Vážený pán predseda!
S poľutovaním sme si prečítali Váš list, v ktorom nám oznamujete, že Celoštátna slovenská samospráva, resp. jej Kultúrny výbor vydanie antológie pilíšskych autorov „Pod Pilíšom - tam je môj svet”- v tomto roku nepodporí. My sme vo februári jasne dali najavo, - a v tom duchu sme si žiadali podporu aj od iných nadácií a organizácií - že kniha má vyjsť do konca tohto roku. Veľmi nás mrzí, že CSS si nenašla žiadnu formu, ani morálnu, ani finančnú, na podporenie tejto plánovanej jedinečnej, v súčasnej situácii pilíšskych Slovákov tak prepotrebnej antológie, ktorej 16 autori bez honoráru, nezištne chceli obohatiť beztak chudobný slovenský literárny život Slovákov v Maďarsku. Máme pocit, že rozhodnutím Kultúrneho výboru sme sa stali obeťou rozštiepenosti našej Slovače, akoby „rebelný Pilíš” bolo treba potrestať. Sme presvedčení, že týmto Vašim činom trestáte nielen pilíšsky región, ale celú našu národnosť a znechutíte aj tých autorov, ktorí by tu chceli ešte tvoriť v slovenskej reči.
Cieľom redaktorov plánovanej antológie bolo rozvíriť náš usínajúci literárny život, veď posledná slovenská literárna antológia vyšla u nás v roku 1984, dávno za socializmu. A to nie náhodou, veď vtedy sa ešte vypisovali literárne súťaže a vydávali sa ročne aj tri-štyri pôvodné literárne knihy, napríklad r. 1988 až päť. „CSS plánuje vydať ročne jednu publikáciu”- píšete vo Vašom liste. Nuž, aj keď berieme do ohľadu, že podporiť nás môžu aj iné nadácie a organizácie, toto Vaše rozhodnutie pokladáme za neprimerane skromnú podporu. Vzbudzuje v nás pocit, akoby literárni tvorcovia boli pre naše najvyššie vedenie oddávna nevlastnými deťmi.
Antológia pilíšskych autorov v tomto roku vyjde. Možno v skromnejšej podobe, než sme si to plánovali. S tým sme však nepočítali, že spomedzi podporovateľov bude chýbať práve CSS, čo veľmi ľutujeme.
Budapešť, 16. júna 2008.
S pozdravom:
Vážený pán Bárkányi!
Vážený pán Papuček!
Na predsedníčku Kultúrneho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy Zuzanu Laukovú ste sa obrátili so žiadosťou o podporu na pripravovanú literárnu antológiu súčasných slovenských pilíšskych autorov pod názvom „Pod Pilíšom - tam je môj svet“. List jej odovzdali poslanec Valného zhromaždenia CSS 27. februára 2008 tesne pred zasadnutím zboru. Z tohto dôvodu Valné zhromaždenie, schvaľujúce plán rozpočtu CSS a jeho inštitúcií na rok 2008, sa už Vašou žiadosťou nemohlo zaoberať.
Napriek tomu, ako píšete vo svojom otvorenom liste z 28. mája 2008, že ste „vo februári jasne dali najavo /.../, že kniha má vyjsť do konca tohto roku“. To ste nám však nedali jasne najavo, o akú knihu vlastne ide? Koľko by mala strán, v akom náklade, formáte, s akými ilustráciami, atď. by mala uzrieť svetlo sveta?
Mylné sú i Vaše pocity, že ide o akési potrestanie „rebelného Pilíša“ zo strany Celoštátnej slovenskej samosprávy. Spýtajte sa niekoho zo stoviek účastníkov tohoročných osláv Dňa Slovákov v Maďarsku v podpilíšskom Santove, či mali takéto pocity? Alebo by Vás možno presvedčila denno-denná práca Úradu CSS, ktorú má s realizáciou výstavby nového Strediska pilíšskych Slovákov v Mlynkoch.
Vaša žiadosť a bezpochyby šľachetné snaženie dali pritom nové podnety aj Kultúrnemu výboru k jeho práci. Na svojom zasadnutí 30. apríla 2008 sa zaoberal aj prosbou ďalšieho slovenského autora. Výbor v záujme obnovenia publikačnej činnosti CSS navrhol vypísať súbeh na vydávanie pôvodných slovenských publikácií, ročne jednej knihy. Projekt má, samozrejme, obsahovať už skôr spomínané parametre - absenciu ktorých sme Vám vyčítali.
Valné zhromaždenie návrh výboru na svojom zasadnutí 14. mája 2008 jednohlasne schválilo a súbeh uverejnili aj Ľudové noviny vo svojom čísle z 29. mája. (Prihlášky treba zaslať do 31. augusta.)
Vy, vážení redaktori nádejnej pilíšskej antológie, to považujete „za neprimerane skromnú podporu“. Asi ste si nevšimli, že tu nejde o podporu vydania nejakej publikácie, ale o vydanie jednej pôvodnej slovenskej knihy ročne! Pravda, ak berieme do úvahy Váš príklad spred dvadsiatich rokov, keď sa v roku 1988 vydalo až päť kníh, tak sa nemáme čo chváliť. Lenže aj Vy dobre viete, že vtedy vrcholil zlatý vek našej slovenskej literatúry v Maďarsku - ale „kde tie lanské snehy sú?“ Veď aj sami píšete, že tak prepotrebná antológia - a nejde o pôvodnú tvorbu! - sa nevydala u nás už 24 rokov! Tešilo by nás teda, keby sme od budúceho roka mohli sústavne, každý rok vydať aspoň jednu pôvodnú slovenskú publikáciu!
Čo sa týka pripravovanej antológie „Pod Pilíšom - tam je môj svet“ - ak sa Vám už podarilo získať značnú podporu na jej vydanie, ktorá by tohto roku pri nevyužití prepadla, sme otvorení na základe nášho konkurzu na ďalšie rokovania a hľadania možností podporiť tento projekt. Lebo o úprimnosti Vašich zámerov pozdvihnúť povedomie pilíšskych Slovákov i celej našej Slovače sme nikdy nepochybovali a s Vašimi snahami sa i my stotožňujeme.
V Budapešti 18. júla 2008
predsedníčka Kultúrneho výboru CSS
predseda CSS
Miestne rómske rodiny sa stali v noci na 21. júla terčom streľby predbežne neznámych páchateľov v obci Ďurka (Galgagyörk). K zraneniu osôb v (aj) Slovákmi obývanej lokalite Peštianskej župy nedošlo. Na jeden z objektov vystrelili podľa tamojších občanov 10- až 15-krát, na druhý dokonca 20-krát. Početné nábojnice, ktoré naznačujú, že sa strieľalo zrejme z pištole a podomácky vyrobenej pušky, sa našli na dvore. Náboje prerazili okenné tabule, vryli sa do múru, avšak nezranili ani dospelých v objektoch, ani tam sa zdržiavajúce deti. To isté platí aj o úlomkoch skla, ktoré vznikli v dôsledku poškodenia okien. Podľa názoru šéfa župnej organizácie Rómskeho hnutia za občianske práva Csabu Oláha môže útok úzko súvisieť s júnovou akciou Maďarskej gardy, pri ktorej a po ktorej došlo k vyhrážkam miestnym rodinám. V priebehu leta ide už o tretí útok voči miestnym Rómom, dodal. Podobne ako Csaba Oláh navštívil dejisko incidentu aj podpredseda Celoštátnej rómskej samosprávy József Balog. V polovici júna vysťahovalo asi 30 príslušníkov Maďarskej gardy jednu z miestnych rómskych rodín z dediny na žiadosť inej po vzájomnej hádke ich rodinných príslušníkov.
Aktivity extrémnych nacionalistických síl maďarského Jobbiku a českej Národnej strany na území Slovenskej republiky má slovenská vláda plne pod kontrolou. Na margo bratislavskej schôdzky predstaviteľov oboch blokov 21. júla to uviedla hovorkyňa predsedu vlády Silvia Glendová. „K ničomu inému v súvislosti s týmto stretnutím sa nie je potrebné vyjadrovať, pretože extrémistom nejde o nič iné, ako o vlastnú sebaprezentáciu,” vyhlásila.
Zo stretnutia spomínaných subjektov vyplynulo, že zrejme nebudú v budúcnosti spolupracovať. Podľa podpredsedu Národnej strany pre Moravu a Sliezsko Michala Ševčíka sa totiž s Maďarmi nezhodujú v otázke otvorenia Benešových dekrétov. „Nezhodneme sa tiež v otázke usporiadania hraníc po prvej ako aj po druhej svetovej vojne,” povedal M. Ševčík s dodatkom, že s maďarskými nacionalistami zostanú v emailovom kontakte. Na druhej strane konsenzus našli v „liberálno-socialistickom usporiadaní v Maďarsku, v tom, že pseudoliberálne a materialistické hodnoty vládnu aj v Česku a že národné hodnoty je potrebné brániť a bojovať za ne,” konštatoval M. Ševčík.
Zástupca Jobbiku pre zahraničné záležitosti Béla Kovács vyhlásil, že cieľom stretnutia bolo vzájomné predstavenie sa oboch strán. „Súčasťou politiky strany Jobbik je nadväzovanie kontaktov s podobne zameranými stranami,” odpovedal na otázku, prečo si pozvali práve českú Národnú stranu. Sám považuje stretnutie za úspešné, no o ďalších krokoch podľa neho rozhodne vedenie strany. Deklaroval ale, že na stretnutie neprišli hľadať podporu na zrušenie Benešových dekrétov.
Podľa výsledkov prieskumu Szonda Ipsos väčšina maďarských občanov sa domnieva, že na Slovensku sú priaznivejšie makroekonomické ukazovatele ako v MR, menšia miera inflácie a aj nižšia miera nezamestnanosti. Občania MR si myslia, že na Slovensku sú vyššie príjmy, dôchodky i rodinné prídavky a lacnejší chlieb, mlieko a pohonné látky. Z prieskumu, ktorý vykonal inštitút Szonda Ipsos na základe poverenia denníka Népszabadság na vzorke 1500 dospelých respondentov, možno konštatovať, že maďarská spoločnosť je v hodnotení svojej situácie príliš pesimistická, pretože sociálne dávky sú v Maďarsku vyššie ako u severných susedov, ceny v Maďarsku porovnateľné so slovenskými a v mzdách Maďarsko mierne zaostáva za slovenskými, píše Népszabadság. Inflácia v Maďarsku dosahuje šesť až osem percent, na Slovensku dve až tri percentá. Miera nezamestnanosti je v Maďarsku aj v SR okolo osem percent. Výšku priemernej mzdy v Maďarsku v prieskume odhadovali Maďari na 93 000 forintov (takmer 12 000 Sk), v skutočnosti to však podľa denníka je 120.000 forintov (približne 15 400 Sk). Priemerná mzda na Slovensku sa pohybuje okolo 136 000 forintov (takmer 17 500 Sk), čo zhruba zodpovedá odhadom respondentov. Väčšina z 1500 opýtaných je presvedčená, že na Slovensku sú vyššie dôchodky a rodinné prídavky, čo nezodpovedá skutočnosti. V Maďarsku sú priemerné dôchodky takmer 80 000 forintov (10 300 Sk), v SR zase 70 000 forintov (9 000 Sk). Kým v Maďarsku detské prídavky dosahujú výšku 12 200 forintov (1 570 Sk), na Slovensku menej ako 5 000 forintov (takmer 640 Sk).
Kytice kvetov na pomníku, mládež v krojoch či úryvky z diel najvýznamnejších slovenských národovcov ponúkla oslava spisovnej reči v západoslovenskej obci Hlboké. Oslavu výročia vzniku spisovnej slovenčiny podporil aj premiér Robert Fico. „Vždy, keď chcem ako predseda vlády Slovenskej republiky nasledovať Štúrovcov, pýtam sa, ako je možné, že nám pre dnešok zanechali toľko podnetov a toľko výziev,” povedal o tvorcoch spisovného jazyka. Spisovnú slovenčinu presadili takmer do dnešnej podoby v polovici 19. storočia evanjelickí vzdelanci Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. V júli pred 165 rokmi sa stretli práve v Hlbokom a dohodli sa, že nová spisovná reč bude čerpať najmä zo stredoslovenského nárečia. Dovtedy totiž evanjelická inteligencia používala slovakizovanú češtinu a katolícka jazyk vychádzajúci zo západoslovenského nárečia, ktoré je pomerne odlišné od nárečí na východe krajiny.
Divadlo COMMEDIA Poprad slovenskému publiku v Maďarsku nie je neznáme. Pred dvoma rokmi zavítalo do Budapešti s dramatizáciou Švantnerovej Malky, kým na oslavách storočnice slovenského ochotníckeho divadelníctva sa vlani v Slovenskom Komlóši úspešne predstavilo s voľným spracovaním poviedky N. V. Gogoľa Nos. S predstaviteľmi tohto divadla okrem Slovenského inštitútu v Budapešti a Slovákov v Slovenskom Komlóši nadviazali kontakty aj Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe a Slovenské divadlo Vertigo. Plodom rozsiahlej spolupráce bol nedávny zájazd COMMEDIE s veselohrou Kapustnica.
Ako prvé sa vôni kapustnice na javisku mohlo tešiť slovenské obecenstvo v Békešskej Čabe, v rámci Radničných večerov bolo zvedavých na popradských divadelníkov vyše 200 divákov. Po Slovenskom Komlóši a Sarvaši dramatizáciu pôvodného diela René Falleta si 14. júla mohli pozrieť diváci v Slovenskom inštitúte v Budapešti. Pred predstavením priblížil činnosť kolektívu prekladateľ, jeden z režisérov a protagonistov inscenácie Vlado Benko. Divadlo bolo založené pred štyridsiatimi rokmi a dlhé roky patrí medzi najúspešnejšie kolektívy na Slovensku. Charakterizuje ho systematická činnosť, každý rok naštuduje jednu novú inscenáciu. Mentalite členov súboru je blízky komediálny žáner, svojou hravosťou a svojským humorom spôsobili radosť v mnohých mestách Slovenska, ako aj v kruhu krajanov v Európe a v zámorí. Pritom kritici na Slovensku vyzdvihujú, že jednotlivé inscenácie nikdy nepodľahli nízkemu vkusu, ale donútili divákov zamyslieť sa nad vážnym myšlienkovým posolstvom. Takto tomu bolo aj v prípade Kapustnice. Dvaja dlhoroční priatelia, starci studniar Francis (Dušan Kubaň) a výrobca drevákov Claude (Vlado Benko) si žijú zabehaným životom, kým im následkom ekonomickej expanzie nezačne hroziť strata strechy nad hlavou a nutné nasťahovanie sa do starobinca. Ich všedné dni sú spestrené okrem alkoholu a spomienok iba rôznymi rituálmi, akými sú napríklad počítanie príchodu hviezd, alebo sledovanie melódie svojich prdov. Tento zvuk je však zároveň zvláštnym signálom, ktorým nechtiac privolajú na Zem ufónika (Michal Novák) z planéty Ox. Kým Francisovi na polícii neveria, že videl stopy po lietajúcom tanieri, Claude sa skamaráti s ufónikom. Naučí ho okrem iného dať si pohárik a uvedomovať si, že to, čomu Oxáni hovoria stav, trvanlivosť ktorého je zaručená na 300 rokov, sa na Zemi volá ľudský život, plný krásnych okamihov... Ufónik zoberie na svoju planétu aj vzorku kapustnice, príprave ktorej sa Claude venuje každý deň a pri konzumácii ktorej sa rozleje na duši úžasné blaho a prenikne až do špiku kostí.... Tento zázračný prípravok spôsobuje aj mimozemšťanom radosť, ktorú dostávajú na ich planéte dávkovane. Práve preto sa naskytne možnosť Claudeovi a Francisovi, aby sa namiesto domu dôchodcov presťahovali aj s hektármi pôdy a vínom na Ox a venovali sa veľkovýrobe kapustnice. Ktovie, možno by to bolo najlepšie riešenie, veď „všade dobre, ale doma na hovno...“?
Ochotníci z COMMEDIE Poprad s nekaždodenným humorom a vierohodným stvárnením komických situácií okrem spôsobenia radosti a umeleckého zážitku divákov od Slovenského Komlóša cez Lucinu po Čív potvrdili v známej múdrosti, že život je sakramentsky dobrá vec...
Spolupráca s popradskými divadelníkmi bude pokračovať aj v budúcnosti. Podľa predbežných plánov v blízkej budúcnosti bude kolektív ochotníkov Slovenského divadla Vertigo hosťovať v podtatranskom divadle, ktoré sídli v jednej z najstarších funkčných divadelných budov na Slovensku.
Slovenský syr netreba v Maďarsku predstavovať. Netreba predstaviť jeho kvalitu, jeho chuť, vôňu, ale ani možnosti.
O bryndzi niet pochýb, že je slovenská, i keď si tak potichučky môžeme priznať, že pochádza pravdepodobne z Rumunska. Vyrába sa z ovčieho a kravského syra, ktoré zase pochádzajú zo slovenských oviec a tie sa pasú na slovenských pasienkoch. Bryndza je jeden z najznámejších slovenských výrobkov, ktorý je navyše chránený zemepisným označením Slovenská bryndza. Podobné označenie získali aj dva typické slovenské syry - parenica a oštiepok. Oštiepok bol nedávno predmetom sporov so susedným Poľskom. Syrová vojna medzi Slovenskou republikou a Poľskou republikou pre registráciu poľského syra oscypek sa konať nebude. Pri výrobe týchto dvoch syrov sa totiž uvádza 10 zásadných skutočností, ktoré dokazujú, že ide o dva celkom rozdielne výrobky. Do poľského oscypka sa napríklad pridáva maximálne 40 % kravského mlieka, kým do slovenského oštiepku maximálne 80 %. V Poľsku je dovolená iba ručná výroba oscypka, kým slovenský oštiepok sa môže vyrábať aj mechanicky. V Poľsku sa syr údi výlučne na salašoch, na Slovensku je dovolené aj údenie v oddelených miestnostiach.
Parenicu poznajú vo väčšine našich domácností, májová bryndza už nie je novinkou a korbáčiky sa tiež pomaličky presťahujú aj do maďarských chladničiek. Za tieto výrobky (resp. výrobky spoločnosti Agrofarma) môžeme ďakovať firme Szami 2003, s.r.o., ktorá ich dováža zo Slovenska. S jej zakladateľkou a vedúcou Helenou Blaškovičovou sme sa rozprávali o skúsenostiach, o chutiach a vôňach a o všeličom, čo sa týka syrov.
„Náhodou som sa k tomu dostala,“ začína rozprávať rodáčka z Tešedíkova, ktorá sa začiatkom deväťdesiatych rokov rozhodla, že keďže ovláda nielen slovenčinu, ale aj maďarčinu, založí si firmu. Ako zamestnankyňa dovážala zeleninu, z ktorej nechceli v Maďarsku prevziať cesnak, ktorý preto vysušili a predali vtedajšiemu najväčšiemu exportérovi: Skále. Tam sa ju spýtali, keď je zo Slovenska, či by nevedela doviezť bryndzu. Po jej kladnej odpovedi nechýbalo veľa k založeniu vlastnej firmy.
Z výrobkov, ktoré vyváža, má najradšej bryndzu, a to surovú. Maďarskí konzumenti si za krátky čas obľúbili nielen parenicu, ale aj korbáčiky. Svoje výrobky dodáva spoločnosť do všetkých veľkých maďarských nákupných sietí.
Ich spolupráca so slovenskou spoločnosťou Agrofarma bola viac než jednoznačná. Pani Blaškovičová tvrdí, že niet lepšej bryndze, ako práve tá ich, ktorá získala aj maďarských konzumentov. Svedčia o tom čísla, veď podľa výpovede vedúcej mesačný obrat spoločnosti Szami 2003 so sídlom v Martonvásári presahuje 100 miliónov forintov.
Vo vzájomnom slovensko-maďarskom obchode s potravinárskymi výrobkami si v rámci slovenského exportu do Maďarska udržiava vedúce postavenie bryndza a mliečne syry. Tieto komodity sú zároveň jedinými slovenskými potravinárskymi výrobkami, ktoré sa vo väčších množstvách vyvážajú do Maďarska. Výrobky roznášajú vlastnými vozidlami, podľa potreby aj trikrát do týždňa. Za jednotnú kvalitu služby slúži aj systém HACCP, ktorý zaviedli v roku 2004. Samozrejme, život sa nezastavil, pani Blaškovičová nám prezradila, že plánujú rozšíriť dovoz slovenských syrových produktov do viacerých maďarských obchodov. Ako hovorí, vďaka vybudovanej logistike si môžu dovoliť dovoz menšej dávky pre niektoré obchody, ktoré sa boja kvôli cenám. Lebo musíme uznať, že za dobrú kvalitu treba aj zaplatiť. Gazdovská parenica má predsa inú chuť, ako nejaká lacná napodobnenina. Zároveň plánujú aj otvorenie vlastnej predajne v hlavnom meste. Čisto slovenská firma s piatimi maďarskými zamestnancami a dvomi majiteľmi dováža výrobky Agrofarmy, ale pre korbáčiky si založili vlastnú firmu Blaškovič s.r.o. v Senici. Do tajov tejto čisto slovenskej syrovej špecialite nás zaviedol vedúci firmy Ladislav Blaškovič: „Korbáčiky sa vyrábajú z tej istej suroviny ako eidam. Je to vlastne parený syr, ktorý sa tepelne spracováva do nití, v tej forme sa potom zapletá. Predtým však ju ešte čaká soľný kúpeľ. Celý proces prebehne ručne,“ tvrdí majiteľ firmy, ktorý rád robí korbáčiky. Jedna pracovná sila (väčšinou žena) vyrobí za jednu smenu neuveriteľných 12 kíl syrovej špeciality. Ako sme sa dozvedeli od L. Blaškoviča, kilogram korbáčikov vyjde zo 100 kusov. Ich rozmer nikdy nie je rovnaký, pohybuje sa medzi 10 a 12 centimetrami. Jedine hrúbka je daná, keďže vojky, čiže syrové nite, preženú cez mlynček, ktorý ich pripraví na mieru. Majiteľ tvrdí, že najlepší korbáčik je čerstvý neúdený, s chlebom, zeleninou a vínom.
Počas tohto leta sa Slováci z Pilíšskej Čaby mohli viackrát stretnúť so svojimi priateľmi z družobnej obce na Slovensku, z Veľkého Lapáša.
Prvou príležitosťou bolo tradičné stretnutie dychoviek vo Veľkom Lapáši, na ktoré Slováci z pilíšskej osady zavítali aj tohto roku. V obci ležiacej neďaleko Nitry ich milo privítali a po ubytovaní im pripravili príjemné posedenie v priestrannom kultúrnom dome, kde si spoločne zaspievali slovenské ľudové piesne, ba ani tanečný parket nezostal dlho prázdny. Druhý deň sa konala slovenská omša, na ktorej miestny dekan zvlášť pozdravil hostí z Maďarska. Na stretnutí dychoviek na javisku pri miestnom kultúrnom dome vystúpilo päť kapiel, všetky s obrovským úspechom.
V polovici júla zavítala do Pilíšskej Čaby delegácia z Veľkého Lapáša, jadro ktorej tvorili mladí futbalisti. Pozvali ich miestna slovenská samospráva, kultúrny spolok Slovákov a mládežnícke futbalové mužstvo. Pred zápasom pripravili domáci pre hostí zo Slovenska bohatý program. Po prehliadke múzeí, kostolov a historického jadra mesta Senondrej sa zastavili v Mlynkoch. Prípad Slovenského domu poznali z médií, avšak detaily im ochotne vysvetlil predseda Združenia a kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka, o čo ho požiadal aktivista Slovákov v Pilíšskej Čabe Július Kučera. Aj tu si našli čas na zaspievanie slovenských ľudových piesní.
Popoludnie bolo venované športu. Po vzájomnom odovzdaní darov došlo k futbalovému zápasu mládežníckych družstiev dvoch spriatelených obcí. Slávnostným výkopom ho začali starostovia Andrej Zurbola z Veľkého Lapáša a Péter Kasza z Pilíšskej Čaby. Prvý polčas sa skončil 1:3, hostia boli šikovnejší. Druhý polčas odštartovali výkopom mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Juraj Migaš a bývalý starosta Veľkého Lapáša Ján Medáček. Pán veľvyslanec pritom ukázal mladým aj nové finty vo futbale. Nakoniec hostia vyhrali 5:3. Po športe nasledoval oddych, všetkých hostí pozval do svojho domu miestny Slovák Jozef Füsti s manželkou Annou. Upiekli mäso v peci, ženy pripravili zákusky a koláče, Lapášania priniesli víno a miestni muži pivo. Priateľské stretnutie pri bielom stole trvalo až do neskorej noci. Slováci z Pilíšskej Čaby aj v budúcnosti budú pokračovať v príkladnej spolupráci so svojimi priateľmi z Veľkého Lapáša v oblasti kultúry, športu a cirkevného života.
Po úspešnom vlaňajšom prvom festivale, venovanom chamuli, alias rôzne ochutenej zemiakovej kaši, sa obecná samospráva, slovenský a rómsky volený zbor v Jači (Acsa) rozhodli aj tohto roku usporiadať akciu a tým položiť základy novej tradície.
Záujemcov o pestré podujatie na nádvorí a v záhrade kaštieľa Prónayovcov, kedysi zemepánov dediny, 19. júla na predpoludňajšom slávnostnom otvorení čakalo prekvapenie. Jačiansky evanjelický spevácky zbor pod taktovkou Andrey Mekisovej pozdravil hostí a obyvateľov obce dvoma starodávnymi skladbami z Tranoscia v bibličtine, a to „Nuž velikonoční slávu...“ a „Radujte se, ó kresťané...“. Následne dekan miestneho evanjelického zboru Adam Mekis pred požehnaním podujatia a obecenstva zdôraznil významnú rolu rodu Prónayovcov nielen v živote Jače, ale evanjelickej cirkvi v Maďarsku vôbec, v ktorej nejeden člen tejto rodiny zastával dôležitú svetskú funkciu. „Človek je stvorený preto, aby žil nielen pre seba a pre svoje pohodlie, ale aj pre druhého, pre svoj kolektív, pre všetko, čo je spoločné v živote...“ prízvukoval pán dekan. Starosta obce Rezső Szekeres vo svojom privítacom prejave vyzdvihol, že sviatky, akým je chamuľový festival pre Jačanov a ich hostí, zohrávajú dôležitú úlohu v živote ľudí, „sú určitým spestrením monotónnosti všedných dní a pracovných povinností...“ Starosta obce nadväzujúc na nemeckého filozofa Schopenhauera konštatoval, že „málokedy myslíme na to, čo máme, častejšie však na to, čím nedisponujeme. Nech je tento deň sviatkom toho, čo máme. Tešme sa jeden druhému a širokej palete pestrých programov,“ dodal R. Szekeres. Podpredseda maďarského parlamentu, poslanec tohto volebného obvodu Péter Harrach pripomenul, že význam festivalu vidí v tom, že tí, ktorí predtým ani nepočuli o Jači, prostredníctvom tohto podujatia môžu spoznať krásne historické prostredie sídla bývalých zemepánov osady a zároveň ochutnať špeciality miestnej slovenskej gastronómie, ktorá je organickou súčasťou pestrej kultúry krajiny. Predseda Slovenskej samosprávy Peštianskej župy Dr. Július Alt tiež pozdravil obecenstvo, poďakoval sa za srdečné privítanie a vyzval miestnych obyvateľov, aby boli hrdí na svoj slovenský pôvod, jazyk a kultúru... Podobne ako vlani, aj tohto roku navštívil podujatie potomok rodiny Patayovcov, ktorí sa dostali do rodiny Prónayovcov priženením sa a ktorí vlastnili ďalší kaštieľ pri Jači Pavol Patay. Ako historik po ďakovných slovách na adresu vedenia obce tentokrát hovoril o členoch rodiny, ktorá pochádza z Turčianskej stolice a tu v roku 1735 dala postaviť kaštieľ. Po slávnostnom otvorení celodňového festivalu javisko patrilo malým a mladým šíriteľom folklóru. Z pásma maďarských a slovenských piesní a tancov v podaní detí z Ďurky, Guty, Kirťu a Pišpeku v kruhu miestneho obyvateľstva sa najviac páčili humorné scénky detí materskej školy v Jači.
Medzitým šikovné ženy už od rána pripravovali typické jedlo tohto kraja chamuľu, čo je v podstate zemiaková kaša, ochutená tvarohom, makom, alebo dusenou kapustou. Vo varení tejto lahôdky tohto roku vynikali miestne ženy, hlavne členky klubu dôchodcov a pávieho krúžku. Hostia však mohli ochutnať aj fazuľovú polievku a perkelt z diviny.
Keďže nielen jedlom je človek živý, organizátori pripravili pre návštevníkov festivalu aj bohatý kultúrny program a rôzne druhy zábavy.
„V tento deň je sprístupnený aj samotný kaštieľ, po ktorom záujemcov sprevádzajú hlavne pedagógovia miestnej školy, znalci histórie rodiny Prónayovcov, samotnej budovy, ako aj dejín tohto kraja. Tu sú vystavené okrem dobových predmetov a drevorezieb aj skvosty miestnej tradičnej kultúry, hlavne ukážky pestrého jačianskeho slovenského kroja. Odborný výklad dejín evanjelického kostola a rodinnej hrobky Prónayovcov podal osobne pán dekan. Pre deti, ktoré sa zaujímajú skôr o zábavu, sme pripravili rôzne súťaže v zručnosti, kreatívnu dielňu, pod dohľadom odborníkov sa mohli učiť strieľať z luku, skákať v hrade zo slamy a pozrieť si mini zoologickú záhradu s domácimi zvieratami. Spolu s dospelými sa mohli povoziť na historických kočoch okolo kaštieľa, kde mohli stretnúť hostiteľov v dobových historických odevoch. V popoludňajšom kultúrnom programe vystúpili súbory z blízkych slovenských dedín - z Čuváru, Guty, Legíndu, Níže, Pišpeku, Šápova, folklórny súbor Lipa z Budapešti, ako aj dôchodcovia z maďarského Rádu. Samozrejme, v programe nemohli chýbať ani miestni folkloristi, a to speváčky klubu dôchodcov a tanečníci folklórneho súboru Zornica. Program uzavrel koncert vážnej hudby v evanjelickom kostole. Tým, ktorí sa chceli zabávať pri ľudovej hudbe, hrala Hatvan Banda zo susedného Pišpeku,“ informovala nás v mene organizátorov predsedníčka Slovenskej samosprávy v Jači Zuzana Báďonová.
Slovenská samospráva v Mlynkoch už tradične usporadúva pre slovenskú mládež komunikačnú súťaž. V tomto roku sa však rozhodla rozšíriť okruh súťažiacich, a tak sa s výzvou priamo obrátila na účastníkov miestneho jazykového kurzu, aby sa zúčastnili súťaže „Hodnoty nášho materinského jazyka“ a informovala aj širšiu verejnosť o možnosti zapojiť sa do tohto podujatia.
Začiatkom júna v Slovenskom dome súťažili záujemci v trojčlenných skupinách. Úlohy, zostavené stredoškolskou profesorkou slovenského jazyka a literatúry Júliou Szabóovou Marlokovou, boli zamerané na rôzne formy komunikácie, hlavne na rozvíjanie a meranie ústnych a písomných komunikatívnych schopností účastníkov, a to hravým spôsobom, čo napomohlo ďalšie rozvíjanie základných zručností.
Deti - žiaci vyššieho stupňa miestnej základnej školy, mali predstaviť svoju skupinu, vylúštiť krížovku, odpovedať na bleskové otázky, hrať pantomímu, precvičovať pravopis, tvoriť dialógy a spievať.
Dospelí, okrem Mlynčaniek aj dvaja Pomázania, si mali zvoliť názov pre svoje skupiny a odôvodniť svoju voľbu, predniesť rôzne remeslá pomocou pantomímovej hry, odpovedať na bleskové otázky, ktoré sa zamerali na minulosť a súčasnosť Slovákov v Maďarsku, mali porovnávať nárečie so slovenským spisovným jazykom, pomocou ľudových piesní tvoriť antonymné dvojice prídavných mien a za plus body mohli aj zaspievať tieto piesne.
Vďaka poslednej úlohe celou budovou sa rozniesla veľmi dobrá nálada.
Členky poroty Monika Pellerová a Katarína Papučková v súlade s predsedníčkou poroty Martou Demjénovou, predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Mlynkoch, nemali ľahkú úlohu. Objektívne zhodnotili výkon súťažiacich, čo sa odzrkadlilo, samozrejme, aj pri bodovaní. Vynikajúce výkony boli odmenené aj plus bodmi, čo bola taktiež dobrá motivácia.
V Slovenskom dome vládla veľmi príjemná atmosféra, záujemci komunikovali počas poldruha hodiny výlučne po slovensky a zvládli všetky úlohy. Presvedčili prítomných, že okrem toho, že ovládajú slovenský jazyk, dobre poznajú nielen kultúrny život Slovákov v Maďarsku, ale aj históriu a kultúru Pilíšskeho regiónu.
Vďaka Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny, ktorá finančnou podporou umožnila, aby deti i dospelí mohli dostať ich výkonu primerané odmeny (knižné poukážky a bonboniéry).
Katarína Nasádošová, Boglárka Šosiťová, Marta Fuhlová, Katarína Holczapfelová, Anna Patakiová, Klaudia Demjénová.
Katarína Glücková, Judita Remešová, Katarína Havelková, Katarína Havelková ml., Milan Berkin, Dávid Galda.
Tímea Genská, Viktória Šimonová, Zoltán Bistey, Réka Berkešová, Zoltán Partali, Szabolcs Szalai.
Členovia Slovenskej samosprávy v Mlynkoch sú presvedčení, že aj takéto programy sú veľmi potrebné, veď aj týmto spôsobom sa dajú posilňovať medziľudské vzťahy obyvateľstva a v tomto našom uponáhľanom, hektickom svete stačí občas iba niekoľko príjemných chvíľ, spojených s intelektuálnym rastom človeka.
Príslovie: „Koľko jazykov ovládaš, toľkokrát si človekom“ je jasným dôkazom významu tohto podujatia.
V poslednú júnovú sobotu bolo ráno v meste Pilíš také isté ako iné rána skorého leta. Líšilo sa iba tým, že na jarmočnom námestí sa húževnato činila hŕstka pekne upravených, vyobliekaných žien. Zápasila s ranným vetrom, ktorý je pomáhal prestierať obrusy na sviatočný stôl. Ruky žien však boli šikovnejšie ako snaha vetríka. Výsledkom bol pekne prestretý stôl pre vyše 100 hostí.
Klub Veselá jar vznikol pred 30. rokmi. Od svojho vzniku sa podieľa na uchovávaní slovenských, ale aj maďarských ľudových tradícií. Vystúpeniami speváckeho zboru obohacuje kultúrny život samotného Pilíša. Členky klubu sú častými hosťami v bližšom aj širšom okolí mesta, kde svojimi vystúpeniami spestrujú kultúrny program rozličných podujatí.
Prácu klubu vedie Mária Pauloviczová. Vďaka jej aktivite, ale aj práci všetkých členiek klubu, sú ich kultúrne vystúpenia historicky verné, veselé a umelecky hodnotné.
Ženy, ktoré majú svoje každodenné starosti, mnohokrát nie malicherné, sa dokážu akoby švihnutím čarovného prútika zmeniť a šíriť okolo seba pozitívnu energiu, silu, vitalitu, ničím nenarušiteľnú veselú náladu. Každému z nás by sa zišiel návod, ako neprepadnúť letargii, ktorý tieto ženy poznajú.
Na jubilejných oslavách boli medzi pozvanými hosťami členovia Klubu dôchodcov z mesta Kolárovo zo Slovenska, ktorí sa prezentovali hodnotným kultúrnym vystúpením.
Spolupráca oboch klubov predstavuje most, ktorý spája štáty, národy a národnosti, je silným pilierom v priateľstve slovenského a maďarského národa.
Oslavujúcemu pilíšskemu klubu k jeho výročiu zablahoželal primátor mesta Pilíš Márton Szabó, predseda miestnej slovenskej samosprávy Ján Sedró a mnohí ďalší predstavitelia občianskych organizácii mesta. Pani Mária Pauloviczová sa poďakovala za pekné slová, morálnu podporu, dary a vyjadrila neoblomnú vôľu pokračovať v práci klubu pre potešenie nás všetkých.
Oslavy pokračovali do neskorých večerných hodín veselicou.
My, obyvatelia mesta Pilíš, ďakujeme členom Klubu Veselá jar a jeho vedúcej pani Márii Pauloviczovej za pekné chvíle, ktoré nám každým svojím vystúpením prinášajú a želáme im do budúcnosti veľa zdravia, neoblomnej vôle a nevyčerpateľných zdrojov pozitívnej energie.
Na Vacovských mestských radovánkach, ktoré tohto roku usporiadali v tomto podunajskom meste od 25. do 27. júla už po šestnástykrát, si záujemcovia našli aj ukážky zo slovenskej kultúry. Na pozvanie vacovskej slovenskej samosprávy v nedeľu zavítala do mesta Tanečná skupina Zelený veniec z Ečeru, ktorá vystúpila na Námestí 15. marca. Na tom istom dejisku si milovníci folklóru zo Slovenska mohli pozrieť folklórne pásmo súboru Vršatec z Dubnice nad Váhom, družobného mesta Vacova. V predvečer festivalu bola v espresse Dunaj otvorená výstava diel Vacovského národnostného výtvarného tábora, ktorý je spoločnou iniciatívou štyroch menšinových samospráv mesta (rómskej, rusínskej, slovenskej a ukrajinskej). Slovákov na výstave zastupoval so svojimi maľbami vysokoškolský profesor, jazykovedec z Níreďházy, rodák zo Sarvaša Imrich Pacsai.
Horlivá podporovateľka národnostných aktivít, slovenská učiteľka, knihovníčka, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Malej Tarči a členka Kultúrneho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy Katarína Szabóová Tóthová takto sumarizovala svoju dlhoročnú činnosť na národnostnom poli:
- Poznať a vážiť si svoje korene je dôležité v živote každého človeka. V mojom živote hrali hlavnú rolu tri mestá: Budapešť, kde som sa narodila; Slovenský Komlóš, odkiaľ pochádzajú moji predkovia a ktorý mi pripomína mojich milovaných rodičov, starých rodičov, príbuzných a tým pádom je zdrojom mojej slovenskej identity a, samozrejme, Malá Tarča, kde ma vďačne prijali, kde veľmi rada žijem a kde by som chcela žiť do konca svojho života.
Narodila som sa síce v Budapešti, ale vychovávala ma otcova matka, ktorá, ako sa vraví, dostala dar od Boha - prekrásny hlas. Bola milovníčka slovenskej ľudovej kultúry, najmä piesní, takže v našom peštianskom byte denno-denne znela slovenská ľudová pieseň a komlóšske nárečie. Ba, často sme aj tancovali. Či veríte, či nie, ona ma naučila tancovať aj valčík!
Našťastie dobrej výchovy sa mi dostalo nielen v rodine, ale aj v budapeštianskej slovenskej škole, kde som študovala a kde dlhé roky pracovala moja mamička ako vychovávateľka. Toho času naši učitelia a vychovávatelia boli pre nás aj „rodičmi“, veď nás nielen učili, ale najmä vychovávali a v rámci mimoškolskej činnosti nám venovali veľa svojho voľného času. Boli pre mňa vzorom, preto som sa po maturite rozhodla pre učiteľské povolanie. Skončila som Vysokú školu pedagogickú Gy. Juhásza v Segedíne. Stala som sa učiteľkou slovenského a ruského jazyka. Bohužiaľ, po absolvovaní vysokej školy som nemala možnosť vyučovať slovenčinu.
Kontakty so Slovenským Komlóšom som sa snažila naďalej udržiavať. Navštevovala som starých rodičov, ujov, tety, sesternice, bratrancov. Rada som tam chodila. Aj keď časom boli tie cesty zriedkavejšie, nikdy som nemala dojem, že som stratila kontakt s rodiskom a so známymi. Ťahalo ma to tam. Šťastie ma však neobišlo, lebo po vydaji sa uskutočnil môj vytúžený sen, dostala som sa do slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši. Bola som šťastná, že som mohla pracovať v rodnej obci mojich predkov, kde som sa cítila doma. Začala som pracovať v duchu otcovského odkazu, keďže aj on bol do poslednej chvíle svojho života zanietený za slovenskú vec. Bol zakladateľom a predsedom Kruhu priateľov Slovenského Komlóša v Budapešti. Dnes, keď už, žiaľ, nie je medzi nami, mám radosť z toho, že som aj ja mohla prispieť k dielu, ktoré bolo jeho srdcovou záležitosťou.
Pani Katarína sa už v Slovenskom Komlóši popri vyučovaní aktívne zapojila aj do kultúrnej činnosti.
- Áno. Dva roky som bola riaditeľkou miestneho kultúrneho domu. Musím zdôrazniť, že Komlóšania popri nesmiernej usilovnosti a pracovitosti si do dnešných čias vážia a udržiavajú slovenské ľudové tradície. Ľudová slovesnosť a autentický folklór sa v Komlóši nevytrácajú. Dôležité sú nielen pre starších, ale aj pre najmladšie generácie. Dievčatá a chlapci svoje nadanie prejavujú predovšetkým spevom, tancom a typickým ľudovým krojom vo folklórnom súbore.
Napriek tomu, že pani Katarína sa cítila v Slovenskom Komlóši ako doma, časom jej začala chýbať rodina - rodičia, sestra s rodinou. Chcela sa k nim dostať bližšie. Čoskoro sa dozvedela, že v Kerepeši, vtedy ešte Kerepeštarči, hľadajú slovenskú učiteľku. Prijali ju a ona s veľkým oduševnením vyučovala slovenský a ruský jazyk. Po transformácii spoločnosti sa obec rozdelila na Kerepeš a na Malú Tarču. Žiaľ, výučba oboch jazykov zanikla, preto sa preškolila na knihovníčku. Odvtedy pracuje v miestnej knižnici v Malej Tarči, ktorej knižný fond predstavuje 13 tisíc zväzkov.
- Malá Tarča má v súčasnosti 10 tisíc obyvateľov, z nich 200-300 sa hlási k slovenským koreňom. Našťastie si vážia poklady, ktoré vytvorili ich slovenskí predkovia. Uvedomili si, že je aj ich povinnosťou, aby tieto hodnoty uchovávali pre ďalšie generácie. Vďaka ich oduševneniu za slovenské veci sa roku 2002 založila miestna slovenská samospráva, ktorej som dodnes predsedníčkou. Mám zanietených spolupracovníkov, ktorí mi všemožne pomáhajú v práci. Som však realistka, preto sa snažím objektívne pozerať na veci. Bezpochyby, naša mladosť bola rozhodne iná, než akú prežíva dnešná mladá generácia, obklopená modernou technikou. Myslím si však, že by v tejto práci mala pokračovať a nemala by sa vzdať.
Odovzdať štafetu mladým, pomôcť im, veď ako sa hovorí, kto dá, tomu sa pridá. Kedysi nám v tom najviac pomáhali slovenské školy, ktoré aj v súčasnosti majú nenahraditeľnú úlohu a poslanie v tomto smere. Živo sa pamätám na preslávené kultúrne zájazdy budapeštianskej slovenskej školy, ktoré boli pre nás, ale najmä pre Slovákov v celej krajine, obrovským prínosom.
Mestská samospráva, Tanečný súbor Panónia, Kultúrny spolok v Malej Tarči a slovenská samospráva príkladne spolupracujú. Ich podujatia sa stretli s pozitívnym ohlasom širokej verejnosti.
Pani predsedníčka nám priblížila niektoré z nich.
- Áno, našich spoločných aktivít je určite oveľa viac, ako by sme mohli vymenovať. Začala by som s tým, že v Občianskom dome sa nám podarilo inštalovať zbierku miestneho národopisu, ktorá bola otvorená pred dvomi rokmi. Hrdá som aj na to, že sme nadviazali priateľské styky s obcou Beluša na Slovensku, ktorá má 6 tisíc obyvateľov. Prečo práve s touto osadou? Nuž, aj to je zaujímavé. V Malej Tarči žije veľa Slovákov, ktorí majú priezvisko Belluš, a práve oni začali pátrať po svojom pôvode. Takto sme sa dostali na Slovensko, kde sme pri Trenčíne objavili osadu Beluša, odkiaľ pochádzajú ich predkovia.
Dovoľte mi spomenúť ešte jednu vážnu a pre nás dôležitú vec. Vďaka horlivému a oduševnenému predsedovi Regionálneho združenia Slovákov z okolia Budapešti Dolina Ondrejovi Aszódimu sme sa dostali aj do povedomia slovenskej pospolitosti regiónu. Pre folklórny súbor Panónia bolo impulzom do ďalšej práce nadviazanie priateľských stykov so slovenskými obcami regiónu, s ktorými dobre spolupracujeme, čo sa prejavuje pravidelnou výmenou obľúbených kultúrno-spoločenských akcií.
Či je pani Katarína spokojná s tým, aký vzťah majú mladí ľudia k slovenskej kultúre, o tom sa zmienila takto:
- Folklórny súbor Panónia a detský súbor Drobček dobre poznajú v regióne, ale aj na Slovensku, kde absolvovali niekoľko vystúpení. Súbor Panónia má bohatý repertoár. Pokladám za úspech, že sme v súbore dokázali stmeliť príslušníkov štyroch generácií a zaradili sme do ich repertoáru aj miestne slovenské ľudové tance a piesne. Práca s mladými ľuďmi je vzácny prínos k zachovaniu slovenského kultúrneho dedičstva, teda našej podstaty. Prostredníctvom folklóru mladí ľudia majú možnosť prezentovať sa na javisku a vďaka nim nezaniknú ľudové piesne a tance. Je potešiteľné a nádejné, že aj v Malej Tarči si vážia a udržiavajú ľudové tradície, znaky tradičnej ľudovej kultúry svojich predkov. A čo je snáď ešte zaujímavejšie, za hlasu kostolných zvonov ešte dodnes možno vidieť pestrofarebné malotarčianske kroje. Na našich klubových stretnutiach často zaznejú miestne slovenské ľudové piesne, veď v Malej Tarči mal spev a tanec v rámci ľudovej kultúry najväčšie zastúpenie. Spievalo sa všade: v kostole, doma, na ulici, spev sa niesol dedinou každú nedeľu, keď sa dievčatá spievajúc prechádzali a za nimi išli chlapci s harmonikou.
Počas zimných mesiacov spev sprevádzal priadky, páračky, krstiny, svadby a výročné hostiny. V takejto priaznivej klíme vyrastali generácie... Je na nás, aby toto bohaté dedičstvo neupadlo do zabudnutia.
Napriek rastúcemu počtu turistov, hľadajúcich osvieženie v letných horúčavách, je voda Balatonu mimoriadne čistá. Svedčí o tom nielen množstvo rýb, ale i pravidelná kontrola kvality vody. Balaton a jeho okolie nie je len kráľovstvom vodného živlu, ale ponúka i nesmierne množstvo ďalších možností pre zábavu a voľný čas. Po celodennom športovaní vo vode i na vode najmä mládež využíva bohatú ponuku koncertov a festivalov, ktoré sa konajú takmer nepretržite počas celého leta. V poslednom čase sa Balaton teší obľube domácich turistov, čo možno pripísať na konto kvalitných služieb, prijateľných cien a v neposlednom rade horúčav, keď sa teplota vzduchu pohybuje nad 30 stupňov Celsia a vody nad 26 stupňov Celsia.
O základnej škole v Kétšoproni zvyčajne píšeme v spojitosti s akciami zameranými na pestovanie slovenských tradícií a výučbu slovenského jazyka. Jej žiaci sú však úspešní aj na športovom poli. Jarné mesiace sa už šiesty raz niesli v znamení prípravy na župné majstrovstvá. O tom, že príprava bola úspešná, svedčia vynikajúce výsledky, ktoré Kétšoprončania dosiahli koncom júna v Békešskej Čabe na celoštátnom finále športovej olympiády škôl s menej ako 200 žiakmi. Vo švédskej štafete (beh na 100, 200, 300 a 400 m) na prvom mieste skončili Nora Petrovská, Monika Ančinová, Beata Szabadkaiová a Marta Petrovská. Za odmenu dostali medaily, pohár a značkové ruksaky. Hádzanárky školy v zložení Monika Ančinová, Nora Petrovská, Andrea Petrovská, Agneša Petrovská, Klaudia Vargová, Beata Szabadkaiová, Katarína Lehoczká, Katarína Tóthová, Erika Ársinťová a Marta Petrovská obsadili 4. miesto. Domov si odniesli nielen pekné zážitky a dobrý pocit z úspechu, ale aj športové potreby. Lopty, švihadlá a rôzne iné športové potreby dostali za odmenu aj futbalisti, ktorí hrali v zložení Ladislav Szabó, Matúš Martin, Pavol Križan, Ladislav Vicián, Ladislav Morva, Daniel Szenteszki, Ján Ančin, David Križan, Gellért Máté, David Szirbucz, Imrich Laurinecz a Adam Petrovský, ktorí takisto skončili na štvrtom mieste. V atletike obsadilo družstvo dievčat ôsme miesto. O pekný výsledok a diplomy sa zaslúžili Dora Dananajová, Marta Petrovská, Katarína Lehoczká, Beata Szabadkaiová, Monika Ančinová a Nora Petrovská. V celkovom hodnotení skončili športovci kétšopronskej školy na veľmi cennom 2. mieste. Tieto fantastické výsledky im však nespadli len tak do lona, vďačia za ne predovšetkým telocvikárovi Sándorovi Völgyimu, ktorý ich pripravuje na hodinách telesnej výchovy, ale aj v rámci mimoškolskej činnosti. Športovci školy sa schádzajú na tréningoch trikrát týždenne. Neleňošia ani cez prázdniny, pán učiteľ sa im bude venovať aj v najhorúcejších letných mesiacoch.
V maďarskom dolnozemskom meste Sarvaš, ktoré založili roku 1722 Slováci a kde si dodnes zachovávajú tradície svojich predkov, sa už po jedenásty raz uskutočnilo medzinárodné podujatie s názvom Žatevný deň, zamerané na súťažné ukážky tradičného spôsobu žatvy v karpatskej oblasti. V Sarvaši sa predstavitelia slovenských spolkov a združení rozhodli k takýmto akciám aj z toho dôvodu, že asimilácia Slovákov v Maďarsku pokračuje míľovými krokmi a tieto podujatia pomôžu pripomínať mladým kultúrne dedičstvo Slovákov, ktorí osídlili a zúrodnili Dolnú zem. Veď práve v Sarvaši sa o to najviac zaslúžili také osobnosti slovenského pôvodu, akými boli najmä Matej Markovic, Samuel Tešedík, Štefan Koreň, ktorí pozdvihli vzdelanostnú a vedomostnú úroveň slovenského roľníka a spolu s ním vyorali na Dolnej zemi hlbokú brázdu agrárnych reforiem a pokroku. Žatevný deň, túto ojedinelú a zaujímavú tradíciu, založila Slovenská samospráva mesta Sarvaš, ale v ostatných ročníkoch ťarcha na jej organizácii pripadla združeniu s názvom Sarvašskí gazdovia, členmi ktorého sú najstarší sarvašskí roľníci a ktorému predsedá najmladší z nich, farmár a župný poslanec František Závoda. Na tohtoročnej trojdňovej slávnosti, ktorá sa každoročne odohráva v miestnej časti Strieborné Vinice, sa zúčastnilo štrnásť družstiev z Maďarska, Slovenska, Srbska a Rumunska. O význame tejto akcie svedčí aj to, že sa jej zúčastnili viacerí župní a parlamentní poslanci z poľnohospodárskeho výboru a aj za zvukov slovenskej hymny podujatie slávnostne otvoril primátor mesta Michal Babák spoločne s predsedom Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tiborom Mótyánom.
Hlavným súťažným dňom bola sobota (12.júla), keď dobre pripravený ceremoniál začal ráno pestrým sprievodom účastníkov ulicami Strieborných Viníc, ktoré najlepšie predstavujú tradičný spôsob života bývalého roľníka na sarvašskej samote. Celé súťažné a oddychové podujatie sa konalo v priestoroch okolo bývalej školy, ktorá bola založená roku 1884 a vyučovalo sa v nej do roku 1980. Aj súťažný pozemok s obilným porastom bol hneď oproti. Tam malo každé družstvo vymeranú časť porastu pšenice, ktorú bolo treba čo najrýchlejšie a najkvalitnejšie zožať, pričom porota hodnotila aj rôzne detaily žencov, ako napríklad držanie tela a ľahkosť kosby. Každé zúčastnené družstvo malo svoj priestor na lúke so stánkom, kde pripravovalo a podávalo stravu a tiež informáciami prezentovalo svoju dedinu, mesto. Totiž druhá súťažná úloha bola kvalitne pripraviť a najlepšie stolovať ľudovú stravu varenú počas žatvy. Napokon sa hodnotilo kultúrne vystúpenie a celkový dojem účinkujúcej skupiny. Slovensko už po druhýkrát reprezentovalo družstvo z Nitry zložené z pracovníkov Slovenského poľnohospodárskeho múzea a vedené riaditeľom Ing. Marianom Švikruhom. Oni mali na starosti odbornú prípravu a celkovú organizáciu podujatia Nitranov. Výkonne im praktickú časť tradičného podujatia naplnili dospelí členovia Folklórneho súboru Jaročanka z Jarku. Vedúcim tohto kolektívu je Jozef Tököly, ktorý, ako sa na žatevnom poli ukázalo, je nielen dobrým šéfom telesa spevákov a tanečníkov, ale aj zručným žencom, veď dokáže kosou rovnako dobre narábať ako s harmonikou. Pod jeho kosou padala vysoká triticale tak rýchlo, že jeho zberačky Helena Segeňová a Mariana Zaujecová nestačili zberať pokosené byle a Štefan Tököli zhotovovať povriesla. Aby vymeraný priestor bol úplne žatevne dokončený, zhrabky mala na starosti Jaroslava Šimková, viazanie snopov Stanislav Chudáček a ich skladanie do krížov Stanislav Ďurfina.
Snopy privážali k mláťačke na kraji lánu, ktorú poháňal 60-ročný traktor Lanz Bulldog, konské záprahy. Po ukončení práce pokračovala zábava v stánkoch, a to gastronomickou súťažou. V stánku Nitranov žatevnú stravu pripravili a podávali pre žencov a tiež aj účastníkov Anna a Sidónia Tököliové, Helena Chudáčeková a Helena Beličková. Letné žatevné nitrianske menu pripravené v kotlíku pozostávalo z fazuľovej polievky s údeným kolenom. Doplnkom boli smotanové posúchy a škvarkové pagáče. Nitranov ocenili za príkladné stolovanie a za najkrajšie zložený kríž, za ktoré si odniesli domov diplomy.
Oveľa ťažšiu úlohu mala porota gastronomickej súťaže, veď sa do nej zapojilo dvadsať skupín. Podľa predsedu Štefana Mihálya všetky si zaslúžili zlatú medailu. Väčšinou pripravovali perkelt z baraniny, jedna uvarila kohútí paprikáš.
Počas podujatia viackrát vystúpila skupina Jaročanka a na každom kroku vzbudzovala svojim vystúpením u návštevníkov veľký záujem a obdiv. Najviac sa to prejavilo na hlavnom vystúpení na pódiu, kde svojou aktuálnou choreografiou zameranou práve na žatvu, spevom a tancami zožala u prítomných návštevníkov najväčší aplaus. Pobyt Nitranov v Sarvaši možno považovať za významnú kultúrnu misiu u dolnozemských Slovákov. Jej prostredníctvom sa aj podľa rozprávania tamojších Slovákov zdvíha ich sebavedomie a spolupatričnosť a upevňuje sa ich národné povedomie. Počas svojho pobytu v Sarvaši nitrianska delegácia uskutočnila s predstaviteľmi miestnych slovenských spolkov viacero rozhovorov o možnej spolupráci, navštívila Tešedíkovo múzeum a historickú roľnícku muzeálnu pamiatku Suchý mlyn. Pri sochách Samuela Tešedíka a M. R. Štefánika zaspievala slovenské hymnické piesne a položila k nim vence so slovenskou trikolórou. Stala sa tak dobrým vyslancom slovenskej kultúry v zahraničí. Svojou účasťou dobré svedectvo o slovenskosti vydali družstvá Slovákov z Maďarska: z Čabačudu, Čemera, Dabaša, Kardoša a domáci usporiadatelia zo Sarvaša, na ktorých okrem súťaženia stála celá organizačná a technická práca.
Pôvodné kresťanské kostoly boli stavané bez veží a aj umiestnenie zvonov vo vežiach sa udialo v neskoršom období. Veže pripojené pevne so stavbou kostola sa objavili najprv pri prvých veľkých kresťanských chrámoch - bazilikách. Veže, ktoré boli postavené oddelene od kostolov, boli pôvodne strážnicami, ktoré v čase nebezpečenstva slúžili na útulok pre strážnikov - hlásnikov a boli stavané ako hrady. Do prenasledovania kresťanov, keď ešte nebolo miesto bohoslužieb presne ustálené, veriacich zvolávali prostredníctvom posla. Keď sa kresťanská cirkev dočkala slobody a počet veriacich sa zvýšil, vynašli sa najprv prostriedky na zvolávanie ako boli trúby, údery na kovové dosky a spomínajú sa aj “sväté drevá“. Tieto sa dlho udržiavali, najmä v pravoslávnej cirkvi. Prvé zvony boli zhotovené z kovových dosiek tak, že výrobcovia ich zbili z niekoľkých kovových platní. Prvé pokusy s väčšími zvonmi uplatnili v Škótsku a Írsku. Pre kresťanov je charakteristické, že zvony sa začali uplatňovať najmä v kláštoroch, kde zvonmi zvolávali mníchov k modlitbám. Pri činnosti mníchov, rovnako ako vo zvonoch, sa spojili funkcie pastierov, kňazov, strážcov, zvolávačov na službu a šíriteľov pokoja. Oznamovali okoliu aktuálny čas a pozývali ľudí na sviatočné a slávnostné chvíle. Pomerne zavčasu sa spomínajú zvony aj v Taliansku, kde pápež Štefan III. dal roku 750 pristaviť pri Chráme sv. Petra vežu a umiestnil v nej tri zvony. Za vlády Karola Veľkého boli zvony na západe pomerne dosť rozšírené. Pravoslávna cirkev začala používať zvony v roku 865 ako dar od benátskeho dóžu Orsu I. Zvonenie prinieslo veľké zmeny v cirkevnej architektúre. Spočiatku sa stavali iba malé zvonice. Prvé zvony boli malé a kované z plechu. Liatie zvonov začalo približne koncom 13. storočia a stále sa vyvíjalo až do konca 15. storočia. Najstarší liaty zvon sa však spomína už roku 1057. Slovensko patrí k tým krajinám, kde sa hlahol zvonov šíri už deväť storočí. Písomne doložená po roku 1124 je prítomnosť až troch zvonárov v kláštore v Bzovíku (Hont). V 10. storočí pápež Ján XIII. po prvýkrát posviacal zvon tak, že mu dal i meno a vtedy bolo uvedené ranné, poludňajšie a večerné zvonenie ako znamenie k modleniu. Nadprirodzené účinky zvonenia v čase blížiacich sa živelných pohrôm - búrky a k zaháňaniu zlých duchov - démonov sa objavili v 11. storočí. Neskôr aj reformátor Martin Luther, nie však z príčiny povery, ale k povzbudeniu veriacich k modleniu, odporúčal zvonenie v čase búrky. V súvislosti s týmto kresťanským zvykom a symbolom sa vyvinulo zvonolejárstvo - remeslo zaoberajúce sa výrobou zvonov a náročnejších predmetov náboženského kultu a diel. Zvony sa zlievajú zo zliatiny medi s vysokým obsahom cínu (20 %). Prvé údaje o odlievaní zvonov na Slovensku pochádzajú z 13. storočia. Najvýznamnejšími strediskami sa stali najprv Košice a Spišská Nová Ves a postupne od prvej tretiny 18. storočia Levoča, Lučenec, Trnava, Banská Bystrica, Banská Štiavnica a Bratislava, kde je od konca 15. storočia do konca 19. storočia doložených 19 zvonolejárov. Niektorí zo zvonolejárov boli zároveň pre vojnové potreby aj delolejármi. Meno prvého majstra - zvonolejára na Slovensku pochádza zo Spišskej Novej Vsi, kde zakladateľom zvonolejárne prosperujúcej v rokoch 1357 - 1516 bol Konrád Gaal. Za feudalizmu sú na Slovensku doložené zvonolejárske dielne v Bardejove, Krompachoch, Dobšinej, Rožňave, Štítniku, Nemeckej Ľupči a vo Vlachove. Postupne ich počet klesal a v roku 1828 po jednom zvonolejárovi bolo v Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici, Prešove a Košiciach. Ako prvé zanikli v 19. storočí dielne v Bratislave a Košiciach. V 20. rokoch 20. storočia zostali ešte dielne v Trnave a Prešove. Do 40. rokov 20. storočia existovala už iba dielňa bratov Fischerovcov v Trnave. Podľa slovenského kampanológa Juraja Spiritza na území Slovenska v 14. až 19. storočí pracovalo 211 menovite doložených zvonolejárov. Medzi najvýznamnejšie slovenské osobnosti v tejto oblasti, ktoré pracovali mimo územia Slovenska, patril Jozef Pozdech (1811 - 1878 Pešť), rodák z Hrnčiaroviec pri Trnave. Kováčskemu remeslu sa vyučil vo Voderadoch, potom ako tovariš chodil po predpísaných vandrovkách po Uhorsku. Keď sa natrvalo presťahoval do Pešti, roku 1863 si tam postavil dom s dielňou a zapojil sa do slovenského národného života. Mal šesť dcér a jedným jeho zaťom bol podnikateľ, politik a publicista Ján Nepomuk Bobula, vydavateľ Slovenských novín v Pešti. Druhým zaťom bol Ján Thury, ktorý najprv pracoval u svokra a neskôr ako jeho pokračovateľ mal so synom samostatnú zvonolejársku firmu. Jozef Pozdech bol zvonolejárom, výrobcom kováčskych mechov a poľných vyhní, vynálezcom nového zostavenia zvonov a zvonovej stolice z kovaného železa. Do veží kostolov v Uhorsku zhotovil - zlial desiatky zvonov a postavil niekoľko zvonových stolíc. Signatúru s jeho menom nesie na slovenských kostolných vežiach veľké množstvo zvonov. Jozef Pozdech kooperoval pri osadzovaní zvonov aj s inými zvonolejármi. V roku 1875 takto osadzoval zvony na veži evanjelického kostola v Modre - Kráľovej, ktoré vyrobila firma Walser. Za svoje inovačné úsilie vo zvonolejárstve a osádzaní zvonov získal na mnohých umeleckých a priemyselno-hospodárskych výstavách nejedno ocenenie nielen v mestách Uhorska, ale aj vo Viedni, Paríži, Moskve. Najcennejšie získal na Svetovej výstave v roku 1873 vo Viedni - záslužný zlatý kríž s korunou a medailu za pokrok. Počas vojen, najmä počas prvej svetovej vojny, veľké množstvo zvonov v Uhorsku zrekvírovali na vojnové účely. Spravidla na vežiach kostolov ponechávali cirkvám z troch iba jeden zvon a tam, kde mali 4-5 zvonov a mali pritom šťastie, dva zvony. Veľa žiaľu a sĺz vyronili cirkevníci za odobraté zvony, na ktoré často obetovali svoje posledné úspory. Vysviacka nových zvonov bola vždy veľkou udalosťou pre cirkvi a tak na druhej strane lúčenie sa so svojimi zvonmi odobratými na vojenské ciele boli nepríjemnou a smutnou udalosťou. V evanjelických cirkevných zboroch sa k tejto udalosti konali smútočné bohoslužby. Farár a literát Martin Rázus pri tejto príležitosti roku 1916 zložil tri pesničky formou básní na nápevy piesní z Tranoscia. Pesničky vyšli samostatne tlačou a obdržali ich všetky cirkevné zbory. Na veži pôtorského evanjelického kostola, ktorá stojí oddelene od kostola a bola postavená počas reformácie roku 1599, boli pred prvou svetovou vojnou štyri zvony, ktoré pochádzali od zvonolejárov banskobystrického Preisa, lučeneckého Michala Heidenbergera a Benjamína Štefanidesa. V cirkevnej knihe pôtorských inšpektorov sa našiel z roku 1831 takýto zápis: V máji roku 1826 pukol veľký zvon, ktorý cirkev dala znovu odliať u Miša Heidenbergera v Lučenci. Starý zvon vážil 4 centy a 25 kg a cirkev žiada, aby nový mal 4,5 centa. Podľa kontraktu sa platilo za každý funt starej matérie 8 grajciarov a za novú matériu zliatu v ohni jednu zlatku. Spolu sme zaplatili 295 zlatých a navyše za korunu a obitie a za remeň na srdce 25 zlatých. Potom neskôr roku 1835 za srdce do veľkého zvona zaplatili 100 zlatých a 50 grajciarov. V týchto rokoch sa za pohrebné zvonenie platilo cirkvi od jedného pulzu za dospelého 12 grajciarov a za deti polovica.
Veľa historicky cenných odobratých zvonov pre účely prvej svetovej vojny pochádzalo na Slovensku najmä od Jozefa Pozdecha a jeho zaťa Jána Thuryho a, samozrejme, ešte skôr od bratov Fischerovcov, ktorých dielňa bola založená už v roku 1630. Rodina Fischerovcov (Fridrich Viliam Fischer) prišla do Trnavy v polovici 19. storočia zo Saska.
Dnes je už v celej Európe iba približne desať zvonolejárskych firiem. Je to už iba zvyšok malých rodinných firiem, ktoré si svoje remeslo odovzdávajú z pokolenia na pokolenie. V našom najbližšom okolí zvony odlievajú ešte Dittrichovci v Brodku u Přerova. Zvony sú zliate z bronzu, zo spomínanej zliatiny, ktorú vynašli už pred 5000 rokmi. Táto zvukonosná zliatina je pevná, ľahko sa zlieva a je mimoriadne zvučná. Dokonale zliaty zvon si zachová zvuk na jeden alebo aj dve minúty, čo možno v blízkosti zvonenia dobre pozorovať. Cín dáva medi zvučnosť, ktorá by bola inak hluchá. No množstvo tohto kovu musí byť v zmesi presne vymerané, pretože priveľa cínu by spravilo zvon príliš krehkým. Spravidla na zvonoch sú nápisy, z ktorých sa dozvedáme nielen mená výrobcov - zvonolejárov, ale aj mená farárov a hlavných cirkevných činovníkov, richtárov, zemepánov, darcov a tiež rôzne citáty. Nápisy na Slovensku najčastejšie okrem slovenčiny písané v latinčine, maďarčine a nemčine podávajú takto stručnú históriu zo života obcí. Jeden z často používaných v latinčine a rovnako v slovenčine: „Vivos voco, mortuo plango, fulgura frango“ (Živých volám, mŕtvych oplakávam, blesky lámem). Napríklad rímskokatolícky farský kostol sv. Petra a Pavla v Trstíne má od roku 1927 vo veži päť zvonov, ktoré sú dielom Fischerovcov z Trnavy. Každý zo zvonov má svoje meno: prvý Peter a Pavol, druhý Cyril a Metod, tretí Panna Mária, štvrtý Martin a piaty najmenší (umieráčik) Jozef. Názov na zvone Mária je vo veršoch:
Zvoňte zvony, kde je viera,
zvoňte, kde už odumiera,
združte k úcte Márie,
synov celej Slávie.
Najrozšírenejším európskym zvonom je zvon s ladením v molovej stupnici, ktorého základný akord znie najčastejšie melancholicky. V parížskej katedrále Notre Dame je najväčší zvon 14 tonový. V Anglicku medzi najväčšie zvony patria: Long Tom v Oxforde a známy Big Ben s hmotnosťou 13 760 kg. Medzi najväčšie v Nemecku patrí zvon Gloriosa z Erfurtského dómu, odliaty v 15. storočí so spodným priemerom 245 cm a váhou 13 ton. Pravdepodobne najväčším vyzváňajúcim zvonom na svete je 15 tonový zvon z kostola St. Francis de Sales v Cincinnati v USA. Suverénne najväčšie zvony odlievali v cárskom Rusku a Číne. Ich veľkosť umožnil odlišný spôsob upevnenia a zvonenia. Najväčším zvonom z roku 1735 v histórii sa stal moskovský Cár kolokol s priemerom 6 metrov a váhou 200 ton.
Zaujímavá a rozmanitá je aj história zvonov.
Najznámejšou dominantou Slovákmi obývanej Békešskej Čaby v Maďarsku je veľký evanjelický kostol, ktorý sa dodnes považuje za najväčší evanjelický kostol v Európe, keď pojme naraz do svojho vnútra 4000 veriacich a podľa pamätníkov boli aj také slávnostné príležitosti, keď sa v ňom tiesnilo takmer raz toľko ľudí. Hneď oproti veľkému kostolu stojí na mieste bývalého prvého kostola, postaveného už v roku 1723, čiže po piatich rokoch príchodu prvých Slovákov (1718), zakladateľov mesta, terajší malý kostol. Tento bol roku 1745 prebudovaný z pálených tehál a roku 1773 doplnený dvoma priečnymi krídlami a tak naraz pojme 1800 veriacich. O desať rokov neskôr pristavili k nemu aj vežu v románskom slohu, ktorá má barokovú pavlač, na ktorú sa vychádza z miestnosti, kde sa v minulosti zdržiavali službukonajúci hlásnici - zvonári, ktorí navyše z ochodze sledovali mesto a chotár v nepretržitej požiarno - bezpečnostnej pohotovosti. Počas služby zvonári bývali „na turni“ (vo veži), nad zvonmi mali byt, kde sa striedavo zdržiavali celých 24 hodín. V miestnosti, ktorú mi na tejto veži pri mojej návšteve sprístupnil správca - zvonár Juraj Bohuš, sa nachádza zachovaná pec, v ktorej si hlásnici a zvonári v zime prikurovali. Rovnako mi tento, ešte pomerne dobre po slovensky hovoriaci Slovák, sprístupnil aj vstup na ochodzu, odkiaľ som mal možnosť fotografovať a pozrieť si panorámu mesta a širšieho okolia. Vo veži malého kostola veľa rokov boli štyri zvony, ale v rokoch prvej svetovej vojny jeden zvon zrekvírovali na vojenské ciele. Z terajších troch je najznámejší a najväčší takzvaný Maríkov zvon. Meno dostal od svojho darcu. Pavel Marík v roku 1873 na jeho zhotovenie daroval ako člen cirkevného zboru 3200 forintov a z nich potom nasledujúci rok zhotovili zvon, ktorý váži 36 metrických centov. Zvon pochádza z peštianskej Pozdechovskej dielne. Maríkov zvon má na jednej strane tento slovenský text:
Když líbi hlas zwonu
Proniká oblohu
Srdečne, nábožne vzdýchni
K pánu Bohu
a na druhej strane: Zwon tento cirkwi Evang. B. Čabánské daroval Pavel Marík s prwow manželkou Mária Ondrejčík a s druhow Helenow Poliak. R.P. 1874
Veža malého kostola je doteraz najcharakteristickejšou architektonickou stavbou tohto 70-tisícového župného mesta. V tejto veži bolo umiestnené prvé zvonoradie v meste a jeho hlas možno dobre rozlíšiť v každodennom koncerte viacerých zvonov mesta. Veľký „Maríkov zvon“ je najväčším evanjelickým zvonom v celom Maďarsku a aj najmilším zvonom čabianskych evanjelikov.
Na Slovensku máme zaujímavý príbeh so zhotovením zvonov pre nový evanjelický kostol v Revúcej, ktorý stavali v predvojnovom období roku 1938. Podľa došlých ponúk vybrali si zvonolejársku firmu Františka Egryho z Malých Gejoviec pri Užhorode. Revúcka cirkev mu odovzdala 8 centov vážiaci materiál zo starých zvonov a objednala zhotovenie štyroch zvonov. V kritickom roku 1938 sa situácia skomplikovala tým, že počas mobilizácie a po viedenskej arbitráži Malé Gejovce pripadli do Maďarska a začali prieťahy. S veľkými ťažkosťami dostali prvý zvon na Štedrý deň 1938, ďalšie dva po colných ťažkostiach 8. apríla a najväčší 19. apríla 1939.
Zvony sa neodlievali iba na náboženské účely, čiže ich používanie sa neobmedzovalo iba na cirkevné obrady. Ako signálne hudobné nástroje mali dôležitú časomernú a oznamovaciu funkciu v každodennom živote dedín a miest. Ohlasovali požiare, povodne a burcovali k ich pomoci, ďalej príchod vzácnych hostí i vpád nepriateľských vojsk. Ešte v nedávnych desaťročiach sa im pripisovala nadprirodzená sila vytvárať svojimi znejúcimi korpusmi účinnú zvukovú bariéru proti búrkam a víchriciam, ktoré ohrozovali úrodu na poliach a život obyvateľov. Aj dnes, najmä na vidieku, vyzváňanie zvonov patrí do celkového rámca a koloritu života. Zvony sa stali našimi spoločníkmi cez celý život, šíriacimi svojim hlaholom úseky ľudskej existencie, od kolísky až po hrob. Pekný názov Zvony nesie napríklad cirkevný spevokol zo Slovákmi obývanej obce Selenča v srbskej Vojvodine, ktorý je dobre známy aj z vystúpení na Slovensku. Z novodobej histórie, a to veľmi čerstvej, je známe, že 14. apríla roku 2005 v 38 obciach Revúckeho okresu o druhej popoludní sa na desať minút rozzvonili zvony a sirény. Združenie miest a obcí stredného Gemera týmto chcelo upozorniť vládu a parlament na prehlbujúcu sa zaostalosť regiónu.