Tohto roku na 42. Novohradskom národnostnom stretnutí a 12. Celoštátnom folklórnom festivale Slovákov v Maďarsku, ktoré sa konali 3. augusta v slovenskej obci Banka, hlavnú rolu mali nevesty a ženísi. Svadobná nálada panovala aj na galaprograme 13. Medzinárodného novohradského folklórneho festivalu, ktorý sa už roky koná spolu s dvoma spomínanými prehliadkami na brehu banského jazera.
Veľkolepé podujatie Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM), Župnej knižnice a osvetového ústavu Bálinta Balassiho, Obecnej a slovenskej samosprávy obce Banka sa začalo krojovaným sprievodom od evanjelického kostola pozdĺž známeho jazera k prírodnému amfiteátru. Zvláštnosťou tohoročného pochodu bolo, že o svadobnú náladu sa postarali nielen tie obce, ktoré mali svoje súbory na prezentácii folklóru, ale s mladými krojovanými pármi a s typickými vyzdobenými svadobnými radostníkmi sa predstavili v tento deň aj Slováci z Agárdu, Banky, Horných Peťan, alebo Kirťu. Úvodom kultúrneho programu účastníkov v mene organizátorov pozdravil starosta hostiteľskej obce Ondrej Ivanič, ktorý vyzval prítomných, aby sa cítili ako na skutočnej svadbe. „V tom, že prekrásne kroje, ľudové piesne a tradície budú zachované aj pre budúcnosť, majú najväčšie zásluhy práve prítomné kultúrne telesá. Pritom musíme vychovať ďalšiu generáciu, ktorá sa postará o pravidelné usporadúvania týchto našich úspešných stretnutí a prehliadok...“ - prízvukoval starosta Banky.
„Som hrdá na to, že v Banke sa koná už 42. župné národnostné stretnutie. Novohrad je jedinou župou, ktorá má takýto starý festival. Pritom toto stretnutie je už súčasťou Medzinárodného novohradského folklórneho festivalu a je spojené aj s Folklórnym festivalom Slovákov v Maďarsku...“ - zdôraznila predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková a dodala: „Pre nás, Slovákov v Maďarsku je veľmi dôležité, aby sme boli hrdí na svoje korene, aby sme mali kontakty so svojou materskou krajinou a aby o nás vedel svet... Medzinárodný festival je dobrou možnosťou na to, aby súbory od Turecka po Poľsko rozniesli správu po svete, že tu žijú úžasní ľudia a že v rámci kultúry v Maďarsku existuje aj kultúra menšín... Nesmieme na to zabudnúť ani my sami a musíme chrániť našu kultúru a jazyk, ktorý v rámci Európskej únie má čoraz väčšiu hodnotu...“
Následne javisko už patrilo kmotre Márii Kropáčovej a starejšiemu družbovi svadby Jurajovi Matiášovi, ktorý medzi číslami jednotlivých folklórnych skupín sa postarali o originálnu, vynikajúcu svadobnú atmosféru. Obecenstvo, v radoch ktorého sedeli m. i. aj generálna riaditeľka Úradu vlády pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Erika Némethová a zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová sa mohlo kochať v tradičnej slovenskej kultúre v podaní súborov z Novohradu a z iných kútov Maďarska v rámci programu s názvom Ten môj vienok zelený. Odobierku nevesty a tanec družičiek predstavil Folklórny súbor Rozmarín z Veňarcu, rozlúčke s matkou bol venovaný sólo spev Moniky Jámborovej. V mene ženícha sa s priateľmi rozlúčili spevácke zbory z Mlynkov a zo Santova zaspievaním pilíšskych ľudových piesní. Ženské spevokoly zo Sudíc a Šápova prispeli k príjemnej atmosfére s dievčenskými humornými piesňami. Pritom sa nezabudlo ani na rovnako dôležitú zložku svadby, kmotra a starejší pomocou ľudových veršov predstavili celý chod hostiny, nezabudlo sa ani na vínko a pálenô. O veselicu sa postarali opäť Veňarčania, ich pieseň Už je diovča, už je naše... nebola neznáma ani Slovákom z iných regiónov. Na svadbu prišli aj deti z Luciny so svojím programom, ich dievčenské duo prednieslo vysťahovalecké piesne. Po temperamentných tirpáckych tancoch v podaní členov súboru Lipa, zhodnotil družba ich výkon slovami: „Tí tanečníci z ďalekej Pešti sú šikovní...“ Nasledovali novohradskí Nemci so svojou svadbou z Berkenye. Na hostine nechýbali ani ženy, speváčky z neďalekého Legíndu. Mladí tanečníci z Lipy predniesli aj tance z Medzihoria, kým tohoročný nositeľ vyznamenania Za našu národnosť súbor Brána sa na svadbe prezentoval s komárňanskými a békešskými tancami. Aj na svadbách si hostia občas sadnú a oddychujú pri príjemnej hudbe, o ktorú sa v Banke postarali dve skupiny: ľudová kapela Tibora Mótyána zo Sarvaša, ktorá tiež v tomto roku dostala najvyššie vyznamenanie Celoštátnej slovenskej samosprávy a ľudová hudba Svrčkovci z Mihálygerge. Po ukážke ľudových tancov zo Slovenska v podaní Folklórneho súboru Urpín z Banskej Bystrice svadba vyvrcholila spoločným tancom účinkujúcich tanečníkov na javisku. „Eva sa vydáva, Adam sa žení, o rok sa stretneme na krštení...“ - týmito slovami sa lúčili po veselici kmotra Mara a družba Matiáš s hosťami vydareného programu v novohradskej Banke, ktorý spestrili aj ukážky a predaj výrobkov ľudových remeselníkov, ako aj chutné bryndzové halušky Veňarčaniek.
Obecenstvo však bolo vytrvalé, pretože vo večerných hodinách nasledoval galaprogram 13. Medzinárodného novohradského folklórneho festivalu, ktorý sa niesol tiež v znamení svadby. Pásmo, v ktorom so slovenských súborov v Maďarsku účinkoval Rozmarín z Veňarcu slávnostne otvoril podpredseda Poslaneckého zboru Novohradskej župy, riaditeľ festivalu Péter Kriston a umelecká vedúca Ruženka Egyedová Baráneková. V galaprograme sa predstavili všetky zúčastnené súbory festivalu z Bulharska, Čukotky (Rusko), Grécka, Maďarska, Poľska, Slovenska a Turecka, ktoré sa počas štyroch dní festivalu prezentovali na rôznych javiskách v Maďarsku a Slovensku, medzi ktorými popri väčších mestách, akými sú o. i. Šalgótarján, Lučenec, Balašské Ďarmoty, alebo Fiľakovo, boli aj slovenské obce v Maďarsku, ako Banka, Lucina a Sudice.
Slováci v obci Mlynky dostali plány nového Slovenského domu - Strediska pilíšskych Slovákov, ktorý by mali postaviť z príspevkov slovenskej a maďarskej vlády. Pozemok naň kúpili ešte v júni. „Dúfame, že začiatkom septembra môžeme začať stavať,” hovorí predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová. Nové sídlo by chceli mať hotové už v decembri. Plány domu ešte musí schváliť štátny tajomník pre menšiny pri úrade vlády, cez ktorého idú peniaze za maďarskú stranu. Maďarská vláda podľa M. Demjénovej chce, aby dom plnil všetky funkcie, ktoré plnil starý Slovenský dom, ale aby nebol príliš „prezdobený”. Nový Slovenský dom, ktorý má byť zároveň Strediskom pilíšskych Slovákov, bude majetkom Celoštátnej slovenskej samosprávy, aby sa vyhovelo požiadavke maďarskej vlády, ktorá vraj môže dať oficiálne peniaze iba tejto inštitúcii. Užívateľské právo na dom však má zmluvne získať Slovenská samospráva v Mlynkoch a ďalšie miestne a regionálne organizácie pilíšskych Slovákov. Problémy Slovákov v Mlynkoch sa stali známymi na jar tohto roku, keď obecná samospráva proti vôli Slovákov rozhodla, že vysťahuje ich inštitúcie a spolky z tradičného sídla, Slovenského domu stojaceho v centre obce.
V deň, keď sa na Huti mali stretnúť Slováci z okolitých pilíšskych obcí na Dedinskom dni, celú noc a celý deň neúprosne pršalo, preto sa plánovaný predpoludňajší program v podobe veselých hier pre malých a veľkých vôbec nekonal. Keď sa však zo školy pohol spievajúci krojovaný sprievod ku kultúrnemu domu, zasvietilo slniečko, ako keby sa bolo spolu s účastníkmi tešilo na stretnutie s priateľmi. Autorke týchto riadkov sa nechcelo veriť, ale nakoniec sa všetci hostia zmestili do veľkej sály neveľkého kultúrneho domu, ktorý priam praskal vo švíkoch. Početných návštevníkov privítali predseda miestnej slovenskej samosprávy Koloman Minczér a člen zboru Gyula Dénes. Po ich úvodnom príhovore sa ujali slova žiačky miestnej školy Blanka Farkasová a Fanni Berzeová, ktoré zarecitovali Pilíšsku hymnu. Jej text zrejme nebol neznámy ani hosťom, ktorí ju spolu s pávím krúžkom z Hute následne aj zaspievali. Vystúpeniu pozvaných kultúrnych skupín ešte predchádzali pozdravné slová zástupkyne predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelky Rybovej a prvého tajomníka Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Budapešti Imricha Martona. Potom sa už začali striedať na javisku kultúrne telesá. Spevácke zbory boli síce vo väčšine, ale na ukážku bol v programe aj jeden tanečný súbor. Rad otvoril Tanečný súbor Brána z Orosláňu a po ňom prišli rad radom Moďoróšania, Kestúčania, Senváclavania, Čívania, opäť Brána a na záver miestny spevácky zbor. Prítomným sa „prihovorili“ pestrými kyticami slovenských ľudových piesní, ktoré natrhali v pilíšskych dolinách. Spievalo však aj obecenstvo, ktoré po programe prijalo pozvanie organizátorov na občerstvenie, priateľské posedenie a následne na tancovačku. Na Huti sa tento deň dobre zabávali nielen aktéri kultúrneho programu, ale aj poslanci miestnych slovenských samospráv z okolitých obcí a ostatní hostia. Na podujatie prišiel aj člen Samosprávy mesta Ostrihom László Szalma, ktorý má na starosti udržiavanie kontaktov so Slovákmi. Návštevníkom sa naskytla príležitosť aj na návštevu bohatej slovenskej národopisnej zbierky, ktorá bola otvorená pre verejnosť v roku 2001 a ktorú prevádzkuje Župné riaditeľstvo múzeí.
V polovici júla sa na Slovensku uskutočnil týždňový divadelný seminár pre krajanov. Jeho hlavným garantom bol Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý ho organizačne pripravil v spolupráci s Kysuckým kultúrnym strediskom v Čadci. Seminár prebiehal pod odborným dohľadom lektorov z Divadelného ústavu v Bratislave a ďalších prizvaných kvalifikovaných divadelníkov.
V krásnom kysuckom prostredí, v penzióne Gájuz-family v Oščadnici sa počas siedmich dní desiatka skúsenejších, ale aj začínajúcich hercov a režisérov zo srbskej Vojvodiny, Chorvátska a Rumunska pod vedením odborníkov - dramaturgov, režisérov a scénografov, intenzívne venovala analýze komplexných príprav a tvorby divadelných hier.
Na programe boli prednášky z histórie slovenskej drámy, praktická dramaturgia, dramaturgická, režijná a výtvarná koncepcia divadelnej inscenácie, čítanie textov, tvorivá práca v skupinách, ako aj individuálna prezentácia. Frekventanti sa zoznámili s viac či menej známymi dielami slovenskej drámy, od klasiky až po súčasné moderné texty. Každý deň sa účastníci delili do dvoch pracovných skupín, podľa svojich individuálnych záujmov. Aj lektori sa každý deň obmieňali, vždy však tvorili trojicu - dramaturg, režisér a scénický výtvarník.
Hlavným cieľom divadelného seminára bolo podporiť ochotnícke divadlo Slovákov žijúcich v zahraničí, pretože divadelné ochotníctvo výrazne prispieva k zachovaniu slovenskej identity. Samotný seminár sa stretol s veľkým ohlasom u zúčastnených frekventantov, ktorí prejavili záujem o zorganizovanie jeho ďalších pokračovaní.
V dňoch 10. až 16. augusta sa uskutočnila Letná škola žurnalistiky, týždenný kurz pre krajanov - mladých slovenských žurnalistov. Podujatie pripravil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí v spolupráci s Katedrou žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Účastníci kurzu sa zoznámili s mediálnym systémom na Slovensku a absolvovali z tejto oblasti cyklus prednášok aj praktických cvičení. Súčasťou kurzu boli aj besedy s poprednými slovenskými žurnalistami, návštevy tlačových a elektronických médií a kultúrnych pamiatok Bratislavy.
Na základe pozvania, ktoré vyplýva z dlhodobej spolupráce Domu Matice slovenskej v Lučenci a spevokolu Ozvena so Slovenskou samosprávou obce Šámšonház, uskutočnila sa návšteva na XIV. oslavách osídlenia obce. Šámšonház sa nachádza v severnej časti Novohradskej župy, lokalitu osídlili Slováci koncom 17. storočia, pričom do dnešných dní skoro polovica obyvateľstva udržiava kontakty s pôvodnou vlasťou a snaží sa uchovať si materinskú reč a zvyky, čo potvrdzuje i súčasná starostka, Slovenka Gyöngyi Képešová-Bajnoková, ktorá je hlavnou organizátorkou osláv. Tohoročné oslavy osídlenia sa začali v miestnom evanjelickom kostole slávnostnými službami božími, ktoré slúžil v slovenskom jazyku miestny duchovný Ondrej Lehoczký. Po vystúpení evanjelického speváckeho zboru prispeli do programu členovia spevokolu Ozvena z Domu MS v Lučenci. Hlavný program pokračoval v amfiteátri, kde popri vystúpení funkcionárov slovenskej samosprávy prítomných pozdravil aj predseda KR MS a riaditeľ DMS v Lučenci Dušan Kubinec. Vo svojom príhovore potvrdil nemennosť a rozvíjanie dobrých susedských vzťahov územných celkov Novohrad a Nógrád, vrátane spolupráce MS s obecnou a slovenskou samosprávou v Šámšonháze. V kultúrnom programe vystúpila žiačka ZUŠ Lučenec Diana Demecsová, ktorá svojím presvedčivým výkonom očarila prítomných divákov.
Obrovská masa tanečníkov obsadila 1. augusta jedno z najkrajších miest Maďarska. Vtedy sa začal totiž 23. Medzinárodný folklórny festival v Segedíne. Tanečníci v krojoch a s hudobným sprievodom prešli z centra mesta do Novosegedínskeho hája, na otvorenie akcie. Festival zakladali pred viac ako štyridsiatimi rokmi, v roku 1966. Dnes je známy v celej Európe a je najväčším tanečným podujatím v Maďarsku. V nepárnych rokoch sa na festivale zúčastňujú len maďarské tanečné skupiny, v párnych rokoch akcia funguje ako stretnutie medzinárodných súborov. Tohto roku okrem segedínskych, budapeštianskych a níreďházskych tanečníkov vystúpili zbory zo Slovenska, Poľska, Francúzska, Sibírska, ale aj z ďalekej Afriky. Zo Slovenska pricestoval do tohto dolnozemského mesta folklórny súbor Váh z Liptovského Mikuláša. Počas festivalu sa Segedín premení na Dom tancov, folkloristi sa prezentujú so svojimi pásmami nielen v meste, ale aj v okolitých obciach. V dňoch 1. a 2. augusta sa festival začal v amfiteátri v Novom Segedíne vystúpením všetkých spomenutých súborov.
Festival vyvrcholil galaprogramom, ktorý sa uskutočnil 9. a 10. augusta na Dómovom námestí. Za účasti ďalších súborov pripravili organizátori veľkolepú spoločnú produkciu. Divadelná hra priblížila publiku dobrodružný život grófa Mórica Beňovského, spájajúceho všetky krajiny, ktoré boli zastúpené na predstavení. Na javisku ožil osud slovenského dobrodruha, cestovateľa, objaviteľa, kolonizátora, spisovateľa, kráľa Madagaskaru, plukovníka francúzskej armády, veliteľa poľskej armády a zároveň rakúskeho vojaka. Beňovský bol typický predstaviteľ obdobia osvietenstva, rozvoja dopravy a obchodu, objavovania neznámych území. Bol prvý Európan, ktorý sa plavil v severnom Pacifiku, prvý človek, ktorý navštívil štyri kontinenty (Európa, Ázia, Afrika, Amerika), prvý človek, ktorý preskúmal Ostrov sv. Vavrinca, významný výskumník Madagaskaru a prvý kráľ zjednoteného Madagaskaru. Prvý slovenský autor celosvetového bestselleru, prvý Slovák, ktorý zasiahol do vývoja väčšieho počtu krajín. Pretože Beňovský sa narodil na Slovensku a pridal sa k poľskému národnému hnutiu, ktoré bojovalo proti ruskej intervencii v Poľsku, do Segedína organizátori pozvali tanečné skupiny zo Slovenska a z Poľska. Neskôr Beňovského poslali do vyhnanstva na Kamčatke (Sibíri) a koniec svojho života prežil v Afrike. Preto prišli folklórne súbory zo Sibírska a z Afriky. Jeho život skončil v boji proti Francúzom, čo zobrazili francúzski tanečníci. Hudbu veľkolepej produkcie, v ktorej sa zúčastnilo štyristo tanečníkov, skomponovali členovia kapely Ghymes Gyula Szarka a Tamás Szarka, choreografom bol Zoltán Zsuráfszki.
Z iniciatívy Čabianskej organizácie Slovákov, ale najmä Alžbety Ančinovej, usporiadali v spolupráci so Šachovým zväzom Békešskej župy I. šachový turnaj Ančinovcov. Miestom podujatia bol čabiansky Dom železničiarov. Bol to Medzinárodný Fide-Open 2008 a Šachový turnaj jednotlivcov Békešskej župy.
K turnaju došlo na počesť dvoch čabianskych bratov, šachistov, z ktorých jeden zostal v Čabe a druhý sa presídlil na Slovensko, do Komárna. Niekoľko slov o nich:
Gens una sumus - Sme jedna rodina. Heslo FIDE platí aj v prípade bratov Ančinovcov, teda Andreja Ančina (1909-1976) a Juraja Ančina (1911-1986), narodených v Békešskej Čabe. Andrej žil od roku 1947 až do smrti v československom Komárne a bol vedúcim miestneho šachového klubu. V roku 1953 vyhral v Karlových Varoch národný turnaj v praktickom šachu. Vyznamenal sa najmä v skladateľskom šachu, zložil viac ako 300 skladieb, väčšinou dvojťažky a trojťažky. Získal veľa cien a uznaní. Mladší brat Juraj žil v Maďarsku, v Békešskej Čabe a na chlebík si zarábal živnosťou. Posilňoval mužstvo klubov VTSK, Stavbári a Előre Spartacus. Na šachových turnajoch mesta a župy sa zúčastňoval úspešne.
Terajší, sedemkolový medzinárodný turnaj pre 48 osôb zorganizoval predseda Šachového zväzu Békešskej župy József Petró a spolupracovníčka Čabianskej organizácie Slovákov Alžbeta Ančinová. Účastníci zastupovali tri krajiny, Maďarsko, Slovensko a Rumunsko. Je potešiteľné, že zo slovenského Komárna zavítal na turnaj aj predseda šachového zväzu Imre Kukel. Na slávnostnom otvorení privítal účastníkov generálny konzul Slovenskej republiky Ján Süli a predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik. Súťažilo sa o putovný pohár, založený členom rodiny Györgyom Ancsinom, pričom sa rozdávali aj ďalšie poháre a ceny. Medzi gratulujúcimi boli: predseda miestnej slovenskej samosprávy Juraj Ando, členovia predsedníctva Čabianskej organizácie Slovákov Martin Vozár a Ondrej Hanko, predseda miestnej rumunskej samosprávy György Grósz, národnostná referentka mestského úradu Božena Kutejová Bacsová, členka rodiny Mária Ancsinová Kissová a sponzori. Putovný pohár získal Chereches Marius so šiestimi bodmi, druhé miesto dosiahol Butunoi z Rumunska a na treťom mieste sa umiestnil Mónus z Orošházy.
„Za ľudí celého sveta, Bože Otče, prosíme Ťa, vypočuj prosby, žiadosti, čiň dobre všetkým z milosti. Dávaj všetkým múdrosť pravú, svojho slova pastvu zdravú, pokoj, lásku, znášanlivosť, v povolaní svedomitosť. I všetky sveta národy zachovaj od zlej príhody, od vojny, krvipreliatia, nech v mieri žijú sťa bratia. Viera, láska, nádej stále kiežby nikdy nechýbala; vzácne dary milosti sú cestami do večnosti...“ - znela slovenská náboženská pieseň pod názvom „Zachovaj nás v svojom slove“ na slávnostnej službe Božej 2. augusta v evanjelickom kostole v Lucine. Dvojjazyčná bohoslužba, ktorú slúžili putujúca farárka Hilda Guláčiová Fabuľová a zborový farár László Megyaszai v Lucine, otvárali 2. ročník Národnostného dňa v Lucine. Nazdávame sa, že odznená náboženská pieseň výstižne zachytila podstatu, poslanie a význam nášho bytia ako aj poslanie národnostného dňa. A o tom sa zmienili vo svojich kázňach aj kňazi, pričom vyzdvihli pestovanie duchovných a slovenských kultúrnych tradícií. Záverom slávnostnej bohoslužby bolo potešiteľné pre veriacich vypočuť si slovenskú náboženskú pieseň v podaní miestneho mládežníckeho cirkevného zboru.
Cestou z kostola na starostovský úrad už bolo cítiť ozajstnú jarmočnú náladu. Predávali sa rôzne hračky, z ktorých mali najväčšiu radosť deti. Aj napriek tropickej horúčave sa okolo 13.00 ľudia už zhromažďovali pred Dedinským múzeom oproti prírodnému javisku.
Čoskoro ich privítali starosta obce Gyula Bakos a predsedníčka Slovenskej samosprávy v Lucine Katarína Völgyesiová Pribišánová, ktorí pozdravili početné obecenstvo. Rečníci vyzdvihli činnosť dvoch samospráv, dobrú prácu poslaneckých zborov, spolupatričnosť občanov obce. A vyjadrili radosť z toho, že už druhýkrát môžu organizovať Národnostný deň a môžu byť jedným z dejísk Novohradského medzinárodného folklórneho festivalu.
Prítomných pozdravili aj zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelka Rybová a predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. Na veľkolepej slávnosti sa zúčastnili kurátorka CSS pri Verejnej nadácii pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Ildika Klauszová Fúziková, predsedníčka Folklórneho spolku Lipa Monika Szelényiová, starostka obce Šámšon a členka Župnej slovenskej samosprávy Gyöngyi Bajnoková Képesová, predseda Slovenskej samosprávy v Šalgótarjáne Dr. Ferdinánd Egyed a rodák z Luciny Zoltán Sajben, ktorý žije v Bratislave a je veľkým podporovateľom svojej rodnej obce.
Dve moderátorky podujatia, víťazky súťaže ZSM Slovenské spievanky a veršovačky Brigita Bujtárová a Zuzana Grajzelová, na úvod zaspievali hymnu Slovákov v Maďarsku „Daj Boh šťastia...“ A potom sa začal pestrý kultúrny program, v ktorom najprv vystúpili domáci účinkujúci. Detský tanečný súbor Lucinka založili v máji t.r. pod vedením slovenskej učiteľky Kataríny Völgyesiovej Pribišánovej. Lucinka teda debutovala a jej spišské tance zožali úspech. Po nich nasledoval už aj pre nás dobre známy Folklórny súbor Urpín z Banskej Bystrice, ktorý v súčasnosti združuje okolo 50, prevažne mladých ľudí. Spája ich láska k folklórnemu dedičstvu našich predkov. Počas svojej 50-ročnej činnosti uskutočnili mnoho vystúpení a navštívili 24 krajín Európy, Ameriky, Afriky a Ázie.
Členovia Folklórneho spolku Lipa predniesli tance Slovákov žijúcich v Maďarsku, ale debutovali aj s tancom zo Slovenska, s ktorým zožali veľký úspech. Po nich nasledovalo ozajstné prekvapenie z ďalekého severozápadného Ruska. Folklórny súbor ERGYRON je jediným v kraji Okrug, ktorý sa venuje pestovaniu tradícií - zvykov, piesní a tancov svojich krajanov. Vo svojom programe prezentovali starodávne zvyky, tance, piesne, ktoré predniesli v prekrásnych a typických krojoch. Súbor získal už mnoho domácich ocenení a zožali úspech i v zahraničí. Pochodili skoro celú Európu, USA, Kanadu, Južnú Kóreu a Singapur. Súbor na druhý deň vystúpil s tým istým programom aj na Novohradskom medzinárodnom folklórnom festivale.
Samozrejme, že v rámci programu vystúpil aj Folklórny súbor zo Šámšonu, ktorý vedúci Pavol Bukrán predstavil vtipne a pozoruhodne. Po slovenských pesničkách a tancoch zapojili do zábavy aj obecenstvo. A tým sa prvá, národnostná časť kultúrneho programu skončila.
Záverečným aktom podujatia bolo žrebovanie tomboly s hodnotnými cenami.
Hlavnými organizátormi 2. Národnostného dňa boli Obecná samospráva a Slovenská samospráva v Lucine. A spoluorganizátormi boli miestna evanjelická cirkev, Slovenská národnostná škola v Lucine, Novohradská župná knižnica a osvetové stredisko v Šalgótarjáne a Zväz Slovákov v Maďarsku.
Národnostný deň v Lucine finančne podporili o. i. CSS, Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, Zväz Slovákov v Maďarsku, miestna evanjelická cirkev, ministerstvá, inštitúcie, rôzne nadácie, firmy, podnikatelia a obetaví jednotlivci. Zaslúžene!
Sprievod s konskými záprahmi, dychovka z Čorvášu, program mažoretiek a dva koncerty čakali v prvý deň návštevníkov Melónového festivalu v Medeši. Miestny poslanecký zbor spolu s menšinovými samosprávami usporiadali túto tradičnú akciu v dňoch 1. - 3. augusta. Na trojdňovom podujatí sa konali odborné prednášky, zábavné a športové programy. Nápad usporiadať Melónový festival v Medeši (Medgyesegyháza) sa zrodil pred štrnástimi rokmi a o akciu je z roka na rok čoraz väčší záujem. Na otváraní tohoročného festivalu starosta Dr. Béla Nagy vyzdvihol, že toto podujatie je „ozajstnou udalosťou o nás a pre nás“. V piatok organizovali odborné fórum pestovateľov, kde v prvom rade hovorili o očakávaniach zo strany Európskej únie.
Druhý deň festivalu sa začal zábavnými a veselými súťažami. Prišli aj víťazi predošlých festivalov. Súperili v piatich kategóriách (balenie ovocia, tipovanie hmotnosti, konzumovanie a žonglovanie s melónmi). V tomto roku sa Melónovým rytierom stal Dávid Gulyás z Medešu. O najväčší melón súťažili viacerí účastníci, víťazom sa stal Gábor Engelhardt, ktorý vypestoval 40,5-kilogramový exemplár. Medzitým na javisku prebiehal Medzinárodný tanečný festival za účasti tanečného súboru Čaba z Békešskej Čaby, speváckeho zboru z Békešskej Čaby, speváckeho zboru Horenka a citarovej skupiny Rozmarín z Kétšoproňu a rumunských tanečníkov. V bohatom festivalovom programe veľa úloh pripadlo aj slovenským gazdinkám, ktoré pod vedením predsedníčky Slovenskej samosprávy v Medeši Márie Nyáriovej Slávikovej napiekli plno rôznych dobrôt v záhrade evanjelického kostola. Sobotňajšie programy ukončila módna prehliadka a koncerty maďarských popových hviezd. Nedeľa patrila hlavne deťom, najmenších zabávali herci z Békešskej Čaby. XIV. Melónový festival vyvrcholil v nedeľu večer rôznymi koncertmi a ohňostrojom.
V júni tohto roku uplynulo 50 rokov od vydania prvého čísla kultúrno-spoločenského časopisu Život, ktorý sa na svojich stránkach venuje problematike slovenskej národnostnej menšiny žijúcej v Poľsku.
Za toto polstoročie vyšlo 600 čísel Života, ktorý pre našich krajanov u severných susedov Slovenska je zdrojom informácií, a to nielen o krajanskom hnutí, o jeho radostiach a starostiach, ale prináša aj fakty o dianí v materskej krajine, o histórii, literatúre a populárno-vedecké články z rôznych oblastí. Život Života úzko súvisí so Spolkom Slovákov v Poľsku, aj keď jeho prvé číslo vyšlo v roku 1985, čiže desať rokov po založení organizácie krajanov v Poľsku. Požiadavka mať stály kontakt s písaným slovenským slovom sa zrodila u Slovákov aj preto, lebo v tom čase bol v Poľsku obmedzený prístup k slovenskej tlači. Táto myšlienka patrila popri slovenskom školstve, rešpektovaní národnostných práv, resp. bohoslužbách v materinskom jazyku, k neustále nastoľovaným nárokom slovenskej menšiny v Poľsku, kde však pomery začiatkom päťdesiatych rokov nedovoľovali národnostným menšinám nárokovať si akékoľvek práva. Pri príležitosti zjazdu organizácie Slovákov v Poľsku v roku 1957, na ktorom bola založená Spoločnosť kultúrno-sociálna Čechov a Slovákov na čele s Adamom Chalupcom, vyšiel cyklostylovaný bulletin nazvaný Krajanský život, považovaný za predchodcu dnešného Života. Po rôznych peripetiách a vytrvalých bojoch predstaviteľov Slovákov sa vo Varšave podarilo získať koncom marca 1958 povolenie na vydávanie mesačníka pre slovenskú a českú menšinu.
Do čela organizačného úsilia v prvých rokoch sa postavil už spomínaný vtedajší predseda SKSČaS Adam Chalupec, neskorší dlhoročný (do roku 1991) šéfredaktor Života.
Krátko po založení časopisu vzniklo na jednej z ročných porád heslo: „Život s krajanmi, krajania so Životom“. Vyjadruje spätosť redakcie s krajanmi, časté stretnutia, rozhovory a prítomnosť na významných podujatiach. Vznik slovenského časopisu v Poľsku uvítala slovenská i česká tlač. Viaceré časopisy o tom nielen informovali, ale aj navrhli mladej redakcii všestrannú spoluprácu, ku ktorej patrila výmena publikovaných materiálov, redaktorov a pod. Postupne došlo k takejto spolupráci s redakciami o. i. martinského Matičného čítania, Slovenska, bratislavského Života a Československého sveta v Prahe.
Na čele redakcie časopisu po A. Chalupcovi do roka 2006 stál Ján Špernoga. V súčasnosti je vedúcou redakčného kolektívu Agáta Jendžejčíková.
Jednou zo zaujímavých foriem spolupráce redakcie s čitateľmi sú dopisovatelia, ktorí vlastne od začiatku pomáhali tvoriť časopis a aj v súčasnosti informujú čitateľov o bežných spoločensko-kultúrnych podujatiach a hospodárskom dianí v obciach. Redakcia každý rok vypisuje súťaž O zlaté pero, určenú pre pravidelných dopisovateľov Života. Zo zásluh tohto tlačového orgánu treba vyzdvihnúť pravidelnú zásielku slovenského časopisu do krajanských domácností, ktorý im umožňoval nielen kontakt s materinským jazykom, ale zároveň plnil akési vzdelávacie poslanie, čo prispelo k rozvoju čitateľstva v krajanskom prostredí. Významnú úlohu zohral v slovenskom školstve na Spiši a Orave, ktoré vždy zápasilo s rôznymi problémami, o. i. s nedostatkom učebníc a didaktických pomôcok. Najväčšou a možno i najpopulárnejšou aktivitou časopisu, určenou pre slovenskú študujúcu mládež, je výtvarná súťaž Ludwika Korkoša, na ktorej sa každoročne zúčastňujú stovky mladých autorov.
Slovenské slovo šírené do krajanských domácností má nepochybne veľkú zásluhu na tom, že sa slovenská národnostná menšina v Poľsku úplne nezasimilovala. Život povzbudzuje národné povedomie Slovákov, poukazujúc na slovenský pôvod, potrebu odovzdávania dedičstva otcov mladej generácii, ktorá je zárukou kontinuity slovenských tradícií v poľskom prostredí. Upozorňuje rodičov na potrebu výchovy detí v národnom duchu, vyzýva krajanov k rozširovaniu členskej základne Spolku, k aktívnej činnosti v oblasti kultúry, folklóru a ochotníckeho divadelníctva, ľudovej kultúry, popularizovania klubovní a dychových orchestrov. Všetky spomenuté zložky sa v priebehu uplynulých päťdesiatich rokov odzrkadľovali na stránkach tohto významného slovenského časopisu Slovákov za hranicami Slovenska...
Letné prázdniny očakáva bezpochyby každé dieťa. Spolu so žiakmi si oddýchnu aj učitelia a „školské chodby“. Skoro trojmesačná prestávka prináša množstvo prekvapení a nezabudnuteľných chvíľ asi pre každého. My sme boli zvedaví, ako využívajú svoj voľný čas tardošské a šápovské deti, ktoré sa počas školského roka zapájajú do rôznych aktivít, predovšetkým slovenských.
- Toto leto je pre mňa nesmierne bohaté na zážitky. Môžem totiž robiť všetko, čo mám rada. Už niekoľko rokov jazdím na koni. Tomuto koníčku sa venujem v tomto období ešte intenzívnejšie ako počas školského roka. Ďalej rada čítam, tancujem a hrám hádzanú. K tancu a k hádzanej potrebujem aj partnerov, ktorých mám v kruhu svojich priateľov nadostač. Cez prázdniny sa veľmi často stretávame v dedine a snažíme sa osožne využiť tieto letné týždne. Nesmierne ma teší, že som mohla stráviť týždeň v modlitbe a v spoločnosti slovenských veriacich detí z celého Maďarska na Slovensku, v biblickom tábore Celoštátnej slovenskej samosprávy. S rodičmi a s mladšou sestrou ešte pôjdeme k Balatonu (dúfam, že budeme mať s počasím šťastie), kde nám bude určite fajn. Budeme sa veľa kúpať, opaľovať, dáme si langoše a toľko zmrzlín, koľko sa len do nás zmestí! A tým sa ešte pre mňa leto neskončí. Vďaka svojmu krstnému otcovi sa mi totiž splní môj veľký sen... Navštívim Anglicko, kde si budem môcť vyskúšať svoju angličtinu v pravom jazykovom prostredí. Už sa na to veľmi teším!
- Ako každý, aj ja sa najlepšie cítim v kruhu svojich priateľov. V Šápove tvoríme dobrý kolektív a často sa stretávame. Vždy si niečo vymyslíme. Zväčša sa bicyklujeme po dedine a chodíme na kúpalisko. Tam sa potom dobre vybláznime a zabavíme. Doma rada počúvam hudbu a čítam dobrodružné romány. Šport ma tiež baví. Cez leto hráme na školskom dvore hádzanú a basketbal. Teší ma, keď môžem nadviazať priateľstvá aj s ďalšími slovenskými deťmi v Maďarsku. Preto som sa zúčastnila na biblickom tábore na Slovensku, kde som sa nesmierne dobre cítila. Na náboženskú výuku chodím už odmalička a tento tábor ma z roka na rok posilňuje v tom, aby som cez školský rok naďalej navštevovala biblické hodiny. So svojou rodinkou sa vyberieme tentokrát do Hajdúszoboszló. S otcom tam budeme chytať ryby, s rodinou hrať karty a určite pôjdeme aj na výlety do okolia.
- Športu sa venujem veľmi rád. Môže to byť tak futbal ako aj basketbal, hádzaná alebo bicyklovanie. A ešte hrám aj šachy. Leto ponúka nespočetné množstvo voľných chvíľ, ktoré sa dajú zmysluplne využiť. Preto sa snažím byť čo najviac aj doma a pomáhať svojim rodičom. Keď je zlé počasie čítam alebo pozerám televíziu. V tomto roku som bol v dvoch táboroch: v biblickom a v športovom. Koncom prázdnin pôjdeme s rodičmi k „maďarskému moru“ a tam sa nabijem energiou na celý nastávajúci školský rok.
- Nadovšetko milujem svoju rodinu. Mám ešte dve sestry a sme nerozlučná trojica. V podstate celé prázdniny trávime spolu. No iba ja som bola v jednom tábore na Slovensku a domáci mi veľmi chýbali. Moje rodisko - Tardoš je prekrásne miesto. Vedie cez neho turistická trasa s modrou značkou, ktorú sme toto leto s oteckom aj absolvovali. Milujem prírodu. Počas prázdnin chodíme na prechádzky do okolia, popritom si aj spolu zaspievame. Doma cvičím hru na fujare, píšem rozprávky a zdokonaľujem sa v slovenčine. Pred koncom prázdnin sa už vždy teším na školu.
- Milí bratia a sestry, som nesmierne rád, že na tejto slávnostnej sv. omši prijíma milosť a sviatosť svätého krstu Martin Markó. Preto dnešnú sv. omšu obetujeme za neho, za jeho rodičov Karolu a Atilu, brata Milana a za jeho krstných a starých rodičov - oznámil po úvodnej náboženskej piesni dôstojný pán Atila Kónya.
Pri príležitosti 18. nedele v Cezročnom období sa konala tradičná slovenská svätá omša 3. augusta v Kostole sv. Jozefa v Budapešti, ktorá bola výnimočná a slávnostná. Po deviatich rokoch druhýkrát na nej vysluhovali sviatosť Božieho synovstva - svätého krstu. Na slávnostnej sv. omši sa zúčastnili zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, zástupkyňa predsedníčky Slovenskej samosprávy Budapešti Ildika Klauszová Fúziková, predsedovia Slovenskej samosprávy III., IV. a IX. obvodov Budapešti František Križan, Anna Kutňánska a Mikuláš Bogár a veriaci z Budapešti a Šarišápu.
Slávnostnú sv. omšu slúžil vdp. Atila Kónya a na organe hrala kantorka Katarína Süvegešová zo Santova. Dôstojný pán A. Kónya sa vo svojej homílii odvolával na Evanjelium podľa Matúša 14,13-21:
- Hľa, aká nekonečná je Božia láska: „...všetci smädní, poďte k vodám...Nakloňte si ucho a poďte ku mne, poslúchajte, aby vaša duša žila...“ To nie sú len pekné slová. Boh pozýva všetkých, dokonca aj tých, ktorí si túto milosť ničím nezaslúžili, ktorí nezodpovedne premárnili svoje dobrá...Boh utíši všetky túžby človeka, neúnavne zjavuje ľuďom svoju lásku a keď je to nutné, utíši aj hlad po chlebe. Preto ho musíme hľadať tam, kde je. Musíme prijať Božie pozvanie, aby sme konečne utíšili svoj hlad a smäd.
Po záverečných obradoch slávnostnej sv. omše sa konal svätý krst, pred vysluhovaním ktorého vdp. Atila Kónya povedal:
- „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ /Jn 3,5/ Krst je sviatosť, v ktorej sa človek znovuzrodí, včlení sa do Ježiša Krista a jeho Cirkvi a stáva sa Božím dieťaťom. Sviatosť svätého krstu je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu Svätom, ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Krstom sme oslobodení od dedičného hriechu a znovuzrodení ako Božie deti. A preto sa svätý krst správne a vhodne definuje ako sviatosť znovuzrodenia skrze vodu v slove. Krst je preto najvznešenejším a najkrajším Božím dobrodením. Voláme ho milosťou, darom, krstom, pomazaním, osvietením, rúchom neporušiteľnosti a pečaťou. Krstom sa veriaci zapájajú do Kristovho veľkonočného tajomstva. Preto sa modlime: „Bože, žehnaj toto dieťa - Martina, aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh.“
Záverom by som vám chcel pripomenúť, milí bratia a sestry, že „Všetci sme boli jedno“ pri obnove sviatosti krstu v tomto kostole, ktorý sa koná každý rok pri obradoch Veľkonočnej vigílie. Zároveň sme si mohli obnoviť aj svoj krstný sľub - krstnej viery, ktorý sa zvyčajne obnovuje na výročný deň svojho krstu.
Po vysluhovaní sviatosti krstu odznela modlitba obetovania dieťaťa po krste a veriaci sa modlili zaň, aby mu Pán Ježiš udelil svätým krstom milosť znovuzrodenia a bol prijatý za Božie dieťa. Krstným a rodičom dal živú vieru, aby boli dobrým príkladom pre jeho kresťanskú výchovu a život.
Záverom pokrstený Martin Markó dostal od pána farára Atilu Kónyu bielu krstnú košieľku s malým vyšitým krížikom s nápisom „Som Božie dieťa“ a sviečku, ktorá horela počas vysluhovania sviatosti krstu.
Po slávnostnej svätej omši sa šárišápski veriaci zišli na farnosti, kde ich privítal predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai.
Veriacim zo Šarišápu hradila cestovné Slovenská samospráva V. obvodu Budapešti a agapé podporila rodina pokrsteného.
Mesto Sarvaš má bohatú históriu. Minulosť mesta ja spojená s menami mnohých významných osobností. Bolo veľmi ťažké rozhodnúť sa, o kom mám písať súťažnú prácu. Ovplyvnila ma návšteva gymnázia Petra Vajdu. Na stene vo vstupnej hale visí veľký obraz. Prečítala som názov Koren István. Hneď mi vírilo v hlave množstvo otázok. Prvá z nich: „Kto to bol?” Dnes je to vlastne jednoduché zistiť. Stačí otvoriť internet a Google už sype odpovede: botanik, slovenský národovec, publicista, učiteľ a všestranný človek, ktorý najväčšiu pozornosť venoval biológii. Rozhodla som sa zistiť podrobnejšie údaje o jeho živote a pôsobení v Sarvaši. Moja cesta za poznaním sa začala v Múzeu Samuela Tešedíka. Už pri vstupe som vycítila, že tu sa dozviem veľa informácií o snahách prvých sarvašských farárov o zveľadenie prostredia i povznesenie ľudu. Ich práca sa začala v Starom evanjelickom kostole a pokračovala stavbou budovy, v ktorej teraz hľadám odpovede na svoje otázky. Je to známa Tešedíkova stredná odborná škola. Úsilie a úspech, ale aj pokora a zánik. Korene sa však zo zeme nedajú ľahko vyvrátiť. Na mieste tejto svetoznámej školy s praktickým zameraním vzniklo gymnázium s vyučovaním latinského jazyka, predsa však významní učitelia sem priniesli i semienka slovenskej vzdelanosti. Na tomto sarvašskom gymnáziu, práve tak ako v celom meste a jeho okolí, až dodnes môžu žiaci počuť slovenský jazyk. Takže práca mnohých vzdelancov nebola márna.
Medzi tých, ktorí sa venovali rozširovaniu slovenského jazyka, patrí aj Štefan Koreň. Narodil sa 21. decembra 1805 v Domoni. Otec Martin Koreň bol roľník a matka sa volala Borbála Trnovská. Rodičia ho vychovávali v kresťanskom duchu. Po skončení základnej školy v Ikláde, kde si osvojil nemecký jazyk, od roku 1816 chodil deväť rokov do gymnázia v Banskej Štiavnici, potom študoval teológiu a filozofiu na lýceu v Bratislave. Počas štúdií sa učil hrať na klavíri a organe. Najskôr pracoval ako domáci učiteľ v rodine Ostrolúckych. Krátky čas pôsobil aj v Banskej Bystrici. V roku 1832 dostal diplom učiteľa a vrátil sa do rodného kraja, kde od roku 1833 pôsobil na gymnáziu v Asóde. K tomuto obdobiu jeho života sa viaže spomienka na Sándora Petőfiho (Alexandra Petroviča), ktorého Štefan Koreň učil a poskytol mu aj ubytovanie. V každom životopise Štefana Koreňa je uvedené, že pôsobil na gymnáziu v Asóde, kde učil Sándora Petőfiho. Sám si spomína na toto obdobie v článku, ktorý bol uverejnený v almanachu Živena. V Asóde pôsobil 23 rokov nielen ako učiteľ, ale plnil tu aj cirkevné poslanie. Kázne si pripravoval v slovenskom i nemeckom jazyku. Od roku 1856 do roku 1883 učil v sarvašskom gymnáziu. Spomedzi učiteľov z predminulého storočia najčastejšie spomínajú na neho. Rozprávali o veľkom pracovnom nadšení a o tom, že sa zaujímal o veľa vecí. Ovládal 5 jazykov a bol svetoznámy botanik. Popri učení často kázal a pekne hral na organe. V živote sa mu nedostávalo veľa pozornosti a slávy predovšetkým pre jeho aktivity v oblasti slovenského jazyka. Bol zakladajúcim členom Matice slovenskej. Bol rozširovateľom Domovej pokladnice a podieľal sa na založení tohto kalendára. Je zaujímavé, že medzi 953 zakladateľmi Domovej pokladnice v roku 1846 sa nachádzajú aj šiesti významní predstavitelia mesta Asód, vrátane richtára mesta Jána Fábryho, mestského notára Daniela Kupčeka a profesora Štefana Koreňa, čo prezrádza aj to, že v tomto meste mali Slováci v tom čase ešte významné postavenie. Často ho napádali, ale zastával sa ho bývalý žiak a neskorší kolega Mihály Zsilinszky, ktorý bol neskôr štátnym tajomníkom.
Štefan Koreň bol vynikajúcim učiteľom, vo svojej pedagogickej práci okrem verbálnych metód používal aj progresívnu metódu rozboru. Nežiadal od žiakov, aby sa všetko učili naspamäť, ale učivo im vysvetľoval a pomáhal im pochopiť učebnú látku. Veľmi pekne o ňom písal aj Dr. Ján Kvačala, ktorý bol vysokoškolským profesorom a svetoznámym znalcom diela Jána Amosa Komenského. Uznanie od neho sa mu dostalo preto, že používal metódy, ktoré rozpracoval Ján Amos Komenský. Bol nepriebojným človekom a vždy stál v úzadí. S manželkou Júliou Neumanovou mali šesť detí. Zomrel v roku 1893 a pochovaný je na Starom cintoríne v Sarvaši. V tichu a v ústraní tu odpočíva popri ďalších veľmi významných osobnostiach Sarvaša. Je tam hrob Petra Vajdu i Juraja Ruzicskaiho. Jeho pokoj tam chránia vysoké stromy, ktoré pripomínajú jeho celoživotné snahy. Na jeho hrobe je nápis: „A munka volt életeleme, a nevelés egyetlen élvezete, a közjót szolgálhatni egyetlen dicsvágya a köztisztelt jutalma”. (Práca bola náplňou jeho života, výchova bola jedinou záľubou a jeho jedinou túžbou bolo slúžiť dobru spoločnosti a jeho jedinou ctižiadosťou bolo dosiahnuť všeobecnú vážnosť.)
Štefan Koreň bol všestranným človekom, ale najväčšiu pozornosť venoval biológii. Prvý jeho herbár vznikol v roku 1835 v Asóde. Rastliny nielen sám zbieral, ale získal si mnoho spolupracovníkov. Boli medzi nimi jeho žiaci i spolužiaci. Dopisoval si s mnohými známymi osobnosťami slovenského národnostného života a vymieňal si rastliny z jednotlivých lokalít. Jeho meno je uvedené v zozname korešpondencie Jozefa Ľudovíta Holubyho. Záznamy o tom sme našli v herbári, ktorého vlastníkom je gymnázium Petra Vajdu v Sarvaši. Medzi jeho spolupracovníkov patril i Jozef Sadler a mnohí známi botanici z Ruska, Španielska, Rakúska a iných krajín. Herbár obsahuje 25 zväzkov, v ktorých je 6500 rastlín. Záznamy o rastlinách sú vedené v slovenskom jazyku a označenie obsahuje názov rastliny, miesto výskytu, rok zberu a meno odosielateľa. Napríklad:
Na Sarvaši v skleniku gr.Bolza Pepi-ho.
7.1881
Na suchých trávinách pri Z. Podhradí.
7.1882 Holuby
Kvetna Slovenska
Stolica Trenčín
Antirrhium Oronthium L.
Stanovisko: Na roľach pri Zemianskom Podhradí
často 18.6.1870 Jos. Ľud. Holuby
Verbena melidis
Sarvaš pre okrasu záhrad často pestovaná
júl.-sept.
Sarvaš vo vinicách, v záhradách, na pastviskách, pri cestách
Takéto záznamy môžeme vidieť na všetkých listoch herbára, ktorých je asi 800. Tu sú uvedené mnohé rastliny, ktoré sa vyskytovali v okolí Sarvaša. Podrobne skúmal vegetáciu na brehu mŕtveho ramena Kereša i v celom okolí Sarvaša. Už počas jeho života bol tento herbár známy aj za hranicami krajiny. Všetky poznatky o výskyte rastlín z okolia Sarvaša spracoval i v knižnej podobe. Boli to dve vydania kníh Kvetena Sarvaša. Písal v nich o podmienkach vegetácie, o prírodných podmienkach, o úrodnej pôde i zavlažovaní ako aj o ekológii. Rastliny chronologicky usporiadal. Zaoberal sa kultúrnymi rastlinami i poľnohospodárskymi rastlinami, zahrnul tam aj dreviny. Tieto knihy sú dodnes dobrým pomocníkom botanikov. Získané poznatky využívajú pracovníci vedeckých ústavov pri súčasných výskumoch. Nesmierny záujem Štefana Koreňa o botaniku potvrdzuje aj článok, ktorý napísal Dr. József Palov a uverejnený je v bulletine „Szarvasi tájoló” v roku 1983. Tu som sa dozvedela, že na pozemku obytného domu vymenil zem a založil tu botanickú záhradu. V tomto dome v súčasnosti býva Ildikó Bárdonová so svojou rodinou. Dom kúpili od Združenia poľovníkov a čiastočne ho zrenovovali. Počas návštevy som obdivovala záhradu, v ktorej sa zachoval strom, ktorý je pamätníkom na časy Štefana Koreňa. Je zákonom chránený a stal sa domovom vtákov, ktoré sú symbolom múdrosti. Sovy tu hniezdia v širokej korune stromu. Sivohnedé vtáky som svojím príchodom vyplašila iba na chvíľu. Chcela som odkryť ich múdre tajomstvá a cez pospletané konáre nazrieť do minulosti.
Začiatky našich úsilí siahajú až na samý začiatok sedemdesiatych rokov, ich korene sú zakotvené hlboko vo vtedajších národnostnopolitických pomeroch našej maďarskej vlasti. Toto obdobie v živote našej minority bolo obdobím spievajúcej a tancujúcej národnosti. Zároveň v tomto období Maďari čoraz viac upierali svoju pozornosť na svoje diaspóry v okolitých krajinách, chceli vymôcť pre ne nadpráva, k čomu potrebovali morálne ospravedlnenie, preto neraz siahli po „finte“, tak povediac spestrovali arzenál výkladu národnostnej politiky, aby to vyzeralo tak, že maďarský štát zabezpečuje všetky možné podmienky pre záchranu menšín na svojom území. Snáď bude stačiť, ak uvediem jediný príklad: V sedemdesiatych rokoch boli pri niektorých maďarských župných knižniciach v Maďarsku založené tzv. národnostné bázové knižnice. Na nákup kníh v jazyku menšín štát zabezpečil pomerne veľa peňazí. Niekedy v polovici sedemdesiatych rokov v Senondreji usporiadali poradu riaditeľov týchto inštitúcií a ich národnostných referentov, ktorej som sa zúčastnil ako pracovník Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Riaditelia sa sťažovali, že záujem o literatúru v národnostných jazykoch je nepatrný, preto spochybňovali potrebu ďalšieho rozširovania knižného fondu. Riaditeľ Celoštátnej cudzojazyčnej knižnice, ku ktorej bázové knižnice organizačne patrili, reagoval takto: „Národnostným bázovým knižniciam musíme zabezpečovať tie najvzácnejšie knihy, nech sú hoci zo zlata.“ (Je príznačné, že nikoho ani len nenapadlo investovať peniaze skôr do rozvoja výučby slovenského jazyka.) Nuž podnietení politickým trendom sme v rámci DZSM tiež rozširovali svoje aktivity, medziiným sme r. 1974 vypísali literárnu súťaž. Ako podnet k tomu nám nesporne slúžila aj skutočnosť, že v Ľudových novinách uverejňoval svoje básne Alexander Kormoš a ďalší. Súťaž bola úspešná, čo dalo podnet k publikovaniu materiálov, ktoré v podstate tvorili základ pre zborník Výhonky. Na tieto časy, čiže na prvé kroky vytvárania literárneho života Slovákov v Maďarsku, si spomínam s nemalou dávkou nostalgie. Mám na to dôvod, a to najmä v zrkadle súčasného neblahého stavu nášho literárneho života. Rámec činnosti toho času, ako som to už uviedol, poskytol DZSM. Je možné zväz kritizovať všeobecne ako prisluhovača pri realizovaní formálnej národnostnej politiky komunistickej strany, zároveň však musíme uznať, že v sedemdesiatych rokoch jeho pracovníci mali čoraz voľnejšiu ruku. Slovom, zväz Slovákov na čele s generálnym tajomníkom Jánom Šuchom vyvíjal obyčajne vítané a prospešné iniciatívy, vychádzali nám v ústrety, poskytli všestrannú pomoc, vrátane finančnej i organizačnej. V prípade prvých krokov vytvárania literárneho života to platí zvlášť. V tejto súvislosti som dlžný osobitne o Jánovi Šuchovi povedať, že svojím spôsobom bol lojálny voči svojej národnosti ako iba máloktorí z tých, ktorí sa dočkali podobnej kariéry. Bol Človekom, najmä v krízových situáciách; vysoko si vážil pracovitosť svojich kolegov a v prípade krivdy sa ich maximálne zastával. Slovom, dôsledkom uvedených objektívnych i subjektívnych okolnosti sa vo zväze vytvorili také pracovné podmienky, bez ktorých by sme určite nemali Výhonky. O literárnej súťaži musím ešte dodať, že výsledky boli tiež vyhlásené za primeraných okolností, v rámci osláv 25. výročia založenia DZSM. Bola to udalosť, ktorá všetkých nadchla. Zdôrazňujem to preto, lebo podobný záujem sprevádzal našich literátov počas ďalšieho obdobia, takmer až do transformácie spoločnosti r. 1989. Aktivity literátov stáli v centre pozornosti, hovorilo sa o nich na zasadaniach zväzu aj mimo neho, trošku prehnane by som povedal, že takmer každá jediná báseň, či poviedka uverejnená v Ľudových novinách mala odozvu. Tieto okolnosti spôsobili prelom v dovtedajšom postoji, keď sa na nemálo autorov uverejňujúcich v ĽN svoje básne a krátke prózy pozeralo ako na nejakých čudákov. K týmto zmenám v nemalej miere prispela skutočnosť, že sme práve kvôli spomenutému plánovanému zborníku nadviazali a rozširovali kontakty so spisovateľmi na Slovensku (Peter Andruška, Rudolf Chmel), časom aj s ďalšími (Vojtech Kondrót, Rudolf Čižmárik atď), s ktorými sme organizovali literárne stretnutia a niektorí z nich sa venovali posudzovaniu našej tvorby. Rámec k nadväzovaniu týchto kontaktov poskytol tiež DZSM! Projekt vydania Výhonkov, ktorý sa inak zrodil hneď po literárnej súťaži, bol zo strany zväzu tiež vítaný a všestranne podporovaný. Zborník získal aj uznanie Ministerstva kultúry MR vo forme nívo ceny. Dodatočne si dovolím predpokladať, že toto gesto možno nebolo určené predovšetkým samotnej publikácii, lež malo za cieľ ďalej aktivizovať našich literátov. To všetko malo svoj efekt. K pravde patrí, že všetky tieto aktivity, neskoršie aj vydanie antológie, prispeli k zvýšeniu prestíže slovenských literárnych snažení v Maďarsku, čo sa prejavilo v tom, že čoraz viacerí venovali pozornosť našej činnosti (aj maďarsky píšuci spisovatelia slovenského pôvodu Michal Filadelfi a Endre Dér, s ktorými sme tiež organizovali literárne ankety, za čo sme boli v Bratislave kritizovaní). Po uvedenej literárnej súťaži sa k nám pripojil Gregor Papuček a jeho pridruženie sa k zväzu poskytlo ďalšie impulzy k práci. Napríklad v značnej miere posunul vpred založenie literárnej sekcie pri DZSM, ktorej sa stal aj prvým predsedom. Zhruba po týchto úsiliach nasledoval všestranný rozvoj našej literatúry, čo sa už dá merať rastom počtu píšucich autorov, pribúdaním samostatných zväzkov, ako aj prvými prejavmi kritiky tejto literatúry. Bol to zázrak, pred tunajšou literatúrou sa z ničoho nič razom otvárali široké horizonty. A nie iba to. Vydanie Výhonkov ovplyvnilo celý kultúrny život Slovákov v Maďarsku. Za necelých dvadsať rokov sa spravilo viac v prospech zachovania jazyka tunajšej Slovače a upevňovania identity, ako snáď nikdy predtým a na tom majú snáď najväčší podiel naši literáti, predovšetkým tí, ktorí boli priamo pri zrode Výhonkov. Vyjadrím sa obrazne. Dianie okolo Výhonkov môžeme vnímať aj ako potok tečúci údolím, ktorý prijíma do seba vody všetkých v nej sa nachádzajúcich prameňov, ich vody potom budú hýbať kolesami mlynov. Dejatelia okolo Výhonkov, predtým ešte len ako prispievatelia ĽN, objavovali výtvarníkov slovenského pôvodu, písali o nich. Potom prišli na to, že im môžu byť na pomoci pri vyvíjaní literárnych aktivít, napríklad svojimi výstavami môžu dopĺňať programy literárnych stretnutí. Integrovali sme ich do nášho Združenia spisovateľov, organizovali sme výstavy, napríklad prvú ich kolektívnu výstavu v spolupráci so Slovenským inštitútom a putovnú výstavu v spolupráci s Maticou slovenskou od Humenného až po Bratislavu. Podobne sme prišli na to, že máme interpretov, hercov, hudobníkov slovenského pôvodu, ktorých môžeme aktivizovať na autorských stretnutiach. Takto objavení ďalší umelci bežne spestrujú programy podujatí rôznych organizácií. Vďaka aktivitám nášho združenia sme nadväzovali kontakty so spisovateľmi z Rumunska a z bývalej Juhoslávie. Po Gregorovi Papučkovi, ktorý založil Plamienok a Školu milovníkov literatúry, sme v rámci ZSSUM hľadali nové formy spolupráce s mládežou. Tak sme v spolupráci so ZSM iniciovali prvú literárnu a výtvarnú súťaž, do ktorej sa zapojili desiatky účastníkov, od žiakov základných škôl až po vysokoškolákov (ak sa dobre pamätám, do súťaže poslali 60 prác). Vyhlásenie výsledkov spojené s výstavou sa konalo v Sarvaši. Bolo to atraktívne podujatie, za prítomnosti predstaviteľov veľvyslanectva SR a ďalších vysoko postavených hostí. Prítomní riaditelia škôl boli nadšení úspechmi a na základe dohody iniciovali ďalšiu spoluprácu so ZSSUM, mali sme už konkrétne plány, ako ďalej, avšak pre útoky zvonka tieto predstavy stroskotali. Organizovali sme napr. konferenciu slovenských spisovateľov a kultúrnych pracovníkov v zahraničí, v Budapešti sme založili ich úniu, odtiaľ sme išli medzi Slovákov v rumunskom Nadlaku. V spolupráci so Slovenským Komlóšom sme zorganizovali spomienkovú slávnosť pri príležitosti 20. výročia vydania Výhonkov, na ktorú boli pozvaní všetci piati autori, kde náš sponzor Juraj Mihaiescu vyhlásil založenie Literárnej ceny. Prvýkrát a naposledy bola odovzdaná trom „výhonkárom“ prítomným v Slovenskom Komlóši (ďalší dvaja ju dostali dodatočne). Na slávnosti v Slovenskom Komlóši boli prítomní veľvyslanec SR v Budapešti Árpád Tarnóczi, štátny tajomník MZV SR Peter Burian, predseda MS Jozef Markuš, predseda SSS Vincent Šikula a ďalší. Pri príležitosti tohto výletu na Dolnú zem sme navštívili aj slovenskú školu v Békešskej Čabe. Študenti privítali hostí, medzi nimi „výhonkárov“, dojímavým programom, po ktorom za prítomnosti učiteľov prebiehala diskusia o tunajšej slovenskej literatúre. Riaditeľ Slovenského inštitútu Karol Wlachovský, ktorý bol prítomný na dvojdňovej akcii, sa o nej vyjadril s uznaním a neskôr sme spolu usporiadali aj ďalšie úspešné podujatia. Práve na vrchole týchto aktivít bolo združenie a jeho vedenie najviac kritizované, osočovanie sa šírilo aj na Slovensku. Neviem, v akej miere ovplyvnili dobrú povesť redaktora Výhonkov, predsedu ZSSUM a združenia vôbec, som však presvedčený, že celkove prispeli k zániku združenia.
Na obdobie do r. 1989 si teda spomínam s nostalgiou, lebo rodiaca sa literatúra bola takpovediac celonárodnostnou záležitosťou. Bola to pestrá a plodná práca tak po stránke tvorivých aktivít, ako i organizačnej činnosti. Po spoločenských zmenách sa však tieto pomery postupne začali meniť, až sa zmenili radikálne. Naši literáti sa stali terčom nepretržitých útokov, tak zvonka ako i z vlastných radov. Odvtedy uplynulo takmer 20 rokov a situácia sa v podstate nezmenila: vzťah jednotlivých predstaviteľov našej literatúry k politike sa síce v značnej miere zmenil, ale čo sa týka postavenia literatúry v tom širšom zmysle slova, v podstate sa nič nezmenilo. Jej macošský osud pretrváva dodnes, prinajmenšom v takom zmysle, že po každej stránke je absolútne ignorovaná, predovšetkým vo finančnom ohľade. Náš spolok bol po r. 1989 takmer vždy neprimerane slabo podporovaný, pracovali sme v neustálom zápase o prežitie, avšak primerane k možnostiam boli naše úspechy výrazné a naša organizácia bola najaktívnejšou v kruhu Slovákov vôbec. Samozrejme, netvrdím, že uvedené okolnosti spôsobili úpadok tvorivej vôle našich literátov, avšak nemožno vylúčiť, že mali na ňu negatívny vplyv. Aká je situácia momentálne? Je síce pravda, že ZSSUM ako organizácia od r. 2003 nefunguje, to však zďaleka neznamená, že jednotlivci, podaktorí jej bývalí členovia, nevyvíjajú žiadne aktivity. Preto je nápadné, že v rozpočtoch celoštátnych organizácií, ako ani pri vypisovaní ich súbehov, sa s literárnymi aktivitami nepočíta, a to ani zo sumy poskytovanej SR. Zdá sa, akoby ignorovanie literatúry bolo zámerné. Akoby aj roztrieštenosť našej literárnej obce podaktorým vyhovovala, akoby bola občas indukovaná aj zvonku. Ale snáď najnápadnejšia a veľavravná je skutočnosť, že v Maďarsku nikoho nenapadne pripomenúť si 30. výročie zrodu Výhonkov, význam ktorých ďaleko presahuje rámec literatúry.
5. augusta vo veku nedožitých 72 rokov po ťažkej chorobe zomrel prof. Alexander Móži. Bol renomovaným zberateľom ľudových piesní v rôznych obciach a regiónoch nielen na Slovensku, ale aj u Slovákov žijúcich v Maďarsku.
A. Móži kompozične spracoval desiatky ľudových piesní pre folklórne súbory i pre Orchester ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu. Vydal viacero zborníkov a publikácií ľudových piesní. Bol členom Poradného zboru pre oblasť ľudovej hudby pri Národnom osvetovom centre v Bratislave a členom predstavenstva Spolku hudobného folklóru pri Slovenskej hudobnej únii. Organizoval odborné semináre a publikoval množstvo odborných článkov. Profesor A. Móži bol autorom viacerých kníh a štúdií o hudbe. Venoval sa historickej a regionálnej podobe slovenských ľudových piesní, dejinám slovenskej a svetovej hudby, slovensko-maďarským hudobným vzťahom, estetike a interpretácii hudby. Hudobný fond mu za jeho činnosť v roku 2005 udelil Cenu Pavla Tonkoviča. Svojou tvorbou významne prispel k rozvoju hudobnej kultúry na Slovensku.
A. Móži sa narodil 8. novembra 1936 v Réci. V roku 1961 vyštudoval hudobnú výchovu, hru na husliach a slovenský jazyk na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. V štúdiu ho formovali známe osobnosti Eugen Suchoň, Miroslav Filip, Ján Albrecht, Ladislav Leng, ale aj Aladár Móži a Július Móži.
Bol členom orchestra US Lúčnica, členom Malého komorného orchestra a Súboru ĽUT v Slovenskom rozhlase pod vedením Tibora Andrašovana, Bartolomeja Urbanca a iných.
Postgraduálne štúdium ukončil A. Móži u akademika Bence Szabolcsiho v Hudobnovednom ústave Maďarskej akadémie vied v Budapešti a v roku 1973 získal vedeckú hodnosť kandidát hudobných vied. Titul doktora filozofie (PhDr.) získal na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti. Na docenta sa habilitoval v odbore etnomuzikológia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v roku 1991. V odbore teória vyučovania predmetov všeobecnovzdelávacej a odbornej povahy v špecializácii teória vyučovania hudobnej výchovy ho v roku 2003 vymenovali za vysokoškolského profesora.
Od roku 1960 pôsobil na Pedagogickej fakulte UK Bratislava na Katedre hudobnej výchovy v Trnave a na Katedre teórie hudby Hudobnej fakulty Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Neskôr pôsobil na Vysokej škole pedagogickej Terézie Brunsvikovej v Sarvaši a Univerzite Jannusa Panoniusa v Pécsi (Maďarsko). Externe spolupracoval aj so Súkromným konzervatóriom Dezidera Kardoša v Topoľčanoch. Umelecky pôsobil v rozhlasovom orchestri ľudových nástrojov v Bratislave ako huslista a autor skladieb a úprav ľudových piesní.