Ako osoba zodpovedná za Slovenskú materskú školu, základnú školu a žiacky domov v Sarvaši s veľkými obavami a často s úzkosťou sa od vlani pozerám na našu národnosť. Udalosti ma presvedčili o tom, že slovenská menšina sa rozdelila nielen podľa zemepisnej polohy, ale že oslabla aj naša spolupatričnosť.
Vždy, v každom položení veľkú závažnosť prikladám láske a porozumeniu, tento cit nás napĺňa po celý život. Ja sa považujem za jednoduchého človeka. V kruhu jednoduchých ľudí sa cítim dobre, lebo som presvedčená o tom, že medzi nimi sú dobrí ľudia. Oni sú nielen lepší a majú aj viac pochopenia, ale sú prístupnejší a ochotní pomáhať jeden druhému.
Zrelý, skúsený človek má väčšie predpoklady jasne vidieť v citovom zmätku. Udalosti, ktoré sa odohrávajú od minulého roka, nám dokázali, že medzi nami je veľa dobrých, cenných, čestných, spravodlivých a poctivých ľudí. Bohužiaľ, získala som aj také skúsenosti, že sú medzi nami i vypočítavci, karieristi a pokrytci, ktorí stratili dôveru ľudí, ale zostala im túžba po moci a sny o kariére. V súčasnosti sme často vyčerpaní a unavení nielen preto, lebo veľa pracujeme, ale skôr preto, že žijeme v takom ovzduší, v ktorom chýba láska a porozumenie. Ak niečo vykonávame s láskou, ani nezbadáme, na aké veľké výkony sme schopní, lebo nám spolupatričnosť dáva bezhraničnú energiu. Človek v tomto stave nepozná únavu, je naplnený veľkou silou. Ovzdušie bez lásky a porozumenia človeka vyčerpáva a zoslabuje. Keď sa dostaneme zo zlej situácie, potrebujeme veľa času, kým doplníme stratenú energiu. Bezcitnosť a neporozumenie vytvára konflikty, čo môže viesť k strate dôvery do budúcnosti. Nie v tom zmysle, že prestaneme plánovať, tvoriť, pracovať, lež úsilia a snahy stratia zmysel. Spolupatričnosť a láska sú bezhraničné, nepoznajú kategórie, ktoré má len egoizmus a sebeckosť. Mali by sme sa naučiť, že celý život treba zápasiť, aby nás neovládla závisť, snaha ponižovať iných, ba aj nenávisť. Musíme sa snažiť prejavovať viac dobra, pochopenia a tolerancie. V každej situácii byť a zostať človekom, brať zodpovednosť za našu spoločnosť, chrániť doteraz vytvorené hodnoty, čo nie je ľahká úloha. Bolesťou a obavami ma napĺňa to, čo sa dnes odohráva v radoch slovenskej menšiny. Myslím si, že medzi nami môže byť opäť harmónia len vtedy, ak si všetci uvedomíme, že len ten môže usmerňovať blúdiacich, kto jasne vidí cieľ, kto vie dodržať slovo, vieš môže len zrelý nezrelého, nadaný zaostalého, schopný neschopného. Tam, kde to tak nie je, sú oprávnené obavy, že chvíľkové emócie a absencia informovanosti vyvolávajú zmätok, ktorý rušivo pôsobí na cieľavedome budovanú spoločnosť.
Tam, kde sa tohto nepridržiavajú, takto nezmýšľajú, tam všetko upadne, všetko začne postupne upadať a nakoniec sa rozpadne.
Hľadiac na dnešný stav, opatrne s nádejou, ale i s obavou si kladiem otázku, či skrehnuté vzťahy možno uvoľniť, či sa budeme vedieť znovu spoločne smieť a tešiť sa z dobrých výsledkov našej národnosti, či ešte budeme vedieť prijímať múdre spoločné rozhodnutia v prospech nás všetkých. Pokúsim sa veriť v to, hoci mám aj obavy a pochybnosti.
Slováci z Komárňansko-Ostrihomskej župy sa každoročne schádzajú na pracovných poradách, kde si zosúladia svoje akčné plány. Hostiteľom prvého tohoročného stretnutia bol Tardoš ležiaci v srdci župy, v blízkosti župného sídla Tatabáne. Predstaviteľov slovenských samospráv a pobočiek Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM), ako i starostu hostiteľskej obce Bélu Csabána a notárku Anikó Szatmáriovú, privítala predsedníčka slovenskej samosprávy v Tardoši Hajnalka Sárköziová. Pán starosta zdôraznil, že v dobe globalizácie a pretechnizovaného sveta je veľkou výzvou zachovať si jazyk, korene a tradičnú kultúru predkov, a to nie na úrovni hesiel, ale konkrétnymi činmi. K tomu slúži v Tardoši napr. posilnenie spolupráce s Tvrdošovcami na Slovensku aj v oblasti školstva, usporiadanie prvého slovenského bálu v obci a vytvorenie živého dedinského múzea v znamení tradičnej kultúry miestnych Slovákov.
- Akčný plán župnej slovenskej samosprávy sme už rozposlali jednotlivým miestnym slovenským samosprávam. Náš zbor sa okrem zosúlaďovania spoločných programov na úrovni župy, resp. aktivít jednotlivých slovenských obcí podujme vykonať sociologický prieskum identity a používania jazyka v kruhu mládeže našej župy. Vedúcou tohto projektu je predsedníčka Slovenskej samosprávy v Kestúci Valéria Gaálová Karová, - uviedla predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová. Predsedníčka župného zboru zo spoločných slovenských akcií župy vyzdvihla Župné národnostné stretnutie v Orosláni, ktoré sa uskutoční koncom mája, vystúpenie Slovenského divadla Vertigo v niektorej frekventovanej osade župy pre obecenstvo z viacerých obcí, usporiadanie spoločných osláv Dňa menšín v decembri, organizovanie pracovnej porady predstaviteľov oblastných domov v župe a vzájomné navštevovanie podujatí jednotlivých obcí a súborov. Zdôraznila, že napriek tomu, že v župe je „iba“ 10 slovenských samospráv, pri množstve rôznych aktivít nie je ľahké harmonizovať ich činnosť. Zároveň informovala prítomných, že župná slovenská samospráva podporila zo svojho rozpočtu hlavne jubilujúce kolektívy, akými sú Spevácky zbor Gerecse (Tardoš - máj) a Slovenský klub v Orosláni (september). Ďalšie dôležité jubileum v župe bude 50. výročie založenia prvej slovenskej tanečnej skupiny v Bánhide, ktoré sa viaže k menu Šimona Očkaia st. Mária Nagyová pozitívne hodnotila nedávne stretnutie s delegáciou Nitrianskeho samosprávneho kraja na čele s podpredsedom Jánom Vančom, ktorá navštívila vedenie Komárňansko-Ostrihomskej župy a stretla sa s predstaviteľmi Slovákov. Hostia navštívili aj Oblastný dom v Síleši. M. Nagyová ako členka Komisie pre určovanie diferencovanej štátnej podpory miestnych a regionálnych menšinových samospráv sa s uznaním zmienila o súbehoch slovenských zborov župy, pritom vyzdvihla všestrannú pomoc jednotlivých obecných samospráv pri tejto práci. Pri výpise ďalších konkurzov na jeseň t. r. sa budú snažiť vyhýbať zisteným nedostatkom - informovala M. Nagyová.
Ďalšou spoločnou akciou slovenských obcí župy bude stretnutie slovenských škôlkárov v polovici mája v Kestúci. O tomto podujatí, ako aj o veľkolepom projekte Kestúčanov Od Troch kráľov po Vianoce, referovala Valéria Gaálová Karová.
O aktivitách ZSM v blízkej budúcnosti, akými sú Slovenské spievanky a veršovačky, Folklórny festival v Banke, Stretnutie slovenskej mládeže v Matre, resp. Slovenský škovránok informovala prítomných regionálna vedúca zväzu Veronika Árendášová. Pritom v spojitosti so súťažou Slovenské spievanky a veršovačky upriamila pozornosť tých obcí, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet a zatiaľ sa neangažovali v tejto oblasti mimoškolskej činnosti, že sa blíži regionálne kolo súťaže. Zároveň upozornila na novú adresu sídla zväzu.
Poslednou rečníčkou pracovnej porady bola úradujúca predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková. Ako vonkajšia členka podvýboru pre školstvo Novohradskej župnej slovenskej samosprávy po návšteve výchovno-vzdelávacích inštitúcií na Slovensku so slovenčinármi novohradsko-hevešského regiónu vyzdvihla potrebu poskytnutia väčšej odbornej pomoci pre menšie školy, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Z najnovších iniciatív Zväzu Slovákov v Maďarsku spomenula o. i. súťaž pre deti s názvom Poznaj Slovákov v Maďarsku, prehliadku talentovaných slovenských detí z Maďarska a z okolitých štátov, resp. tábor pre rodičov výhercov Spievaniek a veršovačiek, k usporiadaniu ktorého podal pomocnú ruku veľvyslanec Juraj Migaš, alebo organizovanie Slovenského škovránka v jeden deň na jednom javisku so zámerom vzájomného spoznávania jednotlivých súborov z rôznych regiónov. V tomto roku čaká ZSM zvolanie mimoriadneho kongresu, totiž k vykonávaniu verejnoprospešnej činnosti je potrebná modifikácia jeho stanov. Lákavým programom Folklórneho festivalu v Banke bude živá výstava mladúch a ženíchov, ako aj radostníkov. Doškoľovanie vedúcich folklórnych skupín bude organizované v Detve práve v čase podpolianskych slávností, tým pádom bude účastníkom dané nadobudnutie ďalších praktických skúseností. Predsedníčka zväzu hovorila o finančnej podpore zo Slovenska, ktorá bude udelená uchádzačom prostredníctvom konkurzu Nadácie ZSM Lipa.. (Podrobný výpis je prístupný aj v našich novinách, resp. na internete.) Zdôraznila, že polovica sumy bude opäť použitá na usporiadanie Školy v prírode na Slovensku. Druhá polovica bude udelená na kultúrno-osvetovú činnosť pre rôzne spolky a občianske organizácie a tiež na zaobstarávanie učebných pomôcok pre naše školy. Z tejto sumy možno získať financie aj na vytvorenie slovenského národnostného prostredia v školách a kultúrnych domoch: - Je dôležité, aby hlavne deti spoznali významné osobnosti kultúry nielen zo Slovenska, ale aj domácich slovenských vedcov, umelcov a vôbec činiteľov z Maďarska, a to hlavne zo svojho okolia či regiónu, - uviedla R. Egyedová Baráneková.
Záverom konštruktívneho rokovania sa Slováci z Komárňansko-Ostrihomskej župy dohodli, že podľa možnosti v tomto roku spoločne navštívia Podpolianske folklórne slávnosti v Detve.
Narodila som sa v znamení rýb. Ryby chcú byť väčšinou umelci, speváci, herci či spisovatelia. Majú na to vraj jednoducho predpoklady. Aj ja som svoj doterajší život venovala tancu, spevu, vystúpeniam na školských či mestských súťažiach. Vyhľadávala som také činnosti, kde moje vystúpenie vyvolávalo v divákoch štádium nemého úžasu. Keď škola potrebovala niekoho, kto ju bude reprezentovať, bola som to ja. Bolo to pre mňa úplne samozrejmé a automatické. Iní sa nemohli presadiť, lebo učitelia už vedeli, že ak na súťaž pošlú mňa, majú výhru istú. Tak som ani nerozmýšľala nad tým, kam na vysokú školu. Prihláška na Akadémiu umení sa mi stala osudnou.
Ste zvedaví ako sa z tohto vykľuje esej na tému Jazyky okolo nás, však?
V poslednom kole ma postihlo nešťastie, o akom sa mi ani nesnívalo. V porote sedeli významní predstavitelia dnešnej divadelnej scény. Vyšla som na javisko a oslepilo ma silné svetlo reflektorov. V hľadisku bola tma, nevidela som nikoho, no jeden hlas sa ozval : “Slečna, môžete začať!“ Nabrala som odvahu a predniesla som naučený text. Ten istý hlas ma po chvíli zastavil a opýtal sa:
„Slečna, akej ste vy národnosti?“
„Maďarskej,“ povedala som nesmelo.
„Prečo ste sa potom neprihlásili do Bratislavy?“ odpovedal hlas. „Tam je odbor herectva aj pre Maďarov.“ Neviem, čím to je, ale ak počujem slovo „Maďar“ z úst Slováka v istom hlasovom rozpoložení, naskočí mi husia koža. Znie mi to skoro ako nadávka. A v tejto chvíli to platilo dvojnásobne.
„Lebo som celý život chodila do slovenskej školy. Vyrastala som v maďarskom prostredí a celá moja rodina je maďarská. Tak mám maďarský prízvuk. Okrem toho, ak by som chcela študovať herectvo po maďarsky, tak by som išla do Budapešti,“ - vydala som zo seba. Po tomto rozhovore som sa cítila príšerne. Asi tak, ako v prvom ročníku, keď moji rodičia ešte nevedeli, aká bude situácia na juhu Slovenska o desať rokov, tak ma zapísali do slovenskej školy. Nevedela som po slovensky ani písmeno a tak, keď sa ma pani učiteľka prvý deň spýtala, čo sa mi snívalo, zarecitovala som nabifľovanú básničku. Viete si to predstaviť. V triede stoja mamičky a oteckovia a každý sa smeje. Hoci ma mama upokojovala, že to bolo milé, vo mne to aj tak zanechalo stopy.
Nuž, určite ste si domysleli, že na to herectvo ma nezobrali. Z tejto jazykovej traumy som sa spamätávala dlho. Bola som taká presvedčená, že divadelná scéna ma potrebuje... Je to zaujímavé. Na Slovensku vás vysmejú za maďarský prízvuk, v Maďarsku zas za slovenský...
Som zvedavá, či sa učiteľky na základných školách ešte stále tak starajú o tú hŕstku detí s inou národnosťou ako v mojich časoch. Mali pre nás trpezlivosť a v treťom ročníku sme už vedeli po slovensky tak, ako iní slovenskí spolužiaci. Teraz som šokovaná, keď počujem rozprávať maďarské deti žijúce na okolí po slovensky. Nepokladajú za dôležité, aby sa naučili jazyk štátu v ktorom žijú. Veď hranice sú tak blízko... No a potom je prípad, keď sa rodinka vyberie na výlet do Tatier a dcérka či synček si nevie vypýtať ani lízatko od bufetárky. Len naznačuje rukami a nohami, akoby bola nemá. Vtedy si možno uvedomí, že mala asi dávať väčší pozor na hodinách slovenského jazyka. Viem, že je niekedy ťažké stotožniť sa s jedným či druhým národom a podľa mňa sa ani netreba. Veď každý človek je indivíduum. Nikto z nás by nemal hľadieť do minulosti a nariekať nad zašlou slávou. Mali by sme mať radosť z toho, že (vo väčšine prípadov) ovládame dva jazyky na materinskej úrovni a ak sa nás niekto v cudzine spýta odkiaľ sme, tak treba povedať, že sme slovenskí Maďari.
V Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej škole v Novom Meste pod Šiatrom sa žiaci pravidelne pripravujú na štátnu jazykovú skúšku zo slovenčiny základného a stredného stupňa. Motiváciu k tejto činnosti treba hľadať hlbšie. Vychádzajúc zo svojej dlhoročnej pedagogickej praxe môžem konštatovať, že vždy sme mali problémy so zaškoľovaním do našej školy. Každý rok sme usporadúvali rôzne programy a vypracovávali rôzne metódy na získanie rodičov z mesta a okolia, aby si zapísali deti do našej školy. Tieto iniciatívy boli úspešné, ale vyžadovali si veľa času, práce a prípravy zo strany pedagogického zboru. Aj keď dôvody sú už iné, ale pokračujeme v boji o žiakov vymýšľaním nových programov, vytyčovaním nových cieľov a znásobovaním výsledkov. Z tohto dôvodu začala v druhej polovici 90. rokov pripravovať vtedajších ôsmakov na jazykovú skúšku Dr. Vlasta Štofová, ktorá bola vtedy hosťujúcou učiteľkou našej inštitúcie. Pre mňa bola príkladná jej skoro 10-ročná činnosť, ktorú vykonávala v našej škole a v mestských médiách na poli slovensko-maďarských vzťahov. Jej návrat do vlasti znamenal pre nás stratu.
Štafetu som od nej prevzala ja a ako učiteľka slovenského jazyka som za 8 rokov sprostredkovala krásy slovenského jazyka, kultúry, tradícií a zvykov mnohým talentovaným žiakom. Z mojej strany sa prípravná práca začína už v piatom ročníku. V jednej triede pracujeme v dvoch skupinách, žiaci sú rozdelení podľa úrovne vedomostí na začiatočníkov a pokročilých. Skupiny sú priechodné - menej usilovný pokročilý žiak sa môže vrátiť k začiatočníkom, kým začiatočník, ktorý dosahuje pekné výsledky, sa môže dostať do pokročilej skupiny. Takto zabezpečujeme každému žiakovi podmienky na prípravu. Samozrejme, štyri hodiny slovenčiny týždenne nestačia ani na prípravu k skúške základného stupňa. Práve preto sa každý rok snažíme, aby žiaci čo najviac času pobudli na Slovensku. Pri tomto nám pomáhajú geografická blízkosť Slovenska a otvorené hranice. Organizujeme množstvo rôznych táborov na jar, v lete a na jeseň a každý rok robíme aj lyžiarske zájazdy. Sú to výborné príležitosti na precvičovanie naučenej látky v optimálnom jazykovom prostredí.
V popoludňajších hodinách pracujeme s jazykom v rámci krúžku. Pre ôsmakov, ktorí stoja tesne pred skúškou, sú tieto zamestnania veľmi namáhavé. Ich prácu sledujú aj mladší spolužiaci, pre ktorých bude neskôr táto intenzívna fáza prirodzenou súčasťou prípravy. Naši žiaci počas školského roku nacvičujú divadelné hry v slovenčine, s ktorými sa prezentujú na prehliadke Celoštátnej slovenskej samosprávy „Deti deťom”. Pravidelne sa zúčastňujú na celoštátnej recitačnej a speváckej súťaži Zväzu Slovákov v Maďarsku Slovenské spievanky a veršovačky. V posledných rokoch sa na našu veľkú radosť vracajú z týchto súťaží s prvými a mimoriadnymi cenami. Po dlhých rokoch odhodlávania sa dnes komunikujem so žiakmi po slovensky aj mimo vyučovacích hodín. Vyhľadávam nečakané situácie na chodbe, na dvore školy, ale aj v meste. Takto približne vyzerá prípravná práca, ktorej posledné mesiace sú pre žiakov veľmi náročné.
Kto sa zaoberá so žiakmi podobného veku, určite zistil, že deti na jazykových skúškach občas dostanú také úlohy, na riešenie ktorých ešte nie sú dostatočne zrelé. Naši žiaci sa na skúške pri prekladoch, v laboratóriu a pri situačných úlohách stretli už s Pavarottim, kritikou filmu Pašie, alebo módnym návrhárom, ktorý je „iný” ako ostatní ľudia, a naposledy s hereckou činnosťou Marilyn Monroeovej.
V tomto školskom roku úspešne zložili jazykovú skúšku zo slovenčiny na základnom stupni Bernadeta Marčeková (typ A+B), Robert Gášpár (typ A+B) a Roland Trefán (typ A). Na strednom stupni úspešne obstáli Anna Benczeová (typ A+B=C) a Marcel Kuczik (typ A).
Dvom dievčatám chýbalo niekoľko bodov k úspešnej skúške, ale po získaní skúseností a vytrvalej práci budú v ďalšom kole určite úspešné.
Naším žiakom gratulujem v mene svojom i v mene celého pedagogického zboru. Sme na nich nesmierne hrdí. Želáme im, aby obstáli aj na stredných školách, ktoré si vybrali.
Každý rok sa Verejnoprospešná spoločnosť služieb a zužitkovania nehnuteľností Legatum, ktorá je jednou z desiatich inštitúcií Celoštátnej slovenskej samosprávy, podujíma na organizovanie odbornej konferencie pre majiteľov, prevádzkovateľov a pracovníkov slovenských ľudových pamätných domov, resp. pre odborníkov, znalcov tejto tematiky. Tieto stretnutia sú vždy venované jednej striktne vymedzenej problematike, poznatky z ktorej sa v každom prípade zídu účastníkom v ich každodennej práci. Tohoročná konferencia niesla názov „Hodnoty ľudového stavebníctva“ a bola usporiadaná v podpilíšskom Kestúci.
Na úvod rokovania riaditeľ Legata Juraj Ando pripomenul, že ide o ôsmu celoštátnu konferenciu takéhoto typu. Jej účastníci prišli z dvadsiatich ľudových pamätných domov zo siedmich žúp Maďarska. Vo svojom slávnostnom otváracom prejave predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik vyjadril svoju radosť z faktu, že sa konferencia koná práve v Kestúci, v jeho rodisku, dokonca si pamätá, kedy bolo otvorené miestne Obecné múzeum, veď vyrastal v dome oproti nemu. Starosta hostiteľskej obce Lajos Gaál popri prehľade histórie osady pripomenul zásluhy pedagóga a zakladateľa miestneho múzea Jozefa Petríka a zdôraznil príkladnú spoluprácu obecnej a miestnej slovenskej samosprávy. Predsedníčka slovenskej samosprávy v Kestúci Valéria Gaálová Karová podala hosťom obce podrobný prehľad činnosti ich zboru, ktorá okrem tradičných foriem zachovávania a pestovania slovenskej kultúry pozostáva aj z takých iniciatív, ako je vyhľadávanie osobností, ktoré sa pričinili o rozvoj obce, zvečnenie repertoáru pávieho krúžku na CD-nosiči, resp. čistenie tých častí chotára, ktoré majú slovenský názov.
Zachovanie ľudových domov domácim spôsobom - na túto tému prednášal prvý odborník, hlavný architekt Národopisného skanzenu v Senondreji (Szentendre) Miklós Buzás. Konštatoval, že pri prevádzkovaní ľudových pamätných domov nesmie zabudnúť na to, že v minulosti, keď boli ešte obývané, majitelia sa o ne starali deň čo deň. Dnes, keď už slúžia ako múzeá, musí byť údržba plánovaná a systematická. V každom prípade je dôležité, aby prevádzkovatelia mali ustavične v skladoch rezervy pôvodného stavebného materiálu. Prednášateľ podal prehľad najčastejších možných poškodení, akými sú zatekanie strechy, praskliny na stenách, resp. pleseň, práchnivenie dreva a škodlivý hmyz v drevených konštrukciách objektu a pod. Je dôležité vedieť identifikovať škody i opraviť postihnuté miesta. V každom prípade je lepšie, ak je dom v zime vykurovaný a je používaný, ako keby stál prázdny a nesmierne dôležité je pravidelné vetranie. Pôvodne na tradičných domoch chýbali dve konštrukcie, ktoré sú v dnešnej dobe nevyhnutné a potrebné: odkvapy a izolácia. K pravidelnej údržbe stien a múrov patrí natieranie hlinou, ktoré si možno ľahko osvojiť, líčenie vápnom - tradičná ženská práca a omietanie, ktoré si už vyžaduje odborné znalosti. Všestranný správca ľudového pamätného domu musí poznať aj spôsoby čistenia a opravy kovových predmetov, ako sú napr. zámky a iné kovové mechanizmy.
Najaktuálnejším otázkam hnutia oblastných domov bol venovaný príhovor úradujúceho predsedu Zväzu oblastných domov v Maďarsku Pétera Szablyára. Podľa neho tieto ľudové pamätné domy sú strážcami tradícií, a to nielen materiálnej roviny, ale aj duchovnej sféry, napr. spôsobu života, vierovyznania a medziľudských vzťahov. Dnes totiž ešte žije tá generácia, ktorá vierohodne dokáže podať svedectvo o tých časoch, keď používanie predmetov, nahromadených v miestnych múzeách, bolo bežné. Úradujúci predseda poukázal aj na to, že vedúci pamätných domov by mali mať na starosti nielen samotnú budovu, resp. zbierku, ale aj iné, napr. sakrálne pamiatky obce, ako sú cintoríny a prícestné kríže, alebo všeobecne celkový výzor dediny, ulice. Okrem odbornej prezentácie exponátov by sa mali snažiť o to, aby ich „inštitúcie“ boli čoraz živšími, teda aby rôznymi akciami prilákali čo najviac návštevníkov. Pri návštevnosti treba dbať o to, že v posledných rokoch aj na vidieku je čoraz viac turistov zo zahraničia, preto aspoň najzákladnejšie informácie o zbierke treba uviesť aj v cudzích jazykoch, resp. sa treba postarať o propagačný materiál. Z aktuálnych konkurzov, z ktorých by miestne múzeá mohli čerpať zdroje, vyzdvihol o. i. súbeh „Oblastné domy v službe kolektívov“, ktorý bol vypísaný Ministerstvom kultúry a školstva MR v znamení roku renesancie. Situáciu v tomto prípade však sťažuje, že je určený iba obciam s vyše 5000 obyvateľmi. Pre menšie osady je iná možnosť - konkurz v záujme zachovania a rozvoja dedičstva na vidieku v rámci programu Nové Maďarsko. Tu pre uchádzačov môže byť problémom, že ide výlučne o dodatočné financovanie projektov.
Z najnovších informácií o činnosti verejnoprospešnej spoločnosti Legatum Juraj Ando vyzdvihol, že podľa databázy inštitúcie CSS v súčasnosti je v MR už 49 slovenských ľudových pamätných domov. Im bola venovaná v minulom roku úvodná časť Nášho kalendára, ako aj samostatná informačno-propagačná publikácia spoločnosti. Riaditeľ oboznámil prítomných s históriou Legata a informoval ich o systéme udeľovania podpôr pre slovenské pamätné domy. Upozornil pritom na dôležitosť zaobstarania prevádzkového povolenia príslušného ministerstva, bez ktorého síce dané múzeá môžu fungovať, avšak sa nemôžu zúčastniť mnohých konkurzov a súbehov. Zahlásil zároveň potešiteľnú správu, a síce Legatum v tomto roku kúpi pre tie miestne múzeá, ktoré si to žiadajú, ženskú a mužskú figurínu, aby vo svojich priestoroch mohli vystaviť miestny kroj. Účastníci konferencie dostali aj Štúdiu o možnostiach využitia pamätných domov, v ktorej sú aj predstavy o budúcnosti, a síce využitie kultúry ako produktu napr. v turizme. Riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová záverom rokovania vyzvala aktivistov na slovenskom poli, aby zostavili súpis hodnôt nehmotného dedičstva vo svojom regióne podľa dôležitosti ich zachovania, ktorý bude zaradený na Reprezentatívny zoznam UNESCA.
V záverečnej diskusii sa prítomní venovali rôznym otázkam, ako napr. možnosti získavania podpôr a odborné rady k renovácii niektorých objektov (Fizér, Terany), zrekonštruovanie pece (Ečer), resp. podnikanie ako forma prevádzkovania oblastného domu (Sarvaš). Niektorí účastníci pozvali svojich kolegov a odborníkov na návštevu národopisného múzea v ich bydlisku.
Po práci nasledoval zaslúžený oddych. Kestúcke deti zo súboru Nezábudka prekvapili hostí svojej obce s pilíšskymi slovenskými tancami. Popri návšteve miestneho Dedinského múzea, ktoré je pomenované po spomínanom Jozefovi Petríkovi, si hostia v Kestúci vypočuli ukážku z repertoáru chýrneho miestneho pávieho krúžku. Snáď najväčší úspech mali pijanské ľudové piesne, ktoré svedčia aj o sláve známeho kestúckeho vína...
Dosť ošúchaná otázka, zato skoro ako šitá na dnešnú literárnu aktivitu Slovákov v Maďarsku, v poslednom čase pretriasanou na stránkach Ľudových novín, ale aj inde. Odpovede znejú pro i kontra. Jedni diskutéri predpovedajú, aj keď s určitou rezervou, jej postupný zánik (Karol Wlachovský: Rekviem za slovenskou literatúrou v Maďarsku?), kým iní jej dávajú akú-takú šancu. Peter Káša, tiež v Ľudových novinách, si kladie rečnícku otázku: Kto vlastne napíše to rekviem? Zrejme posledný z toho malého húfu tvorcov, trúfame si odpovedať.
A prečo ten ominózny letopočet v titule? Lebo po tridsiatich rokoch, ktoré uplynuli od vydania Výhonkov (1978), táto literárna tvorba, ako sa zdá, dospela na prah svojej agónie. Aj Gregor Papuček v recenzii Nášho kalendára na rok 2008 úzkostlivo alarmuje: „Už máme iba jedného jediného autora, ktorý píše prózu“. Skutočne? Nezaškodilo by si uvedomiť, že v posledných siedmich-ôsmich rokoch vyšlo dovedna šesť (6) prozaických titulov, avšak ani jeden z nich nie je dielom onoho „jedného jediného“, pričom päť (5) má na svojom konte jeden a tiež jediný, ibaže iný autor. Pokiaľ recenzent zaradil tých päť knižiek do osobitnej, povedzme čestnej kategórie, jeho akokoľvek paradoxné tvrdenie by bolo do istej miery predsa len oprávnené. Lenže beda, jedna (a hoci aj dve knižky) ani zďaleka nevyčerpávajú pojem slovenská próza v Maďarsku.
Podobná labutia pieseň zaznieva aj z diel našich poetov. V tomto storočí vyšli zbierky hádam troch či štyroch pevcov, čo nie je práve pádny argument prítomnosti tuzemskej slovenskej poézie a texty v nárečí slušia skôr kalendárom. Básnické subjekty, ktoré ešte ostávajú, ponorené do mikrokozmu svojich veršov, akoby nevedomky komponovali ono hrozivé rekviem: vytrvalo si ťažkajú na trpkú minulosť a na neistú budúcnosť. Horizont myšlienok a objavnosti sa nerozširuje a problémy sveta a človeka, života a smrti sú zrejme príliš náročnou výzvou...
Mimochodom, nedávno uzrelo svetlo sveta tzv. slovenské číslo časopisu Napút, ktoré prináša aj príspevky poriadne „fúzaté“, veď ich pisatelia siahli po pere a papieri naposledy pred dvomi desaťročiami, zatiaľ čo črtu nemenovaného autora z poslednej doby redakcia neuverejnila just preto, že nenesie pečať programovej „slovenskosti“ publikácie. Tie dvadsaťročné dokumenty však v prvom rade svedčia o tom, že v uplynulom období celá jedna generácia premeškala svoju príležitosť.
Ostáva už len konštatovať, že tunajšia slovenská poézia a próza hynú ako na podvýživu tvorivosti, tak na úplný nedostatok nových talentov. Tie by však mohli vyklíčiť nie v priesadách školských lavíc, lež spontánne a v žičlivom ovzduší, na záhonoch všestranného a dôsledného pestovania slovenského materinského jazyka a kultúry, ktoré, (ne)samozrejme, chýba. Literárna tvorba Slovače, tej doma i tej spod Tatier, býva - česť výnimkám - viac než zriedkavým hosťom na slovenských podujatiach. O to viac možností v miestnom, regionálnom i celoštátnom meradle je na festivaly chutí a zábavy. Chýbajú hoci len podnety zainteresovaných ustanovizní. Pripomeňme si, že poslednú literárnu súťaž vypísal bývalý Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku roku 1988! Teda opäť v čase pred pomyselným zrodom novej generácie. Sama inštitúcia, ktorá dnes skôr iba eviduje svojich členov, tvorcov umeleckého slova, fakticky prestala vyvíjať svoju činnosť a jej časopis zanikol ešte pred pätnástimi rokmi pre nedostatok prostriedkov.
Prirodzene, nemožno vynechať ani slovenský týždenník s jeho literárnym kútikom, horko-ťažko lákajúcim návštevníkov z dolnozemských končín. A tak voľky-nevoľky, a v duchu dávnejšej tradície, neostáva než sa uchýliť k iným zdrojom rozptýlenia - vďakabohu slovenským.
Ten budúci, hoci výslovne nežiaduci pisateľ hroziaceho rekviem už asi čaká na svoju chvíľu. No možnože ešte nie, lebo nič nie je nikdy celkom isté a definitívne. Ale o tom snáď až inokedy.
Poľská samospráva v Békešskej Čabe a Maďarsko-poľský priateľský kultúrny spolok usporiadali 10-12 apríla I. Medzinárodnú literárnu konferenciu v Békešskej Čabe a v Gyule. Séria podujatí sa začala s koncertom v Gyule, záujemcovia si mohli vypočuť v Dome hostí kapelu študentského domova rumunského gymnázia. Programy sa pokračovali na druhý deň v Békešskej Čabe, v Dome maďarských umení Bálinta Balassiho. Prítomní si mohli vypočuť zaujímavé prednášky o medzinárodnej literatúre zo strany Slovákov, Poliakov a Rumunov. O slovenskej literatúre, o slovensko-maďarských vzájomných vzťahov, ako aj o prekladoch prednášala vedúca Katedry slovenského jazyka a literatúry Segedínskej univerzity Katarína Maružová Šebová. V interpretácií pod názvom Recepcia slovenskej literatúry v Maďarsku pani Maružová vysvetlila účastníkom akcie, čo priviedlo maďarského čitateľa k tomu, aby vzal do ruky slovenskú literatúru. Podľa nej nasledujúce motívy prídu na náš um: záujem o literatúru, ktorá je typologicky podobná, záujem o autora, záujem o tému, alebo o žáner.
Pri príležitosti I. Medzinárodnej literárnej konferencii vyšla antológia Maďarsko-poľského priateľského kultúrneho spolku pod názvom Spoločnou cestou v 303 exemplárov. Približne stopäťdesiat stranová zbierka obsahuje básne a prozaické diela slovenských, poľských a rumunských autorov. Slovákov reprezentujú dve básne Gregora Papučka. Pri príležitosti Dňa poézie 11. apríla vo večerných hodinách v bývalom kine Phaedra predstavili antológiu Spoločnou cestou. Prichádzajúcich básnikov a spisovateľov privítal domáci pán večera, šéfredaktor literárneho časopisu Bárka Tibor Elek. Slovenskú literatúru zastupovali básnik Gregor Papuček a hostia zo Slovenska, prozaik Ján Cíger z Martina, spisovateľ, publicista, šéfredaktor Slovenských národných novín Peter Mišák z Bratislavy a prozaik, riaditeľ Oravskej knižnice v Dolnom Kubíne Milan Gonda. Po nepravidelnej literárnej večeri prítomní sa dlho porozprávali s autormi o ich živote, práce a o plánoch. Viacerí navrhovali, aby v budúcnosti boli zorganizované tie konferencie každý rok, ale vždy v inej krajine.
Priznám sa, keď som sa pred rokom dozvedel o ponuke zúčastniť sa na Medzinárodnej literárnej konferencii v Békešskej Čabe, ani na chvíľu som nezaváhal, či tam pôjdem. Črtala sa veľmi dobrá zostava účastníkov za mesto Martin. A aj slávna klobása bola lákadlom, ktorému sa ťažko odoláva.
Rok uletel veľmi rýchlo a napriek všelijakým zmenám v oblasti organizácie martinskej kultúry, podpora navštíviť podujatie zostala. Nezisková organizácia DOTYKY A SPOJENIA zastrešila účasť literátov materiálne aj finančne. Do Békešskej Čaby sme sa vybrali nakoniec len dvaja. Autor týchto riadkov a Milan Gonda. Prekľučkovali sme slovenské kopčeky nesúc šum dávnej domoviny našim rodákom, ktorí pred takmer tristo rokmi išli za šťastím a živobytím do Turkami vyplienenej novej vlasti. Békešská Čaba sa narodila druhý raz. Dnes je to moderné mesto s krásnou architektúrou. Žije v ňom 63 tisíc obyvateľov a je sídlom župy. Punc slovenskosti sa rokmi a nie vždy priaznivými okolnosťami už vytratil, mesto sa stalo multikultúrnym. Je tu silné zastúpenie Maďarov, Slovákov, Rumunov, ale aj Poliakov či Nemcov.
Pulz kultúry, nadšenie a záujem sa naplno prejavil aj na spomínanej medzinárodnej literárnej konferencii. Putovanie pustou - pre Maďarsko typickým územím - dnes už úplne inou, ako kedysi, sme ukončili vo štvrtok podvečer 10. apríla. Hostitelia na čele s pani Malgorzatou Leszkovou nás veľmi milo privítali, najmä pani Helena Somogyiová bola naším strážnym anjelom, sprievodcom aj prekladateľom. Večer sa začal oficiálny program koncertom poľskej rockovej skupiny Arzen. Nadväzovali sme kontakty, úctivo kývali hlavou na pozdrav. Naším druhým sprievodcom bol emeritný podplukovník, výborný znalec histórie a neúnavný bojovník za práva Slovákov v Maďarsku Gregor Papuček. Bol ako chodiaca encyklopédia a informácie sa na nás doslova sypali.
Druhý deň našej návštevy bol úplne vyčerpávajúci. Od rána bola literárna konferencia. Medzi našich známych pribudol generálny konzul slovenskej republiky János Süli. Sprevádzala nás a tlmočila nám riaditeľka Slovenského gymnázia Edita Pečeňová, na návštevu Domu slovenskej kultúry nás pozvala jeho riaditeľka Anna Ištvánová. Konferenciu pozdravil a veľmi srdečne otvoril viceprimátor Békešskej Čaby István Köles, ktorý vyzdvihol spoločné hľadanie koreňov literatúry a zároveň ocenil obyčajné ľudské kontakty, ktoré už dnes nemajú ako prekážku štátne hranice. Spolu so šéfredaktorom časopisu Bárka Tiborom Elekom a prednášateľmi referátov o vzájomnom prepojení národných literatúr pokrstili zborník autorov zo stretnutia, ktorý má názov Wspólna droga - Közös úton - Pe drumul comun - Spoločnou cestou.
Program pokračoval návštevou knižnice. Metodička pani Loncsaková nám ukázala veľkorysý pomerne variabilný priestor, s možnosťou v pokoji čítať, ale aj usporiadať vernisáže, alebo rôzne stretnutia. Veľmi silný zážitok vo mne zanechala návšteva Domu slovenskej kultúry, kde sme boli prijatí riaditeľkou Annou Ištvánovou. Informácie ako žijú naši krajania sme mali z prvej ruky a pár vecí nás naozaj prekvapilo. Očakávajú väčšiu pomoc od Matice slovenskej, ale aj od slovenskej vlády. Aby sa nedostavil nezáujem o slovenské veci a následne úplná asimilácia krajanov. Osobne verím, že nejaký spôsob pomoci sa nájde. Potom sme šli na návštevu Munkácsyho múzea. Maľby tohto maliara boli zaujímavé, ale najviac nás upútali muzeálne exponáty. Výnimočná bola jurta pôvodného kočovného obyvateľstva, ale aj výborne a dokonale naaranžované expozície o živote v maďarskej puste. Po obdivovaní architektúry, ktorej tróni evanjelický kostol pre šesťtisíc ľudí so 72 metrov vysokou vežou, ale aj nádherný a majestátny dvojvežový tehlový katolícky kostol, sme sa presunuli k zachovanému slovenskému domu z polovice 19. storočia. Vo vnútri bola muzeálna expozícia, ako žili a čo k tomu potrebovali obyvatelia Békešskej Čaby. Pri vstupe do pitvora nás privítala nádherná vôňa slávnych čabianskych klobás, ktoré si temer len tak viseli v komíne. Zaujímavá bola informácia, že takýto dom si postavili ľudia už ako starší, v päťdesiatke, keď už nevládali žiť vonku na tzv. sálašoch. Tie boli len pre mladých.
Náročný deň pokračoval spoločným stretnutím a predstavením v kultúrnom dome, kde čítali svoje práce zúčastnení literáti, spolu s maďarským prekladom v excelentnej interpretácii herečky mestského divadla. Aj keď existovala rečová bariéra, množstvo vecí sme jednoducho dokázali vycítiť.
Slávnostná recepcia bola vyvrcholením dňa, ľudia, ktorí sa na seba usmievali, nadväzovali stále bližšie kontakty. Tu padli temer všetky bariéry. Milan Gonda sa spoznal s bratrancom svojej školiteľky na doktorandskom štúdiu Pavlom Žibritom, inak tiež učiteľom, a ja som mu farbisto opísal, čo na Slovensku robíme a ako by sa dalo s krajanmi pri tom spolupracovať a spojiť. Obrovský úspech malo rozprávanie o Jankovi Hraškovi.
Veľké literárne stretnutie sa skončilo spoločnou návštevou miestnych kúpeľov a výmenou darčekov. Podujatie zanechalo silný dojem a je dobrým pokračovaním už historických kontaktov. Viacerí priatelia, ktorých sme tu spoznali, už o pár dní prídu na Slovensko. Myslím, že naše mesto sme predstavili veľmi dobre, presne tak ako sa patrí na hrdého kandidáta na Európske hlavné mesto kultúry 2013.
Piatkový podvečer 11. apríla sa v Mestskej knižnici v Bratislave na Kapucínskej ulici, v preplnenej sále Galérie Artotéky, stretli blízki, známi, neznámi - všetci, ktorí poznali osobne alebo už nestihli osobne spoznať Ondreja Štefanku. Demokratický zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku, Kultúrna a vedecká spoločnosť I. Krasku v Nadlaku, Občianske združenie Dotyk ľudskost - Touch of humanity, vydavateľsvo ESA venovali spomienkový večer významnému slovenskému básnikovi, spisovateľovi, prekladateľovi, spolkovému činovníkovi - Slovákovi z rumunského Nadlaku.
„...života hodný budem iba vtedy,
keď svojich nikdy nezrieknem sa,
ale aj vtedy,
keď odpútať sa budem vedieť
od domu
a rozdávať sa budem súci...“
Odišiel náhle. Nedožil sa 59 narodenín. Zostali po ňom zbierky básní, eseje, preklady z rumunského jazyka do slovenčiny a zo slovenčiny do rumunčiny, časopisy, ktoré založil či vydával, projekty, ktoré realizoval...
„ A potom
za zrkadlom i popol
s dvojakou tvárou býva.
To, čo tu živé bolo, teraz mŕtve je.
A okolie
práve tým, čo do sveta si pustil,
tu hneď osloví.“
Spomienky a úvahy tých, ktorí sa prišli podeliť o svoj smútok z nečakaného odchodu Ondreja Štefanku, uvádzala Katarína Hrkľová. Privítala hostí z Rumunska, z Vojvodiny, domácich, medzi ktorými bol poslanec Jozef Rydlo, Slavomír Ondrejkovič, Milan Resutík, Ján Soth... Do mozaiky spomienok prispela informáciou aj prezidentka SC PEN-klubu, ktorá sa s Ondrejom Štefankom zoznámila na Medzinárodnej konferencii Lekári a literatúra - o lekároch spisovateľoch, kde prišiel Ondrej s rumunským lekárom, ktorého tvorbu prekladal do slovenčiny. Podľa jej slov to bol fascinujúci človek, ktorý hneď pri diskusiách mal množstvo nápadov a bol veľmi iniciatívny. Aj Anton Hikisch, exprezident SC PEN-klubu, hodnotil tvorbu i odkaz Ondreja Štefanku. Oceňoval, že na to, aby niečo dokázal, nepotreboval obrovské priestory, tím zamestnancov či finančné dotácie. Vydával časopisy, prekladal, písal... Bol to človek dynamický. Jeho život prirovnal k jazde rýchleho pretekárskeho auta. Motor, ktorý šiel na plné obrátky. Za každých okolností, z hocijakej štartovacej čiary. Jeho smrť... ako keď sa pretekár zabije v najvyššej rýchlosti.
Hrdo sa hlásil k Slovensku a slovenčine, ale ako spomínal Ivan Miroslav Ambruš, predseda Kultúrneho a vedeckého spolku I. Krasku v Nadlaku, ktorý vymenoval aj množstvo ocenení, udelených rumunským štátom Štefankovi za preklady a kultúrno-literárnu činnosť. Keď sa Ondreja pýtali: „Čo pre vás znamená slovenčina“ hovorieval: „...Slovensko, to je krajina mojich predkov, ale doma, doma, to je slovenská rodina, to je slovenské moje doma, to je Nadlak, to je Maruša, to sú naši štúrovci, lebo aj my sme mali našich štúrovcov... Naša slovenčina je trochu zastaralá, ale to je naša slovenčina... a myslím si, že to je aj zásluha našich štúrovcov...“
„Prebývať v dvoch rečiach je trpné šťastie...“ - čítal pre Ondreja Štefanku vo svojej básni Prof. Miroslav Dudok, ktorý sa chystal prečítať ju k Ondrejovej päťdesiatke už v roku 1999, ale podarilo sa mu to až teraz... Báseň Bez konca končí veršami:
„Medzi dvoma zrkadlami je
podstata môjho zrkadlenia
Bez príbehu
Je iba situácia“
Situácie zo života a jeho postoje sú zachytené aj v slovách básní, ktoré dávajú odpovede na mnoho naznačených či nevyslovených otázok:
„Reč moja
je zrkadlo.
V ktorom sa hľadám čistý.
Sa boja
vtáci leta, čo zapadlo.
Len ja si hľadám obraz v lístí.“
Prof. Ján Botík vo svojej úvahe spomínal Ondreja Štefanku ako „samorostlého bádateľa“, jasnozrivého pozorovateľa prostredia, v ktorom vyrástol a o ktorom dával výpoveď nielen básnickú, ale i bádateľskú, pred ktorou môžu dať študovaní na univerzitách a v inštitúciách „klobúk dolu“. Vede - etnografii či dejinám sa Štefanko učil v tej svojej Dolnozemskej a tej svojej Nadlackej univerzite. Ako predstaviteľ básnickej školy, majúcej zázemie v ľudových básnikoch a dolnozemskej povahe Slovákov, ktorí sa naučili nielen obrábať zem, ale aj kresťanským, luteránskym i panským móresom, mal v sebe tiež akúsi džentríckosť. S nadšením hovoril o jeho eseji Genius loci, ktorá bola napísaná jedným dychom, ako báseň v próze, óda, zložená z vyberaných, hoci jednoduchých, no emocionálne silných slov, a aj keď zámerne bez interpunkcie je štylisticky dokonalým obrazom miesta, s ktorým sa autor identifikuje.
Keď niekto odíde a už sa nevráti, predsa niečo zostáva, kým existujú tí, ktorí „podávajú ďalej“ jeho poslanie a slová... A tak neodchádza, ale zostáva a vracia sa znova. V inej forme...
V básnickej zbierke Nepokorený aj v slove - ako s prekvapením skonštatoval aj bývalý veľvyslanec v Rumunsku Ján Soth, je pokora v slovách. Tí, ktorí ho poznali z rokovaní, paradoxne v jeho správaní navonok vraj pokoru nepociťovali. Prečo? Pavel Hlásnik, prvý podpredseda Demokratického zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku, hovoril o rôznorodých aktivitách a prínose Ondreja Štefanku nielen v Rumunsku, ale aj vo svetovej komunite Slovákov žijúcich v zahraničí. Ondrej dokázal nadchnúť ľudí a zrealizovať aj nezrealizovateľné projekty, - konštatoval na záver. Medzi veršami Ondreja Štefanku je množstvo odpovedí:
„Nie každý je súci chodiť za podstatou,
nie každý otvoriť vie v hrdle hlas,
a potom vypovedať,
oprieť plece,
zaspievať,
alebo nebodaj skríknuť...
Nie od bolesti svojej drobnej,
lež preto, aby napomenul lebo zavaroval
nevidiacich hluchých.“
Jeden z projektov, ktorý síce nenavrhol, ale ktorý vznikol práve preto, lebo jeho schopnosť spájať ľudí pretrvala a spája ich, aj keď už nie je fyzicky medzi nami, bol práve večer spomienok - stretnutie Odtlačky zaštepené do slov.
„Pretože tí, ktorí s úľubou hľadia na cudzie
vredy,
ktorí sa seba nevedia a nevedeli striasť,
ktorí mať k ľuďom súcit
nechceli a nechcú,
nebudú nikdy chýbať nikomu.“
Pomedzi spomienky prítomných a slová básní, recitovaných jeho priateľmi, vkĺzli v podvečer do galérie nielen myšlienky Ondreja Štefanku. V klavírnych skladbách spolu s hudbou podfarboval verše hlahol večerných zvonov, a tak ako v básni, aj za oknami sa mihli tiene vtáčích krídel... A nie raz...
„Na vtáky sme sa premenili pred domom,
ale nevzlietli sme za slnkom.
Sme tu až po kolená zaborení do seba
A nezabúdame...“
Rosa bola schovaná v zadržanej slze a krv...
Krv ukladala informácie do DNK tých,
ktorí nezabúdajú a ešte sú tu.
„Tak preto teraz, keď cítim,
že už nezadlho pôjdem tam, kde niet návratu,
chcel by som veriť,
že prežijem naveky v dobrote
a v diele tých,
ktorých som ľúbil.“
Pred niekoľkými rokmi vyšla prvá kniha Ondreja Zeleňánskeho z Békešskej Čaby, v ktorej opísal históriu svojej rodnej Jaminy. Prvý diel mal obrovský úspech, všetky výtlačky sa vypredali. Nikoho neprekvapilo, že 83-ročný pán pokračoval v písaní. Momentálne nepíše monografie, ale novely, pravdivé alebo vymyslené príbehy. Ich hrdinovia pochádzajú z Békešskej Čaby, z Jaminy.
Nedávno v Dome slovenskej kultúry pokrstili druhú a tretiu knihu O. Zeleňánskeho. - Som rodák z Békešskej Čaby, - píše na zadnej obálke svojej druhej knihy nazvanej Obrazy zo života, - môj praded prišiel do Békešskej Čaby roku 1720. O. Zeleňánsky sa písaním zaoberá odvtedy, ako odišiel do dôchodku. Obrazy zo života obsahujú jedenásť noviel, ako napr. Nezvyčajné zoznámenie sa v autobuse, Smrť na transformačnej stanici, Moje stretnutie s kruhovým bleskom, Terkina láska. - Iste sa medzi čitateľmi nájdu takí, ktorí sa spoznajú v mojich novelách, - píše autor v predslove. - Nech mi vopred prepáčia, ak som ich náhodou nechtiac urazil.
Paralelne s druhou knihou vyšla aj tretia publikácia Ondreja Zeleňánskeho pod názvom Zrod, alebo evolúcia o tom, ako vidí tento svet osemdesiatročný človek. V desiatich kapitolách približuje svoje názory o svete, o. i. o tom, že ľudia sa môžu spoliehať len sami na seba, svojimi myšlienkami môžu vytvoriť bytie a spravodlivosť.
Veľký Bánhedeš má 1592 obyvateľov a leží v južnej časti Békešskej župy. Z dobových prameňov vieme, že od 15. storočia je obývanou osadou. Turci spustošili aj tento kraj. Osídľovať ho začali roku 1832 Slováci z Nadlaku, ktorí si tu prenajali pôdu a zaoberali sa chovom dobytka. Neskôr sa k Slovákom prisťahovali Maďari, Rumuni a Nemci. Okolo roku 1850 sem prišli viacerí obyvatelia zo Slovenského Komlóša a Orošházy a dedina dostala meno Tótbánhegyes. Prídavné meno nagy (veľký) sa dostalo do názvu obce roku 1910, keď mala 5205 obyvateľov. Koncom 40. rokov sa 80% slovenských obyvateľov obce presídlilo do Československa. Na ich miesto prišli Maďari, hlavne z obcí Vlčany a Neded. Veľký Bánhedeš do roku 1950 patril do Čanádskej župy, odvtedy je súčasťou Békešskej župy.
Koncom 40. rokov vzniklo v obci Poľnohospodárske družstvo Máté Zalku a začiatkom 60. rokov družstvá Zlatý klas a L. Kossutha. Tieto tri družstvá sa roku 1975 spojili a do transformácie spoločnosti 98 percent obyvateľov pracovalo v družstve, ktoré postavilo moderný mliekarenský závod. Mliekareň koncom minulého roku zavrela svoje brány.
Na území obce vyviera termálny prameň, na báze ktorého vybudovali termálne kúpalisko. Pôsobí tu materská a základná škola, kde sa deti učia aj slovenský jazyk. V obci pracuje slovenská menšinová samospráva, ktorej predsedom je Pavol Žilák a členkami pani Antalová, Chovaneczová, Pribelská a Sandová. Podľa P. Žiláka každý rok zostavujú svoj pracovný plán tak, aby zohľadňoval plány miestnej samosprávy, miestnych občianskych organizácií, ako sú klub dôchodcov, slovenský klub, klub žien, a slovenských menšinových samospráv okolitých obcí. Stredobodom ich činnosti je zastupovanie záujmov bánhedešských Slovákov, posilňovanie ich identity, napomáhanie zachovávania slovenského jazyka a pestovanie slovenských ľudových tradícií. V záujme toho podporujú vyučovanie slovenčiny v materskej i v základnej škole. Obom inštitúciám darovali prostriedky na nákup slovenských učebníc a názorných pomôcok. Členovia voleného zboru sa pravidelne zúčastňujú na akciách materskej a základnej školy. Bánhedešské deti sa im za pomoc zavďačujú formou vystúpení so slovenskými básňami a piesňami.
Svoju činnosť orientujú na miestny slovenský klub, členovia ktorého ešte hovoria po slovensky. Ťažkosti spôsobuje skutočnosť, že v klube zostala len staršia generácia, mladšia kvôli nedostatku pracovísk odišla z obce. Začiatkom marca si takmer stočlenný klub zvolil novú predsedníčku. Máriu Hajtmanovú, ktorá sa vzdala funkcie zo zdravotných dôvodov, vystriedala Johanna Pepová.
Čo sa týka tohoročných programov, v tomto roku plánovali usporiadať pre bánhedešské deti fašiangovú zábavu, ale kvôli chrípkovej epidémii sa im to nepodarilo. V lete už tradične miestna samospráva v spolupráci so slovenským voleným zborom organizuje paprikový festival. Vystúpenia speváckeho zboru sa v tomto roku neuskutočnia, totiž ženy, ktoré v zbore spievali, zostarli a mladých nemajú. V októbri chcú usporiadať slovenský večierok, na ktorý plánujú pozvať tanečný súbor Komlóš, alebo podobne ako vlani poprosia komlóšsku dychovku, aby zabávala hostí. V decembri pozvú bánhedešské deti a ich rodičov na mikulášsky večierok, na ktorom vystúpia deti so slovenským kultúrnym programom. Ukážu rodičom, príbuzným a kamarátom, čo všetko sa naučili po slovensky. Slovenská menšinová samospráva každý rok organizuje tri-štyri vlastné akcie a ak má finančné možnosti, usporiada aj fašiangový ples, podporí slovenský deň v škole alebo Hedešské dni. Členovia slovenskej menšinovej samosprávy a slovenského klubu sa zúčastňujú slovenských akcií v regióne ako hostia. Vlani vyriešili cestovanie z vlastných síl, na regionálne podujatia cestovali vlastnými autami. Pán predseda konštatoval, že naďalej sa snažia šetriť a hľadajú sponzorov kultúrnych podujatí. Ako povedal, nemôžu si dovoliť zvýšiť ceny vstupeniek na vlastné akcie, lebo obyvatelia obce nedokážu zaplatiť vyššiu sumu.
Na otázku, aké majú styky zo Slovenským regionálnym kultúrnym strediskom v Slovenskom Komlóši, P. Žilák odpovedal, že veľmi dobré. Zúčastňujú sa na každom podujatí strediska a aj Komlóšania ich pravidelne navštevujú. Okrem toho každý rok chodia spoločne na výlety.
V súvislosti s novým finančným systémom menšinových samospráv pán predseda vyslovil obavy. Ako povedal, na nový systém neboli pripravení a veľmi ťažko ho prežijú. Súbeh na ministerstvo neodovzdali, lebo nemali uznesenia o spolupráci slovenskej samosprávy a občianskych organizácií. Oni ju pokladali za samozrejmosť, spolupracovali v praxi, a nie na papieri.
Čo sa týka financií, z roku 2006 im zostalo 130 000 forintov. V minulom roku sa nedostali k svojmu rozpočtu, lebo im ho nepoukázala obecná samospráva, ktorá je finančne v zlej situácií. Vlani teda boli nútení pracovať a cestovať za vlastné peniaze. Tohto roku majú k dispozícií 540 000 forintov, teda budú mať z čoho hradiť výdavky spojené s pôsobením zboru a organizovaním akcií.
Kontakty s miestnou samosprávou sú vyhovujúce. Obecná samospráva síce menšinovú samosprávu finančne nepodporuje, ale v budove obecného úradu môžu hocikedy bezplatne zasadať. Vlani zasadal zbor šesťkrát, na tento rok plánuje tiež šesť zasadnutí.
Na otázku, aké sú pracovné príležitosti v obci, P. Žilák konštatoval, že situácia nie je ružová. Podľa jeho slov dedina je odsúdená na zánik. V minulom roku zatvorila svoje brány posledná mliekareň v Békešskej župe Friesland vo Veľkom Bánhedeši. Zamestnanci sa dostali na ulicu. Mladšia generácia sa po skončení základnej školy hlási do stredných škôl do neďalekých miest a po maturite sa odsťahuje buď do západných regiónov Maďarska, alebo do zahraničia. Vo Veľkom Bánhedeši zostávajú len starší. Tento proces sa nedá zastaviť. Jediná pracovná možnosť je poľnohospodárstvo, ale ani z toho nemožno vyžiť. Napriek tomu sa Veľkobánhedešania nevzdávajú, snažia sa robiť všetko v záujme toho, aby deti neodchádzali z obce a aby nevymrel slovenský jazyk.
V pôvodne Slovákmi obývanej Bánhide, dnes mestskej časti Tatabáne, usporiadala slovenská samospráva v spolupráci s Kultúrnym domom A. S. Puškina I. Slovenský detský umelecký festival. Početných účinkujúcich, záujemcov a vzácnych hostí privítali riaditeľka Kultúrneho domu Ružena Izingová Pružinová a učiteľka slovenčiny Ružena Néveriová. Zvlášť pozdravili mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca SR v Budapešti Juraja Migaša a predsedov menšinových samospráv okolitých osád. Po privítacích slovách poprosili Juraja Migaša, aby otvoril podujatie. Pán veľvyslanec vyslovil radosť z toho, že ho pozvali na tento prekrásny festival. Prezradil, že ako dieťa tiež tancoval v rôznych súboroch a vie, akú radosť to prináša rodičom a učiteľom. Poďakoval za prácu rodičom, pedagógom a všetkým tým, ktorí sa snažia udržiavať krásne tradície hudby a spevu svojich predkov. Prítomným sa prihovorila aj hlavná notárka mesta Magdolna Beneová, ktorá označila za veľkú poctu, že k nim zavítal pán veľvyslanec. - Tatabáňa nie je veľmi staré mesto, - povedala. - Jej dnešná časť Bánhida bola obývaná od nepamäti. Po ústupe Turkov sa stala neobývanou. Gróf Esterházy sem v 18. storočí pozýval obyvateľov z južnej Moravy a zo severných, severozápadných stolíc krajiny. V tých časoch sa dedina rozrástla, zemepán tu postavil kostol a školu. V živote Bánhidy nastala veľká zmena, keď tu začali stavať železnicu a v chotári objavili obrovské zásoby uhlia. Dedina sa začala prudko vyvíjať, vedľa nej vyrástlo banícke mesto, ktoré sa stalo župným sídlom a s ktorým zrástla - dokončila svoj prejav. Po pani notárke člen slovenskej samosprávy, kováč Štefan Hlodík odovzdal pánovi veľvyslancovi vlastnoručne ukutú podkovu pre šťastie. Juraj Migaš po tomto akte podal ruku škôlkárom, ktorí počas slávnostných príhovorov trpezlivo stáli na javisku. Podpredsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Alžbeta Szabová v mene župnej samosprávy popriala prítomným pekný umelecký zážitok a deťom úspešné vystúpenie.
Na festivale vystúpili detské súbory zo Síleša, Orosláňu, Tardoša a Bánhidy. Väčšina z desiatich skupín predstavila nielen tradičnú kultúru svojej obce, ale aj choreografie z iných slovenských regiónov Maďarska, resp. folklór zo Slovenska.
Miestny detský tanečný súbor Rozmarín, pôsobiaci pri Kultúrnom dome A. S. Puškina pod vedením Márie Krupánskej, predniesol slovenské riekanky a ľudové hry. O skupine najmenších, teda škôlkárov, moderátorky prezradili, že deti sa učia tancovať poldruha roka a hovoriť po slovensky len pol roka, ale sú také šikovné, že už môžu vystúpiť pred publikom. Skupina Materskej školy v Síleši pod vedením Eriky Törökovej Pátrovičovej predniesla veľkonočné ľudové zvyky. Ako tretia vystúpila skupina detí z Materskej školy v Tardoši Sedmokráska so slovenskými detskými hrami. V tejto škôlke sú vekovo miešané skupiny, až pred nástupom do školy sú deti zaradené do predškolskej skupiny, kde majú zamestnania ľudového tanca a dramatickej výchovy. Vedie ich učiteľka Judita Dubovská. Detský tanečný súbor Materskej školy M. Jókaiho v Bánhide Krtko, ktorý vedie učiteľka Gyöngyvér Maczková Konyorová, predniesol rozprávkovú hru Drevený zámoček. Program spestrila dychovka Hudobnej školy Bálinta Bakfarka z Orosláňu pod vedením Šimona Očkaiho. Po muzikantoch nasledoval program žiakov základnej školy Lajosa Feketeho v Tardoši. S tamojšími slovenskými ľudovými piesňami vystúpila Anna Juhásová, so slovenskými básňami Martin Séplaki a Rita Hegedűšová. Tanečníci Petra Ormaiová a Dávid Mésároš z tanečného súboru Červený mramor predviedli tance z Vágašskej Huty. Program s deťmi nacvičili choreografka Ibolya Nagyová, členka VZ CSS, učiteľka slovenčiny Veronika Árendášová a slovenská učiteľka na dôchodku Anna Crnečká.
Tardošanov vystriedal na javisku tanečný súbor Lienka zo školy M. Jókaiho z Bánhidy. Pod vedením učiteľov tanca Tomáša Sluku a Márie Slukovej predniesli Myjavské tance a ľudové detské hry. Deti sprevádzala hudobná skupina, pozostávajúca z hudobníkov z Tatabáne a z folklórneho súboru Dunaj zo Slovenska. Žiaci Základnej školy v Síleši pod vedením Eriky Törökovej Pátrovičovej predniesli program Pozdrav jari. V Základnej škole M. Jókaiho v Bánhide učiteľka Gabriela Kókaňová nacvičila s deťmi ľudové detské hry a piesne, s ktorými sa predstavili na festivale. Ako poslední vystúpili súrodenci Noémi a Tomáš Slukovci z Tatabáne, ktorí zožali obrovský úspech s temperamentnými oravskými a goralskými tancami v pôvodných krojoch zo Slovenska. Viackrát sa predstavili na Slovensku, vždy s veľkým úspechom.
Účastníci I. Slovenského detského umeleckého festivalu po kultúrnom programe mali možnosť pozrieť si miestnu národopisnú zbierku, ručné práce miestnych umelcov (čipky, výšivky, diela kováčov) a sedliacky dvor, ktorý teraz inštalujú v miestnom Slovenskom dome. Členovia miestnej slovenskej samosprávy pohostili vystupujúcich, ale aj veľvyslanca SR Juraja Migaša s „osúžkami“ (tvarohové koláčiky z kysnutého cesta). O dobrú náladu sa postaral posledný miestny kováč Štefan Hlodík, ktorý popri rytmickom udieraní na nákovu zabával hostí piesňami o víne.
Folklórny tanečný súbor s bohatou minulosťou Pilíš v Mlynkoch oslávil 30. výročie založenia a zároveň 1. výročie svojho znovuzaloženia. Pri príležitosti jubilea súbor potešil záujemcov pestrým poldruhahodinovým programom v Spoločenskom dome v Mlynkoch, kde zožali obrovský úspech. Choreografovia Ladislav Urbanič a jeho manželka Edita zostavili repertoár, pozostávajúci predovšetkým zo slovenských ľudových tancov, ale aj maďarských, sikulských a nemeckých choreografií. Tanečný súbor, v ktorom tancujú tri generácie, dostal pozvania na domáce i zahraničné vystúpenia, takže po oslavách nasledujú skúšky a usilovná práca. Za kultúrny program na vysokej úrovni, ako aj za zábavu, ktorá trvala do skorého rána, patrí úprimná vďaka organizátorom - Samospráve obce Mlynky a Národnostnému kultúrnemu spolku „Szentkereszt”.
V uplynulom mesiaci Slovenský folklórny spolok Lipa usporiadal v budapeštianskej slovenskej škole trojdňový intenzívny tanečný tábor, ktorého sa zúčastnilo 25 tanečníkov. Hlavnou náplňou kurzu bol nácvik nových slovenských choreografií a ľudových piesní z Vágašskej Huty a Fizéru. Tance nacvičila umelecká vedúca, choreografka folklórneho súboru Lipa Eva Šubová Szilágyiová. Tanečníci pracovali desať hodín denne. Najprv si na DVD pozreli vystúpenia folklórnych súborov a oboznámili sa s ľudovými piesňami, tanečnými prvkami a ľudovým krojom tohto severomaďarského regiónu. Nacvičili choreografiu, ktorá sa skladá z dievčenských tancov z Vágašskej Huty, mužského verbunku a párových tancov. S touto choreografiou súbor vystúpi na tohoročnom Medzinárodnom folklórnom festivale v Detve, kde bude reprezentovať Slovákov v Maďarsku.
Jar je očistenie, vitalita, úsmev, zobudenie sa z dlhého spánku... Dni sú dlhšie, teplé a slnečné. V lesoch vidieť prvé pestré kvietky, stromy sa ošatia zeleňou, spievajú vtáčiky...
Tieto dni sú najkrajšie a najzaujímavejšie aj v školách, keďže prebiehajú rôzne súťaže. Začiatkom apríla sa v čívskej základnej škole uskutočnili dve zaujímavé súťaže. Prvá bola súťaž v prednese rozprávok o kráľovi Matejovi, ktorá sa konala v rámci roku renesancie. Žiaci sa na ňu usilovne pripravovali. Počas podujatia sme sa ocitli v dobe panovania kráľa Mateja... Príbehy boli poučné, snaha o čo najlepšiu výslovnosť a úsilie žiakov pravdivo podať dobrodružstvá boli obdivuhodné. Porota s nadšením počúvala menších i väčších prednášateľov. Súťaž bola natoľko úspešná, že porotcovia sa nevedeli rozhodnúť, kto bol najlepší, uznanie si zaslúžili všetci súťažiaci - štvrtáčky Barbara Saliková a Dora Vargová, piatak František Hertlik, šiestačka Klaudia Hertliková, siedmačka Barbara Szabóová a ôsmačka Evelin Zoričová.
Ďalšia súťaž prebiehala na počesť 80. výročia založenia obecnej knižnice. Na recitačnej súťaži sa zúčastnili školy Zväzu Pilíš-Gereče. Žiaci sa na ňu dôkladne pripravovali a s napätím očakávali začiatok. Súťaž prebiehala v dvoch kategóriách: žiaci 5. a 6. tried a žiaci 7. a 8. tried. Porota si vypočula prednesy šárišápskych, kestúckych a čívskych detí. Recitovali básne slovenských v Maďarsku žijúcich poetov podľa vlastného výberu a snažili sa čo najviac precítiť obsah básní. Po ťažkom a dlhom rozhodovaní porota vyhlásila nasledujúce výsledky:
I. miesto: Kata Somogyiová (Čív),
II. miesto: Réka Karová (Kestúc),
III. miesto: Tamáš Gongola (Čív).
I. miesto: Mercedesz Hírešová (Čív),
II. miesto: Gréta Branthuberová (Kestúc),
III. miesto: Bianka Karáseková (Šárišáp).
Víťazom gratulujeme a pripravujúcim učiteľom prajeme ďalšie úspechy na slovenskom poli.
V druhú aprílovú sobotu sa v Základnej škole v Horných Peťanoch konala súťaž v prednese rozprávok. Na tejto tradičnej, v poradí deviatej súťaži sa zúčastnilo 27 žiakov so slovenskými a maďarskými rozprávkami. Zasúťažiť si prišli aj žiaci z Dolných Peťan, Netejču a Níže. Kým porota rozhodla o umiestnení, miestna slovenská samospráva prekvapila deti jazdou na vláčiku. Ocenení boli traja súťažiaci v každej zo štyroch kategórií, ktorí dostali hodnotné rozprávkové knihy. Neboli však sklamaní ani tí, ktorí sa nedostali medzi najlepších, pretože mohli nadviazať nové priateľstvá a získali veľa pekných zážitkov. Žiaci hostiteľskej školy im pripravili milé darčeky. Okrem miestnej slovenskej samosprávy podujatie podporili aj obecná samospráva a Novohradská župná verejná nadácia pre verejné školstvo.
Územie, na ktorom sa nachádza Békešská Čaba, bolo po ústupe Turkov úplne vyľudnené. Roku 1718 sem začali prichádzať slovenské evanjelické rodiny zo severných častí krajiny v nádeji, že tu nájdu lepšiu budúcnosť a náboženskú slobodu. Podľa dobových prameňov do Čaby utekali nevoľníci z Novohradskej župy, ktorú obývalo vtedy 22 rodín. Ich prvé bohoslužby sa konali pod šírym nebom. Náboženská pieseň „Pán Bůh jest má síla i doufání” sa niesla šírym krajom. Slovenské rodiny najprv postavili malú modlitebňu z prútia a hliny a neskôr na podnet evanjelického farára Samuela Tešedíka postavili prvý evanjelický kamenný kostol v Zátisí. Tento kostolík bol predkom Malého evanjelického kostola, ktorý dnešnú podobu s priečnou loďou a vežou nadobudol roku 1783.
Békešská Čaba v 2. polovici 18. storočia bola nielen najobývanejšou lokalitou stolice, ale významné postavenie dosiahla aj v celoštátnom meradle. V roku 1787 mala 9680 obyvateľov. Do roku 1847 sa ich počet zdvojnásobil a prekročil 22 tisíc. Cirkevné zhromaždenie, ktoré sa medzitým rozrástlo na viac ako 10 tisíc osôb, pod vedením farárov Ondreja Uhrina a Michala Milecza položilo roku 1807 základy Veľkého evanjelického kostola, ktorý bol vysvätený roku 1824. V roku 1875 začali veriaci budovať vo Viniciach, ktoré sú dnes mestskou časťou Békešskej Čaby, ďalší, tretí kostol. V novembri roku 1876 bol chrám hotový, v prvú adventnú nedeľu ho vysvätil biskup Gustáv Seberíni.
V evanjelickom kostole vo Viniciach slúži evanjelický farár Pavol Albert Kutej, ktorému 15. marca udelila samospráva mesta vyznamenanie „Za Békešskú Čabu“. Pri tejto príležitosti sme ho vyhľadali, aby sme sa spoločne zamysleli nad uplynulými rokmi a nad súčasným slovenským evanjelickým životom v Békešskej Čabe.
- Vo Viniciach postavili kostol roku 1785, ale desať rokov predtým tu bola modlitebňa, - začal príbeh miestnych evanjelikov Pavol Kutej. - Služby Božie sa konali po slovensky, neskôr, na žiadosť niekoľkých Maďarov, začal farár Karol Linder kázať po maďarsky. Pán Linder, ktorý sa pokladal za veľkého Slováka, tu postavil kostol a faru. V priebehu 120 rokov, do roku 2003, sa každé ráno konali služby Božie. Na ranných službách Božích veriaci zaspievali dve piesne z Tranoscia, potom nasledovala desaťminútová slovenská kázeň a opäť pieseň. Pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi navštevovalo kostol pravidelne okolo sto-stopäťdesiat veriacich. V posledných rokoch klesol záujem o ranné služby Božie. Mnohí chorľaveli, zostarli, nevládali chodiť do kostola. Ranné bohoslužby kvôli malému záujmu zanikli, ale každú nedeľu o pol deviatej sa vo Viniciach konajú slovenské bohoslužby. Veľa veriacich prichádza do kostola na väčšie sviatky, keď sa konajú slovenské služby Božie v poobedňajších hodinách. Ako tvrdí pán farár, kým je záujem, bude vykonávať služby Božie v slovenskom jazyku.
Pred dvoma rokmi oslavoval cirkevný zbor 130. výročie vysvätenia evanjelického kostola vo Viniciach. Na slávnosti oživili históriu cirkevného zboru a chrámu, ktorý zvnútra obnovili. Pri tejto príležitosti premenovali ulicu za kostolom na Linderovu ulicu.
Pán farár kladie veľký dôraz na výchovu detí a mládeže. V slovenskej základnej škole a gymnáziu vyučuje náboženstvo. Hoci záujem nie je veľký - v základnej škole má desať a v gymnáziu päť žiakov - nevzdáva sa a snaží sa získať ďalších.
Pavol Kutej sa narodil v Slovenskom Komlóši, kde absolvoval základnú školu. Maturoval v kalvínskom gymnáziu v Debrecíne. Po skončení teologickej akadémie najprv pracoval v Orošháze, potom v Ambróze. Od roku 1973 je duchovným cirkevného zboru v Békešskej Čabe, vo Viniciach. Je zástancom dobrého slovensko-maďarského spolunažívania, slovo Božie káže v dvoch jazykoch. Počas jeho služby obnovili kostol vo Viniciach a vybudovali novú faru, obnovili a zmodernizovali Evanjelický dom dôchodcov na Berínskej ceste, kde momentálne žije 50 ľudí. Popri kňazskej práci zohrával aktívnu úlohu vo verejnom živote. Bol poslancom mestskej samosprávy, aktívnym členom menšinového, zahraničného a koordinačného výboru a poslancom békeščabianskej slovenskej samosprávy. Pred transformáciou spoločnosti sa stretol s politikom Imrem Pozsgaym a inicioval, aby štát podporoval štúdium slovenských kňazov z Maďarska na Slovensku. Odvtedy študovali v Bratislave napr. farárka budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru Hilda Gulácsiová Fabuľová, kondorošský farár Tibor Tuška, komlóšsky duchovný Atila Spišák a Pavol Kutej mladší. Pavol Albert Kutej v tomto roku oslávi 70. narodeniny a 35. výročie kňazskej služby v Békešskej Čabe. Pán farár vždy kládol veľký dôraz na zachovanie slovenčiny a svoje deti vychoval tiež v tomto duchu. Dcéra Božena zmaturovala na slovenskom gymnáziu, syn Pavol skončil slovenskú základnú školu v Békešskej Čabe, zmaturoval v Debrecíne v kalvínskom gymnáziu a teológiu vyštudoval v Budapešti a v Bratislave. Obidve deti pracujú na slovenskom poli, Božena Bačová Kutejová je národnostnou referentkou mestského úradu a syn slovenským kňazom v békeščabianskom Veľkom kostole, kde každý pondelok vykonáva ranné slovenské bohoslužby. Slovenské služby Božie vykonávajú Kutejovci každú nedeľu vo Veľkom kostole a v kostole vo Viniciach.
Zoltán B. Valkán ● Pred búrkou