Už po 34-krát sa na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve zúčastnili aj krajanské folklórne súbory. Na 43. ročníku festivalu v programe Krajanská nedeľa vystúpilo 9 kolektívov s 250 účinkujúcimi. Boli to krajania z Česka, Francúzska, Chorvátska, Maďarska, Poľska, Rumunska, USA, Srbska a Ukrajiny. V programe s názvom Stretnutie na jarmoku, ktorý scenáristicky a režijne pripravil Vlastimil Fabišík, Slovákov v Maďarsku zastupoval Folklórny spolok Lipa z Budapešti a Ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu.
Druhý júlový víkend sa v Detve vždy nesie v znamení folklórneho sviatku. Nebolo tomu inak ani v tomto roku. V dňoch 11. až 13. júla do podpolianskeho mestečka prišlo okrem 1500 účinkujúcich aj niekoľko tisíc návštevníkov, milovníkov slovenskej ľudovej piesne, tanca a tradícií. V pestrej a zaujímavej ponuke - 10 scénických programov v piatich programových blokoch a 20 sprievodných podujatí - bol uvedený aj program zahraničných Slovákov Krajanská nedeľa, ktorú každoročne s veľkou pozornosťou organizuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. V programovom bulletine sa v súvislosti s ním píše: „Krajanská nedeľa je vždy sviatkom stretnutia Slovákov zo sveta. Do Detvy prichádzajú mladí i tí skôr narodení, zblízka i zďaleka, prichádzajú, aby prejavili svoj blízky vzťah k svojej dedovizni, k svojmu rodu.“ V programe pod názvom Stretnutie na jarmoku vystúpilo 250 účinkujúcich z 9 krajín sveta. Kultúru Slovákov v Maďarsku reprezentoval FS LIPA z Budapešti a Ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu. Námet a réžia programu pod taktovkou Vlastimila Fabišíka bola nesporne zaujímavá. V programe sa prezentovali typické slovenské ľudové remeslá a s nimi spojené piesne i tance. Naši sa prezentovali hádam najznámejším typický slovenským remeslom - drotárstvom. Vynikajúcu choreografiu Evy Šubovej zvládli na výbornú. Určite nie náhodou im patrilo finále programu. Tanečníci spolu s hudbou vložili do svojho vystúpenia nielen svoje technické danosti, ale aj kus svojho srdca. Početné obecenstvo sa im za to poďakovalo nadšeným potleskom. Poďakovanie im vyjadrili aj podpredseda vlády Slovenskej republiky Dušan Čaplovič, predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilma Prívarová a predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. A ešte jedna veľmi pozitívna udalosť. V hľadisku sedeli aj Slováci zo Spolku Slovákov v Segedíne, Komárňanskej župy, členovia speváckeho zboru Ozvena z Budapešti, účastníci trojdňového doškoľovania ZSM pre vedúcich folklórnych a speváckych skupín či novohradského Dengelegu. V ten deň bolo naozaj dobre byť Slovákom.
V pozvánke pre vedúcich folklórnych a speváckych skupín, ktoré v júni rozposlal Zväz Slovákov v Maďarsku, bolo uvedené: V snahe pomôcť vám v príprave na celoštátnu súťaž Slovenský škovránok a v snahe aspoň takouto formou sa vám poďakovať za oduševnenú, namáhavú a záslužnú prácu pri vedení vášho spolku vás pozývame na odborné doškoľovanie spojené s návštevou programov Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve, ako aj programu zahraničných Slovákov Krajanská nedeľa, ktoré sa uskutoční v dňoch 11.-13. júla 2008 v Detve.
Doškoľovanie odborne viedol Juraj Matiaš - vynikajúci choreograf a etnograf, známy už mnohým našim folklórnym aktivistom. V piatok po úvodných všeobecných informáciách sa účastníci zo všetkých kútov Maďarska presunuli do veľmi pekného prírodného amfiteátra, aby si pozreli privítací program detvianskych folkloristov „Vitajte v Detve“. Potom si pozreli vystúpenie dvoch jubilujúcich súborov Vršatec z Dubnice nad Váhom a Partizán zo Slovenskej Lupče. Do hotela v Detve sa vrátili pre polnocou.
V sobotu pokračovalo odborné doškoľovanie na tému výskum, javiskové spracovanie a dramaturgia programu, ktoré často prešlo z prednášky na živú diskusiu. Popoludní sa v miestnom kostole začala zádušná omša „Odišli s piesňou“ na pamiatku vlaňajšej hriňovskej tragédie, keď pri návrate z festivalu zahynuli podpolianski folkloristi. So zovretými srdciami a zaslzenými očami sme po ukončení liturgie počúvali smutné - presmutné tony huslí, fujary či piesne v podaní priateľov - hudobníkov a spevákov. Jedným z tých, ktorí zahynuli bol aj Jarko Melicherčík, ktorý učil Ľudovú hudbu Svrčkovci slovenské ľudové piesne a hral na našom folklórnom festivale v Banke.
So zovretými hrdlami, ale aj s nesmiernou úctou sme vychádzali z kostola. S úctou k tým, ktorým bola venovaná zádušná omša, ale aj k tým, ktorí si s takouto pietou a vrúcnosťou uctili tých, ktorí svoj život zasvätili slovenskej ľudovej kultúre.
Nedeľa patrila konkrétnym odborným radám pri príprave na celoštátnu prehliadku folklórnych a speváckych skupín Slovenský škovránok. Účastníci poďakovali organizátorom za doškoľovanie a vysoko pozitívne hodnotili jeho význam aj v budúcnosti. Zároveň vyjadrili úprimnú vďaku vedeniu FSP, riaditeľovi festivalu Pavlovi Lalíkovi a predsedníčke Programovej rady PhDr. Anne Ostrihoňovej za ústretovosť a pomoc. Prekrásnu bodku za trojdňovým sústredením dal program zahraničných Slovákov Krajanská nedeľa, v ktorom vystúpili Slováci z deviatich štátov. Účastníkom doškoľovania boli, samozrejme, najmilší FS Lipa a LH Svrčkovci, na ich výkony boli právom hrdí.
Doškoľovanie splnilo svoj cieľ. Účastníci sa veľa naučili, získali cenné skúsenosti, nadviazali nové kontakty a hlavne vracali sa ešte s hlbším presvedčením, že ich práca je nielen krásna, ale aj mimoriadne vzácna a potrebná.
Medzinárodný festival slovenského folklóru v Českej republike s názvom Jánošíkov dukát oslavuje tohto roku jubileum, od 1. do 3. augusta vo Valašskom múzeu v prírode v Rožnove pod Radhoštěm ho usporiadajú po desiaty raz. Na podujatí, ktorého hlavnými organizátormi sú Obec Slovákov v Českej republike, Folklórne združenie Púčik a Folklorní sdružení ČR, budú účinkovať slovenské folklórne súbory z Česka, Slovenska, Poľska, Maďarska, Srbska a Ukrajiny. Nás, Slovákov v Maďarsku, v bohatom programe bude zastupovať Folklórny súbor Veľká Bukovinka z Répašskej Huty, ktorý tohto roku oslávi 55. výročie svojho založenia. Patronát nad festivalom 10. Jánošíkov dukát prevzali ministri kultúry ČR a SR Václav Jehlička a Marek Maďarič a hejtman Zlínskeho kraja Libor Lukáš.
V rámci Kerešských dní usporiadali 19. a 20. júla mestská a slovenská samospráva v Sarvaši slávnostné akcie na počesť 286. výročia príchodu slovenských osídlencov na Dolnú zem. Všetci rečníci osláv sa zhodli v tom, že v meste vládne príkladné spolužitie Maďarov a Slovákov. Sarvašské dni svojou prítomnosťou poctili predstavitelia samosprávnych zborov a občianskych organizácií. V sobotu popoludní sa oslavy znovuzaloženia Sarvaša začali pred Starým evanjelickým kostolom, kde privítali prítomných primátor mesta Michal Babák a predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán. Vo svojich príhovoroch pripomenuli históriu príchodu Slovákov do tohto kraja. Ako povedali, po ústupe Turkov barón Ján Juraj Harruckern sem privolal Slovákov. Roku 1722 prišla väčšia skupina osadníkov, ktorá 23. júla uzavrela zmluvu so správcom Jánom Sporerom. Zmluva sa zachovala dodnes a uložená je v Tešedíkovom múzeu. Po slávnostných príhovoroch študentky miestneho gymnázia zarecitovali básne Juraja Dolnozemského. Sobotňajšia akcia pred Starým evanjelickým kostolom vyvrcholila kladením vencov k pomníku zakladateľov mesta. Sochárska kompozícia vyjadruje pôvod osídlencov Sarvaša a ich spolužitie s maďarským národom.
V sobotu večer bolo hlavným dejiskom mestských kultúrnych programov námestie pred Tešedíkovým múzeom, kde sa uskutočnilo umelecké predstavenie zo živou hudbou, tancom, performans a vystúpením Tanečného súboru Samuela Tešedíka. Organizátori každého účastníka pozvali do múzea, kde varili a predávali jelení perkelt. Sarvašanov po kultúrnom programe čakala veselica, ktorá trvala do nadrána.
Ústredné oslavy sa začali v nedeľu popoludní symbolickým krojovaným sprievodom od sochy baróna Harruckerna pred Starý evanjelický kostol, pričom pochod sprevádzal slávnostný hlahol zvonov všetkých sarvašských kostolov a hudba sarvašskej dychovky. Pred kostolom sa prítomným prihovorili primátor Michal Babák a predseda slovenskej samosprávy Tibor Mótyán, po čom nasledovalo slávnostné kladenie vencov k žulovému pomníku. Po slávnostnom akte sa v Starom evanjelickom kostole začali dvojjazyčné služby božie, na ktorých po maďarsky kázal miestny farár Zsolt Lázár a po slovensky taktiež sarvašský duchovný Oliver Horváth. Na začiatku dvojjazyčnej bohoslužby predseda slovenskej samosprávy Tibor Mótyán zaspieval na počesť slovenských osídlencov žalm v biblickej češtine. Oslavy vyvrcholili koncertom miestneho komorného orchestra.
Prečo netradične? Pretože na tomto sa nezúčastnili žiaci základných škôl, ako to už dlhé roky - presne 15 - býva (jedinou výnimkou bol dramatický tábor pre žiakov končiacich povinnú školskú dochádzku v roku 2000 v Hármaskúte), ale tí, prehnane povedané „trochu skôr narodení“. Je pravda, že aj v tradične organizovaných dramatických táboroch Celoštátnej slovenskej samosprávy a najnovšie Slovenského divadla Vertigo sa medzi účastníkmi sem-tam objavia gymnazisti, v poslednom, svätojurskom tomu bolo zase naopak - medzi gymnazistov a vysokoškolákov sa „zamiešalo“ zopár „detí“, pardon, mladých ľudí, ktorí teraz ukončili ZŠ.
Iniciatíva zorganizovať divadelný tábor pre vyššiu vekovú skupinu - pôvodný zámer bol dokonca usporiadať ho vyslovene pre poslucháčov VŠ - vyšiel od bývalých účastníčok, dievčat, ktoré chodievali do táborov ešte ako žiačky základných škôl. Je potešiteľné, že si pravdepodobne na tu prežité dni a predstavenia rady spomínali a chceli tento zážitok zažiť opäť - možno inak, tak trošku z nadhľadu. Slovo dalo slovo, a tak sme sa spolu s poslucháčkou VŠP v Sarvaši Anikou Laurinyeczovou, po poistení sa v tom, že tábor získal finančnú podporu (MNEKK, ÚSŽZ - ďakujeme!), pustili do organizovania - takpovediac súkromnou i „oficiálnou“ cestou. Individuálni záujemcovia napokon prišli z Kétšoproňu, Mlynkov, Sarvaša, Santova, Dabaša a Segedína, oficiálne sa zapojilo slovenské gymnázium v Békešskej Čabe, a slovenská základná škola v Sarvaši. Treba dodať, že tábor bol od počiatkov plánovaný ako „komornejší“, pre menšiu skupinu, než na akú sme zvyknutí v táboroch pre ZŠ. A vek účastníkov? 15 - 22 rokov. Zloženie? Nech stačí toľko, že okrem kopy dievčat dvaja chlapci. Vraj im to nerobilo problémy..
Ak by som sledovala štýl svojho príspevku o divadelnom tábore školákov v júni v Osrblí, kde som si pomohla pojmami z teórie drámy, mohla by som v tomto duchu smelo pokračovať: získanie účastníkov tábora bolo akoby prvým dejstvom našej novej divadelnej hry, zázračného dobrodružstva, na ktoré sme sa spoločne vydali a ktoré sme spoločne prežili v účelovom zariadení evanjelickej cirkvi a.v. Agape v Svätom Jure pri Bratislave od 7. do 13. júla 2008. Nie, nebudem veci komplikovať a nebudem ďalej dejstvá (časti divadelného predstavenia oddeľované od seba oponou, pričom často sa menia aj dekorácie) deliť na scény (v rámci dejstva sa vymenia všetky konajúce postavy) a výstupy (zmena v počte osôb príchodom alebo odchodom herca), nech postačí neskoršie rozdelenie samotného predstavenia na obrazy, pretože tých bolo deväť. Deväť stretnutí hlavnej hrdinky príbehu Alice s obyvateľmi zázračnej krajiny, deväť malých príbehov.
Ako z predchádzajúcej vety vyplýva, náplňou svätojurského tábora bola teda Alica. Úprava slávneho románu Lewisa Carrolla Alica v krajine zázrakov. Román zdramatizoval Miloš Janoušek a pre potreby tábora ho potom upravil poslucháč réžie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave Anton - Anti Korenči a jeho spolužiačka, poslucháčka herectva Kristína Tóthová, ktorí tábor odborne viedli. Ani jeden z nich ešte nemal skúsenosti s takýmto typom dielne, work-shopom, svorne však po (naozaj úspešnom) ukončení a prezentácii vyhlásili, že získali nové skúsenosti a že sa do takejto činnosti istotne ešte pustia. Nakoľko sú sami veľmi mladí, so svojimi zverencami, nádejnými hercami veľmi rýchlo našli spoločnú reč.
Ak som v úvode spomenula divadelný tábor pre ZŠ, ten svätojurský bol podobný a predsa iný. Podobne sa skúšalo: s výnimkami (viď nižšie) doobeda od deviatej do pol jednej a od tretej do šiestej, podľa potreby i večer. Prvý deň doobeda patril zoznamovacím hrám, hrám na prehĺbenie sústredenia a hrám, zameraným na dôveru, potom sa však išlo takpovediac na ostro. Rozdali sa úlohy, texty a začalo sa skúšať pomaly, podľa obrazov. Rozhodne väčší dôraz sa kládol na herecký prejav, v rámci toho predovšetkým na techniku reči, v tomto hrala prím Kristína, ktorá spolu s Antim všetko vysvetlila, rozobrala, takmer každú vetu, každé slovo, každú myšlienku. Kristína so svojím temperamentom vhodne dopĺňala rozvážneho Antiho (alebo naopak?), ktorý všetko sledoval s pokojom Angličana a do procesu zasahoval naozaj len vtedy, ak to bolo výsostne nutné. Alica (u nás takzvané „putujúce“ postavy - tri Alice) sa vybrala (náhodou ocitla) do krajiny zázrakov, kde ju čakal Biely králik, Myš, Papagáj, Ovca, Vták Dodo, Mačka škľabka, Klobúčnik, Aprílový zajac, Plch, Tidly, Fidly, Havran, Korytnačka, Kráľovná a Vojaci, predovšetkým zvieratá s ľudskými - nie vždy najpríjemnejšími - vlastnosťami,. kde našla akoby zrkadlový obraz života, ktorý žije (nie v tých najružovejších farbách) a vďaka nemu si šťastná uvedomila, že doma je predsa len doma.
Nuž a aby divadelný tábor nebol taký „jednotvárny“, spestrili sme ho výletom do neďalekého Pezinka, konkrétne jeho časti Cajla, kde sa v tzv. Schaubmarovom mlyne z 18. storočia nachádza vysunuté pracovisko Slovenskej národnej galérie, Galéria insitného umenia. Okrem toho, že sme si pozreli revitalizovanú mlynskú techniku z roku 1913, obdivovali sme diela insitných maliarov - slovenských i zahraničných, medziiným (aká to náhoda!) umelcov z Kovačice. Nuž a na druhý deň nás po krátkej prechádzke v centre Bratislavy čakal veľký umelecký zážitok s veľkým „Z“ - návšteva predstavenia divadelnej hry W. Shakespeara Antonius a Kleopatra na Bratislavskom hrade v rámci Letných Shakespearovských slávností. Veľká tragická láska egyptskej kráľovnej a Rimana Marca Antonia, ktorí naozaj žili a písali históriu pred naším letopočtom, nás veru nenechala ľahostajných. Očarení teplým večerom a veľkými vášňami vracali sme sa nočnou Bratislavou do Svätého Jura a v kútiku duše sme sa už chystali na náš veľký deň, naše: tretie dejstvo:
Predstavenie. To posledné - naozajstné - bolo trochu iné ako všetko, čo sa udialo dovtedy, či už skúšky, zbiehačky, generálne skúšky! Toto predstavenie sa už hralo v kostýmoch, v maskách a najmä pred divákmi! Zišli sa v pivničných priestoroch Agape, využívaných najmä pre klubové účely, tu, mimochodom, prebiehala i väčšia časť skúšok. Prišli známi, rodina, členovia cirkevnej obce, prišla naša teraz už priateľka pani Anna Filová, ktorá zariadenie vedie, prišli sa pozrieť pani kuchárky a dobré víly Anička a Zuzka, ktoré celú dobu nariekali, ako tie deti zle jedia, a ktoré na premiéru - ako inak - napiekli fantastické lekvárové buchty a navarili litre kávy. Polhodinové predstavenie s tromi Alicami v hlavnej úlohe malo, samozrejme, veľký úspech. Diváci len neveriacky krútili hlavami: toto sa dá za päť dní stihnúť?
Odpovedám: dá. Dá, ak nechýbajú dvaja šikovní, agilní a zdatní divadelníci - lektori, ak nechýbajú divadlom nasiaknuté „dospeláčky“, Marta Dekretová (Sarvaš), Zuzana Benková (Békešská Čaba) a Erika Tóthová (Kétšoproň), vždy ochotné pomôcť, ak nechýbajú nadšené deti - mladí ľudia, ktorí sa bez akéhokoľvek upozorňovania učia na izbách texty, radi sa ich učia po slovensky, radi sú spolu, kamarátia sa, sú radi zase deťmi, sú radi hercami, jednoducho, radi si spolu zacestujú do krajiny zázrakov. Pre mňa ten týždeň rozhodne takým bol a všetkým zúčastneným za to ďakujem. A všetkým aktérom sľubujem, že ak sa len nevyskytnú nejaké nepredvídané prekážky, do zázračnej krajiny divadla sa spolu vyberieme i na budúci rok.
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí v júli už 19. raz organizoval medzinárodný tábor pre zahraničnú slovenskú mládež. 35 účastníkov prišlo z Kalifornie, Švajčiarska, Rakúska, Maďarska, Rumunska, Ukrajiny a Srbska. Maďarsko sme zastupovali štyria, dve ôsmačky zo Sarvaša a dve desiatačky zo Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe.
O tento tábor je vždy veľký záujem, ale keďže je medzinárodný, počet miest býva obmedzený. Cestovať môžu iba tí najlepší. Cieľom tábora je oboznámiť účastníkov s prírodnými krásami, kultúrou a literárnymi hodnotami Slovenska. Do Bratislavy sme pricestovali vlakom. Na úrade sme sa stretli s ostatnými účastníkmi. Tu bolo i slávnostné otvorenie tábora. Otvorila ho predsedníčka ÚSŽZ Vilma Prívarová. Vedúcou tábora bola Iveta Baloghová a jej asistentkou Andrea Rysavá. Bola približne v našom veku a vedela s nami zaobchádzať, čo niekedy nebolo ani také ľahké. Po otvorení tábora nás čakala trojhodinová cesta do Bystrej, kde sme bývali jeden týždeň. Ubytovaní sme boli neďaleko Bystrianskej jaskyne, v penzióne Bystrina. Bola to pekná, nová, moderne zariadená budova. Okolie bolo prekrásne, veď sme boli v srdci Nízkych Tatier. Mali sme bohatý a pestrý program. Na zoznamovacom večierku sme mali predstaviť štát, odkiaľ sme prišli. My sme nakreslili mapu Maďarska, rozmiestnili sme na nej pohľadnice väčších miest a označili regióny, kde žijú Slováci. Dorozumievacím jazykom bola, samozrejme, slovenčina aj keď sme kde-tu počuli aj anglické slová. Zato sme sa všetci snažili hovoriť po slovensky, veď našim cieľom bolo precvičovať si slovenský jazyk.
Navštívili sme mnoho miest. Boli sme v Banskej Bystrici v Múzeu hudobných nástrojov, v Brezne, vo Zvolene, cestovali sme čiernobalockou železničkou do Vydrova, kde sme si pozreli skanzen. Cestou sme sa zastavili v Zoologickej záhrade v Bojniciach. Zvieratá boli zlaté, páčili sa nám hlavne slony a opice. Ani po večeroch sme sa nenudili. Raz sme sa mohli zoznámiť so zahraničnou tlačou, inokedy sme si opekali špekáčky a slaninu, ale najčastejšie sme hrali karty. Niekedy nás bolo na izbe aj pätnásť. To boli tie pekné momenty, ktoré nás zblížili. Tu sa zrodili najhumornejšie slovenské jazykové výtvory. V jeden daždivý deň nám učitelia zostavili veselý kvíz. Bolo tam všetko: jazykové hry, obliekanie sa, zber vecí atď. Dobre sme sa zabavili. Museli sme dbať aj o čistotu, lebo každý deň bolo bodovanie izieb. Zo žartu sme aj my bodovali izby učiteľov. My sme, žiaľ nevyhrali, ale od našej učiteľky Márie Ištvánovej sme dostali diplom „Pre izbu, ktorá sa veľmi snažila, ale sa jej nedarilo”.
Po týždni sme sa vrátili do Bratislavy, kde nás čakalo ešte niekoľko prijemných dní. Bývali sme na internáte Družba. V hlavnom meste máme už tradičné programy, ako prehliadku Starého mesta a hradu, výlet na Devín a besedy so spisovateľmi. V tomto roku sme sa zoznámili s dvomi spisovateľmi: s Romanom Bratom a spisovateľkou Gabrielou Rothmayerovou. Veľmi sme sa tešili tomu, že sme sa stretli so spolužiakmi, ktorí boli práve v tom čase v dramatickom tábore a prišli do Bratislavy na výlet. Náš tábor sa skončil tradičnou slávnostnou večerou. Bola to aj trochu smutná udalosť, lebo sme sa museli rozlúčiť s našimi novými známymi. Samozrejme, vymenili sme si adresy a od vedúcej tábora sme dostali aj zoznam e-mailových adries všetkých účastníkov. Odchádzali sme s nádejou, že o rok sa možno niektorí znovu stretneme. Ďakujeme za možnosť, že sme sa mohli zúčastniť na tomto tábore! Bolo nám v ňom fajn!
- Vo Veňarci prebiehalo vyučovanie slovenčiny už v päťdesiatych rokoch, viedol ho učiteľ Gábor Zorkóczi, po ňom bol dlhé roky slovenčinárom Šámšončan Ján Krett. Keď odišiel do Budapešti, štafetu prebral Ján Szabolyik, ktorý pochádzal z Baňačky a jeho druhým odborom bol spev. Potom však až do začiatku osemdesiatych rokov zanikla v obci výučba slovenčiny, - informovala nás učiteľka nižšieho stupňa na dôchodku Anna Feriková, keď sme navštívili Základnú školu P. Veresovej vo Veňarci.
Výučba slovenčiny sa opäť rozbehla až v roku 1982, keď sem nastúpila čerstvá absolventka Univerzity Komenského v Bratislave Ružena Komjáthyová a neskôr získal kvalifikáciu slovenčinára aj miestny učiteľ Pavol Láska. Obidvaja sú dodnes aktívni, pán Láska vyučuje aj v zlúčenej 1. a 2. triede v Bíre, členskej inštitúcii veňareckej školy, dokonca v tejto neďalekej slovenskej obci má na starosti aj škôlkárov. Pritom obidvaja slovenčinári sú významné osobnosti slovenského diania v tejto novohradskej obci. Pani Komjáthiová je v tomto cykle predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy, kým pán Láska je aktívny v oblasti folklóru, pôsobí v miestnom súbore Rozmarín. Počas našej návštevy sme mali možnosť navštíviť hodiny slovenčiny oboch pedagógov. Spomedzi prvákov, s ktorými pán učiteľ preberal práve druhy zvierat, vynikol Szilárd Hámori, a to peknou výslovnosťou a množstvom memorovaných slovenských básničiek a riekaniek. Dvadsaťdeväť šiestakov, ktorí tvorili jednu z najpočetnejších tried vo Veňarci, začali hodinu spevom slovenských piesní, medzi ktorými, samozrejme, nechýbala ani miestna ľudová. Cez opis počasia dnes, včera a zajtra si žiaci pomocou svojej učiteľky mohli preopakovať časovanie slovies. Pri osvojovaní pomenovaní domácich a divých zvierat pravdepodobne šiestaci si ľahko zapamätali včielku, pretože toto slovo sa vo Veňarci vyskytuje ako priezvisko. Po prerozprávaní svojho režimu dňa sme na rozdiel od našich doterajších skúseností museli konštatovať, že v tejto triede sú zo slovenčiny chlapci nadanejší...
- Do tejto budovy sa inštitúcia nasťahovala roku 1980, dovtedy pôsobila vo viacerých budovách, - informovala nás riaditeľka školy Eva Schreinerová, ktorá stojí na čele inštitúcie od školského roku 2006/2007. - Máme k dispozícii odborné kabinety aj jazykové laboratórium. Školu navštevuje 182 žiakov, všetci chodia na hodiny slovenčiny, ktoré sú štyrikrát do týždňa. V siedmom a ôsmom ročníku pribudnú ďalšie 1-2 hodiny, ktoré sú prípravou na jazykovú skúšku. Už tretí rok sa naši žiaci hlásia na štátne skúšky zo slovenčiny, obyčajne ich skladá 6-8 ôsmakov. Skúšky na základnom stupni obyčajne zložia všetci. Deťom, ktoré sa intenzívne venujú miestnemu slovenskému folklóru v mládežníckom folklórnom súbore, ako aj ich rodičom zdôrazňujeme, že zo znalosti jazyka svojich predkov budú mať v dospelom veku aj praktický zisk. Je to hodnota navyše, ktorou sa líšia od svojich rovesníkov a môžu byť na ňu hrdí. Máme priateľské kontakty so základnou školou v našej družobnej obci na Slovensku, v Dolnej Strehovej, ktorú so žiakmi pravidelne navštevujeme a naše deti chodia aj do škôl v prírode na Slovensku...
Od pani riaditeľky, ktorá vyučuje vo Veňarci od roku 1991 a jej odborom je biológia, sme sa dozvedeli, že od štvrtého ročníka sa deti môžu učiť aj nemecký jazyk. Snáď najvýznamnejšou črtou veňareckej školy však okrem jej národnostného charakteru je, že v uplynulom školskom roku sa zaradila do siete tzv. ekologických škôl. Podmienkou bola úspešná účasť v konkurze o tento titul.
- Podstatou tohto systému je, aby sa deti z viacerých hľadísk zoznámili so svojím prostredím a prírodou. Hravou formou ich vychovávame k láske k prírode. Tento prístup má byť prítomný nielen na hodinách biológie, ale napríklad aj na matematike, resp. na hodine maďarskej literatúry. V praxi to vyzerá tak, že napr. na matematike počítajú s paradajkami alebo fazuľami. Usporiadali sme tzv. projektové dni, ktoré chceme organizovať aj v budúcnosti. Znamená to, že jeden deň (v budúcnosti jeden týždeň) bude patriť výlučne tejto tematike, v uplynulom školskom roku to bol Deň Zeme... Pritom tieto eko-školy sa nezaoberajú iba s prírodou, ale aj s človekom ako súčasťou prírody, akéhosi organického celku a s jeho kultúrou, kam patria aj napr. tradície. V rámci systému eko-škôl máme dobré kontakty s Národným parkom Bukových hôr, pri študovaní jeho propagačného materiálu mohli deti využiť aj znalosť slovenčiny... - zoznámila nás so zaujímavou iniciatívou Eva Schreinerová.
V škole prebieha integrované vyučovanie, to znamená, že pedagógovia využívajú nielen klasické, frontálne odovzdávanie vedomostí, ale snažia sa využívať čím viac nových metód a deti rôznych schopností vychovávať k samostatnej práci v rámci pracovných skupín a projektov. Pri zavádzaní tohto systému každý člen učiteľského zboru nesmierne veľa pracoval, čo ho ešte viac stmelilo, stal sa ešte súdržnejším pracovným kolektívom. Ako sme sa od pani riaditeľky dozvedeli, za nesmierne dôležité považujú osobitne sa venovať talentom, ktoré vynikajú hlavne v oblasti slovenského folklóru, biológie, zemepisu a maďarského jazyka. Okrem každoročných pekných výsledkov, ktoré dosahujú na Slovenských spievankách a veršovačkách, v minulom školskom roku vynikli napríklad bývalá ôsmačka Teodora Kovácsová, ktorá bola tretia na župnej súťaži z maďarského jazyka, a siedmak Michal Viski, víťaz župnej súťaže zo zemepisu, ktorý postúpil do celoštátneho kola...
Tradičný Haluškový festival vo Veňarci usporiadajú tohto roku 13. septembra. Súťaž vo varení halušiek sa začne po slávnostnom otvorení festivalu, ktorého sa ujmú predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, predseda Samosprávy Novohradskej župy Zsolt Becsó a starosta hostiteľskej obce Ondrej Kollár. Vo folklórnom programe vystúpia kapely Kóborzengő a Svrčkovci, Eva Šubová, miestna detská tanečná skupina, folklórna skupina Lipa z Budapešti a spevácky zbor zo Sudíc. Organizátori poskytli možnosť predstaviť sa jednému nášmu regiónu - Pilíšsku oblasť budú zastupovať Tanečná skupina Pántlika, páví krúžok a Santovská nálada zo Santova. Sprievodnými programami budú rôzne kreatívne dielne a bábkové divadlo pre deti, nacvičovanie ľudových tancov ako aj predaj rôznych ľudovoumeleckých výrobkov.
Skôr než by som sa zmienil k veci, zdôrazňujem: nie som zradca, nie veru. Nuž stalo sa, že môj blízky známy mi s čo najlepším úmyslom poslal jeden zoznam, ktorý v dvadsiatich bodoch vymenúva, za čo všetko môže ďakovať Európa Maďarom, ktorí sa tu usadili. Je to parádny zoznam. Medziiným z neho vysvitne, že v celej Európe okrem Rimanov a Grékov nikto nevedel písať - ale Pramaďari, tí veru už tisícsedemsto rokov píšu nádhernými písmenami. Holanďania pestujú tulipány len mizerných päťsto rokov - ale Pramaďari, tí veru polievali tulipánové cibuľky už pred štyritisíc rokmi. Celá Európa by aj dnes chodila v bačkorách - keby sem Pramaďari neboli priniesli poltopánky s podpätkami. Navyše aj sako a nohavice vynašli Pramaďari, ba veru aj spodnú bielizeň. O tom ani nehovoriac, že v maďarských ľudových rozprávkach je aj fanyűvő (stromodráč), aj fehérlófia (syn bieleho koňa), kým ostatné európske ľudové rozprávky to nemajú, be-beeé; ostatne, do reči hlúpych Angličanov a Nemcov sa ani preložiť nedá taký výraz ako: „hetedhét határon túl“ (za siedmosiedmim chotárom), z čoho vidno, že Pramaďari boli najnajnajmúdrejší.
Jaj, či ma unavujú takéto umelo nadúvané pramaďarské mýty! Keby som ich bral vážne, tak už iba ten kurací krôčik by ma oddeľoval od tej čiernej vety, že „my sme nadradená rasa“. V skutočnosti to bolo tak, že tí už tisícsedemsto rokov oboma rukami rýchlopisom píšuci Pramaďari metodicky vyplienili a vypálili kresťanskú nemecko-rímsku Európu. A uznajme, ten náš vojvodca Lehel musel byť poriadny trubiroh, keď aj svoje posledné želanie využil na to, aby vraždil svojou trúbou. (Mimochodom, preto ho aj zajali, že vraždil - raboval - násilníčil.) Alebo pokúsme si predstaviť junáka Botonda, ako v čerstvo vypigľovaných spodkách hompáľa svojim budzogáňom s tulipánovými cibuľkami vo vrecku svojho saka!
Dámy a páni, spoluobčania! Navrhujem, dodržiavajme triezvu mieru! Maďari sú bezpochyby schopný národ, obohatili svetovú kultúru skvelé veci. Avšak tieto schopnosti nevznikli tak, že šups!, vyskočili z hlavy Pramaďarov a odvtedy tu denne v troch smenách tu povievajú, lež sa zrodili v priebehu mnohých stáročí. A síce tak, že Avari - Jazygovia - Kumáni - Sasi - Židia - Flamandi - Švábi splynuli s nami, a to množstvo schopností sa poskladalo. Nech sa páči prečítať báseň Attilu Józsefa A Dunánál (Pri Dunaji), jej tretia sloha hovorí práve o tom: „Slovák, Rumun, aj Turci, Tatári / hmýria sa, víria v srdci tomto, čo sa / s minulom zlieva - dnešní Maďari!“
Otvorme si telefónny zoznam a prezrime si menoslov abonentov! Tretina priezvísk je nemeckého, ďalšia tretina slovanského pôvodu. Medzi tradičnými maďarskými priezviskami najčastejšie sú: Horváth, Németh, Tóth, Oláh, Orosz, Rácz.
Ostatne: namiesto pramaďarskej slávy mne by už aj to postačilo, keby dnešní príslušníci maďarskej inteligencie vedeli správne časovať slovesá končiace sa na -ik.
Maďarskí socialisti chcú presadiť sprísnenie legislatívy Maďarskej republiky (MR) proti extrémizmu, zatiaľ však nevedia pre tento zámer získať partnera, s ktorým by mali v parlamente väčšinu. Pre TASR to povedal europoslanec za Smer-SD Vladimír Maňka v reakcii na výzvu Slovenskej národnej strany (SNS), aby európske inštitúcie podnikli kroky proti Maďarským gardám. „Na pôde európskeho parlamentu sa pripravujú rôzne dokumenty, ale tu je naozaj v prvom rade potrebné, aby zmenilo svoju legislatívu Maďarsko,” uviedol. Dodal, že zástupcovia socialistickej frakcie v europarlamente (PES) apelujú v tomto zmysle na svojich kolegov. „Oni by to aj chceli, ale nemajú dostatočný počet hlasov,” vysvetlil. Predpokladá však, že skôr alebo neskôr budú musieť maďarskí poslanci legislatívu sprísniť. Národná legislatíva v tejto oblasti je v prvom rade vecou MR, ale možno vytvárať politický tlak na to, aby sa problém riešil, dodal poslanec Európskeho parlamentu za SDKÚ-DS Milan Gaľa. Priznal, že strana Fidesz pod vedením Viktora Orbána, ktorá je partnerom SDKÚ-DS v Európskej ľudovej strane, je orientovaná skôr nacionalisticky. „Myslím si, že už dozrel čas, aby sme si v septembri k tomu sadli,” poznamenal. Namietať by však podľa neho mali v prvom rade problém ako taký, teda existenciu akýchkoľvek gárd v ktorejkoľvek európskej krajine. Europoslankyňa Irena Belohorská (ĽS-HZDS) už dokonca kvôli Maďarským gardám zosumarizovala list, ktorým na problém upozorňovala Európsku komisiu, nepodarilo sa jej však získať dostatočný počet podpisov europoslancov. Súhlasí s kolegami, že európske inštitúcie môžu v tejto veci vyvíjať len nepriamy tlak, problém musí riešiť MR na národnej úrovni. Zástupcovia dvoch malých radikálnych zoskupení z Maďarskej a Českej republiky sa 21. júla stretli v Bratislave, kde sa však nezhodli na otázke Benešových dekrétov. Tak maďarský Jobbik, ako aj česká Národná strana organizujú akési uniformované jednotky národniarov, ktoré nazývajú gardy.
Na Slovensko mieri čoraz viac maďarských firiem. Rastúca sila slovenskej ekonomiky má byť dôvodom presunu sídiel maďarských podnikateľov k nám. Nápor južných susedov Slovenska už pociťujú nájomcovia kancelárskych i virtuálnych sídiel. Pozornosť maďarských spoločností sa na naše väčšie slovenské mestá sústreďuje najmä v dôsledku výhodnejších podmienok pre etablovanie sa na trhu a možnosti robiť efektívnejší biznis. Podľa Adama Zvadu, riaditeľa spoločnosti Office House, ktorá sa zaoberá prenájmom sídiel, „práve maďarské firmy v čoraz vyššej miere využívajú možnosti umiestniť svoje sídlo do veľkého mesta na Slovensku, medzi ktorými sú najpopulárnejšie Bratislava alebo Košice. Robia tak vzhľadom na zvýšenie vlastnej prestíže, teda umiestnenia sídla na lukratívnu adresu.” Zvada zároveň dodáva, že „na Slovensku ide o dobrý príklad toho, ako v rámci únijného trhu prilákať firmy iných štátov prostredníctvom výhodnejších podmienok na podnikanie”. Ako Zvada dodáva, „s konkrétnymi firmami má spoločnosť uzavreté aj zmluvy o mlčanlivosti”, preto mená nových prišelcov zverejniť nechce. Podľa Office House jedným z kľúčových dôvodov na presídlenie maďarských podnikateľov na Slovensko môžu byť aj daňové zmeny a nižšie poplatky za registráciu. Hoci z hľadiska krajín V4 Maďarsko pre firmy paradoxne patrí svojou 16-percentnou daňou zo zisku takpovediac k daňovým rajom, situáciu firmám komplikuje neprehľadnosť systému. MR jednotnú daň ako Slovensko nemá a určuje maďarským podnikom viaceré druhy daní, ktoré na Slovensku vôbec neexistujú. Na daniach tak môžu podľa maďarských médií tamojšie firmy ušetriť až 30 percent. Celkové náklady na založenie novej spoločnosti sa na Slovensku pohybujú v priemere medzi 25- až 30-tisíc korunami. Slovensko pritom do záujmu Maďarov môže patriť aj z princípu. Z Európskeho hospodárskeho prieskumu, ktorý každoročne vykonáva v krajinách Európskej únie Asociácia obchodných a priemyslových komôr Európy, totiž vyplýva, že zatiaľ čo väčšina krajín únie vykazuje na tento rok jedno z najoptimistickejších očakávaní podnikateľského vývoja za posledných niekoľko rokov, Maďari sú v makroekonomike viac pesimistickejší. Súvisí to najmä so spomalením rastu hrubého domáceho produktu v Maďarsku, ktorý priebežne pokračoval až do konca minulého roku. Vtedy dosiahol jeho rast dve percentá. V tomto roku by sa situácia pre susedov mala zlepšiť. Analytici predpovedajú rast maďarského HDP na 4,3 percenta.
Na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity Petra Pázmáňa sa v akademickom roku 2008/2009 otvára novoakreditovaný magisterský študijný program (MA) učiteľstvo slovenčiny a slovenčiny pre národnostné školy. Štúdium sa uskutoční v dennej forme. Ústny prijímací pohovor pre uchádzačov o magisterské štúdium, ktorí sú absolventi bakalárskeho študijného programu (BA) alebo disponujú jemu rovnocenným vysokoškolským diplomom, sa uskutoční 25. augusta 2008. Ďalšie informácie možno nájsť na webových stránkach www.btk.ppke.hu a www.felvi.hu.
My, členovia budapeštianskeho speváckeho zboru Ozvena, sme sa aj tohto roku vydali na sústredenie do našej materskej krajiny. Bez pasovej kontroly sme prešli cez hraničný priechod, bez zastávky sme zanechali za sebou Zvolen a Banskú Bystricu. Prvá zastávka bola až v Nemeckej, pri Vápenke - pamätníku Slovenského národného povstania. Po ochutnaní slovenských špecialít v miestnej reštaurácii sme pokračovali v ceste popod Nízkymi Tatrami. Cez Hronec sme sa dostali do krásnej doliny, kde sme sa ubytovali v rekreačnom stredisku Poniklec, ktoré sa nachádza v centrálnej časti Osrblianskej doliny v panenskej prírode Veporských vrchov v nadmorskej výške 525 m.
Keďže naše sústredenia sú zamerané na nácvik nových skladieb, ihneď po vybalení sme sa pustili do práce. Vedúci zariadenia Jozef Srogoň nám dal ochotne k dispozícii miestnosť na cvičenie. Po hlasovej rozcvičke a rozdaní nôt nasledovala dvojhodinová intenzívna práca. Až po večeri sme sa vydali na prechádzku spoznávať blízke okolie, pozrieť si Čierny Hron, ktorý tečie na dne údolia.
Niektorí členovia speváckeho zboru nemali možnosť zúčastniť sa na školení, ale 19 prítomných skutočne veľmi svedomite pracovalo. Každý deň sme nacvičovali, predpoludním od 9. do 12. hodiny a popoludní od 16. do 18. hodiny, ba neraz aj hodinu po večeri. Skúšky boli veľmi dôkladné. Najprv dirigentka Marta Pápayová Pálmaiová predviedla určité časti skladieb pre všetky hlasy a potom nacvičovala s pomocou Zuzany Hollósyovej a Márie Šutinskej - alty a soprány mohli nacvičovať súbežne aj zvlášť a tak mohli optimálne využiť čas. Nacvičili sme pitvarošskú pieseň „Ej, štrngali, brngali“, ktorú pre štvorhlasný miešaný zbor spracoval náš „domáci“ skladateľ Ján Šutinský. Medzi novými skladbami boli aj klasické diela Ave Maria od F. Lista a časť oratória Mesiáš od G. F. Händela Víťaz nad smrťou. Nacvičovali sme aj trojdielne kysucké piesne, tzv. „trávnice“ ktoré znejú ako predĺžená ozvena hlasu dievčat v doline medzi horami. Je to kompozícia ako stvorená pre zbor Ozvena. Keďže - našťastie - máme aj nových členov, precvičovali sme aj ďalšie piesne nášho repertoáru.
Popri práci sme si našli čas aj na ranný telocvik, poobedňajšie prechádzky do Hronca a do obce Osrblie. V Hronci sme si pozreli rímsko-katolícky kostol a videli starú zlieváreň, kde bol roku 1810 vyrobený prvý liatinový most v Európe. Osrblie je známe biatlonovým športovým areálom na svetovej úrovni. Odvážnejší chodili na kratšie túry do okolitých lesov, iní zbierali liečivé rastliny.
Mimoriadnym programom bolo blahoželanie nášmu tenoristovi Jánovi Urbánovi k 81. narodeninám pesničkou a obrovskou tortou.
Jeden deň sme išli na výlet do Čierneho Balogu, kde sme navštívili Lesnícky skanzen. Prechádzka lesom nás osviežila. Ďalším programom bola návšteva Bystrianskej jaskyne, kde sme sa kochali v podzemnej kráse prírody. Zdravý vzduch jaskyne pôsobil blahodarne na naše hlasivky. Na záver prehliadky sme zaspievali jednu pieseň, ktorou sme zaďakovali za sprievod. Ale ani v ten večer sme si neodpustili skúšku.
V piatok sme spievali na večernej omši v hronskom kostole. Po omši nám pán farár poďakoval za koncert a požiadal Zuzanu Hollósyovú, aby niekoľkými slovami predstavila spevácky zbor budapeštianskych Slovákov. Veriaci nám blahoželali a pýtali si od nás noty prednesených skladieb.
Aj posledný deň nášho pobytu v Hronci sme sa naučili jednu pieseň - K sv. Cyrilovi a sv. Metodovi, a to v rámci prípravy na naše ďalšie vystúpenia, napr. vo Velehrade v Čechách, v Hargite v Rumunsku a v Blatnohrade (Zalavár) na slávnosti venovanej sv. Cyrilovi a sv. Metodovi a kniežatám Pribinovi a Koceľovi.
Na rozlúčkovom večierku sme zhrnuli a vyhodnotili sústredenie. Poďakovali sme našej dirigentke za vykonanú prácu a hlavne za trpezlivosť. Pochválili sme nášho najmladšieho speváka, 6-ročného Ondrejka, ktorý sa na našich cvičeniach správal veľmi disciplinovane a niekoľko piesní vie naspamäť, navyše v kostole spieval spolu s nami. Počas celého týždňa sme mali výbornú stravu, ktorú si hradil každý účastník sám. Ďakujeme vedeniu a personálu rekreačného zariadenia za príjemný pobyt. Taktiež ďakujeme za finančnú podporu, ktorú sme dostali od Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a od nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku Lipa. Dúfame, že aj v budúcnosti sa podarí zorganizovať podobné sústredenie.
Na podnet evanjelických veriacich v Slovenskom Komlóši biskup južného dištriktu ECAV v Maďarsku Péter Gáncs vlani na jeseň poveril vykonávaním funkcie zborového farára Atilu Spišáka, ktorý bol predtým duchovným budapeštianskeho slovenského zboru a putovným farárom Celoštátnej slovenskej samosprávy. Inštalácia sa konala 6. októbra 2007 v evanjelickom kostole v Slovenskom Komlóši.
Atila Spišák každú prvú nedeľu v mesiaci vykonáva päť služieb Božích, z toho dve slovenské - v Pitvaroši a v Slovenskom Komlóši. V ostatné nedeľné dni sú štyri služby Božie, z toho komlóšska je v slovenčine. Pán farár je zároveň riaditeľom dvoch inštitúcií cirkevného zboru - materskej školy a domova dôchodcov. Vyhľadali sme ho, aby sa s nami podelil o svoje dojmy a skúsenosti zo svojho pôsobenia na Dolnej zemi.
- Po príchode do Slovenského Komlóša ste uviedli, že chcete pokračovať v činnosti svojho predchodcu. Ako sa tam cítite, ako sa vám darí?
- Medzi evanjelikmi v Slovenskom Komlóši sa výborne cítim. Veľmi rýchle som si zvykol. Momentálne, po skončení školského roka, môžem viac času venovať písaniu projektov do konkurzov. V súčasnosti obnovujeme cirkevný archív, kuchyňu, miestnosti na fare. To všetko svedčí o tom, že náš cirkevný zbor je aktívny. Okrem toho organizujeme tábor pre mládež - stredoškolákov a vysokoškolákov, ktorý bude v júli v Šámšone.
- Aké úlohy ste prevzali od svojho predchodcu?
- Po pánovi farárovi Zoltánovi Némethovi som prevzal vedenie inštitúcií evanjelickej cirkvi, teda spravujem evanjelický zbor, cintoríny, dom dôchodcov a materskú školu. Nedávno vypršalo vymenovanie riaditeľky škôlky, museli sme vypísať konkurz. Chceli sme získať predovšetkým mladých, talentovaných a slovenčinu ovládajúcich záujemcov. Prihlásila sa len Eva Moťovská, ktorú sme aj vymenovali. Do škôlky chodí momentálne šesťdesiat detí a pôsobí tam päť učiteliek. Z nich len jedna vedie slovenské zamestnania. To je veľký problém. Veď chceme vytvoriť dvojjazyčnú škôlku. Aj dovtedy tam musíme viac presadzovať slovenský jazyk.
- Evanjelická cirkev prevádzkuje v meste aj dom dôchodcov. Aká je tam situácia?
- V dome dôchodcov žije momentálne štyridsaťosem ľudí, dve miesta sú neobsadené. Od štátu dostávame podporu podľa počtu opatrovateľských dní. Od januára tohto roku sa zmenili predpisy. Uchádzač si musí najprv vyplniť žiadosť, potom odborní lekári vystavia potvrdenie o oprávnenosti opatery a preskúmajú sociálne zázemie. Až potom môže predstavenstvo rozhodnúť, koho prijme. Od januára tohto roku nie je povinný poplatok za prijatie. Predtým ak niekto chcel bývať v dvojlôžkovej izbe, musel zaplatiť milión dvestotisíc forintov, keď chcel bývať sám, tak to boli tri milióny. Teraz môžu obyvatelia ponúknuť cirkvi milodar. Vlani sme vytvorili sociálne izby, kde bývajú traja-štyria dôchodcovia, oni ani predtým nemuseli nič platiť. V našom dome dôchodcov tvoria päťdesiat percent obyvateľov evanjelici, ostatok katolíci a reformovaní. Polovica pochádza zo Slovenského Komlóša, oni hovoria po slovensky, iní prišli napr. z Békešskej Čaby alebo z Poľného Berinčoku. Tí, ktorým to ich príjmy dovoľujú, platia mesačne šesťdesiat tisíc forintov, ostatní len šesťdesiat percent z dôchodku. Sú aj takí dôchodcovia, ktorí nemusia nič platiť, za nich platí štát normatív. Od januára nemôžeme napríklad prijať do domu dôchodcov zdravých ľudí.
- Kedysi patrilo k domu dôchodcov hospodárstvo, ktoré zabezpečovalo kuchyňu čerstvými potravinami. Dnes to ako vyzerá?
- Evanjelická cirkev má momentálne v okolí Komlóša päťdesiat hektárov pôdy, z toho tridsať si prenajíma orošházske družstvo „Mier“, ostatné neobrábame. Koncom roka vyprší termín prenájmu, ešte nevieme, čo bude s pôdou. Asi ju znovu dáme do prenájmu. Čo sa týka chovu dobytka, žiaľ, pred piatimi rokmi vtedajší farár predal zvieratá aj nástroje. Keby bolo všetko zostalo po starom, dnes by sme nemali problémy. Ak by sme chceli zase chovať zvieratá, museli by sme získať povolenie štátnej hygienickej služby. Vysvitlo, že chaos je aj z toho, že na jednom popisnom čísle figuruje dom dôchodcov i hospodárske budovy. Problém sme vyriešili tak, že na dom sme získali samostatné popisné číslo, čo tiež nebolo jednoduché. Je možné, že v budúcnosti budeme pokračovať v chove dobytka.
- Aká je vaša spolupráca s mestskou samosprávou?
- Poslanecký zbor v Slovenskom Komlóši podporuje evanjelický zbor. Minulý rok napr. prispel k obnove, resp. budovaniu ciest na cintorínoch. Zabezpečil nám asfalt a vyplatil štyridsať percent z celkovej sumy.
- Vlani ste hovorili o tom, že v slovenskej základnej škole bude vyučovanie náboženstva. Podarilo sa vám to?
- V slovenskej škole máme týždenne päť hodín, v maďarskej základnej škole nebol o hodiny náboženstva záujem. Zaujímavé je, že keď sme rozdávali prihlášky, nikto sa neprihlásil. Napriek tomu v sobotu večer na mládežnícke stretnutia len z maďarskej školy chodieva dvadsaťpäť mladých. V slovenskej škole sú také problémy, že základné materiály sú napísané po slovensky, ale deti textom nerozumejú. Napriek tomu ich učím po slovensky modliť sa a náboženské výrazy musia ovládať aj po slovensky. Rád by som rozbehol hodiny náboženstva aj v maďarskej základnej škole.
- Čo by ste si želali do budúcnosti?
- Chcel by som v meste zorganizovať opatrovateľskú službu, dúfam, že od januára sa mi to podarí. K tomu by bolo potrebné obnoviť infraštruktúru fary. Tešil by som sa, keby sa náš zbor rozšíril, keby mal viac aktívnych členov.
- K tomu vám prajeme veľa úspechov.
Vďaka Slovenskej národnostnej samospráve v Čemeri sa Súbor ľudového tanca Furmička zúčastnil XI. Žatevného dňa v Sarvaši. Všetci účastníci získali nezabudnuteľné zážitky. Organizátori všetko dôkladne pripravili, počnúc od privítania hostí až po záverečnú veselicu. Dbali aj o to, aby udalosti podujatia prebiehali v súlade s dobovými zvykmi a boli poučné pre mladých ľudí. Takto sme mohli spoznať staré remeslo našich rodičov a starých rodičov. Presvedčili sme sa, že tradičná žatva, akú sme videli doteraz iba na fotografiách, je skutočne ťažká práca. Na podujatí predstavili svoje gastronomické špeciality aj slovenské regióny z Maďarska. My sme pripravili čemerskú polievku s guľkami zo zemiakového cesta a kapustové gerhene - zemiakové placky, ktoré získali aj jednu z cien. Čemerské družstvo si odnieslo aj cenu najkrajšej zberačky snopov. Po namáhavej práci sme sa predstavili s folklórnym programom.
Vedeli by ste, kde hľadať takmer vernú kópiu slovenského prezidentského paláca? Stojí v maďarskom mestečku Gödöllő, len 30 km severovýchodne od Budapešti. Nečudo, takisto ho dal postaviť Anton Grassalkovich. Slávu mu však nepriniesol tento miláčik a dôverník panovníčky Márie Terézie, ale cisárovná Alžbeta, známa skôr ako Sissy.
Teraz si tam však pripomínajú aj tragickú postavu jej syna, následníka trónu Rudolfa, ktorý si vzal život sám. Ktovie, ako by to bolo dopadlo, keby bol prevzal od otca Františka Jozefa riadenie celej „K. und K. monarchie”? Akiste sa nad tým zamýšľajú aj slovenskí turisti, ktorí navštevujú grassalkovichovský kaštieľ v stále hojnejšom počte. Starého Grassalkovicha by sme dnes nazvali špekulantom s pozemkami, alebo developerom, ktorý využíva svoje kontakty s najvyššími miestami. Už aj vtedy, na začiatku 18. storočia sa mohol chlapec z chudobnej slovenskej rodiny v Nitrianskej župe vyšvihnúť veľmi vysoko. Ako fiškál pokladnice začal „zbierať” majetky, čoskoro k tomu získal barónsky, potom grófsky titul a v polovici storočia mu už patrilo dvadsať dedín v tomto priestore na severovýchod od Pešti. Dotiahol to na strážcu koruny, vnútorného tajného radcu, hlavného koniara, novohradského župana. Slovom: bol to cisárovnej človek.
Jeden zo súčasných pánov kaštieľa, vedúci odboru pre podnikanie a turistov Tamás Ujváry hovorí, že objekt „nie je známy kvôli Grassalkovichovcom, ale vďaka Sissy. Skúsenosti ukazujú, že návštevníci sa s grassalkovichovskou rodinou oboznámia až tu, na mieste, aj so synom i vnukom, ktorí celý majetok prehajdákali. A tu sa dozvedia aj to, že Anton I. sa zaslúžil o bratislavský kaštieľ a sú s ním spojené mnohé architektonické pamiatky”. Kto chce vedieť viac, nech navštívi jednu zo stálych výstav Kráľovského kaštieľa v Gödöllő. Druhá je zasvätená Sissy a cisársko-kráľovskej rodine, ktorá tu trávila chvíle odpočinku po vzniku dualistického štátu po vyrovnaní. Uhorské stavy kúpili kaštieľ na účely letného sídla, prestaval ho Miklós Ybl, pre ktorého to musela byť vynikajúca referencia, pretože dostal objednávku aj na peštiansku Operu. Sissin kult v Maďarsku je stále silný, veď aj väčšinu návštevníkov tohto stánku tvoria domáci turisti: ročne ich je dvestotisíc. Potom sú to samozrejme Rakúšania, ale ako hovorí Tamás Ujváry, zbiehajú sa sem záujemcovia aj z iných častí niekdajšej monarchie. „Máme skúsenosť, že v posledných rokoch sem prichádza zo Slovenska čoraz viac skupín. Nie je zriedkavé, že sa stretneme v kaštieli so slovenskými návštevníkmi, pravda ich počet nedosahuje počet Rakúšanov a Nemcov, ale kým pred pár rokmi to bola zriedkavosť, dnes je už takmer bežné, že každý týždeň prijímame návštevníkov zo Slovenska.” Takže šlágrom je neustále Sissy, ale tento rok je v Gödöllő zasvätený jej synovi Rudolfovi, ktorého životnú dráhu predstavuje osobitná komorná výstava. Otec-cisár chcel z intelektuálne zameraného korunného princa vychovať tvrdého vojaka, ktorý sa tomu snažil vyhnúť tak, že hojne cestoval po monarchii, dokonca aj do Afriky, kde známe Rudolfovo jazero je pomenované po ňom. Poľoval v Sedmohradsku i v Gödöllő, venoval sa ornitológii, bol hlavným gestorom encyklopédie s názvom Rakúsko-uhorská monarchia v texte a v obrázkoch. Od svojej manželky Štefánie (belgickej) sa utiekal k viedenskej kurtizáne Mizzi Casparovej, myslel si, že má syfilis, začal drogovať a piť, to už sa píše rok 1889, až sa odhodlal ísť do Mayerlingu aj s práve aktuálnou milenkou Máriou Vetscherovou. Najprv zabil ju, potom strelil guľku do hlavy aj sebe. Videl som na výstave jeho posledný list, v ktorom sa priateľovi v nemčine i slušnej maďarčine vopred dojemne priznáva, na čo sa chystá...
A na čo sa pripravujú dnešní správcovia objektu v Gödöllő? Pokračujú v rekonštrukcii tohto najväčšieho barokového kaštieľa na území Maďarska a takisto s pomocou eurofondov tu plánujú postaviť štvorhviezdičkový hotel. A ponúkajú takzvanú grassalkovichovskú okružnú cestu. „Anton Grassalkovich postavil pre seba dokopy 11 kaštieľov. Turistický spolok v Gödöllő si zmyslel, že už v tomto roku bude ponúkať spojenú návštevu týchto pamiatok. Turistov vezmeme na viacero miest, ktoré boli pre rodinu dôležité. Je v tom aj slovensko-maďarský kontakt, samozrejme východiskovým bodom tejto okružnej túry by mohla byť aj Bratislava, alebo aj Viedeň, ale mysleli sme predovšetkým na Grassalkovichove kaštiele tu na okolí, na mestá Hatvan, Asód a ďalšie,” hovorí Tamás Ujváry. A, samozrejme, predovšetkým na Gödöllő, kde zanechal Anton Grassalkovich I. predsa najhlbšie stopy. Keď sem prišla Mária Terézia, čakal ju v chotári na čele 500 jazdcov a celú cestu dal nahrubo posypať soľou, aby ju mohli uprostred leta ťahať na saniach... Inokedy zasa dal rozostavať v záhrade kaštieľa 8 tisíc lampášov, aby sa vzácna návšteva z Viedne nebála v tme. A čudujete sa, že riadením rekonštrukcie budínskeho kráľovského paláca, ktorý bol za tureckých čias zničený, poverili Antona Grassalkovicha? Nuž, vtedy ešte nejestvovalo verejné obstarávanie. Takto sa snažil opravdivý uhorský nabob!
Po dlhej ťažkej chorobe 18. júla zomrel najstarší aktívny chirurg na Slovensku prof. MUDr. Jaroslav Siman, PhD, ktorý aktívne spolupracoval aj s maďarskými lekármi a bol svetovo uznávanou kapacitou. Urobil na Slovensku prvú transplantáciu srdca u dieťaťa, prvú transplantáciu pečene u dieťaťa, úspešne oddelil siamské dvojčatá Andreu a Luciu Tóthové, ktoré ako beznádejný prípad odmietli v zahraničí operovať.
Narodil sa roku 1933 na Horehroní vo Valaskej. Po ukončení štúdií na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pôsobil v Anatomickom ústave UK, potom ako odborný asistent na Klinike detskej chirurgie a v Ústave kardiovaskulárnych chorôb. Založil Detské kardiocentrum a na Slovensku etabloval ako samostatný odbor kardiochirurgiu vrodených chýb srdca. Dlhé roky pôsobil ako prednosta Kliniky detskej chirurgie v Detskej fakultnej nemocnici na bratislavských Kramároch. Naposledy zastával funkciu prezidenta Slovenskej detskochirurgickej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti.
Profesor Siman bol známy esejista a autor viacerých odborných publikácií. Vlani mu vyšla 900-stranová kniha Princípy chirurgie, ktorej bol hlavným editorom a ktorá vzbudila veľký ohlas doma i v zahraničí. Aj keď sa zaoberal traumatológiou, hrudníkovou a cievnou chirurgiou, väčšinu svojho života venoval srdcovej chirurgii. Ako sám povedal, chirurgia nie je len technika, zručnosť a skúsenosť, ale predovšetkým dlhá a strastiplná cestička k duši človeka - pacienta, najmä k vzájomnej dôvere, na ktorej všetko záleží. Profesor Siman bol za svoje zásluhy viackrát ocenený, dostal Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, Cenu Pavla Straussa či Krištáľové krídlo.
Pri čítaní „žalospevov“ nad osudom tunajšej slovenskej literatúry si neraz uvedomujem, aký tuhý život majú vžité a prežité hľadiská. Nad čím vlastne horekovať? Netvorí autor snáď preto, aby niečo po ňom zostalo? Nazdávam sa, že aj keby sa tie predpovede o zániku stali skutočnosťou, dielo prežije. A dúfajme, že (aj) v digitalizovanej podobe, keďže pokrok nemožno zastaviť, ako nás to učili ešte v socialistickej škole.
Po prečítaní obšírneho článku Gregora Papučka Slovenský literárny život v Maďarsku (ĽN 3. júla 2008) však musím jedným dychom dodať, že uvedené vývody sú nutne podmienené, lebo nie všetko, alebo zďaleka nie všetko, čo je napísané a vydané, pretrvá a vstúpi takpovediac do panteónu budúcnosti. Jedinou podmienkou je aj v tomto prípade hodnota, ku ktorej by sa malo snažiť dospieť každé dielo, ktoré ašpiruje ak nie na nesmrteľnosť, tak aspoň na pomerne dlhý život. Táto podmienka platila vždy a platí aj pre slovensky písanú literatúru kdekoľvek na svete a to i vo vonkoncom nepriaznivých podmienkach akéhokoľvek rázu, na ktoré sa však literatúra nemôže odvolávať, keďže literárny proces nie je záležitosťou organizovania ani školenia, ale výsostne individuálnym aktom tvorcu, čo napokon nepriamo dokazuje aj citovaný článok.
Rozhliadnime sa po svojom najbližšom okolí. Ani naši kolegovia od pera v Rumunsku či v Srbsku netvoria v priaznivej situácii a predsa sa nezastavujú - navzdory spoločenským pomerom, trhovým podmienkam a iným tlakom. A pokiaľ sa hodnoty - hoci len predpokladané - majú zachovať, je nevyhnuté, aby slúžili univerzálnym cieľom, aj keby mali byť inšpirované povedzme „iba“ takou čabianskou turňou. (A pokiaľ si už niekto zaumienil písať v nárečí, keďže inak to nejde, mal by si trochu polámať hlavu aj nad poslaním svojich výpovedí.) Literárna tvorba pohrúžená do svojej, v našom prípade menšinovej výlučnosti, či dokonca upriamená na problém vlastnej nemohúcnosti a zbavená schopnosti vlastného prehodnocovania a obnovy, sa takto vzďaľuje nielen od literatúry materskej krajiny, ale aj od tej dolnozemskej, a teda má minimálnu šancu na prežitie. Je teda nielen únavné, ale aj bezpredmetné dokazovať, čo a prečo nie je možné a uskutočniteľné, ako nám to za iných okolností a nie nepodobne denne servírujú niektorí úchylní politici. Chcieť dosiahnuť možné znamená pokúsiť sa hoci o nemožné, pripomína inak nesmrteľný nemecký básnik.
Tieto a ďalšie kritériá a méty majú sotva odozvu v priestore označovanom ako slovenská literatúra (alebo život?) v Maďarsku. Tvorivosť sa nemá čo odvolávať na neblahú minulosť, na Maďarsko a Uhorsko, na zástoje a zámery, ktoré sú jej cudzie. Preto aj v tejto súvislosti vôbec nechápem, čo spoločné má téma spomenutého článku s jeho závermi o rasovej príslušnosti či genetickom pôvode Slovanov a Maďarov a čo vlastne by malo vyplynúť z tohto uvažovania...
Pod Pilíšom - tam je môj svet! - to už hej. V porovnaní s titulmi ako Hrboľatá cesta alebo Dedinské príbehy tento názov pripravovanej antológie slovenských autorov aspoň čosi prezrádza. Snáď neodradí čitateľov a možnože po nej siahnu aj recenzenti, keďže slovo bez doslovu býva vždy a niekedy navždy osihotené.
Problematiku bilingvizmu (bilingválnosti) môžeme vnímať v niekoľkých rovinách. Jedna z týchto rovín sa prejavuje ako dôsledok širších historických okolností. V rámci malej exkurzie do minulosti by sme napríklad mohli povedať, že keby Slováci ostali v bývalom Uhorsku (čím by vlastne prispeli k jeho zachovaniu), rozvíjali by sa podstatne pomalšie (a to nielen v jazykovej, ale i celkovej kultúrnej, spoločenskej, hospodárskej a politickej oblasti), ak by sa vôbec vyvíjali, keďže predpokladom rozvoja v onom štátnom útvare bola jednojazyčnosť - ináč povedané maďarčina, a dvojjazyčnosť sa neobjavovala ani vo víziách ideológov onoho štátneho útvaru.
V tejto súvislosti môžeme pripomenúť aj platnosť opaku, pravdaže, v inom kontexte: veľa maďarských osobností (v minulosti, a nie je to inak ani v súčasnosti - prirodzene, nielen v prípade Maďarov) získalo svetové meno a uznanie až v inojazyčnom prostredí, tak isto ako nemálo maďarských úspechov bolo (za Uhorska) výsledkom práce nemaďarských osobností (teda maďarské úspechy boli vlastne úspechy uhorské, ibaže ako to povedať zrozumiteľne po maďarsky, keďže v tomto jazyku je Uhorské synonymom maďarského?). Podobne by sme mohli hovoriť o Amerike a mnohých iných krajinách („kupovali a kupujú si mozgy“, alebo im poskytovali a poskytujú príležitosť na uplatnenie), ktorých rozvoj je výsledkom činnosti rozličných entít a identít v rámci administrujúcej angličtiny či iného jazyka.
K druhej rovine stručne: aj keď v prípade bilingvizmu (bilingválnosti) ide o jazyk, respektíve o jazyky a o schopnosť ich využívania v bežnej, každodennej, či vyššej umeleckej alebo odbornej komunikácii, tento prvok ľudskej kultúry a kultúrnosti nestačí skúmať iba z jazykovedného hľadiska; bilingvizmus (bilingválnosť) pokladám za problém v prvom rade kulturologický, keďže ponúka možnosti na skúmanie v oblastiach ľudskej tvorivosti, komunikácie, interpretácie literárnych artefaktov, ale aj histórie, ba i politológie, psychológie a, prirodzene, aj lingvistiky (či dokonca sociolingvistiky), jazykovej kultúry a rétoriky.
V ďalšej, možno trocha extrémne pôsobiacej a akoby už prekonanej rovine nachádzame „strašiaka asimilácie“ (vnímanie bilingvizmu ako nástroja asimilácie), ktorý v tomto regióne - v súčasnosti - pozorujeme u niektorých národnostných Maďarov (ale - žiaľ, reálne a dlhodobo aj u Slovákov najmä v maďarskom prostredí).
„Strašiak asimilácie“ v prípade maďarských národnostných menšín (ak sa naozaj objavuje) býva dôsledkom v prvom rade etnickej osamelosť Maďarov v tomto regióne, čo zasa môže znamenať, že tento národ na svoju obranu používa (a intenzívne používal) vlastnú asimilačnú prax (zaujímavo o tom píše P. Lendvai v knihe „Tisíc let maďarského národa“, Mníchov 1999/Praha 2002). Napríklad pre Slovákov tento proces (až na výnimočné obdobia, povedzme, v časoch reslovakizácie) nebol aktuálny, keďže slovanská blízkosť im vždy poskytovala isté riešenie: maďarská asimilačná politika v 19. storočí podnietila primknutie sa k českému (Kollár, Šafárik), respektíve ruskému (Štúr, Vajanský) kontextu, a napokon tendovanie k samostatnosti (Bernolák, Štúr) - s vedomím príslušnosti k slovanskému svetu (Maďari tieto riešenia a myšlienkové prúdy nazývali panslavizmom).
Bilingválnosť (bilingvizmus) môžeme vnímať a interpretovať aj ako fenomén nezávislý od etnicity prostredia: myslím na prípad, keď príslušník istého národa vo vlastnom národnostnom prostredí používa aj ďalšie, povedzme, dva cudzie jazyky, čiže ovláda viacero jazykov.
Mňa, pravda, zaujíma otázka bilingvizmu (bilingválnosti) v národnostnom prostredí. V rámci maďarských špecifík môže vyvstať otázka: prečo sa príslušníci maďarskej národnostnej menšiny obávajú (a či naozaj) jazykovej asimilácie? Myslím si, že v prvom rade preto, lebo si neuvedomujú pozitíva viacjazyčnosti, čo zasa vyplýva z už spomínaných rezíduí vlastnej jazykovej praxe v minulosti (ktorá sa v súčasnosti akoby obracala proti nim). Ďalej je tu nízka úroveň poznania iných (okolitých) kultúr, prípadne ich podceňovanie v dôsledku nízkeho poznania, z čoho vyplýva predpoklad, že tieto kultúry sa voči Maďarom budú správať zdržanlivo, nedôverčivo, ba azda aj nepriateľsky (táto posledná alternatíva sa týka najmä ľudí nedostatočne kultúrne zorientovaných, u ktorých absentuje princíp nadhľadu).
Tu si pripomeňme, že asimilácia (jazyková, národnostná) sa uskutočňuje vždy a všade, kde sa stretajú etniká, kde dochádza k ich spolužitiu, čiže je to proces prirodzený, ba azda aj nevyhnutný, jeho intenzita však závisí od vyspelosti spoločenstiev i jednotlivcov, ktorých sa dotýka. Ináč povedané, asimilovať možno len jedincov nedostatočne saturovaných vedomím vlastnej etnickej príslušnosti (s nedostatočným národnostným sebavedomím). A ešte ináč: účastníci emigračných vĺn v rozličných obdobiach histórie sú najlepšou ukážkou toho, že aj v cudzom národnostnom prostredí si možno uchovať vlastnú národnosť, ba vo vlastnom jazyku sa aj tvorivo prejavovať. Dokonca jazyk prestáva byť dominantným prejavom (dôkazom) etnicity. Umelci, vedci tvoriaci v cudzom jazyku sa ešte nemusia vzdať vlastnej národnostnej príslušnosti a ani sa jej nevzdávajú, naopak prostredníctvom cudzieho (iného) jazyka (jeho používaním) uskutočňujú čosi ako propagáciu vlastnej etnickej príslušnosti, svojho národa a jeho tvorivého potenciálu v inoetnickom prostredí.
Keďže u národnostných menším otázka materinského jazyka býva citlivejšia a naliehavejšia ako u väčšinových národov, pripomeňme poznatok maďarského jazykovedca Istvána Jakaba, ktorý v práci „Anyanelv és magyarságtudat“ (2006) uvádza, že v inojazyčnom väčšinovom prostredí výučba materinského jazyka v školách s vyučovacím jazykom maďarským nedosahuje požadovanú úroveň a ešte horšie je to so znalosťou materinského jazyka u detí, ktoré navštevujú školy s vyučovacím jazykom väčšiny, v našom prípade slovenčiny. Jakab však príčinu tohto javu férovo hľadá nielen vo väčšinovom prostredí, ale vidí ju aj v tom, že sa „málo číta“ a sledovanie televízneho vysielania v materinskom jazyku nemôže nahradiť čítanie pôvodnej umeleckej (čiže krásnej) literatúry. Toto, pravda, je len jedna strana mince. V slovenskom prostredí za alarmujúce možno pokladať nízke poznanie slovenského jazyka príslušníkmi maďarskej národnostnej menšiny. (Zaujímavé by iste bolo aj hľadanie odpovede na otázku, čo znamená pre človeka uzatváranie sa iba do vlastného materinského jazyka, ignorovanie ostatného sveta, či takýto postoj, prístup k životu v konečnom dôsledku nespôsobuje oslabovanie schopnosti „etnicky“ čistého jedinca komunikovať s okolím, integrovať sa do širších životných celkov, a ďalej: možno vôbec v tomto svete stavať na akejsi etnickej výlučnosti? Otázok by bolo veľa, vecných odpovedí zrejme pomenej.)
Mohli by sme predpokladať aj ďalšiu situáciu, a to, že príslušník národnostnej menšiny v konečnom dôsledku dokonale neovláda svoj vlastný materinský jazyk ani jazyk väčšinový. Otázkou však potom je, či takýto stav je výsledkom dvojjazyčnosti prostredia alebo istých psychologických faktorov, ovplyvňujúcich správanie sa príslušníka národnostnej menšiny (len v zátvorke si pripomeňme, že nedostatočná znalosť slovenčiny u našich študentov, ale, žiaľ, aj pedagógov maďarskej národnosti spôsobuje značné komunikačné ťažkosti). Problém v prípade maďarskej národnosti je väčšmi „reziduálny“, ale prejavuje sa aj ako dôsledok istej „getoizácie“ (výraz nedávno zosnulého Ondra Štefanku). Svedčí o tom aj priam kuriózna skúsenosť z nedávnej minulosti: maďarskí študenti síce chceli študovať v maďarčine na maďarskom oddelení jednej slovenskej univerzity, ale nechceli, aby sa v diplomoch ich kvalifikácia zužovala len na prácu v školách s vyučovacím jazykom maďarským. Zrejme inštinktívne tušili, že je naozaj ťažko predstaviteľné, ako by asi nejeden takýto absolvent - „neznalý“ slovenčiny - vyučoval vo výslovne slovenskom prostredí. (Len dodajme, že tento problém nejestvuje v Maďarsku, kde znalosť úradného jazyka - teda maďarčiny - je prirodzená. Aj z tejto skutočnosti vyplývajú niektoré osobitosti dvojjazyčnosti v spomínanej krajine, a teda aj pozícia slovenčiny ako „druhého“, hoci pre mnohých vlastne materinského jazyka. Slováci v Maďarsku pociťujú asimilačné tlaky, ale ani jeden z nich takýto tlak nevidí v znalosti maďarčiny a má pravdu.)
Slovenská národnostná menšina v Maďarsku je v inej pozícii ako Slováci napríklad v Rumunsku alebo v Srbsku. Kým v Maďarsku v rámci dvojjazyčných prostredí slovenčina je z rozličných príčin „vytesňovaná“ z komunikačných procesov, jednako jestvujú určité formy na jej uchovávanie, a to nielen v rodinných prostrediach a medzi príslušníkmi starších generačných vrstiev, v Rumunsku dvojjazyčnosť otvára Slovákom dvere do rumunskej spoločnosti, nuž a aktivity Slovákov sledujú aj motivovanie Rumunov k štúdiu slovenčiny a slovenskej kultúry.
V súvislosti s Maďarskom uveďme, že na rozdiel od iných krajín, konkrétne napríklad od Srbska alebo Rumunska, kde odborníci z radov slovenskej národnostnej menšiny (Dudok, Anocová, Rozkoš a ďalší) „pestujú“ štandardnú, klasickú jazykovedu, vychádzajúcu zo situácie slovenského jazyka v ich vlasti, v maďarskom prostredí sa bádanie v oblasti slovenského jazyka orientuje najmä na mapovanie a na konzervovanie stavu, na takpovediac lingvosociálne otázky, teda prvoradé sú úvahy o stave používania slovenského jazyka a najmä otázky jeho záchrany, čiže zachovania. Dokumentovať to možno predovšetkým literatúrou, z ktorej tu pripomeňme aspoň niektoré diela Anny Divičanovej: Dimenzie národnostného bytia, Jazyk, kultúra, spoločenstvo, Alžbety Uhrínovej: Používanie materinského jazyka v kruhu slovenskej inteligencie v Békešskej Čabe, Márie Homišinovej: Slovenská inteligencia v Maďarsku v zrkadle sociologického výskumu alebo zborníky Slovenčina v menšinovom prostredí, Cesta zarúbaná? - Súčasný stav a perspektívy Slovákov v Maďarsku, Slováci v Maďarsku, 15 rokov Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku.
Ak sa teraz na okamih sústredíme na oblasť literatúry a vôbec umeleckej tvorivosti, s uspokojením môžeme konštatovať, že v Rumunsku aj v Srbsku znalosť tamojších úradných jazykov (rumunčiny, srbčiny) umelcom slovenskej národnosti umožňuje tvoriť v týchto jazykoch a byť akceptovaní aj väčšinovým prostredím. V Maďarsku je situácia iná aj v tom, že dielo niektorých slovenských autorov, ktorí tvoria dvojjazyčne, žiaľ, ostáva bez výraznejšieho ohlasu vo vlastnom etnickom aj vo väčšinovom prostredí (tu myslím na autorské a prekladateľské aktivity Alexandra Kormoša a Imricha Fuhla a na prekladateľskú tvorbu Oldřicha Kníchala, ktorý jediný spomedzi Slovákov v Maďarsku vydal súbor maďarských poviedok v slovenčine Čajky a more a knižný výber z poézie E. Adyho v slovenskom preklade - Az Úr érkezése, Príchod Pána, Nadlak 2006).
Zhrnúť by som - aspoň torzovito - mohol aj tak, že isté odlišnosti, či už ako dôsledok dvojjazyčnosti alebo menšinovej pozície medzi národným jazykom a jeho variantmi v národnostných prostrediach, sú prirodzené a možno aj obohacujúce (jazyková čistota ako trvalý jav nefunguje ani v spisovnom jazyku, aj ten sa mení, kazí alebo vylepšuje pod vplyvom rozličných okolností atď.). Ide skôr o to, kto sa ako stavia k tomuto problému. Ja osobne som presvedčený, že dvojjazyčnosť (bilingválnosť) je jav pozitívny, zbližujúci, rozkrývajúci cestu bohatšiemu poznaniu a lepšiemu uplatneniu. A celkom na záver ešte jeden možno zlomyseľný postreh: jednojazyčnosť ako záchrannú sieť prezentujú najmä tí (vrátane Maďarov), ktorí to obyčajne majú ďaleko aj k poznaniu vyjadrovacích možností svojho vlastného materinského jazyka.