V prvých septembrových dňoch na tlačovej konferencii na Úrade vlády predstavili projekt a maketu nového Strediska pilíšskych Slovákov. O novom objekte informovali novinárov Štátny tajomník Úradu predsedu vlády (MEH) zodpovedný za oblasť menšín Ferenc Gémesi, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová a hlavný projektant Péter Lukács. Ferenc Gémesi uviedol, že cieľom maďarskej vlády bolo v ústavných rámcoch splniť úlohu starostlivosti o menšiny a prispieť k odstráneniu napätia medzi samosprávou obce a pilíšskym Slovákmi, a to aj napriek tomu, že kľúč k riešeniu bol v tomto konkrétnom prípade v iných rukách. Vyjadril svoju radosť, že k projektu finančne prispeje aj slovenská vláda.
Dvojpodlažná budova na rozlohe 375 štvorcových metrov bude mať kapacitu 120 miest. Nový dom by mal byť odovzdaný na budúci rok v júni. Na jeho výstavbu prispela maďarská vláda sumou 80 miliónov forintov, rovnakou sumou - desiatimi miliónmi korún - prispela vzhľadom na prísľub slovenského premiéra Roberta Fica aj slovenská vláda. Podľa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Jána Fuzika budú tieto finančné prostriedky stačiť aj na nákup zariadenia budovy. Nový Slovenský dom v Mlynkoch bude Regionálnym strediskom pilíšskych Slovákov a zaradí sa do siete desiatich inštitúcií, ktoré CSS prevádzkuje. Ján Fuzik poznamenal, že maďarská vláda realizáciou tohto projektu poverila CSS a neskôr jej odhlasovala dôveru v tejto záležitosti aj slovenská vláda. Ako povedal, definitívny projekt je treťou predloženou verziou a vyhovuje všetkým nárokom. Trvali totiž na tom, aby boli splnené požiadavky Slovákov v Pilíši, aby bola dostatočne veľká sála na spoločenské podujatia, hosťovské izby pre prednášateľov, prípadne aby sa vytvorili podmienky aj pre prijatie hosťujúceho osvetára zo Slovenska, ktorý by pomáhal rozvíjať kultúrny život Slovákov v pilíšskom regióne - uviedol predseda CSS.
Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová pripomenula, že do poslednej chvíle chceli zostať v Slovenskom dome, ktorý je symbolom Slovákov v Pilíši. Keď sa však ukázalo, že sa tak nestane, začali uvažovať o novom variante. Terajšie riešenie označila za optimálne, veď nová budova bude disponovať všetkými miestnosťami, ktoré potrebujú k svojej práci. Zároveň označila za dôležité, aby sa po vybudovaní objektu presne zakotvili podmienky používania priestorov, čo je mimochodom zakotvené aj v zmluve o podpore, ktorú podpísal Úrad vlády a CSS. Predsedníčka mlynskej slovenskej samosprávy prisľúbila že budú organizovať také podujatia, na ktorých sa budú všetci účastníci dobre cítiť, bez ohľadu na to, či je Mlynčan, Slovák alebo Maďar. Ferenc Gémesi na otázku Ľudových novín, či budú zabezpečené aj finančné podmienky prevádzkovania objektu odpovedal, že s CSS prebiehajú rokovania aj na túto tému, ale o budúcoročnom rozpočte zatiaľ nič konkrétneho neprezradil. V súvislosti s tým, že niektorí obyvatelia v Mlynkoch majú obavy, že regionálne stredisko spôsobí zvýšenie ruchu, čo naruší život obyvateľov, Ján Fuzik informoval o tom, že pripravujú fórum pre obyvateľov, na ktorom sa budú snažiť vyvrátiť tieto obavy. Na tlačovej konferencii sa zúčastnil aj starosta Mlynkov József Lendvai. V odpovedi na novinársku otázku povedal, že od marca, keď obecná samospráva rozhodla o vysťahovaní pôvodného Slovenského domu, sa situácia nezmenila, obec nevie využívať priestory, pretože organizácie Slovákov sa nevysťahovali, pričom podľa jeho stanoviska v ostatných mesiacoch dom nevyužívali. Minulý týždeň nemeckej menšine odovzdali priestory, kde v zmysle uznesenia obce vytvorili aj miestnosť pre slovenskú samosprávu - povedal J. Lendvai. Mlynská slovenská samospráva v priebehu leta napísala list obecnému zastupiteľstvu, v ktorom ho požiadala, aby do dokončenia výstavby nového slovenského domu mohla zostať na svojom pôvodnom mieste, na ktorý doteraz nedostala odpoveď.
Deň baníkov v Číve ● Už len spomienky...
Nemôžeme za to, ale viacerým účastníkom Dňa baníkov v Číve (Piliscsév) pekná slávnosť pri miestnom baníckom pamätníku pripomínala našu slovenskosť v tom horšom zmysle slova. „Ak sa nestane zázrak, skôr-neskôr aj na svojich Slovákov budeme už len takto spomínať“ vraveli sme si naozaj len napoly žartom, veď všetci vieme, ako je to s nami...
Baníctvo a život, našich Slovákov majú zato aj iný rozmer. Ako v nejednom regióne krajiny, aj v Pilíši až donedávna zamestnávali bane mnohých miestnych Slovákov. Snáď stačí pripomenúť uhoľný revír pri Dorogu, vrátane bane Lencsehegy v chotári Kestúca, ktorá ťažila najlacnejšie hnedé uhlie v Maďarsku. Napriek pomerne efektívnej ťažbe sa aj tunajšia produkcia v nových hospodárskych podmienkach čoraz ťažšie speňažovala, a tak napokon pred štyrmi rokmi baňu zatvorili.
58. Deň baníkov v Maďarsku sa teda aj v Číve niesol v znamení spomínania. 30. augusta v mene usporiadateľa slávnosti, obecnej samosprávy, jej početných účastníkov pozdravila starostka Mária Nagyová, ktorá vyzdvihla potrebu uctievania si vlastných tradícií, vrátane baníckych, a vzdávania úcty predstaviteľom tohto ťažkého remesla. Jej slová rezonovali aj v slávnostnom príhovore predsedu Zväzu baníckych odborov. Ferenc Wágner poukázal na to, že v každej z okolitých lokalít postavili buď banícky pamätník, alebo zriadili pamätnú izbu či výstavu. Zároveň kritizoval unáhlené a predčasné pozastavenie ťažby uhlia, ku ktorému došlo - až na dve výnimky (Orosláň a Matru) - prakticky v celej krajine.
Na slávnosti vystúpil s príležitostnými piesňami Páví krúžok zo Šárišápu a Spevácky zbor dôchodcov z Čívu. Program, ktorý sa skončil kladením vencov, spestrili recitácie baníckych veršov miestneho dvojjazyčne tvoriaceho Štefana Bendura v podaní M. Bakonyiovej a J. Csabaiho.
Nový školský rok opäť priniesol veľa noviniek vo výučbe. Informovala nás o nich školská referentka Celoštátnej slovenskej samosprávy Erika Lazárová.
„Modifikovali smernice, ktoré určia rámec i obsah národnostnej výučby. Modifikácia sa týka obsahovej časti tzv. požiadaviek národnostnej výučby. Doterajšie požiadavky doplnili o kľúčové kompetencie.
Národnostné školy v školskom roku 2008/2009 majú prepracovať Pedagogický program a miestne učebné osnovy v zmysle nového nariadenia. Od septembra mali inštitúcie zaviesť v 5. a 6. ročníku tzv. neodbornú, nepredmetovú výučbu. Dôraz sa kladie na rozvíjanie základných kompetencií žiakov a má sa uskutočniť v časovom rámci minimálne 25-50% povinných hodín. Modifikáciu učebných osnov mali školy pripraviť už v minulom školskom roku. V národnostných školách sa to týka predovšetkým výučby maďarčiny, matematiky a slovenčiny,“ konštatovala E. Lazárová.
Ako sme sa dozvedeli, zmenil sa aj systém podpory národnostných škôl: o doplnkové normatívy (na fungovanie, na národnostné učebnice, na pedagogicko-odborné služby, na akcie v zahraničí apod.) sa môže uchádzať prevádzkovateľ v zmysle nariadení formou súbehu. V tomto školskom roku prvýkrát zabezpečuje Centrum ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského (CDVUK) pre našich slovenských národnostných pedagógov - od materských škôl po stredné školy - bezplatné akreditované doškoľovanie, metodický kurz. O týchto novinkách bude rokovať Výchovno-vzdelávací výbor CSS na svojom zasadnutí 24. septembra.
Samozrejme, to sú len zmeny týkajúce sa národnostného školstva. Okrem nich vo všetkých našich ustanovizniach platia zmeny, ktoré sa týkajú maďarského školstva.
Plynutie času si najviac uvedomujeme v letných mesiacoch. Je to asi preto, lebo sú obdobím dovoleniek a prázdnin. Koncom augusta máme dojem, akoby sme boli dva mesiace preskočili, aj keď máme čerstvo v pamäti krásne zážitky, spomienky a cítime, že sme plní energie. Ak je to skutočne tak, potom sme leto prežili užitočne. S príchodom septembra sa zasa zaplnili ulice miest, úrady, obchody, ale aj školy. Tohto roku nebol nikto ukrátený, prvý september pripadol na pondelok. Vo väčšine škôl sa v tento deň konalo aj slávnostné otvorenie školského roka. Ako doňho vkročili naše školy sa dozviete z nasledujúcich informácií.
V Slovenskej základnej škole a gymnáziu v Békešskej Čabe privítala riaditeľka školy Edita Pečeňová 394 žiakov, z toho 18 prvákov základnej školy a 17 gymnázia. Materskú školu navštevuje 80 detí. Celkovo stúpol počet žiakov o 20 osôb. S pedagogickým zborom sa rozlúčila Anna Korčoková Vargová, ktorá odišla do dôchodku. Pedagogický zbor tvorí v tomto školskom roku 36 učiteľov, naďalej bude pôsobiť v škole hosťujúca učiteľka zo Slovenska Zuzana Benková. Ako nám prezradila pani riaditeľka, veľmi sa teší tomu, že vzrástol záujem o základnú školu, čo však nemôže povedať o gymnáziu, kde počet študentov už roky stagnuje. Do gymnázia sa hlásia predovšetkým absolventi ich základnej školy, tohto roku k nim pribudlo 6 žiakov zo Sarvaša. Ľutuje však, že zo Slovenského Komlóša už dva roky nikto neprejavil záujem o ich gymnázium. Pani riaditeľka poďakovala rodičom a pracovníkom školy, ktorí venovali 1 % z dane Nadácii školy. Na účte nadácie je momentálne najvyššia čiastka, 616 102 Ft. Všetky tieto finančné prostriedky sa využijú na podporu mimoškolských aktivít a materiálne zabezpečenie školy. V tomto školskom roku bol škole pridelený policajt. Jeho úlohou je dozerať na bezpečnosť, oboznamovať žiakov s prácou policajného zboru, venovať sa preventívnej činnosti a zapájať sa do programov školy. Novinkou, ktorá má viesť k zjednodušeniu administratívnej práce, je zavedenie elektronickej triednej knihy.
Slovenskú základnú školu v Sarvaši bude v tomto školskom roku navštevovať 343 žiakov, do škôlky sa zapísalo 106 detí. Prekvapivo veľa je prváčikov - 57 detí museli rozdeliť do troch tried. Takmer všetky ročníky majú paralelné triedy, potešiteľné je, že ôsmaci sú tiež zaradení do dvoch tried, v jednej je 16 a v druhej 18 žiakov. Čo sa týka pedagogického zboru, v predchádzajúcom školskom roku sa rozlúčil s hosťujúcou učiteľkou zo Slovenska pani Magdalénou Pažickou, ktorú vystriedala Dagmar Králiková z Bratislavy. Ona bude vyučovať slovenčinu vo vyšších ročníkoch. Z materskej dovolenky sa vrátila učiteľka Erika Šinková, ktorá bude vyučovať tretiakov. Do materskej školy prišla nová učiteľka Margita Kmotriczová.
V Slovensko-maďarskej dvojjazyčnej národnostnej základnej škole a žiackom domove v Novom Meste pod Šiatrom privítala 130 žiakov riaditeľka školy Júlia Kucziková. Prvýkrát prekročilo prah školy 12 prváčikov a do ôsmej triedy chodí 23 žiakov. V pedagogickom zbore nenastali žiadne zmeny, aj v tomto roku bude v škole pôsobiť 17 pedagógov.
V Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši sa tešia tomu, že budú mať o 9 žiakov viac ako mali vlani - celkovo ju bude navštevovať 169 detí. Do prvej triedy sa prihlásilo 25 prváčikov a do ôsmej bude chodiť 15 žiakov. Pedagogický zbor tvorí 15 učiteľov, jedna hosťujúca učiteľka zo Slovenska a traja externí učitelia z maďarskej základnej školy. Z materskej dovolenky sa vrátila Csilla Lehoczká. V školskej družine vytvorili tri skupiny. V prvej budú len prváčikovia, v druhej druháci a tretiaci a v tretej štvrtáci, piataci a šiestaci. Pre lepšiu efektivitu zaviedli desaťdňový rozvrh hodín.
Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky Budapeštianskej slovenskej školy Anny Csörgölovej, oproti minuloročným pätnástim tento školský rok začalo iba 8 prváčikov. Ako povedala, zníženie počtu žiakov spôsobuje klesajúca demografická vlna. Gymnaziálne štúdiá začali v prvom ročníku deviati študenti. V pedagogickom zbore nastala iba jediná zmena, z rodinných dôvodov odišla jedna vychovávateľka žiackeho domova. Materskú školu navštevuje 26-28 detí, ale zápis trvá do 1. októbra. Podľa informácií A. Csörgölovej počet detí môžu ovplyvniť aj zmeny v zastupiteľských úradoch Slovenskej republiky v Budapešti. Školský rok sa podľa pani riaditeľky bude niesť v znamení príprav na oslavy 60. výročia založenia inštitúcie, ktoré sa budú konať v roku 2009.
O rok jubiluje Dedinský deň v Orosláni. Vtedy usporiadajú pätnáste stretnutie Slovákov. Na tohoročnom, teda 14. dni, mladí prezentovali kultúru svojich predkov, starší si zaspomínali na svoju mladosť a slovenská samospráva odovzdala vyznamenanie Za oroslánsku kultúru.
Počasie nesľubovalo nič dobrého, ale napokon sa zľutovalo nad oslavujúcimi a po zamračenom dopoludní nasledovalo vyjasňujúce sa popoludnie. Na dvore Slovenského pamiatkového domu rozložili účastníci súťaže vo varení ohne pod kotlíkmi a pri vôni perkeltov, rybacích a gulášových špecialít sa schádzali účastníci kultúrneho programu. Sliny sa zbiehali aj pri prehliadke výstavy ovocia a zeleniny v stodole, kde boli vystavené na obdiv aj pštrosie vajcia, ktoré priniesla rodina Šuvadovcov. V priestoroch evanjelického zboru bola inštalovaná výstava dobových dokumentov, služobných listín a iných dokladov. Okolo obeda nasledovalo vyhodnotenie súťaží: spomedzi jedál najlepší bol držkový perkelt s paprčkami, ale ocenený bol aj guláš skupiny zo spriatelenej Šale a tokáň skupiny miestnej umeleckej školy. Najkrajšiu kompozíciu zeleniny zhotovila Júlia Bíróová, v kategórii ručných prác ocenila porota gorálky Zuzany Očkaiovej z pálenej hliny a prácu drevorezbára Gábora Schöffera. Porota hodnotila aj najkrajšie predzáhradky. Vybrala tri, ich majiteľom darovala kvety do skalničky. Medzitým vystúpil Detský tanečný súbor Oroslán a detská kapela Sláčik. Po vyhodnotení súťaží sa účastníci zoradili do sprievodu a išli položiť kvety a vence vďaky k slovenskému pamätníku. Potom pokračovali v ceste do Alžbetínskeho parku, kde ich čakal obrovský stan.
Program otvoril primátor mesta Gábor Rajnai, ktorý vyslovil svoju radosť z toho, že vidí v radoch vystupujúcich ale aj publika veľa mladých. Ako pripomenul, iba súdržná komunita je schopná zachrániť hodnoty tradičnej kultúry. Prítomným sa prihovoril aj predseda Združenia a kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka. Po úvodných slovách nasledoval kultúrny program, v ktorom vystúpila oroslánska tanečná skupina Brána, ktorá tento rok získala vyznamenanie CSS Za našu národnosť, spevácky zbor z Hute, Súbor Kopaničiar z Myjavy, Folklórna skupina z Veňarca, mužský spevácky zbor Matičiar a folklórna skupina Praslica z Kozároviec a tanečný súbor z Kečkédu. Program spestrilo vystúpenie maďarskej speváčky Csilly Authovej. Slovenská samospráva už po piaty raz odovzdala vyznamenanie Za oroslánsku kultúru. Cenu udeľuje takým osobnostiam, ktoré sa aktívne zúčastňujú na slovenskom dianí, zachovávaní slovenských tradícií. Mená vyznamenaných sa dostanú na Strom pamäti, ktorý pripravil Štefan Ličko. Vyznamenanie v tomto roku dostali čestná predsedníčka Spolku pre ochranu dedinskej kultúry a tradícií Anna Kisová Viczenová a rodina Štefana Horvátha.
Po kultúrnom programe sa začala veselica, ktorá trvala až do bieleho rána. Do tanca hrala skupina Flepp.
Nasledujúci deň sa konali slávnostné bohoslužby, na ktorých po slovensky kázala sarvašská evanjelická farárka Alžbeta Nobiková.
Dedinský deň v Orosláni usporiadali miestna slovenská samospráva, Spolok pre ochranu dedinskej kultúry a tradícií a miestny evanjelický cirkevný zbor.
Máloktorý zo slovenských súborov v Maďarsku, či už speváckych alebo tanečných, sa môže popýšiť takou bohatou minulosťou, ako Folklórny súbor Veľká Bukovinka z Répašskej Huty. Tohto roku totiž oslavuje 55. výročie svojho založenia. O minulosti a súčasnosti skupiny nás informovala jej vedúca Csilla Petőfiová Szívósová:
- Tanečný súbor vznikol v roku 1953, na jeho čele stál miestny učiteľ Mikuláš Szívós so svojou manželkou. Ich činnosť pozorne sledoval a ochotne im podával pomocnú ruku vtedajší Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku. Jeho kultúrny referent Štefan Lami pravidelne chodieval do Répašskej Huty nielen zbierať prvky tradičnej slovenskej ľudovej kultúry, ale aj pomáhať pri nacvičovaní slovenských tancov. Roku 1956 sa z budapeštianskeho slovenského učiteľského ústavu vrátili traja miestni rodáci Béla Havasi, Karol Orliczký a môj otec Ľudovít Szívós. Všetci traja sa už počas štúdia zapojili do činnosti súboru a po návrate domov pokračovali v práci. Otec sa stal dokonca vedúcim tanečnej skupiny. Chodil na doškoľovania, zúčastňoval sa na tanečných táboroch DZSM, odkiaľ sa vždy vrátil s novými choreografiami. Spolu s mamou dlhé roky tancovali v súbore, o hosťovaní tanečníkov v Československu roku 1972 sa zrodil aj filmový záznam.
Csilla postupne vystriedala otca na čele súboru. Ako pätnásťročná sa zúčastnila na kurze slovenského ľudového tanca DZSM a po návrate domov z roka na rok preberala od otca čoraz viac povinností. Začiatky osemdesiatych rokov boli pre Csillu veľmi aktívne. Tancovala a viedla súbor, keď sa jej roku 1982 narodila dcéra Henrietta. Roku 1984 začala vyučovať v miestnej základnej škole. Popri zamestnaní získala diplom učiteľky nižších ročníkov základnej školy, ako aj učiteľky ľudového tanca kategórie „C“ na Vysokej škole v Blatnom Potoku. Neskôr získala diplom učiteľky slovenských ľudových tancov kategórie „C“, na kurze Folklórneho spolku Prameň. Dodnes má dobré kolegiálne vzťahy so slovenskými folkloristkami Evou Šubovou a Monikou Szelényiovou, ktoré pracovali v „Prameni“ a teraz vedú spolok Lipa.
- Krátko po tom, ako som nastúpila pracovať do miestnej školy, som začala s organizovaním detskej zložky tanečnej skupiny, ktorú sme neskôr nazvali Malá Bukovinka. Môžem povedať, že táto generácia, v ktorej sa mi podarilo prebudiť ozajstnú lásku k ľudovému tancu, bola najúspešnejšia a väčšina z členov tancovala v súbore až do svojich 25 rokov. Inak aj moja dcéra sa začala venovať ľudovému tancu už ako dievčatko a dodnes je akousi mojou „asistentkou“ v organizačnej práci, v ktorej sa môžem spoľahnúť aj na manžela, veď aj on kedysi tancoval s nami. Do práce súboru sa teda zapája celá moja rodina.
Neviem si predstaviť svoj život bez tanca, veď sa stal súčasťou môjho každodenného života. V zime, keď máme menej vystúpení, sa venujeme aj nacvičovaniu modernejších tancov, aby boli v dobrej kondícii. V našom súbore vládne mimoriadne silný kolektívny duch, čo je veľmi dôležité. Naši členovia sa schádzajú aj mimo skúšok a vystúpení. Dbám na to, aby ich spájala nielen práca, ale aby pociťovali, že patria do jedného kolektívu. Je to čoraz ťažšie. Rodí sa čoraz menej detí, navyše mládež si môže vyberať z množstva nových foriem využívania voľného času, ktoré ich lákajú. My sa však nevzdávame, - vyznala sa nám Csilla Petőfiová.
Súbor počas dlhých desaťročí získal niekoľko vyznamenaní. Z iniciatívy vtedajšieho riaditeľa školy Karola Orliczkého, ktorý bol spolu s manželkou tiež členom Veľkej Bukovinky, pri príležitosti 40. výročia súboru dostal kolektív vysoké štátne vyznamenanie, ktoré roku 1993 v budove Parlamentu prevzala jeho vedúca. Súbor je nositeľom vyznamenania Celoštátnej slovenskej samosprávy „Za našu národnosť“. Viac ako desať rokov má čulé kontakty s Folklórnym súborom Vranovčan. Jeho umelecký vedúci a choreograf Štefan Kocák veľa pomáha Répašanom. Vzájomne sa navštevujú a spoločne vystupujú v Maďarsku i na Slovensku.
- Pán Kocák nám veľa pomáhal aj pri vypracovávaní choreografií na základe miestneho fľaškového a metlového tanca. Mali sme k dispozícii materiál môjho otca, ako aj spomínaný filmový záber zo zájazdu v roku 1972, na ktorom po oficiálnom vystúpení tanečníci a členovia speváckeho zboru, medzi ktorými boli aj ženy, ktoré poznali pôvodné miestne tance, na veselici spontánne tancujú. Tieto dva miestne tance, ako aj choreografie zo Šariša, Zamutova a Pršian, máme dodnes v repertoári. Inak pán Kocák je v podstate aj „krstným“ otcom súboru, on vymyslel názov Bukovinka. Keďže pôsobíme v Bukových horách, chceli sme, aby to figurovalo aj v názve. Priatelia zo súboru Vranovčan nás podporujú v organizovaní táborov ľudového tanca na Slovensku, poskytujú nám aj choreografa. Tieto tábory okrem nacvičovania tancov sú vhodnými príležitosťami na zdokonaľovanie sa v slovenčine, v čisto slovenskom jazykovom prostredí sú deti, aj dospelí nútení hovoriť po slovensky. Žiaľ, v poslednej dobe sme nedokázali získať financie na zorganizovanie tábora. Vranovčania nám poskytli aj zvukové záznamy ľudovej hudby, ktoré nám slúžia ako sprievod k tancom. Dovtedy sme mali svojich harmonikárov, ktorí patrili do generácie môjho otca a ktorí kedysi tiež tancovali v súbore, ako napríklad Karol Petőfi alebo Béla Mátrai, - pokračovala vedúca súboru.
Súbory Veľká a Malá Bukovinka sú známe v mnohých kútoch Maďarska, poznajú ich o. i. v Alkári, Banke, Malom Kereši, Malej Tarči, Sudiciach a vo Veňarci. Okrem vystúpení v Répašskej Hute a v okolitých obciach sa zúčastnili na rôznych festivaloch, resp. zájazdoch v Českej republike, Nemecku, Poľsku a, samozrejme, sú častými hosťami na Slovensku...
- Viete, aj v živote každého súboru sú roky úspešnejšie a sú aj menšie krízy. My sme mali napríklad roky 1998 až 2000 veľmi aktívne a pestré, pretancovali sme celé letá, behali sme z jedného javiska na druhé a všade sme mali veľký úspech. Vtedy sme ešte mali niekoľko členov, ktorí boli zo spomínanej „zlatej“ generácie. V túto jeseň budeme musieť veľmi šikovne zorganizovať svoju činnosť, pretože veľa členov v minulom školskom roku zmaturovalo, niektorí idú ďalej študovať a na určitý čas opustia rodnú dedinu. Na október máme pozvanie do Vranova nad Topľou, súbor Vranovčan bude oslavovať 40. výročie svojho založenia. Po vlaňajšom úspešnom vystúpení na detvianskych folklórnych slávnostiach nás tohto roku pozvali na 10. ročník Jánošíkovho dukátu, Medzinárodného festivalu slovenského folklóru v Českej republike. Konal sa v prekrásnom prostredí Valašského múzea v prírode, ktoré sa nachádza v centre mesta Rožnov pod Radhoštěm. Na festivale, na ktorý nás pozval organizátor Vlastimil Fabišik, sa od rána do nasledujúceho nadrána tancovalo na troch javiskách. Vystúpilo tam vyše 20 skupín. S našimi répašskými tancami sme mali veľký úspech na menších javiskách, aj v galaprograme. Vrátili sme sa s obrovským množstvom zážitkov. Ďalšou významnou udalosťou leta bola účasť na Opernom festivale v neďalekom Miškovci, ktorý bol tohto roku zameraný na tému Bartók a Slovania, ktorých sme zastupovali aj my, Slováci z Répašskej Huty, - dodala na záver vedúca súboru Csilla Petőfiová.
Slovenský inštitút Budapešť, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, Klub výtvarných umelcov a teoretikov, Spoločnosť Ladislava Novomeského, Mesto Prievidza a Regionálne kultúrne centrum Prievidza usporiadali 27. augusta v Budapešti výstavu výtvarníka Milana Medúza Historické inšpirácie a pocta Victorovi Vasarelymu. Expozícia je venovaná 64. výročiu Slovenského národného povstania. Prítomných v mene organizátorov privítal riaditeľ inštitútu Milan Kurucz. Zvlášť privítal 1. tajomníka, zástupcu veľvyslanca SR Imricha Martona a kurátora výstavy Ladislava Skraka, ktorého poprosil o otvorenie expozície. „Milan Medúz, rodák z Bobrova na Orave, získal v detstve výtvarné vzdelanie u Márie Medveckej. Vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v Brne a pôsobil ako stredoškolský profesor na poľnohospodárskych školách. Výtvarnej tvorbe sa intenzívne venuje od polovice 90. rokov 20. storočia, najskôr ako neprofesionálny výtvarník oceňovaný v celoslovenských a regionálnych výtvarných súťažiach, v súčasnosti ako aktívny člen výboru Klubu výtvarných umelcov a teoretikov v Bratislave. Od polovice 90. rokov absolvoval viacero samostatných výstav (Bojnice, Partizánske, Handlová, Senica a iné) a získal aj viaceré ocenenia. Najvýznamnejšou cenou je Hlavná cena Výtvarného spektra '97/'98, ktoré organizovalo Národné osvetové centrum. Kolektívne prezentoval svoju tvorbu okrem Slovenska aj v Česku, Rusku a Rakúsku. Jeho tvorbu ovplyvnili okrem iných umelcov aj Victor Vasarely, Ľudovít Fulla, Janko Alexy a Martin Benka. Pôsobí v oblastiach voľnej maliarskej výtvarnej tvorby, v angažovanej modalite historického žánru a maliarstva, symbolického a historizujúceho portrétu a v iných“ - konštatoval Ladislav Skrak. Účastníkom vernisáže sa prihovoril aj sám autor. Oboznámil ich s históriou svojich diel a poďakoval organizátorom za vznik expozície. Výstava v Budapešti bude otvorená do konca septembra.
Slovenská samospráva Malej Tarče, Jazdecký dvor Deres a Regionálne osvetové stredisko peštianskej oblasti usporiadali 23. augusta Deň slovenského folklóru a jazdectva pod názvom Tancujúce podkovy.
Podujatie prebiehalo v jazdiarni mladých podnikateľov Moniky a Petra Kohajdovcov. Obaja sú slovenského pôvodu, pán Kohajda rozumie a rodičia manželského páru aj pekne hovoria po slovensky. Oni už veľakrát pomohli miestnej slovenskej samospráve, keď napríklad chcela pripraviť pre slovenských hosťov mimoriadny program. Napríklad aj v júni zorganizovali jazdecké popoludnie pre belušských škôlkárov a ich rodičov, na ktorom si mohli deti na poníkoch a dospelí na koňoch vyskúšať jazdenie, povoziť sa na koči a pozrieť si pestrý jazdecký program domácich.
Tentokrát sa rozhodli organizovať spoločnú akciu, ktorá pozostávala z kultúrneho programu, jazdeckej prehliadky, možnosti povoziť sa na koči a jazdiť na koni.
V kultúrnom programe vystúpili so slovenskými ľudovými piesňami a tancami Folklórny spolok Zelený veniec z Ečeru, Páví krúžok a tanečný súbor Kvietok z Kerepešu, ženský spevácky zbor Venčok z Veľkej Tarče, spevácke zbory z Dabašu - Šáry a z Malej Tarče a, samozrejme, miestna tanečná skupina Panónia. Na dostihovej dráhe mohli diváci sledovať predstavenia jazdcov, pozrieť si do dobových šiat vyobliekané dámy, elegantných husárov a ohnivých čikóšov.
Pre deti, ale i pre dospelých bol pripravený zverník, kde mohli pohladkať kozy, poníkov, ovce, pozrieť si perličky a morky. Večer sa konala zábava, do tanca hrala kapela FER.
Organizátori mohli s radosťou konštatovať, že na program sa prišli pozrieť aj predstavitelia slovenských samospráv z okolitých obcí. Pestrá paleta a rôznorodosť programu ich zaujala..
Hlavným cieľom organizátorov bolo obohatiť duchovné a jazykové schopnosti návštevníkov podujatia, poskytnúť im možnosť zlepšiť si fyzickú kondíciu a v neposlednom rade prispieť k oživeniu cestovného ruchu v Malej Tarči.
V XVI. obvode Budapešti, v Cinkote žijú dodnes príslušníci slovenskej národnosti, ktorí si zachovávajú tradície a náboženstvo. Porozprávali sme sa s predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy, s Dr. Zuzanou B. Szabovou.
„Našu osadu, ktorá existovala už počas doby Arpáda spomína prvýkrát v roku 1358 Márk Kálti vo svojich historických spisoch v spojitosti s bitkou pri Mogyoróde. Patrila 250 rokov do kráľovského majetku, ďalších 200 rokov zase dominikánskym mníškam na Margitinom (Zajačom) ostrove. Územie sa počas tureckej okupácie vyľudnilo, po nej vacovský hradný kapitán, zemepán tohto kraja Tomáš Beniczký zavolal sem zo svojich statkov v Zvolenskej stolici, z Mičiny (dnes obce Horná a Dolná Mičiná) nových usadlíkov. Slovákov sem vábili nielen zabezpečené výhodné majetkové pomery, ale aj prísľub slobodného vyznávania ich evanjelickej viery. Na ruinách v dobe Štefana katolíckeho a neskôr kalvínskeho kostola si vybudovali dnešný evanjelický kostol a počas 200 rokov tu prebiehali bohoslužby výlučne v slovenčine. Neskôr jazyk náboženských obradov sa zmenil podľa potrieb obyvateľstva.“
Prevažná väčšina dnešného obyvateľstva Cinkoty je potomkom Slovákov, ktorí sa tu usadili pred vyše 300 rokmi a podaktorí dodnes hovoria po slovensky.
„Ešte pred vojnou sa tu vyučovala slovenčina na základnom stupni, neskôr však, žiaľ, zanikla - informuje Zuzana B. Szabová. Podľa mojich informácií, ak by výučbu slovenčiny žiadalo osem-desať rodičov, mohla by byť zavedená v základnej škole, my by sme ju podporili. Dodnes pociťujem nevýhodu toho, že som sa nemohla naučiť jazyk v škole, napriek tomu, že doma počas môjho detstva rodičia a starí rodičia hovorili po slovensky. Avšak máme jazykový kurz, ktorý si sami organizujeme z financií, ktoré nám zabezpečí obvodná samospráva z konkurzných zdrojov. Vyučuje nás učiteľka slovensko-maďarského pôvodu z Komárna, žiaľ, na kurze sa zúčastňujeme iba dospelí. Náš poslanecký zbor bol na doškoľovaní zo slovenčiny v Mojmírovciach pri Nitre. Zdokonaľovanie sa v slovenčine v pôvodnom jazykovom prostredí je veľmi účinné, hlavne preto, lebo naša učiteľka hovorila iba po slovensky.“
Pani poslankyňa pokladá za najdôležitejšiu úlohu menšinovej samosprávy predovšetkým pestovanie tradícií, zachovanie slovenskej identity a odovzdávanie kultúry predkov ďalším generáciám.
„Chodíme na výlety na Slovensko, tohto roku sme napríklad spoznali Trenčín a jeho okolie. Spolu s Nemcami z Cinkoty sme navštívili Bratislavu a Baden, na jeseň sa chystáme do Slovenského Komlóša po stopách spisovateľa Pavla Závadu. Bývalý predseda Spolku gazdov István Agárdi v roku 1999 nadviazal kontakty s obyvateľmi Mičiny, pozvali sme ich k nám a aj odvtedy sa navzájom navštevujeme. Máme aj iné družobné kontakty, napríklad obvodná samospráva podpísala dohodu o partnerskom vzťahu so samosprávou Podunajských Biskupíc. Nadviazali sme spoluprácu medzi našou Základnou školou Ilony Batthyányovej a jednou školou v Komárne. Tieto školy si už teraz samostatne organizujú spoločné programy, napríklad Deň detí, alebo športové preteky. Ako slovenská samospráva máme svoje podujatia, ale zúčastňujeme sa aj na akciách Slovákov hlavného mesta, regiónu a vôbec celého Maďarska. Boli sme prítomní aj na najväčšej oslave domácich Slovákov, na Dni Slovákov v Maďarsku 5. júla, v sviatok sv. Cyrila a Metoda, ktorý tohto roku usporiadali v Santove. Pri tejto príležitosti sa schádza Slovač z celej krajiny, zo všetkých ôsmich regiónov, zabávame sa pri pestrom folklórnom programe, zoznamujeme sa a ochutnáme tradičné, typické slovenské jedlá. Tu, v Cinkote sme tiež aktívni, máme spevácky zbor, ktorý má v repertoári tradičné slovenské ľudové piesne a pravidelne vystupuje na našich slávnostiach. Onedlho bude hotový pamätný dom tradičnej kultúry na ulici Ilony Batthyányovej, kde bude umiestnená národopisná zbierka na patričnom mieste, ktorá je v súčasnosti v priestoroch základnej školy. Podľa našich možností sa snažíme zachovať slovenské tradície Slovákov v Pešti a na jej okolí.“
Kruh priateľov Békešskej Čaby v druhom polroku 2008 plánuje uskutočniť nasledujúce akcie:
- 6. októbra o 10.30 hod. na cintoríne na Fiumejskej ceste kladenie vencov na hrob niekdajšieho štátneho tajomníka, akademika Michala Žilinského, rodáka z Békešskej Čaby.
- 23. až 26. októbra - účasť na 12. Klobásovom festivale v Békešskej Čabe.
- 21. a 22. novembra účasť na Občianskej burze v Békešskej Čabe, na ktorej sa predstavia občianske organizácie. Členovia kruhu budú referovať o zbierke vzoriek čabianskych tkanín, o ktorej bude 21. novembra v Dome slovenskej kultúry prednášať kandidátka vied, muzeologička Terézia Baloghová.
- Naša jeseň usporiada slovenská samospráva XII. obvodu Budapešti sériu podujatí pod názvom Predstavuje sa Békešská Čaba, do ktorej sa aktívne zapojí aj Kruh priateľov Békešskej Čaby.
Prevažnú časť chotára pilíšskej obce Kestúc (Kesztölc) aj Boh stvoril pre pestovanie viniča, - uznávajú pri koštovkách odborníci i milovníci nápoja bohov, ktorý sa rodí na úpätí juhozápadných svahov majestátneho Pilíša. Môžeme pripustiť, že preháňajú. Že by bol zo zdvorilosti preháňal aj slávny spisovateľ, klasik slovenskej literatúry Jozef Gregor Tajovský, to sa nám už nepozdáva. O vínach, ktoré koštoval v Kestúci pred vyše sto rokmi, v r. 1902, píše s nadšením vo svojom cestopise Z Martina na Kestúc: „Ach, to kestúcke víno! Nie nejaká túžava, ale dobré, znamenité, hlava nebolí. Ste veselí od neho, vtipní, smejete sa, azda si aj zatancujete, ale že by vás hodilo, to nie!” A spisovateľ nezamlčal ani to, „Že ho teda i nám ponúkali, to sa samo sebou rozumie…”
Odvtedy, pravda, uplynulo veľa času a v Dunaji pretieklo veľmi veľa vody. Kestúc zaradili do Ászársko-Neszmélyskej vinárskej oblasti, udomácnili sa tu nové odrody, od základov sa zmenili metódy pestovania viniča a výroba vína, čo je samozrejmé. Avšak nielen zub času, ale aj politika zasiahla do tohto odvetvia poľnohospodárstva. Najprv zničila malé a neskôr aj veľké poľnohospodárske gazdovstvá nešetriac ani tie vinárske. Po transformácii spoločnosti umierali jedno za druhým aj vinárske družstvá, ktoré do hrobu poslali zlé odškodňovacie zákony a hlavne nízke ceny hrozna.
Nebolo tomu ináč ani v Kestúci. Poľnohospodárske družstvo sa rozpadlo, privatizovalo sa všetko, čo sa len dalo. Aj vinice. Chvála osvietenosti niektorých vinárskych hláv, ktoré verili v budúcnosť kestúckeho vína, zasiahli. Nepripustili, aby tu zanikla mnohostoročná tradícia pestovania hrozna, aby nezapadla do hmly minulosti povesť o dobrom kestúckom víne. Károly Gimeskövi tu vybudoval moderné vinárstvo, ktorého vysokok valitné vína sa dostali do obchodných reťazcov ale i do zahraničia. Jeho príklad nesledovali aj mladí nadšenci, medzi nimi i Péter Korom, ktorého v Kestúci právom pokladáme za priekopníka pestovania biohrozna a vyrábania výlučne tradičných vín - bez použitia neprirodzených látok.
Keď mi mladý vinár Péter Korom podal ruku, ihneď som pochopil, že sám vyrába nielen víno, ale aj pestuje vinič. Práve postrekoval časť vinice s odrodou Chardonnay. So srdečným úsmevom na tvári ma usadil do svojho „pracovného” Opla, aby mi ukázal svoju ríšu, vinice pod Starými skalami. Vozil ma poľnými cestami i necestami a nadšene rozprával o hrozne a víne. Za niekoľko minút som sa presvedčil, že o odborných znalostiach tohto nadšenca nemožno pochybovať. Ukazoval mi korene, na podpníky ktorých sám naštepil očká vzácneho druhu Zweigelta. Nezakrýval, že jeho vzťah k týmto koreňom je aj citový.
Péter Korom tu pod Starými skalami (na území niekdajších družstevných viníc), v horskom vinohradníctve od roku 2000 obhospodaruje 4,5 hektára viníc, na ktoré je právom hrdý. Vôbec netajil svoje presvedčenie, že pýchou každého vinára by mali byť nielen vína, ale aj vinice, kde sa to všetko začína.
Môj hostiteľ nie je Kestúčan, narodil sa v hlavnom meste a dlhý čas žil na Dolnej zemi, ale o hrozno sa zaujíma od svojej mladosti. Niet sa preto čo čudovať, že študoval na strednej vinárskej odbornej škole v centre maďarského vinárstva v Budafoku. O Kestúci nikdy nepočul, iba vo vinárskom časopise Magazín priateľov vín čítal r. 1998 chválospev z pera Józsefa Laposu o tunajších mimoriadne priaznivých prírodných podmienkach pre pestovanie viniča i o vysokej kvalite tu vyrábaných vín. Keď sem aj osobne zavítal, zamiloval sa do tunajšej prekrásnej prírody, do horských viníc a do jeho srdca sa vkradli aj tunajší ľudia. Napriek všetkým prekážkam, ktorých nebolo málo, sa rozhodol, že si tu založí rodinné vinárstvo. Podarilo sa mu kúpiť a čiastočne i vysadiť štyri a pol hektára viníc. Prenajal si niekdajšiu pivnicu miestneho gazdu Rudolfa Hertlika s kapacitou 270 hektolitrov, ktorej prešovňa trošku už chátrala, ale samotná pivnica bola ideálna. Teplota v nej je po celý rok 12-13 stupňov Celsia.
- Na to, aby rodinné vinárstvo s takou plochou ako je naše, sa udržalo, sú potrebné tri veci: vynikajúce prírodné podmienky, vynikajúce odrody a nie v poslednom rade dobrý ročník, - hovorí P. Korom. - Nuž, Kestúc je v celej krajine jedným z najlepších miest pre pestovanie viniča. Vinohrady ležia na úpätí Bielych a Starých skál vo výške 250 až 320 metrov nad dedinou a chráni ich 500 metrov vysoká hora. Čo sa týka druhého kritéria, moja rodina od r. 2000 pestuje tie najlepšie a najvyhľadávanejšie odrody. Na ploche 1,6 ha Cabernet sauvignon, na 1 ha Chardonnay a tiež na 1 ha Korenisté z Cserszegu (Cserszegi fűszeres). Okrem tohoto pokusne pestujeme aj Svätovavrinecké, Pátriu, Corvinus a iné odrody a všetky s biologickou ochranou.
- Čo skrýva pojem biopestovanie hrozna?
- Základom tejto metódy je zachovanie zdravej, biologicky aktívnej pôdy. Prísne je zakázané používanie umelého hnojiva, syntetických postrekovacích látok proti hmyzu, hubám, proti burine a umelých látok, ktoré napomáhajú rastu rastlín. Povoľuje sa používanie iba organického hnojiva alebo kompostu, a na postrekovanie v obmedzenej koncentrácii aj síran meďnatý. Samozrejme, biovíno sa môže vyrábať iba z hrozna, ktoré sa pestuje pod biologickou ochranou. A to takým spôsobom, aby vinár vyrábal iba tradičné vína bez použitia selektovaných látok. Jedinou diskutabilnou otázkou je používanie či nepoužívanie oxidu síričitého. Bez neho je totiž výroba bielych vín veľmi ťažká a preto v tejto otázke ani vinári nie sú jednotní. Nie je teda rozhodnuté, či víno obsahujúce túto látku sa považuje za biovíno alebo nie.
- Nápisy na vinete „biovíno“ alebo „kontrolovaný biovýrobok“ sa nemôžu zneužiť?
- Tento pojem naznačuje, že spotrebiteľ si kúpil víno vyrobené biometódami, prirodzeným kvasením a zrením - odpovedá P. Korom. - Označenie kontrolovaný biovýrobok môžu použiť iba vinári, ktorí majú zmluvu s verejnoprospešnou spoločnosťou Biokontroll Hungária Kht., uznanou i Európskou úniou, a dodržiavajú ňou stanovené výrobné metódy a podrobujú sa jej systematickým kontrolám. Jedno je isté, že s biologickou ochranou pestované hrozno chráni pred chemikáliami nielen pestovateľa-vinára ale aj spotrebiteľa.
Všetko hrozno dopestované rodinou Koromovcov spracuje ich vinárstvo. O vysokej kvalite jeho vín svedčí aj množstvo cien z celoštátnych i regionálnych súťaží. Spomeňme aspoň tie, na ktoré je P. Korom obzvlášť hrdý. Na VII. celoštátnej súťaži biovín r. 2006 jeho Chardonnay získalo zlatú a Korenisté z Cserszegu zasa striebornú medailu. Nie menšieho uznania sa mu dostalo aj r. 2005 na Medzinárodnej súťaži vín Euroregiónu Ister-Granum na Slovensku v Mužle, kde jeho Zweigelt Rosé odmenili zlatou medailou.
x
Sídlo Vinárstva Benediktova studňa (Bencekút) sa nachádza v rade pivníc na hornom konci dediny v rodinnom dome Szabóovcov. Tu nás s úprimnou radosťou privítala pani domu Katarína Szabóová Velmovská. Jej srdečnosti niet sa čo čudovať, veď s kolegom-vinárom Péterom Koromom, ktorý ma sem odprevadil, si už dlhé roky navzájom odborne pomáhajú a sú aj dobrými priateľmi. Priazeň mladej vinárky si získam aj ja, keď sa jej zverím, že pochádzam z Kestúca a keď zistíme, že máme spoločných kestúckych známych z kruhu jej i mojich príbuzných.
„Naše podnikanie siaha až do prvých rokov transformácie spoločnosti,“ - hovorí Katarína Szabóová Velmovská. „Roku 1993 som skončila štúdium na strednej obchodnej škole. Nenašla som si pracovisko a navyše ani manžel, ktorý je lesným technikom, nemal prácu. Môj starý otec, ktorého vzťah k pôde a hlavne k vinici bol vždy aj citovo založený, nás nabádal, aby sme si v rámci vtedy prebiehajúceho procesu odškodňovania zakúpili ornú pôdu i vinohrady a začali podnikať“.
Szabóovci sa nechali prehovoriť, získali takmer 60 hektárov zeme, hlavne ornej pôdy. Začali teda hospodáriť, ale treba vedieť, že orná pôda v kestúckom chotári je nekvalitná, takže aj výnosy pšenice boli nízke. Slovom, gazdovanie sa im nevyplácalo, ba straty museli hradiť z príjmov, ktoré im zabezpečili vinice s plochou 4 hektáre. Museli teda hľadať iné formy podnikania. Prestali pestovať pšenicu a začali sa venovať výlučne hroznu. Ale bez skúseností, učiac sa od rodičov, známych, potom vzali do rúk aj odborné knihy. Odvaha, talent a úpornosť manželského páru priniesli svoje plody. Najprv pestovali odrodu Korenisté z Cserszegu na 4 hektároch. Po dlhoročných skúsenostiach založili roku 2002 vinárstvo, ktoré pomenovali po časti kestúckeho chotára Benediktovej studni, kde mala rodina Velmovských aj dávnejšie vinice. K 4 hektárom prikúpili ďalšie vinice od gazdov, ktorí sa po rozpadnutí miestneho družstva pre nízke ceny hrozna vzdávali svojich viníc. Szabóovci si pritom pomocou štátnej pôžičky na 5 hektároch aj sami vysadili vinice, prevažne Frankovku modrú.
„V súčasnosti obrábame už 35 hektárov viníc s biologickou ochranou“, - pokračuje vinárka. „Odbornú pomoc k biopestovaniu hrozna nám poskytol pán Korom, s ktorým sme spočiatku úzko spolupracovali. Mal potrebné stroje na výrobu vína a my sme mali zasa mechanizmy na obrábanie vinohradu.
Prevažnú časť dopestovaného hrozna vinárstvo Szabóovcov nedokáže spracovať, takže ho bez akýchkoľvek ťažkostí predajú. K zákazníkom, ktorých zdedili od rozpadnutého kestúckeho poľnohospodárskeho družstva, sa pridali ďalší. Čo sa však týka predaja biovína Szabóovcov, situácia je úplne iná. Hrozno vypestované na 4 hektároch sami spracujú a plnia do fliaš. Sú to vysokokvalitné akostné odrodové vína Chardonnay, Frankovka modrá, Korenisté z Cserszegu, Zenit, Veltelínske zelené a Šedý mních.
„Dnes predať víno vysokej kvality je umenie,“ - hovorí pani Szabóová Velmovská. „Biovína ešte nie sú známe širokej verejnosti, ktorá je voči nim nedôverčivá. Veľa cestujem a propagujem naše víno v rôznych kútoch krajiny. Je to ťažká práca a v mnohých prípadoch aj neúspešná. Kestúc preslávili tapety, ale ja som presvedčená, že nadíde čas, keď našu obec popri tapetách preslávi aj tunajšie vynikajúce víno a my nebudeme mať starosti s jeho predajom. Naše vinárstvo je dnes schopné ročne naplniť 27 tisíc fliaš s biovínom, čo v nasledujúcich rokoch môžeme značne prevýšiť. Hrozna máme dosť a máme aj podmienky na zvýšenie kapacity výroby vína“.
Samozrejme, zaujímali nás aj ceny kestúckych biovín. Szabóovci svoje vína ponúkajú od 800 až do 1500 forintov za fľašu. Výnimkou sú ich vysokokvalitné takzvané ľadové vína, ktoré vďaka polohe ich viníc tiež dokážu vyrobiť. Oberačka hrozna ľadového vína prebieha v zime, v tuhých mrazoch. Pravda, ľadové vína sa nepočítajú v hektolitroch, ale skôr v litroch a preto niet sa čo čudovať, že za fľašu pýtajú až 3500 forintov.
„Viem, je to veľa peňazí za jedinú fľašu“, - vysvetľuje vinárka. „Ľadové víno je raritou všetkých vinárskych oblastí, kde sú podmienky pre oberanie mrazom uštipnutých hroznových bobúľ. Cena ľadových vín sa pohybuje medzi 6 až 8 tisíc forintov, čiže naše víno v porovnaní s týmito cenami je lacné. Sme si však vedomí, že málokto si môže dovoliť luxus pitia ľadových vín trebárs i za našu cenu“.
Zdravím Ťa, básnik!
Vítam Tvoje básne,
po celý život
dozrievané na sne,
o našej pravde,
o vytúženom krásne,
o plamienku,
čo nikdy nevyhasne!
Škoda len, že ich
hryzú krivdy vzteklé,
ich biele krídla
obhoreli v pekle,
v ktorom bývame
skľúčení až na dne...
Škoda, škoda,
že ten plamienok chradne!
Povedal mi raz dobrý známy:
- Mám psíka, nechceš? Dám ti ho.
Nieže by som s ním bol mal plány,
šteniatko sa mi páčilo.
Hlavička švárna, múdre očká,
strakatý, pekné uši má...
Rodinka sa mi psíka dočká,
budem mať úspech u syna!
Splnil som synčekovi sníček,
no nejde tu len o syna.
Dozvedel som sa čo je psíček,
akú ten veľkú dušu má!
Čo to svieti spoza javorov?
Prebúdza sa slnko za horou.
Kde sa nebo spúšťa k svahom hôr,
vykúka mu hlava nad obzor.
Šikmé stráne, úzke aleje
morom zlatých lúčov zaleje.
Každé ráno slnko budí
hory, lúky, vtákov, ľudí.
Do všetkých strán svetlo nosí,
napije sa chladnej rosy...
A ja za svitu skorých rán
každé ráno sa opýtam:
Čo to svieti spoza javorov?
To tam slnko býva za horou?
Pohrávame sa na Slovákov,
píšeme verše - po slovensky.
Komu?!
Kosíme ovciam sviežu trávu,
a oni v bahne močariska
tonú.
Človek môže byť Slovák,
no môže byť aj Maďar,
ba môže byť aj zulukafer.
Nemôže byť však hockto,
pretože každý má len
jedného otca, jednu mater.
Hľadáte Pravdu na „druhom svete“,
hrmíte radostné haleluje.
Vy bez hmoty nejestvujete,
a Pravda bez vás nejestvuje.
Hmota nám lúče svetla
do očí metá,
nervami prúdi lož,
aj Pravda, tá svätá,
v mozgu sa vytvára
zdanlivý obraz sveta.