov, ale aj do povedomia verejnosti ďaleko za hranicami regiónu.
„Chceli sme prispieť k zachovaniu tradícií a teší nás, že zároveň sa nám podarilo udomácniť pod Pilíšom novú tradíciu...” povedala predsedníčka SSvM Marta Demjénová, ktorá početných priaznivcov a pomocníkov informovala o. i. o tom, že príjmy z predaja šišiek (75 000 forintov) použijú na nákup nových názorných pomôcok, konkrétne slovenských gramatických tabuliek pre miestnych školákov. Účastníci poprávky si s veľkým záujmom pozreli tri televízne relácie o šiškovom festivale, vrátane slovenského národnostného magazínu Maďarskej televízie Domovina. V rámci neviazanej besedy potom porozprávali svoje zážitky z udalosti a spolu s členmi SSvM sa zaviazali o rok prekonať terajšie rekordy.
Poprávka neznamená iba bodku za akciou, ale aj začiatok. Slovenskí poslanci v Mlynkoch si totiž uvedomili, že o podobné, prepotrebné priateľské besedy a neviazané rozhovory je veľký záujem a tak sa rozhodli odteraz pravidelne usporadúvať tzv. klubové posedenia v kruhu každého, komu leží na srdci osud miestnej Slovače. K podobnému stretnutiu by najbližšie malo dôjsť s podnikateľmi, ktorí popri účastníkoch poprávky snáď v najväčšej miere prispievajú k úspechu aktivít SSvM.
Obraz Tivadara K. Csontváryho (1853-1919) s názvom Volavka, budil najväčšiu pozornosť na výstave Bienále maľby, ktorá sa konala v uplynulých týždňoch v Rimavskej Sobote. Dielo patrí k najvzácnejším a najdrahším, ktoré má vo svojej zbierke Novohradské múzeum a galéria (NMG) v Lučenci. „Dielo má veľkú hodnotu, rádovo možno desiatky miliónov korún,” povedala kurátorka múzea Gabriela Garlátyová. Obraz takmer metrovej volavky namaľoval Csontváry začiatkom 20. storočia. Novohradskému múzeu ho pred desaťročiami darovala jedna meštianska rodina z Lučenca. Podľa G. Garlátyovej vysokú cenu obrazu dokazuje aj fakt, že iné Csontváryho dielo s názvom Dvojica (Randevous), ktoré bolo oveľa menšie ako Volavka, na nedávnej aukcii obrazov v Budapešti predali vôbec za najvyššiu sumu v histórii Maďarska (za takmer 250 miliónov forintov). Csontváry sa narodil v Sabinove. Pôvodne bol lekárnik a túto prácu vykonával aj v Haliči pri Lučenci. Maľovať začal až ako 41-ročný, údajne potom, ako mal videnie, že bude najlepší a najslávnejší maliar svojej doby.
V sarvašskej plavárni sa opäť uskutočnili plavecké preteky, ktoré usporiadala miestna mládežnícka organizácia. Súťažilo sa v dvoch disciplínach - prsia a kraul a v dvoch vekových kategóriách: deti narodené od roku 1999 a deti narodené v rokoch 1997 - 1998.
Hlavným organizátorom bol učiteľ telesnej výchovy v sarvašskom gymnáziu Attila Csillik. Dva dni pred štartom každá škola poslala menoslov žiakov s uvedením disciplíny, v ktorej budú pretekať. V deň D si každý pretekár mohol pozrieť, v ktorej dráhe bude plávať.
Piati rozhodcovia ešte pred začiatkom pretekov skontrolovali svoje stopky, nakoľko presne merajú čas. Pri štarte bol bývalý učiteľ telesnej výchovy, uznávaná osobnosť mesta Karol Darida. Aj rozhodcami boli učitelia telesnej výchovy zo základných škôl. Športový referent mesta Sarvaš Michal Nyári mal za úlohu vybrať podľa dosiahnutých časov najlepších plavcov, zadeliť ich do finále a potom vyhlásiť celkové poradie. Rodičia s veľkým záujmom sledovali svoje deti a oduševnene ich povzbudzovali. Pred štartom sa deti v teplej vode hravým spôsobom rozcvičili. Sústredené tváre svedčili o tom, že sú odhodlané bojovať za čo najlepšie výsledky.
Slovenskú základnú školu úspešne reprezentovali žiaci: Csilla Bertoková, ktorá obsadila 1. miesto v disciplíne prsia a 3. miesto v kraule, Benjamín Baráth obsadil v obidvoch plaveckých disciplínách 2. miesto a Bence Győző si odniesol bronzovú medailu v krauli. Pochvalu si zaslúžia aj prváčikovia Áron Juhász a Dora Uhrinová, získali 4. miesto v krauli a k tretej priečke im chýbali len stotiny sekundy. Ladislav Balatoni bol v rozplavbách prvý (prsia), vo finále sa mu však nevydaril štart a tak obsadil pekné piate miesto. Všetkým pretekárom patrí pochvala a slová vďaky za pekné výkony.
Koncom marca sa uskutočnia plavecké preteky aj pre žiakov vyššieho stupňa. Veríme, že opäť budeme dobre reprezentovať slovenskú základnú školu.
V dnešnej premedializovanej dobe či už v Maďarsku alebo na Slovensku veľmi ľahko o niekom vyhlásia, že je celebrita. Vďaka novým televíznym zábavným reláciám z jednej chvíle na druhú sa z hocikoho môže stať osobnosť spomínanej kategórie. Lenže takto sa stráca práve pôvodný význam slova celebrita - slávna, chýrna, vážená osoba, veď uvedené prívlastky predpokladajú výnimočný výkon človeka v danej oblasti, a nie iba figurovanie na televíznej obrazovke. Zora Czoborová, slovenská majsterka sveta v aerobiku FISAA, absolventka Fakulty telesnej výchovy a športu UK v Bratislave, mimoriadny výkon v oblasti športu bezpochyby dosiahla. Predsa sa nehrá na celebritu. Nepotrebuje sa pretŕčať v bulvárnych médiách, svedomite si robí svoju prácu a venuje sa svojej najväčšej zábave - športu. Našťastie si niekedy nájde čas aj pre novinárov, ako to bolo aj v mojom prípade, aby sa so slovenskými čitateľmi v Maďarsku podelila o svoje myšlienky. Zora prišla na dohodnuté stretnutie absolútne nenápadná. Jej prirodzené, bezprostredné správanie mi bolo od prvej chvíle nesmierne sympatické. Ihneď sa informovala o čitateľoch našich novín a o Slovákoch v Maďarsku vôbec. Prezradila, že doteraz mala kontakt s Maďarskom iba v spojitosti so športom, keď ešte aktívne súťažila. Jej dlhoročnou súperkou na zápoleniach Ms. Fitness World a Europe bola práve Maďarka Alexandra Béresová.
- Pred piatimi rokmi si sa natrvalo vrátila zo Spojených štátov domov na Slovensko. Neoľutovala si toto svoje rozhodnutie?
- Absolútne nie. Je všeobecne známe, že v Los Angeles som žila dlhší čas iba kvôli svojmu súkromiu (Zora žila takmer päť rokov s bývalým hráčom, útočníkom NHL, jedným z najlepších slovenských hokejistov Žigom Pálffym - pozn. redaktorky). Bolo to však veľmi užitočné obdobie pre mňa aj z profesionálneho hľadiska.
- Prečo?
- Po prvé som si osvojila na slušnej úrovni samotný jazyk. Ďalej som navštevovala také miesta, kam chodila špička sveta. Naučila som sa tam rôzne nové druhy a metódy cvičení, z ktorých prosperujem dodnes ako podnikateľka. Keď som sa vrátila domov, zaumienila som si, že oslovím širokú verejnosť. Z cvičenia urobím masovú zábavu a budem hlásať, že šport je najlepšou prevenciou pre zdravie.
- Splnili sa tieto tvoje plány a predsavzatia?
- Do maximálnej miery. V súčasnosti využívam svoje dlhoročné praktické a teoretické vedomosti na vedenie fitnes centier, ktoré patria medzi najprestížnejšie centrá na Slovensku.
- Prečo ti natoľko záleží na zachovávaní zdravia a prevencii?
- Preto, lebo máme iba jedno telo a jedno zdravie. V modernej civilizácii sa, žiaľ, dostala kultúra starostlivosti o telo do úzadia. Ľudia veľmi veľa investujú do všetkého, čo ich obklopuje. Otázka zdravia sa však dostala na vedľajšiu koľaj a prioritu získava už len vtedy, keď sa objaví konkrétny zdravotný problém. Táto tendencia je strašne zlá. Veď so špeciálnymi zdravotnými cvičeniami sa dajú oddialiť operácie, spevňujú sa hlboké svaly a s klasickými cvičeniami sa zase upraví postava. Čím viac sa venuje človek prevencii, tým viac získa ohľadom udržania svojho zdravia. Takto nikdy nebude odkázaný na druhého a môže žiť plnohodnotný život, o tom ani nehovoriac, že počas pohybu sa rozmnožujú aj hormóny šťastia, čo tiež nie je druhoradé.
- Tak hovoríš o negatívach bezpohybového života, ako keby si ich bola prežila na vlastnej koži...To si však ale o tebe neviem predstaviť!
- Ja som prežila pravý opak! Za čias svojej profesionálnej športovej kariéry som sa niekedy natoľko preťažila a vysilila, že to bolo už nenormálne. Spočiatku som si to ani neuvedomovala. Veď začali prichádzať fantastické výsledky, ktoré mi „vynahradili“ zdravotné nepríjemnosti. V roku 1994 som sa stala majsterkou Slovenska v aerobiku, získala som 1. miesto ako Fitneska Slovenska a 1. miesto na Fit plus Lady International. Potom prišiel najväčší úspech - stala som sa majsterkou sveta v aerobiku FISAA. V nastávajúcich piatich rokoch som ďalej veľmi tvrdo pracovala a dosiahla som množstvo prestížnych ocenení ako doma, tak aj v medzinárodnom meradle. Plynutím času sa ale práve z úžasnej driny objavili aj u mňa vážnejšie problémy pohybového ústrojenstva. A v podstate do tejto pasce padajú skoro všetci profesionálni športovci...
- Niečo za niečo... Len to „niečo“ je niekedy príliš veľa. Predsa, banálna otázka: Oplatilo sa to?
- Moja odpoveď je jednoznačne áno! Vďaka fitnesu a aerobiku som dnes tým, čím som. Pochodila som celý svet, stretla som sa a nadviazala som kontakty so svetovými celebritami a nazbierala som množstvo profesionálnych skúseností a poznatkov.
- Apropo... Celebrity... Na ktoré si spomínaš najradšej?
- Na Arnolda Schwarzeneggera, ktorý má inteligentný humor a slabosť pre pekné baby a na velikána kulturistiky Doriana Yatesa. Je to fantastický chlapík.
- Po skončení svojej profesionálnej kariéry si sa necítila ako nepotrebná? Veď mnohých „dobrých“ kamarátov a záujemcov priťahuje radšej úspešnosť ako samotná osobnosť človeka?
- Na rozlúčku som sa vedome chystala. Dovtedy som si už založila svoje podnikania. S rôznymi médiami som permanentne spolupracovala a spolupracujem dodnes. Robila som celoročný program cvičení pre širokú verejnosť pravidelne vysielaný na STV, VTV, Markíze a dodnes uvádzam rôzne TV show, napr. v TV JOJ, ale aj inde. Vydala som množstvo videokaziet a DVD a vypracovala som novú formu cvičenia tzv. ZORALATES pre odstránenie bolesti chrbta a spevnenie svalového tonusu, ktoré je postavené na Pilatesovej metóde. Ako aj z predošlého vymenovania vyplýva, nikdy som nemala pocit nepotrebnosti. To je fakt, že kamaráti niekedy odchádzali, ale aj prichádzali. Človek si toto musí v sebe sám zariadiť. Ako však starne, tým má viac skúseností... Ešte mi dovoľ, aby som spomenula aj svoju trénersku prax, na ktorú som nesmierne hrdá. Dlhé roky som trénovala niekoľkonásobnú majsterku sveta vo fitnese Ivetu Chrťanovú, profesionálnu fitnesku Klaudiu Kinskú a kulturistu Daniela Meda. Od roku 2000 profesionálne spolupracujem na kondičnom programe slovenského národného hokejového tímu, individuálne spolupracujem počas letnej prípravy s jednotlivými hráčmi NHL a riadim aj kondičný program pre hokejový klub Slovan Harvard Bratislava.
- A to si nespomenula Slovenskú akadémiu fitnes a aerobiku (SAFA), ktorú si taktiež založila?
- Áno, ešte v roku 1999. Je to školiace zariadenie akreditované Ministerstvom školstva SR, so sídlom v Zoracentre v Bratislave. Spolupracuje so zahraničnými akadémiami a školiacimi strediskami. Má licenciu na udeľovanie odborného trénera aerobiku III. triedy a odborného trénera aerobiku a fitnes II. triedy, ako aj na udeľovanie ďalších špeciálnych diplomov.
- Popri stálej pracovnej zaneprázdnenosti ti zostáva čas na súkromie, priateľov a oddych?
- Mám obrovské šťastie, lebo moja profesia je v podstate aj mojím koníčkom. Obrovskú silu mi dodáva, keď vidím, že prostredníctvom mojej práce sa uzdravujú ľudia. Uvedomujú si, že čím viac sa budú venovať svojmu telu, tým viac urobia pre svoje zdravie, budú dlho vitálni, o postave ani nehovoriac... Myslím tu tak na telesne postihnutých ľudí, ako aj na profesionálnych športovcov. Vieš, ja som v živote z profesionálnej stránky všetko získala, čom som chcela. Práve preto som povinná ľuďom niečo aj vrátiť. V dnešnej stresovanej dobe, keď každý druhý človek trpí chronickou migrénou a ľudia sú všeobecne vyšťavení, som šťastná z toho, keď môžem svojich cvičencov týždenne niekoľkokrát odreagovať a vypnúť aspoň na tú hodinku. Len k tomu potrebujem ozajstne odhodlaných a vytrvalých partnerov!
- Nájdu sa?
- Cvičebné hodiny máme v centrách plne obsadené a je obrovský záujem aj o individuálny tréning a poradenstvo. Nedostatky vidím ja osobne vo vytrvalosti. V Amerike sú iné sociálne a časové podmienky. Tam si žena povie, že týždenne trikrát pôjde do fitnescentra a aj tak urobí. Na Slovensku sa síce taktiež rozhodne, ale pri prvej „rodinnej prekážke“ sa radšej rozhodne pre rodinný pokoj. Aby potom nemala výčitky svedomia... Týmto nechcem nikoho urážať a kritizovať, len chcem povedať, že v našich podmienkach si ťažšie nájde napr. jedna matka čas pre seba. Ale už je to predsa lepšie ako bolo kedysi. Ženy si uvedomujú, že okrem pekných šiat a kozmetiky potrebujú aj pohyb k tomu, aby boli v celkovej harmónii.
- V takej harmónii, v akej si aj ty! Aspoň tak som to zaregistrovala počas nášho rozhovoru. Chýba vôbec niečo v tvojom živote?
- Keďže som ženou, hormóny pracujú aj u mňa... Ako každá z nás, aj ja túžim po rodine, po deťoch. Dúfam, že sa mi aj tento sen čoskoro splní. Asi nie náhodou funguje v mojom fitnesklube centrum pre budúce mamičky, kde pracujeme na základe mnou vypracovaného cvičebného programu, ktorý je zameraný na obdobie tehotenstva a šestonedelia... Druhým mojím veľkým plánom je zavedenie na trh rodinnej značky ZORA C, čo má byť značkou zdravia pre ľudí.
- K pekným plánom ti prajem veľa šťastia a ďakujem za rozhovor!