Novohradská župná slovenská samospráva zorganizovala v dňoch 5. až 7. septembra župné stretnutie členov slovenských menšinových samospráv. Odborné školenie, ktorého sa zúčastnilo päťdesiat poslancov, prebiehalo v Hronci pri Brezne, pre Slovákov v Maďarsku hádam najznámejšom meste na Slovensku.
Náplňou tohtoročného župného stretnutia bolo prerokovanie aktuálnej situácie v slovenských národnostných školách, riešenie problémov v národnostných obciach, resp. návrh na spoluprácu s Vyšším územným celkom (VÚC) Banská Bystrica v kultúrnej oblasti.
Prvým a najzávažnejším okruhom otázok, o ktorých sa rozprúdila živá diskusia, bola jedna z najpálčivejších tém: pridružovanie slovenských národnostných škôl k maďarským základným školám, ako aj nedostatok slovenčinárov. V novohradskej župe sa takto pridružili (resp. budú sa musieť pridružiť) školy v Dengelegu a Kirti. Je treba povedať, že Novohradská župná slovenská samospráva iniciovala už viac regionálnych rokovaní so starostami obcí, predsedami slovenských samospráv, predstaviteľmi Novohradskej župy a Ministerstva školstva a kultúry MR. Obce by nesmierne rady naďalej prevádzkovali školy, žiaľ, finančné možnosti im to nedovoľujú a tým sa dostáva slovenská národnostná výučba do ešte hlbšej krízy.
Čo sa týka zvyšovania odbornej úrovne vyučovania slovenského jazyka, ako veľmi osožné sa ukázalo založenie podvýboru pre základné a materské školy, ktorý inicioval už dve odborné doškoľovania na Slovensku i v Maďarsku. Ich účastníci vysoko pozitívne hodnotili tohoročný výpis Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Lipa, konkrétne možnosť zaobstarať si učebné pomôcky k výučbe slovenského jazyka.
Druhým tematickým okruhom bola kultúrno-osvetová činnosť. Predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková informovala prítomných o možnosti predložiť VÚC Banská Bystrica požiadavky Slovákov žijúcich v Novohradskej župe. Prítomní reagovali množstvom návrhov.
Tretím tematickým okruhom bola činnosť miestnych slovenských samospráv. Pozitívnym príkladom bolo, že napr. Slovenská samospráva v Bíri sa po aktívnom zainteresovaní župnej slovenskej samosprávy dokázala revitalizovať. Ďalším pozitívnym príkladom je aj rozhodnutie vytvoriť spoločnú webovú stránku slovenských menšinových samospráv, ako aj spolupráca so ZSM.
Do programu sa podarilo zakomponovať aj výlet do Vysokých Tatier. Nádherná scenéria bola pre mnohých novým nezabudnuteľným zážitkom a aspoň malou odmenou za ich neúnavnú a bezplatnú prácu. Na záver všetci jednohlasne potvrdili dôležitosť a potrebnosť podobných podujatí. Zároveň vysoko ocenili prácu Novohradskej župnej slovenskej samosprávy ako inštitúcie, ktorá sa zaujíma o miestne slovenské volené zbory, pomáha im a je na ňu vždy spoľahnutie.
O stretnutí rokovala 11. septembra Novohradská župná slovenská samospráva, ktorá v rámci uznesení prijala návrh na spoluprácu s VÚC Banská Bystrica, projekt ďalšieho doškoľovania pedagógov - slovenčinárov, zaoberala sa Dňom národností Novohradskej župy, ako aj zapojením sa do cezhraničnej spolupráce INTERREG.
- Spolupráca menšín je dobrým príkladom, ako by mala veľká politika pristupovať k medzinárodným vzťahom, - povedala v Košiciach riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová.
Dom slovenskej kultúry, Slovenská samospráva Békešskej Čaby, Generálny konzulát MR v Košiciach, Generálny konzulát SR v Békešskej Čabe a Múzeum Vojtecha Löfflera v Košiciach usporiadali začiatkom septembra v metropole východného Slovenska večer slovensko-maďarskej kultúry. Dvadsaťpäťčlenná delegácia Békešskej Čaby pozostávala z vedúcich a pracovníkov slovenských a maďarských kultúrnych inštitúcií mesta a župy. Dlhú cestu si jej členovia krátili vzájomne prospešnou výmenou skúseností a informácií, hľadaním nových možností spolupráce v oblasti kultúry.
Členov delegácie pozval na prehliadku Košíc bývalý starosta mestskej časti Staré Mesto, generálny konzul SR v Maďarsku Ján Süli. Pán generálny konzul je zakladateľom mimorozpočtových fondov mestskej časti Košice - Staré Mesto, konkrétne fondu kultúry a charity, fondu obnovy kultúrnych pamiatok, fondu obnovy životného prostredia, fondu mládeže a športu a fondu rozvoja bývania. Ako jediný starosta v Košiciach sa rozhodol prevádzkovať vo svojej mestskej časti detské jasle. Iné nesúkromné zariadenie tohto druhu v meste neexistuje.
Večer sa v Múzeu Vojtecha Löfflera uskutočnila prezentácia slovensko-maďarskej kultúry. Program otvorila vernisáž komornej výstavy maliara slovenského pôvodu Juraja Ezüsta. Autora predstavil prítomným odborný štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí MR Jenő Faller.
V oblasti súčasného výtvarného umenia evidujú meno Juraja Ezüsta už skoro 50 rokov. Pre jeho paletu je príznačná šírka motívov, svojrázny spôsob videnia a stvárňovania či už ľudovej kultúry alebo priestorových abstrakcií. Pracuje s dvoj- a trojrozmerným priestorom, viacerými technikami. Slovenskí predkovia umelca odišli z Horného Uhorska do Békešskej Čaby po stiahnutí sa Turkov z tohto územia.
Po prehliadke expozície nasledovala beseda riaditeľa Kultúrneho inštitútu MR v Bratislave Pétera Kraszteva s maďarským spisovateľom Krisztiánom Grecsóom.
Laureát ceny Attilu Józsefa Krisztián Grecsó sa narodil v Szegvári v Čongrádskej župe. Po skončení Vysokej školy Sándora Kőrösiho Csomu v Békešskej Čabe absolvoval aj odbor maďarčina na Univerzite Attilu Józsefa v Segedíne. V rokoch 2001 až 2006 bol redaktorom časopisu Bárka v Békešskej Čabe. V súčasnosti žije v Budapešti, píše, je vedúcim redaktorom časopisu Nők Lapja a podpredsedom Spolku spisovateľov krásnej literatúry. Jeho najnovší román Tanečná škola čerpá z prostredia Békešskej Čaby a jedným z jeho hlavných motívov je identita ako taká.
Večer slovensko-maďarskej kultúry sa skončil pohostením prítomných tradičnými čabianskymi slovenskými jedlami.
Veňarec ● Jubilujúci haluškový festival
V centre nášho slovenského Novohradu sa aj tento rok v druhú septembrovú sobotu schádzali ľudia na haluškovom festivale. Hocijako sa na to pozeráme, každý si rád zaje nejaké špeciality. A keď tieto špeciality na dôvažok pochádzajú z receptárov našich starých mám, môžeme si povedať, že zachovávame tradície. Vo Veňarci už piaty rok svorne zachovávajú gastrotradície formou usporadúvania Haluškového festivalu.
S nastraženými chuťovými bunkami čakali nielen členovia poroty, ale aj bežní návštevníci festivalu. Najprv však nasledovalo otvorenie podujatia. V mene Veňarčanov privítal hostí starosta obce Ondrej Kollár, ktorý vyslovil svoju radosť z toho, že z roka na rok prejavuje čoraz viac ľudí záujem o ich osadu. Zvlášť pozdravil predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, ktorý prvýkrát zavítal na toto podujatie, predsedu Valného zhromaždenia Novohradskej župy Zsolta Becsóa a riaditeľku Slovenského osvetového centra (SOC) Katarínu Királyovú, ktorá bola aj teraz predsedníčkou poroty.
Hosťom tohoročného festivalu bol pilíšsky región, v rámci neho obec Santov. Predsedníčka poroty, pôvodom Pilíšanka, priniesla pilíšske špeciality, tzv. veľké halušky, pripravené tiež zo zemiakového cesta, podávané zväčša k fazuľovej polievke a niekedy aj zvlášť opekané, a fazuľovú polievku z bielej fazule. Santovčania zas pripravili kapustové slíže.
Podujatie otvoril predseda CSS, ktorý sa priznal, že pri pohľade na kotle, v ktorých už začali pripravovať tento tradičný slovenský pokrm, sa cíti ako v detstve, keď netrpezlivo čakal, aby mama vyvarila halušky, pomastila, osolila, aby mohol ochutnať svoje obľúbené „akky“, ako ich v detstve nazýval. „Vtedy som ešte nevedel, že nie preto máme tak často halušky, že ja ich veľmi ľúbim, ale lebo je to jednoduché a lacné jedlo,“ pokračoval J. Fuzik. Predseda CSS pripustil, že je znak vynaliezavosti jedného národa, ak dokáže z jednoduchých surovín pripraviť dobré jedlo. Zároveň ako prínos festivalu vyzdvihol, že aj vďaka tejto akcii typické slovenské jedlo, veľmi obľúbené aj v Maďarsku popularizuje Slovákov. Po J. Fuzikovi sa ujal slova Zsolt Becsó, podľa ktorého haluškový festival je jediný a neopakovateľný v Novohrade. Poďakoval Veňarčanom aj za to, že na mnohých miestach v Maďarsku i na Slovensku popularizujú nielen svoju obec, ale aj župu. Prítomným sa prihovorila aj predsedníčka poroty, ktorá poďakovala organizátorom za usporiadanie podujatia, ktorého sa zúčastňuje z roka na rok viac skupín.
Sedemčlenná porota napokon hodnotila pripravené halušky podľa vzhľadu, chute a, samozrejme, podľa množstva ďalších kritérií. Ako sme sa dozvedeli od Kataríny Királyovej, sledovali aj to, či halušky pripravili z tradičných surovín, avšak pripustili, že namiesto oškvarkov z bravčovej slaniny mohli použiť aj oškvarky z hydiny. Prísnym kritériom bolo, že strapačky nemajú obsahovať vajce, nemôžu byť veľmi tvrdé a mali by byť ručne hádzané. Aj v tomto roku sa na festivale objavili smotanové, ktoré sú vlastne poliate smotanou vymiešanou v horúcom masle. Za všeobecné chyby označila predsedníčka poroty vodnaté strapačky, keď neosolili cesto alebo vodu, niektoré boli rozvarené, iné zas nedovarené, ďalšie boli veľmi tmavé od zemiakov. Našli sa aj také súťažné vzorky, v ktorých prevládala chuť múky a pri kapustových nie vždy dobre okorenili kapustu: niektoré pocukrovali, čo sa nehodí na strapačky a nie vždy správne odhadli množstvo kapusty. Málo bolo aj ozajstných bryndzových halušiek. Zaujímavé bolo aj servírovanie niektorých halušiek: podávali ich na zaujímavých ozdobných tanieroch. Takto mohla porota ochutnať halušky podávané na tanieri Za socialistickú kultúru alebo na tanieri z dávnejších haluškových festivalov. Celkovo jej predložili vyše 60 vzoriek. Napokon najlepšie kapustové strapačky pripravili členovia Klubu dôchodcov v Romhányi, potom nasledovali halušky z Legíndu a z Bokoru. Spomedzi tvarohových a bryndzových najlepšie pripravilo družstvo z Alkáru, druhé boli Kétbodoňčania a tretie najlepšie pripravili Čemerania. Mimoriadnu cenu získali za kapustové halušky Santovčania a za smotanové ústredné veňarecké družstvo, ale mimoriadnu cenu dostali aj Vacovčania, veňarecká skupiny Márie Nedeliczkej a Šápovčania, ktorí pripravili k strapačkám perkelt. Mimoriadnu cenu získala aj skupina z Černe, za pekné servírovanie.
Vo folklórnom programe vystúpili kapely Kóborzengő a Svrčkovci, Eva Šubová, miestna detská tanečná skupina, folklórna skupina Lipa z Budapešti a spevácky zbor zo Sudíc. Pilíšsku oblasť zastupovali Tanečná skupina Pántlika, páví krúžok a Santovská nálada zo Santova.
Slovenská samospráva v Čemeri usporiadala 13. septembra Slovenské dni. Program sa začal krojovaným sprievodom folklórnych súborov od Slovenského domu k evanjelickému kostolu. Pri tejto príležitosti sa v sobotu naplnil čemerský evanjelický kostol nielen miestnymi veriacimi, ale aj Slovákmi z Budapešti, Malej Tarče, Kerestúru, Veľkej Tarče a Pilíša. Na slávnostných slovenských bohoslužbách sa zúčastnili starosta veľkoobce Čemer Juraj Bátovszki, predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Alžbeta Szabová (Magyarová), predseda Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti František Križan, delegácie okolitých slovenských obcí a miest a predstavitelia spriatelených miest Mojmírovce a Maňa. Slávnostné ekumenické bohoslužby viedli evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová a miestny katolícky duchovný Gyula Johann. Ako nás informovala predsedníčka voleného zboru, v kostole sa konala tá istá bohoslužba ako pred osemdesiatimi rokmi. Pred radom lavíc bolo nastúpených šesť dievčat v bielom kroji a štyridsať žien v pestrom sviatočnom kroji. Bol na ne úchvatný pohľad. Hilda Guláčiová Fabuľová a Gyula Johann hovorili predovšetkým o dôležitosti spolupatričnosti a zachovávania tradícií. Obaja farári poďakovali organizátorom za pozvanie a možnosť slúžiť slovenské bohoslužby. Z kostola sa slávnostný sprievod pohol späť do Slovenského domu, kde prítomných pozdravili starosta obce Mojmírovce Imrich Kováč a predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Alžbeta Szabová. Slovenské dni pokračovali kultúrnym programom, v ktorom vystúpili tanečné skupiny Furmička z Čemeru, Venčok z Veľkej Tarče, Panónia z Malej Tarče, tanečníčky z Mojmíroviec, Máne a Kerestúru, Kultúrny spolok Lipóta Balóa, spevokoly z Cinkoty, Kerestúru, Veľkej Tarče a Levente Galda z Mlynkov. Slovenské dni v Čemeri spestril rad programov určených deťom.
V Nadlaku usporiadali tradičnú sériu podujatí pod názvom Nadlacké dni, ktorá bola záverečnou akciou spoločného projektu mestských zastupiteľstiev v Nadlaku a Slovenskom Komlóši Phare CBC 2005. Projekt bol zameraný na chránenie a zviditeľňovanie slovenských tradícií v týchto dvoch dolnozemských mestách. Na Nadlacké dni zavítala takmer 100-členná komlóšska delegácia pod vedením primátora Józsefa Sztakóa, ktorý sa v sobotu poobede zúčastnil na slávnostnom zasadnutí, na ktorom podpísali dohodu o spolupráci predstavitelia Nadlaku a slovenských miest Jelšava, Brezno a Východná. Zaujímavosťou zasadnutia bolo, že na ňom oslávili zlaté svadby 18. manželských párov. Po rokovaní sa predstavitelia mestských zastupiteľstiev, delegácie družobných miest a vystupujúce súbory presunuli na hlavné námestie, kde prebiehal kultúrny program. Na javisku sa s veľkým úspechom predstavili aj tanečníci folklórneho súboru Komlóš s komlóšskou svadbou a členovia komlóšskej mládežníckej dychovky.
V rámci spoločného projektu bol zostavený dvadsaťpäťminútový film o spoločných slovenských tradíciách. Je to dokument o živote jednej komlóšskej slovenskej rodiny, ktorá sa presídlila do Nadlaku. Premiéra filmu sa uskutočnila v rámci Nadlackých dní.
V rumunčine, slovenčine, maďarčine a angličtine vyšla kniha receptov. Sú v nej uvedené recepty tradičných nadlackých a komlóšskych slovenských jedál. V rámci Nadlackých dní šikovné Slovenky pripravili všetky jedlá, ktoré figurujú v zbierke. Ku gastronómii sa viazala aj atraktívna expozícia starých kuchynských predmetov.
Komlóšania priniesli do Nadlaku koberce Zoltána Sávolta, keramiku Alžbety Medovarskej, náhrdelníky Zuzany Venerčanovej a domáce tkaniny rodiny Hrivnákovcov. V stane predstavili kúpalisko Ruža a pre milovníkov literatúry usporiadali stretnutie so spisovateľmi Jurajom Dolnozemským a Michalom Divičanom. Ako sme sa dozvedeli od koordinátorky spoločného projektu Alžbety Kárásovej, Slovenský Komlóš dostane po 100 čestných exemplárov knihy receptov a dokumentárneho filmu. Ako povedala, projekt zblížil nielen kultúru miest, ale aj ich obyvateľov. Zvlášť potešiteľná je skutočnosť, že na nadlacké slovenské podujatia chodieva čím viac rodín zo Slovenského Komlóša.
Základná škola Sándora Petőfiho v Jači už viac než desať rokov usporadúva pre bývalých a terajších žiakov Školu v prírode na Slovensku. Rok čo rok sa snažíme vybrať iný kraj, aby sme postupne spoznali celú krajinu.
Boli sme už pri rakúskych hraniciach, na Orave, dvakrát v Tatrách - pred kalamitou i po nej, ale ešte sme neboli na východe, okolie Košíc sme doteraz nepoznali. Väčšina detí by sa bez našej pomoci nemohla dostať na týždeň do zahraničia, navyše pri takýchto pobytoch získajú všetci účastníci množstvo informácií o materskej krajine svojich predkov, môžu v praxi používať jazyk, ktorí sa učia v škole.
V roku 2008 našu cestu podporili Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, Ministerstvo kultúry a školstva MR, Slovenská samospráva v Jači a škola. Deti si hradili polovicu nákladov.
V lete sme teda boli na východe. Prišli sme v čase, keď tam vrcholili povodne. V Gelnici, kde sme sa na týždeň ubytovali, cestu, mostíky, drevo i menšie hospodárske budovy zmyla voda. Všade sme videli vrecia s pieskom, ktorými si obyvatelia chránili obydlia. Bol to pre nás nezvyčajný pohľad, u nás sa Galga nezvykne vylievať z koryta. Ubytovaní sme boli uprostred lesa, v malebnom prostredí pri jazierku. Navštívili sme veľa miest: Košice s prekrásnym námestím a fontánou, hrobku Rákócziovcov, hroby Szinyeiovcov v Jarovniciach, pamätnú tabuľu druhého svetoznámeho maliara T. Kostku Csontváryho v Sabinove, pochodili sme mestá Bardejov, Markušovce, Michalovce, Starú Ľubovňu a Levoču. V Bardejove sme si pozreli múzeum v prírode s architektonickými pamiatkami, zoznámili sme sa s ľudovými zvykmi a tradičnými remeslami. Ochladili sme sa v Jasovskej jaskyni, ktorá bola prvá verejnosti sprístupnená jaskyňa na Slovensku. Jedným z prekrásnych zážitkov bola prehliadka monumentálneho Spišského hradu a Spišskej kapituly. V Herľanoch sme videli gejzír, ale Zemplínsku šíravu sme si pozreli len cestou z autobusu. Inak gejzír je jedinečný tým, že vystreľuje studenú vodu do výšky 17 až 20 metrov, ale len každých 32-35 hodín. Na kopci Sivá brada sme videli 12 gejzírov, ale tie sú malé.
Cez deň sme získavali informácie a po večeroch sme si zopakovali, čo sme cez deň videli a počuli. Okrem toho sme športovali, plávali, lovili raky, ryby, chodili na huby, na prechádzky do lesa.
Ak chceme stručne zhrnúť, aký bol tábor, tak musíme konštatovať, že výborný. Veľa užitočných informácií nám poskytol vodič zo Slovenska. Dobre sme sa cítili a spoznali sme ďalší kus krajiny. Dúfame, že o rok zase nájdeme sponzorov, ktorí nám pomôžu uskutočniť naše sny.
Ani veľká horúčava, ani veľká vzdialenosť od centra mesta neodradili hŕstku členov Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti od vychádzky na severný cíp Novej Pešti, k novému mostu na diaľničnom okruhu M0. Pri hlavnej ceste č. 2, pri parkovisku, je orientačná tabuľa, na ktorej je znázornený prístup do informačného strediska. Už aj prechádzka po prístupovom mostíku nad územím vodárenských objektov bola zaujímavá. Videli sme tu studne, odberné objekty vody, čerpacie stanice, potrubia veľkého priemeru, ktoré zásobujú mesto vodou.
Blížiac sa k Dunaju nás upútal pohľad na nový káblový most s obrovskými pylónmi tvaru „A“. Informačné stredisko M0 je zriadené na starej zakotvenej lodi. Je v ňom prednášková miestnosť s mapou, fotografiami, projektami a maketou mosta. Tu nás privítala vedúca strediska Ing. Klára Tóthová. Jej prednáška o výstavbe mosta bola veľmi zaujímavá. Severný diaľničný most má dĺžku 1862 m. Skladá sa z viacerých častí a z rôznych konštrukcií. Klasického tvaru sú časti mosta nad záplavovým územím na oboch stranách Dunaja a nad Svätoondrejským ostrovom, ktoré sú vybudované zo železobetónových elementov s uložením na masívne železobetónové piliere. Most cez Svätoondrejské rameno je podobnej konštrukcie. Cez hlavný tok Dunaja sa klenie káblový most v dĺžke 591 m. Základy pylónov boli vybudované tiež na vŕtaných pilótach, na ktoré boli napojené prefabrikované železobetónové „papuče“. Práce prebiehali priamo na mieste, priestor bol ohradený oceľovými stenami, z ktorého bola odčerpané voda. Pylóny boli vybudované za použitia moderného posuvného debnenia, ich vnútro je duté, sú v ňom kotviace komory káblov a výťahy pre obsluhu Výška pylónov od základového piliera je 100 m. Káble sú napäté do vejárovitého tvaru s pripevnením na nosné trámy cestnej konštrukcie.
Prednáška bola spestrená filmom a bola veľmi zaujímavá. Prednášateľka firmy HIDÉPÍTŐ veľmi ochotne vysvetľovala technické podrobnosti a odpovedala na naše laické otázky. Po prednáške sme mohli fotografovať exponáty strediska a nový most, na ktorý sa už všetci veľmi tešíme, veď odbremení dopravu v hlavnom meste.
Akciová spoločnosť Hungexpo aj v tomto roku ponúka množstvo zaujímavých výstav. Je overenou praxou, že pri propagácii firiem, produktov či služieb je najefektívnejšie výstavníctvo, ktoré poskytuje možnosť priameho kontaktu so zákazníkom. Hungexpo, Zrt., organizuje ročne vyše dvadsať veľtrhov a výstav, jedným z najvýznamnejších je Budapeštiansky medzinárodný veľtrh (BNV), ktorý sa tento rok konal v dňoch 10. až 14. septembra.
V obnovenom areáli výstaviska sa prezentovalo 490 firiem z 20 štátov sveta, tak aj zo Slovenska a iných okolitých krajín. Čestným hosťom bola tohto roku India, ktorá pripravila krátky, ale mimoriadne atraktívny otvárací kultúrny program. Na otvorení sa zúčastnili minister zahraničných vecí Indie Anand Sharma a indický veľvyslanec v Maďarsku Ranjit Rae, ktorí si v sprievode maďarského štátneho tajomníka medzinárodných hospodárskych stykov Ábela Garamhegyiho a generálneho riaditeľa Hungexpo, Zrt. Miklósa Györgya pozreli pestrú ponuku indických firiem. Prvý deň sa konala konferencia zameraná na maďarsko-indické obchodné styky.
Druhý deň patril širokej verejnosti, pričom dôchodcovia si v tento deň mohli pozrieť veľtrh bezplatne. Tejto výsade sa v piatok mohli tešiť ženy, a to nezávisle od veku. Samozrejme, najväčší záujem prejavovali o kozmetické výrobky. Nuž a víkend patril rodinám s deťmi.
V obnovených výstavných priestoroch výrobcovia ponúkali výrobky z okruhov bývanie, šetrenie energie, zdravá životospráva, móda a kultúra. Tohto roku tvorila súčasť BNV výstava Svet nábytku, z čoho vyplýva, že prevažná časť odborných programov sa viazala k bývaniu a bytovej kultúre.
Aj keď bol veľtrh len päťdňový, ponúkal pestrú škálu tovarov i množstvo programov. Okrem kultúrnych akcií organizátori pripravili na každý deň stretnutia s maďarskými olympionikmi. Podobne ako v predošlých rokoch, aj tohto roku odborná porota odmenila najlepšie a najkvalitnejšie výrobky. Hlavnú cenu BNV vyhrala zdravá stolička Spinalis, ktorá je výsledkom úspešného výskumu v Slovinsku a vyrábajú ju tiež v Slovinsku. Držiteľ patentu je Tomaž Ham, vlastník HAM d.o.o., Ljubljana. V strednej Európe je jej marketing a predaj v rukách slovenskej firmy ProERGO zo Šarišských Michalian. Osobitnú cenu získali školská taška firmy Hobbylánc, Plus Neopor firmy ISOTEQ Magyarország Kft. a tvarovka Prokoncept spoločnosti PRO-KONCEPT, Zrt.
V Letnej čitárni U červeného raka, ktorá patrí Mestskej knižnici v Bratislave, otvorili koncom augusta výstavu fotografií Eriky Fajnorovej pod názvom Zďaleka domov. Výstava je fotografickým a textovým dokumentom o živote Slovákov vo Vojvodine a v Maďarsku, kde autorka štyri roky pôsobila ako lektorka slovenského jazyka v Sarvaši. V úvode sa predstavil vynikajúci akordeonista zo Starej Pazovy Ján Brtka, ktorý študuje hudbu na Slovensku. Po privítaní a príhovore riaditeľky odboru kultúry Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Ľubice Bartalskej, ktorá otvorila podujatie a predstavila autorku fotografií i vzácnych hostí a organizátorov podujatia, sa na pódiu ozývali najprv akordeónové tóny piesní z Vojvodiny a potom, hoci bez mikrofónu, sa až na most nad čitárňou ozývali piesne sarvašských Slovákov v podaní Sarvašanky Edity Častvanovej. Autorka výstavy priblížila prítomným históriu osídlenia Sarvaša Slovákmi, ich osudy a osobnosti, ktoré sa podpísali nielen na jeho zviditeľnení vo svete, ale aj na súčasnej podobe mesta. Na otvorení výstavy sa zúčastnila aj vedúca Katedry národnostných menšín Vysokej školy pedagogickej Samuela Tešedíka v Sarvaši profesorka Anna Lentvorská. Vo svojom príhovore uviedla: „Fotografie Eriky Fajnorovej zobrazujú dnešný reálny každodenný život Slovákov v južnom Maďarsku, ktorý sa však postupne stráca. Ich autorka počas svojho hosťovania na Vysokej škole pedagogickej v Sarvaši, mala možnosť popri pedagogickej činnosti skúmať život Slovákov v meste a okolitých obciach. Na fotografiách zaznamenala tie okamihy, ktoré budú čoskoro predstavovať minulosť. Vystavené momentky nám približujú tieto strácajúce sa obrazy skutočnosti. Prijmite, prosím, s láskou nielen vystavené fotografie, ale aj naše snaženia o udržanie slovenskej identity.“ Pani profesorka vo svojom prejave spomenula aj nedávno zosnulého hudobného pedagóga, etnomuzikológa, skladateľa, autora ľudových piesní a mnohých kníh o hudbe profesora Alexandra Móžiho, prvého lektora slovenského jazyka a literatúry na Vysokej škole pedagogickej Terézie Brunsvikovej v Sarvaši. Profesor Móži patril medzi popredné osobnosti slovenskej hudobnej kultúry, ktorý sa tešil aj na toto podujatie. Plánoval v budúcnosti spojiť sarvašské fotografie s hudbou, ktorá bola inšpirovaná práve pobytom na Dolnej zemi - malo vzniknúť multimediálne CD. Osud mu to nedoprial, v utorok, 5. augusta, po ťažkej chorobe vo veku nedožitých 72 rokov zomrel. Jeho prácu pre Slovákov v zahraničí si pri tejto príležitosti uctili členovia delegácie Vysokej školy pedagogickej S. Tešedíka v Sarvaši. Nekrológ, ktorý tento krát neodznel nad hrobom ako akt rozlúčky s človekom, ktorý odišiel z domu ďaleko na Dolnú zem, aby tamojším Slovákom pomáhal šíriť slovenskú kultúru a uchovávať tradície, odznel v centre Bratislavy z úst bývalej vedúcej Národnostnej katedry Vysokej školy Samuela Tešedíka Márie Gorjanovej Mátraiovej: „Bol to skvelý muž, ktorý vždy vedel pochopiť i pomôcť. Milovaná rodinka mu vždy chýbala, ale mal v sebe také poslanie, že šesť rokov pracoval ako lektor slovenského jazyka a literatúry na Vysokej škole pedagogickej Terézie Brunsvikovej v Sarvaši pre učiteľky materských škôl. Pomáhal pri výučbe slovenskej národnostnej pedagogiky, vyučoval jazykovú a hudobnú výchovu a koncom týždňa vždy cestoval zo Sarvaša do Bratislavy a späť. Svoju prácu pokladal za svoje posolstvo. Nosil v sebe pôvodnú kultúru, ten slovenský Tešedíkovský prameň. Mal čas aj na to, aby chodil po sarvašskom trhu, po slovenských rodinách, kde zbieral piesne a miestne slovenské zvyky. Bol celou svojou bytosťou muzikantom, ale rád chodil po meste len tak, aby sa trocha rozprával po slovensky s jednoduchými ľuďmi. Svedčí o tom aj jeho zbierka slovenských ľudových piesní vydaná v roku 1999 v Maďarsku „Na sarvašskom moste...“ Ako vysokoškolský pedagóg zapísal viac než 300 sarvašských piesní. Sarvašskí Slováci naňho spomínajú so srdcom plným vďaky. Často ho pozývali aj do iných kútov krajiny či už ako hudobníka, alebo jazykovedca, do rôznych komisií, porôt a na prednášky. Bohatá bola aj jeho publikačná činnosť.“ S pokorou a úctou sa s touto nekaždodennou osobnosťou lúčila Vysoká škola Samuela Tešedíka a všetci jeho dobrí známi z Maďarska, sarvašská slovenská škola, Slovenská samospráva v Sarvaši, pracovníci materských škôl v Maďarsku, Výskumný ústav Slovákov v MR, kolegovia, susedia, všetci, ktorí tohto výnimočného človeka poznali a spolupracovali s ním. Na záver odzneli Tance dolnozemských Slovákov v Maďarsku od Alexandra Móžiho, v ktorých mohli prítomní vnímať tóny a melódiu z ďaleka a predsa z blízka, lebo v Sarvaši žije a uchováva tradície svojich predkov slovenská menšina. Okrem tradičného pohostenia ochutnali účastníci vernisáže aj ovocie zo sarvašských viníc a sadov a doma pečený okrúhly chlieb pripravený podľa receptu z Nového Sadu, ktorý symbolizoval spoluprácu, bez ktorej nie je možné udržiavať a chrániť hodnoty.
Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) s podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí aj tento rok usporiadal stretnutie ľudových speváckych zborov - pávích krúžkov III. Slovenský škovránok. Od predchádzajúcich ročníkov sa líšilo tým, že prebiehalo iba jedno kolo, ktorého sa zúčastnilo dvanásť kolektívov. Ako pre slovenskú redakciu Maďarského rozhlasu uviedla predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková, malo to svoj objektívny dôvod. Jedno kolo bolo zároveň celoštátnym stretnutím, čím zbory mali možnosť prekročiť hranice svojho kraja a prezentovať charakteristický miestny folklór spevákom z celého Maďarska a miestnemu publiku.
Dunaeďház sa stal hostiteľom celoštátnej slovenskej prehliadky, na ktorej udeľovali bronzového, strieborného a zlatého Slovenského škovránka. Úlohy konferenciérky sa zhostila úradujúca tajomníčka ZSM Monika Szabová, ktorá privítala prítomných a predstavila porotu, členmi ktorej boli etnografka Anna Divičanová, vedúci hlavnej redakcie ľudovej hudby MR István Alföldi Borus a choreograf zo Slovenska, metodik pre folklór Juraj Matiaš. Prítomných pozdravila aj predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková, ktorá privítala všetkých súťažiacich a porotu, poďakovala starostovi obce Tomášovi Nagyovi za milé prijatie a poskytnutie Kultúrneho domu Mihálya Táncsicsa. Na úvod odovzdala skupinám darčeky v podobe keramických hodín „našich starých mám”, symbolizujúcich naše tradície, naše korene. Ako povedala, tieto tradície a kultúrne hodnoty udržujú pri živote spevácke zbory, kluby a všetci tí, ktorí niečo robia pre slovenskú kultúru, pre slovenský jazyk.
Po úvodných slovách sa začalo vystúpenie speváckych zborov, ktoré sa predstavili zväčša piesňami miestneho zberu. Po poldruhahodinovom programe, cez obedňajšiu prestávku zasadla porota, ktorá rozhodla o udelení škovránkov. V prvej kategórii, v ktorej súťažili spevácke skupiny s hudobným sprievodom, odovzdala dva strieborné diplomy a šesť zlatých a v druhej kategórii, kam patrili spevácke zbory bez hudobného sprievodu, udelila jeden bronzový, dva strieborné a jeden zlatý diplom. O význame a užitočnosti celoštátneho stretnutia ľudových speváckych zborov - pávích krúžkov nás presvedčili aj výpovede niektorých súťažiacich.
„Je to veľká príležitosť na stretnutie sa, vždy tu počujeme a vidíme niečo nového,“ vraví Zuzana Farkašová zo Slovenského Komlóša. „Každý sa pripravili s novými piesňami, vylepšenými a obohatenými krojmi,“ pridali sa k debate Šáranky. Vedúca spevokolu z Novej Huty vyzdvihla fakt, že „od poroty a odborníkov dostávajú cenné rady, ako nacvičovať, ako vystupovať, ako vyberať jednotlivé piesne a ako ich zoradiť do kytice.“ „Radi počúvame slovenčinu z iných regiónov a všímame si malé jazykové rozdiely. Ale najdôležitejšie je, že si rozumieme,” dodáva opäť Zuzana Farkašová. Záverečné slovo vždy patrí porote, ktorá podľa vlastného vyjadrenia z roka na rok badá napredovanie. Choreograf zo Slovenska, metodik pre folklór Juraj Matiaš povedal: „Objavili sa tu znovu piesne, ktoré nepoznajú už ani ľudia na Slovensku. Stále sa utvrdzujem v tom, že ľudia ešte dokážu siahnuť na dno truhlíc a možno niekedy ešte hlbšie, ako je to dno.“ Pozitívne hodnotil aj výber piesní, zostavenie jednotlivých programových blokov, krojové vybavenie, ktoré sa vďaka pravidelnej účasti vedúcich na odborných seminároch z roka na rok zlepšuje. Zvlášť vyzdvihol ženy zo Slovenského Komlóša, ktoré boli krásne vyobliekané od hlavy až po päty. „Ešte stále nám tieto skupiny pripravujú prekvapenia,” konštatovala profesorka Univerzity L. Eötvösa, etnografka Anna Divičanová. „Ja by som povedala, že som očakávala viacej súborov, lebo doteraz bola súťaž rozdelená do troch centier. Možno práve vzdialenosť bola hlavná príčina menšej účasti. Ale prekvapujúci je fakt, že aj dávno existujúce spevokoly sa dokážu omladiť. Videli sme nové tváre, medzi spevákmi i medzi hudobníkmi pribudli noví členovia z mladšej generácie, čo je veľmi pozitívna tendencia. Novinkou bolo, že aj skupiny z Dolnej zeme, kde sme zvyknutí na čardášové melódie, na takzvané „novouhorské piesne“, priniesli niečo nové. Z môjho pohľadu by som povedala, že je stále čo skúmať, „ sumarizovala A. Divičanová.
I. kategória (spevácke zbory s hudobným sprievodom)
Jasná jeseň z Dunaeďházu - zlatý diplom
Spevácky zbor z Čabačudu - zlatý diplom
Spevácky zbor Orgován z Békešskej Čaby - zlatý diplom
Spevácky zbor Rozmarín zo Slovenského Komlóša - zlatý diplom
Spevácky zbor Horenka z Kétšoproňu - zlatý diplom
Spevácky zbor z Ďurky - strieborný diplom
Spevácky zbor z Poľného Berinčoku - strieborný diplom
II. kategória (spevácky zbor bez hudobného sprievodu)
Spevácky zbor z Mlynkov - zlatý diplom
Spevácky zbor Červená ružička z Békešskej Čaby - zlatý diplom
Spevácky zbor z Čuváru - strieborný diplom
Spevácky zbor Biela ruža z Novej Huty - strieborný diplom
Spevácky zbor Rozmarín zo Šáre - bronzový diplom
Dolnozemská osada Pitvaroš je z viacerých dôvodov dobre známa nielen v kruhu Slovákov žijúcich v Maďarsku, ale aj na Slovensku a v okolitých krajinách, kde žijú Slováci. Čo sa týka nedávnej minulosti, na základe dohody o výmene obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom sa z tejto obce presídlilo najviac Slovákov. Po druhej svetovej vojne mala okolo 3 tisíc obyvateľov, 80 % sa presťahovalo na Slovensko, konkrétne do Senca, Sládkovičova, Malej a Veľkej Mače a do Veľkých Úľanov. Bola to bolestná udalosť nielen pre tu žijúcu slovenskú komunitu, ale aj pre Slovákov žijúcich v Maďarsku vôbec.
Táto obec sa hrdí slávnou rodáčkou, bývalou sólistkou Opery Slovenského národného divadla Alžbetou Ondrušovou-Svobodovou, ktorá vo februári t. r. vo veku 75 rokov navždy opustila divadelný svet. Nie v poslednom rade Pitvaroš preslávila aj unikátna súkromná národopisná zbierka významnej slovenskej aktivistky, vedúcej Slovenského klubu v Pitvaroši Alžbety Tószegiovej. Bohatý materiál dokumentujúci život pitvarošských Slovákov zhromaždila pre svoje potešenie a zároveň v záujme tunajších Slovákov.
Nedávno sme sa stretli s predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Pitvaroši Annou Lehoczkou, s ktorou sme sa zhovárali o minulosti a súčasnosti obce, ako aj o činnosti poslaneckého zboru. Anna Lehoczká je od roku 1998 členkou Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) a členkou Finančno-kontrolného výboru CSS.
- Pitvarošania majú bohatú a významnú minulosť, ktorú im nikto nemôže vziať a na ktorú môžu budovať. Súhlasíte so mnou?
- Samozrejme. Som toho názoru, že dejiny si treba vážiť. Minulosť je to, čo nám nikto nemôže vziať, z čoho môžeme čerpať, preto si ju máme chrániť, zachovávať a udržiavať svoje slovenské tradície. I keď naša obec presídľovaním značne oslabla, predsa sa dodnes nájdu zanietení rodáci, pre ktorých je srdcovou záležitosťou ochrana slovenskosti. My, ktorí sme tu zostali, sa snažíme prežiť a oživiť naše bohaté duchovné a kultúrne dedičstvo. To je v prvom rade jazyk, viera, kultúra a vecné pamiatky, čiže priority našej slovenskej samosprávy, ktorá vznikla až v druhom volebnom cykle, ale odvtedy sa snaží úspešne pracovať. Jej členmi sú Mária Ikladiová, Emília Székelyová, Zuzana Keményová Néveriová a Július Tószegi. Ja som už desať rokov predsedníčka zboru.
- Našťastie aj po presídľovaní tu prebiehala výučba slovenského jazyka a pôsobili tu občianske spolky. Úspešne pracovala pobočka Zväzu Slovákov v Maďarsku, slovenský klub dôchodcov a r. 1998 sa do tejto činnosti zapojila slovenská samospráva.
- Kontinuita bola vždy zabezpečená a aj spolupráca medzi organizáciami bola úspešná. V obci sa podarilo vytvoriť jadro oduševnených, za vec zapálených Slovákov, ktorí založili aj našu slovenskú samosprávu. V pracovnom pláne máme viac dôležitých bodov, o ktorých by som sa chcela zmieniť. Úspešne spolupracujeme s obecnou samosprávou, občianskymi organizáciami, materskou a základnou školou, knižnicou, slovenským klubom a pávím krúžkom. Sme totiž presvedčení, že iba zomknutím síl sa dá niečo dosiahnuť. Za dôležité pokladáme aj družobné styky s okolitými slovenskými osadami, ako aj s celým regiónom. Bezprostredné kontakty nám umožňujú navzájom si pomáhať. V záujme zachovávania a rozvíjania identity úzko spolupracujeme so Slovenským osvetovým centrom CSS, ako aj s regionálnym strediskom SOC v Slovenskom Komlóši. Už tri roky udržiavame tesné priateľské styky so Slovenskou samosprávou I. obvodu Budapešti. Nie náhodou, veď predseda budapeštianskeho zboru František Zelman pochádza z Pitvarošu. Organizujeme autorské stretnutia so spisovateľmi, o ktoré prejavujú záujem nielen žiaci miestnej základnej školy, ale aj dospelí. Dodnes spomíname na stretnutie s významným maďarským spisovateľom slovenského pôvodu, laureátom Kossuthovej ceny Pavlom Závadom, po ktorom nasledovalo premietanie filmu Jadvigin vankúšik. Nezabudnuteľným zážitkom boli pre nás aj stretnutia so slovenskými básnikmi Gregorom Papučkom a Michalom Divičanom. Úspešná je naša spolupráca so slovenskými klubmi v osadách Ambróz, Čabačud, Čorváš, Gerendáš, Telekgerendáš, Slovenský Komlóš a Veľký Bánhedeš. Navzájom sa zúčastňujeme na rôznych kultúrnych podujatiach a výletoch. Tradičné sú naše každoročné stretnutia v rámci Slovenského dňa. Nezabúdame však ani na našu tradičnú dolnozemskú slovenskú kuchyňu. Obľúbené sú gastronomické večierky, na ktorých oživujeme kulinárne tradície dolnozemských Slovákov.
- V rámci Pitvarošského dňa si tradične pripomínate presídlenie tunajších Slovákov do materskej krajiny.
- Na sviatok sv. Štefana obecná samospráva, slovenský volený zbor, slovenský klub a slovenský oblastný dom organizujú Pitvarošský deň. Vlani sme si v tento deň pripomenuli 60. výročie presídlenia Pitvarošanov do materskej krajiny. Pri tejto príležitosti sa konala prezentácia zbierky pod názvom „Pitvaroš a Pitvarošania“, ktorú zostavili dvaja mladí autori Michal Kožuch a Juraj Maja. Ich záslužná práca trvala takmer tri roky. Slávnostné uvedenie knihy bolo najprv v Sládkovičove a potom u nás, v Kultúrnom dome a knižnici Ferenca Erkela. Viac ako 400- stranová publikácia je veľkolepá zbierka dokumentov o skutočných udalostiach, ktoré ešte žijú v pamäti mnohých súčasníkov. Myslím si, že táto kniha posilňuje priateľstvo, buduje most, po ktorom budú chodiť aj nasledujúce generácie... My aj naďalej budeme žiť v priateľstve s našimi rodákmi v Sládkovičove a oni s nami, veď nás spájajú spoločné slovenské korene a rodná zem.
- Slovenská samospráva sa od svojho založenia snaží napomáhať oživiť náboženský život v obci.
- V našej osade nevymrela viera, veď naši predkovia boli pobožní ľudia a hneď po svojom príchode si vybudovali veľký kostol a cirkevnú školu. Nedávno sa uskutočnila rekonštrukcia nášho evanjelického kostola, ktorú finančne podporili aj slovenskí evanjelici z našej materskej krajiny. Keďže zo strany našich evanjelikov sa prejavil záujem o obnovenie slovenských bohoslužieb, v posledných rokoch sa nám vďaka evanjelickému farárovi Atilovi Spišákovi podarilo oživiť ich. Každú prvú nedeľu v mesiaci máme slovenské služby Božie. Nezabúdame však ani na deti a mládež. Počas letných prázdnin organizuje miestny evanjelický cirkevný zbor vždy v inej osade biblický tábor. Zúčastňujú sa na ňom deti z Ambrózu, Čanádalberti a Pitvarošu. Vedúcou tábora je naša zborová farárka Zuzana Csonková. V rámci biblických hodín prebiehajú aj slovenské zamestnania, ktoré vedie slovenská učiteľka Mária Hodáková. Tridsať detí trávi spolu jeden týždeň a domov sa vracajú duchovne obohatené a obnovené.
- Vaša obec sa v posledných rokoch čoraz viac skrášľuje. Radosť je sa po nej poprechádzať.
- Snažíme sa venovať čoraz väčšiu pozornosť ochrane životného prostredia. Chvalabohu, v posledných rokoch naše ulice, domy a priedomia doslova „rozkvitajú“. Nečudo, veď obecná a slovenská samospráva v roku 2006 prvýkrát vyhlásili súťaž v skrášľovaní prostredia. Vychádzali sme zo známeho príslovia: „Kto má rád kvety, nemôže byť zlý človek.“
- Aké plány máte do budúcnosti?
- Chceli by sme pokračovať v tom, čo sa osvedčilo, čo prospelo Pitvarošanom. Naďalej chceme organizovať prezentáciu dolnozemských slovenských výtvarníkov, umelcov a našich slovenských spisovateľov. Plánujeme usporiadať výstavu gobelínov, ktoré zhotovujú zručné pitvarošské ženy. Zdôraznila by som, že národopisná výstava ľudových krojov, ktorú u nás inštalovalo Slovenské osvetové centrum, nás podnietila k tomu, aby sme urobili vlastnú národopisnú výstavu. Rozhodli sme sa pozbierať originálne fotografie pôvodných slovenských obydlí, z ktorých by sme časom usporiadali výstavu.
Na rozhraní sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa v kultúrnom živote Slovákov v Maďarsku diali významné udalosti. My, slovenskí literáti, sme mali už za sebou úspešnú antológiu básní a krátkej prózy Výhonky (1978) a práve nám vyšla zbierka básní venovaných deťom, pekná knižočka Fialôčka, fiala. Prebieha príprava založenia slovenskej literárnej sekcie. Preberáme skúsenosti od Nemcov, ktorí takúto sekciu majú už od r. 1971, aj od južných Slovanov, ktorí si ju založili r. 1979. Naše snaženie, aj vďaka podpore predsedu tlačového výboru Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku Michala Krajčíka, bolo úspešné. Na zakladajúcom zasadnutí 6. mája 1981 jedenásť členov založilo Literárnu sekciu.DZSM.
V týchto rokoch vznikla a postupne sa utužovala aj spolupráca s inonárodnými, najmä slovanskými (chorvátskymi a srbskými) autormi, ktorá neraz prerástla do priateľstva. Vtedy som začal prekladať básne zo zbierky juhoslovanských básnikov U kolo (Marko Dekić, Stipan Blažetin, Ljubinko Galić), ale aj od Nemky Valérie Kochovej, potom prišiel na rad Rumun Lucian Magdu a maďarskí autori (Sándor Weöres, Mihály Váci, József Utassy a ďalší). Navzájom sme si prekladali básne a predstavili sme svojich priateľov vo svojej tlači: napr. ja Marka Dekića a Ljubinka Galića v Ľudových novinách, oni zase mňa a moje básne v časopise Narodne novine. Bola to veľmi plodná, osožná spolupráca. Robili sme to veľmi radi a priateľské vzťahy medzi nami existujú dodnes.
Veru tak, existujú dodnes. Napriek tomu, že s Ljubinkom Galićom sme sa 26. augusta 1983 museli navždy rozlúčiť. Nie však duševne, iba telesne. Duševne naše priateľstvo pretrváva, lebo zomrie len ten, na koho sa už nikto nepamätá. Na Ljubinka Galića sa pamätajú mnohí,. Všetkým jeho priateľom, ale i tým, ktorí ho nemali možnosť poznať, venujeme nasledujúce riadky.
sa narodil v báčskom Santove (Hercegszántó) 20. januára 1922. Otec Vojislav bol známy vojenský krajčír, kým matka Mária, rodená Ďurićová, pracovala v domácnosti. Srbskú cirkevnú základnú školu vychodil v rodnej obci a gymnázium v neďalekom mestečku Baja. Už ako mládenec sa rozhodol ďalej študovať na Bohosloveckom seminári Svätého Arsenija v Sremskej Karlovici a Novom Sade. Po ukončení seminára sa vrátil do Maďarska. Začas bol učiteľom v Novom Sentivane pri Segedíne. Pred koncom druhej svetovej vojny bol tajomníkom Národného výboru v Santove, potom bol tajomníkom okresného výboru Antifašistického frontu Slovanov v Baji, neskôr sa stal organizačným tajomníkom tejto politickej organizácie v Maďarsku. Po uzavretí manželstva s Agatou Žužićovou zo Santova bol r. 1946 vysvätený za kňaza v baranskej obci Borjad, kde nejaký čas slúžil. Neskôr bol premiestený do rodného Santova, kde bol farárom do konca života. V období Rákošiho diktatúry (1950-1954) bol politickým väzňom v Segedíne, Vacove a Tatabáni. Keď sa vyslobodil z väzenia, pokračoval slúžiť Bohu, svojmu národu a poézii. Manželka predčasne zomrela (1968), takže sám vychoval päť detí - troch synov a dve dcéry. Je zaujímavé, že všetci traja synovia si vybrali povolanie kňaza.
Poézia Ljubinka Galića je romantická, najviac naňho pôsobili Branko Radičević a Jovan Jovanović Zmaj. O jeho poézii spisovateľ Petar Milošević z Budapešti napísal: „Ljubinko Galić je typický predstaviteľ básnickej generácie píšucej koncom 50. rokov. Jeho v podstate nežný a tichý lyrický hlas k svetu i k sebe samému sa prelieva do bezprostrednej básnickej výpovede. Podobne, ako ostatní básnici tejto generácie, ani tento do seba uzavretý, intímny básnik neodolal imperatívu buditeľstva; nie raz a nie bez pečate hlbokej úprimnosti sa postavil do pozície národného (národnostného) barda.“ V posledných rokoch svojho života Ljubinko Galić písal i básne, ktoré predpovedajú rozchod s dovtedajšou romantickou poéziou. Ljubinko Galić bol vynikajúci autor básní pre deti. Možno povedať, že je jediný srbský básnik v Maďarsku píšuci pre deti. Ljubinko Galić patrí k tým málopočetným srbským spisovateľom v Maďarsku, ktorí nemajú samostatnú zbierku. Jeho básne sú publikované v tzv. srbo-chorvátskych periodikách v Maďarsku, ako sú Narodne novine, Narodni kalendar a budapeštiansky týždenník Srpske narodne novine. Antológie: U kolo (Budapešť 1969), Sunčana polja (Budapešť 1980), Na drugoj obali (Valjevo Beograd 1984) - Jeho tvorba sa v mnohom podobá mojej. Naše priateľské vzťahy spočívali na vzájomnej úcte. Jeho pamiatku chráni u mňa aj jeho nasledujúci list.
Gregor Papuček ● Znepokojujúce články
V poslednej dobe čoraz častejšie čítame v našich Ľudových novinách aj znepokojujúce články. To by snáď ešte nebolo až také udivujúce. Žijeme v hektickej dobe, vo svete je veľa „silných“ ľudí bez dostatočnej sebakontroly... Môže sa nám to javiť skôr logické, než prekvapujúce. Mne tu však nejde o svetové, ale o naše vnútorné (malicherné?) národnostné záležitosti. O ten náš malý nátoň, kde sa obyčajne píli a rúbe. Ešte konkrétnejšie: o náš literárny „nátoň“.