Pri príležitosti Dňa slovenských novinárov v Maďarsku redakcia Ľudových novín v spolupráci so Slovenským osvetovým centrom usporiadala doškoľovanie dopisovateľov Ľudových novín. Sviatok slovenských novinárov, 4. október, je v zmysle uznesenia Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) už viac než 10 rokov spomienkovým dňom vydania prvého čísla nášho týždenníka v roku 1957. Cieľom seminára, ktorý sa uskutočnil 3. a 4. októbra v bratislavskom Dome novinárov, bolo poskytnúť základné poznatky z oblasti novinárskej profesie, podeliť sa o skúsenosti zo spolupráce a zároveň vytvoriť priestor na stretnutie. Redakcia pokladá za dôležité, aby sa dopisovatelia pravidelne zdokonaľovali a aby sa zoznamovali aj s problémami slovenských novinárov.
S týmto zámerom súhlasili a finančne ho podporili aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a CSS. Pomocnú ruku pri organizovaní podujatia podal Slovenský syndikát novinárov, ktorý je najväčšou novinárskou organizáciou na Slovensku, zastrešujúcou novinárov po stavovskej aj odborovej stránke. Samotný odborný program doškoľovania sa vykryštalizoval v spolupráci s Katedrou žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. O činnosti Slovenského syndikátu novinárov účastníkov seminára informovala predsedníčka organizácie Zuzana Krútka. Snáď zaujímavou informáciou pre každého účastníka bolo, že členmi tejto organizácie sa môžu stať aj spolupracovníci krajanských médií. Vedúci Katedry žurnalistiky FF UK docent Ján Sand hovoril najmä o príprave novinárov a o praktických problémoch novinárskej práce. O novinárskych žánroch sa účastníci doškoľovania porozprávali s Máriou Follrichovou z Katedry žurnalistiky FF UK, ktorá má v odbornom profile aj krajanskú tlač. Okrem základných poznatkov o žánroch a ich zastúpení v našich novinách sa účastníci dozvedeli, že Ľudové noviny sú jedným zo štyroch slovenských týždenníkov vychádzajúcich mimo územia Slovenska.
Redaktori Ľudových novín sa na seminári zmienili o každodenných problémoch, s ktorými sa stretávajú pri spracovaní príspevkov, ako aj o niektorých jazykových otázkach, týkajúcich sa napríklad zapisovania priezvisk a krstných mien, alebo prekladov z maďarčiny. Odborné doškoľovanie pozostávalo z veľmi zaujímavých prednášok, ale aj z diskusií, ktoré boli mimoriadne osožné tak pre profesionálnych novinárov, ako aj pre účastníkov seminára. Hádam najväčším úspechom podujatia bolo, že okrem prispievateľov pokročilejšieho veku sa k nim pridali aj študenti slovakistiky, ba dokonca aj jeden gymnazista z Békešskej Čaby. Rozširovanie okruhu dopisovateľov a výchova mladých novinárov je dôležitá už aj preto, lebo vzhľadom na roztrúsenosť Slovákov po celom území Maďarska redaktori Ľudových novín nemajú možnosť zúčastňovať sa na všetkých podujatiach slovenských samospráv a spolkov.
Vážená redakcia! Uplynulo 51 rokov - vyše polstoročia - od založenia našich Ľudových novín. Toto jubileum ste sa rozhodli osláviť spoločne so svojimi dopisovateľmi a k tomu ste si zvolili formu dvojdňového doškoľovania v Bratislave. Prekvapujúci nápad, viac než sympatický rámec oslavy, ktorý bol naplnený užitočným obsahom. Za iniciatívu a uskutočnenie tohoto výborného programu vám patrí srdečná vďaka! Umožnili ste nám vypočuť si veľmi pútavé odborné prednášky na aktuálne témy, a čo všetko sme sa len (ne)dozvedeli?! Napríklad, že Ľudové noviny sú jedným zo štyroch krajanských týždenníkov vo svete a portál www.luno.hu je svojho druhu ojedinelý. O vašej práci a o Ľudových novinách poprední slovenskí odborníci hovorili s uznaním. Bol to najkrajší - a možno jediný - darček k vášmu sviatku: ku Dňu slovenských novinárov v Maďarsku. Táto oslava akosi nebola o vás, bolo to predsa doškoľovanie, práca a nejako sa zabudlo aj na gratuláciu. Dovoľte mi teda, aby som vám (dodatočne) čo najsrdečnejšie zablahoželala k vášmu sviatku, ako čitateľka sa poďakovala za vašu doterajšiu prácu a zaželala vám veľa ďalších úspechov vo vašej zodpovednej práci!
V Martine na Slovensku sa hovorí: „Ak september, tak potom Martinská poetická jeseň“. Je to udalosť, ktorá sa opakuje z roka na rok, štýlovo povedané s takou vytrvalosťou, s akou vzdorovitosťou sa vracia jeseň do turčianskych dolín, akoby tieto dve veci boli nerozlučiteľné, akoby sa navzájom podmieňovali. Hoci tento obraz je poznačený určitou dávkou poetického zveličovania, je v ňom kus pravdy, ktorá sa zakladá z jednej strany na skutočnosti, že k uvedenému podujatiu dochádza pravidelne už viac ako päť rokov, z druhej strany záujem oň neklesá, skôr rastie. Vďaka organizačným podmienkam a príslušnej obsahovej úrovni možno predpokladať, že pokračovanie je na ďalšie roky zabezpečené. Pritom účastníci tohto stretnutia sú tiež vytrvalí a verní, nejeden záujemca sa sem opätovne vracia.
Boli sme zvedaví, aké nuansy okrem literatúry sem lákajú záujemcov, preto sme niektorých „recidivistov“ požiadali o zdôvodnenie svojich pohnútok. Reakcie boli poučné. Čo sa týka detailov výpovedí, líšili sa podľa zámeru a duševného habitu oslovených: niektorých láka príroda, iných spoločnosť, ďalších zasa uvoľnená atmosféra tunajšieho spoločného pobytu a pod. Reakcie mali jedinú spoločnú črtu: spôsob vytvárania konkrétnych programov zo strany organizátorov. Najvýraznejšie sa prejavila v slovách predstaviteľa českého Literárneho klubu Petra Bezruča (Frýdek-Mistek) Jiřího Figuru. Oslovený stretnutie literátov v Martine, ktoré sa síce koná len raz ročne, ale sa opakuje z jesene na jeseň, veľkoryso poníma cez prizmu gréckeho filozofa Harakleita. Aj toto podujatie má svoju stereotypiu, ako aj rieka má svoje stále zložky, ako je koryto, voda v nej, bez čoho by nebola riekou. Pritom je vždy iná, večne sa mení, pretože je v stálom pohybe. Panta rei. Inými slovami: „nevstúpil by si dvakrát do tej istej rieky“.
Ak aj Martinská poetická jeseň má svoj ustálený rámec, bez ktorého by nebola tým, čím je, z roka na rok sa mení tak z formálnej, ako i z obsahovej stránky, a to vďaka snaženiu organizátorov, ktorí sa usilujú z roka na rok poskytnúť čosi nové, ponúkajú viac, menia dejisko, ako urobili aj teraz. Po literárnom stretnutí v martinskej Biblickej škole, kde sa účastníci predstavili s ukážkami zo svojej najnovšej tvorby, sa presunuli do Necpál, rázovitej horskej slovenskej dediny na prahu Veľkej Fatry, akou je aj obec Turčianske Jaseno, dejisko vlaňajšieho stretnutia. Tieto dve osady sú vzdušnou čiarou vzdialené sotva na niekoľko kilometrov, zato ich pomerne bohatá história - sa v značnej miere líši.
Poldňová prehliadka Necpál, potulky v ich minulosti boli jedným z najpestrejších momentov podujatia.
Pôvod názvu obce Necpaly nie je celkom jasný. Maďarskí aj slovenskí historici sa zhodujú v tom, že názov považujú za slovanský. Nie je vylúčené, že pochádza od slovesa páliť. Necpaly sa vyznačujú aj historickými pamiatkami, ako je ranogotický kostol z 13. storočia, evanjelický kostol, renesančný kaštieľ a tzv. Franklinovský kaštieľ. Táto malebná obec na prahu Veľkej Fatry, nachádzajúca sa na vyústení Necpalskej doliny do Turčianskej kotliny, sa preslávila viacerými vynikajúcimi historickými osobnosťami. Rod Justhovcov vlastnil Necpaly od 16. až do konca 19. storočia. V období reformácie Justhovci, ako aj väčšina šľachty v Turci, prijali augsburgské vierovyznanie. Justhovci podporovali aj vzdelanosť, od r. 1592 tu pôsobila latinská vyššia škola, známa pod názvom Nationale institutum hungaricum. Koncom 19. storočia hospodársky najsilnejšou rodinou v Necpaloch sa stávajú Franklinovci. Tu sa narodil jeden z generálov uhorskej revolúcie roku 1848, popravený spolu s ďalšími v Arade, Juraj Lahner. V Necpaloch sa narodila a bola pokrstená matka svetoznámeho maďarského básnika Sándora Petőfiho (Alexandra Petroviča) Mária Hrúzová. Dokladom je aj zápis v starých matrikách, nachádzajúcich sa v Štátnom oblastnom archíve v Bytči. Pamätná tabuľa M. Hrúzovej s dvojjazyčným nápisom sa nachádza v predsieni Evanjelického kostola v Necpaloch.
Okrem domácich hostia z Čiech a Maďarska mali možnosť nazrieť aj do prítomnosti osady a presvedčili sa o tom, že ona chce žiť, má budúcnosť. Snáď sa to najviac prejavuje v premenách jej celkového vzhľadu, vo výstavbe nových moderných domov, ako i technických zariadení, ako je napríklad vlastná minielektráreň, ktorú poháňa potok.
Štruktúra Martinskej poetickej jesene sa mení aj vertikálne, martinské stretnutie malo pôvodne zabezpečiť fórum mladým literátom. Postupne sa rady jeho účastníkov rozšírili, môže sa ho zúčastniť ktokoľvek, kto má záujem o jeho programy. Potom sa rozširovali aj jeho aktivity, napríklad o tvorivú dielňu. Organizátori sa prispôsobujú meniacim sa nárokom účastníkov, ktorí sa aj sami menia a v poslednom období prejavujú záujem aj o teoretické otázky. Tentokrát z iniciatívy účastníkov sa uskutočnilo tzv. minisympózium o kaligramoch, ktoré sa rozšírilo v skutočnú vášnivú diskusiu. Účastníci si ani nevšimli, že sedia celé popoludnie. Pripomenula im to iba vôňa guláša, ktorý sa varil priamo pred otvorenými dverami spoločenskej miestnosti. Pod dojmom týchto udalostí nám pán Figura povedal: „Práve vaše vystúpenie na martinskej jeseni mi pripomenulo, ako sa to všetko z roka na rok mení, bolo to pre viacerých z nás trošku aj prekvapením, niečo nové. Sám som síce už čosi počul o Slovákoch v Maďarsku, sem-tam aj o tom, že sú medzi nimi takí, ktorí píšu, predsa bolo pre viacerých prekvapením, keď ste sa vlani predstavili svojimi ukážkami, ktorými ste sa dobre včlenili medzi nás. No a teraz, počas diskusie o kaligramoch, mňa osobne najviac zaujal príspevok Imricha Fuhla na túto tému. Zaskočil ma jednak svojou odbornosťou, zároveň sa mi pozdávali ukážky z jeho experimentálnej tvorby.“ Vraj sa v ňom dokreslil, ba aj zmenil obraz o Slovákoch v Maďarsku: „Podľa toho to ani nemáte také zlé,“ poznamenal. Keď sme pánovi Figurovi povedali, že nie je všetko zlato, čo sa blyští a že máme zato aj vážne problémy, dosť ho to zarazilo. „To je to. To je dobré na tomto našom stretnutí, že sa vždy dozvedáme niečo nového, pred človekom sa otvárajú okná, vzbudzuje sa záujem. Napríklad to, čo som sa dozvedel o vás, ma núti k tomu, aby som vás spoznal ešte lepšie.“ Nepoviem, lichotili mi slová nášho nového priateľa, avšak trocha som pochyboval, či ich mám brať doslova. Presvedčili ma hostitelia. Pri rozlúčke hlavná organizátorka podujatia Taťana Sivová povedala: „Príďte aj inokedy, máte u nás vyhradené miesto.“
V Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave sa 23. septembra uskutočnila prezentácia kníh Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) Slovenský jazyk v Maďarsku, ktorú zostavili Alžbeta Uhrinová a Mária Žiláková a zborník Slovenčina v menšinovom prostredí II., ktorého zostavovateľmi sú Alžbeta Uhrinová a Alexander Ján Tóth.
V úvode podujatia sa prítomným prihovorila predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilma Prívarová. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí spolu s Verejnou nadáciou pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, Úradom predsedu vlády MR a Višegrádskym fondom finančne podporili vydanie týchto publikácií.
Publikácie predstavili riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV Slavomír Ondrejovič, Miroslav Dudok z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a Anna Divičanová z Univerzity Loránda Eötvösa, ktorá je aj vedeckou radkyňou VÚSM. Podujatie moderoval profesor Pavol Žigo a zúčastnili sa na ňom aj niektorí autori príspevkov zborníka Slovenčina v menšinovom prostredí II. Janina Urban z Poľska, Jozef Schwarz, Pavel Rozkoš, Gabriela Hamranová, členka vedeckej rady VÚSM Magdaléna Paríková, Gregor Papuček a ďalší zástupcovia vedeckej komunity a Matice slovenskej Stanislav Bajaník a Viera Tapaľagová.
Členka vedeckej rady VÚSM Anna Divičanová zdôraznila, že podľa zakladajúcej listiny má inštitúcia a jej aktivity, vrátane publikácií, sprostredkovávať vedu. Dnes sa zámerne otvárajú hranice prísnej vedeckosti - uverejňujú sa a sprístupňujú sa aj poznatky a skúsenosti z praxe. Stále je aktuálny problém: ako sprostredkovať hovorový, nielen literárny jazyk tak, aby sa dostal, obrazne povedané, „na ulicu“ - teda z komunikácie v uzavretom priestore domácnosti, komunity, do každodennej bežnej praxe na verejnosť. Citovala maďarského historika Lászlóa Szarku, podľa ktorého sa nositeľom príslušnosti k entite stáva vedomie pôvodu, citová väzba, nie jazyk. Zdôraznila, že Slováci žijúci v blízkosti materskej krajiny si nemôžu dovoliť zabudnúť svoj materský jazyk tak, ako je to napríklad v Amerike. Slováci v Amerike žijú na inom kontinente, kontakt s materskou krajinou je obmedzený aj vzdialenosťou. Podľa nej treba brať na vedomie v prvom rade realitu a súčasnosť, pretože jazyk a kultúra má svoje špecifiká, ktoré máme zachrániť.
Na záver oficiálnej časti sa riaditeľka VÚSM Alžbeta Uhrinová poďakovala autorom a prednášajúcim, pani Branislave Chocholovej za úpravu publikácií a prítomným autorom a hosťom za účasť. Podujatie pokračovalo plodnou diskusiou.
V prvú októbrovú sobotu bolo v Matre nepríjemné, typické jesenné počasie. Na kraj doľahla hmla a popŕchalo. Zrejme aj preto sa v popoludňajších hodinách ťažšie schádzali občania Alkáru (Mátraszentimre) v miestnej základnej škole, kde sa konalo národnostné kultúrne podujatie. Kto však prišiel, neoľutoval, nemal zachmúrenú tvár ani zamračený pohľad, naopak pestrý kultúrny program vyčaril v hľadisku veselú náladu.
Obecná samospráva a Slovenská samospráva v Alkári usporiadali 4. októbra Hornomatranský národnostný deň. Predsedníčka hostiteľskej slovenskej samosprávy Judita Kaszalová Szabadová privítala vzácnych hostí: zástupkyňu predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelku Rybovú, kurátorku CSS Ildiku Klauszovú Fúzikovú, starostu spriatelenej obce zo Slovenska Gemerskej Panice Milana Majorosa, riaditeľku Gyöngyöšského mikroregionálneho združenia Pirosku Makaovú Beneiovú, podpredsedníčku Spolku a regionálneho kultúrneho strediska novohradských a hevešských Slovákov Ruženu Komjáthiovú, predsedu Slovenskej samosprávy v Malej Náne Michala Hlivu a nie v poslednom rade starostu obce Alkár Ondreja Stullera.
Pani J. Kaszalová Szabadová s radosťou oznámila prítomným, že podľa niektorých dokumentov v tomto roku oslavuje ich osada 150. výročie svojho jestvovania. Alkár nie je teda stará obec. V roku 1858 sa sem presťahovalo z Hornej Huty päť slovenských rodín. Aj prví obyvatelia Hornej Matry sa sem dostali až v polovici 18. storočia. Zaoberali sa výrobou skla a pálením uhlia. Boli to Nemci a Slováci. O 100 rokov neskôr sa niektorí vydali na cestu a odišli ďalej. Dodnes tu zostali potomkovia prvých osídlencov, ktorí sa tu dobre cítia, lebo žijú v prekrásnej prírode a na čerstvom, zdravom vzduchu. Dnešní Alkárčania pracujú najmä v oblasti cestovného ruchu, v okolitých hoteloch a penziónoch. Nezabudli však na svoje korene. Na ulici, v obchode v kruhu staršej generácie ešte počuť slovenské slovo. Výučba slovenského jazyka prebieha v miestnej materskej i základnej škole. Na rôznych obecných podujatiach vždy odznejú aj slovenské piesne a básne. Prvoradým cieľom slovenskej menšinovej samosprávy je pestovať slovenský jazyk, kultúru a ľudové tradície. Národnostný deň organizujú v obci každý druhý rok, prezentujú sa na ňom slovenské folklórne súbory z celého Maďarska. Tentoraz prišli súbory z Veňarcu, Budapešti a Čemera.
Po privítacích slovách prítomní zaspievali maďarskú štátnu hymnu a hymnu Slovákov žijúcich v Maďarsku „Daj Boh šťastia...“, po ktorých otvoril tradičné kultúrne podujatie pán starosta. Ondrej Stuller vyzdvihol, že v Hevešskej župe sú iba v dvoch osadách slovenské menšinové samosprávy - v Alkári a v Malej Náne. Priateľské styky s materskou krajinou, činnosť alkárskej menšinovej samosprávy a výučba slovenského jazyka sú dôkazom toho, že národnostné bytie pokladajú za svoju srdcovú záležitosť. Cezhraničná spolupráca, pestré kultúrne styky a bohatá činnosť by mohli byť dobrým príkladom, ako by mali politici pristupovať k dobrým susedským vzťahom a hľadaniu nových možností dobrej spolupráce, zbližovania sa.
Kultúrny program uviedol Folklórny súbor Rozmarín z Veňarca. Pani Ružena Komjáthiová stručne predstavila súbor, ktorý vznikol v roku 1973, teda pred 35 rokmi. Zakladateľkou bola Anna Hudecová a toho času účinkoval ako ľudový spevácky zbor. Časom sa zbor rozrástol, spievali v ňom všetky generácie a neskôr sa vytvoril aj tanečný súbor. Spoločne spracovali na javisko veňarecké ľudové zvyky a tance pod názvom Svadba, Dožinky a Nedeľné popoludnie vo Veňarci. Súbor pravidelne vystupuje v slovenských osadách v Maďarsku a na Slovensku a šíri chýr o bohatom folklóre obce vo svete. Jeho záslužnú činnosť ocenili roku 2004 CSS udelením vyznamenania Za našu národnosť. V Alkári predviedol choreografiu Nedeľné popoludnie vo Veňarci, maglódske tance, zemplínske koleso a tanec zo Sárközu. Sprevádzala ho Ľudová kapela Kóborzengő pod vedením Kláry Erdélyiovej. Búrlivý potlesk divákov bol dôkazom, že Veňarčania predviedli program na vysokej umeleckej úrovni a získali si srdcia hostiteľov.
Po Veňarčanoch prišli na javisko miestni škôlkári. Predniesli slovenské básne, piesne a hru a repe, ktorú s nimi nacvičila slovenská učiteľka a vedúca Materskej školy v Alkári Alžbeta Babályová. Ich vystúpenie sledovali diváci s dojatím. Folklórny tanečný spolok Lipa z Budapešti, ktorého vedúcou je Monika Szelényiová a choreografkou Eva Szilágyiová Šubová, zatancoval spišské, šarišské, tirpácke a békešské tance. Temperamentné tance a zemplínske ľudové piesne v podaní Evy Szilágyiovej Šubovej oprávnene zožali úspech. Búrlivý potlesk vrátil tanečníkov na javisko.
Žiaci miestnej základnej školy zaspievali matranské ľudové piesne a zarecitovali básne. Vyrozprávali príbeh o farebných ceruzkách... Záverom kultúrneho programu vystúpil Folklórny súbor Furmička z Čemeru, ktorý sa kvôli hmlistému počasiu trochu oneskoril. Na javisku v prekrásnom kroji oduševnene prezentoval čemerské ľudové zvyky. Diváci sa mu zavďačili búrlivým potleskom. J. Kaszalová Szabadová sa záverom kultúrneho programu poďakovala vystupujúcim súborom za skvelý výkon a odovzdala im darčeky.
Štvrtý septembrový týždeň bol v Békešskej Čabe hlučný. Ulice ovládli húfy stredoškolákov. Mesto už po sedemnástykrát usporiadalo študentské dni „Garabonciás“. Cieľom akcie je zvoliť študentského richtára na nový školský rok. V tomto roku sa o čestný titul uchádzalo 9 kandidátov z 9 škôl.
Predvolebná kampaň sa začala v pondelok veľkým fakľovým sprievodom. Študenti sa zhromaždili pred Čaba centrom a spoločne sa pohli k športovému ihrisku na Barossovej ulici, kde v krátkom čase vyrástlo študentské mestečko Garaboncity. Bolo to hlavné miesto týždňového podujatia. Školy si tu postavili svoje stany a čakali na záujemcov, pre ktorých pripravili zaujímavé programy, koncerty a súťaže.
S programom a cieľmi škôl sme sa mohli podrobnejšie zoznámiť v utorok v Dome mládeže, na tzv. happeningu. Školy si pripravili zábavné a vtipné prezentácie, ktoré oživili filmami a kultúrnym programom.
Vo štvrtok kampaň vrcholila, nadišli voľby nového richtára čabianskych stredoškolákov. Tento titul môže nosiť kandidát tej školy, ktorá získala najviac bodov. Body mohli študenti zbierať počas celého týždňa. Tímy dostali rôzne úlohy museli napr. zbierať „garabonciášske“ relikvie, dobové fotky, články atď. Porota (z každej školy dvaja žiaci, za čabianske slovenské gymnázium Róbert Alberti a Tomáš Pluhár) bodovala výkony na happeningu, stany v Garaboncity a programy. Po spočítaní bodov na študentský richtársky stolec v mestskej radnici v školskom roku 2008/2009 zasadol István Bodóczi, zo Strednej školy obchodnej Józsefa Zwacka.
V Dome mládeže a v Garaboncity sa konali aj také súťaže, na ktorých sa mohli zúčastniť stredoškoláci nezávisle od toho, či sa ich škola zapojila do volieb. Na týchto súťažiach boli zastúpení aj žiaci našej školy. Zrodili sa vynikajúce výsledky. V Garaballe (v basketbale a vo volejbale) obstála v tvrdej konkurencii skupinka, ktorú tvorili žiačky 11. triedy (Gyöngyi Badinková, Katarína Karkušová a Klaudia Györgyová). Dievčatá získali 3. miesto a v orientačnom behu skončila tretiačka Ramona Vargová na 2. mieste.
Pri rekapitulácii udalostí môžeme povedať, že čabianski študenti majú za sebou jeden veselý týždeň. Novému študentskému richtárovi gratulujeme a prajeme mu úspešnú prácu.
V poslednú septembrovú nedeľu ožila hlavná ulica v Jači (Acsa). Podobne ako v predošlých rokoch, aj teraz sme pre žiakov základnej školy usporiadali oberačkovú slávnosť. Chlapci a dievčatá sa vyobliekali do pekných ľudových krojov. Trojročné deti, ale i dospelí veselo tancovali na hudbu pišpeckej kapely Hatvan banda. Pred krojovaným sprievodom, tak ako to bývalo kedysi, išli mládenci na koňoch. Prizerajúcich sa ponúkali koláčmi a hroznom. Keď sa sprievod zastavil, obecný hlásnik dal všetkým na známosť, že hrozno už dozrelo, ba mušt sa už kvasí v pivniciach a kto sa chce radovať, nech si príde večer zatancovať. Členovia rodičovského združenia pripravili obložené chlebíčky, zákusky a osviežujúce nápoje. Po ľudovej zábave nasledovala diskotéka. Medzi tancom vylosovali tombolu. Ďakujeme všetkým, ktorí prácou alebo finančne prispeli k dobrej nálade!
Napriek nepríjemnému počasiu Gerheňový festival v Malej Tarči prilákal veľa záujemcov. Ráno pršalo, preto sa len málo skupín podujalo piecť zemiakové placky, ale milovníci tejto lahôdky vytrvalo čakali na prvé kusy.
Ako vždy, aj teraz prišli na festival hostia z Beluše na Slovensku, spolu s členmi miestnej slovenskej samosprávy sa po inštalovaní výstavy pustili do práce. Oni piekli slovenské placky, do ktorých vôbec nedali múku. Dávajú do nich vajíčka, cibuľu, cesnak, soľ, čierne korenie, rascu, majoránku. Podľa tých, ktorí ochutnali placky Belušanov, boli výborné. Niekoľko kusov urobili aj s bryndzou, ba na dôvažok uvarili domácim aj bryndzové halušky, lebo, ako vieme, aj tie sa robia zo strúhaných zemiakov. V skupine Belušanov varili starosta obce Vladimir Vadrna s manželkou Evou, notárka Soňa Kováčiková s manželom Pavlom, riaditeľka materskej školy Mária Baštugová a bývalý poslanec obce František Salaj s manželkou Katarínou, ktorí sa stali dobrými priateľmi snáď každého Slováka, žijúceho v Malej Tarči. Vedľa nich piekli placky členovia miestnej slovenskej samosprávy spolu s poslancom mesta Jozefom Babarczim. Oni piekli pravé malotarčianske gerhene s rôznymi koreninami a podávali ich s cesnakovou smotanou. Podľa rozhodnutia poroty Belušania vyhrali druhú a Slovenská samospráva v Malej Tarči tretiu cenu. Prvú cenu vyhrala rodina Egediovcov s priateľmi, oni ochutili gerhene rozmarínom.
Popoludní prebiehalo Národnostné folklórne stretnutie „Stužka”. Dovtedy sa aj počasie trocha umúdrilo. Popri poľských, nemeckých, ukrajinských a srbských tanečných skupinách a speváckych zboroch vystúpili slovenské folklórne telesá z Ečeru, Čemeru, Šóškútu a z Malej Tarče. Vystupujúci prešli v krojovanom sprievode ulicami mesta za sprievodu rezkej hudby. Občas sa zastavili a predviedli ukážky zo svojho programu. Nečudo, že sa na ich program prišlo pozrieť veľa ľudí z mesta a okolia. Program sa skončil koncertom nemeckej dychovky Dicke Schwäne a spoločným tancom s miestnym súborom Panónia.
Mestská samospráva v Dabaši usporiadala v dňoch od 12. do 21. septembra X. Dabašské dni. Séria podujatí sa začala v Základnej škole Gézu Gyóniho Dňom talentov, keď s úvodnou prednáškou o talentoch vystúpil profesor lekárskej univerzity SOTE Péter Csermely. Nasledujúci deň v tejto škole odovzdali nové futsalové (malé futbalové) a „gruntové“ ihrisko, obe s umelým trávnikom. Na slávnosti referent Programovej kancelárie Ollé Zoltán Jakab konštatoval, že Dabaš sa ako prvý prihlásil do programu Ollé-OMV, ktorý existuje od roku 2006 a je iniciatívou Maďarskej futbalovej asociácie (MLSZ). Program podporuje vytváranie podmienok na kultúrne športovanie. Podľa slov primátora mesta Zoltána Kőszegiho investícia je medzníkom v živote mesta. Mesto so šestnásťtisíc obyvateľmi si vytýčilo za cieľ, že sa stane športovým centrom. Pätnásťmiliónovej investícii sa teší najmä škola, v ktorej tohto roku prvýkrát odštartovali triedu so zvýšeným počtom hodín telesnej výchovy. Program pokračoval futbalovými zápasmi a otvorením výstavy fotografií o tradičnej oberačke. Dabašské dni pokračovali športovým popoludním starých rodičov a vnukov, monodrámou Andrása Viskyho Júlia v podaní herečky Denisy Dérovej, premietaním filmu o desaťročných Dabašských dňoch, ekumenickou súťažou, renesančným koncertom, Kossuthovým dňom, Dňom zdravia, Dňom podnikateľov, atď...
Záverečnou akciou Dabašských dní bolo odovzdanie Domu závinov v mestskej štvrti Šára, na Mántelekiho ulici. Veľkolepú akciu usporiadali mestská samospráva a Spolok šáranských Slovákov. Prítomných v mene organizátorov privítali primátor mesta Zoltán Kőszegi a predsedníčka Spolku šáranských Slovákov Anna Šaligová Bóžiková. Pani predsedníčka vo svojom prejave zdôraznila, že Dom závinov by nebol mohol vzniknúť bez priaznivého zázemia. S iniciatívou prišla bývalá poslankyňa Piroška Fojtová Bálintová a realizovala ju mestská samospráva. Ako povedala, rok 2008 je v Dabaši rokom pestovania slovenských tradícií. Uskutočnili napr. tradičnú zabíjačku, „kyselicu“ - rozlúčku so zimou, oberačkový sprievod, atď... Anna Šaligová Bóžiková poďakovala za pomoc pri vzniku Domu závinov predovšetkým katolíckej cirkvi a obyvateľom mesta. Ako povedala, v meste príkladne spolunažívajú Slováci a Maďari a príkladné je aj to, že slovenská menšina v Dabaši-Šáre si zachovala starodávne slovenské tradície. Po jej slovách na javisko vystúpili škôlkári materských škôl Slnečný lúč a Dúha. Po nich nasledoval pestrý program žiakov Katolíckej základnej školy svätého Jána a školy Ferenca Rákócziho. Deti očarili publikum slovenskými a maďarskými detskými hrami. Katolícky farár z Inárču Attila Kapáš slávnostne požehnal novú budovu. Po slávnostnom akte pokračoval kultúrny program. Na javisku tancovali páry miestneho tanečného súboru Forgatós, vystriedala ich mládežnícka citarová skupina Nezábudka kyticou slovenských a maďarských ľudových piesní. Na záver kultúrneho programu súbor Rozmarín predniesol tradičnú šáranskú svadbu. Prekrásny kroj nevesty si odela predsedníčka slovenskej menšinovej samosprávy Mariann Gogoláková, ženíchom bol László Feldman.
Podľa predsedníčky Spolku šáranských Slovákov Dom závinov vznikol z iniciatívy nebohej poslankyne Pirošky Fojtovej Bálintovej, ktorá sa v meste tešila všeobecnej úcte. Samospráva mesta sa preto rozhodla z vlastných síl a, samozrejme, z konkurzných prameňov postaviť budovu, ktorú vlastní mestská samospráva a prevádzkuje ju spolok. Výstavba sa začala v roku 2006, ale kvôli ťažkostiam pri získavaní rôznych povolení bola dokončená až teraz začiatkom septembra. Zisk z predaných závinov patrí spolku, prevádzkové náklady hradí mestská samospráva. Dom má dve zamestnankyne na plný úväzok: vedúcou je Terézia Balážová Bálintová a jej pomocníčkou Helena Bunčáková. Obe zamestnáva spolok. Dom ponúka návštevníkom napr. tvarohové, makové, višňovo-makové, jablkové, višňovo-jablkové, kapustové, višňové a slivkové záviny. Na osvieženie ponúkajú minerálnu vodu a domáci ovocný sirup. V dlhodobých plánoch figuruje aj predaj teplých nápojov. Prekrásna budova je pre dvadsať osôb a je vhodným miestom na menšie rodinné oslavy. Dom závinov je otvorený od pondelka do piatku od pätnástej do devätnástej hodiny, v sobotu a v nedeľu od desiatej do devätnástej hodiny.
Občiansky a národnostný výbor samosprávy mestskej časti Budapešti Starého Budína a Békásmederu na čele s jeho predsedníčkou Júliou Mányiovou Csikósovou sa rozhodol usporiadať akciu, aká v tejto časti našej metropoly ešte doposiaľ nebola. Ba dodajme, nebola ani jej podobná. Výbor k realizácii svojej predstavy - k usporiadaniu I. Starobudínskeho občianskeho a národnostného dňa - požiadal o pomoc niekoľko desiatok občianskych združení a desať miestnych národnostných samospráv. S akým úspechom? O tom sa mohol na vlastné oči presvedčiť každý, kto 4. októbra zavítal do Starobudínskeho kultúrneho strediska na ulici San Marco.
Napriek daždivému počasiu kultúrne stredisko pripomínalo včelí úľ. Ozývala sa tu vrava vo viacerých jazykoch. Stánky nielen na dvore, ale i vo vnútri obrovskej budovy pripomínali hody, najchýrnejšiu ľudovú veselicu. Pestrá ponuka medovnikárov, rôzne výrobky ľudových umelcov a remeselníkov, knižné stánky a bufety od rána lákali malých i veľkých. Pravda, nešlo tu iba o zábavu, ale hlavne o to, aby jednotlivé občianske združenia a menšinové samosprávy prezentovali širokej verejnosti svoju činnosť.
Hlavnú záštitu nad touto veľkolepou akciou mal starosta III. obvodu hlavného mesta Balázs Bús, preto nebola náhoda, že sa podujal slávnostne otvoriť podujatie. Vo svojom príhovore zdôraznil mimoriadny význam činnosti občianskych združení a miestnych menšinových samospráv vo verejnom, politickom, kultúrnom a športovom živote mestskej časti Starý Budín a Békásmegyer. Podčiarkol, že obvodná samospráva si vysoko cení ich prácu, o čom svedčí aj to, že na podporu ich činnosti v tomto roku vyčlenila 148 miliónov forintov, ktorú dopĺňajú prostriedky z rôznych nadácií.
Po otváracej slávnosti prebiehali programy na troch dejiskách: v obrovskej hale, v divadelnej sále a na dvore. Predpoludním sa na javisku veľkej sály jeden za druhým striedali súbory menšinových samospráv a občianskych združení. Spomedzi šestnástich súborov spomeňme aspoň tie, ktoré poskytli obecenstvu hlboký umelecký zážitok. Patril medzi ne miestny Nemecký spevácky zbor Braunhaxler, Nemecký národnostný spevácky zbor z Košíc, Spevácky zbor budapeštianskej srbskej školy a náš Folklórny spolok Lipa. Tento tanečný súbor Budapeštianskej slovenskej samosprávy, ktorý vedú predsedníčka spolku Monika Szelényiová a umelecká vedúca Eva Subová, si právom získal priazeň obecenstva. Za šarišský, zemplínsky, békešský a tirpácky tanec sa mu obecenstvo zavďačilo vrelým potleskom.
Popri kultúrnom programe, v ktorom nechýbali ani poprední známi interpreti operetných skladieb a zábavnej hudby, v kultúrnom stredisku prebiehali rôzne zamestnania pre deti a dospelých, kvízy, športové súťaže a rôzne iné akcie. Nechýbali napríklad ani odborní lekári a zdravotné sestry, ktorí poskytovali rady, merali záujemcom krvný tlak i hladinu cukru v krvi. Na dvore medzitým kuchári vo viacerých kotloch varili chutný perkelt a guláš, ktoré na poludnie bezplatne ponúkali účastníkom podujatí..
V starobudínskom osvetovom stredisku v sobotu usporiadali prvý úspešný občiansky a národnostný deň, ale podľa občianskeho a národnostného výboru obvodnej samosprávy nebol posledný, lebo ho mieni poriadať každý rok.
Slovenský inštitút Budapešť v spolupráci s umeleckou agentúrou Folk Slovakia v Nitre usporiadal 23. septembra v hlavnom meste Maďarska výstavu Na husličkách maľované. Prítomných privítal riaditeľ SI Milan Kurucz. Zvlášť pozdravil veľvyslanca Slovenskej republiky Juraja Migaša a predstaviteľku Regionálneho úradu OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) pre Európu a Strednú Áziu Máriu Kadlečíkovú. Po privítacích slovách odovzdal slovo kurátorke výstavy Helene Kolínovej-Dejčíkovej. - S radosťou vám predstavujem diela stopäťdesiatich slovenských umelcov, výstavu s názvom Na husličkách maľované. Autorkou projektu je Beáta Pachingerová. Tak ako je naša krajina posiata prírodnými krásami, historickými pamiatkami a dobrosrdečnými ľuďmi, tak aj umelci, ktorí vytvorili tieto diela, sa inšpirovali svojou domovinou. Každý umelecký vkus je iný. Výber diel je skutočne široký. Čo do žánru od realizmu cez modernu a postmodernu, čo do techniky od kresby, grafiky, maľby až po sochu. Umelcov zjednocuje forma huslí. Projekt na husličkách maľované je jedinečný, lebo ukazuje mnohorakosť slovenského výtvarného umenia. Jedinečnú zbierku huslí vytvorilo stopäťdesiat slovenských výtvarníkov. Stretli sa tu celé generácie výtvarných umelcov zo všetkých regiónov Slovenska. Nitriansky región reprezentujú mená ako Robert Brún, Miroslav Cipár, Igor Cvacho, Juraj Čutek, Anna Galková, Zuzana Hložníková, Zdeno Horecký, Róbert Hromec, Karin Kolčáková, Milan a Daniela Krajčovci, Daniela Krajčová ml., Ján Kudlička, Stanislav Lajda, Pavol Muška, Pavol Rusko, Jaroslav Uhel, Ondrej Zimka a ďalší. Ozdobou zbierky sú autori uznávaní nielen na Slovensku, ale aj na medzinárodnej výtvarnej scéne, napr. Rudolf Fila, Štefan Bubán, Jozef Jankovič, Rudolf Sikora, Juraj Bartusz, Ľudovít Hološka a Ján Berger. Zo staršej generácie sú osobitne výrazní Tibor Bartfay a Rudolf Moško. Zo skupiny Galandovcov sú tú zastúpení Vladimír Kompánek, Andrej Rudavský, Rudolf Krivoš či Milan Laluha. Exponáty obdivovali aj v Bologni, Oxforde, Krakove, Bruseli i v Štrasburgu. Na záver by som úprimne poďakovala riaditeľovi SI Milanovi Kuruczovi a predstaviteľke Regionálneho úradu OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) pre Európu a Strednú Áziu Márie Kadlečíkovej za umožnenie prezentácie týchto diel - dokončila svoj prejav kurátorka expozície Helena Kolínová - Dejčíková.
Deň kultúry a jazyka Slovákov žijúcich v Békešskej župe usporiadajú 19. októbra o 10. hodine v Kultúrnom stredisku Somu Orlaia Petricsa v Poľnom Berinčoku. Podujatie, ktoré usporiadajú po 17. raz, sa začne pozdravnými príhovormi. V kultúrnom programe sa predstavia miestne slovenské kultúrne skupiny a slovenské kultúrne telesá župy a regiónu.
Slovensko-maďarský spolok v Budaörsi usporiada 18. októbra o 18. hod. v Dome kultúry Móra Jókaiho Slovenský oberačkový ples. V kultúrnom programe vystúpia kapela Kóborzengő so slovenskými piesňami, výhercovia recitačnej súťaže XIII. obvodu Budapešti, András Szabó s piesňami Pétera Mátého a Tanečný súbor Kamravarieté. Vstupné je 3 500 Ft, vstupenky si môžete objednať na telefónnych číslach 06 23 441620 a 06 30 4260424. Do tanca bude hrať kapela Lekli Duó.
Pri zrážke dvoch osobných vlakov v blízkosti Budapešti zomreli štyria ľudia, ďalších tridsať sa zranilo. Kvôli nehode sa vzdal funkcie minister dopravy Pál Szabó, predseda riaditeľskej rady štátnej železničnej spoločnosti MÁV Miklós Kamarás a generálny riaditeľ MÁV István Heinczinger. Premiér Ferenc Gyurcsány demisiu ministra prijal. Nehoda sa stala na stanici v Monorierdő, keď osobný vlak zozadu narazil do súpravy Intercity. Podľa správy maďarskej agentúry MTI lokomotíva osobného vlaku narazila do posledného vagóna expresu Intercity a doslova ho rozpárala. Traja pasažieri zomreli na mieste, štvrtý zraneniam podľahol po prevoze do nemocnice. Pri železničnom nešťastí sa zranilo 27 osôb, z nich osem ťažko. Hovorca maďarských železníc MÁV Tibor Sigulinski pripustil, že pred miestom nehody mohlo kvôli skratu na kábli vypadnúť zabezpečovacie zariadenie. „Nevieme, prečo osobný vlak narazil do vlaku pred ním. Bezpečnostné zariadenie priamo v lokomotíve mali havárii zabrániť,” povedal Sigulinszki.
Minister zahraničných vecí Antallovej vlády Géza Jeszenszky na otázku portálu Index striktne odmietol tvrdenie Vladimíra Mečiara. „Aj doteraz som vedel, že Mečiar nie je hodnoverným, spoľahlivým človekom, ale to nie, že má takúto živú fantáziu.” Podľa Jeszenszkého začiatkom 90. rokov ešte žila predstava, že prostredníctvom rozšírenia práv menšín a rozvoja ich samosprávnosti hranice v našom regióne takisto stratia svoj význam, ako sa to stalo napríklad v prípade Belgicka a Nemecka. Ukázalo sa však, že to bola ilúzia: podľa bývalého ministra zahraničných vecí uplynulých pätnásť rokov ukázalo iba to, že vzhľadom k tomu, že ich neustále rozdúchavajú, na Slovensku permanentne rastú antipatie voči Maďarom.
V Základnej škole v chorvátskej obci Zdenci pribudne od októbra nový predmet - slovenský jazyk. Dvakrát do týždňa by sa ho malo učiť 18 žiakov. Záujem o slovenčinu majú pritom nielen potomkovia Slovákov, ale aj Chorváti - informovala o tom Slovenská televízia. Myšlienku výučby podporila aj podpredsedníčka SNS Anna Belousovová. Podľa nej treba vysoko oceniť takýto prístup k menšinám a Chorvátsko môže byť príkladom pre mnohé krajiny EÚ. Myslí si, že pomoc, ktorú by im malo Slovensko poskytnúť, by mala byť zosúladená s potrebou učebníc a učebných pomôcok. V obci Zdenci, ktorá má viac ako 2000 obyvateľov, žijú potomkovia Slovákov, ktorí prišli v 19. storočí najmä z Kysúc. Hoci sa Slováci nevyhli asimilácii, naďalej sa snažia v rodinách hovoriť po slovensky. V Chorvátsku sa slovenský jazyk v súčasnosti vyučuje v 12 školách.
Spolok segedínskych Slovákov aj v tomto roku pokračuje vo výučbe slovenčiny. Aj keď sa kurz už začal, záujemci sa môžu hlásiť priebežne v Dome menšín (Segedín, Ostrovského ul. č. 6, tel.: 06 62 424248), alebo na telefónnom čísle 30 2799126. Začiatočníkov a žiakov základných škôl vyučuje Ildika Makaiová, pokročilých a mierne pokročilých Iveta Hruboňová.
Spolok segedínskych Slovákov touto cestou ďakuje svojim podporovateľom, že v roku 2007 poukázali na účet spolku 1 % dane z príjmu. Týchto 76 360 Ft sme použili na intenzívny zimný jazykový tábor na Slovensku, ktorý sa konal v Heľpe od 17. do 23. februára 2008. Aj pomocou tejto sumy sa mohli žiaci nedeľnej školy zúčastniť tohto projektu bezplatne. Z tohto fondu sme im hradili stravovanie v tábore.
Fórum inštitút pre výskum menšín so sídlom v Šamoríne spolu s Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku a ďalšími partnermi usporiadali v dňoch 29. a 30. septembra „Medzinárodný workshop o efektívnej účasti menšín na politickom, ekonomickom, kultúrnom a spoločenskom živote”. Slovákov v Maďarsku zastupovali predseda CSS Ján Fuzik, riaditeľka VÚSM Alžbeta Uhrinová-Hornoková a predseda vedeckej rady VÚSM Matej Šipický.
Keďže výmenu skúseností odborníkov na menšinovú problematiku pokladám za veľmi dôležitú, dovoľte mi, aby som sa s vami podelil o myšlienky súvisiace s menšinovými právami. Predtým, ako by som konkrétne hovoril o niektorých prednáškach odborníkov z rôznych stredo- a východoeurópskych krajín, musím povedať, že ihneď na začiatku prednášok bol nastolený problém interpretácie takých pojmov ako napr. národ, menšina, komunita, autonómia. Bez toho, aby som sa pustil do vysvetľovania týchto výrazov, môžem povedať, že sa stalo všeobecným javom prenesenie ich významu do negatívneho smeru. Je to asi preto, lebo k týmto slovám sa obyčajne pridávajú aj také, ktoré by sa nemali, a to napr. nacionalizmus. O tom ani nehovoriac, že spomínané dva výrazy podľa slovníkového tvaru nemajú negatívny zmysel. Ďalším takýmto základným problémom bolo to, že ťažko sa dá rozhodnúť o tom, kto má právo zastupovať danú menšinu, veď nie každá komunita má demokraticky zvolených predstaviteľov.
Ak sme už pri tejto problematike, musím povedať pár slov o otázke parlamentného zastúpenia menšín v Maďarsku. Ako vieme, táto otázka nie je vyriešená od roku 1993 a mám taký pocit, že ešte dlho nebude v parlamente nikto sedieť za Slovákov žijúcich v Maďarsku. Mali sme šťastie vypočuť si prednášku bývalého ombudsmana pre národné a etnické menšiny v MR Jenőa Kaltenbacha. On mal veľké zásluhy na vybudovaní systému národnostných práv, ktorý nie je bez chýb, čím myslím predovšetkým na registráciu voličov. Najprekvapujúcejším momentom jeho prednášky bolo práve to, že on osobne nikomu neodporúča prevziať tento systém. Dodnes sú otvorené otázky, napr. podľa čoho identifikujeme, kto patrí k istej národnostnej menšine a ako sa môže stať, že občan sa raz prihlási napr. k slovenskej a raz k rusínskej menšine.
Adrián Zeqiri z Európskeho centra pre záležitosti menšín v Prištine nadhodil zaujímavú problematiku, stručne povediac, Kosovo. Vieme, že nedávno sa Kosovo vyhlásilo za samostatný štát, čo viedlo k diplomatickej hre európskych štátov, ba aj svetových mocností. Táto otázka je veľmi zložitá a citlivá, predovšetkým preto EÚ nemôže vyniesť jednohlasné stanovisko, či uznať Kosovo alebo nie. Problém je v tom, že ak niektorý štát uzná Kosovo, právom môže očakávať nastolenie otázky autonómie zo strany menšín žijúcich na jeho území, čo by asi ani jeden premiér nechcel. Jednoznačne môžeme povedať, že Kosovo sa stalo precendensom a teraz sa verejnosť sústreďuje na Ústavu Kosova, resp. na to, ako funguje v praxi. Niektorí si myslia, že Ústava Kosova je veľmi dobre vypracovaná, pretože teoreticky zaručuje rovnoprávnosť všetkých šiestich tamojších národných komunít. Ja mám určité pochybnosti, ako to bude vyzerať v skutočnosti, už aj preto, lebo, ak sa nemýlim, zákon o menšinách z roku 1993 zaručuje parlamentné zastúpenie menšín v Maďarsku (provokujem, žiaľ, neviem koho). O tom ani nehovoriac, že všetci poznáme „motto” socializmu: každý je rovnoprávny, ale v praxi sa ukázalo, že sú aj rovnoprávnejší. Snáď však v tom všetci súhlasíme, že pozitívny postoj k veciam je nevyhnutný.
Dalma Fábiánová z kancelárie Minority Rights Group v Budapešti poukázala na najdôležitejšie úlohy mimovládnych orgánov, a to na spoluprácu s menšinami, na medzinárodnú spoluprácu, organizovanie regionálnych seminárov a obhajovanie práv menšín.
Ja ako mladý dolnozemský Slovák som trošku sklamaný čo sa týka dnešného stavu našej minority, i keď vidím veľmi pozitívne výsledky napr. v oblasti národnostného školstva na základnom a strednom stupni. Je mi ľúto, že nový volebný systém nás - zdá sa definitívne - rozdelil na dve časti.
Po vypočutí prednášky Kristíny Kallasovej z Inštitútu pobaltských štúdií v Tartu som prišiel na to, že naše problémy nie sú až tak vážne ako napr. ich. V Estónsku a Lotyšsku žije veľká komunita Rusov a je silný protiklad medzi väčšinou a menšinou, o tom ani nehovoriac, že značná časť občanov nemá nijakú štátnu príslušnosť, čo zrejme vedie k ďalším problémom. Konkrétny príklad policajtov ruského pôvodu ma šokoval. Rozbúrený dav išiel len proti tým policajtom, ktorí mali na uniformách ruské meno. Preto sa rozhodli radšej nevypísať si mená. Dúfam, že u nás sa nestane taký prípad.
Prednáška Alžbety Uhrinovej-Hornokovej poukázala na základné, podľa mňa dokonca najdôležitejšie postoje k tejto téme. „Predovšetkým však politické rozhodnutia podporujúce národnosti, tzv. pozitívna diskriminácia doma aj v materskej krajine, vytvorenie priaznivého prostredia pre menšiny, ich aktívna účasť na vlastnom živote i úprimný tolerantný záujem väčšiny môžu podporiť zachovanie a rozvoj jednotlivých národností. Politické udalosti a diania blízkej minulosti a súčasnosti dokazujú, že menšinová problematika je, a zdá sa, že ešte dlho bude aktuálnou a citlivou otázkou nášho regiónu, preto sú veľmi vítané a dôležité o. i. objektívne vedecké práce, konferencie, semináre na túto tému, ako v našom prípade projekt Fórum inštitútu „Etnická stabilita-etnické zmeny”, ktorý určite vo veľkej miere prispeje k poznaniu jednotlivých minorít, vzbudí záujem o etnickú problematiku, akulturáciu,” konštatovala riaditeľka VÚSM.
„Vitaj, Kráľovná nebeská, Panna Mária, vitaj, patrónka Uherská, čistá ľalia. Zdravas, Zdravas, Zdravas, Mária, pros za nás. Matka božská Ružencová, oroduj za nás“ - znela na tradičnej slovenskej svätej omši náboženská pieseň v Kostole sv. Jozefa v Budapešti. Nie náhodou, veď 7. októbra oslavujeme sviatok Ružencovej prebl. Panny Márie. Prvý doteraz známy sviatok Svätého ruženca slávili v Španielsku roku 1547. Úradne ho zaviedol pápež Pius V. roku 1572 na pamiatku víťazstva nad Turkami v boji pri Lepante 7. októbra 1571. V novom liturgickom kalendári (1960) sa uvádza ako sviatok prebl. Panny Márie Ružencovej. Úvodom svätej omše vdp. Atila Kónya pozdravil veriacich z Budapešti a Dabašu-Šáre. Zvlášť vyzdvihol, že Šárania priviedli na omšu aj deti, žiakov Katolíckej základnej školy sv. Jána. V tejto cirkevnej škole ako v jedinej cirkevnej škole v Maďarsku od jej založenia vyučujú slovenský jazyk a tamojší slovenskí učitelia sa snažia pestovať aj slovenské duchovné korene. Po úvodných slovách dôstojného pána šáranské ženy zaspievali starodávnu mariánsku pieseň, ktorú spievajú doma v kostole a v kaplnke Panny Márie v Šáre, kam zvyknú putovať. Na svätej omši sa zúčastnili zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová a kurátorka CSS Ildika Klauszová Fúziková, členovia slovenských obvodných samospráv a predstavitelia poslaneckého zboru Slovenskej samosprávy II. obvodu Budapešti, ktorá platila cestovné pre šáranských veriacich. Na organe hrala kantorka Katarína Süvegesová zo Santova.
Dôstojný pán A. Kónya vo svojej kázni o. i. povedal:
- Boh si vyvolil ľud, daroval mu kráľovstvo a čaká duchovné ovocie, čaká úrodu. Vinica Pána je obrazom Božieho kráľovstva. Otec nám odovzdal kráľovstvo, aby sme v ňom pracovali a prinášali mu úrodu. Posiela svojich poslov, prorokov, spravodlivých ľudí. Otec tak miluje svoju vinicu, že vlastného Syna neušetril, ale vydal ho v obetu za nás... Čo sme urobili s Kristom my, v našich rodinách, na pracoviskách, v spoločenskom živote? Nevyhodili sme ho z vinice nám zverenej? Reč dnešného podobenstva to sú slová nezmernej lásky i slová strašnej zodpovednosti. Alebo lepšie: slová lásky, ktoré navždy zaväzujú.
V spoločnej modlitbe sa veriaci modlili za to, aby svoju príslušnosť ku Kristovej Cirkvi pokladali za svoj najväčší duchovný zisk a za najväčšie šťastie, aby vo svete zanikla národnostná, náboženská a rasová nenávisť. Šáranské deti spievali aj počas svätej omše. Dôstojný pán A. Kónya sa im poďakoval za krásne slovenské náboženské piesne, ktorými prispeli k slávnostnému rázu obradu. Po svätej omši sa konalo agapé na farnosti, na ktoré priniesli šáranské ženičky chutné domáce koláče a záviny.
Slovenský evanjelický cirkevný zbor a. v. v Prahe usporiadal medzinárodnú konferenciu, ktorej hlavným organizátorom bol miestny zborový farár Dušan Tillinger.
Zúčastnili sa na nej zástupcovia slovenských evanjelických komunít z Austrálie, Chorvátska, Kanady, Maďarska, Rumunska, Srbska a USA. Okrem zástupcov jednotlivých evanjelických cirkevných zborov, seniorátov a synod sa na konferencii zúčastnili aj zástupcovia vlády Slovenskej republiky a mnohých štátnych, kultúrnych a spoločenských organizácií. Za Evanjelickú a. v. cirkev v Maďarsku boli prítomní putujúca farárka Celoštátnej slovenskej samosprávy a farárka Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Hilda Guláčiová Fabuľová, zborový farár v Slovenskom Komlóši Atila Spišák a zborový farár v Békešskej Čabe Pavol Albert Kutej.
Ústredná téma konferencie znela „Vplyv evanjelického náboženstva na udržanie národnej identity Slovákov žijúcich v zahraničí a jeho vízia do budúcnosti“. Zorganizovanie takejto konferencie malo viacero významných cieľov: stretnutie duchovných i neordinovaných zo slovenských cirkevných zborov v zahraničí, zmapovanie vysťahovalectva Slovákov do zahraničia v kontinuite so zakladaním evanjelických cirkevných zborov, možnosť lepšie sa spoznať, vymeniť si skúsenosti a zjednotiť postoje k ďalšiemu pokračovaniu spolupráce.
S konkrétnymi návrhmi, ktoré môžu napomôcť budovaniu vzťahov cirkevných zborov v zahraničí s ECAV na Slovensku, oboznámil účastníkov riaditeľ Generálneho biskupského úradu ECAV na Slovensku Dušan Vagaský. V diskusii vystúpila aj šéfredaktorka vydavateľstva Tranoscius Daniela Komárová Faklová. Medzi pozvanými bola aj Evanjelická diakonia ECAV na Slovensku. Jej riaditeľ Ján Huba sa aktívne zapojil do konferencie prednáškou, v ktorej sa dotkol významu diakonie pre posilnenie národných spoločenstiev, praktickej pomoci diakonie Slovákom na Dolnej zemi a vízii jej ďalšieho rozvoja.
Súčasťou konferencie bolo pozvanie od Slovenského zboru ECAV v ČR do Domu národnostných menšín. V príjemnom prostredí hostitelia informovali o činnosti jednotlivých slovenských spolkov v Prahe. Konferencia vyvrcholila slávnostnými bohoslužbami v Kostole slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru sv. Michala v Jirchářích, na ktorých kázal senior Novohradského seniorátu Jaroslav Ďuriš, ktorý povzbudil krajanov v zahraničí k vytrvalosti. Skúsenosti a poznatky získané na konferencii sa jej účastníci rozhodli premietnuť do ďalšej činnosti a sformovali ich do Výzvy konferencie.
1. Účastníci konferencie ďakujú Vláde Slovenskej republiky a Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí za umožnenie tohto zasadnutia pre reprezentantov cirkvi z Európy, Severnej Ameriky a Austrálie, aby mali možnosť zamyslieť sa nad potrebami slovenských evanjelikov v zahraničí.
2. Účastníci konferencie rovnako ďakujú, že konferenciu poctili svojou aktívnou účasťou aj zástupcovia ECAV na Slovensku, Vydavateľstva Tranoscius, Evanjelickej Diakonie ECAV na Slovensku, Matice slovenskej, Slovenskej akadémie vied, Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, Univerzity Komenského v Bratislave a zástupcovia slovenských evanjelických komunít a krajanských inštitúcií pôsobiacich v zahraničí.
3. Účastníci konferencie vidia potrebu takéhoto stretávania sa, aspoň raz za tri roky a súčasne sa zasadzujú za zriadenie Združenia slovenských evanjelikov žijúcich v zahraničí (ďalej ZSEZZ) s päťčlennou riaditeľskou radou, ktorá bude zriaďovateľom organizácie, ako aj základiny a bude identifikovať potreby misijných centier všade tam, kde žijú slovenskí evanjelici.
4. Účastníci konferencie by privítali ponuku ECAV na Slovensku, aby na synodálne zasadnutia boli pozývaní reprezentanti ZSEZZ bez hlasovacieho práva a aby cirkvi v zahraničí boli informovane o trende v ECAV na Slovensku. Zároveň, aby cez svojho reprezentanta mohli informovať Synodu o potrebách cirkevných zborov v zahraničí.
5. Účastníci konferencie žiadajú vydavateľstvo Tranoscius, a.s. v Liptovskom Mikuláši, aby pravidelne informovalo ZSEZZ a cirkevné spoločenstvá pôsobiace v zahraničí o svojej vydavateľskej činnosti a do každého cirkevného zboru v zahraničí posielalo po jednom čísle časopisov Cirkevné listy, Dúha a Evanjelický posol spod Tatier, pokiaľ možno aj v elektronickej forme.
6. Účastníci konferencie žiadajú Evanjelickú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, aby pozývala na svoje konferencie aj slovenských evanjelických duchovných, ktorí pôsobia v zahraničí.
7. Účastníci konferencie odporúčajú prípravnému výboru, aby sa ZSEZZ uchádzalo o členstvo v Združení Slovákov žijúcich v zahraničí.
8. Účastníci konferencie poverujú prípravný výbor ZSEZZ informovať o priebehu a záveroch tejto konferencie cirkevné organizácie všade tam, kde žijú slovenskí evanjelici.
9. Účastníci konferencie sa rozhodli pri príležitosti tejto konferencie položiť kvety k hrobom Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika na Olšanských cintorínoch v Prahe.
10. Účastníci konferencie sa rozhodli stretnúť sa do troch rokov v krajine, ktorá ponúkne najvhodnejšie podmienky na uskutočnenie takejto konferencie.
11. Účastníci konferencie ďakujú ECAV v ČR a Slovenskému ev. a. v. cirkevnému zboru v Prahe a tiež menovite Dr. Dušanovi Tillingerovi, Dr. Dušanovi Tóthovi a ich spolupracovníkom (mená...) za zorganizovanie tejto, tak veľmi potrebnej konferencie.
V nasledujúcom príspevku sa pokúsim predstaviť a odôvodniť postoj dolnozemskej slovenskej inteligencie k revolučným myšlienkam a národnému hnutiu v 19. storočí v zrkadle životnej dráhy a diela troch známych postáv slovenskej evanjelickej inteligencie na Dolnej zemi, a to Štefana Launera, Ľudovíta Augustína Haana a Jána Kutlíka staršieho.