Všetko sa začalo tým, že prichádzajúce skupinky ľudí najrôznejšieho veku sa usadzovali vo foyeri na 2. poschodí Slovenského inštitútu, až zrazu boli obsadené všetky stoličky. Do začiatku bolo ešte ďaleko, a tak organizátori nezaváhali - pozvali záujemcov o pódiovú besedu o dvoch najvýznamnejších osobnostiach národných hnutí Slovákov a Maďarov meruôsmych rokov, medzi ktorými boli aj veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš a bývalý minister zahraničných vecí MR Géza Jeszenszky, do veľkej sály. Mimoriadny začiatok bol sťa predzvesťou mimoriadneho pokračovania - beseda o Ľudovítovi Štúrovi a Lajosovi Kossuthovi trvala takmer štyri hodiny. Nielen odborníkom, ale ani laikom sa akosi nechcelo pretrhnúť niť, ktorú začal odvíjať privítaním riaditeľ SI Milan Kurucz. Moderátor večera Karol Wlachovský hneď na začiatku spresnil, že zámerom diskusie nie je dostať tieto dve osobnosti pod spoločného menovateľa a predstavil účastníkov diskusie: slovenských historikov Milana Podrimavského a Dušana Škvarnu a ich maďarských kolegov Csabu Csorbu a Gábora Pajkossyho.
D. Škvarna nazval svoj príspevok Štúr a Kossuth - niekoľko paralel a rozdielov. Podrobne sa zmienil o tom, v čom videl podobnosti medzi dvomi Ľudovítmi/Lajosami, najvýznamnejšími osobnosťami dvoch národných hnutí v polovici 19. storočia, ale aj o tom, v čom spočívali rozdiely medzi nimi, čo viedlo k vzájomnému nepochopeniu, odmietaniu ich názorov, ba dokonca k tomu, že Kossuth podpísal zatykač na Štúra. K tejto prednáške sa v blízkej budúcnosti vrátime.
G. Pajkossy uviedol, že v Maďarsku hodnotia Kossutha nielen ako veľkú osobnosť národného hnutia, ale skôr ako veľmi významného dejateľa modernizačných hnutí polovice 19. storočia a priekopníka občianskej spoločnosti. Jeho snaženia a aprílové zákony, ktoré zrušili nevoľníctvo v Uhorsku, priniesli osobnú slobodu všetkým občanom krajiny bez ohľadu na národnosť. Hoci je pravda, že Kossuth bol zásadne proti federácii. Jeho postoj ovplyvnili obavy z panslavizmu, z ruskej intervencie.
Csaba Csorba konštatoval, že dnešné náhľady na osobnosť Kossutha sú mnohostrannejšie a diferencovanejšie, ako boli kedysi. Priblížil prítomným jeden z nich. Ak berieme do úvahy prostredie, v ktorom politik vyrástol, národný duch, ktorý ho obklopoval, pochopíme, akú neľahkú cestu musel podstúpiť, aby sa dostal od liberalizmu k demokracii. Pre Kossutha nebolo ľahké pochopiť, že aj iné národy, národnosti Uhorska prejavujú svoju snahu o svojbytnosť, majú podobné snahy ako Maďari. Odmietal federáciu, ale na druhej strane v júli 1849 urobil významný krok k pochopeniu toho, že je dôležité a nutné, aby nemaďarské národnosti mali možnosť samostatného rozvoja, samostatného národa. Ak sa na to pozrieme spätne zo zorného uhla XX. storočia, tak možno tento výkon nie je až taký veľkolepý, ale myslím si, že v tom prostredí a v tej dobe sa naozaj jednalo o významný krok, - konštatoval Cs. Csorba.
Postava Ľ. Štúra bola od revolúcie r. 1848 až do roku 1918 na Slovensku v živom povedomí slovenskej histórie - začal svoj príhovor M. Podrimavský. V politických programoch sa Štúrova koncepcia národnej identity cieľavedome udržiavala. Ale čo sa týkalo spracovania napr. prínosu osobnosti Štúra do slovenskej kultúry, do slovenského verejného života, to chýbalo. Až začiatkom 80. rokov 19. storočia vznikla prvá, doteraz najväčšia biografia Ľ. Štúra z pera J. M. Hurbana. Bola uverejňovaná v časopise Slovenské pohľady počas 4 rokov. Ďalšia monografia vyšla až 130 rokov po jeho smrti. Málokto poznal Štúra tak dôkladne, aby mohol podať obraz nielen o jeho živote, ale aj o celom jeho účinkovaní - vedeckom, pedagogickom, literárnom, politickom či filozofickom. Snáď najvernejšie sa to podarilo jeho súpútnikovi J. M. Hurbanovi.
Po skončení príhovorov nasledovala diskusia. Zaujímavé otázky položila kolegom profesorom etnografka Anna Divičanová. Zaujímalo ju, čo bolo príčinou toho, že Kossuth nikdy neuznal Slovákov za národ. Takisto nepoznala príčinu, prečo Széchenyi vo svojom denníku potom, ako Kossuth podpísal zatykač na Štúra, napísal jedinú vetu: Ó, len až by chytili toho zločinca! Nuž odpoveď bola len čiastočná - maďarskí politici, a tak aj Kossuth neuznali žiadny iný národ len chorvátsky. V prípade Slovákov sa odvolávali na to, že kto nemá/nemal svoj vlastný štát, ten nemôže vytvárať národ, zostane len ľudom. Anna Divičanová uviedla aj anekdotu z čias, keď robila etnografický prieskum v Slovákmi obývanej obci Ďurka. Údajne tam okolo r. 1930 zavítala delegácia, aby prehovorila ľudí, nech sa zrieknu svojich násilne pomaďarčených priezvisk, ktoré si prevzali od známych maďarských osobností. Tak prehovárali aj nositeľov mena Kossuth. Nakoniec sa ukázalo, že pod týmto priezviskom sú uvedené mená v ich matrike z roku 1695. Takže Kossuthovci v Ďurke sa nemuseli zrieknuť svojho priezviska.
So zaujímavou poznámkou, ktorá upútala pozornosť všetkých prítomných, prišiel docent Pázmaňovej univerzity Ivan Halász. Dúfame, že na našu prosbu svoj originálny názor na Ľ. Štúra a L. Kossutha vypracuje v písomnej forme, aby sme ho mohli uverejniť na stránkach nášho časopisu.
Diskusia v sále skončila, aby ďalšie takmer dve hodiny pokračovala v priestoroch foyeru. Na prvý pohľad chúlostivá téma natoľko zaujala prítomných, že mnohí sa pohrúžili do udalostí meruôsmych rokov a svojimi otázkami a názormi zaplavili naslovovzatých odborníkov na toto obdobie spoločných dejín slovenského a maďarského národa. Obdobie, ktoré ich po viac ako 850. rokoch pokojného spolužitia v dobrom i zlom postavilo na dve rôzne, zásadne odlišné platformy, čo dodnes vrhá tieň na ich vzťahy.
V dňoch 29. februára a 1. marca na pozvanie Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) a Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby (SSBČ) navštívili Békešskú župu veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš a riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť Milan Kurucz. Po privítaní na Generálnom konzuláte SR v Békešskej Čabe hostia v sprievode generálneho konzula Jána Süliho 29. februára doobeda navštívili slovenskú školu, kde sa stretli s učiteľmi a s vedúcimi predstaviteľmi ČOS. Počas rokovaní s riaditeľkou inštitúcie Editou Pečeňovou rezonovala otázka rekonštrukcie školy, ktorá figuruje aj medzi odporúčaniami slovensko-maďarskej zmiešanej komisie pre záležitosti menšín. Doteraz škola z vlastných prostriedkov vymenila okná za 20 miliónov forintov a mesto Békešská Čaba, napriek tomu, že už nie je prevádzkovateľom inštitúcie, prispelo na rekonštrukciu z vlastného rozpočtu sumou 10 miliónov Ft. Jediným svetlým bodom vo vývoji situácie je, že mesto, Celoštátna slovenská samospráva (CSS) a škola sa spoločne uchádzajú o podporu z fondov EÚ. Učitelia hovorili aj o praktických otázkach dvojjazyčnej výučby, o nadácii CSS pre nadané deti, ako aj o spolupráci s ČOS. Hostia sa stretli aj so žiakmi školy. Deti odovzdali pánovi veľvyslancovi album fotografií, ktorý dokumentuje súčasný stav školy, obrázok, ktorý znázorňuje vysnívanú školskú budovu a detskú kresbu čabianskeho podstienkového domčeka. Pán veľvyslanec vo svojom príhovore k deťom zdôraznil, že dnes sa na európskom trhu práce lepšie uplatnia ľudia, ktorí okrem svetových jazykov ovládajú aj niektorý stredoeurópsky jazyk a slovenčina je kľúčom k slovanským jazykom. Najaktívnejších žiakov pozval do rezidencie veľvyslanectva SR v Budapešti, stretnutie sa uskutoční v blízkej budúcnosti. Posedenie so študentmi sa nieslo v príjemnom ovzduší.
Na pracovnom obede v Dome slovenskej kultúry sa hostia stretli s primátorom mesta Gyulom Vantarom, podpredsedom župnej samosprávy Zoltánom Farkasom, riaditeľkou Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbetou Hornokovou-Uhrinovou, národnostnou referentkou mestského úradu Boženou Kutejovou Bačovou, riaditeľkou slovenskej školy Editou Pečeňovou a predsedom ČOS Michalom Lásikom. Poobede si hostia pozreli zrekonštruované Múzeum Mihálya Munkácsyho, kde boli ich sprievodcami zástupca riaditeľa, predseda mestskej slovenskej menšinovej samosprávy Juraj Ando a predsedníčka Župnej slovenskej menšinovej samosprávy Dr. Helena Čičeľová. Po prehliadke múzea sa uskutočnilo stretnutie s miestnymi krajanmi.
Delegácia sa potom presunula do Sarvaša, kde sa v Zelenom dome zúčastnila Spoločenského večera na Priestupný deň. Na podujatie prišli zástupcovia slovenských spolkov z Níreďházy, Malého Kereša, Stoličného Belehradu, Černe, Slovenského Komlóša, Segedína, Békešskej Čaby, Eleku, Čabasabadi, Irminčoka, Poľného Berinčoka, Budapešti a Ečeru. Na večierku, ktorý pripravili členovia miestnej slovenskej organizácie a trval do skorých ranných hodín, panovala vynikajúca nálada. V programe vystúpila Ildika Očovská z Čaby, kvinteto komlóšskej hudobnej školy a komorný Tanečný súbor S. Tešedíka zo Sarvaša. Hostiteľom večera bol predseda miestnej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán a jeho kapela.
Na druhý deň (1. marca) pokračoval program slovenských diplomatov tradičnou zakáľačkou v Čorváši, kde sa stretli s primátorom mesta Menyhértom Szilágyim, členmi miestnej slovenskej samosprávy na čele s Alžbetou Hudikovou a predsedníčkou slovenskej organizácie Kristínou Herfertovou. Hostia využili svoju návštevu aj na položenie vencov k soche generála Štefánika pri budove sarvašskej slovenskej školy a k pamätníku slovenských zakladateľov mesta.
Poobede nasledovalo stretnutie so starostom obce Kétšoproň Sándorom Völgyim a s učiteľmi miestnej základnej školy. Členovia delegácie si pozreli kultúrny program, ktorý pripravila škola, a stretli sa so žiakmi a s členmi zboru Horenka. Predstavitelia slovenskej samosprávy vysoko hodnotili pomoc Slovenského inštitútu a generálneho konzulátu pri usporadúvaní kultúrnych podujatí a vyjadrili prianie, aby sa v tejto spolupráci pokračovalo.
Nasledovalo stretnutie s vedením obce, členmi slovenskej samosprávy a slovenského klubu v Pitvaroši. Po krátkom kultúrnom programe, ktorý pripravili žiaci miestnej základnej školy, nasledoval neviazaný rozhovor, v rámci ktorého získali hostia informácie o každodenných problémoch tunajších obyvateľov. Pán veľvyslanec odovzdal pitvarošskej škole osobný dar vo forme slovenských učebníc pre prvý ročník. Miestny slovenský volený zbor požiadal o pomoc pri usporadúvaní výstav so slovenskou tematikou v Pitvaroši.
Návšteva slovenských diplomatov v Békešskej župe sa skončila v Slovenskom Komlóši, kde si hostia položením venca na hrob nedávno zosnulej Gabriely Maríkovej-Fülöpovej uctili pamiatku bývalej riaditeľky komlóšskej slovenskej školy. Vo večerných hodinách sa zúčastnili tradičného slovenského plesu v kultúrnom dome č. II, ktorý prebiehal výlučne v slovenskom jazyku.
Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši, Slovenské regionálne kultúrne stredisko (SRKS) a Organizácia komlóšskych Slovákov (KOS) usporiadali 1. marca slovenský ples. V preplnenom kultúrnom dome č. II v mene organizátorov prítomných srdečne privítal riaditeľ SRKS František Zelman. Po jeho slovách tanečný súbor Komlóš pod vedením Zuzany Laukovej predniesol pôvabné slovenské tance. Dobre nacvičené choreografie, prekrásne ľudové kroje, nestrojená veselá nálada tanečníkov a komlóšsky marš na záver programu priam lákali do tanca. Na ten si však účastníci bálu museli troška počkať. Najskôr si vypočuli pozdravné slová predsedníčky KOS Anny Molnárovej. Pani predsedníčka vo svojom príhovore zvlášť privítala na plese veľvyslanca SR v Budapešti Juraja Migaša, generálneho konzula SR v Békešskej Čabe Jána Süliho, riaditeľa Slovenského inštitútu Budapešť Milana Kurucza, riaditeľku Slovenského osvetového centra CSS Katarínu Királyovú, riaditeľku Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Annu Ištvánovú, šéfredaktorku Ľudových novín Alžbetu Hollerovú Račkovú, primátora mesta Jozefa Staku a delegácie z Veľkého Bánhedešu a Ambrózu.
- Poriadanie slovenských plesov v Slovenskom Komlóši je dlhoročnou tradíciou. Naši predkovia si tiež robili tanečné zábavy. Tie boli spojené vždy s prácou. Na jar, keď boli kopačky, v lete, keď ukončili žatvu, na jeseň, keď polámali kukuricu. Mládež, ale i tí skôr narodení, takto oslavovali dokončenie prác. V zime sa schádzali na priadkach. Ženy si pri práci zaspievali a keď ich navštívili mládenci, tak si aj zatancovali. Žiaľ, časom sa tieto tradície následkom hospodárskych a spoločenských zmien zmenili, ba niektoré celkom zanikli. Dnes tanečné zábavy usporadúvame iba preto, aby sme sa stretli a spolu sa zabavili. Tieto plesy už nemajú nič spoločné s našou každodennou prácou, s našimi povinnosťami. Ale ľudové piesne a tance našich predkov sa zachovali aj na našich dnešných tanečných zábavách. Krása ich tancov a spevu nás i dnes tešia, obohacujú našu dušu a skrášľujú náš život. Na ples sa schádzane koncom zimy, okolo fašiangov. Každý rok netrpezlivo očakávame túto príležitosť. Veľmi sa tešíme, že ste vyhoveli nášmu pozvaniu a prišli ste medzi nás, - dokončila svoj pozdrav Anna Molnárová. V mene hostí pozdravil dolnozemských Slovákov veľvyslanec Juraj Migaš, ktorý zagratuloval tanečnému súboru za perfektný kultúrny program a poprial každému výbornú zábavu. Sotva zišiel z javiska, hneď ho vzala do tanca najkrajšia tanečnica. Po niekoľkých krokoch sa pridali aj ostatní hostia, ktorí s veľkou radosťou tancovali s členmi folklórneho súboru Komlóš. Veselá nálada trvala aj počas vynikajúcej večere, po ktorej sa začala neviazaná zábava. Do tanca hrala dychovka Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho z pilíšskeho Santova. Účastníci plesu sa pri slovenských melódiách zabávali do skorého rána.
Slovenská samospráva a Spolok čorvášskych Slovákov usporiadali 1. marca v Čorváši Slovenský deň spojený s tradičnou slovenskou zabíjačkou, ktorého sa zúčastnili aj dôchodcovia a členovia poslaneckého zboru z družobného Sládkovičova na Slovensku.
Hostia prichádzali k novému kultúrnemu domu už skoro ráno, aby videli, ako usilovne pracujú miestni mäsiari. Aby sa pracovitým mužom ruky netriasli a aby hosťom nebola zima, čorvášske ženy ponúkali vynikajúcu pálenku a kapustnicu.
Uprostred najväčšej práce prišla delegácia diplomatov na čele s mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom SR v Budapešti Jurajom Migašom, ktorého odprevadili generálny konzul SR v Békešskej Čabe Ján Süli a riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť Milan Kurucz. Srdečne ich privítali primátor mesta Menyhért Szilágyi, predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Alžbeta Dimešiová Hudíková, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Gerendáši Katarína Priškinová a predsedníčka Dolnozemskej organizácie Slovákov Anna Szigetiová Szántaiová. Po privítaní si vzácni hostia pozreli budovu nového kultúrneho domu a knižnicu, kde boli pripravené prestreté stoly. Tu im primátor krátko priblížil históriu mesta, ako aj súčasné hospodárske možnosti. Predstavitelia našej Slovače informovali hostí o súčasnom stave a každodennom živote dolnozemských Slovákov. V tom istom čase prebiehala v meste súťaž o najchutnejšie pagáčiky a najkvalitnejšiu pálenku. Predpoludním sa uskutočnila vernisáž výstavy fotografií Alexandra Jirouška Jeden deň v Ríme, ktorú im sprostredkoval generálny konzul SR. Výstavu otvorili Menyhért Szilágyi a Ján Süli.
Poobede odborná porota rozhodla, že najchutnejšie pagáčiky upiekla Alžbeta Bajiová z Čorvášu a najkvalitnejšiu pálenku priniesol Gábor Joó tiež z Čorvášu. Po vyhlásení výsledkov sa začal pestrý kultúrny program. V prvej časti vystúpili miestni žiaci, členovia slovenského krúžku, so slovenskými básňami a piesňami a žiaci z Čabačudu, ktorí sa predstavili hrou na citare. V druhej časti programu sa na javisku striedali spevácke zbory z Poľného Berinčoku, Čabačudu, Sládkovičova a Čorvášu. Na záver deti zo Sládkovičova spievali karaoke.
Tradičná slovenská zabíjačka a Slovenský deň v Čorváši pokračovali chutnou večerou. Organizátori pohostili prítomných zabíjačkovou polievkou, jaternicami, klobásou, závinom a domácimi koláčikmi. Po večeri hosťom z Poľného Berinčoku, Irminčoku, Veľkého Bánhedešu, Sládkovičova, Gerendášu, Čabačudu a, samozrejme, aj domácim hrala do tanca kapela Jozefa Majora a Jána Ončika z Čabačudu.
Na tradičnej zabíjačke sa v prvú februárovú nedeľu zišli členovia slovenského klubu a Slovenskej samosprávy v Kondoroši. Najdôležitejšieho aktéra, vykŕmeného brava, dodal šéf jednej miestnej firmy.
- Dbali sme na to, aby sme dodržali všetky starodávne zvyky a zaspomínali sme si na zabíjačky z čias našich predkov, - uviedla predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Judita Krajčovičová. - Skoro ráno sme mäsiarov vítali domácim páleným a kapustníkmi, neskoršie sa na stoly dostala aj pečienka a pražená krv. Na obed sme ponúkli mäsovú polievku a varené bravčové mäso. Večer sme podávali plnenú kapustu a pečené klobásy. Na vydarenej akcii sa zúčastnilo vyše päťdesiat záujemcov. Čo nezjedli priamo na mieste, to si rozdelili a odniesli domov.
Najlepším predstavením v poradí šiesteho festivalu národnostných divadiel ARCUSFEST v Budapešti bola hra Kniha o cintoríne v podaní sarvašského slovenského národnostného divadla Cervinus Teátrum. Slovenskí divadelníci si však z najväčšej národnostnej divadelnej prehliadky odniesli aj ďalšie ceny: Ildika Záluská zo Slovenského divadla Vertigo získala ocenenie za najlepšiu vedľajšiu rolu v hre Ivana Holuba Pohreb a Yvette Martiniová zo sarvašského divadla za najlepšie kulisy a kostýmy. Pred rokom, keď sa prvýkrát odovzdávali ocenenia, si cenu za najlepšie predstavenie odniesla profesionálna zložka Vertiga za hru Matka a za najlepší herecký výkon Viola Thirringová, ktorá stvárnila hlavnú hrdinku.
Na tohoročný festival národnostných divadiel organizátori pozvali predstaviteľov 19 divadelných dielní 11 národností s 22 produkciami. Na predstaveniach v jazykoch národností organizátori zabezpečili tlmočenie, titulky, resp. synopsu v maďarčine. Sprievodnými programami stretnutia boli rokovania za okrúhlym stolom a diskusie, ale prvýkrát v histórii stretnutia aj výstava fotografií stáleho fotografa festivalu Bélu Ilovszkého v aule divadla Thália s názvom Photographia multilingua. Za šesť rokov si prehliadka získala priazeň národnostných dielní: viacero divadiel si načasuje premiéru práve na festival. Tak to bolo aj so slovenským predstavením Pohreb.
Festival v tomto roku priam rozmaznával milovníkov slovenského divadla, nakoľko okrem už tradičného vystúpenia Vertiga a sarvašského divadla v tomto roku bolo hosťom Divadlo VHV z vojvodinskej Starej Pazovy, ktoré sa úspešne predstavilo s trojjazyčnou hrou.
Divadelné stretnutie, ktoré v tomto roku usporiadali v rámci Roka dialógov medzi kultúrami, sa hlási pod názvom arcus (dúha), ktorý naznačuje pestrosť, spoluprácu a spoločné hodnoty kultúr a jazykov mnohých národností.
Festival začína naberať profesionálne obrátky: v organizácii nájdeme čoraz menej chýb, skoro na všetkých predstaveniach je dosť divákov, ba dokonca podľa našich informácií pomaly, ale o to istejšie sa začína zaujímať o činnosť menšinových dielní aj maďarská divadelnícka verejnosť. Práve preto sa vynára otázka, kam by sa mali uberať menšinové divadlá. Viacerí totiž zazlievajú festivalu, že nerozdeľuje amatérov a profesionálnych divadelníkov, že ich berie pod jednu strechu, napr. pri udeľovaní ocenení. Na druhej strane nie je isté, či všetky národnostné komunity potrebujú profesionálne divadlo, možno viaceré nechcú nechať schátrať amatérske dielne, ktoré oduševňuje radosť z hry. Samozrejme, my tu nie sme na to, aby sme vypovedali, čo má robiť divadelná pospolitosť, ale jedno je isté: ak daná menšina je schopná prevádzkovať naraz viacero divadelných súborov, amatérskych i profesionálnych, tak jej v tom netreba brániť. Hoci amatéri nedostávajú finančné uznanie, nevedia sa tejto činnosti venovať v celej jej šírke, preto napríklad môžu naštudovať menej predstavení, v dôsledku čoho môžu stratiť časť netrpezlivého publika. To je len jeden z aspektov, ktoré však teraz nebudeme rozoberať, ale rozhodne by sme sa mali zaoberať aj tými otázkami.
Počas rozhovorov za okrúhlym stolom odznelo niekoľko nápadov. Jedným z nich je predstava režiséra a umeleckého vedúceho sarvašského divadla Lászlóa Gergelya o transformácii festivalu na putovný: stretnutie by sa podľa neho mohlo konať vždy v inom meste či obci, kde by sa dalo sústredenejšie zaoberať otázkami menšinového divadelníctva a kde by mali aj divadelníci možnosť pozrieť si svoje produkcie, lebo by sa nemuseli ponáhľať domov. Okrem iného aj o tejto iniciatíve budú rokovať organizátori, ktorí sa stretnú v priebehu marca, aby vyhodnotili festival a aby vydali spoločné komuniké.
Na stretnutí odznela aj otázka potreby adaptácie niektorých hier vo viacerých jazykoch (v maďarčine a v menšinovom jazyku), pričom je viac než isté, že v novom jazyku sa mení aj adaptácia, ako aj o možnosti vzbudiť touto formou pozornosť maďarských divákov o národnostné dielne. Avšak pri takej rýchlej a silnej asimilácii, v akej sa nachádzajú národnosti v Maďarsku, by možno týmto divadlá stratili divákov, ktoré nedostatočne ovládajú jazyk menšiny.
Ak hovoríme, že národnosť žije v jazyku, musíme potvrdiť, že jazyk menšiny žije v divadelníctve. Totiž dobré divadlo potrebuje dobrých hercov, ktorí ovládajú svoju materčinu na takej úrovni, aby vedeli interpretovať myšlienky publiku. Divadlo potrebuje aj dobrých divákov, ktorí mu rozumejú. A dobre rozumieť vieme iba tomu, čo ovládame na dostatočnej úrovni. Takže preto môžeme hovoriť, že jazyk menšiny žije (aj) v divadle. Dúfajme, že o rok nás menšinová tália znovu zavedie do Divadla Thália a budeme sa môcť opäť radovať z nových predstavení. A možno si opäť naši odnesú najlepšie ceny...
Hosťom Festivalu národnostných divadiel ARCUSFEST v Budapešti bolo Divadlo VHV zo Starej Pazovy (Srbsko - Vojvodina). Prinieslo hru Dušana Kovačeviča Zberné stredisko. Podľa predlohy je to tragikomédia v jednom dejstve. Súčasný srbský autor je uznávaný nielen doma, ale i za hranicami. Jeho hru Profesionál zahralo pred dvomi rokmi na ARCUSFEST-e Srbské divadlo v Maďarsku po srbsky aj po maďarsky.
Predstavenie Pazovčanov bolo jedinečné aj čo sa týka jazyka: hrali ho totiž po slovensky, po srbsky a po rómsky. Vyšiel z toho taký dobrý mišung, aký môžeme počuť aj na uliciach našich osád, keď sa stretnú ľudia a počas rozhovoru prejdú z jedného jazyka na druhý.
Dej hry je prinajmenšom pikantný. Starý profesor počas vykopávok z rímskych dôb nájde bránu medzi našim a druhým svetom. Pokúsi sa odstrániť železný kryt z priechodu, dostane však srdcový infarkt a zomrie. Jeho okolie sa nazdáva, že je mŕtvy, v skutočnosti je však na polceste medzi životom a smrťou, takže dokáže nadviazať kontakty so živými i s mŕtvymi. Mŕtvi po smrti pokračujú vo svojich zvyklostiach aj v zmenenej situácii: hádajú sa, debatujú, spievajú si a rozprávajú sa. Otec so synom, sused so susedom, známi s neznámymi. Hoci nepociťujú plynutie času, vedia približne, koľko rokov prešlo od ich príchodu na druhý svet. Môžu sa totiž rozprávať so svojimi blízkymi, ak sa im s nimi sníva. Zberné stredisko je domovom nebožtíkov, kde si chcú realizovať staré túžby - stavajú nedokončené domy z vykopaných kameňov. Keď k nim zavíta starý profesor, hneď sú všetci okolo neho a vypytujú sa ho na svoje rodiny. Profesor sa stretne aj so svojou dávno zosnulou ženou, ale nemôžu sa dlho tešiť jeden z druhého, lebo on sa preberie z kómy. Predtým však prevezme odkaz nebožtíkov ich rodinným príslušníkom. Tí mu však neveľmi veria, až nášho profesora znovu chytí srdcový záchvat.
Slovenské divadlo vo Vojvodine má vyše storočnú tradíciu. Prvé slovenské predstavenie v samotnej Starej Pazove bolo roku 1903. Odvtedy má neprerušene (samozrejme, až na vojnové roky) ročne aspoň jednu premiéru. Nečudo teda, že k nám zavítali aj takí herci, ktorí hrajú v divadle už 33 sezónu. Vidieť to i na ich hre. Hoci nie sú vyštudovaní herci, ich hra je elegantná, prejav čistý. Nezápasia s javiskom, ale nechajú sa unášať hrou. Alebo možno za to môže režisér a v prípade tejto hry scénograf Alexander Bako, ktorý sám aj zahral jednu rolu v Zbernom stredisku? Neviem. Ja som mala pocit, že sa dej neodohráva v Starej Pazove (kam ho režisér umiestnil), ale v niektorom našom meste. A prečo by nie?
Súbor VHV pravidelne vystupuje na stretnutiach ochotníckych a profesionálnych divadiel v Srbsku i v zahraničí (Belehrad, Nový Sad, Nórsko, Fínsko, Slovensko, Bosna a Hercegovina, Macedónsko). Inscenáciou Zberné stredisko Divadlo VHV získalo v roku 2007 najvýznamnejšie ocenenia na festivaloch ochotníckych divadiel vo Vojvodine, Srbsku a na spoločnej prehliadke susedných štátov, bývalých členských republík Juhoslávie.
Divadlo VHV prinieslo úsmev svojou hrou, za čo mu aj touto cestou ďakujeme. Nebolo nás na jeho predstavení síce veľa, ale všetci sme sa dobre cítili a dobre sme sa zabavili, takže tí, čo ostali doma, môžu iba ľutovať.
V januári tohto roku nastúpila na miesto školskej referentky Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Erika Lázárová, bývalá riaditeľka santovskej základnej školy, slovenčinárka a v neposlednom rade autorka mnohých slovenských učebníc. Boli sme zvedaví na jej doterajšiu životnú dráhu a na plány do budúcnosti.
- Pochádzate zo Slovenska, čo vás priviedlo do Maďarska?
- Študovala som v Bratislave na Univerzite Komenského maďarčinu a slovenčinu. Tam som sa zoznámila so svojím budúcim manželom, ktorý ako Slovák z Maďarska študoval slovenčinu a dejepis. Po absolvovaní štúdia sme sa rozhodli žiť v Maďarsku.
- Hneď ste začali pracovať v santovskej základnej škole?
- Áno, v Santove som zastupovala jednu kolegyňu, ktorá bola na materskej dovolenke. Maďarčinu som vyučovala rok, potom sa nám narodil syn. Po materskej som sa vrátila a vyučovala som devätnásť rokov slovenčinu.
- Napísali ste niekoľko slovenských učebníc. Aký je ich osud?
- Písala som učebnice pre vyššie ročníky škôl, vyučujúcich slovenčinu ako predmet a pre dvojjazyčné školy. Sú to knihy slovenského jazyka, čítanky a pracovné zošity pre 5., 6., 7. a 8. ročník. Sú to veľmi potrebné učebnice. Sústreďujú sa predovšetkým na bežné komunikačné situácie a s nimi spojenú gramatiku. Pracovné zošity používajú žiaci každodenne a radi. Do škôl sme poslali dotazníky, boli sme zvedaví, aké učebnice používajú pri vyučovaní. Vo väčšine škôl sú to naše učebnice. Dostala som aj také informácie, že učebnice pre ôsmy ročník sú ťažké. Možno by nebolo na škodu ich prepracovať. Pracovný zošit poskytuje možnosť diferencovania v rámci danej skupiny, sú tam ľahšie a ťažšie úlohy. Každý žiak sa dostane v ôsmom ročníku tam, kam sa má.
- Predtým, ako ste sa dostali do Budapešti, ste pracovali v Ostrihome.
- Rok som pracovala na odbore školstva ostrihomskej samosprávy. Tu som mala na starosti päť základných škôl a základnú umeleckú školu. Mojou úlohou bolo predstavovať záujmy prevádzkovateľa a vykonávať jeho povinnosti.. V Ostrihome som pracovala do novembra, potom som si podala žiadosť do súbehu CSS na miesto školského referenta.
- Aká je náplň vašej práce v Úrade CSS?
- Som školskou referentkou. Mám na starosti všetky tri školy, ktorých prevádzkovateľom je CSS, teda školy v Sarvaši, Békešskej Čabe a Novom Meste pod Šiatrom. Mojou úlohou je získavať normatívy, písať projekty do súbehov, sledovať fungovanie týchto škôl atď. Mám plniť aj úlohy týkajúce sa všeobecne národnostného školstva, napr. organizovanie táborov na Slovensku, doškoľovanie učiteľov, sprostredkovávanie informácií o nových zákonoch, nariadeniach atď. Som v každodennom kontakte s našimi školami, s ostatnými slovenskými národnostnými školami sme v písomnom styku, samozrejme, aj im posielame aktuálne informácie.
- Podľa nového systému podporovania menšinových samospráv sa na základe prvých spracovaných konkurzov ukazuje, že menšinové volené zbory dostanú na vykonávanie svojich úloh viac štátnej podpory, ako tomu bolo v predošlých rokoch, - povedal štátny tajomník Úradu predsedu vlády Ferenc Gémesi, zodpovedný za zahraničné vzťahy a národnú politiku. Pripomenul, že maďarská vláda od začiatku tohto roku podporuje menšinové samosprávy diferencovane podľa vykonaných úloh. K dodatočne žiadateľnej podpore bolo potrebné do 1. februára podať projekty do súbehov. F. Gémesi konštatoval, že všetky samosprávy dostanú na prevádzkové náklady rovnakú sumu, okrem toho sa môžu uchádzať o doplnkovú podporu na vykonávanie úloh v oblasti národnostnej kultúry, školstva, rovnosti šancí a pod. Pri hodnotení súbehov sme brali do úvahy tieto stanoviská - konštatoval štátny tajomník. Ako uviedol, tri štvrtiny menšinových samospráv podali žiadosť do súbehu, ich spracovanie prebieha predbežne. Už teraz sa ukazuje, že predbežné obavy nebudú opodstatnené. Podávané projekty odzrkadľujú realitu. Najviac žiadostí podali rómske samosprávy. F. Gémesi sa zmienil aj o tom, že podľa doteraz hodnotených projektov a rátaní za lepší projekt, ako je priemerný, možno na rok 2008 získať celkovo namiesto vlaňajších 640 tisíc až 940 tisíc forintov. O výške podpory rozhodne do 15. apríla päťčlenná komisia. Získanú sumu poukážu menšinovým samosprávam v dvoch rovnakých častiach do 15. mája a do 15. augusta.
Podľa 6. bodu prílohy č. 5 Zákona o štátnom rozpočte Maďarskej republiky na rok 2008 na výchovno-vzdelávacie úlohy v národnostnom školstve je vyčlenených 1,1 miliardy Ft. Nedávno bolo uverejnené nariadenie ministra školstva a kultúry č. 4/2008 (19. 2.) o spôsobe žiadania, rozdeľovania, poukazovania a vyúčtovania týchto podpôr. Podľa nariadenia podpory z tohto rámca možno žiadať na nasledovné úlohy:
- prevádzkovanie národnostných materských a základných škôl,
- zaobstarávanie učebníc národnostného jazyka, literatúry, vzdelanosti a všeobecných predmetov v národnostnom jazyku,
- odborné pedagogické služby, napomáhajúce národnostnú výchovno-vzdelávaciu činnosť,
- úlohy v oblasti verejného školstva, ktoré figurujú v odporúčaniach menšinových miešaných komisií,
- udržiavanie kontaktov s materskou krajinou.
Termín podania žiadostí (poštou, resp. elektronickou poštou): do 20. marca 2008. Žiadosti po tomto termíne nebudú akceptované.
Ministerské nariadenie je uverejnené na internetovej stránke http://www.okmt.hu/main.php?folderID=747
31. ročník najvýznamnejšej výstavy v stredoeurópskom regióne Cestovanie 2008 sa konal nezvyčajne zavčasu, o celý mesiac skôr ako doteraz. V dňoch 28. februára až 2. marca v priestoroch areálu HUNGEXPO v Budapešti celkovo 65 tisíc návštevníkov čakala aj podľa odborníkov doposiaľ najbohatšia a najpestrejšia ponuka. Rekordný počet expozícií a rôznych programov na ploche viac ako 20 000 štvorcových metrov predstavilo 924 vystavovateľov z 50 krajín piatich kontinentov. Súbežne sa v jednotlivých pavilónoch konali špecializované výstavy lídrov, kulinárie, gastronómie a šperkov. Rovnako veľký bol záujem o domáce a zahraničné turistické ciele. Aj tentokrát mnohí využili značné zľavy pri predbežnom rezervovaní svojich letných programov. Nemalý záujem bol najmä o Slovinsko, čestného hosťa tohoročnej výstavy.
Slovenská agentúra cestovného ruchu (SACR) usporiadala pri príležitosti otvorenia 31. ročníka medzinárodnej výstavy Cestovanie tlačovú konferenciu. V priestoroch pavilónu A bol o Slovensko obrovský záujem. Medzi účastníkmi bol aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš.
Ako odznelo, účasť jednotlivých regiónov a firiem cestovného ruchu zo Slovenska na medzinárodnom veľtrhu v Budapešti od roku 1997 zastrešuje SACR. Maďarskí občania sú na šiestej priečke tabuľky počtu zahraničných návštevníkov Slovenska. Podľa štatistík vlani zaznamenali v SR približne 20-percentný nárast počtu návštevníkov, to znamená, že záujem slovenských turistov o Maďarsko vzrástol, kým záujem maďarských občanov o cestovanie do zahraničia mierne poklesol. V minulom roku strávilo v SR stotridsaťtisíc Maďarov približne 2,7 noci. Slovensko kladie veľký dôraz na turistické a kultúrne styky, pričom mu záleží nielen na kvantite, ale aj na vysokej kvalite poskytovaných služieb. Vďaka tomu cestovný ruch na Slovensku prispel vlani do štátneho rozpočtu príjmom 1,4 miliardy EUR, čo znamená 11,7 %-ný rast. Na Slovensko prichádzajú turisti hlavne z Českej republiky, Poľska, Nemecka a Maďarska.
Okrem SACR medzi vystavovateľmi boli lyžiarske strediská, cestovné kancelárie, hotely a predstavitelia veľkých miest, ako napríklad Bratislavy, Košíc, Spišskej Novej Vsi, Popradu, alebo Banskej Štiavnice. Novinkami sú tohto roku nové destinácie, ako Národný park Poloniny a AquaCity Poprad. V júni 2007 pripísali na zoznam svetového prírodného dedičstva UNESCO pralesy Stužica, Havešová a Rožok v Bukovských vrchoch spolu s Kyjovským pralesom vo Vihorlatských vrchoch v okolí Národného parku Poloniny a s pralesmi na Ukrajine.
Slovensko chce vytvoriť novú marketingovú stratégiu a slovenský brand, ktoré by zviditeľnili Slovensko ako nový, moderný a neagresívny štát. Ako sme sa od predstaviteľky SACR Sone Jelínkovej dozvedeli, medzinárodná výstava Cestovanie 2008 bola pre slovenské firmy úspešná. Katalógy, bulletiny a brožúry rozdali približne 65 000 návštevníkom, pričom sa minulo štyristo litrov čapovanej kofoly.
Podľa Svetového ekonomického fóra Slovensko má viac podporovať cestovný ruch. Rozvoj cestovného ruchu na Slovensku je oproti Česku či Maďarsku v nevýhode. Jeho podmienky sú totiž na Slovensku menej priaznivé. Nevýhodou sú podľa fóra napríklad slabá podpora zo strany štátu či marketing, ale aj vysoké ceny v hoteloch či v doprave. V rebríčku konkurencieschopnosti 130 krajín v oblasti cestovného ruchu obsadilo Slovensko 38. priečku. Oproti minulému roku si tak síce pohoršilo len o jednu pozíciu, no susedia SR si prilepšovali. Fórum vidí najväčšie nedostatky v prístupe vlády k cestovnému ruchu, najmä vo financovaní a marketingu - najhoršie dopadlo Slovensko v časti týkajúcej sa propagácie (obsadilo 121. priečku).
„Ministerstvo o tomto probléme vie a súhlasí s konštatovaním, že treba zlepšiť marketing. Štát môže vynaložiť na cestovný ruch len toľko peňazí, koľko mu dovolí štátny rozpočet,” povedala Dagmar Hlavatá z ministerstva. Na podporu Slovenska ako dovolenkovej destinácie je už podľa hovorcu ministerstva Branislava Zvaru pripravený aj projekt, ktorý má uviesť do života Slovenská agentúra pre cestovný ruch. Podľa prezidenta Asociácie cestovných kancelárií Róberta Kohlmanna by stačilo každoročne investovať do propagácie aspoň 100 miliónov korún. „Ak by bola celková podpora cestovného ruchu väčšia, každoročne by mohlo do rozpočtu prúdiť aj o 10 miliárd viac,” hovorí. Susedia Slovenska už do propagácie investovali a vyplatilo sa im to. „Česi každoročne asi 300 miliónov, Maďari až miliardu korún,” spresnil R. Kohlmann.
Vo fašiangovom období zábava a radosť neobišli ani škôlku na Alžbetinej ulici v Slovenskom Komlóši. V posledný februárový deň čakali malé bosorky, princezné, drakov a vojakov v slovenskej základnej škole, kde pre nich usporiadali fašiangovú zábavu a minidiskotéku.
Fašiangy patrili od nepamäti medzi obľúbené obdobia roka spojené s rôznymi zvykmi, poverami, hrami a zábavou. Od Troch kráľov do Popolcovej stredy sa organizovali plesy a karnevaly. Neodmysliteľnou súčasťou tohto obdobia boli aj zabíjačky a pečenie šišiek (pampúšikov) a fánkov. Niektoré tieto zvyky sa na Dolnej zemi zachovávajú dodnes. Radovánkam tohto obdobia sa oddali aj deti a učiteľky materskej školy na Alžbetinej ulici, ku ktorým sa pripojili aj rodičia. V Slovenskom Komlóši už tradične organizujú vo februári fašiangové plesy škôlkárov, na ktoré sa všetci starostlivo pripravujú a veľmi tešia. Zábavu začali 22. februára učiteľky a deti Materskej školy na Orechovej ulici, po nich nasledovali škôlkári na Alžbetinej ulici. A ako to už na fašiangy býva, neskutočné sa stáva skutočným, neuveriteľné uveriteľným. Na chodbách sme stretali kráľovné, popolušky, čertov, Spidermanov atď., ktorí netrpezlivo čakali na chvíľu, keď budú môcť predniesť svoje krátke programy pozostávajúce zo slovenských a maďarských básní a piesní. Rodičia a pedagógovia pripravili pre osemdesiat detí všetko, čo treba: obrovský priestor na predstavenie sa, stoly plné klasických sendvičov, šišiek, domácich koláčikov, fánkov a osviežujúcich nápojov. Rozprávkové bytosti, obyvatelia polí a domáce zvieratá sa po spoločnom speve stretli v aule základnej školy, kde im ich učiteľky pripravili minidiskotéku. Nádherné karnevalové masky rozveselili celú školu.
Listujem vo svojej poslednej knižke v úhľadnom obale, ktorá vyšla pod spoločnou egidou vydavateľstiev Ivan Krasko v Nadlaku a ESA v Bratislave krátko predtým, než jej nadlacký spoluvydavateľ Ondrej Štefanko odišiel z radov živých. Pôsobí na mňa ako pozdrav z iného sveta, ako pozdrav človeka do poslednej chvíle vzdorujúceho času a moriaceho sa na našej spoločnej postati.
Kde a kedy sme sa vlastne poznali? Myslím, že najskôr na 1. konferencii krajanských spisovateľov v Bratislave v októbri pamätného roku 1989. A potom na ďalších podobných podujatiach v Nadlaku, Békešskej Čabe či v Trenčianskych Tepliciach, spolu sme sedeli pred mikrofónom rozhlasovej reportérky v budmerickom zámku r. 1996, ale aj na pôde Slovenského inštitútu v Budapešti, naposledy pred štyrmi rokmi, keď O. Štefanko hodnotil prvý zväzok mojej trilógie prekladov maďarskej poézie v zahraničí, menovite autorov z Rumunska. Ešte štyri roky predtým ma totiž cestou z Budapešti do Čaby vyzval, aby som mu nabudúce zveril všetky svoje rukopisy. Stalo sa a odvtedy sa od neho rok čo rok vracali v knižnej podobe.
Ondrej medzitým redigoval tri časopisy, písal, prekladal do slovenčiny a rumunčiny, vydával desiatky publikácií, organizoval... V uplynulých pätnástich rokoch v nadlackom vydavateľstve uzrelo svetlo sveta hádam poldruha stovky knižných titulov. Tvorca „nadlackého fenoménu“, ak mám parafrázovať charakteristiku P. Andrušku, tvrdo pracoval na zachovaní a rozvíjaní národného kultúrneho dedičstva Slovákov a Čechov v Rumunsku a na celej Dolnej zemi ako básnik, prozaik, publicista a polemik kresaný z tvrdého dreva.
O. Štefanko bol fascinujúcou osobnosťou. Sebavedomý, robustný a výbušný, zavše až príkro priamy a otvorený. Spočiatku som si nevedel poradiť s jeho tak trochu odmeraným vystupovaním; až časom sa obloha našej metakomunikácie vyjasnila.
Koncom minulého roku, keď som sa telefonicky spytoval, čo je s knižkou pripravenou do tlače, Ondrej mi lakonicky odvetil: Uvidíš. Zarazil ma len jeho poklesnutý tón hlasu - prezradil mi, že má starosti s ťažko chorou manželkou.
Netušil som, že to bol náš posledný rozhovor a že Ondrejova pozemská púť sa chýli ku koncu. Smrť uchvátila jeho telesnú schránku, dielo jeho umu však žije a pretrváva.
„Každá rana Krista Pána nech je vďačne uctená: láska vrúca, ach, tvár mrúca Krista Pána, milená. Mojou vinou, Boží Synu, tŕň ti hlavu rozdiera, pre mňa ruky v hrozné muky železný klin rozviera“ - znela pôstna pieseň na tradičnej slovenskej svätej omši, ktorá sa konala 2. marca pri príležitosti 4. pôstnej nedele v Kostole sv. Jozefa v Budapešti. Zúčastnili sa na nej zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelka Rybová členka Valného zhromaždenia CSS, kurátorka Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny Ildika Klauszová Fúziková, členka VZ CSS Veronika Árendásová, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Tardoši Hajnalka Sárköziová a jej zástupkyňa Anna Crnečká, predsedovia slovenských menšinových samospráv III., IV. a IX. obvodu Budapešti František Križan, Anna Kutňánska a Mikuláš Bogár a veriaci z Budapešti, Čemeru a v najväčšom počte z Tardošu.
Pôstnu svätú omšu slúžil vdp. Atila Kónya, na organe hrala kantorka Katarína Süvegesová zo Santova, miništrovali Beáta Erdeiová z Budapešti, Monika Mészárosová a Dávid Mészáros z Tardošu. Dôstojný pán A. Kónya úvodom svätej omše pozdravil početných veriacich pri príležitosti štvrtej pôstnej nedele. Zdôraznil, že pôstne obdobie je zamerané na Veľkú noc a vyzýva na pokánie. V pôstnom období veriaci hojnejšie počúvajú Božie slovo, venujú sa modlitbe, robia pokánie, pripomínajú si krst, nasledujú Ježiša Krista na krížovej ceste. A tak sa náležite pripravujú na najväčší kresťanský sviatok liturgického roka - na slávenie Veľkej noci.
Slávnostný ráz svätej omše stupňovalo vystúpenie Speváckeho zboru Gereče z Tardošu pod vedením Jozefa Árendása. Dôstojný pán A. Kónya vo svojej homílii o. i. povedal:
- K základným zážitkom kresťanského života patrí svetlo. Prichádzame k Pánu Ježišovi, lebo on je svetlom sveta, svetlom nášho života. Osvietil nás vo svätom krste a vtedy sme sa i my stali svetlom v Pánovi. Ježiš svoje svetlo dáva maličkým, neznámym a trpiacim. Kto žije v Božom svetle, vidí na každom kroku mocné Božie činy. Ježiš nás vedie bezpečne ako dobrý pastier. Preto sa mu oddajme a vyznajme: „Ty si nám otvoril oči. Ty si Syn Boží.“ Nielen svet sa nás pýta na Ježiša, na našu vieru, ale aj Ježiš sám chce počuť a prijať naše vyznanie viery. Aj my teraz spoločne vyznajme našu vieru v Boha, nášho Otca, i v Ježiša, Božieho Syna, i v Ducha Svätého. Aj my padnime na kolená pred Ježišom, naším Spasiteľom, v tejto našej dnešnej eucharistickej slávnosti.
Po svätej omši sa na farnosti konalo agapé, na ktorom početných veriacich pozdravili predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai a I. Klauszová Fúziková, ktorá oznámila Tardošanom, že tohtoročné ekumenické stretnutie cirkevných zborov a chrámový koncert CSS organizujú na poslednú septembrovú sobotu v Tardoši.
Agapé a cestovné veriacim z Tardošu hradila Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti. Tardošské gazdinky priniesli chutné zákusky a koláčiky.
Posledný februárový týždeň bol pre žiakov sarvašskej slovenskej základnej školy, ktorí sa zúčastnili lyžiarskeho výcviku, veľmi zaujímavý a pestrý. Autobus bol zaplnený do posledného miesta a vodič Pavol Vyskok musel šikovne poukladať lyže, lyžiarske topánky a cestovné tašky, aby sa zmestili do batožinového priestoru.
Bolo nás spolu štyridsaťšesť, 3 učiteľky, 7 rodičov a 35 žiakov, z toho 17 z nižšieho stupňa. So začiatočníkmi, ktorých bolo 11, sme dva týždne pred odchodom nacvičovali v telocvični základné pohyby a nastavovali lyžiarske viazanie, ktoré v priebehu celého týždňa nebolo potrebné opravovať.
V prvý deň po ubytovaní sme sa pešo vybrali do strediska Plejsy, ktoré sa nachádza necelých 50 km severozápadne od Košíc, kde sme si pozreli, ako fungujú vleky. Deťom, ktoré ešte neboli na lyžovačke, sa veľmi páčila lanovka. Sledovali, ako nastupujú a vystupujú lyžiari zo sedačiek. Každé ráno sme naložili lyže a lyžiarske topánky do autobusu a vzápätí sme ich v lyžiarskom stredisku vybalili, čo sa stalo samozrejmosťou aj pre prvákov a druhákov.
Ráno sme žiakov rozdelili do skupín. Tí, ktorí už vedeli lyžovať, po krátkej rozcvičke vyšli lanovkou do vrchnej časti svahu a tam sa zdokonaľovali v technike. Veľkú pomoc nám poskytla mamička Tünde Krnáková, ktorá tiež pomáhala pri výcviku.
Začiatočníci boli veľmi usilovní. Už v prvý deň používali vlek a v druhý deň už vedeli spraviť užovku, ktorá sa im veľmi páčila. Pani učiteľka Mária Hrušková sa tiež postavila na lyže prvýkrát a bola veľmi šikovná.
Malým začiatočníkom sa prvé tri dni veľmi zapáčilo lyžovanie a preto sme ich lanovkou vyviezli na vrchnú časť trate. Ich pohľady boli bojazlivé, no niektorí sa rozhodli zísť dole na lyžiach. Tí menej odvážnejší dali prednosť lanovke. Spomeniem žiakov, ktorí zdolali čiernu trať ako začiatočníci - Ákoš Častvan, Evelin Boková, Zoltán Janiš, Anna Terhešová, Ruženka Vašadiová, Benjamín Baráth, Žolt Kunštár, Daniel Kiss a Sabolč Lešťan. Môžu byť na seba hrdí!
Preteky sme zorganizovali zvlášť pre začiatočníkov a zvlášť pre pokročilých. Tak ako vlani, aj teraz rozhodovali o prvenstvách stotiny sekundy. Tretiaci Paľko Strepka a Žolt Kunštár sa veľmi vyčerpali, horúcim čajom a obloženým chlebíčkom si dopĺňali stratené kalórie.
Každý deň sme lyžovali do štvrtej popoludní, potom sme sa zdokonaľovali v slovenskom jazyku písaním zážitkov z prežitého dňa. Po večeri sme išli jeden deň do telocvične, druhý deň do plavárne, ale navštívili sme aj nákupné stredisko, kde sa deti pokúšali komunikovať s predavačkami.
Stravovali sme sa v Penzióne pri plavárni, raňajky boli bohaté, ale večera bola slabšia. Lyžovanie a pobyt na čerstvom vzduchu každému odobrali veľa energie, nečudo, že dávky sa deťom málili.
V posledný večer sme vyhodnotili celý pobyt a, samozrejme, aj výsledky v slalome. Každý účastník dostal diplom a malú pozornosť, no a traja najlepší aj čokoládovú medailu a darčeky. Potom nasledovala diskotéka. Po večierke si každý pobalil veci, tým menším pomohli učiteľky a mamičky.
Počasie bolo po celý týždeň nádherné, opálené tváre detí budú dlho prezrádzať, kto bol na lyžovačke.
Peter Káša ● Menšinová literatúra, mládež a jazyk popkultúry